Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 674/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. decembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti

, zastúpeného advokátkou

JUDr. Ivetou Kalinovou, Cukrová 14, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa , a 4 a Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. ,

za účasti Okresného súdu Michalovce, takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a jeho právo na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v spojení so základným právom na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa Slovenskej

republiky, základným právom na ochranu rodičovských práv podľa a 4

Slovenskej republiky a právom na rešpektovanie rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Michalovce

v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume

4 000 € (slovom štyritisíc eur), ktoré mu j e Okresný súd Michalovce p o v i n n ý zaplatiť

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Michalovce j e p o v i n n ý uhradiť

trovy konania v sume 454,74 € (slovom štyristopäťdesiatštyri eur a sedemdesiatštyri centov)

na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Ivety Kalinovej, Cukrová 14, Bratislava, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára

2016 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Kalinovou,

Cukrová 14, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19

ods. 2, a 4 a (ďalej len „“)

a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Michalovce (ďalej aj „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti, z jej príloh a zo spisu okresného súdu sp. zn. vyplýva, že

sťažovateľ bol v procesnom postavení navrhovateľa účastníkom napadnutého konania,

ktorého predmetom bol súdny výkon rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I sp. zn.

z 1. júla 2011, ktorým bol v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 26. októbra 2011 nariadený návrat maloletých detí

(spolu ďalej aj „maloleté

deti“), do Írska ako krajiny ich obvyklého pobytu.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti podanej ústavnému súdu okrem iného uvádza:

„... Dňa 31. 1. 2011 sťažovateľ doručil Okresnému súdu Bratislava I návrh na

nariadenie návratu maloletých detí na územie ich obvyklého pobytu do

Írska. Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 1. 7. 2011, č. k. nariadil

návrat maloletých detí na územie a pod jurisdikciu krajiny ich obvyklého

pobytu do Írska.

... Keďže matka na žiadosť sťažovateľa, aby mu odovzdala deti, nereagovala

a dobrovoľne neplnila vykonateľné rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I, dňa 1. 2.

2012 poslal sťažovateľ Okresnému súdu Michalovce návrh na súdny výkon rozhodnutia

o nariadenie návratu maloletých detí. Konaniu bola pridelená spis. značka .

Dňa 13. 2. 2012 Okresný súd Michalovce vyzval matku na podrobenie sa

a rešpektovanie povinností vyplývajúcich z rozhodnutí Okresného súdu Bratislava I zo dňa

1. 7. 2011 č. k. v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo dňa

26. 10. 2011 č. k. . Matka na výzvu nereagovala.

Dňa 1. 3. 2012 matka podala návrh na prerušenie konania na Okresnom súde

Michalovce s odôvodnením, že podala podnet na podanie mimoriadneho dovolania na

Najvyšší súd Slovenskej republiky Generálnym prokurátorom Slovenskej republiky. Okresný

súd Michalovce konanie o výkon rozhodnutia prerušil uznesením zo dňa 26. 3. 2012.

Dňa 12. 7. 2012 podal sťažovateľ Okresnému súdu Michalovce návrh na

pokračovanie v konaní.

Dňa 14. 8. 2012 Okresný súd Michalovce uznesením zrušil uznesenie o prerušení

výkonu rozhodnutia vydané Okresným súdom Michalovce dňa 26. 3. 2012 pod

č. k. .

Dňa 18. 10. 2012 Okresný súd Michalovce uznesením zamietol návrh na súdny výkon

rozhodnutia o nariadenie návratu maloletých detí...

Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 26. 6. 2013, č. k. -145,

uznesenie prvostupňového súdu potvrdil.

Dňa 22. 10. 2013 sťažovateľ podal na Ústavný súd Slovenskej republiky... sťažnosť...

Ústavný súd nálezom zo dňa 27. 5. 2015, č. k. -49, rozhodol tak, že

základné práva podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods.

1 a práva podľa a dohovoru uznesením Krajského súdu v Košiciach

č. k. -145 z 26. júna 2013 porušené boli.

Ústavný súd uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. -145

z 26. júna 2013 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

... Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 3. 8. 2015, č. k. -175

zrušil uznesenie Okresného súdu Michalovce z 18. 10. 2012, č. k. -119, a vec

mu vrátil na ďalšie konanie. Okresnému súdu Michalovce bolo uznesenie krajského súdu

doručené dňa 18. 8. 2015.

Keďže Okresný súd Michalovce vo veci č. k. nekonal, sťažovateľ

poslal dňa 14. 1. 2016 predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní. Okresný

súd Michalovce na túto sťažnosť do dnešného dňa neodpovedal, ani vo veci nekoná.“

V časti namietaného porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie veci v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ odôvodňuje sťažnosť najmä takto:

«Od podania návrhu na Okresnom súde Michalovce dňa 1. 2. 2012 do dnešného dňa

uplynuli 4 roky. Odo dňa doručenia uznesenia Krajského súdu v Košiciach Okresnému súdu

Michalovce dňa 18. 8. 2015 uplynulo 6 mesiacov, počas ktorých okresný súd nekonal.

... Prieťahy v konaní treba posudzovať ako celok od začiatku konania dňa 1. 2. 2012,

kedy bol podaný návrh na súdny výkon rozhodnutia o nariadenie návratu maloletých detí na

okresnom súde. Súdny systém počas štyroch rokov spôsoboval prieťahy v konaní, ktoré sú

v prípade konania o návrat maloletých detí neospravedlniteľné a v skutočnosti plynutie času

„rieši“ situáciu za účastníkov konania aj za rozhodnutia súdov.

Pokiaľ by sa mali posudzovať prieťahy v konaní až od doručenia uznesenia

Krajského súdu v Košiciach Okresnému súdu Michalovce, aj v takom prípade ide o prieťahy

vzhľadom na šesťmesačnú nečinnosť súdu, keďže ako skonštatoval európsky súd, konanie

o návrat maloletých detí vrátane konania o výkon rozhodnutia vyplývajúci z tohto konania,

je prednostným konaním.»

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej uvádza:

„Sťažovateľ namieta, že bolo porušené jeho právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa článku 19 ods. 2 Slovenskej

republiky a právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života podľa článku 8

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu rodičovstva

a na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa a 4 SR.

Uvedené práva boli porušené tým, že sťažovateľovi bola postupom súdov odňatá

možnosť starať sa osobne o svoje maloleté deti napriek právoplatnému rozhodnutiu súdu.

... Sťažovateľ je toho názoru, že právo na rešpektovanie jeho súkromného

a rodinného života nebolo chránené účinnými spôsobom, ako to vyžaduje a dohovor.

Sťažovateľovi bolo porušené právo na rešpektovanie jeho rodinného života tým, že mu bola

odňatá možnosť starať sa osobne o svoje maloleté deti napriek právoplatnému rozhodnutiu

súdu.

Keďže postupom Okresného súdu Michalovce sťažovateľ nemohol vykonávať svoje

rodičovské práva a povinnosti, bolo tým porušené aj jeho právo na ochranu rodičovstva

podľa a právo na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa

.

... V danom prípade je nesporné, že dĺžka konania o návrat dieťaťa mala rozhodujúci

vplyv na kvalitu rodinného života sťažovateľa, pretože kvôli trvajúcemu premiestneniu

dieťaťa bol v podstatnej miere obmedzený vo výkone rodičovských práv.“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti potom sťažovateľ navrhuje, aby

ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa článku 48 ods. 2 a právo na prejednanie veci

v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd postupom Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod spis. zn.

porušené bolo.

2. Právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do

súkromného a rodinného života podľa článku 19 ods. 2 a právo

na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života podľa článku 8. Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu rodičovstva a na

starostlivosť o deti a ich výchovu podľa a 4 SR postupom Okresného

súdu Michalovce v konaní vedenom pod spis. zn. porušené bolo.

3. Okresnému súdu Michalovce sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

4. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20.000,- €.

5. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia...“

Uznesením sp. zn. z 8. septembra 2016 ústavný súd prijal sťažnosť

sťažovateľa na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“).

Ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. zistil tento

priebeh napadnutého konania:

1. Dňa 6. februára 2012 sťažovateľ ako otec maloletých detí podal okresnému súdu

návrh na výkon uznesenia Okresného súdu Bratislava I sp. zn. z 1. júla 2011

v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 26. októbra

2011 (spolu ďalej aj „rozhodnutie o nariadení návratu maloletých detí do krajiny ich

obvyklého pobytu“).

2. Dňa 9. februára 2012 okresný súd vyzval povinnú (matku maloletých, pozn.) na

podrobenie sa a rešpektovanie povinností vplývajúcich jej z rozhodnutia o nariadení návratu

maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu.

3. Dňa 10. februára 2012 okresný súd ustanovil za opatrovníka maloletých detí Úrad

práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce (ďalej len „ÚPSVaR Michalovce“).

4. Dňa 14. februára 2012 okresný súd požiadal o súčinnosť ÚPSVaR Michalovce.

5. Dňa 1. marca 2012 povinná podala návrh na prerušenie konania z dôvodu, že

podala podnet generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny

prokurátor“) na podanie mimoriadneho dovolania proti rozhodnutiu o nariadení návratu

maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu.

6. Dňa 16. marca 2012 povinná doplnila svoj návrh na prerušenie konania.

7. Dňa 22. marca 2012 okresný súd vyzval právnu zástupkyňu povinnej na

zabezpečenie doručenia výzvy na podrobenie sa a rešpektovanie povinností vyplývajúcich

jej z rozhodnutia o nariadení návratu maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu,

keďže povinná si výzvu okresného súdu k uvedenému dňu neprevzala.

8. Dňa 26. marca 2012 okresný súd uznesením (právoplatným 3. mája 2012) konanie

prerušil.

9. Dňa 10. apríla 2012 povinná podala vyjadrenie vo veci.

10. Dňa 23. apríla 2012 okresný súd po doplnení potrebného počtu rovnopisov

právnou zástupkyňou povinnej zaslal vyjadrenie povinnej právnej zástupkyni oprávneného

(sťažovateľa) a ÚPSVaR Michalovce.

11. Dňa 18. júla 2012 sťažovateľ ako oprávnený prostredníctvom právnej zástupkyne

podal návrh na pokračovanie v konaní z dôvodu odloženia podnetu povinnej na podanie

mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom.

12. Dňa 30. júla 2012 okresný súd požiadal právnu zástupkyňu povinnej a Krajskú

prokuratúru v Bratislave o vyjadrenie, akým spôsobom bol vybavený podnet povinnej na

podanie mimoriadneho dovolania proti rozhodnutiu o nariadení návratu maloletých detí do

krajiny ich obvyklého pobytu.

13. Dňa 7. augusta 2012 Krajská prokuratúra v Bratislave okresnému súdu oznámila,

že podnet povinnej na podanie mimoriadneho dovolania bol odložený prípisom sp. zn.

Kc 343/11 z 20. februára 2012.

14. Dňa 14. augusta 2012 okresný súd zrušil svoje uznesenie o prerušení konania.

15. Dňa 18. októbra 2012 okresný súd uznesením č. k. -119 návrh

oprávneného na výkon rozhodnutia o nariadenie návratu maloletých detí zamietol.

16. Dňa 19. novembra 2012 sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu

z 18. októbra 2012 odvolanie.

17. Dňa 13. decembra 2012 okresný súd po vyjadrení povinnej k odvolaniu

oprávneného predložil spis odvolaciemu Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský

súd“).

18. Dňa 26. júna 2013 krajský súd uznesením č. k. -145 potvrdil

odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu z 18. októbra 2012.

19. Dňa 22. júna 2015 bol krajskému súdu doručený nález ústavného súdu č. k.

-49 z 27. mája 2015, ktorým bolo okrem iného zrušené uznesenie krajského

súdu č. k. -145 z 26. júna 2013 a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.

