Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 14 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (19)IV. ÚS 352/2020
PDF · 534.29 KB
No categories available
IV. ÚS 352/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša a Libora Duľu
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , zastúpeného advokátskou
kanceláriou Sýkora – advokátska kancelária, s. r. o., Zoborská 13, Košice, v mene ktorej
koná advokát a konateľ JUDr. Matej Sýkora, ktorou namieta porušenie základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením prokurátora
Okresnej prokuratúry Ružomberok č. k. 2 Pv 320/15/5508-48 zo 14. augusta 2019 v spojení
s uznesením vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline pod
ČVS: KRP-137/2-VYS-ZA-2014 z 24. júna 2019, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. októbra
2019 doručená ústavná sťažnosť
, (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátskou kanceláriou Sýkora – advokátska kancelária, s. r. o., Zoborská 13, Košice,
v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Matej Sýkora, ktorou namieta porušenie
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry
Ružomberok (ďalej len „prokurátor“) č. k. 2 Pv 320/15/5508-48 zo 14. augusta 2019 (ďalej
aj „rozhodnutie prokurátora“) v spojení s uznesením vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva
Policajného zboru v Žiline (ďalej len „policajt“) pod ČVS: KRP-137/2-VYS-ZA-2014
z 24. júna 2019 (ďalej aj „rozhodnutie policajta“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupuje ako poškodený
v trestnej veci vedenej Krajským riaditeľstvom Policajného zboru v Žiline pod ČVS: KRP-
137/2-VYS-ZA-2014. V predmetnej veci bolo uznesením policajta pod ČVS: KRP-137/2-
VYS-ZA-2014 z 27. októbra 2014 podľa § 199 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) začaté trestné stíhanie
pre pokračovací obzvlášť závažný zločin podvodu spáchaný formou spolupáchateľstva
podľa § 20 k § 221 ods. 1 a 4 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení
účinnom v čase skutku (ďalej len „Trestný zákon“). Uznesením policajta pod ČVS: KRP-
137/2-VYS-ZA- 2014 z 18. mája 2015 bolo trestné stíhanie vo veci podľa § 215 ods. 1
písm. b) Trestného poriadku zastavené, lebo skutok nie je trestným činom a nie je dôvod
na postúpenie veci. Na podklade pokynu prokurátora Krajskej prokuratúry v Žiline č. k.
1 Kpt 549/14/5500-17 z 20. augusta 2015 bolo uznesením policajta pod ČVS: KRP-137/2-
VYS-ZA-2014 z 13. novembra 2015 opätovne podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku
začaté trestné stíhanie vo veci, ktoré bolo uznesením policajta pod ČVS: KRP-137/2-VYS-
ZA-2014 z 26. decembra 2016 podľa § 228 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku prerušené
pre neprítomnosť svedka-poškodenej a ďalším uznesením policajta z 5. februára 2018 sa
v trestnom konaní pokračovalo. Nakoniec uznesením policajta pod ČVS: KRP-137/2-VYS-
ZA-2014 z 24. júna 2019 bolo trestné stíhanie vo veci podľa § 228 ods. 1 Trestného
poriadku prerušené z dôvodu, že sa nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce vykonať
trestné stíhanie proti určitej osobe. Uznesením prokurátora č. k. 2 Pv 320/15/5508-48
zo 14. augusta 2019 bola podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietnutá
sťažovateľom podaná sťažnosť ako nedôvodná.
3. Sťažovateľ „... je toho názoru, že k porušeniu základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd došlo:
- uznesením vyšetrovateľa KR PZ Žilina, ČVS:KRP-137/2-VYS-ZA-2014 zo dňa
24.06.2019
- uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry v Ružomberku, sp. zn.
2Pv 320/15/5508-48 zo dňa 14.08.2019
z dôvodov, že orgány činné v trestnom konaní pred prerušením trestného stíhania
neurobili všetky úkony potrebné na zabezpečenie vykonania trestného stíhania
a dosiahnutia jeho účelu, nakoľko nepristúpili k výsluchu osôb stotožnených spoločnosťami
EXPRESS SERVICE, s.r.o. a Money Service Sk, s.r.o. ako prijímateľov finančných
prostriedkov a to len na základe subjektívnych dojmov, predpokladov a hypotéz prokurátora
krajskej prokuratúry, že by uvedené úkony neviedli k objasneniu uvedenej trestnej veci, čo
však bez ich vykonania nemožno relevantne tvrdiť a opätovne to umocňuje presvedčenie
sťažovateľa ako poškodeného, že sa v danej trestnej veci nevykonali všetky potrebné
procesné úkony, orgány činné v trestnom konaní nepostupujú riadne, účinne ani
kompetentne, trestné stíhanie je vedené zdĺhavo, neefektívne a nezabezpečuje poškodenému
účinnú ani primeranú ochranu jeho práv vo vzťahu k náhrade spôsobenej škody, ktorú si
riadnym a zákonným spôsobom uplatnil...“. Sťažovateľ poukázal na to, že „... je
povinnosťou štátnych orgánov účinnými trestnoprávnymi nástrojmi zabezpečiť efektívne
vyšetrovanie, stíhanie a trestný postih páchateľov zodpovedných za neoprávnený zásah do
chránených majetkových práv poškodeného. Orgány činné v trestnom konaní však
v prejednávnej veci nepostupovali neodkladne, riadne, účinne, ani kompetentne. Trestné
stíhanie bolo vedené neefektívne a poškodenému nezabezpečilo účinnú ani primeranú
ochranu jeho práv, nakoľko ani po piatich rokoch od začatia trestného stíhania neboli
orgány činné v trestnom konaní schopné zabezpečiť poškodenému vyplatenie aspoň tej časti
finančných prostriedkov, ktorú by ešte bolo možné získať späť...“.
4. Vo vzťahu k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom policajta a prokurátora sťažovateľ v prvom rade napáda
postup orgánov činných v trestnom konaní, ktorý považuje za neefektívny pri vedení
vyšetrovania a ktorý spočíval v tom, že „... uznesením vyšetrovateľa KR PZ Žilina zo dňa
18.05.2015 bolo trestné stíhanie nezákonne, bez právne relevantného dôvodu zastavené,
k opätovnému začatiu trestného stíhania došlo dňa 13.11.2015, od 26.12.2016 do
05.02.2018 bolo trestné stíhanie nedôvodné prerušené pre neprítomnosť
, čo vo svojom prípise sp. zn. 1 KPt 549/14/5500-49 zo dňa 06.08.2018
pripustil prokurátor Krajskej prokuratúry v Žiline, keď sa stotožnil s názorom dozorujúceho
prokurátora Okresnej prokuratúry v Ružomberku ohľadom neúčelnosti podania žiadosti
o právnu pomoc do Francúzska v súvislosti s výsluchom , pričom
spochybnil dôvodnosť rozhodnutia o prerušení trestného stíhania (v období od 26.12.2016
do 05.02.2018), ktoré bolo odôvodnené práve neprítomnosťou
a zámerom vyšetrovateľa ju vypočuť. Po pokračovaní v trestnom stíhaní bola následne až
dňa 03.10.2018 cestou Národnej ústredne Interpol Prezídia PZ MV SR zisťovaná možnosť
operatívneho kontaktovania osôb stotožnených už v roku 2016 (čo vyplýva z obsahu
vyšetrovacieho spisu), či peniaze poukázané prevzali, avšak tieto
informácie sa nepodarilo podľa názoru sťažovateľa aj na odstup času zabezpečiť a tak bolo
trestné stíhanie vo veci obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 4
písm. a) Trestného zákona spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného
zákona uznesením vyšetrovateľa KR PZ v Žiline, ČVS: KRP-137/2-VYS-ZA-2014 zo dňa
24.06.2019 opätovne prerušené, lebo sa nezistili skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné
stíhanie proti určitej osobe“. Vzhľadom na predostretý postup sťažovateľ tvrdí, že sa
„... považuje za dotknutého na svojich základných právach, nakoľko vyšetrovateľ KR PZ
v Žiline nevykonával úkony smerujúce k odstráneniu jeho dlhodobej právnej neistoty
spôsobom, ktorý možno označiť za postup bez prieťahov, a to aj s prihliadnutím na
skutkovo-procesnú stránku veci s medzinárodným prvkom. Nečinnosť, resp. neefektívna
činnosť vyšetrovateľa vyúsťujúca do neprimeranej dĺžky trestného konania a zbytočných
prieťahov, poukazuje aj na nedostatky v činnosti dozorujúceho prokurátora. Ústavný súd
nemôže prehliadať závažné pochybenia, ku ktorým dôjde v postupe a rozhodovaní orgánov
činných v trestnom konaní, ktoré intenzitou svojich dôsledkov zasahujú do podstaty
základných práv sťažovateľa.“.
5. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva PZ
v Žiline ČVS: KRP-137/2-VYS-ZA-2014 zo dňa 24.06.2019 a uznesením prokurátora
Okresnej prokuratúry v Ružomberku sp.zn. 2Pv 320/15/5508-48 zo dňa 14.08.2019
porušené boli.
2. Uznesenie vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva PZ v Žiline ČVS: KRP-137/2-VYS-
ZA-2014 zo dňa 24.06.2019 a uznesenie prokurátora Okresnej prokuratúry v Ružomberku
sp.zn. 2Pv 320/15/5508-48 zo dňa 14.08.2019 zrušuje a vec vracia vyšetrovateľovi KR PZ
Žilina na ďalšie konanie.
3. Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva PZ v Žiline v trestnej veci vedenej pod ČVS: KRP-
137/2-VYS-ZA-2014, ako aj postupom dozorujúceho prokurátora Okresnej prokuratúry
v Ružomberku porušené boli.
4. Vyšetrovateľovi Krajského riaditeľstva PZ v Žiline v trestnej veci vedenej pod
ČVS: KRP-137/2-VYS-ZA-2014, ako aj dozorujúcemu prokurátorovi Okresnej prokuratúry
v Ružomberku prikazuje, aby konali bez zbytočných prieťahov.
5. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20.000,- EUR,
ktoré sú Krajské riaditeľstvo policajného zboru v Žiline a Okresná prokuratúra
v Ružomberku povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
6. Krajské riaditeľstvo policajného zboru v Žiline a Okresná prokuratúra
v Ružomberku sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo
výške 415,51 EUR do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu k rukám právneho
zástupcu sťažovateľa.“
II.
Právomoc ústavného súdu
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
10. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) návrhom na začatie konania je sťažnosť fyzickej osoby alebo
právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy (ďalej len „ústavná sťažnosť“).
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
12. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní návrh na začatie konania neodmietne alebo ho nezamietne podľa § 57, prijme
ho na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.
14. Vec sťažovateľa bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného
súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení
dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) prerozdelená
náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov a pridelená
sudcovi spravodajcovi Liborovi Duľovi a v zmysle čl. II bodov 3 a 5 rozvrhu práce bola
predbežne prejednaná vo štvrtom senáte ústavného súdu v zložení predsedu senátu Miroslav
Duriš (predseda senátu) a sudcovia Ladislav Duditš a Libor Duľa.
III.
Referenčné právne normy
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo,
aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa
mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
17. Podľa § 228 ods. 1 Trestného poriadku policajt preruší trestné stíhanie, ak sa
nezistili skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné stíhanie proti určitej osobe. Podľa § 228
ods. 5 Trestného poriadku ak pominie dôvod na prerušenie, prokurátor alebo policajt
o pokračovaní v trestnom stíhaní rozhodne uznesením.
18. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).
IV.
Posúdenie veci ústavným súdom
19. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej rozhodnutie
policajta a prokurátora predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného
súdu podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde a zistil, že je potrebné ju odmietnuť.
20. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný
súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde je ústavná sťažnosť neprípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd.
21. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
22. Ústavný súd poukazuje na to, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity. Zmysel a účel princípu
subsidiarity, ktorý je vyvoditeľný z čl. 127 ods. 1 ústavy, spočíva v tom, že ochrana
ústavnosti nie je a podľa svojej povahy ani nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale
úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Koncepcia
konania o ústavnej sťažnosti je založená na tom, že predstavuje subsidiárny procesný
prostriedok na ochranu ústavou zaručených základných práv a slobôd. Ústavný súd nie je
súčasťou sústavy všeobecných súdov či iných orgánov verejnej moci, a nemôže preto
nahrádzať ich činnosť. Jeho úlohou je v súlade s čl. 124 a nasl. ústavy ochrana ústavnosti,
a nie tzv. bežnej zákonnosti, resp. protiprávnosti. Z tohto pohľadu je nevyhnutnou
podmienkou konania, ktorá musí byť pred podaním ústavnej sťažnosti splnená, vyčerpanie
všetkých procesných prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv
poskytuje.
23. Právomoc ústavného súdu je vybudovaná na zásade prieskumu vecí právoplatne
skončených, ktorých eventuálnu protiústavnosť už nemožno zhojiť inými procesnými
prostriedkami, resp. už nie je možná náprava iným spôsobom. Teda právomoc ústavného
súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy predstavuje ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 132
ods. 2 zákona o ústavnom súde (porovnaj III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09,
24. Ústavný súd opakovane judikuje, že trestné konanie od svojho začiatku až
po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov
a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom
konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení
možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv a slobôd
označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (III. ÚS 3/02,
III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 197/08, I. ÚS 314/09). Ústavný súd
zastáva názor, že nie je iba jeho povinnosťou ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti
zabezpečovať v rámci svojej rozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôd
vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je
Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú napr. všeobecné súdy ako primárni
ochrancovia ústavnosti (III. ÚS 79/02), prípadne iné orgány verejnej moci na to určené.
25. Zhodne s predostretou názorovou líniou ústavného súdu postupuje aj Ústavný súd
Českej republiky, ako to vyplýva napríklad z jeho uznesenia sp. zn. I. ÚS 2149/2016
zo 16. augusta 2016: „6. Ústavný súd v prvom rade pripomína, že ako vo svojej judikatúre
opakovane zdôrazňuje, pri svojom rozhodovaní vychádza zo zásady subsidiarity konania
o ústavnej sťažnosti, ktoré je treba vnímať ako konanie mimoriadne. Ústavný súd uplatňuje
zásadu zdržanlivosti a minimalizácie zásahov do rozhodovacej činnosti iných orgánov
verejnej moci predovšetkým tam, kde doposiaľ nebolo meritórne rozhodnuté. Tak aj
zasahovanie do rozhodovania orgánov činných v trestnom konaní vo fáze prípravného
konania ústavný súd považuje, s výnimkou situácií úplne mimoriadnych (napr. ak je súčasne
dotknutá osobná sloboda jednotlivca), za neprípustné, prípadne nežiaduce [porov. nález
sp. zn. III. ÚS 62/95 z 30. 11. 1995 (N 78/4 SbNU 243) či uznesenie sp. zn. IV. ÚS 316/99
zo 6. 9. 1999, sp. zn. I. ÚS 486/01 z 11. 12. 2001, sp. zn. IV. ÚS 213/03 z 21. 11. 2003,
sp. zn. IV. ÚS 262/03 z 30. 6. 2003 a ďalšie]. Kasačná intervencia tak má svoje miesto iba
v prípadoch zjavného porušenia kogentných pravidiel podústavného práva, kedy sa postup
orgánov činných v trestnom konaní úplne vymyká ústavnému, resp. zákonnému
procesnoprávnemu rámcu, a ním založené vady, prípadne ich dôsledky, nie je možné
v rámci sústavy orgánov činných v trestnom konaní, najmä všeobecných súdov, už nijako
odstrániť (porov. napr. uznesenie sp. zn. III. ÚS 674/05 z 25. 1. 2006). Inak povedané, svoj
zásah považuje ústavný súd ako dôvodný iba v situácii materiálneho (obsahového) a na prvý
pohľad zrejmého odopretia spravodlivosti (denegatio iustitiae).“
IV.1 K namietanému porušeniu práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy rozhodnutím policajta
26. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že uznesenie policajta
pod ČVS: KRP-137/2-VYS-ZA-2014 z 24. júna 2019 bolo predmetom preskúmania
v sťažnostnom konaní na podkladom ním podanej sťažnosti podľa § 185 ods. 1 a nasl.
Trestného poriadku a o ktorej rozhodol prokurátor podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku svojím uznesením č. k. 2 Pv 320/15/5508-48 zo 14. augusta 2019 tak, že ju
zamietol. Pre rozhodnutie ústavného súdu v časti namietaného porušenia základného práva
na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozhodnutím policajta je teda podstatné, že
existoval „iný orgán verejnej moci“, na ktorý poukazuje čl. 127 ods. 1 ústavy, pri jeho
interpretácii v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy. To vylučuje právomoc ústavného súdu
na prieskum sťažnosťou prezentovaného porušenia základného práva na inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozhodnutím policajta. Na prerokovanie tejto časti ústavnej
sťažnosti nemá ústavný súd danú právomoc, preto ju bolo potrebné v tejto jej časti
odmietnuť pre nedostatok právomoci na jaj prerokovanie [§ 56 ods. 2 písm. a) zákona
o ústavnom súde].
IV.2 K namietanému porušeniu práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy rozhodnutím prokurátora
27. Vo vzťahu k rozhodnutiu prokurátora ústavný súd konštatuje, že jeho podstatou
je dočasné prerušenie trestného stíhania z dôvodu, že sa dosiaľ nepodarilo zistiť skutočnosti
oprávňujúce vykonať trestné stíhanie proti určitej osobe. Z povahy tohto rozhodnutia
prokurátora vyplýva, že nejde o rozhodnutie konečnej povahy, ktorým by sa právoplatne
rozhodlo o skončení prípravného konania, ako časti trestného konania, tak ako by tomu bolo
napr. podľa § 215 ods. 1 Trestného poriadku alebo podľa alebo § 216 ods. 1 Trestného
poriadku, alebo podľa § 220 ods. 1 Trestného poriadku. Počas prerušenia trestného stíhania
možno pritom vykonávať úkony podľa štvrtej, piatej a šiestej hlavy prvej časti Trestného
poriadku (§ 229 tohto zákona) na účely zistenia, či nepominul dôvod prerušenia, alebo
zaistenia osoby obvineného (a taký postup je teda úlohou orgánov činných v trestnom
konaní). Zároveň platí, že doba, po ktorú bolo prerušené trestné stíhanie, sa nezapočítava
do premlčacej doby dotknutého trestného činu [87 ods. 2 písm. e) Trestného zákona].
Vydanie rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní podľa § 228 ods. 1 a 2 Trestného
poriadku má len predbežný charakter, v dôsledku čoho tak po odpadnutí prekážky tento
postup opodstatňujúcej je povinnosťou orgánu činného v trestnom konaní postupom
podľa § 228 ods. 5 Trestného poriadku v trestnom stíhaní pokračovať.
27.1 Úlohou ústavného súdu ako nezávislého orgánu ochrany ústavnosti je skúmať
iba ústavné markanty postupu orgánov verejnej moci a z nich plynúce závery vyjadrené
v jednotlivých individuálnych právnych aktoch z toho uhla pohľadu, či neprekračujú rámec
ich ústavnej udržateľnosti v konfrontácii so skutkovými a právnymi okolnosťami tej ktorej
veci. Na prerokovanie tejto časti ústavnej sťažnosti vzhľadom na už uvedené len prechodné
rozhodnutie (v konečnom dôsledku) prokurátora v rámci trestného konania, nepopierajúce
potrebu naďalej zisťovať a zistiť osobu, proti ktorej by bolo možné vykonať trestné stíhanie,
nemá ústavný súd v tomto štádiu trestného konania danú právomoc. Preto bolo potrebné
ústavnú sťažnosť v tejto jej časti odmietnuť pre nedostatok právomoci na jaj prerokovanie
[§ 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde].
IV.3 K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru
28. V prípade namietaného porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru v časti týkajúcej sa práva
na spravodlivé súdne konanie, teda pri namietaní porušenia práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd poukazuje na to, že tento článok sa týka
iba rozhodnutí súdov rozhodujúcich o právach občianskej povahy alebo o opodstatnenosti
trestného obvinenia osoby, ktorá je účastníkom konania pred súdom (III. ÚS 206/06,
III. ÚS 2/09, II. ÚS 494/2014). V dôsledku uvedeného je ústavná sťažnosť sťažovateľa
v tejto jej časti namietajúcej porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru zjavne neopodstatnená a ústavný súd ju preto podľa § 56 ods. 2 písm. g)
zákona o ústavnom súde z tohto dôvodu odmieta (medzi napadnutými postupmi
a rozhodnutiami dotknutých orgánov a sťažovateľom označenou referenčnou normou
určenou na ochranu základného práva nie je príčinná súvislosť, čo platí bez ohľadu
na aktuálnosť záverov uvedených v časti IV.2, ktorá by bola v prípade použiteľnosti tejto
normy daná).
