Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Cob/81/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka a Mgr. Zuzany Štolcovej, v právnej veci žalobcu: PV Lišov s.r.o., so sídlom Mraziarenská 6, 821 08 Bratislava, IČO: 45 319 901, zastúpeného právnym zástupcom Mgr. C. H., advokátom, so sídlom G. 8, XXX XX L. - mestská časť R. H., proti žalovanému: Stredoslovenská distribučná, a.s., so sídlom Pri Rajčianke 2927/8, 010 47 Žilina, IČO: 36 442 151, zastúpenému zástupcom CONSULTA v.o.s., so sídlom Šafárikovo námestie 4, 811 02 Bratislava, IČO: 31 318 495, v konaní o zaplatenie 143.075,83 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. -434 zo dňa 15.11.2019, v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Žilina č.k. -573 zo dňa 26. mája 2019, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. -434 zo dňa 15.11.2019, v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Žilina č.k. -573 zo dňa 26. mája 2019 v napadnutých výrokoch II., III. p o t v r d z u j e.

Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi plnú náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) výrokom I. návrh žalobcu na prerušenie konania a návrh žalobcu na podanie návrhu na konanie o nesúlade právnych predpisov na Ústavný súd SR zo dňa 24.10.2019 zamietol. Výrokom II. okresný súd žalobu zamietol a výrokom III. rozhodol, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

2. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalobca vyrába elektrinu z obnoviteľných zdrojov a podľa o podpore obnoviteľných zdrojov energie (ďalej len „“) má právo na po a/ prednostné pripojenie do distribučnej sústavy, po b/ odber elektriny podľa , t.j. odber prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je zariadenie výrobcu elektriny pripojené za cenu elektriny na straty a po c/ doplatok na skutočné množstvo elektriny vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie zníženej o technologickú vlastnú spotrebu (spolu ako právo na podporu). Právo na podporu na strane žalobcu vykonáva žalovaný ako prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy, a to tým, že vykupuje vyrobenú elektrinu za regulátorom stanovenú cenu elektriny na straty a na základe účtovných dokladov vypláca doplatok za dané obdobia. Žalobcovi bol nárok na doplatok priznaný rozhodnutím č. 0394/2014/E-OZ zo dňa 7.10.2013, ktorým ÚRSO schválil na roky 2014 až 2025 pevnú cenu elektriny pre stanovenie doplatku vo výške 425,12 Eur/1MWh. Žalobcov nárok na doplatok na skutočné množstvo elektriny vyrobenej z obnoviteľných zdrojov podľa za prvých šesť mesiacov roku 2015 činí sumu

155.756,32 Eur. Žalobca má nárok na zákonom priznanú podporu elektriny z obnoviteľných zdrojov, túto podporu vypláca prevádzkovateľ distribučnej sústavy, teda žalovaný.

3. Podaním zo dňa 24.10.2019, ktoré žalobca ústne uviedol i na pojednávaní vytýčenom vo veci na deň 25.10.2019, učinil žalobca návrh na prerušenie konania a návrh na podanie návrhu na konanie o nesúlade právnych predpisov na Ústavný súd SR podľa . Žalobca namietal nesúlad:

- „ustanovenia o podpore obnoviteľných zdrojov energie (ďalej len „“) v znení účinnom od 1.9.2009 do 31.12.2018 (ďalej len „ustanovenie o notifikačnej povinnosti“), v časti „k 15. augustu“,

- ustanovenia v znení od 1.1.2019 (ďalej len „prechodné ustanovenie“); v časti: „vznik týchto právnych vzťahov a nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 2019 sa posudzujú podľa tohto zákona v znení účinnom do 31. decembra 2018, ak odsek 3 neustanovuje inak“. Na odôvodnenie pochybností o súlade notifikačnej povinnosti uviedol, že ustanovenie o notifikačnej povinnosti je v časti „k 15. augustu“ nejasné a viacvýznamové, dôsledkom čoho nie je právna norma obsiahnutá v tomto ustanovení formulovaná jednoznačne a pre adresátov tejto normy preto nie je dostatočne zrozumiteľná. Z uvedeného dôvodu nie je obsah napadnutého ustanovenia o notifikačnej povinnosti v časti „k 15. augustu“ v súlade s obsahom princípu právneho štátu vyjadreným v Článku 1 . V súdnom spise tohto konania sa nachádzajú tri výklady ustanovenia o notifikačnej povinnosti: 1/ napádaná časť ustanovenia o notifikačnej povinnosti „k 15. augustu“ je vyjadrením času, ku ktorému má úkon zodpovedať skutkovému stavu - tu ide o výklad, ktorý uviedol žalobca vo veci, ako aj odlišný žalobca v konaní sp.zn. ; 2/ napádaná časť ustanovenia o notifikačnej povinnosti „k 15. augustu“ stanovuje procesnú lehotu - takýto výklad zvolil Krajský súd Košice v rozsudkoch sp.zn. , sp.zn. a sp.zn. , v ktorých takýto výklad tvrdili žalobcovia a takýto výklad zastáva aj ÚRSO ako garant ; 3/ napádaná časť ustanovenia o notifikačnej povinnosti „k 15. augustu“ stanovuje hmotno-právnu lehotu

- ide o výklad používaný prevádzkovateľom distribučných sústav na strednom a východnom Slovensku a vo vyššie uvedených konaniach košických súdov je tento výklad používaný Východoslovenskou distribučnou, a.s.. Tak isto v konaniach pred Ústavným súdom SR sa objavilo už minimálne trikrát ustanovenie o notifikačnej povinnosti, pričom však samotná podstata ustanovenia o notifikačnej povinnosti nebola nikdy vyriešená, v ktorej časti poukázal žalobca na Nález Ústavného súdu SR sp.zn. z 31.1.2019, Plenárny Nález Ústavného súdu sp.zn. a uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. z 9.5.2017, vo vzťahu ku ktorému zdôraznil žalobca, že z neho vyplýva, že samotná povaha žalovanej ešte neznamená, že vzťahy voči nej nemôžu niesť „vrchnostenské prvky“, najmä ak ide o vzťahy na poli energetiky, a že bez ohľadu na to, že žalovaný je súkromno-právnym subjektom, faktom je, že je priamo napojený na štátny rozpočet, a to na jeho príjmovú a výdavkovú časť, a teda ide o ďalší prípad disponovania s finančnými prostriedkami, ktorým naznačuje, že v rozsahu činnosti distribúcie elektriny sa právnické osoby vykonávajúce túto činnosť správajú ako orgány verejnej správy. Napriek uvedeným trom rozhodnutiam Ústavného súdu SR je naďalej ustanovenie o notifikačnej povinnosti nejednoznačné a viacvýznamové, pretože norma je koncipovaná tak, že sa v nej prelínajú hmotné a procesné ustanovenia a verejné a súkromné subjekty, pričom oboje pokojne aj v jednej vete a za použitia neštandardných právnych formulácií. Najpresvedčivejším dôkazom o nejednoznačnosti ustanovenia je výklad ÚRSO, ktorý je ústredným orgánom štátnej správy pre energetický sektor, a ktorého výklad je v priamom rozpore s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR. Opačne ako Najvyšší súd SR posúdili notifikačnú povinnosť aj viaceré senáty Krajského súdu Košice. Žalobca má za to, že nejednoznačnosť normy je preukázaná prinajmenšom tým, že ustanovenie o notifikačnej povinnosti odlišne vykladá ÚRSO ako orgán, ktorý je gestorom daného Zákona, výrobcovia elektriny, ktorí sú primárnym adresátom normy (pričom aj medzi nimi sa výklady zásadne líšia), okresné a krajské súdy a odlišne normu vykladá Najvyšší súd SR, iné dôvody pre svoj výklad uvádzajú distribučné spoločnosti. Nejednoznačnosť normy spôsobuje jej nesúlad s Článkom 1 SR.

4. Na odôvodnenie pochybností o súlade prechodného ustanovenia v znení od 1.1.2019 žalobca zdôraznil, že je v napádanej časti nejasné a viacvýznamové, následkom čoho nie je právna norma obsiahnutá v tomto ustanovení formulovaná jednoznačne a pre adresátov tejto normy preto nie je dostatočne zrozumiteľná. Prechodné ustanovenie si vnútorne odporuje tým, že v časti pred bodkočiarkou stanovuje pre posudzovanie právnych vzťahov vzniknutých pred 1. januárom 2019 ako rozhodujúce znenie Zákona účinné od 1.1.2019, pričom zároveň v časti za bodkočiarkou

stanovuje pre posudzovanie nárokov z právnych vzťahov pred 1. januárom 2019 ako rozhodujúce znenie Zákona účinné do 31.12.2018. Je preto nejednoznačné, podľa akého znenia je potrebné posudzovať právne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. januárom 2019, nakoľko právne vzťahy sa v zásade skladajú vždy z nárokov a povinností, pričom povinnosť jednej strany vzťahu je zároveň nárokom strany druhej. V tejto súvislosti zdôraznil, že sa v spore domáha práve zákonného nároku podľa veta prvá , konkrétne , , pričom Ústavný súd SR vo svojom Plenárnom Náleze skonštatoval, že tento nárok žalobcovi nikdy nezanikol, avšak pre zákonnú prekážku podľa ho nebolo možné uplatniť na nasledovný kalendárny rok (zákonná prekážka by však prirodzene existovala len za predpokladu, že by sa ustálilo, že skutočne došlo k porušeniu notifikačnej povinnosti žalobcu, pričom žalobca tvrdí, že notifikačnú povinnosť splnil odoslaním oznámenia dňa 14.8.2014, a teda v tomto prípade zákonná prekážka nikdy ani neexistovala). S účinnosťou od 1.1.2019 nie je súčasťou sankčné ustanovenie v znení účinnom 14.8.2014, preto nie je k dnešnému dňu v prítomná zákonná prekážka, ktorá by bránila uplatneniu nároku, resp. nepriznaniu nároku, ak už bol uplatnený, a to ani v prípade, že by povinné subjekty notifikačnú povinnosť nesplnili, resp. nesplnili ju riadne a včas. Žalobca má za to, že ústavne konformným výkladom prechodného ustanovenia možno dospieť k tomu, že ak aj existovala zákonná prekážka na vyplatenie žalobcovho nároku, tak od 1.1.2019 odpadla, a teda niet zákonnej opory na nepriznanie podpory, na ktorú vznikol žalobcovi zákonný nárok. Ak súd uváži, že je prípustný iný výklad prechodného ustanovenia prvej vety , potom toto ustanovenie trpí vážnou nejednoznačnosťou, viacvýznamovosťou a takto koncipovaná norma preto nie je v súlade s princípom právnej istoty a Článkom 1 . V nadväznosti na tieto argumenty žalobca navrhol podľa prerušiť konanie a zároveň navrhol podať návrh Ústavnému súdu SR na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa , tak ako je konštatované vyššie.“

5. Okresný súd vytvoril žalovanému priestor na zaujatie stanoviska k návrhu žalobcu na prerušenie konania a k návrhu žalobcu na podanie návrhu Ústavnému súdu SR na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa na pojednávaní dňa 25.10.2019, pričom žalovaný cestou zamestnanca žalovaného, ako aj prostredníctvom právneho zástupcu tento priestor dostatočne využil a nežiadal o poskytnutie lehoty na zaujatie stanoviska k týmto návrhom. Žalovaný cestou zamestnanca žalovaného a taktiež právneho zástupcu zopakoval podstatu argumentácie žalovaného uvádzanej v tomto konaní v rámci jeho procesnej obrany s vyústením do záveru, podľa ktorého návrh žalobcu na prerušenie konania a návrh na podanie návrhu na Ústavný súd SR na začatie konania podľa Článku 125 nie je dôvodný. Osobitne cestou zamestnanca žalovaného bolo v rámci reakcie na podaný návrh žalobcu na prerušenie konania na pojednávaní dňa 25.10.2019 uvedené, že aktuálne znenie príslušného zákona vypustilo oznamovaciu povinnosť a aj následnú sankciu s účinnosťou od 1.1.2019 práve z toho dôvodu, že od nasledujúceho roka už nebude poskytovateľom podpory prevádzkovateľ distribučnej sústavy a bolo by teda nelogické, aby povinnosť výrobcu oznamovať uplatnenie podpory prevádzkovateľovi distribučnej sústavy ostala zakotvená v zákone, keďže týmto poskytovateľom už od budúceho roka žalovaný nebude.

6. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v Článku 2 ods. 1, 2 (ďalej len „“), Článku 8 CSP, Článku 9 , Článku 15 ods. 1, 2 , , , , , , , veta prvá , , , , , , , , o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení, , o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov v relevantnom platnom a účinnom znení od 1.1.2014 do 31.12.2018 (ďalej len „“), , , , , , , , , , , , , , , , , , , 13/1991 Zb. (ďalej aj len „“), (ďalej aj len „“), , okresný súd žalobu zamietol.

7. Okresný súd ustálil, že „Medzi stranami v tomto konaní boli nesporné nasledovné skutkové okolnosti: Skutočnosť vydania a obsah rozhodnutia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej už len „ÚRSO“)

č. 0394/2014/E-OZ zo dňa 7.10.2013 (č.l. 19 až 20), ktorým bola žalobcovi ako regulovanému subjektu schválená na roky 2014 až 2025 pevná cena elektriny pre stanovenie doplatku vo výške 425,12 Eur za 1 MWh, vyrobenú zo slnečnej energie v zariadení výrobcu elektriny vo fotovoltaickej elektrárni Solárny park Lišov, ktoré zariadenie výrobcu elektriny bolo do prevádzky podľa odôvodnenia tohto rozhodnutia uvedené dňa 28.12.2010, skutočnosť uzatvorenia a obsah Zmluvy o výkupe elektriny medzi predávajúcim - žalobcom a nákupcom Stredoslovenská energetika, a.s., IČO: 36 403 008 zo dňa 27.4.2015, skutočnosť vydania a obsah rozhodnutia ÚRSO č. 0015/2015/E zo dňa 28.11.2014, ktorým ÚRSO na návrh regulovaného subjektu rozhodol tak, že pre regulovaný subjekt Stredoslovenská energetika - Distribúcia, a.s., IČO: 36 442 151 zmenilo Rozhodnutie č. 0024/2014/E zo dňa 28.11.2013 s účinnosťou od 1. januára 2015 do 31. decembra 2016 tak, že vo výrokovej časti rozhodnutia č. 0024/2014/E zo dňa 28.11.2013 sa doterajšie znenie časti A uvedené na strane 1 až 26 a časti B uvedené na strane 27 až 32 nahrádzajú novým znením, tak ako je v ďalšej časti výroku tohto rozhodnutia uvedené (č.l. 84 až 101), skutočnosť vystavenia a obsah Oznámenia o uplatnení podpory z 13.8.2014, tak ako je v spise na č.l. 192 a skutočnosť podania tohto Oznámenia na poštovú prepravu adresátovi Stredoslovenská energetika - Distribúcia, a.s. dňom 14.8.2014 ako je na č.l. 192 až 193, skutočnosť vystavenia a obsah Záznamu č. 305/2015 o výsledku vykonanej kontroly Úradom pre reguláciu sieťových odvetví zo dňa 22.12.2017. Z uvedených medzi stranami nesporných skutkových okolností, o pravdivosti ktorých nebol dôvod pochybovať, súd na základe aplikácie veta prvá vychádzal.“

8. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že podstatou prejednávanej veci bolo vyhodnotenie nasledovných otázok:

- „či úprava o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a to v jej pre toto konanie relevantnom znení platnom a účinnom od 1.1.2014 do 31.12.2018 (ďalej len „“) ukladá výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov, a teda aj žalobcovi zákonnú povinnosť viazanú čo do momentu jej splnenia „k 15.8.“, teda či v danom prípade vôbec ide o lehotu na splnenie zákonnej povinnosti a ak áno, akú povahu táto lehota má, teda, či sa jedná o lehotu procesnoprávnu alebo hmotnoprávnu,

- či riadne a včasné splnenie tejto povinnosti podľa , spočívajúce v povinnosti žalobcu ako výrobcu elektriny z obnoviteľného zdroja energie oznámiť ÚRSO a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa a vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny k 15. augustu 2014 na nasledujúci kalendárny rok - teda rok 2015, predstavovalo vo vzťahu k nároku žalobcu na podporu podľa a pre rok 2015 podmienku pre možnosť jej uplatnenia v uvedených formách,

- či si žalobca túto povinnosť včas a riadne splnil a

- či v prípade nesplnenia tejto oznamovacej povinnosti na žalobcu dopadá právny dôsledok predpokladaný úpravou , teda nemožnosť uplatnenia práva na podporu podľa a na nasledujúci kalendárny rok - teda na rok 2015.“

9. Už v rámci postupu podľa okresný súd na pojednávaní dňa 23.7.2018 uviedol, že úprava je okresným súdom považovaná za úpravu lehoty na splnenie oznamovacej povinnosti. Na tomto konštatovaní okresný súd zotrval až k momentu meritórneho rozhodnutia a jeho meritórne rozhodnutie z takéhoto záveru vychádzalo. S argumentáciou žalobcu zdôrazňujúcou zákonodarcom použitú formuláciu v úprave podľa „k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok“ a na to sa viažuci záver žalobcu, že sa v danom prípade o úpravu lehoty nejedná, ale že ide o stanovenie času, ku ktorému má žalobca svoju povinnosť splniť, resp. že je to povinnosť nahlásiť k 15.8. stav a spraviť kvalifikovaný odhad predpokladanej výroby elektriny, sa okresný súd nestotožnil. Napriek obsahu označenej časti právnej úpravy s použitím predložky „k“ a nie predložky „do“ okresný súd uviedol, že záver o tom, že v je upravená lehota na splnenie oznamovacej povinnosti, použitie samotnej predložky „k“ nevylučuje a túto úpravu použitie spojky „k“ nečiní ani nejasnou alebo viacvýznamovou. Na podporu týchto záverov okresný súd poukázal ťažiskovo na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. zo dňa 27.8.2019, v ktorom dovolací súd na viacerých miestach odôvodnenia (napríklad bod 49., ale najmä bod 52. odôvodnenia) vo vzťahu k úprave podľa vychádzal z konštatovania, že ide o úpravu lehoty a vecne sa zaoberal samotnou povahou tejto lehoty (čo bolo i ťažiskom uvedeného dovolacieho konania). Pokiaľ by Najvyšší súd SR ako súd dovolací nepovažoval úpravu podľa za úpravu lehoty ako takej, teda lehoty na splnenie

zákonom uloženej oznamovacej povinnosti výrobcovi elektriny z obnoviteľných zdrojov, nepristúpil by k posudzovaniu vymedzenej dovolacej otázky, ktorej ťažisko bolo v ustálení povahy predmetnej lehoty, teda či sa jedná o lehotu hmotnoprávnu alebo procesno-právnu.

