Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 491/2018

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-65

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. januára 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) o sťažnosti obchodnej spoločnosti Východoslovenská

distribučná, a. s., Mlynská 31, Košice, zastúpenej advokátskou kanceláriou

KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s. r. o., Dunajská 32, Bratislava, v mene

ktorej koná advokát JUDr. Miloš Kvasňovský, ktorou namieta porušenie základného práva

podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. z 30. marca 2017, za účasti Krajského súdu v Košiciach takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti Východoslovenská distribučná, a. s., na

súdnu ochranu podľa a jej právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 30. marca 2017

p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 30. marca 2017

z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

3. Obchodnej spoločnosti Východoslovenská distribučná, a. s., p r i z n á v a úhradu

trov konania v sume 585,76 € (slovom päťstoosemdesiatpäť eur a sedemdesiatšesť centov),

ktoré jej j e Krajský súd v Košiciach p o v i n n ý zaplatiť na účet advokátskej kancelárie

KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s. r. o., Dunajská 32, Bratislava, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2018

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Východoslovenská distribučná, a. s., Mlynská 31,

Košice (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátskou kanceláriou KVASŇOVSKÝ &

PARTNERS | ADVOKÁTI s. r. o., Dunajská 32, Bratislava, v mene ktorej koná advokát

JUDr. Miloš Kvasňovský, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 24. februára 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“),

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 30. marca 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 23. marca 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola stranou

v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. v procesnom postavení

žalovanej, proti ktorej sa obchodná spoločnosť KOMES PLUS, s. r. o. (ďalej aj „žalobkyňa“

alebo „výrobca elektriny s právom na podporu“), domáhala zaplatenia sumy 615,45 €

s úrokom z omeškania z titulu podpory elektriny vyrábanej z obnoviteľných zdrojov energie

(doplatku) v zmysle o podpore obnoviteľných

zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení účinnom do 31. decembra 2018 (ďalej len „zákon o “). Okresný súd

napadnutým rozsudkom žalobkyni priznal sumu 615,45 € s úrokom z omeškania vo výške

8,05 % ročne zo sumy 615,45 € od 11. marca 2015 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti

žalobu zamietol. Priznal jej zároveň náhradu trov konania v sume 36,50 € z titulu

zaplateného súdneho poplatku a v sume 231,73 € z titulu trov právneho zastúpenia.

Na základe odvolania podaného sťažovateľkou bol napadnutý rozsudok okresného

súdu potvrdený ako vecne správny napadnutým rozsudkom krajského súdu. O dovolaní

sťažovateľky proti napadnutému rozsudku krajského súdu rozhodol najvyšší súd

napadnutým uznesením tak, že dovolanie odmietol ako procesne neprípustné v súlade

s (ďalej len „“).

Predmetom konaní vedených všeobecnými súdmi bolo primárne rozhodovanie

o otázke, či si výrobca elektriny s právom na podporu splnil riadne a včas oznamovaciu

povinnosť voči sťažovateľke podľa zákona o (ďalej aj „lehota na

splnenie oznamovacej povinnosti“), pričom so zodpovedaním tejto otázky súvisel vznik,

resp. zánik nároku výrobcu elektriny na vyplatenie podpory za elektrinu vyrobenú

z obnoviteľných zdrojov energie. Ustanovenie v zákona o ukladá

výrobcovi elektriny s právom na podporu povinnosť oznámiť Úradu pre reguláciu sieťových

odvetví (ďalej len „ÚRSO“) a sťažovateľke ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej

sústavy uplatnenie podpory podľa a zákona o vrátane

predpokladaného množstva dodanej elektriny vždy k 15. augustu nasledujúceho

kalendárneho roka.

Sťažovateľka argumentuje, že okresný súd vychádzal pri rozhodovaní zo subsidiárnej

aplikácie o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších

predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) na konanie podľa zákona o , čo založil len

na strohom odkaze na stanovisko ÚRSO, pričom v tejto súvislosti sa priklonil k názoru

žalobkyne o tom, že lehota na splnenie oznamovacej povinnosti je v takýchto veciach

lehotou procesno-právnou.

Podľa názoru sťažovateľky v predmetnej veci je lehota na splnenie oznamovacej

povinnosti hmotno-právnou lehotou, keďže je obsiahnutá v norme hmotného práva

a upravuje práva a povinnosti medzi dvomi súkromnoprávnymi subjektmi. Sťažovateľka

namieta, že krajský súd sa vôbec nezaoberal skutočnosťami rozhodujúcimi pre určenie

povahy spornej lehoty, a síce vôbec sa nezaoberal povahou predmetnej právnej normy, ako

ani otázkou povahy samotného vzťahu medzi žalobkyňou a sťažovateľkou. Sťažovateľka

považuje napadnutý rozsudok krajského súdu v dôsledku ústavne nekonformnej

interpretácie aplikovaného ustanovenia zákona o za jednostranný, arbitrárny

a neodôvodnený.

Sťažovateľka tvrdí, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k svojmu

tvrdeniu, že oznamovaciu povinnosť voči nej si splnil oznámením z 12. augusta 2014

podaným na poštovú prepravu 15. augusta 2014, ktoré jej bolo doručené 18. augusta 2014.

V tejto súvislosti sťažovateľka namieta, že v relevantnom súdnom spise sa nenachádzal

žiaden dokument preukazujúci splnenie oznamovacej povinnosti žalobkyňou, resp.

odoslanie tohto dokumentu či jeho doručenie sťažovateľke. Vo veci konajúce všeobecné

súdy tak konali podľa sťažovateľky na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu,

pričom priklonením sa k názoru o procesno-právnej povahe lehoty na splnenie oznamovacej

povinnosti priznali žalobkyni nárok na podporu.

Z hľadiska namietaného porušenia práv zaručených a dohovorom

napadnutým rozsudkom krajského súdu sťažovateľka nesúhlasí s názorom krajského súdu

vyplývajúcim z tohto rozhodnutia, podľa ktorého procesno-právny charakter spornej lehoty

je daný v dôsledku subsidiárnej aplikácie Správneho poriadku na predmetnú vec.

Sťažovateľka argumentuje, že tento názor vo veci konajúcich všeobecných súdov je

nesprávny, keďže Správny poriadok by sa na vzťah medzi sťažovateľkou a žalobkyňou

mohol vzťahovať len za predpokladu, že sťažovateľka má postavenie správneho orgánu.

S odkazom na judikatúru najvyššieho súdu (konanie vedené najvyšším súdom pod sp. zn.

) a krajských súdov (konania vedené Krajským súdom v Žiline pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. a konanie

vedené krajským súdom pod sp. zn. ) sťažovateľka zdôrazňuje, že otázka

postavenia prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy už bola v judikatúre

všeobecných súdov vyriešená so záverom, že prevádzkovateľ regionálnej distribučnej

sústavy nie je správnym orgánom.

Okrem uvedeného sťažovateľka zdôrazňuje, že plnenie povinnosti výrobcom

elektriny v zmysle zákona o ani prípadný vznik ustanovením

ods. 3 zákona o predpokladaného následku v podobe dočasnej straty možnosti

reálneho nadobudnutia podpory výrobcom elektriny neprebieha v rámci správneho konania.

