Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/176/2015

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci maloletého dieťaťa E. M.,

narodeného X., bývajúceho v súčasnosti v H., zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom

práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany – pracovisko Hlohovec, Jarmočná č. 3, matky V. M.,

bývajúcej v H., zastúpenej F., s.r.o. so sídlom v B., 4, IČO: X., a otca A. M., bývajúceho v S.,

zastúpeného S. advokátska kancelária s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., o nariadenie návratu

dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 1

, o dovolaní otca proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 2. decembra 2014

sp. zn. , takto

rozhodol:

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 2. decembra 2014 sp. zn.

z r u š u j e a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava I uznesením z 3. júna 2013 č.k. -872 nariadil

návrat dieťaťa do Talianskej republiky, krajiny jeho obvyklého pobytu; otcovi a štátu

nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení poukázal na výsledky vykonaného

dokazovania, ktorými mal preukázané, že krajinou obvyklého pobytu dieťaťa na základe

poslednej dohody rodičov je Talianska republika. Matka 13. augusta 2012 protiprávne

premiestnila maloletého na územie Slovenskej republiky, čím porušila opatrovnícke právo

otca k ich dieťaťu. Vzhľadom na to, že vzťahy medzi rodičmi neboli harmonické a otec

s matkou sú v rozvodovom (separačnom) konaní, boli už v čase pred premiestnením dieťaťa

činné príslušné orgány Talianskej republiky, ktoré v rámci svojej právomoci uskutočnili celý

rad právnych opatrení dočasnej povahy. V rámci týchto opatrení okrem iného uložili otcovi

povinnosť opustiť vtedajšiu spoločnú domácnosť ako súčasť separačného konania, dieťa

zverili predbežne do osobnej starostlivosti matky, upravili styk otca s dieťaťom, otcovi

2

stanovili vyživovaciu povinnosť voči dieťaťu, matke uložili zákaz premiestniť dieťa bez

súhlasu otca mimo územia Talianskej republiky, dieťaťu ustanovili opatrovníka, rodinnému

a poradenskému centru uložili povinnosť napomáhať rodičom a dieťaťu. Preukázané bolo, že

otec ako vhodné opatrenie pre zabezpečenie návratu dieťaťa obstaral a uhradil prepravu

matky s dieťaťom do miesta obvyklého pobytu dieťaťa a matke poukázal 2 700 € ako výživné

pre ňu po jej návrate do Talianskej republiky. Otec tiež zabezpečil matke a dieťaťu prenájom

zariadeného dvojizbového bytu s kúpeľňou a kuchynským kútom na obdobie od 1. mája 2013

do 30. apríla 2014 a zároveň preukázal zaplatenie nájomného (3 000 €) na 6 mesiacov vopred.

Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že otec sa s protiprávnym premiestnením dieťaťa

nezmieril a podľa Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí

(publikovaného oznámením Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky

pod č. – ďalej len „Haagsky dohovor“) požiadal o nariadenie okamžitého

návratu dieťaťa do Talianskej republiky. Súd prvého stupňa zdôraznil, že úprava

rodičovských práv otca a matky k dieťaťu, je predmetom konania a dokazovania súdnych

orgánov Talianskej republiky. Podčiarkol, že tak Haagsky dohovor, ako aj Nariadenie Rady

(ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci, uznávaní a výkone rozsudkov

v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností (ďalej len „Nariadenie“)

vychádzajú zo zásady, že je v najlepšom záujme dieťaťa (okrem výnimiek vyplývajúcich

z čl. 13 a 20 Haagskeho dohovoru a čl. 11 ods. 4 Nariadenia), aby sa vrátilo do krajiny

obvyklého pobytu. Skutočnosť, že matka nerešpektovala opatrenie súdu o zákaze

vycestovania a je proti nej vedené trestné konanie, nemá z tohto hľadiska určujúci význam,

pretože záujem dieťaťa je primárny. Tvrdenia matky o psychickom a fyzickom násilí otca

považoval súd prvého stupňa za nepreukázané. So zreteľom na opatrenia prijaté otcom

a orgánmi Talianskej republiky dospel k záveru, že do budúcna je dieťaťu zabezpečená

primeraná ochrana. O trovách štátu rozhodol podľa ; otcovi nepriznal

náhradu trov konania.

Na odvolanie matky Krajský súd v Bratislave uznesením z 26. novembra 2013

sp. zn. napadnuté uznesenie zmenil podľa tak, že návrat

dieťaťa nenariadil. Na rozdiel od súdu prvého stupňa mal preukázané násilie otca a tiež

nepriaznivé pomery, v ktorých sa matka nachádzala počas svojho pobytu v Talianskej

republike. Dospel k názoru, že nariadenie návratu dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu

by preň znamenalo nebezpečenstvo fyzickej alebo duševnej ujmy, lebo by sa muselo vrátiť

bez matky, ktorej tam hrozia reštrikcie a nie je zabezpečená jej beztrestnosť. Návrat dieťaťa

3

spojený s jeho odlúčením od matky by bol v rozpore so záujmom dieťaťa. Podľa názoru

odvolacieho súdu neboli v danom prípade prijaté také dostatočne účinné opatrenia, ktoré

by znamenali možnosť beztrestného návratu matky spoločne s dieťaťom do Talianskej

republiky. Nebolo preukázané ani to, že v Talianskej republike sú pre matku a dieťa

zabezpečené vyhovujúce sociálne podmienky.

Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podal otec dovolanie. Najvyšší súd

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací uznesením z 21. júla 2014

sp. zn. napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. V odôvodnení konštatoval, že odvolací súd formálne považoval prvostupňové

skutkové zistenia za úplné a správne, z materiálneho hľadiska ale rozhodol na podklade

odlišných skutkových zistení, ku ktorým neprípustne dospel bez toho, aby sám zopakoval

alebo doplnil dokazovanie. Navyše, napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nie je dostatočne

odôvodnené. Pokiaľ totiž aj odvolací súd za najlepší záujem dieťaťa považoval jeho návrat

do krajiny obvyklého pobytu, mal primerane vysvetliť, akou úvahou sa riadil, keď napriek

tomu favorizoval záujem matky a rozhodol o nenariadení návratu dieťaťa do Talianskej

republiky. Zo spisu pritom predbežne nevyplýva, že by matke hrozili „reštrikcie“ takej

povahy, ktoré by nevyhnutne viedli k jej odlúčeniu od dieťaťa, prípadne dieťa vystavili

fyzickej alebo duševnej ujme. Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia

nevysvetlil ani to, na podklade čoho dospel k záverom o nezabezpečení primeraných

podmienok pre dôstojný život dieťaťa a o neprijatí účinných opatrení pre jeho návrat

do Talianskej republiky.

Krajský súd v Bratislave, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie, uznesením

z 2. decembra 2014 sp. zn. odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvého

stupňa zmenil tak, že návrat dieťaťa nenariadil; žiadnemu z účastníkov konania nepriznal

náhradu trov konania. Uviedol, že na odvolacom pojednávaní doplnil dokazovanie za účelom

zistenia najlepšieho záujmu dieťaťa a tiež zabezpečenia primeraných opatrení na ochranu

dieťaťa po jeho návrate (§ 11 ods. 4 Nariadenia). Z rozhodnutia súdu v Ascoli Piceno

zo 6. júna 2014 č. 1394/11 (právoplatného 14. októbra 2014) o súdnej rozluke manželov

odvolací súd zistil, že spoločný byt manželov bol prisúdený otcovi, ktorý v ňom bude bývať

spoločne so synom. Dieťa bolo zverené do opatery sociálnych služieb mesta S. s tým, že bude

žiť u otca, matka ho môže navštevovať a je povinná platiť výživné na dieťa vo výške 450 €

mesačne. Predmetné rozhodnutie konštatuje nezhody medzi rodičmi, ktoré sa vystupňovali po

neoprávnenom premiestnení dieťaťa matkou. Nezrelý postoj oboch rodičov viedol súd

Talianskej republiky k tomu, že dieťa nezveril niektorému z rodičov, ale do starostlivosti

sociálnych služieb mesta S.. Námietku matky, že obvyklým pobytom dieťaťa bola Slovenská

republika, nepovažoval odvolací súd za opodstatnenú; skutočnosti, na ktoré matka pri tom

poukazovala, totiž zo spisu nevyplývajú. Primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany

dieťaťa po jeho návrate posudzoval odvolací súd podľa rozhodnutia o rozluke manželstva.

Návrh otca na doplnenie dokazovania na zisťovanie sociálnej situácie v Taliansku zamietol.

Rozhodnutie súdu v Ascoli Piceno zo 6. júna 2014 podľa názoru odvolacieho súdu

nenasvedčuje tomu, že by v Talianskej republike boli prijaté primerané opatrenia na

zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate. Poukázal tiež na správu o šetrení pomerov

dieťaťa na Slovensku, stanovisko kolízneho opatrovníka a správu Pracoviska klinickej

psychológie v Hlohovci. Zdôraznil, že dieťa od svojich dvoch rokov žije na Slovensku, kde

sa učilo rozprávať, za svoj materinský jazyk považuje slovenský jazyk, iný neovláda, za svoj

domov považuje bydlisko matky, keďže iný domov nepozná, v tuzemsku je začlenené do

materskej školy, má tu väzby na kamarátov a príbuzných. Je veselé, komunikatívne a na

Slovensku sa cíti dobre. I keď tento stav je dôsledkom konania matky, ktoré má znaky

medzinárodného únosu dieťaťa a spĺňa podmienky uvedené v článku 1 a 3 Haagskeho

dohovoru na nariadenie návratu dieťaťa, podľa názoru odvolacieho súdu ide v danej veci

o výnimočný prípad v zmysle čl. 13 písm. b/ Haagskeho dohovoru, v ktorom súd nenariadi

návrat dieťaťa. So zreteľom na to, že dieťa sa na Slovensku adaptovalo na nové prostredie a

že v Taliansku by malo bývať odlúčene od matky (ktorá nemá zabezpečené bývanie na inom

mieste), ako aj s prihliadnutím na preukázanú naviazanosť dieťaťa na matku odvolací súd

konštatoval, že navrátenie dieťaťa do miesta obvyklého pobytu by bolo spojené s vážnym

rizikom pre jeho ďalší vývoj, predstavovalo by hrozbu vystavenia dieťaťa fyzickej alebo

duševnej ujme a mohlo by ho dostať do neznesiteľnej situácie. Odvolací súd upustil od

výsluchu dieťaťa, ktoré vzhľadom na vek a rozumovú vyspelosť sa k veci nevedelo vyjadriť.

Matka nemá v Talianskej republike zamestnanie, teda by nemala prostriedky na úhradu

svojich potrieb ani na úhradu výživného voči dieťaťu. Jej bývanie v domove pre slobodné

matky by bolo nedôstojné. Odvolaciemu súdu sa spornou javila aj jej beztrestnosť, lebo sa

nemožno uspokojiť so samotným tvrdením, že v Talianskej republike matke hrozí len

podmienečné odsúdenie. Možnosť beztrestného návratu matky spoločne s dieťaťom nebola

preukázaná.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal otec dovolanie s tým, že je prípustné

podľa a opodstatnené vzhľadom na nesprávnosti, ktorých sa dopustil

odvolací súd. Ani po zrušení jeho skoršieho rozhodnutia dovolacím súdom totiž odvolací súd

neobstaral náležité skutkové podklady pre zistenie aktuálnych sociálnych podmienok

významných pre rozhodnutie o nariadení návratu dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu.

Odvolací súd v odôvodnení napadnutého uznesenia náležite nevysvetlil, konkrétne prečo

nepovažoval opatrenia prijaté otcom a orgánmi Talianskej republiky za primerané

pre pokojný návrat dieťaťa. Otec zdôraznil, že rozhodnutím o odluke nebol vyslovený zákaz

kontaktov matky a dieťaťa a ani nebolo konštatované, že by v spojitosti s neukončeným

trestným konaním bola obmedzená osobná sloboda matky. Odvolací súd pri skúmaní situácie,

v ktorej sa nachádza dieťa, nevykonal dokazovanie posudkom znalca z odboru detskej

klinickej psychológie a úplne prehliadol závery vyjadrené v znaleckom posudku D. z 12.

februára 2012. Pokiaľ mal za to, že dosiaľ prijaté opatrenia nie sú postačujúce, mal doplniť

dokazovanie a od príslušných úradov Talianskej republiky obstarať objektívne a aktuálne

informácie o sociálnych a materiálnych podmienkach návratu dieťaťa tak, ako to na

odvolacom pojednávaní navrhol otec. Odvolací súd ale tento jeho návrh zamietol. Odvolací

súd svojim konaním a rozhodovaním porušil nielen ustanovenia Nariadenia, ale aj Dohovoru

o právach dieťaťa, ktorý bol publikovaný oznámením č. (ďalej len „“).

Konanie súdov je v danej veci neprimerane zdĺhavé, presahuje dva roky (teda zďaleka

nerešpektuje šesťtýždňovú lehotu v zmysle čl. 11 ods. 3 Nariadenia), výrazne zhoršuje

situáciu otca a sťažuje prirodzený vzťah dieťaťa k otcovi. Zopakoval, že splnil všetky súdom

stanovené primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate do

Talianskej republiky; to, napokon, potvrdila aj správa súdu Talianskej republiky zo 6. mája

2013. Zo všetkých uvedených dôvodov žiadal, aby dovolací súd napadnuté uznesenie zrušil

a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Matka vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že skutočnosti, ktoré uvádza otec v dovolaní,

už boli posúdené súdmi. Otec bezdôvodne namieta, že odvolací súd nevykonal náležité

dokazovanie. Navyše, súd nie je povinný vykonať všetky dôkazy navrhované účastníkom

konania. Tvrdenie, že matka bráni v kontaktoch dieťaťa s otcom, je nepravdivé; nie je pravda

ani to, že očierňuje otca v očiach dieťaťa. Matke dosiaľ nebolo riadne doručené žiadne

rozhodnutie súdu alebo iného orgánu Talianskej republiky, tieto rozhodnutia preto nemožno

považovať za uznané a vykonateľné na území Slovenskej republiky. Otec si v dovolaní

protirečí, lebo na jednej strane sa domáha zohľadnenia znaleckého posudku z roku 2012,

6

na druhej strane ale tiež rozhodnutia súdu Talianskej republiky, ktoré je však založené

na diametrálne odlišných záveroch. Posúdiť, či sú zabezpečené primerané opatrenia

pre ochranu dieťaťa po návrate, je v kompetencii súdu rozhodujúceho o návrate, teda nie

v kompetencii súdu Talianskej republiky. Odvolací súd v danom prípade zistil všetky

relevantné skutočnosti a dospel k správnemu záveru, že návrat dieťaťa do Talianskej

republiky by bol v rozpore s jeho najlepším záujmom. Žiadala preto dovolanie zamietnuť.

Kolízny opatrovník sa k dovolaniu písomne nevyjadril.

Vyjadrenie matky k dovolaniu bolo otcovi doručené.