10. Po ustálení záveru okresným súdom, podľa ktorého úprava vymedzuje lehotu na splnenie zákonnej oznamovacej povinnosti pre výrobcu elektriny z obnoviteľného zdroja, pričom včasným splnením tejto oznamovacej povinnosti je jej splnenie k 15. augustu (v pomeroch prejednávanej veci išlo o časový údaj k 15.8.2014), vyhodnocoval okresný súd, či táto oznamovacia povinnosť dopadala aj na žalobcu ako na prevádzkovateľa zariadenia na výrobu elektriny z obnoviteľného zdroja v zariadení - vo fotovoltaickej elektrárni Solárny park Lišov, ktoré zariadenie bolo do prevádzky uvedené dňa 28.10.2010, ako vyplývalo z rozhodnutia ÚRSO č. 0394/2014/E- zo dňa 7.10.2013 (č.l. 19 spisu a nasl.), všetko v nadväznosti na úpravu podľa , podľa ktorej: Podmienky podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014, zostávajú zachované podľa doterajších predpisov. Zároveň okresný súd v tejto časti vychádzal zo zohľadnenia skutočnosti, že úprava podľa vymedzuje taxatívnym výpočtom zákonné povinnosti výrobcu elektriny s právom na podporu, a teda nadväzuje na vymedzenie predmetu úpravy podľa v , kde tento právny predpis okrem práv a povinností výrobcov elektriny rozlišuje z hľadiska predmetu úpravy i úpravu spôsobu a podmienok podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou a biometánu. V nadväznosti na toto legislatívne rozlíšenie spôsobu podpory a podmienok podpory výroby na jednej strane a práv a povinností výrobcov na druhej strane, vykladal okresný súd „intertemporálne ustanovenie , ktoré ustanovenie bolo do účinnou od 1.1.2014 (teda pred relevantným momentom 15.8.2014 a pred 1.1.2015 vo väzbe na úpravu a vzhľadom na žalobcom vymedzený predmet konania, ktorým bol nárok skutkovo sa viažuci k obdobiu roka 2015). Z obsahu citovaného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že sa vzťahuje výlučne k spôsobu a podmienkam podpory, ktoré sú upravené v a nemá žiadnu obsahovú väzbu na vymedzenie práv a povinností výrobcov elektriny, ktoré sú predmetom úpravy podľa vrátane zákonnej oznamovacej povinnosti podľa . Súd konštatuje, že na žalobcu dopadá právna povinnosť vyplývajúca priamo zo zákona podľa v jeho znení platnom a účinnom od 1.1.2014, teda oznamovacia povinnosť v zmysle tejto právnej úpravy, na splnenie ktorej oznamovacej povinnosti bolo právo žalobcu na podporu podľa , pre rok 2015 priamo viazané, a ktoré právo na podporu pre rok 2015 bolo riadnym a včasným splnením tejto oznamovacej povinnosti podmienené.“

11. Vo vzťahu k vyššie uvedeným záverom okresný súd poukázal na závery z Nálezu Ústavného súdu SR č.k. -148 zo dňa 22.3.2017, podľa ktorých: „Podľa názoru skupiny poslancov v prípade nového znenia napadnutého ustanovenia , zavedeného prostredníctvom jeho novelizácie vykonanej , ide o nepravú retroaktivitu. S týmto záverom sa Ústavný súd v plnom rozsahu stotožňuje. Za týchto okolností je z hľadiska odpovede na otázku kompatibility s Článkom 1 ods. 1 v súlade s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu podstatné posúdiť, či existovali, resp. existujú závažné dôvody všeobecného záujmu (), ktorými by sa mohla ospravedlniť zmena , prostredníctvom ktorej došlo k zavedeniu nepravej retroaktivity. Podľa tvrdenia skupiny poslancov „napádaná právna úprava zavádza nepravú retroaktivitu bez akéhokoľvek právne relevantného dôvodu, resp. bez akýchkoľvek dôvodov všeobecného, resp. verejného záujmu“. S týmto tvrdením sa Ústavný súd nemôže stotožniť. Naopak zastáva názor, že z hľadiska podstaty a účelu napadnutého ustanovenia možno celkom zjavne identifikovať verejný záujem, ktorý . Ústavný súd v tejto súvislosti v prvom rade vo všeobecnej rovine zdôrazňuje, že zákonodarca neustanovuje subjektom práva, právne povinnosti samoúčelne, ale naopak so zjavným zámerom, aby tieto právne povinnosti boli dodržiavané. Je pritom nespochybniteľné, že záujem na dôslednom dodržiavaní právnych povinností vyplývajúcich z právnych noriem treba považovať za dôležitý všeobecne akceptovaný verejný záujem, ktorý môže za určitých okolností ospravedlňovať aj neštandardné postupy pri koncipovaní právnych noriem. Za situácie, keď výrobcovia elektriny z obnoviteľných zdrojov energie majú nárok na zákonom ustanovené formy podpory, ktorých

hodnota je aj podľa tvrdenia skupiny poslancov mimoriadne vysoká (...predstavujú ročné náklady na prevádzku a údržbu elektrárne a náklady na splácanie záväzkov voči bankám 70 % až 90 % ročnej podpory. V niektorých prípadoch tieto náklady dokonca prevyšujú 90 %), je celkom prirodzené a legitímne, ak zákonodarca viaže poskytnutie tejto podpory na dôsledné dodržiavanie povinností ustanovených výrobcami elektriny. Ústavný súd tiež zdôrazňuje, že práve vďaka organickej previazanosti práv a povinností výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, ktorá sa premieta do špecifického súkromno-právneho sankčného mechanizmu ustanoveného v , možno považovať právnu reguláciu podpory výroby elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov energie za transparentnú a zároveň ústavne akceptovateľnú aj z hľadiska tých výrobcov elektriny (z obnoviteľných zdrojov energie), ktorí nárok na takúto podporu nemajú, a preto by sa mohli považovať za diskriminovaných. V konečnom dôsledku je transparentnosť a efektívnosť právneho mechanizmu „stimulujúceho“ výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energie k dodržiavaniu zákonom ustanovených povinností v záujme všetkých odberateľov elektriny (v zásade všetkých fyzických osôb a právnických osôb), keďže podpora poskytovaná výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov energie sa nutne musí premietnuť do výslednej ceny elektriny. V neposlednom rade Ústavný súd z hľadiska verejného záujmu sledovaného novelizáciou , vykonanou , poukazuje aj na všeobecnú časť dôvodovej správy k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých (parlamentná tlač č. 602, ďalej aj „návrh zákona“), v ktorej sa uvádza, že jeho účelom je „...zabezpečiť efektívnejšie fungovanie podpory elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby“, keďže „Schválenie podnietilo výstavbu nových zariadení na výrobu elektriny, ktoré mali garantované výkupné ceny na obdobie 15 rokov. Náklady na takúto podporu elektriny sú prenášané do cien elektriny pre odberateľov, čo v minulých rokoch spôsobilo výrazný nárast tarify za prevádzkovanie systému ako regulovanej položky v cene elektriny. Zmenou podmienok podpory v návrhu zákona sa zohľadňuje rastúci vplyv podpory elektriny na cenu elektriny“. „Zohľadňujúc účel a cieľ sledované napadnutou právnou úpravou Ústavný súd zastáva názor, že zavedenie nepravej retroaktivity prostredníctvom nového znenia je z hľadiska požiadaviek vyvoditeľných z Článku 1 ods. 1 z ústavného hľadiska nielen akceptovateľné, ale aj žiaduce. Súd v nadväznosti na uvedené skonštatoval, že podmienkou pre priznanie podpory podľa , žalobcovi pre rok 2015 bolo včasné a riadne splnenie oznamovacej povinnosti zo strany žalobcu ako voči ÚRSO, tak voči žalovanému ako prevádzkovateľovi distribučnej sústavy podľa . Rovnako v tejto časti v nadväznosti na citované závery odôvodnenia Nálezu Ústavného súdu SR č.k. -148 zo dňa 22.3.2017 súd podotýka, že vzhľadom na ústavným súdom konštatovanú legitímnosť viazania podpory na splnenie oznamovacej povinnosti nie je možné ako dôvodné vyhodnotiť argumenty žalobcu o konaní žalovaného v rozpore s dobrými mravmi alebo o povinnosti žalovaného preukazovať v tomto konaní, že sa z jeho strany nejednalo pri postupe podľa o šikanózny výkon práva.“

12. Následne okresný súd hodnotil, či žalobca, ktorého v smere preukázania riadneho a včasného splnenia oznamovacej povinnosti podľa v tomto konaní ťažilo dôkazné bremeno, toto dôkazné bremeno uniesol. Z úpravy vyplýva pre žalobcu povinnosť oznámiť jednak ÚRSO a jednak prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, teda žalovanému, a to obom, samotné uplatnenie podpory podľa , ) a tiež predpokladané množstvo dodanej elektriny vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Pre zachovanie nároku na podporu pre rok 2015 bol žalobca podľa povinný k 15.8.2014 oznámiť ÚRSO a aj žalovanému, že si podporu podľa , uplatňuje a uviesť predpokladané množstvo dodanej elektriny na nasledujúci rok, teda na rok 2015. Len pri súčasnom splnení všetkých uvedených podmienok podľa , a to k 15. augustu 2014 by mal žalobca nárok na podporu v označených formách pre rok 2015. V uvedených súvislostiach musel okresný súd primárne ustáliť a následne vyhodnotiť povahu lehoty na splnenie oznamovacej povinnosti. V skutkovej rovine v konaní bolo medzi stranami nesporné, že žalobca Oznámenie o uplatnení práva na podporu z 13.4.2014, ako je v spise na č.l. 192 (obsahujúce okrem samotného prejavu uplatnenia práva na podporu podľa , i údaj o predpokladanom množstve dodanej elektriny na nasledujúci kalendárny rok 2015), podal dňa 14.8.2014 na poštovú prepravu (č.l. 193 spisu). Žalovaný tvrdil, že mu toto oznámenie k 15.8.2014 doručené nebolo, doručené mu bolo dňa 18.8.2014 a pri

tomto tvrdení poukazoval na Záznam o kontrole (Záznam ÚRSO č. 305/2015 z 22.12.2017), kde je táto skutočnosť uvedená. Primárne v tejto časti okresný súd, pokiaľ ide o povahu lehoty na splnenie oznamovacej povinnosti podľa , a to ťažiskovo v nadväznosti na závery dovolacieho rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. , a to bod 52. jeho odôvodnenia vychádzal zo záveru, že predmetná oznamovacia lehota je lehotou hmotnoprávnou, a teda oznámenie o uplatnení podpory a o predpokladanom množstve dodanej elektriny sa malo k 15.8.2014 dostať do sféry dispozície žalovaného a len vtedy bolo možné skonštatovať včasné splnenie tejto oznamovacej povinnosti. Podľa odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. , a to bod 52. odôvodnenia: „Dovolací súd považuje za potrebné poukázať na dôsledné znenie ustanovenia , podľa ktorého výrobca elektriny s právom na podporu je povinný oznámiť Úradu pre reguláciu sieťových odvetví a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa a vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Logickým a gramatickým výkladom uvedeného ustanovenia je zrejmé, že výrobca elektriny je povinný vykonať dva úkony, a to oznámiť uplatnenie podpory a súčasne uviesť predpokladané množstvo dodanej elektriny, všetko k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Tieto dve povinnosti musia byť splnené kumulatívne s tým, že nevykonanie niektorej z nich znamená porušenie zákonom uloženej povinnosti, inými slovami, ak výrobca elektriny oznámi uplatnenie podpory, avšak neuvedie predpokladané množstvo dodanej elektriny k určenému dátumu (alebo naopak), nesplní svoju oznamovaciu povinnosť riadne. Je preto možné dospieť k záveru, že ak zákonodarca uložil výrobcovi elektriny v ustanovení dve samostatné povinnosti, avšak na seba nadväzujúce, a to s výslovne uvedenou lehotou, ktorá je vyjadrená číselne a určená na presne stanovený dátum dňa 15. augusta, je túto lehotu potrebné považovať za hmotnoprávnu a nie procesnú, ako nesprávne posúdili konajúce súdy nižšej inštancie. Záver o hmotnoprávnom charaktere uvedenej lehoty je opretý aj o vyššie uvedený Nález Ústavného súdu SR sp. zn. , ktorý nespochybniteľne dospel k záveru, že sankčný mechanizmus vyjadrený v ustanovení má súkromno-právny charakter. Takto spôsobuje právne následky v oblasti hmotného práva a predmetná právna norma musí mať povahu normy hmotnoprávnej a rovnako aj lehota v nej obsiahnutá musí mať povahu lehoty hmotnoprávnej. Preto je možno uzavrieť, že s poukazom na je povinnosť výrobcu elektriny zachovaná vtedy, ak právna skutočnosť nastane najneskôr v posledný deň hmotnoprávnej lehoty, t.j. v danom prípade 15. augusta. Za rozhodujúci moment pre uplatnenie podpory podľa je preto potrebné považovať moment doručenia prejavu vôle prevádzkovateľovi distribučnej sústavy, nakoľko až od tohto momentu sa takýto jednostranný právny úkon výrobcu stáva perfektným a nadobúda spôsobilosť spôsobovať účinky, ktoré si takýmto prejavom vôle zákon spája. V tejto súvislosti dovolací súd dodáva, že stanovisko ÚRSO charakterizujúce dotknutú lehotu za procesnoprávnu nie je záväzné a v zmysle uvedeného ani správne, z ktorého dôvodu sa na takéto stanovisko nemožno úspešne dovolávať. Súd zdôrazňuje, že citované rozhodnutie NS SR sp.zn. je rozhodnutím o dovolaní, kde otázka ustálenia povahy oznamovacej povinnosti podľa predstavovala samotnú dovolaciu otázku tvoriacu predmet posudzovania dovolacieho súdu podľa ako otázka, od vyriešenia ktorej právnej otázky záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a táto právna otázka ešte v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola riešená. Práve z tohto dôvodu konajúci súd v priebehu tohto konania, pri svojej vedomosti z inej svojej rozhodovacej činnosti (konanie vo veci sp.zn. ) o obsahu a ťažisku dovolacej otázky riešenej v dovolacom konaní Najvyššieho súdu SR sp.zn. a napriek už i okresnému súdu známemu záveru podľa Nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. zo dňa 22.3.2017 a vedomosti okresného súdu o odôvodnení rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.zn. zo dňa 31.1.2019, ktorým bol zrušený rozsudok Krajského súdu Košice sp.zn. z 30.3.2017, zvažoval prerušenie konania podľa , a to až do skončenia predmetného dovolacieho konania Najvyššieho súdu SR sp.zn. . K uvedenému procesnému rozhodnutiu o prerušení konania podľa však okresný súd v konečnom dôsledku nepristúpil, nakoľko Najvyšší súd SR v dovolacom konaní sp.zn. rozhodol dňa 27.8.2018 uznesením, ktorým rozsudok Krajského súdu Košice zo dňa 28.6.2017 č.k. -227 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, so závermi o povahe lehoty na splnenie oznamovacej povinnosti podľa ako hmotno-právnej lehoty, tak ako je citované vyššie.“

13. Uvedené ustálenie hmotnoprávnej povahy lehoty na splnenie oznamovacej povinnosti podľa , zakladá požiadavku pre jej zachovanie, teda pre splnenie

uvedenej zákonnej oznamovacej povinnosti včas, t.j. k 15.8.2014 v pomeroch prejednávanej veci, aby sa oznámenie o uplatnení podpory a o predpokladanom množstve elektriny dodanej na nasledujúci kalendárny rok 2015, dostalo do dispozičnej sféry žalovaného k 15.8.2014. Preukázanie tejto skutkovej okolnosti v konaní ťažilo žalobcu, ktorý svoje dôkazné bremeno v konaní v tomto smere neuniesol. Samotné podanie oznámenia dňa 14.8.2014 na poštovú prepravu pri ustálení hmotnoprávnej povahy predmetnej oznamovacej povinnosti nie je postačujúce. Ak na poslednom pojednávaní vo veci žalobca zdôraznil, že v spise nie je dôkaz o reálnom fyzickom prevzatí oznámenia zo strany žalovaného a jediné, čo sa v spise nachádza, je doklad o podaní oznámenia na pošte dňa 14.8.2014, poukazoval žalobca vo svetle vyššie uvedeného záveru dovolacieho súdu o hmotnoprávnej povahe predmetnej oznamovacej lehoty na vlastné zlyhanie pri plnení dôkaznej povinnosti, ktorá ho v konaní ťažila, a to preukázať, že sa predmetné oznámenie k 15.8. dostalo do sféry dispozície žalovaného. Žalovaný popieral, že by oznamovacia povinnosť bola zo strany žalobcu splnená včas a tvrdil doručenie predmetného oznámenia žalovanému dňa 18.8.2014, „čo vyplýva i zo záverov Záznamu o vykonanej kontrole č. 305/2015, podľa ktorého: Spoločnosť PV Lišov s.r.o. je výrobcom elektriny vyrobenej zo slnečnej energie v zariadení výrobcu elektriny vo fotovoltaickej elektrárni Solárny park Lišov s celkovým inštalovaným výkonom 580 kW, nachádzajúcej sa v k.ú. Lišov, na pozemku parc.č. KN-C 658. Vo svojom podaní spoločnosť PV Lišov s.r.o. namietala pozastavenie vyplácania podpory výroby elektriny vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie na rok 2015 v zmysle zo strany prevádzkovateľa distribučnej sústavy - regulovaného subjektu. Spoločnosť PV Lišov s.r.o. v podaní predloženom úradu uvádza, že si oznamovaciu povinnosť voči regulovanému subjektu splnila 14.8.2014 zaslaním oznámenia o predpokladanom množstve dodanej elektriny, odoslaného na poštovú prepravu dňa 14.8.2014. Regulovaný subjekt vo svojej poštovej evidencii eviduje doručené oznámenie dňa 18.8.2014 pod č. 41989/14, t.j. oznámenie bolo prijaté po lehote určenej , čím nebola splnená zákonná povinnosť zo strany spoločnosti PV Lišov s.r.o.. Uvedený záznam vypracovaný Úradom pre reguláciu sieťových odvetví o výsledku vykonanej kontroly je záznamom o kontrole dodržiavania vybraných zákonov, všeobecne záväzných právnych predpisov a vydaných rozhodnutí a overovanie správnosti a pravdivosti dokladov predkladaných úradu v oblasti regulácie elektroenergetiky za roky 2014 a 2015 v regulovanom subjekte - u žalovaného, ktorú kontrolu vykonali zamestnanci Úradu pre reguláciu sieťových odvetví, menovite uvedení v záhlaví záznamu.“ Okresný súd uviedol, že v tomto konaní pri popretí včasného splnenia oznamovacej povinnosti zo strany žalovaného, a teda pri uvedení negatívneho tvrdenia žalovaného o nesplnení oznamovacej povinnosti žalobcom včas, je takéto popretie zo strany žalovaného potrebné hodnotiť ako účinné popretie podľa , a takéto popretie pri súčasnom poukázaní žalovaného na Záznam o výsledku vykonanej kontroly č. 305/2015 vo vyššie citovanej časti nezakladá dôkazné bremeno žalovaného preukazovať moment doručenia oznámenia žalobcu o uplatnení podpory žalovanému dňa 18.8.2014, a to o to viac, že samotné tvrdenie žalovaného o doručení oznámenia až konkrétne dňa 18.8.2014 žalobcom v tomto konaní výslovne rozporované nebolo.

14. V nadväznosti na vyššie uvedené okresný súd konštatoval, že si žalobca nesplnil oznamovaciu povinnosť podľa včas, teda k 15.8.2014, čo zakladá nástup právneho dôsledku podľa , a teda stratu práva žalobcu na podporu podľa , , avšak, a to okresný súd zdôraznil, len pre rok 2015. Nároky priznané žalobcovi podľa obsahu rozhodnutia ÚRSO č. 0394/2014/E-OZ zo dňa 7.10.2013 (č.l. 19 až 20 spisu), trvajú naďalej. Splnenie oznamovacej povinnosti nebolo v pomeroch prejednávanej veci možné vyvodzovať zo skutočností, ktoré zdôrazňoval žalobca, a to že žalovaný mal informácie o predpokladanom množstve elektriny, ktorú je žalobca schopný každoročne v rokoch 2014 až 2025 dodať, pričom tento údaj mal k dispozícii ako žalovaný, tak ÚRSO. Toto množstvo vychádzalo z inštalovaného výkonu solárnych panelov a ÚRSO tento údaj sám zahrnul do Rozhodnutia č. 0394/2014/E-OZ č. spisu 6075-2013-VA zo 7.10.2013, ktorým žalobcovi nárok na podporu priznal. Žalobca uviedol, že toto rozhodnutie má žalovaný k dispozícii minimálne, odkedy si žalobca prvýkrát uplatnil nárok na podporu. Zároveň je predpokladané množstvo ročne vyrobenej elektriny aj súčasťou Žiadosti o uzatvorenie zmlúv so žalovaným z 21.1.2014 a tiež z 8.1.2015. Prílohou oboch žiadostí bolo vždy aj vyššie uvedené cenové rozhodnutie, a teda informáciu, ktorá je predmetom notifikačnej povinnosti, žalovaný v skutočnosti má už od počiatku a táto mu je v rôznych podobách opakovane doručovaná a potvrdzovaná. Vo vzťahu k tejto časti argumentácie žalobcu okresný súd zdôraznil, že z úpravy oznamovacej povinnosti podľa vyplýva, že okrem samotného oznámenia o predpokladanom množstve elektriny dodanej v nasledovnom kalendárnom roku, je obsahovou náležitosťou takéhoto oznámenia aj samotný právny úkon uplatnenia práva na podporu, teda realizácia prejavu vôle, z obsahu ktorého bude adresátovi nepochybný záujem

žalobcu ako výrobcu elektriny z obnoviteľných zdrojov na uplatnení podpory podľa , i pre rok 2015. Realizáciu takého úkonu uplatnenia práva na podporu zo strany žalobcu nie je možné len dovodzovať z obsahu listín a informácií, ktoré mal žalovaný k dispozícii už skôr. Súbor listín (a ani jednotlivé tieto listiny samostatne), na ktoré v tejto časti poukazoval žalobca, tvrdiac, že žalovaný v skutočnosti má z týchto vedomosť o predpokladanom množstve dodanej elektriny na nasledujúci kalendárny rok, neobsahuje súčasne aj samotný prejav vôle žalobcu právo na podporu podľa , si pre rok 2015 i uplatniť, čo je obsahová požiadavka riadneho splnenia oznamovacej povinnosti.

15. Okresný súd zdôraznil, že úprava upravuje obsahové náležitosti oznámenia o uplatnení práva na podporu, ktoré zahŕňajú aj samotný prejav vôle uplatniť si právo na podporu. Rovnako nie je možné skonštatovať, že by záver o splnení oznamovacej povinnosti odôvodňoval usmernenie ÚRSO zverejnené na jeho webovom sídle k splneniu povinnosti podľa , z ktorého vyplývalo, že pre splnenie povinnosti je potrebné, aby bolo oznámenie o uplatnení podpory a o množstve elektriny ÚRSO doručené alebo podané na poštovú prepravu v zákonom stanovenej lehote, t.j. k 15. augustu príslušného roka. V tejto časti opätovne poukázal okresný súd na závery podľa poslednej vety bodu 52. odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. zo dňa 27.8.2019, „podľa ktorého stanovisko ÚRSO charakterizujúce dotknutú lehotu ako procesnoprávnu nie je záväzné a v zmysle vyššie uvedeného ani správne, z ktorého dôvodu sa na takéto stanovisko nemožno úspešne odvolávať. Rovnako v tejto súvislosti poukazuje súd na stranu 23 Nálezu Ústavného súdu SR č.k. -65 zo dňa 31. januára 2019, podľa ktorého: Ústavný súd sa v tejto súvislosti stotožňuje s tvrdením sťažovateľky, podľa ktorého ÚRSO nie je orgán štátnej správy s pôsobnosťou na úseku regulácie sieťových odvetví, kompetentný podávať výklad všeobecne záväzných právnych noriem. Navyše ÚRSO vo svojom stanovisku prezentuje len záver o tom, že lehota vyplývajúca z je procesno-právna, avšak bez toho, aby zároveň uviedol, na podklade akých dôvodov k tomuto záveru dospel. Za určitých okolností nepochybne možno záver všeobecného súdu založený na stotožnení sa s výkladom právnej normy podaným orgánom štátnej správy považovať za ústavne akceptovateľný. Táto možnosť však je v posudzovanej veci a priori vylúčená, keďže stanovisko ÚRSO (orgánu štátnej správy) k právnej povahe lehoty podľa Zákona o , z ktorého okresný súd a krajský súd vo veci sťažovateľky vychádzali, nie je vôbec odôvodnené.“

16. Už len samotné konštatovanie o nepreukázaní včasného splnenia oznamovacej povinnosti žalobcu voči žalovanému podľa je pri kumulatívnom usporiadaní podmienok včasného a riadneho splnenia tejto oznamovacej povinnosti postačujúcim pre záver o nesplnení oznamovacej povinnosti a dôvodom nastúpenia účinkov podľa , teda straty práva na podporu podľa , pre rok 2015. Okresný súd v širšom kontexte poukázal na závery podľa Nálezu Ústavného súdu SR č.k. -148 zo dňa 22.3.2017, v zmysle ktorých: „Náležité splnenie oznamovacej povinnosti podľa je predpokladom vzniku práva na podporu a zároveň nesplnenie tejto povinnosti ako zákonom ustanovenej povinnosti nemôže v právnom štáte požívať právnu ochranu, pričom v podmienkach právneho štátu je vo všeobecnosti akceptovateľné a v zásade vždy aj z dôvodu zabezpečenia efektívnosti právnej úpravy žiaduce, aby nesplnenie zákonom ustanovených povinností bolo sankcionovateľné, resp. mohlo /potenciálne/ vyvolať negatívne právne dôsledky na subjekt práva, ktorý zákonom ustanovenú povinnosť nesplnil.“

17. Žalobca v konaní uplatnil právo na podporu podľa , , na ktoré mu však pre rok 2015, čo okresný súd zdôraznil, z dôvodu nesplnenia oznamovacej povinnosti voči žalovanému podľa včas právo nevzniklo. Pokiaľ žalobca žalovanú pohľadávku v skutkovej rovine vymedzoval ako škodu v podobe ušlého zisku, pri konštatovaní absencie včasného splnenia oznamovacej povinnosti zo strany žalobcu, nie je možné skonštatovať porušenie právnej povinnosti zo strany žalovaného (ten sa naopak pri nesplnení oznamovacej povinnosti zo strany žalobcu správal v súlade s príslušnou právnou úpravou a právnymi dôsledkami tohto stavu podľa ), a tým nie je naplnený predpoklad vzniku práva na náhradu škody v podobe ušlého zisku žalobcu. I uvedené konštatovania nevyhnutne vyústili do záveru o zamietnutí žaloby.

18. Návrh žalobcu na prerušenie konania a návrh na podanie návrhu na konanie o nesúlade právnych predpisov na Ústavný súd SR zo dňa 24.10.2019 vyhodnotil okresný súd ako nedôvodný. Tento návrh

na prerušenie konania a návrh na podanie návrhu na konanie o nesúlade právnych predpisov na Ústavný súd SR, posudzoval okresný súd ako dispozitívny úkon a skutočnosti uvádzané žalobcom na ich odôvodnenie ako obsahové náležitosti týchto dispozitívnych úkonov. Odôvodnenie týchto dispozitívnych úkonov žalobcu malo dve argumentačné línie, a to jednak poukázanie na rôzne výklady ustanovenia o notifikačnej povinnosti vychádzajúce z obsahu súdneho spisu, v ktorom sa nachádzajú nasledovné výklady ustanovenia o notifikačnej povinnosti: 1/ napádaná časť ustanovenia o notifikačnej povinnosti „k 15. augustu“ je vyjadrením času, ku ktorému má úkon zodpovedať skutkovému stavu, čo je argumentácia uvádzaná žalobcom a rovnaký výklad použil rozdielny žalobca i v konaní „tunajšieho súdu“ sp.zn. ; 2/ napádaná časť ustanovenia o notifikačnej povinnosti „k 15. augustu“ stanovuje procesnú lehotu, ktorý výklad zvolil Krajský súd Košice v žalobcom citovaných rozsudkoch, ďalej žalobcovia v označených konaniach a tento výklad zastáva aj ÚRSO ako garant (zverejňuje ho pravidelne na svojom webovom sídle, a to tak v spornom roku 2014, ako aj naposledy 13.8.2018, kedy bolo ustanovenie o notifikačnej povinnosti poslednýkrát účinné); 3/ napádaná časť ustanovenia o notifikačnej povinnosti „k 15. augustu“ stanovuje hmotno-právnu lehotu, ktorý výklad používajú prevádzkovatelia distribučných sústav na strednom a východnom Slovensku a v žalobcom označených konaniach, ktoré sú vedené na košických súdoch, aj Východoslovenská distribučná, a.s.. Ďalej žalobca v tejto argumentačnej línii poukazoval na skutočnosť, že ustanovenie o notifikačnej povinnosti sa v konaniach pred ústavným súdom objavilo už minimálne trikrát, pričom však samotná podstata ustanovenia o notifikačnej povinnosti nebola nikdy riešená a v tejto časti poukázal na Nález č.k. -65 zo dňa 31.1.2019, ďalej na Plenárny Nález sp. zn. a uznesenie Ústavného súdu č.k. -11 zo dňa 9.5.2017. Napriek trom rozhodnutiam Ústavného súdu SR bolo podľa žalobcu naďalej ustanovenie o notifikačnej povinnosti nejednoznačné a viacvýznamové, nakoľko norma je koncipovaná tak, že sa v nej prelínajú hmotné a procesné ustanovenia a verejné a súkromné subjekty, pričom oboje pokojne aj v jednej vete za použitia neštandardných právnych formulácií. Najpresvedčivejším dôkazom o nejednotnosti ustanovenia je výklad ÚRSO, ktorý je ústredným orgánom štátnej správy pre energetický sektor a ktorého výklad je v priamom rozpore s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR. Opačne ako Najvyšší súd SR posúdili notifikačnú povinnosť aj viaceré senáty Krajského súdu Košice. Predložka „k“ nie je nikde v právnom poriadku Slovenskej republiky použitá na určenie lehoty. Ostatne žiadne také použitie predložky „k“ neuviedol ani Najvyšší súd SR v dovolacom konaní sp.zn. , na skončenie ktorého okresný súd v tomto konaní čakal. Žalobca má za to, že nejednoznačnosť normy je preukázaná prinajmenšom tým, že ustanovenia o notifikačnej povinnosti odlišne vykladá ÚRSO ako orgán, ktorý je gestorom daného zákona, výrobcovia elektriny, ktorí sú primárnym adresátom normy (pričom aj medzi nimi sa výklady zásadne líšia), okresné a krajské súdy a odlišne normu vykladá Najvyšší súd SR, iné dôvody pre svoj výklad uvádzajú distribučné spoločnosti. Nejednoznačnosť normy spôsobuje jej nesúlad s Článkom 1 SR. Druhou argumentačnou líniou žalobcu v jeho návrhu na prerušenie konania a v návrhu na podanie návrhu na konanie o nesúlade právnych predpisov na Ústavný súd SR, bol poukaz na pochybnosti o súlade prechodného ustanovenia v znení účinnom od 1.1.2019, ktoré žalobca hodnotí ako vnútorne si odporujúce tým, že v časti pred bodkočiarkou stanovuje pre posudzovanie právnych vzťahov vzniknutých pred 1. januárom 2019 ako rozhodujúce znenie zákona účinné od 1.1.2019, pričom zároveň v časti za bodkočiarkou stanovuje pre posudzovanie nárokov z právnych vzťahov pred 1. januárom 2019 ako rozhodujúce znenie zákona účinné do 31.12.2018. Je preto nejednoznačné, podľa akého znenia je potrebné posudzovať právne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. januárom 2019, nakoľko právne vzťahy sa v zásade skladajú vždy z nárokov a povinností, pričom povinnosť jednej strany vzťahu je zároveň nárokom strany druhej. Žalobca mal za to, že ústavne konformným výkladom prechodného ustanovenia možno dospieť k tomu, že ak aj existovala zákonná prekážka na vyplatenie žalobcovho nároku, tak od 1.1.2019 odpadla, a teda niet zákonnej opory na nepriznanie podpory, na ktorú vznikol žalobcovi zákonný nárok podľa /E-OZ zo dňa 7.10.2013.

19. Okresný súd vyhodnotil uvedený návrh žalobcu na prerušenie konania a návrh na podanie návrhu na konanie o nesúlade právnych predpisov na Ústavný súd SR ako nedôvodný v celom rozsahu a rozhodol o ich zamietnutí. Primárne v tejto časti okresný súd uviedol, že považoval za potrebné rozhodovať aj o žalobcom realizovanom procesnom úkone - o návrhu na podanie návrhu na konanie o nesúlade právnych predpisov na Ústavný súd SR. Postupoval pri tom takto pri ťažiskovom zohľadnení skutočnosti, že tento návrh bol učinený žalobcom, a teda išlo o prejav jeho dispozičného oprávnenia. Okresný súd v tejto časti poukázal na závery podľa uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 7. júla 2009, sp. zn. II. ÚS

269/09, podľa ktorých: Všeobecný súd je povinný vždy dbať na to, aby rozhodoval na základe ústavne súladnej normy, k čomu mu slúži spravidla ústavne konformný výklad, ale niekedy aj ultimatívna možnosť podať návrh na preskúmanie súladnosti právnej normy Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“). Ak však účastník konania odôvodneným spôsobom podnieti, aby všeobecný súd podal návrh ústavnému súdu na preskúmanie súladu aplikovanej normy s (ďalej len „“), má všeobecný súd v zásade tieto možnosti: Buď vykoná ústavne konformný výklad právnej normy alebo vysvetlí, prečo považuje bez ďalšieho právnu normu za ústavne súladnú, alebo sa stotožní s návrhom účastníka a podá vec ústavnému súdu. V tomto zmysle nemožno pod domnienkou ( ) či pod dospením k záveru [ ] rozumieť úplne voľnú úvahu súdu. Z ako priamo záväzného a aplikovateľného práva vyplýva subjektívne právo účastníka na rozhodnutie, ktoré je v súlade s , resp. na rozhodnutie vychádzajúce z ústavne súladnej normy, na súdnu ochranu jeho základných práv a slobôd, nie však automatické subjektívne právo na podanie návrhu na ústavnom súde. Všeobecný súd je povinný korektne sa vysporiadať s uvedeným podnetom jedným z troch označených spôsobov, tak z hľadiska hmotných základných práv, ako aj z hľadiska riadneho odôvodnenia vyžadovaného právom na súdnu ochranu.

20. V súhrne k obom argumentačným líniám, ktorými žalobca odôvodňoval návrh na prerušenie konania a návrh na podanie návrhu na konanie o nesúlade právnych predpisov na Ústavný súd SR podľa okresný súd uviedol, že úprava podľa stanovuje obligatórny dôvod prerušenia konania, ktorý je daný v prípade naplnenia predpokladu, že súd pred rozhodnutím vo veci dospeje k záveru, že sú splnené podmienky pre konanie o súlade právnych predpisov, pričom vyhodnotenie splnenia týchto podmienok je v právomoci konajúceho súdu a samozrejme vyhodnotenie už samotného súladu právnych predpisov je právomocou Ústavného súdu SR. Prerušenie konania podľa nie je podmienené dispozitívnym návrhom strany sporu, pričom v pomeroch prejednávanej veci okresný súd konštatoval, že v okolnostiach prejednávanej veci konajúci súd sám dôvod na prerušenie konania podľa nevzhliadol. Rovnako nehodnotí ako dôvodné prerušenie konania podľa z dôvodov uvádzaných žalobcom v rámci prvej vyššie uvedenej argumentačnej línie uvádzanej žalobcom. V tejto časti založil okresný súd svoj záver práve na zohľadnení časovo posledného rozhodnutia zaoberajúceho sa oznamovacou povinnosťou podľa z hľadiska vyhodnocovania povahy lehoty na jej splnenie, ktorým je dovolacie rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. zo dňa 27.8.2019. Závery tohto dovolacieho rozhodnutia Najvyššieho súdu SR v otázke oznamovacej lehoty podľa ako takej, to znamená, že sa v danom prípade jedná o lehotu a vo vzťahu k vyhodnoteniu jej povahy, a to že sa jedná o lehotu hmotnoprávnu, uvedené v odôvodnení označeného dovolacieho rozhodnutia sú jednoznačné, jasné a nepochybné. Okresný súd zdôraznil, že ide o dovolacie rozhodnutie práve pri konštatovaní dovolacieho súdu o prípustnosti dovolania v tejto veci podľa , tak ako vyplýva z bodu 44. odôvodnenia „tohto rozhodnutia“, a podľa ktorého: Dôvod prípustnosti dovolania podľa predpokladá, že právnu otázku dovolací súd doposiaľ neriešil a je tu daná potreba, aby dovolací súd ako najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil. Právna úprava účinná od 1. júla 2016 dáva dovolaciemu súdu právomoc rozhodnúť o tom, či ide o otázku zásadného právneho významu, ktorá nebola dosiaľ riešená. Základným predpokladom prípustnosti dovolania je, že dovolací súd vo svojej rozhodovacej činnosti doposiaľ neposudzoval právnu otázku nastolenú dovolateľom (t.j. právne posúdenie, s ktorým dovolateľ nesúhlasí). Zároveň platí, že právna otázka, ktorú má dovolací súd riešiť, musí byť rozhodujúca (kľúčová) pre rozhodnutie vo veci samej. To znamená, že dovolací súd nemôže riešiť hypotetické otázky, ktoré nemajú, resp. v ďalšom konaní nemôžu mať vplyv na meritórne rozhodnutie a ani akademické otázky, ktoré nemajú vôbec súvis s rozhodovaným sporom. Závery označeného dovolacieho rozhodnutia Najvyššieho súdu SR si okresný súd po stotožnení sa s nimi osvojil, pretože podľa okresného súdu bezozbytku vylučujú akékoľvek žalobcom tvrdené závery o nejednoznačnosti a viacvýznamovosti ustanovenia o notifikačnej povinnosti a napĺňajú požiadavku vyplývajúcu z vyššie citovaných záverov uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 7. júla 2009, sp. zn. , aby všeobecný súd pri podnete strany sporu na obrátenie sa na ústavný súd vykonal ústavne konformný výklad právnej normy, alebo vysvetlil, prečo považuje bez ďalšieho právnu normu za ústavne súladnú. V nadväznosti na to okresný súd konštatoval, že z dôvodov uvádzaných žalobcom v jeho návrhu na prerušenie konania a v návrhu na podanie návrhu na konanie o nesúlade právnych predpisov na Ústavný súd SR, v rámci vyššie vymedzenej prvej argumentačnej línie, nebolo možné tieto návrhy ako dôvodné vyhodnotiť.

21. Pokiaľ išlo o druhú argumentačnú líniu žalobcu obsahujúcu tvrdenia odôvodňujúce návrh na prerušenie konania a návrh na podanie návrhu na konanie o nesúlade právnych predpisov na Ústavný súd SR vznesený žalobcom, ani tu okresný súd nevzhliadol dôvod na prerušenie konania, a teda naplnenie podmienok podľa na prerušenie konania a ani na postup, v rámci ktorého by sa obrátil na Ústavný súd SR. Uvedený záver okresného súdu ťažiskovo vychádza zo zohľadnenia skutkovej okolnosti väzby uplatneného nároku k obdobiu roka 2015, kedy tak, ako je odôvodnené vo veci, podmienkou priznania práva na podporu podľa , bolo riadne a včasné splnenie oznamovacej povinnosti podľa , čo tak, ako je skonštatované vyššie žalobcom k 15.8.2014, naplnené nebolo. Na základe toho uvedené právo na podporu žalobcovi pre rok 2015 v dôsledku nastúpenia účinkov úpravy podľa nesvedčí. V tejto súvislosti okresný súd zdôraznil, že tento právny dôsledok sa vzťahuje len pre rok 2015 a úprava ho spätne zvrátiť nemôže. Výklad prechodného ustanovenia učinený žalobcom, ním označovaný za ústavne konformný výklad prechodného ustanovenia , nie je podľa okresného súdu správny a vykazuje znaky snahy žalobcu vyložiť označené ustanovenie účelovo tak, aby žalobca takýmto výkladom právnej úpravy dosiahol ním sledovaný zámer. Vo všeobecnej rovine, vo vzťahu k úprave vyplývajúcej z , a to v jeho znení platnom a účinnom od 1.1.2019, okresný súd uviedol, že sa jedná o úpravu, ktorá svojím obsahom nie je nejednoznačná, ani viacvýznamová, ale naopak zodpovedajúca všeobecným zásadám aplikácie hmotnoprávnej úpravy, ako je tomu napríklad i v ustanoveniach podľa , , všetko , ktoré rovnako ako úprava zavádzajú nepravú spätnú pôsobnosť novej právnej úpravy. Na základe takejto právnej úpravy vyplývajúcej z , pokiaľ určitý právny vzťah vznikol pred 1.1.2019 a trvá aj po tomto dátume, práve na základe úpravy podľa sa tento právny vzťah ďalej, teda po 1.1.2019 na základe úpravy veta po bodkočiarku spravuje v jeho znení platnom a účinnom od 1.1.2019. Podľa novej právnej úpravy, teda podľa platného a účinného od 1.1.2019 sa nemôže však riadiť vznik takéhoto právneho vzťahu a nároky z takéhoto právneho vzťahu vzniknuté pred 1.1.2019, a preto sa samotný vznik takéhoto právneho vzťahu a nároky z neho vzniknuté pred 1.1.2019 (v pomeroch prejednávanej veci teda i nárok žalobcu na podporu pre rok 2015), posudzujú podľa zákona platného a účinného do 31.12.2018, s výnimkou vyplývajúcou z odseku 3 tohto ustanovenia. Tieto závery rovnako ako pri vyhodnotení prvej argumentačnej línie žalobcu predstavujú v zmysle záverov uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 7. júla 2009, sp. zn. , okresným súdom vykonaný ústavne konformný výklad predmetnej právnej normy ( veta prvá v jeho znení účinnom od 1.1.2019) právnej normy, alebo vysvetlenie, prečo považoval okresný súd bez ďalšieho predmetnú žalobcom vymedzenú právnu normu za ústavne súladnú. Vychádzajúc z uvedeného rozhodol okresný súd o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania a návrhu na podanie návrhu na konanie o nesúlade právnych predpisov na Ústavný súd SR. O trovách konania okresný súd rozhodol tak, že žalovanému priznal plnú náhradu trov konania.

22. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalobca, proti II. a III. výroku rozsudku. Namietal, že okresný súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi ako procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Prvoinštančný súd sa najmä nevysporiadal s právnou otázkou, ktorú žalobca považoval za rozhodujúcu, a to s výkladom (a jeho riadnym odôvodnením) „ustanovenia o tzv. „Notifikačnej povinnosti“

- o podpore obnoviteľných zdrojov energie (ďalej len „“), pričom svoje závery oprel o rozsudok v dovolacom konaní v inej veci, sp. zn. zo dňa 27.8.2019, ktorý preň však nemôže byť záväzný.“

23. Tiež namietal žalobca, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, a to v otázke, ktorú žalobca považoval za kľúčovú. Prvoinštančný súd pri výklade ustanovenia o notifikačnej povinnosti postupoval podľa žalobcu v rozpore:

- „s gramatickým výkladom ustanovenia,

- s kontextom znenia paragrafu, v ktorom sa ustanovenie nachádza (kde sú využívané na označenie lehôt predložky "do" a nie "k"),

- s kontextom celého (najmä ),

- s výkladmi (precízne odôvodnenými) viacerých senátov Krajského súdu v Košiciach (vyjadrenými v rozsudkoch sp. zn. , a ),

- s výkladom, ktorý každoročne zverejňuje ÚRSO ako garant zákona a zároveň ústredný orgán štátnej správy na úseku energetiky (a to tak v spornom roku 2014, ako aj naposledy 13.08.2018). Napriek tomu, že ustanovenie o Notifikačnej povinnosti má tri okruhy adresátov - výrobcov elektriny, distribútorov elektriny a ÚRSO, z ktorých každý vykladá ustanovenie o Notifikačnej povinnosti diametrálne odlišne, súd na túto nejednoznačnosť normy dostatočne nereflektoval a priklonil sa k právnemu názoru žalovaného, pričom tento príklon ťažiskovo odôvodňoval názorom Najvyššieho súdu SR vyjadreným v dovolacom konaní v inej veci. Žalobca má za to, že záver prvoinštančného súdu o povahe Notifikačnej povinnosti vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.“

24. Žalobca v odvolaní namietal, Ad 1 - nesprávny procesný postup, pričom uviedol, že súd má povinnosť hodnotiť dôkazy podľa svojej úvahy ( ), postupovať a rozhodovať v súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi pri zohľadnení ich vzájomného vzťahu a v súlade so základnými princípmi (Čl. 16 základných princípov ) a viazaný je len inými rozhodnutiami v zmysle . Medzi také rozhodnutia nepatrí rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, na ktorom prvoinštančný súd založil svoje odôvodnenie: „Rozsudok, str. 16, posledné dve vety: „Napriek obsahu označenej časti právnej úpravy s použitím predložky „k“ a nie predložky „do“ konajúci súd uvádza, že záver o tom, že v je upravená lehota na splnenie oznamovacej povinnosti, použitie samotnej predložky „k“ nevylučuje a túto úpravu použitie spojky „k“ nečiní ani nejasnou alebo viacvýznamovou. Na podporu týchto záverov súd poukazuje ťažiskovo na uznesenie NS SR sp. zn. zo dňa 27.08.2019, v ktorom dovolací súd na viacerých miestach odôvodnenia (napríklad bod 49., ale najmä bod 52. odôvodnenia) vo vzťahu k úprave podľa vychádzal z konštatovania, že ide o úpravu lehoty a vecne sa zaoberal samotnou povahou tejto lehoty (čo bolo i ťažiskom uvedeného dovolacieho konania).“ Rozsudok, str. 19, ods. 37, posledná veta: „Primárne v tejto časti súd, pokiaľ ide o povahu lehoty na splnenie oznamovacej povinnosti podľa , a to ťažiskovo v nadväznosti na závery dovolacieho rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. , a to bod 52. jeho odôvodnenia, vychádza zo záveru, že predmetná oznamovacia lehota je lehotou hmotnoprávnou, a teda oznámenie o uplatnení podpory a o predpokladanom množstve elektriny sa malo k 15.8.2014 dostať do sféry dispozície žalovaného a len vtedy bolo možné skonštatovať včasné splnenie tejto oznamovacej povinnosti.“ Rozsudok, str. 25, posledná veta: „V tejto časti zakladá súd svoj záver práve na zohľadnení časovo posledného rozhodnutia zaoberajúceho sa oznamovacou povinnosťou podľa z hľadiska vyhodnocovania povahy lehoty na jej splnenie, ktorým je dovolacie rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 27.08.2019.“ Uviedol žalobca, že rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. by bolo v tomto konaní pre prvoinštančný súd záväzné len za predpokladu, že by išlo o rozhodnutie vydané v dovolacom konaní voči rozhodnutiu v tomto konaní - v zmysle , ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu. Inak je súd viazaný len rozhodnutiami súdov uvedenými v , medzi ktoré nepatrí rozhodnutie Najvyššieho súdu SR. „Žalobca nebol sporovou stranou v konaní, ktoré bolo zavŕšené dovolacím rozhodnutím sp. zn. , nepozná vecné reálie daného sporu a nemal možnosť sa daného konania zúčastniť. Sporové konanie podľa je prísne kontradiktórne a na argumentáciu, ktorú strany v konaní nevznesú, súd nemusí prihliadať. Žalobca nemôže byť v tomto konaní neúspešný na základe toho, že v inom konaní iný žalobca možno nedôsledne využíval prostriedky procesného útoku, prípadne mal iný právny názor. Aktivita procesných strán je ešte kľúčovejšia v dovolacom konaní, kedy v zmysle dovolací súd je vyslovene viazaný dovolacími dôvodmi. V prípade konania sp. zn. išlo o dovolanie podľa , kedy podľa : Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Pokiaľ dovolateľ v rámci vymedzenia dovolacieho dôvodu v konaní sp. zn. argumentoval, že Notifikačná povinnosť stanovuje hmotnoprávnu lehotu, naproti čomu stál názor druhoinštančného súdu, že Notifikačná povinnosť stanovuje procesnoprávnu lehotu, potom Najvyšší súd SR bol takto vymedzeným sporom viazaný. Žalobca namieta, že ak by Najvyšší súd SR v danom konaní ustálil, že slovné spojenie „k 15. augustu“ nestanovuje lehotu vôbec, ale je vyjadrením času, ku ktorému má úkon zodpovedať skutkovému stavu, prekročil by vymedzenie dovolacích dôvodov, ktorými bol viazaný. Najvyšší súd SR teda nemohol brať do úvahy právny názor Žalobcu, dokonca ani kedy sa s ním stotožňoval, pretože bol viazaný dovolacími dôvodmi, na ktorých vymedzenie nemal Žalobca vplyv. Prvoinštančný súd tým, že naprieč celým odôvodnením Rozsudku odkazoval na dovolacie rozhodnutie sp. zn. , nesprávnym procesným postupom znemožnil Žalobcovi ako procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu

práva na spravodlivý proces. Prvoinštančný súd nebol viazaný rozhodnutím sp. zn. a mal vychádzať z argumentácie a skutkového stavu v tomto konaní prioritne pred odkazom na dovolacie konanie v inej veci.

25. Žalovaný ďalej namietal „Ad 2 - nesprávne právne posúdenie veci. Ustanovenie o Notifikačnej povinnosti - (v znení k 14.08.2014) ukladá výrobcovi elektriny s právom na podporu povinnosť „oznámiť Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len „úrad“) a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy (pozn. Žalovaný) uplatnenie podpory podľa a , vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok; pri zariadeniach výrobcu elektriny uvedených do prevádzky po 15. auguste je výrobca elektriny povinný informovať prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy o využití práva podľa odseku 1 najneskôr 30 dní pred uvedením zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky“. Z pohľadu Žalobcu je v tomto spore podstatné posúdenie, či oznamovaciu povinnosť danú splnil tým, že Žalovanému dňa 14.08.2018 zaslal oznámenie o podpore. Žalobca opakovane uviedol, že považuje za rozhodné posúdenie ustanovenia z toho hľadiska, či stanovuje lehotu alebo nie; ak áno, tak akej povahy je lehota. Žalobca uviedol právnu teóriu a súdnu prax podporujúcu jeho názor a žiadal odôvodnenie prípadného odlišného názoru. Žalobca opakovane zdôrazňoval ako pre neho rozhodujúci argument, že predložku „k“ právny poriadok nikdy nespája s určením lehoty a zakaždým určením stavu, ku ktorému sa má oznámenie uskutočniť. Žalobca teda mal právo, aby sa súd jeho hlavnou právnou argumentáciou primerane zaoberal, najmä aby vyvrátil kategorické tvrdenie žalobcu, predložka „k“ v právnom poriadku SR nikdy nestanovuje lehotu. Podľa názoru žalobcu je pre zodpovedanie otázky, či predložka „K“ stavuje lehotu, rozhodujúce, či právny poriadok túto predložku pre stanovenie lehoty niekedy použil. Jediný presvedčivý spôsob, ako sa môže súd s argumentom žalobcu vysporiadať, je uviesť konkrétny právny predpis, ktorý s predložkou „k“ spája určenie lehoty, čo súd nespravil. Prvoinštančný súd sa najmä nevysporiadal s právnou otázkou, ktorú Žalobca považuje za rozhodujúcu, a to s výkladom (a jeho riadnym odôvodnením) ustanovenia o podpore obnoviteľných zdrojov energie (ďalej len „“). Žalobca v odvolaní uviedol, že rozhodujúce skutočnosti pre posúdenie svojho nároku v priebehu celého konania opakovane uvádzal, že

- „predmetné ustanovenie nestanovuje lehotu, ale je vyjadrením času, ku ktorému má úkon zodpovedať skutkovému stavu;

- ak by aj predmetné ustanovenie určovalo lehotu, potom táto je procesná a nie hmotnoprávna. Najvyšší súd SR v súvislosti s právom na spravodlivý proces uviedol: „To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho konania, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu síce nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A . s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v Náleze č.k. -30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ()“ - Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. zo dňa 30. novembra 2009). V predmetnom ustanovení nie je žiadny prvok naznačujúci ambivalentnosť povahy lehoty vzhľadom na jednotlivé subjekty, voči ktorým má byť úkon urobený (voči ÚRSO a voči Žalovanému). Výklad predmetného ustanovenia prvoinštančným súdom je arbitrárny. Totiž, ak by aj išlo v ustanovení o Notifikačnej povinnosti o lehotu, tak minimálne voči ÚRSO je bezosporu povahy procesnej - v súvislosti s , ktorý vyslovene odkazuje na použitie správneho poriadku. Súd vyslovil názor, že ustanovenie stanovuje lehotu, a to navyše hmotnoprávnu. Ako sme uviedli vyššie, súd v rozsudku, str. 16, posledné dve vety tvrdí: „Napriek obsahu označenej časti právnej úpravy s použitím predložky „k“ a nie predložky „do“ konajúci súd uvádza, že záver o tom, že v je upravená lehota na splnenie oznamovacej povinnosti, použitie samotnej predložky „k“ nevylučuje a túto úpravu použitie spojky „k“ nečiní ani nejasnou alebo viacvýznamovou. Súd tento právny názor neodôvodnil nad rámec konštatovania, že obdobne rozhodol Najvyšší súd SR v rozhodovaní o inom spore. Žalobca opakovane žiadal, aby súd, alebo Žalovaný uviedli aspoň jediný príklad zo slovenského právneho