Hmotno-právny charakter noriem zákona o , ktoré upravujú práva a povinnosti

výrobcov elektriny, podľa sťažovateľky odôvodňuje nemožnosť aplikácie Správneho

poriadku ako rýdzo procesno-právneho predpisu pri posudzovaní včasnosti splnenia

povinnosti a uplatnenia nároku výrobcom elektriny v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona

o . Sťažovateľka ďalej zdôrazňuje, že nemožnosť uplatnenia si podpory zo strany

výrobcu elektriny nastáva priamo ex lege, a nie v dôsledku rozhodnutia správneho orgánu

alebo sťažovateľky ako prevádzkovateľky regionálnej distribučnej sústavy. Okrem toho

správne konanie si nevyhnutne vyžaduje aj svoje zavŕšenie v podobe vydania

individuálneho správneho aktu, ktorý však pri uplatnení nároku výrobcom elektriny

podľa zákona o chýba (nebol vydaný).

Na podporu záveru o zániku práva na úspešné uplatnenie si nároku výrobcu elektriny

na podporu vo forme doplatku na najbližší kalendárny rok v dôsledku nesplnenia si

povinností ustanovených v zákona o ex lege sťažovateľka

poukazuje na príkladnú analogickú úpravu obsiahnutú v „reštitučnom zákone“ a v „zákone

o zmiernení majetkových krívd cirkvám“.

Za ústavne neudržateľnú sťažovateľka považuje rovnako tú časť odôvodnenia

napadnutého rozsudku krajského súdu, v ktorej odvolací súd svoj záver o procesno-právnom

charaktere spornej lehoty založil na stanovisku ÚRSO, v zmysle ktorého sa povinnosť

výrobcu elektriny podľa zákona o spravuje procesno-právnou

lehotou. V tejto súvislosti sťažovateľka argumentuje, že ÚRSO nie je oprávnený žiadnym

spôsobom nad rámec ustanoveným zákonom zasahovať do právneho vzťahu medzi

prevádzkovateľom distribučnej sústavy a výrobcami elektriny a do plnenia povinností

uvedených subjektov s tým súvisiacich. Okrem toho bola podľa sťažovateľky zo strany

všeobecného súdu priznaná všeobecná záväznosť výkladu zákona o [ustanovenia

ods. 2 písm. c) zákona o , pozn.] ÚRSO ako orgánom štátnej správy s pôsobnosťou

na úseku regulácie sieťových odvetví, a to aj napriek tomu, že tomuto orgánu kompetencia

podávať výklad všeobecne záväzných právnych noriem nepatrila a nepatrí.

Podľa sťažovateľky z napadnutého rozsudku krajského súdu nevyplýva, akými

úvahami sa krajský súd riadil, keď sa stotožnil s názorom ÚRSO, že predmetná lehota je

procesno-právna, pričom sa nevysporiadal ani s povahou aplikovanej právnej normy, ako

ani s povahou posudzovaného právneho úkonu žalobkyne a povahou vzťahu strán sporu, t. j.

povahou vzťahu medzi ňou a žalobkyňou.

Sťažovateľka zastáva názor, že vzájomný vzťah medzi ňou a žalobkyňou je

súkromnoprávny a týka sa plnenia hmotno-právnych povinností (oznamovacia povinnosť),

pričom ich nedodržanie sa prejavuje následkami vo sfére hmotného práva (vznik, resp.

zánik nároku na reálne nadobudnutie podpory). Z uvedeného dôvodu aj sporná lehota

obsiahnutá v takejto hmotno-právnej norme musí mať podľa sťažovateľky povahu hmotno-

právnu.

Vychádzajúc z uvedenej argumentácie, sťažovateľka uzatvára, že lehota obsiahnutá

v zákona o je lehotou hmotnoprávnou, a preto zostáva zachovaná,

ak je adresátovi oznámenie o uplatnení si podpory a jej rozsahu v ustanovenej lehote aj

reálne doručené. Podľa sťažovateľky nie je možné, aby sa jednostranný adresný právny

úkon stal právne perfektným a nadobudol zákonom predpokladané účinky pred jeho

doručením adresátovi.

V tejto súvislosti sťažovateľka ďalej argumentuje, že pre súkromnoprávne vzťahy

medzi dvoma súkromnými subjektmi je charakteristické plynutie hmotnoprávnych lehôt

pre uskutočňovanie jednostranných, resp. dvojstranných adresných právnych úkonov (práva

zo zodpovednosti za vady, práva na náhradu škody, právo spätnej kúpy, predkupné právo

a pod.). Zdôrazňuje ďalej, že všeobecnou požiadavkou toho, aby bolo v hmotnom práve

možné určitú písomnosť považovať za doručenú, je, aby adresát mal objektívnu možnosť sa

s ňou oboznámiť, pričom ak je obsahom zásielky právny úkon, potom sa zásielka považuje

za doručenú najmä jej prevzatím, ale aj vtedy, ak jej adresát bude mať objektívnu možnosť

oboznámiť sa s obsahom prejavu vôle v nej vyjadrenej.

Odvolací súd včasnosť splnenia povinnosti výrobcu elektriny podľa § 4 ods. 2

písm. c) zákona o a odôvodnenosť ním uplatneného nároku na podporu v zmysle

ustanovenia zákona o vyargumentoval „neurčitosťou formulácie“

spornej lehoty. Odvolací súd pritom uviedol, že „ak nie je termín určený presne a jasne,

musí sa vychádzať z predpokladu, že podanie bolo urobené v lehote, t. j. v prospech

výrobcu“.

Výklad, ktorý odvolací súd uplatnil, sa podľa sťažovateľky môže uplatniť len v rámci

interpretačných nejasností noriem verejného práva na účel zabezpečenia ochrany

dotknutých subjektov pred konaním orgánov verejnej moci. Sťažovateľka však nemá

postavenie orgánu verejnej moci, keďže je vo vzťahu k žalobkyni rovnocenným subjektom

súkromného práva.

Pri identifikácii právnej povahy posudzovaného právneho úkonu sťažovateľka

zdôrazňuje, že uplatnenie si podpory v zmysle a zákona o je

jednostranným úkonom výrobcu elektriny voči prevádzkovateľovi distribučnej sústavy

(primárne) a voči ÚRSO (sekundárne), ktorý je nevyhnutným predpokladom na to, aby

„výrobca priznané právo na podporu reálne zhmotnil a premietol do reálneho

nadobudnutia podpory“.

Nesplnenie si oznamovacej povinnosti a márne uplynutie spornej lehoty

podľa sťažovateľky spôsobujú ako následok stratu možnosti výrobcu elektriny reálne

nadobudnúť podporu v dotknutom kalendárnom roku v zmysle § 3 ods. 1 písm. b) a c)

zákona o , ako aj zánik povinnosti prevádzkovateľa distribučnej sústavy poskytnúť

výrobcovi podporu vo forme doplatku v zmysle zákona o

pre príslušný kalendárny rok, ako aj zánik povinnosti prevádzkovateľa distribučnej sústavy

odoberať od výrobcu elektrinu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov energie za cenu elektriny

na straty v zmysle zákona o v dotknutom kalendárnom roku.

Keďže zákonom predpokladaný následok márneho uplynutia spornej lehoty nastáva

priamo zo zákona (ex lege), uplatnenie podpory je nepochybne jednostranným

a adresovaným právnym úkonom, pričom pre jednostranné a adresované právne úkony platí,

že pôsobia od doby, keď dôjdu do dispozičnej sféry osoby, ktorej sú adresované. Preto bol

pre uplatnenie podpory v zmysle zákona o rozhodujúci moment

doručenia prejavu vôle žalobkyne sťažovateľke.

Sťažovateľka ďalej akcentuje, že krajský súd sa nezaoberal ani právnou povahou

predmetnej právnej normy, pričom v spornom zákonnom ustanovení zakotvená povinnosť

výrobcu elektriny má podľa jej názoru vplyv na existenciu nároku na uplatnenie práva, t. j.

spôsobuje právne následky v oblasti hmotného práva (a nie procesného), a to vo sfére

samotného výrobcu elektriny, ako aj vo sfére prevádzkovateľa distribučnej sústavy,

prípadne tretieho subjektu, prostredníctvom ktorého prevádzkovateľ distribučnej sústavy

realizuje splnenie niektorých svojich zákonom ustanovených povinností.

Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu sťažovateľka považuje

za arbitrárne a nedostatočné, keďže sa v ňom odvolací súd „dostatočne a vyčerpávajúcim

spôsobom nevysporiadal so spornými bodmi medzi účastníkmi konania a námietkami, ktoré

uplatnil sťažovateľ, týkajúcimi sa neoprávnenosti výrobcom uplatneného nároku na

podporu v roku 2015, ani neuviedol, z akých dôvodov ich považoval za nedôvodné resp.

právne irelevantné“.

Vychádzajúc z už popísanej sťažnostnej argumentácie, sťažovateľka navrhuje, aby

ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví

porušenie jej základného práva podľa a práva podľa

dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, napadnutým rozsudkom krajského

súdu a napadnutým rozsudkom okresného súdu, napadnuté rozhodnutia v jej veci

konajúcich všeobecných súdov zruší a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie, pričom

povinnosť zaplatiť trovy konania uloží krajskému súdu.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením sp. zn.

z 13. septembra 2018 ju v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu prijal

na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti odmietol.

Po prijatí časti sťažnosti smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu

na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu krajského súdu, aby sa vyjadril k sťažnosti

a zároveň oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predseda

krajského súdu v prípise č. z 18. októbra 2018 k argumentácii

sťažovateľky v podstatnom zdôraznil, že v okolnostiach prejednávanej veci si výrobca

elektriny s právom na podporu, postupujúc podľa «usmernenia ÚRSO, svoju povinnosť

splnil tým, že dňa 15. augusta 2014 odovzdal oznámenie na prepravu poštovému

doručovateľovi. Podľa názoru odvolacieho súdu termín „k 15. augustu“ pripúšťa rôzny

výklad a v danom prípade nejde o lehotu, ale uvedenie termínu, ku ktorému sa vzťahuje

žiadané oznámenie. Podľa ustálenej súdnej praxe (teda aj podľa stanovísk ÚS SR), ak

zákonné ustanovenie pripúšťa dvojaký výklad, treba ho vykladať v prospech toho, ktorá má

povinnosť plniť. V danom prípade žalobca postupoval podľa usmernenia ÚRSO a svoju

povinnosť oznámiť potrebné údaje k 15. augustu na nasledujúci rok, splnil tým, že podal

toto oznámenie na prepravu v ten istý deň.». Predseda krajského súdu zároveň ústavnému

súdu oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.

Vzhľadom na skutočnosť, že rozhodnutím ústavného súdu o sťažnosti môže byť

dotknutá strana konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. , ústavný súd

vyzval v zmysle

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) obchodnú

spoločnosť KOMES PLUS, s. r. o., Rozhanovce, vystupujúcu v predmetnom konaní

v postavení žalobkyne na vyjadrenie k sťažnosti.

Vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 5. novembra 2018 právny zástupca

žalobkyne k sťažnosti predovšetkým uviedol, že považuje odôvodnenie obsiahnuté

v napadnutom rozsudku krajského súdu za dostatočné a presvedčivé.

K námietke sťažovateľky týkajúcej sa odkazu na stanovisko ÚRSO žalobkyňa

uviedla, že konala v dobrej viere, ak sa riadila stanoviskom ÚRSO, pričom nepredpokladala,

že „že žalovaný ako prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy bude posudzovať túto

lehotu iným spôsobom ako orgán verejnej správy, ktorý vykonáva svoje poslanie na základe

o regulácii v sieťových odvetviach a to prostredníctvom určovania

cien a podmienok ich uplatňovania v sieťových odvetviach a podmienok vykonávania

regulovaných činností. V tejto súvislosti zdôrazňujeme, že princíp ochrany práv

nadobudnutých v dobrej viere je základným princípom súkromného práva. Rovnaká

povinnosť výrobcu elektriny z obnoviteľných zdrojov vyplývajúca z rovnakej právnej úpravy

oznámiť tie isté skutočnosti ÚRSO a tie isté skutočnosti aj sťažovateľovi ako

prevádzkovateľovi, regionálnej distribučnej sústavy nemôže byť plnená a posudzovaná inak

voči ÚRSO a inak voči sťažovateľovi. Rozdielne nemôžu byť posudzované ani otázky

rozhodujúce pre začiatok a koniec plynutia tejto lehoty. Tvrdenie, že ide o dva samostatné

navzájom nezávislé právne vzťahy nemôže znamenať, že v prípade, ak bolo oznámenie

adresované ÚRSO odovzdané na poštovú prepravu 15. 8. 2014 vo vzťahu k ÚRSO je lehota

zachovaná a ak bolo rovnaké oznámenie adresované sťažovateľovi odovzdané na poštovú

prepravu rovnako 15. 8. 2014 vo vzťahu k sťažovateľovi táto lehota zachovaná nie je.

Takýto výklad by bol v rozpore s princípmi právnej istoty, právneho štátu i elementárnej

logiky.“.

Žalobkyňa ďalej argumentuje, že zodpovedný prístup k povinnostiam si vyžadoval,

aby sťažovateľka informovala výrobcov elektriny z o inom spôsobe plnenia

oznamovacej povinnosti podľa zákona o „ako vo vzťahu k ÚRSO,

keďže sťažovateľovi musel byť spôsob výkladu a plnenia tejto lehoty ÚRSO-m známy“.

Vo svojom vyjadrení žalobkyňa ďalej uvádza, že rozhodnutím ÚRSO

č. 0013/2014/E-PP zo 14. júla 2014 bol schválený prevádzkový poriadok pre sťažovateľku

podľa o regulácii v sieťových odvetviach

v znení neskorších predpisov, pričom podľa «bodu 6.1.1. Prevádzkového poriadku výrobca

elektriny, ktorý si chce uplatniť právo na doplatok v súlade so ,

uplatňuje svoje právo na podporu spolu s uvedením obdobia na ktoré si právo na podporu

uplatňuje podaním oznámenia o uplatnení podpory vo forme doplatku. Z formulácie

„podaním“ nie je vôbec jednoznačne zrejmé, čo sa týmto úkonom má rozumieť, či

doručenie, či napr. podanie na poštu. Poukazujeme v tejto súvislosti aj na bod 6.1.3.

prevádzkového poriadku sťažovateľa, z ktorého vyplýva povinnosť sťažovateľa ako

prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy do 15 dní od registrácie oznámenia

vyzvať výrobcu elektriny na doplnenie potrebných informácií. Do 15 dní od odoslania

oznámenia o uplatnení podpory vo forme doplatku, žalobca žiadnu výzvu neobdŕžal.».

