Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 352/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša a Libora Duľu

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , zastúpeného advokátskou

kanceláriou Sýkora – advokátska kancelária, s. r. o., Zoborská 13, Košice, v mene ktorej

koná advokát a konateľ JUDr. Matej Sýkora, ktorou namieta porušenie základných práv

podľa a a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením prokurátora

Okresnej prokuratúry Ružomberok č. k. -48 zo 14. augusta 2019 v spojení

s uznesením vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline pod

ČVS: KRP-137/2-VYS-ZA-2014 z 24. júna 2019, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. októbra

2019 doručená ústavná sťažnosť

, (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátskou kanceláriou Sýkora – advokátska kancelária, s. r. o., Zoborská 13, Košice,

v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Matej Sýkora, ktorou namieta porušenie

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry

Ružomberok (ďalej len „prokurátor“) č. k. -48 zo 14. augusta 2019 (ďalej

aj „rozhodnutie prokurátora“) v spojení s uznesením vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva

Policajného zboru v Žiline (ďalej len „policajt“) pod ČVS: KRP-137/2-VYS-ZA-2014

z 24. júna 2019 (ďalej aj „rozhodnutie policajta“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupuje ako poškodený

v trestnej veci vedenej Krajským riaditeľstvom Policajného zboru v Žiline pod ČVS: KRP-

137/2-VYS-ZA-2014. V predmetnej veci bolo uznesením policajta pod ČVS: KRP-137/2-

VYS-ZA-2014 z 27. októbra 2014 podľa Trestný

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) začaté trestné stíhanie

pre pokračovací obzvlášť závažný zločin podvodu spáchaný formou spolupáchateľstva

podľa k a v znení

účinnom v čase skutku (ďalej len „“). Uznesením policajta pod ČVS: KRP-

137/2-VYS-ZA- 2014 z 18. mája 2015 bolo trestné stíhanie vo veci podľa § 215 ods. 1

písm. b) zastavené, lebo skutok nie je trestným činom a nie je dôvod

na postúpenie veci. Na podklade pokynu prokurátora Krajskej prokuratúry v Žiline č. k.

-17 z 20. augusta 2015 bolo uznesením policajta pod ČVS: KRP-137/2-

VYS-ZA-2014 z 13. novembra 2015 opätovne podľa

začaté trestné stíhanie vo veci, ktoré bolo uznesením policajta pod ČVS: KRP-137/2-VYS-

ZA-2014 z 26. decembra 2016 podľa prerušené

pre neprítomnosť svedka-poškodenej a ďalším uznesením policajta z 5. februára 2018 sa

v trestnom konaní pokračovalo. Nakoniec uznesením policajta pod ČVS: KRP-137/2-VYS-

ZA-2014 z 24. júna 2019 bolo trestné stíhanie vo veci podľa § 228 ods. 1 Trestného

poriadku prerušené z dôvodu, že sa nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce vykonať

trestné stíhanie proti určitej osobe. Uznesením prokurátora č. k. -48

zo 14. augusta 2019 bola podľa zamietnutá

sťažovateľom podaná sťažnosť ako nedôvodná.

3. Sťažovateľ „... je toho názoru, že k porušeniu základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa SR a práva na spravodlivý súdny proces podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd došlo:

- uznesením vyšetrovateľa KR PZ Žilina, ČVS:KRP-137/2-VYS-ZA-2014 zo dňa

24.06.2019

- uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry v Ružomberku, sp. zn.

-48 zo dňa 14.08.2019

z dôvodov, že orgány činné v trestnom konaní pred prerušením trestného stíhania

neurobili všetky úkony potrebné na zabezpečenie vykonania trestného stíhania

a dosiahnutia jeho účelu, nakoľko nepristúpili k výsluchu osôb stotožnených spoločnosťami

EXPRESS SERVICE, s.r.o. a Money Service Sk, s.r.o. ako prijímateľov finančných

prostriedkov a to len na základe subjektívnych dojmov, predpokladov a hypotéz prokurátora

krajskej prokuratúry, že by uvedené úkony neviedli k objasneniu uvedenej trestnej veci, čo

však bez ich vykonania nemožno relevantne tvrdiť a opätovne to umocňuje presvedčenie

sťažovateľa ako poškodeného, že sa v danej trestnej veci nevykonali všetky potrebné

procesné úkony, orgány činné v trestnom konaní nepostupujú riadne, účinne ani

kompetentne, trestné stíhanie je vedené zdĺhavo, neefektívne a nezabezpečuje poškodenému

účinnú ani primeranú ochranu jeho práv vo vzťahu k náhrade spôsobenej škody, ktorú si

riadnym a zákonným spôsobom uplatnil...“. Sťažovateľ poukázal na to, že „... je

povinnosťou štátnych orgánov účinnými trestnoprávnymi nástrojmi zabezpečiť efektívne

vyšetrovanie, stíhanie a trestný postih páchateľov zodpovedných za neoprávnený zásah do

chránených majetkových práv poškodeného. Orgány činné v trestnom konaní však

v prejednávnej veci nepostupovali neodkladne, riadne, účinne, ani kompetentne. Trestné

stíhanie bolo vedené neefektívne a poškodenému nezabezpečilo účinnú ani primeranú

ochranu jeho práv, nakoľko ani po piatich rokoch od začatia trestného stíhania neboli

orgány činné v trestnom konaní schopné zabezpečiť poškodenému vyplatenie aspoň tej časti

finančných prostriedkov, ktorú by ešte bolo možné získať späť...“.

4. Vo vzťahu k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom policajta a prokurátora sťažovateľ v prvom rade napáda

postup orgánov činných v trestnom konaní, ktorý považuje za neefektívny pri vedení

vyšetrovania a ktorý spočíval v tom, že „... uznesením vyšetrovateľa KR PZ Žilina zo dňa

18.05.2015 bolo trestné stíhanie nezákonne, bez právne relevantného dôvodu zastavené,

k opätovnému začatiu trestného stíhania došlo dňa 13.11.2015, od 26.12.2016 do

05.02.2018 bolo trestné stíhanie nedôvodné prerušené pre neprítomnosť

, čo vo svojom prípise sp. zn. -49 zo dňa 06.08.2018

pripustil prokurátor Krajskej prokuratúry v Žiline, keď sa stotožnil s názorom dozorujúceho

prokurátora Okresnej prokuratúry v Ružomberku ohľadom neúčelnosti podania žiadosti

o právnu pomoc do Francúzska v súvislosti s výsluchom , pričom

spochybnil dôvodnosť rozhodnutia o prerušení trestného stíhania (v období od 26.12.2016

do 05.02.2018), ktoré bolo odôvodnené práve neprítomnosťou

a zámerom vyšetrovateľa ju vypočuť. Po pokračovaní v trestnom stíhaní bola následne až

dňa 03.10.2018 cestou Národnej ústredne Interpol Prezídia PZ MV SR zisťovaná možnosť

operatívneho kontaktovania osôb stotožnených už v roku 2016 (čo vyplýva z obsahu

vyšetrovacieho spisu), či peniaze poukázané prevzali, avšak tieto

informácie sa nepodarilo podľa názoru sťažovateľa aj na odstup času zabezpečiť a tak bolo

trestné stíhanie vo veci obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 4

písm. a) spáchaného formou spolupáchateľstva podľa Trestného

zákona uznesením vyšetrovateľa KR PZ v Žiline, ČVS: KRP-137/2-VYS-ZA-2014 zo dňa

24.06.2019 opätovne prerušené, lebo sa nezistili skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné

stíhanie proti určitej osobe“. Vzhľadom na predostretý postup sťažovateľ tvrdí, že sa

„... považuje za dotknutého na svojich základných právach, nakoľko vyšetrovateľ KR PZ

v Žiline nevykonával úkony smerujúce k odstráneniu jeho dlhodobej právnej neistoty

spôsobom, ktorý možno označiť za postup bez prieťahov, a to aj s prihliadnutím na

skutkovo-procesnú stránku veci s medzinárodným prvkom. Nečinnosť, resp. neefektívna