Najvyšší súd ako súd dovolací ( ) po zistení, že dovolanie podal včas

účastník konania ( ) zastúpený v súlade s , proti

uzneseniu odvolacieho súdu, proti ktorému je dovolanie prípustné (§ 239 ods. 1 písm. a/

), preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu podľa a bez

nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) dospel k záveru, že napadnuté

rozhodnutie treba zrušiť.

V zmysle môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní

uplatnenými dôvodmi. Obligatórne ( ) sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v a tiež tzv. vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci ( ).

Procesné vady konania v zmysle neboli v dovolaní namietané.

So zreteľom na najvyšší súd skúmal, či nedošlo k týmto vadám; v konaní

o dovolaní ale ich existencia nevyšla najavo.

V ďalšom dovolací súd, rovnako so zreteľom na obsah dovolania a tiež § 242 ods. 1

veta druhá skúmal, či v konaní nedošlo k procesným vadám v zmysle

písm. b/ Pokiaľ dovolací súd vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí odvolaciemu

súdu vytkol nesprávnosti v procese dokazovania, nedostatočné odôvodnenie jeho uznesenia

a tiež nedostatočné skutkové zistenia, z dôvodov ďalej uvedených (viď najmä 5.)

dospel k záveru, že k procesným nesprávnostiam so znakmi vady v zmysle § 241 ods. 2

písm. b/ došlo opätovne.

1. Podľa bod 1 záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom

pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí, či už vykonávaných súkromnými zariadeniami

sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.

Podľa Haagskeho je jeho cieľom a/ zabezpečiť okamžitý návrat detí,

ktoré boli neoprávnene premiestnené do niektorého štátu alebo sú v ňom zadržiavané,

a b/ zabezpečiť, aby opatrovnícke práva a práva styku podľa právneho poriadku jedného

zmluvného štátu sa účinne dodržiavali v ostatných zmluvných štátoch.

Podľa Haagskeho sa premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa považuje

za neoprávnené, ak a/ je porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia

alebo iná právnická osoba buď spoločne, alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu

na ktorého území malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo

zadržaním, a b/ v čase jeho premiestnenia alebo zadržania sa toto právo aj skutočne

vykonávalo buď spoločne, alebo samostatne, alebo by sa takto vykonávalo, ak by nedošlo

k premiestneniu či zadržaniu. Opatrovnícke právo uvedené v písmene a/ možno nadobudnúť

najmä priamo zo zákona alebo na základe rozhodnutia súdu alebo správneho orgánu, alebo

na základe dohody platnej podľa právneho poriadku tohto štátu.

Podľa Haagskeho „opatrovnícke právo” znamená právo týkajúce

sa osobnej starostlivosti o dieťa a najmä právo určiť miesto pobytu dieťaťa.

Podľa Haagskeho ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo

zadržané podľa článku 3 a v deň začatia konania pred justičným alebo správnym orgánom

zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa nachádza, neuplynula odo dňa neoprávneného

premiestnenia alebo zadržania lehota jedného roka, nariadi príslušný orgán okamžite návrat

dieťaťa.

Podľa Haagskeho bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho

článku justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa

ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením preukáže, že

a/ osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej starostlivosti, v čase

premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne nevykonáva alebo, že súhlasila,

či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním, alebo b/ existuje vážne

nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak

priviedol do neznesiteľnej situácie. Justičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť

návrat aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti,

v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory. Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku

justičné a správne orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré

poskytol ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa.

Podľa Haagskeho návrat dieťaťa podľa článku 12 nemožno

odmietnuť, ak by to nepripúšťali základné princípy ľudských práv a základných slobôd

dožiadaného štátu.

Podľa čl. 2 ods. 11 Nariadenia pojem „neoprávnené premiestnenie alebo zadržiavanie“

znamená premiestnenie alebo zadržiavanie dieťaťa, ak: a/ je porušením opatrovníckeho práva

nadobudnutého rozsudkom, zo zákona alebo dohodou, ktorá má právne účinky, podľa práva

členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo

zadržaním, b/ za predpokladu, že v čase premiestnenia alebo zadržania sa toto opatrovnícke

právo aj skutočne vykonávalo, buď spoločne alebo samostatne, alebo by sa bolo takto

vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu alebo zadržaniu. Opatrovnícke právo sa považuje

za vykonávané spoločne, ak na základe rozsudku alebo zo zákona jeden nositeľ rodičovských

práv a povinností nemôže rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa bez súhlasu druhého nositeľa

rodičovských práv a povinností.

Podľa čl. 11 ods. 3 Nariadenia súd, ktorému sa podala žiadosť o návrat dieťaťa podľa

odseku 1, koná o žiadosti urýchlene najrýchlejšími postupmi, ktoré mu poskytuje vnútroštátny

právny poriadok. Bez toho, aby bola dotknutá prvá veta tohto odseku, súd vydá rozsudok

najneskôr do šiestich týždňov od podania žiadosti, ak tomu nebránia výnimočné okolnosti.

Podľa čl. 11 ods. 4 Nariadenia súd nemôže odmietnuť návrat dieťaťa podľa čl. 13

písm. b/ Haagskeho , ak sa preukáže, že sa vykonali primerané opatrenia

na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate.

9

Podľa Európskeho o uznávaní a výkone rozhodnutí týkajúcich

sa starostlivosti o deti a obnove starostlivosti o deti (publikovaného pod č. )

Ústredné orgány zmluvných štátov musia navzájom spolupracovať a podporovať spoluprácu

medzi príslušnými orgánmi v ich domovských krajinách. Musia konať bez odkladu. S cieľom

uľahčenia vykonávania ústredné orgány zmluvných štátov a/ zabezpečujú zasielanie

žiadosti o informácie od príslušných orgánov, ktoré sa týkajú právnych alebo skutkových

údajov vedeného konania, b/ poskytujú si navzájom na žiadosť informácie o právnom

poriadku svojich štátov týkajúcom sa starostlivosti o deti a o jeho zmenách, c/ priebežne

sa navzájom informujú o akýchkoľvek ťažkostiach, ktoré sa môžu pri vykonávaní

vyskytnúť, a nakoľko je to len možné odstraňujú prekážky jeho vykonávania.

2. Z rodičovstva vyplývajú nielen práva, ale aj povinnosti. Rodič, ktorý neoprávnene

premiestni dieťa z miesta jeho obvyklého pobytu, zasiahne nielen do práv druhého rodiča

(najmä jeho práva na starostlivosť o dieťa a jeho výchovu), ale aj do práv samotného dieťaťa,

najmä práva byť vychovávané obidvomi rodičmi ( a ), práva

na nezasahovanie do života v rozpore s právom ( ), práva na to, aby nebolo

nezákonne premiestnené z miesta obvyklého pobytu ( ) a práva nebyť zbavené

svojho rodinného prostredia ( ).

V konaní o navrátenie dieťaťa ide o čo najrýchlejšie navrátenie dieťaťa tam, kde žilo

v čase pred jeho medzinárodným únosom a kde môže byť v súlade s právom meritórne

rozhodnuté o úprave pomerov k dieťaťu. Účelom konania o nariadenie návratu dieťaťa

neoprávnene premiestneného z miesta jeho obvyklého pobytu, je zabezpečiť, aby o deťoch

rozhodovali súdy štátu ich obvyklého pobytu. Takéto konanie má zároveň pozbaviť únoscu

výhod, ktoré získal neoprávnením premiestnením dieťaťa. Skutočnosť, že v cudzine únosca

nedosiahne vydanie rozhodnutia o opatrovníckych právach k dieťaťu a riskuje konanie

o návrat, by mala tiež pôsobiť preventívne a nabádať rodičov, aby sa nerozhodli uniesť dieťa

a uprednostnili vyriešenie sporov o opatrovníckych právach v štáte obvyklého pobytu dieťaťa.

Súd v tomto konaní rozhoduje len o nariadení alebo nenariadení navrátenia dieťaťa do miesta

jeho obvyklého pobytu (pod jurisdikciu tohto štátu); rozhodnutie súdu o navrátení dieťaťa

do miesta jeho obvyklého pobytu nie je rozhodnutím o opatrovníckych právach, ani

rozhodnutím o navrátení dieťaťa konkrétnej osobe, resp. rozhodnutím o oddelení dieťaťa

od inej konkrétnej osoby.

10

3. Členské štáty Európskej únie s výnimkou Dánska sa rozhodli riešiť situácie únosov

detí vo vnútri únie tak, že v ich vzájomných vzťahoch sa naďalej uplatňujú Haagsky

a konanie o návrat, avšak tento mechanizmus sprísnili o ďalšie povinnosti, ktoré im ukladá

Nariadenie. Vzťah Nariadenia k Haagskemu je komplementárny, v dôsledku čoho

sa v rámci Európskej únie pre rovnaký okruh otázok, ktoré rieši aj Haagsky

(viď 3.1.), prednostne použije Nariadenie (viď 3.2.). Obe úpravy vychádzajú zo zásady, že

nikto nesmie ťažiť zo svojho protiprávneho konania; aj preto sú jednotlivé ustanovenia

Haagskeho a Nariadenia koncipované na princípe predchádzania svojpomoci,

resp. ochrany detí pred negatívnymi dôsledkami realizácie svojpomoci.

3.1. I keď najlepšiemu záujmu dieťaťa zásadne zodpovedá jeho navrátenie do miesta

obvyklého pobytu, Haagsky predsa len uznáva aj potrebu určitých výnimiek z tejto

zásady, preto v čl. 13 písm. b/ ods. 2 a tiež v čl. 20 vymenúva prípady, v ktorých síce

k medzinárodnému únosu došlo, napriek tomu ale dieťa nemožno navrátiť do miesta jeho

obvyklého pobytu, lebo návrat dieťaťa by bol v rozpore s jeho záujmami.

Výnimky v zmysle / Haagskeho treba vykladať reštriktívne

(už len z toho dôvodu, že vo svojej podstate idú proti hlavným cieľom Haagskeho ).

