Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 59 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (64)IV. ÚS 491/2018
PDF · 441.18 KB
No categories available
IV. ÚS 491/2018
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. januára 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) o sťažnosti obchodnej spoločnosti Východoslovenská
distribučná, a. s., Mlynská 31, Košice, zastúpenej advokátskou kanceláriou
KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s. r. o., Dunajská 32, Bratislava, v mene
ktorej koná advokát JUDr. Miloš Kvasňovský, ktorou namieta porušenie základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 3 Cob 96/2016 z 30. marca 2017, za účasti Krajského súdu v Košiciach takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti Východoslovenská distribučná, a. s., na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Cob 96/2016 z 30. marca 2017
p o r u š e n é b o l i .
2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Cob 96/2016 z 30. marca 2017
z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.
3. Obchodnej spoločnosti Východoslovenská distribučná, a. s., p r i z n á v a úhradu
trov konania v sume 585,76 € (slovom päťstoosemdesiatpäť eur a sedemdesiatšesť centov),
ktoré jej j e Krajský súd v Košiciach p o v i n n ý zaplatiť na účet advokátskej kancelárie
KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s. r. o., Dunajská 32, Bratislava, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2018
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Východoslovenská distribučná, a. s., Mlynská 31,
Košice (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátskou kanceláriou KVASŇOVSKÝ &
PARTNERS | ADVOKÁTI s. r. o., Dunajská 32, Bratislava, v mene ktorej koná advokát
JUDr. Miloš Kvasňovský, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
30 Cb 82/2015 z 24. februára 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“),
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Cob 96/2016
z 30. marca 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Obdo 63/2017
z 23. marca 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola stranou
v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 30 Cb 82/2015 v procesnom postavení
žalovanej, proti ktorej sa obchodná spoločnosť KOMES PLUS, s. r. o. (ďalej aj „žalobkyňa“
alebo „výrobca elektriny s právom na podporu“), domáhala zaplatenia sumy 615,45 €
s úrokom z omeškania z titulu podpory elektriny vyrábanej z obnoviteľných zdrojov energie
(doplatku) v zmysle § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 309/2009 Z. z. o podpore obnoviteľných
zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení účinnom do 31. decembra 2018 (ďalej len „zákon o OZE“). Okresný súd
napadnutým rozsudkom žalobkyni priznal sumu 615,45 € s úrokom z omeškania vo výške
8,05 % ročne zo sumy 615,45 € od 11. marca 2015 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti
žalobu zamietol. Priznal jej zároveň náhradu trov konania v sume 36,50 € z titulu
zaplateného súdneho poplatku a v sume 231,73 € z titulu trov právneho zastúpenia.
Na základe odvolania podaného sťažovateľkou bol napadnutý rozsudok okresného
súdu potvrdený ako vecne správny napadnutým rozsudkom krajského súdu. O dovolaní
sťažovateľky proti napadnutému rozsudku krajského súdu rozhodol najvyšší súd
napadnutým uznesením tak, že dovolanie odmietol ako procesne neprípustné v súlade
s § 447 písm. c) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
Predmetom konaní vedených všeobecnými súdmi bolo primárne rozhodovanie
o otázke, či si výrobca elektriny s právom na podporu splnil riadne a včas oznamovaciu
povinnosť voči sťažovateľke podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE (ďalej aj „lehota na
splnenie oznamovacej povinnosti“), pričom so zodpovedaním tejto otázky súvisel vznik,
resp. zánik nároku výrobcu elektriny na vyplatenie podpory za elektrinu vyrobenú
z obnoviteľných zdrojov energie. Ustanovenie v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE ukladá
výrobcovi elektriny s právom na podporu povinnosť oznámiť Úradu pre reguláciu sieťových
odvetví (ďalej len „ÚRSO“) a sťažovateľke ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej
sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona o OZE vrátane
predpokladaného množstva dodanej elektriny vždy k 15. augustu nasledujúceho
kalendárneho roka.
Sťažovateľka argumentuje, že okresný súd vychádzal pri rozhodovaní zo subsidiárnej
aplikácie zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) na konanie podľa zákona o OZE, čo založil len
na strohom odkaze na stanovisko ÚRSO, pričom v tejto súvislosti sa priklonil k názoru
žalobkyne o tom, že lehota na splnenie oznamovacej povinnosti je v takýchto veciach
lehotou procesno-právnou.
Podľa názoru sťažovateľky v predmetnej veci je lehota na splnenie oznamovacej
povinnosti hmotno-právnou lehotou, keďže je obsiahnutá v norme hmotného práva
a upravuje práva a povinnosti medzi dvomi súkromnoprávnymi subjektmi. Sťažovateľka
namieta, že krajský súd sa vôbec nezaoberal skutočnosťami rozhodujúcimi pre určenie
povahy spornej lehoty, a síce vôbec sa nezaoberal povahou predmetnej právnej normy, ako
ani otázkou povahy samotného vzťahu medzi žalobkyňou a sťažovateľkou. Sťažovateľka
považuje napadnutý rozsudok krajského súdu v dôsledku ústavne nekonformnej
interpretácie aplikovaného ustanovenia zákona o OZE za jednostranný, arbitrárny
a neodôvodnený.
Sťažovateľka tvrdí, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k svojmu
tvrdeniu, že oznamovaciu povinnosť voči nej si splnil oznámením z 12. augusta 2014
podaným na poštovú prepravu 15. augusta 2014, ktoré jej bolo doručené 18. augusta 2014.
V tejto súvislosti sťažovateľka namieta, že v relevantnom súdnom spise sa nenachádzal
žiaden dokument preukazujúci splnenie oznamovacej povinnosti žalobkyňou, resp.
odoslanie tohto dokumentu či jeho doručenie sťažovateľke. Vo veci konajúce všeobecné
súdy tak konali podľa sťažovateľky na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu,
pričom priklonením sa k názoru o procesno-právnej povahe lehoty na splnenie oznamovacej
povinnosti priznali žalobkyni nárok na podporu.
Z hľadiska namietaného porušenia práv zaručených ústavou a dohovorom
napadnutým rozsudkom krajského súdu sťažovateľka nesúhlasí s názorom krajského súdu
vyplývajúcim z tohto rozhodnutia, podľa ktorého procesno-právny charakter spornej lehoty
je daný v dôsledku subsidiárnej aplikácie Správneho poriadku na predmetnú vec.
Sťažovateľka argumentuje, že tento názor vo veci konajúcich všeobecných súdov je
nesprávny, keďže Správny poriadok by sa na vzťah medzi sťažovateľkou a žalobkyňou
mohol vzťahovať len za predpokladu, že sťažovateľka má postavenie správneho orgánu.
S odkazom na judikatúru najvyššieho súdu (konanie vedené najvyšším súdom pod sp. zn.
10 Sžo 149/2015) a krajských súdov (konania vedené Krajským súdom v Žiline pod sp. zn.
20 S 71/2015, sp. zn. 20 S 72/2015, sp. zn. 20 S 87/2015 a sp. zn. 20 S 105/2015 a konanie
vedené krajským súdom pod sp. zn. 7 S 87/2015) sťažovateľka zdôrazňuje, že otázka
postavenia prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy už bola v judikatúre
všeobecných súdov vyriešená so záverom, že prevádzkovateľ regionálnej distribučnej
sústavy nie je správnym orgánom.
Okrem uvedeného sťažovateľka zdôrazňuje, že plnenie povinnosti výrobcom
elektriny v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE ani prípadný vznik ustanovením § 4
ods. 3 zákona o OZE predpokladaného následku v podobe dočasnej straty možnosti
reálneho nadobudnutia podpory výrobcom elektriny neprebieha v rámci správneho konania.
Hmotno-právny charakter noriem zákona o OZE, ktoré upravujú práva a povinnosti
výrobcov elektriny, podľa sťažovateľky odôvodňuje nemožnosť aplikácie Správneho
poriadku ako rýdzo procesno-právneho predpisu pri posudzovaní včasnosti splnenia
povinnosti a uplatnenia nároku výrobcom elektriny v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona
o OZE. Sťažovateľka ďalej zdôrazňuje, že nemožnosť uplatnenia si podpory zo strany
výrobcu elektriny nastáva priamo ex lege, a nie v dôsledku rozhodnutia správneho orgánu
alebo sťažovateľky ako prevádzkovateľky regionálnej distribučnej sústavy. Okrem toho
správne konanie si nevyhnutne vyžaduje aj svoje zavŕšenie v podobe vydania
individuálneho správneho aktu, ktorý však pri uplatnení nároku výrobcom elektriny
podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE chýba (nebol vydaný).
Na podporu záveru o zániku práva na úspešné uplatnenie si nároku výrobcu elektriny
na podporu vo forme doplatku na najbližší kalendárny rok v dôsledku nesplnenia si
povinností ustanovených v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE ex lege sťažovateľka
poukazuje na príkladnú analogickú úpravu obsiahnutú v „reštitučnom zákone“ a v „zákone
o zmiernení majetkových krívd cirkvám“.
Za ústavne neudržateľnú sťažovateľka považuje rovnako tú časť odôvodnenia
napadnutého rozsudku krajského súdu, v ktorej odvolací súd svoj záver o procesno-právnom
charaktere spornej lehoty založil na stanovisku ÚRSO, v zmysle ktorého sa povinnosť
výrobcu elektriny podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE spravuje procesno-právnou
lehotou. V tejto súvislosti sťažovateľka argumentuje, že ÚRSO nie je oprávnený žiadnym
spôsobom nad rámec ustanoveným zákonom zasahovať do právneho vzťahu medzi
prevádzkovateľom distribučnej sústavy a výrobcami elektriny a do plnenia povinností
uvedených subjektov s tým súvisiacich. Okrem toho bola podľa sťažovateľky zo strany
všeobecného súdu priznaná všeobecná záväznosť výkladu zákona o OZE [ustanovenia § 4
ods. 2 písm. c) zákona o OZE, pozn.] ÚRSO ako orgánom štátnej správy s pôsobnosťou
na úseku regulácie sieťových odvetví, a to aj napriek tomu, že tomuto orgánu kompetencia
podávať výklad všeobecne záväzných právnych noriem nepatrila a nepatrí.
Podľa sťažovateľky z napadnutého rozsudku krajského súdu nevyplýva, akými
úvahami sa krajský súd riadil, keď sa stotožnil s názorom ÚRSO, že predmetná lehota je
procesno-právna, pričom sa nevysporiadal ani s povahou aplikovanej právnej normy, ako
ani s povahou posudzovaného právneho úkonu žalobkyne a povahou vzťahu strán sporu, t. j.
povahou vzťahu medzi ňou a žalobkyňou.
Sťažovateľka zastáva názor, že vzájomný vzťah medzi ňou a žalobkyňou je
súkromnoprávny a týka sa plnenia hmotno-právnych povinností (oznamovacia povinnosť),
pričom ich nedodržanie sa prejavuje následkami vo sfére hmotného práva (vznik, resp.
zánik nároku na reálne nadobudnutie podpory). Z uvedeného dôvodu aj sporná lehota
obsiahnutá v takejto hmotno-právnej norme musí mať podľa sťažovateľky povahu hmotno-
právnu.
Vychádzajúc z uvedenej argumentácie, sťažovateľka uzatvára, že lehota obsiahnutá
v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE je lehotou hmotnoprávnou, a preto zostáva zachovaná,
ak je adresátovi oznámenie o uplatnení si podpory a jej rozsahu v ustanovenej lehote aj
reálne doručené. Podľa sťažovateľky nie je možné, aby sa jednostranný adresný právny
úkon stal právne perfektným a nadobudol zákonom predpokladané účinky pred jeho
doručením adresátovi.
V tejto súvislosti sťažovateľka ďalej argumentuje, že pre súkromnoprávne vzťahy
medzi dvoma súkromnými subjektmi je charakteristické plynutie hmotnoprávnych lehôt
pre uskutočňovanie jednostranných, resp. dvojstranných adresných právnych úkonov (práva
zo zodpovednosti za vady, práva na náhradu škody, právo spätnej kúpy, predkupné právo
a pod.). Zdôrazňuje ďalej, že všeobecnou požiadavkou toho, aby bolo v hmotnom práve
možné určitú písomnosť považovať za doručenú, je, aby adresát mal objektívnu možnosť sa
s ňou oboznámiť, pričom ak je obsahom zásielky právny úkon, potom sa zásielka považuje
za doručenú najmä jej prevzatím, ale aj vtedy, ak jej adresát bude mať objektívnu možnosť
oboznámiť sa s obsahom prejavu vôle v nej vyjadrenej.
Odvolací súd včasnosť splnenia povinnosti výrobcu elektriny podľa § 4 ods. 2
písm. c) zákona o OZE a odôvodnenosť ním uplatneného nároku na podporu v zmysle
ustanovenia § 3 ods. 1 písm. b) zákona o OZE vyargumentoval „neurčitosťou formulácie“
spornej lehoty. Odvolací súd pritom uviedol, že „ak nie je termín určený presne a jasne,
musí sa vychádzať z predpokladu, že podanie bolo urobené v lehote, t. j. v prospech
výrobcu“.
Výklad, ktorý odvolací súd uplatnil, sa podľa sťažovateľky môže uplatniť len v rámci
interpretačných nejasností noriem verejného práva na účel zabezpečenia ochrany
dotknutých subjektov pred konaním orgánov verejnej moci. Sťažovateľka však nemá
postavenie orgánu verejnej moci, keďže je vo vzťahu k žalobkyni rovnocenným subjektom
súkromného práva.
Pri identifikácii právnej povahy posudzovaného právneho úkonu sťažovateľka
zdôrazňuje, že uplatnenie si podpory v zmysle § 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona o OZE je
jednostranným úkonom výrobcu elektriny voči prevádzkovateľovi distribučnej sústavy
(primárne) a voči ÚRSO (sekundárne), ktorý je nevyhnutným predpokladom na to, aby
„výrobca priznané právo na podporu reálne zhmotnil a premietol do reálneho
nadobudnutia podpory“.
Nesplnenie si oznamovacej povinnosti a márne uplynutie spornej lehoty
podľa sťažovateľky spôsobujú ako následok stratu možnosti výrobcu elektriny reálne
nadobudnúť podporu v dotknutom kalendárnom roku v zmysle § 3 ods. 1 písm. b) a c)
zákona o OZE, ako aj zánik povinnosti prevádzkovateľa distribučnej sústavy poskytnúť
výrobcovi podporu vo forme doplatku v zmysle § 3 ods. 1 písm. c) zákona o OZE
pre príslušný kalendárny rok, ako aj zánik povinnosti prevádzkovateľa distribučnej sústavy
odoberať od výrobcu elektrinu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov energie za cenu elektriny
na straty v zmysle § 3 ods. 1 písm. b) zákona o OZE v dotknutom kalendárnom roku.
