Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 325/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. mája 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

a mal. , obe bytom zastúpených

advokátom , , ktorou namietajú porušenie

svojho základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práv podľa čl. 3

ods. 1 a 2, čl. 6 ods. 2, čl. 9 ods. 3 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením

Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 10. januára 2017 v spojení s uznesením

Okresného súdu Svidník sp. zn. z 18. novembra 2016, a takto

rozhodol:

Sťažnosť a mal. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. marca 2017

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“) a mal.

, obe bytom (ďalej len „sťažovateľka v 2. rade,

spolu ďalej len „sťažovateľky“), zastúpených advokátom ,

, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práv podľa čl. 3

ods. 1 a 2, čl. 6 ods. 2, čl. 9 ods. 3 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením

Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 10. januára

2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“) v spojení s uznesením Okresného

súdu Svidník (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 18. novembra 2016 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie okresného súdu“).

Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka v 1. rade v procesnom

postavení navrhovateľky podala návrh z 26. októbra 2016 na zmenu skôr nariadeného

neodkladného opatrenia, ktorá mala spočívať v úplnom zákaze styku otca maloletej

so sťažovateľkou v 2. rade s poukazom na jej zhoršený zdravotný stav v dôsledku styku

s otcom.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 18. novembra 2016 zamietol návrh

sťažovateľky v 1. rade s odôvodnením, že absentuje aktuálna nevyhnutnosť úplného zákazu

styku otca s dieťaťom ako výnimočného a závažného zásahu do výkonu rodičovských práv

s poukazom na nemožnosť zákazu styku z dôvodov, ktoré majú svoj pôvod v rozvrátenom

vzťahu medzi rodičmi navzájom, a nie vo vzťahu medzi otcom a sťažovateľkou v 2. rade.

Krajský súd po podaní odvolania sťažovateľkou v 1. rade uznesenie okresného súdu

podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „CSP“) potvrdil s odôvodnením, že sa stotožňuje s argumentáciou súdu

prvého stupňa v celom rozsahu, a s poukazom na to, že dva predchádzajúce znalecké

posudky vyhotovené v konaní za účasti otca sťažovateľky v 2. rade neodporúčali zákaz

styku otca so sťažovateľkou v 2. rade a sťažovateľkou v 1. rade predložená správa detskej

psychiatričky bola vyhotovená bez účasti otca, a preto odvolací súd vyslovil pochybnosť, že

lekárka nedisponovala dostatočnými informáciami o vzťahu otca so sťažovateľkou

v 2. rade. Odvolací súd poukázal aj na konfliktný vzťah medzi rodičmi, čo môže mať

za následok, že sťažovateľka v 2. rade preberá vzory a názory sťažovateľky v 1. rade,

s ktorou je v permanentnom styku a starostlivosti. Odvolací súd taktiež vyslovil názor, že

nie je v záujme sťažovateľky v 2. rade, aby sa úplne odcudzila otcovi, a je potrebné vytvoriť

priestor na obnovenie vzťahových väzieb medzi otcom a sťažovateľkou v 2. rade. Zdôraznil,

že v konaní o neodkladnom opatrení je postačujúce rozhodné okolnosti len osvedčiť

a rozsiahlejšie dokazovanie týkajúce sa vzťahu otca so sťažovateľkou v 2. rade a jeho

vplyvu na jej psychický vývoj bude uskutočnené v konaní vo veci samej.

Sťažovateľky v sťažnosti namietajú arbitrárnosť odôvodnenia uznesenia okresného

súdu, argumentujúc tým, že „Samotné odôvodnenie v odseku č. 50, č. 53 a č. 54 je pritom

tvorené len všeobecnými úvahami o všeobecnej potrebe rozvíjania kontaktu dieťaťa

s rodičom a všeobecné vyjadrenie, kedy prichádza do úvahy výnimka na obmedzenie alebo

úplné zakázanie stretávania sa s druhým rodičom. Odôvodnenie uznesenia okresného súdu

neobsahuje žiadne hodnotenie dôkazov a úvahy súdu týkajúce sa konkrétneho prípadu.

Druhou vadou, ktorú sťažovateľka v 1. rade vytkla okresnému súdu a žiadala

o nápravu krajský súd, bola tá, že v prílohe podania zo dňa 16. 11. 2016 okresnému súdu

v súvislosti s návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia predložila Správu

z psychologického vyšetrenia zo dňa 28. 10. 2016 vypracovanú .

Táto správa obsahovala závery preukazujúce dôvodnosť zmeny neodkladného opatrenia.

Podanie spolu so správou okresnému súdu doručila prostredníctvom internetového portálu

eZaloby dňa 16. 11. 2016 o 17.37 hod. pod č. podania .

Okresný súd sa jednoducho vôbec touto správou nezaoberal napriek tomu,

že rozhodoval dňa 18. 11. 2016 a správa osvedčujúca potrebu zmeny neodkladného

opatrenia mu bola doručená 16. 11. 2016 o 17.37 hod.

Okresný súd nedoručil návrh na zmenu neodkladného opatrenie Komisárovi pre deti,

ani Okresnej prokuratúre.

Zároveň sa okresný súd nijako nevysporiadal s vyjadrením kolízneho opatrovníka,

ktorý v konaní zastupuje sťažovateľku v 2. rade, zo dňa 11. 11. 2016...“.

Sťažovateľky vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu namietajú, že

«Krajský súd vyššie uvedené vady neodstránil a sám sa tak stal porušovateľom vyššie

uvádzaných práv sťažovateľky v 1. rade a sťažovateľky v 2...

V konaní predložili sťažovateľky v 1. a 2. rade lekársku správu pedopsychiatričky

zo dňa 06. 10. 2016 zachytávajúcu aktuálny zdravotný

stav sťažovateľky v 2. rade...

Krajský súd v namietanom uznesení konštatoval, že touto lekárskou správou nebola

osvedčená dôvodnosť vydania navrhovaného neodkladného opatrenia.

Krajský súd k uvedenému záveru dospel preto, lebo vyšetrenia u detskej

psychiatričky sa nezúčastnil otec. Takýto záver je hrubo arbitrárny podľa čl. 46 ods. 1

a dohovoru, nemajúci oporu v zákone a negatívne zasahuje do práva

dieťaťa podľa čl. 3 ods. 1, ods. 2, čl. 6 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru o právach

dieťaťa. Krajský súd tento svoj arbitrárny záver neoprel o žiadne ustanovenie zákona, a to z

jednoduchého dôvodu - žiadne takéto zákonné ustanovenie neexistuje.

Prijatím takéhoto svojvoľného záveru krajského súdu, nemá sťažovateľka v 2. rade

nárok na ošetrenie a pomoc pedopsychiatra a následne na poskytnutie ochrany,

nakoľko otec nemá záujem zúčastniť sa žiadneho vyšetrenia. Na predmetnom pojednávaní

dňa 1. 12. 20216 uviedla nielen to, že otca sťažovateľky v 2. rade

nepozná a nikdy sa osobne o zdravotnom stave sťažovateľky v 2. rade u nej neinformoval,

ale uviedla aj to, že k vyšetreniu maloletého pacienta nie je potrebná účasť dvoch rodičov,

pričom pri vyšetrení maloletého dieťaťa aplikovala štandardné psychiatrické metódy.

... Po predložení aktuálnych správ z vyšetrenia nadobudol štát vedomosť o hrozbe

pre dieťa, pokiaľ bude jeho traumatizácia pokračovať, a v zmysle pozitívneho záväzku štátu

je jeho povinnosťou vykonať všetky opatrenia na ochranu maloletého dieťaťa. Napriek tejto

vedomosti sťažovateľke v 2. rade ochranu neposkytol.

