Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 361/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

49

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa

a Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť

, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Kalinovou, Advokátska

kancelária, Cukrová 14, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv

podľa , a 4 a a práv

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Okresného súdu Michalovce č. k. 119 z 18. októbra 2012 a uznesením

Krajského súdu v Košiciach č. k. 145 z 26. júna 2013 a takto

rozhodol:

1. Konanie v časti namietaného porušenia základných práv

podľa , a 4 a a práv

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Okresného súdu Michalovce č. k. 119 z 18. októbra 2012 z a s t a v u j e .

2. Základné práva podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4

a a práva podľa a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach

č. k. 145 z 26. júna 2013 p o r u š e n é b o l i .

3. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 145 z 26. júna 2013

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

4. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000

€ (slovom tritisíc eur), ktoré mu j e Krajský súd v Košiciach p o v i n n ý vyplatiť

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia

v sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov), ktorú j e

Krajský súd v Košiciach p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Ivety

Kalinovej, Advokátska kancelária, Cukrová 14, Bratislava, do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. z 9. júla 2014 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

jeho základných práv podľa , a 4 a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Michalovce

(ďalej len „okresný súd“) č. k. 119 z 18. októbra 2012 a uznesením

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 145 z 26. júna

2013 (spolu ďalej len „napadnuté rozhodnutia“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ je otcom maloletých detí

, , a , , obe štátne

občianky Írska (ďalej len „maloleté deti“). Rodičia maloletých detí uzavreli manželstvo

v roku 2004 na Slovensku a v tom istom roku sa presťahovali do Írska, kde sťažovateľ začal

vykonávať prax lekára. Dňa 6. januára 2011 matka maloleté deti neoprávnene premiestnila

z Írska, krajiny ich obvyklého pobytu, na Slovensko a odmieta sa vrátiť.

Sťažovateľ 31. januára 2011 doručil Okresnému súdu Bratislava I návrh na nariadenie

návratu maloletých detí na územie ich obvyklého pobytu, t. j. do Írska. Okresný súd

Bratislava I uznesením sp. zn. z 1. júla 2011 (ďalej aj „rozhodnutie o nariadení

návratu“) nariadil návrat maloletých detí na územie a pod jurisdikciu krajiny ich obvyklého

pobytu do Írska, a zaviazal sťažovateľa „po návrate maloletých detí do Írska, matke

a maloletým deťom zabezpečiť ubytovanie v prenajatom byte na adrese

a prispievať na výživu detí a matky sumou 500 eur mesačne,

k rukám matky od návratu detí do Írska až do právoplatného ukončenia konania o úprave

výkonu rodičovských práv a povinností pred Írskymi justičnými orgánmi“.

Matka maloletých detí podala proti označenému rozhodnutiu v zákonnej lehote

odvolanie. Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. z 26. októbra 2011

odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Rozhodnutie o nariadení

návratu nadobudlo právoplatnosť 2. decembra 2011 a vykonateľnosť 8. júla 2011.

Keďže matka na žiadosť sťažovateľa, aby mu odovzdala maloleté deti, nereagovala

a dobrovoľne neplnila vykonateľné rozhodnutie o nariadení návratu, sťažovateľ 6. februára

2012 doručil okresnému súdu návrh na súdny výkon rozhodnutia.

Okresný súd 9. februára 2012 vyzval matku na podrobenie sa a rešpektovanie

povinností vyplývajúcich z rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I sp. zn.

z 1. júla 2011 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 26. októbra 2011. Matka na výzvu nereagovala.

Matka 1. marca 2012 doručila okresnému súdu návrh na prerušenie konania

s odôvodnením, že podala podnet generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky

na podanie mimoriadneho dovolania. Okresný súd uznesením sp. zn.

z 26. marca 2012 konanie o výkon rozhodnutia prerušil.

Následne sťažovateľ 12. júla 2012 doručil okresnému súdu návrh na pokračovanie

v konaní. Okresný súd uznesením zo 14. augusta 2012 zrušil svoje uznesenie o prerušení

výkonu rozhodnutia z 26. marca 2012, pretože odpadli dôvody prerušenia.

Uznesením č. k. 119 z 18. októbra 2012 okresný súd zamietol návrh

na súdny výkon rozhodnutia o nariadení návratu. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu

podal sťažovateľ 15. novembra 2012 odvolanie. Krajský súd uznesením

č. k. 145 z 26. júna 2013 uznesenie prvostupňového súdu potvrdil.

Potvrdzujúce rozhodnutie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 23. augusta 2013.

Namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ odôvodňuje

„Popretím účelu“ a „nesprávnym výkladom“ relevantných ustanovení zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“),

nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní

a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností,

ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len „nariadenie rady“), a ustanovení

Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (ďalej len

„Haagsky dohovor“). Podľa názoru sťažovateľa sú právne závery prvostupňového

i odvolacieho súdu „do takej miery zjavne neodôvodnené a arbitrárne, že zásadne popreli

účel a význam zákonného predpisu“, teda , nariadenia rady

a Haagskeho dohovoru. V tejto súvislosti sťažovateľ bližšie argumentuje:

„Prvostupňový aj odvolací súd odôvodnili svoje rozhodnutie tým, že matke nebola

uznesením Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 1. 7. 2011, č. k. , uložená

žiadna konkrétna povinnosť, a teda nemožno pristúpiť k nariadeniu výkonu rozhodnutia

podľa alebo ods. 4 , neexistuje žiadne právoplatné a vykonateľné

rozhodnutie, ktorým by bola matke uložená povinnosť odovzdať niekomu dieťa alebo, že by

bolo dieťa zverené otcovi týmto rozhodnutím. Podľa názoru súdu mala byť v rozhodnutí

uložená povinnosť matke alebo inej povinnej osobe zabezpečiť návrat detí a v akej lehote

alebo termíne.

Sťažovateľ vo svojom odvolaní zo dňa 15. 11. 2012 argumentoval, že súd nesprávne

aplikoval ustanovenia a Podľa .

ustanovenia § 272 a § 273 ods. 2 a 3 sa použijú primerane aj na výkon rozhodnutia

vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania dieťaťa podľa medzinárodnej

zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná. Podľa tohto ustanovenia teda logicky

vyplýva, že ustanovenia § 273 ods. 1 a ods. 4 sa nepoužijú. Odvolací súd sa s týmito

argumentmi sťažovateľa nijako nevysporiadal.

V tomto konaní nejde o výkon rozhodnutia o výchove maloletých detí, nejde teda

o konanie vo veciach starostlivosti súdu o maloletých, lebo samotné konanie podľa

Nariadenia Rady a Haagskeho dohovoru sa začína na návrh, nejde teda o konanie, ktoré je

možné začať aj bez návrhu. V tomto prípade ide o výkon rozhodnutia podľa medzinárodnej

zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná. Nariadenie Rady ani Haagsky dohovor

neurčujú ako má znieť výrok rozhodnutia súdu o nariadení návratu maloletých detí

do krajiny obvyklého pobytu. Oprávnenou osobou je ten rodič, od ktorého bolo dieťa

neoprávnene premiestnené. Povinnou osobou je každý, u koho sa dieťa neoprávnene

nachádza. Každá osoba, ktorá dieťa neoprávnene zadržuje, tak nerešpektuje vykonateľné

rozhodnutie o návrate dieťaťa do krajiny pôvodu.

Výrok Okresného súdu Bratislava I. jasne určil povinnosť pre každého, keď nariadil

návrat maloletých detí na územie a pod jurisdikciu krajiny ich obvyklého pobytu do Írska.

Podľa dôvodovej správy návrhu , ktorým sa mení a dopĺňa

, v bode 53 k sa uvádza, že pod širší

pojem „vykonateľné rozhodnutie súdu“ možno subsumovať napríklad aj vykonateľné

uznesenie o vrátení dieťaťa, ktoré bolo neoprávnene premiestnené alebo zadržané, ktoré sa

vydá podľa ustanovenia § 176 ods. 2…

V bode 54 k § 273 dôvodovej správy sa uvádza, že zákon špecifikuje, že v prípadoch

neoprávnene premiestneného alebo zadržaného dieťaťa môže súd v súčinnosti s príslušným

štátnym orgánom zariadiť odňatie dieťaťa tomu, u koho podľa rozhodnutia nemá byť,

a postarať sa o jeho odovzdanie tomu, kto je oprávnený neoprávnene premiestnené alebo

zadržané dieťa prevziať. Týmto príslušným štátnym orgánom je orgán sociálnoprávnej

ochrany detí a sociálnej kurately. Zákon v odseku 4 upravuje, že dieťa sa odníma tomu,

u koho podľa rozhodnutia nemá byť. Zákon nestotožňuje túto osobu s povinným, keďže

povinný nemusí mať v čase realizácie výkonu odňatím dieťaťa u seba.

