Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)Rozsudok_13Cob-60-2019.pdf
PDF · 246.76 KB
Case nature
Area
Subarea
13Cob/60/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Dubcovej a členov senátu Mgr. Zuzany Štolcovej a JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: PV Tekovské Nemce s. r. o., so sídlom Mraziarenská 6, 821 08 Bratislava, IČO: 45 320 748, zastúpeného právnym zástupcom Mgr. Andrejom Maarom, advokátom, so sídlom Dunajská 6, 811 08 Bratislava - Staré Mesto, IČO: 30 789 354, proti žalovanému: Stredoslovenská distribučná, a.s., so sídlom Pri Rajčianke 2927/8, 010 47 Žilina, IČO: 36 442 151, zastúpenému zástupcom CONSULTA v.o.s., so sídlom Šafárikovo námestie 4, 811 02 Bratislava, IČO: 31 318 495, v konaní o zaplatenie sumy 181.641,04 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 18Cb/256/2017 - 307 zo dňa 9. novembra 2018, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 18Cb/256/2017 - 307 zo dňa 9. novembra 2018 p o t v r d z u j e .
Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol v celom rozsahu. Samostatným výrokom žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia.
2. Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku poukázal na žalobu doručenú okresnému súdu dňa 16.11.2017, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 181.641,04 Eur s príslušenstvom a náhrady trov konania na tom základe, že žalovaný zaslal žalobcovi Oznámenie o strate práva na uplatnenie podpory pre rok 2015 z dôvodu nesplnenia notifikačnej povinnosti, hoci žalobca mal za to, že všetky povinnosti splnil, a to aj napriek tomu, že sa na neho nevzťahovala povinnosť podľa ust. § 4 ods. 2 písm. c) zák.č. 381/2013 Z.z. (správne malo byť uvedené „zákon č. 309/2009 Z.z.“). Žalobca v žalobe uviedol, že si splnil všetky povinnosti a aj napriek tomu mu žalovaný odmietol dať podporu.
3. Okresný súd poukázal na výsledky vykonaného dokazovania podľa ktorého zistil, že žalobca je výrobcom elektriny a vlastníkom zariadenia. Žalobcovi ako regulovanému subjektu na základe rozhodnutia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví Bratislava bola schválená pevná cena elektriny vyrobenej zo slnečnej energie zariadení výrobcu, teda žalobcu. Výroba elektriny z obnoviteľných zdrojov energie podlieha v zmysle zák.č. 250/2012 Z.z. a je podporovaná doplatkom, ktorý bol stanovený v zmysle § 8 vyhlášky č. 221/2013 Z.z. Úradu pre reguláciu sieťových odvetví, ktorou sa ustanovuje cena regulácie v elektroenergetike. Tento doplatok si regulovaný subjekt, v danom prípade žalobca, musí uplatniť u prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy, t.j. u žalovaného a u URSO.
4. Okresný súd zistil, že žalovaný listom zo dňa 08.01.2015 oznámil žalobcovi, že ho nezaradil do systému podpory pre rok 2015, z dôvodu nesplnenia zákonnej povinnosti v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 381/2013 Z.z. (správne malo byť uvedené „zákon č. 309/2009 Z.z.“). Žalobca trval na tom, že splnil svoju povinnosť, keď k 15.08. zaslal žalovanému požadované oznámenie. Žalovaný v rámci obrany poukázal na to, že žalobca si nesplnil notifikačnú povinnosť v zmysle § 4 zákona č. 381/2013 Z.z. (správne malo byť uvedené „zákon č. 309/2009 Z.z.“), pretože listiny boli žalovanému doručené až dňa 18.08.2014.
5. Okresný súd poukázal na ust. § 4 ods. 1, 2, 3 zákona č. 309/2009 Z.z. v znení do 31.12.2013, ako aj v znení od 01.01.2014 so záverom, že od 01.01.2014 bola sankcia rozšírená na nesplnenie ktorejkoľvek povinnosti v odseku 2, sankcia nielen vo forme straty práva na odber, ale aj na doplatok. Účelom novej právnej úpravy bolo prijať ustanovenie, obsahom ktorého by bola strata podpory na jeden rok v prípade nesplnenia si povinnosti výrobcu elektriny, a to tak, že keď nepredloží potvrdenie o pôvode elektriny, neoznámi charakteristiky svojej dodávky alebo neoznámi uplatnenie si podpory v ustanovenom termíne.
6. Okresný súd uviedol, že v ust. § 3 zákona č. 309/2009 Z.z. sa upravuje spôsob a podmienky podpory výroby elektriny, t.j. upravuje, aké podmienky podpory výroby musia byť splnené. Ustanovenie § 3 nemožno zamieňať s ust. § 4 zákona č. 309/2009 Z.z., ktorý stanovuje práva a povinnosti výrobcu elektriny. Teda výrobca musí splniť určité podmienky, aby mal zabezpečenú podporu výroby. Výrobca elektriny, ktorý spĺňa podmienky podľa ust. § 3, následne má určité práva a povinnosti uložené v ust. § 4 zákona č. 309/2009 Z.z. a pokiaľ ich nesplní, je zákonom daná sankcia, a to od 01.01.2014 strata práva na podporu na nasledujúci kalendárny rok. Podľa záveru súdu prvej inštancie sankcia je daná zákonom a nemožno súhlasiť s názorom žalobcu, že ust. § 18e zákona č. 309/2009 Z.z. sa týka aj ust. § 4 zákona č. 309/2009 Z.z.. Má sa za to, že žalobca sa mylne domnieva, že ust. § 4 zákona č. 309/2009 Z.z. sú tiež podmienky. Ustanovenie § 4 zákona č. 309/2009 Z.z. stanovuje povinnosti, ktoré musí plniť výrobca až vtedy, pokiaľ splnil podmienky v zmysle ust. § 3 cit. zákona. Ak sa zmenia podmienky podpory, teda podmienky pre výrobcu, aby sa stal subjektom s právom na podporu, a to po tom, ako žalobca už sa takým subjektom stal, prípadné nové podmienky sa netýkajú žalobcu v zmysle ust. § 18e zákona č. 309/2009 Z.z., ale už len nových subjektov. Uvedené neznamená, že žalobca nemusí plniť povinnosti v zmysle ust. § 4 zákona č. 309/2009 Z.z. pod hrozbou sankcie. Bol zavedený sankčný mechanizmus od 01.01.2014, s ktorým sa vysporiadal aj Ústavný súd SR, ktorý považoval zavedenie sankčného mechanizmu za vyžadujúce a platí pre všetky subjekty bez rozdielu, pričom poukázal na prípustnosť nepravej retroaktivity (Nález PL. ÚS 50/2015-148).
7. Okresný súd v odseku 14. svojho odôvodnenia uviedol citáciu ust. § 18e ods. 1 zákona č. 309/2009 Z.z., z ktorého vyplývajú podmienky podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré bolo zavedené do prevádzky pred 1. januárom 2014, ktoré podmienky zostávajú zachované podľa doterajších predpisov. Dané ustanovenie sa podľa záveru okresného súdu týka podmienok podpory, ktoré sú zakotvené v § 3 zákona č. 309/2009 Z.z.. Ak žalobca vykladá uvedený právny stav tak, že v zmysle tohto ustanovenia sa sankčné ustanovenie § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z.z. nevzťahuje na zariadenia uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014, tak takýto názor podľa okresného súdu je nesprávny, pretože § 4 tohto zákona stanovuje práva a povinnosti so sankčným mechanizmom v prípade ich porušenia, avšak samotné podmienky výroby elektriny sú upravené v § 3 tohto zákona a pre zariadenia uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014 platí úprava podmienok podpory stanovených pred 1. januárom 2014 v zmysle § 18e zákona č. 309/2009 Z.z.. Ústavný súd SR vo svojom Náleze PL. ÚS 50/2015-148 zo dňa 22.03.2017 sa vysporiadal s touto situáciou tak, že ustanovenie zákona o podpore v § 4 ods. 2 je relevantné pre všetky subjekty, ktoré majú nárok na podporu bez ohľadu na to, kedy boli uvedené do prevádzky a kedy môžu podporu uplatňovať. Zároveň Ústavný súd SR povedal aj to, že tento postih a sankčný mechanizmus na stratu podpory je oprávnený, je dôvodný a je žiaduci. Ústavný súd SR Nálezom PL. ÚS 50/2015-148 skonštatoval, že toto zákonné ustanovenie nie je v rozpore s Ústavou SR a Dodatkovým protokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
8. V súvislosti s úpravou zákona č. 309/2009 Z.z., a to jeho novelizáciou vykonanou zákonom č. 382/2013 Z.z. došlo s účinnosťou od 01.01.2014 „len“ k zmene, resp. rozšíreniu týchto právnych dôsledkov, a to nielen strata práva na odber elektriny vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, ale aj práva na tzv. doplatok. Ústavný súd SR v náleze vyslovil, že ide o
špecifickú sankciu, ktorá má súkromnoprávny charakter. Ďalej Ústavný súd SR zdôraznil, že nesplnenie zákonom ustanovených povinností nemôže v právnom štáte požívať právnu ochranu.
9. V odseku 18. odôvodnenia napadnutého rozsudku okresný súd sa vyjadril k problematike retroaktívneho pôsobenia noriem k tzv. nepravej retroaktivite, keďže v danom prípade bolo nepochybné, že žalobca sa domáhal vyplatenia podpory, doplatku, odber za rok 2015, teda za obdobie, ktorému predchádzalo už nové znenie ust. § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z.z., podľa ktorého bol žalobca povinný splniť povinnosti, aby nestratil právo na podporu a odber na nasledujúci rok, čo znamená, že pri nesplnení povinnosti podľa § 4 ods. 2 zákona č. 309/2009 Z.z. stratí právo na odber a na doplatok, ale iba na nasledujúci rok.
10. Okresný súd vyjadril, že žalobca bol povinný splniť povinnosti podľa ust. § 4 ods. 2 zákona č. 309/2009 Z.z. ešte v roku 2014, aby nestratil právo na odber a doplatok pre nasledujúci rok, t.j. pre rok 2015. Práve pre vyhodnotenie, či toto právo žalobca mal, okresný súd uviedol, že žalovaný v rámci obrany tvrdil, že žalobca si nesplnil povinnosť v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z., keďže potrebné listiny doručil žalovanému až dňa 18.08.2014. Oproti tvrdeniu žalovaného žalobca uviedol, že listiny odoslal na pošte dňa 14.08.2014, pričom podľa žalobcu zákon stanovuje splniť povinnosť k 15.08. a má sa za to, že ide o procesnoprávnu lehotu, čo znamená, že listiny stačí na pošte odoslať dňa 15.08..
11. Žalobca podľa záveru okresného súdu bol povinný urobiť dva úkony, a to oznámiť uplatnenie podpory a zároveň oznámiť a uviesť predpokladané množstvo. Zákonodarca tieto povinnosti rozlišuje a zakotvil ich ako dve samostatné povinnosti, preto bolo potrebné ich aj splniť a tým nemožno oznámenie predpokladaného množstva považovať aj za oznámenie o uplatnení podpory, ako sa mylne domnieval žalobca, ktorý takýto výklad považuje za formalistický. Podľa okresného súdu sa nejedná o žiaden formalizmus, ale ide o dve samostatné povinnosti výslovne stanovené zákonom.
12. Okresný súd zvýraznil, že medzi stranami sporu zostala sporná skutočnosť, či bola splnená povinnosť včas, keďže zákonom je stanovená lehota do 15.08., avšak požadovaná listina bola žalovanému doručená až 18.08.. Medzi stranami nebolo sporné doručenie požadovaných listín, sporné zostalo, či včas. Podľa okresného súdu v ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. je číselne vyjadrená lehota 15.08., ktorá je hmotnoprávnou lehotou, u ktorej platí, že je zachovaná len vtedy, ak právna skutočnosť nastane najneskôr v posledný deň hmotnoprávnej lehoty, a to tak, že právny úkon sa dostane do dispozície a sféry poznania adresáta. Nestačí len podanie oznámenia u prevádzkovateľa poštových služieb, ako je tomu u lehôt procesných. Táto lehota na oznámenie na uplatnenie podpory na nasledujúci rok a oznámenia predpokladanej výroby je jednoznačne lehotou hmotnoprávnou. Bolo potrebné doručenie najneskôr do 15.08.2014. Oznámenie o uplatnení podpory bolo žalovanému doručené až dňa 18.08.2014. Okresný súd poukázal aj na kontrolu Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len „URSO“), keď bolo zistené, že žalobca splnil zákonom stanovené povinnosti až po 15.08., teda oneskorene, preto bolo nutné aplikovať sankciu. Ak žalobca trval na tom, že ide o procesnoprávnu lehotu, čo odvodzoval z výkladu URSO, tak tento výklad URSO nebol správny a už vonkoncom nebol záväzný. Okresný súd mal preukázané, že v spornom období august 2014, žalovaný nemal zriadený poštový priečinok. Bolo zistené, že žalovaný nepreberá zásielky na pošte osobne, ale zásielky sa mu doručujú na základe Zmluvy na zabezpečenie zbernej jazdy, na základe ktorej zásielky sa doručia do podateľne žalovaného. Deň prevzatia na pošte je zároveň dňom doručenia žalovanému, čo potvrdil aj žalovaný. Predmetná zásielka žalobcu sa v zozname došlej pošty zo dňa 15.08.2014 nenachádzala, tá sa nachádzala až dňa 18.08.2014, to znamená, zásielka sa v čase do 14.30 hod. na pošte nenachádzala, preto ju nebolo možné odtiaľ vyzdvihnúť, ani v ten deň nebolo oznámené uloženie zásielky a pod.. Z poštového poriadku Slovenskej pošty vyplynulo, že zásielky 2. triedy sú doručené na druhý pracovný deň po dni podania. Predmetná zásielka bola podaná dňa 14.08.2014, a to 2. triedou, teda druhým pracovným dňom po tomto dni je práve deň 18.08.2014, ako druhý pracovný deň, čo korešpondovalo aj s tvrdeniami žalovaného. Podstatné bolo, kedy táto zásielka bola doručená, v danom prípade preukázateľne dňa 18.08.2014 a opak nebol preukázaný, pričom poštový prepravný poriadok takéto doručenie aj podporne potvrdil. Okresný súd mal preukázanú Zmluvu na zabezpečenie zbernej jazdy uzavretú na sporné obdobie medzi žalovaným a spoločnosťou SSE, a.s.. Žalobca namietal túto zmluvu, pretože nebolo možné, aby takouto zmluvou SSE, a.s. preberal poštu. Okresný súd však poukázal na to, že pokiaľ by aj SSE, a.s. neprevzal zásielku dňa 18.08.2014, aj tak by zásielka nebola skôr žalovanému doručená, ale najskôr až dňa 18.08.2014 by sa dostala do jeho dispozície vzhľadom na
poštový poriadok, podľa ktorého zásielka 2. triedy je doručená až na druhý pracovný deň od podania, t.j. 18.08.2014 (odoslaná vo štvrtok, doručená v pondelok). Ak aj bolo poukazované na stanovisko URSO, podľa ktorého lehota je splnená odovzdaním na poštovú prepravu k 15.08., okresný súd poukázal na to, že stanovisko URSO nie je záväzné, pretože podstatné a zároveň zaväzujúce bolo znenie zákona, podľa ktorého bolo potrebné splniť povinnosť do 15.08., teda do 15.08. musí mať listiny žalovaný k dispozícii, a to bez ohľadu na prípadné odlišné stanovisko URSO.