činnosť vyšetrovateľa vyúsťujúca do neprimeranej dĺžky trestného konania a zbytočných

prieťahov, poukazuje aj na nedostatky v činnosti dozorujúceho prokurátora. Ústavný súd

nemôže prehliadať závažné pochybenia, ku ktorým dôjde v postupe a rozhodovaní orgánov

činných v trestnom konaní, ktoré intenzitou svojich dôsledkov zasahujú do podstaty

základných práv sťažovateľa.“.

5. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivý súdny proces podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva PZ

v Žiline ČVS: KRP-137/2-VYS-ZA-2014 zo dňa 24.06.2019 a uznesením prokurátora

Okresnej prokuratúry v Ružomberku sp.zn. -48 zo dňa 14.08.2019

porušené boli.

2. Uznesenie vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva PZ v Žiline ČVS: KRP-137/2-VYS-

ZA-2014 zo dňa 24.06.2019 a uznesenie prokurátora Okresnej prokuratúry v Ružomberku

sp.zn. -48 zo dňa 14.08.2019 zrušuje a vec vracia vyšetrovateľovi KR PZ

Žilina na ďalšie konanie.

3. Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a právo na prejednanie záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva PZ v Žiline v trestnej veci vedenej pod ČVS: KRP-

137/2-VYS-ZA-2014, ako aj postupom dozorujúceho prokurátora Okresnej prokuratúry

v Ružomberku porušené boli.

4. Vyšetrovateľovi Krajského riaditeľstva PZ v Žiline v trestnej veci vedenej pod

ČVS: KRP-137/2-VYS-ZA-2014, ako aj dozorujúcemu prokurátorovi Okresnej prokuratúry

v Ružomberku prikazuje, aby konali bez zbytočných prieťahov.

5. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20.000,- EUR,

ktoré sú Krajské riaditeľstvo policajného zboru v Žiline a Okresná prokuratúra

v Ružomberku povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

6. Krajské riaditeľstvo policajného zboru v Žiline a Okresná prokuratúra

v Ružomberku sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo

výške 415,51 EUR do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu k rukám právneho

zástupcu sťažovateľa.“

II.

Právomoc ústavného súdu

6. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

10. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“) návrhom na začatie konania je sťažnosť fyzickej osoby alebo

právnickej osoby podľa (ďalej len „ústavná sťažnosť“).

11. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

12. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Podľa ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní návrh na začatie konania neodmietne alebo ho nezamietne podľa § 57, prijme

ho na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.

14. Vec sťažovateľa bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného

súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení

dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) prerozdelená

náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov a pridelená

sudcovi spravodajcovi Liborovi Duľovi a v zmysle čl. II bodov 3 a 5 rozvrhu práce bola

predbežne prejednaná vo štvrtom senáte ústavného súdu v zložení predsedu senátu Miroslav

Duriš (predseda senátu) a sudcovia Ladislav Duditš a Libor Duľa.

III.

Referenčné právne normy

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa každý má právo,

aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa

mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

17. Podľa policajt preruší trestné stíhanie, ak sa

nezistili skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné stíhanie proti určitej osobe. Podľa § 228

ods. 5 ak pominie dôvod na prerušenie, prokurátor alebo policajt

o pokračovaní v trestnom stíhaní rozhodne uznesením.

18. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (,

, , , , ).

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

19. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej rozhodnutie

policajta a prokurátora predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného

súdu podľa a zistil, že je potrebné ju odmietnuť.

20. Podľa ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný

súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie. Podľa je ústavná sťažnosť neprípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho

základných práv a slobôd.

21. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

22. Ústavný súd poukazuje na to, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa

je založená na princípe subsidiarity. Zmysel a účel princípu

subsidiarity, ktorý je vyvoditeľný z , spočíva v tom, že ochrana

ústavnosti nie je a podľa svojej povahy ani nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale

úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Koncepcia

konania o ústavnej sťažnosti je založená na tom, že predstavuje subsidiárny procesný

prostriedok na ochranu zaručených základných práv a slobôd. Ústavný súd nie je

súčasťou sústavy všeobecných súdov či iných orgánov verejnej moci, a nemôže preto

nahrádzať ich činnosť. Jeho úlohou je v súlade s a nasl. ochrana ústavnosti,

a nie tzv. bežnej zákonnosti, resp. protiprávnosti. Z tohto pohľadu je nevyhnutnou

podmienkou konania, ktorá musí byť pred podaním ústavnej sťažnosti splnená, vyčerpanie

všetkých procesných prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv

poskytuje.

23. Právomoc ústavného súdu je vybudovaná na zásade prieskumu vecí právoplatne

skončených, ktorých eventuálnu protiústavnosť už nemožno zhojiť inými procesnými

prostriedkami, resp. už nie je možná náprava iným spôsobom. Teda právomoc ústavného

súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa predstavuje ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 132

ods. 2 (porovnaj , , ,

).

24. Ústavný súd opakovane judikuje, že trestné konanie od svojho začiatku až

po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov

a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom

konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení

možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv a slobôd

označených v , ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (,

, , , , ). Ústavný súd

zastáva názor, že nie je iba jeho povinnosťou ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti

zabezpečovať v rámci svojej rozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôd

vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je

Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú napr. všeobecné súdy ako primárni

ochrancovia ústavnosti (), prípadne iné orgány verejnej moci na to určené.

25. Zhodne s predostretou názorovou líniou ústavného súdu postupuje aj Ústavný súd

Českej republiky, ako to vyplýva napríklad z jeho uznesenia sp. zn.

zo 16. augusta 2016: „6. Ústavný súd v prvom rade pripomína, že ako vo svojej judikatúre

opakovane zdôrazňuje, pri svojom rozhodovaní vychádza zo zásady subsidiarity konania

o ústavnej sťažnosti, ktoré je treba vnímať ako konanie mimoriadne. Ústavný súd uplatňuje

zásadu zdržanlivosti a minimalizácie zásahov do rozhodovacej činnosti iných orgánov

verejnej moci predovšetkým tam, kde doposiaľ nebolo meritórne rozhodnuté. Tak aj

zasahovanie do rozhodovania orgánov činných v trestnom konaní vo fáze prípravného

konania ústavný súd považuje, s výnimkou situácií úplne mimoriadnych (napr. ak je súčasne

dotknutá osobná sloboda jednotlivca), za neprípustné, prípadne nežiaduce [porov. nález

sp. zn. z 30. 11. 1995 (N 78/4 SbNU 243) či uznesenie sp. zn.

zo 6. 9. 1999, sp. zn. z 11. 12. 2001, sp. zn. z 21. 11. 2003,

sp. zn. z 30. 6. 2003 a ďalšie]. Kasačná intervencia tak má svoje miesto iba

v prípadoch zjavného porušenia kogentných pravidiel podústavného práva, kedy sa postup

orgánov činných v trestnom konaní úplne vymyká ústavnému, resp. zákonnému

procesnoprávnemu rámcu, a ním založené vady, prípadne ich dôsledky, nie je možné

v rámci sústavy orgánov činných v trestnom konaní, najmä všeobecných súdov, už nijako

odstrániť (porov. napr. uznesenie sp. zn. z 25. 1. 2006). Inak povedané, svoj

zásah považuje ústavný súd ako dôvodný iba v situácii materiálneho (obsahového) a na prvý

pohľad zrejmého odopretia spravodlivosti (denegatio iustitiae).“

IV.1 K namietanému porušeniu práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 rozhodnutím policajta

26. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že uznesenie policajta

pod ČVS: KRP-137/2-VYS-ZA-2014 z 24. júna 2019 bolo predmetom preskúmania

v sťažnostnom konaní na podkladom ním podanej sťažnosti podľa § 185 ods. 1 a nasl.

