Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)III. ÚS 410/2013
PDF · 239.38 KB
No categories available
III. ÚS 410/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. mája 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika
prerokoval sťažnosť P. Š., zastúpeného advokátom Mgr. Petrom Arendackým, Advokátska
kancelária, Čapkova 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 2 P 28/2010 a takto
rozhodol:
1. Základné právo P. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 2 P 28/2010 p o r u š e n é
b o l o .
2. Okresnému súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 2 P 28/2010
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. P. Š. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .
4. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť P. Š. trovy právneho zastúpenia
v sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov) na účet jeho
právneho zástupcu Mgr. Petra Arendackého, Advokátska kancelária, Čapkova 2, Bratislava,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 410/2013-20 z 3. septembra 2013 prijal na ďalšie konanie sťažnosť P. Š., (ďalej
len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 P 28/2010.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ na okresnom súde podaním
z 1. novembra 2010 uplatnil návrh „Vo veci návratu maloletých detí do krajiny
ich obvyklého pôvodu podľa Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných
únosov detí“.
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na čl. 1 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch
medzinárodných únosov detí a uvádza, že jeho účelom je zabezpečiť okamžitý návrat detí,
ktoré boli neoprávnene premiestnené do niektorého zmluvného štátu alebo sú v ňom
zadržiavané, kde súčasne čl. 11 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných
únosov detí zaväzuje príslušný orgán zmluvného štátu rozhodnúť o návrate do šiestich
týždňov od začatia konania.
Podľa vyjadrenia sťažovateľa okresný súd v jeho veci nepostupuje spôsobom, ktorým
by zabezpečil čo najrýchlejšie rozhodnutie veci, a spôsobuje v predmetnom konaní zbytočné
prieťahy, v čom vidí sťažovateľ porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2
ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľ vo svojej argumentácii poukazuje na sťažnosti na prieťahy v konaní,
ktorými sa v priebehu konania domáhal nápravy, ktoré mu však podľa jeho názoru
nepriniesli požadovaný efekt. Na tomto mieste sťažovateľ dôvodí, že konanie bolo začaté
pred viac ako dvoma rokmi, okresný súd a nadriadený súd vydali vo veci celkovo štyri
rozhodnutia, no do doby podania sťažnosti nebolo konanie ukončené. Sťažovateľ je toho
názoru, že okresný súd nedodržiava dôsledne relevantné ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb.
Občianky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ktorých účelom
je zabezpečiť rýchlu a účinnú ochranu práv účastníkov konania.
Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie navrhuje, aby ústavný súd nálezom
vyslovil porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 P 28/2010,
prikázal okresnému súdu konať v jeho veci bez zbytočných prieťahov a priznal mu
primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 500 €, ako aj náhradu trov právneho
zastúpenia.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril okresný súd
prostredníctvom svojej predsedníčky, ktorej vyjadrenie doručené ústavnému súdu
11. marca 2014 obsahovalo podrobný chronologický prehľad procesných úkonov konania
a konštatovanie skutkovej zložitosti posudzovanej veci. Predsedníčka okresného súdu
vo vyjadrení dôvodila potrebou vykonania rozsiahleho dokazovania a poukazovala aj
na ďalšie okolnosti majúce podiel na narušení plynulosti konania. Na tomto mieste
predsedníčka okresného súdu argumentovala jednak početnými žiadosťami účastníkov
konania o odročenie pojednávania, ako aj množstvom ich procesných návrhov vrátane
návrhov na doplnenie dokazovania a tiež obdobiami odvolacieho konania, keď sa vec
sťažovateľa nachádzala v dispozícii nadriadeného súdu. V liste predsedníčka okresného
súdu zároveň vyjadrila súhlas s upustením od ústneho pojednávania v danej veci.
Právny zástupca sťažovateľa možnosť vyjadriť sa k stanovisku okresného súdu
nevyužil a ústavnému súdu 4. apríla 2014 doručil len vlastné vyjadrenie sťažovateľa, kde
sťažovateľ na argumentáciu okresného súdu reagoval takto:
«1. Predsedníčka Okresného súdu Bratislava I predkladá prehľad súdom vykonaných
úkonov. K tomu je nutné uviesť, že už pri pojednávaní dňa 29.3.2011 (str. 6 protokolu) môj
zmocnenec navrhoval, aby termíny ďalších ústnych pojednávaní boli stanovené
na konkrétny deň v každom budúcom týždni, a dokonca pri ústnom pojednávaní dňa
28.1.2011 som dal návrh, aby z dôvodu rýchlosti v konaní bolo uznesenie doručené
advokátke matky súdnym kuriérom alebo políciou. Tieto návrhy smerovali k praktickému
zabezpečeniu plnenia Haagskeho dohovoru tak, aby v konaní bolo rozhodnuté v primeranej
lehote. Aj z prehľadu úkonov podaného predsedkyňou súdu je zrejmé, že súd tak
nepostupoval.
