Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 351/2014

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. októbra 2014

v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu

Rudolfa Tkáčika o sťažnosti M. K., zastúpenej advokátom JUDr. Ing. Jánom Felšöcim,

Advokátska kancelária Felšöci & Partners, M. R. Štefánika 1, Pezinok, pre namietané

porušenie jej základného práva na ochranu pred neoprávneným zásahom do rodinného

života podľa , na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní o rozvod

manželstva a úpravu práv a povinností k maloletému vedenom pod sp. zn.

takto

rozhodol:

1. Základné právo M. K. na ochranu pred neoprávneným zásahom do rodinného života

podľa , na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prejednanie jej

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C

221/2009 p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Pezinok p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom

pod sp. zn. konal bez zbytočných prieťahov.

3. M. K. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré

j e Okresný súd Pezinok p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Pezinok j e p o v i n n ý uhradiť M. K. trovy konania v sume 511,34 €

(slovom päťstojedenásť eur a tridsaťštyri centov) na účet advokáta JUDr. Ing. Jána

Felšöciho, Advokátska kancelária Felšöci & Partners, M. R. Štefánika 1, Pezinok, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -12 z 10. júna 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť M. K. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na ochranu

pred neoprávneným zásahom do rodinného života podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Následne ústavný súd 15. júla 2014 vyzval okresný súd, aby sa vyjadril k vecnej

stránke prijatej sťažnosti a oznámil, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania

o prijatej sťažnosti.

Vyjadrenie okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené 5. augusta 2014. V jeho

prílohe sa nachádzal súdny spis a vyjadrenie predsedu okresného súdu s chronológiou

úkonov okresného súdu i účastníkov v napadnutom konaní.

Z priebehu napadnutého konania vyplývajú tieto podstatné skutočnosti. Návrh

vo veci rozvodu manželstva a úprave práv a povinností k maloletému bol doručený

18. decembra 2009. Prvé pojednávanie sa uskutočnilo 8. apríla 2010. Celkový počet

uskutočnených pojednávaní vo veci do doručenia tejto sťažnosti je šesť (okrem už

uvedeného pojednávania, ide o pojednávania 8. apríla 2010, 7. októbra 2010, 28. októbra

2010, 20. októbra 2011, 17. októbra 2012). Okrem uvedených uskutočnených pojednávaní

okresný súd viackrát musel odročiť pojednávania, a to buď pre vznesenú námietku

zaujatosti odporcom (28. júna 2010), procesné pochybenia súdu (4. októbra 2011, pretože

nebol predvolaný prokurátor ako účastník konania, 27. februára 2013, odporca z dôvodu zle

uvedenej veci na predvolaní nevedel, o aké konanie ide, 12. júna 2013 žiadal odporca

odročiť z dôvodu oneskorene doručeného predvolania na pojednávanie),

pre práceneschopnosť zákonnej sudkyne 16. októbra 2013 a 5. februára 2014 a raz došlo

k zrušeniu termínu pojednávania určeného na 10. január 2012 z dôvodu návrhu odporcu

na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti. Pre úplnosť je tiež vhodné uviesť, že

v posudzovanom konaní bolo potrebné nariadiť znalecké dokazovanie a nemožno

opomenúť ani skutočnosť, že vec prerokovávali traja sudcovia, pričom k zmene zákonných

sudcov došlo z iniciatívy odporcu, či to už na základe vznesenej námietky zaujatosti alebo

z dôvodu podania trestného oznámenia sudkyňou na odporcu z dôvodu jeho správania.

V tejto súvislosti nemožno opomenúť ani skutočnosť, že v čase rozhodovania o tejto

sťažnosti okresný súd rozhodol rozsudkom na pojednávaní konanom 3. septembra 2014.

Tieto skutočnosti týkajúce sa priebehu napadnutého konania zistil ústavný súd

zo súdneho spisu, ktorý mu bol zapožičaný okresným súdom.

K postupu okresného súdu sa vyjadril jeho predseda a uviedol:

«K dĺžke konania veľkou mierou prispel fakt, že odporca sa v podstate od podania

návrhu v roku 2009 sústavne sťažoval a sťažuje na postup zákonných sudkýň vo veci,

namietal zaujatosť sudcov Okresného súdu Pezinok, opakovane žiadal Krajský súd

v Bratislave o prešetrenie vybavenia jeho sťažností predsedom Okresného súdu Pezinok

a pod.

