Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 155/2018

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-77

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. júna 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca

spravodajca) a Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti ,

Fínska republika, zastúpeného advokátskou kanceláriou

NIKU & partners, s. r. o., Prokopa Veľkého 3451/51, Bratislava, v mene ktorej koná

advokátka JUDr. Anna Niku, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní

vedenom pod sp. zn. , za účasti Okresného súdu Bratislava I, a takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a jeho právo na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 500 €

(slovom päťsto eur), ktoré j e mu Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý zaplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť trovy

konania v sume 650,84 € (slovom šesťstopäťdesiat eur a osemdesiatštyri centov) na účet

jeho právnej zástupkyne advokátskej kancelárie NIKU & partners, s. r. o., Prokopa

Veľkého 3451/51, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

12. januára 2018 elektronicky doručená (bez zaručeného elektronického podpisu)

a 16. januára 2018 písomným podaním doplnená sťažnosť ,

, Fínska republika (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátskou kanceláriou NIKU & partners, s. r. o., Prokopa Veľkého 3451/51, Bratislava,

v mene ktorej koná advokátka JUDr. Anna Niku, ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej aj „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“).

2. Zo sťažnosti, ako aj z predloženého spisového materiálu okresného súdu

sp. zn. vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení oprávneného podal

7. júla 2017 návrh na výkon rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I sp. zn.

z 24. januára 2017 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 31. mája 2017, ktorým bol nariadený návrat jeho maloletej dcéry

(ďalej aj „maloletá“) do Fínskej republiky ako krajiny jej obvyklého pobytu,

a to do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Vykonávané rozhodnutie o nariadení

návratu maloletej nadobudlo právoplatnosť 15. júna 2017 a vykonateľnosť 30. júna 2017.

Okresný súd v napadnutom konaní nariadil uznesením sp. zn.

z 8. augusta 2017 uskutočnenie výkonu rozhodnutia prevzatím a odovzdaním maloletej

10. augusta 2017 v mieste jej bydliska na území Slovenskej republiky, ktoré sa nepodarilo

zrealizovať, pretože matka (povinná v napadnutom konaní) s maloletou dcérou krátko pred

uskutočnením výkonu rozhodnutia svoje bydlisko opustila.

Návrhom z 15. augusta 2017 matka navrhla odklad výkonu rozhodnutia s poukazom

na nepriaznivý dopad vykonávacieho konania na psychický stav maloletej.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 19. októbra 2017 odložil výkon

rozhodnutia, ktorým bol nariadený návrat maloletej do Fínskej republiky, na obdobie

9 mesiacov a uložil neodkladným opatrením obom rodičom podrobiť sa psychologickému

poradenstvu s cieľom uľahčenia priebehu výkonu rozhodnutia. Predmetné uznesenie takto

zdôvodňuje nariadenie odkladu výkonu rozhodnutia:

„... súd v priebehu výkonu rozhodnutia zistil, že maloletá sa nachádza na území

Slovenskej republiky od 09. 01. 2016, pričom od uvedeného času sa integrovala do svojho

okolia, má vytvorené sociálne väzby... Odlúčenie od matky maloletá v súčasnosti

vníma ťaživo, pri myšlienke trvalého odchodu do Fínskej republiky sa u nej prejavujú pocity

úzkosti... Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že nariadenie výkonu rozhodnutia jeho

uskutočnením nie je v súčasnosti v súlade s najlepším záujmom maloletej. Súd dáva do

pozornosti, že v súlade s čl. 3 bodu 1 Dohovoru o právach dieťaťa, musí byť záujem dieťaťa

prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch, týkajúcich sa detí...

Súd však v súčasnosti nezistil, že by vzťah maloletej s jej otcom bol v rozpore

s najlepším záujmom maloletej, s týmto v rozpore sa však v súčasnosti javí odchod do

Fínskej republiky a obava odlúčenia od matky. Na základe uvedeného súd na istý čas

(obdobie 9 mesiacov) odložil výkon rozhodnutia a prijal opatrenie, smerujúce k odstráneniu

nežiaducich javov v prežívaní maloletej a vedúce k úspešnej realizácii výkonu rozhodnutia,

ktorým bol nariadený návrat maloletej do Fínskej republiky.“

Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie sťažovateľ (6. novembra 2017)

a prokurátorka Okresnej prokuratúry Bratislava I (ďalej len „prokurátorka“), ktorá vstúpila

do konania. Okresný súd vykonal úkony súvisiace s predložením veci na odvolacie konanie

a po predložení veci Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn.

z 24. apríla 2018 odvolania odmietol ako procesne neprípustné.

3. Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:

«... som otec v návrhu na výkon rozhodnutia uviedol a predložil listinné dôkazy,

z ktorých jednoznačne vyplýva, že matka ako povinná odmieta dobrovoľne splniť povinnosť

uloženú súdom... Naviac som otec vo svojom návrhu na nariadenie výkonu rozhodnutia

v dôsledku správania matky (vypnutie mobilného telefónu, bránenie mi v styku a v kontakte

s maloletou, neoznámenie miesta pobytu matky s dieťaťom atď.), ako aj berúc do úvahy

charakter samotného „návratového konania“ (v ktorom sa kladie dôraz na rýchlosť

konania), upozornil vykonávajúci súd na tú skutočnosť, že existuje významné a odôvodnené

riziko, že matka sa bude usilovať o ukrývanie dieťaťa za účelom zmarenia výkonu

rozhodnutia... Takéto správanie matky je nežiaduce nielen z dôvodu uskutočnenia výkonu

rozhodnutia, ale predovšetkým z dôvodu zabránenia ďalšej traumatizácie našej dcérky...

Z týchto dôvodov som otec vo svojom návrhu na nariadenie výkonu rozhodnutia žiadal

konajúci súd o uskutočnenie výkonu rozhodnutia podľa , a teda bez

vykonania úkonov a opatrení smerujúcich k dobrovoľnému splneniu povinnosti.

Dňa 02.08.2017, po nahliadnutí do súdneho spisu som otec... zistil, že k nariadeniu

výkonu rozhodnutia k tomuto dátumu nielenže nedošlo, ale vykonávajúci súd zaslal matke...

návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia zo dňa 06.07.2017 a požiadal ju o oznámenie

adresy, na ktorej sa s maloletou zdržuje, ako aj o uvedenie dôvodov, ktoré matke bránia

v realizovaní povinnosti navrátiť maloleté dieťa...

... vykonávajúci súd vyhotovil dva listy v rovnaký deň (10.07.2017). Prvým listom

bola Výzva adresovaná matke, v ktorej žiada matku o oznámenie dôvodov dobrovoľného

nesplnenia povinnosti (navrátiť dieťa do Fínska). Druhým listom vyhotoveným v ten istý deň

bolo dožiadanie smerované Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, v ktorom

vykonávajúci súd informuje Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava o z obsahu

spisu nevyplývajúcich dôvodoch na strane matky, ktoré by mali údajne matke brániť

v dobrovoľnom splnení povinnosti uloženej matke súdnym rozhodnutím. Otec dôrazne

namietam takýto postup súdu, keďže z obsahu spisu nevyplýva, že by sa matka osobne

súdom uvádzaných dôvodov v rozhodnom čase (ku dňu 10.07.2017) dovolávala. Takéto

konanie vykonávajúceho súdu je nezrozumiteľné a nemožno ho vyhodnotiť inak, ako

odporujúce ustanoveniam štvrtej časti o výkone rozhodnutia vo veciach maloletých.

