Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/438/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu P. J., bývajúceho v P.,

zastúpeného JUDr. L. L., advokátom v P., proti žalovaným 1/ T. B., bývajúcej v P., 2/ R. T.,

bývajúcemu v P., 3/ F. T., bývajúcej v P., 4/ J. J., bývajúcemu v P., 5/ M. J., bývajúcej v P.,

6/ K. H., bývajúcej v P., zastúpeným P., so sídlom v P., o náhradu za obmedzovanie

vlastníckeho práva, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. ,

o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 12. júna 2013 sp. zn.

, takto

rozhodol:

Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Prešove z 12. júna 2013 sp. zn.

v jeho potvrdzujúcej časti a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e

Žalobca žalobou doručenou súdu 7. septembra 2011 žiadal zaviazať žalovanú 1/

na zaplatenie sumy 1 257,49 € s 9,5 % úrokom z omeškania ročne od 7. septembra 2011

do zaplatenia, žalovaných 2/ a 3/ spoločne a nerozdielne na zaplatenie sumy 1 257,49 €

s 9,5 % úrokom z omeškania ročne od 7. septembra 2011 do zaplatenia, žalovaných 4/ a 5/

spoločne a nerozdielne na zaplatenie sumy 1 257,49 € s 9,5 % úrokom z omeškania ročne

od 7. septembra 2011 do zaplatenia, žalovaného 6/ na zaplatenie sumy 1 257,49 € s 9,5 %

úrokom z omeškania ročne od 7. septembra 2011 do zaplatenia titulom náhrady

za obmedzenie vlastníckeho práva.

Okresný súd Prešov rozsudkom z 12. júna 2012 č. k. -112 žalobu

zamietol a vyslovil, že o trovách konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia

vo veci samej. Vychádzal zo zistenia, že žalobca je vlastníkom pozemku parcelné

č. X. - zastavané plochy a nádvoria o výmere X. m, vedeného na LV č. X., kat. úz. P. a ako

titul nadobudnutia je vedená kúpna zmluva registrovaná pod sp. zn. V.. Na uvedenom

pozemku je postavený bytový dom, súpisné č. X. so štyrmi bytmi, ktoré sú podľa LV č. X. vo

vlastníctve žalovaných. Na uvedenom liste vlastníctva je zároveň poznamenané, že

k pozemku je zriadené vecné bremeno podľa

Zákonodarca v predmetnom ustanovení zákona riešil úpravu pomerov medzi vlastníkom

pozemku a vlastníkmi bytov v bytovom dome takým spôsobom, že v prospech vlastníkov

bytov zriadil vecné bremeno, ktoré spočíva v ich práve spoluužívania zastavaného pozemku v

rozsahu zodpovedajúcom veľkosti spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach domu.

Finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je nepochybne majetkovým právom

vyplývajúcim z vecného bremena, ktoré sa vzťahuje na každého vlastníka zaťaženého

pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva a teda jeho vznik nemožno posudzovať

samostatne u každého nového vlastníka zaťaženého pozemku. Ďalej uviedol, že finančná

náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová a nemá charakter opakujúceho

sa plnenia, čo vyplýva aj zo spôsobu jej výpočtu upraveného vo vyhl. č. ,

v zmysle ktorého sa výpočet všeobecnej hodnoty vecného bremena vykoná tak, že práva

spojené s nehnuteľnosťou sa odhadnú zistením výhody, ktorú tieto práva prinášajú

oprávnenému v období jedného roka a hodnota tejto výhody sa násobí pri právach časovo

neobmedzených 20-timi a pri právach časovo obmedzených počtom rokov, počas ktorých má

právo ešte trvať, najviac však 20-timi. Aj z uvedenej právnej úpravy výpočtu náhrady

za vecné bremeno vyplýva nelogickosť tvrdenia žalobcu, v zmysle ktorého by pri každej

zmene vlastníctva mal nový vlastník zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu

za vzniknuté bremeno. Za takéhoto stavu by potom pri opakovanej zmene vlastníka

zaťaženého pozemku pri časovo neobmedzenom vecnom bremene, napr. v priebehu 10-tich

rokov jeho trvania, osoba oprávnená z vecného bremena bola povinná vždy v prospech

nového vlastníka zaťaženého pozemku vyplatiť finančnú náhradu za jeho zriadenie vo výške

jeho všeobecnej hodnoty v zmysle , teda vo výške hodnoty výhody

vynásobenej počtom 20 rokov, čím by nesporne na strane vlastníka zaťaženého pozemku

dochádzalo k neoprávnenej finančnej výhode. Z uvedeného súd prvého stupňa vyvodil záver,

že nárok na zaplatenie finančnej náhrady za vznik vecného bremena má iba ten, kto bol

vlastníkom zaťaženého pozemku v čase vzniku vecného bremena, teda za účinnosti zákona

č. , t. j. k 1. septembru 1993. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že

žalobcovi nepatrí opakovaná finančná náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva zriadením

vecného bremena podľa a žalobu v plnom rozsahu

zamietol. Výrok o trovách konania odôvodnil tým, že bude o nich rozhodnuté

po právoplatnosti rozsudku.

Krajský súd v Prešove ako súd odvolací rozsudkom z 12. júna 2013

č. k. -186 rozsudok súdu prvého stupňa okrem výroku o trovách konania

potvrdil. Návrh na prerušenie konania zamietol. Pripustil dovolanie na otázku, či bráni nejaké

ustanovenie všeobecného záväzného právneho predpisu považovať náhradu za zákonné vecné

bremeno podľa o vlastníctve bytov a nebytových

priestorov za jednorazovú. V odôvodnení uviedol, že je potrebné súhlasiť s názorom súdu

prvého stupňa, že finančné odškodnenie – finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je

majetkovým právom, ktoré má jednorazový charakter, tak ako to správne analyzoval súd

prvého stupňa vo svojom odôvodnení rozhodnutia, práve s poukazom na vyhl.

č. , ktorá bližšie upravuje výpočet náhrady za zriadenie vecného bremena.

Pokiaľ ide o návrh na prerušenie konania, o ktoré požiadal žalobca podaním doručeným

na odvolací súd 29. novembra 2012 a ktorým požiadal toto odvolacie konanie prerušiť

z dôvodu, že vo veci Krajského súdu v Prešove bolo podané dovolanie,

o ktorom bude rozhodovať Najvyšší súd SR, v tomto smere odvolací súd nepovažoval

za potrebné konanie prerušiť, pretože samotná okolnosť, že v inej veci odvolacieho súdu

(v danom prípade sp. zn. ) prebieha dovolacie konanie, nie je dôvodom v zmysle

na prerušenie konania. Zároveň odvolací súd pripustil dovolanie

na otázku, ktorá je podľa jeho názoru zásadného právneho významu a síce, či bráni nejaké

ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu považovať náhradu za zákonné vecné

bremeno podľa o vlastníctve bytov a nebytových

priestorov za jednorazovú. Dovolacia otázka, ktorú odvolací súd pripustil v zmysle § 238

ods. 3 , je podľa jeho názoru právne významná z dôvodu názoru prezentovaného

žalobcom v tomto konaní, že je oprávnený na opakujúce sa plnenie, podobne ako pri inštitúte

bezdôvodného obohatenia, pričom však súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd zhodne

kvalifikujú možný nárok žalobcu len v podobe náhrady jednorazovej, ktorú si však žalobca

v tomto konaní neuplatnil.

Proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 12. júna 2013 sp. zn. podal

žalobca dovolanie, v ktorom uviedol, že na základe vykonaného dokazovania dospel odvolací

súd k nesprávnym skutkovým zisteniam a samotné rozhodnutie vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci. Namietal, že odvolací súd nevyvrátil argumenty, na ktoré v konaní

poukazoval žalobca. V rámci hodnotenia dôkazov sa adekvátne, čo do myšlienkových

konštrukcií racionálne logickým spôsobom nevysporiadal s argumentáciou žalobcu. Tvrdil, že

odvolací súd nedal odpoveď na kľúčové námietky žalobcu, hoci tieto námietky uviedol

žalobca písomne vo svojom návrhu, vyjadreniach ako aj vo svojom odvolaní. Dovolateľ

nesúhlasil so znením a odôvodnením dovolacej otázky, pretože podľa jeho názoru rovnako

neexistuje ani žiadne ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré by bránilo

považovať náhradu za obmedzenie vlastníckych práv zákonným vecným bremenom podľa

vo forme opakujúceho sa plnenia. Žalobca navrhol, aby

dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Žalovaní 1/ až 6/ vo svojom písomnom vyjadrení k dovolaniu navrhli, aby dovolací

súd dovolanie proti napadnutému rozsudku odvolacieho súdu zamietol a žalobcu zaviazal

na náhradu trov dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ) zastúpený advokátom proti

rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ), bez

nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) preskúmal napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu v rozsahu podľa , a dospel k záveru, že toto rozhodnutie

treba zrušiť.

V ustanovení je odvolaciemu súdu zverené oprávnenie založiť

výrokom rozsudku prípustnosť dovolania v prípade, že toto rozhodnutie je zásadného

právneho významu. nevysvetľuje, čo treba rozumieť pod

rozhodnutím odvolacieho súdu po právnej stránke zásadného významu, bezpochyby ním ale

je také rozhodnutie, ktoré rieši dosiaľ nenastolenú alebo len v iných súvislostiach

prezentovanú a právne inak riešenú otázku takým spôsobom, ktorý je významný zo širších

hľadísk, teda nielen v konkrétnej prejednávanej veci. Vzhľadom na to realizácia uvedeného

oprávnenia odvolacieho súdu musí mať vždy povahu výnimočnosti a vychádzať z prísneho

rešpektovania zákonných podmienok, vymedzujúcich rozsah tohto oprávnenia. Možnosť

založiť prípustnosť dovolania samozrejme neznamená, že by odvolací súd bol oprávnený

vysloviť prípustnosť dovolania kedykoľvek a úplne podľa svojej (ničím neobmedzenej

a ľubovoľnej) úvahy; jeho úvahu zákon striktne ohraničuje do rámca posúdenia zásadnosti

rozhodnutia po právnej stránke.

Procesná možnosť odvolacieho súdu založiť prípustnosť dovolania nesmie ani

v spomenutom rámci právnej zásadnosti rozhodnutia viesť k prenášaniu ťažiska rozhodovania

odvolacieho súdu na súd dovolací. Aj v prípade reálnosti predpokladu, že účastníci využijú

procesnú možnosť, vytvorenú odvolacím súdom tým, že vyslovil prípustnosť dovolania

( ), a že sa teda vecou bude zaoberať dovolací súd, musí sa odvolací súd

sám vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi okolnosťami a jeho myšlienkový postup musí

byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené

vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré zaujal. Dostatočné

vysvetlenie skutkových a právnych záverov má v prípade dovolania pripusteného podľa § 238

ods. 3 osobitný význam, lebo ak odvolací súd vysloví prípustnosť dovolania, je

dovolateľ oprávnený napadnúť jeho rozhodnutie len z dôvodu, že spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci, a to práve len v tej konkrétne vymedzenej otázke, pre ktorú bolo

dovolanie pripustené. Aj z týchto dôvodov treba, aby spôsob, ktorým odvolací súd formuloval

odôvodnenie výroku zakladajúceho prípustnosť dovolania, nevyvolával ďalšie otázky,

prípadne potrebu bližšieho výkladu tohto, čo mal odvolací súd na mysli pri pripustení

dovolania alebo v čom konkrétne spočíva zásadný právny význam jeho rozhodnutia.

