Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)II. ÚS 674/2016
PDF · 419.84 KB
No categories available
II. ÚS 674/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. decembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti
, zastúpeného advokátkou
JUDr. Ivetou Kalinovou, Cukrová 14, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Em 1/2012,
za účasti Okresného súdu Michalovce, takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v spojení so základným právom na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, základným právom na ochranu rodičovských práv podľa čl. 41 ods. 1 a 4 Ústavy
Slovenskej republiky a právom na rešpektovanie rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Michalovce
v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Em 1/2012 p o r u š e n é b o l i .
2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume
4 000 € (slovom štyritisíc eur), ktoré mu j e Okresný súd Michalovce p o v i n n ý zaplatiť
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Michalovce j e p o v i n n ý uhradiť
trovy konania v sume 454,74 € (slovom štyristopäťdesiatštyri eur a sedemdesiatštyri centov)
na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Ivety Kalinovej, Cukrová 14, Bratislava, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára
2016 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Kalinovou,
Cukrová 14, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19
ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Michalovce (ďalej aj „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Em 1/2012 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti, z jej príloh a zo spisu okresného súdu sp. zn. 17 Em 1/2012 vyplýva, že
sťažovateľ bol v procesnom postavení navrhovateľa účastníkom napadnutého konania,
ktorého predmetom bol súdny výkon rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I sp. zn.
1 P 50/2011 z 1. júla 2011, ktorým bol v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 20 CoP 57/2011 z 26. októbra 2011 nariadený návrat maloletých detí
(spolu ďalej aj „maloleté
deti“), do Írska ako krajiny ich obvyklého pobytu.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti podanej ústavnému súdu okrem iného uvádza:
„... Dňa 31. 1. 2011 sťažovateľ doručil Okresnému súdu Bratislava I návrh na
nariadenie návratu maloletých detí na územie ich obvyklého pobytu do
Írska. Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 1. 7. 2011, č. k. 1 P/50/2011 nariadil
návrat maloletých detí na územie a pod jurisdikciu krajiny ich obvyklého
pobytu do Írska.
... Keďže matka na žiadosť sťažovateľa, aby mu odovzdala deti, nereagovala
a dobrovoľne neplnila vykonateľné rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I, dňa 1. 2.
2012 poslal sťažovateľ Okresnému súdu Michalovce návrh na súdny výkon rozhodnutia
o nariadenie návratu maloletých detí. Konaniu bola pridelená spis. značka 17 Em/1/2012.
Dňa 13. 2. 2012 Okresný súd Michalovce vyzval matku na podrobenie sa
a rešpektovanie povinností vyplývajúcich z rozhodnutí Okresného súdu Bratislava I zo dňa
1. 7. 2011 č. k. 1 P/50/2011 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo dňa
26. 10. 2011 č. k. 20 CoP/57/2011. Matka na výzvu nereagovala.
Dňa 1. 3. 2012 matka podala návrh na prerušenie konania na Okresnom súde
Michalovce s odôvodnením, že podala podnet na podanie mimoriadneho dovolania na
Najvyšší súd Slovenskej republiky Generálnym prokurátorom Slovenskej republiky. Okresný
súd Michalovce konanie o výkon rozhodnutia prerušil uznesením zo dňa 26. 3. 2012.
Dňa 12. 7. 2012 podal sťažovateľ Okresnému súdu Michalovce návrh na
pokračovanie v konaní.
Dňa 14. 8. 2012 Okresný súd Michalovce uznesením zrušil uznesenie o prerušení
výkonu rozhodnutia vydané Okresným súdom Michalovce dňa 26. 3. 2012 pod
č. k. 17 Em/1/2012.
Dňa 18. 10. 2012 Okresný súd Michalovce uznesením zamietol návrh na súdny výkon
rozhodnutia o nariadenie návratu maloletých detí...
Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 26. 6. 2013, č. k. 8 CoP/521/2012-145,
uznesenie prvostupňového súdu potvrdil.
Dňa 22. 10. 2013 sťažovateľ podal na Ústavný súd Slovenskej republiky... sťažnosť...
Ústavný súd nálezom zo dňa 27. 5. 2015, č. k. II. ÚS 361/2014-49, rozhodol tak, že
základné práva podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods.
1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru uznesením Krajského súdu v Košiciach
č. k. 8 CoP 521/2012-145 z 26. júna 2013 porušené boli.
Ústavný súd uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 8 CoP 521/2012-145
z 26. júna 2013 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
... Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 3. 8. 2015, č. k. 8 CoP/330/2015-175
zrušil uznesenie Okresného súdu Michalovce z 18. 10. 2012, č. k. 17 Em/1/2012-119, a vec
mu vrátil na ďalšie konanie. Okresnému súdu Michalovce bolo uznesenie krajského súdu
doručené dňa 18. 8. 2015.
Keďže Okresný súd Michalovce vo veci č. k. 17 Em/1/2012 nekonal, sťažovateľ
poslal dňa 14. 1. 2016 predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní. Okresný
súd Michalovce na túto sťažnosť do dnešného dňa neodpovedal, ani vo veci nekoná.“
V časti namietaného porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ odôvodňuje sťažnosť najmä takto:
«Od podania návrhu na Okresnom súde Michalovce dňa 1. 2. 2012 do dnešného dňa
uplynuli 4 roky. Odo dňa doručenia uznesenia Krajského súdu v Košiciach Okresnému súdu
Michalovce dňa 18. 8. 2015 uplynulo 6 mesiacov, počas ktorých okresný súd nekonal.
... Prieťahy v konaní treba posudzovať ako celok od začiatku konania dňa 1. 2. 2012,
kedy bol podaný návrh na súdny výkon rozhodnutia o nariadenie návratu maloletých detí na
okresnom súde. Súdny systém počas štyroch rokov spôsoboval prieťahy v konaní, ktoré sú
v prípade konania o návrat maloletých detí neospravedlniteľné a v skutočnosti plynutie času
„rieši“ situáciu za účastníkov konania aj za rozhodnutia súdov.
Pokiaľ by sa mali posudzovať prieťahy v konaní až od doručenia uznesenia
Krajského súdu v Košiciach Okresnému súdu Michalovce, aj v takom prípade ide o prieťahy
vzhľadom na šesťmesačnú nečinnosť súdu, keďže ako skonštatoval európsky súd, konanie
o návrat maloletých detí vrátane konania o výkon rozhodnutia vyplývajúci z tohto konania,
je prednostným konaním.»
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej uvádza:
„Sťažovateľ namieta, že bolo porušené jeho právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa článku 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života podľa článku 8
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu rodičovstva
a na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 1 a 4 Ústavy SR.
Uvedené práva boli porušené tým, že sťažovateľovi bola postupom súdov odňatá
možnosť starať sa osobne o svoje maloleté deti napriek právoplatnému rozhodnutiu súdu.
... Sťažovateľ je toho názoru, že právo na rešpektovanie jeho súkromného
a rodinného života nebolo chránené účinnými spôsobom, ako to vyžaduje ústava a dohovor.
Sťažovateľovi bolo porušené právo na rešpektovanie jeho rodinného života tým, že mu bola
odňatá možnosť starať sa osobne o svoje maloleté deti napriek právoplatnému rozhodnutiu
súdu.
Keďže postupom Okresného súdu Michalovce sťažovateľ nemohol vykonávať svoje
rodičovské práva a povinnosti, bolo tým porušené aj jeho právo na ochranu rodičovstva
podľa čl. 41 ods. 1 ústavy a právo na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4
... V danom prípade je nesporné, že dĺžka konania o návrat dieťaťa mala rozhodujúci
vplyv na kvalitu rodinného života sťažovateľa, pretože kvôli trvajúcemu premiestneniu
dieťaťa bol v podstatnej miere obmedzený vo výkone rodičovských práv.“
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti potom sťažovateľ navrhuje, aby
ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci
v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd postupom Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod spis. zn.
17 Em/1/2012 porušené bolo.
2. Právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do
súkromného a rodinného života podľa článku 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života podľa článku 8. Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu rodičovstva a na
starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 1 a 4 Ústavy SR postupom Okresného
súdu Michalovce v konaní vedenom pod spis. zn. 17 Em/1/2012 porušené bolo.
3. Okresnému súdu Michalovce sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn.
17 Em/1/2012 konal bez zbytočných prieťahov.
4. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20.000,- €.
5. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia...“
Uznesením sp. zn. II. ÚS 674/2016 z 8. septembra 2016 ústavný súd prijal sťažnosť
sťažovateľa na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“).
Ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 17 Em 1/2012 zistil tento
priebeh napadnutého konania:
1. Dňa 6. februára 2012 sťažovateľ ako otec maloletých detí podal okresnému súdu
návrh na výkon uznesenia Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1 P 50/2011 z 1. júla 2011
v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 20 CoP 57/2011 z 26. októbra
2011 (spolu ďalej aj „rozhodnutie o nariadení návratu maloletých detí do krajiny ich
obvyklého pobytu“).
2. Dňa 9. februára 2012 okresný súd vyzval povinnú (matku maloletých, pozn.) na
podrobenie sa a rešpektovanie povinností vplývajúcich jej z rozhodnutia o nariadení návratu
maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu.
3. Dňa 10. februára 2012 okresný súd ustanovil za opatrovníka maloletých detí Úrad
práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce (ďalej len „ÚPSVaR Michalovce“).
4. Dňa 14. februára 2012 okresný súd požiadal o súčinnosť ÚPSVaR Michalovce.
5. Dňa 1. marca 2012 povinná podala návrh na prerušenie konania z dôvodu, že
podala podnet generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny
prokurátor“) na podanie mimoriadneho dovolania proti rozhodnutiu o nariadení návratu
maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu.
6. Dňa 16. marca 2012 povinná doplnila svoj návrh na prerušenie konania.
7. Dňa 22. marca 2012 okresný súd vyzval právnu zástupkyňu povinnej na
zabezpečenie doručenia výzvy na podrobenie sa a rešpektovanie povinností vyplývajúcich
jej z rozhodnutia o nariadení návratu maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu,
keďže povinná si výzvu okresného súdu k uvedenému dňu neprevzala.
8. Dňa 26. marca 2012 okresný súd uznesením (právoplatným 3. mája 2012) konanie
prerušil.
9. Dňa 10. apríla 2012 povinná podala vyjadrenie vo veci.
10. Dňa 23. apríla 2012 okresný súd po doplnení potrebného počtu rovnopisov
právnou zástupkyňou povinnej zaslal vyjadrenie povinnej právnej zástupkyni oprávneného
(sťažovateľa) a ÚPSVaR Michalovce.
11. Dňa 18. júla 2012 sťažovateľ ako oprávnený prostredníctvom právnej zástupkyne
podal návrh na pokračovanie v konaní z dôvodu odloženia podnetu povinnej na podanie
mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom.
12. Dňa 30. júla 2012 okresný súd požiadal právnu zástupkyňu povinnej a Krajskú
prokuratúru v Bratislave o vyjadrenie, akým spôsobom bol vybavený podnet povinnej na
podanie mimoriadneho dovolania proti rozhodnutiu o nariadení návratu maloletých detí do
krajiny ich obvyklého pobytu.
13. Dňa 7. augusta 2012 Krajská prokuratúra v Bratislave okresnému súdu oznámila,
že podnet povinnej na podanie mimoriadneho dovolania bol odložený prípisom sp. zn.
Kc 343/11 z 20. februára 2012.
14. Dňa 14. augusta 2012 okresný súd zrušil svoje uznesenie o prerušení konania.
15. Dňa 18. októbra 2012 okresný súd uznesením č. k. 17 Em 1/2012-119 návrh
oprávneného na výkon rozhodnutia o nariadenie návratu maloletých detí zamietol.
16. Dňa 19. novembra 2012 sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu
z 18. októbra 2012 odvolanie.
17. Dňa 13. decembra 2012 okresný súd po vyjadrení povinnej k odvolaniu
oprávneného predložil spis odvolaciemu Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský
súd“).