Keďže zákonom predpokladaný následok márneho uplynutia spornej lehoty nastáva
priamo zo zákona (ex lege), uplatnenie podpory je nepochybne jednostranným
a adresovaným právnym úkonom, pričom pre jednostranné a adresované právne úkony platí,
že pôsobia od doby, keď dôjdu do dispozičnej sféry osoby, ktorej sú adresované. Preto bol
pre uplatnenie podpory v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE rozhodujúci moment
doručenia prejavu vôle žalobkyne sťažovateľke.
Sťažovateľka ďalej akcentuje, že krajský súd sa nezaoberal ani právnou povahou
predmetnej právnej normy, pričom v spornom zákonnom ustanovení zakotvená povinnosť
výrobcu elektriny má podľa jej názoru vplyv na existenciu nároku na uplatnenie práva, t. j.
spôsobuje právne následky v oblasti hmotného práva (a nie procesného), a to vo sfére
samotného výrobcu elektriny, ako aj vo sfére prevádzkovateľa distribučnej sústavy,
prípadne tretieho subjektu, prostredníctvom ktorého prevádzkovateľ distribučnej sústavy
realizuje splnenie niektorých svojich zákonom ustanovených povinností.
Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu sťažovateľka považuje
za arbitrárne a nedostatočné, keďže sa v ňom odvolací súd „dostatočne a vyčerpávajúcim
spôsobom nevysporiadal so spornými bodmi medzi účastníkmi konania a námietkami, ktoré
uplatnil sťažovateľ, týkajúcimi sa neoprávnenosti výrobcom uplatneného nároku na
podporu v roku 2015, ani neuviedol, z akých dôvodov ich považoval za nedôvodné resp.
právne irelevantné“.
Vychádzajúc z už popísanej sťažnostnej argumentácie, sťažovateľka navrhuje, aby
ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví
porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, napadnutým rozsudkom krajského
súdu a napadnutým rozsudkom okresného súdu, napadnuté rozhodnutia v jej veci
konajúcich všeobecných súdov zruší a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie, pričom
povinnosť zaplatiť trovy konania uloží krajskému súdu.
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením sp. zn. IV. ÚS 491/2018
z 13. septembra 2018 ju v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu prijal
na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti odmietol.
Po prijatí časti sťažnosti smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu
na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu krajského súdu, aby sa vyjadril k sťažnosti
a zároveň oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predseda
krajského súdu v prípise č. 1 SprV/1010/2018 z 18. októbra 2018 k argumentácii
sťažovateľky v podstatnom zdôraznil, že v okolnostiach prejednávanej veci si výrobca
elektriny s právom na podporu, postupujúc podľa «usmernenia ÚRSO, svoju povinnosť
splnil tým, že dňa 15. augusta 2014 odovzdal oznámenie na prepravu poštovému
doručovateľovi. Podľa názoru odvolacieho súdu termín „k 15. augustu“ pripúšťa rôzny
výklad a v danom prípade nejde o lehotu, ale uvedenie termínu, ku ktorému sa vzťahuje
žiadané oznámenie. Podľa ustálenej súdnej praxe (teda aj podľa stanovísk ÚS SR), ak
zákonné ustanovenie pripúšťa dvojaký výklad, treba ho vykladať v prospech toho, ktorá má
povinnosť plniť. V danom prípade žalobca postupoval podľa usmernenia ÚRSO a svoju
povinnosť oznámiť potrebné údaje k 15. augustu na nasledujúci rok, splnil tým, že podal
toto oznámenie na prepravu v ten istý deň.». Predseda krajského súdu zároveň ústavnému
súdu oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.
Vzhľadom na skutočnosť, že rozhodnutím ústavného súdu o sťažnosti môže byť
dotknutá strana konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 3 Cob 96/2016, ústavný súd
vyzval v zmysle § 51 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) obchodnú
spoločnosť KOMES PLUS, s. r. o., Rozhanovce, vystupujúcu v predmetnom konaní
v postavení žalobkyne na vyjadrenie k sťažnosti.
Vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 5. novembra 2018 právny zástupca
žalobkyne k sťažnosti predovšetkým uviedol, že považuje odôvodnenie obsiahnuté
v napadnutom rozsudku krajského súdu za dostatočné a presvedčivé.
K námietke sťažovateľky týkajúcej sa odkazu na stanovisko ÚRSO žalobkyňa
uviedla, že konala v dobrej viere, ak sa riadila stanoviskom ÚRSO, pričom nepredpokladala,
že „že žalovaný ako prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy bude posudzovať túto
lehotu iným spôsobom ako orgán verejnej správy, ktorý vykonáva svoje poslanie na základe
zákona č. 250/2012 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach a to prostredníctvom určovania
cien a podmienok ich uplatňovania v sieťových odvetviach a podmienok vykonávania
regulovaných činností. V tejto súvislosti zdôrazňujeme, že princíp ochrany práv
nadobudnutých v dobrej viere je základným princípom súkromného práva. Rovnaká
povinnosť výrobcu elektriny z obnoviteľných zdrojov vyplývajúca z rovnakej právnej úpravy
oznámiť tie isté skutočnosti ÚRSO a tie isté skutočnosti aj sťažovateľovi ako
prevádzkovateľovi, regionálnej distribučnej sústavy nemôže byť plnená a posudzovaná inak
voči ÚRSO a inak voči sťažovateľovi. Rozdielne nemôžu byť posudzované ani otázky
rozhodujúce pre začiatok a koniec plynutia tejto lehoty. Tvrdenie, že ide o dva samostatné
navzájom nezávislé právne vzťahy nemôže znamenať, že v prípade, ak bolo oznámenie
adresované ÚRSO odovzdané na poštovú prepravu 15. 8. 2014 vo vzťahu k ÚRSO je lehota
zachovaná a ak bolo rovnaké oznámenie adresované sťažovateľovi odovzdané na poštovú
prepravu rovnako 15. 8. 2014 vo vzťahu k sťažovateľovi táto lehota zachovaná nie je.
Takýto výklad by bol v rozpore s princípmi právnej istoty, právneho štátu i elementárnej
logiky.“.
Žalobkyňa ďalej argumentuje, že zodpovedný prístup k povinnostiam si vyžadoval,
aby sťažovateľka informovala výrobcov elektriny z OZE o inom spôsobe plnenia
oznamovacej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE „ako vo vzťahu k ÚRSO,
keďže sťažovateľovi musel byť spôsob výkladu a plnenia tejto lehoty ÚRSO-m známy“.
Vo svojom vyjadrení žalobkyňa ďalej uvádza, že rozhodnutím ÚRSO
č. 0013/2014/E-PP zo 14. júla 2014 bol schválený prevádzkový poriadok pre sťažovateľku
podľa § 13 ods. 2 písm. a) zákona č. 250/2012 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach
v znení neskorších predpisov, pričom podľa «bodu 6.1.1. Prevádzkového poriadku výrobca
elektriny, ktorý si chce uplatniť právo na doplatok v súlade so zákonom č. 309/2009 Z. z.,
uplatňuje svoje právo na podporu spolu s uvedením obdobia na ktoré si právo na podporu
uplatňuje podaním oznámenia o uplatnení podpory vo forme doplatku. Z formulácie
„podaním“ nie je vôbec jednoznačne zrejmé, čo sa týmto úkonom má rozumieť, či
doručenie, či napr. podanie na poštu. Poukazujeme v tejto súvislosti aj na bod 6.1.3.
prevádzkového poriadku sťažovateľa, z ktorého vyplýva povinnosť sťažovateľa ako
prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy do 15 dní od registrácie oznámenia
vyzvať výrobcu elektriny na doplnenie potrebných informácií. Do 15 dní od odoslania
oznámenia o uplatnení podpory vo forme doplatku, žalobca žiadnu výzvu neobdŕžal.».