Odvolací súd pripustil dovolanie na otázku, ktorá je podľa jeho názoru zásadného

právneho významu a síce, či bráni nejaké ustanovenie všeobecne záväzného právneho

predpisu považovať náhradu za zákonné vecné bremeno podľa § 23 ods. 5 zákona

č. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov za jednorazovú. Odvolací súd

v odôvodnení svojho rozhodnutia síce zaujal právny názor (zhodný s názorom súdu prvého

stupňa), že náhradu za zriadenie vecného bremena podľa ustanovenia § 23 ods. 5 zákona

č. treba považovať za náhradu jednorazovú, ale na ním (všeobecne) položenú

dovolaciu otázku vôbec neodpovedal. Rovnako nezaujal žiadny záver k otázke (tak ako

správne podotýka dovolateľ), či naopak existuje nejaké ustanovenie všeobecne záväzného

právneho predpisu, ktoré by bránilo považovať náhradu za obmedzenie vlastníckych práv

zákonným vecným bremenom podľa vo forme

opakujúceho sa plnenia.

Z prieskumnej povahy dovolacieho konania pritom vyplýva, že dovolací súd môže

preskúmať rozhodnutie odvolacieho súdu len so zreteľom na právnu otázku, ktorú odvolací

súd sám vyriešil a vyriešenie ktorej sa stalo súčasťou jeho rozhodnutia. Ustanoveniu § 238

ods. 3 nezodpovedá, pokiaľ odvolací súd pripustí dovolanie vo vzťahu k otázke, ktorú

sám v rozhodnutí právne neposúdil a nevyriešil. Odvolací súd sa totiž sám musí vysporiadať

so všetkými rozhodujúcimi okolnosťami a svoj myšlienkový postup musí dostatočne

odôvodniť aj s poukazom na všetky právne závery, ktoré v rámci rozhodovania zaujal. Pokiaľ

odvolací súd v rámci dovolacej otázky nastolí otázky, avšak sám ich neposúdi a v odôvodnení

rozhodnutia nevysvetlí, je takéto pripustenie dovolacej otázky na úkor presvedčivosti

odôvodnenia celého rozhodnutia vo veci samej a vyvoláva pochybnosti o komplexnosti

rozhodnutia. V takom prípade možno tiež pripustenie dovolania považovať za náznak toho, že

odvolací súd si nie je istý správnosťou svojho právneho posúdenia veci a v rozpore

s prieskumnou povahou dovolacieho konania očakáva, že príslušné právne závery vysloví

dovolací súd.

Už v rozsudku z 28. februára 2001 sp. zn. Najvyšší súd Slovenskej

republiky uviedol, že v súlade so zásadou preskúmateľnosti, presvedčivosti a zrozumiteľnosti

súdnych rozhodnutí musí odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia sám vyriešiť právnu

otázku, pre ktorú pripustil dovolanie; musí preto vysvetliť, z akých dôvodov považoval

za správny ten právny názor, z ktorého pri posúdení veci vychádzal.

V nadväznosti na vyššie uvedené dospel dovolací súd k záveru, že tým, ako odvolací

súd vyslovil prípustnosť dovolania proti svojmu rozsudku, znemožnil preskúmanie správnosti

riešenia právnej otázky zásadného významu, ktorú mal pri pripúšťaní dovolania na mysli.

So zreteľom na nepreskúmateľnosť jeho rozhodnutia v tejto časti (ktorá svedčí o existencii

vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, na ktorú musel dovolací

súd vziať zreteľ) neprichádzalo preto v dovolacom konaní do úvahy žiadne iné rozhodnutie,

len zrušenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu a vrátenie veci tomuto súdu na ďalšie

konanie.

Z dôvodov uvedených vyššie Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté

rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zrušil podľa a vec mu vrátil

na ďalšie konanie.

Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,

koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania

a dovolacieho konania ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. októbra 2014

JUDr. Jozef Kolcun, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová