Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)II. ÚS 325/2017
PDF · 286.7 KB
No categories available
II. ÚS 325/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. mája 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť
a mal. , obe bytom zastúpených
advokátom , , ktorou namietajú porušenie
svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práv podľa čl. 3
ods. 1 a 2, čl. 6 ods. 2, čl. 9 ods. 3 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 17 CoP 1/2017 z 10. januára 2017 v spojení s uznesením
Okresného súdu Svidník sp. zn. 2 P 16/2015 z 18. novembra 2016, a takto
rozhodol:
Sťažnosť a mal. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. marca 2017
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“) a mal.
, obe bytom (ďalej len „sťažovateľka v 2. rade,
spolu ďalej len „sťažovateľky“), zastúpených advokátom ,
, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práv podľa čl. 3
ods. 1 a 2, čl. 6 ods. 2, čl. 9 ods. 3 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením
Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 CoP 1/2017 z 10. januára
2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“) v spojení s uznesením Okresného
súdu Svidník (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 P 16/2015 z 18. novembra 2016 (ďalej aj
„napadnuté uznesenie okresného súdu“).
Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka v 1. rade v procesnom
postavení navrhovateľky podala návrh z 26. októbra 2016 na zmenu skôr nariadeného
neodkladného opatrenia, ktorá mala spočívať v úplnom zákaze styku otca maloletej
so sťažovateľkou v 2. rade s poukazom na jej zhoršený zdravotný stav v dôsledku styku
s otcom.
Okresný súd uznesením sp. zn. 2 P 16/2015 z 18. novembra 2016 zamietol návrh
sťažovateľky v 1. rade s odôvodnením, že absentuje aktuálna nevyhnutnosť úplného zákazu
styku otca s dieťaťom ako výnimočného a závažného zásahu do výkonu rodičovských práv
s poukazom na nemožnosť zákazu styku z dôvodov, ktoré majú svoj pôvod v rozvrátenom
vzťahu medzi rodičmi navzájom, a nie vo vzťahu medzi otcom a sťažovateľkou v 2. rade.
Krajský súd po podaní odvolania sťažovateľkou v 1. rade uznesenie okresného súdu
podľa § 387 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „CSP“) potvrdil s odôvodnením, že sa stotožňuje s argumentáciou súdu
prvého stupňa v celom rozsahu, a s poukazom na to, že dva predchádzajúce znalecké
posudky vyhotovené v konaní za účasti otca sťažovateľky v 2. rade neodporúčali zákaz
styku otca so sťažovateľkou v 2. rade a sťažovateľkou v 1. rade predložená správa detskej
psychiatričky bola vyhotovená bez účasti otca, a preto odvolací súd vyslovil pochybnosť, že
lekárka nedisponovala dostatočnými informáciami o vzťahu otca so sťažovateľkou
v 2. rade. Odvolací súd poukázal aj na konfliktný vzťah medzi rodičmi, čo môže mať
za následok, že sťažovateľka v 2. rade preberá vzory a názory sťažovateľky v 1. rade,
s ktorou je v permanentnom styku a starostlivosti. Odvolací súd taktiež vyslovil názor, že
nie je v záujme sťažovateľky v 2. rade, aby sa úplne odcudzila otcovi, a je potrebné vytvoriť
priestor na obnovenie vzťahových väzieb medzi otcom a sťažovateľkou v 2. rade. Zdôraznil,
že v konaní o neodkladnom opatrení je postačujúce rozhodné okolnosti len osvedčiť
a rozsiahlejšie dokazovanie týkajúce sa vzťahu otca so sťažovateľkou v 2. rade a jeho
vplyvu na jej psychický vývoj bude uskutočnené v konaní vo veci samej.
Sťažovateľky v sťažnosti namietajú arbitrárnosť odôvodnenia uznesenia okresného
súdu, argumentujúc tým, že „Samotné odôvodnenie v odseku č. 50, č. 53 a č. 54 je pritom
tvorené len všeobecnými úvahami o všeobecnej potrebe rozvíjania kontaktu dieťaťa
s rodičom a všeobecné vyjadrenie, kedy prichádza do úvahy výnimka na obmedzenie alebo
úplné zakázanie stretávania sa s druhým rodičom. Odôvodnenie uznesenia okresného súdu
neobsahuje žiadne hodnotenie dôkazov a úvahy súdu týkajúce sa konkrétneho prípadu.
Druhou vadou, ktorú sťažovateľka v 1. rade vytkla okresnému súdu a žiadala
o nápravu krajský súd, bola tá, že v prílohe podania zo dňa 16. 11. 2016 okresnému súdu
v súvislosti s návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia predložila Správu
z psychologického vyšetrenia zo dňa 28. 10. 2016 vypracovanú .
Táto správa obsahovala závery preukazujúce dôvodnosť zmeny neodkladného opatrenia.
Podanie spolu so správou okresnému súdu doručila prostredníctvom internetového portálu
eZaloby dňa 16. 11. 2016 o 17.37 hod. pod č. podania .
Okresný súd sa jednoducho vôbec touto správou nezaoberal napriek tomu,
že rozhodoval dňa 18. 11. 2016 a správa osvedčujúca potrebu zmeny neodkladného
opatrenia mu bola doručená 16. 11. 2016 o 17.37 hod.
Okresný súd nedoručil návrh na zmenu neodkladného opatrenie Komisárovi pre deti,
ani Okresnej prokuratúre.
Zároveň sa okresný súd nijako nevysporiadal s vyjadrením kolízneho opatrovníka,
ktorý v konaní zastupuje sťažovateľku v 2. rade, zo dňa 11. 11. 2016...“.
Sťažovateľky vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu namietajú, že
«Krajský súd vyššie uvedené vady neodstránil a sám sa tak stal porušovateľom vyššie
uvádzaných práv sťažovateľky v 1. rade a sťažovateľky v 2...
V konaní predložili sťažovateľky v 1. a 2. rade lekársku správu pedopsychiatričky
zo dňa 06. 10. 2016 zachytávajúcu aktuálny zdravotný
stav sťažovateľky v 2. rade...
Krajský súd v namietanom uznesení konštatoval, že touto lekárskou správou nebola
osvedčená dôvodnosť vydania navrhovaného neodkladného opatrenia.
Krajský súd k uvedenému záveru dospel preto, lebo vyšetrenia u detskej
psychiatričky sa nezúčastnil otec. Takýto záver je hrubo arbitrárny podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru, nemajúci oporu v zákone a negatívne zasahuje do práva
dieťaťa podľa čl. 3 ods. 1, ods. 2, čl. 6 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru o právach
dieťaťa. Krajský súd tento svoj arbitrárny záver neoprel o žiadne ustanovenie zákona, a to z
jednoduchého dôvodu - žiadne takéto zákonné ustanovenie neexistuje.
Prijatím takéhoto svojvoľného záveru krajského súdu, nemá sťažovateľka v 2. rade
nárok na ošetrenie a pomoc pedopsychiatra a následne na poskytnutie ochrany,
nakoľko otec nemá záujem zúčastniť sa žiadneho vyšetrenia. Na predmetnom pojednávaní
dňa 1. 12. 20216 uviedla nielen to, že otca sťažovateľky v 2. rade
nepozná a nikdy sa osobne o zdravotnom stave sťažovateľky v 2. rade u nej neinformoval,
ale uviedla aj to, že k vyšetreniu maloletého pacienta nie je potrebná účasť dvoch rodičov,
pričom pri vyšetrení maloletého dieťaťa aplikovala štandardné psychiatrické metódy.
... Po predložení aktuálnych správ z vyšetrenia nadobudol štát vedomosť o hrozbe
pre dieťa, pokiaľ bude jeho traumatizácia pokračovať, a v zmysle pozitívneho záväzku štátu
je jeho povinnosťou vykonať všetky opatrenia na ochranu maloletého dieťaťa. Napriek tejto
vedomosti sťažovateľke v 2. rade ochranu neposkytol.