Obdobné dôvody, ako vykonávajúci súd nedôvodne označil v dožiadaní zo dňa

10.07.2017 adresovanom Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, boli matkou

uvádzané aj v konaní o nariadenie návratu maloletého dieťaťa do cudziny... Ak by

vykonávajúci súd konal s náležitou starostlivosťou, z odôvodnení rozhodnutí... by sa

vykonávajúci súd dozvedel, že matka v konaní ani jeden z ňou uvedených dôvodov pre

vyhýbanie sa návratu do Fínska ničím nezdôvodnila a na preukázanie svojich tvrdení súdu

nepredložila žiadne relevantné dôkazy.

Z odôvodnení uvedených rozhodnutí súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu je

možné taktiež oboznámiť sa s právnym názorom konajúcich súdov, ktoré matkou uvádzané

dôvody náležite posudzovali. Keďže ide o totožné dôvody a obavy zo strany matky, ktoré už

boli riadne prejednané v konaní o nariadenie návratu maloletého dieťaťa do cudziny súdom

prvej inštancie a odvolacím súdom, otec zastávam názor, že posudzovanie týchto dôvodov

zo strany vykonávajúceho súdu je v rozpore s princípom právnej istoty a legitímneho

očakávania.

Otec zastávam názor, že vykonávajúci súd nebol oprávnený pred nariadením výkonu

rozhodnutia oboznamovať matku s obsahom návrhu na nariadenie výkonu rozhodnutia.

Taktiež otec mám za to, že dôvody, pre ktoré sa matka odmieta podrobiť rozhodnutiu mal

vykonávajúci súd v súlade s Vyhláškou MS SR č. zisťovať inak, ako

prostredníctvom Výzvy adresovanej matke...

... zastávam názor, že vykonávajúci súd je povinný konať tak, aby nedošlo k zmareniu

výkonu rozhodnutia a k zmareniu odňatia dieťaťa. Takýmto konaním vykonávajúci súd

nielenže porušil ustanovenia , ale napriek odôvodnenej obave otca pred ukrývaním

maloletej matkou za účelom marenia výkonu rozhodnutia (riadne podloženej listinnými

dôkazmi), vykonávajúci súd týmto postupom vytvoril priestor matke pre prijatie takých

krokov, ktoré v konečnom dôsledku môžu viesť k zmareniu odňatia dieťaťa a k pokračovaniu

v traumatizácii dieťaťa.

Na deň 10.08.2017 bola súdom nariadená realizácia výkonu rozhodnutia

odovzdaním maloletej otcovi. Keďže sa matka s dcérkou nezdržiavali doma... došlo

k ukončeniu realizácie výkonu aj napriek tomu, že v telefonickom rozhovore matky

so zástupkyňou ÚPSVaR Bratislava pani sa sudkyňa dozvedela o tom, že sa

matka nachádza v kancelárii právneho zástupcu matky ... Otec mám za

to, že neexistoval objektívny dôvod na to, aby sa nepokračovalo v realizácii výkonu

rozhodnutia, keďže sa matka nachádzala v Bratislave. Konajúca sudkyňa však ukončila

realizáciu výkonu rozhodnutia s tým, že „do kancelárie sa nepôjde“.

Vzhľadom na vyššie uvedené otec zastávam názor, že došlo k predčasnému upusteniu

od realizácie výkonu rozhodnutia, napriek tomu, že súd poznal miesto, na ktorom sa matka

aktuálne zdržiavala...

Otec som vo svojom Vyjadrení zo dňa 28.08.2017 upriamil pozornosť

vykonávajúceho súdu na medzinárodné záväzky Slovenskej republiky týkajúce sa

dodržiavania práv dieťaťa, ktoré sa Slovenská republika zaviazala dodržiavať,

predovšetkým na požadovanú rýchlosť konania. Otec som zároveň vykonávajúcemu súdu

prezentoval ustálenú judikatúru ESĽP, z ktorej jednoznačne vyplýva, že prieťahy v priebehu

vykonávacieho konania nemožno akceptovať a že slovenské štátne orgány sú v tomto

prípade povinné prijať všetky opatrenia, ktoré je možné od nich očakávať na uľahčenie

výkonu rozhodnutia o návrate, a tak zabezpečiť plnenie medzinárodných záväzkov

Slovenskej republiky.

Napriek vyššie uvedeným urgenciám a podaniam som otec počas nahliadania do

súdneho spisu dňa 12.09.2017 zistil nasledovné skutočnosti:

- matke bola zaslaná výzva súdu, ktorou súd matku požiadal o oznámenie

kontaktných údajov na psychologičku . Vašu pozornosť si však dovoľujem

upriamiť na lehotu 20 dní od doručenia výzvy, ktorú vykonávajúci súd stanovil matke na

oznámenie tak triviálnej skutočnosti, ktorú si vykonávajúci súd mohol zabezpečiť aj inak

(z verejne dostupných informácií). Takýto postup vykonávacieho súdu otec považujem

za konanie spôsobujúce nedôvodné prieťahy v konaní a v rozpore s primárnou povinnosťou

prijať všetky opatrenia, ktoré je možné očakávať na uľahčenie výkonu rozhodnutia

o návrate;

- listom zo dňa 18.08.2017 požiadal vykonávací súd o poskytnutie súčinnosti

Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže, ktorý bol podpísaný

- vyššou súdnou úradníčkou. Obsah žiadosti je zmätočný

a prieči sa samotnému predmetu konania o nariadenie výkonu rozhodnutia, keď uvedený

list obsahuje údaje pre vykonávacie konanie irelevantné a ktoré nie sú ani predmetom tohto

konania (napr. otázka posudzovania kde má dieťa vytvorené sociálne väzby, zabezpečenú

zdravotnú starostlivosť, aké miesto dieťa vníma ako domov, atď.)... Z odpovede Centra pre

medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže (úradný záznam zo dňa 05.09.2017)

vyplynulo, že Centrum na základe žiadosti súdu zo dňa 18.08.2017 iniciovalo komunikáciu

so zahraničnými sudcami z Nemecka a Veľkej Británie. Do súdneho spisu nebola však

založená pôvodná e-mailová komunikácia medzi Centrom pre medzinárodnoprávnu

ochranu detí a mládeže a oslovenými sudcami a ani pôvodné odpovede oslovených sudcov.

Otec poukazujem na to, že správy vypracované a jej postupy som

otec spochybňoval aj v konaní o návrat maloletej do Fínska, s čím sa súd prvej inštancie

a aj odvolací súd už vysporiadali v konaní samotnom a na tieto správy (ktoré boli v hrubom

rozpore so zisteniami kolízneho opatrovníka) neprihliadli. Preto otec zastávam názor, že

vykonávací súd nie je oprávnený v štádiu výkonu rozhodnutia opätovne posudzovať matkou

predkladané správy z psychologického vyšetrenia maloletej, ktoré matka predložila a ktoré

boli vypracované tou istou psychologičkou, na základe objednávky matky a bez toho, aby

mohla psychologička vyšetriť dieťa aj v prítomnosti otca...

Dňa 20.10.2017 mi bolo otcovi prostredníctvom môjho právneho zástupcu doručené

Uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. -138 zo dňa 19.10.2017, ktorým

vykonávajúci súd rozhodol o odklade výkonu rozhodnutia...

Proti vyššie citovanému uzneseniu som otec podal dňa 06.11.2017 odvolanie, ktoré

však do dnešného dňa (po uplynutí ďalších 2 mesiacov) nebolo predložené odvolaciemu

súdu na rozhodnutie.