Sťažovateľ ako oprávnený subjekt môže žiadať o vynútené uspokojenie jemu

priznaného nároku aj proti vôli povinného subjektu. Toto právo musí rešpektovať každý

a oprávnená osoba sa ho môže domáhať voči všetkým, čo ho dobrovoľne nerešpektujú.

Úlohou súdu v rámci preventívnej činnosti je zistiť toho, kto právo porušuje, pričom to môže

byť ktokoľvek, nielen rodič dieťaťa. Pokiaľ by sa dieťa nenachádzalo u matky, ale

na akomkoľvek inom mieste, napríklad u príbuzných, súd je oprávnený odňať dieťa aj

takejto osobe. Pokiaľ by tomu tak nebolo, účel zákona by to nenaplnilo, keďže by bolo

jednoduché obchádzať zákon tým, že by dieťa nebolo u povinnej matky, ale u inej osoby.

Tak isto z oprávnení sudcu uvedených v ustanoveniach jasne

vyplýva, že sudca má právo odňať dieťa každej osobe, u ktorej sa dieťa nachádza.

Nie je možné súhlasiť s názorom prvostupňového súdu, že matke alebo inej povinnej

osobe mala byť v rozhodnutí uložená povinnosť zabezpečiť návrat detí a v akej lehote alebo

termíne. Nariadenie Rady ani Haagsky dohovor neprikazuje rodičovi – únoscovi návrat

do krajiny pôvodu detí. Účelom Nariadenia Rady a Haagskeho dohovoru je zabezpečenie

a obnovenie pôvodného stavu dieťaťa pred únosom, teda navrátenie dieťaťa do miesta

obvyklého bydliska. Nariadenie Rady ani Haagsky dohovor neprikazujú rodičovi – únoscovi

žiadne povinnosti. Povinnosti vyplývajúce z Nariadenia Rady a Haagskeho dohovoru

vyplývajú pre justičný alebo správny orgán zmluvného štátu, keď podľa čl. 12 Haagskeho

dohovoru justičný alebo správny orgán zmluvného štátu nariadi okamžite návrat dieťaťa.

Európsky súd pre ľudské práva skonštatoval, že aj keď sa výkon rozhodnutí spravuje

vnútroštátnym právom, je dôležité, aby orgány členského štátu uplatňovali normy, ktoré

zabezpečia účinný a rýchly výkon rozhodnutí vydaných podľa nariadenia, aby sa neoslabili

ním sledované ciele.“

Sťažovateľ súčasne namieta porušenie svojho základného práva na ochranu

pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života zaručeného v čl. 19

ods. 2 , základného práva na ochranu rodičovstva a na starostlivosť o deti a ich

výchovu zaručeného v a 4 , ako aj práva na rešpektovanie rodinného

života zaručeného v čl. 8 dohovoru. Namietané porušenie označených práv odôvodňuje

postupom konajúcich súdov v namietanom konaní, ktorým mu bola odňatá možnosť starať

sa osobne o svoje maloleté deti, a teda vykonávať svoje rodičovské práva a povinnosti.

Podľa sťažovateľa: „Nerešpektovaním ustanovení medzinárodných zmlúv slovenské

súdy bránia sťažovateľovi vo výkone jeho rodičovských práv.

Európsky súd pre ľudské práva v tejto súvislostí opakovane rozhodol, že orgány

zmluvného štátu Haagskeho dohovoru majú povinnosť prijať primerané a účinné opatrenia

na zabezpečenie návratu dieťaťa. Neprijatím takýchto opatrení je porušením článku 8

Európskeho dohovoru o ľudských právach (napr. prípad Iglesias Gil a A. U. I.

proti Španielsku zo dňa 29. 7. 2003, bod 62).

Každý zmluvný štát musí vytvoriť primerané a účinné prostriedky, aby boli v súlade

s povinnosťami podľa čl. 8 Európskeho dohovoru (napr. prípad Maire proti Portugalsku

zo dňa 26. 6. 2003, bod 76 a Ignaccolo Zenide proti Rumunsku zo dňa 25. 1. 2000,

bod 108).

Na základe týchto skutočností je sťažovateľ toho názoru, že právo na rešpektovanie

rodinného života sťažovateľa nebolo chránené účinnými spôsobom, ako to vyžaduje

Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

3. Vychádzajúc z uvedeného, sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Michalovce

zo dňa 18. 10. 2012, č. k. , a uznesením Krajského súdu v Košiciach

zo dňa 26. 6. 2013, č. k. , porušené bolo.

2. Právo sťažovateľa na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného

a rodinného života podľa článku 19 ods. 2 a právo

na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života podľa článku 8. Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na ochranu rodičovstva podľa čl. 41

ods. 1 SR a právo na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa SR

uznesením Okresného súdu Michalovce zo dňa 18. 10. 2012, č. k. ,

a uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 26. 6. 2013, č. k. ,

porušené bolo.

3. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 26. 6. 2013, č. k.

145 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

4. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 8.000 €.

5. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 275,94 €

na účet advokátky JUDr. Ivety Kalinovej, Advokátska kancelária, Cukrová 14,

811 08 Bratislava.“

4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili všetci účastníci

konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. Martinom Stretavským, listom

sp. zn. z 10. septembra 2014; krajský súd, zastúpený jeho predsedom JUDr.

Imrichom Volkaiom, listom sp. zn. zo 6. októbra 2014; ako aj sťažovateľ

stanoviskom k uvedeným vyjadreniam z 30. októbra 2014 a jeho doplnením z 1. februára

2014.

4.1 Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k veci uviedol:

«Ústavnú sťažnosť považujeme za nedôvodnú a žiadame,

aby jej ústavný súd nevyhovel.

Postup Okresného súdu Michalovce v konaní o výkone rozhodnutia

pod sp. zn. hodnotíme ako správny v časti týkajúcej sa vyjadreného právneho

názoru. Napadnuté rozhodnutie nie je ojedinelé, ale korešponduje s rozhodovacou praxou

i na iných súdoch, ktoré v obdobných prípadoch rozhodujú rovnako. Zo súdneho spisu

totiž vyplýva, že pred rozhodnutím o zastavení výkonu rozhodnutia sa sudkyňa

oboznámila i s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorého právny názor

ohľadne nutnosti zastavenia výkonu rozhodnutia za absencie uloženia povinnosti konkrétnej

osobe, ktorá má deti vydať podľa titulu pre výkon rozhodnutia, je totožný s rozhodnutím

Okresného súdu Michalovce. Rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici tvorí súčasť

spisu /č. l. 102 109/...

Podľa , dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Za odňatie možnosti konať pred súdom sa rozumie taký procesný postup súdu,

ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny

poriadok // priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Podľa SR, každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne SR.

Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo

na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Vada konania podľa , podľa konštantnej judikatúry Najvyššieho

súdu SR /napr. 3Obdo47/11, 4Cdo39/2013/, zakladá prípustnosť dovolania proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu bez ohľadu na jeho procesnú formu a predmet konania.

Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle spomenutého zákonného ustanovenia treba

rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastník zbaví realizácie

významných procesných práv upravených .

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť k uplatneniu práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatnení, ale obsahom tohto

práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov SR. Každé rozhodnutie súdu,

až na zákonom stanovené výnimky, musí obsahovať úplné a výstižné odôvodnenie. Podľa

, súd musí rozsudok odôvodniť ohľadne všetkých rozhodujúcich

skutočností, ktoré boli významné pre rozhodnutie. Myšlienkový postup súdu a jeho úvah

musí byť vysvetlený tak, aby zodpovedal výsledkom dokazovania, zisteným skutočnostiam

a vyvodeným záverom. Odôvodnenie rozhodnutia musí zároveň spĺňať dostatočný podklad

pre prieskum v odvolacom ale i v dovolacom konaní. Ak rozhodnutie odvolacieho súdu

neobsahuje náležitosti podľa , pokladá sa za nepreskúmateľné, teda

arbitrárne porušujúce práva účastníka na spravodlivý súdny proces a v konečnom dôsledku

mu odníma možnosť konať pred súdom.

V podanom odvolaní sťažovateľ právne argumentuje ust. § 273a ods. 1, § 272a, § 273

ods. 2, 3 . Poukazuje na účel Haagskeho dohovoru – zabezpečenie stavu

pred únosom i na znenie čl. 3 Haagskeho dohovoru, čl. 2 Nariadenia Rady ES i na to,

na základe akých právnych a skutkových skutočností by matka mala byť povinnou osobou

v konaní o výkone rozhodnutia. Za lehotu na zabezpečenie návratu sťažovateľ označil deň

vykonateľnosti rozhodnutia Okresného súdu Bratislava 1 – 8. 7. 2011. Cituje i ust. § 273a

ods. 2 , podľa ktorého sa dieťa má odňať každej osobe, u ktorej sa nachádza. Podľa

sťažovateľa i v praktickej príučke používania Nariadenia Brusel II. je uvedené, že

„...Európsky súd pre ľudské práva dôsledne stanovil, že akonáhle orgány zmluvného štátu

Haagskeho dohovoru zistia, že dieťa bolo premiestnené na základe dohovoru, majú tieto

orgány povinnosť snažiť sa zodpovedajúcim a účinným spôsobom zabezpečiť návrat dieťaťa.