... fakticky styk s otcom nepriebeha, pretože sťažovateľka v 2. rade styk s otcom
odmieta napriek príprave, pričom z vynucovania si styku otcom (ktorý po príchode pred
rodinný dom privoláva policajné hliadky a podobne) je dlhodobo psychicky traumatizovaná
a jej zdravotný stav sa naďalej zhoršuje tak, že nie je vylúčená až hospitalizácia
na psychiatrii, ako to uviedla . Pokiaľ dlhodobá traumatizácia
sťažovateľky v 2. rade predstavuje dokonca už istú formu susp. psychického týrania ako
z vyšetrenia zistila , je záver krajského súdu o tom, že nie je možné „aby
pristúpil k tak extrémnemu zásahu do rodičovských práv ako je zákaz styku rodiča
s dieťaťom“ v hrubom rozpore so záujmom sťažovateľky v 2. rade.».
Na základe citovanej sťažnostnej argumentácie sťažovateľky navrhujú, aby ústavný
súd po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie vyslovil nálezom porušenie ich základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práv
sťažovateľky v 2. rade podľa čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 6 ods. 2, čl. 9 ods. 3 a čl. 12 ods. 1 a 2
Dohovoru o právach dieťaťa napadnutým uznesením krajského súdu v spojení
s napadnutým uznesením okresného súdu, uznesenie krajského súdu zrušil a vec vrátil
krajskému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľky taktiež žiadajú priznanie úhrady trov
konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv napadnutým
uznesením okresného súdu
Sťažovateľky namietajú arbitrárnosť napadnutého uznesenia okresného súdu,
ktorá spôsobuje porušenie ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a tiež práv sťažovateľky v 2. rade podľa čl. 3, čl. 6, čl. 9 a čl. 12
Dohovoru o právach dieťaťa.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Z čl. 127 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu je subsidiárna. Z tohto
dôvodu nemá ústavný súd právomoc vo veci rozhodovať v prípadoch, keď na preskúmanie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktorým malo dôjsť k porušeniu základných práv,
je príslušný všeobecný súd vyššieho stupňa.
Sťažovateľky mali právo podať proti napadnutému uzneseniu okresného súdu
odvolanie (čo sťažovateľka v 1. rade aj využila), o ktorom bol oprávnený a aj povinný
rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateliek
vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateliek v časti
namietaného porušenia v sťažnosti označených práv napadnutým uznesením okresného
súdu pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
pre nedostatok svojej právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu
Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd sústredil
na posúdenie, či nie je zjavne neopodstatnená. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu je aj preskúmanie, či návrh
na začatie konania nie je zjavne neopodstatnený. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podstatou výhrad sťažovateliek proti napadnutému uzneseniu krajského súdu
je arbitrárnosť jeho odôvodnenia vo vzťahu k ich námietkam proti vykonanému
dokazovaniu prvostupňovým súdom.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na relevantnú časť napadnutého
uznesenia krajského súdu, v ktorej sa predovšetkým uvádza:
„Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so správnymi závermi rozhodnutia súdu
prvej inštancie, na ktoré v celom rozsahu poukazuje. Súd prvej inštancie v potrebnom
rozsahu mal osvedčené skutočnosti potrebné pre riadne rozhodnutie o návrhu matky
na zmenu neodkladného opatrenia. Z uvedených osvedčených okolností vyvodil správne
právne závery a aplikoval aj správne zákonné ustanovenia.
Právo stýkať sa, resp. úprava styku rodičov s maloletým dieťaťom je rodičovským
právom ale aj povinnosťou a toto právo svedčí obidvom rodičom bez toho, aby toto
rodičovské právo bolo obmedzované vzájomnými negatívnymi vzťahmi medzi rodičmi.
V konaní vo veci samej bol dňa 02. 12. 2015 predložený znalecký posudok
vypracovaný , v ktorom bolo okrem iného konštatované,
že maloletá ma po verbálnej stránke odmietavý vzťah k otcovi, na úrovni správania je jej
vzťah k otcovi výrazne pozitívny. Otec má k maloletej výrazne pozitívny vzťah. Styk
maloletého dieťaťa s rodičom, ktorému nebude zverené do osobnej starostlivosti, nie je
potrebné obmedziť ani zakázať. Dieťa má vytvorený citový vzťah k obom rodičom,
na verbálnej úrovni deklaruje, že chce byt’ len s matkou, a nechce otca. V správaní sa
prejavuje opak, svojho otca vyhľadáva, vyzýva ho k hre a nechce sa od neho odlúčiť. Otec
je pre maloletú zdrojom zážitkov, radosti, uvoľnenia.