Podľa žalobkyne je vzniknutá situácia dôsledkom nečinnosti sťažovateľky, ktorá
neupozornila žalobkyňu, že nemá údaje o uplatnení podpory a predpokladanom množstve
vyrobenej elektriny k dispozícii a mieni posudzovať koniec lehoty na splnenie povinnosti
podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE inak ako ÚRSO.
Tvrdenie sťažovateľky o tom, že spisová dokumentácia neobsahuje „žiaden
dokument preukazujúci splnenie oznamovacej povinnosti žalobcom, odoslanie predmetného
dokumentu sťažovateľovi a jeho reálne doručenie sťažovateľovi“, považuje žalobkyňa
za zavádzajúci. Okrem toho žalobkyňa argumentuje, že „až do vyhlásenia uznesenia
o skončení dokazovania sťažovateľ nikdy v predmetnom konaní nenamietal, že by
predmetná zásielka podaná na poštovú prepravu 15. 8. 2014 nemala obsahovať skutočnosti
rozhodujúce pre splnenie povinnosti žalobcu“.
Žalobkyňa v prílohe k vyjadreniu predložila rozhodnutia všeobecných súdov,
z ktorých podľa jej názoru vyplýva potvrdenie správnosti názoru „k výkladu lehoty podľa
§ 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore“.
K argumentácii sťažovateľky o analógii, ktorá má podporiť záver o hmotno-právnej
povahe prekluzívnej lehoty, žalobkyňa zdôrazňuje, že nie je na mieste, keďže uvádzané
právne predpisy nepoužívajú formuláciu zhodnú s tou, ktorá je obsiahnutá v predmetnom
ustanovení zákona o OZE, pričom ani koncepcia „podpory v zákone o podpore nie je
s týmito predpismi ani len porovnateľná“.
V konkrétnostiach žalobkyňa argumentuje:
«V prípade práva na podporu ÚRSO ako orgán verejnej moci najprv autoritatívne
rozhodol o tom, že elektrina vyrobená v konkrétnej fotovoltickej elektrárni žalobcu
pochádza z obnoviteľných zdrojov a o výške jednotlivých zložiek cien elektriny - foriem
podpory a až následne došlo k uzatvoreniu Zmluvy o dodávke elektriny medzi subjektmi
verejného práva podľa Obchodného zákonníka. V prípade reštitučných predpisov (napr.
podľa § 5 zákona č. 282/1993 Z. z.) lehota na vydanie veci oprávnenej osoby na vydanie
veci začala plynúť odo dňa nadobudnutia účinnosti zákona a ak v stanovenej lehote nedošlo
k uzatvoreniu dohody o vydaní veci, oprávnená osoba mala právo podať žalobu na súde.
Sťažovateľ, prehliadajúc špecifiká práv na podporu podľa Zákona o podpore, neustále
opomína tú skutočnosť, že o priznaní práva na podporu žalobcovi už bolo rozhodnuté
právoplatnými rozhodnutiami a právo podľa reštitučných predpisov sa ešte len má priznať.
Pokiaľ by malo právo na podporu zaniknúť ex lege tak, ako to tvrdí sťažovateľ, došlo by
k zásahu do práv priznaných sťažovateľovi právoplatnými rozhodnutiami ÚRSO, ktoré
doposiaľ neboli zrušené ani zmenené. Sťažovateľ účelovo oddeľuje teoretické posudzovanie
lehoty, od znenia ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c), ktoré používa formuláciu „k 15. augustu“,
keď tvrdí, že najprv je potrebné vyhodnotiť povahu samotnej právnej normy. Abstraktne
posúdiť túto právnu normu bez poznania jazykového a logického obsahu ustanovenia
v ktorom je táto norma vyjadrená nie je možné. Nie je pravdou, že rozhodujúcim pre
uplatnenie podpory v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore je moment doručenia
oznámenia o uplatnení podpory obsahujúceho predpokladané množstva elektriny
žalovanému. Skutočnosť, že sťažovateľ sa neoboznámil s obsahom zásielky podanej na
poštovú prepravu do 15.8.2014 ale až o pár dní neskôr pre neho nepredstavovalo „žiadnu
záťaž“, keď všetkými informáciami uvedenými v tejto zásielke už dávno disponoval.»
Žalobkyňa súhlasí s názorom, podľa ktorého má sťažovateľka postavenie subjektu
súkromného práva bez právomoci vydávať individuálne správne akty, avšak práve
z uvedeného dôvodu je sťažovateľka rovnako ako ostatní účastníci trhu s elektrinou povinná
rešpektovať rozhodnutia a oznámenie ÚRSO. Zároveň žalobkyňa zdôrazňuje, že nemôže
byť postihovaná za to, že konala v dobrej viere a riadila sa stanoviskom ÚRSO.
Na podklade uvedených skutočností žalobkyňa navrhuje, aby ústavný súd sťažnosť
v časti, ktorá bola prijatá na ďalšie konanie, zamietol a priznal jej úradu trov konania.
Sťažovateľka v podaní doručenom ústavnému súdu 27. decembra 2018 v reakcii
na stanoviská predsedu krajského súdu a žalobkyne zdôraznila, že argumentácia krajského
súdu o tom, že formulácia „k 15. augustu“ vyjadruje dátum, a nie lehotu, nie je
aplikovateľná v konaní pred ústavným súdom, keďže nebola aplikovaná v rámci konania
pred krajským súdom, a nie je ani súčasťou odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského
súdu. Aj napriek uvedenému však sťažovateľka vyslovuje názor, podľa ktorého v prípade
vnímania zákonnej formulácie „k 15. augustu“ ako dátumu, ku ktorému má byť stanovené
predpokladané množstvo dodanej elektriny, „bolo by nedôvodné, aby jedna skupina
výrobcov, t. j. výrobcov uvedených do prevádzky pred termínom 15. augusta mala určený
len termín, ku ktorému má byť stanovené predpokladané množstvo dodanej elektriny
s možnosťou splnenia povinnosti kedykoľvek v priebehu kalendárneho roka, zatiaľ čo druhá
skupina výrobcov, t. j. výrobcov uvedených do prevádzky po termíne 15. augusta, by mala
presne stanovenú lehotu na splnenie rovnakej zákonnej povinnosti“.
S odkazom na dôvodovú správu k zákonu o OZE sťažovateľka argumentuje, že
„vôľou zákonodarcu jednoznačne bolo stanoviť pre výrobcov termín, do ktorého majú byť
povinnosti výrobcov plnené a nie len termín, ku ktorému má byť stanovené predpokladané
množstvo dodanej elektriny“.
K námietke, podľa ktorej žalobkyňa konala v dobrej viere, sťažovateľka uvádza, že
oznámenie ÚRSO bolo „na webovej stránke ÚRSO zverejnené až dňa 08. 12. 2014 (!) t. j.
takmer štyri mesiace po dátume, do ktorého mala byť zo strany výrobcov povinnosť v zmysle
§ 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE plnená“.
K odkazom žalobkyne na individuálne správne akty vydávané ÚRSO v prospech
žalobkyne sťažovateľka namieta, že „individuálny správny akt predstavuje zavŕšenie
určitého procesu. t. j. určitého konania, a teda je jeho výsledkom, ktorým sa konanie končí.