Opomenutie tejto snahy je porušenie čl.8 Európskeho dohovoru o ľudských právach /právo

na rešpektovanie rodinného života/ ... Každý zmluvný štát sa musí vybaviť zodpovedajúcimi

a účinnými prostriedkami na zabezpečenie súladu s jeho pozitívnymi povinnosťami podľa čl.

8 Dohovoru ...“. V odôvodnení svojho rozhodnutia Krajský súd v Košiciach nedáva

odpoveď na sťažovateľom stanovené otázky v odvolaní, ktoré sú práve pre rozhodnutie

vo veci podstatné. Ak odvolací súd tvrdí, že prvostupňový súd sa dostatočne s dôvodmi

odvolateľa vysporiadal, nemohol tak urobiť, pretože odvolacie dôvody Okresnému súdu

Michalovce známe neboli. Prvostupňový súd vychádzal z právnej argumentácie sťažovateľa

uvedenej v návrhu na výkon rozhodnutia.

Ako bolo naznačené v predošlom texte, odňatie možnosti konať pred súdom je

dovolacím dôvodom podľa . Tento dovolací dôvod sa týka všetkých

rozhodnutí, teda i tých, u ktorých je podľa a dovolanie

vylúčené – veci upravených v Zákone o rodine.

Podľa / Z. z., o organizácii Ústavného súdu SR a o konaní

pred ním, sťažnosť nie je prípustná ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky, alebo iné

právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne

poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Právnym prostriedkom nápravy vadných súdnych rozhodnutí je mimoriadny opravný

prostriedok – dovolanie. Ten sťažovateľ nepodal. Jeho sťažnosť teda prípustná nie je.

Podľa , o organizácii Ústavného súdu SR, ak sa

sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý

požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa , o organizácii Ústavného súdu SR, ak ústavný

súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné

právo, alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do 2 och mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ označuje za porušovateľa svojho základného práva Okresný súd

Michalovce a Krajský súd v Košiciach, teda 2 štátne orgány. Požaduje primerané finančné

zadosťučinenie 8.000. EUR. Nekonkretizuje, akú časť z tejto sumy za porušenie jeho

základných práv má znášať za štát Okresný súd Michalovce. Ak sa na konanie

pred ústavným súdom primerane majú použiť stanovenia ,

je potrebné uviesť, že v prípadoch ak predmetom návrhu je peňažné plnenie, musí byť

v návrhu uvedená presná výška peňažnej sumy, ktorú navrhovateľ požaduje. Ak to tak nie je,

návrh nespĺňa náležitosti požadované zákonom. Ak navrhovateľ požaduje peňažné plnenie

od niekoľkých odporcov, môže sa domáhať buď vyslovenia solidarity, alebo môže

od každého z odporcov požadovať určitú presne vymedzenú sumu /napr. rozsudok NS SR

5Cdo79/2003/. V tejto časti ústavnej sťažnosti sa jedná o vadu návrhu, ktorá bráni

ústavnému súdu sťažnosti vyhovieť.

K výške požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia je potrebné uviesť, že

nezodpovedá skutočnému zásahu do základných práv sťažovateľa. Z titulu pre výkon

rozhodnutia – uznesenia Okresného súdu Bratislava I i napadnutého uznesenia Okresného

súdu Michalovce je zrejmé, že svedkyňa – sestra manželky sťažovateľa vypovedala nielen

o častých hádkach medzi účastníkmi, ale i o tom, že sám sťažovateľ svoju manželku i deti

posielal zo spoločného bytu preč. To svedčí o tom, že sťažovateľ k svojím deťom nemal

vytvorený kladný a láskyplný vzťah. Preto tvrdenia sťažovateľa o frustráciách, pocitoch

neistoty a krivdy spôsobenej absenciou kontaktu so svojimi deťmi na základe týchto dôkazov

vyznievajú účelovo, v snahe dosiahnuť v dôsledku napadnutých súdnych rozhodnutí

majetkový prospech.

Napriek tomu, že Ústavný súd SR svojím rozhodnutím z 9. 7. 2014 sťažnosť

prijal na ďalšie konanie, podľa názoru Okresného súdu

Michalovce nie je prípustná, a preto jej vyhovieť nemožno.»

4.2 Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení k veci uviedol:

«... Okresný súd Michalovce uznesením z 18. 10. 2012, č. k. 119

zamietol návrh na súdny výkon rozhodnutia (uznesenia Okresného súdu Bratislava I zo dňa

01. 07. 2011, sp. zn. v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa

26. 10. 2011, sp. zn. ) o nariadenie návratu maloletých detí

a , do krajiny ich obvyklého

pobytu.

V odôvodnení uznesenia okresný súd po citácii , , 4

, konštatoval, že (vyššie označeným) uznesením Okresného

súdu Bratislava I bol nariadený návrat maloletých detí )

na územie a pod jurisdikciu krajiny ich obvyklého pobytu, do Írska. Týmto rozhodnutím

nebol upravený výkon rodičovských práv a povinností k maloletým deťom. Uznesením

Okresného súdu Michalovce zo dňa 16. 05. 2011, sp. zn. bolo nariadené

predbežné opatrenie, ktorým maloleté deti boli dočasne zverené do osobnej

starostlivosti matky a dočasne bola upravená vyživovacia povinnosť otca v nevyhnutnej

miere voči maloletým deťom. Okresný súd (Michalovce) bol príslušný na nariadenie

predbežného opatrenia podľa ustanovení Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003. Vychádzajúc

zo zisteného skutkového stavu dospel súd k záveru, že v čase nariadenia návratu maloletých

detí do Írska (uznesením Okresného súdu Bratislava I), boli už maloleté deti (dočasne)

zverené do osobnej starostlivosti matky, a tejto nebola uložená žiadna povinnosť vo vzťahu

k zabezpečeniu nariadeného návratu maloletých detí. Pretože v tomto rozhodnutí

(Okresného súdu Bratislava I) matke maloletých detí (povinnej) nebola uložená žiadna

konkrétna povinnosť so zabezpečením návratu detí, a tak nemohol pristúpiť k nariadeniu

výkonu rozhodnutia podľa ,

Výkon rozhodnutia súd posúdil jednak podľa vnútroštátneho práva, tak aj podľa

Nariadenia Rady (ES č. 2201/2003) o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov

v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým bolo zrušené

Nariadenie (ES č. 1347/2000). Podľa čl. 60 písm. e/ Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 má

toto nariadenie vo vzťahoch medzi členskými štátmi prednosť pred Haagskym dohovorom

o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosoch detí z 25. 10. 1980.

Aj keď Haagsky dohovor ani Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 neurčujú, ako má

znieť výrok rozhodnutia súdu o nariadení návratu maloletých detí do krajiny obvyklého

pobytu, je potrebné podľa názoru súdu u rozhodnutí o vrátení maloletého dieťaťa, ktoré bolo

neoprávnene premiestnené, určiť osobu oprávnenú a povinnú, aby bolo možné rozhodnutie

o nariadení vrátenia dieťaťa vykonať. V prípade, že nie je možné nariadiť výkon

rozhodnutia, lebo z exekučného titulu nevyplýva osoba povinná, ani určenie povinnosti

takejto povinnej osobe, nie je možné takýto exekučný titul vykonať.

Na odvolanie oprávneného (sťažovateľa) Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa

26. júna 2013, č. k. 145 potvrdil uznesenie Okresného súdu Michalovce

z 18. 10. 2012, č. k. 119.

V dôvodoch uznesenia odvolací súd po zohľadnení všetkých relevantných skutočností

vo vzťahu k predmetu odvolacieho konania dospel k totožnému záveru ako okresný súd, že

neboli splnené podmienky pre súdny výkon rozhodnutia a nariadenie návratu maloletých

detí do krajiny ich obvyklého pobytu.

Právne závery, ku ktorým dospel odvolací súd pri rozhodovaní presvedčivo

odôvodnil. Podstata odôvodnenia spočíva v tom, že matke maloletých detí nebola

právoplatným uznesením súdu uložená žiadna konkrétna povinnosť a súdna exekúcia, môže

byť nariadená iba na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej aj

materiálnej.

V predmetnej veci exekučný titul nie je vykonateľný.

Dôvody uvedené v „namietanom“ uznesení považujeme za zrozumiteľné a dostatočne

logické, ktoré vychádzali zo skutkových okolností daného prípadu a relevantných

procesných noriem.

Podľa nášho názoru, rozhodnutie odvolacieho súdu nevykazuje znaky svojvôle.

K záverom uvedeným v odôvodnení odvolací súd dospel na základe vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení.