18. Dňa 26. júna 2013 krajský súd uznesením č. k. 8 Cop 521/2012-145 potvrdil
odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu z 18. októbra 2012.
19. Dňa 22. júna 2015 bol krajskému súdu doručený nález ústavného súdu č. k.
II. ÚS 361/2014-49 z 27. mája 2015, ktorým bolo okrem iného zrušené uznesenie krajského
súdu č. k. 8 Cop 521/2012-145 z 26. júna 2013 a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.
20. Dňa 3. augusta 2015 krajský súd uznesením č. k. 8 CoP 330/2015-175 zrušil
uznesenie okresného súdu č. k. 17 Em 1/2012-119 z 18. októbra 2012 a vec mu vrátil na
ďalšie konanie.
21. Dňa 18. augusta 2015 krajský súd zaslal okresnému súdu uznesenie z 3. augusta
2015.
22. Dňa 28. septembra 2015 zákonná sudkyňa dala pokyn na doručenie uznesenia
krajského súdu účastníkom konania.
23. Dňa 5. októbra 2015 okresný súd vyzval povinnú a ÚPSVaR Michalovce na
súčinnosť v zmysle pokynov krajského súdu.
24. Dňa 27. októbra 2015 povinná prostredníctvom právnej zástupkyne podala
vyjadrenie vo veci, požiadala o predĺženie lehoty na predloženie požadovaných dokladov
a navrhla prerušenie konania až do právoplatného skončenia konania o úprave práv
a povinností k maloletým deťom vedeného Okresným súdom Michalovce pod sp. zn.
15 P 233/2014, v ktorom boli predbežným opatrením z 5. novembra 2014 maloleté deti
účastníkov zverené do jej osobnej starostlivosti.
25. Dňa 16. novembra 2015 okresný súd doručil vyjadrenie povinnej z 27. októbra
2015 právnej zástupkyni sťažovateľa a ÚPSVaR Michalovce. Toho istého dňa povinná
doručila okresnému súdu požadované písomné doklady.
26. Dňa 20. novembra 2015 ÚPSVaR Michalovce podal vyjadrenie vo veci, v ktorom
okrem iného navrhol vykonanie znaleckého dokazovania znalcom z odboru detskej
psychológie.
27. Dňa 26. januára 2016 okresný súd vyzval právnu zástupkyňu povinnej na
predloženie originálov lekárskych správ o zdravotnom stave maloletých detí
a požiadal o vyjadrenie, aký je aktuálny zdravotný stav maloletých
detí.
28. Dňa 8. februára 2016 právna zástupkyňa povinnej doručila okresnému súdu ním
požadované písomné doklady.
29. Dňa 3. marca 2016 podala okresnému súdu vyjadrenie
o zdravotnom stave maloletých.
30. Dňa 15. apríla 2016 okresný súd uznesením č. k. 17 Em 1/2012-315 návrh
oprávneného na súdny výkon rozhodnutia o nariadenie návratu maloletých detí zamietol.
31. Dňa 13. mája 2016 oprávnený podal proti uzneseniu okresného súdu z 15. apríla
2016 odvolanie.
32. Dňa 9. júna 2016 okresný súd (po doručení odvolania právnej zástupkyni
povinnej a UPSVaR Michalovce) predložil spis na rozhodnutie o odvolaní krajskému súdu.
Podľa vyjadrenia predsedu okresného súdu sp. zn. 1 SprV 132/2016 z 3. októbra
2016 krajský súd o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 15. apríla 2016
rozhodol uznesením z 3. augusta 2016 tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.
V nadväznosti na toto vyjadrenie ústavný súd pri príprave rozhodovania o sťažnosti zistil,
že uznesenie okresného súdu č. k. 17 Em 1/2012-315 z 15. apríla 2016, ktorým bol návrh
sťažovateľa na súdny výkon rozhodnutia o nariadení návratu maloletých detí zamietnutý,
v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 8 CoP 199/2016-334 z 3. augusta 2016
nadobudlo právoplatnosť 22. augusta 2016.
K sťažnosti sťažovateľa sa ešte pred jej prijatím na ďalšie konanie po
predchádzajúcej výzve ústavného súdu vyjadril predseda okresného súdu, pričom vo svojom
prípise sp. zn. 1 SprV 132/2016 zo 4. mája 2016 okrem iného uviedol:
„Porušovanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov spôsobené
Okresným súdom Michalovce sťažovateľ časovo vymedzuje na obdobie od 18. 8. 2015 /od
doručenia zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Košiciach/ do podania predmetnej
sťažnosti. Keďže sa spisový materiál veci vedenej na tunajšom súde pod sp. zn.
17 Em 1/2012 v súčasnej dobe nachádza na Ministerstve spravodlivosti SR, pri spracovaní
tohto stanoviska som vychádzal z vyjadrenia zákonnej sudkyne a zo záznamov o úkonoch
súdu vyznačených v elektronickom súdnom registri.
... Z vyššie uvedeného chronologického prehľadu procesných úkonov súdu, po
vrátení veci z odvolacieho súdu je zrejmé, že vo veci boli vykonávané úkony smerujúce
k rozhodnutiu o predmetnom návrhu na súdny výkon rozhodnutia. Efektivitu týchto úkonov
ako aj časové intervaly medzi týmito úkonmi súdu však hodnotím tak, že zákonná sudkyňa
mohla v súčinnosti s vyššou súdnou úradníčkou postupovať efektívnejšie a na základe
takéhoto plynulejšieho a efektívnejšieho postupu mohlo byť o návrhu rozhodnuté skôr, ako
takmer po 8 mesiacoch od doručenia spisu z odvolacieho súdu. V tejto súvislosti je však
potrebné objektívne vyhodnotiť aj fakt, že požadované písomné podklady, ktoré museli byť
zákonnou sudkyňou vyžiadané v dôsledku jej viazanosti právnym názorom odvolacieho
súdu, neboli súdu predkladané v uložených sudcovských lehotách. Aj z tohto dôvodu
dochádzalo k predlžovaniu časových úsekov medzi jednotlivými úkonmi súdu.