Nie je teda možné priznať relevanciu argumentácii o existencii určitého konania odkazom
na iné už skončené konania zavŕšené individuálnymi správnymi aktmi.“.
Sťažovateľka v ďalšej časti poukazuje na rozdiel medzi právom na podporu
a možnosťou na úspešné každoročné uplatnenie si existujúceho práva na podporu a reálne
nadobudnutie podpory, ktorého úspešné uplatnenie si vyžaduje zo strany výrobcu elektriny
preukázať dodržiavanie a riadne plnenie všetkých zákonom stanovených povinností
výrobcu.
Podľa sťažovateľky «§ 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE stanovuje oznamovaciu
povinnosť výrobcu „vždy k termínu 15. august na nasledujúci kalendárny rok“, z čoho je
zrejmá povinnosť výrobcu plniť si oznamovaciu povinnosť každoročne vždy k 15. augustu
príslušného kalendárneho roka, tzn. že predmetné ustanovenie si vyžaduje určitú
pravidelnosť a každoročné opakované plnenie si oznamovacích povinností zo strany
výrobcu. Nie je možné považovať akýkoľvek úkon výrobcu uskutočnený v predchádzajúcom
období prevádzky zariadenia výrobcu za splnenie si povinností výrobcu v zmysle § 4 ods. 2
písm. c) zákona o OZE v roku 2014. ... skutočnosť, že o práve žalobcu na podporu bolo
v minulosti právoplatne rozhodnuté, na ktoré poukazuje žalobca vo svojom vyjadrení, nemá
žiadnu relevanciu...».
Odkaz žalobkyne na akékoľvek iné dokumenty obsahujúce prípadné údaje, ktoré sú
predmetom oznámenia v súlade s § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE, považuje sťažovateľka
za účelový, keďže oznamovaciu povinnosť je nevyhnutné plniť periodicky. V tomto
kontexte sťažovateľka odkazuje na závery obsiahnuté v odôvodnení rozsudku okresného
súdu vydaného vo veci vedenej pod sp. zn. 26 Cb 19/2016 a na potvrdenie správnosti
názoru o periodicite oznamovacej povinnosti odkazuje na ďalšie rozhodnutia všeobecných
súdov.
Sťažovateľka zdôrazňuje, že povinnosť obsiahnutá v § 4 ods. 2 písm. c) zákona
o OZE je obligatórna pre všetkých výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energie
s právom na podporu, pričom rovnako obligatórnym je aj zákonom predpokladaný sankčný
následok obsiahnutý v § 4 ods. 3 zákona o OZE.
K argumentácii žalobkyne, že povinnosť sťažovateľky uhrádzať podporu aj za rok
2015 vyplýva priamo zo zmluvy o dodávke elektriny, sťažovateľka zdôrazňuje, že „oblasť
energetiky je oblasťou, v ktorej v značnej miere vystupuje do popredia verejný záujem
a s tým spojený verejnoprávny prvok, ktorý v značnej miere limituje zmluvnú voľnosť
zmluvných strán v tejto oblasti... Zmluvný vzťah založený zmluvou o dodávke elektriny
a plnenie práv a povinností z neho vyplývajúcich sa... nemôže uskutočňovať v rozpore
s ustanoveniami zákona o OZE a ani tak, aby sa ustanovenia zákona o OZE respektíve ich
zákonom sledovaný účel dojednaním strán sporu obchádzali.“.
Sťažovateľka podaním doručeným ústavnému súdu 21. januára 2019 svoju
argumentáciu rozšírila o závery obsiahnuté v rozsudku Okresného súdu Žilina sp. zn.
18 Cb 256/2017 z 9. novembra 2018, ktoré podľa jej názoru podporujú argumentáciu
v prospech hmotno-právnej povahy lehoty obsiahnutej v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE.
Podaním doručeným ústavnému súdu 23. januára 2019 sťažovateľka oznámila, že
súhlasí s rozhodnutím vo veci sťažnosti bez nariadenia pojednávania.
Keďže účastníci konania oznámili, že netrvajú na ústnom pojednávaní, a ústavný súd
dospel k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, boli
splnené podmienky pre upustenie od ústneho pojednávania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde a sťažnosť bola prejednaná a rozhodnutá na neverejnom zasadnutí senátu
ústavného súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa domáha, aby ústavný súd vyslovil, že napadnutým rozsudkom
krajského súdu došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 45 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom tento svoj návrh zakladá na dvoch zásadných
námietkach. Ide o
a) námietku nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu
vo vzťahu k záveru o procesno-právnej lehote na splnenie oznamovacej povinnosti podľa
zákona o OZE,
b) námietku nedostatočne zisteného skutkového stavu (ďalej aj „druhá námietka“).
V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú
judikatúru, v zmysle ktorej nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,
I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže
preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali,
alebo samotných rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak
by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00).
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím
všeobecného súdu, ústavný súd považuje ďalej za potrebné poukázať v súlade so svojou
stabilizovanou judikatúrou na obsahové zložky týchto práv.
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne
aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) patrí právo každého na
to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ
v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad
dotknutej právnej normy, ktorý je v súlade s ústavou, čo je základným predpokladom
na ústavne konformnú aplikáciu tejto právnej normy na zistený skutkový stav veci.
K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo predovšetkým vtedy, ak by
komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe)
fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98), ale tiež v prípade, ak by
rozhodnutie všeobecného súdu bolo arbitrárne, a teda prejavom zjavnej svojvôle pri výklade
a aplikácii právnej normy, ak by výrok rozhodnutia nebol v súlade s priebehom konania
alebo ak by rozhodnutie nebolo dostatočne odôvodnené.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je požiadavka riadneho odôvodnenia
jedným zo základných atribútov spravodlivého procesu. Dodržiavanie povinnosti odôvodniť
rozhodnutie má zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodnutí súdov a vylúčiť
svojvôľu, lebo len vecne správne (zákonu celkom zodpovedajúce) rozhodnutie a náležite,
t. j. zákonom vyžadovaným spôsobom odôvodnené rozhodnutie napĺňa – ako neoddeliteľná
súčasť „stanoveného postupu“ – ústavné kritériá vyplývajúce preň z ústavy a dohovoru
V právnom štáte by nemali vznikať pochybnosti, či sa sudca určitou otázkou
(námietkou) vo svojom rozhodnutí (ne)zaoberal; odpoveď by mala byť zrejmá a zreteľná
z odôvodnenia jeho rozhodnutia (k tomu pozri aj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské
práva vo veci TORIJA v. Španielsko, č. 18390/91, bod 29). V žiadnom prípade totiž
nemožno ignorovať argument, ktorý je pre výsledok daného konania úplne kľúčový.
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní
v napadnutej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či ich
skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska
akceptovateľná a udržateľná.
Ústavný súd sa sústredil na posúdenie, či sa krajský súd v napadnutom rozsudku
ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s otázkou právnej povahy lehoty
na splnenie oznamovacej povinnosti vyplývajúcej z § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE
(hmotno-právna alebo procesno-právna lehota), ktorá má v posudzovanej veci primárny
význam, keďže s odpoveďou na túto otázku bezprostredne súvisí vznik, resp. zánik nároku
výrobcu elektriny s právom na podporu (žalobkyne) na získanie podpory za elektrinu
vyrobenú z obnoviteľných zdrojov energie v príslušnom kalendárnom roku.
V relevantnej časti napadnutého rozsudku krajského súdu sa predovšetkým uvádza,
že odvolací súd sa
«46. ... v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia
a konštatuje správnosť dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP).
