Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 242/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-72

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a sudcov Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a Miloša Maďara v konaní podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , zastúpeného Škubla & Partneri, s.r.o., Digital Park II, Einsteinova 25, Bratislava, proti upovedomeniu Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. IV/3 GPt 3/24/1000-22 zo 16. apríla 2025 takto

r o z h o d o l :

1. Upovedomením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. IV/3 GPt 3/24/1000-22 zo 16. apríla 2025 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa a Listiny základných práv a slobôd.

2. Upovedomenie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. IV/3 GPt 3/24/1000-22 zo 16. apríla 2025 z r u š u j e a v e c v r a c i a Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky j e p o v i n n á nahradiť sťažovateľovi trovy konania 1 456,37 eur a zaplatiť ich právnemu zástupcovi sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Ústavnej sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 25. júna 2025 domáha vyslovenia porušenia základných práv podľa a 3, a 2 a (ďalej len „“) a a 3, a Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) upovedomením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“)

č. k. IV/3 GPt 3/24/1000-22 zo 16. apríla 2025. Navrhuje napadnuté upovedomenie zrušiť a vec vrátiť generálnej prokuratúre na ďalšie konanie. Požaduje tiež priznať mu náhradu trov jeho právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

2. Uznesením č. k. -40 zo 7. mája 2026 ústavný súd prijal podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavnú sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie v celom rozsahu.

3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na základe trestného oznámenia sťažovateľa (podaného 8. februára 2021) vyšetrovateľ Úradu inšpekčnej služby, útvaru inšpekcie, odboru boja proti korupcii a organizovanej kriminalite Bratislava (ďalej len „inšpekčná služba“) uznesením pod ČVS: UIS-12/BOK-2021 z 15. februára 2021 začal podľa trestné stínanie pre pokračovací zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa k a s poukazom na a prečin ohrozenia dôvernej skutočnosti a vyhradenej skutočnosti podľa , ktorých sa mal dopustiť dovtedy nezistený páchateľ – príslušník Policajného zboru, ktorý v úmysle zabezpečiť sebe alebo iným dovtedy nezisteným osobám neoprávnený prospech, vykonával svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu tým, že vyzrádzal dovtedy nezistenej nepovolanej osobe informácie z vyšetrovacieho spisu vedeného vtedy Národnou kriminálnou agentúrou Prezídia Policajného zboru (ďalej len „“) pod ČVS: PPZ-72/NKA-BA2-2019, ktoré sa dozvedel pri výkone svojej funkcie, a to najmä o mieste a čase výkonu prehliadky iných priestorov a pozemkov, vykonanej 1. decembra 2020 v priestoroch , skutočnosti, ktoré boli až do výkonu samotnej prehliadky utajovanou skutočnosťou označenou stupňom utajenia vyhradené, ako aj iné informácie o dôkazoch a o priebehu predmetného trestného konania na účel ich uverejňovania v rôznych masmédiách, a to najmä v denníku Denník N a na internetovom portáli aktuality.sk, čo mohlo byť spôsobilé mariť účel trestného konania.

4. V spomenutej veci vedenej národnou kriminálnou agentúrou pod ČVS: PPZ-72/NKA-BA2-2019 bol sťažovateľ 1. decembra 2020 obvinený, zadržaný a uznesením Špecializovaného trestného súdu sp. zn. zo 4. decembra 2020 vzatý do väzby. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. zo 7. januára 2021 sťažovateľa z väzby prepustil a 31. augusta 2021 generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) uznesením č. IV/3 Pz 29/21/1000-12 zrušil aj jeho obvinenie.

5. Po vykonaní viacerých vyšetrovacích úkonov vyšetrovateľ inšpekčnej služby trestné stínanie v konaní vedenom pod ČVS: UIS-12/BOK-2021 uznesením z 21. apríla 2021 podľa prerušil, pretože nezistil skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné stíhanie proti určitej osobe.

6. Sťažnosť sťažovateľa z 3. mája 2021 proti tomuto rozhodnutiu Krajská prokuratúra v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) uznesením sp. zn. z 26. júla 2021 zamietla ako nedôvodnú.

7. Sťažovateľ sa preskúmania dôvodnosti prerušenia trestného stíhania domáhal aj cestou žiadosti o preskúmanie zákonnosti postupu dozorujúceho prokurátora v predsúdnom konaní generálnou prokuratúrou, ktorá následne uznesenie vyšetrovateľa inšpekčnej služby pod ČVS: UIS-12/BKOK-

2021 z 21. apríla 2021 o prerušení trestného stíhania posúdila ako predčasne vydané a krajskej prokuratúre uložila podľa o prokuratúre v znení neskorších predpisov pokyn, aby zabezpečila opätovné vypočutie konkrétnej svedkyne v tejto veci a znova vyhodnotila dôkazy a rozhodla na podklade náležite zisteného skutkového stavu veci. Sťažovateľa o výsledku preskúmania jeho žiadosti generálna prokuratúra informovala listom č. k. IV/3 GPt 3/24/1000-8 z 19. apríla 2024.

8. Vzhľadom na uvedené krajská prokuratúra 26. apríla 2024 dala inšpekčnej službe pokyn podľa bezodkladne pokračovať v trestnom stíhaní, v dôsledku ktorého vyšetrovateľ inšpekčnej služby uznesením pod ČVS: UIS-12/BKOK-2021 z 23. mája 2024 podľa v trestnom stíhaní pokračoval.

9. Po vykonaní nariadeného vyšetrovacieho úkonu a zohľadnení ďalších do konania predložených podaní a súvisiacich rozhodnutí však neboli podľa inšpekčnej služby zistené žiadne skutočnosti, ktoré by bolo potrebné ďalej preveriť alebo ktoré by zakladali podozrenie zo spáchania tohto trestného činu konkrétnou osobou, preto uznesením pod ČVS: UIS-12/BKOK-2021 zo 4. septembra 2024 opäť trestné stíhanie podľa prerušila.

10. Proti označenému rozhodnutiu sťažovateľ, ako aj (ktorá sa domáhala v tomto konaní procesného postavenia poškodenej) podali sťažnosti, ktoré krajská prokuratúra uznesením č. k. -45 z 13. novembra 2024 zamietla podľa (vo vzťahu k sťažovateľovi) a (vo vzťahu k ) .

