Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 1/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. januára 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) a zo sudcov Ľuboša

Szigetiho a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , zastúpeného advokátom

JUDr. Michalom Feciľakom, Jesenná 8, Prešov, ktorou namieta porušenie základných práv

podľa a a a

Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo 17. apríla 2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove

sp. zn. z 1. decembra 2016, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. augusta

2018 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a (ďalej len „“) a

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. zo 17. apríla 2018 (ďalej len „uznesenie najvyššieho

súdu“) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 1. decembra 2016 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti a z príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou doručenou Okresnému

súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) ako vlastník pozemku, ktorý sa nachádza

v katastrálnom území mesta Prešov, proti žalovaným ako vlastníkom stavby postavenej

na pozemku vo vlastníctve sťažovateľa domáhal náhrady za obmedzovanie vlastníckeho

práva stavbou bytového domu.

3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 11. júla 2013 (ďalej len

„rozsudok z 11. júla 2013“) žalobu sťažovateľa zamietol a zároveň mu uložil povinnosť

nahradiť trovy konania. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ 23. septembra

2013 odvolanie. Krajský súd pred rozhodnutím o odvolaní konanie prerušil uznesením

sp. zn. z 2. februára 2016 do rozhodnutia ústavného súdu o návrhu krajského

súdu z 28. septembra 2015 na začatie konania o súlade § 23 ods. 5 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“). Ústavný súd o návrhu

krajského súdu rozhodol uznesením sp. zn. zo 7. decembra 2016 tak,

že návrh krajského súdu odmietol ako zjavne neopodstatnený.

4. Krajský súd následne rozsudkom rozhodnutie prvoinštančného súdu vo veci samej

potvrdil ako vecne správne a vo výroku o náhrade trov konania zmenil tak, že sťažovateľa

zaviazal nahradiť trovy prvostupňového aj odvolacieho konania. Proti rozsudku krajského

súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením, ktorým

ho odmietol ako procesne neprípustné.

5. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti argumentuje, že zriadením vecného bremena

podľa § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov nedošlo k vyrovnaniu vzťahov medzi

vlastníkom neoprávnenej stavby, teda žalovanými, a vlastníkom pozemku, teda

sťažovateľom, v tom smere, aby „mali žalovaní právo užívať pozemok sťažovateľa

bez poskytnutia primeranej náhrady počas trvania obmedzenia. Špeciálny právny predpis

citovaným ustanovením iba zamedzuje vysporiadať právny vzťah podľa ust. § 135c ods. 1

ObčZ, odstránením stavby na náklady vlastníka stavby.“.

6. Podľa názoru sťažovateľa je nesprávny názor všeobecných súdov v tejto veci,

že sťažovateľ má trpieť bezplatné užívanie jeho pozemku žalovanými, a to na základe § 23

ods. 5 zákona o vlastníctve bytov, čo by znamenalo, že sťažovateľ môže byť obmedzený

zo zákona, čo je v rozpore s a listiny, keďže sťažovateľ

môže byť obmedzený iba na základe zákona. K veci sťažovateľ uvádza, že v tomto konaní

sa nedomáhal jednorazovej náhrady za zriadené vecné bremeno, ako to nesprávne uviedli

konajúce súdy, s tým, že jeho nárok je premlčaný, ale domáhal sa náhrady za nútené

obmedzenie vlastníckeho práva, a to za vymedzené časové obdobie. Súdy tak nesprávne

posudzovali to, čo nebolo predmetom tohto konania. Sťažovateľ sa v predmetnom konaní

domáhal náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva zákonným vecným bremenom

v prospech žalovaných, na základe ktorého je obmedzený v užívaní parcely

bytovým domom vo vlastníctve žalovaných, v období od 8. septembra 2009 do 7. septembra

2011.

7. Sťažovateľ ďalej uviedol, že pri nedostatku inej právnej úpravy za vzniknuté

zákonné vecné bremená by právo na náhradu bolo možné odvodiť aj zo všeobecne

uznávaných právnych princípov, resp. priamo odvolaním sa na čl. 11 ods. 4 listiny.

8. Podľa sťažovateľa je nesporné, že vlastníkovi pozemku náhrada za nútené

obmedzovanie vlastníckeho práva patrí v zmysle ochrany základných práv a slobôd. Keďže

sťažovateľ ako vlastník pozemku pod bytovým domom bol obmedzený v jeho užívaní,

má právo požadovať od žalovaných ako spoluvlastníkov bytového domu opakované platby

za nútené obmedzenie vlastníckeho práva v danom čase. Iný výklad by bol v rozpore

s a s dodatkového protokolu.

9. Podľa sťažovateľa ak nie je nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva

vecným bremenom upravený inak (rozhodnutím alebo zákonom), právo dotknutého

vlastníka na náhradu sa nemôže premlčať úplne, ak vecné bremeno trvá, premlčať sa môžu

jedine jednotlivé čiastkové náhrady za konkrétne dni, keď boli jeho vlastnícke práva

obmedzené. Sťažovateľom uplatnený nárok na náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho

práva za vymedzené časové obdobie premlčaný nie je, a preto krajský súd nemohol potvrdiť

rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu premlčania s poukazom na to, že posudzoval

jednorazovú náhradu, a nie uplatnený nárok za vymedzené časové obdobie.

10. Sťažovateľ zastáva názor, že nútené obmedzenie vlastníckeho práva nie je možné

uplatniť v súkromnom záujme a bez primeranej náhrady, keďže by to bolo v rozpore s čl. 20

ods. 4 , listiny a dodatkového protokolu.

11. Sťažovateľ v rámci argumentácie poukázal na viaceré rozhodnutia najvyššieho

súdu (sp. zn. z 30. októbra 2014, sp. zn. z 23. apríla 2015),

v ktorých najvyšší súd v obdobných právnych veciach rozhodol odchylne.

12. Napadnutý rozsudok krajského súdu je podľa názoru sťažovateľa arbitrárny

a zjavne neodôvodnený, keďže interpretácia a aplikácia príslušných právnych noriem

krajským súdom je zjavne protirečivá, popiera pravidlá formálnej a právnej logiky a je

v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti. Keďže právne závery krajského súdu

sú podľa názoru sťažovateľa v extrémnom nesúlade so zákonom, je napadnutý rozsudok

v rozpore s , listiny a dohovoru.

13. Sťažovateľ uviedol, že z dôvodu rozdielneho rozhodovania všeobecných súdov

spadajúcich pod pôsobnosť krajského súdu oproti iným všeobecným súdom v otázke

obmedzenia vlastníckeho práva zákonným vecným bremenom podal predsedovi

občianskoprávneho kolégia krajského súdu návrh na zjednotenie výkladu zákona.

Občianskoprávne kolégium následne prijalo stanovisko v znení:

„ o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom

usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie

územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon“) predpokladá

pozemkové úpravy a v rámci nich definitívne vyriešenie obmedzení vlastníkov zastavaných

pozemkov verejnoprospešnými stavbami.

Do času pozemkovej úpravy zákon v prípade, že ku dňu účinnosti niet iného práva,

zriaďuje vecné bremeno, vo vzťahu ku ktorému sa náhrada priznáva podľa všeobecných

právnych predpisov. Berúc zreteľ na to, že

Ide o dočasné opatrenie

Jednorazová náhrada vychádza z doby po neobmedzený čas,

Že sa cena za užívanie nehnuteľnosti môže na trhu meniť,

Spravodlivému usporiadaniu veci zodpovedá opakujúca náhrada len za skutočnú

dobu trvania obmedzenia:“

14. Z uvedeného vyplýva, že došlo k zmene právneho názoru krajského súdu

namiesto dosiaľ presadzovanému názoru o jednorazovosti náhrady za obmedzenie

vlastníckeho práva vecným bremenom a krajský súd sa priklonil k názoru o opakujúcich

sa platbách primeranej náhrady počas trvania obmedzenia. Skutočnosť, že právny názor

krajského súdu je v súčasnosti prekonaný, reflektuje aj časovo neskôr vydané uznesenie

krajského súdu sp. zn. z 27. apríla 2018 v obdobnej právnej veci, ktorým

krajský súd zrušil odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu č. k. -573

z 13. apríla 2016, ktorým bola žaloba zamietnutá z dôvodov jednorazovosti náhrady

a z dôvodu premlčania uplatneného nároku. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd v danom

prípade na prejednávanú vec priamo aplikoval právny názor vyplývajúci z nálezu ústavného

súdu sp. zn. , s čím sa sťažovateľ v plnej miere stotožňuje.