... fakticky styk s otcom nepriebeha, pretože sťažovateľka v 2. rade styk s otcom

odmieta napriek príprave, pričom z vynucovania si styku otcom (ktorý po príchode pred

rodinný dom privoláva policajné hliadky a podobne) je dlhodobo psychicky traumatizovaná

a jej zdravotný stav sa naďalej zhoršuje tak, že nie je vylúčená až hospitalizácia

na psychiatrii, ako to uviedla . Pokiaľ dlhodobá traumatizácia

sťažovateľky v 2. rade predstavuje dokonca už istú formu susp. psychického týrania ako

z vyšetrenia zistila , je záver krajského súdu o tom, že nie je možné „aby

pristúpil k tak extrémnemu zásahu do rodičovských práv ako je zákaz styku rodiča

s dieťaťom“ v hrubom rozpore so záujmom sťažovateľky v 2. rade.».

Na základe citovanej sťažnostnej argumentácie sťažovateľky navrhujú, aby ústavný

súd po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie vyslovil nálezom porušenie ich základného

práva podľa a práva podľa dohovoru, ako aj práv

sťažovateľky v 2. rade podľa čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 6 ods. 2, čl. 9 ods. 3 a čl. 12 ods. 1 a 2

Dohovoru o právach dieťaťa napadnutým uznesením krajského súdu v spojení

s napadnutým uznesením okresného súdu, uznesenie krajského súdu zrušil a vec vrátil

krajskému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľky taktiež žiadajú priznanie úhrady trov

konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv napadnutým

uznesením okresného súdu

Sťažovateľky namietajú arbitrárnosť napadnutého uznesenia okresného súdu,

ktorá spôsobuje porušenie ich základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a tiež práv sťažovateľky v 2. rade podľa čl. 3, čl. 6, čl. 9 a čl. 12

Dohovoru o právach dieťaťa.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu je subsidiárna. Z tohto

dôvodu nemá ústavný súd právomoc vo veci rozhodovať v prípadoch, keď na preskúmanie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktorým malo dôjsť k porušeniu základných práv,

je príslušný všeobecný súd vyššieho stupňa.

Sťažovateľky mali právo podať proti napadnutému uzneseniu okresného súdu

odvolanie (čo sťažovateľka v 1. rade aj využila), o ktorom bol oprávnený a aj povinný

rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateliek

vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateliek v časti

namietaného porušenia v sťažnosti označených práv napadnutým uznesením okresného

súdu pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa

pre nedostatok svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd sústredil

na posúdenie, či nie je zjavne neopodstatnená. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu je aj preskúmanie, či návrh

na začatie konania nie je zjavne neopodstatnený. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

tiež napr. , , , ).

Podstatou výhrad sťažovateliek proti napadnutému uzneseniu krajského súdu

je arbitrárnosť jeho odôvodnenia vo vzťahu k ich námietkam proti vykonanému

dokazovaniu prvostupňovým súdom.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na relevantnú časť napadnutého

uznesenia krajského súdu, v ktorej sa predovšetkým uvádza:

„Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so správnymi závermi rozhodnutia súdu

prvej inštancie, na ktoré v celom rozsahu poukazuje. Súd prvej inštancie v potrebnom

rozsahu mal osvedčené skutočnosti potrebné pre riadne rozhodnutie o návrhu matky

na zmenu neodkladného opatrenia. Z uvedených osvedčených okolností vyvodil správne

právne závery a aplikoval aj správne zákonné ustanovenia.

Právo stýkať sa, resp. úprava styku rodičov s maloletým dieťaťom je rodičovským

právom ale aj povinnosťou a toto právo svedčí obidvom rodičom bez toho, aby toto

rodičovské právo bolo obmedzované vzájomnými negatívnymi vzťahmi medzi rodičmi.

V konaní vo veci samej bol dňa 02. 12. 2015 predložený znalecký posudok

vypracovaný , v ktorom bolo okrem iného konštatované,

že maloletá ma po verbálnej stránke odmietavý vzťah k otcovi, na úrovni správania je jej

vzťah k otcovi výrazne pozitívny. Otec má k maloletej výrazne pozitívny vzťah. Styk

maloletého dieťaťa s rodičom, ktorému nebude zverené do osobnej starostlivosti, nie je

potrebné obmedziť ani zakázať. Dieťa má vytvorený citový vzťah k obom rodičom,

na verbálnej úrovni deklaruje, že chce byt’ len s matkou, a nechce otca. V správaní sa

prejavuje opak, svojho otca vyhľadáva, vyzýva ho k hre a nechce sa od neho odlúčiť. Otec

je pre maloletú zdrojom zážitkov, radosti, uvoľnenia.