2. Prehľad o nahliadnutiach do spisu nemá žiadny právny význam, ide len o snahu
demonštrovať počet súdom vykonaných úkonov.
3. Predsedníčka súdu vôbec nekomentuje, že dňa 13.6.2013 došlo po záverečných
rečiach k obnoveniu konania.
4. Predsedníčka súdu vôbec nekomentuje, prečo súd neodpovedá dodnes na šesť
mojich žiadostí o vyjadrenie o dôvodoch omeškania podľa čl. 11 Haagskeho dohovoru.
5. Vo veci sa konalo 22 ústnych pojednávaní. Jas som sa osobne nezúčastnil len
dvoch pojednávaní, túto neúčasť som riadne ospravedlnil vopred plánovanou a zaplatenou
dovolenkou a pracovnými dôvodmi. Môj zmocnenec bol však prítomný vždy a moja neúčasť
nebola postupu konania na prekážku. Moja osobná účasť pri vyhlasovaní rozhodnutí
v dňoch 10.6.2011, 17.2.2012 a 18.4.2014 nebola určite nutná a povinná. Ja som tak ušetril
výrazné výdaje na cestu, ktoré činia minimálne 120 Euro za jednu jazdu. K tomu
podotýkam, že od 1.11.2013 som nezamestnaný a stále vynakladám vysoké výdaje na cesty
pre naše deti, ktoré matka uniesla.
Predsedkyňa súdu určíte zámerne neuviedla, že v odpovedi zo dňa 7.2.2014 Zn. Spr.
2019/2014 na moju sťažnosť priznala, že táto je opodstatnená. Výslovne uviedla: „Prieťahy
v konaní boli zákonnej sudkyni vytknuté a bola vyzvaná na zabezpečenie bezprieťahového
vybavenia veci s ohľadom na ust. par.176 ods. 3 o.s.p. Zároveň bola vec 2P 28/2010
zaradená medzi sledované veci ako dôvodná sťažnosť s termínom sledovania predsedníčky
súdu - 3 mesiace.“ Uvedenú listinu prikladám v prílohe č. 1.
Predsedníčka súdu určite zámerne neuviedla, že prípisom zo dňa 24.2.2014 na č. l.
1071 spisu sudkyňu JUDr. Dolákovú vyzvala k odstráneniu prieťahov v konaní. Kópiu
tohoto prípisu prikladám v prílohe č. 2.
Predsedníčka súdu určite zámerne zamlčala, že súd nesprávne zažurnalizoval moju
Žalobu na splnenie správnej povinnosti doručenú súdu 25.6.2013 a do dnešného dňa v tejto
veci nekoná - v uvedenej žalobe som musel navrhnúť, aby súd sám sebe nariadil splnenie
právnej povinnosti, teda bezodkladné rozhodnutie vo veci návratu. Vyrozumenie prikladám
v prílohe č. 3. a viď. prílohu č. 1.»
Sťažovateľ v označenom podaní vyjadril súhlas s upustením od ústneho
pojednávania vo veci samej.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože
po oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru,
že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Ústavný súd po preskúmaní obsahu sťažnosti, vyjadrenia okresného súdu
a súvisiaceho súdneho spisu dospel k týmto pre posúdenie sťažnosti relevantným zisteniam:
Sťažovateľ podal 4. novembra 2010 návrh „Vo veci návratu maloletých detí
do krajiny ich obvyklého pobytu podľa Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch
medzinárodných únosov detí“.