Z dôvodu podaného podnetu na začatie trestného stíhania na odporcu, ktorý podala

zákonná sudkyňa JUDr. Mária Špániková a žiadosti o vylúčenie z prejednávania

a rozhodovania vo veci sp. zn. bola zákonná sudkyňa dňa 15.12.2010

Opatrením predsedu odňatá z prejednávania a pridelená náhodným výberom sudcovi

agendy „C“ prostredníctvom generátora Elektronická podateľňa. Zákonným sudcom sa

stala JUDr. Michaela Králová.

Dňa 08.03.2012 z dôvodu podanej námietky zaujatosti zákonnou sudkyňou

JUDr. Michaelou Královou (odporca podal na Ministerstvo spravodlivosti SR podnet

na začatie disciplinárneho stíhania voči zákonnej sudkyni) bola právna vec sp. zn.

Opatrením predsedu súdu a náhodným výberom pridelená na prejednanie

a rozhodnutie JUDr. Michaele Štiglicovej.

O skutočnosti, že odporca je notorický sťažovateľ svedčí aj počet sťažností v konaní

sp. zn. evidovaných pod Spr. na Okresnom súde Pezinok (Spr. 2043/2010,

Spr. 2113/2011, Spr. 2067/2013, Spr. 3223/2013, Spr. 2017/2014).

Navrhovateľka podala sťažnosť na prieťahy v konaní sp. zn.

prostredníctvom svojho právneho zástupcu dňa 20.05.2013 - Spr. 2058/2013. Jej sťažnosť

som vyhodnotil ako nedôvodnú...»

Predseda okresného súdu v závere svojho vyjadrenia vyjadril súhlas s upustením

od ústneho pojednávania vo veci.

Právny zástupca sťažovateľky vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 3. septembra

2014 zotrval na svojich tvrdeniach uvedených v sťažnosti a vyjadril súhlas s upustením

od verejného pojednávania vo veci v konaní pred ústavným súdom. K obrane okresného

súdu uviedol, že „zbavovanie sa zodpovednosti za dĺžku konania“ je nekorektné, pretože

„súd ako orgán, ktorý v danej veci rozhoduje je plne zodpovedný za jeho celkový priebeh

a disponuje prostriedkami, ktorými ho ovplyvňuje bez ohľadu na konanie účastníkov“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva

zaručeného a práva podľa dohovoru. Zároveň sa domáhala

aj vyslovenia porušenia svojho základného práva na ochranu pred neoprávneným zásahom

do rodinného života podľa .

Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ

ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno

v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (, , ).

I. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (i práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota

osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza

zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu (, ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), ktorý súdom prikazuje,

aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola

rýchla a účinná, ďalej z , podľa ktorého len čo sa konanie začalo,

postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie

prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom

v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými

sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho

konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje

aj povahu prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť sporu, v ktorom je sťažovateľka

navrhovateľkou v konaní o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností k maloletému,

ústavný súd konštatuje, že obdobné konania možno zaradiť k štandardnej agende

všeobecného súdnictva, preto dĺžka konania nebola závislá od skutkovej či právnej

náročnosti prerokovávanej veci. Tá nebola ani tvrdená zo strany okresného súdu. Z hľadiska

závažnosti veci ide o takú, ktorá si vyžaduje urýchlený postup v konaní vzhľadom na právne

a faktické postavenie a budúcnosť maloletého.

2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných

prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky tohto súdneho

konania. Ústavný súd konštatuje, že nezistil závažné okolnosti na strane sťažovateľky, ktoré

by relevantne prispeli k doterajšej dĺžke napadnutého konania.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu označených práv sťažovateľky, bol postup samotného okresného súdu.

Ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že súdne konanie v statusových veciach si

vyžaduje promptný postup všeobecného súdu. S ohľadom na túto skutočnosť a fakt, že

konanie v čase doručenia sťažnosti prebiehalo vyše štyroch rokov a troch mesiacov

na jednom stupni bez meritórneho rozhodnutia, je dostatočným dôvodom na vyslovenie

porušenia označených práv sťažovateľky. Aj keď súd vykonával priebežne administratívne

úkony a pojednávania, vzhľadom na časové odstupy medzi jednotlivými pojednávaniami

nemožno uzavrieť, že by postupoval s potrebnou razanciou, a teda aj bez zbytočných

prieťahov. V tejto súvislosti je však potrebné uviesť, že obštrukčný postup odporcu

(námietky zaujatosti, žiadosti o odročenie pojednávaní) čiastočne sťažil plynulý postup

súdu. Na druhej strane je však potrebné okresnému súdu vytknúť, že nevyužil procesné

opatrenia, ktoré mu poskytuje. Na dokreslenie nesústredeného

postupu súdu možno uviesť ako príklad to, že hoci na pojednávaní konanom 28. októbra

2010 vyvstala potreba nariadenia znaleckého dokazovania, k jeho nariadeniu okresný súd

pristúpil až vydaním uznesenia z 31. januára 2011, ktorým ustanovil znalca.