Mali by sa preto využívať len v skutočne odôvodnených prípadoch. Ujma, ktorá je relevantná

ako dôvod pre nenariadenia navrátenia dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu, nemôže byť

len bežná (teda taká, ku ktorej spravidla dochádza, keď dieťa nútene mení miesto svojho

pobytu a prostredie, s ktorým sa už zžilo a cíti sa v ňom dobre), ale musí byť vážna a týkať

sa podstatných okolností života dieťaťa. Podstatnou ujmou nie sú ale napríklad samotné

negatívne dopady rodičovských nezhôd na dieťa. Pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie

návratu dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu treba zistené skutočnosti posudzovať

vo vzťahu k dieťaťu a jeho záujmom, lebo ono je subjektom, na ktorý má byť v konaní

kladený najväčší dôraz. Výnimka, ktorá spočíva v hrozbe vážnej ujmy v zmysle uvedeného

článku Haagskeho , neposkytuje súdu štátu, do ktorého bolo dieťa unesené, možnosť

zvažovať, kde bude dieťa spokojnejšie alebo šťastnejšie; rozhodnutie o tom je vyhradené

konaniu vo veci starostlivosti o dieťa pred súdom štátu, kde malo dieťa pobyt pred únosom.

3.2. V rámci Európskej únie sa uplatňujú prísnejšie podmienky na nenariadenie

návratu oproti Haagskemu a zároveň sa posilňuje charakter konania o návrat ako

11

predbežného konania sui generis, ktorého účelom je dosiahnuť návrat dieťaťa pod jurisdikciu

členského štátu jeho obvyklého pobytu.

V zmysle Nariadenia (ktoré sa vzťahuje na intrakomunitárne vzťahy a má prednosť

aj pred vnútroštátnou úpravou), má súd členského štátu povinnosť rozhodnúť v konaní

o návrat do šiestich týždňov od začatia konania. Rýchlosť konania je jedným zo zásadných

faktorov, ktoré musí súd zohľadniť. Medzinárodným únosom dieťaťa je nastolený protiprávny

stav, ktorého ďalšia existencia nesmie byť podporovaná. Dieťa je pri únose vytrhnuté

z prostredia, v ktorom sa dovtedy nachádzalo, a prechod do iného prostredia môže byť preň

aj traumatizujúci. Na druhej strane si ale deti spravidla rýchlo zvykajú na nové situácie, ľudí

a prostredie. Ak sa konanie príliš predlžuje, zvyšuje sa pravdepodobnosť, že sa dieťa s novým

prostredím zžije a návrat do miesta obvyklého pobytu bude pre dieťa opäť traumatizujúci.

Práve preto Nariadenie stanovuje uvedenú, pomerne krátku lehotu na rozhodnutie o navrátení

dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu.

Nariadenie posilňuje postavenie členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt

pred neoprávneným premiestnením, a to tak, že súd tohto členského štátu môže aj napriek

rozhodnutiu iného súdu o nevrátení, rozhodnúť vo veci opatrovníckych práv k dieťaťu.

Ak súd rozhodne, že dieťa sa vráti, konanie o exequatur sa nevyžaduje a uznáva

sa a je vykonateľné bezprostredne v štáte, do ktorého bolo dieťa neoprávnene premiestnené.

Uvedený systém je založený na vysokej miere dôvery medzi súdnymi systémami členských

štátov Európskej únie a aj v tom sleduje zamedzenie medzinárodných únosov detí v rámci

únie.

V porovnaní s Haagskym Nariadenie posilňuje ešte viac zásadu, podľa

ktorej súd musí nariadiť okamžitý návrat dieťaťa. Pokiaľ / Haagskeho

zo zásady navrátenia dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu upravuje výnimku pre prípad,

že by s návratom bola spojená fyzická alebo duševná ujma dieťaťa alebo inak navodená jeho

neznesiteľná situácia, Nariadenie túto výnimku minimalizuje. Možnosť zohľadnenia fyzickej

alebo duševnej ujmy dieťaťa zužuje v čl. 11 ods. 4 len na prípad, že orgány v členskom štáte,

do ktorého sa má dieťa vrátiť, nevykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany

dieťaťa po návrate. V zmysle Nariadenia má teda súd povinnosť nariadiť návrat dieťaťa

aj v prípade takej jeho ujmy spojenej s návratom, ktorá by inak odôvodňovala výnimku

z uvedenej povinnosti podľa / Haagskeho .

12

Ak je dieťa unesené z jedného členského štátu Európskej únie do jej iného členského

štátu, ustupuje kritérium „závažnej ujmy“ (/ Haagskeho ), pred

kritériom významným z hľadiska čl. 11 ods. 4 Nariadenia. V rámci Európskej únie môže teda

súd rozhodnúť, že nenariaďuje návrat medzinárodne uneseného dieťaťa do miesta jeho

obvyklého pobytu, len ak je preukázané, že v členskom štáte, do ktorého má byť dieťa

navrátené, neboli prijaté potrebné opatrenia zabezpečujúce jeho ochranu po návrate. Nestačí

však, že v členskom štáte miesta obvyklého pobytu sa vo všeobecnosti uplatňuje ochrana detí;

vždy musí byť preukázané, že v tomto štáte boli prijaté také konkrétne opatrenia, ktoré

zabezpečia ochranu daného dieťaťa po jeho návrate.