Otec vzhľadom na okolnosti prípadu považujem rozhodnutie vykonávajúceho súdu

o odklade výkonu rozhodnutia na obdobie 9 mesiacov za bezprecedentne arbitrárne,

nedostatočne odôvodnené, odporujúce samotnej filozofii a princípom medzinárodných

zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná a v konečnom dôsledku poškodzujúce

maloletú a jej práva obsiahnuté v samotnom Dohovore o právach dieťaťa...

V Nariadení Brussel II bis je zdôraznená rýchlosť konania a je povinnosťou

členských štátov EÚ prijať také opatrenia, aby rozhodnutie, ktorým je nariadený návrat,

bolo bezodkladne vykonané, a to práve z dôvodu, aby súd s právomocou (v tomto prípade

fínsky súd) mohol rozhodnúť o opatrovníckych právach k dieťaťu...

V prípade H.N. v Poľsko ESĽP konštatoval, že ani prieťahy v priebehu

vykonávacieho konania nie je možné akceptovať, ak k nim došlo v dôsledku skutočnosti, že

matka tajila svoj pobyt a pobyt dieťaťa, ak justičné orgány neprijali potrebné opatrenia na

zistenie jej pobytu a na predchádzanie tomu, aby sa skrývala. ESĽP zároveň konštatoval, že

zmena rozhodujúcich skutočností môže výnimočne odôvodniť nevykonanie konečného

rozhodnutia o návrat, ale súd musí byť presvedčený o tom, že túto zmenu relevantných

skutočností nie je možné pričítať tomu, že štátne orgány neprijali všetky opatrenia, ktoré je

možné od nich očakávať na uľahčenie výkonu rozhodnutia o návrat (rozsudok ESĽP vo veci

Sylvester v. Austria, č. 36812/97 a 40104/98, (2003) 37 E.H.R.R. 17)

V súvislosti s vyššie citovanou ustálenou rozhodovacou praxou ESĽP som otec

presvedčený o tom, že práve v dôsledku konania slovenských štátnych orgánov (súdov), a to

predovšetkým samotnou dĺžkou vykonávacieho konania, dochádza k tomu, že matke je

vytvorený dostatočný priestor na masívnu manipuláciu maloletej citové vydieranie

a vyvolávanie pocitov strachu a úzkosti z jej návratu do Fínska. V neposlednom rade je

matke takýmto konaním vykonávacieho súdu vytvorený ďalší neprimerane dlhý časový

priestor na bránenie mi otcovi styku s mojou dcérkou a tým aj k pôsobeniu na naše

vzájomné citové odcudzovanie sa. Práve v dôsledku uvedeného konania matky sa v dôsledku

plynutia času môžu meniť relevantné skutočnosti (napr. vzťah ku mne, jej otcovi),

na ktoré sa však v súlade s vyššie uvedenou judikatúrou ESĽP matka odvolávať nemôže

a takúto zmenu relevantných skutočnosti ani nemožno použiť ako dôvod na

odklad/upustenie výkonu rozhodnutia.

V súvislosti so samotnou dĺžkou vykonávacieho konania otec zdôrazňujem tú

skutočnosť, že k rozhodnutiu o odklade výkonu rozhodnutia došlo po takmer 4-mesačnom

vykonávacom konaní, čo je z pohľadu požiadavky na rýchlosť konania (6 týždňov)

neprípustný postup. Navyše za uvedené obdobie vykonávací súd neuskutočnil ani žiadne

úkony a opatrenia smerujúce k tomu, aby došlo k dobrovoľnému splneniu povinnosti

zo strany povinnej matky v súlade s . Vykonávací

súd sa za uvedené obdobie ani neusiloval o ďalší pokus uskutočnenia výkonu rozhodnutia

napriek mojej opakovanej žiadosti a nedošlo tak ani k situácii, že by bol vykonávací súd

konfrontovaný s reakciou samotnej maloletej . Otec zastávam názor, že vykonávací

súd konal v príkrom rozpore so svojou primárnou povinnosťou prijať všetky opatrenia,

ktoré je možné očakávať na uľahčenie výkonu rozhodnutia o návrate, keď počas aktuálne

6 mesačného vykonávacieho konania neurobil jediný úkon smerujúci k uľahčeniu výkonu

rozhodnutia.

Otec mám za to, že vykonávací súd si pri rozhodnutí o odklade výkonu rozhodnutia

arbitrárnym spôsobom osvojil argumentáciu matky, bez toho, aby sa zaoberal

argumentáciou mňa otca a hlavne bez toho, aby jeho rozhodnutie vychádzalo z obsahu

samotného súdneho spisu. Dĺžku lehoty (9 mesiacov), počas ktorej má byť výkon

rozhodnutia odložený, súd nijakým spôsobom nezdôvodnil. Otec som presvedčený o tom, že

z obsahu spisu nevyplýva, že by život, zdravie alebo priaznivý vývoj maloletej bol

samotným výkonom rozhodnutia vážne ohrozený a preto tvrdím, že v čase vydania

rozhodnutia o odklade výkonu rozhodnutia neboli splnené zákonné podmienky pre odklad

výkonu rozhodnutia podľa .

... konanie o nariadenie výkonu rozhodnutia vedené pred Okresným súdom

Bratislava I pod sp. zn. malo byť ukončené v lehote 6-ich týždňov.

Otec zastávam názor, že činnosť vykonávacieho súdu nemožno hodnotiť inak ako

nesprávnu, nesústredenú a neefektívnu, ktorou vykonávací súd priamo zapríčinil porušenie

(dohovorom) zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,

keďže jeho činnosť nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa mojich práv...

Vykonávacie konanie otec považujem vo vzťahu k posúdeniu právnej a faktickej

zložitosti veci, o ktorej súd rozhoduje, za neporovnateľne jednoduchšie a aj napriek tomu

uvedené konanie prebieha už takmer rovnako dlhú dobu, ako samotné konanie vo veci

samej, pričom vo veci samej rozhodovali dva súdy - súd prvej inštancie a odvolací súd.

Berúc do úvahy rozhodnutie vykonávacieho súdu o odklade výkonu rozhodnutia na obdobie

9 mesiacov, samotné vykonávacie konanie iba pred súdom prvej inštancie by mohlo

dvojnásobne presiahnuť dĺžku konania vo veci samej. Takýto postup vykonávacieho súdu

otec považujem za arbitrárny a spôsobujúci zbytočné prieťahy v konaní.

... žiadam o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 10.000.-

EUR, a to predovšetkým z dôvodu dlhotrvajúcej právnej neistoty v konaní, ktoré malo byť

práve s poukazom na povahu veci ukončené do 6 ich týždňov od podania návrhu. Namiesto

šiestich týždňov uvedené konanie o návrat maloletej do Fínska trvá už takmer

1 a pol roka, pričom posledných 6 mesiacov sa moja maloletá dcéra zdržiava na území

Slovenskej republiky aj napriek právoplatnému a vykonateľnému rozhodnutiu o nariadení

návratu do Fínskej republiky a iba z dôvodu, že príslušné slovenské orgány nedokážu

uskutočniť výkon rozhodnutia, ktoré vychádza z medzinárodných zmlúv, ktorými je

Slovenská republika viazaná a ktoré svojimi princípmi práve chránia najlepší záujem

maloletého dieťaťa nebyť neoprávnene premiestňované alebo zadržiavané. Dĺžkou

vykonávacieho konania dochádza k situáciám, keď mi matka bráni vo výkone mojich

rodičovských práv a povinností k mojej dcérke...