11. Napadnutým upovedomením č. k. IV/3 GPt 3/24/1000-22 zo 16. apríla 2025 generálna prokuratúra žiadosti sťažovateľa „o odstránenie nedostatkov v postupe prokurátora pri vykonávaní jeho pôsobnosti v prípravnom konaní podľa “ z 29. januára 2025, ktorú posúdila ako „žiadosť o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu policajta a prokurátora v predsúdnom konaní podľa príkazu“ [t. j. podľa príkazu generálneho prokurátora Slovenskej republiky č. 11/2019 z 28. novembra 2019 o postupe prokurátorov pri vybavovaní žiadostí o preskúmanie zákonnosti v predsúdnom konaní (ďalej len „príkaz č. 11/2019“), pozn.], nevyhovela, pretože nezistila skutočnosti odôvodňujúce prijatie prokurátorského opatrenia v tejto veci, keďže postupy a rozhodnutia inšpekčnej služby a krajskej prokuratúry považovala za zákonné.

II. Argumentácia sťažovateľa

12. Generálna prokuratúra podľa názoru sťažovateľa zlyhala pri napĺňaní pozitívneho záväzku štátu vykonať riadny dohľad nad účinným vyšetrovaním inšpekčnej služby. Bol porušený parameter efektivity vyšetrovania, keď nedošlo k dôkladnej a nestrannej analýze dôkazov vo vzťahu ku všetkým podstatným skutkovým okolnostiam preverením všetkých vyšetrovacích verzií a náležitým objasnením skutkového stavu vrátane uskutočnenia logickej analýzy všetkých zhromaždených dôkazov s ich logickou previazanosťou, bez vnútorných rozporov, ako aj vyšetrenie možného motívu skutku. Konajúce orgány nepreukázali skutočný záujem riadne zistiť skutkový stav, odstrániť v ňom nezrovnalosti a odhaliť páchateľa. Predložené skutočnosti a dôkazy bagatelizovali. Porušený bol aj parameter verejnej kontroly vyšetrovania a jeho výsledkov, keďže generálna prokuratúra nedostatočne preukázala, že došlo k efektívnemu vyšetrovaniu. Nové skutočnosti a dôkazy inšpekčná služba odmietla riadne vykonať, s čím sa orgány prokuratúry

stotožnili. Napokon sťažovateľovi bolo bez vecného zdôvodnenia odmietnuté postavenie poškodeného.

13. Došlo tak k porušeniu práva na účinné vyšetrovanie, ktoré je súčasťou procesnej stránky práva na ochranu súkromia, a k porušeniu základného práva na inú právnu ochranu garantujúceho, že sa orgány činné v trestnom konaní budú trestnými oznámeniami riadne zaoberať.

14. Od ústavného súdu sťažovateľ požaduje ochranu v tom zmysle, aby orgány činné v trestnom konaní riadne a efektívne preskúmali, či skutočne pretrvávajú dôvody prerušenia trestného stíhania aj po predložení nových skutočností a dôkazov, keďže je toho názoru, že tieto skutočnosti a dôkazy boli preskúmané len formálne, a to spôsobom, ktorý svojou intenzitou zasahuje do jeho základných práv.

15. O obvinení a zadržaní sťažovateľa vo veci ČVS: PPZ-72/NKA-BA2-2019, pripravovanej prehliadke a následných udalostiach unikli z prostredia orgánov činných v trestnom konaní informácie smerom k novinárom, čím došlo k zásahu do práva sťažovateľa na súkromie, a to najmä v dôsledku toho, že sa stal predmetom tzv. PERP WALK-u. Všetky indície naznačovali, že sťažovateľ bol vyšetrovateľkou zámerne predvedený pred médiá počas jeho eskorty políciou. Toto predvedenie malo symbolický a psychologický efekt – vyslalo verejnosti obraz o vine sťažovateľa ešte pred rozhodnutím súdu a nemalo iný dôsledok ako zníženie dôstojnosti osoby sťažovateľa a porušenie princípu prezumpcie neviny. Únik informácií bol taký rozsiahly a systematický, že ho bolo možné označiť za formu mediálneho lynču.

16. Za hlavnú podozrivú z úniku informácií sťažovateľ považuje , (ďalej len „ “) v tom čase vedúcu špecializovaného tímu, ktorý vyšetroval trestné veci súvisiace s kauzou „ “ vrátane veci vedenej pod ČVS: PPZ-72/NKA-BA2-2019. Vypočutí (piati) novinári, ktorí disponovali informáciami zo spisu skôr, ako to bolo legálne možné, odmietli vypovedať s odkazom na ochranu zdroja napriek tomu, že podmienky k tomu splnené neboli, alebo uvádzali skutočnosti, ktoré sa v rámci iných dôkazov javili ako nedôveryhodné.

17. Sťažovateľ v ďalšej časti ústavnej sťažnosti rozsiahlo opísal zo svojho pohľadu skutkové okolnosti únikov informácií v označenej trestnej veci, o ktorých informoval inšpekčnú službu, a spôsob, ako sa s ním predloženými dôkazmi orgány činné v trestnom konaní a generálna prokuratúra vysporiadali, a to v snahe preukázať svoje tvrdenia o protiprávnych zásahoch do práva na súkromie a práva na inú právnu ochranu, ktoré nie sú podľa jeho názoru zjavne nepodložené a ktorými sa musia orgány činné v trestnom konaní riadne zaoberať a vo vyšetrovaní objasniť.

18. Poukazom na konkrétne časové súvislosti, pohyb jeho osoby (časový, ako aj z hľadiska trasy a spôsobu jeho prevozu) súvisiaci s vykonávaním vyšetrovacích úkonov a lokalizáciou novinárov (v čase a ich znalosť dôvodov obvinenia sťažovateľa) 1. decembra 2020 sťažovateľ presviedčal o nespochybniteľnosti nezákonného zámerného, rozsiahleho úniku informácií (o jeho zadržaní, prehliadke iných priestorov, eskortovaní jeho osoby z priestorov polície a obsahu obvinenia), t. j. preukazoval, že objektívne nemohlo dôjsť k náhodnému odhaleniu tejto utajovanej policajnej akcie.

19. Ako jediné racionálne vysvetlenie sťažovateľ ponúka, že informácie boli vopred priamo poskytnuté novinárom príslušníkmi národnej kriminálnej agentúry, „pravdepodobne vedúcou špecializovaného vyšetrovacieho tímu vyšetrovateľkou “, ktorá mala v tom

čase nadštandardné (sťažovateľom bližšie popísané) vzťahy s novinárom z portálu Aktuality.sk, ktoré ale inšpekčná služba nijako neskúmala.

20. K únikom súkromných informácií o sťažovateľovi, jeho manželke a obhajcoch dochádzalo aj neskôr. Tieto boli zverejňované tými istými novinármi ako predtým a dochádzalo tak k mediálnemu diskreditovaniu osoby sťažovateľa. Reťazec únikov vyvrcholil v novembri 2023, keď novinár vydal knihu , v ktorej fiktívne opísal udalosti týkajúce sa zadržania sťažovateľa, vznesenia obvinenia a prehliadky 1. decembra 2020.

21. Preukázateľne došlo aj k úniku informácií o návrhu na väzbu sťažovateľa, o podnete

na obhajcov sťažovateľa (v súvislosti s ich konaním – správaním pri prehliadke iných

priestorov 1. decembra 2020) adresovanom Slovenskej advokátskej komore (ďalej len „advokátska komora“), o ktorého obsahu vedeli novinári skôr, ako bol advokátskej komore doručený, ako aj o korešpondencii sťažovateľa s riaditeľom príslušného ústavu na výkon väzby obsahujúcej prejavy osobnej povahy.

22. Sťažovateľ namieta, že nebolo vyhovené jeho návrhom na vypočutie prokurátora vykonávajúceho dozor vo veci vedenej pod ČVS: PPZ-72/NKA-BA2-2019 a neboli vypočutí ani ďalší príslušníci polície majúci vopred vedomosť o zásahu polície v objekte , ktorí zároveň boli tohto zásahu účastní. Rovnako neboli preverené ani ďalšie sťažovateľom označené skutočnosti (zistenie a vypočutie osoby vyhotovujúcej zverejnené video z prevozu sťažovateľa z budovy Policajného zboru na prehliadku iných priestorov).

23. S vyhodnotením jeho návrhu na vykonanie dokazovania podaného 31. januára 2024 ako duplicitného sa sťažovateľ nestotožnil, pretože toto menilo a spresňovalo dovtedy zistený skutkový stav (preukazovalo nepravdivú výpoveď novinárky).

24. Vykonanie výsluchu vyšetrovateľky po pokračovaní prvého prerušenia trestného stíhania sťažovateľ považuje za nedôsledné. Boli jej položené tie isté otázky ako pri prvom výsluchu a tie nemali potenciál zistiť nové skutočnosti. Inšpekčná služba mala v zmysle zásady oficiality povinnosť vypočuť ku skutku aj ďalšie podozrivé osoby.

25. Krajskej prokuratúre sťažovateľ vytýka ignorovanie zmeny v skutkovom stave, ktorá odôvodňovala pokračovanie v trestnom stíhaní (išlo o okolnosť, že pohyb policajtov v okolí budovy , kde sa vykonával úkon, nemohla zachytiť akákoľvek osoba tu pracujúca alebo prechádzajúca, ktorá mohla oprávnene poskytnúť informácie o pripravovanom alebo už prebiehajúcom zákroku novinárom, pretože v čase, keď sa pred budovou už nachádzali novinári, policajti tam ešte neboli prítomní).

26. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti poskytol svoj pohľad aj na existenciu prípadného motívu

(snaha mediálne sa zviditeľniť na úkor sťažovateľa; obhájiť svoj postup

v konaní vedenom pod ČVS: PPZ-72/NKA-BA2-2019; osobná animozita k sťažovateľovi a jeho obhajcom).

27. Inšpekčná služba sa podľa sťažovateľa odmietla zaoberať jeho podaniami, z ktorých vyplynuli ďalšie podozrenia o nepravdivosti viacerých vyjadrení vypočutých svedkov, čím prejavila jasný nezáujem vykonať riadne vyšetrovanie. Došlo tak k porušeniu princípu efektivity a adekvátnosti vyšetrovania v rozpore s právom na ochranu súkromia a judikatúrou, ktorá sa vzťahuje na toto právo (osobitne na pozitívny záväzok štátu vyšetriť vážne zásahy do práva na súkromie, najmä ak je z únikov informácií podozrivý štátny orgán). Sťažovateľ je presvedčený, že v konaní vznikla

potreba zopakovania už vykonaných výsluchov, doplnenia nových výsluchov a vykonania ďalších dôkazov, ktoré konkretizoval.

28. Ako nezákonný sťažovateľ vníma postup, ak vyšetrovateľ alebo prokurátor vopred predpokladajú, že novinár ďalšiu výpoveď odmietne s poukazom na „novinárske tajomstvo“, a, navyše, v zmysle právnej úpravy vyšetrovateľka nespĺňa definičné znaky zdroja informácií (nie je fyzickou osobou, ale vyšetrovateľkou, t. j. štátnym orgánom). Vypočúvaní svedkovia – novinári – neboli oprávnení odoprieť výpoveď s odkazom na v tom čase platného a účinného znenia o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlačový zákon) v znení neskorších predpisov. Vyšetrovateľ inšpekčnej služby preto mal trvať na výpovedi u každého z týchto svedkov, a to aj pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty. Tieto výsluchy je preto potrebné zopakovať, keďže z ich výpovedí je zrejmé, že nehovorili pravdu ani v súvislostiach, kde ochranu zdroja uplatniť nemohli. Obsahy výpovedí novinárov sťažovateľ konfrontoval so skutkovým stavom v snahe poukázať na nepravdivosť ich výpovedí.

29. Napokon sťažovateľ namieta, že mu v trestnom konaní nie je priznané procesné postavenie poškodeného. O tomto názore orgánov činných v trestnom konaní sa dozvedel po nazretí do vyšetrovacieho spisu 30. júla 2024 a považuje za absurdné a navyše za závažné porušenie jeho procesných práv, ak orgány činné v trestnom konaní dodatočne produkujú stanoviská negujúce jeho postavenie poškodeného a neurobili tak okamžite, ako si svoje práva ako poškodený v tomto konaní uplatnil.

30. K aplikovateľnosti požiadavky účinného vyšetrovania danej veci sťažovateľ argumentoval, že pri zásahoch spôsobených orgánom verejnej moci postačuje pre vznik garancie práva na účinné vyšetrovanie zásah nižšej intenzity. Toto kritérium je v jeho prípade nepochybne splnené, keďže je viac než pravdepodobné, že k únikom došlo z prostredia orgánov činných v trestnom konaní a veľmi pravdepodobne z prostredia špecializovaného tímu ktorý riadila . Tieto úniky sa pritom vyznačujú nielen početnosťou, ale aj systematickosťou s následnou medializáciou, ktorú zabezpečovali ako prví vždy tí istí dobre informovaní novinári. To vylučuje, aby išlo o neúmyselné konanie. Navyše, na medializáciu následne bezprostredne nadväzovalo šírenie informácií na sociálnych sieťach politikov vtedajšej vládnej koalície spolu s komentármi politikov, ktorí si pripisovali na úkonoch orgánov činných v trestnom konaní zásluhy tým, že polícii rozviazali ruky, čím splnili svoje predvolebné sľuby.