20. Dňa 3. augusta 2015 krajský súd uznesením č. k. -175 zrušil

uznesenie okresného súdu č. k. -119 z 18. októbra 2012 a vec mu vrátil na

ďalšie konanie.

21. Dňa 18. augusta 2015 krajský súd zaslal okresnému súdu uznesenie z 3. augusta

2015.

22. Dňa 28. septembra 2015 zákonná sudkyňa dala pokyn na doručenie uznesenia

krajského súdu účastníkom konania.

23. Dňa 5. októbra 2015 okresný súd vyzval povinnú a ÚPSVaR Michalovce na

súčinnosť v zmysle pokynov krajského súdu.

24. Dňa 27. októbra 2015 povinná prostredníctvom právnej zástupkyne podala

vyjadrenie vo veci, požiadala o predĺženie lehoty na predloženie požadovaných dokladov

a navrhla prerušenie konania až do právoplatného skončenia konania o úprave práv

a povinností k maloletým deťom vedeného Okresným súdom Michalovce pod sp. zn.

15 , v ktorom boli predbežným opatrením z 5. novembra 2014 maloleté deti

účastníkov zverené do jej osobnej starostlivosti.

25. Dňa 16. novembra 2015 okresný súd doručil vyjadrenie povinnej z 27. októbra

2015 právnej zástupkyni sťažovateľa a ÚPSVaR Michalovce. Toho istého dňa povinná

doručila okresnému súdu požadované písomné doklady.

26. Dňa 20. novembra 2015 ÚPSVaR Michalovce podal vyjadrenie vo veci, v ktorom

okrem iného navrhol vykonanie znaleckého dokazovania znalcom z odboru detskej

psychológie.

27. Dňa 26. januára 2016 okresný súd vyzval právnu zástupkyňu povinnej na

predloženie originálov lekárskych správ o zdravotnom stave maloletých detí

a požiadal o vyjadrenie, aký je aktuálny zdravotný stav maloletých

detí.

28. Dňa 8. februára 2016 právna zástupkyňa povinnej doručila okresnému súdu ním

požadované písomné doklady.

29. Dňa 3. marca 2016 podala okresnému súdu vyjadrenie

o zdravotnom stave maloletých.

30. Dňa 15. apríla 2016 okresný súd uznesením č. k. -315 návrh

oprávneného na súdny výkon rozhodnutia o nariadenie návratu maloletých detí zamietol.

31. Dňa 13. mája 2016 oprávnený podal proti uzneseniu okresného súdu z 15. apríla

2016 odvolanie.

32. Dňa 9. júna 2016 okresný súd (po doručení odvolania právnej zástupkyni

povinnej a UPSVaR Michalovce) predložil spis na rozhodnutie o odvolaní krajskému súdu.

Podľa vyjadrenia predsedu okresného súdu sp. zn. z 3. októbra

2016 krajský súd o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 15. apríla 2016

rozhodol uznesením z 3. augusta 2016 tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.

V nadväznosti na toto vyjadrenie ústavný súd pri príprave rozhodovania o sťažnosti zistil,

že uznesenie okresného súdu č. k. -315 z 15. apríla 2016, ktorým bol návrh

sťažovateľa na súdny výkon rozhodnutia o nariadení návratu maloletých detí zamietnutý,

v spojení s uznesením krajského súdu č. k. -334 z 3. augusta 2016

nadobudlo právoplatnosť 22. augusta 2016.

K sťažnosti sťažovateľa sa ešte pred jej prijatím na ďalšie konanie po

predchádzajúcej výzve ústavného súdu vyjadril predseda okresného súdu, pričom vo svojom

prípise sp. zn. zo 4. mája 2016 okrem iného uviedol:

„Porušovanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov spôsobené

Okresným súdom Michalovce sťažovateľ časovo vymedzuje na obdobie od 18. 8. 2015 /od

doručenia zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Košiciach/ do podania predmetnej

sťažnosti. Keďže sa spisový materiál veci vedenej na tunajšom súde pod sp. zn.

v súčasnej dobe nachádza na Ministerstve spravodlivosti SR, pri spracovaní

tohto stanoviska som vychádzal z vyjadrenia zákonnej sudkyne a zo záznamov o úkonoch

súdu vyznačených v elektronickom súdnom registri.

... Z vyššie uvedeného chronologického prehľadu procesných úkonov súdu, po

vrátení veci z odvolacieho súdu je zrejmé, že vo veci boli vykonávané úkony smerujúce

k rozhodnutiu o predmetnom návrhu na súdny výkon rozhodnutia. Efektivitu týchto úkonov

ako aj časové intervaly medzi týmito úkonmi súdu však hodnotím tak, že zákonná sudkyňa

mohla v súčinnosti s vyššou súdnou úradníčkou postupovať efektívnejšie a na základe

takéhoto plynulejšieho a efektívnejšieho postupu mohlo byť o návrhu rozhodnuté skôr, ako

takmer po 8 mesiacoch od doručenia spisu z odvolacieho súdu. V tejto súvislosti je však

potrebné objektívne vyhodnotiť aj fakt, že požadované písomné podklady, ktoré museli byť

zákonnou sudkyňou vyžiadané v dôsledku jej viazanosti právnym názorom odvolacieho

súdu, neboli súdu predkladané v uložených sudcovských lehotách. Aj z tohto dôvodu

dochádzalo k predlžovaniu časových úsekov medzi jednotlivými úkonmi súdu.

