Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 353/2017
PDF · 208.88 KB
No categories available
II. ÚS 353/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpeného advokátkou JUDr. Luciou Flochovou,
Krížna 47, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Bratislava I
č. k. 3 K 3/2015-150 z 9. novembra 2015 a uznesením Krajského súdu v Bratislave
č. k. 1 CoKR 110/2015-158 z 26. januára 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. apríla 2016
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len
„okresný súd“) č. k. 3 K 3/2015-150 z 9. novembra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie
okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 1 CoKR 110/2015-158 z 26. januára 2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského
súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd uznesením zo 14. marca 2015
vyhlásil konkurz na majetok úpadcu − (ďalej len „úpadca“) a sťažovateľ bol
ustanovený za správcu konkurznej podstaty úpadcu.
Sťažovateľ si písomným podaním uplatnil v súlade s § 12 ods. 1 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 665/2005 Z. z., ktorou sa vykonávajú
niektoré ustanovenia zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška
č. 665/2005 Z. z.“), odmenu za výkon funkcie do konania prvej schôdze veriteľov −
navýšenú o daň z pridanej hodnoty – v sume 796,66 €.
Okresný súd rozhodol napadnutým uznesením z 9. novembra 2015 tak, že paušálnu
odmenu za výkon funkcie správcu do konania prvej schôdze veriteľov nepriznal.
Proti uzneseniu okresného súdu sťažovateľ podal odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd napadnutým uznesením z 26. januára 2016 tak, že odvolanie odmietol.
Sťažovateľ nesúhlasí s právnym názorom okresného súdu a krajského súdu
o neprípustnosti odvolania proti uzneseniu okresného súdu o nepriznaní požadovanej
odmeny správcovi. V tejto súvislosti argumentuje tým, že „O. s. p. v zásade pripúšťa
odvolanie proti všetkým rozhodnutiam súdu prvého stupňa a súčasne taxatívne vymedzuje
rozhodnutia, proti ktorým odvolanie nie je prípustné. Prípustnosť odvolania proti
rozhodnutiam v konaní podľa ZKR je založená na opačnom princípe − odvolanie
je prípustné len vtedy, ak to zákon pri jednotlivých uzneseniach výslovne pripúšťa; ak však
ZKR túto otázku pri určitom uznesení nerieši, je potrebné riešiť prípustnosť odvolania
podľa ustanovení O. s. p. primerane.“.
Sťažovateľ v sťažnosti pripúšťa, že zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze
a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o konkurze“) neustanovuje prípustnosť odvolania proti uzneseniu o odmene správcu
do konania prvej schôdze veriteľov. V uvedenom prípade je však potrebné príslušné
ustanovenia zákona o konkurze interpretovať tak, „že odvolanie nie je prípustné vtedy,
ak súd návrhu správcu vyhovie v celom rozsahu a prípustné je vtedy, ak súd návrhu správcu
na priznanie paušálnej odmeny nevyhovie, alebo vyhovie iba čiastočne... Takýto výklad
ustanovenia § 43 ZKR v spojení s § 198 ods. (1) ZKR je nepochybne ústavne konformný.
V nadväznosti na vyššie uvedené možno vysloviť názor, že prípustnosť odvolania
je v tomto prípade daná v zmysle § 43 ods. (1) ZKR v spojení s § 21 ods. (3) a (5) ZKR,
podľa ktorého sa na odvolanie a ustanovenie predbežného správcu a dohľad súdu nad jeho
činnosťou použijú ustanovenia o odvolaní a ustanovení správcu a dohľade nad jeho
činnosťou, kedy je zároveň nevyhnutné zdôrazniť, že analógia zákona je prípustná, nakoľko
v opačnom prípade by došlo k neprimeranému zvýhodneniu postavenia predbežného
správcu pred správcom ustanoveným súdom po vyhlásení konkurzu.
S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti možno jednoznačne konštatovať,
že odvolanie proti uzneseniu o nepriznaní odmeny za výkon funkcie správcu do konania
prvej schôdze veriteľov resp. jej krátení, je prípustné.
Vyššie uvedený názor zdieľal dokonca i Krajský súd v Bratislave v jednom zo svojich
rozhodnutí v inom konkurznom konaní, kedy v uznesení z 30-01-2014, sp. zn.
2 CoKR/80/2013 konštatoval: Vzhľadom na to, že § 21 ods. 3 zákona o konkurze
a reštrukturalizácii priznáva právo podať odvolanie proti výške odmeny predbežnému
správcovi, neexistuje žiaden logický dôvod pre takú právnu úpravu, podľa ktorej tá istá
osoba môže podať odvolanie proti rozhodnutiu o odmene za výkon funkcie predbežného
správcu a v ďalšom štádiu konkurzného konania, t. j. od vyhlásenia konkurzu do konania
prvej schôdze veriteľov, už odvolanie proti rozhodnutiu o odmene podať nemôže. Z tohto
dôvodu sa v prospech práva podať odvolanie možno dovolávať analógie legis.“.
