Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 340/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. mája 2016 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Rudolfa Tkáčika

o sťažnosti -

, a , ,

zastúpených advokátom JUDr. Jozefom Holičom, advokátska kancelária, Lužická 7,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej a práva na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

(pôvodne vedenom pod sp. zn. ) takto

rozhodol:

Základné právo

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne

vedenom pod sp. zn. ) p o r u š e n é b o l i .

p r i z n á v a spoločne a nerozdielne finančné zadosťučinenie v sume 2

000 € (slovom dve tisíc eur), ktoré j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť im do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť

trovy konania

v sume 355,72 € (slovom tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiatdva centov) na účet advokáta

JUDr. Jozefa Holiča, advokátska kancelária, Lužická 7, Bratislava, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -16 z 30. júna 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť

, (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou

namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) a práva

na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(pôvodne vedenom pod sp. zn. ) (ďalej tiež „napadnuté konanie“).

Následne ústavný súd 30. júla 2015 vyzval krajský súd, aby sa vyjadril k vecnej

stránke prijatej sťažnosti a oznámil, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania

o prijatej sťažnosti.

Vyjadrenie krajského súdu bolo ústavnému súdu doručené 29. septembra 2015.

V jeho prílohe sa nachádzalo vyjadrenie predsedu krajského súdu, ktorý v podstatnom

uviedol, že „vec na tunajšom súde pod sp. zn. bude ukončená v mesiaci

september 2015 rekurzom, pričom otázku neprimeranosti dĺžky konania v uvedenej veci

necháva na posúdení Ústavného súdu“.

Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení vyjadril súhlas s upustením od ústneho

pojednávania vo veci. Zberný spis krajského súdu bol ústavnému súdu doručený 11. apríla

2016. Súčasťou spisu bolo aj uznesenie krajského súdu z 30. septembra 2015, ktorým

krajský súd zrušil odvolaním napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava I (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 12. marca 2008 (ďalej len prvostupňový rozsudok).

Právny zástupca sťažovateľov vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 22. októbra

2016 zotrval na dôvodnosti sťažnosti a vyjadril súhlas s upustením od verejného

pojednávania vo veci v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia svojho základného práva

zaručeného a práva podľa dohovoru.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ

ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno

v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (, , ).

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (i práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota

osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza

zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu (, ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje,

aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola

rýchla a účinná, ďalej z , podľa ktorého len čo sa konanie začalo,

postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie

prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom

v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými

sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho

konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje

aj povahu prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť sporu, v ktorom sú sťažovatelia

navrhovateľmi v konaní o určenie podielového spoluvlastníctva nehnuteľností, ústavný súd

konštatuje, že obdobné konania možno zaradiť k štandardnej agende všeobecného

súdnictva, preto dĺžka konania nebola závislá od skutkovej či právnej náročnosti

prerokovávanej veci. Tá nebola ani tvrdená zo strany krajského súdu.

2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných

prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľov ako účastníkov tohto súdneho

konania. Ústavný súd konštatuje, že nezistil závažné okolnosti na strane sťažovateľov, ktoré

by relevantne prispeli k doterajšej dĺžke napadnutého konania.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu označených práv sťažovateľov, bol postup samotného krajského súdu.

Ústavný súd v úvode konštatuje, že návrh na okresný súd bol podaný sťažovateľmi

ešte v roku 1997 a pôvodné odvolacie konanie začalo 27. februára 2009, pričom krajský súd

o odvolaní sťažovateľov proti prvostupňovému rozsudku okresného súdu rozhodol

rozsudkom sp. zn. z 27. júla 2011, ktorým potvrdil prvostupňový rozsudok.

Sťažovatelia podali proti tomuto rozsudku krajského súdu dovolanie, o ktorom rozhodol

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 4 Cdo

165/2012 z 22. augusta 2013 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“), ktorým zrušil

dovolaním napadnutý rozsudok krajského súdu. Vec sa tak vrátila späť na krajský súd

30. júna 2014, pričom jej bola pridelená nová spisová značka .

Ústavný súd z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu zistil, že rozsudok krajského

súdu sp. zn. z 27. júla 2011 bol zrušený z viacerých dôvodov, resp.

pochybení krajského súdu. Najvyšší súd konštatoval, že krajský súd potvrdil rozsudok

okresného súdu z iných dôvodov, ako tých, na ktorých bol založený rozsudok okresného

súdu. Okresný súd totiž návrh sťažovateľov o určenie podielového spoluvlastníctva

nehnuteľností zamietol pre nedostatok naliehavého právneho záujmu, krajský súd bez

bližšieho zdôvodnenia konštatoval opak a posudzoval bez nariadenia pojednávania aj iné

dôkazy. Tieto skutočnosti podľa názoru najvyššieho súdu zakladali povinnosť krajského

súdu nariadiť pojednávanie pre účely vykonania dokazovania, čo krajský súd nevykonal.

Najvyšší súd ďalej v okolnostiach veci konštatoval, že nebola ani dodržaná lehota podľa

, teda lehota na oznámenie miesta a času verejného vyhlásenie rozsudku, čím

bola odňatá možnosť sťažovateľov konať pred súdom, a tiež zistil aj ďalší dôvod tejto vady

konania, a to skutočnosť, že krajský súd nielenže vec inak právne posúdil, ale posúdil ju

podľa ustanovenia právneho predpisu, ku ktorému sa účastníci dovtedy nevyjadrovali.

Ústavný súd vychádzajúc z dôvodov zrušenia označeného rozsudku krajského súdu,

v dôsledku ktorého sa vec opätovne vrátila krajskému súdu na prejednanie a opätovné

rozhodnutie o odvolaní, konštatuje, že odvolacie konanie bolo za týchto okolností potrebné

považovať za jeden celok (pôvodné aj to novšie), keďže závažné pochybenia krajského súdu

boli zároveň aj procesnými pochybeniami, ktoré v okolnostiach prípadu možno považovať

za nesústredený a nezákonný postup, v dôsledku ktorého sa predĺžila právna neistota

sťažovateľov.

S ohľadom na túto skutočnosť a fakt, že prvé odvolacie konanie vedené pod sp. zn.

trvalo vyše dvoch a troch mesiacov a v poradí druhé odvolacie konanie

v čase doručenia sťažnosti prebiehalo (vec opätovne napadla na krajský súd 30. júna 2014

a sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 15. januára 2015) približne pol roka, pričom

krajský súd už medzičasom rozhodol o odvolaní sťažovateľov uznesením z 30. septembra

2015, je možné konštatovať, že krajský súd o odvolaní sťažovateľov konal v súhrne viac

ako tri a pol roka.

Ústavný súd ďalej pri hodnotení postupu okresného súdu vychádzal aj zo svojej

konštantnej judikatúry, podľa ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené

nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, resp.

nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu

právnej neistoty (, , ).

Za takýto nesústredený postup ústavný súd považoval prvé odvolacie konanie ako

celok, teda dva roky a tri mesiace, a to na základe už uvedených dôvodov − viacerých

závažných pochybení súdu, ktoré mali za následok zrušenie prvého rozsudku krajského

súdu o odvolaní.

Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že krajský súd v napadnutom

konaní nepostupoval v súlade so základným právom sťažovateľov na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa , ako aj právom na prejednanie ich

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto konštatuje, že postupom

krajského súdu v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu

základného práva sťažovateľov podľa a práva podľa

dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Ústavný súd na základe svojho zistenia, že krajský súd už vo veci rozhodol

označeným uznesením z 30. septembra 2015, neprikázal mu, aby vo veci konal

bez zbytočných prieťahov, pretože odvolacie konanie už bolo v čase rozhodovania

ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľov právoplatne skončené.

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovatelia v sťažnosti žiadali priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume

5 000 €, ktoré odôvodnili intenzitou zásahov do ich práv, ako aj dĺžkou ich trvania.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad

spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé

finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne

okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku odvolacieho konania vedeného krajským súdom, ako

aj na neefektívny postup, v dôsledku ktorého sa vec vrátila krajskému súdu na opätovné

rozhodnutie o odvolaní, berúc do úvahy predmet konania, správanie sťažovateľov a všetky

okolnosti daného prípadu, považoval ústavný súd priznanie sumy 2 000 € za primerané

finančné zadosťučinenie podľa (bod 2 výroku nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca

sťažovateľov si uplatnil trovy konania, ktoré vyčíslil v celkovej sume 461,772 €.

Ústavný súd priznal sťažovateľom trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia

advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)

v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná

mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2014

v sume 839 €. Ústavný súd priznal sťažovateľom ( )

náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2015 (príprava

a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti, podanie vo veci samej) po 139,83 €.

Vzhľadom na to, že právny zástupca zastupoval dve osoby, v zmysle § 13 ods. 2 vyhlášky

sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní

dvoch alebo viacerých osôb. Vychádzajúc z uvedeného hodnota jedného úkonu právnej

služby predstavuje 139,83 €. Ďalej má právny zástupca sťažovateľov aj nárok na náhradu

režijného paušálu 8,39 € za jeden úkon podľa vyhlášky. Pokiaľ ide o stanovisko

sťažovateľov k vyjadreniu krajského súdu doručené 22. októbra 2015, ústavný súd za tento

úkon právnej služby náhradu trov sťažovateľom nepriznal, keďže stanovisko neobsahovalo

nové skutočnosti ani argumentáciu. Právny zástupca je zároveň platiteľom dane z pridanej

hodnoty, preto sa odmena a náhrady zvyšujú za jeden úkon právnej služby podľa § 18 ods. 3

vyhlášky o daň z pridanej hodnoty v sume 29,64 €. Náhrada trov konania, ktorú ústavný súd

priznal sťažovateľom, spolu takto predstavuje sumu 355,72 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľov ( v spojení s )

v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. mája 2016