K namietanému porušeniu práva sťažovateľa na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života, práva na rešpektovanie jeho súkromného
rodinného života a práva na ochranu rodičovstva a starostlivosti o deti a ich výchovu
uvádzam, že z doterajšieho dôkazného stavu sa javí, že sťažovateľovi nebola spôsobená
ujma spočívajúca v pocitoch neistoty a krivdy, ktoré mali byť vyvolané postupom súdu, ako
aj ujmy spôsobenej absenciou jeho kontaktu s maloletými deťmi. Sťažovateľ síce namietal,
že sa nemohol osobne stretávať a starať sa o maloleté deti, avšak z vyjadrenia zákonnej
sudkyne vyplýva, že dôkazný stav nasvedčuje tomu, že sťažovateľ dlhodobo neprejavuje
o maloleté deti skutočný záujem, deti ho nepoznajú a za svojho otca považujú manžela
matky. Sťažovateľ od roku 2011 maloleté deti nenavštívil a nezaujímal sa o ne ani
prostredníctvom kontaktu cez sociálne siete, prípadne telefonicky. Zákonná sudkyňa
uviedla, že jej fakticky nie je ani známy aktuálny pobyt sťažovateľa, nakoľko z relácii
poštového doručovateľa vyplýva, že sťažovateľ na jedinej súdu známej adrese nie je známy
a jeho právna zástupkyňa aktuálnu adresu sťažovateľa súdu neoznámila. Takisto plnenie
vyživovacej povinnosti zo strany sťažovateľa sa realizuje prostredníctvom súdneho
exekútora.“
Sťažovateľ po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie v reakcii na vyjadrenia okresného
súdu vo svojom podaní z 21. októbra 2016 okrem iného uviedol:
«Predseda Okresného súdu Michalovce vo svojom stanovisku uviedol, že sťažovateľ
časovo vymedzuje porušovanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov na
obdobie od 18. 8. 2015. Sťažovateľ však v ústavnej sťažnosti jednoznačne poukázal na to, že
prieťahy v konaní treba posudzovať ako celok od začiatku konania dňa 1. 2. 2012, kedy bol
podaný návrh na súdny výkon rozhodnutia o nariadenie návratu maloletých detí na
okresnom súde. Súdny systém spôsoboval prieťahy v konaní, ktoré sú v prípade konania
o návrat maloletých detí neospravedlniteľné a v skutočnosti plynutie času „rieši“ situáciu
za účastníkov konania.
Krajský súd v Košiciach v uznesení zo dňa 3. 8. 2015, č. k. 8 CoP/330/2015-175,
uviedol: „je nevyhnutné zistiť všetky relevantné skutočnosti pre nariadenie výkonu
rozhodnutia, t. j. kde a u koho sa maloleté deti nachádzajú, aký je ich súčasný zdravotný
stav a so zreteľom na tento, či je možný ich okamžitý prípadne v akej lehote návrat do
krajiny obvyklého pobytu.“
Z uvedeného nevyplýva povinnosť zákonnej sudkyne žiadať od Úradu práce,
sociálnych vecí a rodiny Michalovce o prešetrenie rodinných pomerov, ani o psychologické
vyšetrenie maloletých detí. Podľa záverov Krajského súdu v Košiciach, ktorým vrátil vec
okresnému súdu, mal Okresný súd Michalovce zisťovať len to, kde sa maloleté deti
nachádzajú, aký je ich zdravotný stav apo tomto zistení nariadiť okamžitý návrat do krajiny
obvyklého pobytu, prípadne vzhľadom na možný prechodný zhoršený zdravotný stav takýto
návrat posunúť na neskorší vhodný čas. Zákonná sudkyňa teda postupovala nad rámec
pokynov krajského súdu, čím svojvoľne rozšírila dokazovanie, ktoré malo za následok
ďalšie prieťahy v konaní.
Predseda Okresného súdu Michalovce v stanovisku uviedol, že zákonná sudkyňa dala
dňa 28. 9. 2015, teda viac ako mesiac po doručení uznesenia Krajského súdu v Košiciach,
pokyn vyššej súdnej úradníčke a následne „boli vykonané dôkazy, ktoré nariadil doplniť
Krajský súd v zrušujúcom uznesení“. Poukazujem na to, že okresný súd urobil prvý úkon až
5. 10 .2015, kedy vyzval právnu zástupkyňu povinnej na podanie správy o zdravotnom stave
maloletých detí, pričom uznesenie krajského súdu bolo okresnému súdu doručené už
18. 8. 2015. Od výzvy právnej zástupkyne povinnej po doručenie originálov lekárskych
správ preukazujúcich zdravotný stav maloletých detí dňa 8. 2. 2016 prešli ďalšie štyri
mesiace. Okresný súd však pravdepodobne čakal na doručenie správy zo psychologického
vyšetrenia maloletých detí, na čo nebol krajským súdom zaviazaný.
Čo sa týka posúdenia namietaného porušenia práva sťažovateľa na ochranu pred
neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života, práva na rešpektovanie
jeho súkromného a rodinného života, práva na ochranu rodičovstva a práva na
starostlivosť o deti a ich výchovu, tvrdenie predsedu okresného súdu, respektíve vyjadrenie
zákonnej sudkyne, že sťažovateľ od roku 2011 maloleté deti nenavštívil, nezodpovedá
skutočnosti, keďže sťažovateľ sa o maloleté deti zaujímal a niekoľkokrát sa s nimi chcel
stretnúť.
Pokiaľ sa okresný súd obrátil na Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce
o prešetrenie rodinných pomerov, tento mal okresný súd informovať o tom, že sťažovateľ
žiadal v máji 2013 Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce o súčinnosť pri
realizovaní styku s jeho maloletými deťmi, keďže sa niekoľkokrát snažil navštíviť maloleté
deti v Klokočove, avšak matka mu dlhodobo bráni v styku a odmieta mu umožniť telefonický
styk s deťmi. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce listom zo dňa 30. 5. 2013
informoval sťažovateľa o šetrení v rodine matky, avšak súčinnosť mu neposkytol.
