Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 17 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (22)IV. ÚS 155/2018
PDF · 468.73 KB
No categories available
IV. ÚS 155/2018
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. júna 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca
spravodajca) a Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti ,
Fínska republika, zastúpeného advokátskou kanceláriou
NIKU & partners, s. r. o., Prokopa Veľkého 3451/51, Bratislava, v mene ktorej koná
advokátka JUDr. Anna Niku, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Em 2/2017, za účasti Okresného súdu Bratislava I, a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.
2 Em 2/2017 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
2 Em 2/2017 konal bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 500 €
(slovom päťsto eur), ktoré j e mu Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý zaplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť trovy
konania v sume 650,84 € (slovom šesťstopäťdesiat eur a osemdesiatštyri centov) na účet
jeho právnej zástupkyne advokátskej kancelárie NIKU & partners, s. r. o., Prokopa
Veľkého 3451/51, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
12. januára 2018 elektronicky doručená (bez zaručeného elektronického podpisu)
a 16. januára 2018 písomným podaním doplnená sťažnosť ,
, Fínska republika (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátskou kanceláriou NIKU & partners, s. r. o., Prokopa Veľkého 3451/51, Bratislava,
v mene ktorej koná advokátka JUDr. Anna Niku, ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej aj „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Em 2/2017 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Zo sťažnosti, ako aj z predloženého spisového materiálu okresného súdu
sp. zn. 2 Em 2/2017 vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení oprávneného podal
7. júla 2017 návrh na výkon rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3 P 187/2016
z 24. januára 2017 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 11 CoP 203/2017 z 31. mája 2017, ktorým bol nariadený návrat jeho maloletej dcéry
(ďalej aj „maloletá“) do Fínskej republiky ako krajiny jej obvyklého pobytu,
a to do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Vykonávané rozhodnutie o nariadení
návratu maloletej nadobudlo právoplatnosť 15. júna 2017 a vykonateľnosť 30. júna 2017.
Okresný súd v napadnutom konaní nariadil uznesením sp. zn. 2 Em 2/2017
z 8. augusta 2017 uskutočnenie výkonu rozhodnutia prevzatím a odovzdaním maloletej
10. augusta 2017 v mieste jej bydliska na území Slovenskej republiky, ktoré sa nepodarilo
zrealizovať, pretože matka (povinná v napadnutom konaní) s maloletou dcérou krátko pred
uskutočnením výkonu rozhodnutia svoje bydlisko opustila.
Návrhom z 15. augusta 2017 matka navrhla odklad výkonu rozhodnutia s poukazom
na nepriaznivý dopad vykonávacieho konania na psychický stav maloletej.
Okresný súd uznesením sp. zn. 2 Em 2/2017 z 19. októbra 2017 odložil výkon
rozhodnutia, ktorým bol nariadený návrat maloletej do Fínskej republiky, na obdobie
9 mesiacov a uložil neodkladným opatrením obom rodičom podrobiť sa psychologickému
poradenstvu s cieľom uľahčenia priebehu výkonu rozhodnutia. Predmetné uznesenie takto
zdôvodňuje nariadenie odkladu výkonu rozhodnutia:
„... súd v priebehu výkonu rozhodnutia zistil, že maloletá sa nachádza na území
Slovenskej republiky od 09. 01. 2016, pričom od uvedeného času sa integrovala do svojho
okolia, má vytvorené sociálne väzby... Odlúčenie od matky maloletá v súčasnosti
vníma ťaživo, pri myšlienke trvalého odchodu do Fínskej republiky sa u nej prejavujú pocity
úzkosti... Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že nariadenie výkonu rozhodnutia jeho
uskutočnením nie je v súčasnosti v súlade s najlepším záujmom maloletej. Súd dáva do
pozornosti, že v súlade s čl. 3 bodu 1 Dohovoru o právach dieťaťa, musí byť záujem dieťaťa
prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch, týkajúcich sa detí...
Súd však v súčasnosti nezistil, že by vzťah maloletej s jej otcom bol v rozpore
s najlepším záujmom maloletej, s týmto v rozpore sa však v súčasnosti javí odchod do
Fínskej republiky a obava odlúčenia od matky. Na základe uvedeného súd na istý čas
(obdobie 9 mesiacov) odložil výkon rozhodnutia a prijal opatrenie, smerujúce k odstráneniu
nežiaducich javov v prežívaní maloletej a vedúce k úspešnej realizácii výkonu rozhodnutia,
ktorým bol nariadený návrat maloletej do Fínskej republiky.“
Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie sťažovateľ (6. novembra 2017)
a prokurátorka Okresnej prokuratúry Bratislava I (ďalej len „prokurátorka“), ktorá vstúpila
do konania. Okresný súd vykonal úkony súvisiace s predložením veci na odvolacie konanie
a po predložení veci Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 21 CoE 37/2018
z 24. apríla 2018 odvolania odmietol ako procesne neprípustné.
3. Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:
«... som otec v návrhu na výkon rozhodnutia uviedol a predložil listinné dôkazy,
z ktorých jednoznačne vyplýva, že matka ako povinná odmieta dobrovoľne splniť povinnosť
uloženú súdom... Naviac som otec vo svojom návrhu na nariadenie výkonu rozhodnutia
v dôsledku správania matky (vypnutie mobilného telefónu, bránenie mi v styku a v kontakte
s maloletou, neoznámenie miesta pobytu matky s dieťaťom atď.), ako aj berúc do úvahy
charakter samotného „návratového konania“ (v ktorom sa kladie dôraz na rýchlosť
konania), upozornil vykonávajúci súd na tú skutočnosť, že existuje významné a odôvodnené
riziko, že matka sa bude usilovať o ukrývanie dieťaťa za účelom zmarenia výkonu
rozhodnutia... Takéto správanie matky je nežiaduce nielen z dôvodu uskutočnenia výkonu
rozhodnutia, ale predovšetkým z dôvodu zabránenia ďalšej traumatizácie našej dcérky...
Z týchto dôvodov som otec vo svojom návrhu na nariadenie výkonu rozhodnutia žiadal
konajúci súd o uskutočnenie výkonu rozhodnutia podľa § 384 ods. 2 CMP, a teda bez
vykonania úkonov a opatrení smerujúcich k dobrovoľnému splneniu povinnosti.
Dňa 02.08.2017, po nahliadnutí do súdneho spisu som otec... zistil, že k nariadeniu
výkonu rozhodnutia k tomuto dátumu nielenže nedošlo, ale vykonávajúci súd zaslal matke...
návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia zo dňa 06.07.2017 a požiadal ju o oznámenie
adresy, na ktorej sa s maloletou zdržuje, ako aj o uvedenie dôvodov, ktoré matke bránia
v realizovaní povinnosti navrátiť maloleté dieťa...
... vykonávajúci súd vyhotovil dva listy v rovnaký deň (10.07.2017). Prvým listom
bola Výzva adresovaná matke, v ktorej žiada matku o oznámenie dôvodov dobrovoľného
nesplnenia povinnosti (navrátiť dieťa do Fínska). Druhým listom vyhotoveným v ten istý deň
bolo dožiadanie smerované Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, v ktorom
vykonávajúci súd informuje Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava o z obsahu
spisu nevyplývajúcich dôvodoch na strane matky, ktoré by mali údajne matke brániť
v dobrovoľnom splnení povinnosti uloženej matke súdnym rozhodnutím. Otec dôrazne
namietam takýto postup súdu, keďže z obsahu spisu nevyplýva, že by sa matka osobne
súdom uvádzaných dôvodov v rozhodnom čase (ku dňu 10.07.2017) dovolávala. Takéto
konanie vykonávajúceho súdu je nezrozumiteľné a nemožno ho vyhodnotiť inak, ako
odporujúce ustanoveniam štvrtej časti CMP o výkone rozhodnutia vo veciach maloletých.
