Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 10 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (16)II. ÚS 361/2014
PDF · 757.83 KB
No categories available
II. ÚS 361/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa
a Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť
, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Kalinovou, Advokátska
kancelária, Cukrová 14, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv
podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv
podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Okresného súdu Michalovce č. k. 17 Em 1/2012 119 z 18. októbra 2012 a uznesením
Krajského súdu v Košiciach č. k. 8 CoP 521/2012 145 z 26. júna 2013 a takto
rozhodol:
1. Konanie v časti namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv
podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Okresného súdu Michalovce č. k. 17 Em 1/2012 119 z 18. októbra 2012 z a s t a v u j e .
2. Základné práva podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach
č. k. 8 CoP 521/2012 145 z 26. júna 2013 p o r u š e n é b o l i .
3. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 8 CoP 521/2012 145 z 26. júna 2013
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
4. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000
€ (slovom tritisíc eur), ktoré mu j e Krajský súd v Košiciach p o v i n n ý vyplatiť
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia
v sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov), ktorú j e
Krajský súd v Košiciach p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Ivety
Kalinovej, Advokátska kancelária, Cukrová 14, Bratislava, do jedného mesiaca
od právoplatnosti tohto nálezu.
6. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. II. ÚS 361/2014 17 z 9. júla 2014 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Michalovce
(ďalej len „okresný súd“) č. k. 17 Em 1/2012 119 z 18. októbra 2012 a uznesením
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 CoP 521/2012 145 z 26. júna
2013 (spolu ďalej len „napadnuté rozhodnutia“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ je otcom maloletých detí
, , a , , obe štátne
občianky Írska (ďalej len „maloleté deti“). Rodičia maloletých detí uzavreli manželstvo
v roku 2004 na Slovensku a v tom istom roku sa presťahovali do Írska, kde sťažovateľ začal
vykonávať prax lekára. Dňa 6. januára 2011 matka maloleté deti neoprávnene premiestnila
z Írska, krajiny ich obvyklého pobytu, na Slovensko a odmieta sa vrátiť.
Sťažovateľ 31. januára 2011 doručil Okresnému súdu Bratislava I návrh na nariadenie
návratu maloletých detí na územie ich obvyklého pobytu, t. j. do Írska. Okresný súd
Bratislava I uznesením sp. zn. 1 P 50/2011 z 1. júla 2011 (ďalej aj „rozhodnutie o nariadení
návratu“) nariadil návrat maloletých detí na územie a pod jurisdikciu krajiny ich obvyklého
pobytu do Írska, a zaviazal sťažovateľa „po návrate maloletých detí do Írska, matke
a maloletým deťom zabezpečiť ubytovanie v prenajatom byte na adrese
a prispievať na výživu detí a matky sumou 500 eur mesačne,
k rukám matky od návratu detí do Írska až do právoplatného ukončenia konania o úprave
výkonu rodičovských práv a povinností pred Írskymi justičnými orgánmi“.
Matka maloletých detí podala proti označenému rozhodnutiu v zákonnej lehote
odvolanie. Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 20 CoP 57/2011 z 26. októbra 2011
odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Rozhodnutie o nariadení
návratu nadobudlo právoplatnosť 2. decembra 2011 a vykonateľnosť 8. júla 2011.
Keďže matka na žiadosť sťažovateľa, aby mu odovzdala maloleté deti, nereagovala
a dobrovoľne neplnila vykonateľné rozhodnutie o nariadení návratu, sťažovateľ 6. februára
2012 doručil okresnému súdu návrh na súdny výkon rozhodnutia.
Okresný súd 9. februára 2012 vyzval matku na podrobenie sa a rešpektovanie
povinností vyplývajúcich z rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1 P 50/2011
z 1. júla 2011 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 20 CoP 57/2011
z 26. októbra 2011. Matka na výzvu nereagovala.
Matka 1. marca 2012 doručila okresnému súdu návrh na prerušenie konania
s odôvodnením, že podala podnet generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky
na podanie mimoriadneho dovolania. Okresný súd uznesením sp. zn. 17 Em 1/2012
z 26. marca 2012 konanie o výkon rozhodnutia prerušil.
Následne sťažovateľ 12. júla 2012 doručil okresnému súdu návrh na pokračovanie
v konaní. Okresný súd uznesením zo 14. augusta 2012 zrušil svoje uznesenie o prerušení
výkonu rozhodnutia z 26. marca 2012, pretože odpadli dôvody prerušenia.
Uznesením č. k. 17 Em 1/2012 119 z 18. októbra 2012 okresný súd zamietol návrh
na súdny výkon rozhodnutia o nariadení návratu. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu
podal sťažovateľ 15. novembra 2012 odvolanie. Krajský súd uznesením
č. k. 8 CoP 521/2012 145 z 26. júna 2013 uznesenie prvostupňového súdu potvrdil.
Potvrdzujúce rozhodnutie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 23. augusta 2013.
Namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ odôvodňuje
„Popretím účelu“ a „nesprávnym výkladom“ relevantných ustanovení zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“),
nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní
a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností,
ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len „nariadenie rady“), a ustanovení
Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (ďalej len
„Haagsky dohovor“). Podľa názoru sťažovateľa sú právne závery prvostupňového
i odvolacieho súdu „do takej miery zjavne neodôvodnené a arbitrárne, že zásadne popreli
účel a význam zákonného predpisu“, teda Občianskeho súdneho poriadku, nariadenia rady
a Haagskeho dohovoru. V tejto súvislosti sťažovateľ bližšie argumentuje:
„Prvostupňový aj odvolací súd odôvodnili svoje rozhodnutie tým, že matke nebola
uznesením Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 1. 7. 2011, č. k. 1 P/50/2011, uložená
žiadna konkrétna povinnosť, a teda nemožno pristúpiť k nariadeniu výkonu rozhodnutia
podľa § 273 ods. 1 alebo ods. 4 O. s. p., neexistuje žiadne právoplatné a vykonateľné
rozhodnutie, ktorým by bola matke uložená povinnosť odovzdať niekomu dieťa alebo, že by
bolo dieťa zverené otcovi týmto rozhodnutím. Podľa názoru súdu mala byť v rozhodnutí
uložená povinnosť matke alebo inej povinnej osobe zabezpečiť návrat detí a v akej lehote
alebo termíne.
Sťažovateľ vo svojom odvolaní zo dňa 15. 11. 2012 argumentoval, že súd nesprávne
aplikoval ustanovenia § 273 ods. 1 a § 273 ods. 4 O. s. p. Podľa § 273a ods. 1. O. s. p.
ustanovenia § 272 a § 273 ods. 2 a 3 sa použijú primerane aj na výkon rozhodnutia
vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania dieťaťa podľa medzinárodnej
zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná. Podľa tohto ustanovenia teda logicky
vyplýva, že ustanovenia § 273 ods. 1 a ods. 4 sa nepoužijú. Odvolací súd sa s týmito
argumentmi sťažovateľa nijako nevysporiadal.
V tomto konaní nejde o výkon rozhodnutia o výchove maloletých detí, nejde teda
o konanie vo veciach starostlivosti súdu o maloletých, lebo samotné konanie podľa
Nariadenia Rady a Haagskeho dohovoru sa začína na návrh, nejde teda o konanie, ktoré je
možné začať aj bez návrhu. V tomto prípade ide o výkon rozhodnutia podľa medzinárodnej
zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná. Nariadenie Rady ani Haagsky dohovor
neurčujú ako má znieť výrok rozhodnutia súdu o nariadení návratu maloletých detí
do krajiny obvyklého pobytu. Oprávnenou osobou je ten rodič, od ktorého bolo dieťa
neoprávnene premiestnené. Povinnou osobou je každý, u koho sa dieťa neoprávnene
nachádza. Každá osoba, ktorá dieťa neoprávnene zadržuje, tak nerešpektuje vykonateľné
rozhodnutie o návrate dieťaťa do krajiny pôvodu.
Výrok Okresného súdu Bratislava I. jasne určil povinnosť pre každého, keď nariadil
návrat maloletých detí na územie a pod jurisdikciu krajiny ich obvyklého pobytu do Írska.
Podľa dôvodovej správy návrhu zákona č. 388/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa
zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, v bode 53 k § 272 sa uvádza, že pod širší
pojem „vykonateľné rozhodnutie súdu“ možno subsumovať napríklad aj vykonateľné
uznesenie o vrátení dieťaťa, ktoré bolo neoprávnene premiestnené alebo zadržané, ktoré sa
vydá podľa ustanovenia § 176 ods. 2…
V bode 54 k § 273 dôvodovej správy sa uvádza, že zákon špecifikuje, že v prípadoch
neoprávnene premiestneného alebo zadržaného dieťaťa môže súd v súčinnosti s príslušným
štátnym orgánom zariadiť odňatie dieťaťa tomu, u koho podľa rozhodnutia nemá byť,
a postarať sa o jeho odovzdanie tomu, kto je oprávnený neoprávnene premiestnené alebo
zadržané dieťa prevziať. Týmto príslušným štátnym orgánom je orgán sociálnoprávnej
ochrany detí a sociálnej kurately. Zákon v odseku 4 upravuje, že dieťa sa odníma tomu,
u koho podľa rozhodnutia nemá byť. Zákon nestotožňuje túto osobu s povinným, keďže
povinný nemusí mať v čase realizácie výkonu odňatím dieťaťa u seba.