Za najvypuklejší negatívny dôsledok dlhotrvajúceho vykonávacieho konania však

otec považujem stav pretrvávajúcej právnej neistoty, v ktorej sa ako rodina nachádzame,

keďže jediný súd s právomocou konať o rozvode a úprave výkonu rodičovských práv

a povinností k našej maloletej dcérke do rozvodu a po rozvode je príslušný súd vo Fínskej

republike. Tento však nemôže konať skôr, kým dcérka nebude fakticky na územie Fínskej

republiky navrátená a nebude riadne preverené jej výchovné prostredie. Takýto stav, keď je

na jednej strane určené, že miestom obvyklého pobytu maloletej je Fínska

republika, kam sa má aj navrátiť, avšak z dôvodu dlhotrvajúceho vykonávacieho konania

vlastne nevieme, či vôbec dôjde k jej navráteniu do Fínskej republiky, otec považujem za tak

výrazný negatívny dôsledok bezprecedentne predlžovaného vykonávacieho konania, ktorý

vážnym spôsobom zasahuje do môjho a práva na rodinný a súkromný život.»

4. Na základe uvedenej sťažnostnej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný

súd nálezom vyslovil porušenie jeho základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní, prikázal

okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov, priznal

sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a úhradu trov konania

v sume 390,50 €.

5. Pred predbežným prerokovaním veci sa po predchádzajúcej výzve ústavného súdu

k sťažnosti vyjadrila predsedníčka okresného súdu v prípise sp. zn.

zo 7. februára 2018, z ktorého vyplynulo, že súhlasí s upustením od ústneho prejednania

sťažnosti, a v ktorom k veci uviedla:

„Po preštudovaní spisového materiálu v časti, v ktorej sťažovateľ v predmetnom

konaní namieta prieťahy som na základe prehľadu jednotlivých úkonov a vyjadrenia

zákonnej sudkyne dospela k záveru, že súd koná priebežne a nedochádza k prieťahovosti

namietanej sťažovateľom.“

6. Súčasť vyjadrenia okresného súdu tvorí vyjadrenie zákonnej sudkyne v danej veci,

z ktorého vyplýva:

„Ako zákonná sudkyňa mám za to, že uvedený postup by bol práve naopak

v priamom rozpore s postupom, zakotveným vo Vyhláške MS SR č. , ktorou sa

ustanovujú podrobnosti výkonu rozhodnutia vo veciach maloletých, ktorá nepozná

a nerozlišuje spôsob postupu súdu, v prípade ak ide o výkon rozhodnutia o vykonanie

návratu alebo o výkon iného rozhodnutia vo veciach maloletých. Uvedené môže vyplývať

iba z ust. , ako uviedol oprávnený, avšak rovnako aj nepredpokladá

použitie výlučne núteného výkonu rozhodnutia za každých okolností, pokiaľ ide o únos

maloletého, ale práve vtedy, ak by to bolo vzhľadom na okolnosti potrebné. Pričom to, či sú

tu okolnosti nevyhnutne potrebné na voľbu výlučne nútenej formy výkonu rozhodnutia,

oproti pokusu o dobrovoľnú formu, nemožno zistiť a ustáliť nijakým spôsobom, ako

postupom priamo predpokladaným vyhláškou, a to 1. vyjadrením povinného rodiča, či má

alebo nemá ospravedlniteľné dôvody pre neplnenie rozhodnutia, 2. zabezpečením správy

zo šetrení pomerov u povinného rodiča, sprostredkovane UPSVaR-om, ako tretím,

nezaujatým subjektom, 3. zisťovaním dopytom na oprávneného rodiča, či dôvody

nepodrobovania sa naďalej trvajú. Až po vyhodnotení a dôkladnom posúdení bodov 1. až 3.

je potrebné nariadiť začatie výkonu rozhodnutia podľa ust. § 377 ods. 1 a zároveň

rozhodnúť, či samotné uskutočnenie výkonu rozhodnutia sa bude realizovať pokusom

o dobrovoľnú formu plnenia (výzva s upozornením; a alebo pokuta; a alebo zastavenie

rodičovského príspevku a prídavku) alebo priamo nútenou formou plnenia, odobratím

dieťaťa. V danom prípade vytýkaných šetrení súd v súlade s postupom, predpokladaným

vyhláškou, vykonal úkony potrebné k rozhodnutiu, či v danom prípade zvolí pokus

o dobrovoľné plnenie alebo nútený výkon. Súd vyhodnotil, že v danom prípade, vzhľadom

na okolnosti - preukázané pretrvávanie nepodrobovaniu sa rozhodnutiu zo strany

povinného, uznesením rozhodol tak, že výkon rozhodnutia sa uskutoční, k čomu aj došlo.

Ďalej uvádzam, že vo vykonávacom konaní nemožno vychádzať iba zo šetrení,

realizovaných v základnom konaní a tieto kopírovať, ale v súlade s postupom vo vyhláške je

súd povinný vykonávať vlastné šetrenia. Z uvedeného dôvodu som sa nemohla stotožniť

s názorom oprávneného, že súd vykonaným postupom prispel k zmareniu návratu maloletej

do miesta jej obvyklého pobytu, čo malo mať za následok vytvorenie priestoru pre matku na

jej následne ukrývanie sa. Som toho názoru, že matka-povinná, rovnako ako oprávnený,

disponovala a disponuje právoplatným rozhodnutím, ktorým bol nariadený návrat

maloletej, je si vedomá svojej povinnosti, preto sa o útek, prípadne o skrývanie sa, mohla

a môže pokúsiť kedykoľvek, t. j. nezávisle od toho, či mala alebo nemala vedomosť o tom, že

návrh na nariadenie výkonu spomínaného rozhodnutia už bol alebo nebol na súde podaný

a čo bolo jeho obsahom. Vzhľadom na uvedené, považujem zvolený postup za štandardný,

ktorý sa realizuje v každom prípade, nielen pokiaľ ide o prípad oprávneného, nakoľko

súčasná právna úprava v súvislosti s nariadkovaním výkonu rozhodnutia a v súvislosti

s voľbou prostriedkov samotného uskutočnenia výkonu zohľadňuje záujem maloletého

dieťaťa, s ktorým je v nepochybnom rozpore nútené realizovanie akejkoľvek povinnosti...

Ďalšie vytýkané okolnosti oprávneného v súvislosti so stanovenou neprimerane dlhou

lehotou 20 dní pre psychologičku za účelom opätovného vypočutia

maloletej, ako aj postup súdu v súvislosti so zisťovaním doterajšej praxe súdov iných

členských štátov ohľadne výkonov rozhodnutí o návrat maloletých v zahraničí,

vyhodnocujem ako prejav nespokojnosti oprávneného s tým, že nedošlo k voľbe nútenej

formy realizovania povinnosti, a to i napriek psychickému stavu maloletej a dôsledkom

takejto formy pre ďalší vývin maloletej. Pričom uvedené úkony nespôsobili žiadne prieťahy

v konaní. Jediné predĺženie v konaní bolo spôsobené nemožnosťou nakontaktovať sa na

psychologičku , pretože súd nemohol zistiť jej adresu a kontakt a nemohol

tak za účelom riadneho rozhodnutia o návrhu matky na odklad výkonu posúdiť, či správa,

ktorú matka predložila spolu s návrhom na odklad bola skutočná alebo fiktívna.

Záverom uvádzam, že i napriek skutočnosti, že v konaní o výkon rozhodnutia sa za

existujúceho stavu javilo ako jediné vhodné riešenie odloženie výkonu rozhodnutia na

nevyhnutne potrebný čas, došlo zároveň k prijatiu neodkladného opatrenia, ktorým sa obom

rodičom maloletej... uložila povinnosť podrobovať sa psychologickému poradenstvu...“

7. Ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. zistil tento

priebeh napadnutého konania:

- 7. júla 2017 bol na okresnom súde podaný návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia

– uznesenia Okresného súdu Bratislava I č. k. -456 z 24. januára 2017,

- 10. júla 2017 uznesením č. k. -27 okresný súd ustanovil Úrad práce,

sociálnych vecí a rodiny Bratislava (ďalej len „úrad práce“) za opatrovníka maloletej

, vyzval matku na uvedenie ospravedlniteľných dôvodov brániacich jej v realizácii

výkonu rozhodnutia a požiadal úrad práce o prešetrenie pomerov u matky a zistenie príčin

nepodrobovania sa plneniu povinnosti,

- sťažovateľ podaním doručeným okresnému súdu 4. augusta 2017 žiadal o okamžitý

výkon rozhodnutia,

- 8. augusta 2017 okresný súd uznesením sp. zn. nariadil uskutočnenie

výkonu rozhodnutia prevzatím maloletej 10. augusta 2017 v čase o 7.30 h z bytu na

, a požiadal úrad práce, Obvodné oddelenie Policajného zboru

Staré Mesto – stred a psychológa o súčinnosť pri realizácii výkonu,

- 10. augusta 2017 v čase o 7.30 h na , za prítomnosti

všetkých zúčastnených osôb, ktoré o prítomnosť žiadal, okresný súd uskutočnil výkon

rozhodnutia, pri ktorom k úspešnému prevzatiu a odovzdaniu maloletej do rúk oprávneného

nedošlo, pretože matka svoje bydlisko krátko pred realizovaním výkonu opustila,

- 15. augusta 2017 okresný súd zaslal podanie matky označené ako návrh na odklad

výkonu rozhodnutia na vyjadrenie oprávnenému,

- 18. augusta 2017 okresný súd požiadal Centrum pre medzinárodnú ochranu detí

a mládeže o sprostredkovanie doterajšej praxe pri prevzatí a odovzdaní maloletého dieťaťa

do rúk oprávneného rodiča v prípade, ak je predpoklad, že návrat dieťaťa do miesta jeho

obvyklého pobytu pôsobí na dieťa traumatizujúco,

- 30. augusta 2017 sťažovateľ podal vyjadrenie k návrhu matky na odklad výkonu

a požadoval urýchlený výkon rozhodnutia,

- 5. septembra 2017 okresný súd spísal úradný záznam o zaslaných odpovediach

sudcu z Nemecka a Veľkej Británie,

- 8. septembra 2017 okresný súd požiadal matku o súčinnosť, a to o oznámenie

kontaktu na psychologičku, ktorá mala údajne vykonať pohovor s maloletou, a následne ju

požiadal o opätovné vykonanie pohovoru s maloletou a o sprostredkovanie odpovedí na

otázky dôležité pre rozhodnutie o návrhu matky na odklad výkonu rozhodnutia,

- 5. októbra 2017 dopytovaná psychologička zaslala odpoveď a vstup do konania

oznámila prokurátorka,

- 19. októbra 2017 uznesením č. k. -136 okresný súd odložil výkon

rozhodnutia, ktorým nariadil návrat maloletej do cudziny, na obdobie 9 mesiacov a nariadil

neodkladné opatrenie, ktorým rodičom maloletej uložil povinnosť podrobiť sa

psychologickému poradenstvu pre účely uľahčenia priebehu výkonu rozhodnutia (v poučení

bola nesprávne uvedená prípustnosť odvolania proti výroku o odklade výkonu rozhodnutia,

pozn.),

- 6. novembra 2017 sťažovateľ doručil okresnému súdu odvolanie proti uzneseniu

o odklade výkonu rozhodnutia a sťažnosť na prieťahy v konaní,

- 8. novembra 2017 okresný súd zaslal odvolanie sťažovateľa na vyjadrenie

účastníkom konania,

- 22. novembra 2017 podala odvolanie proti uzneseniu o odklade výkonu rozhodnutia

prokurátorka,

- 23. novembra 2017 okresný súd zaslal odvolanie prokurátorky na vyjadrenie

účastníkom konania,

- 11. decembra 2017 matka doručila okresnému súdu vyjadrenie k odvolaniu

sťažovateľa a prokurátorky,

- 12. decembra 2017 okresný súd zaslal vyjadrenie matky na vyjadrenie ostatným

účastníkom,

- 18. decembra 2017 okresný súd zaslal odvolanie sťažovateľa a vyjadrenie matky

k nemu na vyjadrenie prokurátorke,

- 2. januára 2018 matka podala okresnému súdu vyjadrenie k odvolaniu

prokurátorky, ktoré okresný súd 11. januára 2018 zaslal ostatným účastníkom,

- 1. februára 2018 podala matka okresnému súdu novú psychologickú správu,

- Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. z 24. apríla 2018

uznesenie sťažovateľa a prokurátorky odmietol ako procesne neprípustné s poukazom na

nesprávne poučenie obsiahnuté v odvolaním napadnutom uznesení okresného súdu.

8. Uznesením sp. zn. zo 6. marca 2018 ústavný súd prijal sťažnosť

sťažovateľa na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) v rozsahu označených práv.

9. Sťažovateľ po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie v reakcii na vyjadrenie okresného

súdu zo 7. februára 2018 vo svojom podaní doručenom 11. mája 2018 okrem iného uviedol:

„... týmto oznamujem, že súhlasím s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho

pojednávania v tejto veci.

... zákonná sudkyňa sa v predmetnom vyjadrení nedotkla pre toto konanie

najpodstatnejších okolností prípadu a nezdôvodnila, prečo počas celého vykonávacieho

konania (od 07.07.2017) nedošlo zo strany vykonávacieho súdu k prijatiu opatrení na

uľahčenie výkonu rozhodnutia o návrate, a to aj napriek mojim urgenciám, v ktorých som si

dovolil upriamovať pozornosť zákonnej sudkyne na medzinárodné záväzky SR, ako aj na

judikatúru ESĽP.

Zákonná sudkyňa vo svojom Vyjadrení nevysvetlila ani postup vykonávacieho súdu

vo vzťahu k mnou tvrdenej námietke o nesprávnej, nesústredenej a neefektívnej činnosti

súdu, ktorou práve podľa môjho názoru vykonávajúci súd priamo zapríčinil porušenie

(dohovorom) zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

... upriamujem pozornosť Ústavného súdu SR na to, že zákonná sudkyňa nikdy

nevyzvala povinnú k dobrovoľnému plneniu právoplatného a vykonateľného rozhodnutia,

nevytýčila jediné pojednávanie vo veci, neuložila povinnej jedinú poriadkovú pokutu,

nenariadila psychologické vyšetrenie maloletej za prítomnosti mňa sťažovateľa

(s cieľom zistiť vzťah otec - dieťa), dokonca ani nemala možnosť vidieť maloletú v kontakte

so mnou sťažovateľom.

Na základe čoho sa zákonná sudkyňa rozhodla nekonať za účelom dosiahnutia

dobrovoľného splnenia právoplatného a vykonateľného rozhodnutia o návrate maloletej

do Fínska, aby v konečnom dôsledku predišla nútenému výkonu rozhodnutia,

sťažovateľovi z Vyjadrenia zákonnej sudkyne mi nie je zrejmé.“

10. Podaním doručeným ústavnému súdu 22. mája 2018 sťažovateľ predložil

rovnopis uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 24. apríla 2018

a doplnil svoju sťažnosť v podstatnom takto:

„Dňa 14.05.2018 mi bolo... doručené rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave

č.k.21CoE/37/2018-205 zo dňa 24.04.2018, ktorým odvolací súd moje odvolanie... v celom

rozsahu zamietol, a to z dôvodu neprípustnosti v zmysle .