Dokonca aj znalkyňa uvádza potrebu vzťah otca s dieťaťom
revitalizovať, nezaujala stanovisko styk zakázať.
Po úprave styku otca s mal. dieťaťom v neodkladnom opatrení Okresného súdu
Svidník č. k. 2P 16/2015-806 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove
č. k. 2CoP 20/2016-867 sa styk otca s dieťaťom neuskutočnil, dokonca pri realizácii tohto
styku opäť medzi rodičmi došlo ku konfliktu (dňa 30. 9. 2016).
Podľa obsahu spisového materiálu sa javí, že naposledy mal možnosť sa otec
kontaktovať so svojou dcérou v čase vypracovania znaleckého posudku znalkyne
.
V zmysle správy zo dňa 13. 10. 2016 dieťa je
v strese, nezvláda frustráciu, otca, ktorý si styk vynucuje, odmieta. Vzhľadom k doterajším
skúsenostiam dieťaťa vo vzťahu k otcovi a jeho deštruktívnemu správaniu je odporúčané
pozastaviť styk otca s dieťaťom na čas do celkovej a trvalej harmonizácie osobnosti dieťaťa,
na cca jeden až dva roky.
V zmysle správy , klinického psychológa, dieťa akútne
potrebuje dlhodobo pokojnú atmosféru domova, aby malo priestor na vyrovnanie sa vzťahu
dieťa - otec, pre ktoré by sa rozhodlo z vlastnej vôle. Pre nepriaznivé duševné zdravie
dieťaťa poškodzujúce vzťahové väzby dieťa - otec je odporúčané pozastavenie styku dieťaťa
s otcom na zhruba 1 -2 roky.
Kolízny opatrovník a Komisár pre deti navrhli rešpektovať odborný názor
.
Tu odvolací súd musí ale upriamiť pozornosť na to, že odborná lekárka
pri vypracovaní lekárskej správy zrejme nedisponovala
dostatočnými informáciami a nezohľadnila okolnosti spočívajúce v tom, aký malo psychický
stav maloleté dieťa koncom roka 2015, keď jeho vzťah s otcom nebol označený za negatívny
a tú skutočnosť, že dieťa je v permanentnom styku a starostlivosti matky, pričom je viac ako
pravdepodobné, že preberá jej názory a jej správanie voči otcovi a psychický stav dieťaťa
mohla ovplyvňovať výlučne matka, nie otec. Preto aj záver o poškodzovaní
zdravia maloletej v dôsledku vzťahu s otcom a možnosť rozhodnúť sa o kontaktoch
mal. dieťaťa s otcom z vlastnej vôle je viac ako nepresvedčivý.“
V ďalšej meritórnej časti odôvodenia napadnutého uznesenia krajského súdu sa
uvádza:
„Základným problémom pri realizácii styku otca s mal.
je vzájomný konfliktný vzťah jej rodičov.
Zákaz styku otca s maloletou vo forme neodkladného opatrenia s poukazom na jej
odmietavý postoj nie je riešením vzniknutej situácie, nie je v záujme dieťaťa, aby sa otcovi
dieťa odcudzilo viac, ako je tomu momentálne. Odvolací súd má za to, že je potrebné
vytvoriť otcovi priestor na to, aby mohol svojej dcére preukázať, že pre ňu nebude zdrojom
negatívnych zážitkov, umožniť, aby si dcéra opätovne našla cestu k otcovi. Uvedené je však
možné len za spolupráce oboch rodičov, ktorí sú ako jediní spôsobilí vytvoriť podmienky
pre to, aby styk s otcom nebol maloletou vnímaný ako povinnosť, ale ako príležitosť tráviť
čas s milujúcou osobou, ktorá nepochybne zohráva v živote dieťaťa najdôležitejšiu úlohu.
