Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)IV. ÚS 390/2018
PDF · 350.5 KB
No categories available
IV. ÚS 390/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. júna 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Feciľakom, Jesenná 8,
Prešov, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 4 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a tiež podľa čl. 11 ods. 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Co 6/2015,
8 Co 2/2017 z 26. januára 2017, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2017
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Feciľakom, Jesenná 8, Prešov, ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a tiež podľa čl. 11 ods. 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Co 6/2015,
8 Co 2/2017 z 26. januára 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že „sťažovateľ, ako vlastník parc.
KN-C č. - zastavané plochy a nádvoria o výmere 215 m2, kat. úz. ... sa
návrhom zo dňa 07. 09. 2001 domáhal voči žalovaným... náhrady za obmedzovanie
vlastníckeho práva k pozemku stavbou bytového domu vo vlastníctve žalovaných“.
Podľa sťažovateľa „je v rozpore s právom sťažovateľa na pokojné užívanie majetku,
ak má trpieť užívanie jeho pozemku stavbou bytového domu vo vlastníctve žalovaných
bezplatne - bez poskytnutia primeranej náhrady, z dôvodu, že na pozemku viazne vecné
bremeno v zmysle ust. § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z., a to aj s poukazom na to, že
sťažovateľ nemôže byť obmedzený zo zákona, nakoľko je to v rozpore s článkom 20 ods. 4
Ústavy... a článkom 11 ods. 4 Listiny... Sťažovateľ môže byť obmedzený len na základe
zákona.“.
Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 12 C 208/2011
z 12. júna 2012 žalobu sťažovateľa zamietol s tým, že o trovách konania bude rozhodnuté
po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Sťažovateľ konštatuje, že „okresný súd dospel
k záveru, že žalobcovi nepatrí opakovaná finančná náhrada za obmedzenie vlastníckeho
práva zriadením vecného bremena ust. § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z. z...“.
Proti rozsudku okresného súdu sťažovateľ podal odvolanie. Krajský súd ako odvolací
súd rozsudkom sp. zn. 1 Co 114/2012 z 12. júna 2013 odvolaním napadnuté rozhodnutie
prvostupňového súdu vo veci samej potvrdil ako vecne správne, pričom pripustil dovolanie
na otázku, či bráni nejaké ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu považovať
náhradu za zákonné vecné bremeno podľa § 23 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov“) za jednorazovú.
Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 Co 114/2012 z 12. júna
2013 dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší
súd“) uznesením sp. zn. 2 Cdo 438/2013 z 30. októbra 2016 tak, že zrušil rozsudok
krajského súdu v jeho potvrdzujúcej časti, pričom v odôvodnení uznesenia okrem iného
uviedol:
„Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia síce zaujal právny názor (zhodný
s názorom súdu prvého stupňa), že náhradu za zriadenie vecného bremena podľa
ustanovenia § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. treba považovať za náhradu jednorazovú,
ale na ním (všeobecne) položenú dovolaciu otázku vôbec neodpovedal. Rovnako nezaujal
žiadny záver k otázke (tak ako správne podotýka dovolateľ), či naopak existuje nejaké
ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré by bránilo považovať náhradu
za obmedzenie vlastníckych práv zákonným vecným bremenom podľa § 23 ods. 5 zákona
č. 182/1993 Z. z. vo forme opakujúceho sa plnenia.
Ustanoveniu § 238 ods. 3 O. s. p. nezodpovedá, pokiaľ odvolací súd pripustí
dovolanie vo vzťahu k otázke, ktorú sám v rozhodnutí právne neposúdil a nevyriešil.
Odvolací súd sa totiž sám musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi okolnosťami a svoj
myšlienkový postup musí dostatočne odôvodniť aj s poukazom na všetky právne závery,
ktoré v rámci rozhodovania zaujal. Pokiaľ odvolací súd v rámci dovolacej otázky nastolí
otázky, avšak sám ich neposúdi a v odôvodnení rozhodnutia nevysvetlí, je takéto pripustenie
dovolacej otázky na úkor presvedčivosti odôvodnenia celého rozhodnutia vo veci samej
a vyvoláva pochybnosti o komplexnosti rozhodnutia. V takom prípade možno tiež
pripustenie dovolania považovať za náznak toho, že odvolací súd si nie je istý správnosťou
svojho právneho posúdenia veci a v rozpore s prieskumnou povahou dovolacieho konania
očakáva, že príslušné právne závery vysloví dovolaci súd.“
V nadväznosti na rozhodnutie dovolacieho súdu krajský súd predložil ústavnému
súdu návrh na začatie konania o súlade § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov s čl. 20 ods. 4 ústavy a uznesením sp. zn. 1 Co 6/2015 z 30. novembra 2015
predmetné konanie prerušil do rozhodnutia ústavného súdu o jeho návrhu z 28. septembra
2015. Ústavný súd o návrhu krajského súdu z 28. septembra 2015 rozhodol uznesením
sp. zn. PL. ÚS 14/2016 zo 7. decembra 2016 tak, že ho odmietol.
Následne krajský súd ako odvolací súd opätovne rozhodol o odvolaní sťažovateľa
proti rozsudku súdu prvého stupňa sp. zn. 12 C 208/2011 z 12. júna 2012 napadnutým
rozsudkom sp. zn. 1 Co 6/2015, 8 Co 2/2017 z 26. januára 2017 tak, že potvrdil rozsudok
prvostupňového súdu vo veci samej.
Sťažovateľ v sťažnosti argumentuje, že „zriadením vecného bremena podľa § 23
ods. 5 BytZ nedošlo k vyrovnaniu vzťahov medzi vlastníkom neoprávnenej stavby -
žalovanými a vlastníkom pozemku – sťažovateľom, v tom smere, aby mali žalovaní právo
užívať pozemok sťažovateľa bez poskytnutia primeranej náhrady počas trvania obmedzenia.
Špeciálny právny predpis citovaným ustanovením iba zamedzuje vysporiadavať právny
vzťah podľa ust. § 135c ods. 1 Občianskeho zákonníka odstránením stavby na náklady
vlastníka stavby...
Sťažovateľ... v tomto konaní sa nedomáhal jednorazovej náhrady za zriadené vecné
bremeno, ako to nesprávne uviedli všeobecné súdy, s tým, že jeho nárok je premlčaný, ale
domáhal sa náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva, a to za vymedzené časové
obdobie...
Sťažovateľ sa v predmetnom konaní domáhal náhrady za nútené obmedzenie
vlastníckeho práva zákonným vecným bremenom viaznúceho na jeho pozemku v prospech
žalovaných – spoluvlastníkov bytového domu, na základe ktorého bol sťažovateľ obmedzený
v užívaní pozemku - parcely KN-C č. v žalovanom období od 08. 09. 2009 do 07. 09.
2011.“.
Podľa názoru sťažovateľa nútené obmedzenie vlastníckeho práva nemožno uplatniť
v súkromnom záujme a bez primeranej náhrady, keďže by to bolo v rozpore s čl. 20 ods. 4
ústavy, čl. 11 ods. 4 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu.
Napadnutý rozsudok krajského súdu je podľa názoru sťažovateľa arbitrárny a zjavne
neodôvodnený, keďže interpretácia a aplikácia príslušných právnych noriem krajským
súdom je zjavne protirečivá, popiera pravidlá formálnej a právnej logiky a zároveň je aj
v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti. Keďže právne závery krajského súdu sú
podľa jeho názoru v extrémnom nesúlade so zákonom, je napadnutý rozsudok v rozpore
s čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľ poukazuje na to, že bol obmedzený proti svojej vôli, pričom namieta, že
„porušovateľ sa mýli, pokiaľ má za to, že sťažovateľ má trpieť bezplatné užívanie jeho
pozemku žalovanými, a to na základe § 23 ods. 5 BytZ, čo by znamenalo, že sťažovateľ môže
byť obmedzený zo zákona (BytZ), pretože je to v rozpore s článkom 20 ods. Ústavy...
a článkom 11 ods. 4 Listiny... keďže sťažovateľ môže byť obmedzený iba na základe zákona
a nie zo zákona...
Keďže pozemok pod bytovým domom nebol vyvlastnený a sťažovateľ ako jeho
vlastník v žalovanom období bol obmedzený v jeho užívaní, sťažovateľ má za to, že mal
právo požadovať od žalovaných ako spoluvlastníkov bytového domu opakované platby
„primeranej náhrady“ za nútené obmedzenie vlastníckeho práva v danom čase...
Ak nie je nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom
upravený inak (rozhodnutím alebo zákonom), právo dotknutého vlastníka obmedzeného
vecným bremenom na náhradu, sa nemôže premlčať úplne, ak vecné bremeno trvá
a premlčať sa môžu jedine jednotlivé čiastkové náhrady za konkrétne dni, kedy boli jeho
vlastnícke práva obmedzené.“.
Sťažovateľ argumentuje aj tým, že „porušovateľ sa v sťažnosťou napadnutom
rozsudku (po vrátení veci z Najvyššieho súdu SR) nijako nevysporiadal s tvrdením, že ani
v predmetnej právnej veci neexistuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu,
ktoré by bránilo považovať náhradu za obmedzenie vlastníckych práv zákonným vecným
bremenom podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. vo forme opakujúceho sa plnenia, za
sťažovateľom uplatnené obdobie od 08. 09. 2009 do 07. 09. 2011, keďže sťažovateľ si
náhradu neuplatnil z titulu obmedzenia užívania pozemku v jeho vlastníctve zákonným
vecným bremenom ako jednorazovú. S vyššie uvedeným záverom najvyššieho súdu sa však
porušovateľ v sťažnosťou napadnutom rozhodnutí nijako nevysporiadal.“.
Na podporu svojich tvrdení sťažovateľ poukazuje v sťažnosti aj na právne názory
vyslovené v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 4 MCdo 2/2014 z 23. apríla 2015, ktorým
najvyšší súd v totožnej právnej veci (náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva k pozemku,
na ktorom viazne zákonné vecné bremeno) zrušil rozsudok Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 13 Co 56/2013 z 12. marca 2013 a rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn.
13 C 152/2011 z 8. novembra 2012 a vec vrátil Okresnému súdu Zvolen na ďalšie konanie.
Predmetné rozhodnutia všeobecných súdov sa však podľa zistenia ústavného súdu týkajú
najmä výkladu náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva iným zákonným vecným
bremenom, a to podľa zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkoprávnom
usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie
územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Sťažovateľ v sťažnosti poukázal aj na právny názor pléna ústavného súdu vyslovený
v náleze sp. zn. PL. ÚS 42/2015 z 12. októbra 2016, podľa ktorého „jednorazová náhrada
za obmedzenie vlastníckeho práva nie je v súlade s čl. 20 ods. 4 ústavy, a to z dôvodu, že
nezohľadňuje povahu a dĺžku trvania núteného obmedzenia vlastníkov povinnosťou trpieť
stavbu rozvodov tepla na svojom pozemku“. Vychádzajúc z citovaného právneho názoru
ústavného súdu, sťažovateľ zastáva názor, že «ani v posudzovanej právnej veci preto
neobstojí argumentácia porušovateľa, že: „právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho
práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z... vzniklo ex lége jednorazovo tomu, kto bol
vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona (1. septembra 1993)“; resp.
že „odvolací súd preto nevidí dôvod na iný záver ako ten, že ak už raz majetkové právo na
náhradu za užívanie pozemku z titulu vecného bremena vzniklo, mohlo sa aj relevantne
uplatniť ako jednorazová náhrada.».
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie rozhodol nálezom, ktorým vysloví, že napadnutým rozsudkom krajského
súdu boli porušené jeho základné práva garantované čl. 20 ods. 4, čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 11 ods. 4 a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1
dodatkového protokolu, zruší prvý a druhý výrok napadnutého rozsudku krajského súdu
(potvrdenie vo veci samej a priznanie nároku žalovaným na náhradu trov odvolacieho
a dovolacieho konania vo výške 100 %) v spojení s rozsudkom okresného súdu z 12. júna
2012 a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ si zároveň uplatňuje úhradu
trov konania, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním advokátom
JUDr. Michalom Feciľakom v konaní pred ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané nikým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdu vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne neopodstatnená. V súlade
s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď
namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označili sťažovatelia, a to
buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať
sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia
označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06,
III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 4
a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 4 a čl. 36 ods. 1 listiny a tiež práv podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 Co 6/2015,
8 Co 2/2017 z 26. januára 2017.
Podľa sťažovateľa krajský súd napadnutým rozsudkom porušil ním označené
základné práva garantované ústavou a listinou, ako aj práva garantované dohovorom
a dodatkovým protokolom ústavne nekonformnou interpretáciou a aplikáciou právnych
noriem, ako aj nedostatočným odôvodnením svojho rozhodnutia.
II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.
1 Co 6/2015, 8 Co 2/2017 z 26. januára 2017
Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa posudzoval, či ju
nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú a v tejto súvislosti skúmal predovšetkým
možnosť preukázania príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu
a základnými právami upravenými v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, resp. právom
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušenie ktorých sťažovateľ v sťažnosti namietal.
V nadväznosti na to posudzoval opodstatnenosť námietok sťažovateľa smerujúcich proti
kľúčovým častiam odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu z hľadiska ich
ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.
Ešte pred posúdením námietok sťažovateľa ústavný súd považoval za žiaduce
poukázať na svoju konštantnú judikatúru, v ktorej opakovane poukazuje na to, že nie je
súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym
orgánom ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho
úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je určená princípom
subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade,
ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo
úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.
Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam
(napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo
na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne
procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy (resp. podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa
možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr.
Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich
účelovo chápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (II. ÚS 21/02,
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, ústavný súd na účely posúdenia
opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku najskôr poukázal na obsah
odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu sp. zn. 12 C 208/2011 z 12. júna 2012,
ktorým prvostupňový súd zamietol žalobu sťažovateľa o náhradu za obmedzovanie
vlastníckeho práva, pričom v tejto súvislosti okrem iného uviedol, že „podľa názoru súdu
prvej inštancie, zákonodarca v ustanovení § 23 odsek 5 zákona č. 182/1993 Z. z. riešil
úpravu pomerov medzi vlastníkom pozemku a vlastníkmi bytov v bytovom dome takým
spôsobom, že v prospech vlastníkov bytov zriadil vecné bremeno, ktoré spočíva v ich práve
spoluužívania zastavaného pozemku v rozsahu zodpovedajúcom veľkosti spoluvlastníckeho
podielu na spoločných častiach domu. Z toho podľa súdu prvej inštancie vyplýva, že vzťah
medzi vlastníkom pozemku a vlastníkmi bytov v bytovom dome už bol usporiadaný zákonnou
úpravou a z uvedeného dôvodu už nie je možné vykonať usporiadanie predmetných
právnych vzťahov súdnym rozhodnutím podľa ustanovenia § 135c OZ, na ktoré poukazuje
žalobca. Súd prvej inštancie ďalej uvádza, že finančná náhrada za zriadenie vecného
bremena je nepochybne majetkovým právom vyplývajúcim z vecného bremena, ktoré sa
vzťahuje na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva
a teda jeho vznik nemožno posudzovať samostatne u každého nového vlastníka zaťaženého
pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová a nemá
charakter opakujúceho sa plnenia, čo vyplýva aj zo spôsobu jej výpočtu upraveného vo
vyhláške č. 492/2004 Z. z. Aj z uvedenej právnej úpravy výpočtu náhrady za vecné bremeno
vyplýva nelogickosť tvrdenia žalobcu, v zmysle ktorého by pri každej zmene vlastníctva mal
nový vlastník zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za vzniknuté bremeno.
Za takéhoto stavu by potom pri opakovanej zmene vlastníka zaťaženého pozemku pri časovo
neobmedzenom vecnom bremene, napr. v priebehu 10-tich rokov jeho trvania, osoba
oprávnená z vecného bremena bola povinná vždy v prospech nového vlastníka zaťaženého
pozemku vyplatiť finančnú náhradu za jeho zriadenie, čím by na strane vlastníka
zaťaženého pozemku dochádzalo k neoprávnenej finančnej výhode. Z uvedeného vyplýva, že
nárok na zaplatenie finančnej náhrady za vznik vecného bremena má iba ten, kto bol
vlastníkom zaťaženého pozemku v čase vzniku vecného bremena, teda za účinnosti zákona
č. 182/1993 Z. z., t. j. k 01. 09. 1993. Ďalší vlastník zaťaženej nehnuteľnosti, v danom
prípade žalobca, už nadobudol pozemok s vecným bremenom a keďže vecné bremená
prechádzajú na nového nadobúdateľa spolu s vlastníctvom prevádzanej veci, nie je možné,
aby ako ďalší nadobúdateľ už zaťaženého pozemku existujúcim vecným bremenom, sa
mohol úspešne domáhať finančnej náhrady. Podľa názoru súdu prvej inštancie bolo vecou
pôvodnej vlastníčky, či si nárok na túto finančnú náhradu uplatní alebo nie, keďže
rozhodnutie Okresného súdu Prešov sp. zn. 12 C/4/1996 je iba deklaratórne, pretože sa ním
osvedčilo vlastnícke právo titulom dedenia, a to dňom 09. 01. 1986
smrťou poručiteľky . Keďže žalobca sa stal vlastníkom sporného pozemku
v roku 2007, spolu s prevodom vlastníckeho práva na neho prešlo aj obmedzenie
spočívajúce v trpení zákonom zriadeného vecného bremena k predmetnému pozemku
upravujúceho pomery existujúcej stavby - bytového domu k pozemku v jeho vlastníctve.
Náhrada na zaplatenie odplaty za užívanie vecného bremena vznikla iba pôvodnej
vlastníčke a nie samotnému žalobcovi. Na základe uvedeného súd prvej
inštancie dospel k záveru, že žalobcovi nepatrí opakovaná finančná náhrada za obmedzenie
vlastníckeho práva zriadením vecného bremena ustanovením § 23 odsek 5 zákona
č. 182/1993 Z. z. a žalobu v plnom rozsahu ako nedôvodnú zamietol...“.
V ďalšej časti napadnutého rozsudku sa krajský súd ako odvolací súd zaoberal
odvolacou námietkou sťažovateľa, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (spočívajúcou v tvrdení, že zamietnutím uplatneného nároku v tomto konaní
došlo k ústavne nekonformnému výkladu § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov, pozn.), a v tejto súvislosti najmä uviedol:
«Pokiaľ ide o posúdenie nároku žalobcu na náhradu za obmedzenie vlastníckeho
práva za obdobie od 08. 09. 2009 do 07. 09. 2011, v tomto smere odvolací súd poukazuje na
zjednocujúci záver Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zverejnený v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 8/2016 ako rozhodnutie pod
č. 73 citujúc: „Právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5
zákona č. 182/1993 Z. z... vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého
pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona (1. septembra 1993). Z predmetného ustanovenia
nevyplýva ďalšiemu vlastníkovi zaťaženého pozemku právo na náhradu za pretrvávajúce
obmedzenie jeho vlastníckych práv.“...
Tento záver vychádza a je podporený aj ďalším rozhodnutím Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v obdobnej právnej veci, a to v rozsudku sp. zn. 7 Cdo 26/2014 z 24. 3.
2015 cit.: „... finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je nepochybne majetkovým
právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné vecné bremeno
vzniká „in rem“, vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na
spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne u každého
nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je
nepochybne jednorázová a teda nemá charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri
každej zmene vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú
náhradu za už vzniknuté vecné bremeno... K žalobcovej citácii nálezu Ústavného súdu
Slovenskej republiky... sp. zn. IV ÚS 70/2011... z 23. júna 2011 je potrebné uviesť, ako
uviedol aj ústavný súd vo svojom náleze, sp. zn. II. ÚS 506/2011... z 3. novembra 2011, že
riešená problematika nie je obdobná s teraz riešenou vecou. Sťažovateľ totiž v uvedenej
veci požadoval vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vlastník stavby získal na úkor jeho
právneho predchodcu ako vlastníka pozemku z titulu, že nemohol disponovať so svojím
pozemkom. Nešlo teda o vysporiadanie práva k neoprávnenej stavbe podľa ustanovenia
§ 135c Občianskeho zákonníka... Dôvodom zrušenia rozsudku krajského súdu (sp. zn.
17 Co 104/2010... v cit. náleze ústavného súdu bola skutočnosť, že krajský súd sa
v odôvodnení nezaoberal nárokom na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vlastníka
pozemku zriadeným vecným bremenom. Dovolací súd dospel k záveru, že názor odvolacieho
súdu v predmetnej veci, že ide o finančnú náhradu za vznik vecného bremena, ktorá je
jednorazovou náhradou, je správny, a teda neexistuje ustanovenie všeobecne záväzného
právneho predpisu, ktoré by bránilo tomuto záveru, pričom poukazuje aj na nález
ústavného súdu, sp. zn. IV. ÚS 227/2012... z 3. mája 2012... Dovolací súd uvádza, že nárok
vo forme náhrady peňažného plnenia za užívanie nehnuteľnosti je nepochybne právom
majetkovej povahy, ktoré podlieha premlčaniu v zmysle § 100 a nasl. Občianskeho
zákonníka..., pričom tu nie je osobitná úprava ohľadom dĺžky premlčacej doby, takže platí
všeobecná premlčacia doba v trvaní troch rokov, ktorá plynie odo dňa, keď sa právo mohlo
vykonať prvý raz. Predmetné právo sa mohlo vykonať v prvý deň účinnosti zákona o
vlastníctve bytov a nebytových priestorov, ktorý zo zákona zriadil toto vecné bremeno,
pričom tento zákon nadobudol účinnosť 1. septembra 1993, trojročná premlčacia doba teda
uplynula 1. septembra 1996 a návrh na začatie konania bol podaný po jej márnom uplynutí.
Vo veci nie je relevantnou skutočnosťou, že žalobca nadobudol vlastnícke právo k
predmetnému pozemku v roku 2007, nakoľko na plynutie premlčacej doby nemá vplyv
zmena v osobe veriteľa, alebo dlžníka (§ 111 Občianskeho zákonníka... Premlčacia doba
začala plynúť účinnosťou zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, a bez ohľadu
na skutočnosť, že až neskôr sa žalobca stal vlastníkom predmetného pozemku, uplynula v
roku 1996.“
V súlade s takýmto právnym posúdením veci odvolací súd konštatuje, že žalobca
kúpil pozemok zastavaný bytovým domom žalovaných postaveným ešte v sedemdesiatych
rokoch minulého storočia. Ako vyplýva z obsahu žaloby, bytové domy boli postavené v roku
1973.
Podľa ustanovenia § 23 odsek 5 zákona č. 182/1993 Z. z., ak vlastník domu nie je
vlastníkom pozemku, vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré sa
zapíše do katastra nehnuteľností.
Žalobca v čase kúpy pozemku (rok 2007) musel dobre vedieť, že pozemok je
zastavaný bytovkou. Vychádzajúc z prezumpcie poznania zákonnej úpravy uverejnenej
v zbierke zákonov žalobca mal vedieť, že kupuje pozemok, na ktorom je zriadené zákonné
vecné bremeno a oprávnenými z takéhoto vecného bremena sú žalovaní.“
K otázke premlčania nároku vo forme náhrady peňažného plnenia za užívanie
nehnuteľnosti odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uvádza, že „ak vznikla
otázka existencie práva na náhradu za vecné bremeno, pri namietaní premlčania je treba
riešiť zákonite otázku, kedy sa toto právo mohlo uplatniť prvýkrát.
Podľa ustanovenia § 101 OZ, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak,
premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
Ak zákonodarca zvolil zákonné vecné bremeno, sledoval práve právnu istotu
potrebnú v početných konfrontačných vzťahov medzi vlastníkmi bytov a vlastníkmi
pozemkov. To platí aj čo do práva na náhradu za takto vzniknuté vecné bremeno. Sotva by
akákoľvek regulácia vzťahov medzi vlastníkmi bytov a vlastníkmi pozemkov priniesla
zákonodarcom sledovaný cieľ, ak by sa jedno z najdôležitejších práv vlastníka pozemku, a
to náhrada za užívanie, malo prenášať na neurčité obdobie z vlastníkov bytov na nástupcov
či celé generácie. Zmyslom právnej úpravy bolo odstrániť stav právnej neistoty, inak by
nebol zásadný rozdiel od protiprávneho stavu spojeného s užívaním cudzej veci. Z
uvedeného dôvodu nie je dôvodná ani odvolacia námietka týkajúca sa skutočnosti, že si
žalobca neuplatňuje nárok z titulu vecného bremena, ale titulom náhrady za nútené
obmedzenie vlastníckeho práva. Odvolací súd preto nevidí dôvod na iný záver ako ten, že ak
už raz majetkové právo na náhradu za užívanie pozemku z titulu vecného bremena vzniklo,
mohlo sa aj relevantne uplatniť ako jednorazová náhrada. Z hľadiska plynutia času je preto
relevantný deň, keď sa „právo mohlo vykonať po prvý raz“, a to sa mohlo bez akýchkoľvek
zákonných prekážok vykonať na druhý deň po nadobudnutí účinnosti zákonnej právnej
úpravy o zriadení vecného bremena (ustanovenie § 23 ods. 5 zákona č. 1821993 Z. z.).
Odvolací súd teda nijako nespochybňuje právo žalobcu na náhradu za vecné
bremeno k priľahlému pozemku. Po námietke premlčania však sa toto právo posúva do
roviny naturálnej obligácie (ustanovenie § 455 ods. 1 OZ) a súd premlčaním oslabenému
právu žalobcu nemohol vyhovieť. Obdobne ako už rozhodol súd vo veciach napr. sp. zn.
17 Co 104/2010, 14 Co 30/2009 (Porovnaj tiež Uznesenie ÚS SR zo dňa 3. 11. 2011
č. k. II. ÚS 506/2011-21).
Odvolací súd konštatuje, že doposiaľ ustanovenie § 23 odsek 5 zákona č. 182/1993 Z.
z. nebolo ústavným súdom vyhlásené za odporujúce Ústave SR, a preto nie je dôvod
neaplikovať inštitút zákonného vecného bremena vo všetkých vyššie uvedených súvislostiach
v súlade s konštantnou judikatúrou najvyšších súdnych autorít...»
Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ktoré malo spočívať v tom, že krajský súd v napadnutom rozsudku vyslovil
právne názory, v zmysle ktorých je sťažovateľom uplatnený nárok na náhradu za nútené
obmedzenie vlastníckeho práva jednorazový, že sa premlčiava v trojročnej premlčacej
lehote a že si ho mohol uplatniť len ten vlastník pozemku, ktorý bol jeho vlastníkom v čase
nadobudnutia účinnosti zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov.
Sťažovateľ svoje tvrdenie o tom, že argumentácia odvolacieho súdu v predmetnej
právnej veci neobstojí, zakladá aj odkazmi na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 42/2015
z 12. októbra 2016, podľa ktorého jednorazová náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva
nie je v súlade s čl. 20 ods. 4 ústavy, a to z dôvodu, že nezohľadňuje povahu a dĺžku trvania
núteného obmedzenia vlastníkov povinnosťou trpieť stavbu rozvodov tepla na svojom
pozemku.
Podľa názoru sťažovateľa ním uplatnený nárok na náhradu za obmedzenie
vlastníckeho práva z dôvodu nemožnosti užívať pozemok č. , na ktorom stojí stavba
bytového domu vo vlastníctve žalovaných za obdobie od 8. septembra 2009 do 7. septembra
2011, premlčaný nie je.
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu ako
odvolacieho súdu sp. zn. 1 Co 6/2015, 8 Co 2/2017 z 26. januára 2017 (s prihliadnutím na
obsah rozsudku okresného súdu ako prvostupňového súdu sp. zn. 12 C 208/2011 z 12. júna
2012, ktorý bol v odvolacom konaní preskúmavaný) dospel k názoru, že zo záverov
odvolacieho súdu týkajúcich sa posudzovanej právnej otázky (posúdenie sťažovateľom
uplatneného nároku na náhradu za obmedzovanie vlastníckeho práva zákonným vecným
bremenom podľa § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov)
nevyplýva taká jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.
Argumenty uvedené v odôvodnení, ktoré viedli odvolací súd k rovnakým právnym
záverom, aké vyslovil súd prvého stupňa v odvolaním napadnutom rozsudku z 12. júna
2012 (pri úplnom zistení skutkového stavu a pri použití správneho právneho predpisu,
pozn.), že v danej veci ide o finančnú náhradu za vznik vecného bremena, ktoré je
jednorazovou náhradou, a že nárok vo forme náhrady peňažného plnenia za užívanie
nehnuteľnosti je nepochybne právom majetkovej povahy, ktoré podlieha premlčaniu, sú
podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné
a nesignalizujú, že napadnutým rozsudkom krajského súdu mohlo dôjsť k porušeniu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a tiež práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu ako odvolacieho súdu ústavný
súd konštatuje, že závery odvolacieho súdu sú formulované zrozumiteľne a podľa jeho
názoru sú aj dostatočne odôvodnené, pričom ich nemožno považovať za svojvoľné.
Skutočnosť, že sa sťažovateľ so záverom krajského súdu (resp. okresného súdu ako
prvostupňového súdu) nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o porušení jeho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Ústavný súd ďalej pripomína, že jeho primárnou úlohou v konaniach o sťažnostiach
podľa čl. 127 ústavy nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré všeobecný súd
v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za
dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom miestne zodpovedný všeobecný súd.
Výklad právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou
(čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad
právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu je ústavne akceptovateľný
alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali
závery napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré je dostatočne odôvodnené. Pretože
namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne
odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd
nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98,
III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.
Je potrebné uviesť, že sťažovateľ sa na ústavný súd obrátil už viackrát, pričom
napadnuté rozsudky (krajského súdu, pozn.), proti ktorým sťažnosť smerovala, boli
založené v podstate na rovnakom právnom názore, aký vyslovil krajský súd v napadnutom
rozsudku. Sťažnosti sťažovateľa boli odmietnuté ako zjavne neopodstatnené, a to
uzneseniami sp. zn. I. ÚS 1/2012, sp. zn. II. ÚS 501/2011, sp. zn. II. ÚS 506/2011, sp. zn.
III. ÚS 13/2010, sp. zn. IV. ÚS 227/2012, sp. zn. I. ÚS 474/2013, II. ÚS 323/2017, na ktoré
ústavný súd v tomto uznesení odkazuje.