Podľa žalobkyne je vzniknutá situácia dôsledkom nečinnosti sťažovateľky, ktorá

neupozornila žalobkyňu, že nemá údaje o uplatnení podpory a predpokladanom množstve

vyrobenej elektriny k dispozícii a mieni posudzovať koniec lehoty na splnenie povinnosti

podľa zákona o inak ako ÚRSO.

Tvrdenie sťažovateľky o tom, že spisová dokumentácia neobsahuje „žiaden

dokument preukazujúci splnenie oznamovacej povinnosti žalobcom, odoslanie predmetného

dokumentu sťažovateľovi a jeho reálne doručenie sťažovateľovi“, považuje žalobkyňa

za zavádzajúci. Okrem toho žalobkyňa argumentuje, že „až do vyhlásenia uznesenia

o skončení dokazovania sťažovateľ nikdy v predmetnom konaní nenamietal, že by

predmetná zásielka podaná na poštovú prepravu 15. 8. 2014 nemala obsahovať skutočnosti

rozhodujúce pre splnenie povinnosti žalobcu“.

Žalobkyňa v prílohe k vyjadreniu predložila rozhodnutia všeobecných súdov,

z ktorých podľa jej názoru vyplýva potvrdenie správnosti názoru „k výkladu lehoty podľa

§ 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore“.

K argumentácii sťažovateľky o analógii, ktorá má podporiť záver o hmotno-právnej

povahe prekluzívnej lehoty, žalobkyňa zdôrazňuje, že nie je na mieste, keďže uvádzané

právne predpisy nepoužívajú formuláciu zhodnú s tou, ktorá je obsiahnutá v predmetnom

ustanovení zákona o , pričom ani koncepcia „podpory v zákone o podpore nie je

s týmito predpismi ani len porovnateľná“.

V konkrétnostiach žalobkyňa argumentuje:

«V prípade práva na podporu ÚRSO ako orgán verejnej moci najprv autoritatívne

rozhodol o tom, že elektrina vyrobená v konkrétnej fotovoltickej elektrárni žalobcu

pochádza z obnoviteľných zdrojov a o výške jednotlivých zložiek cien elektriny - foriem

podpory a až následne došlo k uzatvoreniu Zmluvy o dodávke elektriny medzi subjektmi

verejného práva podľa . V prípade reštitučných predpisov (napr.

podľa ) lehota na vydanie veci oprávnenej osoby na vydanie

veci začala plynúť odo dňa nadobudnutia účinnosti zákona a ak v stanovenej lehote nedošlo

k uzatvoreniu dohody o vydaní veci, oprávnená osoba mala právo podať žalobu na súde.

Sťažovateľ, prehliadajúc špecifiká práv na podporu podľa Zákona o podpore, neustále

opomína tú skutočnosť, že o priznaní práva na podporu žalobcovi už bolo rozhodnuté

právoplatnými rozhodnutiami a právo podľa reštitučných predpisov sa ešte len má priznať.

Pokiaľ by malo právo na podporu zaniknúť ex lege tak, ako to tvrdí sťažovateľ, došlo by

k zásahu do práv priznaných sťažovateľovi právoplatnými rozhodnutiami ÚRSO, ktoré

doposiaľ neboli zrušené ani zmenené. Sťažovateľ účelovo oddeľuje teoretické posudzovanie

lehoty, od znenia ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c), ktoré používa formuláciu „k 15. augustu“,

keď tvrdí, že najprv je potrebné vyhodnotiť povahu samotnej právnej normy. Abstraktne

posúdiť túto právnu normu bez poznania jazykového a logického obsahu ustanovenia

v ktorom je táto norma vyjadrená nie je možné. Nie je pravdou, že rozhodujúcim pre

uplatnenie podpory v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore je moment doručenia

oznámenia o uplatnení podpory obsahujúceho predpokladané množstva elektriny

žalovanému. Skutočnosť, že sťažovateľ sa neoboznámil s obsahom zásielky podanej na

poštovú prepravu do 15.8.2014 ale až o pár dní neskôr pre neho nepredstavovalo „žiadnu

záťaž“, keď všetkými informáciami uvedenými v tejto zásielke už dávno disponoval.»

Žalobkyňa súhlasí s názorom, podľa ktorého má sťažovateľka postavenie subjektu

súkromného práva bez právomoci vydávať individuálne správne akty, avšak práve

z uvedeného dôvodu je sťažovateľka rovnako ako ostatní účastníci trhu s elektrinou povinná

rešpektovať rozhodnutia a oznámenie ÚRSO. Zároveň žalobkyňa zdôrazňuje, že nemôže

byť postihovaná za to, že konala v dobrej viere a riadila sa stanoviskom ÚRSO.

Na podklade uvedených skutočností žalobkyňa navrhuje, aby ústavný súd sťažnosť

v časti, ktorá bola prijatá na ďalšie konanie, zamietol a priznal jej úradu trov konania.

Sťažovateľka v podaní doručenom ústavnému súdu 27. decembra 2018 v reakcii

na stanoviská predsedu krajského súdu a žalobkyne zdôraznila, že argumentácia krajského

súdu o tom, že formulácia „k 15. augustu“ vyjadruje dátum, a nie lehotu, nie je

aplikovateľná v konaní pred ústavným súdom, keďže nebola aplikovaná v rámci konania

pred krajským súdom, a nie je ani súčasťou odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského

súdu. Aj napriek uvedenému však sťažovateľka vyslovuje názor, podľa ktorého v prípade

vnímania zákonnej formulácie „k 15. augustu“ ako dátumu, ku ktorému má byť stanovené

predpokladané množstvo dodanej elektriny, „bolo by nedôvodné, aby jedna skupina

výrobcov, t. j. výrobcov uvedených do prevádzky pred termínom 15. augusta mala určený

len termín, ku ktorému má byť stanovené predpokladané množstvo dodanej elektriny

s možnosťou splnenia povinnosti kedykoľvek v priebehu kalendárneho roka, zatiaľ čo druhá

skupina výrobcov, t. j. výrobcov uvedených do prevádzky po termíne 15. augusta, by mala

presne stanovenú lehotu na splnenie rovnakej zákonnej povinnosti“.

S odkazom na dôvodovú správu k zákonu o sťažovateľka argumentuje, že

„vôľou zákonodarcu jednoznačne bolo stanoviť pre výrobcov termín, do ktorého majú byť

povinnosti výrobcov plnené a nie len termín, ku ktorému má byť stanovené predpokladané

množstvo dodanej elektriny“.

K námietke, podľa ktorej žalobkyňa konala v dobrej viere, sťažovateľka uvádza, že

oznámenie ÚRSO bolo „na webovej stránke ÚRSO zverejnené až dňa 08. 12. 2014 (!) t. j.

takmer štyri mesiace po dátume, do ktorého mala byť zo strany výrobcov povinnosť v zmysle

zákona o plnená“.

K odkazom žalobkyne na individuálne správne akty vydávané ÚRSO v prospech

žalobkyne sťažovateľka namieta, že „individuálny správny akt predstavuje zavŕšenie

určitého procesu. t. j. určitého konania, a teda je jeho výsledkom, ktorým sa konanie končí.