Ak by došlo čo i len na krátky čas alebo prechodný čas k zákazu styku otca s dieťaťom,
vyhliadky na vytvorenie, obnovenie pozitívnych väzieb sa postupne znížia a napokon
zaniknú. Je potrebné vytvoriť mal. dieťaťu priestor, aby spoznalo okrem názorov matky aj
názory otca a tak aby malo možnosť vlastnej voľby.
... Komunikácia medzi rodičmi v danej veci je vážne narušená, preto je potrebné,
aby sa rodičia snažili odstránil tento nedostatok, v prítomnosti maloletej potlačovali
do úzadia akékoľvek negatívne prejavy vo vzťahu k druhému rodičovi. Je nevyhnutné
pripomenúť, že realizácia styku s maloletým dieťaťom si vyžaduje komunikáciu medzi
rodičmi a rovnako, že príprava na styk má prebehnúť najmä po psychickej stránke dieťaťa...
čo zrejme zlyháva.
K správe a odvolací súd uvádza, že tieto
boli vypracované bez toho, aby sa vyšetrenia zúčastnil aj otec maloletej. Ako vyplýva
z výpovede na pojednávaní dňa 01. 12. 2016, otca nepozná, nikdy
sa s ním nestretla, otec sa o zdravotnom stave svojej dcéry u nej neinformoval.
Táto okolnosť preto svedčí o tom, že matka dôvodnosť vydania navrhovaného neodkladného
opatrenia náležite neosvedčila.
Dokazovanie týkajúce sa vzťahu otca s maloletou a jeho vplyvu na jej psychický
vývin, duševné zdravie bude uskutočnené v konaní vo veci samej. Na základe doposiaľ
známych skutočností, bez toho, aby bola náležité skúmaná a posúdená interakcia maloletej
s otcom, nie je možné pristúpiť k tak extrémnemu zásahu do rodičovských práv ako je zákaz
styku rodiča s dieťaťom.“
Ústavný súd ešte pred vyslovením svojich záverov k napadnutému uzneseniu
krajského súdu považuje za žiaduce poukázať na skutočnosť, že vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov
môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
Neodkladné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu,
ktorého zabezpečovacia funkcia má za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivé
následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť
tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu
vzťahov medzi subjektmi. Nariadením neodkladného opatrenia nezískava jeden
z účastníkov práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne
upravuje určitý okruh vzťahov.
Ústavný súd považuje za potrebné predovšetkým uviesť, že posúdenie podmienok
na nariadenie neodkladného opatrenia je vecou, ktorá zásadne patrí do právomoci
všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124
ústavy) ústavný súd preto v zásade nie je oprávnený zasahovať do rozhodnutí
o neodkladných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, o to viac,
že ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú konečným
spôsobom (IV. ÚS 82/09).
V nadväznosti na uvedené ale považuje ústavný súd za potrebné ďalej uviesť,
že aj v konaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia musia byť rešpektované
minimálne požiadavky zodpovedajúce základnému právu na súdnu ochranu. Rozhodnutie
o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia musí mať predovšetkým rovnako ako iné
rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže byť
prejavom svojvôle, teda musí byť najmä náležite odôvodnené. Všeobecný súd pritom
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04). Predpokladom na záver o porušení základných práv a slobôd je však také
porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu
pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl. Občianskeho súdneho
poriadku, porov. I. ÚS 46/00, III. ÚS 406/2013).
Z uvedených dôvodov ústavný súd neodkladné opatrenia vydané všeobecnými
súdmi iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu rozhodnutí tohto druhu pristupuje len
za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí súdu
o neodkladných opatreniach iba za predpokladu, že by takým rozhodnutím došlo
k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor so základným právom na súdnu
ochranu (pozri napr. III. ÚS 169/2010, III. ÚS 281/07).
V súvislosti so skutočnosťou, že sťažovateľky namietajú porušenie základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd poukazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru,
v zmysle ktorej zásadne nazerá na právo na súdnu ochranu ako na právo „výsledkové“, to
znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako
celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov
(m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08).