Pri vykonávaní Nariadenia a zabezpečovaní dosiahnutia jeho cieľov má osobitný

význam činnosť ústredných orgánov (čl. 53 až 58 Nariadenia). Nariadenie predpokladá, že

ústredné orgány oboch členských štátov Európskej únie (štátu miesta obvyklého pobytu

dieťaťa a štátu, do ktorého bolo dieťa neoprávnene premiestnené) navzájom spolupracujú

a poskytujú súčinnosť súdom pri plnení ich úloh. Ústredné orgány sprostredkúvajú kontakty

medzi jednotlivými štátmi, konkrétnymi právnymi úpravami a právnymi systémami. Súd,

ktorý rozhoduje o návrhu na nariadenie návratu, by mal mať na základe informácií

poskytnutých ústrednými orgánmi jednoznačne preukázané, do akej situácie sa dieťa

dostane v prípade nariadenia jeho návratu. Len tak môže spravidla so znalosťou veci správne

rozhodnúť o (ne)nariadení návratu dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu.

4. Pri rozhodovaní o návrate dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu musí súd

vychádzať zo starostlivo zisteného skutkového stavu; to znamená, že dôvody, ktoré by mohli

eliminovať návrat dieťaťa do miesta bydliska v inom členskom štáte, musia byť zistené

a objasnené natoľko dostatočne, aby posúdenie (ne)navrátenia dieťaťa nevychádzalo iba

z dôkazov produkovaných jedným účastníkom konania, ale aby boli zistené tiež relevantné

informácie orgánu štátu obvyklého pobytu dieťaťa (). Pri hodnotení okolností

a dôkazov, ktoré sú v konaní predložené, musí súd prihliadnuť na informácie o sociálnom

postavení dieťaťa v mieste jeho obvyklého pobytu. Práve zabezpečenie týchto informácií

je úlohou ústredného orgánu, ktorý tak môže napomôcť k rýchlejšiemu vyriešeniu veci.

Podľa veta tretia Haagskeho justičné a správne orgány pri hodnotení

okolností významných pre (ne)nariadenie návratu dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu

vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán

13

alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa. Pod pojmom sociálne prostredie

dieťaťa tu treba rozumieť celkové sociálne pomery dieťaťa v mieste jeho obvyklého pobytu,

do ktorých sa má dieťa navrátiť, teda najmä to, ktoré osoby, inštitúcie alebo úrady a akým

spôsobom budú (v prípade nariadenia návratu) zabezpečovať starostlivosť o dieťa, o jeho

výchovu a výživu, resp. aké sú vzájomné vzťahy týchto osôb, ich rodiny a dieťaťa.

Pri riešení otázky, či boli prijaté primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa

po jeho návrate do štátu obvyklého pobytu (čl. 11 ods. 4 Nariadenia), treba mať na zreteli, že

rozhodujúci význam nemožno priznať skutkovým zisteniam o aktuálnej situácii dieťaťa

„pred návratom“ v štáte, do ktorého bolo dieťa unesené (napríklad o integrovaní a adaptovaní

sa dieťaťa do rodinných alebo sociálnych pomerov nastolených únoscom), lebo určujúci

význam má okolnosť, na ktorú kladie dôraz Nariadenie – zabezpečenie ochrany dieťaťa

v mieste jeho obvyklého pobytu „po návrate“.

5. V danom prípade zo zápisnice o pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo pred odvolacím

súdom 2. decembra 2014 (č.l. 1240 spisu) vyplýva, že „bol oboznámený podstatný obsah

spisu, rozsudok súdu prvého stupňa na č.l. 872, odvolanie matky č.l. 886, rozhodnutie

Krajského súdu v Bratislave na č.l. 1041, posudok psychológa na č.l. 989“. Oboznámená bola

tiež „správa o šetrení pomerov ÚPSVaR Piešťany z 04.11.2014, správa o evidencii matky

v centre proti násiliu, rozhodnutie o rozluke manželstva na č.l. 1188“. Otec (jeho právna

zástupkyňa) na tomto pojednávaní pripomenul, že dieťa bolo zverené pod ochranu a dohľad

úradov mesta S., ktoré budú monitorovať prístup rodičov k dieťaťu. Zopakoval tiež, že

„všetko“ (byt, finančné prostriedky, letenky) bolo pripravené pre pokojný návrat dieťaťa do

Talianskej republiky.

5.1. Z rozhodnutia napadnutého dovolaním vyplýva, že odvolací súd v podstatnej

miere zohľadnil skutkové zistenia o situácii dieťaťa na Slovensku – vzal na zreteľ obsah

správy Pracoviska klinickej psychológie v Hlohovci (č.l. 963 a 1238 spisu) a správy Úradu

práce sociálnych vecí a rodiny Piešťany zo 4. novembra 2014 (č.l. 1221 spisu). Pri hodnotení

týchto dôkazov ( ) neprihliadol ale náležite na to, že ide o správy vypracované

na základe jednostranných informácií poskytnutých matkou, a – na úkor objektívnosti

a vyváženosti skutkových podkladov pre svoje rozhodnutie – nekonfrontoval obsah týchto

správ s obsahom znaleckého posudku vypracovaného v Talianskej republike (č.l. 970 spisu),

prípadne s ďalšími otcom navrhovanými dôkazmi.