Nie je teda možné priznať relevanciu argumentácii o existencii určitého konania odkazom

na iné už skončené konania zavŕšené individuálnymi správnymi aktmi.“.

Sťažovateľka v ďalšej časti poukazuje na rozdiel medzi právom na podporu

a možnosťou na úspešné každoročné uplatnenie si existujúceho práva na podporu a reálne

nadobudnutie podpory, ktorého úspešné uplatnenie si vyžaduje zo strany výrobcu elektriny

preukázať dodržiavanie a riadne plnenie všetkých zákonom stanovených povinností

výrobcu.

Podľa sťažovateľky « zákona o stanovuje oznamovaciu

povinnosť výrobcu „vždy k termínu 15. august na nasledujúci kalendárny rok“, z čoho je

zrejmá povinnosť výrobcu plniť si oznamovaciu povinnosť každoročne vždy k 15. augustu

príslušného kalendárneho roka, tzn. že predmetné ustanovenie si vyžaduje určitú

pravidelnosť a každoročné opakované plnenie si oznamovacích povinností zo strany

výrobcu. Nie je možné považovať akýkoľvek úkon výrobcu uskutočnený v predchádzajúcom

období prevádzky zariadenia výrobcu za splnenie si povinností výrobcu v zmysle § 4 ods. 2

písm. c) zákona o v roku 2014. ... skutočnosť, že o práve žalobcu na podporu bolo

v minulosti právoplatne rozhodnuté, na ktoré poukazuje žalobca vo svojom vyjadrení, nemá

žiadnu relevanciu...».

Odkaz žalobkyne na akékoľvek iné dokumenty obsahujúce prípadné údaje, ktoré sú

predmetom oznámenia v súlade s zákona o , považuje sťažovateľka

za účelový, keďže oznamovaciu povinnosť je nevyhnutné plniť periodicky. V tomto

kontexte sťažovateľka odkazuje na závery obsiahnuté v odôvodnení rozsudku okresného

súdu vydaného vo veci vedenej pod sp. zn. a na potvrdenie správnosti

názoru o periodicite oznamovacej povinnosti odkazuje na ďalšie rozhodnutia všeobecných

súdov.

Sťažovateľka zdôrazňuje, že povinnosť obsiahnutá v § 4 ods. 2 písm. c) zákona

o je obligatórna pre všetkých výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energie

s právom na podporu, pričom rovnako obligatórnym je aj zákonom predpokladaný sankčný

následok obsiahnutý v zákona o .

K argumentácii žalobkyne, že povinnosť sťažovateľky uhrádzať podporu aj za rok

2015 vyplýva priamo zo zmluvy o dodávke elektriny, sťažovateľka zdôrazňuje, že „oblasť

energetiky je oblasťou, v ktorej v značnej miere vystupuje do popredia verejný záujem

a s tým spojený verejnoprávny prvok, ktorý v značnej miere limituje zmluvnú voľnosť

zmluvných strán v tejto oblasti... Zmluvný vzťah založený zmluvou o dodávke elektriny

a plnenie práv a povinností z neho vyplývajúcich sa... nemôže uskutočňovať v rozpore

s ustanoveniami zákona o a ani tak, aby sa ustanovenia zákona o respektíve ich

zákonom sledovaný účel dojednaním strán sporu obchádzali.“.

Sťažovateľka podaním doručeným ústavnému súdu 21. januára 2019 svoju

argumentáciu rozšírila o závery obsiahnuté v rozsudku Okresného súdu Žilina sp. zn.

z 9. novembra 2018, ktoré podľa jej názoru podporujú argumentáciu

v prospech hmotno-právnej povahy lehoty obsiahnutej v zákona o .

Podaním doručeným ústavnému súdu 23. januára 2019 sťažovateľka oznámila, že

súhlasí s rozhodnutím vo veci sťažnosti bez nariadenia pojednávania.

Keďže účastníci konania oznámili, že netrvajú na ústnom pojednávaní, a ústavný súd

dospel k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, boli

splnené podmienky pre upustenie od ústneho pojednávania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde a sťažnosť bola prejednaná a rozhodnutá na neverejnom zasadnutí senátu

ústavného súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa domáha, aby ústavný súd vyslovil, že napadnutým rozsudkom

krajského súdu došlo k porušeniu jej základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom tento svoj návrh zakladá na dvoch zásadných

námietkach. Ide o

a) námietku nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu

vo vzťahu k záveru o procesno-právnej lehote na splnenie oznamovacej povinnosti podľa

zákona o ,

b) námietku nedostatočne zisteného skutkového stavu (ďalej aj „druhá námietka“).

V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú

judikatúru, v zmysle ktorej nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (m. m. , , ,

, ). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže

preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali,

alebo samotných rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak

by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , , ).

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného

práva podľa a práva podľa dohovoru rozhodnutím

všeobecného súdu, ústavný súd považuje ďalej za potrebné poukázať v súlade so svojou

stabilizovanou judikatúrou na obsahové zložky týchto práv.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa (obdobne

aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) patrí právo každého na

to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ

v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad

dotknutej právnej normy, ktorý je v súlade s , čo je základným predpokladom

na ústavne konformnú aplikáciu tejto právnej normy na zistený skutkový stav veci.

K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo predovšetkým vtedy, ak by

komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe)

fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. ), ale tiež v prípade, ak by

rozhodnutie všeobecného súdu bolo arbitrárne, a teda prejavom zjavnej svojvôle pri výklade

a aplikácii právnej normy, ak by výrok rozhodnutia nebol v súlade s priebehom konania

alebo ak by rozhodnutie nebolo dostatočne odôvodnené.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je požiadavka riadneho odôvodnenia

jedným zo základných atribútov spravodlivého procesu. Dodržiavanie povinnosti odôvodniť

rozhodnutie má zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodnutí súdov a vylúčiť

svojvôľu, lebo len vecne správne (zákonu celkom zodpovedajúce) rozhodnutie a náležite,

t. j. zákonom vyžadovaným spôsobom odôvodnené rozhodnutie napĺňa – ako neoddeliteľná

súčasť „stanoveného postupu“ – ústavné kritériá vyplývajúce preň z a dohovoru

().

V právnom štáte by nemali vznikať pochybnosti, či sa sudca určitou otázkou

(námietkou) vo svojom rozhodnutí (ne)zaoberal; odpoveď by mala byť zrejmá a zreteľná

z odôvodnenia jeho rozhodnutia (k tomu pozri aj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské

práva vo veci TORIJA v. Španielsko, č. 18390/91, bod 29). V žiadnom prípade totiž

nemožno ignorovať argument, ktorý je pre výsledok daného konania úplne kľúčový.

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

v napadnutej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či ich

skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska

akceptovateľná a udržateľná.

Ústavný súd sa sústredil na posúdenie, či sa krajský súd v napadnutom rozsudku

ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s otázkou právnej povahy lehoty

na splnenie oznamovacej povinnosti vyplývajúcej z zákona o

(hmotno-právna alebo procesno-právna lehota), ktorá má v posudzovanej veci primárny

význam, keďže s odpoveďou na túto otázku bezprostredne súvisí vznik, resp. zánik nároku

výrobcu elektriny s právom na podporu (žalobkyne) na získanie podpory za elektrinu

vyrobenú z obnoviteľných zdrojov energie v príslušnom kalendárnom roku.

