Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)fb5/394045.90fa12.pdf
PDF · 112.88 KB
No categories available
2Cdo/438/2013
Najvyšší súd 2 Cdo 438/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu P. J., bývajúceho v P.,
zastúpeného JUDr. L. L., advokátom v P., proti žalovaným 1/ T. B., bývajúcej v P., 2/ R. T.,
bývajúcemu v P., 3/ F. T., bývajúcej v P., 4/ J. J., bývajúcemu v P., 5/ M. J., bývajúcej v P.,
6/ K. H., bývajúcej v P., zastúpeným P., so sídlom v P., o náhradu za obmedzovanie
vlastníckeho práva, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 12 C 208/2011,
o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 12. júna 2013 sp. zn.
1 Co 114/2012, takto
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Prešove z 12. júna 2013 sp. zn.
1 Co 114/2012 v jeho potvrdzujúcej časti a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e
Žalobca žalobou doručenou súdu 7. septembra 2011 žiadal zaviazať žalovanú 1/
na zaplatenie sumy 1 257,49 € s 9,5 % úrokom z omeškania ročne od 7. septembra 2011
do zaplatenia, žalovaných 2/ a 3/ spoločne a nerozdielne na zaplatenie sumy 1 257,49 €
s 9,5 % úrokom z omeškania ročne od 7. septembra 2011 do zaplatenia, žalovaných 4/ a 5/
spoločne a nerozdielne na zaplatenie sumy 1 257,49 € s 9,5 % úrokom z omeškania ročne
od 7. septembra 2011 do zaplatenia, žalovaného 6/ na zaplatenie sumy 1 257,49 € s 9,5 %
úrokom z omeškania ročne od 7. septembra 2011 do zaplatenia titulom náhrady
za obmedzenie vlastníckeho práva.
Okresný súd Prešov rozsudkom z 12. júna 2012 č. k. 12 C 208/2011-112 žalobu
zamietol a vyslovil, že o trovách konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia
vo veci samej. Vychádzal zo zistenia, že žalobca je vlastníkom pozemku parcelné
č. X. - zastavané plochy a nádvoria o výmere X. m, vedeného na LV č. X., kat. úz. P. a ako
titul nadobudnutia je vedená kúpna zmluva registrovaná pod sp. zn. V.. Na uvedenom
pozemku je postavený bytový dom, súpisné č. X. so štyrmi bytmi, ktoré sú podľa LV č. X. vo
vlastníctve žalovaných. Na uvedenom liste vlastníctva je zároveň poznamenané, že
k pozemku je zriadené vecné bremeno podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z.
Zákonodarca v predmetnom ustanovení zákona riešil úpravu pomerov medzi vlastníkom
pozemku a vlastníkmi bytov v bytovom dome takým spôsobom, že v prospech vlastníkov
bytov zriadil vecné bremeno, ktoré spočíva v ich práve spoluužívania zastavaného pozemku v
rozsahu zodpovedajúcom veľkosti spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach domu.
Finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je nepochybne majetkovým právom
vyplývajúcim z vecného bremena, ktoré sa vzťahuje na každého vlastníka zaťaženého
pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva a teda jeho vznik nemožno posudzovať
samostatne u každého nového vlastníka zaťaženého pozemku. Ďalej uviedol, že finančná
náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová a nemá charakter opakujúceho
sa plnenia, čo vyplýva aj zo spôsobu jej výpočtu upraveného vo vyhl. č. 492/2004 Z.z.,
v zmysle ktorého sa výpočet všeobecnej hodnoty vecného bremena vykoná tak, že práva
spojené s nehnuteľnosťou sa odhadnú zistením výhody, ktorú tieto práva prinášajú
oprávnenému v období jedného roka a hodnota tejto výhody sa násobí pri právach časovo
neobmedzených 20-timi a pri právach časovo obmedzených počtom rokov, počas ktorých má
právo ešte trvať, najviac však 20-timi. Aj z uvedenej právnej úpravy výpočtu náhrady
za vecné bremeno vyplýva nelogickosť tvrdenia žalobcu, v zmysle ktorého by pri každej
zmene vlastníctva mal nový vlastník zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu
za vzniknuté bremeno. Za takéhoto stavu by potom pri opakovanej zmene vlastníka
zaťaženého pozemku pri časovo neobmedzenom vecnom bremene, napr. v priebehu 10-tich
rokov jeho trvania, osoba oprávnená z vecného bremena bola povinná vždy v prospech
nového vlastníka zaťaženého pozemku vyplatiť finančnú náhradu za jeho zriadenie vo výške
jeho všeobecnej hodnoty v zmysle zákona č. 492/2004 Z.z., teda vo výške hodnoty výhody
vynásobenej počtom 20 rokov, čím by nesporne na strane vlastníka zaťaženého pozemku
dochádzalo k neoprávnenej finančnej výhode. Z uvedeného súd prvého stupňa vyvodil záver,
že nárok na zaplatenie finančnej náhrady za vznik vecného bremena má iba ten, kto bol
vlastníkom zaťaženého pozemku v čase vzniku vecného bremena, teda za účinnosti zákona
č. 182/1993 Z.z., t. j. k 1. septembru 1993. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že
žalobcovi nepatrí opakovaná finančná náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva zriadením
vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. a žalobu v plnom rozsahu
zamietol. Výrok o trovách konania odôvodnil tým, že bude o nich rozhodnuté
po právoplatnosti rozsudku.
Krajský súd v Prešove ako súd odvolací rozsudkom z 12. júna 2013
č. k. 1 Co 114/2012-186 rozsudok súdu prvého stupňa okrem výroku o trovách konania
potvrdil. Návrh na prerušenie konania zamietol. Pripustil dovolanie na otázku, či bráni nejaké
ustanovenie všeobecného záväzného právneho predpisu považovať náhradu za zákonné vecné
bremeno podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov za jednorazovú. V odôvodnení uviedol, že je potrebné súhlasiť s názorom súdu
prvého stupňa, že finančné odškodnenie – finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je
majetkovým právom, ktoré má jednorazový charakter, tak ako to správne analyzoval súd
prvého stupňa vo svojom odôvodnení rozhodnutia, práve s poukazom na vyhl.
č. 492/2004 Z.z., ktorá bližšie upravuje výpočet náhrady za zriadenie vecného bremena.
Pokiaľ ide o návrh na prerušenie konania, o ktoré požiadal žalobca podaním doručeným
na odvolací súd 29. novembra 2012 a ktorým požiadal toto odvolacie konanie prerušiť
z dôvodu, že vo veci 20 Co 1/2011 Krajského súdu v Prešove bolo podané dovolanie,
o ktorom bude rozhodovať Najvyšší súd SR, v tomto smere odvolací súd nepovažoval
za potrebné konanie prerušiť, pretože samotná okolnosť, že v inej veci odvolacieho súdu
(v danom prípade sp. zn. 20 Co 1/2011) prebieha dovolacie konanie, nie je dôvodom v zmysle
§ 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. na prerušenie konania. Zároveň odvolací súd pripustil dovolanie
na otázku, ktorá je podľa jeho názoru zásadného právneho významu a síce, či bráni nejaké
ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu považovať náhradu za zákonné vecné
bremeno podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov za jednorazovú. Dovolacia otázka, ktorú odvolací súd pripustil v zmysle § 238
ods. 3 O.s.p., je podľa jeho názoru právne významná z dôvodu názoru prezentovaného
žalobcom v tomto konaní, že je oprávnený na opakujúce sa plnenie, podobne ako pri inštitúte
bezdôvodného obohatenia, pričom však súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd zhodne
kvalifikujú možný nárok žalobcu len v podobe náhrady jednorazovej, ktorú si však žalobca
v tomto konaní neuplatnil.
Proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 12. júna 2013 sp. zn. 1 Co 114/2012 podal
žalobca dovolanie, v ktorom uviedol, že na základe vykonaného dokazovania dospel odvolací
súd k nesprávnym skutkovým zisteniam a samotné rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Namietal, že odvolací súd nevyvrátil argumenty, na ktoré v konaní
poukazoval žalobca. V rámci hodnotenia dôkazov sa adekvátne, čo do myšlienkových
konštrukcií racionálne logickým spôsobom nevysporiadal s argumentáciou žalobcu. Tvrdil, že
odvolací súd nedal odpoveď na kľúčové námietky žalobcu, hoci tieto námietky uviedol
žalobca písomne vo svojom návrhu, vyjadreniach ako aj vo svojom odvolaní. Dovolateľ
nesúhlasil so znením a odôvodnením dovolacej otázky, pretože podľa jeho názoru rovnako
neexistuje ani žiadne ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré by bránilo
považovať náhradu za obmedzenie vlastníckych práv zákonným vecným bremenom podľa
§ 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. vo forme opakujúceho sa plnenia. Žalobca navrhol, aby
dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Žalovaní 1/ až 6/ vo svojom písomnom vyjadrení k dovolaniu navrhli, aby dovolací
súd dovolanie proti napadnutému rozsudku odvolacieho súdu zamietol a žalobcu zaviazal
na náhradu trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom proti
rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 3 O.s.p.), bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p., a dospel k záveru, že toto rozhodnutie
treba zrušiť.
V ustanovení § 238 ods. 3 O.s.p. je odvolaciemu súdu zverené oprávnenie založiť
výrokom rozsudku prípustnosť dovolania v prípade, že toto rozhodnutie je zásadného
právneho významu. Občiansky súdny poriadok nevysvetľuje, čo treba rozumieť pod
rozhodnutím odvolacieho súdu po právnej stránke zásadného významu, bezpochyby ním ale
je také rozhodnutie, ktoré rieši dosiaľ nenastolenú alebo len v iných súvislostiach
prezentovanú a právne inak riešenú otázku takým spôsobom, ktorý je významný zo širších
hľadísk, teda nielen v konkrétnej prejednávanej veci. Vzhľadom na to realizácia uvedeného
oprávnenia odvolacieho súdu musí mať vždy povahu výnimočnosti a vychádzať z prísneho
rešpektovania zákonných podmienok, vymedzujúcich rozsah tohto oprávnenia. Možnosť
založiť prípustnosť dovolania samozrejme neznamená, že by odvolací súd bol oprávnený
vysloviť prípustnosť dovolania kedykoľvek a úplne podľa svojej (ničím neobmedzenej
a ľubovoľnej) úvahy; jeho úvahu zákon striktne ohraničuje do rámca posúdenia zásadnosti
rozhodnutia po právnej stránke.
Procesná možnosť odvolacieho súdu založiť prípustnosť dovolania nesmie ani
v spomenutom rámci právnej zásadnosti rozhodnutia viesť k prenášaniu ťažiska rozhodovania
odvolacieho súdu na súd dovolací. Aj v prípade reálnosti predpokladu, že účastníci využijú
procesnú možnosť, vytvorenú odvolacím súdom tým, že vyslovil prípustnosť dovolania
(§ 238 ods. 3 O.s.p.), a že sa teda vecou bude zaoberať dovolací súd, musí sa odvolací súd
sám vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi okolnosťami a jeho myšlienkový postup musí
byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené
vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré zaujal. Dostatočné
vysvetlenie skutkových a právnych záverov má v prípade dovolania pripusteného podľa § 238
ods. 3 O.s.p. osobitný význam, lebo ak odvolací súd vysloví prípustnosť dovolania, je
dovolateľ oprávnený napadnúť jeho rozhodnutie len z dôvodu, že spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci, a to práve len v tej konkrétne vymedzenej otázke, pre ktorú bolo
dovolanie pripustené. Aj z týchto dôvodov treba, aby spôsob, ktorým odvolací súd formuloval
odôvodnenie výroku zakladajúceho prípustnosť dovolania, nevyvolával ďalšie otázky,
prípadne potrebu bližšieho výkladu tohto, čo mal odvolací súd na mysli pri pripustení
dovolania alebo v čom konkrétne spočíva zásadný právny význam jeho rozhodnutia.
