Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 353/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpeného advokátkou JUDr. Luciou Flochovou,

Krížna 47, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a uznesením Okresného súdu Bratislava I

č. k. -150 z 9. novembra 2015 a uznesením Krajského súdu v Bratislave

č. k. -158 z 26. januára 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. apríla 2016

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -150 z 9. novembra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie

okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -158 z 26. januára 2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského

súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd uznesením zo 14. marca 2015

vyhlásil konkurz na majetok úpadcu − (ďalej len „úpadca“) a sťažovateľ bol

ustanovený za správcu konkurznej podstaty úpadcu.

Sťažovateľ si písomným podaním uplatnil v súlade s § 12 ods. 1 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. , ktorou sa vykonávajú

niektoré ustanovenia o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška

č. “), odmenu za výkon funkcie do konania prvej schôdze veriteľov −

navýšenú o daň z pridanej hodnoty – v sume 796,66 €.

Okresný súd rozhodol napadnutým uznesením z 9. novembra 2015 tak, že paušálnu

odmenu za výkon funkcie správcu do konania prvej schôdze veriteľov nepriznal.

Proti uzneseniu okresného súdu sťažovateľ podal odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd napadnutým uznesením z 26. januára 2016 tak, že odvolanie odmietol.

Sťažovateľ nesúhlasí s právnym názorom okresného súdu a krajského súdu

o neprípustnosti odvolania proti uzneseniu okresného súdu o nepriznaní požadovanej

odmeny správcovi. V tejto súvislosti argumentuje tým, že „ v zásade pripúšťa

odvolanie proti všetkým rozhodnutiam súdu prvého stupňa a súčasne taxatívne vymedzuje

rozhodnutia, proti ktorým odvolanie nie je prípustné. Prípustnosť odvolania proti

rozhodnutiam v konaní podľa je založená na opačnom princípe − odvolanie

je prípustné len vtedy, ak to zákon pri jednotlivých uzneseniach výslovne pripúšťa; ak však

túto otázku pri určitom uznesení nerieši, je potrebné riešiť prípustnosť odvolania

podľa ustanovení primerane.“.

Sťažovateľ v sťažnosti pripúšťa, že o konkurze

a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o konkurze“) neustanovuje prípustnosť odvolania proti uzneseniu o odmene správcu

do konania prvej schôdze veriteľov. V uvedenom prípade je však potrebné príslušné

ustanovenia zákona o konkurze interpretovať tak, „že odvolanie nie je prípustné vtedy,

ak súd návrhu správcu vyhovie v celom rozsahu a prípustné je vtedy, ak súd návrhu správcu

na priznanie paušálnej odmeny nevyhovie, alebo vyhovie iba čiastočne... Takýto výklad

ustanovenia v spojení s ods. (1) je nepochybne ústavne konformný.

V nadväznosti na vyššie uvedené možno vysloviť názor, že prípustnosť odvolania

je v tomto prípade daná v zmysle ods. (1) v spojení s ods. (3) a (5) ,

podľa ktorého sa na odvolanie a ustanovenie predbežného správcu a dohľad súdu nad jeho

činnosťou použijú ustanovenia o odvolaní a ustanovení správcu a dohľade nad jeho

činnosťou, kedy je zároveň nevyhnutné zdôrazniť, že analógia zákona je prípustná, nakoľko

v opačnom prípade by došlo k neprimeranému zvýhodneniu postavenia predbežného

správcu pred správcom ustanoveným súdom po vyhlásení konkurzu.

S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti možno jednoznačne konštatovať,

že odvolanie proti uzneseniu o nepriznaní odmeny za výkon funkcie správcu do konania

prvej schôdze veriteľov resp. jej krátení, je prípustné.

Vyššie uvedený názor zdieľal dokonca i Krajský súd v Bratislave v jednom zo svojich

rozhodnutí v inom konkurznom konaní, kedy v uznesení z 30-01-2014, sp. zn.

konštatoval: Vzhľadom na to, že § 21 ods. 3 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii priznáva právo podať odvolanie proti výške odmeny predbežnému

správcovi, neexistuje žiaden logický dôvod pre takú právnu úpravu, podľa ktorej tá istá

osoba môže podať odvolanie proti rozhodnutiu o odmene za výkon funkcie predbežného

správcu a v ďalšom štádiu konkurzného konania, t. j. od vyhlásenia konkurzu do konania

prvej schôdze veriteľov, už odvolanie proti rozhodnutiu o odmene podať nemôže. Z tohto

dôvodu sa v prospech práva podať odvolanie možno dovolávať analógie legis.“.

Sťažovateľ v tomto kontexte poukazuje na princíp právnej istoty, ktorého aspektom

je aj to, aby všeobecné súdy na určitú právne relevantnú otázku dávali pri opakovaní

v rovnakých podmienkach rovnakú odpoveď.