47. Základným a v podstate jediným problémom v tejto veci je posúdenie včasnosti
doručenia oznámenia o uplatnení podpory žalovanému, pretože toto oznámenie žalobca
podal na pošte 15. 8. 2014 a žalovanému bolo doručené až 16. 8. 2014.
48. Podľa § 4 ods. 2 zák. č. 309/2009 Z. z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie
a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene niektorých zákonov, výrobca elektriny
s právom na podporu je povinný oznámiť ÚRSO a prevádzkovateľovi regionálnej
distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b/, c/ vrátane
predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci rok.
49. Je nepochybné, že žalobca toto oznámenie podal na poštovú prepravu 15. 8. 2014
obom subjektom, t. j. ÚRSO i žalovanému.
50. ÚRSO publikoval svoje stanovisko, podľa ktorého táto povinnosť je splnená, ak
výrobca elektriny doručí oznámenie o uplatnení a predpokladaného množstva elektriny
najneskôr 15. augusta osobne do podateľne ÚRSO, elektronicky alebo faxom alebo
najneskôr dňa 15. augusta oznámenie odovzdá na poštovú prepravu.
51. Podľa ustálenej súdnej praxe, ak nie je termín určený presne a jasne, musí sa
vychádzať z predpokladu, že podanie bolo urobené v lehote, t. j. v prospech žalobcu.
52. V danom prípade zákonné znenie „k 15. augustu“ pripúšťa rôzny výklad, o čom
svedčí aj tento spor.
53. Žalobca postupoval podľa usmernenia ÚRSO, ktoré je v súlade so súdnou
praxou.
54. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie preto považoval podanie
oznámenia žalovanému za podané v zákonom stanovenej lehote.
55. Odôvodnenie napadnutého rozsudku zodpovedá vtedy platnému ust. § 157
O. s. p., a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľné.
56. Ostatné námietky žalovaného a jeho teoretické závery, sú z vyššie uvedeného
dôvodu pre rozhodnutie v tejto veci právne bezvýznamné.
57. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti (t. j.
okrem zamietajúcej) ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).».
Vzhľadom na to, že krajský súd, aplikujúc postup podľa § 387 ods. 2 CSP, sa
v odôvodnení napadnutého rozsudku stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého
stupňa, ústavný súd považuje za potrebné poukázať aj na relevantnú časť odôvodnenia
napadnutého rozsudku okresného súdu, v ktorej sa uvádza:
«Obrana žalovaného v konaní nebola úspešná, ktorý tvrdil, že žalobca si nesplnil
všetky povinnosti podľa z. č. 309/2009 Z. z. o podpore, nakoľko v konaní bola sporná otázka
doručenia oznámenia o uplatnení podpory a množstve elektriny ÚRSO, resp. žalovanému,
ktoré malo byť doručené alebo podané na poštovú prepravu v zákonom stanovenej lehote,
t. j. k 15. augustu kalendárneho roka. Žalovaný ako prevádzkovateľ regionálnej distribučnej
sústavy neevidoval voči žalobcovi k predmetnému dátumu 15. augusta príslušného roka
včasné splnenie si jeho povinnosti ako výrobcu v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona
o podpore. Uvedená zásielka bola podaná na poštovú prepravu dňa 15. 8. 2014 sa dostala
žalovanému do dispozičnej sféry až dňa 16. 8. 2014. V tejto veci súd má za to, že žalobca si
túto povinnosť splnil, vychádzal aj zo stanoviska ÚRSO zverejneného na jeho webovom
sídle (čl. v spise 20), k splneniu povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore
vyplýva, že pre splnenie tejto povinnosti je potrebné, aby bolo oznámenie o uplatnení
podpory a množstve elektriny ÚRSO doručené alebo podané na poštovú prepravu
v zákonom stanovenej lehote, t. j. k 15. augustu príslušného roka. Žalobca oznámenie
o uplatnení podpory a množstve elektriny pre rok 2015 podal na poštovú prepravu dňa
15. 8. 2014. Pri posudzovaní tejto lehoty žalovaným namietanej ako hmotnoprávnej, súd
vychádzal v prvom rade z ust. § 17 z. č. 309/2009 Z. z. o podpore, ktorý ustanovuje „na
konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento
zákon neustanovuje inak“, ktorý je procesnoprávnym predpisom a taktiež zo samotného
zverejneného stanoviska ÚRSO, kde nie je možné vykladať „lehotu do 15. 8. kalendárneho
roka“ uvedenú v zákone raz voči orgánu verejnej správy (ÚRSO) za procesnú lehotu, kde
stačí dodržať túto lehotu podaním na poštovú prepravu aj v tento deň, a v druhom prípade
voči subjektu súkromného práva (žalovanému), ktorý tvrdí a je toho názoru, že ide
o hmotnoprávnu lehotu, ktorej nedodržaním zaniklo právo žalobcu na podporu.»
Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku
krajského súdu z pohľadu záruk obsiahnutých v práve na súdnu ochranu a spravodlivý
súdny proces k primárnej otázke povahy zákonom stanovenej lehoty na splnenie
oznamovacej povinnosti [§ 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE] neobstojí (a to ani v spojení
s napadnutým rozsudkom okresného súdu, pozn.).
Z citovaných častí odôvodnení obsiahnutých v napadnutom rozsudku okresného súdu
(s ktorým sa krajský súd stotožnil) a napadnutom rozsudku krajského súdu vyplýva rovnaké
posúdenie lehoty „k 15. augustu“ ako lehoty procesno-právnej, a to na podklade dvoch
podstatných argumentov, a síce procesno-právneho charakteru predpisu, na ktorý odkazuje
§ 17 ods. 1 zákona o OZE, a výkladového stanoviska ÚRSO.
V odvolaní proti napadnutému rozsudku okresného súdu sťažovateľka namietala,
(obdobne ako v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu), že vzťah medzi stranami sporu
v predmetnej veci je výlučne súkromno-právny, čo vylučuje aplikáciu ustanovení
Správneho poriadku, a ďalej aj to, že stanovisko ÚRSO nemá záväzný charakter (body 12
až 14 napadnutého rozsudku krajského súdu). V bode 15 napadnutého rozsudku krajského
súdu sa nachádza ďalej argumentácia sťažovateľky, podľa ktorej je pre určenie právnej
povahy spornej lehoty rozhodujúca aj samotná povaha právnej normy, ako aj jej vplyv
na existenciu nároku na uplatnenie práva na podporu (vyvolanie následkov v oblasti
hmotného práva).
Keďže predmetom konania pred všeobecnými súdmi boli nároky žalobkyne
na vyplatenie podpory za elektrinu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov energie, ústavný súd
v ďalšom považuje za potrebné poukázať na závery vyslovené v náleze sp. zn.
PL. ÚS 50/2015 z 22. marca 2017, ktorým rozhodol o návrhu skupiny poslancov Národnej
rady Slovenskej republiky vo veci namietaného nesúladu § 4 ods. 3 zákona o OZE s ústavou
a Dodatkovým protokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tak,
že mu nevyhovel. Závery obsiahnuté v označenom náleze majú zásadný význam aj
pre formulovanie záverov vo veci sťažovateľky.