Odvolací súd pripustil dovolanie na otázku, ktorá je podľa jeho názoru zásadného
právneho významu a síce, či bráni nejaké ustanovenie všeobecne záväzného právneho
predpisu považovať náhradu za zákonné vecné bremeno podľa § 23 ods. 5 zákona
č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov za jednorazovú. Odvolací súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia síce zaujal právny názor (zhodný s názorom súdu prvého
stupňa), že náhradu za zriadenie vecného bremena podľa ustanovenia § 23 ods. 5 zákona
č. 182/1993 Z.z. treba považovať za náhradu jednorazovú, ale na ním (všeobecne) položenú
dovolaciu otázku vôbec neodpovedal. Rovnako nezaujal žiadny záver k otázke (tak ako
správne podotýka dovolateľ), či naopak existuje nejaké ustanovenie všeobecne záväzného
právneho predpisu, ktoré by bránilo považovať náhradu za obmedzenie vlastníckych práv
zákonným vecným bremenom podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. vo forme
opakujúceho sa plnenia.
Z prieskumnej povahy dovolacieho konania pritom vyplýva, že dovolací súd môže
preskúmať rozhodnutie odvolacieho súdu len so zreteľom na právnu otázku, ktorú odvolací
súd sám vyriešil a vyriešenie ktorej sa stalo súčasťou jeho rozhodnutia. Ustanoveniu § 238
ods. 3 O.s.p. nezodpovedá, pokiaľ odvolací súd pripustí dovolanie vo vzťahu k otázke, ktorú
sám v rozhodnutí právne neposúdil a nevyriešil. Odvolací súd sa totiž sám musí vysporiadať
so všetkými rozhodujúcimi okolnosťami a svoj myšlienkový postup musí dostatočne
odôvodniť aj s poukazom na všetky právne závery, ktoré v rámci rozhodovania zaujal. Pokiaľ
odvolací súd v rámci dovolacej otázky nastolí otázky, avšak sám ich neposúdi a v odôvodnení
rozhodnutia nevysvetlí, je takéto pripustenie dovolacej otázky na úkor presvedčivosti
odôvodnenia celého rozhodnutia vo veci samej a vyvoláva pochybnosti o komplexnosti
rozhodnutia. V takom prípade možno tiež pripustenie dovolania považovať za náznak toho, že
odvolací súd si nie je istý správnosťou svojho právneho posúdenia veci a v rozpore
s prieskumnou povahou dovolacieho konania očakáva, že príslušné právne závery vysloví
dovolací súd.
Už v rozsudku z 28. februára 2001 sp. zn. 2 Cdo 114/2000 Najvyšší súd Slovenskej
republiky uviedol, že v súlade so zásadou preskúmateľnosti, presvedčivosti a zrozumiteľnosti
súdnych rozhodnutí musí odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia sám vyriešiť právnu
otázku, pre ktorú pripustil dovolanie; musí preto vysvetliť, z akých dôvodov považoval
za správny ten právny názor, z ktorého pri posúdení veci vychádzal.
V nadväznosti na vyššie uvedené dospel dovolací súd k záveru, že tým, ako odvolací
súd vyslovil prípustnosť dovolania proti svojmu rozsudku, znemožnil preskúmanie správnosti
riešenia právnej otázky zásadného významu, ktorú mal pri pripúšťaní dovolania na mysli.
So zreteľom na nepreskúmateľnosť jeho rozhodnutia v tejto časti (ktorá svedčí o existencii
vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, na ktorú musel dovolací
súd vziať zreteľ) neprichádzalo preto v dovolacom konaní do úvahy žiadne iné rozhodnutie,
len zrušenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu a vrátenie veci tomuto súdu na ďalšie
konanie.
Z dôvodov uvedených vyššie Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté
rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zrušil podľa § 243b ods. 1 O.s.p. a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.
Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,
koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. októbra 2014
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová