Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 390/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. júna 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Feciľakom, Jesenná 8,

Prešov, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 4 a čl. 46 ods. 1

a tiež podľa a Listiny základných

práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. ,

z 26. januára 2017, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2017

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Feciľakom, Jesenná 8, Prešov, ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a tiež podľa čl. 11 ods. 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. ,

z 26. januára 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že „sťažovateľ, ako vlastník parc.

KN-C č. - zastavané plochy a nádvoria o výmere 215 m2, kat. úz. ... sa

návrhom zo dňa 07. 09. 2001 domáhal voči žalovaným... náhrady za obmedzovanie

vlastníckeho práva k pozemku stavbou bytového domu vo vlastníctve žalovaných“.

Podľa sťažovateľa „je v rozpore s právom sťažovateľa na pokojné užívanie majetku,

ak má trpieť užívanie jeho pozemku stavbou bytového domu vo vlastníctve žalovaných

bezplatne - bez poskytnutia primeranej náhrady, z dôvodu, že na pozemku viazne vecné

bremeno v zmysle ust. , a to aj s poukazom na to, že

sťažovateľ nemôže byť obmedzený zo zákona, nakoľko je to v rozpore s článkom 20 ods. 4

... a článkom 11 ods. 4 Listiny... Sťažovateľ môže byť obmedzený len na základe

zákona.“.

Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn.

z 12. júna 2012 žalobu sťažovateľa zamietol s tým, že o trovách konania bude rozhodnuté

po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Sťažovateľ konštatuje, že „okresný súd dospel

k záveru, že žalobcovi nepatrí opakovaná finančná náhrada za obmedzenie vlastníckeho

práva zriadením vecného bremena ust. ..“.

Proti rozsudku okresného súdu sťažovateľ podal odvolanie. Krajský súd ako odvolací

súd rozsudkom sp. zn. z 12. júna 2013 odvolaním napadnuté rozhodnutie

prvostupňového súdu vo veci samej potvrdil ako vecne správne, pričom pripustil dovolanie

na otázku, či bráni nejaké ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu považovať

náhradu za zákonné vecné bremeno podľa § 23 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov“) za jednorazovú.

Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 12. júna

2013 dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší

súd“) uznesením sp. zn. z 30. októbra 2016 tak, že zrušil rozsudok

krajského súdu v jeho potvrdzujúcej časti, pričom v odôvodnení uznesenia okrem iného

uviedol:

„Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia síce zaujal právny názor (zhodný

s názorom súdu prvého stupňa), že náhradu za zriadenie vecného bremena podľa

ustanovenia treba považovať za náhradu jednorazovú,

ale na ním (všeobecne) položenú dovolaciu otázku vôbec neodpovedal. Rovnako nezaujal

žiadny záver k otázke (tak ako správne podotýka dovolateľ), či naopak existuje nejaké

ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré by bránilo považovať náhradu

za obmedzenie vlastníckych práv zákonným vecným bremenom podľa § 23 ods. 5 zákona

č. vo forme opakujúceho sa plnenia.

Ustanoveniu nezodpovedá, pokiaľ odvolací súd pripustí

dovolanie vo vzťahu k otázke, ktorú sám v rozhodnutí právne neposúdil a nevyriešil.

Odvolací súd sa totiž sám musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi okolnosťami a svoj

myšlienkový postup musí dostatočne odôvodniť aj s poukazom na všetky právne závery,

ktoré v rámci rozhodovania zaujal. Pokiaľ odvolací súd v rámci dovolacej otázky nastolí

otázky, avšak sám ich neposúdi a v odôvodnení rozhodnutia nevysvetlí, je takéto pripustenie

dovolacej otázky na úkor presvedčivosti odôvodnenia celého rozhodnutia vo veci samej

a vyvoláva pochybnosti o komplexnosti rozhodnutia. V takom prípade možno tiež

pripustenie dovolania považovať za náznak toho, že odvolací súd si nie je istý správnosťou

svojho právneho posúdenia veci a v rozpore s prieskumnou povahou dovolacieho konania

očakáva, že príslušné právne závery vysloví dovolaci súd.“

V nadväznosti na rozhodnutie dovolacieho súdu krajský súd predložil ústavnému

súdu návrh na začatie konania o súlade § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových

priestorov s a uznesením sp. zn. z 30. novembra 2015

predmetné konanie prerušil do rozhodnutia ústavného súdu o jeho návrhu z 28. septembra

2015. Ústavný súd o návrhu krajského súdu z 28. septembra 2015 rozhodol uznesením

sp. zn. zo 7. decembra 2016 tak, že ho odmietol.