III. Vyjadrenie generálnej prokuratúry a replika sťažovateľa

III.1. Vyjadrenie generálnej prokuratúry:

31. Generálna prokuratúra sa podľa jej presvedčenia v rámci svojej právomoci žiadosťou sťažovateľa v primeranom rozsahu zaoberala, túto vyhodnotila a o výsledku jej preskúmania sťažovateľa riadne a v primeranej lehote upovedomila. Jej závery pritom nemožno považovať za arbitrárne či neodôvodnené alebo vnútorne rozporné. Práve naopak, sú čitateľné, zrozumiteľné, podložené skutkovými zisteniami a príslušnou právnou úpravou. Takýmto postupom dala zadosť ochrane právam sťažovateľa, ktoré mu v tomto type konania vzhľadom na jeho povahu prináležali.

32. Ak v upovedomení len vo všeobecnosti reagovala na podanie sťažovateľa (s výnimkou námietky k postaveniu poškodeného v trestnom konaní) a v celom rozsahu sa stotožnila s vydanými rozhodnutiami orgánov činných v trestnom konaní, nevybočila z medzí garantovaných základným právom sťažovateľa podľa . Vybavenie žiadosti sťažovateľa je potrebné vnímať aj v kontexte rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní (uznesenie o prerušení trestného stíhania a uznesenie o zamietnutí sťažností).

33. Sťažovateľ namieta porušenie údajného „práva na dozor prokuratúry nad trestným konaním“. Takto formulované základné právo však z , listiny, ani z dohovoru nevyplýva. Jednotlivec nemá subjektívne právo na určitý spôsob výkonu dozoru prokuratúry ani právo domáhať sa toho, aby prokuratúra vykonávala dozor v rozsahu, forme alebo spôsobom požadovaným sťažovateľom.

34. Dohovor negarantuje jednotlivcovi právo na trestné stíhanie inej osoby ani právo na konkrétny výsledok trestného konania či konkrétny spôsob výkonu prokurátorského dozoru. Povinnosť štátu spočíva výlučne v zabezpečení efektívneho, nezávislého a nestranného vyšetrovania tam, kde to vyžaduje ochrana práv podľa čl. 2, čl. 3 alebo čl. 8 dohovoru.

35. Ak teda sťažovateľ namieta samotnú absenciu alebo nedostatočnosť dozoru prokuratúry bez toho, aby tvrdil porušenie procesného aspektu práv podľa , alebo dohovoru, ide o námietku, ktorá nemá ústavnoprávny základ. , listina ani dohovor totiž nezakotvujú subjektívne právo jednotlivca na výkon dozoru prokuratúry nad trestným konaním.

36. Podľa generálnej prokuratúry sťažnosť sťažovateľa je založená na nesprávnej premise o existencii samostatného subjektívneho práva na výkon dozoru prokuratúry nad trestným konaním. Jednotlivec nemá ústavne garantovaný nárok na konkrétny spôsob vedenia dozoru prokuratúrou, na určitú intenzitu jej ingerencie do trestného konania, ani na dosiahnutie konkrétneho výsledku trestného stíhania. Povinnosť štátu spočíva iba v zabezpečení existencie účinného právneho systému a primeraného mechanizmu ochrany práv jednotlivca, pričom trestnoprávne prostriedky predstavujú iba krajný prostriedok ochrany (ultima ratio). V prípade namietaného zásahu do práva na ochranu súkromia podľa a dohovoru tak generálna prokuratúra poukázala na to, že ochrana práv sťažovateľa má byť zásadne zabezpečená prostriedkami občianskeho práva, ktoré predstavujú primeraný a dostatočný mechanizmus právnej ochrany.

37. Generálna prokuratúra v závere vyjadrenia navrhla ústavnej sťažnosti nevyhovieť.

III.2. Replika sťažovateľa:

38. Podľa názoru sťažovateľa vyjadrenie generálnej prokuratúry nevyvracia dôvodnosť ústavnej sťažnosti. Generálna prokuratúra sa sústredila na všeobecné tézy o tom, že poškodený nemá ústavné právo na trestné stíhanie alebo odsúdenie konkrétnej osoby. Takáto argumentácia však nereaguje na predmet ústavnej sťažnosti, keďže sťažovateľ sa ako poškodený nedomáhal vznesenia obvinenia ani odsúdenia konkrétnej osoby, ale účinného preskúmania toho, či dôvody prerušenia Trestného stíhania sú skutočne dané.

39. Generálna prokuratúra nepreukázala, že by v napadnutom upovedomení (ani v kontexte úkonov inšpekčnej služby a krajskej prokuratúry) ústavne udržateľne preskúmala konkrétne skutkové rozpory a opomenuté vyšetrovacie línie. Nevysporiadala sa s tým, že predmetom trestného stíhania nie je bežný spor medzi súkromnými osobami, ale podozrenie z úniku neverejných, resp. utajovaných informácií z trestného konania (z prostredia orgánov verejnej moci), ktorý podľa

záverov samotných orgánov činných v trestnom konaní nastal, avšak bez identifikácie konkrétneho páchateľa.

40. Vyjadrenie generálnej prokuratúry zároveň nevysvetľuje, prečo malo byť vyšetrovanie po predchádzajúcom závere o predčasnosti jeho prerušenia už následne považované za dostatočné, hoci neboli vykonané zjavne sa ponúkajúce dôkazy smerujúce k prevereniu okruhu osôb s prístupom k informáciám, rozporov vo výpovediach novinárov, okolností úniku podnetu na advokátsku komoru, úniku korešpondencie sťažovateľa ani možných komunikačných väzieb medzi osobami, ktoré prichádzali do úvahy ako zdroj únikov.

41. Odkaz generálnej prokuratúry na občianskoprávne prostriedky nápravy nie je spôsobilý nahradiť povinnosť štátu účinne objasniť zásah do práv sťažovateľa, najmä ak ide o zásah pochádzajúci z prostredia štátnych orgánov a ak rozhodujúce informácie potrebné na identifikáciu zdroja únikov sú pod kontrolou štátu. Civilné prostriedky môžu riešiť niektoré následky zverejnenia informácií, nemôžu však nahradiť povinnosť štátu objasniť, či a ktorým verejným činiteľom došlo k neoprávnenému a systematickému vyzrádzaniu informácií z trestného konania.