Sťažovateľ ako oprávnený subjekt môže žiadať o vynútené uspokojenie jemu
priznaného nároku aj proti vôli povinného subjektu. Toto právo musí rešpektovať každý
a oprávnená osoba sa ho môže domáhať voči všetkým, čo ho dobrovoľne nerešpektujú.
Úlohou súdu v rámci preventívnej činnosti je zistiť toho, kto právo porušuje, pričom to môže
byť ktokoľvek, nielen rodič dieťaťa. Pokiaľ by sa dieťa nenachádzalo u matky, ale
na akomkoľvek inom mieste, napríklad u príbuzných, súd je oprávnený odňať dieťa aj
takejto osobe. Pokiaľ by tomu tak nebolo, účel zákona by to nenaplnilo, keďže by bolo
jednoduché obchádzať zákon tým, že by dieťa nebolo u povinnej matky, ale u inej osoby.
Tak isto z oprávnení sudcu uvedených v ustanoveniach § 273aa O. s. p. jasne
vyplýva, že sudca má právo odňať dieťa každej osobe, u ktorej sa dieťa nachádza.
Nie je možné súhlasiť s názorom prvostupňového súdu, že matke alebo inej povinnej
osobe mala byť v rozhodnutí uložená povinnosť zabezpečiť návrat detí a v akej lehote alebo
termíne. Nariadenie Rady ani Haagsky dohovor neprikazuje rodičovi – únoscovi návrat
do krajiny pôvodu detí. Účelom Nariadenia Rady a Haagskeho dohovoru je zabezpečenie
a obnovenie pôvodného stavu dieťaťa pred únosom, teda navrátenie dieťaťa do miesta
obvyklého bydliska. Nariadenie Rady ani Haagsky dohovor neprikazujú rodičovi – únoscovi
žiadne povinnosti. Povinnosti vyplývajúce z Nariadenia Rady a Haagskeho dohovoru
vyplývajú pre justičný alebo správny orgán zmluvného štátu, keď podľa čl. 12 Haagskeho
dohovoru justičný alebo správny orgán zmluvného štátu nariadi okamžite návrat dieťaťa.
Európsky súd pre ľudské práva skonštatoval, že aj keď sa výkon rozhodnutí spravuje
vnútroštátnym právom, je dôležité, aby orgány členského štátu uplatňovali normy, ktoré
zabezpečia účinný a rýchly výkon rozhodnutí vydaných podľa nariadenia, aby sa neoslabili
ním sledované ciele.“
Sťažovateľ súčasne namieta porušenie svojho základného práva na ochranu
pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života zaručeného v čl. 19
ods. 2 ústavy, základného práva na ochranu rodičovstva a na starostlivosť o deti a ich
výchovu zaručeného v čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy, ako aj práva na rešpektovanie rodinného
života zaručeného v čl. 8 dohovoru. Namietané porušenie označených práv odôvodňuje
postupom konajúcich súdov v namietanom konaní, ktorým mu bola odňatá možnosť starať
sa osobne o svoje maloleté deti, a teda vykonávať svoje rodičovské práva a povinnosti.
Podľa sťažovateľa: „Nerešpektovaním ustanovení medzinárodných zmlúv slovenské
súdy bránia sťažovateľovi vo výkone jeho rodičovských práv.
Európsky súd pre ľudské práva v tejto súvislostí opakovane rozhodol, že orgány
zmluvného štátu Haagskeho dohovoru majú povinnosť prijať primerané a účinné opatrenia
na zabezpečenie návratu dieťaťa. Neprijatím takýchto opatrení je porušením článku 8
Európskeho dohovoru o ľudských právach (napr. prípad Iglesias Gil a A. U. I.
proti Španielsku zo dňa 29. 7. 2003, bod 62).
Každý zmluvný štát musí vytvoriť primerané a účinné prostriedky, aby boli v súlade
s povinnosťami podľa čl. 8 Európskeho dohovoru (napr. prípad Maire proti Portugalsku
zo dňa 26. 6. 2003, bod 76 a Ignaccolo Zenide proti Rumunsku zo dňa 25. 1. 2000,
bod 108).
Na základe týchto skutočností je sťažovateľ toho názoru, že právo na rešpektovanie
rodinného života sťažovateľa nebolo chránené účinnými spôsobom, ako to vyžaduje
Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“
3. Vychádzajúc z uvedeného, sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Michalovce
zo dňa 18. 10. 2012, č. k. 17Em/1/2012 119, a uznesením Krajského súdu v Košiciach
zo dňa 26. 6. 2013, č. k. 8CoP/521/2012 145, porušené bolo.
2. Právo sťažovateľa na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného
a rodinného života podľa článku 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života podľa článku 8. Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na ochranu rodičovstva podľa čl. 41
ods. 1 Ústavy SR a právo na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy SR
uznesením Okresného súdu Michalovce zo dňa 18. 10. 2012, č. k. 17Em/1/2012 119,
a uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 26. 6. 2013, č. k. 8CoP/521/2012 145,
porušené bolo.
3. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 26. 6. 2013, č. k. 8CoP/521/2012
145 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
4. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 8.000 €.
5. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 275,94 €
na účet advokátky JUDr. Ivety Kalinovej, Advokátska kancelária, Cukrová 14,
811 08 Bratislava.“
4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili všetci účastníci
konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. Martinom Stretavským, listom
sp. zn. 1SprV460/2014 z 10. septembra 2014; krajský súd, zastúpený jeho predsedom JUDr.
Imrichom Volkaiom, listom sp. zn. 1Spr V/741/2014 zo 6. októbra 2014; ako aj sťažovateľ
stanoviskom k uvedeným vyjadreniam z 30. októbra 2014 a jeho doplnením z 1. februára
2014.
4.1 Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k veci uviedol:
«Ústavnú sťažnosť považujeme za nedôvodnú a žiadame,
aby jej ústavný súd nevyhovel.
Postup Okresného súdu Michalovce v konaní o výkone rozhodnutia
pod sp. zn. 17Em/1/2012 hodnotíme ako správny v časti týkajúcej sa vyjadreného právneho
názoru. Napadnuté rozhodnutie nie je ojedinelé, ale korešponduje s rozhodovacou praxou
i na iných súdoch, ktoré v obdobných prípadoch rozhodujú rovnako. Zo súdneho spisu
17Em/1/2012 totiž vyplýva, že pred rozhodnutím o zastavení výkonu rozhodnutia sa sudkyňa
oboznámila i s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorého právny názor
ohľadne nutnosti zastavenia výkonu rozhodnutia za absencie uloženia povinnosti konkrétnej
osobe, ktorá má deti vydať podľa titulu pre výkon rozhodnutia, je totožný s rozhodnutím
Okresného súdu Michalovce. Rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici tvorí súčasť
spisu 17Em/1/2012 /č. l. 102 109/...
Podľa § 237 písm. f/ O. s. p., dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom.
Za odňatie možnosti konať pred súdom sa rozumie taký procesný postup súdu,
ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny
poriadok /O. s. p./ priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne SR.
Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo
na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Vada konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., podľa konštantnej judikatúry Najvyššieho
súdu SR /napr. 3Obdo47/11, 4Cdo39/2013/, zakladá prípustnosť dovolania proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu bez ohľadu na jeho procesnú formu a predmet konania.
Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle spomenutého zákonného ustanovenia treba
rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastník zbaví realizácie
významných procesných práv upravených Občianskym súdnym poriadkom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť k uplatneniu práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatnení, ale obsahom tohto
práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov SR. Každé rozhodnutie súdu,
až na zákonom stanovené výnimky, musí obsahovať úplné a výstižné odôvodnenie. Podľa
§ 157 ods. 2 O. s. p., súd musí rozsudok odôvodniť ohľadne všetkých rozhodujúcich
skutočností, ktoré boli významné pre rozhodnutie. Myšlienkový postup súdu a jeho úvah
musí byť vysvetlený tak, aby zodpovedal výsledkom dokazovania, zisteným skutočnostiam
a vyvodeným záverom. Odôvodnenie rozhodnutia musí zároveň spĺňať dostatočný podklad
pre prieskum v odvolacom ale i v dovolacom konaní. Ak rozhodnutie odvolacieho súdu
neobsahuje náležitosti podľa § 157 ods. 2 O. s. p., pokladá sa za nepreskúmateľné, teda
arbitrárne porušujúce práva účastníka na spravodlivý súdny proces a v konečnom dôsledku
mu odníma možnosť konať pred súdom.
V podanom odvolaní sťažovateľ právne argumentuje ust. § 273a ods. 1, § 272a, § 273
ods. 2, 3 O. s. p.. Poukazuje na účel Haagskeho dohovoru – zabezpečenie stavu
pred únosom i na znenie čl. 3 Haagskeho dohovoru, čl. 2 Nariadenia Rady ES i na to,
na základe akých právnych a skutkových skutočností by matka mala byť povinnou osobou
v konaní o výkone rozhodnutia. Za lehotu na zabezpečenie návratu sťažovateľ označil deň
vykonateľnosti rozhodnutia Okresného súdu Bratislava 1 – 8. 7. 2011. Cituje i ust. § 273a
ods. 2 O. s. p., podľa ktorého sa dieťa má odňať každej osobe, u ktorej sa nachádza. Podľa
sťažovateľa i v praktickej príučke používania Nariadenia Brusel II. je uvedené, že
„...Európsky súd pre ľudské práva dôsledne stanovil, že akonáhle orgány zmluvného štátu
Haagskeho dohovoru zistia, že dieťa bolo premiestnené na základe dohovoru, majú tieto
orgány povinnosť snažiť sa zodpovedajúcim a účinným spôsobom zabezpečiť návrat dieťaťa.