K namietanému porušeniu práva sťažovateľa na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života, práva na rešpektovanie jeho súkromného

rodinného života a práva na ochranu rodičovstva a starostlivosti o deti a ich výchovu

uvádzam, že z doterajšieho dôkazného stavu sa javí, že sťažovateľovi nebola spôsobená

ujma spočívajúca v pocitoch neistoty a krivdy, ktoré mali byť vyvolané postupom súdu, ako

aj ujmy spôsobenej absenciou jeho kontaktu s maloletými deťmi. Sťažovateľ síce namietal,

že sa nemohol osobne stretávať a starať sa o maloleté deti, avšak z vyjadrenia zákonnej

sudkyne vyplýva, že dôkazný stav nasvedčuje tomu, že sťažovateľ dlhodobo neprejavuje

o maloleté deti skutočný záujem, deti ho nepoznajú a za svojho otca považujú manžela

matky. Sťažovateľ od roku 2011 maloleté deti nenavštívil a nezaujímal sa o ne ani

prostredníctvom kontaktu cez sociálne siete, prípadne telefonicky. Zákonná sudkyňa

uviedla, že jej fakticky nie je ani známy aktuálny pobyt sťažovateľa, nakoľko z relácii

poštového doručovateľa vyplýva, že sťažovateľ na jedinej súdu známej adrese nie je známy

a jeho právna zástupkyňa aktuálnu adresu sťažovateľa súdu neoznámila. Takisto plnenie

vyživovacej povinnosti zo strany sťažovateľa sa realizuje prostredníctvom súdneho

exekútora.“

Sťažovateľ po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie v reakcii na vyjadrenia okresného

súdu vo svojom podaní z 21. októbra 2016 okrem iného uviedol:

«Predseda Okresného súdu Michalovce vo svojom stanovisku uviedol, že sťažovateľ

časovo vymedzuje porušovanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov na

obdobie od 18. 8. 2015. Sťažovateľ však v ústavnej sťažnosti jednoznačne poukázal na to, že

prieťahy v konaní treba posudzovať ako celok od začiatku konania dňa 1. 2. 2012, kedy bol

podaný návrh na súdny výkon rozhodnutia o nariadenie návratu maloletých detí na

okresnom súde. Súdny systém spôsoboval prieťahy v konaní, ktoré sú v prípade konania

o návrat maloletých detí neospravedlniteľné a v skutočnosti plynutie času „rieši“ situáciu

za účastníkov konania.

Krajský súd v Košiciach v uznesení zo dňa 3. 8. 2015, č. k. -175,

uviedol: „je nevyhnutné zistiť všetky relevantné skutočnosti pre nariadenie výkonu

rozhodnutia, t. j. kde a u koho sa maloleté deti nachádzajú, aký je ich súčasný zdravotný

stav a so zreteľom na tento, či je možný ich okamžitý prípadne v akej lehote návrat do

krajiny obvyklého pobytu.“

Z uvedeného nevyplýva povinnosť zákonnej sudkyne žiadať od Úradu práce,

sociálnych vecí a rodiny Michalovce o prešetrenie rodinných pomerov, ani o psychologické

vyšetrenie maloletých detí. Podľa záverov Krajského súdu v Košiciach, ktorým vrátil vec

okresnému súdu, mal Okresný súd Michalovce zisťovať len to, kde sa maloleté deti

nachádzajú, aký je ich zdravotný stav apo tomto zistení nariadiť okamžitý návrat do krajiny

obvyklého pobytu, prípadne vzhľadom na možný prechodný zhoršený zdravotný stav takýto

návrat posunúť na neskorší vhodný čas. Zákonná sudkyňa teda postupovala nad rámec

pokynov krajského súdu, čím svojvoľne rozšírila dokazovanie, ktoré malo za následok

ďalšie prieťahy v konaní.

Predseda Okresného súdu Michalovce v stanovisku uviedol, že zákonná sudkyňa dala

dňa 28. 9. 2015, teda viac ako mesiac po doručení uznesenia Krajského súdu v Košiciach,

pokyn vyššej súdnej úradníčke a následne „boli vykonané dôkazy, ktoré nariadil doplniť

Krajský súd v zrušujúcom uznesení“. Poukazujem na to, že okresný súd urobil prvý úkon až

5. 10 .2015, kedy vyzval právnu zástupkyňu povinnej na podanie správy o zdravotnom stave

maloletých detí, pričom uznesenie krajského súdu bolo okresnému súdu doručené už

18. 8. 2015. Od výzvy právnej zástupkyne povinnej po doručenie originálov lekárskych

správ preukazujúcich zdravotný stav maloletých detí dňa 8. 2. 2016 prešli ďalšie štyri

mesiace. Okresný súd však pravdepodobne čakal na doručenie správy zo psychologického

vyšetrenia maloletých detí, na čo nebol krajským súdom zaviazaný.

Čo sa týka posúdenia namietaného porušenia práva sťažovateľa na ochranu pred

neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života, práva na rešpektovanie

jeho súkromného a rodinného života, práva na ochranu rodičovstva a práva na

starostlivosť o deti a ich výchovu, tvrdenie predsedu okresného súdu, respektíve vyjadrenie

zákonnej sudkyne, že sťažovateľ od roku 2011 maloleté deti nenavštívil, nezodpovedá

skutočnosti, keďže sťažovateľ sa o maloleté deti zaujímal a niekoľkokrát sa s nimi chcel

stretnúť.

Pokiaľ sa okresný súd obrátil na Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce

o prešetrenie rodinných pomerov, tento mal okresný súd informovať o tom, že sťažovateľ

žiadal v máji 2013 Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce o súčinnosť pri

realizovaní styku s jeho maloletými deťmi, keďže sa niekoľkokrát snažil navštíviť maloleté

deti v Klokočove, avšak matka mu dlhodobo bráni v styku a odmieta mu umožniť telefonický

styk s deťmi. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce listom zo dňa 30. 5. 2013

informoval sťažovateľa o šetrení v rodine matky, avšak súčinnosť mu neposkytol.

... Z uvedeného je zrejmé, že zákonná sudkyňa vychádzala len z tvrdení povinnej,

pričom sťažovateľa o tom neinformovala a nedala mu tak možnosť vyjadriť sa. Sťažovateľ

bol pritom po celý čas zastúpený advokátkou. Postup zákonnej sudkyne nasvedčuje tomu, že

sa uspokojila s tvrdeniami matky a nepreverovala si na Úrade práce, sociálnych vecí

a rodiny Michalovce ani u sťažovateľa pravdivosť takýchto jednostranných informácií.