... Z uvedeného je zrejmé, že zákonná sudkyňa vychádzala len z tvrdení povinnej,
pričom sťažovateľa o tom neinformovala a nedala mu tak možnosť vyjadriť sa. Sťažovateľ
bol pritom po celý čas zastúpený advokátkou. Postup zákonnej sudkyne nasvedčuje tomu, že
sa uspokojila s tvrdeniami matky a nepreverovala si na Úrade práce, sociálnych vecí
a rodiny Michalovce ani u sťažovateľa pravdivosť takýchto jednostranných informácií.
Sťažovateľ navyše nebol informovaný o úkonoch okresného súdu a nemohol sa
k dôkazom, ktoré produkovala povinná, vyjadriť. Okresný súd komunikoval len s povinnou,
so sťažovateľom však nie, a žiadne dôkazy, ktoré povinná predložila, sťažovateľovi
nedoručil na vyjadrenie, ani ho o nich neinformoval.»
Vzhľadom na oznámenia predsedu okresného súdu z 3. októbra 2016 a právnej
zástupkyne sťažovateľa z 21. októbra 2016, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne
pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od
ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa v posudzovanej veci domáha vyslovenia porušenia svojho základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov, ako aj porušenia práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľ zároveň v priamej príčinnej súvislosti s namietaným porušením svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. práva na
prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote, namieta aj porušenie svojho základného
práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života
podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, základného práva na ochranu rodičovstva a na ochranu
rodičovských práv podľa čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy, ako aj práva na ochranu rodinného života
podľa čl. 8 dohovoru.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
v napadnutom konaní
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).
Pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza ústavný súd zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu do 30. júna 2016 vyplývala z ustanovení zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (najmä z § 6, § 100
ods. 1, § 117 ods. 1 a § 119 ods. 1) a s účinnosťou od 1. júla 2016 aj vo vzťahu k výkonu
rozhodnutia vo veciach maloletých vyplýva zo zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný
mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“), najmä z jeho čl. 5 ods. 2 a čl. 12. Podľa čl. 5
ods. 2 CMP súd postupuje z úradnej povinnosti na základe zákona na účely prejednania
a rozhodnutia veci tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná. Podľa čl. 12 CMP súd
postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza
zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania
účastníkov konania a iných osôb.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje
tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade
s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria
prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre
sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií
posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
1. Pokiaľ ide o kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd
konštatuje, že konanie o výkon rozhodnutia vo veciach maloletých tvorí štandardnú
a pomerne početnú súčasť rozhodovacej činnosti súdov, pričom napriek špecifickej povahe
takéhoto konania vyžadujúcej citlivý prístup orgánov verejnej moci ho v zásade nemožno
považovať za zložitú vec. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na skutočnosť, že ani
okresný súd vo svojich vyjadreniach k sťažnosti netvrdil, že v danom prípade ide o právne
alebo skutkovo zložitú vec. Zložitosť veci preto ústavný súd nepovažuje za skutočnosť,
ktorá by podstatnou mierou prispela k celkovej dĺžke napadnutého konania.
Ústavný súd pri posudzovaní označeného kritéria prihliadol aj na význam predmetu
konania pre sťažovateľa, ktorý sa v napadnutom konaní domáhal výkonu právoplatného
a vykonateľného rozhodnutia súdu, ktorým bol nariadený návrat jeho dvoch maloletých detí
do krajiny ich obvyklého pobytu. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že napadnuté
konanie malo vzhľadom na svoju povahu pre sťažovateľa mimoriadny význam, keďže jeho
výsledok mal podstatný vplyv na možnosť riadneho výkonu rodičovských práv a povinností
sťažovateľa.
2. Správanie účastníkov konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či
v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Z obsahu
vyžiadaného spisu okresného súdu nevyplýva, že by celková dĺžka napadnutého konania
bola negatívne ovplyvnená správaním sťažovateľa. Správanie povinnej (matky maloletých
detí) na druhej strane malo zjavne negatívny vplyv na dĺžku napadnutého konania
(prerušenie konania na základe jej návrhu odôvodneného podaním podnetu generálnemu
prokurátorovi na podanie mimoriadneho dovolania proti rozhodnutiu, ktoré bolo podkladom
na výkon rozhodnutia, riadne neprevzatie doručovanej zásielky, žiadosti o predĺženie lehôt
na predloženie písomných podkladov). V tejto súvislosti však ústavný súd zdôrazňuje, že
bolo predovšetkým zodpovednosťou vo veci konajúceho okresného súdu, aby sa
vysporiadal so všetkými uplatnenými procesnými návrhmi a postupmi účastníkov tak, aby
bola naplnená z povahy predmetu napadnutého konania vyplývajúca požiadavka na
urýchlené rozhodnutie veci. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že
správaním sťažovateľa, ale ani povinnej ako účastníkov napadnutého konania nemožno
ospravedlňovať zjavne neprimeranú celkovú dĺžku napadnutého konania.
3. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v napadnutom konaní
došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v napadnutom konaní. Ústavný
súd pritom vychádzal zo svojej konštantnej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné prieťahy
v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho
neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej
neistoty účastníkov konania (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Ústavný súd v súvislosti s preskúmaním postupu okresného súdu v napadnutom
konaní v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že posudzoval celý priebeh napadnutého
konania, teda aj štádium konania pred zrušením právoplatného uznesenia krajského súdu
č. k. 8 CoP 521/2012-145 z 26. júna 2013, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu
č. k. 17 Em 1/2012-119 z 18. októbra 2012 o zamietnutí návrhu sťažovateľa na nariadenie
výkonu rozhodnutia, ku ktorému došlo nálezom ústavného súdu č. k. II. ÚS 361/2014-49
z 27. mája 2015. Ústavný súd pri tom vychádzal z odôvodnenia označeného nálezu, podľa
ktorého zrušené uznesenie krajského súdu, ako aj s ním spoločne posudzované
predchádzajúce uznesenie okresného súdu bolo výsledkom ústavne nekonformného výkladu
vo veci aplikovaných právnych noriem, ktorý popieral ich účel a zmysel, čo viedlo
k vysloveniu porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4
a čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. jeho práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru označeným
uznesením krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na právny názor
vyslovený v jeho doterajšej judikatúre, podľa ktorého arbitrárne rozhodnutie všeobecného
súdu nemožno z ústavného hľadiska považovať za také, ktoré by účinným spôsobom
odstraňovalo právnu neistotu účastníkov konania (m. m. III. ÚS 340/2015). Z uvedeného
dôvodu ústavný súd považoval sa správne posudzovať napadnuté konanie okresného súdu
ako jeden celok o to viac, že v konaní o sťažnosti vedenej pod sp. zn. II. ÚS 361/2014
sťažovateľ nenamietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Pri posudzovaní, či postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo
k zbytočným prieťahom, bolo podľa názoru ústavného súdu nevyhnutné prihliadnuť tiež na
osobitnú povahu napadnutého konania, v ktorom okresný súd rozhodoval o návrhu na súdny
výkon rozhodnutia, ktorým bol nariadený návrat maloletých detí do krajiny ich obvyklého
pobytu.