42. Sťažovateľ preto zotrval na ústavnej sťažnosti v celom rozsahu.

IV. K ústnemu pojednávaniu

43. Ústavný súd podľa vec prejednal a rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania, keďže na základe obsahu podaní dospel k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

V. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti

44. Podstata námietok sťažovateľa v súvislosti s namietaným porušením jeho základných práv podľa a 3, a 2 a a a 3, a listiny, ako aj práv podľa a 2 dohovoru upovedomením generálnej prokuratúry č. k. IV/3 GPt 3/24/1000-22 zo 16. apríla 2025 je založená na jeho tvrdení, že generálna prokuratúra akceptovala prerušenie trestného stíhania orgánmi činnými v trestnom konaní vo veci trestného oznámenia sťažovateľa v súvislosti s únikom informácií z vyšetrovacieho spisu v inej trestnej veci, v dôsledku ktorého následne došlo k zverejneniu okolností zasahujúcich do súkromia sťažovateľa, avšak prerušeniu trestného stíhania nepredchádzalo vykonanie účinného vyšetrovania.

45. V súlade so svojou konštantnou judikatúrou ústavný súd pripomína, že v zásade nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory príslušného orgánu verejnej moci, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej moci bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu príslušný orgán verejnej moci vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (m. m. , ). Ústavný súd teda nie je prieskumným súdom a úlohou ústavného súdu nie je suplovať orgány verejnej moci, ktorým prislúcha interpretácia zákonov v rámci ich právnym poriadkom upravenej pôsobnosti a právomoci. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva,

že môže preskúmavať len také rozhodnutia orgánov verejnej moci, prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, resp. také, kde k porušeniu základného práva alebo slobody došlo v konaní, ktoré vydaniu samotného rozhodnutia predchádzalo. Skutkové a právne závery príslušného orgánu verejnej moci môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , , ).

46. Na tomto mieste ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že v minulosti sa už viackrát zaoberal ústavnými sťažnosťami, ktorých predmetom bolo namietané porušenie základných práv rozhodnutiami orgánov činných v trestnom konaní, ktorými došlo k prerušeniu trestného stíhania podľa , resp. upovedomeniami, ktorými bola zákonnosť prerušenia trestného stíhania potvrdená príslušným orgánom prokuratúry (pozri napr. , , , ), a to s pomerne jednoznačným záverom o potrebe odmietnutia takýchto ústavných sťažností s odôvodnením, že ide len o prechodné rozhodnutie orgánu činného v trestnom konaní v rámci trestného konania nepopierajúce potrebu naďalej zisťovať a zistiť osobu, proti ktorej by bolo možné vykonať trestné stíhanie.

47. Ústavný súd sa v týchto svojich rozhodnutiach opieral o skutočnosť, že podstatou rozhodnutia podľa je iba dočasné prerušenie trestného stíhania z dôvodu, že sa dosiaľ/dovtedy nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné stíhanie proti určitej osobe. Z charakteru tohto rozhodnutia vyplýva, že nejde o rozhodnutie konečnej povahy, ktorým by sa právoplatne rozhodlo o skončení prípravného konania ako časti trestného konania. Počas prerušenia trestného stíhania možno zároveň vykonávať úkony podľa štvrtej, piatej a šiestej hlavy prvej časti ( tohto zákona) na účely zistenia, či nepominul dôvod prerušenia alebo zaistenia osoby obvineného (a taký postup je úlohou orgánov činných v trestnom konaní). Vydanie rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní podľa (príp. ods. 2) má teda len predbežný charakter, v dôsledku čoho tak po odpadnutí prekážky tento postup opodstatňujúcej je povinnosťou orgánu činného v trestnom konaní postupom podľa v trestnom stíhaní pokračovať.

48. Uvedená konštatácia ústavného súdu však nijako neeliminuje povinnosť príslušných orgánov verejnej moci zachovať garancie plynúce zo základného práva osôb na inú právnu ochranu podľa a listiny, ktorého obsahom je oprávnenie dotknutej osoby, aby sa, v prípade požadovanej trestnoprávnej ochrany, orgány činné v trestnom konaní či už trestným oznámením, resp. inými podaniami náležite zaoberali. Porušiť toto právo môžu tieto orgány vtedy, ak by takéto podania ignorovali alebo nevenovali im pozornosť zodpovedajúcu ich povinnostiam (obdobne napr. , ).

49. Teda napriek okolnosti, že aktuálne je napadnutým upovedomenie generálnej prokuratúry vecne súvisiace s rozhodnutím orgánov činných v trestnom konaní o prerušení trestného stínania, a nie napr. rozhodnutia všeobecných súdov, pri ktorých preskúmaní ústavný súd viackrát vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, pričom však všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (napr. m. m. a ,

), v danej veci nemožno prehliadnuť, že ani iné orgány verejnej moci nemôžu prijímať také rozhodnutia, ktoré môžu svojimi účinkami porušiť základné práva slobody fyzických a právnických osôb, najmä ak sú nedostatočne odôvodnené, svojvoľné, arbitrárne a nedávajú odpoveď na podstatu veci. Ústavný súd je preto toho názoru, že aj upovedomenie generálnej prokuratúry by malo obsahovať také odôvodnenie, ktoré odpovie na podstatné námietky sťažovateľa a dá mu na ne aspoň stručnú odpoveď.

50. V konečnom dôsledku to potvrdzuje aj známa judikatúra ústavného súdu, podľa ktorej na inštitút upovedomenia síce nemožno klásť rovnaké požiadavky, aké sú v zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu (resp. judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva) kladené na odôvodnenia právoplatných súdnych rozhodnutí (, , ) a aj keď náležitosti upovedomenia nepredpisuje (samotný obsah a rozsah upovedomenia je tak ponechaný na úvahe jeho spracovateľa), napriek tomu musí mať upovedomenie orgánov činných v trestnom konaní (tu generálnej prokuratúry) takú kvalitu, ktorá zodpovedá povahe procesného úkonu, ktorého sa dotýka, obsahu podania podávateľa a osobitostiam trestného konania, najmä jeho štádiu, v ktorom sa poskytuje (napr. , , , ). Ak argumenty podávateľa nemožno akceptovať, v upovedomení sa uvedú dôvody, ktoré bránia prijať ním požadované opatrenia.

51. Úlohou ústavného súdu ako nezávislého orgánu ochrany ústavnosti je v takýchto prípadoch skúmať ústavné markanty postupu orgánov verejnej moci a z nich plynúce závery vyjadrené v jednotlivých individuálnych právnych aktoch z toho uhla pohľadu, či neprekračujú rámec ich ústavnej udržateľnosti v konfrontácii so skutkovými a právnymi okolnosťami tej-ktorej veci.