13. Ak žalobca požadoval zo strany okresného súdu, aby z právneho poriadku použil a našiel ustanovenie, ktoré s predložkou „k“ spája určenie lehoty, takýto návrh bol neopodstatnený a nebol dôvod ho vykonať. Okresný súd uviedol, že hoci v ust. § 4 ods. 2 zákona č. 309/2009 Z.z. je uvedené „k 15.08.“, nemožno to vykladať, že do toho dátumu bolo postačujúce podať na prepravu požadované listiny. To by bol zmarený účel tohto ustanovenia, pretože v takom prípade pri takom výklade by žalovaný musel „čakať“ na listiny ďalší neznámy počet dní. Zákonodarca podľa okresného súdu jednoznačne stanovil lehotu tak, aby k 15.08. mal žalovaný všetky potrebné listiny. Pokiaľ žalobca listiny podal na prepravu dňa 14.08.2014 ako zásielku 2. triedy, podľa poštového poriadku zásielka je doručená na druhý pracovný deň, v danom prípade dňa 18.08.2014. Podľa evidencie došlej pošty žalovaného, zásielka bola skutočne žalovanému doručená dňa 18.08.2014, tzn. po lehote, a preto nebolo možné priznať žalobcovi právo na podporu na rok 2015. Bolo preukázané, že zásielka sa do dispozičnej sféry žalovaného nedostala do 15.08.2014, žalovaný nemal zriadený v tom čase poštový priečinok a pod.. Bolo preukázané, že zásielka do 14,30 hod. dňa 14.08.2014 sa na pošte nenachádzala. Hoci medzi stranami nebolo sporné doručenie zásielky od žalobcu žalovanému, okresný súd skonštatoval, že táto zásielka bola doručená až dňa 18.08.2014 a aj najskôr do dispozície žalovaného sa mohla dostať dňa 18.08.2014, keďže na poštovú prepravu bola odoslaná dňa 14.08.2014. Okresný súd bol názoru s poukazom na zaužívanú súdnu prax a právnu teóriu, že zákonná podmienka „k 15.08.“ je dodržaná, ak do 15.08. bude zásielka doručená žalovanému, teda ide o hmotnoprávnu podmienku. Nestačí, ak je oznámenie posledný deň podané na pošte, ale je nevyhnutné, aby sa zásielka dostala do dispozície adresáta, a to bez ohľadu na jeho skutočné prevzatie. Aj z kontroly URSO vyplynulo, že žalovaný eviduje doručené oznámenie dňa 18.08.2014, čo znamená, že podanie bolo doručené po zákonom stanovenej lehote a žalovaný správne postupoval, ak aplikoval sankčný mechanizmus, podľa ktorého žalobca stratil právo na podporu pre rok 2015.
14. Okresný súd po vykonanom dokazovaní uzavrel, že žalobca si zákonom stanovené povinnosti nesplnil včas, a preto nemá nárok na plnenie za rok 2015 voči žalovanému. Žalobca nesplnil povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z., keďže nepredložil potrebné oznámenia do 15.08.2014 žalovanému, pričom nepostačovalo ich predložiť na poštovú prepravu. Žalobca si zákonom stanovenú povinnosť nesplnil, stratil nárok na podporu, preto nemôže si uplatniť na rok 2015 právo na odber a doplatok.
15. Okresný súd v zhrňujúcich záveroch obsiahnutých v odseku 36. napadnutého rozsudku zdôraznil, že zákon stanovuje splniť povinnosť k 15.08. a je nepostačujúce zásielku iba podať na prepravu na príslušnej pošte do 15.08.. Bolo potrebné, aby do 15.08. bola zásielka v dispozičnej sfére žalovaného. Ak žalobca poukazoval na predložku k/do, okresný súd poukázal, že bol potrebný logický výklad a úmysel zákonodarcu. Úmyslom zákonodarcu aj logickým výkladom je do 15.08. splniť povinnosť, t.j. do 15.08. doručiť. Nestačí poslať na poštu, ale aby bolo dané žalovanému do jeho dispozičnej sféry do 15.08. Ide o hmotnoprávnu lehotu, a preto k splneniu povinnosti nedôjde iba odovzdaním k preprave na pošte. Pokiaľ URSO akceptovalo odoslanie do 15.08., uvedené nebolo v súlade so zákonom, a preto ak nebola splnená povinnosť do 15.08. doručením požadovaných listín, nebola splnená povinnosť včas. Žalobca nepreukázal doručenie včas, nebolo preukázané, že by žalovaný mal v spornom období poštový priečinok a z ničoho relevantného nevyplývalo, že by zásielka bola v dispozičnej sfére žalovaného do 15.08., teda žalobca splnil povinnosť až po lehote a tým stratil nárok na podporu pre rok 2015, z ktorého dôvodu bola žaloba zamietnutá ako nedôvodná.
16. O nároku na náhradu trov prvoinštančného konania okresný súd rozhodol podľa ust. § 255, § 262 ods. 1, 2 CSP. Žalovanému ako úspešnej sporovej strane bol priznaný nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne okresný súd samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.
17. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca. Namietal, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pretože právny názor rozhodujúci pre rozhodnutie nebol odôvodnený. Žalobca považoval za podstatný výklad ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. s jeho riadnym odôvodnením, pretože počas celého konania žalobca uvádzal, že ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. nestanovuje lehotu, ale je vyjadrením času, ku ktorému má úkon zodpovedať skutkovému stavu. Ak by aj predmetné ustanovenie určovalo lehotu, tak táto lehota je procesná a nie hmotnoprávna. Žalobca ďalej poukázal na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej rozhodovacej činnosti súčasťou obsahu zákonného práva na spravodlivý proces je právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, a to také, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 238/2008 zo dňa 30. novembra 2009). Z pohľadu žalobcu v danom spore bolo podstatné posúdenie, či oznamovaciu povinnosť danú ustanovením § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. splnil tým, že žalovanému dňa 14.08.2018 (správne malo byť uvedené 2014) zaslal oznámenie o podpore. Žalobca považoval za rozhodné posúdenie ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. z toho hľadiska, či stanovuje lehotu alebo nie a ak áno, tak akej povahy je lehota. Žalobca v odvolaní poukázal na rozporuplné tvrdenia žalovaného. Právne relevantnou otázkou podľa žalobcu bola otázka, či podanie oznámenia dňa 14.08.2014 na poštovú prepravu, je dodržanie lehoty podľa ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z.. Z dôvodu, že túto otázku zodpovedal Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací, žalobca apeloval na princíp právnej istoty, keď na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach je potrebné dávať rovnakú odpoveď. Žalobca preto k odvolaniu priložil aj rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3Cob/96/2016 zo dňa 30. marca 2017. Podľa žalobcu okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. stanovuje lehotu, a to navyše hmotnoprávnu. Tento právny názor okresný súd neodôvodnil. Žalobca poukázal aj na poučenie URSOm pre výrobcov elektriny, z ktorého vyplýva, že URSO považoval oznamovaciu povinnosť za splnenú, ak výrobca elektriny najneskôr dňa 15. augusta oznámenie odovzdal na poštovú prepravu. Žalobca poukázal na to, že predložka “k, ku” nikde v slovenskom právnom poriadku nie je použitá vo význame stanovenia lehoty. Okresný súd neodôvodnil odklon od právneho názoru Krajského súdu v Košiciach.
18. Podľa žalobcu výklad prvoinštančného súdu bol v rozpore s legislatívnymi výkladovými pravidlami. Ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. predpisuje, k akému dátumu sa má hlásenie vykonať a nie dokedy sa má hlásenie vykonať. V právnom poriadku SR sa predložka „k“ nikdy nespája s určením lehoty, ale s vyjadrením času, ku ktorému má obsahovo úkon zodpovedať skutkovému stavu. Okresný súd vyložil ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. v rozpore so znením ostatných ustanovení tohto zákona a Správneho poriadku. Aj samotný zákon č. 309/2009 Z.z. v tom istom ust. § 4, v prípadoch, kedy určuje lehoty na plnenie povinností, určuje ich za pomoci predložky „do“ - § 4 ods. 1 písm. d): „odo dňa uvedenia zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky do konca kalendárneho roka, ak toto zariadenie uviedol do prevádzky v danom kalendárnom roku alebo”; „do 31. marca, ak od roku uvedenia zariadenia na kombinovanú výrobu do prevádzky alebo od roku rekonštrukcie alebo modernizácie technologickej časti takéhoto zariadenia uplynulo najviac 15 rokov”. Okresný súd neuviedol, akú úvahu a výkladové pravidlá použil pri výklade sporného ustanovenia.
19. Žalobca poukázal na ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z., v ktorom sa stanovuje povinnosť tak voči URSO, ako aj voči žalovanému, ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy. Vzhľadom k tomu, že lehota uložená týmto ustanovením, a to lehota „k 15. augustu“ sa vzťahuje voči obom subjektom, tak je dôvodné predpokladať, že posúdenie jej dodržania sa riadi jednotným režimom. Žalobca poukázal na zákon č. 309/2009 Z.z., keďže výrazy „k 31. marcu“ a „do 31. marca“, rovnako ako „ku koncu roka“ a „do konca roka“, nie sú významovo totožné.
20. Žalobca ďalej v odvolaní apeloval na závery, ktoré vyplývali z rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3Cob/96/2016 zo dňa 30. marca 2017. Žalobca apeloval na to, že výklad ktorý prijal okresný súd, nie je v napadnutom rozsudku riadne odôvodnený. Napriek tomu, že odoslanie oznámenia v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. dňa 14.08.2014 bolo riadne preukázané a medzi stranami nesporné, okresný súd sa vyhol prieskumu daného ustanovenia a väčšina konania pred súdom prvej inštancie sa zúžila na preukazovanie momentu doručenia daného oznámenia žalovanému, pričom samotný fakt, že oznámenie doručené bolo, rovnako nebol medzi stranami sporný.
21. Okresný súd podľa výsledkov vykonaného dokazovania dospel aj k nesprávnym skutkovým zisteniam. Okresný súd mal za preukázané, že žalovaný mal so Slovenskou poštou, a.s. dohodnutý taký vzťah, že si nepreberal korešpondenciu na pošte, ale táto mu bola dovážaná. A to i napriek tomu, že listinný dôkaz, a to predložená Zmluva na zabezpečenie zbernej jazdy č. 5/SL/OHP/2008 zo dňa 25.03.2008 nebola uzavretá žalovaným, ale je medzi tretími osobami Slovenská pošta, a.s. a Stredoslovenská energetika, a.s. (SSE). Žalovaný dôvodil, že so SSE má uzavretú Zmluvu o poskytovaní služieb Z-S-2013-001062-00 zo dňa 20.12.2013, na základe ktorej zaňho SSE preberá poštu. Dôkazy nepreukázali to, že Slovenská pošta, a.s. mala dohodu o odvážaní pošty žalovanému. Aj v prípade, že by to tak bolo, tak z daných zmlúv nevyplýva, že zásielky sa dostávajú do sféry dispozície žalovaného až v jeho sídle; práve naopak podľa bodu 3.2 Zmluvy 5/SL/OHP/2008 bolo zjavné, že žalovaný, resp. SSE sa môže rozhodnúť a zrušiť zbernú jazdu, a teda neprevziať si zásielky, napriek tomu, že už sú vo sfére jeho dispozície. Toto okresný súd nezohľadnil a mal za dokázané poštovým poriadkom, že zásielky putujú dva pracovné dni. Okresný súd nesprávne vyhodnotil Poštový poriadok a predložené zmluvy aj vo vzájomnej konfrontácii s dôkazom predloženým žalobcom. Žalobca predložením výpisu zo sledovania zásielok názorne okresnému súdu preukázal doručovanie zásielky RE125238215SK, ktorú podal dňa 09.08.2018 (štvrtok), táto bola uložená v poštovom priečinku na pošte Žilina 1 dňa 11.08.2018 (sobota), no adresátovi vydaná až 14.08.2018 (utorok). Žalobca dokázal, že žalovaný svojvoľne disponuje s tým, kedy preberie zásielky, že si ich preberá aj neskôr ak môže, a že dovtedy sú uložené v jeho poštovom priečinku na pošte, do ktorého sa dostanú skôr, ako za dva pracovné dni. Okresný súd nesprávne vyhodnotil dôkazy, ak považoval za sféru dispozície žalovaného až doručenie do jeho sídla. Napriek tomu žalobca má za to, že dokazovanie doručovania nie je pre posúdenie nároku žalobcu podstatné.