a o ktorej rozhodol prokurátor podľa Trestného

poriadku svojím uznesením č. k. -48 zo 14. augusta 2019 tak, že ju

zamietol. Pre rozhodnutie ústavného súdu v časti namietaného porušenia základného práva

na inú právnu ochranu podľa rozhodnutím policajta je teda podstatné, že

existoval „iný orgán verejnej moci“, na ktorý poukazuje , pri jeho

interpretácii v spojení s . To vylučuje právomoc ústavného súdu

na prieskum sťažnosťou prezentovaného porušenia základného práva na inú právnu ochranu

podľa rozhodnutím policajta. Na prerokovanie tejto časti ústavnej

sťažnosti nemá ústavný súd danú právomoc, preto ju bolo potrebné v tejto jej časti

odmietnuť pre nedostatok právomoci na jaj prerokovanie [§ 56 ods. 2 písm. a) zákona

o ústavnom súde].

IV.2 K namietanému porušeniu práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 rozhodnutím prokurátora

27. Vo vzťahu k rozhodnutiu prokurátora ústavný súd konštatuje, že jeho podstatou

je dočasné prerušenie trestného stíhania z dôvodu, že sa dosiaľ nepodarilo zistiť skutočnosti

oprávňujúce vykonať trestné stíhanie proti určitej osobe. Z povahy tohto rozhodnutia

prokurátora vyplýva, že nejde o rozhodnutie konečnej povahy, ktorým by sa právoplatne

rozhodlo o skončení prípravného konania, ako časti trestného konania, tak ako by tomu bolo

napr. podľa alebo podľa alebo Trestného

poriadku, alebo podľa . Počas prerušenia trestného stíhania

možno pritom vykonávať úkony podľa štvrtej, piatej a šiestej hlavy prvej časti Trestného

poriadku (§ 229 tohto zákona) na účely zistenia, či nepominul dôvod prerušenia, alebo

zaistenia osoby obvineného (a taký postup je teda úlohou orgánov činných v trestnom

konaní). Zároveň platí, že doba, po ktorú bolo prerušené trestné stíhanie, sa nezapočítava

do premlčacej doby dotknutého trestného činu [87 ods. 2 písm. e) ].

Vydanie rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní podľa § 228 ods. 1 a 2 Trestného

poriadku má len predbežný charakter, v dôsledku čoho tak po odpadnutí prekážky tento

postup opodstatňujúcej je povinnosťou orgánu činného v trestnom konaní postupom

podľa v trestnom stíhaní pokračovať.

27.1 Úlohou ústavného súdu ako nezávislého orgánu ochrany ústavnosti je skúmať

iba ústavné markanty postupu orgánov verejnej moci a z nich plynúce závery vyjadrené

v jednotlivých individuálnych právnych aktoch z toho uhla pohľadu, či neprekračujú rámec

ich ústavnej udržateľnosti v konfrontácii so skutkovými a právnymi okolnosťami tej ktorej

veci. Na prerokovanie tejto časti ústavnej sťažnosti vzhľadom na už uvedené len prechodné

rozhodnutie (v konečnom dôsledku) prokurátora v rámci trestného konania, nepopierajúce

potrebu naďalej zisťovať a zistiť osobu, proti ktorej by bolo možné vykonať trestné stíhanie,

nemá ústavný súd v tomto štádiu trestného konania danú právomoc. Preto bolo potrebné

ústavnú sťažnosť v tejto jej časti odmietnuť pre nedostatok právomoci na jaj prerokovanie

[ ].

IV.3 K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru

28. V prípade namietaného porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru v časti týkajúcej sa práva

na spravodlivé súdne konanie, teda pri namietaní porušenia práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd poukazuje na to, že tento článok sa týka

iba rozhodnutí súdov rozhodujúcich o právach občianskej povahy alebo o opodstatnenosti

trestného obvinenia osoby, ktorá je účastníkom konania pred súdom (,

, ). V dôsledku uvedeného je ústavná sťažnosť sťažovateľa

v tejto jej časti namietajúcej porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru zjavne neopodstatnená a ústavný súd ju preto podľa § 56 ods. 2 písm. g)

z tohto dôvodu odmieta (medzi napadnutými postupmi

a rozhodnutiami dotknutých orgánov a sťažovateľom označenou referenčnou normou

určenou na ochranu základného práva nie je príčinná súvislosť, čo platí bez ohľadu

na aktuálnosť záverov uvedených v časti IV.2, ktorá by bola v prípade použiteľnosti tejto

normy daná).

IV.4 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

29. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je účelom základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (v primeranej lehote) v jeho všeobecnom

poňatí odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa

rozhodnutia príslušného štátneho orgánu (, , ,

, , , , , , ,

, ). Ťažiskovým pojmom a komponentom práv podľa čl. 48

ods. 2 a podľa dohovoru je to, že ich ochrana sa uplatňuje vo veci

účastníka, v jeho záležitosti. Súčasne je ústavný súd toho názoru, že uplatnenie týchto práv

je spojené len s takou vecou (záležitosťou) účastníka konania pred súdom alebo iným

orgánom právnej ochrany, ktorej prejednanie a rozhodnutie je zahrnuté do účelu procesného

poriadku, ktorý upravuje postup orgánu verejnej moci pri prejednaní veci účastníka, a teda

domáhať sa ochrany predmetných práv na ústavnom súde môže fyzická osoba alebo

právnická osoba jedine v záujme ochrany svojich základných práv (,

, , ). Inými slovami, z vyplýva,

že sťažovateľ môže namietať porušenie svojich práv podľa a podľa

ods. 1 dohovoru v spojitosti s trestným konaním v štádiu prípravného konania, pokiaľ ide

o konanie, ktorého predmetom je trestné stíhanie inej osoby než je sťažovateľ, ak je v čase

doručenia sťažnosti ústavnému súdu stranou, resp. subjektom predmetného trestného

konania [v zmysle (, )], ktorý

má v tomto konaní postavenie poškodeného uplatňujúceho si nárok na náhradu škody podľa

. Vychádzajúc z si poškodený

má právo nielen uplatniť nárok na náhradu škody proti obvinenému, ale taktiež disponuje

oprávnením navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť

túto škodu nahradiť, čím sa tzv. adhéznom konaní, a to už v jeho predsúdnom, poprípade

následne aj súdnom štádiu rozhoduje o jeho občianskom práve v zmysle čl. 6 ods. 1

dohovoru (u stíhanej osoby sa v zmysle dotknutého ustanovenia rozhoduje o oprávnenosti

trestného obvinenia voči nej).

30. Ústavný súd už stabilne judikoval, že základné právo na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa sa v prípade konania pred orgánmi

činnými v trestnom konaní chráni od okamihu vznesenia obvinenia konkrétnej osobe, keď

sa dotknutá osoba stáva procesnou stranou (resp. subjektom) v konaní buď ako obvinený,

alebo poškodený (, , ), čo je potrebné chápať

vo význame pojmu poškodený, ako je uvedený v predchádzajúcom bode. Podľa judikatúry

všeobecných súdov, ako aj zo znenia je jednou

zo základných podmienok na vyslovenie povinnosti nahradiť škodu, aby poškodený svoj

nárok uplatnil voči určitej osobe – obžalovanému (obvinenému). Z uvedeného vyplýva, že

vo veci poškodeného sa konanie v aktuálne ústavným súdom posudzovanom smere začína

uplatnením si nároku na náhradu škody voči určitej osobe, ktorej určitosť (identifikácia) je

vyjadrená najskôr vznesením obvinenia (, , ,

, , , , ,

, , , , ).

Až vznesenie obvinenia je podľa právneho názoru ústavného súdu tým momentom, ktorý

dáva poškodenému v trestnom konaní možnosť uplatňovať si ochranu proti konkrétnemu

možnému pôvodcovi svojho poškodenia, a teda z konania robí „vec“, na prerokovanie

bez zbytočných prieťahov podľa a v primeranej lehote podľa

dohovoru.

31. Z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

(napr. rozsudok ESĽP vo veci Krumpel a Krumpelová proti Slovensku z 5. 7. 2005)

vyplýva, že poškodené osoby uplatňujúce si nárok na náhradu škody v trestnom konaní

majú nárok profitovať zo záruk čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože takéto konanie možno

považovať za rozhodujúce pre určenie ich „občianskych práv“. Je potrebné poznamenať, že

ESĽP sa v danom prípade z hľadiska porušenia základných práv sťažovateľov zaoberal ich

trestnou vecou, v rámci ktorej nebolo len začaté trestné stíhanie, ale došlo aj ku vzneseniu

obvinenia konkrétnej osobe (, ). Inými slovami, z judikatúry

ESĽP vplýva, že v súvislosti s ochranou práva na prejednanie veci v primeranej lehote

priznaného čl. 6 ods. 1 dohovoru primeraná lehota na rozhodnutie v trestnej veci začína

plynúť od obvinenia, ku ktorému spravidla dochádza v prípravnom konaní (rozsudok ESĽP

vo veci Wemhoff proti Spolkovej republike Nemecko z 27. 6. 1968, séria A, č. 7, s. 26 – 27,

§ 19), a zahŕňa celé konanie vo veci vrátane odvolacích konaní [„appeal proceesings“

(rozsudok ESĽP vo veci Konig proti Spolkovej republike Nemecko z 28. 6. 1978, séria A,

č. 27, s. 33, § 98)].

32. Vychádzajúc z už citovanej judikatúry, ako aj z okolností daného prípadu ústavný

súd dospel k záveru, že pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľa

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

policajta aj prokurátora v konaní, je ústavná sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Ide totiž o prípady trestného konania proti neznámemu páchateľovi, kde si sťažovateľ ako

poškodený nemôže uplatniť svoj nárok na náhradu škody proti obvinenému, a tak z hľadiska

možných prieťahov v konaní profitovať zo záruk podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 48

ods. 2 , ktorých záruky sa naň budú vzťahovať až okamihom vznesenia obvinenia

konkrétnej osobe. V dôsledku uvedeného ústavný súd podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde odmietol sťažovateľom podanú ústavnú sťažnosť v tejto jej časti ako

zjavne neopodstatnenú.

33. V dôsledku odmietnutia sťažovateľom podanej sťažnosti bolo už bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími v nej uplatnenými návrhmi.

IV.5 Obiter dictum

34. Ústavný súd v súvislosti s príkazom generálneho prokurátora Slovenskej

republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) č. 11/2019 z 28. novembra 2019 účinného

od 1. januára 2020 (ďalej len „príkaz“) sťažovateľa upozorňuje na možnosť preskúmania

namietaného postupu a rozhodnutia prokurátora jemu nadriadeným prokurátorom podľa už

uvedeného príkazu. Podľa čl. 1 príkazu tento príkaz upravuje postup prokurátora

pri vybavovaní podania, ktorým sa podávateľ domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia

vydaného v predsúdnom konaní alebo preskúmania zákonnosti postupu prokurátora

v predsúdnom konaní vrátane postupu spočívajúceho v preskúmaní postupu policajta

v priebehu vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania podľa , alebo

odstránenia prieťahov prokurátora v predsúdnom konaní... a ktoré nie je možné považovať

za opravný prostriedok alebo iné podanie podľa . Príkaz je vyjadrením

osobitného oprávnenia generálneho prokurátora podľa

o prokuratúre v znení neskorších predpisov vydávať príkazy, pokyny a iné služobné

predpisy, ktoré sú záväzné pre všetkých prokurátorov, a preto je taký postup účinným

prostriedkom na ochranu dotknutých práv.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. júla 2020

Miroslav Duriš predseda senátu