Obdobné dôvody, ako vykonávajúci súd nedôvodne označil v dožiadaní zo dňa
10.07.2017 adresovanom Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, boli matkou
uvádzané aj v konaní o nariadenie návratu maloletého dieťaťa do cudziny... Ak by
vykonávajúci súd konal s náležitou starostlivosťou, z odôvodnení rozhodnutí... by sa
vykonávajúci súd dozvedel, že matka v konaní ani jeden z ňou uvedených dôvodov pre
vyhýbanie sa návratu do Fínska ničím nezdôvodnila a na preukázanie svojich tvrdení súdu
nepredložila žiadne relevantné dôkazy.
Z odôvodnení uvedených rozhodnutí súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu je
možné taktiež oboznámiť sa s právnym názorom konajúcich súdov, ktoré matkou uvádzané
dôvody náležite posudzovali. Keďže ide o totožné dôvody a obavy zo strany matky, ktoré už
boli riadne prejednané v konaní o nariadenie návratu maloletého dieťaťa do cudziny súdom
prvej inštancie a odvolacím súdom, otec zastávam názor, že posudzovanie týchto dôvodov
zo strany vykonávajúceho súdu je v rozpore s princípom právnej istoty a legitímneho
očakávania.
Otec zastávam názor, že vykonávajúci súd nebol oprávnený pred nariadením výkonu
rozhodnutia oboznamovať matku s obsahom návrhu na nariadenie výkonu rozhodnutia.
Taktiež otec mám za to, že dôvody, pre ktoré sa matka odmieta podrobiť rozhodnutiu mal
vykonávajúci súd v súlade s Vyhláškou MS SR č. 207/2016 Z. z. zisťovať inak, ako
prostredníctvom Výzvy adresovanej matke...
... zastávam názor, že vykonávajúci súd je povinný konať tak, aby nedošlo k zmareniu
výkonu rozhodnutia a k zmareniu odňatia dieťaťa. Takýmto konaním vykonávajúci súd
nielenže porušil ustanovenia CMP, ale napriek odôvodnenej obave otca pred ukrývaním
maloletej matkou za účelom marenia výkonu rozhodnutia (riadne podloženej listinnými
dôkazmi), vykonávajúci súd týmto postupom vytvoril priestor matke pre prijatie takých
krokov, ktoré v konečnom dôsledku môžu viesť k zmareniu odňatia dieťaťa a k pokračovaniu
v traumatizácii dieťaťa.
Na deň 10.08.2017 bola súdom nariadená realizácia výkonu rozhodnutia
odovzdaním maloletej otcovi. Keďže sa matka s dcérkou nezdržiavali doma... došlo
k ukončeniu realizácie výkonu aj napriek tomu, že v telefonickom rozhovore matky
so zástupkyňou ÚPSVaR Bratislava pani sa sudkyňa dozvedela o tom, že sa
matka nachádza v kancelárii právneho zástupcu matky ... Otec mám za
to, že neexistoval objektívny dôvod na to, aby sa nepokračovalo v realizácii výkonu
rozhodnutia, keďže sa matka nachádzala v Bratislave. Konajúca sudkyňa však ukončila
realizáciu výkonu rozhodnutia s tým, že „do kancelárie sa nepôjde“.
Vzhľadom na vyššie uvedené otec zastávam názor, že došlo k predčasnému upusteniu
od realizácie výkonu rozhodnutia, napriek tomu, že súd poznal miesto, na ktorom sa matka
aktuálne zdržiavala...
Otec som vo svojom Vyjadrení zo dňa 28.08.2017 upriamil pozornosť
vykonávajúceho súdu na medzinárodné záväzky Slovenskej republiky týkajúce sa
dodržiavania práv dieťaťa, ktoré sa Slovenská republika zaviazala dodržiavať,
predovšetkým na požadovanú rýchlosť konania. Otec som zároveň vykonávajúcemu súdu
prezentoval ustálenú judikatúru ESĽP, z ktorej jednoznačne vyplýva, že prieťahy v priebehu
vykonávacieho konania nemožno akceptovať a že slovenské štátne orgány sú v tomto
prípade povinné prijať všetky opatrenia, ktoré je možné od nich očakávať na uľahčenie
výkonu rozhodnutia o návrate, a tak zabezpečiť plnenie medzinárodných záväzkov
Slovenskej republiky.
Napriek vyššie uvedeným urgenciám a podaniam som otec počas nahliadania do
súdneho spisu dňa 12.09.2017 zistil nasledovné skutočnosti:
- matke bola zaslaná výzva súdu, ktorou súd matku požiadal o oznámenie
kontaktných údajov na psychologičku . Vašu pozornosť si však dovoľujem
upriamiť na lehotu 20 dní od doručenia výzvy, ktorú vykonávajúci súd stanovil matke na
oznámenie tak triviálnej skutočnosti, ktorú si vykonávajúci súd mohol zabezpečiť aj inak
(z verejne dostupných informácií). Takýto postup vykonávacieho súdu otec považujem
za konanie spôsobujúce nedôvodné prieťahy v konaní a v rozpore s primárnou povinnosťou
prijať všetky opatrenia, ktoré je možné očakávať na uľahčenie výkonu rozhodnutia
o návrate;
- listom zo dňa 18.08.2017 požiadal vykonávací súd o poskytnutie súčinnosti
Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže, ktorý bol podpísaný
- vyššou súdnou úradníčkou. Obsah žiadosti je zmätočný
a prieči sa samotnému predmetu konania o nariadenie výkonu rozhodnutia, keď uvedený
list obsahuje údaje pre vykonávacie konanie irelevantné a ktoré nie sú ani predmetom tohto
konania (napr. otázka posudzovania kde má dieťa vytvorené sociálne väzby, zabezpečenú
zdravotnú starostlivosť, aké miesto dieťa vníma ako domov, atď.)... Z odpovede Centra pre
medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže (úradný záznam zo dňa 05.09.2017)
vyplynulo, že Centrum na základe žiadosti súdu zo dňa 18.08.2017 iniciovalo komunikáciu
so zahraničnými sudcami z Nemecka a Veľkej Británie. Do súdneho spisu nebola však
založená pôvodná e-mailová komunikácia medzi Centrom pre medzinárodnoprávnu
ochranu detí a mládeže a oslovenými sudcami a ani pôvodné odpovede oslovených sudcov.
Otec poukazujem na to, že správy vypracované a jej postupy som
otec spochybňoval aj v konaní o návrat maloletej do Fínska, s čím sa súd prvej inštancie
a aj odvolací súd už vysporiadali v konaní samotnom a na tieto správy (ktoré boli v hrubom
rozpore so zisteniami kolízneho opatrovníka) neprihliadli. Preto otec zastávam názor, že
vykonávací súd nie je oprávnený v štádiu výkonu rozhodnutia opätovne posudzovať matkou
predkladané správy z psychologického vyšetrenia maloletej, ktoré matka predložila a ktoré
boli vypracované tou istou psychologičkou, na základe objednávky matky a bez toho, aby
mohla psychologička vyšetriť dieťa aj v prítomnosti otca...
Dňa 20.10.2017 mi bolo otcovi prostredníctvom môjho právneho zástupcu doručené
Uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. 2Em/2/2017-138 zo dňa 19.10.2017, ktorým
vykonávajúci súd rozhodol o odklade výkonu rozhodnutia...
Proti vyššie citovanému uzneseniu som otec podal dňa 06.11.2017 odvolanie, ktoré
však do dnešného dňa (po uplynutí ďalších 2 mesiacov) nebolo predložené odvolaciemu
súdu na rozhodnutie.
Otec vzhľadom na okolnosti prípadu považujem rozhodnutie vykonávajúceho súdu
o odklade výkonu rozhodnutia na obdobie 9 mesiacov za bezprecedentne arbitrárne,
nedostatočne odôvodnené, odporujúce samotnej filozofii a princípom medzinárodných
zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná a v konečnom dôsledku poškodzujúce
maloletú a jej práva obsiahnuté v samotnom Dohovore o právach dieťaťa...
V Nariadení Brussel II bis je zdôraznená rýchlosť konania a je povinnosťou
členských štátov EÚ prijať také opatrenia, aby rozhodnutie, ktorým je nariadený návrat,
bolo bezodkladne vykonané, a to práve z dôvodu, aby súd s právomocou (v tomto prípade
fínsky súd) mohol rozhodnúť o opatrovníckych právach k dieťaťu...
V prípade H.N. v Poľsko ESĽP konštatoval, že ani prieťahy v priebehu
vykonávacieho konania nie je možné akceptovať, ak k nim došlo v dôsledku skutočnosti, že
matka tajila svoj pobyt a pobyt dieťaťa, ak justičné orgány neprijali potrebné opatrenia na
zistenie jej pobytu a na predchádzanie tomu, aby sa skrývala. ESĽP zároveň konštatoval, že
zmena rozhodujúcich skutočností môže výnimočne odôvodniť nevykonanie konečného
rozhodnutia o návrat, ale súd musí byť presvedčený o tom, že túto zmenu relevantných
skutočností nie je možné pričítať tomu, že štátne orgány neprijali všetky opatrenia, ktoré je
možné od nich očakávať na uľahčenie výkonu rozhodnutia o návrat (rozsudok ESĽP vo veci
Sylvester v. Austria, č. 36812/97 a 40104/98, (2003) 37 E.H.R.R. 17)
V súvislosti s vyššie citovanou ustálenou rozhodovacou praxou ESĽP som otec
presvedčený o tom, že práve v dôsledku konania slovenských štátnych orgánov (súdov), a to
predovšetkým samotnou dĺžkou vykonávacieho konania, dochádza k tomu, že matke je
vytvorený dostatočný priestor na masívnu manipuláciu maloletej citové vydieranie
a vyvolávanie pocitov strachu a úzkosti z jej návratu do Fínska. V neposlednom rade je
matke takýmto konaním vykonávacieho súdu vytvorený ďalší neprimerane dlhý časový
priestor na bránenie mi otcovi styku s mojou dcérkou a tým aj k pôsobeniu na naše
vzájomné citové odcudzovanie sa. Práve v dôsledku uvedeného konania matky sa v dôsledku
plynutia času môžu meniť relevantné skutočnosti (napr. vzťah ku mne, jej otcovi),
na ktoré sa však v súlade s vyššie uvedenou judikatúrou ESĽP matka odvolávať nemôže
a takúto zmenu relevantných skutočnosti ani nemožno použiť ako dôvod na
odklad/upustenie výkonu rozhodnutia.
V súvislosti so samotnou dĺžkou vykonávacieho konania otec zdôrazňujem tú
skutočnosť, že k rozhodnutiu o odklade výkonu rozhodnutia došlo po takmer 4-mesačnom
vykonávacom konaní, čo je z pohľadu požiadavky na rýchlosť konania (6 týždňov)
neprípustný postup. Navyše za uvedené obdobie vykonávací súd neuskutočnil ani žiadne
úkony a opatrenia smerujúce k tomu, aby došlo k dobrovoľnému splneniu povinnosti
zo strany povinnej matky v súlade s § 378 Civilného mimosporového poriadku. Vykonávací
súd sa za uvedené obdobie ani neusiloval o ďalší pokus uskutočnenia výkonu rozhodnutia
napriek mojej opakovanej žiadosti a nedošlo tak ani k situácii, že by bol vykonávací súd
konfrontovaný s reakciou samotnej maloletej . Otec zastávam názor, že vykonávací
súd konal v príkrom rozpore so svojou primárnou povinnosťou prijať všetky opatrenia,
ktoré je možné očakávať na uľahčenie výkonu rozhodnutia o návrate, keď počas aktuálne
6 mesačného vykonávacieho konania neurobil jediný úkon smerujúci k uľahčeniu výkonu
rozhodnutia.
Otec mám za to, že vykonávací súd si pri rozhodnutí o odklade výkonu rozhodnutia
arbitrárnym spôsobom osvojil argumentáciu matky, bez toho, aby sa zaoberal
argumentáciou mňa otca a hlavne bez toho, aby jeho rozhodnutie vychádzalo z obsahu
samotného súdneho spisu. Dĺžku lehoty (9 mesiacov), počas ktorej má byť výkon
rozhodnutia odložený, súd nijakým spôsobom nezdôvodnil. Otec som presvedčený o tom, že
z obsahu spisu nevyplýva, že by život, zdravie alebo priaznivý vývoj maloletej bol
samotným výkonom rozhodnutia vážne ohrozený a preto tvrdím, že v čase vydania
rozhodnutia o odklade výkonu rozhodnutia neboli splnené zákonné podmienky pre odklad
výkonu rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 CMP.
... konanie o nariadenie výkonu rozhodnutia vedené pred Okresným súdom
Bratislava I pod sp. zn. 2Em/2/2017 malo byť ukončené v lehote 6-ich týždňov.
Otec zastávam názor, že činnosť vykonávacieho súdu nemožno hodnotiť inak ako
nesprávnu, nesústredenú a neefektívnu, ktorou vykonávací súd priamo zapríčinil porušenie
ústavou (dohovorom) zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
keďže jeho činnosť nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa mojich práv...
Vykonávacie konanie otec považujem vo vzťahu k posúdeniu právnej a faktickej
zložitosti veci, o ktorej súd rozhoduje, za neporovnateľne jednoduchšie a aj napriek tomu
uvedené konanie prebieha už takmer rovnako dlhú dobu, ako samotné konanie vo veci
samej, pričom vo veci samej rozhodovali dva súdy - súd prvej inštancie a odvolací súd.
Berúc do úvahy rozhodnutie vykonávacieho súdu o odklade výkonu rozhodnutia na obdobie
9 mesiacov, samotné vykonávacie konanie iba pred súdom prvej inštancie by mohlo
dvojnásobne presiahnuť dĺžku konania vo veci samej. Takýto postup vykonávacieho súdu
otec považujem za arbitrárny a spôsobujúci zbytočné prieťahy v konaní.
... žiadam o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 10.000.-
EUR, a to predovšetkým z dôvodu dlhotrvajúcej právnej neistoty v konaní, ktoré malo byť
práve s poukazom na povahu veci ukončené do 6 ich týždňov od podania návrhu. Namiesto
šiestich týždňov uvedené konanie o návrat maloletej do Fínska trvá už takmer
1 a pol roka, pričom posledných 6 mesiacov sa moja maloletá dcéra zdržiava na území
Slovenskej republiky aj napriek právoplatnému a vykonateľnému rozhodnutiu o nariadení
návratu do Fínskej republiky a iba z dôvodu, že príslušné slovenské orgány nedokážu
uskutočniť výkon rozhodnutia, ktoré vychádza z medzinárodných zmlúv, ktorými je
Slovenská republika viazaná a ktoré svojimi princípmi práve chránia najlepší záujem
maloletého dieťaťa nebyť neoprávnene premiestňované alebo zadržiavané. Dĺžkou
vykonávacieho konania dochádza k situáciám, keď mi matka bráni vo výkone mojich
rodičovských práv a povinností k mojej dcérke...