Uznesením z 10. júna 2011 okresný súd rozhodol o návrhu sťažovateľa tak, že
nenariadil návrat maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu, teda do Českej
republiky. Uznesenie sťažovateľ napadol odvolaním, o ktorom nadriadený súd rozhodol
uznesením z 27. septembra 2011, ktorým napadnuté rozhodnutie okresného súdu podľa
ustanovení § 221 ods. 1 písm. f) a h) OSP zrušil, keďže konštatoval odňatie možnosti konať
účastníkovi konania z dôvodu absencie náležitého odôvodnenia rozhodnutia a tiež
nesprávnu aplikáciu právnej úpravy, pričom vrátil vec sťažovateľa okresnému súdu na nové
konanie a rozhodnutie s pokynom vyhodnotiť dôkazy v súlade so zásadou voľného
hodnotenia dôkazov, správne aplikovať relevantnú právnu úpravu a rozhodnutie náležite
odôvodniť.
Uznesením zo 17. februára 2012 okresný súd rozhodol o nariadení návratu
maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu, teda do Českej republiky. Matka
maloletých detí ako účastníčka konania napadla toto uznesenie odvolaním, o ktorom
nadriadený súd rozhodol uznesením z 27. júna 2012, ktorým rozhodnutie okresného súdu
podľa ustanovení § 221 ods. 1 písm. f) a h) OSP zrušil, a to pre jeho nepreskúmateľnosť.
Odvolací súd vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie s pokynom v potrebnom rozsahu
doplniť dokazovanie, toto vyhodnotiť, právne posúdiť a rozhodnutie náležite odôvodniť
(spisový materiál bol okresnému súdu vrátený 11. júla 2012). Okresný súd určil termín
pojednávania na 7. december 2012, právna zástupkyňa matky však žiadala z pracovných
dôvodov termín zmeniť. Okresný súd jej žiadosti vyhovel a určil nový termín pojednávania
na 20. december 2012, tento následne zmenil na 25. január 2013, a to z dôvodu plánovanej
dovolenky právnej zástupkyne matky.
Okresný súd uskutočnil 25. januára 2013 pojednávanie, ktoré bolo odročené
pre účely ďalšieho dokazovania, a to vyžiadania informácie o stave znaleckého dokazovania
realizovaného všeobecným súdom Českej republiky a obstarania tohto znaleckého posudku.
Okresný súd na tento účel 28. januára 2013 požiadal kompetentný súd o predmetnú
informáciu, resp. o zaslanie znaleckého posudku, následne okresný súd kompetentný súd
o poskytnutie súčinnosti v uvedenom smere žiadal v pravidelných intervaloch, keď mu bol
napokon vypracovaný znalecký posudok doručený v auguste 2013.
Na pojednávaní vykonanom 23. mája 2013 bolo dokazovanie vyhlásené za skončené
a pre účely vyhlásenia rozhodnutia bolo odročené na 13. jún 2013. Matka maloletých detí
ako účastníčka konania vo vyjadrení z 5. júna 2013 namietala, že postupom súdu jej bola
odňatá možnosť konať – predniesť návrhy na doplnenie dokazovania, resp. v prípade
nevyhovenia týmto návrhom predniesť záverečný návrh. Okresný súd uskutočnil
13. júna 2013 pojednávanie, na ktorom zrušil svoje rozhodnutie o ukončení dokazovania
a pojednávanie odročil na 9. júl 2013 pre účely adresovania výziev na vyjadrenie
účastníkom konania.
Pojednávanie určené na 4. september 2013 bolo odročené na základe žiadosti právnej
zástupkyne matky odôvodnenej práceneschopnosťou na 30. október 2013. Podľa vyjadrenia
okresného súdu bolo 30. októbra 2013 pojednávanie opätovne na základe žiadosti právnej
zástupkyne matky odročené na 6. december 2013 (dôvodnosť predmetnej žiadosti okresný
súd vo svojom vyjadrení neprezentoval, teda nepreukázal). Pojednávanie bolo 6. decembra
2013 opätovne odročené na 10. január 2014 z dôvodu ďalšieho dokazovania, a potom
na 17. január 2014, keď bolo na pojednávaní dokazovanie vyhlásené za skončené. Pre účely
vyhlásenia rozhodnutia odročil okresný súd pojednávanie na 18. február 2014, keď bolo
vyhlásené rozhodnutie o nariadení návratu maloletých detí do Českej republiky.
Rozhodnutie bolo zo strany matky napadnuté 18. marca 2014 odvolaním.
Spisový materiál bol odvolaciemu súdu postúpený na rozhodnutie 16. apríla 2014.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva
garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľ zároveň namieta porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý
má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní a porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd skúma vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu,
a preto aj v prípade sťažovateľa preskúmal z hľadiska charakteru prerokúvanej veci
jej skutkovú a právnu zložitosť (1), ďalej správanie sťažovateľa v priebehu konania (2)
a napokon aj postup konajúceho súdu (3).
1. Pokiaľ ide o otázku právnej a faktickej zložitosti posudzovanej veci, ústavný súd
konštatuje, že predmet konania, ktorým je rozhodovanie o návrate maloletých detí do
krajiny obvyklého pobytu, možno hodnotiť v prípade sťažovateľa ako skutkovo náročnejší,
pretože prerokovanie veci závisí aj od posúdenia skutočností, na ktoré boli potrebné
odborné znalosti, teda dokazovanie prostredníctvom znaleckého posudku, znásobené
v danom prípade prítomnosťou zahraničného prvku (znalecký posudok bol obstaraný
prostredníctvom cezhraničnej pomoci), čo si vyžaduje časovo náročnejší procesný postup
v konaní. Zahraničný prvok kladúci zvýšené časové nároky na procesný postup konania sa
rovnako týka špecifického okruhu dokazovania („preukázanie vykonania opatrení
na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate“) predpísaného pre označený druh konania
relevantnou právnou úpravou (čl. 11 nariadenia rady ES č. 2201/2003, tzv. Brusel II).
Ústavný súd však poznamenáva, že táto skutková zložitosť veci nemôže ospravedlniť
zistenú neefektívnu a nesústrednú činnosť okresného súdu identifikovanú preskúmaním
súvisiaceho spisu.
Právna úprava, ktorú je v predmetnom konaní potrebné aplikovať, predstavuje
ustanovenia Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí
a ustanovenia tzv. komunitárneho práva (spomínané nariadenie ES č. 2201/2003), ktoré sa
nevyznačujú mimoriadnou komplikovanosťou, a teda právnu zložitosť veci sťažovateľa
ústavný súd nezistil.
Ústavný súd tiež zdôrazňuje, že povaha prerokúvanej veci, ktorou je rozhodnutie
o pobyte maloletého dieťaťa, je osobitne citlivou statusovou záležitosťou a ako taká si
vyžaduje osobitný dôraz na rýchly a efektívny postup okresného súdu (obdobne
2. V rámci hodnotenia prípadných zbytočných prieťahov v súdnom konaní z hľadiska
druhého kritéria nezistil ústavný súd také skutočnosti, ktoré by signalizovali výraznejší
podiel sťažovateľa ako jeho účastníka na predĺžení konania narušením jeho plynulosti.
K námietkam okresného súdu o dôkaznej aktivite sťažovateľa ako účastníka konania
poukazuje ústavný súd na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej v dôsledku uplatnenia
procesných práv účastníkom konania neznáša zodpovednosť za predĺženie konania
oprávnená osoba, ale zodpovednosť v takomto prípade nemožno pripísať ani na vrub
štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04, III. ÚS 132/2012).
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu v posudzovanom konaní.
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že nielen nečinnosť, ale aj
nesústredená a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť
porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých
práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol
(napr. I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).
Nesústredenú a neefektívnu činnosť okresného súdu potvrdzujú uznesenia
nadriadeného súdu z 27. septembra 2011 a 27. júna 2012, ktorými odvolací súd zrušil dve
meritórne rozhodnutia okresného súdu pre chyby konania podľa § 221 ods. 1 písm. f) a h)
OSP. Odvolací súd v predmetných uzneseniach poukázal na podstatné nedostatky postupu
okresného súdu, keď tento v prvom prípade odňal účastníkovi konania možnosť konať
v dôsledku nedostatočne odôvodneného rozhodnutia a aplikoval nesprávnu právnu úpravu
a v druhom prípade vydal nepreskúmateľné rozhodnutie v dôsledku neúplného dokazovania.
V konaní, ktoré svojou povahou kladie zvýšené nároky na rýchly a efektívny postup,
zistil ústavný súd aj krátkodobé obdobie pasivity v rozsahu približne štyroch mesiacov,
v ktorom okresný súd nekonal bez toho, aby mu v tom bránila zákonná prekážka. Ide o úsek
konania od 11. júla 2012, keď bol okresnému súdu po zrušení jeho meritórneho rozhodnutia
nadriadeným súdom vrátený spisovým materiálom pre účely ďalšieho konania, do decembra
2012, keď bol vo veci sťažovateľa určený ďalší termín pojednávania.
Ako neefektívnu činnosť okresného súdu, ktorá zbytočne narušila plynulosť
posudzovaného konania, hodnotí ústavný súd aj postup okresného súdu, ktorý vyhovel
v dvoch prípadoch žiadostiam právnej zástupkyne účastníčky konania o odročenie termínu
pojednávania bez existencie relevantných dôvodov. V prvom prípade išlo o odročenie
termínu pojednávania určeného na 20. december 2012, na základe žiadosti právnej
zástupkyne účastníčky konania opierajúcej sa o rýdzo subjektívne dôvody (plánovaná
dovolenka). Tento postup považuje ústavný súd za nekorektný aj s prihliadnutím
na skutočnosť, že táto žiadosť bola súdu adresovaná bezprostredne po tom, ako okresný súd
už raz zmenil určený termín pojednávania tiež na základe jej žiadosti. V druhom prípade ide
o odročenie termínu pojednávania určeného na 30. október 2013 opätovne na základe
žiadosti právnej zástupkyne účastníčky konania bez toho, aby okresný súd prezentoval
dôvodnosť takejto žiadosti.
Okresný súd postupoval nesústredene aj v tom úseku konania, keď bol na základe
námietky účastníčky konania o odňatí možnosti konať nútený, zrušiť svoje predchádzajúce
uznesenie o skončení dokazovania z 23. mája 2013 a pokračovať v pojednávaní
po predchádzajúcom obstaraní relevantných vyjadrení účastníkov konania.
Ústavný súd konštatuje, že relevantným faktorom, ktorý mal negatívny dopad
na plynulý priebeh posudzovaného konania, bol predovšetkým označený neefektívny
a nesústredený postup okresného súdu, ktorý vyústil do zbytočných prieťahov konania.
S ohľadom na všetky už uvedené závery nemožno doterajšiu dobu konania vedeného
pred okresným súdom (tri roky a zhruba 3 mesiace) považovať z hľadiska požiadaviek čl. 6
ods. 1 dohovoru za primeranú a ani za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému
právu sťažovateľa zaručenému čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru,
že uvedené práva sťažovateľa boli porušené (bod 1 výroku nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal.
Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj porušenie práva
na prerokovanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom
konanie nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu skončené právoplatne (vzhľadom
na podané odvolanie), formuloval ústavný súd (pre potenciálny prípad vrátenia veci
odvolacím súdom okresnému súdu na nové konanie) príkaz konať vo veci sťažovateľa bez
zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku ústavy
boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
Žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnil sťažovateľ
neprimeranou dĺžkou konania v jeho veci.
Ústavný súd pri rozhodovaní otázky priznania primeraného finančného
zadosťučinenia aplikoval zásadu spravodlivosti, zohľadnil konkrétne okolnosti prípadu
a zároveň sa riadil úvahou, že cieľom priznania primeraného finančného zadosťučinenia je
len zmiernenie ujmy pociťovanej z porušenia základných práv alebo slobôd zaručených
ústavou, resp. záväznou medzinárodnou zmluvou. V uvedenom smere ako relevantnú
zohľadnil ústavný súd predovšetkým tú skutočnosť, že ešte pred rozhodnutím ústavného
súdu o sťažnosti sťažovateľa bola jeho vec okresným súdom meritórne rozhodnutá, aj keď
nie právoplatne, a teda okresný súd v rámci svojich dispozícii vykonal všetky kroky
na dosiahnutie právnej istoty sťažovateľa. Vzhľadom na uvedené považuje ústavný súd
konštatovanie porušenia označeného základného práva sťažovateľa zaručeného ústavou
a jeho práva zaručeného dohovorom, tak ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu,
za dostatočné, a preto sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie nepriznal (bod 3
výroku nálezu).
Sťažovateľ žiadal aj o priznanie náhrady trov konania pred ústavným súdom, ktorých
výšku špecifikoval sumou 275,94 €.
Pri určení výšky náhrady trov bolo treba vychádzať z priemernej mesačnej mzdy
zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012. Ústavný súd priznal
úhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti)
v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Vychádzajúc z uvedeného
za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2013 patrí odmena v sume 2 x 130,16 €,
k tomu tiež 2 x režijný paušál v sume 7,81 €. Ústavný súd tak priznal sťažovateľovi náhradu
trov konania v celkovej sume 275,94 € (bod 4 výroku nálezu).
Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa okresný súd, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom
jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. mája 2014