V relevantnej časti napadnutého rozsudku krajského súdu sa predovšetkým uvádza,

že odvolací súd sa

«46. ... v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia

a konštatuje správnosť dôvodov ( ).

47. Základným a v podstate jediným problémom v tejto veci je posúdenie včasnosti

doručenia oznámenia o uplatnení podpory žalovanému, pretože toto oznámenie žalobca

podal na pošte 15. 8. 2014 a žalovanému bolo doručené až 16. 8. 2014.

48. Podľa o podpore obnoviteľných zdrojov energie

a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene niektorých zákonov, výrobca elektriny

s právom na podporu je povinný oznámiť ÚRSO a prevádzkovateľovi regionálnej

distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b/, c/ vrátane

predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci rok.

49. Je nepochybné, že žalobca toto oznámenie podal na poštovú prepravu 15. 8. 2014

obom subjektom, t. j. ÚRSO i žalovanému.

50. ÚRSO publikoval svoje stanovisko, podľa ktorého táto povinnosť je splnená, ak

výrobca elektriny doručí oznámenie o uplatnení a predpokladaného množstva elektriny

najneskôr 15. augusta osobne do podateľne ÚRSO, elektronicky alebo faxom alebo

najneskôr dňa 15. augusta oznámenie odovzdá na poštovú prepravu.

51. Podľa ustálenej súdnej praxe, ak nie je termín určený presne a jasne, musí sa

vychádzať z predpokladu, že podanie bolo urobené v lehote, t. j. v prospech žalobcu.

52. V danom prípade zákonné znenie „k 15. augustu“ pripúšťa rôzny výklad, o čom

svedčí aj tento spor.

53. Žalobca postupoval podľa usmernenia ÚRSO, ktoré je v súlade so súdnou

praxou.

54. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie preto považoval podanie

oznámenia žalovanému za podané v zákonom stanovenej lehote.

55. Odôvodnenie napadnutého rozsudku zodpovedá vtedy platnému ust. § 157

, a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľné.

56. Ostatné námietky žalovaného a jeho teoretické závery, sú z vyššie uvedeného

dôvodu pre rozhodnutie v tejto veci právne bezvýznamné.

57. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti (t. j.

okrem zamietajúcej) ako vecne správny potvrdil ( ).».

Vzhľadom na to, že krajský súd, aplikujúc postup podľa , sa

v odôvodnení napadnutého rozsudku stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého

stupňa, ústavný súd považuje za potrebné poukázať aj na relevantnú časť odôvodnenia

napadnutého rozsudku okresného súdu, v ktorej sa uvádza:

«Obrana žalovaného v konaní nebola úspešná, ktorý tvrdil, že žalobca si nesplnil

všetky povinnosti podľa z. č. o podpore, nakoľko v konaní bola sporná otázka

doručenia oznámenia o uplatnení podpory a množstve elektriny ÚRSO, resp. žalovanému,

ktoré malo byť doručené alebo podané na poštovú prepravu v zákonom stanovenej lehote,

t. j. k 15. augustu kalendárneho roka. Žalovaný ako prevádzkovateľ regionálnej distribučnej

sústavy neevidoval voči žalobcovi k predmetnému dátumu 15. augusta príslušného roka

včasné splnenie si jeho povinnosti ako výrobcu v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona

o podpore. Uvedená zásielka bola podaná na poštovú prepravu dňa 15. 8. 2014 sa dostala

žalovanému do dispozičnej sféry až dňa 16. 8. 2014. V tejto veci súd má za to, že žalobca si

túto povinnosť splnil, vychádzal aj zo stanoviska ÚRSO zverejneného na jeho webovom

sídle (čl. v spise 20), k splneniu povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore

vyplýva, že pre splnenie tejto povinnosti je potrebné, aby bolo oznámenie o uplatnení

podpory a množstve elektriny ÚRSO doručené alebo podané na poštovú prepravu

v zákonom stanovenej lehote, t. j. k 15. augustu príslušného roka. Žalobca oznámenie

o uplatnení podpory a množstve elektriny pre rok 2015 podal na poštovú prepravu dňa

15. 8. 2014. Pri posudzovaní tejto lehoty žalovaným namietanej ako hmotnoprávnej, súd

vychádzal v prvom rade z ust. z. č. o podpore, ktorý ustanovuje „na

konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento

zákon neustanovuje inak“, ktorý je procesnoprávnym predpisom a taktiež zo samotného

zverejneného stanoviska ÚRSO, kde nie je možné vykladať „lehotu do 15. 8. kalendárneho

roka“ uvedenú v zákone raz voči orgánu verejnej správy (ÚRSO) za procesnú lehotu, kde

stačí dodržať túto lehotu podaním na poštovú prepravu aj v tento deň, a v druhom prípade

voči subjektu súkromného práva (žalovanému), ktorý tvrdí a je toho názoru, že ide

o hmotnoprávnu lehotu, ktorej nedodržaním zaniklo právo žalobcu na podporu.»

Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku

krajského súdu z pohľadu záruk obsiahnutých v práve na súdnu ochranu a spravodlivý

súdny proces k primárnej otázke povahy zákonom stanovenej lehoty na splnenie

oznamovacej povinnosti [ zákona o ] neobstojí (a to ani v spojení

s napadnutým rozsudkom okresného súdu, pozn.).

Z citovaných častí odôvodnení obsiahnutých v napadnutom rozsudku okresného súdu

(s ktorým sa krajský súd stotožnil) a napadnutom rozsudku krajského súdu vyplýva rovnaké

posúdenie lehoty „k 15. augustu“ ako lehoty procesno-právnej, a to na podklade dvoch

podstatných argumentov, a síce procesno-právneho charakteru predpisu, na ktorý odkazuje

zákona o , a výkladového stanoviska ÚRSO.

V odvolaní proti napadnutému rozsudku okresného súdu sťažovateľka namietala,

(obdobne ako v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu), že vzťah medzi stranami sporu

v predmetnej veci je výlučne súkromno-právny, čo vylučuje aplikáciu ustanovení

Správneho poriadku, a ďalej aj to, že stanovisko ÚRSO nemá záväzný charakter (body 12

až 14 napadnutého rozsudku krajského súdu). V bode 15 napadnutého rozsudku krajského

súdu sa nachádza ďalej argumentácia sťažovateľky, podľa ktorej je pre určenie právnej

povahy spornej lehoty rozhodujúca aj samotná povaha právnej normy, ako aj jej vplyv

na existenciu nároku na uplatnenie práva na podporu (vyvolanie následkov v oblasti

hmotného práva).

Keďže predmetom konania pred všeobecnými súdmi boli nároky žalobkyne

na vyplatenie podpory za elektrinu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov energie, ústavný súd

v ďalšom považuje za potrebné poukázať na závery vyslovené v náleze sp. zn.

z 22. marca 2017, ktorým rozhodol o návrhu skupiny poslancov Národnej

rady Slovenskej republiky vo veci namietaného nesúladu zákona o s

a Dodatkovým protokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tak,

že mu nevyhovel. Závery obsiahnuté v označenom náleze majú zásadný význam aj

pre formulovanie záverov vo veci sťažovateľky.