Za najvypuklejší negatívny dôsledok dlhotrvajúceho vykonávacieho konania však
otec považujem stav pretrvávajúcej právnej neistoty, v ktorej sa ako rodina nachádzame,
keďže jediný súd s právomocou konať o rozvode a úprave výkonu rodičovských práv
a povinností k našej maloletej dcérke do rozvodu a po rozvode je príslušný súd vo Fínskej
republike. Tento však nemôže konať skôr, kým dcérka nebude fakticky na územie Fínskej
republiky navrátená a nebude riadne preverené jej výchovné prostredie. Takýto stav, keď je
na jednej strane určené, že miestom obvyklého pobytu maloletej je Fínska
republika, kam sa má aj navrátiť, avšak z dôvodu dlhotrvajúceho vykonávacieho konania
vlastne nevieme, či vôbec dôjde k jej navráteniu do Fínskej republiky, otec považujem za tak
výrazný negatívny dôsledok bezprecedentne predlžovaného vykonávacieho konania, ktorý
vážnym spôsobom zasahuje do môjho a práva na rodinný a súkromný život.»
4. Na základe uvedenej sťažnostnej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný
súd nálezom vyslovil porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní, prikázal
okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov, priznal
sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a úhradu trov konania
v sume 390,50 €.
5. Pred predbežným prerokovaním veci sa po predchádzajúcej výzve ústavného súdu
k sťažnosti vyjadrila predsedníčka okresného súdu v prípise sp. zn. 1 SprV 65/2018
zo 7. februára 2018, z ktorého vyplynulo, že súhlasí s upustením od ústneho prejednania
sťažnosti, a v ktorom k veci uviedla:
„Po preštudovaní spisového materiálu v časti, v ktorej sťažovateľ v predmetnom
konaní namieta prieťahy som na základe prehľadu jednotlivých úkonov a vyjadrenia
zákonnej sudkyne dospela k záveru, že súd koná priebežne a nedochádza k prieťahovosti
namietanej sťažovateľom.“
6. Súčasť vyjadrenia okresného súdu tvorí vyjadrenie zákonnej sudkyne v danej veci,
z ktorého vyplýva:
„Ako zákonná sudkyňa mám za to, že uvedený postup by bol práve naopak
v priamom rozpore s postupom, zakotveným vo Vyhláške MS SR č. 207/2016 Z. z., ktorou sa
ustanovujú podrobnosti výkonu rozhodnutia vo veciach maloletých, ktorá nepozná
a nerozlišuje spôsob postupu súdu, v prípade ak ide o výkon rozhodnutia o vykonanie
návratu alebo o výkon iného rozhodnutia vo veciach maloletých. Uvedené môže vyplývať
iba z ust. § 384 ods. 2 CMP, ako uviedol oprávnený, avšak rovnako aj CMP nepredpokladá
použitie výlučne núteného výkonu rozhodnutia za každých okolností, pokiaľ ide o únos
maloletého, ale práve vtedy, ak by to bolo vzhľadom na okolnosti potrebné. Pričom to, či sú
tu okolnosti nevyhnutne potrebné na voľbu výlučne nútenej formy výkonu rozhodnutia,
oproti pokusu o dobrovoľnú formu, nemožno zistiť a ustáliť nijakým spôsobom, ako
postupom priamo predpokladaným vyhláškou, a to 1. vyjadrením povinného rodiča, či má
alebo nemá ospravedlniteľné dôvody pre neplnenie rozhodnutia, 2. zabezpečením správy
zo šetrení pomerov u povinného rodiča, sprostredkovane UPSVaR-om, ako tretím,
nezaujatým subjektom, 3. zisťovaním dopytom na oprávneného rodiča, či dôvody
nepodrobovania sa naďalej trvajú. Až po vyhodnotení a dôkladnom posúdení bodov 1. až 3.
je potrebné nariadiť začatie výkonu rozhodnutia podľa ust. § 377 ods. 1 a zároveň
rozhodnúť, či samotné uskutočnenie výkonu rozhodnutia sa bude realizovať pokusom
o dobrovoľnú formu plnenia (výzva s upozornením; a alebo pokuta; a alebo zastavenie
rodičovského príspevku a prídavku) alebo priamo nútenou formou plnenia, odobratím
dieťaťa. V danom prípade vytýkaných šetrení súd v súlade s postupom, predpokladaným
vyhláškou, vykonal úkony potrebné k rozhodnutiu, či v danom prípade zvolí pokus
o dobrovoľné plnenie alebo nútený výkon. Súd vyhodnotil, že v danom prípade, vzhľadom
na okolnosti - preukázané pretrvávanie nepodrobovaniu sa rozhodnutiu zo strany
povinného, uznesením rozhodol tak, že výkon rozhodnutia sa uskutoční, k čomu aj došlo.
Ďalej uvádzam, že vo vykonávacom konaní nemožno vychádzať iba zo šetrení,
realizovaných v základnom konaní a tieto kopírovať, ale v súlade s postupom vo vyhláške je
súd povinný vykonávať vlastné šetrenia. Z uvedeného dôvodu som sa nemohla stotožniť
s názorom oprávneného, že súd vykonaným postupom prispel k zmareniu návratu maloletej
do miesta jej obvyklého pobytu, čo malo mať za následok vytvorenie priestoru pre matku na
jej následne ukrývanie sa. Som toho názoru, že matka-povinná, rovnako ako oprávnený,
disponovala a disponuje právoplatným rozhodnutím, ktorým bol nariadený návrat
maloletej, je si vedomá svojej povinnosti, preto sa o útek, prípadne o skrývanie sa, mohla
a môže pokúsiť kedykoľvek, t. j. nezávisle od toho, či mala alebo nemala vedomosť o tom, že
návrh na nariadenie výkonu spomínaného rozhodnutia už bol alebo nebol na súde podaný
a čo bolo jeho obsahom. Vzhľadom na uvedené, považujem zvolený postup za štandardný,
ktorý sa realizuje v každom prípade, nielen pokiaľ ide o prípad oprávneného, nakoľko
súčasná právna úprava v súvislosti s nariadkovaním výkonu rozhodnutia a v súvislosti
s voľbou prostriedkov samotného uskutočnenia výkonu zohľadňuje záujem maloletého
dieťaťa, s ktorým je v nepochybnom rozpore nútené realizovanie akejkoľvek povinnosti...
Ďalšie vytýkané okolnosti oprávneného v súvislosti so stanovenou neprimerane dlhou
lehotou 20 dní pre psychologičku za účelom opätovného vypočutia
maloletej, ako aj postup súdu v súvislosti so zisťovaním doterajšej praxe súdov iných
členských štátov ohľadne výkonov rozhodnutí o návrat maloletých v zahraničí,
vyhodnocujem ako prejav nespokojnosti oprávneného s tým, že nedošlo k voľbe nútenej
formy realizovania povinnosti, a to i napriek psychickému stavu maloletej a dôsledkom
takejto formy pre ďalší vývin maloletej. Pričom uvedené úkony nespôsobili žiadne prieťahy
v konaní. Jediné predĺženie v konaní bolo spôsobené nemožnosťou nakontaktovať sa na
psychologičku , pretože súd nemohol zistiť jej adresu a kontakt a nemohol
tak za účelom riadneho rozhodnutia o návrhu matky na odklad výkonu posúdiť, či správa,
ktorú matka predložila spolu s návrhom na odklad bola skutočná alebo fiktívna.