V dôsledku odmietnutia môjho dovolania odvolacím súdom nadobudlo Uznesenie

Okresného súdu Bratislava I č.k. -136 zo dňa 19.10.2017 právoplatnosť.

... týmto doplňujúcim podaním žiadam ústavný súd, aby v prípade, že vyhovie mojej

sťažnosti zo dňa 10.01.2018 postupoval v súlade s a zrušil Uznesenie

Okresného súdu...“

11. Sťažovateľ doplnil aj petit svojej sťažnosti tak, že znie:

„1. Základe právo , na spravodlivé prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a právo na

prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.

porušené bolo.

2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I č.k. -136 zo dňa 19. 10. 2017

sa zrušuje.

3. Okresnému súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. prikazuje

konať bez zbytočných prieťahov.

4. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- EUR, ktoré je

Okresný súd Bratislava I povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia nálezu.

5. Okresný súd Bratislava I je povinný uhradiť trovy právneho

zastúpenia v sume 585,80 EUR na účet jeho právneho zástupcu do 2 mesiacov od doručenia

nálezu.“

12. Z evidencie vlastnej rozhodovacej činnosti ústavný súd zistil, že matka maloletej

a maloletá podali sťažnosť podľa proti uzneseniu okresného

súdu sp. zn. z 24. januára 2017, ktorým bol nariadený návrat maloletej

do krajiny obvyklého pobytu, a proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 31. mája 2017, ktorým bolo toto uznesenie potvrdené.

Ide o rozhodnutie, ktoré je predmetom výkonu v konaní napadnutom touto sťažnosťou.

O sťažnosti matky a maloletej rozhodol ústavný súd uznesením sp. zn.

zo 6. júla 2017 tak, že ju odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti a v odvodnení

okrem iného uviedol:

„Krajský súd v spojení s okresným súdom v napadnutých uzneseniach skúmali

relevantné aspekty pre rozhodnutie o návrhu navrhovateľa na návrat maloletej na územie

Fínskej republiky...

Konajúce súdy sa vysporiadali aj s otázkou, či je daná existencia dôvodov, pre ktoré

by nenariadili návrat maloletej...

Ústavný súd zastáva názor, že krajský súd v spojení s okresným súdom vo svojich

rozhodnutiach odôvodnili svoje závery týkajúce sa nariadenia návratu maloletej na územie

Fínskej republiky dostatočne, preto právne závery konajúcich súdov nepovažuje za zjavne

neodôvodnené. Odôvodnenie napadnutých uznesení predstavuje adekvátny podklad výroku

napadnutého uznesenia okresného súdu o nariadení návratu maloletej a súvisiacich výrokov.

Rovnako tak aplikácia a výklad príslušných ustanovení Haagskeho dohovoru, nariadenia

č. 2201/2003 a Dohovoru o právach dieťaťa týmito súdmi rešpektuje zmysel a účel týchto

ustanovení, sú logické, preto právne závery krajského súdu v spojení s okresným súdom nie

sú arbitrárne...

... poukazuje ústavný súd aj na to, že je sčasti vecou sťažovateľky, aby svojím

konaním eliminovala negatívne dôsledky návratu maloletej na územie Fínskej republiky.

Z napadnutých uznesení vyplýva, že vo Fínsku majú s maloletou k dispozícii rodinný dom,

ktorý pre nich navrhovateľ udržiava, preto môže spolu s maloletou vycestovať aj

sťažovateľka... Je potrebné rešpektovať aj záujem maloletej na kontakte s otcom –

navrhovateľom a jeho opatrovnícke právo (právo styku) nemožno ignorovať a eliminovať.

Ďalšie otázky, ktoré zjavne presahujú rámec konania o návrate, t. j. rozvod manželstva

sťažovateľky a navrhovateľa a úprava výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej,

odôvodnenosť skutočností uvedených v trestnom oznámení sťažovateľky proti

navrhovateľovi, budú nepochybne riešiť príslušné orgány Fínskej republiky. Všetky

uvedené skutočnosti sú prirodzeným dôsledkom tzv. zmiešaných manželstiev, t. j.

manželstiev osôb – štátnych príslušníkov rôznych štátov a spoločného pobytu v tretej

krajine, ktorých si tieto osoby musia byť vedomé a v zásade sa týmto dôsledkom musia

podriadiť. “

13. Vzhľadom na oznámenia predsedníčky okresného súdu a právnej zástupkyne

sťažovateľa, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd

v súlade s upustil od ústneho pojednávania, pretože

dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu

v napadnutom konaní

14. Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

15. Sťažovateľ sa v posudzovanej veci domáha vyslovenia porušenia svojho

základného práva podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, ako aj porušenia práva na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

16. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.

).

17. Pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa

vychádza ústavný súd zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa

rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (m. m. ).

18. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

19. Táto povinnosť súdu a sudcu s účinnosťou od 1. júla 2016 aj vo vzťahu k výkonu

rozhodnutia vo veciach maloletých vyplýva zo Civilný

mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“), najmä z jeho čl. 5 ods. 2 a čl. 12. Podľa čl. 5

ods. 2 súd postupuje z úradnej povinnosti na základe zákona na účely prejednania

a rozhodnutia veci tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná. Podľa súd

postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza

zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania

účastníkov konania a iných osôb.

20. Osobitosť výkonu rozhodnutí o návrate dieťaťa, ktoré bolo na územie Slovenskej

republiky neoprávnene premiestnené alebo je na jej území neoprávnene zadržiavané,

spočíva v špecifickej povahe týchto rozhodnutí, ktoré sú vydávané justičnými orgánmi

Slovenskej republiky na základe prameňov medzinárodného práva súkromného, konkrétne

Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (ďalej len

„Haagsky dohovor“) a európskeho práva, konkrétne nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003

z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských

veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES)

č. 1347/2000 (ďalej len „nariadenie rady“). Nútený výkon takéhoto rozhodnutia, aj keď je

upravený v rámci výkonu rozhodnutia vo veciach maloletých ( a nasl. ), je

špecifickým druhom výkonu rozhodnutia. Ide o výkon rozhodnutia podľa medzinárodnej

zmluvy, pri ktorom je potrebné prihliadať na účel Haagskeho dohovoru a nariadenia rady.

Účelom Haagskeho dohovoru a nariadenia rady je prioritne ochrana práv dieťaťa a jeho

okamžitý návrat do krajiny obvyklého pobytu (teda do pôsobnosti jeho zákonného sudcu),

ako aj ochrana práv toho z rodičov, ktorému sa neoprávneným premiestnením dieťaťa

porušili jeho opatrovnícke práva. Vzťah nariadenia rady k Haagskemu dohovoru je

komplementárny, teda vo vzťahoch medzi členskými štátmi Európskej únie sa prednostne

použije nariadenie rady pre rovnaký okruh otázok, ktoré rieši aj Haagsky dohovor (čl. 60

nariadenia rady); k tomu pozri aj nález sp. zn. zo 4. novembra 2016.

21. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom

v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd

v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (, , )

zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd

rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého

kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam

pre sťažovateľa (, , ). Podľa uvedených kritérií

posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

22.1 Pokiaľ ide o kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd

konštatuje, že konanie o výkon rozhodnutia vo veciach maloletých tvorí štandardnú

a pomerne početnú súčasť rozhodovacej činnosti súdov, pričom napriek špecifickej povahe

takéhoto konania vyžadujúcej citlivý prístup orgánov verejnej moci ho v zásade nemožno

považovať za zložitú vec. Zložitosť veci preto ústavný súd nepovažuje za skutočnosť, ktorá

by podstatnou mierou prispela k celkovej dĺžke napadnutého konania.