Domnievame sa, že odvolací súd neporušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1 , ani jeho právo podľa Dohovoru.»

4.3 Sťažovateľ vo svojom stanovisku k vyjadreniam všeobecných súdov konajúcich

v jeho veci predovšetkým uviedol:

«Okresný súd Michalovce vo svojom vyjadrení uviedol, že „sa sudkyňa oboznámila

s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici..., ktorého právny názor... je totožný

s rozhodnutím Okresného súdu Michalovce“. Rozhodnutie krajského súdu však nie je

judikatúrou a nie je nijakým spôsobom právne záväzné. Spôsob rozhodovania Okresného

súdu Michalovce na základe rozhodnutia iného všeobecného súdu navyše odporuje zásade

nezávislosti a nestrannosti sudcu a vedie k spochybneniu objektivity súdneho rozhodnutia.

Ústavná zásada nezávislosti a nestrannosti sudcu zabezpečuje, aby každý v konaní pred

súdom mal reálne zaručené právo na to, aby o jeho veci rozhodoval nezávislý sudca.

Okresný súd tiež uviedol, že „napadnuté rozhodnutie nie je ojedinelé, ale

korešponduje s rozhodovacou praxou i na iných súdoch, ktoré v obdobných prípadoch

rozhodujú rovnako“. V tejto veci posielam Ústavnému súdu SR uznesenie Krajského súdu

v Žiline zo dňa 18. 7. 2011, č. k. , ktorý rozhodoval v konaní o výkon

rozhodnutia v rovnakej veci. Krajský súd v Žiline sa však s názorom matky, že jej nebola

uložená žiadna povinnosť, nestotožnil a uznesenie okresného súdu potvrdil. Keďže súdy

Slovenskej republiky v rovnakej veci rozhodujú rôznym spôsobom, takéto rozhodovanie

súdov predstavuje pre sťažovateľa právnu neistotu...

Okresný súd Michalovce namietal, že sťažovateľ nepodal mimoriadny opravný

prostriedok – dovolanie a jeho sťažnosť preto nie je prípustná. Podľa § 239 ods. 1 písm. a)

dovolanie v tejto veci nebolo prípustné, keďže odvolací súd nezmenil uznesenie

súdu prvého stupňa. Podanie mimoriadneho dovolania nie je podmienkou podania ústavnej

sťažnosti. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na vyhovenie podnetu fyzických

osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok,

t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie,

a teda generálny prokurátor nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Je na voľnej úvahe

generálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá alebo nepodá mimoriadne dovolanie.

Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadneho

dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (I. ÚS

19/01, , , ). Z uvedeného vyplýva, že podanie

mimoriadneho dovolania ako opravného prostriedku nápravy súdneho rozhodnutia nie je

podmienkou na podanie ústavnej sťažnosti a nemožno ho považovať za účinne poskytnutý

prostriedok nápravy.

Napokon k vyjadreniu okresného súdu k výške požadovaného finančného

zadosťučinenia uvádzam, že argumenty predsedu Okresného súdu Michalovce sú

neprimerané a nepodložené, keďže išlo o výpoveď svedkyne, ktorá je sestrou matky detí.

Okresný súd Bratislava I. k tejto výpovedi neprihliadal, keďže nariadil návrat maloletých

detí do krajiny obvyklého pobytu. Sťažovateľ vyvinul veľké úsilie, aby dosiahol návrat

maloletých detí do Írska. Niekoľkokrát cestoval na Slovensko, zúčastnil sa pojednávaniach

a snažil sa aj stretnúť so svojimi deťmi, čo mu matka ani raz neumožnila. Pokiaľ by

sťažovateľ nemal k svojím deťom úprimný a láskyplný vzťah, nevyvinul by množstvo úsilia,

času a finančných prostriedkov na to, aby dosiahol návrat svojich detí. Tvrdenia predsedu

Okresného súdu Michalovce dokazujú jeho zaujatosť v tejto veci. Sťažovateľ požiadal Úrad

práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce a Obecný úrad Klokočov o poskytnutie pomoci

a súčinnosti pri realizovaní styku otca s maloletými deťmi dňa 13. 6. a 14. 6. 2013

pred bytom matky. Oba úrady mu však náležitú pomoc neposkytli a uspokojili sa s tvrdením

matky, že je pracovne zaneprázdnená. Sťažovateľ tak cestoval na Slovensko zbytočne, keďže

sa so svojimi deťmi nestretol...

Vyjadrenie Krajského súdu v Košiciach neobsahuje konkrétne argumenty. Ako však

správne uviedol krajský súd, maloleté deti boli dočasne zverené do osobnej starostlivosti

matky. Dočasná úprava teda mala zabezpečiť starostlivosť o maloleté deti do času, kým súd

nerozhodne meritórne.»

V doplnení svojho stanoviska sťažovateľ uviedol, že «Vzhľadom k tomu, že Okresný

súd Michalovce uznesením zo dňa 18. 10. 2012 zamietol návrh sťažovateľa na súdny výkon

rozhodnutia o nariadenie návratu maloletých detí a Krajský súd v Košiciach dňa 26. 6.

2013 uznesenie prvostupňového súdu potvrdil, sťažovateľ podal dňa 5. 6. 2014

na Okresnom súde Bratislava I. návrh na určenie povinnej a oprávnenej osoby o nariadenie

návratu maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu. Svoj návrh odôvodnil tým, že

uznesenie Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 1. 7. 2011, č. k. , ktorým súd

nariadil návrat maloletých detí do krajiny pôvodu, je právoplatné, avšak vzhľadom

na uznesenie Okresného súdu Michalovce zo dňa 18. 10. 2012, č. k. , je

nevykonateľné. Sťažovateľ preto žiadal, aby Okresný súd Bratislava I. určil povinnú

a oprávnenú osobu o nariadenie návratu maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu, ako

aj lehotu na odovzdanie maloletých detí.

Dňa 6.11.2014 Okresný súd Bratislava I., č. k. , konanie o určenie

povinnej a oprávnenej osoby o nariadenie návratu maloletých detí do krajiny ich obvyklého

pobytu zastavil z dôvodu prekážky právoplatne rozhodnutej veci v zmysle § 159 ods. 3

Prekážku právoplatne rozhodnutej veci odôvodnil tým, že v identickej právnej veci

medzi rovnakými účastníkmi na tunajšom súde už bolo rozhodnuté. Okresný súd

Bratislava I. v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že „Pokiaľ Okresný súd

Michalovce vyzval povinnú matku na rešpektovanie povinností a sám aj konštatuje,

že matka je povinná podrobiť sa rozhodnutiu tunajšieho súdu, je otázne, prečo pri výkone

rozhodnutia má pochybnosť o povinnej osobe a uloženej povinnosti. Haagsky dohovor

a Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 neuvádzajú ako má znieť výrok rozhodnutia súdu

o nariadení návratu maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu.“...

Sťažovateľ dáva Ústavnému súdu SR na vedomie skutočnosť, že Okresný súd

Bratislava I. konanie o určenie povinnej a oprávnenej osoby o nariadenie návratu

maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu zastavil z dôvodu prekážky právoplatne

rozhodnutej veci. Sťažovateľ sa voči tomuto rozhodnutiu odvolal. Pokiaľ by však sťažovateľ

bol neúspešný aj pred odvolacím súdom, nemohol by právoplatné rozhodnutie Okresného

súdu Bratislava I. zo dňa 1. 7. 2011, č. k. , ktorým súd nariadil návrat

maloletých detí, vykonať. Pre sťažovateľa predstavuje preto uvedená situácia právnu

neistotu a nepredvídateľnosť rozhodnutí súdov. Účelom Haagskeho dohovoru a Nariadenia

Rady (ES) č. 2201/2003 je zabezpečenie a obnovenie pôvodného stavu dieťaťa pred únosom,

teda navrátenie dieťaťa do miesta obvyklého bydliska. Tým, že Okresný súd Michalovce

zamietol návrh na súdny výkon rozhodnutia o nariadenie návratu maloletých detí a Krajský

súd v Košiciach toto rozhodnutie potvrdil, tieto súdy znemožnili sťažovateľovi výkon

právoplatného rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 1. 7. 2011,

č. k. .».

5. Ústavný súd 26. marca 2015 zaslal matke maloletých detí

na vedomie uznesenie č. k. z 9. júla 2014 (ďalej aj „uznesenie o prijatí

sťažnosti“) s tým, že sa k nemu môže vyjadriť v lehote 7 dní od doručenia. Matka

maloletých detí sa k uzneseniu o prijatí sťažnosti v stanovenej lehote ani neskôr nevyjadrila.

6. Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním

veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde a upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia označených práv podľa

a dohovoru.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie jeho základných práv

podľa , a 4 a a práv podľa a

dohovoru uznesením okresného súdu č. k. 119 z 18. októbra 2012

a uznesením krajského súdu č. k. 145 z 26. júna 2013, ktorými bol

zamietnutý návrh sťažovateľa na súdny výkon rozhodnutia o nariadenie návratu maloletých

detí do krajiny ich obvyklého pobytu.