22. Žalobca predložil jednoznačný listinný dôkazov o tom, že odovzdal oznámenie na poštovú prepravu dňa 14.08.2014. Žalovaný v konaní predložil zmluvu o zabezpečení zbernej jazdy, ktorej nie je účastníkom a zmluvu o poskytovaní služieb, ktorá však neoprávňuje tretiu osobu preberať za žalovaného akúkoľvek zásielku. V zmysle poštového poriadku Slovenskej pošty, a.s. je jediným oprávnením, ktoré oprávňuje osobu odlišnú od adresáta preberať zásielky za adresáta, písomné splnomocnenie. Žalobca na nedostatky v preberaní zásielok v priebehu celého konania poukazoval a žiadal, aby súd vykonal dôkazy, ktoré jednoznačne potvrdia, či a kedy bolo žalovanému oznámenie doručené. Do dnešného dňa nebolo v konaní dokázané, kedy sa dostala zásielka do sféry dispozície žalovaného, ani či mu bola vôbec doručená. V konaní sa nepreukázalo splnomocnenie pre tretiu osobu na preberanie pošty za žalovaného, ani žalovaný nepredložil obálku z ktorej by bolo zrejmé, kedy zásielka prišla na poštu, z ktorej si preberá korešpondenciu. Skutočnosť, že žalovaný vytvoril niekoľko prekážok, aby mal možnosť zdržať doručovanie jemu adresovaných zásielok, prípadne ich úplne zmaril tým, že ich ani nepreberie on, nemôže byť na ťarchu žalobcu. Na preberacom protokole, ktorý žalovaný predložil, nie je uvedené meno konajúcej osoby, iba číslo plnej moci, ktorá už však v konaní predložená nebola. Žalobca žiadal poštu, aby mu oznámila, kto je splnomocniteľom a splnomocnencom na splnomocnení číslo 126/2013. Pošta túto skutočnosť žalobcovi odmietla oznámiť. Okresný súd podobne ako URSO považoval za deň doručenia zásielky žalovanému deň uvedený v evidencii žalovaného. Žalobca mal za to, že dopytovanie Slovenskej pošty, a.s. na identifikáciu osoby preberajúcej poštu adresovanú žalovanému, je prípustným prostriedkom procesného útoku, ktorý nebol uplatnený. Okresný súd spochybnil dôkazy v prospech žalobcu, ktoré zverejnil URSO, a teda poučenia pre výrobcov ohľadom povinnosti danej ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z.. Naopak, prevzal právny názor URSO v neprospech žalobcu, vyjadrený v Zázname č. 305/2015, a teda, že žalobca nedoručil oznámenie žalovanému včas. Čo sa týka doručenia zásielky žalovaného, to URSO zisťoval výlučne z tvrdení žalovaného, bez zisťovania v evidencii alebo v dokladoch pošty. Okresný súd na základe Záznamu č. 305/2015 konkludoval, že žalovanému oznámenie nebolo doručené včas, a to napriek tomu, že jediným podkladom o tejto skutočnosti v zázname je tvrdenie samotného žalovaného a zároveň napriek tomu, že tvrdenie v Zázname o odoslaní zo dňa 15.08.2014 bolo v rozpore s listinným dôkazom priamo v súdnom spise (podací lístok), ktorý medzi stranami nebol sporný. Žalobca mal za to, že okresný súd nesprávnym procesným postupom mu znemožnil uskutočňovať jemu patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP, ako aj rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Vzhľadom k uvedenému žalobca žiadal rozsudok okresného súdu zmeniť tak, že žalobe bude vyhovené a žalovaný bude zaviazaný na zaplatenie sumy 181.641,04 Eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne od podania žaloby až do zaplatenia, spolu s náhradou trov konania.
23. K doručenému odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný v podaní zo dňa 28. januára 2019. Žalovaný sa v celom rozsahu stotožnil so závermi okresného súdu a nesúhlasil s odvolacími dôvodmi žalobcu. Žalovaný poukázal na ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. v spojení s ust. § 3 ods. 1 písm. b) a c), § 4 ods. 1 písm. b) a c) zákona č. 309/2009 Z.z., ako aj ust. § 4 ods. 3 predmetného zákona. Žalovaný uviedol, že základný rozpor medzi žalobcom a ním spočíva v splnení, resp. nesplnení oznamovacej povinnosti stanovenej mu v ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z.. Žalovaný má za to, že žalobca si svoju oznamovaciu povinnosť v kalendárnom roku 2014, pre podporu na kalendárny rok 2015 nesplnil včas, preto žalovaný oprávnene uplatnil sankciu podľa ust. § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z.z.. Okresný súd posudzoval v konaní základnú otázku, a to splnenie, resp. nesplnenie notifikačnej povinnosti. Podľa výsledkov vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalobca doručil oznámenie o uplatnení podpory žalovanému až dňa 18.08.2014, t.j. zákonnú lehotu zmeškal. Žalovaný sa stotožnil s názorom okresného súdu ktorý uviedol, že v ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. je výslovne uvedená číselne vyjadrená lehota 15.08., ktorá je hmotnoprávnou lehotou, pri ktorej platí, že je zachovaná len vtedy, ak právna skutočnosť nastane najneskôr v posledný deň hmotnoprávnej lehoty, a to tak, že právny úkon sa dostane do dispozície a sféry poznania adresáta. Nestačí teda len podanie oznámenia u prevádzkovateľa poštových služieb, ako je tomu u lehôt procesných. Bolo potrebné doručenie najneskôr do 15.08.2014.
24. Podľa žalovaného okresný súd správne poukázal na skutočnosť, že aj z kontroly, ktorá bola vykonaná zo strany URSO u žalovaného bolo zistené, že žalobca splnil zákonom stanovené povinnosti až po dátume 15.08., teda oneskorene, preto bolo potrebné aplikovať sankciu podľa § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z.z.. Ako vyplýva zo Záznamu č. 305/2015 o výsledku vykonanej kontroly zo strany URSO zo dňa 22.12.2017, ktorý bol predložený okresnému súdu ako dôkaz, regulovaný subjekt vo svojej poštovej evidencii eviduje doručené oznámenie dňa 18.08.2014, pod číslom 41967/14, t.j. oznámenie bolo prijaté po lehote určenej zákonom č. 309/2009 Z.z., čím nebola splnená zákonná povinnosť zo strany žalobcu
- spoločnosti PV Tekovské Nemce, s.r.o.. Samotný Úrad pre reguláciu sieťových odvetví potvrdil, že žalobca si nesplnil svoju notifikačnú povinnosť a že žalovaný oprávnene uplatnil sankčný mechanizmus podľa ust. § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z.z.. Podľa žalovaného nárok žalobcu zanikol priamo ex lege. Skutočnosť, že žalobca si nesplnil oznamovaciu povinnosť voči žalovanému, vyplynula aj zo zoznamu výrobcov, ktorí si nesplnili povinnosti, ktorý bol uverejnený na webovom sídle URSO dňa 09.02.2015, kedy v bode 92 je jednoznačne uvedené, že žalobca si túto povinnosť voči žalovanému nesplnil. Aj tento zoznam bol predložený ako dôkaz.
25. Žalobca pri charaktere lehoty poukazuje na správu URSO, z ktorej je zrejmé, že by malo postačiť, ak dotknutí výrobcovia doručia oznámenie o uplatnení podpory vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny na nasledujúci rok, najneskôr 15. augusta kalendárneho roka osobne do podateľne úradu, elektronicky alebo faxom alebo najneskôr dňa 15. augusta oznámenie sa odovzdá na poštovú prepravu. Spornou zostala skutočnosť, či oznamovacia povinnosť je splnená aj v prípade, ako to uviedlo URSO, ak je oznámenie 15. augusta kalendárneho roka odovzdané na poštovú prepravu. Podľa žalovaného názor URSO nie je správny, pretože v ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. je vyjadrená hmotnoprávna lehota, ktorá je zachovaná ak nastane právna skutočnosť najneskôr v posledný deň hmotnoprávnej lehoty, a to tak, že právny úkon sa dostane do dispozície a sféry poznania adresáta, v danom prípade URSO a prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy. Nepostačuje preto podanie oznámenia u prevádzkovateľa poštových služieb, ako je tomu u lehôt procesných. Správne poukázal okresný súd, že výklad URSO nie je správny a pre súdy nie je záväzný.
26. Žalobca názor ohľadne lehoty ako procesnoprávnej odôvodňoval poukázaním na ust. § 17 ods. 1 zákona č. 309/2009 Z.z., podľa ktorého na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak, s poukazom na § 27 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb., keď pre zachovanie lehoty je postačujúce, ak sa posledný deň lehoty podanie podá na správnom orgáne uvedenom v § 19 ods. 4 alebo ak sa podanie odovzdá na poštovú prepravu. Nemožno súhlasiť s názorom žalobcu o subsidiárnom aplikovaní Správneho poriadku, pretože žalovaný je prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, t.j. je subjektom súkromného práva a podnikateľom, keď o splnení podmienok uplatnenia podpory nerozhoduje v správnom konaní, preto citované ustanovenie Správneho poriadku sa nemôže naň vzťahovať. Tento názor potvrdzuje aj Ústavný súd SR v Náleze PL. ÚS 50/2015-148 zo dňa 22. marca 2017 (ďalej len „nález“), z ktorého vyplýva, že vzťah vyplácania podpory v súlade so zákonom č. 309/2009 Z.z. medzi SSD, a.s. a výrobcami elektriny z OZE je súkromnoprávnej povahy. Ústavný súd SR uviedol, že vzťah medzi výrobcami elektriny z
OZE a prevádzkovateľmi regionálnych distribučných sústav týkajúci sa poskytovania podpory v súlade so zákonom č. 309/2009 Z.z. je vzťahom súkromnoprávnym, preto SSD, a.s. nevystupuje ako orgán verejnej moci, ale ako subjekt súkromnoprávny, čím Ústavný súd SR potvrdil aj skutočnosť konštatovanú v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 10Sžo/149/2015. Ďalej z tohto názoru vyplýva, že zákon č. 309/2009 Z.z. upravuje vzájomné práva a povinnosti medzi subjektmi súkromného práva, na ktoré nemožno hľadieť optikou verejného práva. K takýmto vzťahom nepochybne patria predovšetkým vzťahy medzi výrobcami energie z OZE a prevádzkovateľmi regionálnych distribučných sústav (SSE-D), ktoré sú vo svojej podstate regulované aj ust. § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z.z.. Ústavný súd v náleze uviedol, že za okolností, keď sa uplatnenie inštitútu ustanoveného v napadnutom ustanovení (§ 4 ods. 3) zákona č. 309/2009 Z.z. týka vzťahu dvoch subjektov súkromného práva, t.j. ide o súkromnoprávny vzťah, sa podľa názoru ústavného súdu nejaví žiaduce a ani vhodné, aby zákon ustanovoval orgán verejnej správy, ktorý by bol oprávnený rozhodovať o nesplnení zákonom ustanovených povinností jedného subjektu súkromného práva voči druhému subjektu súkromného práva, a to aj s ohľadom na charakter týchto povinností (ak by to tak bolo, nešlo by už o súkromnoprávny vzťah, ale verejnoprávny vzťah). Pri takejto koncepcii právnej úpravy potom neprichádza do úvahy ani to, aby nemožnosť konkrétneho výrobcu elektriny uplatniť si vo vzťahu k prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy právo na podporu vyplývajúce z uplatnenia napadnutého ustanovenia zákona o podpore OZE, bola záväzným spôsobom deklarovaná prostredníctvom individuálneho aktu aplikácie práva vydaného príslušným orgánom verejnej správy. Žalovaný mal za to, že vzhľadom na tento názor ústavného súdu, prezentovaný v náleze je nepochybné, že sa aplikácia ust. § 17 ods. 1 zákona č. 309/2009 Z.z. v nadväznosti na ust. 27 ods. 3 Správneho poriadku považuje za vylúčenú a konštatovanie žalobcu o procesnoprávnej povahe lehoty je nesprávne.
27. Žalovaný uviedol, že po podrobnom oboznámení sa s rozsudkom Okresného súdu Košice sp.zn. 30Cb 82/2015 zo dňa 24.02.2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 3Cob 96/2016 zo dňa 30.03.2017 dospel k záveru, že názor Krajského súdu v Košiciach nie je bližšie odôvodnený. Tak Okresný súd Košice I, ako aj Krajský súd v Košiciach, pri posudzovaní lehoty prihliadli najmä na právny názor URSO a aplikáciu ustanovenia § 17 zákona č. 309/2009 Z.z., ktoré závery podľa žalovaného nie sú správne, ak v ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. je uvedené, že podporu je potrebné oznámiť k určitému dátumu, t.j. ku dňu 15.08.. Bolo zrejmé, že zákonodarca takto časovo ohraničil lehotu do ktorej tak záujemca o poskytnutie podpory musí urobiť, aby sa o tom druhý účastník dozvedel. Vzhľadom na povahu vzťahu, a to vzťahu súkromného, nebolo možné naň vzťahovať Správny poriadok, a preto uvedená lehota je jednoznačne hmotnoprávna.