15. V danej veci naopak podľa sťažovateľa došlo postupom všeobecných súdov,

ktoré rozhodovali o sťažovateľom uplatnenom nároku, k porušeniu jeho práva na pokojné

užívanie majetku vyplývajúceho z čl. 1 dodatkového protokolu, keďže sťažovateľovi nebola

poskytnutá ochrana pred porušením princípu právnej istoty. Krajský súd nevzal do úvahy

konzistentnú judikatúru vo veciach náhrady za zákonom zriadené vecné bremeno, podľa

ktorej má dotknutý vlastník pozemku, na ktorom viazne zákonné vecné bremeno, nárok

na opakované platby primeranej náhrady počas trvania takéhoto obmedzenia.

16. S poukazom na nález ústavného súdu sp. zn. z 12. októbra 2016

sťažovateľ zdôrazňuje, že primeraná náhrada za nútené obmedzenie vlastníckeho práva

môže mať aj povahu opakujúceho sa plnenia. Na základe uvedeného sťažovateľ zastáva

názor, že ním uplatnený nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva z dôvodu

nemožnosti užívať pozemok v jeho vlastníctve, na ktorom stojí stavba bytového domu,

bol krajským súdom posúdený ústavne nekonformným spôsobom.

17. Sťažovateľ poukazuje na to, že bol obmedzený proti svojej vôli, pričom

„v zmysle článku 20 ods. 4 SR, ako aj Listiny základných práv a slobôd,

vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere

vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu. To je zjavné

aj zo skutočností, že ani Listina základných práv a slobôd, ani platná Slovenskej

republiky, s núteným obmedzením vlastníckeho práva v súkromnom záujme výslovne

nepočíta.“.

18. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie rozhodol nálezom, ktorým vysloví, že napadnutým rozsudkom krajského

súdu a uznesením najvyššieho súdu boli porušené jeho základné práva garantované v čl. 20

ods. 1, a a listiny, ako aj práva podľa

ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

v spojení s rozsudkom krajského súdu zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľ si zároveň uplatňuje úhradu trov konania.

19. Podľa čl. II bodu 5 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na

obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 (ďalej len „rozvrh

práce ústavného súdu“) na konanie vo veciach patriacich do pôsobnosti senátov ústavného

súdu je v jednotlivých prípadoch príslušný ten senát ústavného súdu, ktorého členom

je sudca spravodajca, ktorému bola vec pridelená. Ústavná sťažnosť vedená pod sp. zn.

bola pridelená sudcovi spravodajcovi Mojmírovi Mamojkovi, ktorý

je v súlade s čl. II bodom 3 rozvrhu práce ústavného súdu členom tretieho senátu, ktorý

pracuje v zložení Mojmír Mamojka (predseda senátu), Peter Straka a Martin Vernarský.

20. Sudca tretieho senátu ústavného súdu Peter Straka oznámil predsedovi ústavného

súdu dôvod vylúčenia z konania a rozhodovania vo veci vedenej pod sp. zn.

, pretože v nej bol činný ako sudca odvolacieho súdu. Uznesením ústavného

súdu sp. zn. z 20. novembra 2019 bol sudca Peter Straka vylúčený

z výkonu sudcovskej funkcie vo veci tejto ústavnej sťažnosti. Podľa čl. III bodu 1 písm. c)

rozvrhu práce ústavného súdu vylúčeného člena tretieho senátu zastupuje člen druhého

senátu a podľa písm. d) tohto bodu z rozhodovania vylúčeného vekom staršieho člena

senátu zastupuje vekom starší člen senátu určený podľa písm. c). Vzhľadom na uvedené

senát ústavného súdu rozhodol vo veci ústavnej sťažnosti sťažovateľa v takom zložení,

ako to je uvedené v záhlaví tohto uznesenia.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

21. Podľa Ústavný súd Slovenskej republiky je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti.

22. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

23. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.