Záverom uvádzam, že i napriek skutočnosti, že v konaní o výkon rozhodnutia sa za
existujúceho stavu javilo ako jediné vhodné riešenie odloženie výkonu rozhodnutia na
nevyhnutne potrebný čas, došlo zároveň k prijatiu neodkladného opatrenia, ktorým sa obom
rodičom maloletej... uložila povinnosť podrobovať sa psychologickému poradenstvu...“
7. Ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 2 Em 2/2017 zistil tento
priebeh napadnutého konania:
- 7. júla 2017 bol na okresnom súde podaný návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia
– uznesenia Okresného súdu Bratislava I č. k. 3 P 187/2016-456 z 24. januára 2017,
- 10. júla 2017 uznesením č. k. 2 Em 2/2017-27 okresný súd ustanovil Úrad práce,
sociálnych vecí a rodiny Bratislava (ďalej len „úrad práce“) za opatrovníka maloletej
, vyzval matku na uvedenie ospravedlniteľných dôvodov brániacich jej v realizácii
výkonu rozhodnutia a požiadal úrad práce o prešetrenie pomerov u matky a zistenie príčin
nepodrobovania sa plneniu povinnosti,
- sťažovateľ podaním doručeným okresnému súdu 4. augusta 2017 žiadal o okamžitý
výkon rozhodnutia,
- 8. augusta 2017 okresný súd uznesením sp. zn. 2 Em 2/2017 nariadil uskutočnenie
výkonu rozhodnutia prevzatím maloletej 10. augusta 2017 v čase o 7.30 h z bytu na
, a požiadal úrad práce, Obvodné oddelenie Policajného zboru
Staré Mesto – stred a psychológa o súčinnosť pri realizácii výkonu,
- 10. augusta 2017 v čase o 7.30 h na , za prítomnosti
všetkých zúčastnených osôb, ktoré o prítomnosť žiadal, okresný súd uskutočnil výkon
rozhodnutia, pri ktorom k úspešnému prevzatiu a odovzdaniu maloletej do rúk oprávneného
nedošlo, pretože matka svoje bydlisko krátko pred realizovaním výkonu opustila,
- 15. augusta 2017 okresný súd zaslal podanie matky označené ako návrh na odklad
výkonu rozhodnutia na vyjadrenie oprávnenému,
- 18. augusta 2017 okresný súd požiadal Centrum pre medzinárodnú ochranu detí
a mládeže o sprostredkovanie doterajšej praxe pri prevzatí a odovzdaní maloletého dieťaťa
do rúk oprávneného rodiča v prípade, ak je predpoklad, že návrat dieťaťa do miesta jeho
obvyklého pobytu pôsobí na dieťa traumatizujúco,
- 30. augusta 2017 sťažovateľ podal vyjadrenie k návrhu matky na odklad výkonu
a požadoval urýchlený výkon rozhodnutia,
- 5. septembra 2017 okresný súd spísal úradný záznam o zaslaných odpovediach
sudcu z Nemecka a Veľkej Británie,
- 8. septembra 2017 okresný súd požiadal matku o súčinnosť, a to o oznámenie
kontaktu na psychologičku, ktorá mala údajne vykonať pohovor s maloletou, a následne ju
požiadal o opätovné vykonanie pohovoru s maloletou a o sprostredkovanie odpovedí na
otázky dôležité pre rozhodnutie o návrhu matky na odklad výkonu rozhodnutia,
- 5. októbra 2017 dopytovaná psychologička zaslala odpoveď a vstup do konania
oznámila prokurátorka,
- 19. októbra 2017 uznesením č. k. 2 Em 2/2017-136 okresný súd odložil výkon
rozhodnutia, ktorým nariadil návrat maloletej do cudziny, na obdobie 9 mesiacov a nariadil
neodkladné opatrenie, ktorým rodičom maloletej uložil povinnosť podrobiť sa
psychologickému poradenstvu pre účely uľahčenia priebehu výkonu rozhodnutia (v poučení
bola nesprávne uvedená prípustnosť odvolania proti výroku o odklade výkonu rozhodnutia,
pozn.),
- 6. novembra 2017 sťažovateľ doručil okresnému súdu odvolanie proti uzneseniu
o odklade výkonu rozhodnutia a sťažnosť na prieťahy v konaní,
- 8. novembra 2017 okresný súd zaslal odvolanie sťažovateľa na vyjadrenie
účastníkom konania,
- 22. novembra 2017 podala odvolanie proti uzneseniu o odklade výkonu rozhodnutia
prokurátorka,
- 23. novembra 2017 okresný súd zaslal odvolanie prokurátorky na vyjadrenie
účastníkom konania,
- 11. decembra 2017 matka doručila okresnému súdu vyjadrenie k odvolaniu
sťažovateľa a prokurátorky,
- 12. decembra 2017 okresný súd zaslal vyjadrenie matky na vyjadrenie ostatným
účastníkom,
- 18. decembra 2017 okresný súd zaslal odvolanie sťažovateľa a vyjadrenie matky
k nemu na vyjadrenie prokurátorke,
- 2. januára 2018 matka podala okresnému súdu vyjadrenie k odvolaniu
prokurátorky, ktoré okresný súd 11. januára 2018 zaslal ostatným účastníkom,
- 1. februára 2018 podala matka okresnému súdu novú psychologickú správu,
- Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 21 CoE 37/2018 z 24. apríla 2018
uznesenie sťažovateľa a prokurátorky odmietol ako procesne neprípustné s poukazom na
nesprávne poučenie obsiahnuté v odvolaním napadnutom uznesení okresného súdu.
8. Uznesením sp. zn. IV. ÚS 155/2018 zo 6. marca 2018 ústavný súd prijal sťažnosť
sťažovateľa na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) v rozsahu označených práv.
9. Sťažovateľ po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie v reakcii na vyjadrenie okresného
súdu zo 7. februára 2018 vo svojom podaní doručenom 11. mája 2018 okrem iného uviedol:
„... týmto oznamujem, že súhlasím s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho
pojednávania v tejto veci.
... zákonná sudkyňa sa v predmetnom vyjadrení nedotkla pre toto konanie
najpodstatnejších okolností prípadu a nezdôvodnila, prečo počas celého vykonávacieho
konania (od 07.07.2017) nedošlo zo strany vykonávacieho súdu k prijatiu opatrení na
uľahčenie výkonu rozhodnutia o návrate, a to aj napriek mojim urgenciám, v ktorých som si
dovolil upriamovať pozornosť zákonnej sudkyne na medzinárodné záväzky SR, ako aj na
judikatúru ESĽP.
Zákonná sudkyňa vo svojom Vyjadrení nevysvetlila ani postup vykonávacieho súdu
vo vzťahu k mnou tvrdenej námietke o nesprávnej, nesústredenej a neefektívnej činnosti
súdu, ktorou práve podľa môjho názoru vykonávajúci súd priamo zapríčinil porušenie
ústavou (dohovorom) zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
... upriamujem pozornosť Ústavného súdu SR na to, že zákonná sudkyňa nikdy
nevyzvala povinnú k dobrovoľnému plneniu právoplatného a vykonateľného rozhodnutia,
nevytýčila jediné pojednávanie vo veci, neuložila povinnej jedinú poriadkovú pokutu,
nenariadila psychologické vyšetrenie maloletej za prítomnosti mňa sťažovateľa
(s cieľom zistiť vzťah otec - dieťa), dokonca ani nemala možnosť vidieť maloletú v kontakte
so mnou sťažovateľom.
Na základe čoho sa zákonná sudkyňa rozhodla nekonať za účelom dosiahnutia
dobrovoľného splnenia právoplatného a vykonateľného rozhodnutia o návrate maloletej
do Fínska, aby v konečnom dôsledku predišla nútenému výkonu rozhodnutia,
sťažovateľovi z Vyjadrenia zákonnej sudkyne mi nie je zrejmé.“
10. Podaním doručeným ústavnému súdu 22. mája 2018 sťažovateľ predložil
rovnopis uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 21 CoE 37/2018 z 24. apríla 2018
a doplnil svoju sťažnosť v podstatnom takto:
„Dňa 14.05.2018 mi bolo... doručené rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave
č.k.21CoE/37/2018-205 zo dňa 24.04.2018, ktorým odvolací súd moje odvolanie... v celom
rozsahu zamietol, a to z dôvodu neprípustnosti v zmysle § 386 písm. c) CSP.