Osobitosť výkonu rozhodnutí o návrate dieťaťa, ktoré bolo na územie Slovenskej
republiky neoprávnene premiestnené alebo je na jej území neoprávnene zadržiavané,
spočíva v špecifickej povahe týchto rozhodnutí, ktoré sú vydávané justičnými orgánmi
Slovenskej republiky na základe prameňov medzinárodného práva, konkrétne Dohovoru
o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (ďalej len „Haagsky
dohovor“) a európskeho práva, konkrétne nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003
z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských
veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES)
č. 1347/2000 (ďalej len „nariadenie rady“). Nútený výkon takéhoto rozhodnutia, aj keď je
upravený v rámci výkonu rozhodnutia vo veciach maloletých [§ 272 a nasl. Občianskeho
súdneho poriadku (do 30. júna 2016) a § 370 a nasl. CMP (od 1. júla 2016)], je špecifickým
druhom výkonu rozhodnutia. Ide o výkon rozhodnutia podľa medzinárodnej zmluvy, kedy
je potrebné prihliadať na účel Haagskeho dohovoru a nariadenia rady. Účelom Haagskeho
dohovoru a nariadenia rady je prioritne ochrana práv dieťaťa a jeho okamžitý návrat do
krajiny obvyklého pobytu (teda do pôsobnosti jeho zákonného sudcu), ako aj ochrana práv
toho z rodičov, ktorému sa neoprávneným premiestnením dieťaťa porušili jeho opatrovnícke
práva. Vzťah nariadenia rady k Haagskemu dohovoru je komplementárny, teda vo vzťahoch
medzi členskými štátmi Európskej únie sa prednostne použije nariadenie rady pre rovnaký
okruh otázok, ktoré rieši aj Haagsky dohovor (čl. 60 nariadenia rady); k tomu pozri aj nález
sp. zn. II. ÚS 566/2016 zo 4. novembra 2016.
Špecifickosť výkonu rozhodnutia o nariadení návratu akcentuje aj dôvodová správa
k návrhu zákona, ktorým sa súčasťou právneho poriadku stalo ustanovenie § 273a OSP
(účinné od 1. januára 2002 do 30. júna 2016), v ktorej sa po odkaze na rozhodnutia podľa
Haagskeho dohovoru uvádza, že „V týchto medzinárodných veciach je pri výkone
rozhodnutia na jednej strane žiaduce dodržať obdobný postup ako pri výkone rozhodnutí
o výchove detí, avšak súčasne je potrebné tento proces urýchliť a sprísniť. Vzhľadom na
špecifickú situáciu sa ukladanie pokút v týchto prípadoch neodporúča a navrhuje sa
mandatórne odňatie dieťaťa a vrátenie dieťaťa tomu, komu má byť podľa rozhodnutia
vrátené...“.
Vychádzajúc z priebehu napadnutého konania popísaného v časti I tohto nálezu,
ústavný súd konštatuje, že okresný súd sa v napadnutom konaní už zdôraznenou
požiadavkou na urýchlené konanie v posudzovanej veci dôsledne neriadil, pričom jeho
postup v tomto konaní možno považovať za neefektívny, a teda nesmerujúci sústredene
k urýchlenému odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania. Ústavný súd v tejto
súvislosti poukazuje aj na odôvodnenie uznesenia okresného súdu č. k. 17 Em 1/2012-315
z 15. apríla 2016 potvrdeného uznesením krajského súdu č. k. 8 CoP 199/2016-334
z 3. augusta 2016, ktorým okresný súd návrh sťažovateľa na súdny výkon rozhodnutia
o nariadenie návratu maloletých detí zamietol. Z odôvodnenia označeného uznesenia
vyplýva, že podstatným dôvodom tohto rozhodnutia bola práve dĺžka času, ktorá uplynula
od premiestnenia maloletých detí na územie Slovenskej republiky, s ktorou okresný súd
spájal všetky kľúčové dôvody svojho rozhodnutia (obava o zdravotný stav a psychický
vývoj maloletých v prípade ich „vytrhnutia“ z prostredia, na ktoré si už zvykli, úplná
integrácia detí a ich vôľa ostať v tomto prostredí).
V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ podal návrh na
výkon rozhodnutia 6. februára 2012, to znamená viac ako štyri roky pred ostatným
meritórnym rozhodnutím okresného súdu, z čoho vyplýva, že ak by okresný súd
v napadnutom konaní postupoval v súlade s požiadavkami kladenými na takýto druh
konania, ním uvádzané rozhodujúce dôvody na zamietnutie návrhu na výkon rozhodnutia by
neexistovali. Postup okresného súdu v napadnutom konaní (prerušenie konania, prvé
rozhodnutie poznačené arbitrárnosťou vo veci, zdĺhavé a neefektívne vykonávanie
procesných úkonov) pritom podľa názoru ústavného súdu nemožno hodnotiť ako taký, ktorý
by koncentrovane smeroval k naplneniu účelu tohto špecifického druhu konania.