Sťažovateľ v tomto kontexte poukazuje na princíp právnej istoty, ktorého aspektom
je aj to, aby všeobecné súdy na určitú právne relevantnú otázku dávali pri opakovaní
v rovnakých podmienkach rovnakú odpoveď.
Sťažovateľ následne poukazuje na právny názor okresného súdu a krajského súdu,
ktorý viedol k nepriznaniu paušálnej odmeny – ktorého základom je krátenie odmeny
pre porušenie povinnosti správcu podľa § 12 ods. 5 vyhlášky č. 665/2005 Z. z. podávať
správy konkurznému súdu v ustanovených lehotách. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza:
„Sťažovateľ zdôrazňuje, že do konania prvej schôdze veriteľov riadne vykonával
všetky svoje povinnosti a žiadnu z nich nezanedbal. Je pravdou, že po ustanovení do funkcie
správcu konajúcemu súdu nepredložil žiadnu správu o stave zisťovania a zabezpečovania
majetku úpadcu, avšak uvedenú povinnosť sťažovateľ ako správca ani nemal, nakoľko
vo výroku uznesenia, ktorým súd vyhlásil konkurz a ustanovil sťažovateľa za správcu,
uloženie akýchkoľvek povinností spojených s predkladaním správ súdu absentuje.
Prvostupňový súd neuložil v tomto smere správcovi žiadnu povinnosť ani podľa ust. § 41
ZKR...
Podľa článku 13 ods. (1) písm. a) Ústavy Slovenskej republiky: Povinnosti možno
ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných
práv a slobôd.
S poukazom na citovaný článok Ústavy Slovenskej republiky ako i na vyššie uvedené
skutočnosti je nevyhnutné konštatovať, že v prejednávanej veci Okresný súd Bratislava I vec
nesprávne posúdil, keď na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenie § 12 ods. (5)
vyhlášky č. 665/2005 Z. z. a na jeho základe nepriznal sťažovateľovu paušálnu odmenu
za výkon funkcie do konania prvej schôdze veriteľov.
Rovnaký právny názor opätovne vyslovil i Krajský súd v Bratislave v uznesení z
30-01-2014, sp. zn. 2 CoKR/80/2013 (na ktoré už sťažovateľ vyššie poukázal), keď
konštatoval: Súd nemôže správcovi nepriznať odmenu z dôvodu nepredloženia písomnej
správy o stave zisťovania a zabezpečovania majetku úpadcu a vykonaných úkonoch, ak mu
túto povinnosť výslovne neuložil, resp. túto povinnosť v rámci výkonu dohľadu súdu
nepožadoval, pričom táto povinnosť nevyplýva priamo zo zákona alebo z vykonávacieho
právneho predpisu vydaného na základe zákona.“
Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 3 K/3/2015-150 zo dňa 09-11-2015
bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa článku 20 ods. (1)... a článku 46 ods. (1)
2. Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 CoKR/110/2015-158 zo dňa 26-01-
2016 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa článku 20 ods. (1)... a článku 46
ods. (1) Ústavy Slovenskej republiky.
3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 796,66 €, ktoré
je Okresný súd Bratislava I a Krajský súd v Bratislave spoločne a nerozdielne povinný
mu vyplatiť v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Bratislava I a Krajský súd v Bratislave sú povinní spoločne
a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v sume 303,16 €... na účet
právneho zástupcu...“
Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje
tým, že táto „suma zodpovedá výške paušálnej odmeny za výkon funkcie správcu do
konania prvej schôdze veriteľov vrátane DPH... Sťažovateľ ako správca všetky finančné
prostriedky získané počas konkurzného konania rozdelil medzi veriteľov prihlásených v
konkurznom konaní bez uspokojenia svojej odmeny, nakoľko na tú nemal v zmysle
právoplatných rozhodnutí konajúcich súdov zákonný nárok. Zo sumy finančného
zadosťučinenia, ktorú si sťažovateľ v tunajšom konaní uplatňuje, tak uspokojí svoj nárok na
paušálnu odmenu za výkon funkcie správcu do konania prvej schôdze veriteľov, ktorý nebol
uspokojený z dôvodu zásahov do ústavne garantovaných práv sťažovateľa.“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd zásadne nie je oprávnený posudzovať právne
názory všeobecného súdu a preskúmavať ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne
neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu z 26. januára 2016
Posúdenie veci všeobecným súdom môže byť podľa stabilizovanej judikatúry
predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými
sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom
možno uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní
ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia z 26. januára 2016, ktorým
odmietol odvolanie sťažovateľa, uviedol:
«Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolaní (§ 10 ods. 1 Občiansky súdny poriadok
a § 9 ods. 3 zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky
a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov
/ďalej len „OSP“/), preskúmal odvolanie podľa § 218 OSP, bez nariadenia pojednávania
podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie je potrebné odmietnuť z dôvodu,
že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné.
Podľa § 198 ods. 1 ZKR súd v konaní podľa tohto zákona rozhoduje uznesením. Proti
uzneseniu vydanom v konkurznom konaní, v reštrukturalizačnom konaní alebo v konaní
o oddlžení, je odvolanie prípustné, len ak to ustanovuje zákon. Dovolanie ani mimoriadne
dovolanie proti uzneseniu vydanému v konaní podľa tohto zákona nie je prípustné.