Rovnaké závery napokon vyplývajú aj z aktuálnych rozhodnutí všeobecných súdov,
ktoré sú odrazom ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít tak, ako to
vyžaduje princíp právnej istoty vyjadrený v čl. 2 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok v znení neskorších predpisov. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje
najmä na zjednocujúci záver najvyššieho súdu uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 8/2016 ako rozhodnutie pod č. 73,
v ktorom sa uvádza:
„Právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona
č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov
vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti
tohto zákona (1. septembra 1993). Z predmetného ustanovenia nevyplýva ďalšiemu
vlastníkovi zaťaženého pozemku právo na náhradu za pretrvávajúce obmedzenie jeho
vlastníckych práv“ (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 49/2014 zo 14. apríla 2016).
Ústavný súd vo vzťahu k množstvu rozhodnutí všeobecných súdov a ústavného súdu,
ktorými sťažovateľ odôvodňuje svoju sťažnosť, uvádza, že právne názory v nich vyjadrené
nie je možné aplikovať na vec preskúmavanú v tomto konaní, pretože nejde o skutkovo
a právne totožné veci a mnohé citácie z týchto rozhodnutí sú iba vytrhnuté z kontextu
celého rozhodnutia.
Vo vzťahu k nálezu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 70/2011 z 23. júna 2011, ktorým
ústavný súd rozhodoval o inej sťažnosti sťažovateľa, je potrebné uviesť, že dôvodom
zrušenia rozsudku krajského súdu označeným nálezom bola skutočnosť, že krajský súd sa
v odôvodnení nezaoberal nárokom na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vlastníka
pozemku zriadeným zákonným vecným bremenom. Z označeného nálezu však v žiadnom
prípade nemožno vyvodiť, že sťažovateľovi takýto nárok vznikol.
Na tomto závere ústavného súdu nemení nič ani jeho nález sp. zn. PL. ÚS 42/2015
z 12. októbra 2016, v ktorého výroku (bod 1 výroku) sa uvádza, že «Ustanovenia § 10
ods. 5 druhá, tretia a štvrtá veta, § 10 ods. 9, § 10 ods. 10 prvá a tretia veta a § 10 ods. 12
prvá, druhá a štvrtá veta zákona č. 657/2004. o tepelnej energetike v znení neskorších
predpisov rozsahu, v akom sa v týchto ustanoveniach používa slovo „jednorazová“
v slovnom spojení „primeraná jednorazová náhrada“ nie sú v súlade s čl. 20 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky a s čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.».
Nemožno totiž stotožňovať právnu úpravu obsiahnutú v zákone č. 657/2004 Z. z.
o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o tepelnej energetike“),
ktorý upravoval primeranú jednorazovú náhradu za zriadenie vecného bremena a náhradu za
vecné bremeno upravené v § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov,
keďže upravuje rozličné právne situácie, ktoré vyjadrujú rôznu formu obmedzenia v užívaní
nehnuteľností. Kým pri obmedzení vlastníckeho práva podľa zákona o tepelnej energetike
sa poskytuje náhrada za výmeru, v ktorej je vlastník obmedzený pri užívaní nehnuteľnosti
v dôsledku uplatnenia zákonného vecného bremena držiteľom povolenia, a to pri výkone
práv a povinností podľa § 10 ods. 1 zákona o tepelnej energetike, ktorých rozsah
a frekvenciu nemožno vopred určiť, pri právnej úprave zákona o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ak
vlastník domu nie je vlastníkom pozemku, teda rozsah vecného bremena je určiteľný už pri
jeho vzniku, t. j. od nadobudnutia účinnosti zákona 1. septembra 1993.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd zastáva názor, že medzi rozsudkom krajského
súdu sp. zn. 1 Co 6/2015, 8 Co 2/2017 z 26. januára 2017 (v jeho sťažnosťou napadnutej
časti) a obsahom sťažovateľom označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť,
na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť
k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 4 ústavy
a čl. 11 ods. 4 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského
súdu sp. zn. 1 Co 6/2015, 8 Co 2/2017 z 26. januára 2017
Sťažovateľ tiež namieta, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 Co 6/2015,
8 Co 2/2017 z 26. januára 2017 došlo aj k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 20
ods. 4 ústavy a čl. 11 ods. 4 listiny a podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Vychádzajúc
z odôvodnenia sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ namieta porušenie
základného práva vyplývajúceho z čl. 20 ods. 4 ústavy a čl. 11 ods. 4 listiny a tiež práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu v priamej príčinnej súvislosti s porušením základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. ako dôsledok ich porušenia.
Za týchto okolností, ak ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom krajského
súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, nemožno uvažovať ani o porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 4 ústavy
a čl. 11 ods. 4 listiny a ani práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľa aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. júna 2018