Na základe uvedených skutočností dospel ústavný súd k záveru, že k celkovej dĺžke
napadnutého konania, ktorá nie je primeraná jeho povahe, rozhodujúcou mierou prispel
neefektívny a nekoncentrovaný postup okresného súdu, čím došlo k porušeniu základného
práva sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp.
jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd preto vyslovil porušenie označených práv sťažovateľa postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Em 1/2012 (bod 1 výroku tohto nálezu).
II.2 K namietanému porušeniu základného práva na ochranu pred
neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2
ústavy a práva na rešpektovanie rodinného života podľa čl. 8 dohovoru postupom
okresného súdu v napadnutom konaní
Sťažovateľ v spojení s namietaným porušením základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy namieta aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 8 dohovoru.
Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán
nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom
a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej
bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti,
ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.
Ústava pojem „súkromný a rodinný život“ bližšie nedefinuje. Keďže základné práva
a slobody podľa ústavy je potrebné vykladať a uplatňovať v zmysle a duchu
medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách (PL. ÚS 5/93,
PL. ÚS 15/98), ústavný súd pri vymedzení obsahu uvedených pojmov prihliadal aj na
príslušnú judikatúru ESĽP týkajúcu sa predovšetkým čl. 8 dohovoru, ktorého porušenie
postupom okresného súdu v napadnutom konaní sťažovateľ taktiež namieta.
Právo na rešpektovanie rodinného života sa aplikuje na rodinné vzťahy,
a predpokladá existenciu rodiny (Marckx proti Belgicku, rozsudok z 13. 6. 1979,
č. 6833/74, bod 31). Rodinou je v prvom rade vzťah medzi manželmi a medzi rodičmi
a neplnoletými deťmi. Spolužitie rodičov a detí je základným prvkom rodinného života
(Bronda proti Taliansku, rozsudok z 9. 6. 1998, č. 22430/93, bod 51).
Ochrana „rodinného života“ sa týka súkromia jednotlivca v jeho rodinných vzťahoch
voči iným fyzickým osobám, čo v sebe zahŕňa vzťahy sociálne, kultúrne, ale aj morálne či
materiálne (I. ÚS 13/00).
Ústava v čl. 19 ods. 2 nezaručuje ochranu súkromného a rodinného života pred
akýmkoľvek zasahovaním. Zaručuje ochranu len pred takým zasahovaním, ktoré je
neoprávnené. V súlade s účelom práva na súkromie môžu orgány verejnej moci, fyzické aj
právnické osoby zasahovať do súkromného a rodinného života iných vtedy, ak ich
zasahovanie možno hodnotiť ako oprávnené. Podmienkou ústavnosti takéhoto obmedzenia
práva na súkromie je jeho určenie v súlade so všetkými normami ústavy, ktoré sú právne
významné pri uplatňovaní práva na súkromie (II. ÚS 7/99). Takouto ústavnou normou je aj
čl. 13 ods. 4 ústavy, podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať
na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ
(I. ÚS 13/00).
Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už vyslovil právny názor, v zmysle
ktorého nesplnenie pozitívneho záväzku štátu a jeho orgánov vrátane všeobecných súdov
zabezpečiť, resp. poskytnúť účinnú ochranu práv a slobôd jednotlivcov v primeranej lehote,
možno považovať aj za neoprávnený zásah do rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy
vtedy, ak je nepochybné, že v dôsledku nedostatku existencie meritórneho rozhodnutia sa
zhoršuje postavenie dotknutého rodiča v tom zmysle, že rozvíjanie, respektíve obnova,
vzťahu dotknutého rodiča so svojím dieťaťom je v súvislosti s uplynutím času podstatne
sťažená (m. m. III. ÚS 351/2014, tiež II. ÚS 566/2016).
V nadväznosti na už uvedené ústavný súd, vychádzajúc zo skutočnosti, že už
vyslovil, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu základného
práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, ako aj k porušeniu jeho práva na prejedanie jeho záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zohľadňujúc intenzitu porušenia označených práv, dospel
k názoru, že v priamej príčinnej súvislosti s neefektívnym a nekoncentrovaným postupom
okresného súdu došlo k zhoršeniu postavenia sťažovateľa ako rodiča, pretože počas
neprimerane dlho trvajúceho konania o výkon rozhodnutia nemal možnosť realizovať svoje
rodičovské práva a povinností, resp. domáhať sa ich úpravy v takej miere, aká mu vyplývala
z právoplatného rozhodnutia súdu, výkonu ktorého sa v napadnutom konaní domáhal.
V dôsledku uvedených skutočností zároveň došlo aj k podstatnému sťaženiu budúceho
výkonu rodičovských práv sťažovateľa. Na základe uvedeného vzhľadom na intenzitu
neoprávneného zásahu do rodinného života sťažovateľa postupom okresného súdu
v napadnutom konaní ústavný súd vyslovil, že k porušeniu základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie záležitosti primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo v spojení
s porušením jeho základného práva na ochranu pred neoprávneným zásahom do rodinného
života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, ako aj jeho práva na rešpektovanie rodinného života podľa
čl. 8 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
II.3 K namietanému porušeniu základného práva na ochranu rodičovských práv
podľa čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy postupom okresného súdu v napadnutom konaní
V spojení s namietaným porušením základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ namieta aj porušenie svojich základných
práv vyvoditeľných z čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy.
Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy manželstvo je jedinečný zväzok medzi mužom a ženou.
Slovenská republika manželstvo všestranne chráni a napomáha jeho dobru. Manželstvo,
rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana detí
a mladistvých.
Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti
majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť
a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na
základe zákona.
Domáhať sa ochrany základných práv podľa čl. 41 ods. 1 až 5 ústavy je možné len
v medziach zákona, ktorý tieto ustanovenie vykonáva (čl. 51 ods. 1 ústavy).