Dokonca aj znalkyňa uvádza potrebu vzťah otca s dieťaťom

revitalizovať, nezaujala stanovisko styk zakázať.

Po úprave styku otca s mal. dieťaťom v neodkladnom opatrení Okresného súdu

Svidník č. k. -806 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove

č. k. -867 sa styk otca s dieťaťom neuskutočnil, dokonca pri realizácii tohto

styku opäť medzi rodičmi došlo ku konfliktu (dňa 30. 9. 2016).

Podľa obsahu spisového materiálu sa javí, že naposledy mal možnosť sa otec

kontaktovať so svojou dcérou v čase vypracovania znaleckého posudku znalkyne

.

V zmysle správy zo dňa 13. 10. 2016 dieťa je

v strese, nezvláda frustráciu, otca, ktorý si styk vynucuje, odmieta. Vzhľadom k doterajším

skúsenostiam dieťaťa vo vzťahu k otcovi a jeho deštruktívnemu správaniu je odporúčané

pozastaviť styk otca s dieťaťom na čas do celkovej a trvalej harmonizácie osobnosti dieťaťa,

na cca jeden až dva roky.

V zmysle správy , klinického psychológa, dieťa akútne

potrebuje dlhodobo pokojnú atmosféru domova, aby malo priestor na vyrovnanie sa vzťahu

dieťa - otec, pre ktoré by sa rozhodlo z vlastnej vôle. Pre nepriaznivé duševné zdravie

dieťaťa poškodzujúce vzťahové väzby dieťa - otec je odporúčané pozastavenie styku dieťaťa

s otcom na zhruba 1 -2 roky.

Kolízny opatrovník a Komisár pre deti navrhli rešpektovať odborný názor

.

Tu odvolací súd musí ale upriamiť pozornosť na to, že odborná lekárka

pri vypracovaní lekárskej správy zrejme nedisponovala

dostatočnými informáciami a nezohľadnila okolnosti spočívajúce v tom, aký malo psychický

stav maloleté dieťa koncom roka 2015, keď jeho vzťah s otcom nebol označený za negatívny

a tú skutočnosť, že dieťa je v permanentnom styku a starostlivosti matky, pričom je viac ako

pravdepodobné, že preberá jej názory a jej správanie voči otcovi a psychický stav dieťaťa

mohla ovplyvňovať výlučne matka, nie otec. Preto aj záver o poškodzovaní

zdravia maloletej v dôsledku vzťahu s otcom a možnosť rozhodnúť sa o kontaktoch

mal. dieťaťa s otcom z vlastnej vôle je viac ako nepresvedčivý.“

V ďalšej meritórnej časti odôvodenia napadnutého uznesenia krajského súdu sa

uvádza:

„Základným problémom pri realizácii styku otca s mal.

je vzájomný konfliktný vzťah jej rodičov.

Zákaz styku otca s maloletou vo forme neodkladného opatrenia s poukazom na jej

odmietavý postoj nie je riešením vzniknutej situácie, nie je v záujme dieťaťa, aby sa otcovi

dieťa odcudzilo viac, ako je tomu momentálne. Odvolací súd má za to, že je potrebné

vytvoriť otcovi priestor na to, aby mohol svojej dcére preukázať, že pre ňu nebude zdrojom

negatívnych zážitkov, umožniť, aby si dcéra opätovne našla cestu k otcovi. Uvedené je však

možné len za spolupráce oboch rodičov, ktorí sú ako jediní spôsobilí vytvoriť podmienky

pre to, aby styk s otcom nebol maloletou vnímaný ako povinnosť, ale ako príležitosť tráviť

čas s milujúcou osobou, ktorá nepochybne zohráva v živote dieťaťa najdôležitejšiu úlohu.