28. Pokiaľ ide o žiadosť žalobcu, aby okresný súd z právneho poriadku našiel a použil ustanovenie, ktoré s predložkou „k“ alebo „ku“ spája určenie lehoty, takáto požiadavka bola okresným súdom správne vyhodnotená ako neopodstatnená. Hoci v ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. je uvedené „k 15. augustu“, nemožno to vykladať tak, že do dátumu je postačujúce podať na prepravu požadované listiny. Ako správne uviedol okresný súd: „...bol by tak zmarený účel daného ustanovenia, keďže v takom prípade pri takom výklade by žalovaný musel „čakať“ na listiny ďalší neznámy počet dní. Zákonodarca jednoznačne stanovil lehotu tak, aby k 15.08. mal žalovaný všetky potrebné listiny. Pokiaľ žalobca listiny podal na prepravu 14.08.2014 ako zásielku 2. triedy, podľa poštového poriadku zásielka je doručená na 2.pracovný deň, v danom prípade 18.08.2014. Podľa evidencie došlej pošty žalovaného predmetná zásielka skutočne bola žalovanému doručená dňa 18.08.2014, teda po lehote...“.
29. Podľa žalovaného je zákonom jednoznačne stanovená povinnosť oznámiť požadované údaje k 15.08.. Žalobca k 15. augustu 2014 žalovanému nič neoznámil. K tomuto dátumu nebol oznámený druh podpory, ani predpokladané množstvo dodanej elektriny. Podanie na poštovom úrade k 15.08. nebolo postačujúce, pretože žalobca mal konať obozretne a ustriehnuť doručenie tak, aby oznámenie bolo žalovanému doručené k 15.08.2014. Okresný súd správne uviedol, že podanie na pošte nie je oznámením žalovanému.
30. Žalovaný mal za to, že rozsudok okresného súdu je dostatočne odôvodnený, je preskúmateľný a vychádza aj zo správneho právneho posúdenia veci.
31. Žalovaný nesúhlasil ani s odvolacím dôvodom žalobcu, že by okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. V konaní bolo preukázané, že žalovaný nemal na pošte zriadený poštový priečinok, a teda nechodil si zásielky preberať osobne. Zásielky boli
doručované žalovanému zo strany Slovenskej pošty, a.s., a to na základe Zmluvy na zabezpečenie zbernej jazdy č. 5/SL/OHP/2008 zo dňa 25. marca 2008, ktorá bola okresnému súdu predložená na pojednávaní dňa 13.09.2018. Z predmetu tejto zmluvy, a to Článku I. vyplynulo, že zásielky doručené na poštu v daný deň sú odvážané do podateľne žalovaného, a to o 07.20 hod. ráno a tiež o 14.30 hod. poobede. Uvedené znamená, že ak by podanie žalobcu bolo doručené na poštu v čase do 14.30 hod. dňa 15.08.2018, bolo by toto podanie dovezené do podateľne žalovaného, kde by bolo prevzaté a opatrené pečiatkou doručenia. Zmluva na zabezpečenie zbernej jazdy bola uzatvorená medzi spoločnosťou Slovenská pošta, a.s. a spoločnosťou Stredoslovenská energetika, a.s.. Ako bolo ďalej preukázané, Stredoslovenská energetika, a.s. v roku 2014 zabezpečovala evidenciu a prijímanie poštových zásielok adresovaných žalovanému na základe Zmluvy o poskytovaní služieb zo dňa 20. decembra 2013, ktorá bola okresnému súdu predložená na pojednávaní dňa 09.11.2018. Zo zoznamu zásielok doručených žalovanému vyplynulo, že podanie žalobcu pod podacím číslom RP128830703SK, bolo žalovanému doručené pod poradovým číslom 82 dňa 18.08.2014. Ako bolo z vykonaného dokazovania zrejmé, podanie žalobcu bolo odoslané zásielkou 2. triedy, pričom aj z informácie zo stránky Slovenskej pošty, a.s. vyplýva, že zásielky 2. triedy sú doručené na druhý pracovný deň po dni podania. Vzhľadom k tomu, že zásielka žalobcu bola podaná na poštovú prepravu dňa 14.08.2014, ktorý deň pripadol na štvrtok, čo nebolo sporné, druhým pracovným dňom pri tomto dni je práve 18.08.2014, t.j. pondelok. Skutkový stav preto bol riadne zistený, posúdený a okresný súd nedospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Vzhľadom k uvedenému žalovaný žiadal rozsudok okresného súdu potvrdiť.
32. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca v podaní zo dňa 04.03.2019. Žalobca mal za to, že počas konania pred okresným súdom žalovaný, ani okresný súd nevyvrátili tvrdenie žalobcu, že v právnom poriadku SR neexistuje žiadne také ustanovenie, ktoré s predložkou „k“ spája určenie lehoty. V zmysle ust. § 151 CSP žalobca preto považoval toto tvrdenie za nesporné. Od 01.01.2019 je účinný zákon č. 309/2009 Z.z. v znení noviel č. 309/2018 Z.z. a č. 377/2018 Z.z.. Najmä novela č. 309/2018 Z.z. výrazným spôsobom zmenila právnu úpravu podpory výroby energie z obnoviteľných zdrojov. V zákone č. 309/2009 Z.z. po novelizácii sa naďalej nenachádza také ustanovenie stanovujúce lehotu, ktoré by používalo iné slovné spojenie ako „do“, prípadne „najneskôr“. Zákonodarca pri stanovovaní povinností, ktoré treba plniť v lehotách, nepoužíva nikdy predložku „k“. Novelizáciou zákonodarca vedome a úmyselne odstránil nesprávnosť v zákone a svoj úmysel stanoviť lehotu vyjadril takým gramatickým tvarom, ktorým skutočne lehotu stanovuje. Ak chcel zákonodarca v roku 2009 stanoviť ustanovením § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. lehotu, mal použiť predložku „do“, tak ako to urobil v novele č. 309/2018 Z.z..
33. Žalobca uviedol, že ak by sa pripustila argumentácia žalovaného, že predsa je sporným ustanovením stanovená lehota, potom nemožno súhlasiť s jeho názorom, že nie je prípustný taký výklad, aby medzi dvoma súkromnoprávnymi subjektmi došlo k splneniu lehoty odovzdaním zásielky na poštovú prepravu. Žalobca príkladmo poukázal na zákon č. 102/2014 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru na diaľku, ktorý reguluje vzťahy medzi súkromnoprávnymi subjektmi a stanovuje v § 7 ods. 1 v spojení s § 8 ods. 2 to, že lehota na odstúpenie od zmluvy sa považuje za zachovanú, ak oznámenie o odstúpení od zmluvy bolo odoslané predávajúcemu najneskôr v posledný deň lehoty podľa ust. § 7 ods. 1. Obdobných prípadov špeciálneho posúdenia zachovania lehoty v súkromnoprávnych vzťahoch je v slovenskom právnom poriadku viacero, a to aj priamo v elektrárenskom sektore v § 17 ods. 3 zákona 251/2012 Z.z. o energetike, keď lehota na odstúpenie od zmluvy je zachovaná, ak odberateľ elektriny odošle odstúpenie od zmluvy v posledný deň lehoty podľa odseku 1 písm. e) prvého bodu alebo podľa odseku 20. Žalobca uviedol, že preto nie je pravdivé tvrdenie žalovaného, že lehota medzi súkromnoprávnymi subjektmi nemôže byť splnená odoslaním zásielky. Ak aj bol úmysel zákonodarcu použitím spojenia „k 15. augustu“ stanoviť lehotu, potom stále chýba dôvod vykladať toto ustanovenie tak, ako to robí žalovaný. Úmyslom zákonodarcu bolo, aby sa ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. vzťahovalo rovnako na URSO, ako aj na žalovaného, pretože notifikačná povinnosť voči ním bola daná jedným a tým istým ustanovením. Logickým výkladom potom sa dá prikloniť len k výkladu ustanovenia ako procesnej lehoty, ktorá je splnená odoslaním oznámenia - opačný výklad by bol vo vzťahu k URSO jednoznačne nelogický a protizákonný a vo vzťahu k žalovanému minimálne špekulatívny. Nie je potrebné podľa žalobcu hľadať alternatívne výklady, pretože zákon č. 309/2009 Z.z. jednoznačne v § 17 odkazuje na Správny poriadok, ktorý stanovuje, že lehota je zachovaná, ak sa podanie odovzdá na poštovú prepravu najneskôr v posledný deň lehoty. Novelou zákona č. 309/2009 Z.z. účinnou od 01.01.2019 sa odstránila povinnosť výrobcov oznamovať každoročne svoj záujem využívať podporu výroby elektriny. Táto každoročná povinnosť aj v minulosti bola zbytočná, pretože podpora je výrobcovi priznaná pri
začiatku výroby na dobu 15 rokov, a preto sa javí dostačujúce oznámiť úmysel využívať podporu len raz, napriek tomu si ju žalobca každoročne plnil, vrátane sporného augusta 2014. Žalobca zotrval na tom, že závery košických súdov sú správne a najmä aj vzhľadom na okolnosti tohto typu sporov a ich ekonomický dopad na jednotlivých účastníkov, za spravodlivé.
34. Žalovaný sa v podaní zo dňa 18. marca 2019 vyjadril k replike žalobcu zo dňa 04.03.2019. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu, podľa ktorého v konaní neuviedol žiadnu novú argumentáciu nad rámec tvrdení použitých v doterajšom konaní. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 28. januára 2019 odôvodnil, prečo časové určenie konkrétneho dňa stanovené v § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. považuje za lehotu. Žalovaný odôvodnil, prečo túto lehotu považuje za hmotnoprávnu, pri ktorej platí, že nestačí podanie oznámenia v posledný deň na poštovú prepravu, ale je potrebné, aby sa s oznámením adresát oboznámil, teda aby sa oznámenie nachádzalo v dispozičnej sfére jeho poznania. Hoci v ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. je uvedené „k 15. augustu“ a nie ,,do 15. augusta“, nemožno to vykladať tak, že k uvedenému dátumu je postačujúce podať požadované listiny na prepravu. Adresát musí byť s obsahom listín k uvedenému dátumu oboznámený. Žalovaný uviedol, že ak k rozhodným skutočnostiam došlo v období mesiaca august 2014, potom okresný súd, ako aj odvolací súd, sú pri aplikácii práva viazaní ustanovením § 4 ods. 2 písm. c) a ust. § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z.z. v znení novely č. 382/2013 Z.z. účinnej odo dňa 01.01.2014. Pokiaľ žalobca pri svojom právnom názore poukazuje na zákon č. 102/2014 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji na diaľku, ako aj na zákon č. 251/2012 Z.z. o energetike, tak naproti tomu v ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. nie je explicitne uvedené, že lehota je zachovaná, ak je podanie odoslané v posledný deň lehoty na poštovú prepravu. Pri ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. je podľa žalovaného potrebné vychádzať z výkladových pravidiel, najmä z gramatického a logického výkladu predmetného ustanovenia. Okresný súd preto správne uzavrel, že žalobca žalovanému ku dňu 15. augusta 2014 podporu neoznámil. Podanie oznámenia na poštovú prepravu nebolo možné považovať za oznámenie. Ak aj prezentoval iný názor URSO, tak okresný súd správne mal za to, že takýto názor nie je správny a už vôbec nie je záväzný. Ak aj žalobca poukazuje na novelu zákona č. 309/2009 Z.z. účinnú od 01.01.2019, tak podľa žalovaného žalobcovi neprináleží hodnotiť správnosť, resp. spravodlivosť právnej úpravy, ktorá tu bola účinná od 01.01.2014 zákonom č. 382/2013 Z.z. , a preto je právne bez významu, že v súčasnosti, t.j. v kalendárnom roku 2019, bola oznamovacia povinnosť zo zákona vypustená. Pokiaľ ide o poukaz na rozhodnutia košických súdov, tak žalovaný sa už vyjadril, prečo so závermi týchto súdov nesúhlasí. Žalovaný mal za to, že rozsudok okresného súdu je odôvodnený v zmysle ust. § 220 ods. 2 CSP, preto žiadal rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správne rozhodnutie s priznaním trov odvolacieho konania.
35. Žalobca v podaní zo dňa 10.04.2019 zaslal posúdenie predložky „k“ v ustanovení § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. v znení účinnom v roku 2014, s doložením rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 20. decembra 2018, sp. zn. 3Cob/64/2018.