V zmysle a sa tento zákon použije aj na konania

začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali

do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

24. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

25. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

26. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

27. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

užívať svoj majetok.

III.

Právne posúdenie

28. Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a a podľa a listiny a tiež práv podľa

ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu uznesením najvyššieho súdu v spojení

s rozsudkom krajského súdu. Podľa sťažovateľa krajský súd a najvyšší súd svojimi

rozhodnutiami porušili ním označené základné práva garantované a listinou, ako aj

práva garantované dohovorom a dodatkovým protokolom ústavne nekonformnou

interpretáciou a aplikáciou právnych noriem, ako aj nedostatočným odôvodnením svojho

rozhodnutia.

III.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa

a čl. 36 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

29. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa posudzoval,

či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú, a v tejto súvislosti skúmal

predovšetkým možnosť preukázania príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozsudkom

krajského súdu a základnými právami upravenými v a

listiny, resp. právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušenie ktorých sťažovateľ v sťažnosti

namietal. V nadväznosti na to posudzoval opodstatnenosť námietok sťažovateľa

smerujúcich proti kľúčovým častiam odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu

z hľadiska ich ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti. Ústavnému súdu je z jeho

rozhodovacej činnosti známe, že ústavná sťažnosť sťažovateľa smerujúca proti identickému

rozsudku krajského súdu bola odmietnutá ako neprípustná uznesením sp. zn.

zo 14. februára 2017, keďže v tom čase bolo sťažovateľom už podané

dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu. Uvedené rozhodnutie nezakladá prekážku

veci rozhodnutej v zmysle .

30. Ešte pred posúdením námietok sťažovateľa ústavný súd považoval za žiaduce

poukázať na svoju konštantnú judikatúru, v ktorej opakovane poukazuje na to, že nie je

súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho

úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je určená princípom

subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade,

ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

31. Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. ,

, ). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. , ).

32. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu

a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu,

ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (). Ochrany základného

práva podľa (resp. podľa listiny, ako aj práva podľa

ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených

vykonávacími zákonmi (napr. ).

33. zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

a listiny a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno

ich účelovo chápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (,

).

34. Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu. Krajský súd

v napadnutom rozsudku vyslovil právne názory, v zmysle ktorých je sťažovateľom

uplatnený nárok na náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva jednorazový,

premlčiava sa v trojročnej premlčacej lehote a že si ho mohol uplatniť len ten vlastník

pozemku, ktorý bol jeho vlastníkom v čase nadobudnutia účinnosti zákona o vlastníctve

bytov. Podľa názoru sťažovateľa ním uplatnený nárok na náhradu za obmedzenie

vlastníckeho práva z dôvodu nemožnosti užívať pozemok č. 1506, na ktorom stojí stavba

bytového domu vo vlastníctve žalovaných za obdobie od 8. septembra 2009 do 7. septembra

2011, premlčaný nie je a nejde o jednorazovú náhradu, ale o opakujúce sa platby primeranej

náhrady za obmedzenie užívania dotknutého pozemku počas trvania núteného obmedzenia.

Podľa sťažovateľa premlčať sa môžu jedine jednotlivé čiastkové náhrady za konkrétne dni,

počas ktorých bolo vlastnícke právo obmedzené.