II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv uznesením

okresného súdu č. k. 119 z 18. októbra 2012

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

alebo .

Podľa ustanovenia prihliada kedykoľvek za konania súd na to, či sú

splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa ustanovenia prvej vety ak ide o taký nedostatok podmienky

konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Z ustanovenia týkajúceho sa primeraného použitia

ustanovení v konaní pred ústavným súdom v spojení

s ustanovením vyplýva povinnosť ústavného súdu prihliadnuť kedykoľvek počas

konania o sťažnosti na to, či sú splnené podmienky konania ustanovené zákonom

o ústavnom súde. Ak ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti dodatočne zistí

nesplnenie podmienky konania pred ústavným súdom, ktorej nedostatok sa nedá odstrániť,

konanie o sťažnosti zastaví podľa ustanovenia prvej vety ().

Významnou podmienkou ústavného súdu limitujúcou jeho rozhodovaciu právomoc

v konaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby vyjadrenou v citovanom čl. 127

ods. 1 je, že o ochrane základných práv alebo slobôd sťažovateľa, porušenie ktorých

pred ústavným súdom namieta, nerozhoduje iný súd (princíp subsidiarity).

Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu bol prípustný riadny opravný

prostriedok  odvolanie (ktoré sťažovateľ aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný

rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť v posudzovanej veci o odvolaní

sťažovateľa vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto rozhodol, že konanie

o prijatej sťažnosti v časti namietaného porušenia označených práv napadnutým uznesením

okresného súdu č. k. 119 z 18. októbra 2012 zastavuje (bod 1 výroku nálezu).

II.2.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

uznesením krajského súdu č. k. 145 z 26. júna 2013

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe

ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným

právam v zásade identické ().

Podstatou námietok sťažovateľa vo vzťahu k namietanému porušeniu základného

práva podľa a práva podľa dohovoru je jeho nesúhlas

s právnym názorom krajského súdu, ktorý namietaným uznesením potvrdil výrok uznesenia

okresného súdu o zamietnutí návrhu na súdny výkon rozhodnutia o nariadení návratu

maloletých detí. Podľa sťažovateľa konajúce súdy nesprávnym výkladom a popretím účelu

aplikovaných právnych noriem (, nariadenia rady

a Haagskeho dohovoru) dospeli k záverom, ktoré sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne.

Sťažovateľ namieta, že prvostupňový súd v preskúmavanom prípade nesprávne aplikoval

ustanovenia a , pričom odvolací súd sa s touto odvolacou námietkou

sťažovateľa nijako nevysporiadal. Podľa názoru sťažovateľa okresný súd mal po tom, čo jeho

výzva na dobrovoľné splnenie povinnosti zostala bezvýsledná, priamo prikročiť k odňatiu

detí podľa a .

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS. 13/00, ).

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany

ústavného súdu v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní

riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam (mutatis mutandis , , ).

Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov je podľa stabilnej

judikatúry ústavného súdu (, , , ) súčasťou

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa .

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ) do obsahu

základného práva na súdnu ochranu patrí tiež právo každého na to, aby sa v jeho veci

rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom

poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská

republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má

každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý je

v súlade s , čo je základným predpokladom pre ústavne konformnú aplikáciu tejto

právnej normy na zistený skutkový stav veci.

Pri preskúmavaní namietaného rozhodnutia krajského súdu ústavný súd vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok.

Vzhľadom na stotožnenie sa krajského súdu s dôvodmi uznesenia okresného súdu, na

ktoré krajský súd v napadnutom uznesení odkázal v súlade s , považoval

ústavný súd za podstatné citovať najskôr relevantnú časť odôvodnenia uznesenia

prvostupňového súdu. Okresný súd vo svojom uznesení č. k. 119

z 18. októbra 2012 predovšetkým uviedol:

,,Uznesením Okresného súdu Bratislava I v Bratislave bol nariadený návrat

maloletých detí na územie a pod jurisdikciu krajiny ich

obvyklého pobytu do Írska. Týmto rozhodnutím nebol upravený výkon rodičovských práv

a povinností k maloletým deťom. Tunajším súdom uznesením zo dňa 16. 5. 2011

sp. zn. (správne má byť uznesením sp. zn. zo 17. mája 2011,

pozn.) bolo nariadené predbežné opatrenie, ktorým maloleté deti boli dočasne

zverené do osobnej starostlivosti matky a dočasne bola upravená vyživovacia povinnosť

otca v nevyhnutnej miere voči maloletým deťom vychádzajúc z ust. a nasl. .

Na vydanie predbežného opatrenia bol súd príslušný podľa ustanovení Nariadenia Rady

(ES), číslo 2201/2003. Týmto predbežným opatrením boli upravené dočasné pomery

maloletých detí z dôvodu nutnej potreby, až do konečného doriešenia úpravy výkonu

rodičovských práv a povinností, ktoré spadá do jurisdikcie krajiny ich obvyklého pobytu

do Írska pred írskymi justičnými orgánmi (čl. 20 NR ( ES )).

Vychádzajúc z uvedeného zisteného skutkového stavu súd dospel k záveru, že

uznesením Okresného súdu Bratislava I v Bratislave, ktorým bol nariadený návrat

maloletých detí do Írska nebola matke, ktorej boli v čase tohto nariadenia už predbežným

opatrením, maloleté deti dočasne zverené do osobnej starostlivosti uložená žiadna

povinnosť vo vzťahu k zabezpečeniu nariadeného návratu maloletých detí. Predmetným

uznesením bol nariadený návrat detí bez určenia konkrétnej povinnosti matke pri

zabezpečení tohto návratu a bez určenia lehoty, v ktorej by mala matka zabezpečiť tento

návrat. Súd poukazuje na tú skutočnosť, že predmetné uznesenie vo výroku riešilo otázku

jurisdikcie tejto veci, ďalej riešilo otázku povinnosti otca zabezpečiť po návrate maloletých

detí do Írska matke a maloletým deťom ubytovanie a otázku výživného do právoplatného

ukončenia konania o úprave výkonu rodičovských práv a povinností pred írskymi justičnými

úradmi. Podľa názoru súdu, ak boli riešené tieto otázky v rozhodnutí mala byť vyriešená

a uložená povinnosť matke alebo inej povinnej osobe zabezpečiť návrat detí a v akej lehote

alebo termíne. Tieto náležitosti predmetné rozhodnutie o výkon ktorého oprávnený otec

žiada v tomto konaní chýbajú a nie sú uvedené, preto súd musí konštatovať, že za takéhoto

stavu nie je možné riadne vykonať a nariadiť výkon predmetného rozhodnutia Okresného

súdu v Bratislave, pretože nemožno konštatovať, že z tohto uznesenia vyplýva, že povinnou

v otázke zabezpečenia návratu maloletých detí je matka a nemožno konštatovať, že matka

pri zabezpečení návratu maloletých detí sa dopustila porušenia nejakej konkrétnej

povinnosti vyplývajúcej z predmetného rozhodnutia. Súd musel konštatovať, že v tomto

rozhodnutí jej nebola uložená žiadna konkrétna povinnosť v súvislosti so zabezpečením

návratu detí, a teda nemožno pristúpiť k nariadeniu výkonu rozhodnutia podľa § 273 ods. 1

alebo ods. 4 . Ako bolo uvedené vyššie neexistuje tiež žiadne právoplatné

a vykonateľné rozhodnutie, ktorým by bola uložená matke povinnosť odovzdať niekomu dieťa

alebo, že by bolo dieťa zverené otcovi takýmto rozhodnutím.