V dôsledku odmietnutia môjho dovolania odvolacím súdom nadobudlo Uznesenie
Okresného súdu Bratislava I č.k. 2Em/2/2017-136 zo dňa 19.10.2017 právoplatnosť.
... týmto doplňujúcim podaním žiadam ústavný súd, aby v prípade, že vyhovie mojej
sťažnosti zo dňa 10.01.2018 postupoval v súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy a zrušil Uznesenie
Okresného súdu...“
11. Sťažovateľ doplnil aj petit svojej sťažnosti tak, že znie:
„1. Základe právo , na spravodlivé prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na
prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.
2Em/2/2017 porušené bolo.
2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I č.k. 2Em/2/2017-136 zo dňa 19. 10. 2017
sa zrušuje.
3. Okresnému súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 2Em/2/2017 prikazuje
konať bez zbytočných prieťahov.
4. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- EUR, ktoré je
Okresný súd Bratislava I povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia nálezu.
5. Okresný súd Bratislava I je povinný uhradiť trovy právneho
zastúpenia v sume 585,80 EUR na účet jeho právneho zástupcu do 2 mesiacov od doručenia
nálezu.“
12. Z evidencie vlastnej rozhodovacej činnosti ústavný súd zistil, že matka maloletej
a maloletá podali sťažnosť podľa čl. 127 ústavy proti uzneseniu okresného
súdu sp. zn. 3 P 187/2016 z 24. januára 2017, ktorým bol nariadený návrat maloletej
do krajiny obvyklého pobytu, a proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
11 CoP 203/2017 z 31. mája 2017, ktorým bolo toto uznesenie potvrdené.
Ide o rozhodnutie, ktoré je predmetom výkonu v konaní napadnutom touto sťažnosťou.
O sťažnosti matky a maloletej rozhodol ústavný súd uznesením sp. zn. II. ÚS 443/2017
zo 6. júla 2017 tak, že ju odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti a v odvodnení
okrem iného uviedol:
„Krajský súd v spojení s okresným súdom v napadnutých uzneseniach skúmali
relevantné aspekty pre rozhodnutie o návrhu navrhovateľa na návrat maloletej na územie
Fínskej republiky...
Konajúce súdy sa vysporiadali aj s otázkou, či je daná existencia dôvodov, pre ktoré
by nenariadili návrat maloletej...
Ústavný súd zastáva názor, že krajský súd v spojení s okresným súdom vo svojich
rozhodnutiach odôvodnili svoje závery týkajúce sa nariadenia návratu maloletej na územie
Fínskej republiky dostatočne, preto právne závery konajúcich súdov nepovažuje za zjavne
neodôvodnené. Odôvodnenie napadnutých uznesení predstavuje adekvátny podklad výroku
napadnutého uznesenia okresného súdu o nariadení návratu maloletej a súvisiacich výrokov.
Rovnako tak aplikácia a výklad príslušných ustanovení Haagskeho dohovoru, nariadenia
č. 2201/2003 a Dohovoru o právach dieťaťa týmito súdmi rešpektuje zmysel a účel týchto
ustanovení, sú logické, preto právne závery krajského súdu v spojení s okresným súdom nie
sú arbitrárne...
... poukazuje ústavný súd aj na to, že je sčasti vecou sťažovateľky, aby svojím
konaním eliminovala negatívne dôsledky návratu maloletej na územie Fínskej republiky.
Z napadnutých uznesení vyplýva, že vo Fínsku majú s maloletou k dispozícii rodinný dom,
ktorý pre nich navrhovateľ udržiava, preto môže spolu s maloletou vycestovať aj
sťažovateľka... Je potrebné rešpektovať aj záujem maloletej na kontakte s otcom –
navrhovateľom a jeho opatrovnícke právo (právo styku) nemožno ignorovať a eliminovať.
Ďalšie otázky, ktoré zjavne presahujú rámec konania o návrate, t. j. rozvod manželstva
sťažovateľky a navrhovateľa a úprava výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej,
odôvodnenosť skutočností uvedených v trestnom oznámení sťažovateľky proti
navrhovateľovi, budú nepochybne riešiť príslušné orgány Fínskej republiky. Všetky
uvedené skutočnosti sú prirodzeným dôsledkom tzv. zmiešaných manželstiev, t. j.
manželstiev osôb – štátnych príslušníkov rôznych štátov a spoločného pobytu v tretej
krajine, ktorých si tieto osoby musia byť vedomé a v zásade sa týmto dôsledkom musia
podriadiť. “
13. Vzhľadom na oznámenia predsedníčky okresného súdu a právnej zástupkyne
sťažovateľa, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd
v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, pretože
dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
v napadnutom konaní
14. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
15. Sťažovateľ sa v posudzovanej veci domáha vyslovenia porušenia svojho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, ako aj porušenia práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
16. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
17. Pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza ústavný súd zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (m. m. IV. ÚS 221/04).
18. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
19. Táto povinnosť súdu a sudcu s účinnosťou od 1. júla 2016 aj vo vzťahu k výkonu
rozhodnutia vo veciach maloletých vyplýva zo zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný
mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“), najmä z jeho čl. 5 ods. 2 a čl. 12. Podľa čl. 5
ods. 2 CMP súd postupuje z úradnej povinnosti na základe zákona na účely prejednania
a rozhodnutia veci tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná. Podľa čl. 12 CMP súd
postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza
zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania
účastníkov konania a iných osôb.
20. Osobitosť výkonu rozhodnutí o návrate dieťaťa, ktoré bolo na územie Slovenskej
republiky neoprávnene premiestnené alebo je na jej území neoprávnene zadržiavané,
spočíva v špecifickej povahe týchto rozhodnutí, ktoré sú vydávané justičnými orgánmi
Slovenskej republiky na základe prameňov medzinárodného práva súkromného, konkrétne
Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (ďalej len
„Haagsky dohovor“) a európskeho práva, konkrétne nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003
z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských
veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES)
č. 1347/2000 (ďalej len „nariadenie rady“). Nútený výkon takéhoto rozhodnutia, aj keď je
upravený v rámci výkonu rozhodnutia vo veciach maloletých (§ 370 a nasl. CMP), je
špecifickým druhom výkonu rozhodnutia. Ide o výkon rozhodnutia podľa medzinárodnej
zmluvy, pri ktorom je potrebné prihliadať na účel Haagskeho dohovoru a nariadenia rady.
Účelom Haagskeho dohovoru a nariadenia rady je prioritne ochrana práv dieťaťa a jeho
okamžitý návrat do krajiny obvyklého pobytu (teda do pôsobnosti jeho zákonného sudcu),
ako aj ochrana práv toho z rodičov, ktorému sa neoprávneným premiestnením dieťaťa
porušili jeho opatrovnícke práva. Vzťah nariadenia rady k Haagskemu dohovoru je
komplementárny, teda vo vzťahoch medzi členskými štátmi Európskej únie sa prednostne
použije nariadenie rady pre rovnaký okruh otázok, ktoré rieši aj Haagsky dohovor (čl. 60
nariadenia rady); k tomu pozri aj nález sp. zn. II. ÚS 566/2016 zo 4. novembra 2016.
21. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom
v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd
v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07)
zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd
rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).
V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého
kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam
pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií
posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
22.1 Pokiaľ ide o kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd
konštatuje, že konanie o výkon rozhodnutia vo veciach maloletých tvorí štandardnú
a pomerne početnú súčasť rozhodovacej činnosti súdov, pričom napriek špecifickej povahe
takéhoto konania vyžadujúcej citlivý prístup orgánov verejnej moci ho v zásade nemožno
považovať za zložitú vec. Zložitosť veci preto ústavný súd nepovažuje za skutočnosť, ktorá
by podstatnou mierou prispela k celkovej dĺžke napadnutého konania.