Opomenutie tejto snahy je porušenie čl.8 Európskeho dohovoru o ľudských právach /právo
na rešpektovanie rodinného života/ ... Každý zmluvný štát sa musí vybaviť zodpovedajúcimi
a účinnými prostriedkami na zabezpečenie súladu s jeho pozitívnymi povinnosťami podľa čl.
8 Dohovoru ...“. V odôvodnení svojho rozhodnutia Krajský súd v Košiciach nedáva
odpoveď na sťažovateľom stanovené otázky v odvolaní, ktoré sú práve pre rozhodnutie
vo veci podstatné. Ak odvolací súd tvrdí, že prvostupňový súd sa dostatočne s dôvodmi
odvolateľa vysporiadal, nemohol tak urobiť, pretože odvolacie dôvody Okresnému súdu
Michalovce známe neboli. Prvostupňový súd vychádzal z právnej argumentácie sťažovateľa
uvedenej v návrhu na výkon rozhodnutia.
Ako bolo naznačené v predošlom texte, odňatie možnosti konať pred súdom je
dovolacím dôvodom podľa § 237 písm. f/ O. s. p.. Tento dovolací dôvod sa týka všetkých
rozhodnutí, teda i tých, u ktorých je podľa § 238 ods. 4 a § 239 ods. 3 O. s. p. dovolanie
vylúčené – veci upravených v Zákone o rodine.
Podľa § 53 ods. 1 zák. č. 38/1993/ Z. z., o organizácii Ústavného súdu SR a o konaní
pred ním, sťažnosť nie je prípustná ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky, alebo iné
právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne
poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
Právnym prostriedkom nápravy vadných súdnych rozhodnutí je mimoriadny opravný
prostriedok – dovolanie. Ten sťažovateľ nepodal. Jeho sťažnosť teda prípustná nie je.
Podľa § 50 ods. 3 zák. č. 38/1993 Z. z., o organizácii Ústavného súdu SR, ak sa
sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý
požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.
Podľa § 56 ods. 5 zák. č. 38/1993 Z. z., o organizácii Ústavného súdu SR, ak ústavný
súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné
právo, alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do 2 och mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Sťažovateľ označuje za porušovateľa svojho základného práva Okresný súd
Michalovce a Krajský súd v Košiciach, teda 2 štátne orgány. Požaduje primerané finančné
zadosťučinenie 8.000. EUR. Nekonkretizuje, akú časť z tejto sumy za porušenie jeho
základných práv má znášať za štát Okresný súd Michalovce. Ak sa na konanie
pred ústavným súdom primerane majú použiť stanovenia Občianskeho súdneho poriadku,
je potrebné uviesť, že v prípadoch ak predmetom návrhu je peňažné plnenie, musí byť
v návrhu uvedená presná výška peňažnej sumy, ktorú navrhovateľ požaduje. Ak to tak nie je,
návrh nespĺňa náležitosti požadované zákonom. Ak navrhovateľ požaduje peňažné plnenie
od niekoľkých odporcov, môže sa domáhať buď vyslovenia solidarity, alebo môže
od každého z odporcov požadovať určitú presne vymedzenú sumu /napr. rozsudok NS SR
5Cdo79/2003/. V tejto časti ústavnej sťažnosti sa jedná o vadu návrhu, ktorá bráni
ústavnému súdu sťažnosti vyhovieť.
K výške požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia je potrebné uviesť, že
nezodpovedá skutočnému zásahu do základných práv sťažovateľa. Z titulu pre výkon
rozhodnutia – uznesenia Okresného súdu Bratislava I i napadnutého uznesenia Okresného
súdu Michalovce je zrejmé, že svedkyňa – sestra manželky sťažovateľa vypovedala nielen
o častých hádkach medzi účastníkmi, ale i o tom, že sám sťažovateľ svoju manželku i deti
posielal zo spoločného bytu preč. To svedčí o tom, že sťažovateľ k svojím deťom nemal
vytvorený kladný a láskyplný vzťah. Preto tvrdenia sťažovateľa o frustráciách, pocitoch
neistoty a krivdy spôsobenej absenciou kontaktu so svojimi deťmi na základe týchto dôkazov
vyznievajú účelovo, v snahe dosiahnuť v dôsledku napadnutých súdnych rozhodnutí
majetkový prospech.
Napriek tomu, že Ústavný súd SR svojím rozhodnutím z 9. 7. 2014 sťažnosť
prijal na ďalšie konanie, podľa názoru Okresného súdu
Michalovce nie je prípustná, a preto jej vyhovieť nemožno.»
4.2 Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení k veci uviedol:
«... Okresný súd Michalovce uznesením z 18. 10. 2012, č. k. 17 Em 1/2012 119
zamietol návrh na súdny výkon rozhodnutia (uznesenia Okresného súdu Bratislava I zo dňa
01. 07. 2011, sp. zn. 1 P 50/2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa
26. 10. 2011, sp. zn. 20 CoP 57/2011) o nariadenie návratu maloletých detí
a , do krajiny ich obvyklého
pobytu.
V odôvodnení uznesenia okresný súd po citácii § 272 ods. 1, 2 O. s. p., § 273 ods. 1 4
O. s. p., § 273a ods. 1 O. s. p. konštatoval, že (vyššie označeným) uznesením Okresného
súdu Bratislava I bol nariadený návrat maloletých detí )
na územie a pod jurisdikciu krajiny ich obvyklého pobytu, do Írska. Týmto rozhodnutím
nebol upravený výkon rodičovských práv a povinností k maloletým deťom. Uznesením
Okresného súdu Michalovce zo dňa 16. 05. 2011, sp. zn. 17 P 6/2011 bolo nariadené
predbežné opatrenie, ktorým maloleté deti boli dočasne zverené do osobnej
starostlivosti matky a dočasne bola upravená vyživovacia povinnosť otca v nevyhnutnej
miere voči maloletým deťom. Okresný súd (Michalovce) bol príslušný na nariadenie
predbežného opatrenia podľa ustanovení Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003. Vychádzajúc
zo zisteného skutkového stavu dospel súd k záveru, že v čase nariadenia návratu maloletých
detí do Írska (uznesením Okresného súdu Bratislava I), boli už maloleté deti (dočasne)
zverené do osobnej starostlivosti matky, a tejto nebola uložená žiadna povinnosť vo vzťahu
k zabezpečeniu nariadeného návratu maloletých detí. Pretože v tomto rozhodnutí
(Okresného súdu Bratislava I) matke maloletých detí (povinnej) nebola uložená žiadna
konkrétna povinnosť so zabezpečením návratu detí, a tak nemohol pristúpiť k nariadeniu
výkonu rozhodnutia podľa § 273 ods. 1, 4 O. s. p.
Výkon rozhodnutia súd posúdil jednak podľa vnútroštátneho práva, tak aj podľa
Nariadenia Rady (ES č. 2201/2003) o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov
v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým bolo zrušené
Nariadenie (ES č. 1347/2000). Podľa čl. 60 písm. e/ Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 má
toto nariadenie vo vzťahoch medzi členskými štátmi prednosť pred Haagskym dohovorom
o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosoch detí z 25. 10. 1980.
Aj keď Haagsky dohovor ani Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 neurčujú, ako má
znieť výrok rozhodnutia súdu o nariadení návratu maloletých detí do krajiny obvyklého
pobytu, je potrebné podľa názoru súdu u rozhodnutí o vrátení maloletého dieťaťa, ktoré bolo
neoprávnene premiestnené, určiť osobu oprávnenú a povinnú, aby bolo možné rozhodnutie
o nariadení vrátenia dieťaťa vykonať. V prípade, že nie je možné nariadiť výkon
rozhodnutia, lebo z exekučného titulu nevyplýva osoba povinná, ani určenie povinnosti
takejto povinnej osobe, nie je možné takýto exekučný titul vykonať.
Na odvolanie oprávneného (sťažovateľa) Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa
26. júna 2013, č. k. 8 CoP 521/2012 145 potvrdil uznesenie Okresného súdu Michalovce
z 18. 10. 2012, č. k. 17 Em 1/2012 119.
V dôvodoch uznesenia odvolací súd po zohľadnení všetkých relevantných skutočností
vo vzťahu k predmetu odvolacieho konania dospel k totožnému záveru ako okresný súd, že
neboli splnené podmienky pre súdny výkon rozhodnutia a nariadenie návratu maloletých
detí do krajiny ich obvyklého pobytu.
Právne závery, ku ktorým dospel odvolací súd pri rozhodovaní presvedčivo
odôvodnil. Podstata odôvodnenia spočíva v tom, že matke maloletých detí nebola
právoplatným uznesením súdu uložená žiadna konkrétna povinnosť a súdna exekúcia, môže
byť nariadená iba na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej aj
materiálnej.
V predmetnej veci exekučný titul nie je vykonateľný.
Dôvody uvedené v „namietanom“ uznesení považujeme za zrozumiteľné a dostatočne
logické, ktoré vychádzali zo skutkových okolností daného prípadu a relevantných
procesných noriem.
Podľa nášho názoru, rozhodnutie odvolacieho súdu nevykazuje znaky svojvôle.
K záverom uvedeným v odôvodnení odvolací súd dospel na základe vlastných
myšlienkových postupov a hodnotení.
Domnievame sa, že odvolací súd neporušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ani jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.»
4.3 Sťažovateľ vo svojom stanovisku k vyjadreniam všeobecných súdov konajúcich
v jeho veci predovšetkým uviedol:
«Okresný súd Michalovce vo svojom vyjadrení uviedol, že „sa sudkyňa oboznámila
s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici..., ktorého právny názor... je totožný
s rozhodnutím Okresného súdu Michalovce“. Rozhodnutie krajského súdu však nie je
judikatúrou a nie je nijakým spôsobom právne záväzné. Spôsob rozhodovania Okresného
súdu Michalovce na základe rozhodnutia iného všeobecného súdu navyše odporuje zásade
nezávislosti a nestrannosti sudcu a vedie k spochybneniu objektivity súdneho rozhodnutia.
Ústavná zásada nezávislosti a nestrannosti sudcu zabezpečuje, aby každý v konaní pred
súdom mal reálne zaručené právo na to, aby o jeho veci rozhodoval nezávislý sudca.
Okresný súd tiež uviedol, že „napadnuté rozhodnutie nie je ojedinelé, ale
korešponduje s rozhodovacou praxou i na iných súdoch, ktoré v obdobných prípadoch
rozhodujú rovnako“. V tejto veci posielam Ústavnému súdu SR uznesenie Krajského súdu
v Žiline zo dňa 18. 7. 2011, č. k. 2CoE/3/2011 71, ktorý rozhodoval v konaní o výkon
rozhodnutia v rovnakej veci. Krajský súd v Žiline sa však s názorom matky, že jej nebola
uložená žiadna povinnosť, nestotožnil a uznesenie okresného súdu potvrdil. Keďže súdy
Slovenskej republiky v rovnakej veci rozhodujú rôznym spôsobom, takéto rozhodovanie
súdov predstavuje pre sťažovateľa právnu neistotu...
Okresný súd Michalovce namietal, že sťažovateľ nepodal mimoriadny opravný
prostriedok – dovolanie a jeho sťažnosť preto nie je prípustná. Podľa § 239 ods. 1 písm. a)
O. S. P. dovolanie v tejto veci nebolo prípustné, keďže odvolací súd nezmenil uznesenie
súdu prvého stupňa. Podanie mimoriadneho dovolania nie je podmienkou podania ústavnej
sťažnosti. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na vyhovenie podnetu fyzických
osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok,
t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie,
a teda generálny prokurátor nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Je na voľnej úvahe
generálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá alebo nepodá mimoriadne dovolanie.
Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadneho
dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (I. ÚS
19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05). Z uvedeného vyplýva, že podanie
mimoriadneho dovolania ako opravného prostriedku nápravy súdneho rozhodnutia nie je
podmienkou na podanie ústavnej sťažnosti a nemožno ho považovať za účinne poskytnutý
prostriedok nápravy.
Napokon k vyjadreniu okresného súdu k výške požadovaného finančného
zadosťučinenia uvádzam, že argumenty predsedu Okresného súdu Michalovce sú
neprimerané a nepodložené, keďže išlo o výpoveď svedkyne, ktorá je sestrou matky detí.
Okresný súd Bratislava I. k tejto výpovedi neprihliadal, keďže nariadil návrat maloletých
detí do krajiny obvyklého pobytu. Sťažovateľ vyvinul veľké úsilie, aby dosiahol návrat
maloletých detí do Írska. Niekoľkokrát cestoval na Slovensko, zúčastnil sa pojednávaniach
a snažil sa aj stretnúť so svojimi deťmi, čo mu matka ani raz neumožnila. Pokiaľ by
sťažovateľ nemal k svojím deťom úprimný a láskyplný vzťah, nevyvinul by množstvo úsilia,
času a finančných prostriedkov na to, aby dosiahol návrat svojich detí. Tvrdenia predsedu
Okresného súdu Michalovce dokazujú jeho zaujatosť v tejto veci. Sťažovateľ požiadal Úrad
práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce a Obecný úrad Klokočov o poskytnutie pomoci
a súčinnosti pri realizovaní styku otca s maloletými deťmi dňa 13. 6. a 14. 6. 2013
pred bytom matky. Oba úrady mu však náležitú pomoc neposkytli a uspokojili sa s tvrdením
matky, že je pracovne zaneprázdnená. Sťažovateľ tak cestoval na Slovensko zbytočne, keďže
sa so svojimi deťmi nestretol...
Vyjadrenie Krajského súdu v Košiciach neobsahuje konkrétne argumenty. Ako však
správne uviedol krajský súd, maloleté deti boli dočasne zverené do osobnej starostlivosti
matky. Dočasná úprava teda mala zabezpečiť starostlivosť o maloleté deti do času, kým súd
nerozhodne meritórne.»
V doplnení svojho stanoviska sťažovateľ uviedol, že «Vzhľadom k tomu, že Okresný
súd Michalovce uznesením zo dňa 18. 10. 2012 zamietol návrh sťažovateľa na súdny výkon
rozhodnutia o nariadenie návratu maloletých detí a Krajský súd v Košiciach dňa 26. 6.
2013 uznesenie prvostupňového súdu potvrdil, sťažovateľ podal dňa 5. 6. 2014
na Okresnom súde Bratislava I. návrh na určenie povinnej a oprávnenej osoby o nariadenie
návratu maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu. Svoj návrh odôvodnil tým, že
uznesenie Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 1. 7. 2011, č. k. 1P/50/2011, ktorým súd
nariadil návrat maloletých detí do krajiny pôvodu, je právoplatné, avšak vzhľadom
na uznesenie Okresného súdu Michalovce zo dňa 18. 10. 2012, č. k. 17Em/1/2012, je
nevykonateľné. Sťažovateľ preto žiadal, aby Okresný súd Bratislava I. určil povinnú
a oprávnenú osobu o nariadenie návratu maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu, ako
aj lehotu na odovzdanie maloletých detí.
Dňa 6.11.2014 Okresný súd Bratislava I., č. k. 1 P/82/2014, konanie o určenie
povinnej a oprávnenej osoby o nariadenie návratu maloletých detí do krajiny ich obvyklého
pobytu zastavil z dôvodu prekážky právoplatne rozhodnutej veci v zmysle § 159 ods. 3
O. s. p. Prekážku právoplatne rozhodnutej veci odôvodnil tým, že v identickej právnej veci
medzi rovnakými účastníkmi na tunajšom súde už bolo rozhodnuté. Okresný súd
Bratislava I. v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že „Pokiaľ Okresný súd
Michalovce vyzval povinnú matku na rešpektovanie povinností a sám aj konštatuje,
že matka je povinná podrobiť sa rozhodnutiu tunajšieho súdu, je otázne, prečo pri výkone
rozhodnutia má pochybnosť o povinnej osobe a uloženej povinnosti. Haagsky dohovor
a Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 neuvádzajú ako má znieť výrok rozhodnutia súdu
o nariadení návratu maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu.“...
Sťažovateľ dáva Ústavnému súdu SR na vedomie skutočnosť, že Okresný súd
Bratislava I. konanie o určenie povinnej a oprávnenej osoby o nariadenie návratu
maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu zastavil z dôvodu prekážky právoplatne
rozhodnutej veci. Sťažovateľ sa voči tomuto rozhodnutiu odvolal. Pokiaľ by však sťažovateľ
bol neúspešný aj pred odvolacím súdom, nemohol by právoplatné rozhodnutie Okresného
súdu Bratislava I. zo dňa 1. 7. 2011, č. k. 1 P/50/2011, ktorým súd nariadil návrat
maloletých detí, vykonať. Pre sťažovateľa predstavuje preto uvedená situácia právnu
neistotu a nepredvídateľnosť rozhodnutí súdov. Účelom Haagskeho dohovoru a Nariadenia
Rady (ES) č. 2201/2003 je zabezpečenie a obnovenie pôvodného stavu dieťaťa pred únosom,
teda navrátenie dieťaťa do miesta obvyklého bydliska. Tým, že Okresný súd Michalovce
zamietol návrh na súdny výkon rozhodnutia o nariadenie návratu maloletých detí a Krajský
súd v Košiciach toto rozhodnutie potvrdil, tieto súdy znemožnili sťažovateľovi výkon
právoplatného rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 1. 7. 2011,
č. k. 1P/50/2011.».
5. Ústavný súd 26. marca 2015 zaslal matke maloletých detí
na vedomie uznesenie č. k. II. ÚS 361/2014 17 z 9. júla 2014 (ďalej aj „uznesenie o prijatí
sťažnosti“) s tým, že sa k nemu môže vyjadriť v lehote 7 dní od doručenia. Matka
maloletých detí sa k uzneseniu o prijatí sťažnosti v stanovenej lehote ani neskôr nevyjadrila.
6. Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním
veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde a upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia označených práv podľa
ústavy a dohovoru.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie jeho základných práv
podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8
dohovoru uznesením okresného súdu č. k. 17 Em 1/2012 119 z 18. októbra 2012
a uznesením krajského súdu č. k. 8 CoP 521/2012 145 z 26. júna 2013, ktorými bol
zamietnutý návrh sťažovateľa na súdny výkon rozhodnutia o nariadenie návratu maloletých
detí do krajiny ich obvyklého pobytu.
II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv uznesením
okresného súdu č. k. 17 Em 1/2012 119 z 18. októbra 2012
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku alebo Trestného poriadku.
Podľa ustanovenia § 103 OSP prihliada kedykoľvek za konania súd na to, či sú
splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa ustanovenia § 104 ods. 1 prvej vety OSP ak ide o taký nedostatok podmienky
konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
Z ustanovenia § 31a zákona o ústavnom súde týkajúceho sa primeraného použitia
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v konaní pred ústavným súdom v spojení
s ustanovením § 103 OSP vyplýva povinnosť ústavného súdu prihliadnuť kedykoľvek počas
konania o sťažnosti na to, či sú splnené podmienky konania ustanovené zákonom
o ústavnom súde. Ak ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti dodatočne zistí
nesplnenie podmienky konania pred ústavným súdom, ktorej nedostatok sa nedá odstrániť,
konanie o sťažnosti zastaví podľa ustanovenia § 104 ods. 1 prvej vety OSP (III. ÚS 92/02).
Významnou podmienkou ústavného súdu limitujúcou jeho rozhodovaciu právomoc
v konaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby vyjadrenou v citovanom čl. 127
ods. 1 ústavy je, že o ochrane základných práv alebo slobôd sťažovateľa, porušenie ktorých
pred ústavným súdom namieta, nerozhoduje iný súd (princíp subsidiarity).
Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu bol prípustný riadny opravný
prostriedok odvolanie (ktoré sťažovateľ aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný
rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť v posudzovanej veci o odvolaní
sťažovateľa vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto rozhodol, že konanie
o prijatej sťažnosti v časti namietaného porušenia označených práv napadnutým uznesením
okresného súdu č. k. 17 Em 1/2012 119 z 18. októbra 2012 zastavuje (bod 1 výroku nálezu).
II.2.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením krajského súdu č. k. 8 CoP 521/2012 145 z 26. júna 2013
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe
ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným
právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).
Podstatou námietok sťažovateľa vo vzťahu k namietanému porušeniu základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je jeho nesúhlas
s právnym názorom krajského súdu, ktorý namietaným uznesením potvrdil výrok uznesenia
okresného súdu o zamietnutí návrhu na súdny výkon rozhodnutia o nariadení návratu
maloletých detí. Podľa sťažovateľa konajúce súdy nesprávnym výkladom a popretím účelu
aplikovaných právnych noriem (Občianskeho súdneho poriadku, nariadenia rady
a Haagskeho dohovoru) dospeli k záverom, ktoré sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne.
Sťažovateľ namieta, že prvostupňový súd v preskúmavanom prípade nesprávne aplikoval
ustanovenia § 273 ods. 1 a 4 OSP, pričom odvolací súd sa s touto odvolacou námietkou
sťažovateľa nijako nevysporiadal. Podľa názoru sťažovateľa okresný súd mal po tom, čo jeho
výzva na dobrovoľné splnenie povinnosti zostala bezvýsledná, priamo prikročiť k odňatiu
detí podľa § 273a a § 273aa OSP.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS. 13/00, I. ÚS 17/01).
Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany
ústavného súdu v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní
riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 1/05, I. ÚS 382/06).
Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov je podľa stabilnej
judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02) do obsahu
základného práva na súdnu ochranu patrí tiež právo každého na to, aby sa v jeho veci
rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom
poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská
republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má
každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý je
v súlade s ústavou, čo je základným predpokladom pre ústavne konformnú aplikáciu tejto
právnej normy na zistený skutkový stav veci.
Pri preskúmavaní namietaného rozhodnutia krajského súdu ústavný súd vychádzal
zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok.
Vzhľadom na stotožnenie sa krajského súdu s dôvodmi uznesenia okresného súdu, na
ktoré krajský súd v napadnutom uznesení odkázal v súlade s § 219 ods. 2 OSP, považoval
ústavný súd za podstatné citovať najskôr relevantnú časť odôvodnenia uznesenia
prvostupňového súdu. Okresný súd vo svojom uznesení č. k. 17 Em 1/2012 119
z 18. októbra 2012 predovšetkým uviedol:
,,Uznesením Okresného súdu Bratislava I v Bratislave bol nariadený návrat
maloletých detí na územie a pod jurisdikciu krajiny ich
obvyklého pobytu do Írska. Týmto rozhodnutím nebol upravený výkon rodičovských práv
a povinností k maloletým deťom. Tunajším súdom uznesením zo dňa 16. 5. 2011
sp. zn. 17P 6/2011 (správne má byť uznesením sp. zn. 15 P 58/2011 zo 17. mája 2011,
pozn.) bolo nariadené predbežné opatrenie, ktorým maloleté deti boli dočasne
zverené do osobnej starostlivosti matky a dočasne bola upravená vyživovacia povinnosť
otca v nevyhnutnej miere voči maloletým deťom vychádzajúc z ust. § 76 a nasl. O. s. p..
Na vydanie predbežného opatrenia bol súd príslušný podľa ustanovení Nariadenia Rady
(ES), číslo 2201/2003. Týmto predbežným opatrením boli upravené dočasné pomery
maloletých detí z dôvodu nutnej potreby, až do konečného doriešenia úpravy výkonu
rodičovských práv a povinností, ktoré spadá do jurisdikcie krajiny ich obvyklého pobytu
do Írska pred írskymi justičnými orgánmi (čl. 20 NR ( ES )).
Vychádzajúc z uvedeného zisteného skutkového stavu súd dospel k záveru, že
uznesením Okresného súdu Bratislava I v Bratislave, ktorým bol nariadený návrat
maloletých detí do Írska nebola matke, ktorej boli v čase tohto nariadenia už predbežným
opatrením, maloleté deti dočasne zverené do osobnej starostlivosti uložená žiadna
povinnosť vo vzťahu k zabezpečeniu nariadeného návratu maloletých detí. Predmetným
uznesením bol nariadený návrat detí bez určenia konkrétnej povinnosti matke pri
zabezpečení tohto návratu a bez určenia lehoty, v ktorej by mala matka zabezpečiť tento
návrat. Súd poukazuje na tú skutočnosť, že predmetné uznesenie vo výroku riešilo otázku
jurisdikcie tejto veci, ďalej riešilo otázku povinnosti otca zabezpečiť po návrate maloletých
detí do Írska matke a maloletým deťom ubytovanie a otázku výživného do právoplatného
ukončenia konania o úprave výkonu rodičovských práv a povinností pred írskymi justičnými
úradmi. Podľa názoru súdu, ak boli riešené tieto otázky v rozhodnutí mala byť vyriešená
a uložená povinnosť matke alebo inej povinnej osobe zabezpečiť návrat detí a v akej lehote
alebo termíne. Tieto náležitosti predmetné rozhodnutie o výkon ktorého oprávnený otec
žiada v tomto konaní chýbajú a nie sú uvedené, preto súd musí konštatovať, že za takéhoto
stavu nie je možné riadne vykonať a nariadiť výkon predmetného rozhodnutia Okresného
súdu v Bratislave, pretože nemožno konštatovať, že z tohto uznesenia vyplýva, že povinnou
v otázke zabezpečenia návratu maloletých detí je matka a nemožno konštatovať, že matka
pri zabezpečení návratu maloletých detí sa dopustila porušenia nejakej konkrétnej
povinnosti vyplývajúcej z predmetného rozhodnutia. Súd musel konštatovať, že v tomto
rozhodnutí jej nebola uložená žiadna konkrétna povinnosť v súvislosti so zabezpečením
návratu detí, a teda nemožno pristúpiť k nariadeniu výkonu rozhodnutia podľa § 273 ods. 1
alebo ods. 4 O. s. p.. Ako bolo uvedené vyššie neexistuje tiež žiadne právoplatné
a vykonateľné rozhodnutie, ktorým by bola uložená matke povinnosť odovzdať niekomu dieťa
alebo, že by bolo dieťa zverené otcovi takýmto rozhodnutím.