Výkon rozhodnutia v tomto prípade je potrebné skúmať v kontexte širšej právnej

úpravy vyplývajúcej jednak z nášho vnútroštátneho práva, podľa ktorého sa výkon realizuje,

podľa Nariadenia Rady (ES č. 2201/2003) o súdnej právomoci a uznávaní a výkone

rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa

zrušuje Nariadenie (ES č. 1347/2000). Podľa článku 60 písm. e Nariadenia Rady (ES)

č. 2201/2003 má toto nariadenie vo vzťahoch medzi členskými štátny prednosť pred

Haagskym dohovorom o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí

z 25.10.1980. I keď Haagsky dohovor, ani Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 neurčujú ako

má znieť výrok rozhodnutia súdu o nariadení návratu maloletých detí do krajiny obvyklého

pobytu je potrebné podľa názoru súdu v rozhodnutí o vrátení maloletého dieťaťa, ktoré bolo

neoprávnene premiestnené určiť osobu oprávnenú a povinnú, aby bolo možné rozhodnutie

o nariadení vrátenia dieťaťa vykonať. Výkon rozhodnutia môže byť nariadený len na základe

titulu, ktorý je vykonateľný po každej stránke. Súd je povinný skúmať, či sú splnené zákonné

predpoklady na vedenie výkonu rozhodnutia. V prípade, že nie je možné nariadiť výkon

rozhodnutia z dôvodov ako sú uvedené vyššie, pretože z exekučného titulu nevyplýva osoba

povinná ani určenie povinnosti takejto povinnej osobe, potom nemožno takýto exekučný titul

vykonať a súd nemá inú možnosť iba takýto návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia

zamietnuť, keďže v tomto prípade výkon rozhodnutia ešte nariadený nebol.“

Krajský súd v namietanom rozhodnutí, ktorým potvrdil rozhodnutie súdu prvého

stupňa ako vecne správne, svoj právny záver odôvodnil takto:

„Odvolací súd na základe odvolania oprávneného preskúmal napadnuté uznesenie aj

s konaním, ktoré mu predchádzalo... a dospel k záveru, že súd prvého stupňa rozhodol

správne, ak zamietol návrh na súdny výkon rozhodnutia o nariadenie návratu mal. detí

do krajiny ich obvyklého pobytu. Konajúci súd sa vysporiadal s námietkami oprávneného

uplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili jeho obranu už v priebehu konania na súde prvého

stupňa a oprávnený ani v priebehu odvolacieho konania neuviedol žiadne relevantné

skutočnosti, ktoré by mali za následok iné rozhodnutie o jeho návrhu na súdny výkon

rozhodnutia. Odvolací súd po zohľadnení všetkých relevantných skutočností vo vzťahu

k predmetu odvolacieho konania dospel k totožnému právnemu záveru ako súd prvého

stupňa, že neboli splnené podmienky pre súdny výkon rozhodnutia o nariadení návratu mal.

detí do krajiny ich obvyklého pobytu, pretože odňatie mal. detí povinnej podľa § 273a ods. 2

by bolo v rozpore s uznesením Okresného súdu Michalovce zo 16. 5. 2011

sp. zn. (správne má byť sp. zn. zo 17. mája 2011, pozn.), ktorým

boli mal. deti zverené do osobnej starostlivosti matky (v tomto konaní povinnej) a rovnako

aj s exekučným titulom. Tým nebolo rozhodnuté, že by mal. deti nemali byť v starostlivosti

povinnej a že by ich mala odovzdať oprávnenému, ale bolo vyslovené, že mal. deti sa majú

vrátiť do krajiny ich obvyklého pobytu. Z uvedených dôvodov súd nemôže v rámci súdneho

výkonu rozhodnutia nariadiť odňatie mal. detí povinnej podľa , pretože

žiadnym rozhodnutím nebolo vyslovené, že deti u nej nemajú byť, a že majú byť podľa

rozhodnutia zverené resp. vrátené oprávnenému. Navyše, uznesením Okresného súdu

Michalovce zo 16. 5. 2011 sp. zn. boli mal. deti zverené do osobnej

starostlivosti matky (v tomto konaní povinnej – pozn. odvolacieho súdu), ktoré je

rozhodnutím o opatrovníckom práve, ktoré v sebe zahŕňa aj právo určiť deťom miesto

pobytu. Súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný

po stránke formálnej aj materiálnej. Exekučný titul, ktorý je predmetom súdneho výkonu

rozhodnutia nie je vykonateľný, pretože výkon rozhodnutia spôsobom, ktorý je vyjadrený

v – odobratím detí matke (povinnej) a ich odovzdaním otcovi (oprávnenému)

– by bol v rozpore s právom priznaným matke (v tomto konaní povinnej – pozn. odvolacieho

súdu) predbežným opatrením, ktorým jej boli mal. deti zverené do osobnej starostlivosti.

Vzhľadom k tomu, že súd v rámci súdneho výkonu rozhodnutia o nariadení návratu mal. detí

do krajiny ich obvyklého pobytu v zmysle neukladá pokuty, ale priamo

pristupuje k odňatiu detí tomu z rodičov, u ktorého dieťa nemá byť a tento spôsob bol

uznaný za nevykonateľný, odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1

ako vecne správne.“

Ako to vyplýva z odôvodnenia namietaného rozhodnutia krajského súdu,

nadväzujúceho na dôvody rozhodnutia okresného súdu, konajúce súdy založili svoje

zamietavé rozhodnutia na právnom závere o nevykonateľnosti výroku vykonávaného

rozhodnutia, v ktorom matke maloletých detí (alebo inej povinnej osobe) nebola uložená

žiadna konkrétna povinnosť v súvislosti so zabezpečením návratu maloletých detí a ani

lehota na splnenie tejto povinnosti. Konajúce súdy ďalej konštatovali, že neboli splnené

podmienky na súdny výkon rozhodnutia, pretože odňatie maloletých detí matke (povinnej)

podľa by bolo v rozpore s uznesením okresného súdu

sp. zn. zo 17. mája 2011, ktorým boli maloleté deti dočasne zverené do

osobnej starostlivosti matky. Z uvedených dôvodov preto nebolo možné pristúpiť

k nariadeniu výkonu rozhodnutia spôsobom podľa , teda odobratím maloletých

detí matke (povinnej).

Podľa Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá

medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie

medzinárodnoprávne záväzky.

Podľa druhej vety právne záväzné akty Európskych spoločenstiev

a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.

Podľa čl. 17 preambuly nariadenia rady v prípadoch neoprávneného premiestnenia

dieťaťa sa má bez odkladu dosiahnuť návrat dieťaťa, a na tento účel by sa mal naďalej

uplatňovať Haagsky dohovor z 25.10.1980 doplnený ustanoveniami tohto nariadenia, najmä

čl. 11.

Podľa čl. 1 Haagskeho dohovoru cieľom tohto dohovoru je

a) zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené

do niektorého zmluvného štátu alebo sú v ňom zadržiavané, a

b) zabezpečiť, aby opatrovnícke práva a práva styku podľa právneho poriadku

jedného zmluvného štátu sa účinne dodržiavali v ostatných zmluvných štátoch.

Podľa čl. 2 Haagskeho dohovoru zmluvné štáty prijmú všetky primerané opatrenia

na zabezpečenie cieľov dohovoru na svojom území. Na tento účel použijú konania, ktoré

zabezpečia čo najrýchlejšie skončenie veci.

Podľa čl. 5 písm. a) Haagskeho dohovoru na účely tohto dohovoru „opatrovnícke

právo“ zahŕňa práva týkajúce sa starostlivosti o osobu dieťaťa a najmä právo určiť miesto

jeho pobytu.

Podľa čl. 12 Haagskeho dohovoru ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo

zadržané podľa čl. 3..., nariadi príslušný orgán okamžite návrat dieťaťa. ...

Podľa ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné

rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona;

ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.

Podľa súd je oprávnený nariadiť výkon rozhodnutia na základe

a) vykonateľného rozhodnutia súdu,

b) rozhodnutia cudzieho orgánu, cudzej verejnej listiny alebo dohody uzavretej

v cudzine, ktoré sú vykonateľné v Slovenskej republike podľa osobitného predpisu.

Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia pred

nariadením výkonu rozhodnutia podľa odseku 1 súd písomne vyzve povinného, ktorý sa

odmieta podrobiť rozhodnutiu podľa odseku 1, aby sa rozhodnutiu podrobil. V tejto výzve

upozorní tiež na následky neplnenia povinností ustanovených v rozhodnutí. ...

Podľa ustanovenia a a sa použijú primerane

aj na výkon rozhodnutia vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania dieťaťa

podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná.

Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia ak výzva

podľa § 272 ods. 2 zostane bezvýsledná, súd vykoná v súčinnosti so štátnymi orgánmi

odňatie dieťaťa tomu, u koho nemá byť, a zabezpečí jeho odovzdanie tomu, komu má byť

podľa rozhodnutia vrátené alebo komu bolo podľa rozhodnutia zverené.

Predovšetkým je potrebné zdôrazniť osobitosť výkonu rozhodnutí o návrate dieťaťa,

ktoré bolo na územie Slovenskej republiky neoprávnene premiestnené alebo je na jej území

neoprávnene zadržiavané. Tá spočíva v špecifickej povahe týchto rozhodnutí, ktoré sú

vydávané slovenskými justičnými orgánmi na základe prameňov medzinárodného práva

(Haagsky dohovor) a európskeho práva (nariadenie rady). Nútený výkon takéhoto

rozhodnutia, i keď je upravený v rámci výkonu rozhodnutia o výchove maloletých detí

( a nasl. ), je špecifickým druhom výkonu rozhodnutia. Ide o výkon rozhodnutia

podľa medzinárodnej zmluvy, kedy je potrebné prihliadať na účel Haagskeho dohovoru

a nariadenia rady. Účelom nariadenia rady a Haagskeho dohovoru je prioritne ochrana práv

dieťaťa a jeho okamžitý návrat do krajiny obvyklého pobytu (teda do pôsobnosti jeho

zákonného sudcu), ako aj ochrana práv toho z rodičov, ktorému sa neoprávneným

premiestnením dieťaťa porušili jeho opatrovnícke práva. Vzťah nariadenia rady

k Haagskemu dohovoru je komplementárny, teda vo vzťahoch medzi členskými štátmi

Európskej únie sa prednostne použije nariadenie rady pre rovnaký okruh otázok, ktoré rieši

aj Haagsky dohovor (čl. 60 nariadenia rady).