IV.4 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
29. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je účelom základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (v primeranej lehote) v jeho všeobecnom
poňatí odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa
rozhodnutia príslušného štátneho orgánu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 47/96, I. ÚS 55/97,
I. ÚS 57/97, I. ÚS 10/98, I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, I. ÚS 89/02, I. ÚS 47/03,
IV. ÚS 59/03, IV. ÚS 205/03). Ťažiskovým pojmom a komponentom práv podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je to, že ich ochrana sa uplatňuje vo veci
účastníka, v jeho záležitosti. Súčasne je ústavný súd toho názoru, že uplatnenie týchto práv
je spojené len s takou vecou (záležitosťou) účastníka konania pred súdom alebo iným
orgánom právnej ochrany, ktorej prejednanie a rozhodnutie je zahrnuté do účelu procesného
poriadku, ktorý upravuje postup orgánu verejnej moci pri prejednaní veci účastníka, a teda
domáhať sa ochrany predmetných práv na ústavnom súde môže fyzická osoba alebo
právnická osoba jedine v záujme ochrany svojich základných práv (II. ÚS 4/96,
II. ÚS 148/03, II. ÚS 32/06, II. ÚS 80/06). Inými slovami, z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva,
že sťažovateľ môže namietať porušenie svojich práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru v spojitosti s trestným konaním v štádiu prípravného konania, pokiaľ ide
o konanie, ktorého predmetom je trestné stíhanie inej osoby než je sťažovateľ, ak je v čase
doručenia sťažnosti ústavnému súdu stranou, resp. subjektom predmetného trestného
konania [v zmysle § 10 ods. 11 Trestného poriadku (II. ÚS 3/05, II. ÚS 628/2014)], ktorý
má v tomto konaní postavenie poškodeného uplatňujúceho si nárok na náhradu škody podľa
§ 46 ods. 3 Trestného poriadku. Vychádzajúc z § 46 ods. 3 Trestného poriadku si poškodený
má právo nielen uplatniť nárok na náhradu škody proti obvinenému, ale taktiež disponuje
oprávnením navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť
túto škodu nahradiť, čím sa tzv. adhéznom konaní, a to už v jeho predsúdnom, poprípade
následne aj súdnom štádiu rozhoduje o jeho občianskom práve v zmysle čl. 6 ods. 1
dohovoru (u stíhanej osoby sa v zmysle dotknutého ustanovenia rozhoduje o oprávnenosti
trestného obvinenia voči nej).
30. Ústavný súd už stabilne judikoval, že základné právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa v prípade konania pred orgánmi
činnými v trestnom konaní chráni od okamihu vznesenia obvinenia konkrétnej osobe, keď
sa dotknutá osoba stáva procesnou stranou (resp. subjektom) v konaní buď ako obvinený,
alebo poškodený (II. ÚS 41/98, II. ÚS 20/02, III. ÚS 77/09), čo je potrebné chápať
vo význame pojmu poškodený, ako je uvedený v predchádzajúcom bode. Podľa judikatúry
všeobecných súdov, ako aj zo znenia § 46 ods. 3 Trestného poriadku je jednou
zo základných podmienok na vyslovenie povinnosti nahradiť škodu, aby poškodený svoj
nárok uplatnil voči určitej osobe – obžalovanému (obvinenému). Z uvedeného vyplýva, že
vo veci poškodeného sa konanie v aktuálne ústavným súdom posudzovanom smere začína
uplatnením si nároku na náhradu škody voči určitej osobe, ktorej určitosť (identifikácia) je
vyjadrená najskôr vznesením obvinenia (III. ÚS 324/05, I. ÚS 18/06, IV. ÚS 44/06,
III. ÚS 109/06, I. ÚS 212/07, II. ÚS 212/07, IV. ÚS 232/08, II. ÚS 75/2010,
III. ÚS 254/2010, III. ÚS 121/2012, III. ÚS 508/2012, II. ÚS 481/2013, IV. ÚS 17/2018).
Až vznesenie obvinenia je podľa právneho názoru ústavného súdu tým momentom, ktorý
dáva poškodenému v trestnom konaní možnosť uplatňovať si ochranu proti konkrétnemu
možnému pôvodcovi svojho poškodenia, a teda z konania robí „vec“, na prerokovanie
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
31. Z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
(napr. rozsudok ESĽP vo veci Krumpel a Krumpelová proti Slovensku z 5. 7. 2005)
vyplýva, že poškodené osoby uplatňujúce si nárok na náhradu škody v trestnom konaní
majú nárok profitovať zo záruk čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože takéto konanie možno
považovať za rozhodujúce pre určenie ich „občianskych práv“. Je potrebné poznamenať, že
ESĽP sa v danom prípade z hľadiska porušenia základných práv sťažovateľov zaoberal ich
trestnou vecou, v rámci ktorej nebolo len začaté trestné stíhanie, ale došlo aj ku vzneseniu
obvinenia konkrétnej osobe (III. ÚS 324/05, III. ÚS 189/06). Inými slovami, z judikatúry
ESĽP vplýva, že v súvislosti s ochranou práva na prejednanie veci v primeranej lehote
priznaného čl. 6 ods. 1 dohovoru primeraná lehota na rozhodnutie v trestnej veci začína
plynúť od obvinenia, ku ktorému spravidla dochádza v prípravnom konaní (rozsudok ESĽP
vo veci Wemhoff proti Spolkovej republike Nemecko z 27. 6. 1968, séria A, č. 7, s. 26 – 27,
§ 19), a zahŕňa celé konanie vo veci vrátane odvolacích konaní [„appeal proceesings“
(rozsudok ESĽP vo veci Konig proti Spolkovej republike Nemecko z 28. 6. 1978, séria A,
č. 27, s. 33, § 98)].
32. Vychádzajúc z už citovanej judikatúry, ako aj z okolností daného prípadu ústavný
súd dospel k záveru, že pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
policajta aj prokurátora v konaní, je ústavná sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená.
Ide totiž o prípady trestného konania proti neznámemu páchateľovi, kde si sťažovateľ ako
poškodený nemôže uplatniť svoj nárok na náhradu škody proti obvinenému, a tak z hľadiska
možných prieťahov v konaní profitovať zo záruk podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, ktorých záruky sa naň budú vzťahovať až okamihom vznesenia obvinenia
konkrétnej osobe. V dôsledku uvedeného ústavný súd podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde odmietol sťažovateľom podanú ústavnú sťažnosť v tejto jej časti ako
zjavne neopodstatnenú.
33. V dôsledku odmietnutia sťažovateľom podanej sťažnosti bolo už bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími v nej uplatnenými návrhmi.
IV.5 Obiter dictum
34. Ústavný súd v súvislosti s príkazom generálneho prokurátora Slovenskej
republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) č. 11/2019 z 28. novembra 2019 účinného
od 1. januára 2020 (ďalej len „príkaz“) sťažovateľa upozorňuje na možnosť preskúmania
namietaného postupu a rozhodnutia prokurátora jemu nadriadeným prokurátorom podľa už
uvedeného príkazu. Podľa čl. 1 príkazu tento príkaz upravuje postup prokurátora
pri vybavovaní podania, ktorým sa podávateľ domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia
vydaného v predsúdnom konaní alebo preskúmania zákonnosti postupu prokurátora
v predsúdnom konaní vrátane postupu spočívajúceho v preskúmaní postupu policajta
v priebehu vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania podľa Trestného poriadku, alebo
odstránenia prieťahov prokurátora v predsúdnom konaní... a ktoré nie je možné považovať
za opravný prostriedok alebo iné podanie podľa Trestného poriadku. Príkaz je vyjadrením
osobitného oprávnenia generálneho prokurátora podľa § 10 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z.
o prokuratúre v znení neskorších predpisov vydávať príkazy, pokyny a iné služobné
predpisy, ktoré sú záväzné pre všetkých prokurátorov, a preto je taký postup účinným
prostriedkom na ochranu dotknutých práv.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. júla 2020
Miroslav Duriš predseda senátu