Ústavný súd v odôvodnení nálezu sp. zn. PL. ÚS 50/2015 z 22. marca 2017
zdôraznil, že zákon o OZE aj napriek tomu, že obsahuje viacero inštitútov verejnoprávnej
povahy, upravuje aj vzájomné práva a povinnosti medzi subjektmi súkromného práva,
na ktoré nemožno hľadieť optikou verejného práva. K vzťahom súkromnoprávnej povahy
ústavný súd priradil predovšetkým vzťahy medzi výrobcami energie z OZE
a prevádzkovateľmi regionálnych distribučných sústav, ktoré sú vo svojej podstate
regulované ustanovením § 4 ods. 3 zákona o OZE. S prihliadnutím na vnútornú konštrukciu
nadväzujúcich ustanovení zákona o OZE ústavný súd vyvodil, že ustanovenia § 4 ods. 2
citovaného zákona vo svojej podstate predstavujú hypotézu právnej normy obsiahnutej
v napadnutom ustanovení § 4 ods. 3 zákona o OZE, pričom povinnosti podľa § 4 ods. 2
citovaného zákona majú výrobcovia elektriny primárne vo vzťahu k prevádzkovateľom
regionálnej distribučnej sústavy ako subjektom súkromného práva. Na tom nič nemení
skutočnosť, že povinnosť oznámiť skutočnosti, resp. informácie uvedené v § 4 ods. 2 písm.
c) zákona o OZE majú výrobcovia elektriny z OZE nielen vo vzťahu k prevádzkovateľom
regionálnej distribučnej sústavy, ale aj vo vzťahu k ÚRSO. Cez prizmu súkromnoprávneho
vzťahu výrobcu elektriny z OZE a prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy je
podľa záveru ústavného súdu z hľadiska aplikácie § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE
podstatný vzťah medzi výrobcami elektriny a prevádzkovateľmi regionálnych distribučných
sústav. Tento záver podľa ústavného súdu potvrdzuje predovšetkým skutočnosť, že práva
podľa § 4 ods. 1 písm. b) a c) zákona o OZE (ktoré si uplatnila v konkrétnych okolnostiach
prejednávanej veci aj žalobkyňa) si výrobcovia elektriny môžu uplatňovať vo vzťahu
k prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, a nie ÚRSO, prípadne inému orgánu
verejnej správy (m. m. PL. ÚS 50/2015).
Uvedomujúc si, že medzi výrobcami elektriny z OZE a prevádzkovateľmi
regionálnych distribučných sústav môžu v súvislosti s plnením povinností vyplývajúcich
z § 4 ods. 2 zákona o OZE, ktoré sú esenciálnym predpokladom uplatnenia ustanovenia § 4
ods. 3 OZE, vzniknúť právne spory súvisiace najmä s otázkou, či si výrobcovia elektriny
splnili tieto povinnosti riadne (v zákonom požadovanom rozsahu a kvalite) a včas ústavný
súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 50/2015 z 22. marca 2017 zdôraznil, že nie je potrebné a ani
vhodné, aby arbitrom takýchto sporov subjektov súkromného práva bol zákonom
ustanovený orgán verejnej správy. Ústavný súd v označenom náleze tiež zdôraznil, že
súkromnoprávny vzťah medzi výrobcami elektriny z OZE a prevádzkovateľmi regionálnych
distribučných sústav v súvislosti s uplatňovaním práva na podporu podľa § 4 ods. 1 písm. b)
a c) zákona o podpore OZE nie je oslabený, resp. spochybnený tým, že povinnosti
pre výrobcov elektriny z OZE, splnenie ktorých je zákonným predpokladom na uplatnenie
práva na podporu, sú ustanovené priamo zákonom. Zákonná úprava povinností výrobcov
elektriny z OZE je totiž prejavom intervencie štátu, ktoré je v odvetví elektroenergetiky
žiaduce (m. m. PL. ÚS 50/2015).
Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného, je podľa názoru ústavného súdu z ústavného
hľadiska neudržateľný právny záver vyslovený v napadnutých rozhodnutiach okresného
súdu a krajského súdu o procesno-právnom charaktere lehoty ustanovenej v § 4 ods. 2
písm. c) zákona o OZE vyvodený len z odkazu na použitie Správneho poriadku
(obsiahnutého v § 17 ods., 1zákona o OZE), t. j. právneho predpisu verejnoprávneho
charakteru. Na tomto závere ústavného súdu nič nemôže zmeniť skutočnosť, že okresný súd
a krajský súd opreli svoj záver aj o stanovisko ÚRSO, podľa ktorého má sporná lehota
procesno-právny charakter.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu sú všeobecné súdy primárne
zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011,
IV. ÚS 295/2012). Ústavný súd môže preto nahradiť napadnutý právny názor všeobecného
súdu iba v prípade, ak by ten bol celkom zjavne svojvoľný, prípadne neodôvodnený, resp.
ústavne nekonformný.
Z citovaných častí napadnutých rozsudkov okresného súdu a krajského súdu vyplýva,
že sa v nich stotožnili so stanoviskom, resp. záverom ÚRSO o procesno-právnom charaktere
spornej lehoty, avšak bez toho, aby tento záver sami odôvodnili. Týmto spôsobom sa
okresný súd, ako aj krajský súd vzdali svojho postavenia orgánu verejnej moci, ktorý je
povolaný zákony nielen aplikovať, ale ich aj (ústavne-konformným spôsobom) vykladať.
Ústavný súd sa v tejto súvislosti stotožňuje s tvrdením sťažovateľky, podľa ktorého ÚRSO
nie je ako orgán štátnej správy s pôsobnosťou na úseku regulácie sieťových odvetví
kompetentný podávať výklad všeobecne záväzných právnych noriem. Navyše, ÚRSO
vo svojom stanovisku prezentuje len záver o tom, že lehota vyplývajúca z § 4 ods. 2
písm. c) zákona o OZE je procesno-právna, avšak bez toho, aby zároveň uviedol, na
podklade akých dôvodov k tomuto záveru sám dospel. Za určitých okolností nepochybne
možno záver všeobecného súdu založený na stotožnení sa s výkladom právnej normy
podaným orgánom štátnej správy považovať za ústavne akceptovateľný. Táto možnosť však
je v posudzovanej veci a priori vylúčená, keďže stanovisko ÚRSO (orgánu štátnej správy)
k právnej povahe lehoty podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE, z ktorého okresný súd
a krajský súd vo veci sťažovateľky vychádzali, nie je vôbec odôvodnené.
Ústavný súd považuje v posudzovanej veci za podstatnú tiež skutočnosť, že záver
vo veci sťažovateľky konajúcich všeobecných súdov k právnej povahe lehoty na splnenie
oznamovacej povinnosti opierajúci sa o § 17 ods. 1 zákona o OZE, podľa ktorého
na konanie podľa zákona o OZE sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak
tento zákon neustanovuje inak, nereflektuje súkromno-právny charakter vzťahu medzi
žalobkyňou ako výrobcom elektriny z OZE a sťažovateľkou ako prevádzkovateľom
regionálnej distribučnej sústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na § 1 ods. 1
Správneho poriadku, podľa ktorého sa tento zákon vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti
verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo
povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
Keďže v predmetnej veci si žalobkyňa uplatňovala proti sťažovateľke ako
súkromnému subjektu a nie orgánu verejnej správy (k tomu pozri aj závery obsiahnuté
v náleze sp. zn. PL. ÚS 50/2015 z 22. marca 2017) svoj nárok na poskytnutie podpory
podľa zákona o OZE, nemožno považovať odkaz všeobecných súdov na procesno-právny
predpis upravujúci konanie v oblasti verejnej správy z ústavného hľadiska za
akceptovateľný.
Vychádzajúc z (podľa názoru ústavného súdu) nie celkom dostatočného odlíšenia
inštitútu zániku práva na podporu ex lege a inštitútu zániku nároku na poskytnutie podpory
v zákone o OZE ústavný súd považoval za žiaduce uviesť aj ďalšie skutočnosti relevantné
pre rozhodovanie o veci sťažovateľky.