Ústavný súd v odôvodnení nálezu sp. zn. z 22. marca 2017

zdôraznil, že zákon o aj napriek tomu, že obsahuje viacero inštitútov verejnoprávnej

povahy, upravuje aj vzájomné práva a povinnosti medzi subjektmi súkromného práva,

na ktoré nemožno hľadieť optikou verejného práva. K vzťahom súkromnoprávnej povahy

ústavný súd priradil predovšetkým vzťahy medzi výrobcami energie z

a prevádzkovateľmi regionálnych distribučných sústav, ktoré sú vo svojej podstate

regulované ustanovením zákona o . S prihliadnutím na vnútornú konštrukciu

nadväzujúcich ustanovení zákona o ústavný súd vyvodil, že ustanovenia

citovaného zákona vo svojej podstate predstavujú hypotézu právnej normy obsiahnutej

v napadnutom ustanovení zákona o , pričom povinnosti podľa

citovaného zákona majú výrobcovia elektriny primárne vo vzťahu k prevádzkovateľom

regionálnej distribučnej sústavy ako subjektom súkromného práva. Na tom nič nemení

skutočnosť, že povinnosť oznámiť skutočnosti, resp. informácie uvedené v § 4 ods. 2 písm.

c) zákona o majú výrobcovia elektriny z nielen vo vzťahu k prevádzkovateľom

regionálnej distribučnej sústavy, ale aj vo vzťahu k ÚRSO. Cez prizmu súkromnoprávneho

vzťahu výrobcu elektriny z a prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy je

podľa záveru ústavného súdu z hľadiska aplikácie zákona o podpore

podstatný vzťah medzi výrobcami elektriny a prevádzkovateľmi regionálnych distribučných

sústav. Tento záver podľa ústavného súdu potvrdzuje predovšetkým skutočnosť, že práva

podľa a zákona o (ktoré si uplatnila v konkrétnych okolnostiach

prejednávanej veci aj žalobkyňa) si výrobcovia elektriny môžu uplatňovať vo vzťahu

k prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, a nie ÚRSO, prípadne inému orgánu

verejnej správy (m. m. ).

Uvedomujúc si, že medzi výrobcami elektriny z a prevádzkovateľmi

regionálnych distribučných sústav môžu v súvislosti s plnením povinností vyplývajúcich

z zákona o , ktoré sú esenciálnym predpokladom uplatnenia ustanovenia

ods. 3 , vzniknúť právne spory súvisiace najmä s otázkou, či si výrobcovia elektriny

splnili tieto povinnosti riadne (v zákonom požadovanom rozsahu a kvalite) a včas ústavný

súd v náleze sp. zn. z 22. marca 2017 zdôraznil, že nie je potrebné a ani

vhodné, aby arbitrom takýchto sporov subjektov súkromného práva bol zákonom

ustanovený orgán verejnej správy. Ústavný súd v označenom náleze tiež zdôraznil, že

súkromnoprávny vzťah medzi výrobcami elektriny z a prevádzkovateľmi regionálnych

distribučných sústav v súvislosti s uplatňovaním práva na podporu podľa § 4 ods. 1 písm. b)

a c) zákona o podpore nie je oslabený, resp. spochybnený tým, že povinnosti

pre výrobcov elektriny z , splnenie ktorých je zákonným predpokladom na uplatnenie

práva na podporu, sú ustanovené priamo zákonom. Zákonná úprava povinností výrobcov

elektriny z je totiž prejavom intervencie štátu, ktoré je v odvetví elektroenergetiky

žiaduce (m. m. ).

Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného, je podľa názoru ústavného súdu z ústavného

hľadiska neudržateľný právny záver vyslovený v napadnutých rozhodnutiach okresného

súdu a krajského súdu o procesno-právnom charaktere lehoty ustanovenej v § 4 ods. 2

písm. c) zákona o vyvodený len z odkazu na použitie Správneho poriadku

(obsiahnutého v ods., 1zákona o ), t. j. právneho predpisu verejnoprávneho

charakteru. Na tomto závere ústavného súdu nič nemôže zmeniť skutočnosť, že okresný súd

a krajský súd opreli svoj záver aj o stanovisko ÚRSO, podľa ktorého má sporná lehota

procesno-právny charakter.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu sú všeobecné súdy primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov (, , ,

). Ústavný súd môže preto nahradiť napadnutý právny názor všeobecného

súdu iba v prípade, ak by ten bol celkom zjavne svojvoľný, prípadne neodôvodnený, resp.

ústavne nekonformný.

Z citovaných častí napadnutých rozsudkov okresného súdu a krajského súdu vyplýva,

že sa v nich stotožnili so stanoviskom, resp. záverom ÚRSO o procesno-právnom charaktere

spornej lehoty, avšak bez toho, aby tento záver sami odôvodnili. Týmto spôsobom sa

okresný súd, ako aj krajský súd vzdali svojho postavenia orgánu verejnej moci, ktorý je

povolaný zákony nielen aplikovať, ale ich aj (ústavne-konformným spôsobom) vykladať.

Ústavný súd sa v tejto súvislosti stotožňuje s tvrdením sťažovateľky, podľa ktorého ÚRSO

nie je ako orgán štátnej správy s pôsobnosťou na úseku regulácie sieťových odvetví

kompetentný podávať výklad všeobecne záväzných právnych noriem. Navyše, ÚRSO

vo svojom stanovisku prezentuje len záver o tom, že lehota vyplývajúca z § 4 ods. 2

písm. c) zákona o je procesno-právna, avšak bez toho, aby zároveň uviedol, na

podklade akých dôvodov k tomuto záveru sám dospel. Za určitých okolností nepochybne

možno záver všeobecného súdu založený na stotožnení sa s výkladom právnej normy

podaným orgánom štátnej správy považovať za ústavne akceptovateľný. Táto možnosť však

je v posudzovanej veci a priori vylúčená, keďže stanovisko ÚRSO (orgánu štátnej správy)

k právnej povahe lehoty podľa zákona o , z ktorého okresný súd

a krajský súd vo veci sťažovateľky vychádzali, nie je vôbec odôvodnené.

Ústavný súd považuje v posudzovanej veci za podstatnú tiež skutočnosť, že záver

vo veci sťažovateľky konajúcich všeobecných súdov k právnej povahe lehoty na splnenie

oznamovacej povinnosti opierajúci sa o zákona o , podľa ktorého

na konanie podľa zákona o sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak

tento zákon neustanovuje inak, nereflektuje súkromno-právny charakter vzťahu medzi

žalobkyňou ako výrobcom elektriny z a sťažovateľkou ako prevádzkovateľom

regionálnej distribučnej sústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na § 1 ods. 1

Správneho poriadku, podľa ktorého sa tento zákon vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti

verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo

povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

Keďže v predmetnej veci si žalobkyňa uplatňovala proti sťažovateľke ako

súkromnému subjektu a nie orgánu verejnej správy (k tomu pozri aj závery obsiahnuté

v náleze sp. zn. z 22. marca 2017) svoj nárok na poskytnutie podpory

podľa zákona o , nemožno považovať odkaz všeobecných súdov na procesno-právny

predpis upravujúci konanie v oblasti verejnej správy z ústavného hľadiska za

akceptovateľný.

Vychádzajúc z (podľa názoru ústavného súdu) nie celkom dostatočného odlíšenia

inštitútu zániku práva na podporu ex lege a inštitútu zániku nároku na poskytnutie podpory

v zákone o ústavný súd považoval za žiaduce uviesť aj ďalšie skutočnosti relevantné

pre rozhodovanie o veci sťažovateľky.

V súlade s zákona o výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý

nesplní povinnosti podľa odseku 2 (vrátane nesplnenia oznamovacej povinnosti, pozn.), si

nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa

odseku 1 písm. b) a c) na nasledujúci kalendárny rok.

Podľa zákona o podpora podľa odseku 1 písm. b), c) a d) sa vzťahuje

na zariadenia výrobcu elektriny po dobu 15 rokov od času uvedenia zariadenia do

prevádzky alebo od roku rekonštrukcie alebo modernizácie technologickej časti zariadenia

výrobcu elektriny. Podpora podľa odseku 1 písm. b) a d) sa vzťahuje na zariadenia výrobcu

elektriny s celkovým inštalovaným výkonom do 500 kW po celú dobu životnosti zariadenia

výrobcu elektriny.

V konaní vedenom pod sp. zn. ústavný súd k vzájomnému vzťahu

a zákona o v konaní sp. zn. uviedol, že

ustanovenia zákona o nemajú bezprostrednú väzbu na prvú vetu

zákona o , podľa ktorej sa podpora podľa odseku 1 písm. b), c) a d) vzťahuje

na zariadenia výrobcu elektriny po dobu 15 rokov od času uvedenia tohto zariadenia

do prevádzky alebo od roku rekonštrukcie alebo modernizácie technologickej časti

zariadenia výrobcu elektriny. Právne účinky uplatnenia sankčného mechanizmu

ustanoveného v zákona o podpore z dôvodu nesplnenia povinností

ustanovených v § 4 ods. 2 tohto zákona sa vzťahuje totiž len na príslušný kalendárny rok,

pričom právo ustanovené v prvej vete zákona o (v ďalších kalendárnych

rokoch) tým nie je dotknuté. Z citovanej časti nálezu ústavného súdu vo vzťahu

k uplatňovaniu sankčného mechanizmu za nesplnenie povinností podľa § 4 ods. 2 zákona

o vyplýva jednak periodicita oznamovacej povinnosti výrobcov elektriny z , ako

aj zrejmá odlišnosť medzi právom na podporu a nárokom na podporu na príslušný

kalendárny rok (nárokovateľným len po splnení zákonných povinností, pozn.).

Ústavný súd vo veci sp. zn. taktiež zdôraznil, že sankčný

mechanizmus ustanovený v zákona o spočívajúci v nemožnosti výrobcov

elektriny uplatniť si právo na podporu treba odlíšiť od mechanizmu vyvolávajúceho zánik

práva na podporu, ktorý je špecificky upravený v , a zákona o ; ide

o mechanizmus, ktorý sa uplatní ex lege za predpokladu splnenia tam ustanovených

podmienok a výrobcovi elektriny bráni v ďalšom uplatňovaní podpory podľa príslušných

ustanovení zákona o podpore .

Dôsledné odlíšenie inštitútov zániku práva na podporu a zániku nároku

na poskytnutie podpory na príslušný kalendárny rok je podľa názoru ústavného súdu

dôležité z hľadiska posúdenia ďalšej okolnosti majúcej podstatný vplyv na záver

všeobecného súdu k povahe lehoty na splnenie oznamovacej povinnosti podľa zákona

o , a síce predmetu konania, resp. povahy nároku, ktorý si žalobkyňa ako výrobca

elektriny s právom na podporu uplatnila. Pokiaľ totiž prevádzkovateľ distribučnej sústavy

pristúpi k uplatneniu sankčného mechanizmu podľa zákona o , tak výrobcovi

elektriny s právom na podporu neumožní úspešne si uplatniť nárok na poskytnutie podpory

podľa zákona o na nasledujúci rok, pričom zároveň výrobcu

elektriny s právom na podporu de facto „zbaví“ nároku na podporu na príslušný kalendárny

rok, ale bez toho, aby to malo vplyv aj na existenciu samotného práva na podporu.

Skutočnosti namietané v odvolaní sťažovateľky proti napadnutému rozsudku

okresného súdu týkajúce sa povahy právnej normy a jej vplyvu na existenciu uplatňovaného

nároku, ako aj povahy jej vzťahu k žalobkyni boli kľúčové pre rozhodnutie krajského súdu,

ktorého úlohou bolo primárne zodpovedať otázku právnej povahy (charakteru) lehoty

na splnenie oznamovacej povinnosti. Krajský súd však na tieto skutočnosti v napadnutom

rozsudku vôbec nereagoval, resp. ich ani inak do svojich záverov nepremietol, naopak

konštatoval, že „53. Ostatné námietky žalovaného a jeho teoretické závery, sú z vyššie

uvedeného dôvodu pre rozhodnutie v tejto veci právne bezvýznamné.“. Takýto záver ústavný

súd považuje za svojvoľný, a preto z ústavného hľadiska neakceptovateľný a neudržateľný.

Na základe uvedeného ústavný súd (bez potreby zaujať meritórne závery aj k druhej

námietke sťažovateľky súvisiacej s namietaným porušením jej v sťažnosti označeného

základného práva podľa a práva podľa dohovoru) dospel

k záveru, že krajský súd napadnutým rozsudkom porušil základné právo sťažovateľky

na súdnu ochranu podľa a jej právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto nálezu (bod 1 výroku tohto nálezu).

Keďže napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo podľa záverov ústavného súdu

k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru, ústavný súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil (čl. 127 ods. 2

v spojení s ) a vrátil mu vec na ďalšie konanie

[ v spojení s ; bod 2 výroku tohto

nálezu]. V ďalšom konaní bude krajský súd viazaný v právnymi názormi ústavného súdu

vyslovenými v tomto náleze ( ).

III.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym

zastupovaním advokátskou kanceláriou KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI

s. r. o., Dunajská 32, Bratislava, v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľky

vychádzal z § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu trov právneho zastúpenia za 3 úkony

právnej služby vykonané v roku 2018 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti

a vyjadrenie doručené ústavnému súdu 27. decembra 2018). Vzhľadom na skutočnosť, že

vyjadrenia doručené ústavnému súdu 21. januára 2019 a 23. januára 2019 neobsahovali

žiadnu novú argumentáciu, ktorou by sťažovateľka podporila záver o ústavnej

neudržateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu, ústavný súd úhradu trov konania

za tieto úkony sťažovateľke nepriznal.

Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2017 (§ 1

ods. 3 vyhlášky) priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky vo výške

921 € (z toho jedna šestina v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 153,50 € a jedna

stotina v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 9,21 €).

Ústavný súd priznal úhradu trov právneho zastúpenia sťažovateľke za 3 úkony

právnej služby v roku 2018 v zmysle § 11 ods. 3 spolu v sume 460,50 €. Ústavný súd

k tomu priznal režijné paušály v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky spolu v sume 27,63 €. Celková

suma úhrady trov konania predstavuje po jej zvýšení o daň z pridanej hodnoty, ktorej

platiteľkou je právna zástupkyňa sťažovateľky, sumu 585,76 € (bod 3 výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľky ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2019