Ústavný súd ďalej pri hodnotení postupu okresného súdu vychádzal aj zo svojej

konštantnej judikatúry, podľa ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené

nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou,

resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu

právnej neistoty (, , ).

Ďalším príkladom takéhoto nesústredeného postupu je skutočnosť opísaná v prvej

časti tohto nálezu. Okresný súd bol viackrát nútený odročiť pojednávanie z dôvodov, ktoré

zapríčinil svojím postupom (nedostatky predvolania, zasielanie predvolania

s nedostatočným časovým predstihom, nepredvolanie účastníka konania – prokurátora),

odročenie pojednávania bez dostatočných (zákonných dôvodov), pretože ak účastník

konania po dvoch rokoch konania bez právneho zastúpenia žiada odročiť už určený termín

pojednávania v súvislosti s voľbou svojho právneho zástupcu, a to niekoľko dní pred týmto

termínom, podľa názoru ústavného súdu účastník konania mal dostatočný priestor na voľbu

právneho zástupcu, preto odročenie z tohto dôvodu bez ďalšieho nemožno považovať

za dôležitý dôvod v zmysle . Podľa názoru ústavného súdu

tiež nebolo potrebné zrušiť určený termín pojednávania z dôvodu návrhu odporcu

na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti (zjavná obštrukcia), pretože v danom

prípade ide o delegáciu príslušnosti z dôvodov vhodnosti, ktorá tvorí výnimku z miestnej

príslušnosti a nezakladá prekážku postupu súdu, a to najmä v prípade, ak súd dospel

k názoru, že neexistujú také dôvody na prikázanie veci, čo napokon potvrdil aj Krajský súd

v Bratislave svojím uznesením z 29. februára 2012.

Ústavný súd na základe uvedeného dospel k jednoznačnému záveru, že okresný súd

v napadnutom konaní nepostupoval v súlade so základným právom sťažovateľky

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , ako aj právom

na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,

preto konštatuje, že doterajším postupom okresného súdu v konaní, ktoré je vedené

pod sp. zn. , došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného

práva sťažovateľky podľa a práva podľa dohovoru (bod 1

výroku nálezu).

Ústavný súd na základe svojho zistenia, že postupom okresného súdu došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, aj napriek tomu, že okresný súd v napadnutom konaní rozhodol

rozsudkom z 3. septembra 2014, mu prikázal, aby vo veci vedenej pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov, pretože nie je vylúčené, že označená vec na základe

odvolania bude vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej žiadala aj vyslovenie porušenia svojho základného

práva na ochranu pred neoprávneným zásahom do rodinného života podľa čl. 19 ods. 2

, ktoré odôvodnila tým, že „počas konania jej bol bezdôvodne odopieraný styk

s maloletým synom, až následne po vydaní viacerých predbežných opatrení a dočasného

rozhodnutia súdu do času rozvodu manželstva, je jej umožnené sa s maloletým synom

stretávať v značne obmedzených intervaloch a to tak z dôvodu konania odporcu ako aj

súdu, ktorý uvedeným konaním s prieťahmi značne narúša citový vzťah medzi sťažovateľkou

a jej maloletým synom, nakoľko sa sťažovateľka nemôže domôcť právoplatného rozhodnutia

vo veci samej, ktorým žiada o zverenie maloletého syna do svojej osobnej starostlivosti“.

pojem „súkromný a rodinný život“ bližšie nedefinuje. Pretože základné práva

a slobody podľa je potrebné vykladať a uplatňovať v zmysle

a duchu medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách (,

), ústavný súd pri vymedzení obsahu uvedených pojmov prihliada aj

na príslušnú judikatúru týkajúcu sa predovšetkým čl. 8 dohovoru. Ochrana súkromného

života musí teda do istej miery zahŕňať právo jednotlivca nadväzovať a rozvíjať vzťahy

so svojimi blížnymi a vonkajším svetom (rozsudok Niemietz zo 16. decembra 1992, § 29).

