Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3Co-71-2023.pdf
PDF · 89.79 KB
Case nature
Area
Subarea
3Co/71/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tutka a sudcov JUDr. Jany Dudíkovej a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobcu INPREGA a.s., so sídlom v Košiciach, Mlynská č. 28, zastúpeného JUDr. Martinom Kostrejom, advokátom so sídlom v Michalovciach, Cyrila a Metoda č. 3 proti žalovanému Mestu Michalovce, so sídlom v Michalovciach, Námestie osloboditeľov č. 30, o zaplatenie 25.105,29 eura s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 10.6.2020 č.k. 19C/247/2016-289 takto
rozhodol:
M e n í rozsudok vo vyhovujúcom výroku tak, že žalobu z a m i e t a.
Nepriznáva stranám sporu náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 25.105,29 eura s 5% úrokom od 17.2.2017 do zaplatenia, zamietol žalobu v časti požadovaného úroku presahujúcich 5% za obdobie od 15.2.2017 do 16.2.2017 a žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%.
2. Týmto rozsudkom rozhodol súd prvej inštancie o peňažnom nároku žalobcu titulom bezdôvodného obohatenia.
3. Pri rozhodovaní vychádzal súd prvej inštancie zo zistenia, že žalobca je vlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX a A. B. je vlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX a LV č. XXXX, kat. úz. B. v celkovej výmere 842,625 m2. Ďalej vychádzal zo zistenia, že C. D. E. je výlučným vlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX, kat. úz. B. a LV č. XXXX, kat. úz. B.. A. B. postúpil svoj nárok voči žalovanému zmluvou zo dňa 26.6.2016 za užívanie nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX za obdobie od 26.6.2013 do 26.6.2016 a v ten istý deň uzavrel so žalobcom zmluvu o postúpení pohľadávky voči žalovanému aj ohľadom nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX a rovnako dňa 26.6.2016 C. D. E. uzavrel so žalobcom zmluvu o postúpení pohľadávky voči žalovanému z toho istého titulu a to za užívanie nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX, XXXX F. XXXX, kat. úz. B.. Taktiež súd vychádzal zo znaleckého posudku znalca C. G. H., ktorý stanovil všeobecnú hodnotu nehnuteľností a z ktorého je zrejmé, že cena nájmu sporných nehnuteľností v roku 2013 predstavovala sumu 7,113 eur za m2, za rok 2014 7,003 eura za m2, v roku 2015 v sume 7,009 eur za m2 a v roku 2016 bola cena nájmu 6,9 eura za m2. Zo znaleckého posudku bolo zrejmé, že na dotknutých parcelách sa nachádzajú miestne komunikácie a zatrávnené plochy, ktoré sa nachádzajú medzi jednotlivými miestnymi komunikáciami a to v širších aj užších pásoch. V konaní ďalej súd vychádzal zo znaleckého posudku č. 12/2018 vypracovaného znaleckým ústavom a to I. J. H. K. G. E., ktorá stanovila všeobecnú hodnotu pozemkov a nájmu za prenájom sporných parciel.
4. Na základe uvedených zistení a po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že nárok žalobcu je dôvodný. Považoval za nesporné, že zo strany žalovaného dochádza k obmedzeniu vlastníckeho práva žalobcu formou realizácie vecného bremena zriadeného zákonom č. 66/2009 Z.z. a táto skutočnosť zakladá zásadnú povinnosť žalovaného poskytnúť vlastníkovi pozemku primeranú finančnú náhradu za takéto obmedzenie do času, kým nedôjde k usporiadaniu vlastníckych vzťahov.
5. Pri náhrade za vecné bremeno podľa názoru súdu prvej inštancie je potrebné analogicky vychádzať z ust. § 128 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého vlastnícke právo možno obmedziť, ak účel nemožno dosiahnuť inak, a to len na základe zákona a na tento účel a za náhradu. Žalobca uplatnil v konaní náhradu za vecné bremeno za obdobie od 2.11.2013 do 25.6.2016 v sume 25.105,29 eura. Podľa geodetickej dokumentácie predloženej žalobcom miestnu komunikáciu z parcely ref. E č. 2691 tvorí 29 m2, z parcely č. 2691 vo výmere 6 m2, z parcely 2706 o výmere 117 m2, z parcely č. 2709 o výmere 99 m2. Miestna komunikácia z parcely č. 3005 tvorí časť 479,95 m2 na podiel žalobcu, miestna komunikácia z parcely č. 2625 tvorí 61 m2, z parcely 2626 tvorí 522 m2, miestna komunikácia z parcely č. 2695 tvorí časť 89 m2. U parciel č. 2692, 2695, 2706 a 2708 požaduje náhradu za obdobie od 2.11.2013 do 25.6.2016 za výmeru 340 m2, u parcely 3005 za podiel 479,95 m2, náhradu za obdobie od 2.11.2013 do 25.6.2014 a u parcely č. 2625 a 2626 požaduje náhradu od 2.11.2013 do 25.6.2016 za výmeru 583 m2 a za parcelu 2747/4 za výmeru 101 m2 za obdobie od 12.12.2014 do 25.6.2016.