Postulát o špecifickosti výkonu rozhodnutia o nariadení návratu akcentuje aj

dôvodová správa k ustanoveniu (účinnému od 1. januára 2002), ktorá odkazuje

práve na rozhodnutia podľa Haagskeho dohovoru, pričom uvádza, že „V týchto

medzinárodných veciach je pri výkone rozhodnutia na jednej strane žiadúce dodržať

obdobný postup ako pri výkone rozhodnutí o výchove detí, avšak súčasne je potrebné tento

proces urýchliť a sprísniť. Vzhľadom na špecifickú situáciu sa ukladanie pokút v týchto

prípadoch neodporúča a navrhuje sa mandatórne odňatie dieťaťa a vrátenie dieťaťa tomu,

komu má byť podľa rozhodnutia vrátené...“.

Pokiaľ ide o vymedzenie účastníkov konania o výkone rozhodnutia vo veciach

starostlivosti súdu o maloletých, platí všeobecná definícia účastníkov konania, teda sú nimi

tí, o právach alebo povinnostiach ktorých sa má konať ( ). Širšie poňatie

účastníka konania zdôvodňuje literatúra práve tým, že výkon rozhodnutia možno vykonať

voči všetkým osobám, u ktorých sa dieťa nachádza (WINTEROVÁ, A. Civilní právo

procesní. 5. vyd. Praha: Linde, 2008, s. 603).

V súlade s princípom právnej istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodovania je

požiadavka, aby aj v rozhodnutí o nariadení návratu boli určené konkrétne práva

a povinnosti účastníkov (pôvodného) konania súvisiace so zabezpečením návratu, ako

aj lehota, v ktorej má dôjsť k ich splneniu. Ústavný súd však zároveň zastáva názor,

že v prípade, ak vymedzenie týchto konkrétnych práv a povinností vo výroku rozhodnutia

absentuje, je možné tento nedostatok preklenúť použitím ústavne konformného výkladu.

Ústavný súd sa vo svojej doterajšej judikatúre už priklonil k zásade prednosti ústavne

konformného výkladu, ktorú uplatňuje aj v konaniach o návrhoch fyzických osôb alebo

právnických osôb, pričom zdôrazňuje, že z tejto zásady „vyplýva tiež požiadavka, aby

v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne

výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí

plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných práv fyzických

osôb alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné

v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie (a tiež

medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd“ (,

m. m. napr. ).

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie

právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska

ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie

opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne

ponímanej spravodlivosti (m. m. , , , , IV.

ÚS 182/07). Priorizovanie formálnych požiadaviek vyplývajúcich z noriem bežného

zákonodarstva (formálne poňatie právneho štátu) môže totiž v konkrétnych súdnych

konaniach (alebo iných právom upravených konaniach pred orgánom verejnej moci) viesť k

rozhodnutiam, ktoré budú v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom príslušnej právnej úpravy

a v konečnom dôsledku môžu v súdnych konaniach spôsobiť porušenie práva na spravodlivý

proces.

Vychádzajúc z uvedeného, bolo povinnosťou konajúcich súdov vykladať výrok

rozhodnutia o nariadení návratu materiálne, teda v kontexte jeho odôvodnenia, prihliadajúc

pritom na účel a cieľ medzinárodnej zmluvy, na základe ktorej bolo toto rozhodnutie

vydané, najmä ak samotný Haagsky dohovor ani nariadenie rady neurčujú, ako má znieť

výrok rozhodnutia súdu o nariadení návratu maloletých detí. Vo výroku vykonávaného

rozhodnutia sa vo všeobecnosti nariaďuje návrat maloletých detí do krajiny ich obvyklého

pobytu bez určenia konkrétnych povinností účastníkov konania v súvislosti

so zabezpečením tohto návratu. Z odôvodnenia vykonávaného rozhodnutia však

jednoznačne vyplýva, kto neoprávnene maloleté deti premiestnil, u koho sa nachádzajú,

a teda kto je povinný ich vrátiť (povinná osoba), ako aj to, koho opatrovnícke právo bolo

neoprávneným premiestnením maloletých detí porušené, a teda kto je oprávnený ich

prevziať (osoba oprávnená). Napokon o povinnej osobe nemal pochybnosť ani samotný

okresný súd uskutočňujúci výkon rozhodnutia, ktorý 9. februára 2012 pred nariadením

výkonu rozhodnutia vyzval matku maloletých detí ako povinnú na dobrovoľné splnenie

rozhodnutia o nariadení návratu, poučil ju o jej povinnostiach a upozornil na následky

nesplnenia povinností vyplývajúcich z tohto rozhodnutia.

Na základe uvedeného ústavný súd považuje záver konajúcich súdov

o nevykonateľnosti výroku rozhodnutia o nariadení návratu za ústavne neudržateľný a za

výsledok ústavne nekonformného výkladu relevantných ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku o výkone rozhodnutia, Haagskeho dohovoru a nariadenia rady popierajúceho účel

a zmysel vo veci aplikovaných právnych noriem.

Ústavný súd považuje za svojvoľný a zjavne neodôvodnený aj právny záver

krajského súdu, že výkon rozhodnutia spôsobom vyjadreným v (odobratím

maloletých detí matke – povinnej) nie je možný/je „nevykonateľný“, pretože by bol

v rozpore s právom priznaným matke predbežným opatrením okresného súdu.

Podľa čl. 17 Haagskeho dohovoru skutočnosť, že v dožiadanom štáte bolo vydané

alebo je uznateľné rozhodnutie o opatrovníckom práve, nie je dôvodom na odmietnutie

návratu dieťaťa podľa tohto dohovoru, ale justičné alebo správne orgány dožiadaného štátu

môžu dôvody, ktoré viedli k vydaniu takéhoto rozhodnutia, vziať do úvahy pri postupe

podľa dohovoru.

Z uznesenia okresného súdu sp. zn. zo 17. mája 2011 o nariadení

predbežného opatrenia, ktorým boli maloleté deti dočasne zverené do osobnej starostlivosti

matke a sťažovateľovi bola uložená povinnosť prispievať na ich výživu v nevyhnutnej miere,

vyplýva, že toto „predbežné opatrenie je dočasného charakteru a bolo nariadené... do doby

právoplatného skončenia konania o návrhu otca na návrat maloletých detí do krajiny ich

obvyklého pobytu“.

Uvedený záver krajského súdu o nevykonateľnosti exekučného titulu spôsobom

podľa z dôvodu existencie predbežného opatrenia, ktorého účinky pominuli

práve právoplatným skončením konania o nariadenie návratu maloletých detí, teda

právoplatnosťou rozhodnutia, ktoré je predmetom výkonu, sa preto podľa ústavného súdu

nezakladá na relevantných dôvodoch.

Ústavný súd, sumarizujúc dosiaľ uvedené, dospel k záveru, že postup krajského súdu

pri rozhodovaní vo veci sťažovateľa bol striktne formálny a ústavne neudržateľný, keď

potvrdil zamietnutie návrhu sťažovateľa na súdny výkon rozhodnutia o nariadení návratu.

Právny záver krajského súdu o nevykonateľnosti rozhodnutia o nariadení návratu spôsobom

predpokladaným v ustanovení nie je výsledkom ústavne konformného výkladu

vo veci aplikovaných ustanovení a nezakladá sa na relevantných dôvodoch. Krajský súd

v dôsledku príliš formalistického výkladu vo veci aplikovaných ustanovení, nerešpektujúc

účel Haagskeho dohovoru a nariadenia rady, konal v zjavnom rozpore so svojou

povinnosťou vyplývajúcou z , a to až do tej miery, že svoje rozhodnutie

zaťažil prvkami arbitrárnosti a svojvôle. Ústavný súd preto vyslovil, že namietaným

rozhodnutím krajského súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru (bod 2 výroku nálezu).

II.2.2 K namietanému porušeniu základného práva na ochranu

pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19

ods. 2 a práva na rešpektovanie rodinného života podľa dohovoru

uznesením krajského súdu č. k. 145 z 26. júna 2013

Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 8 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie (odsek 1). Štátny orgán nemôže do výkonu

tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné

v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti,

hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia

alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných (odsek 2).

Ústavný súd už vo svojej predchádzajúcej judikatúre zdôraznil, že niektoré

články a medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách

neukladajú štátu a jeho orgánom iba povinnosť zdržať sa zásahov do garantovaných

základných (ľudských) práv a slobôd, ale k tomu môže pristúpiť aj ich pozitívny

záväzok zabezpečiť účinný rešpekt k nim – prijatie pozitívnych opatrení, dokonca aj

v oblasti vzťahov medzi jednotlivcami (napr. , , ).

Ústavný súd taktiež zdôraznil, že orgány štátu sú povinné zabezpečiť efektívnu

ochranu práv garantovaných a príslušnými medzinárodnými zmluvami o ľudských

právach a základných slobodách a že tejto ich povinnosti musí zodpovedať aj výklad

a uplatňovanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (,

).

Z pohľadu dohovoru je zásahom do rodinného života, ktorý musí byť ospravedlnený

podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru, už samotné právoplatné rozhodnutie o navrátení alebo

nenavrátení uneseného dieťaťa, pritom nie je potrebné, aby bolo takéto rozhodnutie

vykonané [rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) č. 14737/09

z 12. 7. 2011 vo veci Šneersone a Kampanella v. Taliansko].

Podľa judikatúry ESĽP vo veciach medzinárodných únosov detí je potrebné záväzky

štátu podľa čl. 8 dohovoru interpretovať vo svetle Haagskeho dohovoru a Dohovoru

o právach dieťaťa (rozsudok ESĽP č. 41615/07 zo 6. 7. 2010 vo veci Neulinger a Shuruk

v. Švajčiarsko), a ak je to relevantné, taktiež v duchu nariadenia rady (rozsudok ESĽP

č. 6457/09 z 26. júla 2011 vo veci Shaw v. Maďarsko). Čo sa týka samotného výkonu

rozhodnutia o navrátení, štát má pozitívny záväzok prijať všetky nevyhnutné kroky, ktoré

možno rozumne vyžadovať k umožneniu výkonu rozsudku v oblasti rodinného práva (už

citovaný rozsudok vo veci Shaw v. Maďarsko).

Keďže vo veci návrhu na nútený výkon rozhodnutia o nariadení návratu

konajúci súd rozhodol arbitrárne, nerešpektujúc účel Haagskeho dohovoru

a nariadenia rady, v rovine pozitívneho záväzku poskytnúť sťažovateľovi ochranu

pred neoprávneným zásahom do jeho súkromného a rodinného života, svoju úlohu

nesplnil. Ústavný súd preto vyslovil aj porušenie základného práva sťažovateľa podľa

a práva podľa dohovoru namietaným uznesením krajského

súdu (bod 2 výroku nálezu).

II.2.3 K namietanému porušeniu základných práv na ochranu rodičovstva a na

starostlivosť o deti a ich výchovu podľa a 4 uznesením krajského

súdu č. k. 145 z 26. júna 2013

Podľa (v znení účinnom do 31. augusta 2014) manželstvo,

rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana detí

a mladistvých.

Podľa starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti

majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť

a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu

na základe zákona.

Ako už bolo uvedené, účelom samotného konania podľa Haagskeho dohovoru je

okamžitý návrat uneseného dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, a tým obnovenie stavu

pred porušením, resp. vrátenie dieťaťa do pôsobnosti jeho zákonného sudcu, aby ten mohol

rozhodnúť o opatrovníckom práve. Pojem „opatrovnícke právo“ v Haagskom dohovore

a v nariadení rady (čl. 2 bod 9) zodpovedá v podmienkach právneho poriadku Slovenskej

republiky pojmu „rodičovské práva a povinnosti“.

V zmysle čl. 19 Haagskeho dohovoru rozhodnutie o návrate dieťaťa nemožno

považovať za rozhodnutie o určení opatrovníckeho práva.

Je nesporné, že namietaným rozhodnutím nebolo rozhodnuté o opatrovníckom práve

sťažovateľa, resp. o jeho rodičovských právach, či povinnostiach k maloletým deťom

(starostlivosť o maloleté deti, úprava styku). Na druhej strane niet pochýb o tom,

že neoprávneným premiestnením maloletých detí došlo k porušeniu opatrovníckeho práva

sťažovateľa, ktorému je z tohto dôvodu znemožnený, resp. sťažený výkon jeho rodičovských

práv. Keďže v dôsledku arbitrárneho rozhodnutia krajského súdu nedošlo k naplneniu účelu

Haagskeho dohovoru výkonom rozhodnutia o nariadení návratu maloletých detí, a tým

k obnoveniu porušeného opatrovníckeho práva sťažovateľa, došlo ním aj k zásahu do jeho

rodičovských práv. Z tohto dôvodu ústavný súd rozhodol aj o porušení čl. 41 ods. 1 a 4

(bod 2 výroku tohto nálezu).

III.

V zmysle ak ústavný súd vyhovie sťažnosti a svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody,

takéto rozhodnutie zruší. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Keďže ústavný súd konštatoval porušenie základných práv sťažovateľa zaručených

a práv zaručených dohovorom, tak ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto

rozhodnutia, v zmysle a rozhodnutie

krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 3 výroku nálezu), v ktorom je

krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto rozhodnutí

( ).

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

ako náhrady nemajetkovej ujmy v sume 4 000 € za každé dieťa, spolu v sume 8 000 €,

s prihliadnutím na povahu a dôležitosť dotknutých práv. Priznanie finančného

zadosťučinenia v požadovanej sume sťažovateľ odôvodnil tým, že „Samotné deklarovanie

porušenia základných práv a slobôd ústavným súdom nemožno považovať v tomto prípade

za dostatočné, pretože zásah do rodičovských práv sa už nedá napraviť ani odstrániť.

Nemajetková ujma sťažovateľa spočíva v pocitoch neistoty a krivdy, ktoré boli vyvolané

postupom súdov a ujmy spôsobenej absenciou kontaktu sťažovateľa so svojimi deťmi.

Postupom súdov bola sťažovateľovi odňatá možnosť osobne sa stretávať so svojimi deťmi,

starať sa o ne, vychovávať ich, tráviť s nimi voľné chvíle, čo je pre otca frustrujúce. Deti tak

vyrastajú bez jeho vplyvu a vzájomnej lásky.

... Uvedené zadosťučinenie zohľadňuje duševnú ujmu, ktorú musí znášať sťažovateľ.

Preto konanie súdov ako kompetentných štátnych orgánov, ktoré ochranu práv zaručených

a medzinárodným dohovorom môžu zabezpečiť, je pre sťažovateľa ujmou, ktorú ani

ďalší priebeh konania nemôže napraviť. Nemajetková ujma sťažovateľa spočíva v pocitoch

neistoty a krivdy, ktoré boli vyvolané postupom súdov, a pocit márnosti jeho snahy dovolať

sa spravodlivosti je v súčasnosti nevyvrátiteľný.“.

Podľa názoru ústavného súdu priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie

základného práva alebo slobody nie je už možné napraviť. To znamená, že

neprichádza do úvahy zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do

pôvodného stavu (, ). Hoci v tomto prípade došlo k zrušeniu

rozhodnutia krajského súdu, táto skutočnosť nepostačuje na nápravu stavu, ktorý

vznikol porušením označených práv sťažovateľa. Ústavný súd preto rozhodol aj o

priznaní primeraného finančného zadosťučinenia pre sťažovateľa.

Pri rozhodovaní o výške priznaného finančného zadosťučinenia mal ústavný súd

na zreteli skutočnosť, že ústavne nekonformný postup krajského súdu sa dotkol jednej

z najintímnejších oblastí života sťažovateľa – jeho rodinného súkromia, a v rámci neho

vzťahu s maloletými deťmi.

Ústavný súd preto priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €,

ktorá podľa jeho názoru zohľadňuje predmet a charakter posudzovaného konania,

povahu a význam dotknutých práv a s tým spojenú nemajetkovú ujmu spôsobenú

dlhodobou absenciou kontaktu sťažovateľa so svojimi maloletými deťmi, ktorú môže

ďalší priebeh konania zvrátiť len čiastočne (bod 4 výroku nálezu). Zvyšnej časti

uplatneného primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd nevyhovel (bod 6

výroku nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym

zastupovaním advokátkou JUDr. Ivetou Kalinovou. Advokátka si uplatnila nárok na úhradu

trov konania v celkovej sume 275,94 € (za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku

2013).

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal z ustanovení

§ 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Základná sadzba odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2013 je 130,16

€ a hodnota režijného paušálu je 7,81 €.

Za dva úkony vykonané v roku 2013 tak priznal po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €,

a režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkony po 7,81 €, čo spolu predstavuje sumu

275,94 € (bod 5 výroku nálezu).

Úhradu za písomné stanovisko k vyjadreniam okresného súdu a krajského súdu

z 30. októbra 2014 a za doplnenie stanoviska z 1. februára 2014 ústavný súd nepriznal

vzhľadom na skutočnosť, že si ju právna zástupkyňa sťažovateľa neuplatnila.

Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľa ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2015