poriadku, kedy je na stanovenie lehoty použitá predložka „k“, namiesto výrazových prostriedkov „do“, „najneskôr“, „v lehote", a pod. Takéto použitie v slovenskom právnom poriadku totiž neexistuje. Súd sa s touto námietkou nevysporiadal. Výklad prvoinštančného súdu je v rozpore s legislatívnymi výkladovými pravidlami. Ustanovenie predpisuje, k akému dátumu sa má hlásenie vykonať a nie do kedy sa má hlásenie vykonať. V právnom poriadku SR sa predložka „k“ nikdy nespája s určením lehoty, ale s vyjadrením času, ku ktorému má obsahovo úkon zodpovedať skutkovému stavu. Aj samotný v tom istom paragrafe v prípadoch, kedy určuje lehoty na plnenie povinností, určuje ich za pomoci predložky „do“ - : 1. „odo dňa uvedenia zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky do konca kalendárneho roka, ak toto zariadenie uviedol do prevádzky v danom kalendárnom roku alebo“; 2. „do 31. marca, ak od roku uvedenia zariadenia na kombinovanú výrobu do prevádzky alebo od roku rekonštrukcie alebo modernizácie) technologickej časti takéhoto zariadenia uplynulo najviac 15 rokov.“ V ustanovení preto nie je použitá predložka „k“, pretože výrazy „k 31. marcu“ a „do 31. marca“, rovnako ako „ku koncu roka“ a „do konca roka“ nie sú významovo totožné. Súd neuviedol, akú úvahu a výkladové pravidlá použil pri výklade sporného ustanovenia. Podľa Žalobcu je odôvodnenie Rozsudku z tohto dôvodu nedostatočné; navyše Žalobca je toho názoru, že nemožno ústavno- konformným výkladom dospieť k záveru, že ustanovenie ukladá lehotu, a to navyše hmotnoprávnu. Žalobca je ochotný pripustiť, že ustanovenie o Notifikačnej povinnosti je možné vykladať viacerými spôsobmi, no v takom prípade Ad1 nemôže byť žiadny z daných výkladov jemu na ťarchu a Ad2 znamená to, že predmetná norma je nejednoznačná pre jej adresátov, čo zakladá dôvod na jej prieskum Ústavným súdom SR. Žalobca poukazuje na to, že v konaní uviedol tak odkazy na právnu teóriu, ako aj na konkrétnu súdnu prax. Žalobca poukázal na právny názor Krajského súdu v Košiciach (kde o veci rozhodovali viaceré senáty a dospeli k zhodným záverom. Žalobca ďalej poukázal na poučenie ÚRSO pre výrobcov elektriny, z ktorého vyplýva, že ÚRSO považuje oznamovaciu povinnosť za splnenú, ak výrobca elektriny najneskôr dňa 15. augusta oznámenie odovzdá na poštovú prepravu. Žalobca v konaní nepredkladal názor ÚRSO ako záväzný pre súd a nikdy túto skutočnosť v konaní netvrdil, ale predkladal ho preto, že pri svojom konaní sa správal podľa právneho názoru, ktorý vyslovil najvyšší orgán, ktorý má v kompetencii kontrolu dodržiavania tohto ustanovenia zákona. Podľa nášho názoru, pokiaľ existuje a bol publikovaný právny názor najvyššieho orgánu pre kontrolu dodržiavania rozhodujúceho ustanovenia zákona, bolo povinnosťou súdu sa ním dôkladne zaoberať a uviesť dôvody, pre ktoré s ním nesúhlasí. Žalobca na základe komparácie s celým slovenským právnym poriadkom preukázal, že predložka "k, ku" nikde v slovenskom právnom poriadku nie je použitá vo význame stanovenia lehoty.“ Napriek tomu prvoinštančný súd neuviedol inú konkrétnu právnu teóriu, či rozhodovaciu prax, ktorá by podporila jeho úvahu, ani iný myšlienkový postup, ktorým došiel k prezentovanému záveru. Žalobca mal za to, že bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces, nakoľko v otázke, ktorú považuje za kľúčovú pre výsledok sporu, bol vyslovený právny názor bez akéhokoľvek odôvodnenia, ktorý navyše „odporuje preukázanej súdnej praxi a právnej teórii.“ Prvoinštančný súd vyložil ustanovenie v rozpore so znením ostatných ustanovení a Správneho poriadku. Ak by aj bol akceptovaný názor, že sporné ustanovenie stanovuje lehotu, potom v zmysle na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. V zmysle Správneho poriadku „lehota je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty podanie podá na správnom orgáne uvedenom v alebo ak sa podanie odovzdá na poštovú prepravu.“ Tento výklad sporného ustanovenia používa aj ÚRSO, ktoré ho uvádza v poučení pre výrobcov elektriny, ktoré každoročne zverejňuje na svojom webovom sídle. „Ustanovenie , stanovuje v jednej vete povinnosť tak voči ÚRSO, ktorý je orgánom štátnej správy, ako aj voči žalovanému, ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy. Vzhľadom na to, že lehota uložená týmto ustanovením ("k 15. augustu") sa vzťahuje voči obom subjektom, je dôvodné predpokladať, že posúdenie jej dodržania sa riadi jednotným režimom. Akýkoľvek iný názor treba náležite odôvodniť.“ Pre posúdenie výkladu daného ustanovenia stačí toto porovnať so zvyšnými ustanoveniami predmetného paragrafu, ktoré ako sme uviedli vyššie, stanovujú lehoty za pomoci predložiek „do“. Taktiež treba poukázať na , ktorý dáva jednoznačnú inštrukciu, že k sa subsidiárne použije Správny poriadok. Zdôraznil rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 30. marca 2017, bod. 54.: „Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie preto považoval podanie oznámenia žalovanému za podané v zákonom stanovenej lehote.“ Poukazujeme aj na bod. 51. „Podľa ustálenej súdnej praxe, ak nie je termín určený presne a jasne, musí sa vychádzať z predpokladu, že podanie bolo urobené v lehote, t.j. v prospech žalobcu." Podľa názoru Žalobcu zo sa žiadny iný spôsob počítania lehôt vyvodiť nedá.“ Žalobca v odvolaní uviedol, že už v konaní poukázal na: 1. „gramatický výklad ustanovenia,

2. na výklad ustanovenia v kontexte predmetného paragrafu (kde sú využívané na označenie lehôt predložky "do" a nie "k"), 3. na výklad ustanovenia v kontexte celého (najmä ), 4. na výklad, ktorý každoročne zverejňuje ÚRSO na svojom webovom sídle (a to tak v spornom roku 2014, ako aj naposledy 13.08.2018), 5. na výklad (precízne odôvodnený) viacerých senátov Krajského súdu v Košiciach, ktoré všetky výklady sú v prospech Žalobcu.“ „Naopak, prvoinštančný súd zvolil výklad v rozpore so všetkými vyššie uvedenými, ktorý navyše naprieč celým odôvodnením ťažiskovo opiera o rozhodnutie v dovolacom konaní, ktoré však preň nie je záväzné a navyše jeho použitím je popretá kontradiktórnosť tohto konania, kedy Žalobca nemal možnosť vymedziť Najvyššiemu súdu SR dovolacie dôvody, ktorými bol ten viazaný. Výklad prvoinštančného súdu nie je v rozsudku odôvodnený ani sám osebe, a ani v kontrapozícii k výkladom, s ktorými je v rozpore. Arbitrárnosť výkladu prvoinštančného súdu v tomto konaní je zrejmá aj z toho, že by sa nedala aplikovať voči inému subjektu ako Žalovanému (napr. voči ÚRSO). Na jednej strane Žalobca zdieľa názor prvoinštančného súdu, že nemožno povinnosť danú jednou a tou istou vetou zákona vykladať odlišne podľa toho, kto je na strane Žalovaného. Na strane druhej Žalobca poukazuje na fakt, že výklad povinnosti voči ÚRSO je nesporný, a teda, ak by aj výklad toho istého ustanovenia voči Žalovanému mal byť nejednoznačný, logicky je potrebné sa prikloniť k výkladu, ktorý nie je v rozpore s tým, čo je jednoznačné. Dá sa povedať, že rovnaký záver nakoniec urobil aj KS KE v podobe vyššie citovaných bodov, pričom tento aj riadne odôvodnil konkrétnou súdnou praxou a právnou teóriou. Napriek tomu, že odoslanie oznámenia v zmysle dňa 14.08.2014 bolo riadne preukázané a medzi stranami nesporné, prvoinštančný súd sa vyhol dôslednému prieskumu daného ustanovenia.“

26. V odvolaní žalobca uviedol, že záver vyjadrený v napadnutom rozsudku podľa žalobcu neobstojí aj z ďalšieho dôvodu: „Na str. 23 ods. 38. rozsudku súd v rámci argumentácie hovorí o „strate práva na podporu podľa , pre rok 2015.“ Na str. 26 ods. 41. rozsudku bolo uvedené: „Na základe toho uvedené právo na podporu žalobcovi pre rok 2015 v dôsledku nastúpenia účinkov úpravy podľa nesvedčí.“ Žalobca v tejto súvislosti zdôrazňuje, že sankcia daná znie: Výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý nesplní povinnosti podľa odseku 2, si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa odseku 1 písm. b) a c) na nasledujúci kalendárny rok. Je diametrálny rozdiel medzi konštatovaním, že zaniklo právo a medzi konštatovaním, že právo nezaniklo, trvá, akurát existuje zákonná prekážka, ktorá bráni jeho uplatneniu. Prvoinštančný súd v odôvodnení Rozsudku vyslovil, že Žalobca stratil právo na podporu pre rok 2015; čo však nevyplýva zo žiadneho zákona. Explicitne to uviedol aj Ústavný súd v Plenárnom náleze . V predmetnom konaní Ústavný súd SR, ako sme uviedli vyššie, skúmal súlad s tzv. sankčného ustanovenia ( . Ústavný súd SR si dal záležať, aby explicitne uviedol: „Pre úplnosť ešte ústavný súd podotýka, že ustanovenia nemajú bezprostrednú väzbu na prvú vetu , podľa ktorej sa podpora podľa odseku 1 písm. b), c) a d) vzťahuje na zariadenia výrobcu elektriny po dobu 15 rokov od času uvedenia zariadenia do prevádzky alebo od roku rekonštrukcie alebo modernizácie technologickej časti zariadenia výrobcu elektriny, na ktoré upozorňuje skupina poslancov vo svojom návrhu. Právne účinky uplatnenia sankčného mechanizmu ustanoveného v z dôvodu nesplnenia povinností ustanovených v tohto zákona sa vzťahuje totiž len na príslušný kalendárny rok, pričom nárok ustanovený v prvej vete (v ďalších kalendárnych rokoch) tým nie je dotknutý (str. 29 )“ Žalobca sa v tomto spore domáha práve zákonného nároku podľa prvej vety (konkrétne podľa , a ) a žalovaný vo svojej obrane tvrdí, že nárok nemožno uplatniť pre existenciu zákonnej prekážky (tj. sankčného mechanizmu spojeného s nesplnením Notifikačnej povinnosti). Ústavný súd v Plenárnom Náleze skonštatoval, že žalobca nárok má a nárok žalobcovi nikdy nezanikol. Avšak, pre zákonnú prekážku podľa ho nebolo možné uplatniť na nasledovný kalendárny rok (zákonná prekážka by však prirodzene existovala len za predpokladu, že by sa ustálilo, že skutočne došlo k porušeniu notifikačnej povinnosti žalobcu, pričom žalobca tvrdí, že notifikačnú povinnosť splnil odoslaním oznámenia dňa 14.08.2014, a teda v tomto prípade zákonná prekážka nikdy ani neexistovala).

27. V odvolaní žalobca uviedol, že vzhľadom na to, „že s účinnosťou od 01.01.2019 nie je súčasťou sankčné ustanovenie v znení účinnom 14.08.2014, nie je k dnešnému dňu v prítomná zákonná prekážka, ktorá by bránila uplatneniu nároku (respektíve nepriznaniu

nároku, ak už bol uplatnený), a to ani v prípade, že by povinné subjekty Notifikačnú povinnosť nesplnili, resp. nesplnili riadne a včas. Vzhľadom na to zdôrazňujeme, že Ústavný súd SR vyslovil, že nárok na podporu Žalobcu ako taký nikdy nezanikol, je mimoriadne dôležité v kontexte tohto sporu správne vyložiť ustanovenie prvej vety účinného od 01.01.2019.“ Podľa žalobcu ústavne konformným výkladom prechodného ustanovenia možno dospieť k tomu, že ak aj existovala zákonná prekážka na vyplatenie žalobcovho nároku, „tak od 01.01.2019 odpadla, a teda niet zákonnej opory na nepriznanie podpory, na ktorú vznikol Žalobcovi zákonný nárok podľa , priznaný rozhodnutím ÚRSO č. 0394/2014/E-OZ zo dňa 07.10.2013. V zmysle prechodného ustanovenia prvej vety „Ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 2019“. Súčasťou s účinnosťou od 01.01.2019 niet takého ustanovenia, ktoré by bránilo vyplateniu podpory za rok 2015 Žalobcovi; naopak, súčasťou sú naďalej ustanovenia a , ktoré zachovávajú právo na podporu po dobu 15 rokov. Ak súd uváži, že je prípustný iný výklad prechodného ustanovenia prvej vety , potom toto ustanovenie trpí vážnou nejednoznačnosťou, viacvýznamovosťou a takto koncipovaná norma preto nie je v súlade s princípom právnej istoty a čl. I. SR. Na túto vadu prechodného ustanovenia sa vzťahuje rovnaká judikatúra, ako sme uviedli pri argumentácii o nesúlade ustanovenia o Notifikačnej povinnosti.“

28. Žalobca namietal v odvolaní, že okresný súd nesprávnym procesným postupom mu znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva a žiadal, „aby odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie tak, že Žalovaného zaviaže na zaplatenie sumy 143.075,83 Eur, ako aj úroku z omeškania zo sumy 143.075,83 Eur vo výške 9% ročne, od podania žaloby do zaplatenia, a na nahradenie trov konania“ a tiež, aby „odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie tak, že Žalovaného zaviaže na zaplatenie sumy 143.075,83 Eur, ako aj úroku z omeškania zo sumy 143.075,83 Eur vo výške 9% ročne, od podania žaloby do zaplatenia, a na nahradenie trov konania Žalobcu.“

29. K doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný (č.l. 494 spisu v rozsiahlom podaní). Žalovaný vo svojom vyjadrení citoval rozhodujúcu právnu úpravu a zároveň konštatoval, že základnou spornou skutočnosťou medzi žalobcom a žalovaným bolo vyhodnotenie splnenia, resp. nesplnenia oznamovacej povinnosti stanovenej žalobcovi v ust. Zákona . Žalovaný je presvedčený, že z výsledkov dokazovania jednoznačne vyplynulo, že žalobca si svoju oznamovaciu povinnosť v roku 2014, pre podporu na kalendárny rok 2015 nesplnil. Žalovaný pritom poukázal na sankciu vyplývajúcu z Zákona . Uvedenú povinnosť mal žalobca stanovenú ku dňu 15. augusta 2014. Z vykonaného dokazovania bolo zrejmé, že žalobca doručil oznámenie o uplatnení podpory žalovanému až dňa 18.8.2014, t.j. že zákonnú lehotu zmeškal. Žalovaný zároveň citoval z odôvodnenia rozsudku okresného súdu, s ktorým sa ako s vecne správnym stotožnil. Podľa žalovaného súd prvej inštancie správne poukázal na skutočnosť, že aj z kontroly, ktorá bola vykonaná zo strany ÚRSO u žalovaného, bolo zistené, že žalobca splnil zákonom stanovené povinnosti až po dátume 15.08., teda oneskorene. Zároveň žalovaný poukázal na Záznam č. 305/2015 o výsledku kontroly zo strany ÚRSO zo dňa 22.12.2017. Skutočnosť, že žalobca si svoju oznamovaciu povinnosť voči žalovanému nesplnil, napokon vyplývala aj zo zoznamu výrobcov, ktorí si nesplnili povinnosti, ktorý zoznam bol uverejnený na webovom sídle ÚRSO dňa 09.02.2015, kde v bode 96 je jednoznačne uvedené, že žalobca si túto povinnosť voči žalovanému nesplnil. Argumentácia žalobcu pri uplatnenom nároku nie je správna, s čím sa vo svojej rozhodovacej činnosti vysporiadal aj Ústavný súd Slovenskej republiky a Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorí danú lehotu posúdili jednoznačne ako hmotnoprávnu. Pokiaľ žalobca poukazoval na gramatický výklad Zákona , tak podľa žalovaného z gramatického a logického výkladu vyplýva presný opak - výrobca elektriny je povinný oznámiť potrebné údaje k presne určenému dňu. Žalobca v podanom odvolaní poukazuje na informáciu zverejnenú na webovej stránke ÚRSO, z ktorej je zrejmé, že malo postačovať, ak výrobca doručí oznámenie o uplatnení podpory vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny na nasledujúci rok, najneskôr dňa 15. augusta kalendárneho roku. V zmysle názoru ÚRSO, oznámenie stačí odovzdať dňa 15. augusta na poštovú prepravu. Žalovaný však zastáva názor, že uvedené tvrdenie ÚRSO nie je správne, má za to, že ide o hmotnoprávnu lehotu, preto najneskôr v posledný deň hmotnoprávnej lehoty sa musel dostať úkon do dispozície a sféry poznania adresáta. K tvrdeniam žalobcu o tom, že povinnosť oznámenia k dátumu 15. augusta, ako lehoty procesno-právnej, s poukázaním na Zákona , žalovaný nesúhlasil, zdôraznil, že žalovaný je prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, je teda subjektom súkromného práva o splnení podmienok uplatnenia podpory, nerozhoduje v správnom konaní, t.j. citované ustanovenie Správneho poriadku sa naň nemôže vzťahovať. Vo vzťahu k aplikácii §

17 ods. 1 Zákona , v nadväznosti na Správneho poriadku, považoval žalovaný uvedenú aplikáciu za nesprávnu. K poukazu žalobcu na rozhodnutie Okresného súdu Košice I a následne Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 30.03.2017 uviedol, že tento rozsudok bol zrušený Nálezom Ústavného súdu SR č.k. -65 zo dňa 31. januára 2019 a následne citoval z uvedeného rozhodnutia Ústavného súdu SR. Zároveň poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 27.08.2019 a jeho závery a konštatoval, že i okresný súd vo svojom napadnutom rozsudku citoval z uvedeného rozhodnutia najvyššieho súdu. Dôležité pre žalovaného pri tom bolo konštatovanie okresného súdu pri interpretácii Zákona , v zmysle ktorého konštatovania vyhodnotil okresný súd spornú lehotu ako hmotnoprávnu. Následne žalovaný citoval z rozhodnutia okresného súdu a poukázal i na rozhodnutie Okresného súdu Žilina sp.zn. zo dňa 9.11.2018, kde v súvisiacom sporovom konaní bol ako vecne správny potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp.zn. zo dňa 23. októbra 2019 rozsudok okresného súdu, ktorým bola žaloba žalobcu zamietnutá. Zdôraznil, že skutkový stav a právna kvalifikácia v spore vedenom krajským súdom pod sp. zn. sú obdobné ako v prejednávanej veci. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správne rozhodnutie potvrdil.

30. Vyjadrenie žalovaného bolo doručené na vyjadrenie žalobcovi. Žalobca vo svojom vyjadrení (č.l. 534 spisu) uviedol, že žalovaný neuviedol novú argumentáciu nad rámec argumentácie použitej v doterajšom konaní. Žalobca zdôraznil, že v priebehu celého konania žalovaný, ani prvoinštančný súd nevyvrátili jeho tvrdenie, že „v právnom poriadku SR neexistuje žiadne také ustanovenie, ktoré s predložkou „k“ spája určenie lehoty.” Ak žalovaný spochybňoval rozhodnutia Okresného a Krajského súdu v Košiciach, tak žalobca zotrval na svojej argumentácii. Zotrval na argumentácii, že medzi dvoma súkromno-právnymi subjektmi môže dôjsť k splneniu lehoty odovzdaním zásielky na poštovú prepravu. Poukázal na o ochrane spotrebiteľa, citoval právnu úpravu zákona o energetike a zároveň zdôraznil, že netreba hľadať alternatívne výklady, nakoľko jednoznačne v odkazuje na správny poriadok, ktorý stanovuje, že lehota je zachovaná, ak sa podanie odovzdá na poštovú prepravu najneskôr v posledný deň lehoty. Žalobca v žalobnom návrhu znázornil, akú škodu utrpel za sporný rok 2015. Popísal mechanizmus, ktorým žalovaný dostával a dostáva prostriedky na výplatu podpory v podobe poplatku od konečných odberateľov elektriny. Žalobca vníma konanie žalovaného ako účelový spor, ktorý je vyvolaný špekulatívnym výkladom predmetného zákona, ktorý zjavne zneužíva právo. Žalobca považuje závery košických súdov, citované v odvolaní, za správne vzhľadom na okolnosti týchto sporov a ich ekonomický dopad na jednotlivých účastníkov. Žalovaný vyzbieral peniaze od odberateľov a tieto neprerozdelil, ale si ich ponechal. Žalovaný na to, aby mal finančné zdroje na vyplácanie podpory, odberateľom elektriny účtuje tzv. TPS tarifu. Tarifu TPS určuje ÚRSO na základe toho, koľko výrobcov elektriny si bude uplatňovať nárok na podporu. Žalobca si voči ÚRSO notifikačnú povinnosť nesporne splnil. Žalobca uviedol, že ...„a contrario, v prípade, že poplatok TPS vybraný od odberateľov prevyšuje potrebu krytia podpory, potom z toho má Žalovaný finančný benefit, nakoľko je to on, u koho sú alokované prostriedky z platieb TPS od konečných odberateľov. Žalovaný získal majetkový prospech tým, že prostriedky určené pre Žalobcu, Žalobcovi nevyplatil, naďalej s nimi disponuje. Nemôže požívať právnu ochranu také konanie, kedy sa v záujme ponechania si vyzbieraných zdrojov z TPS tarify hľadá arbitrárny dôvod tieto prostriedky nevyplatiť, založený na vytvorení „predložkového sporu.“ Žalobca tiež uviedol vo svojom vyjadrení, že ...„ÚRSO vyhodnotil, že Žalobca si túto povinnosť splnil, a teda tarifu TPS vyrátal s vedomím, že sa bude redistribuovať aj k žalovanému. Zároveň žalovaný vyhodnotil, že Žalobca si túto povinnosť nesplnil, a teda prostriedky vyzbierané z tarify TPS žalovaný žalobcovi nevyplatí. Nevyplatenie podpory na báze arbitrárneho posúdenia splnenia notifikačnej povinnosti sa javí ako konanie v rozpore s dobrými mravmi, ktorého výsledkom sa javí byť obohatenie sa žalovaného na úkor žalobcu a odberateľov, ktorí platili TPS tarifu. Celý výklad zákona, podľa ktorého splnenie notifikačnej povinnosti výrobcov závisí len a výlučne od ochoty žalovaného preberať poštu, má výrazné prvky šikanózneho výkonu práva.“

31. K doručenému vyjadreniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že nárok uplatnený žalobcom v celom rozsahu neuznáva a s argumentáciou žalobcu nesúhlasil. Žalovaný sa s rozsudkom súdu prvej inštancie v celom rozsahu stotožnil, pričom zotrváva na svojej doterajšej procesnej obrane. Poukázal pritom najmä na predošlé podanie - vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu zo dňa 31 januára 2020 voči rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. -434 zo dňa 15.11.2019. Pokiaľ žalobca uvádzal, že žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu neuviedol žiadnu novú argumentáciu nad rámec argumentácie použitej v doterajšom konaní, tak žalovaný v predošlom podaní komplexne zhrnul skutkový stav (zistený v priebehu prvostupňového konania) a taktiež jeho právnu kvalifikáciu

v zmysle právnej úpravy platnej a účinnej v rozhodnom období, teda od 01.01.2014 do 31.12.2018 ( v znení jeho novely ). Ako pritom bolo v priebehu prvostupňového konania nepochybne zistené, žalobca Oznámenie o uplatnení podpory (podľa Zákona ) síce odovzdal na poštovú prepravu (a to dňa 14.8.2014), toto oznámenie však bolo doručené žalovanému až dňa 18.8.2014, teda žalobca zákonnú lehotu zmeškal. V tejto súvislosti žalovaný opätovne poukázal aj na dôkazy - Záznam o vykonaní kontroly zo 22.12.2017 str. 6 a zoznam výrobcov, ktorí nesplnili povinnosti, zverejnený na webovej stránke ÚRSO dňa 09.02.2015 por. číslo 96.

32. Žalovaný vo vyjadrení ďalej uviedol, že pokiaľ išlo o požiadavku žalobcu, aby žalovaný, príp. prvoinštančný súd vyvrátil tvrdenie žalobcu o tom, že v právnom poriadku SR neexistuje žiadne ustanovenie, ktoré s predložkou „k“ spája určenie lehoty, takúto požiadavku považoval za nedôvodnú. S týmto sa vysporiadal totožne Okresný súd Žilina napr. v rozsudku sp.zn. zo dňa 9.11.2018, ktorý bol ako vecne správny potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Žiline č.k. zo dňa 23.10.2019. Žalobca v podanej replike poukazoval opätovne na odôvodnenie rozsudkov Okresného sudu Košice I a Krajského súdu v Košiciach, v ktorých uvedené súdy lehotu podľa Zákona vyhodnotili ako lehotu procesnoprávnu. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn. zo dňa 30.3.2017, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice I sp.zn. zo dňa 24.2.2016, bol posúdený ako protiústavný a bol zrušený „Nálezom Ústavného súdu SR č.k. -65 zo dňa 31. januára 2019. Nález Ústavného súdu SR predložil žalovaný spolu s podaním zo dňa 3. mája 2019. Žalobca v podanej Replike ďalej opätovne poukazuje na skutočnosť, že od 01.01.2019 je účinný a č. , ktorými došlo k výraznej zmene právnej úpravy podpory výroby energie/obnoviteľných zdrojov. Žalobca uvádza, že v Zákone po novelizácii sa naďalej nenachádza také ustanovenie stanovujúce lehotu, ktoré by používalo iné slovné spojenie ako „do“, príp. „najneskôr“. Žalovaný k takémuto tvrdeniu žalobcu uviedol, že ho považuje za právne bez významu. Pri aplikácii právnej úpravy na skutkový stav je potrebné vychádzať z časovej pôsobnosti zákona, a teda z právnej úpravy, ktorá bola účinná v rozhodnom období (t.j. v danom prípade v znení jeho novely , ktorá bola účinná od 01.01.2014). Je nepochybné, že v rozhodnom období predpisovalo lehotu. Z rozhodovacej činnosti súdov všetkých inštancií pritom nepochybne vyplýva, že uvedená lehota je hmotnoprávna, pri ktorej platí, že právny úkon sa stáva právne účinným až od momentu, keď je oznámenie reálne doručené adresátovi, teda kedy sa oznámenie už nachádza v dispozičnej sfére jeho poznania. Opätovne poukázal na rozsudok Okresného súdu Žilina sp.zn. zo dňa 9.11.2018, rozsudok Okresného súdu Žilina sp.zn. zo dňa 25.10.2019, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp.zn. zo dňa 23.10.2019, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. zo dňa 27.8.2019 a Nález Ústavného súdu SR č.k. -65 zo dňa 31.1.2019. „Žalobca ďalej pripúšťa argumentáciu žalovaného, podľa ktorej v Zákona je stanovená lehota, avšak nesúhlasí s názorom žalovaného, že nie je prípustný taký výklad, aby medzi dvoma subjektmi súkromného práva došlo k splneniu lehoty odovzdaním zásielky na poštovú prepravu. Žalobca ako príklad uviedol o ochrane spotrebiteľa pri predaji na diaľku ako aj o energetike. Podľa ust. spotrebiteľ je oprávnený aj bez uvedenia dôvodu odstúpiť od zmluvy uzavretej na diaľku alebo od zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho do 14 dní odo dňa (...). Podľa ust. tohto zákona: Lehota na odstúpenie od zmluvy sa považuje za zachovanú, ak oznámenie bolo odoslané predávajúcemu najneskôr v posledný deň lehoty podľa . Ustanovenie menovaného zákona teda priamo, explicitne uvádza, že lehota je zachovaná, aj keď bolo oznámenie o odstúpení od zmluvy odoslané predávajúcemu najneskôr v posledný deň lehoty. Podľa ust. o energetike Odberateľ elektriny (...) je oprávnený bez uvedenia dôvodu odstúpiť od zmluvy (...). Lehota na odstúpenie od zmlúv je zachovaná, ak odberateľ elektriny (...) odošle odstúpenie od zmluvy (...) v posledný deň lehoty podľa odseku 1 písm. e) prvého bodu alebo podľa odseku 20. Ustanovenie menovaného zákona teda priamo, explicitne uvádza, že lehota je zachovaná, aj keď bolo oznámenie o odstúpení od zmluvy odoslané odberateľom elektriny najneskôr v posledný deň lehoty. Naproti tomu, v ustanovení Zákona nie je explicitne uvedené, že lehota je zachovaná, ak je podanie odoslané posledný deň lehoty na poštovú prepravu. Pri ust. je preto potrebné (tak ako to potvrdila aj súdna prax) vychádzať z gramatického a logického výkladu daného ustanovenia. Ako správne poukázal aj súd prvej inštancie, je nepochybné, že žalobca ku dňu 15.augusta 2014 žalovanému uplatnenie podpory neoznámil. Podanie oznámenia na poštovú prepravu pritom nie je možné považovať za oznámenie. Pokiaľ ide o právny názor ÚRSO, podľa ktorého je lehota zachovaná, aj keď bolo oznámenie podané posledný deň lehoty na poštovú

prepravu, takýto názor nie je správny a už vôbec nie je záväzný. Ak teda aj ÚRSO doručenie podania po lehote akceptoval, predmetom tohto konania, základnou spornou otázkou v tomto konaní, je splnenie notifikačnej povinností žalobcu voči žalovanému.“

33. Vo svojom vyjadrení žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu, podľa ktorého pri posúdení povahy lehoty podľa Zákona (hmotnoprávna alebo procesnoprávna) sa aplikuje ust. Zákona , ktorý odkazuje na Správny poriadok, ktorý stanovuje, že lehota je zachovaná, ak sa podanie odovzdá na poštovú prepravu najneskôr v posledný deň lehoty. S uvedeným sa jednoznačne vysporiadal Ústavný súd SR v „Náleze ÚS 491/2018-65 zo dňa 31.1.2019“, ktorý uvádza, že záver všeobecných súdov k právnej povahe lehoty na splnenie oznamovacej povinnosti, opierajúci sa o ods. l Zákona , nereflektuje súkromno-právny charakter vzťahu medzi žalobcom ako výrobcom elektriny a sťažovateľom ako prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy. Ústavný súd SR poukázal aj na ods. l Správneho poriadku, podľa ktorého sa tento zákon vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Pre podrobnejšie odôvodnenie poukázal na predošlé podanie. „Žalobca opätovne poukazuje na to, že ostatnou novelou zákona sa s účinnosťou odo dňa 01.01.2019 odstránila povinnosť výrobcov oznamovať každoročne svoj záujem využívať podporu výrobu elektriny. K uvedenému tvrdeniu si dovoľujeme zopakovať, že ho považujeme za právne bez významu. Účastníci sporu rovnako ako konajúci súd sú pri aplikácii právnej úpravy viazaní výlučne ustanoveniami Zákona v znení účinnom odo dňa 01.01.2014. Záverom sa žalovaný dôrazne ohradzuje voči tvrdeniu žalobcu, podľa ktorého náklady na predpokladanú podporu pre žalobcu (ktoré si uplatňuje čiastočne aj v tomto konaní), boli premietnuté do cenového konania o určenie TPS tarify. Tvrdenie žalobcu o tom, že splnenie oznamovacej povinnosti voči ÚRSO je postačujúce, je právne bez významu, nakoľko ust. predpisuje oznamovaciu povinnosť voči obidvom adresátom, teda jednak voči ÚRSO a jednak voči žalovanému. Pokiaľ žalobca apeluje na spravodlivosť, mal by v prvom rade hodnoverne preukázať splnenie svojich zákonných povinností, a teda splnenie oznamovacej povinnosti podľa ust. Zákona . Keďže však žalobca splnenie oznamovacej povinnosti nepreukázal (resp. v konaní pred súdom prvej inštancie bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že žalobca svoju notifikačnú povinnosť zmeškal), nemohol súd prvej inštancie postupovať inak ako žalobu žalobcu zamietnuť.“

34. K doručenému vyjadreniu žalovaného sa žalobca písomne nevyjadril (doručenka č.l. 557 spisu).

35. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací ( ) postupom v medziach podľa , , bez nariadenia pojednávania s odkazom na a contrario a verejným vyhlásením rozsudku za splnenia podmienok podľa , v spojení s napadnutý rozsudok okresného súdu podľa , potvrdil ako vecne správne rozhodnutie v napadnutých výrokoch II. a III.. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

36. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. -586 zo dňa 15.02.2021, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, podľa vyššie uvedeného uznesenia a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom.

37. Podľa , odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

38. Podľa , odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

39. Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

40. Podľa , Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

41. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalobca vymedzil v odvolaní a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní ( , ), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania žalobcu. Okresný súd vykonal v intenciách návrhov sporových strán dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti napadnutého meritórneho výroku rozsudku okresného súdu, ktorým bola žaloba zamietnutá a vo výroku o trovách konania a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd za aplikácie odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie v spojení so závermi v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. a v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. , pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (, , ), a tým je postačujúce len odkázať cez (do 30.06.2016 išlo o ) na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

42. Odvolací súd uvádza, že v rámci danom odvolaním žalobcu preskúmal postup v prvoinštančnom konaní a odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu, pričom konštatoval, že napadnutý rozsudok i v rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou správne aplikovanou a interpretovanou okresným súdom na zistený skutkový stav, tak ako vyplynul z dokazovania dostatočne vykonaného pre možnosť rozhodnutia vo veci samej. V napadnutom rozsudku pritom okresný súd poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporovej právnej veci, preto nemal priestor odvolací súd pre iný záver, v rámci odvolacieho konania limitovaného rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu, než aby napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam žalobcu, vyjadreným vo včas podanom odvolaní zo dňa 29.11.2019, potvrdil podľa , . Odvolací súd zvýrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. ). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A s. 12, ; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higins c. Francúzsko z 19. februára 1998; pozri Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. -30 zo dňa 26.11.2012). Uvedené kritériá pre dostatočné odôvodnenie napadnutý rozsudok okresného súdu splnil a aj z tohto dôvodu je dostatočný poukaz na jeho dôvody.

43. Za aplikácie odvolací súd len na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie považuje za potrebné uviesť nasledovné.

44. Z obsahu podaného odvolania vyplýva, že ťažiskové odvolacie dôvody, ktorými sa odvolací súd mohol zaoberať, spočívali v rovine právneho posúdenia veci, pričom žalobca mal odlišné nazeranie na právne hodnotenie skutkového stavu zisteného pred súdom prvej inštancie, než ktoré tvorilo základ meritórneho rozhodnutia. Okresný súd sa pritom zaoberal a dal relevantnú odpoveď na všetky skutkové a právne otázky potrebné pre rozhodnutie vo veci samej. Cez odvolacie dôvody žalobcu nemal odvolací

súd priestor pre iné hodnotenie veci, než ktoré vykonal okresný súd, pričom neboli zistené dôvody pre zmenu či zrušenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

45. K námietke žalobcu o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd dopĺňa, že pod vecou je potrebné rozumieť predmet konania a s ním súvisiace prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu alebo aplikoval nesprávnu právnu normu alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval. V danom prípade však napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie nevychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Okresný súd vo vzťahu k posúdeniu uplatneného nároku žalobcu správne aplikoval a interpretoval právne normy, citované v odôvodnení napadnutého rozsudku, a pokiaľ dospel k záveru o (ne)dôvodnosti žaloby, tak odvolací súd sa s týmito závermi a dôvodmi prijatia týchto záverov, tak ako dostatočne vysvetlil okresný súd v napadnutom rozsudku, stotožnil. V konečnom dôsledku teda žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno o tom, že mu vznikol nárok na zaplatenie podpory - doplatku za rok 2015 a že tento nárok ku dňu rozhodovania vo veci samej existuje. Z tohto relevantného záveru potom okresný súd vecne správne rozhodol, ak žalobe žalobcu nevyhovel a odvolací súd predmetné rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil za aplikácie , . Pre úplnosť a aj vo všeobecnej rovine považuje odvolací súd za vhodné k otázke dôkazného bremena uviesť, že nepochybne dôkazné bremeno v danom sporovom konaní bolo primárne na strane žalobcu. Procesno-právnym následkom (ne)unesenia dôkazného bremena sporovej strany je jej (ne)úspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúce k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze buď v dôsledku absencie dôkazov ako takej (napr. neexistencia, strata, zničenie listín, úmrtie svedka) alebo v dôsledku ich neoznačenia, nedoloženia sporovou stranou, dopad, neúspech sa pričíta tej strane sporu, na ktorej leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno. Zodpovednosť za preukázanie skutočností, ktoré musí sporová strana preukázať, zásadne určuje hmotno-právna norma, ktorá je na sporový vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorá zo sporových strán je povinná stanovený okruh skutočností preukázať (k tomu obdobne uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 23. mája 2012). Uvedené rovnako platí i v prípade, že dôkazy nie sú produkované v predpísanom procesnom štádiu prvoinštančného konania.

46. Odvolací súd dodáva, že každý, kto sa domáha svojho nároku na súde v civilnom sporovom konaní, si musí byť vedomý, že súd rozhoduje na základe skutkového stavu veci, tak ako vyplynie z vykonaného dokazovania ( , ), pričom právo na prístup k súdu, právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s právom na úspech v konaní.

47. Z obsahu spisu bol zrejmé, že žalobca žalobou uplatňoval ako výrobca elektriny s právom na podporu v zmysle , zákonný nárok na doplatok s odôvodnením, že si splnil všetky povinnosti vyplývajúce zo zákonnej úpravy. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na bod 22. a nasl. napadnutého rozsudku okresného súdu. Zo žaloby napokon vyplýva, že žalobca si nároky z podpory výroby elektriny z uplatnil za celý kalendárny rok 2015.

48. V podanom odvolaní žalobca vyčítal okresnému súdu, že „pri výklade ustanovenia o Notifikačnej povinnosti postupoval v rozpore:

- s gramatickým výkladom ustanovenia,

- s kontextom znenia paragrafu, v ktorom sa ustanovenie nachádza (kde sú využívané na označenie lehôt predložky „do“ a nie „k“),

- s kontextom celého Zákona o PÓZE (najmä § 17),

- s výkladmi (precízne odôvodnenými) viacerých senátov Krajského súdu v Košiciach (vyjadrenými v rozsudkoch sp.zn. , a ),

- s výkladom, ktorý každoročne zverejňuje ÚRSO ako garant zákona a zároveň ústredný orgán štátnej správy na úseku energetiky (a to tak v spornom roku 2014, ako aj naposledy 13.08.2018). Napriek tomu, že ustanovenie o Notifikačnej povinnosti má tri okruhy adresátov - výrobcov elektriny, distribútorov elektriny a ÚRSO, z ktorých každý vykladá ustanovenie o Notifikačnej povinnosti diametrálne odlišne, súd na túto nejednoznačnosť normy dostatočne nereflektoval a priklonil sa k právnemu názoru žalovaného, pričom tento príklon ťažiskovo odôvodňoval názorom Najvyššieho súdu SR vyjadreným v dovolacom konaní v inej veci. Žalobca má za to, že záver prvoinštančného

súdu o povahe Notifikačnej povinnosti vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.“ Citoval v odvolaní posledné dve vety na str. 16, odsek 37., jeho poslednú vetu napadnutého rozsudku, str. 25 poslednú vetu a zároveň poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. , pričom uviedol, že okresný súd v prejednávanej veci týmto rozhodnutím viazaný nebol. „Prvoinštančný súd tým, že naprieč celým odôvodnením Rozsudku odkazoval na dovolacie rozhodnutie sp. zn. , nesprávnym procesným postupom znemožnil Žalobcovi ako procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Prvoinštančný súd nebol viazaný rozhodnutím sp. zn. a mal vychádzať z argumentácie a skutkového stavu v tomto konaní prioritne pred odkazom na dovolacie konanie v inej veci.“ V súvislosti s takto sformulovanou argumentáciou žalobcu sa oboznámil odvolací súd s odôvodnením napadnutého rozsudku okresného súdu. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu pritom z bodu 35. vyplýva, že okresný súd uviedol: „Už v rámci konštatovania podľa súd na pojednávaní dňa 23.7.2018 uviedol, že úprava je konajúcim súdom považovaná za úpravu lehoty na splnenie oznamovacej povinnosti. Na tomto konštatovaní súd zotrval až k momentu meritórneho rozhodnutia a jeho meritórne rozhodnutie z takéhoto záveru vychádza. S argumentáciou žalobcu zdôrazňujúcou zákonodarcom použitú formuláciu v úprave podľa „k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok“ a na to sa viažuci záver žalobcu, že sa v danom prípade o úpravu lehoty nejedná, ale že ide o stanovenie času, ku ktorému má žalobca svoju povinnosť splniť, resp. že je to povinnosť nahlásiť k 15.8. stav a spraviť kvalifikovaný odhad predpokladanej výroby elektriny, sa súd nestotožnil. Napriek obsahu označenej časti právnej úpravy s použitím predložky „k“ a nie predložky „do“ konajúci súd uvádza, že záver o tom, že v je upravená lehota na splnenie oznamovacej povinnosti, použitie samotnej predložky „k“ nevylučuje a túto úpravu použitie spojky „k“ nečiní ani nejasnou alebo viacvýznamovou. Na podporu týchto záverov súd poukazuje ťažiskovo na uznesenie NS SR sp.zn. zo dňa 27.8.2019, v ktorom dovolací súd na viacerých miestach odôvodnenia (napríklad bod 49., ale najmä bod 52. odôvodnenia) vo vzťahu k úprave podľa vychádzal z konštatovania, že ide o úpravu lehoty a vecne sa zaoberal samotnou povahou tejto lehoty (čo bolo i ťažiskom uvedeného dovolacieho konania). V tejto súvislosti súd podotýka, že pokiaľ by dovolací Najvyšší súd SR nepovažoval úpravu podľa za úpravu lehoty ako takej, teda lehoty na splnenie zákonom uloženej oznamovacej povinnosti výrobcovi elektriny z obnoviteľných zdrojov, nepristúpil by k posudzovaniu vymedzenej dovolacej otázky, ktorej ťažisko bolo v ustálení povahy predmetnej lehoty, teda či sa jedná o lehotu hmotnoprávnu alebo procesno-právnu.

36. Po ustálení záveru konajúceho súdu, podľa ktorého úprava vymedzuje lehotu na splnenie zákonnej oznamovacej povinnosti pre výrobcu elektriny z obnoviteľného zdroja, pričom včasným splnením tejto oznamovacej povinnosti je jej splnenie k 15. augustu (v pomeroch prejednávanej veci išlo o časový údaj k 15.8.2014), vyhodnocoval súd, či táto oznamovacia povinnosť dopadala aj na žalobcu ako na prevádzkovateľa zariadenia na výrobu elektriny z obnoviteľného zdroja v zariadení - vo fotovoltaickej elektrárni Solárny park Lišov, ktoré zariadenie bolo do prevádzky uvedené dňa 28.10.2010, ako vyplýva z rozhodnutia ÚRSO č. 0394/2014/E-OZ zo dňa 7.10.2013 (č.l. 19 a nasledujúce), všetko v nadväznosti na úpravu podľa , podľa ktorej: Podmienky podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014, zostávajú zachované podľa doterajších predpisov. Zároveň súd v tejto časti vychádza zo zohľadnenia skutočnosti, že úprava podľa vymedzuje taxatívnym výpočtom zákonné povinnosti výrobcu elektriny s právom na podporu, a teda nadväzuje na vymedzenie predmetu úpravy podľa v ustanovení , kde tento právny predpis okrem práv a povinností výrobcov elektriny rozlišuje z hľadiska predmetu úpravy i úpravu spôsobu a podmienok podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou a biometánu. V nadväznosti na toto legislatívne rozlíšenie spôsobu podpory a podmienok podpory výroby na jednej strane a práv a povinností výrobcov na druhej strane, vykladal súd intertemporálne ustanovenie , ktoré ustanovenie bolo do účinnou od 1.1.2014 (teda pred relevantným momentom 15.8.2014 a pred 1.1.2015 vo väzbe na úpravu a vzhľadom na žalobcom vymedzený predmet konania, ktorým bol nárok skutkovo sa viažuci k obdobiu roka 2015).“ Z uvedených častí napadnutého rozsudku okresného súdu vyplýva, že okresný súd uviedol, „Na podporu týchto záverov súd poukazuje ťažiskovo na uznesenie NS SR sp.zn. zo dňa 27.8.2019“, ktoré uvedenie nenašlo odzrkadlenie

v odvolaní žalobcu. V tejto rovine sa žiada dodať, že nešlo síce o rozhodnutie dovolacieho súdu v dovolacom konaní v tejto prejednávanej veci, avšak po tom, čo okresný súd vyhodnotil skutkový a právny stav ním prejednávanej veci, prijal vlastné závery, a ak pri týchto si osvojil i niektoré závery najvyššieho súdu, čo by dovolacieho, tak odvolací súd z takéhoto postupu nevidel priestor pre závery uvádzané žalobcom v odvolaní a už vôbec nie, že by takýmto postupom okresný súd porušil práva žalobcu na spravodlivý proces, navyše, ak sám žalobca dôvodnosť ním uplatňovaného nároku opieral o rozhodnutia „s výkladmi (precízne odôvodnenými) viacerých senátov Krajského súdu v Košiciach (vyjadrenými v rozsudkoch , a )“, teda súdov nižšieho stupňa ako je Najvyšší súd SR. Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. , a , ). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (, m. m. , , ). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. , ) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. -25). Vo vzťahu k týmto záverom odvolací súd pre komplexnosť posúdenia uvádza, že pokiaľ sa žalobca v odvolaní dožadoval aplikácie záverov vyjadrených v rozhodnutiach „Krajského súdu Košiciach (vyjadrenými v rozsudkoch , a )“, tak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach pod sp.zn. zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie rozhodnutím sp.zn. zo dňa 20. novembra 2019, rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutím pod sp.zn. zo dňa 20. novembra 2019, rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn. zrušil Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodnutím sp.zn. a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

49. Vo vzťahu odvolacej argumentácii žalobcu a jeho námietkam, že okresný súd postupoval nesprávne a porušil jeho procesné práva, ak sa nezaoberal „výkladom, ktorý každoročne zverejňuje ÚRSO ako garant zákona a zároveň ústredný orgán štátnej správy na úseku energetiky (a to tak v spornom roku 2014, ako aj naposledy 13.08.2018). Napriek tomu, že ustanovenie o Notifikačnej povinnosti má tri okruhy adresátov - výrobcov elektriny, distribútorov elektriny a ÚRSO, z ktorých každý vykladá ustanovenie o Notifikačnej povinnosti diametrálne odlišne, súd na túto nejednoznačnosť normy dostatočne nereflektoval a priklonil sa k právnemu názoru žalovaného, pričom tento príklon ťažiskovo odôvodňoval názorom Najvyššieho súdu SR vyjadreným v dovolacom konaní v inej veci“, odvolací súd poukazuje na dostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu ako i na to, že vo veci vedenej pred Krajským súdom v Košiciach, na ktorú žalobca poukazoval, Ústavný súd SR vo vzťahu k vyhodnoteniu výkladu stanoviska ÚRSO uviedol, že: ...„ÚRSO nie je ako orgán štátnej správy s pôsobnosťou na úseku regulácie sieťových odvetví kompetentný podávať výklad všeobecne záväzných právnych noriem“ Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 31. januára 2019) a tiež, že ...„Za určitých okolností možno záver všeobecného súdu založený na stotožnení sa s výkladom právnej normy podaným orgánom štátnej správy považovať za ústavne akceptovateľný. Pokiaľ sa však všeobecný súd stotožní so stanoviskom orgánu štátnej správy, ktoré nie je vôbec odôvodnené, vzdáva sa svojho postavenia orgánu verejnej moci, ktorý je povolaný zákony nielen aplikovať, ale ich aj (ústavne-konformným spôsobom) vykladať“ (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 31. januára 2019). Ak potom žalobca v odvolaní uviedol, že ...„Najvyšší súd SR teda nemohol brať do úvahy právny názor Žalobcu, dokonca ani kedy sa s ním stotožňoval, pretože bol viazaný dovolacími dôvodmi, na ktorých vymedzenie nemal Žalobca vplyv. Prvoinštančný súd tým, že naprieč celým odôvodnením Rozsudku odkazoval na dovolacie rozhodnutie sp. zn. , nesprávnym procesným postupom znemožnil Žalobcovi ako procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Prvoinštančný

súd nebol viazaný rozhodnutím sp. zn. a mal vychádzať z argumentácie a skutkového stavu v tomto konaní prioritne pred odkazom na dovolacie konanie v inej veci“, tak potom vzhľadom na celé odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, dôvody rozhodnutia okresného súdu, nebolo možné konštatovať, že by žalobcovi ako procesnej strane bolo znemožnené, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Okresný súd dal odpoveď na všetky žalobcom nastolené relevantné otázky sporu, žalobca v tejto časti odvolania síce zdôraznil, že nebol stranou dovolacieho konania sp.zn. , a že „mal právo, aby sa súd jeho hlavnou právnou argumentáciou primerane zaoberal, najmä aby vyvrátil kategorické tvrdenie žalobcu, predložka „k“ v právnom poriadku SR nikdy nestanovuje lehotu“ a tiež tým, že „predmetné ustanovenie nestanovuje lehotu, ale je vyjadrením času, ku ktorému má úkon zodpovedať skutkovému stavu; ak by aj predmetné ustanovenie určovalo lehotu, potom táto je procesná a nie hmotnoprávna.“ Vzhľadom na uvedené námietky žalobcu v tejto rovine, po oboznámení sa s jeho argumentáciou v relevantnom štádiu konania, vo väzbe na odôvodnenie napadnutého rozsudku je namieste poukázať na celé odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu s dôrazom na odsek 37.. Koncept spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje právo na kontradiktórne konanie, podľa ktorého procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale aj zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené, s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (pozri Nideröst-Huber, citované vyššie, ods. 24; a Milatová, citované vyššie, ods. 59) (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21. marca 2012, sp.zn. ), ktoré postuláty boli v konaní a v rozhodnutí okresného súdu podľa zistení odvolacieho súdu dodržané.

50. Odvolací súd na tomto mieste v rovine vyhodnotenia vyššie uvedeného odvolacieho dôvodu žalobcu, ako i odvolacieho dôvodu pod bodom III. uvádza, že Ústavný súd v Náleze č.k. -148 zo dňa 22. marca 2017 zdôraznil, že súkromnoprávny vzťah medzi výrobcami elektriny z a prevádzkovateľmi regionálnych distribučných sústav v súvislosti s uplatňovaním práva na podporu podľa a nie je oslabený, resp. spochybnený tým, že povinnosti pre výrobcov elektriny z , splnenie ktorých je zákonným predpokladom pre uplatnenie práva na podporu, sú ustanovené priamo zákonom. Zákonná úprava povinností výrobcov elektriny z je totiž prejavom intervencie štátu, ktoré je v odvetví elektroenergetiky, ako to už bolo zdôraznené na inom mieste, žiaduce. Vzhľadom k týmto záverom Ústavného súdu SR, vyplývajúcim z uvedeného nálezu, ktorý vykvalifikoval vzťah medzi žalobcom ako výrobcom elektriny z a žalovaným ako prevádzkovateľom distribučnej sústavy ako súkromnoprávny, potom nemohol byť relevantný odvolací dôvod žalobcu, ktorý sa s odkazom aj k iným rozhodnutiam všeobecných súdov odvolával na aplikáciu „ Zákona POZE“, keďže súkromnoprávnemu vzťahu nemožno priradiť aplikáciu všeobecného predpisu o Správnom konaní. V nadväznosti na uvedené, potom tvrdenia žalobcu o procesnoprávnom charaktere lehoty vyjadrenej v nemohli byť vyhodnotené ako relevantné. Inými slovami súkromnoprávny charakter, ktorý je medzi žalobcom a žalovaným a ktorý vykvalifikoval Ústavný súd SR v Náleze sp.zn. , nedáva priestor aplikácii , a to aplikácii všeobecného predpisu o Správnom konaní a z neho vyplývajúcom procesnoprávnom charaktere lehoty ustanovenej v . Naviac, ak uvádza, že všeobecný predpis o Správnom konaní sa vzťahuje na konanie podľa tohto zákona a konanie je vyjadrené v ako konanie o námietkach. Žalovaný je subjektom so súkromnoprávnym charakterom, t.j. nemá postavenie správneho orgánu, aby sa voči nemu aplikovali predpisy o Správnom konaní. Žalobca nemal relevantný odvolací dôvod, ak požadoval vyhodnotiť ako ustanovenie upravujúce procesnoprávnu lehotu, pretože takýmto spôsobom žalobca potom poprel súkromnoprávny charakter vzťahu medzi žalobcom ako výrobcom elektriny a žalovaným ako prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, na ktorý súkromnoprávny vzťah kládol dôraz práve Ústavný súd SR v Náleze sp.zn. . V zmysle Správneho poriadku sa tento zákon vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo o povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak, s vykvalifikovaním v Správneho poriadku, čo sa rozumie správnym orgánom, ktorý rozsah pôsobnosti vyjadrený v Správneho poriadku vylučuje nazeranie na lehotu v zmysle ako na procesnoprávnu lehotu, s dôrazom na charakter vzťahov medzi žalobcom a žalovaným, ako vzťahov súkromnoprávnych, podľa už aj vyjadreného názoru Ústavného súdu SR v Náleze PL. sp.zn. v spojení s vystupovaním žalovaného ako súkromnoprávneho subjektu - prevádzkovateľa distribučnej sústavy, ktorý nemá postavenie správneho orgánu. Žalobca si uplatnil nárok voči žalovanému ako súkromnoprávnemu

subjektu, nie ako orgánu verejnej správy, ktoré postavenie žalovaný v konečnom dôsledku ani nemá, preto pri uplatnenom nároku na poskytnutie podpory podľa voči žalovanému nie je namieste odkaz na Správny poriadok, ktorý upravuje procesnoprávny charakter lehôt.

51. Je na mieste podľa odvolacieho súdu uviesť, že súd prvej inštancie pri konštatovaní, že upravuje lehotu, a to lehotu hmotnoprávnu, relevantne vychádzal nielen zo záverov Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí sp.zn. , ale v konečnom dôsledku i zo záverov vyjadrených Ústavným súdom SR v Náleze ÚS SR č.k. -148 zo dňa 22. marca 2017 o súkromnoprávnom vzťahu medzi žalobcom a žalovaným ako prevádzkovateľom distribučnej sústavy, čo bolo podstatné a nie stanovisko ÚRSO, ktorý prezentoval záver o tom, že lehota vyplývajúca z je procesnoprávna, ale bez uvedenia, na akom podklade a z akých dôvodov k tomuto záveru dospel. Podľa odvolacieho súdu okresný súd prijal správny právny názor, v dôsledku ktorého názor ÚRSO je preň nezáväzný. V danej veci si žalobca uplatňoval proti žalovanému ako súkromnému subjektu nárok na poskytnutie podpory podľa , preto nemožno akceptovať odkaz žalobcu na iné rozhodnutia súdov, ak poukazovali na procesnoprávny predpis, ktorý upravuje konanie v oblasti verejnej správy, ktorý odkaz zo strany žalobcu nie je akceptovateľný vzhľadom aj k Nálezu Ústavného súdu SR č.k. -148 zo dňa 22. marca 2017. V predmetnom náleze Ústavný súd SR zdôraznil, že sankčný mechanizmus ustanovený v o podpore , spočívajúci v nemožnosti výrobcov elektriny uplatniť si právo na podporu, treba odlíšiť od mechanizmu zániku práva na podporu, ktorý je špecificky upravený v , a ; tento mechanizmus sa uplatní ex lege za predpokladu splnenia tam ustanovených podmienok a výrobcovi elektriny bráni v ďalšom uplatňovaní podpory podľa príslušných ustanovení a síce predmetu konania, resp. povahy nároku, ktorý si žalobca ako výrobca elektriny s právom na podporu uplatnil. Pokiaľ prevádzkovateľ distribučnej sústavy pristúpi k uplatneniu sankčného mechanizmu podľa , tak výrobcovi elektriny s právom na podporu neumožní úspešne si uplatniť nárok na poskytnutie podpory podľa na nasledujúci rok, pričom zároveň výrobcu elektriny s právom na podporu de facto „zbaví“ nároku na podporu na príslušný kalendárny rok, ale bez toho, aby to malo vplyv aj na existenciu samotného práva na podporu (Nález ÚS SR č.k. -65 zo dňa 31. januára 2019).

52. Okresný súd v odseku 37. odôvodnenia svojho rozhodnutia preto správne právne vyhodnotil, posúdil, ak mal za to, že v tomto ustanovení je vyjadrená lehota 15.08., ktorá je lehotou hmotnoprávnou, pri ktorej platí, že je zachovaná vtedy, ak právna skutočnosť nastane najneskôr v posledný deň hmotnoprávnej lehoty, a to spôsobom, že jednostranný právny úkon notifikačnej povinnosti sa dostane do sféry dispozície a poznania adresáta, t.j. žalovaného, keď pri charaktere hmotnoprávnej lehoty nie je postačujúce, tak ako sa bránil žalobca, splnenie si tejto notifikačnej povinnosti odovzdaním na poštovú prepravu, ako je tomu u lehôt procesných, čo nie je lehota vyjadrená v . Pre splnenie si notifikačnej povinnosti bolo potrebné jej doručenie najneskôr do 15.08.2014 žalovanému ako prevádzkovateľovi distribučnej sústavy. Krajský súd nesúhlasí s odvolacími dôvodmi žalobcu, ktorými vyvodzoval žalobca, že ak vôbec v ustanovení ide o lehotu, tak sa má za to, že predložka „k“ má viesť k charakteru lehoty ako procesnoprávnej. Výklad tohto zákonného ustanovenia uskutočnený okresným súdom a následne vo vyvolanom odvolacom konaní krajským súdom bol ústavne súladný, ak spôsob interpretácie nebol daný v rozpore s SR, a to s prihliadnutím nielen na Nález Ústavného súdu SR č.k. -148 zo dňa 22. marca 2017, ale v spojení aj s Nálezom Ústavného súdu SR č.k. -65 zo dňa 31. januára 2019. Krajský súd má za to, že nie je možné predložku „k“ vykladať tak, že táto predurčuje procesnoprávny charakter lehoty, keďže takýto výklad, resp. interpretácia právnej normy podaná žalobcom nie je ústavne súladná s dôrazom na charakter vzťahu žalobcu a žalovaného, ktorý je súkromnoprávny a pre aplikáciu procesnoprávneho predpisu, a to Správneho poriadku, pre tvrdený procesnoprávny charakter lehoty niet zákonného priestoru vzhľadom na rozsah pôsobnosti Správneho poriadku vyjadrený v , ak toto konanie nie je konaním v oblasti verejnej správy, ale je konaním jedného subjektu súkromného práva, a to žalobcu voči druhému subjektu súkromného práva pri uplatňovaní nárokov, ktoré sú vyjadrené zákonnou úpravou, a to . Podľa krajského súdu nie je relevantný ani odvolací dôvod žalobcu v tom, že predložka „k“ sa nespája s určením lehoty, keďže takéto spojenie s určením

lehoty má mať len predložka „do“. Tieto odvolacie dôvody žalobcu nemajú svoje právne opodstatnenie, pretože ak by s predložkou „k“ podľa názoru žalobcu nebola spojená lehota, tak potom by nemohol nastať ani sankčný mechanizmus vyjadrený v , ktorý je spojený s nesplnením povinnosti v odseku 2 a ktoré splnenie sa vyžaduje práve v lehote určenej .

53. K vecne správnym záverom okresného súdu a následne krajského súdu v tom, že v je upravená lehota, a to lehota hmotnoprávna na splnenie povinnosti žalobcu voči žalovanému k 15.08., pristupujú aj závery Ústavného súdu SR v Náleze -65 zo dňa 31. januára 2019, ktorým nálezom bol zrušený rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 30. marca 2017 a vec vrátená Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie, na ktoré rozhodnutie poukazoval žalobca v tvrdení, že ak v je upravená lehota, tak potom ide o lehotu procesnoprávnu. Aj v predmetnom konaní, ku ktorému sa vyjadroval v danom náleze Ústavný súd Slovenskej republiky, bolo rozhodovanie o otázke, či výrobca elektriny s právom na podporu splnil riadne a včas oznamovaciu povinnosť voči prevádzkovateľovi distribučnej sústavy podľa , so zodpovedaním ktorej otázky súvisel vznik, resp. zánik nároku výrobcu elektriny na vyplatenie podpory za elektrinu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov energie. Ústavný súd SR uviedol, že vychádzal zo záverov vyslovených v Náleze sp. zn. z 22. marca 2017 s tým, že závery obsiahnuté v tomto Náleze z 22. marca 2017 mali zásadný význam pre sformulovanie záverov vo veci sťažovateľky, ktorou bol prevádzkovateľ distribučnej sústavy. Ústavný súd SR vychádzajúc zo záverov vyslovených v Náleze sp. zn. z 22. marca 2017 vyslovil, že z ústavného hľadiska je neudržateľný právny záver vyslovený v napadnutých rozhodnutiach okresného a krajského súdu o procesnoprávnom charaktere lehoty ustanovenej v vyvodený len z odkazu na použitie Správneho poriadku (obsiahnutého v zákona o ), t.j. právneho predpisu verejnoprávneho charakteru. Ďalej Ústavný súd SR uviedol, že na tomto závere nič nemôže zmeniť skutočnosť, že okresný súd a krajský súd opreli svoj záver aj o stanovisko ÚRSO, podľa ktorého má sporná lehota procesnoprávny charakter. Ďalej ústavný súd uviedol, že ak v predmetnej veci žalobkyňa uplatňovala proti sťažovateľke ako súkromnému subjektu a nie orgánu verejnej správy (k tomu aj závery obsiahnuté v Náleze sp. zn. z 22. marca 2017) svoj nárok na poskytnutie podpory podľa zákona o , nemožno považovať odkaz všeobecných súdov na procesnoprávny predpis upravujúci konanie v oblasti verejnej správy z ústavného hľadiska za akceptovateľný.

54. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené, teda pri uvedenom nazeraní a výklade akcentuje, že toto zákonné ustanovenie bolo okresným súdom interpretované v súlade s SR, v súlade so zmyslom a účelom právnej normy, t.j. , s dôrazom na charakter súkromnoprávneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným a s dôrazom na , ktorý sankčný mechanizmus môže nastúpiť v prípade, ak žalobca nesplnil povinnosti v lehote určenej , ktorá lehota je lehotou hmotnoprávnou, t.j. že k 15.08. splnenie si notifikačnej povinnosti musí byť najneskôr 15.08. doručené prevádzkovateľovi distribučnej sústavy.

55. K výkladu okresným súdom a následne vo vyvolanom odvolacom konaní aj krajským súdom, ktorý sa stotožnil so záverom okresného súdu, je potrebné poukázať aj na ustálenú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, z ktorej vyplýva, že výklad právnej normy je potrebné uskutočňovať v súlade so zmyslom a účelom tejto právnej normy, a k takémuto výkladu zo strany okresného súdu napadnutým rozsudkom došlo a súčasne aj krajským súdom v jeho rozsudku. Krajský súd dodáva, že interpretácia zákona nemôže popierať účel a zmysel právnej úpravy a vo svojich dôsledkoch zasahovať do základných práv a slobôd, ktorých rešpektovanie je súčasťou základných princípov právneho štátu. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy a aby bol vykonaný ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. K reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak na zistený stav veci sa použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma, ako to bolo naplnené aj v danej sporovej právnej veci, keď na zistený skutkový stav okresný súd správnym spôsobom interpretoval . K výkladu právnych predpisov nemožno pristupovať len z hľadiska samotného textu zákona, i keby sa javil ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona.

Jazykový výklad môže totiž predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu alebo na jeho doplnenie, či spresnenie slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu, v tomto prípade logický, systematický a teleologický výklad, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný konektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy (). Teleologický výklad predstavuje v súčasnosti priorizovaný spôsob interpretácie zákonného textu. Pri použití vyššie spomenutých metód výkladu sa do popredia dostáva zmysel a účel dotknutej právnej normy, t.j. v danej veci , ktorý správnym spôsobom interpretoval okresný súd v pomeroch danej sporovej právnej veci s prihliadnutím aj na vyššie uvedené spomenuté nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky.

56. Žalobca tiež namietal, že okresný súd dospel podľa vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ak konštatoval, že žalobca v zmysle si nesplnil svoju povinnosť včas, ak listina o uplatnení práva podpory bola žalovanému doručená až 18.08.2014. Krajský súd už v odôvodnení tohto svojho rozsudku uviedol, že pre vyhodnotenie odvolacích dôvodov vychádzal zo skutkového stavu zisteného okresným súdom, ktorým bol viazaný podľa , keď neboli zistené dôvody na doplnenie a ani na zopakovanie dokazovania vykonaného pred okresným súdom. Ak žalobca si uplatňoval peňažnú pohľadávku ako nárok na podporu, tak na ňom bolo dôkazné bremeno vo vyvolanom súdnom spore preukázať, že v súvislosti s týmto uplatneným nárokom splnil , medzi ktoré patrí aj notifikačná povinnosť v zmysle , a to oznámiť uplatnenie podpory vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok nielen ÚRSO, ale aj žalovanému ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, ktorá lehota 15. augusta na základe vyššie uvedených právnych záverov bola lehotou hmotnoprávnou. Žalobcu ťažila dôkazná povinnosť preukázať zachovanie svojho uplatneného nároku na podporu preukázaním, že tento uplatnil k 15. augustu kalendárneho roka 2014 u žalovaného ako prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy, keďže v zmysle žalobca mal túto povinnosť k stanovenému termínu k 15. augustu tak voči ÚRSO, ako aj voči žalovanému ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy. Na túto svoju dôkaznú povinnosť žalobca označil a predložil dôkazy, ktoré boli súdom prvej inštancie vykonané a z postupu okresného súdu nevyplynulo, že by určitý dôkaz nemal možnosť zabezpečiť žalobca.

57. Pripomína odvolací súd, že podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (, , , a ). Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda samá procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor), znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosť jej aktívnej účasti na konaní (R 129/1999, , , , ). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. Procesným postupom okresného súdu boli tak žalobcovi, ako i žalovanému vytvorené podmienky na uplatňovanie prostriedkov procesného útoku, resp. prostriedkov procesnej obrany, t.j. mali vytvorené obidve sporové strany podmienky k realizácii procesných oprávnení, a preto nedošlo postupom súdu prvej inštancie k porušeniu práv žalobcu, ani žalovaného.

58. V odvolaní žalobca namietal, že „Arbitrárnosť výkladu prvoinštančného súdu v tomto konaní je zrejmá aj z toho, že by sa nedala aplikovať voči inému subjektu ako Žalovanému (napr. voči ÚRSO). Na jednej strane Žalobca zdieľa názor prvoinštančného súdu, že nemožno povinnosť danú jednou a tou istou vetou zákona vykladať odlišne podľa toho, kto je na strane Žalovaného. Na strane druhej Žalobca

poukazuje na fakt, že výklad povinnosti voči ÚRSO je nesporný, a teda, ak by aj výklad toho istého ustanovenia voči Žalovanému mal byť nejednoznačný, logicky je potrebné sa prikloniť k výkladu, ktorý nie je v rozpore s tým, čo je jednoznačné. Dá sa povedať, že rovnaký záver nakoniec urobil aj KS KE v podobe vyššie citovaných bodov, pričom tento aj riadne odôvodnil konkrétnou súdnou praxou a právnou teóriou. Napriek tomu, že odoslanie oznámenia v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) dňa 14.08.2014 bolo riadne preukázané a medzi stranami nesporné, prvoinštančný súd sa vyhol dôslednému prieskumu daného ustanovenia.“ V súvislosti s touto argumentáciou žalobcu odvolací súd poukazuje na celé odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu s dôrazom na odsek 37., na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. a vo vzťahu k výkladu aplikovanému okresným súdom na odôvodnenie tohto rozhodnutia odvolacieho súdu vyššie a tiež nemožno opomenúť, že rozhodnutia Krajského súdu Košice, na ktoré odkazoval žalobca, boli v konečnom dôsledku zrušené. Len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že ak žalobca namietal v rovine tohto odvolacieho dôvodu, že „Arbitrárnosť výkladu prvoinštančného súdu v tomto konaní je zrejmá aj z toho, že by sa nedala aplikovať voči inému subjektu ako Žalovanému (napr. voči ÚRSO)“, tak v prejednávanej veci ide o súkromnoprávny vzťah výrobcu elektriny z a prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy, a preto i podľa ústavného súdu z hľadiska aplikácie bol podstatný vzťah medzi výrobcami elektriny a prevádzkovateľmi regionálnych distribučných sústav, pričom sú to výrobcovia elektriny, ktorí si môžu uplatňovať práva podľa a vo vzťahu k prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy a nie úradu (ÚRSO), prípadne inému orgánu verejnej správy, tak ako odvolací súd už uviedol v tomto svojom rozhodnutí.

59. V súvislosti s odvolaním žalobcu pod označením IV. odvolací súd uvádza, že neuniklo jeho pozornosti, že žalobca časť z tejto odvolacej argumentácie použil už v odôvodnení svojho návrhu zo dňa 24.10.2019 na prerušenie konania. Okresný súd vo svojom rozsudku návrhu žalobcu na prerušenie konania z dôvodov uvedených v odôvodnení rozsudku nevyhovel a zamietol ho výrokom I. Žalobca voči tejto časti rozhodnutia okresného súdu nepodal odvolanie, čím závery okresného súdu v tejto rovine neučinil spornými. V odvolaní však v časti IV. žalobca uviedol, že „Avšak, pre zákonnú prekážku podľa ho nebolo možné uplatniť na nasledovný kalendárny rok (zákonná prekážka by však prirodzene existovala len za predpokladu, že by sa ustálilo, že skutočne došlo k porušeniu Notifikačnej povinnosti Žalobcu, pričom Žalobca tvrdí, že Notifikačnú povinnosť splnil odoslaním oznámenia dňa 14.08.2014, a teda v tomto prípade zákonná prekážka nikdy ani neexistovala).“ Z výsledkov odvolacieho konania však vyplynulo, že odvolací súd vyhodnotil záver okresného súdu „...že si žalobca nesplnil oznamovaciu povinnosť podľa včas, teda k 15.8.2014, čo zakladá nástup právneho dôsledku podľa , a teda stratu práva žalobcu na podporu podľa , , avšak, a to súd zdôrazňuje, len pre rok 2015“, ako vecne správny, preto túto odvolaciu argumentáciu žalobcu nemohol vyhodnotiť ako takú, ktorá by mala vplyv na správnosť záverov okresného súdu. V rámci odvolacej argumentácie v časti IV. odvolania žalobca, tak ako už uviedol odvolací súd, použil tvrdenia a závery uvádzané v návrhu na prerušenie konania zo dňa 24.10.2019, ktoré tvrdenia boli posudzované okresným súdom podľa výroku I. a zodpovedajúcej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku, voči ktorému výroku žalobca nepodal odvolanie. Žalobca uvádzal pochybnosti o súladnosti prechodného ustanovenia v znení účinnom od 1.1.2019, a tiež mal za to, že je vnútorne si odporujúce. Podľa žalobcu bolo nejednoznačné, podľa akého znenia je potrebné posudzovať právne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. januárom 2019, nakoľko právne vzťahy sa v zásade skladajú vždy z nárokov a povinností, pričom povinnosť jednej strany vzťahu je zároveň nárokom strany druhej. Ústavne konformným výkladom podľa žalobcu prechodného ustanovenia možno dospieť k tomu, že ak aj existovala zákonná prekážka na vyplatenie žalobcovho nároku, tak od 1.1.2019 odpadla, a teda niet zákonnej opory na nepriznanie podpory, na ktorú vznikol žalobcovi zákonný nárok podľa /E-OZ zo 7.10.2013. Odvolací súd uvádza (tak ako uviedol i okresný súd), že podmienkou priznania práva na podporu podľa , bolo riadne a včasné splnenie oznamovacej povinnosti podľa , ktoré žalobcom k 15.8.2014 učinené nebolo. Na základe toho uvedené právo na podporu žalobcovi pre rok 2015 v dôsledku nastúpenia účinkov úpravy podľa nesvedčilo. Tento právny dôsledok sa vzťahuje len pre rok 2015 a úprava ho spätne zvrátiť nemôže. Žalobcov výklad prechodného ustanovenia , ktorý žalobca vyhodnotil ako ústavne konformný výklad prechodného ustanovenia , nebol podľa odvolacieho súdu správny a nemožno vylúčiť v tomto štádiu ani jeho účelovosť pre dosiahnutie ním sledovaného zámeru. Odvolací súd (tak

ako v konečnom dôsledku i okresný súd) k úprave vyplývajúcej z konštatuje, v jeho znení platnom a účinnom od 1.1.2019, že sa jedná o úpravu, ktorá svojím obsahom nie je nejednoznačná, ani viacvýznamová, ale naopak je zodpovedajúca všeobecným zásadám aplikácie hmotnoprávnej úpravy ako je tomu napríklad i v ustanoveniach podľa , , všetko , ktoré rovnako ako úprava zavádzajú nepravú spätnú pôsobnosť novej právnej úpravy. Na základe takejto právnej úpravy vyplývajúcej z , pokiaľ určitý právny vzťah vznikol pred 1.1.2019 a trvá aj po tomto dátume, práve na základe úpravy podľa sa tento právny vzťah ďalej, teda po 1.1.2019 na základe úpravy veta po bodkočiarku spravuje v jeho znení platnom a účinnom od 1.1.2019. Podľa novej právnej úpravy, teda podľa platného a účinného od 1.1.2019 sa nemôže však riadiť vznik takéhoto právneho vzťahu a nároky z takéhoto právneho vzťahu vzniknuté pred 1.1.2019, a preto sa samotný vznik takéhoto právneho vzťahu a nároky z neho vzniknuté pred 1.1.2019 (v prejednávanej veci teda nárok žalobcu na podporu pre rok 2015), posudzujú podľa zákona platného a účinného do 31.12.2018, s výnimkou vyplývajúcou z odseku 3 tohto ustanovenia.

60. To, že nedošlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces, v rovine podľa záveru krajského súdu dostatočného odôvodnenia právneho názoru súdom prvej inštancie, sa primerane poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , z ktorého vyplýva, že porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napríklad o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

61. Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

62. Vzhľadom na výsledky odvolacieho konania s poukazom na vyššie uvedené odvolací súd uvádza, že v danom prípade nejde o nepreskúmateľné súdne rozhodnutie, ale o rozhodnutie, s ktorého závermi, a to tak skutkovými ako aj právnymi, sa odvolateľ nestotožňuje. Polemizovanie - nespokojnosť odvolateľa s hodnotením vykonaného dokazovania a právnym posúdením sporu súdom prvej inštancie, pokiaľ sú dostatočne dodržané zákonné limity preskúmateľnosti a zrozumiteľnosti dôvodov rozhodnutia ( ), nezakladá dôvodnosť odvolania.

63. Ak bola žaloba žalobcu rozsudkom okresného súdu zamietnutá, tak toto rozhodnutie bolo krajským súdom potvrdené ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa , , keďže neboli splnené podmienky ani pre zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie, ani pre jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie.

64. V závere svojho odôvodnenia krajský súd opäť poukazuje na , . Pokiaľ odvolaním žalobcu neboli zadefinované konkrétne odvolacie dôvody k závislému výroku o trovách konania, tak následne ani krajský súd nepodroboval osobitnému prieskumu tento výrok, ktorý bol ako závislý od výroku vo veci samej rovnako potvrdený.

65. Krajský súd má za to, že ako odvolací súd sa vysporiadal s podstatnými tvrdeniami žalobcu uvedenými v odvolaní, čo je pre náležitosť riadneho odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu postačujúce, ak ani v konaní o opravnom prostriedku nie je odvolací súd povinný dať odpoveď na každý argument, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný a zásadný význam, k čomu zo strany krajského súdu došlo.

66. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa v spojení s . V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorému voči žalobcovi bol priznaný

nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania v zmysle s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

Podľa ust. dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

Podľa ust. dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

Podľa ust. v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.