22.2 Ústavný súd pri posudzovaní označeného kritéria prihliadol aj na význam

predmetu konania pre sťažovateľa, ktorý sa v napadnutom konaní domáhal výkonu

právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu, ktorým bol nariadený návrat jeho

maloletej dcéry do krajiny jej obvyklého pobytu. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje,

že napadnuté konanie má vzhľadom na svoju povahu pre sťažovateľa mimoriadny význam,

keďže jeho výsledok má podstatný vplyv na možnosť riadneho výkonu rodičovských práv

a povinností sťažovateľa.

23. Správanie účastníkov konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či

v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa . Z obsahu

vyžiadaného spisu okresného súdu nevyplýva, že by celková dĺžka napadnutého konania

bola negatívne ovplyvnená správaním sťažovateľa. Na druhej strane správanie povinnej

(matky maloletej) malo zjavne negatívny vplyv na dĺžku napadnutého konania (podanie

návrhu na odklad z dôvodu v návratovom konaní už hodnoteného negatívneho vplyvu na

maloletú, nezdržiavanie sa v mieste pobytu v deň nariadeného výkonu napriek

predchádzajúcemu oznámeniu termínu). V tejto súvislosti však ústavný súd zdôrazňuje, že

bolo predovšetkým zodpovednosťou vo veci konajúceho okresného súdu, aby sa

vysporiadal so všetkými uplatnenými procesnými návrhmi a postupmi účastníkov tak, aby

bola naplnená z povahy predmetu napadnutého konania vyplývajúca požiadavka na

urýchlené rozhodnutie veci. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že

správaním sťažovateľa nemožno ospravedlňovať zjavne neprimeranú celkovú dĺžku

napadnutého konania.

24. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v napadnutom konaní

došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v napadnutom konaní. Ústavný

súd pritom vychádzal zo svojej konštantnej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné prieťahy

v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho

neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej

neistoty účastníkov konania (, , ).

25. Pri posudzovaní, či postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo

k zbytočným prieťahom, bolo podľa názoru ústavného súdu nevyhnutné prihliadnuť tiež na

osobitnú povahu napadnutého konania, v ktorom okresný súd rozhodoval o návrhu na súdny

výkon rozhodnutia, ktorým bol právoplatne nariadený návrat maloletej do krajiny jej

obvyklého pobytu po tom, čo v predchádzajúcom meritórnom návratovom konaní už súd

preskúmal všetky dôvody prípadného nenariadenia návratu zohľadňujúce práva dieťaťa

podľa čl. 12, čl. 13 a čl. 20 Haagskeho dohovoru a právne záväzným spôsobom tento návrat

nariadil. Rozhodnutie o nariadení návratu bolo preskúmané v odvolacom konaní a tiež

ústavným súdom s tým, že všetky uvedené súdne inštancie dospeli k rovnakému záveru

o neexistencii dôvodov vylučujúcich návrat maloletej. Účelom konania o výkon tohto

rozhodnutia nie je opätovne posudzovať dôvodnosť a vhodnosť návratu, ale urýchlene

realizovať rozhodnutie, ktoré už takéto posúdenie skôr vykonalo.

26. Špecifickosť výkonu rozhodnutia o nariadení návratu akcentuje aj dôvodová

správa k návrhu zákona, ktorým sa súčasťou právneho poriadku stal § 273a Občianskeho

súdneho poriadku (účinný od 1. januára 2002 do 30. júna 2016), v ktorej sa po odkaze na

rozhodnutia podľa Haagskeho dohovoru uvádza: „V týchto medzinárodných veciach je pri

výkone rozhodnutia na jednej strane žiaduce dodržať obdobný postup ako pri výkone

rozhodnutí o výchove detí, avšak súčasne je potrebné tento proces urýchliť a sprísniť.

Vzhľadom na špecifickú situáciu sa ukladanie pokút v týchto prípadoch neodporúča

a navrhuje sa mandatórne odňatie dieťaťa a vrátenie dieťaťa tomu, komu má byť podľa

rozhodnutia vrátené...“

27. Zároveň ústavný súd upriamuje pozornosť na fakt, že v zmysle čl. 11 ods. 3

nariadenia rady je rozhodnutie v súdnom konaní o nariadenie návratu do krajiny obvyklého

pobytu nevyhnutné vydať najneskôr do šiestich týždňov od podania žiadosti, ak tomu

nebránia výnimočné okolnosti. Ak návratové konanie, v ktorom je potrebné preskúmať

všetky okolnosti majúce relevanciu pre posúdenie dôvodnosti prípadného nenavrátenia

dieťaťa, v zásade nemá presiahnuť obdobie 6 týždňov, o to rýchlejšie je potrebné zabezpečiť

samotný výkon tohto rozhodnutia faktickým prevzatím a odovzdaním dieťaťa do krajiny

obvyklého pobytu.

28. Ústavný súd neprehliadol, že okresný súd sa pokúsil o realizáciu výkonu

rozhodnutia len raz – 10. augusta 2017, čo bolo zmarené neprítomnosťou matky a maloletej

na adrese bydliska. Okresný súd ani po bezprostrednom zistení okamžitého výskytu matky

s maloletou nepokračoval v realizácii výkonu, ktorý bez relevantného dôvodu ukončil, čo

nemožno považovať za efektívny postup v konaní o výkon rozhodnutia v tak citlivej

a neodkladnej veci.

29. Okresný súd po uplynutí obdobia 4 mesiacov, počas ktorého sa pokúsil

o samotnú faktickú realizáciu výkonu len jediný raz, uznesením sp. zn.

z 19. októbra 2017 odložil výkon rozhodnutia na obdobie 9 mesiacov a nariadil neodkladné

opatrenie, ktorým rodičom maloletej uložil povinnosť podrobiť sa psychologickému

poradenstvu pre účely uľahčenia priebehu prípadného výkonu rozhodnutia.

30. Ako už bolo uvedené, účelom konania podľa nariadenia rady, ako aj podľa

Haagskeho dohovoru je okamžitý návrat uneseného dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu,

a tým obnovenie stavu pred porušením, resp. vrátenie dieťaťa do pôsobnosti jeho zákonného

sudcu, aby ten mohol rozhodnúť o opatrovníckom práve. Pojem „opatrovnícke právo“

v Haagskom dohovore a nariadení rady (čl. 2 bod 9) zodpovedá v podmienkach právneho

poriadku Slovenskej republiky pojmu „rodičovské práva a povinnosti“.

31. Vychádzajúc z priebehu napadnutého konania popísaného v časti I tohto nálezu,

ústavný súd konštatuje, že okresný súd sa v napadnutom konaní už zdôraznenou

požiadavkou na urýchlené konanie v posudzovanej veci dôsledne neriadil, pričom jeho

postup v tomto konaní možno považovať za neefektívny, a teda nesmerujúci sústredene

k urýchlenému odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania. Ústavný súd v tejto

súvislosti poukazuje najmä na tú skutočnosť, že potrebu uskutočnenia psychologického

poradenstva nie je možné hodnotiť ako relevantný dôvod na odloženie výkonu rozhodnutia

o návrat maloletej do krajiny jej obvyklého pobytu. Okresným súdom uvádzané dôvody –

obavy maloletej z odlúčenia od matky či strach z presťahovania do inej krajiny – sú

prirodzeným negatívnym dôsledkom vzniknutej situácie a nevyhnutne sa musia objaviť

v prípade každého odlúčenia matky a dieťaťa. Sťažovateľ však zabezpečil vhodné, ba až

nadštandardné podmienky pre pobyt maloletej spolu s matkou v krajine obvyklého pobytu,

má dobrý vzťah s maloletou, ktorá ho neodmieta, pričom okresný súd sám konštatuje, že

vzťah maloletej s otcom nie je v rozpore s najlepším záujmom dieťaťa.