Ak by došlo čo i len na krátky čas alebo prechodný čas k zákazu styku otca s dieťaťom,

vyhliadky na vytvorenie, obnovenie pozitívnych väzieb sa postupne znížia a napokon

zaniknú. Je potrebné vytvoriť mal. dieťaťu priestor, aby spoznalo okrem názorov matky aj

názory otca a tak aby malo možnosť vlastnej voľby.

... Komunikácia medzi rodičmi v danej veci je vážne narušená, preto je potrebné,

aby sa rodičia snažili odstránil tento nedostatok, v prítomnosti maloletej potlačovali

do úzadia akékoľvek negatívne prejavy vo vzťahu k druhému rodičovi. Je nevyhnutné

pripomenúť, že realizácia styku s maloletým dieťaťom si vyžaduje komunikáciu medzi

rodičmi a rovnako, že príprava na styk má prebehnúť najmä po psychickej stránke dieťaťa...

čo zrejme zlyháva.

K správe a odvolací súd uvádza, že tieto

boli vypracované bez toho, aby sa vyšetrenia zúčastnil aj otec maloletej. Ako vyplýva

z výpovede na pojednávaní dňa 01. 12. 2016, otca nepozná, nikdy

sa s ním nestretla, otec sa o zdravotnom stave svojej dcéry u nej neinformoval.

Táto okolnosť preto svedčí o tom, že matka dôvodnosť vydania navrhovaného neodkladného

opatrenia náležite neosvedčila.

Dokazovanie týkajúce sa vzťahu otca s maloletou a jeho vplyvu na jej psychický

vývin, duševné zdravie bude uskutočnené v konaní vo veci samej. Na základe doposiaľ

známych skutočností, bez toho, aby bola náležité skúmaná a posúdená interakcia maloletej

s otcom, nie je možné pristúpiť k tak extrémnemu zásahu do rodičovských práv ako je zákaz

styku rodiča s dieťaťom.“

Ústavný súd ešte pred vyslovením svojich záverov k napadnutému uzneseniu

krajského súdu považuje za žiaduce poukázať na skutočnosť, že vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov

môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , atď.).

Neodkladné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu,

ktorého zabezpečovacia funkcia má za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivé

následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť

tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu

vzťahov medzi subjektmi. Nariadením neodkladného opatrenia nezískava jeden

z účastníkov práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne

upravuje určitý okruh vzťahov.

Ústavný súd považuje za potrebné predovšetkým uviesť, že posúdenie podmienok

na nariadenie neodkladného opatrenia je vecou, ktorá zásadne patrí do právomoci

všeobecných súdov ( ). Ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (

) ústavný súd preto v zásade nie je oprávnený zasahovať do rozhodnutí

o neodkladných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, o to viac,

že ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú konečným

spôsobom ().

V nadväznosti na uvedené ale považuje ústavný súd za potrebné ďalej uviesť,

že aj v konaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia musia byť rešpektované

minimálne požiadavky zodpovedajúce základnému právu na súdnu ochranu. Rozhodnutie

o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia musí mať predovšetkým rovnako ako iné

rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže byť

prejavom svojvôle, teda musí byť najmä náležite odôvodnené. Všeobecný súd pritom

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

). Predpokladom na záver o porušení základných práv a slobôd je však také

porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu

pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl. Občianskeho súdneho

poriadku, porov. , ).

Z uvedených dôvodov ústavný súd neodkladné opatrenia vydané všeobecnými

súdmi iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu rozhodnutí tohto druhu pristupuje len

za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí súdu

o neodkladných opatreniach iba za predpokladu, že by takým rozhodnutím došlo

k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor so základným právom na súdnu

ochranu (pozri napr. , ).

V súvislosti so skutočnosťou, že sťažovateľky namietajú porušenie základného práva

podľa , ústavný súd poukazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru,

v zmysle ktorej zásadne nazerá na právo na súdnu ochranu ako na právo „výsledkové“, to

znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako

celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov

(m. m. , , , ).