52. Z tohto hľadiska ústavný súd pristúpil k posúdeniu napadnutého upovedomenia generálnej prokuratúry, z ktorého vyplýva, že postup inšpekčnej služby a jej uznesenie zo 4. septembra 2024 o prerušení trestného stíhania, ako aj postup krajskej prokuratúry a jej uznesenie z 13. novembra 2024 o zamietnutí (oboch) sťažností proti rozhodnutiu inšpekčnej služby považovala generálna prokuratúra za zákonné, s ich obsahom sa stotožnila a v podrobnostiach na tieto odkázala. Žiadosť sťažovateľa vyhodnotila ako takú, ktorá neobsahovala žiadne nové skutočnosti, ktoré by boli pri vydaní uznesenia o prerušení trestného stíhania nezistené alebo prehliadnuté, aby nasvedčovali, že sa skutku dopustil konkrétny páchateľ.

53. Podľa názoru generálnej prokuratúry v priebehu predprípravného konania boli vypočuté všetky dotknuté osoby a zabezpečené potrebné listinné dôkazy, pritom počas neho nebol produkovaný žiadny dôkaz, ktorý by odôvodňoval iný postup ako postup podľa .

54. K namietanému neuznaniu procesného postavenia sťažovateľa ako poškodeného v danom trestnom konaní orgánmi činnými v prípravnom trestnom konaní generálna prokuratúra v napadnutom upovedomení uviedla, že sťažovateľa je potrebné považovať za osobu poškodeného v zmysle , keďže nebolo možné opomenúť skutočnosť, že nezákonným únikom informácií o úkonoch smerujúcich proti jeho osobe (v tom čase obvineného) tento bol konaním neznámeho páchateľa priamo dotknutý. Zároveň však uviedla, že v danom štádiu konania neudelenie štatútu poškodeného nemá vplyv na preskúmavanú vec, najmä na vtedy aktuálny stav konania (prerušenie trestného stíhania), a bolo možné vysloviť záver, že jeho neudelením nedošlo k oslabeniu pozície sťažovateľa v trestnom konaní, pretože všetky potrebné (a najmä odôvodnené) úkony, ktoré navrhoval, boli vykonané.

55. Vzhľadom na odkaz generálnej prokuratúry na rozhodnutia inšpekčnej služby a krajskej prokuratúry sa ústavný súd oboznámil aj s ich obsahom. Podozrenia zo spáchania stíhaného skutku na osobu vyšetrovateľky podľa orgánov činných v trestnom konaní vychádzali viac-menej len z úvah sťažovateľa, a tieto neboli podložené žiadnym iným objektívnym dôkazom. Prístup k inkriminovaným informáciám malo viacero osôb, niektoré úkony mohli zachytiť aj akékoľvek náhodné osoby, ktoré takisto mohli (oprávnene) poskytnúť informácie novinárom.

56. Vo vzťahu k úniku informácií týkajúcich sa podnetu na advokátsku komoru krajská prokuratúra vyhodnotila, že nešlo o úkon trestného konania a tento nemal ani žiaden priamy vplyv na účel trestného konania. Navyše, táto časť trestného oznámenia sťažovateľa bola inšpekčnou službou vybavovaná v inom samostatnom konaní.

57. Krajská prokuratúra nezistila ani okolnosti, ktoré by umožňovali prelomiť novinársku povinnosť zachovávať mlčanlivosť o zdroji informácií získaných pri svojej činnosti.

58. K návrhom sťažovateľa na zabezpečenie ďalších dôkazných prostriedkov krajská prokuratúra nepovažovala za potrebné vypočúvať ďalšie podozrivé osoby (ktoré dostali nevyhnutné informácie od vyšetrovateľky a ktoré by mohli byť vypočuté), „pretože tieto ďalšie podozrivé osoby nemôžu poskytnúť k priebehu vykonávania úkonov vo vyššie uvedenom konaní iné a podstatné dôkazy ako vyšetrovateľka, ktorá vyšetrovanie viedla, resp. výsluchy ďalších zúčastnených osôb o znalosti času a predmetu úkonu by zjavne neviedli k ustáleniu konkrétnej osoby, ktorá má únik na svedomí a vypočúvať ich len preto, že by sa mohli k spáchaniu trestného činu priznať, keď neexistuje jediný dôkaz alebo indícia o spáchaní trestného činu konkrétnou podozrivou osobou, za situácie, že podozrivé osoby môžu odmietnuť vypovedať a k ich výpovedi ich nie je možné donútiť, považujem za neprimerané a nedôvodné. Za primerané možno považovať len výsluch podozrivého za situácie, že bol napr. zadržaný na mieste činu ( ), alebo ak je to napr. potrebné na objasnenie dôležitých skutočností, najmä v prospech podozrivého, ktoré nie je možné alebo neprimerane obtiažne zabezpečiť inak, teda výsluch podozrivého nemôže slúžiť na to, aby sa podozrivý donútil k priznaniu.“.

59. Pokiaľ by aj ústavný súd z ústavnoprávneho hľadiska akceptoval odôvodnenie upovedomenia generálnej prokuratúry týkajúce sa procesného postavenia sťažovateľa ako poškodeného v predmetnom trestnom konaní (v konečnom dôsledku došlo generálnou prokuratúrou k akceptácii procesného postavenia sťažovateľa ako poškodeného) a v spojení s odôvodnením krajskej prokuratúry aj odôvodnenie týkajúce sa úniku informácií z podnetu na advokátsku komoru, rozhodne tak nemožno urobiť vo vzťahu k odôvodneniu nevykonania ďalších sťažovateľom navrhovaných procesných úkonov – výsluchov konkrétnych osôb.

60. Generálna prokuratúra svojím upovedomením jednoznačne aprobovala citovaný záver krajskej prokuratúry, ktorý sa však javí ako nesúladný s , podľa ktorého pred prerušením trestného stíhania treba urobiť všetky úkony potrebné na zabezpečenie vykonania trestného stíhania a dosiahnutia jeho účelu.

61. Krajskou prokuratúrou zvolenú formuláciu rozhodne nemožno akceptovať, pretože vychádza z ničím nepodložených predpokladov, ako by prípadne vyšetrovacie úkony mohli a mali „dopadnúť“.

62. Odmietnutie vykonania navrhovaných výsluchov nemožno riadne odôvodniť iba predpokladom, že tieto osoby neposkytnú podstatné dôkazy smerujúce k zisteniu totožnosti páchateľa trestného

činu (resp. pôvodcu úniku informácií a ich prezradením neoprávneným osobám – novinárom). Takýto záver je založený výlučne na hypotetickej úvahe krajskej prokuratúry a absolútne nemusí zodpovedať výsledkom eventuálne vykonaného vyšetrovania. Účelom výsluchu svedka alebo inej osoby je práve zistiť, aké skutočnosti sú jej známe a či môžu mať význam pre objasnenie veci. Bez vykonania navrhovaného dôkazu nemožno dôvodne a s istotou (vopred) tvrdiť, že jeho výsledok nebude pre konanie relevantný.