Výkon rozhodnutia v tomto prípade je potrebné skúmať v kontexte širšej právnej
úpravy vyplývajúcej jednak z nášho vnútroštátneho práva, podľa ktorého sa výkon realizuje,
podľa Nariadenia Rady (ES č. 2201/2003) o súdnej právomoci a uznávaní a výkone
rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa
zrušuje Nariadenie (ES č. 1347/2000). Podľa článku 60 písm. e Nariadenia Rady (ES)
č. 2201/2003 má toto nariadenie vo vzťahoch medzi členskými štátny prednosť pred
Haagskym dohovorom o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí
z 25.10.1980. I keď Haagsky dohovor, ani Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 neurčujú ako
má znieť výrok rozhodnutia súdu o nariadení návratu maloletých detí do krajiny obvyklého
pobytu je potrebné podľa názoru súdu v rozhodnutí o vrátení maloletého dieťaťa, ktoré bolo
neoprávnene premiestnené určiť osobu oprávnenú a povinnú, aby bolo možné rozhodnutie
o nariadení vrátenia dieťaťa vykonať. Výkon rozhodnutia môže byť nariadený len na základe
titulu, ktorý je vykonateľný po každej stránke. Súd je povinný skúmať, či sú splnené zákonné
predpoklady na vedenie výkonu rozhodnutia. V prípade, že nie je možné nariadiť výkon
rozhodnutia z dôvodov ako sú uvedené vyššie, pretože z exekučného titulu nevyplýva osoba
povinná ani určenie povinnosti takejto povinnej osobe, potom nemožno takýto exekučný titul
vykonať a súd nemá inú možnosť iba takýto návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia
zamietnuť, keďže v tomto prípade výkon rozhodnutia ešte nariadený nebol.“
Krajský súd v namietanom rozhodnutí, ktorým potvrdil rozhodnutie súdu prvého
stupňa ako vecne správne, svoj právny záver odôvodnil takto:
„Odvolací súd na základe odvolania oprávneného preskúmal napadnuté uznesenie aj
s konaním, ktoré mu predchádzalo... a dospel k záveru, že súd prvého stupňa rozhodol
správne, ak zamietol návrh na súdny výkon rozhodnutia o nariadenie návratu mal. detí
do krajiny ich obvyklého pobytu. Konajúci súd sa vysporiadal s námietkami oprávneného
uplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili jeho obranu už v priebehu konania na súde prvého
stupňa a oprávnený ani v priebehu odvolacieho konania neuviedol žiadne relevantné
skutočnosti, ktoré by mali za následok iné rozhodnutie o jeho návrhu na súdny výkon
rozhodnutia. Odvolací súd po zohľadnení všetkých relevantných skutočností vo vzťahu
k predmetu odvolacieho konania dospel k totožnému právnemu záveru ako súd prvého
stupňa, že neboli splnené podmienky pre súdny výkon rozhodnutia o nariadení návratu mal.
detí do krajiny ich obvyklého pobytu, pretože odňatie mal. detí povinnej podľa § 273a ods. 2
O. s. p. by bolo v rozpore s uznesením Okresného súdu Michalovce zo 16. 5. 2011
sp. zn. 17P/6/2011 (správne má byť sp. zn. 15 P 58/2011 zo 17. mája 2011, pozn.), ktorým
boli mal. deti zverené do osobnej starostlivosti matky (v tomto konaní povinnej) a rovnako
aj s exekučným titulom. Tým nebolo rozhodnuté, že by mal. deti nemali byť v starostlivosti
povinnej a že by ich mala odovzdať oprávnenému, ale bolo vyslovené, že mal. deti sa majú
vrátiť do krajiny ich obvyklého pobytu. Z uvedených dôvodov súd nemôže v rámci súdneho
výkonu rozhodnutia nariadiť odňatie mal. detí povinnej podľa § 273a ods. 2 O. s. p., pretože
žiadnym rozhodnutím nebolo vyslovené, že deti u nej nemajú byť, a že majú byť podľa
rozhodnutia zverené resp. vrátené oprávnenému. Navyše, uznesením Okresného súdu
Michalovce zo 16. 5. 2011 sp. zn. 17P/6/2011 boli mal. deti zverené do osobnej
starostlivosti matky (v tomto konaní povinnej – pozn. odvolacieho súdu), ktoré je
rozhodnutím o opatrovníckom práve, ktoré v sebe zahŕňa aj právo určiť deťom miesto
pobytu. Súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný
po stránke formálnej aj materiálnej. Exekučný titul, ktorý je predmetom súdneho výkonu
rozhodnutia nie je vykonateľný, pretože výkon rozhodnutia spôsobom, ktorý je vyjadrený
v § 273a O. s. p. – odobratím detí matke (povinnej) a ich odovzdaním otcovi (oprávnenému)
– by bol v rozpore s právom priznaným matke (v tomto konaní povinnej – pozn. odvolacieho
súdu) predbežným opatrením, ktorým jej boli mal. deti zverené do osobnej starostlivosti.
Vzhľadom k tomu, že súd v rámci súdneho výkonu rozhodnutia o nariadení návratu mal. detí
do krajiny ich obvyklého pobytu v zmysle § 273a ods. 1 O. s. p. neukladá pokuty, ale priamo
pristupuje k odňatiu detí tomu z rodičov, u ktorého dieťa nemá byť a tento spôsob bol
uznaný za nevykonateľný, odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1
O. s. p. ako vecne správne.“
Ako to vyplýva z odôvodnenia namietaného rozhodnutia krajského súdu,
nadväzujúceho na dôvody rozhodnutia okresného súdu, konajúce súdy založili svoje
zamietavé rozhodnutia na právnom závere o nevykonateľnosti výroku vykonávaného
rozhodnutia, v ktorom matke maloletých detí (alebo inej povinnej osobe) nebola uložená
žiadna konkrétna povinnosť v súvislosti so zabezpečením návratu maloletých detí a ani
lehota na splnenie tejto povinnosti. Konajúce súdy ďalej konštatovali, že neboli splnené
podmienky na súdny výkon rozhodnutia, pretože odňatie maloletých detí matke (povinnej)
podľa § 273a ods. 2 OSP by bolo v rozpore s uznesením okresného súdu
sp. zn. 15 P 58/2011 zo 17. mája 2011, ktorým boli maloleté deti dočasne zverené do
osobnej starostlivosti matky. Z uvedených dôvodov preto nebolo možné pristúpiť
k nariadeniu výkonu rozhodnutia spôsobom podľa § 273a OSP, teda odobratím maloletých
detí matke (povinnej).
Podľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá
medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie
medzinárodnoprávne záväzky.
Podľa čl. 7 ods. 2 druhej vety ústavy právne záväzné akty Európskych spoločenstiev
a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.
Podľa čl. 17 preambuly nariadenia rady v prípadoch neoprávneného premiestnenia
dieťaťa sa má bez odkladu dosiahnuť návrat dieťaťa, a na tento účel by sa mal naďalej
uplatňovať Haagsky dohovor z 25.10.1980 doplnený ustanoveniami tohto nariadenia, najmä
čl. 11.
Podľa čl. 1 Haagskeho dohovoru cieľom tohto dohovoru je
a) zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené
do niektorého zmluvného štátu alebo sú v ňom zadržiavané, a
b) zabezpečiť, aby opatrovnícke práva a práva styku podľa právneho poriadku
jedného zmluvného štátu sa účinne dodržiavali v ostatných zmluvných štátoch.
Podľa čl. 2 Haagskeho dohovoru zmluvné štáty prijmú všetky primerané opatrenia
na zabezpečenie cieľov dohovoru na svojom území. Na tento účel použijú konania, ktoré
zabezpečia čo najrýchlejšie skončenie veci.
Podľa čl. 5 písm. a) Haagskeho dohovoru na účely tohto dohovoru „opatrovnícke
právo“ zahŕňa práva týkajúce sa starostlivosti o osobu dieťaťa a najmä právo určiť miesto
jeho pobytu.
Podľa čl. 12 Haagskeho dohovoru ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo
zadržané podľa čl. 3..., nariadi príslušný orgán okamžite návrat dieťaťa. ...
Podľa § 251 ods. 1 OSP ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné
rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona;
ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.
Podľa § 272 ods. 1 OSP súd je oprávnený nariadiť výkon rozhodnutia na základe
a) vykonateľného rozhodnutia súdu,
b) rozhodnutia cudzieho orgánu, cudzej verejnej listiny alebo dohody uzavretej
v cudzine, ktoré sú vykonateľné v Slovenskej republike podľa osobitného predpisu.
Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku pred
nariadením výkonu rozhodnutia podľa odseku 1 súd písomne vyzve povinného, ktorý sa
odmieta podrobiť rozhodnutiu podľa odseku 1, aby sa rozhodnutiu podrobil. V tejto výzve
upozorní tiež na následky neplnenia povinností ustanovených v rozhodnutí. ...
Podľa § 273a ods. 1 OSP ustanovenia § 272 a § 273 ods. 2 a 3 sa použijú primerane
aj na výkon rozhodnutia vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania dieťaťa
podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná.
Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku ak výzva
podľa § 272 ods. 2 zostane bezvýsledná, súd vykoná v súčinnosti so štátnymi orgánmi
odňatie dieťaťa tomu, u koho nemá byť, a zabezpečí jeho odovzdanie tomu, komu má byť
podľa rozhodnutia vrátené alebo komu bolo podľa rozhodnutia zverené.