Následne krajský súd ako odvolací súd opätovne rozhodol o odvolaní sťažovateľa

proti rozsudku súdu prvého stupňa sp. zn. z 12. júna 2012 napadnutým

rozsudkom sp. zn. , z 26. januára 2017 tak, že potvrdil rozsudok

prvostupňového súdu vo veci samej.

Sťažovateľ v sťažnosti argumentuje, že „zriadením vecného bremena podľa § 23

ods. 5 BytZ nedošlo k vyrovnaniu vzťahov medzi vlastníkom neoprávnenej stavby -

žalovanými a vlastníkom pozemku – sťažovateľom, v tom smere, aby mali žalovaní právo

užívať pozemok sťažovateľa bez poskytnutia primeranej náhrady počas trvania obmedzenia.

Špeciálny právny predpis citovaným ustanovením iba zamedzuje vysporiadavať právny

vzťah podľa ust. odstránením stavby na náklady

vlastníka stavby...

Sťažovateľ... v tomto konaní sa nedomáhal jednorazovej náhrady za zriadené vecné

bremeno, ako to nesprávne uviedli všeobecné súdy, s tým, že jeho nárok je premlčaný, ale

domáhal sa náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva, a to za vymedzené časové

obdobie...

Sťažovateľ sa v predmetnom konaní domáhal náhrady za nútené obmedzenie

vlastníckeho práva zákonným vecným bremenom viaznúceho na jeho pozemku v prospech

žalovaných – spoluvlastníkov bytového domu, na základe ktorého bol sťažovateľ obmedzený

v užívaní pozemku - parcely KN-C č. v žalovanom období od 08. 09. 2009 do 07. 09.

2011.“.

Podľa názoru sťažovateľa nútené obmedzenie vlastníckeho práva nemožno uplatniť

v súkromnom záujme a bez primeranej náhrady, keďže by to bolo v rozpore s čl. 20 ods. 4

, listiny a dodatkového protokolu.

Napadnutý rozsudok krajského súdu je podľa názoru sťažovateľa arbitrárny a zjavne

neodôvodnený, keďže interpretácia a aplikácia príslušných právnych noriem krajským

súdom je zjavne protirečivá, popiera pravidlá formálnej a právnej logiky a zároveň je aj

v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti. Keďže právne závery krajského súdu sú

podľa jeho názoru v extrémnom nesúlade so zákonom, je napadnutý rozsudok v rozpore

s , listiny a dohovoru.

Sťažovateľ poukazuje na to, že bol obmedzený proti svojej vôli, pričom namieta, že

„porušovateľ sa mýli, pokiaľ má za to, že sťažovateľ má trpieť bezplatné užívanie jeho

pozemku žalovanými, a to na základe § 23 ods. 5 BytZ, čo by znamenalo, že sťažovateľ môže

byť obmedzený zo zákona (BytZ), pretože je to v rozpore s článkom 20 ods. ...

a článkom 11 ods. 4 Listiny... keďže sťažovateľ môže byť obmedzený iba na základe zákona

a nie zo zákona...

Keďže pozemok pod bytovým domom nebol vyvlastnený a sťažovateľ ako jeho

vlastník v žalovanom období bol obmedzený v jeho užívaní, sťažovateľ má za to, že mal

právo požadovať od žalovaných ako spoluvlastníkov bytového domu opakované platby

„primeranej náhrady“ za nútené obmedzenie vlastníckeho práva v danom čase...

Ak nie je nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom

upravený inak (rozhodnutím alebo zákonom), právo dotknutého vlastníka obmedzeného

vecným bremenom na náhradu, sa nemôže premlčať úplne, ak vecné bremeno trvá

a premlčať sa môžu jedine jednotlivé čiastkové náhrady za konkrétne dni, kedy boli jeho

vlastnícke práva obmedzené.“.