Sťažovateľ následne poukazuje na právny názor okresného súdu a krajského súdu,

ktorý viedol k nepriznaniu paušálnej odmeny – ktorého základom je krátenie odmeny

pre porušenie povinnosti správcu podľa vyhlášky č. podávať

správy konkurznému súdu v ustanovených lehotách. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza:

„Sťažovateľ zdôrazňuje, že do konania prvej schôdze veriteľov riadne vykonával

všetky svoje povinnosti a žiadnu z nich nezanedbal. Je pravdou, že po ustanovení do funkcie

správcu konajúcemu súdu nepredložil žiadnu správu o stave zisťovania a zabezpečovania

majetku úpadcu, avšak uvedenú povinnosť sťažovateľ ako správca ani nemal, nakoľko

vo výroku uznesenia, ktorým súd vyhlásil konkurz a ustanovil sťažovateľa za správcu,

uloženie akýchkoľvek povinností spojených s predkladaním správ súdu absentuje.

Prvostupňový súd neuložil v tomto smere správcovi žiadnu povinnosť ani podľa ust. § 41

...

Podľa článku 13 ods. (1) písm. a) : Povinnosti možno

ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných

práv a slobôd.

S poukazom na citovaný článok ako i na vyššie uvedené

skutočnosti je nevyhnutné konštatovať, že v prejednávanej veci Okresný súd Bratislava I vec

nesprávne posúdil, keď na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenie § 12 ods. (5)

vyhlášky č. a na jeho základe nepriznal sťažovateľovu paušálnu odmenu

za výkon funkcie do konania prvej schôdze veriteľov.

Rovnaký právny názor opätovne vyslovil i Krajský súd v Bratislave v uznesení z

30-01-2014, sp. zn. (na ktoré už sťažovateľ vyššie poukázal), keď

konštatoval: Súd nemôže správcovi nepriznať odmenu z dôvodu nepredloženia písomnej

správy o stave zisťovania a zabezpečovania majetku úpadcu a vykonaných úkonoch, ak mu

túto povinnosť výslovne neuložil, resp. túto povinnosť v rámci výkonu dohľadu súdu

nepožadoval, pričom táto povinnosť nevyplýva priamo zo zákona alebo z vykonávacieho

právneho predpisu vydaného na základe zákona.“

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. -150 zo dňa 09-11-2015

bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa článku 20 ods. (1)... a článku 46 ods. (1)

.

2. Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -158 zo dňa 26-01-

2016 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa článku 20 ods. (1)... a článku 46

ods. (1) .

3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 796,66 €, ktoré

je Okresný súd Bratislava I a Krajský súd v Bratislave spoločne a nerozdielne povinný

mu vyplatiť v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I a Krajský súd v Bratislave sú povinní spoločne

a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v sume 303,16 €... na účet

právneho zástupcu...“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje

tým, že táto „suma zodpovedá výške paušálnej odmeny za výkon funkcie správcu do

konania prvej schôdze veriteľov vrátane DPH... Sťažovateľ ako správca všetky finančné

prostriedky získané počas konkurzného konania rozdelil medzi veriteľov prihlásených v

konkurznom konaní bez uspokojenia svojej odmeny, nakoľko na tú nemal v zmysle

právoplatných rozhodnutí konajúcich súdov zákonný nárok. Zo sumy finančného

zadosťučinenia, ktorú si sťažovateľ v tunajšom konaní uplatňuje, tak uspokojí svoj nárok na

paušálnu odmenu za výkon funkcie správcu do konania prvej schôdze veriteľov, ktorý nebol

uspokojený z dôvodu zásahov do ústavne garantovaných práv sťažovateľa.“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd zásadne nie je oprávnený posudzovať právne

názory všeobecného súdu a preskúmavať ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne

neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 napadnutým uznesením krajského súdu z 26. januára 2016

Posúdenie veci všeobecným súdom môže byť podľa stabilizovanej judikatúry

predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými

sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

možno uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní

ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia z 26. januára 2016, ktorým

odmietol odvolanie sťažovateľa, uviedol:

«Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolaní (

a o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky

a o zmene v znení neskorších predpisov

/ďalej len „OSP“/), preskúmal odvolanie podľa , bez nariadenia pojednávania

podľa a dospel k záveru, že odvolanie je potrebné odmietnuť z dôvodu,

že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné.

Podľa súd v konaní podľa tohto zákona rozhoduje uznesením. Proti

uzneseniu vydanom v konkurznom konaní, v reštrukturalizačnom konaní alebo v konaní

o oddlžení, je odvolanie prípustné, len ak to ustanovuje zákon. Dovolanie ani mimoriadne

dovolanie proti uzneseniu vydanému v konaní podľa tohto zákona nie je prípustné.