Ústavný súd s poukazom na citovanú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia je

toho názoru, že krajský súd riadne odôvodnil akceptáciu vykonaného dokazovania

okresným súdom v rozsahu postačujúcom pre osvedčenie rozhodujúcich skutočností na

úrovni rozhodovania o dočasnej úprave prípustnosti styku otca so sťažovateľkou v 2. rade,

a preto ani podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie nevykazuje znaky takého

mimoriadneho procesného excesu, že by bolo ústavne neakceptovateľné, a ústavný súd

nemá dôvod do napadnutého uznesenia v tejto časti zasahovať.

Vychádzajúc z uvedených úvah a vzhľadom na to, že medzi právom na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 nemožno vidieť zásadnú odlišnosť, možno dospieť k záveru, že ani medzi

namietaným porušením práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a obsahom napadnutého

uznesenia nemožno konštatovať takú súvislosť, ktorá by signalizovala porušenie

označeného práva.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

II.3 K namietanému porušeniu čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 6 ods. 2, čl. 9 ods. 3 a čl. 12

ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa napadnutým uznesením krajského súdu

Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa (vyhláseného v Zbierke zákonov

Slovenskej republiky pod č. ) záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom

pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo

súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými

orgánmi.

Podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou

dohovoru, sa zaväzujú zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná

pre jeho blaho, pričom berú ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov

alebo iných jednotlivcov právne za neho zodpovedných, a robia pre to všetky potrebné

zákonodarné a správne opatrenia.

Podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou

dohovoru, zabezpečujú v najvyššej možnej miere zachovanie života a rozvoj dieťaťa.

Podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou

dohovoru, uznávajú právo dieťaťa oddeleného od jedného alebo oboch rodičov udržiavať

pravidelné osobné kontakty s oboma rodičmi, ibaže by to bolo v rozpore so záujmami

dieťaťa.

Podľa čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou

dohovoru, zabezpečujú dieťaťu, ktoré je schopné formulovať svoje vlastné názory, právo

tieto názory slobodne vyjadrovať vo všetkých záležitostiach, ktoré sa ho dotýkajú, pričom

sa názorom dieťaťa musí venovať patričná pozornosť zodpovedajúca jeho veku a úrovni.

Podľa čl. 12 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa za tým účelom sa dieťaťu poskytuje

najmä možnosť, aby sa vypočulo v každom súdnom alebo správnom konaní, ktoré sa ho

dotýka, a to buď priamo, alebo prostredníctvom zástupcu alebo príslušného orgánu, pričom

spôsob vypočutia musí byť v súlade s procedurálnymi pravidlami vnútroštátneho

zákonodarstva.

V teórii medzinárodného práva sa ustálil právny názor, v zmysle ktorého Dohovor

o právach dieťaťa obsahuje vo svojom texte dve skupiny právnych noriem. Prvú skupinu

tvoria právne normy priamo vykonateľné a druhú skupinu tvoria právne normy, ktoré nie sú

priamo aplikovateľné a majú charakter všeobecných zásad (porov. Andrews, A. B. –

Kaufman, N. H. eds. Implementing the U.N. Convention on the Rights of the Child.

A Standard of Living Adequate for Development. Westport : Praeger Publishers, 1999,

p. 171). Zjednodušene možno formulovať východisko, v zmysle ktorého právne normy

obsiahnuté v medzinárodnej zmluve sú priamo vykonateľné, ak zaručujú práva a slobody

priamo ich adresátom bez potreby ďalšej transpozície alebo inkorporácie do právneho

poriadku zmluvného štátu ďalším normatívnym právnym aktom. Právne normy obsiahnuté

v medzinárodnej zmluve nie sú priamo vykonateľné vtedy, ak priamo alebo implicitne

vyžadujú od zmluvného štátu prijatie ďalšej právnej úpravy na úrovni vnútroštátnej

legislatívy.