Nedostatočná rýchlosť postupu štátnych orgánov v konaní o úprave práv a povinností

k deťom, najmä však čo sa týka otázky zverenia do starostlivosti a úpravy styku rodičov

k deťom, môže okrem vyslovenia porušenia práva na prejednanie záležitosti v primeranej

lehote vyústiť aj do porušenia práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života

(Bergmann proti Českej republike z 27. októbra 2011, § 62, Koudelka proti Českej

republike z 20. júla 2006, § 68, Voleský proti Českej republike z 29. júna 2004, § 107

a pod.)

Pod „neoprávneným zasahovaním“ treba rozumieť také zasahovanie, ktoré nemá

základ v zákonnej úprave, nesleduje ustanovený cieľ, nedbá na podstatu a zmysel

obmedzovaného základného práva alebo nie je nevyhnutným a primeraným opatrením

na dosiahnutie ustanoveného cieľa ().

Nesplnenie pozitívneho záväzku štátu a jeho orgánov, ako aj všeobecných súdov

zabezpečiť – poskytnúť účinnú ochranu práv a slobôd jednotlivcov v primeranej lehote,

možno považovať za neoprávnený zásah do rodinného života podľa

vtedy, ak je nepochybné, že v dôsledku nedostatku existencie meritórneho rozhodnutia,

ktorým by boli upravené práva a povinnosti rodiča k maloletému, sa zhoršuje postavenie

dotknutého rodiča v tom zmysle, že rozvíjanie, respektíve obnova vzťahu dotknutého rodiča

so svojím dieťaťom, je v súvislosti s uplynulým časom podstatne sťažená.

Ústavný súd vychádzajúc z vysloveného porušenia základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a jeho intenzity

dospel k názoru, že dĺžka trvania právnej neistoty sťažovateľky v okolnostiach prípadu

v spojitosti s obmedzenou možnosťou styku matky s maloletým (otec od začiatku konania

bránil styku matky s maloletým a matka až na základe predbežného opatrenia má umožnený

styk s maloletým len vo vymedzenom čase), ktorá žiada o zverenie maloletého do osobnej

starostlivosti, je v príčinnej súvislosti s postupom okresného súdu, ktorý jej neposkytol

ochranu jej právam v primeranej lehote, čím jej zasiahol do jej práva na rodinný život

v takej miere, ktorá odôvodňuje vyslovenie porušenie tohto jej základného práva už

aj s ohľadom na skutočnosť, že následky takéhoto zásahu sú nezvratné a ťažko

reparovateľné, preto ústavný súd konštatuje, že postupom okresného súdu v napadnutom

konaní došlo aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na ochranu pred neoprávneným

zásahom do rodinného života podľa (bod 1 výroku nálezu).

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume

30 000 €, ktoré odôvodnila intenzitou zásahov do jej práv, ako aj dĺžkou ich trvania.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad

spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé

finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne

okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania vedeného okresným súdom, ako aj na jeho

neodôvodnenú nečinnosť v trvaní štyroch rokov, berúc do úvahy predmet konania

na okresnom súde, správanie sťažovateľky a všetky okolnosti daného prípadu, ústavný súd

považoval priznanie sumy 2 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4

(bod 3 výroku nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca

sťažovateľky si uplatnil trovy konania, ktoré vyčíslil v celkovej sume 668,59 €.

Ústavný súd priznal sťažovateľke trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia

advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)

v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná

mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2013

v sume 804 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke ( )

náhradu trov konania za tri úkony právnej služby vykonané v roku 2014 (príprava

a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti, písomné stanovisko k vyjadreniu

okresného súdu) po 134 €. Ďalej má právna zástupkyňa sťažovateľky nárok aj na náhradu

režijného paušálu 8,04 € za jeden úkon podľa vyhlášky. Právny zástupca je zároveň

platiteľom dane z pridanej hodnoty, preto sa odmena a náhrady zvyšujú podľa § 18 ods. 3

vyhlášky o daň z pridanej hodnoty v sume 85,22 €. Náhrada trov konania, ktorú ústavný súd

priznal sťažovateľovi, spolu predstavuje teda sumu 511,34 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľky ( v spojení s )

v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2014