S poukazom na dôvody odvolania, odvolací súd konštatuje, že neboli splnené
podmienky pre vyslovenie prípustnosti odvolania, ako aj poukazuje na skutočnosť,
že povinnosť predložiť správy súdu vyplývajú z ust. § 12 ods. 5 Vyhlášky MS SR č.
665/2005, a preto nemôže sa odvolací súd prikloniť k žiadnemu z dôvodov, ktoré by
zakladali vyslovenie prípustnosti odvolania titulom porušenia základných práv dotknutého
účastníka, v posudzovanej právnej veci správcu konkurznej podstaty.
Podľa § 218 ods. 1 písm. c) OSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
V predmetnej veci bolo podané odvolanie proti rozhodnutiu súdu o priznaní
paušálnej odmeny správcovi konkurznej podstaty v právnej veci vedenej na súde prvého
stupňa pod sp. zn. 3 K/3/2015. Proti tomuto rozhodnutiu súdu prvého stupňa zákon
nepripúšťa podanie odvolania, keďže možnosť odvolania proti takémuto rozhodnutiu súdu,
výslovne neustanovuje a odvolací súd nezistil žiaden z dôvodov pre vyslovenie prípustnosti
podaného odvolania titulom porušenia základných práv a slobôd.
Na základe uvedených skutočností a s poukazom na zákonné ustanovenia, keďže
odvolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné, odvolací súd
odvolanie správcu konkurznej podstaty odmietol a nemohol prihliadnuť k dôvodom
uvedeným v tomto odvolaní.»
Ústavný súd nepovažuje právny záver v napadnutom uznesení krajského súdu
o neprípustnosti odvolania proti napadnutému uzneseniu okresného súdu za arbitrárny.
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd svoj právny záver primerane odôvodnil, preto
nie je ani zjavne neodôvodnený. Odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu
predstavuje akceptovateľný podklad pre výrok jeho uznesenia, ktorým odmietol odvolanie
sťažovateľa. Takto vyslovený právny názor v napadnutom uznesení krajského súdu
z 26. januára 2016 považuje ústavný súd za jeden z možných a ústavne udržateľných
právnych názorov.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že krajský súd v inom konkurznom konaní
odvolanie proti obdobnému uzneseniu okresného súdu („z 30-01-2014, sp. zn.
2 CoKR /80/2013“) považoval za prípustné, ústavný súd túto námietku neakceptoval.
Právny názor vyslovený v uvedenom uznesení nebol pre krajský súd záväzný a z uvedeného
nevyplýva, že citovaný právny názor tvorí stabilnú súčasť rozhodovania všeobecných
súdov. Navyše, ústavnému súdu neprislúcha úloha zjednocovať rozdielnu judikatúru
všeobecných súdov. Z ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov
a ústavného súdu v Slovenskej republike totižto vyplýva, že rozhodovanie vo veciach
vyplývajúcich z obchodných vzťahov patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd
nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy
všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
usmerňovať vývoj judikatúry všeobecných súdov z hľadiska správnosti výkladu
a uplatňovania zákonov (za podmienky rešpektovania jeho ústavnej konformity)
alebo zjednocovať judikatúru všeobecných súdov (čo podľa § 23 zákona č. 757/2004 Z. z. o
súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších prepisov prislúcha
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, pozri napr. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05, IV. ÚS
2013/2012).
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť už
pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto
časti ako zjavne neopodstatnenú.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy napadnutým uznesením okresného súdu z 9. novembra 2015
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je dôvodom
na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon
o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03,
Sťažovateľ namieta porušenie označených základných práv napadnutým uznesením
okresného súdu z 9. novembra 2015. V napadnutom uznesení okresný súd uviedol poučenie
o opravnom prostriedku, podľa ktorého proti „tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné
(§ 198 ods. 1 zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii)“. Sťažovateľ –
vychádzajúc zo znenia výroku – zastával právny názor, že odvolanie proti uzneseniu
okresného súdu je prípustné, preto proti napadnutému uzneseniu okresného súdu odvolanie
podal. O odvolaní krajský súd rozhodol napadnutým uznesením z 26. januára 2016 tak,
že odvolanie odmietol. V odôvodnení napadnutého uznesenia sa vysporiadal s námietkou
sťažovateľa o prípustnosti odvolania proti uzneseniu okresného súdu z 9. novembra 2015.
Vzhľadom na to, že ústavný súd považuje právny záver krajského súdu
v napadnutom uznesení o neprípustnosti odvolania proti napadnutému uzneseniu okresného
súdu za ústavne udržateľný (časť II.2 tohto uznesenia) a z tohto dôvodu ju vyhodnotil ako
zjavne neopodstatnenú, v nadväznosti na toto rozhodnutie sťažnosť sťažovateľa v časti
smerujúcej proti napadnutému uzneseniu okresného súdu považoval za podanú zjavne
po uplynutí lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, čo bolo dôvodom
na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. júna 2017