Sťažovateľ navyše nebol informovaný o úkonoch okresného súdu a nemohol sa

k dôkazom, ktoré produkovala povinná, vyjadriť. Okresný súd komunikoval len s povinnou,

so sťažovateľom však nie, a žiadne dôkazy, ktoré povinná predložila, sťažovateľovi

nedoručil na vyjadrenie, ani ho o nich neinformoval.»

Vzhľadom na oznámenia predsedu okresného súdu z 3. októbra 2016 a právnej

zástupkyne sťažovateľa z 21. októbra 2016, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne

pojednávanie, ústavný súd v súlade s upustil od

ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci.

II.

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa v posudzovanej veci domáha vyslovenia porušenia svojho základného

práva podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov, ako aj porušenia práva na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ zároveň v priamej príčinnej súvislosti s namietaným porušením svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. práva na

prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote, namieta aj porušenie svojho základného

práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života

podľa , základného práva na ochranu rodičovstva a na ochranu

rodičovských práv podľa a 4 , ako aj práva na ochranu rodinného života

podľa čl. 8 dohovoru.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu

v napadnutom konaní

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť (napr. ).

Pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa

vychádza ústavný súd zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa

rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu do 30. júna 2016 vyplývala z ustanovení zákona

č. v znení neskorších predpisov (najmä z ,

ods. 1, § 117 ods. 1 a § 119 ods. 1) a s účinnosťou od 1. júla 2016 aj vo vzťahu k výkonu

rozhodnutia vo veciach maloletých vyplýva zo Civilný

mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“), najmä z jeho čl. 5 ods. 2 a čl. 12. Podľa čl. 5

ods. 2 súd postupuje z úradnej povinnosti na základe zákona na účely prejednania

a rozhodnutia veci tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná. Podľa súd

postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza

zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania

účastníkov konania a iných osôb.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (, , ) zohľadňuje

tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),

správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade

s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria

prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre

sťažovateľa (, , ). Podľa uvedených kritérií

posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Pokiaľ ide o kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd

konštatuje, že konanie o výkon rozhodnutia vo veciach maloletých tvorí štandardnú

a pomerne početnú súčasť rozhodovacej činnosti súdov, pričom napriek špecifickej povahe

takéhoto konania vyžadujúcej citlivý prístup orgánov verejnej moci ho v zásade nemožno

považovať za zložitú vec. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na skutočnosť, že ani

okresný súd vo svojich vyjadreniach k sťažnosti netvrdil, že v danom prípade ide o právne

alebo skutkovo zložitú vec. Zložitosť veci preto ústavný súd nepovažuje za skutočnosť,

ktorá by podstatnou mierou prispela k celkovej dĺžke napadnutého konania.

Ústavný súd pri posudzovaní označeného kritéria prihliadol aj na význam predmetu

konania pre sťažovateľa, ktorý sa v napadnutom konaní domáhal výkonu právoplatného

a vykonateľného rozhodnutia súdu, ktorým bol nariadený návrat jeho dvoch maloletých detí

do krajiny ich obvyklého pobytu. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že napadnuté

konanie malo vzhľadom na svoju povahu pre sťažovateľa mimoriadny význam, keďže jeho

výsledok mal podstatný vplyv na možnosť riadneho výkonu rodičovských práv a povinností

sťažovateľa.

2. Správanie účastníkov konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či

v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa . Z obsahu

vyžiadaného spisu okresného súdu nevyplýva, že by celková dĺžka napadnutého konania

bola negatívne ovplyvnená správaním sťažovateľa. Správanie povinnej (matky maloletých

detí) na druhej strane malo zjavne negatívny vplyv na dĺžku napadnutého konania

(prerušenie konania na základe jej návrhu odôvodneného podaním podnetu generálnemu

prokurátorovi na podanie mimoriadneho dovolania proti rozhodnutiu, ktoré bolo podkladom

na výkon rozhodnutia, riadne neprevzatie doručovanej zásielky, žiadosti o predĺženie lehôt

na predloženie písomných podkladov). V tejto súvislosti však ústavný súd zdôrazňuje, že

bolo predovšetkým zodpovednosťou vo veci konajúceho okresného súdu, aby sa

vysporiadal so všetkými uplatnenými procesnými návrhmi a postupmi účastníkov tak, aby

bola naplnená z povahy predmetu napadnutého konania vyplývajúca požiadavka na

urýchlené rozhodnutie veci. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že

správaním sťažovateľa, ale ani povinnej ako účastníkov napadnutého konania nemožno

ospravedlňovať zjavne neprimeranú celkovú dĺžku napadnutého konania.

3. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v napadnutom konaní

došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v napadnutom konaní. Ústavný

súd pritom vychádzal zo svojej konštantnej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné prieťahy

v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho

neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej

neistoty účastníkov konania (, , ).

Ústavný súd v súvislosti s preskúmaním postupu okresného súdu v napadnutom

konaní v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že posudzoval celý priebeh napadnutého

konania, teda aj štádium konania pred zrušením právoplatného uznesenia krajského súdu

č. k. -145 z 26. júna 2013, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu

č. k. -119 z 18. októbra 2012 o zamietnutí návrhu sťažovateľa na nariadenie

výkonu rozhodnutia, ku ktorému došlo nálezom ústavného súdu č. k. -49

z 27. mája 2015. Ústavný súd pri tom vychádzal z odôvodnenia označeného nálezu, podľa

ktorého zrušené uznesenie krajského súdu, ako aj s ním spoločne posudzované

predchádzajúce uznesenie okresného súdu bolo výsledkom ústavne nekonformného výkladu

vo veci aplikovaných právnych noriem, ktorý popieral ich účel a zmysel, čo viedlo

k vysloveniu porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4

a , resp. jeho práv podľa a dohovoru označeným

uznesením krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na právny názor

vyslovený v jeho doterajšej judikatúre, podľa ktorého arbitrárne rozhodnutie všeobecného

súdu nemožno z ústavného hľadiska považovať za také, ktoré by účinným spôsobom

odstraňovalo právnu neistotu účastníkov konania (m. m. ). Z uvedeného

dôvodu ústavný súd považoval sa správne posudzovať napadnuté konanie okresného súdu

ako jeden celok o to viac, že v konaní o sťažnosti vedenej pod sp. zn.

sťažovateľ nenamietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa .

Pri posudzovaní, či postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo

k zbytočným prieťahom, bolo podľa názoru ústavného súdu nevyhnutné prihliadnuť tiež na

osobitnú povahu napadnutého konania, v ktorom okresný súd rozhodoval o návrhu na súdny

výkon rozhodnutia, ktorým bol nariadený návrat maloletých detí do krajiny ich obvyklého

pobytu.

Osobitosť výkonu rozhodnutí o návrate dieťaťa, ktoré bolo na územie Slovenskej

republiky neoprávnene premiestnené alebo je na jej území neoprávnene zadržiavané,

spočíva v špecifickej povahe týchto rozhodnutí, ktoré sú vydávané justičnými orgánmi

Slovenskej republiky na základe prameňov medzinárodného práva, konkrétne Dohovoru

o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (ďalej len „Haagsky

dohovor“) a európskeho práva, konkrétne nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003

z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských

veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES)

č. 1347/2000 (ďalej len „nariadenie rady“). Nútený výkon takéhoto rozhodnutia, aj keď je

upravený v rámci výkonu rozhodnutia vo veciach maloletých [§ 272 a nasl. Občianskeho

súdneho poriadku (do 30. júna 2016) a a nasl. (od 1. júla 2016)], je špecifickým

druhom výkonu rozhodnutia. Ide o výkon rozhodnutia podľa medzinárodnej zmluvy, kedy

je potrebné prihliadať na účel Haagskeho dohovoru a nariadenia rady. Účelom Haagskeho

dohovoru a nariadenia rady je prioritne ochrana práv dieťaťa a jeho okamžitý návrat do

krajiny obvyklého pobytu (teda do pôsobnosti jeho zákonného sudcu), ako aj ochrana práv

toho z rodičov, ktorému sa neoprávneným premiestnením dieťaťa porušili jeho opatrovnícke

práva. Vzťah nariadenia rady k Haagskemu dohovoru je komplementárny, teda vo vzťahoch

medzi členskými štátmi Európskej únie sa prednostne použije nariadenie rady pre rovnaký

okruh otázok, ktoré rieši aj Haagsky dohovor (čl. 60 nariadenia rady); k tomu pozri aj nález

sp. zn. zo 4. novembra 2016.

Špecifickosť výkonu rozhodnutia o nariadení návratu akcentuje aj dôvodová správa

k návrhu zákona, ktorým sa súčasťou právneho poriadku stalo ustanovenie

(účinné od 1. januára 2002 do 30. júna 2016), v ktorej sa po odkaze na rozhodnutia podľa

Haagskeho dohovoru uvádza, že „V týchto medzinárodných veciach je pri výkone

rozhodnutia na jednej strane žiaduce dodržať obdobný postup ako pri výkone rozhodnutí

o výchove detí, avšak súčasne je potrebné tento proces urýchliť a sprísniť. Vzhľadom na

špecifickú situáciu sa ukladanie pokút v týchto prípadoch neodporúča a navrhuje sa

mandatórne odňatie dieťaťa a vrátenie dieťaťa tomu, komu má byť podľa rozhodnutia

vrátené...“.

Vychádzajúc z priebehu napadnutého konania popísaného v časti I tohto nálezu,

ústavný súd konštatuje, že okresný súd sa v napadnutom konaní už zdôraznenou

požiadavkou na urýchlené konanie v posudzovanej veci dôsledne neriadil, pričom jeho

postup v tomto konaní možno považovať za neefektívny, a teda nesmerujúci sústredene

k urýchlenému odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania. Ústavný súd v tejto

súvislosti poukazuje aj na odôvodnenie uznesenia okresného súdu č. k. -315

z 15. apríla 2016 potvrdeného uznesením krajského súdu č. k. -334

z 3. augusta 2016, ktorým okresný súd návrh sťažovateľa na súdny výkon rozhodnutia

o nariadenie návratu maloletých detí zamietol. Z odôvodnenia označeného uznesenia

vyplýva, že podstatným dôvodom tohto rozhodnutia bola práve dĺžka času, ktorá uplynula

od premiestnenia maloletých detí na územie Slovenskej republiky, s ktorou okresný súd

spájal všetky kľúčové dôvody svojho rozhodnutia (obava o zdravotný stav a psychický

vývoj maloletých v prípade ich „vytrhnutia“ z prostredia, na ktoré si už zvykli, úplná

integrácia detí a ich vôľa ostať v tomto prostredí).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ podal návrh na

výkon rozhodnutia 6. februára 2012, to znamená viac ako štyri roky pred ostatným

meritórnym rozhodnutím okresného súdu, z čoho vyplýva, že ak by okresný súd

v napadnutom konaní postupoval v súlade s požiadavkami kladenými na takýto druh

konania, ním uvádzané rozhodujúce dôvody na zamietnutie návrhu na výkon rozhodnutia by

neexistovali. Postup okresného súdu v napadnutom konaní (prerušenie konania, prvé

rozhodnutie poznačené arbitrárnosťou vo veci, zdĺhavé a neefektívne vykonávanie

procesných úkonov) pritom podľa názoru ústavného súdu nemožno hodnotiť ako taký, ktorý

by koncentrovane smeroval k naplneniu účelu tohto špecifického druhu konania.

Na základe uvedených skutočností dospel ústavný súd k záveru, že k celkovej dĺžke

napadnutého konania, ktorá nie je primeraná jeho povahe, rozhodujúcou mierou prispel

neefektívny a nekoncentrovaný postup okresného súdu, čím došlo k porušeniu základného

práva sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov podľa , resp.

jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd preto vyslovil porušenie označených práv sťažovateľa postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. (bod 1 výroku tohto nálezu).

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na ochranu pred

neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2

a práva na rešpektovanie rodinného života podľa dohovoru postupom

okresného súdu v napadnutom konaní

Sťažovateľ v spojení s namietaným porušením základného práva podľa čl. 48 ods. 2

namieta aj porušenie svojho základného práva podľa a práva

podľa čl. 8 dohovoru.

Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán

nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom

a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej

bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti,

ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

pojem „súkromný a rodinný život“ bližšie nedefinuje. Keďže základné práva

a slobody podľa je potrebné vykladať a uplatňovať v zmysle a duchu

medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách (,

), ústavný súd pri vymedzení obsahu uvedených pojmov prihliadal aj na

príslušnú judikatúru ESĽP týkajúcu sa predovšetkým čl. 8 dohovoru, ktorého porušenie

postupom okresného súdu v napadnutom konaní sťažovateľ taktiež namieta.

Právo na rešpektovanie rodinného života sa aplikuje na rodinné vzťahy,

a predpokladá existenciu rodiny (Marckx proti Belgicku, rozsudok z 13. 6. 1979,

č. 6833/74, bod 31). Rodinou je v prvom rade vzťah medzi manželmi a medzi rodičmi

a neplnoletými deťmi. Spolužitie rodičov a detí je základným prvkom rodinného života

(Bronda proti Taliansku, rozsudok z 9. 6. 1998, č. 22430/93, bod 51).

Ochrana „rodinného života“ sa týka súkromia jednotlivca v jeho rodinných vzťahoch

voči iným fyzickým osobám, čo v sebe zahŕňa vzťahy sociálne, kultúrne, ale aj morálne či

materiálne ().

v nezaručuje ochranu súkromného a rodinného života pred

akýmkoľvek zasahovaním. Zaručuje ochranu len pred takým zasahovaním, ktoré je

neoprávnené. V súlade s účelom práva na súkromie môžu orgány verejnej moci, fyzické aj

právnické osoby zasahovať do súkromného a rodinného života iných vtedy, ak ich

zasahovanie možno hodnotiť ako oprávnené. Podmienkou ústavnosti takéhoto obmedzenia

práva na súkromie je jeho určenie v súlade so všetkými normami , ktoré sú právne

významné pri uplatňovaní práva na súkromie (). Takouto ústavnou normou je aj

, podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať

na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ

().

Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už vyslovil právny názor, v zmysle

ktorého nesplnenie pozitívneho záväzku štátu a jeho orgánov vrátane všeobecných súdov

zabezpečiť, resp. poskytnúť účinnú ochranu práv a slobôd jednotlivcov v primeranej lehote,

možno považovať aj za neoprávnený zásah do rodinného života podľa

vtedy, ak je nepochybné, že v dôsledku nedostatku existencie meritórneho rozhodnutia sa

zhoršuje postavenie dotknutého rodiča v tom zmysle, že rozvíjanie, respektíve obnova,

vzťahu dotknutého rodiča so svojím dieťaťom je v súvislosti s uplynutím času podstatne

sťažená (m. m. , tiež ).

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd, vychádzajúc zo skutočnosti, že už

vyslovil, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu základného

práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

, ako aj k porušeniu jeho práva na prejedanie jeho záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zohľadňujúc intenzitu porušenia označených práv, dospel

k názoru, že v priamej príčinnej súvislosti s neefektívnym a nekoncentrovaným postupom

okresného súdu došlo k zhoršeniu postavenia sťažovateľa ako rodiča, pretože počas

neprimerane dlho trvajúceho konania o výkon rozhodnutia nemal možnosť realizovať svoje

rodičovské práva a povinností, resp. domáhať sa ich úpravy v takej miere, aká mu vyplývala

z právoplatného rozhodnutia súdu, výkonu ktorého sa v napadnutom konaní domáhal.

V dôsledku uvedených skutočností zároveň došlo aj k podstatnému sťaženiu budúceho

výkonu rodičovských práv sťažovateľa. Na základe uvedeného vzhľadom na intenzitu

neoprávneného zásahu do rodinného života sťažovateľa postupom okresného súdu

v napadnutom konaní ústavný súd vyslovil, že k porušeniu základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na

prejednanie záležitosti primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo v spojení

s porušením jeho základného práva na ochranu pred neoprávneným zásahom do rodinného

života podľa , ako aj jeho práva na rešpektovanie rodinného života podľa

čl. 8 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

II.3 K namietanému porušeniu základného práva na ochranu rodičovských práv

podľa a 4 postupom okresného súdu v napadnutom konaní

V spojení s namietaným porušením základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ namieta aj porušenie svojich základných

práv vyvoditeľných z a 4 .

Podľa manželstvo je jedinečný zväzok medzi mužom a ženou.

Slovenská republika manželstvo všestranne chráni a napomáha jeho dobru. Manželstvo,

rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana detí

a mladistvých.

Podľa starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti

majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť

a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na

základe zákona.

Domáhať sa ochrany základných práv podľa až 5 je možné len

v medziach zákona, ktorý tieto ustanovenie vykonáva ( ).

Ako už bolo uvedené, účelom konania podľa nariadenia rady, ako aj podľa

Haagskeho dohovoru je okamžitý návrat uneseného dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu,

a tým obnovenie stavu pred porušením, resp. vrátenie dieťaťa do pôsobnosti jeho zákonného

sudcu, aby ten mohol rozhodnúť o opatrovníckom práve. Pojem „opatrovnícke právo“

v Haagskom dohovore a v nariadení rady (čl. 2 bod 9) zodpovedá v podmienkach právneho

poriadku Slovenskej republiky pojmu „rodičovské práva a povinnosti“.

V zmysle čl. 19 Haagskeho dohovoru rozhodnutie o návrate dieťaťa nemožno

považovať za rozhodnutie o určení opatrovníckeho práva. V okolnostiach posudzovanej

veci je nesporné, že v napadnutom konaní okresného súdu sa nerozhodovalo priamo

o opatrovníckom práve sťažovateľa, resp. o jeho rodičovských právach či povinnostiach

k maloletým deťom (starostlivosť o maloleté deti, úprava styku). Na druhej strane však niet

pochýb o tom, že neoprávneným premiestnením maloletých detí došlo k porušeniu

opatrovníckeho práva sťažovateľa, ktorému bol z tohto dôvodu znemožnený, resp. sťažený

výkon jeho rodičovských práv. Keďže v dôsledku zbytočných prieťahov v napadnutom

konaní nedošlo k naplneniu účelu nariadenia rady a Haagskeho dohovoru výkonom

rozhodnutia o nariadení návratu maloletých detí, a tým k obnoveniu porušeného

opatrovníckeho práva sťažovateľa, resp. k vytvoreniu možnosti ďalšej úpravy rodičovských

práv a povinností sťažovateľa príslušným justičným orgánom krajiny obvyklého pobytu

maloletých, došlo v príčinnej súvislosti s porušením práv sťažovateľa garantovaných

v a v dohovoru aj k neoprávnenému zásahu do jeho

rodičovských práv. Z tohto dôvodu ústavný súd vyslovil, že v spojení s porušením

základného práva podľa a práva podľa dohovoru došlo aj

k porušeniu základného práva sťažovateľa garantovaného a 4 (bod 1

výroku tohto nálezu).

III.

III.1 K návrhu sťažovateľa konať v napadnutom konaní bez zbytočných

prieťahov

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovateľ sa vo svojej sťažnosti tiež domáhal, aby ústavný súd prikázal okresnému

súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom na skutočnosť, že

napadnuté konanie okresného súdu bolo podľa zistenia ústavného súdu v čase jeho

rozhodovania o sťažnosti už právoplatne skončené (pozri časť I tohto nálezu), ústavný súd

tomuto návrhu sťažovateľa už nemohol vyhovieť, a preto rozhodol o ňom tak, ako to je

uvedené v bode 4 výroku tohto nálezu, t. j. nevyhovel mu.

III.2 K návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Z ustanovenia vyplýva, že ak ústavný súd

rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo

alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od

právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. ).

Sťažovateľ sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume

20 000 €. Tento svoj návrh odôvodňuje najmä takto:

„Samotné deklarovanie porušenia základných práv a slobôd ústavným súdom

nemožno považovať v tomto prípade za dostatočné, pretože zásah do rodičovských práv sa

už nedá napraviť ani odstrániť. Nemajetková ujma sťažovateľa spočíva v pocitoch neistoty

a krivdy, ktoré boli vyvolané postupom súdu a ujmy spôsobenej absenciou kontaktu

sťažovateľa so svojimi deťmi. Postupom súdu bola sťažovateľovi odňatá možnosť osobne sa

stretávať so svojimi deťmi, starať sa o ne, vychovávať ich, tráviť s nimi voľné chvíle, čo je

pre otca frustrujúce. Deti tak vyrastajú bez jeho vplyvu a vzájomnej lásky. Pocit márnosti

jeho snahy dovolať sa spravodlivosti je v súčasnosti nevyvrátiteľný.

... Sťažovateľ žiada, aby mu Ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie

vo výške 20.000,- €. Uvedené zadosťučinenie zohľadňuje duševnú ujmu sťažovateľa, ako aj

skutočnosť, že boli porušené viaceré články a dohovoru a ide o opakované porušenie

článkov a dohovoru, a to , a 4 a dohovoru.

Konanie súdu ako kompetentného štátneho orgánu, ktoré ochranu práv zaručených

a medzinárodným dohovorom môže zabezpečiť, je pre sťažovateľa ujmou, ktorú ani ďalší

priebeh konania nemôže napraviť.“

Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza

zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na

konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc konkrétne okolnosti posudzovanej veci, najmä zjavne neprimeranú

dĺžku napadnutého konania spôsobenú neefektívnou a nesústredenou činnosťou okresného

súdu, povahu a rozsah práv sťažovateľa, ktoré boli porušené, predmet konania, ktorým bol

súdny výkon rozhodnutia o nariadenie návratu maloletých detí do krajiny ich obvyklého

pobytu, ako aj význam konania pre sťažovateľa, ústavný súd dospel k záveru, že v danom

prípade je spravodlivé a konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci primerané priznanie

finančného zadosťučinenia v sume 4 000 € (bod 2 výroku tohto nálezu).

III.3 K úhrade trov konania

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ si v sťažnosti v spojení so svojím vyjadrením po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie uplatnil nárok na úhradu trov konania spojených s jeho právnym

zastupovaním advokátom v celkovej sume 454,74 €.

Ústavný súd v zmysle rozhodol o úhrade trov

konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním v konaní

pred ústavným súdom, a priznal mu úhradu trov konania v požadovanej sume 454,74 € (bod

4 výroku tohto nálezu).

Ústavným súdom priznaná suma úhrady trov konania pozostáva z odmeny vo výške

429 € za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti

a vyjadrenie doručené ústavnému súdu 27. októbra 2016) podľa § 13a ods. 1 písm. a) a c)

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(ďalej len „vyhláška“), pri tarifnej odmene za jeden úkon právnej služby vo výške 143 €

(§ 11 ods. 3 vyhlášky), a z režijného paušálu v celkovej výške 25,74 € (§ 16 ods. 3

vyhlášky). Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2015 (§ 1

ods. 3 vyhlášky), ktorá bola 858 €.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 31a zákona

o ústavnom súde v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2016