63. Rovnako nie je možné odmietnutie výsluchov odôvodniť úvahou, že dotknuté osoby by sa nepriznali k spáchaniu skutku, prípadne že by neoznačili samy seba za páchateľov. Takéto odôvodnenie vychádza z neovereného predpokladu o budúcom obsahu ich výpovede. Navyše, význam výsluchu nespočíva výlučne v získaní priznania, ale aj v objasnení ďalších okolností prípadu, preverení existujúcich dôkazov, overení dôležitých skutočností, vzťahov medzi osobami či iných okolností relevantných pre zistenie skutkového stavu.

64. Ani skutočnosť, že vypočúvané osoby by mohli využiť svoje zákonné právo odoprieť výpoveď alebo nevypovedať, nemôže sama osebe predstavovať dôvod na nevykonanie navrhovaného dôkazu. Možnosť uplatnenia procesného práva je len potenciálnou okolnosťou, ktorej existencia nemôže byť vopred považovaná za istú. O tom, či osoba svoje právo využije, možno rozhodnúť až po jej riadnom predvolaní a poučení. Predčasné odmietnutie dôkazu na základe domnienky, že osoba nebude vypovedať, predstavuje neprípustné nahrádzanie do úvahy prichádzajúceho výsledku dokazovania ničím nepodloženou úvahou.

65. Z uvedených dôvodov nemožno odmietnutie navrhovaných výsluchov krajskou prokuratúrou považovať za dostatočne, resp. ústavne (ale aj zákonne) konformne odôvodnené, keďže je založené na predpokladoch o možnom výsledku ešte nevykonaných dôkazov, a nie na konkrétnych skutočnostiach vyplývajúcich napr. zo spisového materiálu alebo z už vykonaného dokazovania.

66. Ústavný súd ale zároveň zdôrazňuje, že uvedené vyhodnotenie v žiadnom prípade neprejudikuje, že orgány činné v trestnom konaní boli v prípravnom konaní povinné zabezpečiť všetky sťažovateľom navrhované dôkazy. Rozhodovanie o rozsahu dokazovania a o potrebe vykonania jednotlivých dôkazov (zabezpečenia dôkazných prostriedkov) patrí v zásade do právomoci orgánov činných v trestnom konaní, ktoré nesú zodpovednosť za náležité objasnenie skutkového stavu v rozsahu potrebnom na prijatie zákonného rozhodnutia.

67. Avšak táto miera procesnej voľnosti nie je neobmedzená. Ak orgány činné v trestnom konaní dospejú k záveru, že navrhovaný dôkaz nevykonajú, ich rozhodnutie musí byť založené na racionálnych a preskúmateľných dôvodoch vyplývajúcich zo stavu veci a z výsledkov dovtedajšieho dokazovania. Za ústavne akceptovateľné nemožno považovať odôvodnenie založené iba na apriórnom alebo ničím nepodloženom predpoklade, že navrhovaný dôkaz nemôže priniesť poznatky významné pre objasnenie veci alebo že nebude pre ďalší priebeh konania prínosný.

68. Inými slovami, hoci z práva na účinné vyšetrovanie nemožno vyvodiť nárok na vykonanie každého navrhnutého dôkazu, orgány činné v trestnom konaní nemôžu odmietnuť zabezpečenie dôkazného prostriedku len na základe hypotetickej úvahy o jeho možnej neúspešnosti alebo bez toho, aby takýto záver opreli o konkrétne skutkové a právne okolnosti prípadu. Odmietnutie vykonania dôkazu musí byť výsledkom racionálneho hodnotenia existujúcich poznatkov, nie dôsledkom vopred vytvoreného a dôkazne nepodloženého predpokladu o jeho bezvýznamnosti.

69. Ústavný súd preto nepovažuje za problematickú samotnú skutočnosť, že orgány činné v trestnom konaní nevyhoveli všetkým dôkazným návrhom sťažovateľa, ale spôsob, akým odôvodnili nevykonanie niektorých z nich, keď tento záver nebol podložený konkrétnymi okolnosťami zistenými v konaní, ale iba špekulatívnou úvahou o absencii ich potenciálneho prínosu pre objasnenie veci.

70. Ústavný súd si zároveň uvedomuje, že zistený nedostatok odôvodnenia rozhodnutia sám osebe neznamená, že by navrhované výsluchy nebolo možné vykonať v ďalšom priebehu trestného konania. Nie je vylúčené, aby po pokračovaní v trestnom stíhaní orgány činné v trestnom konaní prehodnotili potrebu vykonania týchto dôkazov, prípadne svoje skoršie závery doplnili o ústavne konformné a zákonné odôvodnenie. Avšak samotná existencia možnosti odstránenia zisteného nedostatku v budúcnosti ešte nevedie k záveru, že napadnutý postup je bez ďalšieho súladný so zákonom. Navyše, kategorická formulácia záverov orgánov činných v trestnom konaní skôr nasvedčuje úsudku, že otázka dôvodnosti dôkazných návrhov sťažovateľa bola vyriešená konečným spôsobom, pričom absentuje akákoľvek zmienka, z ktorej by bolo možné sa logicky domnievať, že existuje rozumný predpoklad, v zmysle ktorého tejto otázke bude ešte venovaná pozornosť v budúcnosti aj napriek prerušenému trestnému stíhaniu.

71. Práve naopak, zákonnosť rozhodnutia o prerušení trestného stíhania je potrebné posudzovať podľa skutkového a procesného stavu existujúceho v čase jeho vydania. V tomto smere nemožno prehliadnuť, že podľa možno trestné stíhanie prerušiť až vtedy, keď boli vykonané všetky do úvahy prichádzajúce úkony potrebné na zabezpečenie vykonania trestného stíhania a dosiahnutia jeho účelu. Uvedené ustanovenie vyjadruje požiadavku, aby orgány činné v trestnom konaní pred prijatím rozhodnutia o prerušení vyčerpali reálne dostupné procesné možnosti na objasnenie veci a v podstate na odstránenie prekážky brániacej ďalšiemu vedeniu trestného stíhania.

72. Ak pritom orgán činný v trestnom konaní odmietne vykonanie navrhovaných dôkazov bez dostatočného a preskúmateľného odôvodnenia a následne pristúpi k prerušeniu trestného stíhania, nemožno tento postup spätne ospravedlniť argumentom, že predmetné dôkazy bude možné vykonať po prípadnom pokračovaní v trestnom stíhaní. Takýto prístup by fakticky oslaboval význam , ktorý predpokladá preverenie a vyčerpanie relevantných vyšetrovacích možností ešte pred rozhodnutím o prerušení trestného stíhania, a nie až po jeho prípadnom obnovení rozhodnutím o jeho pokračovaní.

73. Ústavný súd preto nevyvodzuje ústavnú diskonformitu z toho, že navrhované výsluchy neboli vykonané bezpodmienečne a za každých okolností, ale z toho, že ich nevykonanie bolo odôvodnené spôsobom, ktorý neumožňuje preskúmať, či orgán činný v trestnom konaní pred vydaním rozhodnutia o prerušení trestného stíhania skutočne splnil požiadavku vyplývajúcu z vykonať všetky do úvahy prichádzajúce úkony.

74. Za takejto situácie nemožno napadnuté upovedomenie generálnej prokuratúry akceptujúce zmienené odôvodnenie rozhodnutia krajskej prokuratúry považovať za konformné s garanciami plynúcimi zo základného práva na inú právnu ochranu.

75. S prihliadnutím na všetky uvedené skutočnosti a okolnosti danej veci ústavný súd rozhodol, že napadnutým upovedomením generálnej prokuratúry, ktoré predstavuje výsledok a zavŕšenie predchádzajúceho postupu vo veci konajúcich orgánov činných v trestnom konaní, došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa a podľa listiny (bod 1 výroku tohto nálezu).

76. V nadväznosti na vyslovenie porušenia práv sťažovateľa ústavný súd podľa a jemu zodpovedajúcemu a zrušil upovedomenie generálnej prokuratúry č. k. IV/3 GPt 3/24/1000-22 zo 16. apríla 2025 a vec vrátil generálnej prokuratúre na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu). V zmysle druhej vety je generálna prokuratúra viazaná právnym názorom ústavného súdu, preto jej úlohou bude po vrátení veci na ďalšie konanie rešpektovať názor vyplývajúci z odôvodnenia tohto nálezu a dostatočne sa argumentačne vysporiadať so sťažovateľom predostretou otázkou týkajúcou sa postupu orgánov činných v trestnom konaní v súvislosti so splnením zákonných podmienok prerušenia trestného stíhania, a to v súlade s ústavnoprávnymi požiadavkami kladenými na takéto rozhodnutie.

77. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základných práv podľa a 3 a a 2 a podľa a 3 a listiny a práv podľa a 2 dohovoru z obsahu ústavnej sťažnosti nepochybne vyplýva, že sťažovateľ ich porušenie namieta v súvislosti s nesplnením si procesnej povinnosti štátu zabezpečiť účinné vyšetrenie tvrdeného zásahu do jeho súkromia (a do ďalších práv garantovaných uvedenými článkami a listiny).

78. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že procesný aspekt práv garantovaných dohovorom a obdobne a listinou vyžaduje posúdenie, či príslušné orgány postupovali pri objasňovaní namietaného zásahu spôsobom zodpovedajúcim požiadavkám efektívnosti vyplývajúcim z judikatúry tak Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj ústavného súdu. Takéto posúdenie sa však neviaže na jednotlivé procesné úkony alebo na izolované rozhodnutia vydané v priebehu trestného konania, ale na hodnotenie postupu orgánov verejnej moci ako celku.

79. Ústavnou sťažnosťou napadnuté upovedomenie generálnej prokuratúry je evidentne úzko spojené s uznesením orgánov činných v trestnom konaní o prerušení trestného stíhania, ktoré, ako už bolo spomenuté, nepredstavuje rozhodnutie, ktorým sa trestné konanie právoplatne končí. Ide o procesné rozhodnutie dočasnej povahy, ktoré nevylučuje pokračovanie trestného stíhania po odpadnutí dôvodov jeho prerušenia. Za takéhoto procesného stavu preto nemožno spoľahlivo a definitívne posúdiť, či vyšetrovanie ako celok zodpovedalo požiadavkám efektívnosti vyplývajúcim z dohovoru, príp. označených článkov a listiny.

80. Prijať záver o porušení procesného aspektu práva na súkromie už v štádiu prerušeného trestného stíhania by v podstate znamenalo prejudikovať výsledok hodnotenia efektívnosti vyšetrovania ešte pred jeho skončením, resp. pred tým, ako bude možné zohľadniť všetky úkony a rozhodnutia prijaté v rámci trestného konania. Takýto postup by bol nezlučiteľný s princípom subsidiarity ústavnej sťažnosti, ako aj s postavením ústavného súdu ako orgánu ochrany ústavnosti, ktorý nie je oprávnený priebežne hodnotiť jednotlivé fázy prebiehajúceho trestného konania, pokiaľ tvrdené porušenie základného práva závisí od celkového výsledku a priebehu tohto konania. V konečnom dôsledku prerušenie trestného stíhania samo osebe neznamená rezignáciu štátu na splnenie jeho procesnej povinnosti „vyšetriť vec“.

81. Ústavný súd preto dospel k záveru, že námietka porušenia základných práv podľa a 3 a a 2 a podľa a 3 a listiny a práv podľa a 2 dohovoru je v okolnostiach posudzovanej veci predčasná. Až po definitívnom skončení trestného

stíhania bude možné posúdiť, či orgány činné v trestnom konaní splnili svoju procesnú povinnosť zabezpečiť účinné vyšetrenie tvrdeného zásahu do súkromného života sťažovateľa. V súčasnom štádiu konania preto táto námietka nie je spôsobilá na vecné preskúmanie ústavným súdom.

82. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnej sťažnosti sťažovateľa v tejto časti namietaného porušenia základných práv podľa a 3 a a 2 a podľa a 3 a listiny a práv podľa a 2 dohovoru upovedomením generálnej prokuratúry č. k. IV/3 GPt 3/24/1000-22 zo 16. apríla 2025 nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

VI. Trovy konania

83. Ústavný súd priznal sťažovateľovi ( ) náhradu trov konania v celkovej sume 1 456,37 eur (bod 3 výroku tohto nálezu).

84. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania ústavný súd vychádzal z obsahu súdneho spisu a vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2025 je 371 eur a hodnota režijného paušálu je 14,84 eur. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2026 je 396,50 eur a hodnota režijného paušálu je 15,86 eur. Ústavný súd sťažovateľovi priznal náhradu trov konania za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2025 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti) a za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2026 (replika), čo predstavuje celkom 1 456,37 eur vrátene 23 % DPH, ktorej je právny zástupca sťažovateľa platiteľom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2026

Miroslav Duriš predseda senátu