36. Žalovaný podaním zo dňa 3. mája 2019 v súvislosti s odvolávaním sa na rozsudok Okresného súdu Košice sp. zn. 3Cob 96/2016 (správne malo byť uvedené 30Cb 82/2015) zo dňa 24. februára 2016 v spojení rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3Cob 96/2016 zo dňa 30. marca 2017, v ktorých rozsudkoch obidva súdy posúdili lehotu podľa ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. ako lehotu procesnoprávnu, poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 491/2018
- 65 zo dňa 31. januára 2018, ktorým bol rozsudok Krajského súdu v Košiciach vyhodnotený ako protiústavný a bol zrušený s tým, že v tomto náleze Ústavný súd SR jednoznačne posúdil, že uvedená lehota je hmotnoprávna. Základnou otázkou ktorú okresný súd v danej sporovej veci posudzoval bolo splnenie, resp. nesplnenie notifikačnej povinnosti. Výsledky dokazovania preukázali to, že žalobca doručil oznámenie o uplatnení podpory žalovanému dňa 18.08.2014, teda zákonnú lehotu zmeškal. Doručenie oznámenia žalovanému dňa 18. augusta 2014 nebolo medzi sporovými stranami sporné. Žalobca použil argumentáciu, že lehota stanovená v ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. nie je lehotou a ak by bolo aj pripustené, že sa jedná o lehotu, tak ide o lehotu procesnoprávnu. Žalobca svoj názor odôvodnil poukazom na rozsudok Okresného súdu Košice I, sp.zn. 30Cb 82/20l5 zo dňa 24. februára 2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 3Cob 96/2016 zo dňa 30. marca 2017, ktoré zhodne uvádzajú, že predmetná lehota je procesnoprávna. Práve rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3Cob 96/2016 zo dňa 30. marca 2017 bol zrušený Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 491/2018-65 zo dňa 31. januára 2019 (ďalej len „nález ústavného súdu“). Žalovaný uviedol, že skutkový stav v konaní pred Okresným súdom Košice I a Krajským súdom Košice
bol takmer identický, ako je v danej sporovej právnej veci. Žalobca v konaní pred súdmi v Košiciach oznámenie o uplatnení podpory odovzdal na poštovú prepravu dňa 15. augusta 2014, pričom zásielka bola doručená prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy až dňa 18. augusta 2014. Podľa nálezu ústavného súdu je z ústavného hľadiska neudržateľný právny záver vyslovený v napadnutých rozhodnutiach okresného súdu a krajského súdu o procesnoprávnom charaktere lehoty v ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z., vyvodený len z odkazu na použitie Správneho poriadku, t.j. právneho predpisu verejnoprávneho charakteru. Na tomto závere nič nemôže zmeniť skutočnosť, že okresný súd a krajský súd opreli svoj záver aj o stanovisko URSO, podľa ktorého má sporná lehota procesnoprávny charakter. Z rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu vyplynulo, že sa v nich stotožnili so záverom URSO o procesnoprávnom charaktere spornej lehoty, avšak bez toho, aby tento záver sami odôvodnili. Týmto spôsobom okresný súd ako aj krajský súd sa vzdali svojho postavenia orgánu verejnej moci, ktorý je povolaný zákony nielen aplikovať, ale ich aj ústavne konformným spôsobom vykladať. Naviac URSO vo svojom stanovisku prezentuje len záver o tom, že lehota vyplývajúca z ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. je procesnoprávna, avšak bez toho aby zároveň uviedol, na podklade akých dôvodov k tomuto záveru sám dospel. Stanovisko URSO k právnej povahe lehoty podľa ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z., z ktorého okresný súd a krajský súd vychádzali, pritom vôbec nie je odôvodnené. Ďalej ústavný súd v náleze uviedol, že závery všeobecných súdov nereflektovali súkromno-právny charakter vzťahu medzi žalobcom ako výrobcom elektriny z OZE a sťažovateľom ako prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy. Ústavný súd poukázal na ust. § 1 ods. 1 Správneho poriadku, podľa ktorého sa tento zákon vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Keďže v predmetnej veci si žalobca uplatňoval proti sťažovateľovi ako súkromnému subjektu a nie orgánu verejnej správy svoj nárok na poskytnutie podpory podľa zákona č. 309/2009 Z.z., podľa ústavného súdu nemožno považovať odkaz všeobecných súdov na procesnoprávny predpis upravujúci konanie v oblasti verejnej správy z ústavného hľadiska za akceptovateľný.
37. Skutočnosti, ktoré v odvolaní namietal sťažovateľ proti napadnutému rozsudku okresného súdu, týkajúce sa povahy právnej normy a jej vplyvu na existenciu uplatňovaného nároku, ako aj povahy jej vzťahu k žalobcovi boli kľúčové pre rozhodnutie krajského súdu, ktorého úlohou bolo primárne zodpovedať otázku právnej povahy (charakteru) lehoty na splnenie oznamovacej povinnosti. Krajský súd podľa ústavného súdu na tieto skutočnosti v napadnutom rozsudku vôbec nereagoval, resp. do svojich záverov ich nepremietol, preto takýto záver Ústavný súd SR považoval za svojvoľný, z ústavného hľadiska neakceptovateľný a neudržateľný. Ústavný súd SR v predmetnom náleze konštatoval, že napadnutým rozsudkom krajský súd porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, podľa čl. 46 ods. l Ústavy SR a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Z dôvodu, že podľa žalovaného skutkový stav v tejto veci, ako aj skutkový stav pred Okresným súdom Košice I a Krajským súdom v Košiciach je zhodný, tak poukázal na to, že z ústavného hľadiska je neudržateľný právny záver o procesnoprávnom charaktere lehoty ustanovenej v § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z., vyvodený len z odkazu na použitie Správneho poriadku, ako aj, že stanovisko URSO je nesprávne, keďže nie je bližšie odôvodnené, nie je právne záväzné, preto lehotu podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. je potrebné považovať za lehotu hmotnoprávnu, pre ktorú žalovaný žiadal rozsudok okresného súdu potvrdiť.
38. K podaniu žalovaného zo dňa 3. mája 2019 bol pripojený aj Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 491/2018-65 zo dňa 31. januára 2019.
39. Na toto podanie žalovaného spolu s doloženým nálezom Ústavného súdu SR v zmysle výzvy krajského súdu zo dňa 24.05.2019 (č.l. 511 spisu) reagoval žalobca prostredníctvom právneho zástupcu tak, že žiadal, aby bolo konané o podanom odvolaní žalobcom, pretože práve nález ústavného súdu doložený žalovaným podporuje právnu argumentáciu žalobcu v odvolaní, ktorý namietal nedostatočné odôvodnenie rozsudku Okresného súdu v Žiline, ktorý vôbec nevenoval zdôvodneniu právneho názoru o povahe ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. náležitú pozornosť. Žalobca zdôraznil, že ústavný súd v tomto náleze nevyslovil právny názor o tom, ako treba vykladať ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z., práve naopak. V tejto súvislosti žalobca poukázal na stranu 16 nálezu ústavného súdu, obdobne na stranu 23. Žalobca zotrval na tom, že ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. nestanovuje lehotu vôbec. Ďalej uviedol, že v tomto konaní je nesporné, že oznámenie o uplatnení nároku na podporu bolo žalobcom riadne odoslané dňa 14.08.2014. Podľa žalobcu nie je
podložené ani tvrdenie sťažovateľky citované v náleze (str. 7, posledný odsek), že ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. upravuje primárne povinnosť voči prevádzkovateľovi distribučnej sústavy a až sekundárne voči URSO. Práve naopak, primárne je povinnosť daná voči URSO, pretože URSO na základe tohto oznámenia vypočítava tzv. tarifu TPS. Ohľadom tarify TPS uviedol žalovaný svoje argumenty vo Vyjadrení k žalobe zo dňa 31.01.2018, na čo žalobca reagoval replikou zo dňa 07.03.2018. Z tam uvedenej argumentácie bolo zrejmé, že dodržanie povinnosti danej ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. má primárny význam voči URSO, aby správne stanovil tarifu TPS a až sekundárny význam voči prevádzkovateľovi distribučnej sústavy, aby o polroka neskôr vedel, komu má takto vyzbierané zdroje od odberateľov prerozdeliť. Žalovaný účelovo vykladal ustanovenie s predložkou „k” ako lehotu, a navyše hmotnoprávnu, aby nemusel poukázať zdroje vybraté na poplatku TPS žalobcovi. Aj vzhľadom na nevyvážené postavenie účastníkov trhu s elektrinou preto neplatí, že v súkromnoprávnych vzťahoch sú lehoty zachované až doručením úkonu - žalobca už v replike k vyjadreniu k odvolaniu zo dňa 04.03.2019 poukázal na ust. § 17 ods. 3 zákona o energetike, ktorý predpokladá zachovanie hmotnoprávnej lehoty prostým podaním oznámenia na prepravu. Preto ak by sa aj malo ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. vykladať ako lehota, neplatí, že nemôže byť dodržaná prostým podaním oznámenia na poštovú prepravu. V tejto súvislosti žalobca poukázal na nález ústavného súdu, v ktorom je citovaný prevádzkový poriadok sťažovateľky „podľa bodu 6.1.1. Prevádzkového poriadku výrobca elektriny, ktorý si chce uplatniť právo na doplatok v súlade so zákonom č. 309/2009 Z.z., uplatňuje svoje právo na podporu spolu s uvedením obdobia na ktoré si právo na podporu uplatňuje podaním oznámenia o uplatnení podpory vo forme doplatku.” Z formulácie „podaním“ nebolo vôbec jednoznačne zrejmé, čo sa týmto úkonom má rozumieť, či doručenie, či podanie na poštu. Prevádzkovatelia distribučných sústav tvrdia, že ich vzťahy sú súkromnoprávne, pričom základný obsah vzťahov stanovujú zákony a schválené prevádzkové poriadky. Ak v týchto poriadkoch sú ustanovenia, ktoré pripúšťajú rôzny výklad, pri pochybnostiach ich treba vykladať na ťarchu strany, ktorá ako prvá v konaní tento výraz použila (ust. § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka).
40. Postupom krajského súdu, a to podaním zo dňa 25.06.2019 bolo vyjadrenie žalobcu k výzve krajského súdu zo dňa 24.05.2019 doručené na vedomie žalovanému, prostredníctvom jeho zástupcu.
41. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach ustanovenia § 379, § 380 ods. 1 CSP na základe podaného odvolania žalobcu a postupom bez nariadenia pojednávania verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania ust. § 219 ods. 1, 3 CSP bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
42. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/60/2019 - 535 zo dňa 15.08.2019, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, podľa vyššie uvedeného uznesenia krajského súdu dňa 15.10.2019 a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom.
43. Primárne krajský súd uvádza, že základom jeho konania bolo odvolanie žalobcu zo dňa 20.12.2018 a v ňom vyjadrené odvolacie dôvody, pre ktoré žalobca tvrdil, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, ak okresný súd neodôvodnil právny názor rozhodujúci pre rozhodnutie, ako aj, že došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z., ak podľa žalobcu sa má jednať pre uplatnenie práva na podporu o lehotu procesnoprávnu a nie hmotnoprávnu, pokiaľ sa vôbec pripustí, že v tomto zákonnom ustanovení je upravená lehota. Okresný súd nezdôvodnil prijatý právny názor odlišný od rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach, vyjadrený v rozhodnutí sp. zn. 3Cob 96/2016 zo dňa 30. marca 2017, ako aj, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, pokiaľ ide o doručenie podania žalobcu žalovanému o uplatnenie podpory. Žalobca v zmysle vyjadrených odvolacích dôvodov mal za to, že postupom okresného súdu mu bolo znemožnené uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP), s tým, že na základe vykonaných dôkazov malo dôjsť k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP) a rozhodnutie súdu prvej inštancie má vychádzať z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).
44. Skôr ako krajský súd pristúpil k posudzovaniu odvolacích dôvodov žalobcu vo vzťahu k prijatým záverom súdom prvej inštancie vyjadrených v napadnutom rozsudku okresného súdu, sa oboznámil s priebehom a postupom konania pred súdom prvej inštancie, vykonávaným dokazovaním a zistil, že v zmysle návrhu žalobcu boli vykonané dôkazy a ak niektoré z nich nie s požadovaným výsledkom ako sa domáhal žalobca, najmä v rovine doručovania podania žalobcu o uplatnení podpory voči žalovanému, tak len z dôvodu, keď Slovenská pošta, a.s. v podaní zo dňa 13.07.2018 (č.l. 190 spisu) uviedla, že doklady a údaje o zásielke uchováva tri roky odo dňa podania zásielky, preto informáciu žiadanú okresným súdom v podaní zo dňa 27.06.2018 (č.l. 188 spisu), týkajúcu sa podania zásielky dňa 14.08.2014 nevie poskytnúť. V otázke doručovania podania žalobcu žalovanému bolo v rozsahu dôkaznej povinnosti tak žalobcu, ako aj žalovaného, vykonané dokazovanie okresným súdom s tým, že v rozsahu dôkazov, ktoré si mohli zabezpečiť sporové strany, t.j. tak žalobca ako aj žalovaný, bolo dôkazné bremeno na nich, aby si takéto dôkazy zabezpečili, pokiaľ nebolo preukázané, že v ich zabezpečení by im bránila prekážka, ktorú by objektívne nemohli prekonať a pre ktorú by mohli spravodlivo požadovať, aby takýto dôkaz na ich tvrdenie zabezpečoval súd. Preto aj okresný súd výzvou zo dňa 15.08.2018 (č.l. 219 spisu) vyzval právneho zástupcu žalobcu, aby navrhovaný dôkaz, a to dopyt na poštu ohľadne doručovania podania o uplatnení podpory u žalovaného si zabezpečil sám, keďže išlo o zásielku žalobcu a okresnému súdu nebola zrejmá žiadna prekážka, pre ktorú si daný dôkaz nemôže zabezpečiť žalobca sám, a to aj s poukazom na Civilný sporový poriadok. Naviac pre posudzovanie vykonaných dôkazov súdom prvej inštancie za dodržania dôkaznej povinnosti sporových strán bolo podstatné to, že na pojednávaní konanom pred okresným súdom dňa 09.11.2018 tak žalobca, ako aj žalovaný na výzvu okresného súdu v zmysle ust. § 182 CSP uviedli, že nenavrhujú žiadne dokazovanie. Ak strana žalobcu vzhľadom ku skutkovému a právnemu stavu danej sporovej veci nenavrhla ďalšie dokazovanie, tak uvedené znamenalo to, že v odvolacom konaní pre posúdenie odvolacích dôvodov žalobcu bol rozhodujúci skutkový stav zistený súdom prvej inštancie, ktorým skutkovým stavom bol krajský súd viazaný za aplikácie ust. § 383 CSP, keďže neboli zistené dôvody na doplnenie a ani na zopakovanie dokazovania.