35. Argumenty uvedené v odôvodnení rozsudku krajského súdu, ktoré viedli

odvolací súd k rovnakým právnym záverom, aké vyslovil súd prvej inštancie v odvolaním

napadnutom rozsudku, že v danej veci ide o finančnú náhradu za vznik vecného bremena,

ktoré je jednorazovou náhradou, a že nárok vo forme náhrady peňažného plnenia

za užívanie nehnuteľnosti je nepochybne právom majetkovej povahy, ktoré podlieha

premlčaniu, sú podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné

a nesignalizujú, že napadnutým rozsudkom krajského súdu mohlo dôjsť k porušeniu

základného práva podľa a listiny a tiež práva podľa

ods. 1 dohovoru. Rovnako považuje ústavný súd za ústavne udržateľný právny názor

krajského súdu, že vznesenie námietky premlčania žalovanými nie je v rozpore s dobrými

mravmi, poukazujúc na skutočnosť, že sťažovateľ v čase kúpy pozemku (v roku 2007)

musel vedieť, že kupuje nehnuteľnosť (postavená v roku 1973), na ktorej je zriadené

zákonné vecné bremeno, z ktorého sú oprávnení žalovaní, voči ktorým od nadobudnutia

účinnosti zákona o vlastníctve bytov začala plynúť premlčacia doba pre uplatnenie nároku

z titulu náhrady zo zákonného vecného bremena.

36. Skutočnosť, že sťažovateľ sa so záverom krajského súdu (resp. okresného súdu

ako prvoinštančného súdu) nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o porušení jeho základného

práva podľa a listiny a tiež práva podľa

dohovoru.

37. Ústavný súd ďalej pripomína, že jeho primárnou úlohou v konaniach

o sťažnostiach podľa nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré

všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom miestne zodpovedný

všeobecný súd. Výklad právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť

v súlade s ( a ) a ústavný súd iba posudzuje,

či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu

je ústavne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

38. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery obsiahnuté v rozsudku krajského súdu, ktorý je dostatočne odôvodnený. Pretože

namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne

odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd

nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj ,

) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

39. Je potrebné uviesť, že sťažovateľ sa na ústavný súd obrátil už viackrát, pričom

napadnuté rozhodnutia, proti ktorým sťažnosti smerovali, boli založené v podstate

na rovnakom právnom názore, aký vyslovil krajský súd v napadnutom rozsudku. Sťažnosti

sťažovateľa boli odmietnuté ako zjavne neopodstatnené, a to uzneseniami sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , , ,

v ktorých ústavný súd formuloval svoje právne závery a na ktoré ústavný súd odkazuje.

40. Rovnaké závery napokon vyplývajú aj z aktuálnych rozhodnutí všeobecných

súdov, ktoré sú odrazom ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít tak,

ako to vyžaduje princíp právnej istoty vyjadrený v

v znení neskorších predpisov (ďalej len ,P“). Ústavný súd

v tejto súvislosti poukazuje najmä na zjednocujúci záver najvyššieho súdu uverejnený

v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 8/2016

ako rozhodnutie pod č. 73 (odvoláva sa naň aj krajský súd vo svojom rozhodnutí), v ktorom

sa uvádza:

„Právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona

č. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov

vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti

tohto zákona (1. septembra 1993). Z predmetného ustanovenia nevyplýva ďalšiemu

vlastníkovi zaťaženého pozemku právo na náhradu za pretrvávajúce obmedzenie jeho

vlastníckych práv“ (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. apríla 2016).

41. Ústavný súd vo vzťahu k množstvu rozhodnutí všeobecných súdov a ústavného

súdu, ktorými sťažovateľ odôvodňuje svoju sťažnosť, uvádza, že právne názory v nich

vyjadrené nie je možné aplikovať na vec preskúmavanú v tomto konaní, pretože nejde

o skutkovo a právne totožné veci a mnohé citácie z týchto rozhodnutí sú iba vytrhnuté

z kontextu celého rozhodnutia.