6. Pri určení výšky náhrady súd vychádza z hodnoty požadovanej žalobcom a to vo výške 6,50 eura za m2/rok s tým, že porovnal ceny nájmu určené znalcom H. a znaleckým ústavom. Za primeranú považoval žalobcom žiadanú náhradu vo výške 6,50 eura za m2/rok pri určení výšky bezdôvodného obohatenia. Podľa názoru súdu vzhľadom na to, že ide o opakovanú náhradu za vecné bremeno nie je možné pri výške náhrady vychádzať z vyhlášky č. 492/2004 Z.z. Znalecké dokazovanie zamerané priamo na náhradu za vecné bremeno preto považoval za nadbytočné. Bez významu je podľa názoru súdu pri určení výšky bezdôvodného obohatenia spôsob užívania verejných priestranstiev, pretože pre dotknuté komunikácie, ktoré využívajú nie je reálne možné vymedziť, v akom rozsahu využíva komunikácia sám žalovaný. Mal teda za to, že zodpovednosť žalovaného vychádza z ust. § 4 ods. 3 písm. e/, f/ a g/ zákona č. 369/1999 Z.z. Súd preto pri náhrade vychádzal zo sumy 6,50 eura za m2/rok, čo za jednotlivé parcely predstavuje sumu 25.105,24 eura, preto súd priznal žalobcovi náhradu 25.105,29 eura ako rozdiel medzi požadovaným nárokom (36.032,23 eura) a už priznaným nárokom (10.926,94 eura), keďže základ nároku žalobcu je daný v oboch uplatnených nárokoch.
7. Vzhľadom na to, že žalovaný bol v omeškaní so zaplatením peňažnej náhrady priznal súd žalobcovi aj príslušný úrok z omeškania vo výške 5,05% ročne od doručenia žaloby. Keďže výška úroku požadovaná žalobcom presahujúca sumu 5,05% nie je v súlade s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. v prevyšujúcej časti súd žalobu ohľadom úroku z omeškania zamietol.
8. Výrok o trovách konania odôvodnil súd s poukazom na ust. § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%.
9. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol. V odvolaní uviedol, že je toho názoru, že odplata za zriadenie vecného bremena pozostáva z jednorazového plnenia, keďže žalobca, ktorý si uplatňuje náhradu nevie predpokladať (jednoznačne určiť) dĺžku obmedzenia a teda v zmysle vyhlášky mu patrí jednorazová náhrada pozostávajúca z 21 ročných plnení. V tejto súvislosti poukazuje na prílohu č. 1 v časti F.2, ktorý určuje výpočet všeobecnej hodnoty vecného bremena. Ďalej v odvolaní namietal, že zákon explicitne neupravuje opakujúce sa plnenia z práva na primeranú náhradu z takéhoto zákona o vecnom bremene. Účinnosťou zákona č. 66/2009 Z.z. došlo k vzniku vecného bremena na predmetnej nehnuteľnosti. Primeraná náhrada by bola titulom vzniku vecného bremena, čo vylučuje možnosť domáhať sa bezdôvodného obohatenia za užívanie takéhoto pozemku. Vyslovil tiež názor, že priznaním náhrady za zriadenie vecného bremena vo forme jednorazovej náhrady nedochádza k obmedzeniu práva žalobcu v zmysle ochrany základných práv a slobôd vyplývajúcich jednak z ústavy, ako aj z Listiny základných práv a slobôd a protokolu k Dohovoru, keďže túto náhradu môže požadovať a byť priznaná v rámci zákona nevylučujúc aplikácie inštitútu premlčania. Na podporu svojich tvrdení poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR III.ÚS 1/2020. Ďalej uviedol, že vlastník nadobudol vlastnícke právo už obmedzené zákonným vecným bremenom, keďže uvedené vecné bremeno vzniká „in rem“ a vzťahuje
sa na každého vlastníka vecným bremenom zaťaženého pozemku. V tejto súvislosti tvrdí, že už Najvyšší súd SR v rozsudku 3Cdo/39/2014 konštatoval, že finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je majetkovým právom, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena a vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. V danom prípade sa teda nejedná o nútené obmedzenie vlastníckeho práva, keďže žalobca do tohto právneho stavu na základe uzatvorených kúpnych zmlúv dobrovoľne vstúpil. Má teda za to, že žalobcovi vlastnícke právo nebolo zákonným vecným bremenom obmedzené, pretože ten v súlade so zásadou nemo plus iuris nadobudol vlastnícke právo od predchádzajúceho vlastníka v rozsahu obmedzenom zákonným vecným bremenom. Ďalej poukázal na to, že žalobca na stanovenie odplaty za vecné bremeno vo forme opakovaného plnenia nepredložil znalcom pri vypracovaní znaleckých posudkov na určenie odplaty kúpne zmluvy, na základe ktorých sa stal vlastníkom pozemkov zaťažených vecným bremenom. Uvedená skutočnosť by v podstatnej miere ovplyvnila výšku náhrady. V závere uviedol, že žalobcovi patrí náhrada za zriadenie vecného bremena vo forme jednorazového plnenia, ktoré sa premlčovalo vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote.
10. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.
11. Na základe podaného odvolania odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a konanie mu predchádzajúce podľa § 379 v spojení s § 380 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
12. Na základe podaného odvolania odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a konanie predchádzajúce podľa § 379 v spojení s § 380 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné.
13. V prejednávanej veci je nesporné, že žalobca sa v konaní domáha náhrady za zákonné vecné bremeno vzniknuté podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. za užívanie jeho hore uvedených pozemkov žalovaným.
14. Keďže v konaní žalovaný vzniesol námietku premlčania žalobcom uplatneného nároku bolo potrebné sa zaoberať uvedenou námietkou.
15. Ako vyplýva z rozhodnutí dovolacieho súdu sp. zn. 2Cdo/194/2018 a 8Cdo/17/2019 finančná náhrada za vecné bremená je majetkovým právom, ktoré sa premlčuje v 3 ročnej premlčacej dobe.
16. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z., ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto zákona k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, vzniká vo verejnom záujme k pozemku pod stavbou užívanému vlastníkom stavby dňom účinnosti tohto zákona v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré obsahuje držba a užívanie pozemku pod stavbou vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych predpisov, ktorá prešla od vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok.
17. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej. Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
18. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je 3 ročná a plynie odo dňa, keď sa právo malo vykonať po prvý raz.
19. V prejednávanej veci si žalobca uplatnil právo na náhradu za zákonné vecné bremeno v zmysle § 4 zákona č. 66/2009 Z.z. za pozemky, na ktorých sú vybudované pozemné komunikácie vo vlastníctve žalovaného. Finančná náhrada za vecné bremená je majetkovým právom, ktoré sa premlčuje v 3 ročnej premlčacej dobe ako to vyplýva z rozhodnutí Najvyššieho súdu v obnovených veciach vedených pod sp. zn. 2Cdo/194/2018 a 8Cdo/17/2019.
20. Zákon č. 66/2009 Z.z. nadobudol účinnosť 1.7.2009 teda účinnosťou tohto zákona mohol žalobca právo vykonať po prvý raz (§ 101 Občianskeho zákonníka). Žalobca mohol nárok na náhradu za zákonné
vecné bremeno uplatniť najneskôr do 1.7.2012, avšak žaloba na súde bola podaná až dňa 31.10.2014 teda zrejme po uplynutí 3 ročnej premlčacej doby. Vzhľadom na to, že žalovaný v konaní vzniesol námietku premlčania nebolo možné žalobcovi uplatnený nárok priznať.
21. Odvolanie žalobcu nemožno považovať za dôvodné, ak vychádza z názoru, že náhrada za vecné bremeno nie je jednorazová. Je tomu tak preto, že uvedený názor žalobcu je v rozpore s doterajšou súdnou praxou prezentovanou rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/194/2018 a 8Cdo/17/2019, z ktorých vyplynul právny názor, že náhrada za vecné bremeno je jednorazová.
22. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci ohľadom premlčania nároku nemožno považovať za správne, preto odvolací súd postupom podľa § 388 zmenil rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania a žalobu zamietol.
23. Výrok o trovách prvostupňového, odvolacieho a dovolacieho konania vyplýva z ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 396 a 461 C.s.p., podľa ktorých právo na náhradu trov má úspešná strana sporu, v danom prípade každá zo strán sporu mala úspech len čiastočný, preto súd vyslovil, že náhradu trov konania stranám sporu nepriznáva.
24. Uvedené rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).