45. Žalobca namietal, že okresným súdom prijatý právny názor nie je odôvodnený, čím malo dôjsť k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. K tomuto odvolaciemu dôvodu žalobcu krajský súd uvádza, že nebol relevantný. Pre rozsah odôvodnenia obsiahnutého v napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie bolo podstatné a relevantné vyjadrenie predmetu sporu, keď žalobca sa domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 181.641,04 Eur s príslušenstvom na tom základe, že mal za to, že si splnil všetky zákonom stanovené povinnosti na uplatnenie podpory pre rok 2015, vyplývajúce zo zákona č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 309/2009 Z.z.“) a nesúhlasil s tvrdením žalovaného, ktorý mu oznámil stratu práva na uplatnenie podpory pre rok 2015, z dôvodu nesplnenia notifikačnej povinnosti v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. v znení rozhodnom k dátumu posudzovania uplatneného nároku žalobcom. Okresný súd takto vymedzený predmet sporu žalobcom, t.j. uplatnený nárok na podporu pre rok 2015 zdôvodnil v rozsahu vyžadovanom ustanovením § 220 ods. 2 CSP, keď stručným a dostatočným spôsobom vyjadril skutkové a právne argumenty, pre ktoré mal za to, že žalobca nemôže byť so svojou žalobou úspešný, ak si nesplnil zákonom vyžadovanú notifikačnú povinnosť včas, ku ktorému prijatému záveru okresný súd aj uviedol právne posúdenie, vyhodnotenie. K prijatým právnym záverom okresný súd poukázal aj na Nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 50/2015 so záverom, že v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. žalobca nepreukázal dodržanie hmotnoprávnej lehoty. Okresný súd vyslovil, že práve v tomto zákonnom ustanovení je vyjadrená lehota, ktorá je lehotou hmotnoprávnou, pre zachovanie ktorej je potrebné, aby bolo doručené oznámenie na uplatnenie podpory žalovanému a URSO najneskôr do 15.08.2014. Ak rozhodnutie okresného súdu napadnuté odvolaním žalobcu malo náležitosti riadneho odôvodnenia v zmysle ust. § 220 ods. 2 CSP, tak krajský súd mal následne spôsobilý predmet posudzovania, a to rozsudok okresného súdu s vyjadreným skutkovým a právnym záverom, ktorý bol zákonne požadovaným spôsobom aj odôvodnený. Aj z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že pokiaľ odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo sporovej strany na spravodlivý proces. Ani judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument sporovej strany. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné.
Podľa názoru krajského súdu predmetné rozhodnutie okresného súdu tieto atribúty spĺňa. Právny názor okresného súdu v napadnutom rozsudku je odôvodnený v súlade s vyžadovaným rozsahom odôvodnenia tak podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR, ako aj Najvyššieho súdu SR a zodpovedá zákonnej konštrukcii vyplývajúcej z ust. § 220 ods. 2 CSP, preto nebol relevantný odvolací dôvod žalobcu, že by nie riadnym odôvodnením právneho názoru súdom prvej inštancie malo dôjsť k porušeniu práva na spravodlivý proces.
46. V tejto súvislosti je potrebné vo všeobecnosti zo strany krajského súdu uviesť, že podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda samá procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor), znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosť jej aktívnej účasti na konaní (R 129/1999, 1Cdo 6/2014, 3Cdo 38/2015, 5Cdo 201/2011, 6Cdo 90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. Procesným postupom okresného súdu boli tak žalobcovi, ako i žalovanému vytvorené podmienky na uplatňovanie prostriedkov procesného útoku, resp. prostriedkov procesnej obrany, t.j. mali vytvorené obidve sporové strany podmienky k realizácii procesných oprávnení, a preto nedošlo postupom súdu prvej inštancie k porušeniu práv žalobcu, ani žalovaného.
47. To, že nedošlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces, v rovine podľa záveru krajského súdu dostatočného odôvodnenia právneho názoru súdom prvej inštancie, sa primerane poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/69/2017, z ktorého vyplýva, že porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napríklad o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).
48. Krajský súd uvádza, že nedošlo v danej veci ani k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, ani k situácii, že by prijatým záverom súdom prvej inštancie došlo k postupu, ktorý by mal byť v rozpore so zaužívanou súdnou praxou a právnou teóriou, keď práve žalobcom v odvolaní uvádzaný poukaz na názor Krajského súdu v Košiciach, vyjadrený v rozsudku sp. zn. 3Cob 96/2016 zo dňa 30. marca 2017, bol tento rozsudok Krajského súdu v Košiciach Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 491/2018-65 zo dňa 31. januára 2019 zrušený a vec vrátená Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie. Vo všeobecnosti krajský súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Ani k jednej z uvedených situácii v predmetnej sporovej právnej veci nedošlo, pretože podľa názoru krajského súdu okresný súd správne právne posúdil ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. pri riadne zistenom skutkovom stave veci v rozsahu dôkaznej povinnosti sporových strán.
49. V zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z., výrobca elektriny s právom na podporu je povinný oznámiť Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len „úrad“) a prevádzkovateľovi
regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa ust. § 3 ods. 1. písm. b) a c), vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok; pri zariadeniach výrobcu elektriny uvedených do prevádzky po 15. auguste je výrobca elektriny povinný informovať prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy o využití práva podľa odseku 1 najneskôr 30 dní pred uvedením zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky (znenie k dátumu uplatneného nároku).
50. Okresný súd správne skonštatoval, že žalobca bol povinný si splniť povinnosti podľa ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. v roku 2014, a to k 15.08.2014, aby nestratil právo na odber a doplatok pre nasledujúci rok, t.j. pre rok 2015. Okresný súd uviedol, že citované zákonné ustanovenie vyjadruje číselne lehotu k 15.08., ktorá je lehotou hmotnoprávnou, pri ktorej platí, že je zachovaná len vtedy, ak právna skutočnosť nastane najneskôr v posledný deň hmotnoprávnej lehoty, a to tak, že právny úkon sa dostane do dispozície a sféry poznania adresáta. Nestačí podľa okresného súdu len podanie oznámenia u prevádzkovateľa poštových služieb, ako je tomu u lehôt procesnoprávnych. Pre splnenie si povinností, a to tak voči úradu, ako aj voči žalovanému bolo potrebné, aby oznámenie bolo doručené najneskôr do 15.08.2014 (odsek 20., 23. odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu). Krajský súd uvádza, že ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. jednoznačne vyjadruje splnenie si oznamovacej povinnosti kumulatívne tak voči URSO, ako aj voči prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, a preto pre uplatnenie práva na podporu pri výrobe elektriny nepostačuje, ak sa splní oznamovacia povinnosť len voči jednému z týchto subjektov. Žalobca pokiaľ chcel byť úspešný so svojou žalobou bol povinný preukázať, že si túto oznamovaciu povinnosť splnil tak voči URSO, ako aj voči žalovanému, čo sa mu podľa výsledkov vykonaného dokazovania nepodarilo. Podľa názoru krajského súdu oznámenie v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. je jednostranný prejav vôle, ktorý musí byť dostatočne určitým spôsobom vyjadrený, aby nebol zameniteľný a musí byť subjektom doručený k 15. augustu, t.j. žalobca bol povinný preukázať splnenie oznamovacej povinnosti podľa ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. a ak sa mu uvedené v súdnom spore nepodarilo, tak následne správnym spôsobom bol aplikovaný sankčný mechanizmus vyplývajúci z ust. § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z.z., ktorý nastupuje priamo zo zákona. To znamená, že ak žalobca ako výrobca elektriny si nesplnil oznamovaciu povinnosť uloženú mu zákonom v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z., tak potom si nemohol uplatniť práva podľa ust. § 4 ods. 1 písm. b) a c) na kalendárny rok 2015. Sankčný mechanizmus straty nárokov vyplývajúci z ust. § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z.z. tu nastupuje priamo zo zákona a viaže sa na nesplnenie notifikačnej povinnosti podľa ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z..
51. Okresný súd k posúdeniu lehoty vyplývajúcej z ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. ako lehoty hmotnoprávnej správne poukázal aj na Nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 50/2015 v spojení s prechodným ustanovením k úpravám účinným od 1. januára 2014, a to aplikáciou ust. § 18e zákona č. 309/2009 Z.z., keď toto ustanovenie § 18e ods. 1 sa výslovne viaže k podmienkam podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré podmienky podpory výroby elektriny a spôsob podpory sú upravené v ust. § 3 zákona č. 309/2009 Z.z., a preto nemôže byť ust. § 18e ods. 1 zákona č. 309/2009 Z.z. aplikované aj na sankciu vyplývajúcu z ust. § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z.z.. Bolo zrejmé, že žalobca je výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, u ktorého podmienky podpory ktoré vyplývajú z ust. § 3 zákona č. 309/2009 Z.z. vo väzbe k ust. § 18e ods. 1 zákona č. 309/2009 Z.z. nemožno zamieňať s ust. § 4, ktorý upravuje práva a povinnosti výrobcu elektriny. Práve podľa Nálezu Ústavného súdu SR PL. ÚS 50/2015-148 zo dňa 22. marca 2017 bolo konštatované, že ustanovenie zákona o podpore OZE, § 4 ods. 2 zákona č. 309/2009 Z.z. je relevantné pre všetky subjekty, ktoré majú nárok na podporu, ako aj že sankčný mechanizmus straty podpory je oprávnený. Sankčný dôsledok v zmysle ust. § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z.z. z titulu nesplnenia si notifikačnej povinnosti v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. sa vzťahuje aj na žalobcu, čo vyplýva zo samotného účelu sankcie, ak Ústavný súd SR v Náleze PL. ÚS 50/2015 zo dňa 22. marca 2017 vyslovil, že zákonodarca neustanovuje subjektom práva právne povinnosti samoúčelne, ale naopak, so zjavným zámerom, aby tieto právne povinnosti boli dodržiavané. Nesplnenie zákonom ustanovených povinností nemôže v právnom štátu požívať právnu ochranu. Naopak, v podmienkach právneho štátu je vo všeobecnosti akceptovateľné a v zásade vždy aj z dôvodu zabezpečovania efektívnosti právnej úpravy žiaduce, aby nesplnenie zákonom ustanovených povinností bolo sankcionovateľné, resp. mohlo (potenciálne) vyvolať negatívne právne dôsledky na subjekt práva, ktorý si zákonom stanovenú povinnosť nesplnil. Ďalej v tomto náleze Ústavný súd SR vyjadril, že priamym dôsledkom nesplnenia povinnosti ustanovených v § 4 ods. 2 zákona č. 309/2009 Z.z. je nielen strata práva na odber elektriny vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie prevádzkovateľom
regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je zariadenie výrobcu elektriny pripojené za cenu elektriny na straty, ale aj práva na tzv. doplatok.
52. Právny záver okresného súdu, ktorý vyjadril, že lehota vyplývajúca z ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. je lehotou hmotnoprávnou, podporujú, resp. potvrdzujú aj závery Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplývajúce z Nálezu PL. ÚS 50/2015-148 zo dňa 22. marca 2017, ak Ústavný súd SR vyjadril, že zákon o podpore OZE, t.j. zákon č. 309/2009 Z.z. upravuje vzájomné práva a povinnosti medzi subjektmi súkromného práva, na ktoré nemožno hľadieť optikou verejného práva. K takýmto vzťahom nepochybne patria predovšetkým vzťahy medzi výrobcami energie z OZE a prevádzkovateľmi regionálnych distribučných sústav, ktoré sú vo svojej podstate regulované aj ust. § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE. Ďalej ústavný súd v predmetnom náleze uviedol, že z hľadiska aplikácie ust. § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE je podstatný vzťah medzi výrobcami elektriny a prevádzkovateľmi regionálnych distribučných sústav. Tento záver potvrdzuje predovšetkým skutočnosť, že práva podľa ust. § 4 ods. 1 písm. b) a c) zákona o podpore OZE si výrobcovia elektriny môžu uplatňovať vo vzťahu k prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy a nie úradu, prípadne inému orgánu verejnej moci. Ďalej z tohto nálezu ústavného súdu vyplýva, že právo na podporu má primárne súkromnoprávny charakter. Už Ústavným súdom SR v tomto náleze vyjadrený vzťah medzi žalobcom a žalovaným ako vzťah súkromnoprávny, nedáva základ pre právnu argumentáciu žalobcu, že ak je v ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. vyjadrená lehota, tak táto lehota má byť podľa žalobcu lehotou procesnoprávnou. Takémuto názoru žalobcu nesvedčí Ústavným súdom Slovenskej republiky vykvalifikovaný vzťah žalobcu a žalovaného ako súkromnoprávny vzťah. Nálezom Ústavného súdu SR PL. ÚS 50/2015 zo dňa 22. marca 2017 ústavný súd vzťahom súkromnoprávnej povahy priradil predovšetkým vzťahy medzi výrobcami energie z OZE a prevádzkovateľmi regionálnych distribučných sústav, ktoré sú vo svojej podstate regulované ust. § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z.z.. Ústavný súd SR vyvodil, že ust. § 4 ods. 2 zákona č. 309/2009 Z.z. vo svojej podstate prejavuje hypotézu právnej normy obsiahnutej v napadnutom ust. § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z.z., pričom povinnosti podľa ust. § 4 ods. 2 zákona č. 309/2009 Z.z. majú výrobcovia elektriny primárne vo vzťahu k prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, ako subjektom súkromného práva. Na tom nič nemení skutočnosť, že povinnosť oznámiť skutočnosti, resp. informácie uvedené v ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. majú výrobcovia elektriny z OZE nielen vo vzťahu k prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, ale aj vo vzťahu k URSO. Cez prizmu súkromnoprávneho vzťahu výrobcu elektriny z OZE a prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy je podľa záveru ústavného súdu z hľadiska aplikácie ust. § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z.z. podstatný vzťah medzi výrobcami elektriny a prevádzkovateľmi regionálnych distribučných sústav. Tento záver podľa ústavného súdu potvrdzuje predovšetkým skutočnosť, že práva podľa ust. § 4 ods. 1 písm. b) a c) zákona č. 309/2009 Z.z. si výrobcovia elektriny môžu uplatňovať vo vzťahu k prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy a nie úradu (URSO), prípadne inému orgánu verejnej správy.