Ústavný súd s poukazom na citovanú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia je
toho názoru, že krajský súd riadne odôvodnil akceptáciu vykonaného dokazovania
okresným súdom v rozsahu postačujúcom pre osvedčenie rozhodujúcich skutočností na
úrovni rozhodovania o dočasnej úprave prípustnosti styku otca so sťažovateľkou v 2. rade,
a preto ani podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie nevykazuje znaky takého
mimoriadneho procesného excesu, že by bolo ústavne neakceptovateľné, a ústavný súd
nemá dôvod do napadnutého uznesenia v tejto časti zasahovať.
Vychádzajúc z uvedených úvah a vzhľadom na to, že medzi právom na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy nemožno vidieť zásadnú odlišnosť, možno dospieť k záveru, že ani medzi
namietaným porušením práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a obsahom napadnutého
uznesenia nemožno konštatovať takú súvislosť, ktorá by signalizovala porušenie
označeného práva.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.3 K namietanému porušeniu čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 6 ods. 2, čl. 9 ods. 3 a čl. 12
ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa napadnutým uznesením krajského súdu
Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa (vyhláseného v Zbierke zákonov
Slovenskej republiky pod č. 104/1991 Zb.) záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom
pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo
súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými
orgánmi.
Podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou
dohovoru, sa zaväzujú zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná
pre jeho blaho, pričom berú ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov
alebo iných jednotlivcov právne za neho zodpovedných, a robia pre to všetky potrebné
zákonodarné a správne opatrenia.
Podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou
dohovoru, zabezpečujú v najvyššej možnej miere zachovanie života a rozvoj dieťaťa.
Podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou
dohovoru, uznávajú právo dieťaťa oddeleného od jedného alebo oboch rodičov udržiavať
pravidelné osobné kontakty s oboma rodičmi, ibaže by to bolo v rozpore so záujmami
dieťaťa.
Podľa čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou
dohovoru, zabezpečujú dieťaťu, ktoré je schopné formulovať svoje vlastné názory, právo
tieto názory slobodne vyjadrovať vo všetkých záležitostiach, ktoré sa ho dotýkajú, pričom
sa názorom dieťaťa musí venovať patričná pozornosť zodpovedajúca jeho veku a úrovni.
Podľa čl. 12 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa za tým účelom sa dieťaťu poskytuje
najmä možnosť, aby sa vypočulo v každom súdnom alebo správnom konaní, ktoré sa ho
dotýka, a to buď priamo, alebo prostredníctvom zástupcu alebo príslušného orgánu, pričom
spôsob vypočutia musí byť v súlade s procedurálnymi pravidlami vnútroštátneho
zákonodarstva.
V teórii medzinárodného práva sa ustálil právny názor, v zmysle ktorého Dohovor
o právach dieťaťa obsahuje vo svojom texte dve skupiny právnych noriem. Prvú skupinu
tvoria právne normy priamo vykonateľné a druhú skupinu tvoria právne normy, ktoré nie sú
priamo aplikovateľné a majú charakter všeobecných zásad (porov. Andrews, A. B. –
Kaufman, N. H. eds. Implementing the U.N. Convention on the Rights of the Child.
A Standard of Living Adequate for Development. Westport : Praeger Publishers, 1999,
p. 171). Zjednodušene možno formulovať východisko, v zmysle ktorého právne normy
obsiahnuté v medzinárodnej zmluve sú priamo vykonateľné, ak zaručujú práva a slobody
priamo ich adresátom bez potreby ďalšej transpozície alebo inkorporácie do právneho
poriadku zmluvného štátu ďalším normatívnym právnym aktom. Právne normy obsiahnuté
v medzinárodnej zmluve nie sú priamo vykonateľné vtedy, ak priamo alebo implicitne
vyžadujú od zmluvného štátu prijatie ďalšej právnej úpravy na úrovni vnútroštátnej
legislatívy.