Sťažovateľ argumentuje aj tým, že „porušovateľ sa v sťažnosťou napadnutom

rozsudku (po vrátení veci z Najvyššieho súdu SR) nijako nevysporiadal s tvrdením, že ani

v predmetnej právnej veci neexistuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu,

ktoré by bránilo považovať náhradu za obmedzenie vlastníckych práv zákonným vecným

bremenom podľa vo forme opakujúceho sa plnenia, za

sťažovateľom uplatnené obdobie od 08. 09. 2009 do 07. 09. 2011, keďže sťažovateľ si

náhradu neuplatnil z titulu obmedzenia užívania pozemku v jeho vlastníctve zákonným

vecným bremenom ako jednorazovú. S vyššie uvedeným záverom najvyššieho súdu sa však

porušovateľ v sťažnosťou napadnutom rozhodnutí nijako nevysporiadal.“.

Na podporu svojich tvrdení sťažovateľ poukazuje v sťažnosti aj na právne názory

vyslovené v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. z 23. apríla 2015, ktorým

najvyšší súd v totožnej právnej veci (náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva k pozemku,

na ktorom viazne zákonné vecné bremeno) zrušil rozsudok Krajského súdu v Banskej

Bystrici sp. zn. z 12. marca 2013 a rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn.

z 8. novembra 2012 a vec vrátil Okresnému súdu Zvolen na ďalšie konanie.

Predmetné rozhodnutia všeobecných súdov sa však podľa zistenia ústavného súdu týkajú

najmä výkladu náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva iným zákonným vecným

bremenom, a to podľa o niektorých opatreniach pri majetkoprávnom

usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie

územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Sťažovateľ v sťažnosti poukázal aj na právny názor pléna ústavného súdu vyslovený

v náleze sp. zn. z 12. októbra 2016, podľa ktorého „jednorazová náhrada

za obmedzenie vlastníckeho práva nie je v súlade s , a to z dôvodu, že

nezohľadňuje povahu a dĺžku trvania núteného obmedzenia vlastníkov povinnosťou trpieť

stavbu rozvodov tepla na svojom pozemku“. Vychádzajúc z citovaného právneho názoru

ústavného súdu, sťažovateľ zastáva názor, že «ani v posudzovanej právnej veci preto

neobstojí argumentácia porušovateľa, že: „právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho

práva podľa .. vzniklo ex lége jednorazovo tomu, kto bol

vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona (1. septembra 1993)“; resp.

že „odvolací súd preto nevidí dôvod na iný záver ako ten, že ak už raz majetkové právo na

náhradu za užívanie pozemku z titulu vecného bremena vzniklo, mohlo sa aj relevantne

uplatniť ako jednorazová náhrada.».

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie rozhodol nálezom, ktorým vysloví, že napadnutým rozsudkom krajského

súdu boli porušené jeho základné práva garantované ,

a čl. 11 ods. 4 a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1

dodatkového protokolu, zruší prvý a druhý výrok napadnutého rozsudku krajského súdu

(potvrdenie vo veci samej a priznanie nároku žalovaným na náhradu trov odvolacieho

a dovolacieho konania vo výške 100 %) v spojení s rozsudkom okresného súdu z 12. júna

2012 a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ si zároveň uplatňuje úhradu

trov konania, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním advokátom

JUDr. Michalom Feciľakom v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané nikým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdu vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne neopodstatnená. V súlade

s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď

namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označili sťažovatelia, a to

buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (napr. rozhodnutia , , , ,

, ).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 4

a a podľa a listiny a tiež práv podľa

dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu sp. zn. ,

z 26. januára 2017.

Podľa sťažovateľa krajský súd napadnutým rozsudkom porušil ním označené

základné práva garantované a listinou, ako aj práva garantované dohovorom

a dodatkovým protokolom ústavne nekonformnou interpretáciou a aplikáciou právnych

noriem, ako aj nedostatočným odôvodnením svojho rozhodnutia.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa

a čl. 36 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.

, z 26. januára 2017

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa posudzoval, či ju

nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú a v tejto súvislosti skúmal predovšetkým

možnosť preukázania príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu

a základnými právami upravenými v a listiny, resp. právom

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušenie ktorých sťažovateľ v sťažnosti namietal.

V nadväznosti na to posudzoval opodstatnenosť námietok sťažovateľa smerujúcich proti

kľúčovým častiam odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu z hľadiska ich

ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.

Ešte pred posúdením námietok sťažovateľa ústavný súd považoval za žiaduce

poukázať na svoju konštantnú judikatúru, v ktorej opakovane poukazuje na to, že nie je

súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho

úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je určená princípom

subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade,

ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam

(napr. , ).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo

na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne

procesné garancie v konaní pred ním (). Ochrany základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (resp. podľa listiny, ako aj práva podľa dohovoru) sa

možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr.

).

zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

a listiny a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich

účelovo chápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (,

).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku najskôr poukázal na obsah

odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu sp. zn. z 12. júna 2012,

ktorým prvostupňový súd zamietol žalobu sťažovateľa o náhradu za obmedzovanie

vlastníckeho práva, pričom v tejto súvislosti okrem iného uviedol, že „podľa názoru súdu

prvej inštancie, zákonodarca v ustanovení riešil

úpravu pomerov medzi vlastníkom pozemku a vlastníkmi bytov v bytovom dome takým

spôsobom, že v prospech vlastníkov bytov zriadil vecné bremeno, ktoré spočíva v ich práve

spoluužívania zastavaného pozemku v rozsahu zodpovedajúcom veľkosti spoluvlastníckeho

podielu na spoločných častiach domu. Z toho podľa súdu prvej inštancie vyplýva, že vzťah

medzi vlastníkom pozemku a vlastníkmi bytov v bytovom dome už bol usporiadaný zákonnou

úpravou a z uvedeného dôvodu už nie je možné vykonať usporiadanie predmetných

právnych vzťahov súdnym rozhodnutím podľa ustanovenia , na ktoré poukazuje

žalobca. Súd prvej inštancie ďalej uvádza, že finančná náhrada za zriadenie vecného

bremena je nepochybne majetkovým právom vyplývajúcim z vecného bremena, ktoré sa

vzťahuje na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva

a teda jeho vznik nemožno posudzovať samostatne u každého nového vlastníka zaťaženého

pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová a nemá

charakter opakujúceho sa plnenia, čo vyplýva aj zo spôsobu jej výpočtu upraveného vo

vyhláške č. Aj z uvedenej právnej úpravy výpočtu náhrady za vecné bremeno

vyplýva nelogickosť tvrdenia žalobcu, v zmysle ktorého by pri každej zmene vlastníctva mal

nový vlastník zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za vzniknuté bremeno.

Za takéhoto stavu by potom pri opakovanej zmene vlastníka zaťaženého pozemku pri časovo

neobmedzenom vecnom bremene, napr. v priebehu 10-tich rokov jeho trvania, osoba

oprávnená z vecného bremena bola povinná vždy v prospech nového vlastníka zaťaženého

pozemku vyplatiť finančnú náhradu za jeho zriadenie, čím by na strane vlastníka

zaťaženého pozemku dochádzalo k neoprávnenej finančnej výhode. Z uvedeného vyplýva, že

nárok na zaplatenie finančnej náhrady za vznik vecného bremena má iba ten, kto bol

vlastníkom zaťaženého pozemku v čase vzniku vecného bremena, teda za účinnosti zákona

č. , t. j. k 01. 09. 1993. Ďalší vlastník zaťaženej nehnuteľnosti, v danom

prípade žalobca, už nadobudol pozemok s vecným bremenom a keďže vecné bremená

prechádzajú na nového nadobúdateľa spolu s vlastníctvom prevádzanej veci, nie je možné,

aby ako ďalší nadobúdateľ už zaťaženého pozemku existujúcim vecným bremenom, sa

mohol úspešne domáhať finančnej náhrady. Podľa názoru súdu prvej inštancie bolo vecou

pôvodnej vlastníčky, či si nárok na túto finančnú náhradu uplatní alebo nie, keďže

rozhodnutie Okresného súdu Prešov sp. zn. je iba deklaratórne, pretože sa ním

osvedčilo vlastnícke právo titulom dedenia, a to dňom 09. 01. 1986

smrťou poručiteľky . Keďže žalobca sa stal vlastníkom sporného pozemku

v roku 2007, spolu s prevodom vlastníckeho práva na neho prešlo aj obmedzenie

spočívajúce v trpení zákonom zriadeného vecného bremena k predmetnému pozemku

upravujúceho pomery existujúcej stavby - bytového domu k pozemku v jeho vlastníctve.

Náhrada na zaplatenie odplaty za užívanie vecného bremena vznikla iba pôvodnej

vlastníčke a nie samotnému žalobcovi. Na základe uvedeného súd prvej

inštancie dospel k záveru, že žalobcovi nepatrí opakovaná finančná náhrada za obmedzenie

vlastníckeho práva zriadením vecného bremena ustanovením § 23 odsek 5 zákona

č. a žalobu v plnom rozsahu ako nedôvodnú zamietol...“.

V ďalšej časti napadnutého rozsudku sa krajský súd ako odvolací súd zaoberal

odvolacou námietkou sťažovateľa, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci (spočívajúcou v tvrdení, že zamietnutím uplatneného nároku v tomto konaní

došlo k ústavne nekonformnému výkladu § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov

a nebytových priestorov, pozn.), a v tejto súvislosti najmä uviedol:

«Pokiaľ ide o posúdenie nároku žalobcu na náhradu za obmedzenie vlastníckeho

práva za obdobie od 08. 09. 2009 do 07. 09. 2011, v tomto smere odvolací súd poukazuje na

zjednocujúci záver Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zverejnený v Zbierke stanovísk

Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 8/2016 ako rozhodnutie pod

č. 73 citujúc: „Právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5

.. vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého

pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona (1. septembra 1993). Z predmetného ustanovenia

nevyplýva ďalšiemu vlastníkovi zaťaženého pozemku právo na náhradu za pretrvávajúce

obmedzenie jeho vlastníckych práv.“...

Tento záver vychádza a je podporený aj ďalším rozhodnutím Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v obdobnej právnej veci, a to v rozsudku sp. zn. z 24. 3.

2015 cit.: „... finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je nepochybne majetkovým

právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné vecné bremeno

vzniká „in rem“, vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na

spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne u každého

nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je

nepochybne jednorázová a teda nemá charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri

každej zmene vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú

náhradu za už vzniknuté vecné bremeno... K žalobcovej citácii nálezu Ústavného súdu

Slovenskej republiky... sp. zn. ... z 23. júna 2011 je potrebné uviesť, ako

uviedol aj ústavný súd vo svojom náleze, sp. zn. ... z 3. novembra 2011, že

riešená problematika nie je obdobná s teraz riešenou vecou. Sťažovateľ totiž v uvedenej

veci požadoval vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vlastník stavby získal na úkor jeho

právneho predchodcu ako vlastníka pozemku z titulu, že nemohol disponovať so svojím

pozemkom. Nešlo teda o vysporiadanie práva k neoprávnenej stavbe podľa ustanovenia

... Dôvodom zrušenia rozsudku krajského súdu (sp. zn.

... v cit. náleze ústavného súdu bola skutočnosť, že krajský súd sa

v odôvodnení nezaoberal nárokom na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vlastníka

pozemku zriadeným vecným bremenom. Dovolací súd dospel k záveru, že názor odvolacieho

súdu v predmetnej veci, že ide o finančnú náhradu za vznik vecného bremena, ktorá je

jednorazovou náhradou, je správny, a teda neexistuje ustanovenie všeobecne záväzného

právneho predpisu, ktoré by bránilo tomuto záveru, pričom poukazuje aj na nález

ústavného súdu, sp. zn. ... z 3. mája 2012... Dovolací súd uvádza, že nárok

vo forme náhrady peňažného plnenia za užívanie nehnuteľnosti je nepochybne právom

majetkovej povahy, ktoré podlieha premlčaniu v zmysle § 100 a nasl. Občianskeho

zákonníka..., pričom tu nie je osobitná úprava ohľadom dĺžky premlčacej doby, takže platí

všeobecná premlčacia doba v trvaní troch rokov, ktorá plynie odo dňa, keď sa právo mohlo

vykonať prvý raz. Predmetné právo sa mohlo vykonať v prvý deň účinnosti zákona o

vlastníctve bytov a nebytových priestorov, ktorý zo zákona zriadil toto vecné bremeno,

pričom tento zákon nadobudol účinnosť 1. septembra 1993, trojročná premlčacia doba teda

uplynula 1. septembra 1996 a návrh na začatie konania bol podaný po jej márnom uplynutí.

Vo veci nie je relevantnou skutočnosťou, že žalobca nadobudol vlastnícke právo k

predmetnému pozemku v roku 2007, nakoľko na plynutie premlčacej doby nemá vplyv

zmena v osobe veriteľa, alebo dlžníka ( ... Premlčacia doba

začala plynúť účinnosťou zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, a bez ohľadu

na skutočnosť, že až neskôr sa žalobca stal vlastníkom predmetného pozemku, uplynula v

roku 1996.“

V súlade s takýmto právnym posúdením veci odvolací súd konštatuje, že žalobca

kúpil pozemok zastavaný bytovým domom žalovaných postaveným ešte v sedemdesiatych

rokoch minulého storočia. Ako vyplýva z obsahu žaloby, bytové domy boli postavené v roku

1973.

Podľa ustanovenia , ak vlastník domu nie je

vlastníkom pozemku, vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré sa

zapíše do katastra nehnuteľností.

Žalobca v čase kúpy pozemku (rok 2007) musel dobre vedieť, že pozemok je

zastavaný bytovkou. Vychádzajúc z prezumpcie poznania zákonnej úpravy uverejnenej

v zbierke zákonov žalobca mal vedieť, že kupuje pozemok, na ktorom je zriadené zákonné

vecné bremeno a oprávnenými z takéhoto vecného bremena sú žalovaní.“

K otázke premlčania nároku vo forme náhrady peňažného plnenia za užívanie

nehnuteľnosti odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uvádza, že „ak vznikla

otázka existencie práva na náhradu za vecné bremeno, pri namietaní premlčania je treba

riešiť zákonite otázku, kedy sa toto právo mohlo uplatniť prvýkrát.

Podľa ustanovenia , pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak,

premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Ak zákonodarca zvolil zákonné vecné bremeno, sledoval práve právnu istotu

potrebnú v početných konfrontačných vzťahov medzi vlastníkmi bytov a vlastníkmi

pozemkov. To platí aj čo do práva na náhradu za takto vzniknuté vecné bremeno. Sotva by

akákoľvek regulácia vzťahov medzi vlastníkmi bytov a vlastníkmi pozemkov priniesla

zákonodarcom sledovaný cieľ, ak by sa jedno z najdôležitejších práv vlastníka pozemku, a

to náhrada za užívanie, malo prenášať na neurčité obdobie z vlastníkov bytov na nástupcov

či celé generácie. Zmyslom právnej úpravy bolo odstrániť stav právnej neistoty, inak by

nebol zásadný rozdiel od protiprávneho stavu spojeného s užívaním cudzej veci. Z

uvedeného dôvodu nie je dôvodná ani odvolacia námietka týkajúca sa skutočnosti, že si

žalobca neuplatňuje nárok z titulu vecného bremena, ale titulom náhrady za nútené

obmedzenie vlastníckeho práva. Odvolací súd preto nevidí dôvod na iný záver ako ten, že ak

už raz majetkové právo na náhradu za užívanie pozemku z titulu vecného bremena vzniklo,

mohlo sa aj relevantne uplatniť ako jednorazová náhrada. Z hľadiska plynutia času je preto

relevantný deň, keď sa „právo mohlo vykonať po prvý raz“, a to sa mohlo bez akýchkoľvek

zákonných prekážok vykonať na druhý deň po nadobudnutí účinnosti zákonnej právnej

úpravy o zriadení vecného bremena (ustanovenie § 23 ods. 5 zákona č. 1821993 Z. z.).

Odvolací súd teda nijako nespochybňuje právo žalobcu na náhradu za vecné

bremeno k priľahlému pozemku. Po námietke premlčania však sa toto právo posúva do

roviny naturálnej obligácie (ustanovenie ) a súd premlčaním oslabenému

právu žalobcu nemohol vyhovieť. Obdobne ako už rozhodol súd vo veciach napr. sp. zn.

, (Porovnaj tiež Uznesenie ÚS SR zo dňa 3. 11. 2011

č. k. -21).

Odvolací súd konštatuje, že doposiaľ ustanovenie Z.

z. nebolo ústavným súdom vyhlásené za odporujúce Ústave SR, a preto nie je dôvod

neaplikovať inštitút zákonného vecného bremena vo všetkých vyššie uvedených súvislostiach

v súlade s konštantnou judikatúrou najvyšších súdnych autorít...»

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, ktoré malo spočívať v tom, že krajský súd v napadnutom rozsudku vyslovil

právne názory, v zmysle ktorých je sťažovateľom uplatnený nárok na náhradu za nútené

obmedzenie vlastníckeho práva jednorazový, že sa premlčiava v trojročnej premlčacej

lehote a že si ho mohol uplatniť len ten vlastník pozemku, ktorý bol jeho vlastníkom v čase

nadobudnutia účinnosti zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov.

Sťažovateľ svoje tvrdenie o tom, že argumentácia odvolacieho súdu v predmetnej

právnej veci neobstojí, zakladá aj odkazmi na nález ústavného súdu sp. zn.

z 12. októbra 2016, podľa ktorého jednorazová náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva

nie je v súlade s , a to z dôvodu, že nezohľadňuje povahu a dĺžku trvania

núteného obmedzenia vlastníkov povinnosťou trpieť stavbu rozvodov tepla na svojom

pozemku.

Podľa názoru sťažovateľa ním uplatnený nárok na náhradu za obmedzenie

vlastníckeho práva z dôvodu nemožnosti užívať pozemok č. , na ktorom stojí stavba

bytového domu vo vlastníctve žalovaných za obdobie od 8. septembra 2009 do 7. septembra

2011, premlčaný nie je.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu ako

odvolacieho súdu sp. zn. , z 26. januára 2017 (s prihliadnutím na

obsah rozsudku okresného súdu ako prvostupňového súdu sp. zn. z 12. júna

2012, ktorý bol v odvolacom konaní preskúmavaný) dospel k názoru, že zo záverov

odvolacieho súdu týkajúcich sa posudzovanej právnej otázky (posúdenie sťažovateľom

uplatneného nároku na náhradu za obmedzovanie vlastníckeho práva zákonným vecným

bremenom podľa § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov)

nevyplýva taká jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Argumenty uvedené v odôvodnení, ktoré viedli odvolací súd k rovnakým právnym

záverom, aké vyslovil súd prvého stupňa v odvolaním napadnutom rozsudku z 12. júna

2012 (pri úplnom zistení skutkového stavu a pri použití správneho právneho predpisu,

pozn.), že v danej veci ide o finančnú náhradu za vznik vecného bremena, ktoré je

jednorazovou náhradou, a že nárok vo forme náhrady peňažného plnenia za užívanie

nehnuteľnosti je nepochybne právom majetkovej povahy, ktoré podlieha premlčaniu, sú

podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné

a nesignalizujú, že napadnutým rozsudkom krajského súdu mohlo dôjsť k porušeniu

základného práva podľa a listiny a tiež práva podľa

ods. 1 dohovoru.

Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu ako odvolacieho súdu ústavný

súd konštatuje, že závery odvolacieho súdu sú formulované zrozumiteľne a podľa jeho

názoru sú aj dostatočne odôvodnené, pričom ich nemožno považovať za svojvoľné.

Skutočnosť, že sa sťažovateľ so záverom krajského súdu (resp. okresného súdu ako

prvostupňového súdu) nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o porušení jeho základného

práva podľa a listiny a tiež práva podľa

dohovoru.

Ústavný súd ďalej pripomína, že jeho primárnou úlohou v konaniach o sťažnostiach

podľa nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré všeobecný súd

v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom miestne zodpovedný všeobecný súd.

Výklad právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s

( a ) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad

právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu je ústavne akceptovateľný

alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré je dostatočne odôvodnené. Pretože

namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne

odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd

nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj ,

) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Je potrebné uviesť, že sťažovateľ sa na ústavný súd obrátil už viackrát, pričom

napadnuté rozsudky (krajského súdu, pozn.), proti ktorým sťažnosť smerovala, boli

založené v podstate na rovnakom právnom názore, aký vyslovil krajský súd v napadnutom

rozsudku. Sťažnosti sťažovateľa boli odmietnuté ako zjavne neopodstatnené, a to

uzneseniami sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , , na ktoré

ústavný súd v tomto uznesení odkazuje.

Rovnaké závery napokon vyplývajú aj z aktuálnych rozhodnutí všeobecných súdov,

ktoré sú odrazom ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít tak, ako to

vyžaduje princíp právnej istoty vyjadrený v Civilný

sporový poriadok v znení neskorších predpisov. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje

najmä na zjednocujúci záver najvyššieho súdu uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho

súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 8/2016 ako rozhodnutie pod č. 73,

v ktorom sa uvádza:

„Právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona

č. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov

vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti

tohto zákona (1. septembra 1993). Z predmetného ustanovenia nevyplýva ďalšiemu

vlastníkovi zaťaženého pozemku právo na náhradu za pretrvávajúce obmedzenie jeho

vlastníckych práv“ (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. apríla 2016).

Ústavný súd vo vzťahu k množstvu rozhodnutí všeobecných súdov a ústavného súdu,

ktorými sťažovateľ odôvodňuje svoju sťažnosť, uvádza, že právne názory v nich vyjadrené

nie je možné aplikovať na vec preskúmavanú v tomto konaní, pretože nejde o skutkovo

a právne totožné veci a mnohé citácie z týchto rozhodnutí sú iba vytrhnuté z kontextu

celého rozhodnutia.

Vo vzťahu k nálezu ústavného súdu sp. zn. z 23. júna 2011, ktorým

ústavný súd rozhodoval o inej sťažnosti sťažovateľa, je potrebné uviesť, že dôvodom

zrušenia rozsudku krajského súdu označeným nálezom bola skutočnosť, že krajský súd sa

v odôvodnení nezaoberal nárokom na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vlastníka

pozemku zriadeným zákonným vecným bremenom. Z označeného nálezu však v žiadnom

prípade nemožno vyvodiť, že sťažovateľovi takýto nárok vznikol.

Na tomto závere ústavného súdu nemení nič ani jeho nález sp. zn.

z 12. októbra 2016, v ktorého výroku (bod 1 výroku) sa uvádza, že «Ustanovenia § 10

ods. 5 druhá, tretia a štvrtá veta, § 10 ods. 9, § 10 ods. 10 prvá a tretia veta a § 10 ods. 12

prvá, druhá a štvrtá veta . o tepelnej energetike v znení neskorších

predpisov rozsahu, v akom sa v týchto ustanoveniach používa slovo „jednorazová“

v slovnom spojení „primeraná jednorazová náhrada“ nie sú v súlade s

Slovenskej republiky a s čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.».

Nemožno totiž stotožňovať právnu úpravu obsiahnutú v

o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o tepelnej energetike“),

ktorý upravoval primeranú jednorazovú náhradu za zriadenie vecného bremena a náhradu za

vecné bremeno upravené v § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov,

keďže upravuje rozličné právne situácie, ktoré vyjadrujú rôznu formu obmedzenia v užívaní

nehnuteľností. Kým pri obmedzení vlastníckeho práva podľa zákona o tepelnej energetike

sa poskytuje náhrada za výmeru, v ktorej je vlastník obmedzený pri užívaní nehnuteľnosti

v dôsledku uplatnenia zákonného vecného bremena držiteľom povolenia, a to pri výkone

práv a povinností podľa § 10 ods. 1 zákona o tepelnej energetike, ktorých rozsah

a frekvenciu nemožno vopred určiť, pri právnej úprave zákona o vlastníctve bytov

a nebytových priestorov vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ak

vlastník domu nie je vlastníkom pozemku, teda rozsah vecného bremena je určiteľný už pri

jeho vzniku, t. j. od nadobudnutia účinnosti zákona 1. septembra 1993.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd zastáva názor, že medzi rozsudkom krajského

súdu sp. zn. , z 26. januára 2017 (v jeho sťažnosťou napadnutej

časti) a obsahom sťažovateľom označeného základného práva podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť,

na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť

k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa

a čl. 11 ods. 4 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského

súdu sp. zn. , z 26. januára 2017

Sťažovateľ tiež namieta, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. ,

z 26. januára 2017 došlo aj k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 20

ods. 4 a listiny a podľa dodatkového protokolu. Vychádzajúc

z odôvodnenia sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ namieta porušenie

základného práva vyplývajúceho z a listiny a tiež práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu v priamej príčinnej súvislosti s porušením základného

práva na súdnu ochranu podľa a listiny a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. ako dôsledok ich porušenia.

Za týchto okolností, ak ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom krajského

súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a listiny, ako ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, nemožno uvažovať ani o porušení základného práva podľa

a čl. 11 ods. 4 listiny a ani práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa aj v tejto časti podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2018