Ako už bolo uvedené, účelom konania podľa nariadenia rady, ako aj podľa
Haagskeho dohovoru je okamžitý návrat uneseného dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu,
a tým obnovenie stavu pred porušením, resp. vrátenie dieťaťa do pôsobnosti jeho zákonného
sudcu, aby ten mohol rozhodnúť o opatrovníckom práve. Pojem „opatrovnícke právo“
v Haagskom dohovore a v nariadení rady (čl. 2 bod 9) zodpovedá v podmienkach právneho
poriadku Slovenskej republiky pojmu „rodičovské práva a povinnosti“.
V zmysle čl. 19 Haagskeho dohovoru rozhodnutie o návrate dieťaťa nemožno
považovať za rozhodnutie o určení opatrovníckeho práva. V okolnostiach posudzovanej
veci je nesporné, že v napadnutom konaní okresného súdu sa nerozhodovalo priamo
o opatrovníckom práve sťažovateľa, resp. o jeho rodičovských právach či povinnostiach
k maloletým deťom (starostlivosť o maloleté deti, úprava styku). Na druhej strane však niet
pochýb o tom, že neoprávneným premiestnením maloletých detí došlo k porušeniu
opatrovníckeho práva sťažovateľa, ktorému bol z tohto dôvodu znemožnený, resp. sťažený
výkon jeho rodičovských práv. Keďže v dôsledku zbytočných prieťahov v napadnutom
konaní nedošlo k naplneniu účelu nariadenia rady a Haagskeho dohovoru výkonom
rozhodnutia o nariadení návratu maloletých detí, a tým k obnoveniu porušeného
opatrovníckeho práva sťažovateľa, resp. k vytvoreniu možnosti ďalšej úpravy rodičovských
práv a povinností sťažovateľa príslušným justičným orgánom krajiny obvyklého pobytu
maloletých, došlo v príčinnej súvislosti s porušením práv sťažovateľa garantovaných
v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru aj k neoprávnenému zásahu do jeho
rodičovských práv. Z tohto dôvodu ústavný súd vyslovil, že v spojení s porušením
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo aj
k porušeniu základného práva sťažovateľa garantovaného čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy (bod 1
výroku tohto nálezu).
III.
III.1 K návrhu sťažovateľa konať v napadnutom konaní bez zbytočných
prieťahov
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Sťažovateľ sa vo svojej sťažnosti tiež domáhal, aby ústavný súd prikázal okresnému
súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom na skutočnosť, že
napadnuté konanie okresného súdu bolo podľa zistenia ústavného súdu v čase jeho
rozhodovania o sťažnosti už právoplatne skončené (pozri časť I tohto nálezu), ústavný súd
tomuto návrhu sťažovateľa už nemohol vyhovieť, a preto rozhodol o ňom tak, ako to je
uvedené v bode 4 výroku tohto nálezu, t. j. nevyhovel mu.
III.2 K návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd
rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo
alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od
právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).
Sťažovateľ sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume
20 000 €. Tento svoj návrh odôvodňuje najmä takto:
„Samotné deklarovanie porušenia základných práv a slobôd ústavným súdom
nemožno považovať v tomto prípade za dostatočné, pretože zásah do rodičovských práv sa
už nedá napraviť ani odstrániť. Nemajetková ujma sťažovateľa spočíva v pocitoch neistoty
a krivdy, ktoré boli vyvolané postupom súdu a ujmy spôsobenej absenciou kontaktu
sťažovateľa so svojimi deťmi. Postupom súdu bola sťažovateľovi odňatá možnosť osobne sa
stretávať so svojimi deťmi, starať sa o ne, vychovávať ich, tráviť s nimi voľné chvíle, čo je
pre otca frustrujúce. Deti tak vyrastajú bez jeho vplyvu a vzájomnej lásky. Pocit márnosti
jeho snahy dovolať sa spravodlivosti je v súčasnosti nevyvrátiteľný.
... Sťažovateľ žiada, aby mu Ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie
vo výške 20.000,- €. Uvedené zadosťučinenie zohľadňuje duševnú ujmu sťažovateľa, ako aj
skutočnosť, že boli porušené viaceré články ústavy a dohovoru a ide o opakované porušenie
článkov ústavy a dohovoru, a to čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 8 dohovoru.
Konanie súdu ako kompetentného štátneho orgánu, ktoré ochranu práv zaručených ústavou
a medzinárodným dohovorom môže zabezpečiť, je pre sťažovateľa ujmou, ktorú ani ďalší
priebeh konania nemôže napraviť.“
Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na
konkrétne okolnosti prípadu.
Zohľadňujúc konkrétne okolnosti posudzovanej veci, najmä zjavne neprimeranú
dĺžku napadnutého konania spôsobenú neefektívnou a nesústredenou činnosťou okresného
súdu, povahu a rozsah práv sťažovateľa, ktoré boli porušené, predmet konania, ktorým bol
súdny výkon rozhodnutia o nariadenie návratu maloletých detí do krajiny ich obvyklého
pobytu, ako aj význam konania pre sťažovateľa, ústavný súd dospel k záveru, že v danom
prípade je spravodlivé a konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci primerané priznanie
finančného zadosťučinenia v sume 4 000 € (bod 2 výroku tohto nálezu).
III.3 K úhrade trov konania
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľ si v sťažnosti v spojení so svojím vyjadrením po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie uplatnil nárok na úhradu trov konania spojených s jeho právnym
zastupovaním advokátom v celkovej sume 454,74 €.
Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov
konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním v konaní
pred ústavným súdom, a priznal mu úhradu trov konania v požadovanej sume 454,74 € (bod
4 výroku tohto nálezu).
Ústavným súdom priznaná suma úhrady trov konania pozostáva z odmeny vo výške
429 € za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti
a vyjadrenie doručené ústavnému súdu 27. októbra 2016) podľa § 13a ods. 1 písm. a) a c)
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
(ďalej len „vyhláška“), pri tarifnej odmene za jeden úkon právnej služby vo výške 143 €
(§ 11 ods. 3 vyhlášky), a z režijného paušálu v celkovej výške 25,74 € (§ 16 ods. 3
vyhlášky). Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2015 (§ 1
ods. 3 vyhlášky), ktorá bola 858 €.
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 31a zákona
o ústavnom súde v spojení s § 263 Civilného sporového poriadku).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. decembra 2016