Dohovor o právach dieťaťa neobsahuje explicitné ustanovenie, ktoré by dávalo
odpoveď na otázku, ktoré články sú priamo vykonateľné a ktoré nie, a preto kritériom na ich
odlíšenie je povaha, účel, rozsah konkrétneho článku, ako aj textácia článku, ktorá musí byť
dostatočne jasná, aby príslušný orgán aplikácie práva bol schopný interpretovať a definovať
jeho účinky, t. j. rozhodnúť o priamej vykonateľnosti alebo nevykonateľnosti konkrétneho
článku (porov. napr. Detrick, Sh. A Commentary on the United Nations Convention
on the Rights of the Child. Hague : Kluwer Law International, 1999, p. 28). Dohovor
o právach dieťaťa je však potrebné interpretovať vo vzájomnej súvislosti všetkých jeho
článkov a vychádzať z účelu Dohovoru o právach dieťaťa (snaha o uznanie, ochranu
a posilnenie práv detí), a pokiaľ niektoré z článkov jednoznačne obsahujú priamo
aplikovateľné subjektívne právo, je potrebné v záujme ochrany slobôd a práv dieťaťa
poskytnúť konkrétnemu právu dieťaťa ochranu v príslušnom konaní, v ktorom sa jeho
ochrany dotknutý subjekt domáha (m. m. II. ÚS 596/2014).
Na úrovni doktríny medzinárodného práva a tiež na úrovni Organizácie Spojených
národov prevládol (dnes už konštantný) právny názor, že medzi články Dohovoru o právach
dieťaťa, ktoré upravujú všeobecné zásady a nie sú priamo vykonateľné, ale je potrebné ich
inkorporovať do príslušnej vnútroštátnej legislatívny a aplikačnej praxe, možno zaradiť
najmä čl. 2, čl. 3, čl. 6 a čl. 12 (pozri Hodgkin, R. – Newell, P. Implementation Handbook
for the Convention on the Rights of the Child. Fully revised third edition. Ženeva : UNICEF
Regional Office for Europe, 2007, pp. 39, 83, 158; k tomu porov. aj Committee on the
Rights of the Child: General Comment No. 5, CRC/GC/2003/5, body 19, 20 a 22). Tento
záver podporuje i samotný text predmetných článkov Dohovoru o právach dieťaťa („štáty sa
zaväzujú“, „štáty zabezpečujú“, „dieťaťu sa poskytuje“). Pokiaľ ide o čl. 9 ods. 3 Dohovoru
o právach dieťaťa, tento nemožno považovať za vyjadrenie základných zásad, ktorými je
prestúpená úprava Dohovoru o právach dieťaťa, nepochybne však ide o pozitívny záväzok
štátu zabezpečiť jeho naplnenie vnútroštátnou legislatívnou úpravou. Naopak, k priamo
vykonateľným právnym normám Dohovoru o právach dieťaťa možno zaradiť napr. čl. 7
ods. 1, čl. 10 ods. 2, čl. 13, čl. 16 a pod.
Na základe už popísaných záverov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol
sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľky namietajú porušenie čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 6 ods. 2, čl. 9
ods. 3 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa, podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnenú, keďže tieto označené referenčné právne normy Dohovoru
o právach dieťaťa neobsahujú priamo aplikovateľné subjektívne práva sťažovateliek, ale sú
všeobecnými proklamáciami (princípmi), ktoré je zmluvný štát povinný inkorporovať
do svojho právneho poriadku a orgány aplikácie práva sú ich povinné zohľadňovať
pri aplikácii príslušných vnútroštátnych normatívnych právnych aktov.
Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že krajský súd zisťoval skutkový
stav veci v rozsahu postačujúcom pre osvedčenie neodôvodnenosti navrhovaného
bezodkladného opatrenia úplného zákazu styku a hodnotenie jednotlivých dôkazov,
ako i argumentov predkladaných sťažovateľkami, ktoré spolu so závermi z toho
vyvodenými možno považovať za ústavne udržateľné, a nie svojvoľné. Vzhľadom
na dočasnú povahu neodkladného opatrenia, potrebu umožnenia nápravy citových väzieb,
a nie vysokú frekvenciu stretnutí otca so sťažovateľkou v 2. rade je ústavný súd toho
názoru, že napádané rozhodnutie obstojí aj po skutkovej stránke.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ostatnými v nej uplatnenými návrhmi sťažovateliek.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. mája 2017