32. Ústavný súd nespochybňuje, že najlepší záujem maloletej je rozhodujúcim

kritériom pre nariadenie návratu maloletej. Uvedené skutočnosti však boli predmetom

skoršieho „meritórneho“ rozhodnutia o nariadení návratu. V štádiu výkonu tohto

rozhodnutia sa potreba zohľadňovania najlepšieho záujmu dieťaťa môže premietnuť do

odkladu výkonu rozhodnutia len za celkom mimoriadnych okolností a výnimočne, pretože

marí primárny účel sledovaný Haagskym dohovorom a nariadením rady. V okolnostiach

uvedeného prípadu zistené celkom prirodzené obavy maloletej nezakladajú relevantný

dôvod na odklad výkonu rozhodnutia. Na margo uvedeného ústavný súd podotýka, že

prípadné odlúčenie matky od dieťaťa je plne v jej dispozičnej sfére, keďže z dostupnej

dokumentácie je zrejmé, že svoj odmietavý postoj k návratu matka zdôvodňuje svojou

sociálnou izoláciou a obavami z možných právnych následkov svojho prípadného

protiprávneho konania v krajine obvyklého pobytu maloletej. Uvedené skutočnosti na strane

matky nemôžu byť brané do úvahy pri zisťovaní najlepšieho záujmu dieťaťa v rozsahu a pre

potreby výkonu rozhodnutia.

33. Uznesenie okresného súdu zároveň obsahovalo nesprávne poučenie o možnosti

podania odvolania, čo malo za následok ďalšie neospravedlniteľné predĺženie konania

z dôvodu potreby dodržania zásady koncentrácie pred predložením veci odvolaciemu súdu,

ktorý len skonštatoval neprípustnosť odvolania. V dôsledku tohto nesprávneho

a nekoncentrovaného postupu okresného súdu sa konanie zbytočne predĺžilo

o oboznamovanie účastníkov s obsahom vzájomných podaní a odvolacie konanie

od 6. novembra 2017 (podanie odvolania sťažovateľom, pozn.) do 24. apríla 2018, keď

odvolací súd rozhodol.

34. V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ podal návrh na

výkon rozhodnutia 7. júla 2017 a v konaní bol dosiaľ realizovaný jediný neúspešný pokus

o prevzatie maloletej, ktorý bol predčasne bezdôvodne ukončený napriek vedomosti súdu

o mieste okamžitého výskytu matky s maloletou (u advokáta, pozn.). Následne okresný súd

odložil na žiadosť matky výkon rozhodnutia z dôvodu, ktorý nemožno považovať za právne

významný. Postup okresného súdu v napadnutom konaní preto podľa názoru ústavného

súdu nemožno hodnotiť ako taký, ktorý by koncentrovane smeroval k naplneniu účelu tohto

špecifického druhu konania.

35. Na základe uvedených skutočností dospel ústavný súd k záveru, že k celkovej

dĺžke napadnutého konania, ktorá nie je primeraná jeho povahe, rozhodujúcou mierou

prispel neefektívny a nekoncentrovaný postup okresného súdu, čím došlo k porušeniu

základného práva sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

, resp. jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

dohovoru. Ústavný súd preto vyslovil porušenie označených práv sťažovateľa postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

K návrhu sťažovateľa týkajúcemu sa príkazu okresnému súdu konať

v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov

36. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd

môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

37. Sťažovateľ sa vo svojej sťažnosti tiež domáhal, aby ústavný súd prikázal

okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom

na skutočnosť, že napadnuté konanie okresného súdu nebolo podľa zistenia ústavného súdu

v čase jeho rozhodovania o sťažnosti ešte právoplatne skončené, ústavný súd prikázal

okresnému súdu v napadnutom konaní postupovať bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku

nálezu).

IV.

K návrhu sťažovateľa na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

38.1 Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

38.2 Podľa ak sa sťažovateľ domáha

primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých

dôvodov sa ho domáha. Z vyplýva, že ak ústavný súd

rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo

alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

39. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany

porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo

spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie

porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva

(m. m. napr. ).

40. Sťažovateľ sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia

v sume 10 000 € z dôvodov uvedených v časti I tohto nálezu.

41. Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza

zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na

konkrétne okolnosti prípadu.

42. Zohľadňujúc konkrétne okolnosti posudzovanej veci, najmä zjavne neprimeranú

dĺžku napadnutého konania spôsobenú neefektívnou a nesústredenou činnosťou okresného

súdu, povahu a rozsah práv sťažovateľa, ktoré boli porušené, predmet konania, ktorým bol

súdny výkon rozhodnutia o nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny jeho

obvyklého pobytu, ako aj význam konania pre sťažovateľa, ústavný súd dospel k záveru, že

v danom prípade je spravodlivé a konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci primerané

priznanie finančného zadosťučinenia v sume 500 € (bod 3 výroku tohto nálezu).

V.

K návrhu sťažovateľa na úhradu trov konania

43. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

44. Sťažovateľ si v sťažnosti v spojení so svojím vyjadrením po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie uplatnil nárok na úhradu trov konania spojených s jeho právnym

zastupovaním advokátkou v celkovej sume 585,80 €.

45. Ústavný súd v zmysle rozhodol o úhrade

trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním

v konaní pred ústavným súdom, a priznal mu úhradu trov konania v sume 650,84 € (bod 4

výroku tohto nálezu).

46. Ústavným súdom priznaná suma úhrady trov konania pozostáva z odmeny

vo výške 614 € za štyri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie

sťažnosti, vyjadrenie doručené ústavnému súdu na jeho žiadosť 11. mája 2018 a doplnenie

sťažnosti doručené ústavnému súdu 2. mája 2018) podľa § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“) pri tarifnej odmene za jeden úkon právnej služby vo výške 153,50 € (§ 11

ods. 3 vyhlášky) a z režijného paušálu v celkovej výške 36,84 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky).

47. Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 31a zákona

o ústavnom súde v spojení s ).

VI.

K návrhu sťažovateľa na zrušenie uznesenia okresného súdu sp. zn.

z 19. októbra 2017

48. Sťažovateľ po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie doplnením sťažnosti

doručeným ústavnému súdu 22. mája 2018 rozšíril petit o návrh uznesenia okresného súdu

sp. zn. z 19. októbra 2017, ktorým bol odložený výkon rozhodnutia

a nariadené predbežné opatrenie podrobiť sa psychologickému poradenstvu. Doplnenie

sťažnosti bolo podané v zákonnej lehote od doručenia uznesenia odvolacieho súdu (vydané

24. apríla 2018, pozn.), ktorým bolo odmietnuté odvolanie (podané sledujúc nesprávne

poučenie okresného súdu, pozn.) ako neprípustné.

49. Uvedený návrh však nebol podporený žiadnou právnou argumentáciou a zároveň

sťažovateľ nerozšíril označenie svojich porušených základných práv (napr. o základné

právo na súdnu ochranu podľa ).

50. Na základe uvedených skutočností by nebolo možné uvedený návrh prijať na

ďalšie konanie pre nedostatok predpísaných zákonných náležitostí, preto ústavný súd v tejto

časti sťažnosti nevyhovel (bod 5 výroku tohto nálezu).

51. Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že nariadené predbežné opatrenie

môže okresný súd zrušiť podľa , ak sa zmenia pomery alebo ak odpadli dôvody,

pre ktoré bolo nariadené.

52. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. júna 2018