42. Na právnych záveroch krajského súdu nič nemení ani nález ústavného súdu

sp. zn. z 12. októbra 2016, v ktorého výroku (bod 1 výroku) sa uvádza, že

«Ustanovenia § 10 ods. 5 druhá, tretia a štvrtá veta, § 10 ods. 9, § 10 ods. 10 prvá a tretia

veta a prvá, druhá a štvrtá veta . o tepelnej energetike

v znení neskorších predpisov rozsahu, v akom sa v týchto ustanoveniach používa slovo

„jednorazová“ v slovnom spojení „primeraná jednorazová náhrada“ nie sú v súlade

s a s Dodatkového protokolu k dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.». Nemožno totiž stotožňovať právnu úpravu

obsiahnutú v o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o tepelnej energetike“), ktorý upravoval primeranú jednorazovú náhradu

za zriadenie vecného bremena a náhradu za vecné bremeno upravené v § 23 ods. 5 zákona

o vlastníctve bytov, keďže upravuje rozličné právne situácie, ktoré vyjadrujú rôznu formu

obmedzenia v užívaní nehnuteľností. Kým pri obmedzení vlastníckeho práva podľa zákona

o tepelnej energetike sa poskytuje náhrada za výmeru, v ktorej je vlastník obmedzený

pri užívaní nehnuteľnosti v dôsledku uplatnenia zákonného vecného bremena držiteľom

povolenia, a to pri výkone práv a povinností podľa § 10 ods. 1 zákona o tepelnej energetike,

ktorých rozsah a frekvenciu nemožno vopred určiť, pri právnej úprave zákona o vlastníctve

bytov vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ak vlastník domu nie je

vlastníkom pozemku, teda rozsah vecného bremena je určiteľný už pri jeho vzniku, t. j.

od nadobudnutia účinnosti zákona 1. septembra 1993.

43. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd zastáva názor, že medzi rozsudkom

krajského súdu a obsahom sťažovateľom označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a listiny a práva podľa dohovoru neexistuje taká príčinná

súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne

mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

III.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa

a čl. 36 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

44. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie z dôvodu podľa § 420

písm. f) , v ktorom namietal, že krajský súd mu nesprávnym procesným postupom

znemožnil, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu

práva na spravodlivý súdny proces, a tiež argumentoval (rovnako ako v ústavnej sťažnosti,

pozn.), že odvolací súd zastáva nesprávny právny názor, že sťažovateľ má strpieť bezplatné

užívanie jeho pozemku žalovanými, keďže dochádza k obmedzovaniu jeho vlastníckeho

práva zo zákona, nie na základe zákona. Uviedol, že sa nedomáha jednorazovej náhrady

za zriadené vecné bremeno, ale náhrady za nútené obmedzovanie vlastníckeho práva

za vymedzené časové obdobie a tento nárok nepovažuje za premlčaný.

45. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia najvyššieho súdu

ako dovolacieho súdu dospel k názoru, že argumenty uvedené v jeho odôvodnení, ktoré

viedli dovolací súd k odmietnutiu dovolania ako procesne neprípustného, poukazujúc

na skutočnosť (relevantnú vzhľadom na argumenty sťažovateľa predložené v ústavnej

sťažnosti), že z predloženého spisového materiálu žiadnym spôsobom nevyplýva, že súdy

nižšej inštancie svoje rozhodnutia náležite neodôvodnili a že nesprávne právne posúdenie

nezakladá vadu zmätočnosti podľa , sú podľa názoru ústavného súdu

z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné a nesignalizujú, že uznesením

najvyššieho súdu mohlo dôjsť k porušeniu základného práva podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

46. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutého dovolacieho rozhodnutia, ktoré je dostatočne odôvodnené. Pretože

namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne

odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd

nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj ,

) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho

súdu.

47. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol v tejto časti

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

III.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa

a čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením najvyššieho

súdu a rozsudkom krajského súdu

48. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ porušenie základného práva

podľa a podľa listiny, ako aj práva podľa dodatkového

protokolu uznesením najvyššieho súdu a rozsudkom krajského súdu odvíja od namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa , resp. podľa

ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže

ústavný súd nedospel k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a podľa listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru a ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol, celkom prirodzene konštatuje,

že v takom prípade nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľom označených vlastníckych

práv.

49. Na základe uvedeného ústavný súd aj v tejto časti ústavnú sťažnosť odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

50. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. januára 2020

Mojmír Mamojka

predseda senátu