S poukazom na dôvody odvolania, odvolací súd konštatuje, že neboli splnené

podmienky pre vyslovenie prípustnosti odvolania, ako aj poukazuje na skutočnosť,

že povinnosť predložiť správy súdu vyplývajú z ust. § 12 ods. 5 Vyhlášky MS SR č.

665/2005, a preto nemôže sa odvolací súd prikloniť k žiadnemu z dôvodov, ktoré by

zakladali vyslovenie prípustnosti odvolania titulom porušenia základných práv dotknutého

účastníka, v posudzovanej právnej veci správcu konkurznej podstaty.

Podľa , odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

V predmetnej veci bolo podané odvolanie proti rozhodnutiu súdu o priznaní

paušálnej odmeny správcovi konkurznej podstaty v právnej veci vedenej na súde prvého

stupňa pod sp. zn. . Proti tomuto rozhodnutiu súdu prvého stupňa zákon

nepripúšťa podanie odvolania, keďže možnosť odvolania proti takémuto rozhodnutiu súdu,

výslovne neustanovuje a odvolací súd nezistil žiaden z dôvodov pre vyslovenie prípustnosti

podaného odvolania titulom porušenia základných práv a slobôd.

Na základe uvedených skutočností a s poukazom na zákonné ustanovenia, keďže

odvolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné, odvolací súd

odvolanie správcu konkurznej podstaty odmietol a nemohol prihliadnuť k dôvodom

uvedeným v tomto odvolaní.»

Ústavný súd nepovažuje právny záver v napadnutom uznesení krajského súdu

o neprípustnosti odvolania proti napadnutému uzneseniu okresného súdu za arbitrárny.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd svoj právny záver primerane odôvodnil, preto

nie je ani zjavne neodôvodnený. Odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu

predstavuje akceptovateľný podklad pre výrok jeho uznesenia, ktorým odmietol odvolanie

sťažovateľa. Takto vyslovený právny názor v napadnutom uznesení krajského súdu

z 26. januára 2016 považuje ústavný súd za jeden z možných a ústavne udržateľných

právnych názorov.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že krajský súd v inom konkurznom konaní

odvolanie proti obdobnému uzneseniu okresného súdu („z 30-01-2014, sp. zn.

“) považoval za prípustné, ústavný súd túto námietku neakceptoval.

Právny názor vyslovený v uvedenom uznesení nebol pre krajský súd záväzný a z uvedeného

nevyplýva, že citovaný právny názor tvorí stabilnú súčasť rozhodovania všeobecných

súdov. Navyše, ústavnému súdu neprislúcha úloha zjednocovať rozdielnu judikatúru

všeobecných súdov. Z ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov

a ústavného súdu v Slovenskej republike totižto vyplýva, že rozhodovanie vo veciach

vyplývajúcich z obchodných vzťahov patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd

nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy

všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

usmerňovať vývoj judikatúry všeobecných súdov z hľadiska správnosti výkladu

a uplatňovania zákonov (za podmienky rešpektovania jeho ústavnej konformity)

alebo zjednocovať judikatúru všeobecných súdov (čo podľa o

súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších prepisov prislúcha

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, pozri napr. , , IV. ÚS

2013/2012).

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť už

pri jej predbežnom prerokovaní podľa odmietol v tejto

časti ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 napadnutým uznesením okresného súdu z 9. novembra 2015

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je dôvodom

na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene ( ).

V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon

o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. , ,

).

Sťažovateľ namieta porušenie označených základných práv napadnutým uznesením

okresného súdu z 9. novembra 2015. V napadnutom uznesení okresný súd uviedol poučenie

o opravnom prostriedku, podľa ktorého proti „tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné

( o konkurze a reštrukturalizácii)“. Sťažovateľ –

vychádzajúc zo znenia výroku – zastával právny názor, že odvolanie proti uzneseniu

okresného súdu je prípustné, preto proti napadnutému uzneseniu okresného súdu odvolanie

podal. O odvolaní krajský súd rozhodol napadnutým uznesením z 26. januára 2016 tak,

že odvolanie odmietol. V odôvodnení napadnutého uznesenia sa vysporiadal s námietkou

sťažovateľa o prípustnosti odvolania proti uzneseniu okresného súdu z 9. novembra 2015.

Vzhľadom na to, že ústavný súd považuje právny záver krajského súdu

v napadnutom uznesení o neprípustnosti odvolania proti napadnutému uzneseniu okresného

súdu za ústavne udržateľný (časť II.2 tohto uznesenia) a z tohto dôvodu ju vyhodnotil ako

zjavne neopodstatnenú, v nadväznosti na toto rozhodnutie sťažnosť sťažovateľa v časti

smerujúcej proti napadnutému uzneseniu okresného súdu považoval za podanú zjavne

po uplynutí lehoty podľa , čo bolo dôvodom

na jej odmietnutie podľa ako podanú oneskorene.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. júna 2017