22.2 Ústavný súd pri posudzovaní označeného kritéria prihliadol aj na význam
predmetu konania pre sťažovateľa, ktorý sa v napadnutom konaní domáhal výkonu
právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu, ktorým bol nariadený návrat jeho
maloletej dcéry do krajiny jej obvyklého pobytu. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje,
že napadnuté konanie má vzhľadom na svoju povahu pre sťažovateľa mimoriadny význam,
keďže jeho výsledok má podstatný vplyv na možnosť riadneho výkonu rodičovských práv
a povinností sťažovateľa.
23. Správanie účastníkov konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či
v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Z obsahu
vyžiadaného spisu okresného súdu nevyplýva, že by celková dĺžka napadnutého konania
bola negatívne ovplyvnená správaním sťažovateľa. Na druhej strane správanie povinnej
(matky maloletej) malo zjavne negatívny vplyv na dĺžku napadnutého konania (podanie
návrhu na odklad z dôvodu v návratovom konaní už hodnoteného negatívneho vplyvu na
maloletú, nezdržiavanie sa v mieste pobytu v deň nariadeného výkonu napriek
predchádzajúcemu oznámeniu termínu). V tejto súvislosti však ústavný súd zdôrazňuje, že
bolo predovšetkým zodpovednosťou vo veci konajúceho okresného súdu, aby sa
vysporiadal so všetkými uplatnenými procesnými návrhmi a postupmi účastníkov tak, aby
bola naplnená z povahy predmetu napadnutého konania vyplývajúca požiadavka na
urýchlené rozhodnutie veci. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že
správaním sťažovateľa nemožno ospravedlňovať zjavne neprimeranú celkovú dĺžku
napadnutého konania.
24. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v napadnutom konaní
došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v napadnutom konaní. Ústavný
súd pritom vychádzal zo svojej konštantnej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné prieťahy
v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho
neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej
neistoty účastníkov konania (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
25. Pri posudzovaní, či postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo
k zbytočným prieťahom, bolo podľa názoru ústavného súdu nevyhnutné prihliadnuť tiež na
osobitnú povahu napadnutého konania, v ktorom okresný súd rozhodoval o návrhu na súdny
výkon rozhodnutia, ktorým bol právoplatne nariadený návrat maloletej do krajiny jej
obvyklého pobytu po tom, čo v predchádzajúcom meritórnom návratovom konaní už súd
preskúmal všetky dôvody prípadného nenariadenia návratu zohľadňujúce práva dieťaťa
podľa čl. 12, čl. 13 a čl. 20 Haagskeho dohovoru a právne záväzným spôsobom tento návrat
nariadil. Rozhodnutie o nariadení návratu bolo preskúmané v odvolacom konaní a tiež
ústavným súdom s tým, že všetky uvedené súdne inštancie dospeli k rovnakému záveru
o neexistencii dôvodov vylučujúcich návrat maloletej. Účelom konania o výkon tohto
rozhodnutia nie je opätovne posudzovať dôvodnosť a vhodnosť návratu, ale urýchlene
realizovať rozhodnutie, ktoré už takéto posúdenie skôr vykonalo.
26. Špecifickosť výkonu rozhodnutia o nariadení návratu akcentuje aj dôvodová
správa k návrhu zákona, ktorým sa súčasťou právneho poriadku stal § 273a Občianskeho
súdneho poriadku (účinný od 1. januára 2002 do 30. júna 2016), v ktorej sa po odkaze na
rozhodnutia podľa Haagskeho dohovoru uvádza: „V týchto medzinárodných veciach je pri
výkone rozhodnutia na jednej strane žiaduce dodržať obdobný postup ako pri výkone
rozhodnutí o výchove detí, avšak súčasne je potrebné tento proces urýchliť a sprísniť.
Vzhľadom na špecifickú situáciu sa ukladanie pokút v týchto prípadoch neodporúča
a navrhuje sa mandatórne odňatie dieťaťa a vrátenie dieťaťa tomu, komu má byť podľa
rozhodnutia vrátené...“
27. Zároveň ústavný súd upriamuje pozornosť na fakt, že v zmysle čl. 11 ods. 3
nariadenia rady je rozhodnutie v súdnom konaní o nariadenie návratu do krajiny obvyklého
pobytu nevyhnutné vydať najneskôr do šiestich týždňov od podania žiadosti, ak tomu
nebránia výnimočné okolnosti. Ak návratové konanie, v ktorom je potrebné preskúmať
všetky okolnosti majúce relevanciu pre posúdenie dôvodnosti prípadného nenavrátenia
dieťaťa, v zásade nemá presiahnuť obdobie 6 týždňov, o to rýchlejšie je potrebné zabezpečiť
samotný výkon tohto rozhodnutia faktickým prevzatím a odovzdaním dieťaťa do krajiny
obvyklého pobytu.
28. Ústavný súd neprehliadol, že okresný súd sa pokúsil o realizáciu výkonu
rozhodnutia len raz – 10. augusta 2017, čo bolo zmarené neprítomnosťou matky a maloletej
na adrese bydliska. Okresný súd ani po bezprostrednom zistení okamžitého výskytu matky
s maloletou nepokračoval v realizácii výkonu, ktorý bez relevantného dôvodu ukončil, čo
nemožno považovať za efektívny postup v konaní o výkon rozhodnutia v tak citlivej
a neodkladnej veci.
29. Okresný súd po uplynutí obdobia 4 mesiacov, počas ktorého sa pokúsil
o samotnú faktickú realizáciu výkonu len jediný raz, uznesením sp. zn. 2 Em 2/2017
z 19. októbra 2017 odložil výkon rozhodnutia na obdobie 9 mesiacov a nariadil neodkladné
opatrenie, ktorým rodičom maloletej uložil povinnosť podrobiť sa psychologickému
poradenstvu pre účely uľahčenia priebehu prípadného výkonu rozhodnutia.
30. Ako už bolo uvedené, účelom konania podľa nariadenia rady, ako aj podľa
Haagskeho dohovoru je okamžitý návrat uneseného dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu,
a tým obnovenie stavu pred porušením, resp. vrátenie dieťaťa do pôsobnosti jeho zákonného
sudcu, aby ten mohol rozhodnúť o opatrovníckom práve. Pojem „opatrovnícke právo“
v Haagskom dohovore a nariadení rady (čl. 2 bod 9) zodpovedá v podmienkach právneho
poriadku Slovenskej republiky pojmu „rodičovské práva a povinnosti“.
31. Vychádzajúc z priebehu napadnutého konania popísaného v časti I tohto nálezu,
ústavný súd konštatuje, že okresný súd sa v napadnutom konaní už zdôraznenou
požiadavkou na urýchlené konanie v posudzovanej veci dôsledne neriadil, pričom jeho
postup v tomto konaní možno považovať za neefektívny, a teda nesmerujúci sústredene
k urýchlenému odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania. Ústavný súd v tejto
súvislosti poukazuje najmä na tú skutočnosť, že potrebu uskutočnenia psychologického
poradenstva nie je možné hodnotiť ako relevantný dôvod na odloženie výkonu rozhodnutia
o návrat maloletej do krajiny jej obvyklého pobytu. Okresným súdom uvádzané dôvody –
obavy maloletej z odlúčenia od matky či strach z presťahovania do inej krajiny – sú
prirodzeným negatívnym dôsledkom vzniknutej situácie a nevyhnutne sa musia objaviť
v prípade každého odlúčenia matky a dieťaťa. Sťažovateľ však zabezpečil vhodné, ba až
nadštandardné podmienky pre pobyt maloletej spolu s matkou v krajine obvyklého pobytu,
má dobrý vzťah s maloletou, ktorá ho neodmieta, pričom okresný súd sám konštatuje, že
vzťah maloletej s otcom nie je v rozpore s najlepším záujmom dieťaťa.