Predovšetkým je potrebné zdôrazniť osobitosť výkonu rozhodnutí o návrate dieťaťa,
ktoré bolo na územie Slovenskej republiky neoprávnene premiestnené alebo je na jej území
neoprávnene zadržiavané. Tá spočíva v špecifickej povahe týchto rozhodnutí, ktoré sú
vydávané slovenskými justičnými orgánmi na základe prameňov medzinárodného práva
(Haagsky dohovor) a európskeho práva (nariadenie rady). Nútený výkon takéhoto
rozhodnutia, i keď je upravený v rámci výkonu rozhodnutia o výchove maloletých detí
(§ 272 a nasl. OSP), je špecifickým druhom výkonu rozhodnutia. Ide o výkon rozhodnutia
podľa medzinárodnej zmluvy, kedy je potrebné prihliadať na účel Haagskeho dohovoru
a nariadenia rady. Účelom nariadenia rady a Haagskeho dohovoru je prioritne ochrana práv
dieťaťa a jeho okamžitý návrat do krajiny obvyklého pobytu (teda do pôsobnosti jeho
zákonného sudcu), ako aj ochrana práv toho z rodičov, ktorému sa neoprávneným
premiestnením dieťaťa porušili jeho opatrovnícke práva. Vzťah nariadenia rady
k Haagskemu dohovoru je komplementárny, teda vo vzťahoch medzi členskými štátmi
Európskej únie sa prednostne použije nariadenie rady pre rovnaký okruh otázok, ktoré rieši
aj Haagsky dohovor (čl. 60 nariadenia rady).
Postulát o špecifickosti výkonu rozhodnutia o nariadení návratu akcentuje aj
dôvodová správa k ustanoveniu § 273a OSP (účinnému od 1. januára 2002), ktorá odkazuje
práve na rozhodnutia podľa Haagskeho dohovoru, pričom uvádza, že „V týchto
medzinárodných veciach je pri výkone rozhodnutia na jednej strane žiadúce dodržať
obdobný postup ako pri výkone rozhodnutí o výchove detí, avšak súčasne je potrebné tento
proces urýchliť a sprísniť. Vzhľadom na špecifickú situáciu sa ukladanie pokút v týchto
prípadoch neodporúča a navrhuje sa mandatórne odňatie dieťaťa a vrátenie dieťaťa tomu,
komu má byť podľa rozhodnutia vrátené...“.
Pokiaľ ide o vymedzenie účastníkov konania o výkone rozhodnutia vo veciach
starostlivosti súdu o maloletých, platí všeobecná definícia účastníkov konania, teda sú nimi
tí, o právach alebo povinnostiach ktorých sa má konať (§ 272 ods. 2 OSP). Širšie poňatie
účastníka konania zdôvodňuje literatúra práve tým, že výkon rozhodnutia možno vykonať
voči všetkým osobám, u ktorých sa dieťa nachádza (WINTEROVÁ, A. Civilní právo
procesní. 5. vyd. Praha: Linde, 2008, s. 603).
V súlade s princípom právnej istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodovania je
požiadavka, aby aj v rozhodnutí o nariadení návratu boli určené konkrétne práva
a povinnosti účastníkov (pôvodného) konania súvisiace so zabezpečením návratu, ako
aj lehota, v ktorej má dôjsť k ich splneniu. Ústavný súd však zároveň zastáva názor,
že v prípade, ak vymedzenie týchto konkrétnych práv a povinností vo výroku rozhodnutia
absentuje, je možné tento nedostatok preklenúť použitím ústavne konformného výkladu.
Ústavný súd sa vo svojej doterajšej judikatúre už priklonil k zásade prednosti ústavne
konformného výkladu, ktorú uplatňuje aj v konaniach o návrhoch fyzických osôb alebo
právnických osôb, pričom zdôrazňuje, že z tejto zásady „vyplýva tiež požiadavka, aby
v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne
výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí
plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických
osôb alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné
v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež
medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd“ (II. ÚS 148/06,
m. m. napr. IV. ÚS 96/07).
Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie
právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska
ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie
opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne
ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV.
ÚS 182/07). Priorizovanie formálnych požiadaviek vyplývajúcich z noriem bežného
zákonodarstva (formálne poňatie právneho štátu) môže totiž v konkrétnych súdnych
konaniach (alebo iných právom upravených konaniach pred orgánom verejnej moci) viesť k
rozhodnutiam, ktoré budú v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom príslušnej právnej úpravy
a v konečnom dôsledku môžu v súdnych konaniach spôsobiť porušenie práva na spravodlivý
proces.
Vychádzajúc z uvedeného, bolo povinnosťou konajúcich súdov vykladať výrok
rozhodnutia o nariadení návratu materiálne, teda v kontexte jeho odôvodnenia, prihliadajúc
pritom na účel a cieľ medzinárodnej zmluvy, na základe ktorej bolo toto rozhodnutie
vydané, najmä ak samotný Haagsky dohovor ani nariadenie rady neurčujú, ako má znieť
výrok rozhodnutia súdu o nariadení návratu maloletých detí. Vo výroku vykonávaného
rozhodnutia sa vo všeobecnosti nariaďuje návrat maloletých detí do krajiny ich obvyklého
pobytu bez určenia konkrétnych povinností účastníkov konania v súvislosti
so zabezpečením tohto návratu. Z odôvodnenia vykonávaného rozhodnutia však
jednoznačne vyplýva, kto neoprávnene maloleté deti premiestnil, u koho sa nachádzajú,
a teda kto je povinný ich vrátiť (povinná osoba), ako aj to, koho opatrovnícke právo bolo
neoprávneným premiestnením maloletých detí porušené, a teda kto je oprávnený ich
prevziať (osoba oprávnená). Napokon o povinnej osobe nemal pochybnosť ani samotný
okresný súd uskutočňujúci výkon rozhodnutia, ktorý 9. februára 2012 pred nariadením
výkonu rozhodnutia vyzval matku maloletých detí ako povinnú na dobrovoľné splnenie
rozhodnutia o nariadení návratu, poučil ju o jej povinnostiach a upozornil na následky
nesplnenia povinností vyplývajúcich z tohto rozhodnutia.
Na základe uvedeného ústavný súd považuje záver konajúcich súdov
o nevykonateľnosti výroku rozhodnutia o nariadení návratu za ústavne neudržateľný a za
výsledok ústavne nekonformného výkladu relevantných ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku o výkone rozhodnutia, Haagskeho dohovoru a nariadenia rady popierajúceho účel
a zmysel vo veci aplikovaných právnych noriem.
Ústavný súd považuje za svojvoľný a zjavne neodôvodnený aj právny záver
krajského súdu, že výkon rozhodnutia spôsobom vyjadreným v § 273a OSP (odobratím
maloletých detí matke – povinnej) nie je možný/je „nevykonateľný“, pretože by bol
v rozpore s právom priznaným matke predbežným opatrením okresného súdu.
Podľa čl. 17 Haagskeho dohovoru skutočnosť, že v dožiadanom štáte bolo vydané
alebo je uznateľné rozhodnutie o opatrovníckom práve, nie je dôvodom na odmietnutie
návratu dieťaťa podľa tohto dohovoru, ale justičné alebo správne orgány dožiadaného štátu
môžu dôvody, ktoré viedli k vydaniu takéhoto rozhodnutia, vziať do úvahy pri postupe
podľa dohovoru.
Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 15 P 58/2011 zo 17. mája 2011 o nariadení
predbežného opatrenia, ktorým boli maloleté deti dočasne zverené do osobnej starostlivosti
matke a sťažovateľovi bola uložená povinnosť prispievať na ich výživu v nevyhnutnej miere,
vyplýva, že toto „predbežné opatrenie je dočasného charakteru a bolo nariadené... do doby
právoplatného skončenia konania o návrhu otca na návrat maloletých detí do krajiny ich
obvyklého pobytu“.
Uvedený záver krajského súdu o nevykonateľnosti exekučného titulu spôsobom
podľa § 273a OSP z dôvodu existencie predbežného opatrenia, ktorého účinky pominuli
práve právoplatným skončením konania o nariadenie návratu maloletých detí, teda
právoplatnosťou rozhodnutia, ktoré je predmetom výkonu, sa preto podľa ústavného súdu
nezakladá na relevantných dôvodoch.
Ústavný súd, sumarizujúc dosiaľ uvedené, dospel k záveru, že postup krajského súdu
pri rozhodovaní vo veci sťažovateľa bol striktne formálny a ústavne neudržateľný, keď
potvrdil zamietnutie návrhu sťažovateľa na súdny výkon rozhodnutia o nariadení návratu.
Právny záver krajského súdu o nevykonateľnosti rozhodnutia o nariadení návratu spôsobom
predpokladaným v ustanovení § 273a OSP nie je výsledkom ústavne konformného výkladu
vo veci aplikovaných ustanovení a nezakladá sa na relevantných dôvodoch. Krajský súd
v dôsledku príliš formalistického výkladu vo veci aplikovaných ustanovení, nerešpektujúc
účel Haagskeho dohovoru a nariadenia rady, konal v zjavnom rozpore so svojou
povinnosťou vyplývajúcou z čl. 152 ods. 4 ústavy, a to až do tej miery, že svoje rozhodnutie
zaťažil prvkami arbitrárnosti a svojvôle. Ústavný súd preto vyslovil, že namietaným
rozhodnutím krajského súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru (bod 2 výroku nálezu).
II.2.2 K namietanému porušeniu základného práva na ochranu
pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19
ods. 2 ústavy a práva na rešpektovanie rodinného života podľa čl. 8 dohovoru
uznesením krajského súdu č. k. 8 CoP 521/2012 145 z 26. júna 2013
Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 8 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie (odsek 1). Štátny orgán nemôže do výkonu
tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné
v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti,
hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia
alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných (odsek 2).