Dohovor o právach dieťaťa neobsahuje explicitné ustanovenie, ktoré by dávalo

odpoveď na otázku, ktoré články sú priamo vykonateľné a ktoré nie, a preto kritériom na ich

odlíšenie je povaha, účel, rozsah konkrétneho článku, ako aj textácia článku, ktorá musí byť

dostatočne jasná, aby príslušný orgán aplikácie práva bol schopný interpretovať a definovať

jeho účinky, t. j. rozhodnúť o priamej vykonateľnosti alebo nevykonateľnosti konkrétneho

článku (porov. napr. Detrick, Sh. A Commentary on the United Nations Convention

on the Rights of the Child. Hague : Kluwer Law International, 1999, p. 28). Dohovor

o právach dieťaťa je však potrebné interpretovať vo vzájomnej súvislosti všetkých jeho

článkov a vychádzať z účelu Dohovoru o právach dieťaťa (snaha o uznanie, ochranu

a posilnenie práv detí), a pokiaľ niektoré z článkov jednoznačne obsahujú priamo

aplikovateľné subjektívne právo, je potrebné v záujme ochrany slobôd a práv dieťaťa

poskytnúť konkrétnemu právu dieťaťa ochranu v príslušnom konaní, v ktorom sa jeho

ochrany dotknutý subjekt domáha (m. m. ).

Na úrovni doktríny medzinárodného práva a tiež na úrovni Organizácie Spojených

národov prevládol (dnes už konštantný) právny názor, že medzi články Dohovoru o právach

dieťaťa, ktoré upravujú všeobecné zásady a nie sú priamo vykonateľné, ale je potrebné ich

inkorporovať do príslušnej vnútroštátnej legislatívny a aplikačnej praxe, možno zaradiť

najmä čl. 2, čl. 3, čl. 6 a čl. 12 (pozri Hodgkin, R. – Newell, P. Implementation Handbook

for the Convention on the Rights of the Child. Fully revised third edition. Ženeva : UNICEF

Regional Office for Europe, 2007, pp. 39, 83, 158; k tomu porov. aj Committee on the

Rights of the Child: General Comment No. 5, CRC/GC/2003/5, body 19, 20 a 22). Tento

záver podporuje i samotný text predmetných článkov Dohovoru o právach dieťaťa („štáty sa

zaväzujú“, „štáty zabezpečujú“, „dieťaťu sa poskytuje“). Pokiaľ ide o čl. 9 ods. 3 Dohovoru

o právach dieťaťa, tento nemožno považovať za vyjadrenie základných zásad, ktorými je

prestúpená úprava Dohovoru o právach dieťaťa, nepochybne však ide o pozitívny záväzok

štátu zabezpečiť jeho naplnenie vnútroštátnou legislatívnou úpravou. Naopak, k priamo

vykonateľným právnym normám Dohovoru o právach dieťaťa možno zaradiť napr. čl. 7

ods. 1, čl. 10 ods. 2, čl. 13, čl. 16 a pod.

Na základe už popísaných záverov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol

sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľky namietajú porušenie čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 6 ods. 2, čl. 9

ods. 3 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa, podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú, keďže tieto označené referenčné právne normy Dohovoru

o právach dieťaťa neobsahujú priamo aplikovateľné subjektívne práva sťažovateliek, ale sú

všeobecnými proklamáciami (princípmi), ktoré je zmluvný štát povinný inkorporovať

do svojho právneho poriadku a orgány aplikácie práva sú ich povinné zohľadňovať

pri aplikácii príslušných vnútroštátnych normatívnych právnych aktov.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že krajský súd zisťoval skutkový

stav veci v rozsahu postačujúcom pre osvedčenie neodôvodnenosti navrhovaného

bezodkladného opatrenia úplného zákazu styku a hodnotenie jednotlivých dôkazov,

ako i argumentov predkladaných sťažovateľkami, ktoré spolu so závermi z toho

vyvodenými možno považovať za ústavne udržateľné, a nie svojvoľné. Vzhľadom

na dočasnú povahu neodkladného opatrenia, potrebu umožnenia nápravy citových väzieb,

a nie vysokú frekvenciu stretnutí otca so sťažovateľkou v 2. rade je ústavný súd toho

názoru, že napádané rozhodnutie obstojí aj po skutkovej stránke.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ostatnými v nej uplatnenými návrhmi sťažovateliek.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. mája 2017