32. Ústavný súd nespochybňuje, že najlepší záujem maloletej je rozhodujúcim
kritériom pre nariadenie návratu maloletej. Uvedené skutočnosti však boli predmetom
skoršieho „meritórneho“ rozhodnutia o nariadení návratu. V štádiu výkonu tohto
rozhodnutia sa potreba zohľadňovania najlepšieho záujmu dieťaťa môže premietnuť do
odkladu výkonu rozhodnutia len za celkom mimoriadnych okolností a výnimočne, pretože
marí primárny účel sledovaný Haagskym dohovorom a nariadením rady. V okolnostiach
uvedeného prípadu zistené celkom prirodzené obavy maloletej nezakladajú relevantný
dôvod na odklad výkonu rozhodnutia. Na margo uvedeného ústavný súd podotýka, že
prípadné odlúčenie matky od dieťaťa je plne v jej dispozičnej sfére, keďže z dostupnej
dokumentácie je zrejmé, že svoj odmietavý postoj k návratu matka zdôvodňuje svojou
sociálnou izoláciou a obavami z možných právnych následkov svojho prípadného
protiprávneho konania v krajine obvyklého pobytu maloletej. Uvedené skutočnosti na strane
matky nemôžu byť brané do úvahy pri zisťovaní najlepšieho záujmu dieťaťa v rozsahu a pre
potreby výkonu rozhodnutia.
33. Uznesenie okresného súdu zároveň obsahovalo nesprávne poučenie o možnosti
podania odvolania, čo malo za následok ďalšie neospravedlniteľné predĺženie konania
z dôvodu potreby dodržania zásady koncentrácie pred predložením veci odvolaciemu súdu,
ktorý len skonštatoval neprípustnosť odvolania. V dôsledku tohto nesprávneho
a nekoncentrovaného postupu okresného súdu sa konanie zbytočne predĺžilo
o oboznamovanie účastníkov s obsahom vzájomných podaní a odvolacie konanie
od 6. novembra 2017 (podanie odvolania sťažovateľom, pozn.) do 24. apríla 2018, keď
odvolací súd rozhodol.
34. V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ podal návrh na
výkon rozhodnutia 7. júla 2017 a v konaní bol dosiaľ realizovaný jediný neúspešný pokus
o prevzatie maloletej, ktorý bol predčasne bezdôvodne ukončený napriek vedomosti súdu
o mieste okamžitého výskytu matky s maloletou (u advokáta, pozn.). Následne okresný súd
odložil na žiadosť matky výkon rozhodnutia z dôvodu, ktorý nemožno považovať za právne
významný. Postup okresného súdu v napadnutom konaní preto podľa názoru ústavného
súdu nemožno hodnotiť ako taký, ktorý by koncentrovane smeroval k naplneniu účelu tohto
špecifického druhu konania.
35. Na základe uvedených skutočností dospel ústavný súd k záveru, že k celkovej
dĺžke napadnutého konania, ktorá nie je primeraná jeho povahe, rozhodujúcou mierou
prispel neefektívny a nekoncentrovaný postup okresného súdu, čím došlo k porušeniu
základného práva sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, resp. jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Ústavný súd preto vyslovil porušenie označených práv sťažovateľa postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Em 2/2017 (bod 1 výroku tohto nálezu).
III.
K návrhu sťažovateľa týkajúcemu sa príkazu okresnému súdu konať
v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov
36. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd
môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
37. Sťažovateľ sa vo svojej sťažnosti tiež domáhal, aby ústavný súd prikázal
okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom
na skutočnosť, že napadnuté konanie okresného súdu nebolo podľa zistenia ústavného súdu
v čase jeho rozhodovania o sťažnosti ešte právoplatne skončené, ústavný súd prikázal
okresnému súdu v napadnutom konaní postupovať bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku
nálezu).
IV.
K návrhu sťažovateľa na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
38.1 Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
38.2 Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha
primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých
dôvodov sa ho domáha. Z § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd
rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo
alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
39. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany
porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo
spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie
porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva
(m. m. napr. IV. ÚS 210/04).
40. Sťažovateľ sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia
v sume 10 000 € z dôvodov uvedených v časti I tohto nálezu.
41. Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na
konkrétne okolnosti prípadu.
42. Zohľadňujúc konkrétne okolnosti posudzovanej veci, najmä zjavne neprimeranú
dĺžku napadnutého konania spôsobenú neefektívnou a nesústredenou činnosťou okresného
súdu, povahu a rozsah práv sťažovateľa, ktoré boli porušené, predmet konania, ktorým bol
súdny výkon rozhodnutia o nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny jeho
obvyklého pobytu, ako aj význam konania pre sťažovateľa, ústavný súd dospel k záveru, že
v danom prípade je spravodlivé a konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci primerané
priznanie finančného zadosťučinenia v sume 500 € (bod 3 výroku tohto nálezu).
V.
K návrhu sťažovateľa na úhradu trov konania
43. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
44. Sťažovateľ si v sťažnosti v spojení so svojím vyjadrením po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie uplatnil nárok na úhradu trov konania spojených s jeho právnym
zastupovaním advokátkou v celkovej sume 585,80 €.
45. Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade
trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním
v konaní pred ústavným súdom, a priznal mu úhradu trov konania v sume 650,84 € (bod 4
výroku tohto nálezu).
46. Ústavným súdom priznaná suma úhrady trov konania pozostáva z odmeny
vo výške 614 € za štyri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie
sťažnosti, vyjadrenie doručené ústavnému súdu na jeho žiadosť 11. mája 2018 a doplnenie
sťažnosti doručené ústavnému súdu 2. mája 2018) podľa § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“) pri tarifnej odmene za jeden úkon právnej služby vo výške 153,50 € (§ 11
ods. 3 vyhlášky) a z režijného paušálu v celkovej výške 36,84 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky).
47. Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 31a zákona
o ústavnom súde v spojení s § 263 Civilného sporového poriadku).
VI.
K návrhu sťažovateľa na zrušenie uznesenia okresného súdu sp. zn.
2 Em 2/2017 z 19. októbra 2017
48. Sťažovateľ po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie doplnením sťažnosti
doručeným ústavnému súdu 22. mája 2018 rozšíril petit o návrh uznesenia okresného súdu
sp. zn. 2 Em 2/2017 z 19. októbra 2017, ktorým bol odložený výkon rozhodnutia
a nariadené predbežné opatrenie podrobiť sa psychologickému poradenstvu. Doplnenie
sťažnosti bolo podané v zákonnej lehote od doručenia uznesenia odvolacieho súdu (vydané
24. apríla 2018, pozn.), ktorým bolo odmietnuté odvolanie (podané sledujúc nesprávne
poučenie okresného súdu, pozn.) ako neprípustné.
49. Uvedený návrh však nebol podporený žiadnou právnou argumentáciou a zároveň
sťažovateľ nerozšíril označenie svojich porušených základných práv (napr. o základné
právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy).
50. Na základe uvedených skutočností by nebolo možné uvedený návrh prijať na
ďalšie konanie pre nedostatok predpísaných zákonných náležitostí, preto ústavný súd v tejto
časti sťažnosti nevyhovel (bod 5 výroku tohto nálezu).
51. Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že nariadené predbežné opatrenie
môže okresný súd zrušiť podľa § 363 CMP, ak sa zmenia pomery alebo ak odpadli dôvody,
pre ktoré bolo nariadené.
52. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. júna 2018