53. Ústavný súd v Náleze PL. ÚS 50/2015-148 zo dňa 22. marca 2017 zdôraznil, že súkromnoprávny vzťah medzi výrobcami elektriny z OZE a prevádzkovateľmi regionálnych distribučných sústav v súvislosti s uplatňovaním práva na podporu podľa § 4 ods. 1 písm. b) a c) zákona č. 309/2009 Z.z. nie je oslabený, resp. spochybnený tým, že povinnosti pre výrobcov elektriny z OZE, splnenie ktorých je zákonným predpokladom pre uplatnenie práva na podporu, sú ustanovené priamo zákonom. Zákonná úprava povinností výrobcov elektriny z OZE je totiž prejavom intervencie štátu, ktoré je v odvetví elektroenergetiky, ako to už bolo zdôraznené na inom mieste, žiaduce. Vzhľadom k týmto záverom Ústavného súdu SR vyplývajúcim z uvedeného nálezu, ktorý vykvalifikoval vzťah medzi žalobcom ako výrobcom elektriny z OZE a žalovaným ako prevádzkovateľom distribučnej sústavy, s charakterom súkromnoprávneho vzťahu, potom nemohol byť relevantný odvolací dôvod žalobcu, ktorý sa s odkazom aj k iným rozhodnutiam všeobecných súdov odvolával na aplikáciu ust. § 17 ods. 1 zákona č. 309/2009 Z.z., ak takémuto súkromnoprávnemu vzťahu nemožno priradiť aplikáciu všeobecného predpisu o Správnom konaní a z neho vyplývajúce tvrdenia žalobcu o procesnoprávnom charaktere lehoty vyjadrenej v ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z.. Inými slovami súkromnoprávny charakter, ktorý je medzi žalobcom a žalovaným a ktorý vykvalifikoval Ústavný súd SR v Náleze PL. ÚS 50/2015, nedáva priestor aplikácii ust. § 17 ods. 1 zákona č. 309/2009 Z.z., a to aplikácii všeobecného predpisu o Správnom konaní a z neho vyplývajúcom procesnoprávnom charaktere lehoty ustanovenej v § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z.. Naviac, ak ustanovenie § 17 ods. 1 zákona č. 309/2009 Z.z. uvádza, že všeobecný predpis o Správnom konaní sa vzťahuje na konanie podľa tohto zákona a konanie je vyjadrené v ust. § 13 zákona č. 309/2009 Z.z. ako konanie o námietkach. Žalovaný je subjektom so
súkromnoprávnym charakterom, t.j. nemá postavenie správneho orgánu, aby sa voči nemu aplikovali predpisy o Správnom konaní. Žalobca nemal relevantný odvolací dôvod, ak požadoval vyhodnotiť ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. ako ustanovenie upravujúce procesnoprávnu lehotu, pretože takýmto spôsobom žalobca potom poprel súkromnoprávny charakter vzťahu medzi žalobcom ako výrobcom elektriny a žalovaným ako prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, na ktorý súkromnoprávny vzťah kládol dôraz práve Ústavný súd SR v Náleze PL. ÚS 50/2015. Naviac v zmysle ust. § 1 ods. 1 Správneho poriadku sa tento zákon vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak, s vykvalifikovaním v ust. § 1 ods. 2 Správneho poriadku, čo sa rozumie správnym orgánom, ktorý rozsah pôsobnosti vyjadrený v ust. § 1 Správneho poriadku vylučuje nazeranie na lehotu v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. ako na procesnoprávnu lehotu, s dôrazom na charakter vzťahov medzi žalobcom a žalovaným, ako vzťahov súkromnoprávnych, podľa už aj vyjadreného názoru Ústavného súdu SR v Náleze PL. ÚS 50/2015 v spojení s vystupovaním žalovaného ako súkromnoprávneho subjektu - prevádzkovateľa distribučnej sústavy, ktorý nemá postavenie správneho orgánu. Žalobca si uplatňuje nárok voči žalovanému ako súkromnoprávnemu subjektu, nie ako orgánu verejnej správy, ktoré postavenie žalovaný v konečnom dôsledku ani nemá, preto pri uplatnenom nároku na poskytnutie podpory podľa zákona č. 309/2009 Z.z. voči žalovanému nie je namieste odkaz na Správny poriadok, ktorý upravuje procesnoprávny charakter lehôt.
54. Krajský súd uvádza, že súd prvej inštancie pri vykvalifikovaní, že ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. upravuje lehotu, a to lehotu hmotnoprávnu, relevantne vychádzal zo záverov vyjadrených Ústavným súdom SR v Náleze PL. ÚS 50/2015-148 zo dňa 22. marca 2017 o súkromnoprávnom vzťahu medzi žalobcom a žalovaným ako prevádzkovateľom distribučnej sústavy, čo bolo podstatné a nie stanovisko URSO, ktorý prezentoval záver o tom, že lehota vyplývajúca z ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. je procesnoprávna, ale bez uvedenia na akom podklade a z akých dôvodov k tomuto záveru dospel. Okresný súd prijal správny právny názor ak vyjadril, že názor URSO je preň nezáväzný. V danej veci si žalobca uplatňoval proti žalovanému ako súkromnému subjektu nárok na poskytnutie podpory podľa zákona č. 309/2009 Z.z., preto nemožno akceptovať odkaz žalobcu na iné rozhodnutia súdov, ak poukazovali na procesnoprávny predpis, ktorý upravuje konanie v oblasti verejnej správy, ktorý odkaz zo strany žalobcu nie je akceptovateľný vzhľadom aj k Nálezu Ústavného súdu SR PL. ÚS 50/2015-148 zo dňa 22. marca 2017. V predmetnom náleze Ústavný súd SR zdôraznil, že sankčný mechanizmus ustanovený v § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z.z. o podpore OZE spočívajúci v nemožnosti výrobcov elektriny uplatniť si právo na podporu, treba odlíšiť od mechanizmu zániku práva na podporu, ktorý je špecificky upravený v ust. § 3b ods. 2, 3 a 5 zákona o podpore OZE; tento mechanizmus sa uplatní ex lege za predpokladu splnenia tam ustanovených podmienok a výrobcovi elektriny bráni v ďalšom uplatňovaní podpory podľa príslušných ustanovení zákona o podpore OZE. Dôsledné odlíšenie inštitútov zániku práva na podporu a zániku nároku na poskytnutie podpory na príslušný kalendárny rok je dôležité z hľadiska posúdenia ďalšej okolnosti majúcej podstatný vplyv na záver všeobecného súdu k povahe lehoty na splnenie oznamovacej povinnosti podľa zákona č. 309/2009 Z.z. a síce predmetu konania, resp. povahy nároku, ktorý si žalobca ako výrobca elektriny s právom na podporu uplatnil. Pokiaľ prevádzkovateľ distribučnej sústavy pristúpi k uplatneniu sankčného mechanizmu podľa ust. § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z.z., tak výrobcovi elektriny s právom na podporu neumožní úspešne si uplatniť nárok na poskytnutie podpory podľa ust. § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. na nasledujúci rok, pričom zároveň výrobcu elektriny s právom na podporu de facto „zbaví“ nároku na podporu na príslušný kalendárny rok, ale bez toho, aby to malo vplyv aj na existenciu samotného práva na podporu (Nález ÚS SR IV. ÚS 491/2018-65 zo dňa 31. januára 2019).
55. Okresný súd v odseku 23. svojho odôvodnenia preto ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. správne právne vyhodnotil, posúdil, ak mal za to, že v tomto ustanovení je vyjadrená lehota 15.08., ktorá je lehotou hmotnoprávnou, pri ktorej platí, že je zachovaná vtedy, ak právna skutočnosť nastane najneskôr v posledný deň hmotnoprávnej lehoty, a to spôsobom, že jednostranný právny úkon notifikačnej povinnosti sa dostane do sféry dispozície a poznania adresáta, t.j. žalovaného, keď pri charaktere hmotnoprávnej lehoty nie je postačujúce tak ako sa bránil žalobca, splnenie si tejto notifikačnej povinnosti odovzdaním na poštovú prepravu, ako je tomu u lehôt procesných, čo nie je lehota vyjadrená v ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z.. Pre splnenie si notifikačnej povinnosti bolo potrebné jej doručenie najneskôr do 15.08.2014 žalovanému ako prevádzkovateľovi distribučnej sústavy. Krajský súd nesúhlasí s odvolacími dôvodmi žalobcu, ktorými vyvodzoval žalobca, že ak vôbec
v ustanovení § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. ide o lehotu, tak sa má za to, že predložka „k“ má viesť k charakteru lehoty ako procesnoprávnej. Výklad tohto zákonného ustanovenia uskutočnený okresným súdom a následne vo vyvolanom odvolacom konaní krajským súdom bol ústavne súladný, ak spôsob interpretácie nebol daný v rozpore s Ústavou SR, a to s prihliadnutím nielen na Nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 50/2015-148 zo dňa 22. marca 2017, ale v spojení aj s v tejto veci doloženým Nálezom Ústavného súdu SR IV. ÚS 491/2018-65 zo dňa 31. januára 2019. Krajský súd má za to, že nie je možné predložku „k“ vykladať tak, že táto predurčuje procesnoprávny charakter lehoty, keďže takýto výklad, resp. interpretácia právnej normy ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. podaná žalobcom nie je ústavne súladná s dôrazom na charakter vzťahu žalobcu a žalovaného, ktorý je súkromnoprávny a pre aplikáciu procesnoprávneho predpisu, a to Správneho poriadku, pre tvrdený procesnoprávny charakter lehoty niet zákonného priestoru vzhľadom na rozsah pôsobnosti Správneho poriadku vyjadrený v ust. § 1, ak toto konanie nie je konaním v oblasti verejnej správy, ale je konaním jedného subjektu súkromného práva, a to žalobcu voči druhému subjektu súkromného práva pri uplatňovaní nárokov, ktoré sú vyjadrené zákonnou úpravou, a to zákonom č. 309/2009 Z.z.. Podľa krajského súdu nie je relevantný ani odvolací dôvod žalobcu v tom, že predložka „k“ sa nespája s určením lehoty, keďže takéto spojenie s určením lehoty má mať len predložka „do“. Tieto odvolacie dôvody žalobcu nemajú svoje právne opodstatnenie, pretože ak by s predložkou „k“ podľa názoru žalobcu nebola spojená lehota, tak potom by nemohol nastať ani sankčný mechanizmus vyjadrený v ust. § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z.z., ktorý je spojený s nesplnením povinnosti v odseku 2 a ktoré splnenie sa vyžaduje práve v lehote určenej § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z..
56. K vecne správnym záverom okresného súdu a následne krajského súdu v tom, že v ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. je upravená lehota, a to lehota hmotnoprávna na splnenie povinnosti žalobcu voči žalovanému k 15.08. pristupujú aj závery Ústavného súdu SR v Náleze IV. ÚS 491/2018-65 zo dňa 31. januára 2019, ktorým nálezom bol zrušený rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3Cob 96/2016 zo dňa 30. marca 2017 a vec vrátená Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie, na ktoré rozhodnutie poukazoval žalobca v tvrdení, že ak v ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. je upravená lehota, tak potom ide o lehotu procesnoprávnu. Aj v predmetnom konaní, ku ktorým sa vyjadroval v danom náleze Ústavný súd Slovenskej republiky bolo rozhodovanie o otázke, či výrobca elektriny s právom na podporu splnil riadne a včas oznamovaciu povinnosť voči prevádzkovateľovi distribučnej sústavy podľa ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z., so zodpovedaním ktorej otázky súvisel vznik, resp. zánik nároku výrobcu elektriny na vyplatenie podpory za elektrinu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov energie. S týmto nálezom ústavného súdu dal krajský súd možnosť oboznámenia sa aj žalobcovi so zaujatím jeho stanoviska. Oproti vyjadreniu žalobcu krajský súd má za to, že je potrebné poukázať na rozhodné závery Ústavného súdu SR, ktorý uviedol, že vychádzal zo záverov vyslovených v Náleze sp. zn. PL. ÚS 50/2015 z 22. marca 2017 s tým, že závery obsiahnuté v tomto Náleze PL. ÚS 50/2015 z 22. marca 2017 mali zásadný význam pre sformulovanie záverov vo veci sťažovateľky, ktorou bol prevádzkovateľ distribučnej sústavy. Ústavný súd SR vychádzajúc zo záverov vyslovených v Náleze sp. zn. PL. ÚS 50/2015 z 22. marca 2017 vyslovil, že z ústavného hľadiska je neudržateľný právny záver vyslovený v napadnutých rozhodnutiach okresného a krajského súdu o procesnoprávnom charaktere lehoty ustanovenej v § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. vyvodený len z odkazu na použitie Správneho poriadku (obsiahnutého v § 17 ods. 1 zákona o OZE) t.j. právneho predpisu verejnoprávneho charakteru. Ďalej Ústavný súd SR uviedol, že na tomto závere nič nemôže zmeniť skutočnosť, že okresný súd a krajský súd opreli svoj záver aj o stanovisko URSO, podľa ktorého má sporná lehota procesnoprávny charakter. Ďalej ústavný súd uviedol, že ak v predmetnej veci žalobkyňa uplatňovala proti sťažovateľke ako súkromnému subjektu a nie orgánu verejnej správy (k tomu aj závery obsiahnuté v Náleze sp. zn. PL. ÚS 50/2015 z 22. marca 2017) svoj nárok na poskytnutie podpory podľa zákona o OZE, nemožno považovať odkaz všeobecných súdov na procesnoprávny predpis upravujúci konanie v oblasti verejnej správy z ústavného hľadiska za akceptovateľný.
57. V zhrňujúcich záveroch krajského súdu pri prístupe a výklade ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. sa uvádza, že toto zákonné ustanovenie bolo interpretované v súlade s Ústavou SR, v súlade so zmyslom a účelom právnej normy, t.j. zákona č. 309/2009 Z.z., s dôrazom na charakter súkromnoprávneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným a s dôrazom na zákonné podmienky nároku na podporu s úpravou sankčného mechanizmu ako dôsledku nesplnenia zákonom uložených povinností žalobcovi ako výrobcovi elektriny v zmysle zákona č. 309/2009 Z.z., ktorý sankčný mechanizmus môže nastúpiť v prípade, ak žalobca nesplnil povinnosti v lehote určenej ustanovením § 4 ods. 2 písm. c)
zákona č. 309/2009 Z.z., ktorá lehota je lehotou hmotnoprávnou, t.j. že k 15.08. splnenie si notifikačnej povinnosti musí byť najneskôr 15.08. doručené prevádzkovateľovi distribučnej sústavy.
58. K výkladu ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. okresným súdom a následne vo vyvolanom odvolacom konaní aj krajským súdom, ktorý sa stotožnil so záverom okresného súdu je potrebné poukázať aj na ustálenú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, z ktorej vyplýva, že výklad právnej normy je potrebné uskutočňovať v súlade so zmyslom a účelom tejto právnej normy, a k takémuto výkladu ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. zo strany okresného súdu napadnutým rozsudkom došlo a súčasne aj krajským súdom v jeho rozsudku. Krajský súd dodáva, že interpretácia zákona nemôže popierať účel a zmysel právnej úpravy a vo svojich dôsledkoch zasahovať do základných práv a slobôd, ktorých rešpektovanie je súčasťou základných princípov právneho štátu. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy a aby bol vykonaný ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. K reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak na zistený stav veci sa použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma, ako to bolo naplnené aj v danej sporovej právnej veci, keď na zistený skutkový stav okresný súd správnym spôsobom interpretoval zákonné ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z.. K výkladu právnych predpisov nemožno pristupovať len z hľadiska samotného textu zákona, i keby sa javil ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Jazykový výklad môže totiž predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu alebo na jeho doplnenie, či spresnenie slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu, v tomto prípade logický, systematický a teleologický výklad, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významý konektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy (I. ÚS 351/2010). Teleologický výklad predstavuje v súčasnosti priorizovaný spôsob interpretácie zákonného textu. Pri použití vyššie spomenutých metód výkladu sa do popredia dostáva zmysel a účel dotknutej právnej normy, t.j. v danej veci zákonného ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z., ktoré správnym spôsobom interpretoval okresný súd v pomeroch danej sporovej právnej veci s prihliadnutím aj na vyššie uvedené spomenuté nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky.
59. V ďalšej časti odvolania žalobca namietal, že okresný súd dospel podľa vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ak konštatoval, že žalobca v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. si nesplnil svoju povinnosť včas, ak listina o uplatnení práva podpory bola žalovanému doručená až 18.08.2014. Krajský súd už v odôvodnení tohto svojho rozsudku v odseku 44. uviedol, že pre vyhodnotenie odvolacích dôvodov vychádzal zo skutkového stavu zisteného okresným súdom, ktorým bol viazaný podľa ust. § 383 CSP, keď neboli zistené dôvody na doplnenie a ani na zopakovanie dokazovania vykonaného pred okresným súdom, naviac ak v zápisnici o pojednávaní pred okresným súdom zo dňa 09.11.2018 je zaprotokolované, že obidve sporové strany zhodne uvádzajú, že nenavrhujú žiadne dokazovanie. Ak žalobca si uplatňoval peňažnú pohľadávku ako nárok na podporu, tak na ňom bolo dôkazné bremeno vo vyvolanom súdnom spore preukázať, že v súvislosti s týmto uplatneným nárokom splnil zákonom uložené povinnosti vyplývajúce zo zákona č. 309/2009 Z.z., medzi ktoré patrí aj notifikačná povinnosť v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z., a to oznámiť uplatnenie podpory vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok nielen URSO, ale aj žalovanému ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, ktorá lehota 15. augusta na základe vyššie uvedených právnych záverov bola lehotou hmotnoprávnou. Žalobcu ťažila dôkazná povinnosť preukázať zachovanie svojho uplatneného nároku na podporu preukázaním, že tento uplatnil k 15. augustu kalendárneho roka 2014 u žalovaného ako prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy, keďže v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. žalobca mal túto povinnosť k stanovenému termínu k 15. augustu tak voči URSO, ako aj voči žalovanému ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy. Na túto svoju dôkaznú povinnosť žalobca označil a predložil dôkazy, ktoré boli súdom prvej inštancie vykonané a z postupu okresného súdu nevyplynulo, že by určitý dôkaz nemal možnosť zabezpečiť žalobca. Ak žalobca ako odosielateľ bol podateľom zásielky o uplatnení podpory voči žalovanému, tak voči pošte ako doručovaciemu orgánu mal právo zabezpečovať potrebné podklady, s poukazom aj na výzvu okresného súdu zo dňa 15.08.2018 (č.l. 219 spisu), z ktorej vyplynulo, že žalobca si dopyt na poštu ako doručovací orgán môže zabezpečiť sám, ak išlo o ním podanú zásielku, ak u okresného súdu nebola zrejmá žiadna prekážka, pre ktorú si daný dôkaz nemôže žalobca zabezpečiť sám, s poukazom aj na Civilný sporový poriadok.
60. Žalobca v rámci sumáru vykonaných dôkazov nedokázal tvrdenia, z ktorých by malo vyplynúť to, že žalovaný svojvoľne disponuje s tým, kedy preberie zásielky, ako aj, že ich preberá aj neskôr ako môže. Naviac v súvislosti s preukazovaním doručenia poštovej zásielky, a to podania žalobcu o uplatnení podpory sa Slovenská pošta, a.s., so sídlom Banská Bystrica, v podaní zo dňa 13.07.2018 (č.l. 190 spisu) vyjadrila, že doklady a údaje o zásielkach uchováva tri roky odo dňa podania zásielky, t.j. stanovisko Slovenskej pošty, a.s. je datované dňom 13.07.2018 a v súdnom spore bolo posudzované podanie zásielky, ktorá mala byť podaná pošte ako doručovaciemu orgánu dňa 14.08.2014. Krajský súd sa stotožňuje so skutkovým stavom zisteným okresným súdom podľa vykonaných dôkazov, a to, že žalobcom uskutočnené oznámenie o uplatnení podpory bolo žalovanému doručené dňa 18.08.2014, t.j. po uplynutí lehoty 15.08.2014, keď správne okresný súd skonštatoval, že až dňom 18.08.2014 nastalo doručenie žalovanému a opak zo strany žalobcu preukázaný nebol. Oznámenie žalobcu o uplatnení podpory sa tak vo vzťahu k žalovanému najskôr mohlo dostať do jeho dispozície dňa 18.08.2014. Žalobca preukázal len to, že zásielku o uplatnení podpory podal na poštu ako doručovací orgán dňa 14.08.2014, avšak nie aj to, že toto oznámenie o uplatnení podpory sa k 15.08.2014 dostalo do sféry dispozície a poznania žalovanému pri vykvalifikovaní lehoty vyplývajúcej z ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. ako lehoty hmotnoprávnej. Okresný súd podľa výsledkov vykonaného dokazovania mal správne za zistené, že v spornom období, t.j. v období mesiaca august 2014 žalovaný nemal zriadený poštový priečinok, keďže zásielky mu boli doručované na základe Zmluvy na zabezpečenie zbernej jazdy. V deň ako dôjdu zásielky na poštu, sa dovezú zásielky do sídla žalovaného, ktorý ich prevezme. Žalovaný okrem Zmluvy na zabezpečenie zbernej jazdy č. 5/SL/OHP/2008 (č.l. 253 - 254 spisu) a Zmluvy o poskytovaní služieb zo dňa 20.12.2013 (č.l. 255 - 257 spisu) doložil zoznam zásielok doručených žalovanému dňa 18.08.2014, potvrdený žalovaným a poštou (č.l. 268 - 271 spisu), podľa ktorého vyplynulo, že podanie žalobcu o oznámení uplatnenia podpory bolo žalovanému doručené až dňa 18.08.2014 pod poradovým číslom zásielky 82, ak oznámenie o uplatnení podpory bolo pod podacím číslom RP128830703SK. Podľa výsledkov dokazovania bolo preukázané, že podanie žalobcu, a to oznámenie o uplatnení podpory sa nenachádzalo v zozname došlej pošty zo dňa 15.08.2014, ale až v zozname došlej pošty zo dňa 18.08.2014, preto bolo zrejmé, že zásielka žalobcu sa v čase do 14.30 hod. na pošte dňa 15.08.2014 nenachádzala. Tak ako uvádzal žalovaný, podľa výsledkov dokazovania bolo preukázané len to, že podanie oznámenia o uplatnení podpory zo strany žalobcu sa dňa 15.08.2014 v čase do 14.30 hod. nenachádzalo nielenže v sídle žalovaného, ale sa nenachádzalo ani na pošte, preto žalovaný objektívne nemal možnosť sa oboznámiť s týmto podaním žalobcu už dňa 15.08.2014.
61. Okresný súd správne v odseku 29. svojho odôvodnenia skonštatoval, že zásielka žalobcu, a to oznámenie o uplatnení podpory sa v zozname došlej pošty zo dňa 15.08.2014 nenachádzala a tá sa nachádzala až dňa 18.08.2014 z čoho vyplynulo, že zásielka sa v čase do 14.30 hod. dňa 15.08.2014 na pošte nenachádzala, a preto ju nebolo možné odtiaľ ani vyzdvihnúť. Z dôkazov vykonaných pred okresným súdom ohľadne doručovania oznámenia žalobcu o uplatnení podpory, ktoré okresný súd hodnotil v súlade s ust. § 191 CSP vyplynulo, že toto podanie žalobcu o uplatnení podpory sa dostalo do sféry dispozície žalovaného dňa 18.08.2014, ktorým dňom bolo podanie žalobcu žalovanému doručené, a preto nebol namieste odvolací dôvod žalobcu, že v konaní pred okresným súdom nebolo dokázané, kedy sa podanie žalobcu ako zásielka dostala do sféry dispozície žalovaného. Nebolo podstatné vyhodnocovanie splnomocnenia pre tretiu osobu na preberanie pošty za žalovaného. Podľa Zmluvy na zabezpečenie zbernej jazdy deň prevzatia zásielky na pošte je zároveň dňom doručenia žalovanému, čo potvrdil aj žalovaný (odsek 28. odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu), avšak zásielka žalobcu o uplatnení podpory sa v zozname došlej pošty zo dňa 15.08.2014 nenachádzala, t.j. v čase do 14.30 hod. dňa 15.08.2014 sa na pošte nenachádzala a tým pádom objektívne nebolo možné si ju vyzdvihnúť, resp. objektívne nebolo možné konštatovať, že by sa dostala do sféry dispozície žalovaného, resp. že by bola vytvorená objektívna možnosť žalovanému sa s touto zásielkou žalobcu oboznámiť už 15.08.2014, ak sa v tomto dátume na pošte nenachádzala. Naviac okresný súd v odseku 30. svojho odôvodnenia správne poukázal aj na to, že zásielka žalobcu bola podaná ako zásielka 2. triedy dňa 14.08.2014, ktoré sú doručované na druhý pracovný deň po dni podania, pričom pri podaní zásielky žalobcom pošte ako doručovaciemu orgánu dňa 14.08.2014, druhým pracovným dňom po tomto dni bol práve dátum 18.08.2014.
62. Vzhľadom k uvedenému žalobca nepreukázal dodržanie lehoty k 15.08. ako lehoty hmotnoprávnej, preto odvolanie žalobcu nebolo dôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo potvrdené ako vecne správne v spojení aj so závislým výrokom o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania, ktorý výrok osobitnými odvolacími dôvodmi žalobcu nebol napadnutý. K rozsahu odôvodnenia rozsudku krajským
súdom sa uvádza, že tento zodpovedal rozsahu odvolacích dôvodov a pokiaľ vo vzťahu k nim krajský súd rozviedol aj vlastnú argumentáciu, tak uvedený postup krajského súdu bol v súlade s ust. § 387 ods. 3 druhá veta CSP, ako aj s ustanovením § 387 ods. 2 CSP, podľa ktorého pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu môže odvolací súd doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Krajský súd má za to, že ako odvolací súd sa vysporiadal s podstatnými tvrdeniami žalobcu uvedenými v odvolaní, čo je pre náležitosť riadneho odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu postačujúce, ak ani v konaní o opravnom prostriedku nie je odvolací súd povinný dať odpoveď na každý argument, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný a zásadný význam, k čomu zo strany krajského súdu došlo.
63. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorému voči žalobcovi bol priznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.