14

5.2. Zatiaľ čo súd prvého stupňa mal k dispozícii informácie o sociálnom prostredí

dieťaťa, ktoré mu poskytol ústredný orgán Talianskej republiky (č.l. 756 a 793 spisu),

odvolací súd, ktorému bol spis po predchádzajúcom rozhodnutí najvyššieho súdu vrátený

30. júla 2014 (viď č.l. 1168 spisu), nemal pred svojím rozhodnutím k dispozícii tomu

zodpovedajúci aktuálny rovnocenný podklad.

Zo spisu vyplýva, že odvolací súd prijatie primeraných opatrení na ochranu dieťaťa

po návrate do Talianskej republiky a aktuálnu situáciu o sociálnom prostredí dieťaťa

v Talianskej republike neskúmal prostredníctvom ústredného orgánu. Pri riešení otázky

zabezpečenia týchto opatrení vychádzal len zo skorších podkladov a z údajov uvedených

v rozhodnutí súdu Talianskej republiky o rozluke manželstva. Odvolací súd nevysvetlil,

na základe čoho sa v danom prípade bolo možné uspokojiť iba s výsledkami dokazovania,

ktoré vykonal na odvolacom pojednávaní a prečo pri obstarávaní aktuálnych skutkových

zistení, ktoré majú určujúci význam pre rozhodnutie súdu o (ne)nariadení návratu dieťaťa,

nevyžiadal podkladové informácie od ústredného orgánu Talianskej republiky (čl. 53 až 58

Nariadenia a Haagskeho ). Samo rozhodnutie súdu o rozluke nebolo možné

v tomto smere považovať za postačujúci skutkový podklad.

5.3. V preskúmavanej veci prvostupňový aj odvolací súd zhodne konštatovali, že

miestom obvyklého pobytu dieťaťa bola Talianska republika, že obom rodičom patrili

opatrovnícke práva a že matka porušila otcove opatrovnícke práva a dieťa 13. augusta 2012

neoprávnene premiestnila na Slovensko.

Súd prvého stupňa vzal na zreteľ, že orgány Talianskej republiky prijali celý rad

opatrení (otcovi uložili opustiť spoločnú domácnosť, dieťa zverili predbežne do osobnej

starostlivosti matky, upravili styk otca s dieťaťom, otcovi stanovili vyživovaciu povinnosť,

matke uložili zákaz premiestniť maloletého bez súhlasu otca mimo územia Talianskej

republiky, dieťaťu ustanovili opatrovníka, nariadili monitoring vykonávaný rodinným

a poradenským centrom) a nariadili aj okamžité navrátenie dieťaťa do Talianskej republiky

(č.l. 195 spisu). Otec pre prípad návratu dieťaťa do Talianskej republiky zabezpečil dieťaťu

a matke prenájom zariadeného dvojizbového bytu, preukázal zaplatenie nájomného na šesť

mesiacov vopred, dieťaťu a matke obstaral dopravu do miesta obvyklého pobytu a matka

prevzala výživné pre ňu a dieťa. Na základe toho súd prvého stupňa konštatoval, že v mieste

15

obvyklého pobytu dieťaťa boli prijaté primerané opatrenia zabezpečujúce jeho ochranu

po návrate do Talianskej republiky.

Odvolací súd s vyššie uvedeným záverom súdu prvého stupňa nesúhlasil. Akcentoval

pritom ale aj to, čo z uvedeného hľadiska nebolo významné (že dieťa sa na Slovensku

integrovalo o adaptovalo na tunajšie rodinné podmienky). Tú istú otázku – či boli prijaté

primerané opatrenia na ochranu dieťaťa po jeho návrate – riešil odvolací súd bez aktuálnych

informácií z Talianskej republiky poskytnutých ústredným orgánom. Riadiac sa právnym

názorom, ktorý dôsledne a v plnej miere nezohľadňuje sprísnenie kritérií pre nenariadenie

návratu dieťaťa v zmysle čl. 11 ods. 4 Nariadenia, odvolací súd vo vzťahu k dieťaťu (ktoré

jediné je tu významné) dostatočne neskúmal a nevysvetlil, v čom sú nepostačujúce tie

opatrenia prijaté v Talianskej republike, ktoré za primerané označil súd prvého stupňa,

prípadne ktoré vyplývajú z rozhodnutia o rozluke (najmä zverenie dieťaťa do osobnej

starostlivosti otca, s ktorým bude spoločne bývať v byte otca s tým, že matka bude prispievať

na jeho výživu a bude jej zachovaná možnosť navštevovať dieťa).

6. Predchádzajúce konštatovania nesprávností postupu a rozhodnutia odvolacieho

súdu, ktoré vyplývajú zo spisu, vedú dovolací súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie spočíva

na neúplných skutkových zisteniach, je nepreskúmateľné a sčasti spočíva aj na nesprávnych

právnych záveroch.

Z dôvodov vyššie uvedených dovolací súd uzatvára, že v konaní došlo k procesným

vadám majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( )

a napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci

( ). Dovolací súd vzhľadom na to dovolaniu otca vyhovel,

uznesenie odvolacieho súdu zrušil ( ) a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie

konanie.

Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,

koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania ( ).

16

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. apríla 2015

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková