Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 340/2015
PDF · 173.37 KB
No categories available
III. ÚS 340/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. mája 2016 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Rudolfa Tkáčika
o sťažnosti -
, a , ,
zastúpených advokátom JUDr. Jozefom Holičom, advokátska kancelária, Lužická 7,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej a práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.
6 Co 407/2014 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 6 Co 298/2009) takto
rozhodol:
Základné právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 407/2014 (pôvodne
vedenom pod sp. zn. 6 Co 298/2009) p o r u š e n é b o l i .
p r i z n á v a spoločne a nerozdielne finančné zadosťučinenie v sume 2
000 € (slovom dve tisíc eur), ktoré j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť im do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť
trovy konania
v sume 355,72 € (slovom tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiatdva centov) na účet advokáta
JUDr. Jozefa Holiča, advokátska kancelária, Lužická 7, Bratislava, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 340/2015-16 z 30. júna 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť
, (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou
namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 407/2014
(pôvodne vedenom pod sp. zn. 6 Co 298/2009) (ďalej tiež „napadnuté konanie“).
Následne ústavný súd 30. júla 2015 vyzval krajský súd, aby sa vyjadril k vecnej
stránke prijatej sťažnosti a oznámil, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania
o prijatej sťažnosti.
Vyjadrenie krajského súdu bolo ústavnému súdu doručené 29. septembra 2015.
V jeho prílohe sa nachádzalo vyjadrenie predsedu krajského súdu, ktorý v podstatnom
uviedol, že „vec na tunajšom súde pod sp. zn. 6 Co 407/2014 bude ukončená v mesiaci
september 2015 rekurzom, pričom otázku neprimeranosti dĺžky konania v uvedenej veci
necháva na posúdení Ústavného súdu“.
Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení vyjadril súhlas s upustením od ústneho
pojednávania vo veci. Zberný spis krajského súdu bol ústavnému súdu doručený 11. apríla
2016. Súčasťou spisu bolo aj uznesenie krajského súdu z 30. septembra 2015, ktorým
krajský súd zrušil odvolaním napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava I (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 8 C 142/1998 z 12. marca 2008 (ďalej len prvostupňový rozsudok).
Právny zástupca sťažovateľov vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 22. októbra
2016 zotrval na dôvodnosti sťažnosti a vyjadril súhlas s upustením od verejného
pojednávania vo veci v konaní pred ústavným súdom.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia svojho základného práva
zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ
ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno
v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (i práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota
osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza
zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje,
aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola
rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo,
postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom
v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02,
III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými
sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho
konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje
aj povahu prerokúvanej veci.
1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť sporu, v ktorom sú sťažovatelia
navrhovateľmi v konaní o určenie podielového spoluvlastníctva nehnuteľností, ústavný súd
konštatuje, že obdobné konania možno zaradiť k štandardnej agende všeobecného
súdnictva, preto dĺžka konania nebola závislá od skutkovej či právnej náročnosti
prerokovávanej veci. Tá nebola ani tvrdená zo strany krajského súdu.
2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných
prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľov ako účastníkov tohto súdneho
konania. Ústavný súd konštatuje, že nezistil závažné okolnosti na strane sťažovateľov, ktoré
by relevantne prispeli k doterajšej dĺžke napadnutého konania.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu označených práv sťažovateľov, bol postup samotného krajského súdu.
Ústavný súd v úvode konštatuje, že návrh na okresný súd bol podaný sťažovateľmi
ešte v roku 1997 a pôvodné odvolacie konanie začalo 27. februára 2009, pričom krajský súd
o odvolaní sťažovateľov proti prvostupňovému rozsudku okresného súdu rozhodol
rozsudkom sp. zn. 6 Co 298/2009 z 27. júla 2011, ktorým potvrdil prvostupňový rozsudok.
Sťažovatelia podali proti tomuto rozsudku krajského súdu dovolanie, o ktorom rozhodol
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 4 Cdo
165/2012 z 22. augusta 2013 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“), ktorým zrušil
dovolaním napadnutý rozsudok krajského súdu. Vec sa tak vrátila späť na krajský súd
30. júna 2014, pričom jej bola pridelená nová spisová značka 6 Co 407/2014.
Ústavný súd z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu zistil, že rozsudok krajského
súdu sp. zn. 6 Co 298/2009 z 27. júla 2011 bol zrušený z viacerých dôvodov, resp.
pochybení krajského súdu. Najvyšší súd konštatoval, že krajský súd potvrdil rozsudok
okresného súdu z iných dôvodov, ako tých, na ktorých bol založený rozsudok okresného
súdu. Okresný súd totiž návrh sťažovateľov o určenie podielového spoluvlastníctva
nehnuteľností zamietol pre nedostatok naliehavého právneho záujmu, krajský súd bez
bližšieho zdôvodnenia konštatoval opak a posudzoval bez nariadenia pojednávania aj iné
dôkazy. Tieto skutočnosti podľa názoru najvyššieho súdu zakladali povinnosť krajského
súdu nariadiť pojednávanie pre účely vykonania dokazovania, čo krajský súd nevykonal.
Najvyšší súd ďalej v okolnostiach veci konštatoval, že nebola ani dodržaná lehota podľa
§ 156 OSP, teda lehota na oznámenie miesta a času verejného vyhlásenie rozsudku, čím
bola odňatá možnosť sťažovateľov konať pred súdom, a tiež zistil aj ďalší dôvod tejto vady
konania, a to skutočnosť, že krajský súd nielenže vec inak právne posúdil, ale posúdil ju
podľa ustanovenia právneho predpisu, ku ktorému sa účastníci dovtedy nevyjadrovali.
Ústavný súd vychádzajúc z dôvodov zrušenia označeného rozsudku krajského súdu,
v dôsledku ktorého sa vec opätovne vrátila krajskému súdu na prejednanie a opätovné
rozhodnutie o odvolaní, konštatuje, že odvolacie konanie bolo za týchto okolností potrebné
považovať za jeden celok (pôvodné aj to novšie), keďže závažné pochybenia krajského súdu
boli zároveň aj procesnými pochybeniami, ktoré v okolnostiach prípadu možno považovať
za nesústredený a nezákonný postup, v dôsledku ktorého sa predĺžila právna neistota
sťažovateľov.
S ohľadom na túto skutočnosť a fakt, že prvé odvolacie konanie vedené pod sp. zn.
6 Co 298/2009 trvalo vyše dvoch a troch mesiacov a v poradí druhé odvolacie konanie
v čase doručenia sťažnosti prebiehalo (vec opätovne napadla na krajský súd 30. júna 2014
a sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 15. januára 2015) približne pol roka, pričom
krajský súd už medzičasom rozhodol o odvolaní sťažovateľov uznesením z 30. septembra
2015, je možné konštatovať, že krajský súd o odvolaní sťažovateľov konal v súhrne viac
ako tri a pol roka.
Ústavný súd ďalej pri hodnotení postupu okresného súdu vychádzal aj zo svojej
konštantnej judikatúry, podľa ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené
nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, resp.
nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu
právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Za takýto nesústredený postup ústavný súd považoval prvé odvolacie konanie ako
celok, teda dva roky a tri mesiace, a to na základe už uvedených dôvodov − viacerých
závažných pochybení súdu, ktoré mali za následok zrušenie prvého rozsudku krajského
súdu o odvolaní.
Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že krajský súd v napadnutom
konaní nepostupoval v súlade so základným právom sťažovateľov na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právom na prejednanie ich
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto konštatuje, že postupom
krajského súdu v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu
základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
Ústavný súd na základe svojho zistenia, že krajský súd už vo veci rozhodol
označeným uznesením z 30. septembra 2015, neprikázal mu, aby vo veci konal
bez zbytočných prieťahov, pretože odvolacie konanie už bolo v čase rozhodovania
ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľov právoplatne skončené.
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovatelia v sťažnosti žiadali priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume
5 000 €, ktoré odôvodnili intenzitou zásahov do ich práv, ako aj dĺžkou ich trvania.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé
finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu.
Vzhľadom na doterajšiu dĺžku odvolacieho konania vedeného krajským súdom, ako
aj na neefektívny postup, v dôsledku ktorého sa vec vrátila krajskému súdu na opätovné
rozhodnutie o odvolaní, berúc do úvahy predmet konania, správanie sťažovateľov a všetky
okolnosti daného prípadu, považoval ústavný súd priznanie sumy 2 000 € za primerané
finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde (bod 2 výroku nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca
sťažovateľov si uplatnil trovy konania, ktoré vyčíslil v celkovej sume 461,772 €.
Ústavný súd priznal sťažovateľom trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia
advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)
v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.
Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná
mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2014
v sume 839 €. Ústavný súd priznal sťažovateľom (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde)
náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2015 (príprava
a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti, podanie vo veci samej) po 139,83 €.
Vzhľadom na to, že právny zástupca zastupoval dve osoby, v zmysle § 13 ods. 2 vyhlášky
sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní
dvoch alebo viacerých osôb. Vychádzajúc z uvedeného hodnota jedného úkonu právnej
služby predstavuje 139,83 €. Ďalej má právny zástupca sťažovateľov aj nárok na náhradu
režijného paušálu 8,39 € za jeden úkon podľa vyhlášky. Pokiaľ ide o stanovisko
sťažovateľov k vyjadreniu krajského súdu doručené 22. októbra 2015, ústavný súd za tento
úkon právnej služby náhradu trov sťažovateľom nepriznal, keďže stanovisko neobsahovalo
nové skutočnosti ani argumentáciu. Právny zástupca je zároveň platiteľom dane z pridanej
hodnoty, preto sa odmena a náhrady zvyšujú za jeden úkon právnej služby podľa § 18 ods. 3
vyhlášky o daň z pridanej hodnoty v sume 29,64 €. Náhrada trov konania, ktorú ústavný súd
priznal sťažovateľom, spolu takto predstavuje sumu 355,72 €.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP)
v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 3 výroku nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom
jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. mája 2016