V súlade s § 4 ods. 3 zákona o OZE výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý
nesplní povinnosti podľa odseku 2 (vrátane nesplnenia oznamovacej povinnosti, pozn.), si
nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa
odseku 1 písm. b) a c) na nasledujúci kalendárny rok.
Podľa § 3 ods. 6 zákona o OZE podpora podľa odseku 1 písm. b), c) a d) sa vzťahuje
na zariadenia výrobcu elektriny po dobu 15 rokov od času uvedenia zariadenia do
prevádzky alebo od roku rekonštrukcie alebo modernizácie technologickej časti zariadenia
výrobcu elektriny. Podpora podľa odseku 1 písm. b) a d) sa vzťahuje na zariadenia výrobcu
elektriny s celkovým inštalovaným výkonom do 500 kW po celú dobu životnosti zariadenia
výrobcu elektriny.
V konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 50/2015 ústavný súd k vzájomnému vzťahu
§ 4 ods. 3 a § 3 ods. 6 zákona o OZE v konaní sp. zn. PL. ÚS 50/2015 uviedol, že
ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o OZE nemajú bezprostrednú väzbu na § 3 ods. 6 prvú vetu
zákona o OZE, podľa ktorej sa podpora podľa odseku 1 písm. b), c) a d) vzťahuje
na zariadenia výrobcu elektriny po dobu 15 rokov od času uvedenia tohto zariadenia
do prevádzky alebo od roku rekonštrukcie alebo modernizácie technologickej časti
zariadenia výrobcu elektriny. Právne účinky uplatnenia sankčného mechanizmu
ustanoveného v § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE z dôvodu nesplnenia povinností
ustanovených v § 4 ods. 2 tohto zákona sa vzťahuje totiž len na príslušný kalendárny rok,
pričom právo ustanovené v § 3 ods. 6 prvej vete zákona o OZE (v ďalších kalendárnych
rokoch) tým nie je dotknuté. Z citovanej časti nálezu ústavného súdu vo vzťahu
k uplatňovaniu sankčného mechanizmu za nesplnenie povinností podľa § 4 ods. 2 zákona
o OZE vyplýva jednak periodicita oznamovacej povinnosti výrobcov elektriny z OZE, ako
aj zrejmá odlišnosť medzi právom na podporu a nárokom na podporu na príslušný
kalendárny rok (nárokovateľným len po splnení zákonných povinností, pozn.).
Ústavný súd vo veci sp. zn. PL. ÚS 50/2015 taktiež zdôraznil, že sankčný
mechanizmus ustanovený v § 4 ods. 3 zákona o OZE spočívajúci v nemožnosti výrobcov
elektriny uplatniť si právo na podporu treba odlíšiť od mechanizmu vyvolávajúceho zánik
práva na podporu, ktorý je špecificky upravený v § 3b ods. 2, 3 a 5 zákona o OZE; ide
o mechanizmus, ktorý sa uplatní ex lege za predpokladu splnenia tam ustanovených
podmienok a výrobcovi elektriny bráni v ďalšom uplatňovaní podpory podľa príslušných
ustanovení zákona o podpore OZE.
Dôsledné odlíšenie inštitútov zániku práva na podporu a zániku nároku
na poskytnutie podpory na príslušný kalendárny rok je podľa názoru ústavného súdu
dôležité z hľadiska posúdenia ďalšej okolnosti majúcej podstatný vplyv na záver
všeobecného súdu k povahe lehoty na splnenie oznamovacej povinnosti podľa zákona
o OZE, a síce predmetu konania, resp. povahy nároku, ktorý si žalobkyňa ako výrobca
elektriny s právom na podporu uplatnila. Pokiaľ totiž prevádzkovateľ distribučnej sústavy
pristúpi k uplatneniu sankčného mechanizmu podľa § 4 ods. 3 zákona o OZE, tak výrobcovi
elektriny s právom na podporu neumožní úspešne si uplatniť nárok na poskytnutie podpory
podľa § 4 ods. 1 písm. c) zákona o OZE na nasledujúci rok, pričom zároveň výrobcu
elektriny s právom na podporu de facto „zbaví“ nároku na podporu na príslušný kalendárny
rok, ale bez toho, aby to malo vplyv aj na existenciu samotného práva na podporu.
Skutočnosti namietané v odvolaní sťažovateľky proti napadnutému rozsudku
okresného súdu týkajúce sa povahy právnej normy a jej vplyvu na existenciu uplatňovaného
nároku, ako aj povahy jej vzťahu k žalobkyni boli kľúčové pre rozhodnutie krajského súdu,
ktorého úlohou bolo primárne zodpovedať otázku právnej povahy (charakteru) lehoty
na splnenie oznamovacej povinnosti. Krajský súd však na tieto skutočnosti v napadnutom
rozsudku vôbec nereagoval, resp. ich ani inak do svojich záverov nepremietol, naopak
konštatoval, že „53. Ostatné námietky žalovaného a jeho teoretické závery, sú z vyššie
uvedeného dôvodu pre rozhodnutie v tejto veci právne bezvýznamné.“. Takýto záver ústavný
súd považuje za svojvoľný, a preto z ústavného hľadiska neakceptovateľný a neudržateľný.
Na základe uvedeného ústavný súd (bez potreby zaujať meritórne závery aj k druhej
námietke sťažovateľky súvisiacej s namietaným porušením jej v sťažnosti označeného
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) dospel
k záveru, že krajský súd napadnutým rozsudkom porušil základné právo sťažovateľky
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto nálezu (bod 1 výroku tohto nálezu).
Keďže napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo podľa záverov ústavného súdu
k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, ústavný súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil (čl. 127 ods. 2
ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vrátil mu vec na ďalšie konanie
[čl. 127 ods. 2 v spojení s § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde; bod 2 výroku tohto
nálezu]. V ďalšom konaní bude krajský súd viazaný v právnymi názormi ústavného súdu
vyslovenými v tomto náleze (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).
III.
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym
zastupovaním advokátskou kanceláriou KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI
s. r. o., Dunajská 32, Bratislava, v konaní pred ústavným súdom.
Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľky
vychádzal z § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu trov právneho zastúpenia za 3 úkony
právnej služby vykonané v roku 2018 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti
a vyjadrenie doručené ústavnému súdu 27. decembra 2018). Vzhľadom na skutočnosť, že
vyjadrenia doručené ústavnému súdu 21. januára 2019 a 23. januára 2019 neobsahovali
žiadnu novú argumentáciu, ktorou by sťažovateľka podporila záver o ústavnej
neudržateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu, ústavný súd úhradu trov konania
za tieto úkony sťažovateľke nepriznal.
Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2017 (§ 1
ods. 3 vyhlášky) priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky vo výške
921 € (z toho jedna šestina v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 153,50 € a jedna
stotina v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 9,21 €).
Ústavný súd priznal úhradu trov právneho zastúpenia sťažovateľke za 3 úkony
právnej služby v roku 2018 v zmysle § 11 ods. 3 spolu v sume 460,50 €. Ústavný súd
k tomu priznal režijné paušály v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky spolu v sume 27,63 €. Celková
suma úhrady trov konania predstavuje po jej zvýšení o daň z pridanej hodnoty, ktorej
platiteľkou je právna zástupkyňa sťažovateľky, sumu 585,76 € (bod 3 výroku tohto nálezu).
Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľky (§ 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 CSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. januára 2019