Ústavný súd už vo svojej predchádzajúcej judikatúre zdôraznil, že niektoré
články ústavy a medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách
neukladajú štátu a jeho orgánom iba povinnosť zdržať sa zásahov do garantovaných
základných (ľudských) práv a slobôd, ale k tomu môže pristúpiť aj ich pozitívny
záväzok zabezpečiť účinný rešpekt k nim – prijatie pozitívnych opatrení, dokonca aj
v oblasti vzťahov medzi jednotlivcami (napr. II. ÚS 8/96, II. ÚS 47/97, I. ÚS 4/02).
Ústavný súd taktiež zdôraznil, že orgány štátu sú povinné zabezpečiť efektívnu
ochranu práv garantovaných ústavou a príslušnými medzinárodnými zmluvami o ľudských
právach a základných slobodách a že tejto ich povinnosti musí zodpovedať aj výklad
a uplatňovanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (I. ÚS 22/01,
Z pohľadu dohovoru je zásahom do rodinného života, ktorý musí byť ospravedlnený
podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru, už samotné právoplatné rozhodnutie o navrátení alebo
nenavrátení uneseného dieťaťa, pritom nie je potrebné, aby bolo takéto rozhodnutie
vykonané [rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) č. 14737/09
z 12. 7. 2011 vo veci Šneersone a Kampanella v. Taliansko].
Podľa judikatúry ESĽP vo veciach medzinárodných únosov detí je potrebné záväzky
štátu podľa čl. 8 dohovoru interpretovať vo svetle Haagskeho dohovoru a Dohovoru
o právach dieťaťa (rozsudok ESĽP č. 41615/07 zo 6. 7. 2010 vo veci Neulinger a Shuruk
v. Švajčiarsko), a ak je to relevantné, taktiež v duchu nariadenia rady (rozsudok ESĽP
č. 6457/09 z 26. júla 2011 vo veci Shaw v. Maďarsko). Čo sa týka samotného výkonu
rozhodnutia o navrátení, štát má pozitívny záväzok prijať všetky nevyhnutné kroky, ktoré
možno rozumne vyžadovať k umožneniu výkonu rozsudku v oblasti rodinného práva (už
citovaný rozsudok vo veci Shaw v. Maďarsko).
Keďže vo veci návrhu na nútený výkon rozhodnutia o nariadení návratu
konajúci súd rozhodol arbitrárne, nerešpektujúc účel Haagskeho dohovoru
a nariadenia rady, v rovine pozitívneho záväzku poskytnúť sťažovateľovi ochranu
pred neoprávneným zásahom do jeho súkromného a rodinného života, svoju úlohu
nesplnil. Ústavný súd preto vyslovil aj porušenie základného práva sťažovateľa podľa
čl. 19 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 8 dohovoru namietaným uznesením krajského
súdu (bod 2 výroku nálezu).
II.2.3 K namietanému porušeniu základných práv na ochranu rodičovstva a na
starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy uznesením krajského
súdu č. k. 8 CoP 521/2012 145 z 26. júna 2013
Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy (v znení účinnom do 31. augusta 2014) manželstvo,
rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana detí
a mladistvých.
Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti
majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť
a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu
na základe zákona.
Ako už bolo uvedené, účelom samotného konania podľa Haagskeho dohovoru je
okamžitý návrat uneseného dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, a tým obnovenie stavu
pred porušením, resp. vrátenie dieťaťa do pôsobnosti jeho zákonného sudcu, aby ten mohol
rozhodnúť o opatrovníckom práve. Pojem „opatrovnícke právo“ v Haagskom dohovore
a v nariadení rady (čl. 2 bod 9) zodpovedá v podmienkach právneho poriadku Slovenskej
republiky pojmu „rodičovské práva a povinnosti“.
V zmysle čl. 19 Haagskeho dohovoru rozhodnutie o návrate dieťaťa nemožno
považovať za rozhodnutie o určení opatrovníckeho práva.
Je nesporné, že namietaným rozhodnutím nebolo rozhodnuté o opatrovníckom práve
sťažovateľa, resp. o jeho rodičovských právach, či povinnostiach k maloletým deťom
(starostlivosť o maloleté deti, úprava styku). Na druhej strane niet pochýb o tom,
že neoprávneným premiestnením maloletých detí došlo k porušeniu opatrovníckeho práva
sťažovateľa, ktorému je z tohto dôvodu znemožnený, resp. sťažený výkon jeho rodičovských
práv. Keďže v dôsledku arbitrárneho rozhodnutia krajského súdu nedošlo k naplneniu účelu
Haagskeho dohovoru výkonom rozhodnutia o nariadení návratu maloletých detí, a tým
k obnoveniu porušeného opatrovníckeho práva sťažovateľa, došlo ním aj k zásahu do jeho
rodičovských práv. Z tohto dôvodu ústavný súd rozhodol aj o porušení čl. 41 ods. 1 a 4
ústavy (bod 2 výroku tohto nálezu).
III.
V zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti a svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody,
takéto rozhodnutie zruší. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Keďže ústavný súd konštatoval porušenie základných práv sťažovateľa zaručených
ústavou a práv zaručených dohovorom, tak ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto
rozhodnutia, v zmysle § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde rozhodnutie
krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 3 výroku nálezu), v ktorom je
krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto rozhodnutí
(§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Sťažovateľ v sťažnosti žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
ako náhrady nemajetkovej ujmy v sume 4 000 € za každé dieťa, spolu v sume 8 000 €,
s prihliadnutím na povahu a dôležitosť dotknutých práv. Priznanie finančného
zadosťučinenia v požadovanej sume sťažovateľ odôvodnil tým, že „Samotné deklarovanie
porušenia základných práv a slobôd ústavným súdom nemožno považovať v tomto prípade
za dostatočné, pretože zásah do rodičovských práv sa už nedá napraviť ani odstrániť.
Nemajetková ujma sťažovateľa spočíva v pocitoch neistoty a krivdy, ktoré boli vyvolané
postupom súdov a ujmy spôsobenej absenciou kontaktu sťažovateľa so svojimi deťmi.
Postupom súdov bola sťažovateľovi odňatá možnosť osobne sa stretávať so svojimi deťmi,
starať sa o ne, vychovávať ich, tráviť s nimi voľné chvíle, čo je pre otca frustrujúce. Deti tak
vyrastajú bez jeho vplyvu a vzájomnej lásky.
... Uvedené zadosťučinenie zohľadňuje duševnú ujmu, ktorú musí znášať sťažovateľ.
Preto konanie súdov ako kompetentných štátnych orgánov, ktoré ochranu práv zaručených
ústavou a medzinárodným dohovorom môžu zabezpečiť, je pre sťažovateľa ujmou, ktorú ani
ďalší priebeh konania nemôže napraviť. Nemajetková ujma sťažovateľa spočíva v pocitoch
neistoty a krivdy, ktoré boli vyvolané postupom súdov, a pocit márnosti jeho snahy dovolať
sa spravodlivosti je v súčasnosti nevyvrátiteľný.“.
Podľa názoru ústavného súdu priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie
základného práva alebo slobody nie je už možné napraviť. To znamená, že
neprichádza do úvahy zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do
pôvodného stavu (I. ÚS 15/02, I. ÚS 87/04). Hoci v tomto prípade došlo k zrušeniu
rozhodnutia krajského súdu, táto skutočnosť nepostačuje na nápravu stavu, ktorý
vznikol porušením označených práv sťažovateľa. Ústavný súd preto rozhodol aj o
priznaní primeraného finančného zadosťučinenia pre sťažovateľa.
Pri rozhodovaní o výške priznaného finančného zadosťučinenia mal ústavný súd
na zreteli skutočnosť, že ústavne nekonformný postup krajského súdu sa dotkol jednej
z najintímnejších oblastí života sťažovateľa – jeho rodinného súkromia, a v rámci neho
vzťahu s maloletými deťmi.
Ústavný súd preto priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €,
ktorá podľa jeho názoru zohľadňuje predmet a charakter posudzovaného konania,
povahu a význam dotknutých práv a s tým spojenú nemajetkovú ujmu spôsobenú
dlhodobou absenciou kontaktu sťažovateľa so svojimi maloletými deťmi, ktorú môže
ďalší priebeh konania zvrátiť len čiastočne (bod 4 výroku nálezu). Zvyšnej časti
uplatneného primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd nevyhovel (bod 6
výroku nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym
zastupovaním advokátkou JUDr. Ivetou Kalinovou. Advokátka si uplatnila nárok na úhradu
trov konania v celkovej sume 275,94 € (za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku
2013).
Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal z ustanovení
§ 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Základná sadzba odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2013 je 130,16
€ a hodnota režijného paušálu je 7,81 €.
Za dva úkony vykonané v roku 2013 tak priznal po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €,
a režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkony po 7,81 €, čo spolu predstavuje sumu
275,94 € (bod 5 výroku nálezu).
Úhradu za písomné stanovisko k vyjadreniam okresného súdu a krajského súdu
z 30. októbra 2014 a za doplnenie stanoviska z 1. februára 2014 ústavný súd nepriznal
vzhľadom na skutočnosť, že si ju právna zástupkyňa sťažovateľa neuplatnila.
Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. mája 2015