Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 107 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (122)I. ÚS 327/2010
PDF · 209.07 KB
No categories available
I. ÚS 327/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky neverejnom zasadnutí 11. novembra 2010 v senáte
zloženom z predsedu Milana Ľalíka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra
Brňáka v konaní o sťažnosti Ing. Z. M., B., zastúpenej spoločnosťou L., s. r. o., B.,
konajúcou prostredníctvom advokátky a konateľky Mgr. A. Č., vo veci namietaného
porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 226/2009 z 27. mája 2010 takto
rozhodol:
1. Základné právo Ing. Z. M. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 226/2009 z 27. mája 2010 p o r u š e n é b o l o .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 226/2009 z 27. mája
2010 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
3. Ing. Z. M. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 254,88 € (slovom
dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej
republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet spoločnosti L., s. r. o., B., do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. augusta 2010
doručená sťažnosť Ing. Z. M., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej spoločnosťou L.,
s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokátky a konateľky Mgr. A. Č., ktorou namieta
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 226/2009 z 27. mája 2010 (ďalej len „uznesenie najvyššieho
súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva:
„Sťažovateľka podala... 30. 01. 2002 na Okresný súd Bratislava I žalobu o
zaplatenie 2.400.000,- Sk s príslušenstvom...
Dňa 23. 6. 2005 Okresný súd Bratislava vydal v konaní vedenom pod sp. zn.
15 C 21/02 rozsudok, ktorým návrh Sťažovateľky zamietol.
Dňa 07. 02. 2008 Krajský súd v Bratislave rozsudkom v konaní vedenom pod sp. zn.
9 Co 171/06 potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava I...
Dňa 13. 06. 2008 podala Sťažovateľka sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej
republiky, v ktorej namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp.
zn. 15 C 21/02 a Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 171/06...
Ústavný súd Slovenskej republiky v konaní pod sp. zn. II. ÚS 358/08 nálezom zo dňa
27. 11. 2008 rozhodol tak, že základné právo Sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave č. k. 9 Co 171/06-167 zo 7. februára 2008 porušené bolo. A rozsudok
Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 171/06-167 zo 7. februára 2008 zrušil a vec vrátil
Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie...
Následne Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 23. marca 2009 sp. zn.
9 Co 17/2009, rozhodol tak, že v napadnutej zametajúcej časti rozsudok prvostupňového
Okresného súdu Bratislava I v konaní pod sp. zn. 15 C 21/02 zmenil tak, že zaviazal
Žalovanú zaplatiť Sťažovateľke sumu 79 665, 41 EUR so 17,6 % úrokom z omeškania od
9. 2. 1999 do zaplatenia a nahradiť trovy konania. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave
nadobudol právoplatnosť 07. 05. 2009 a vykonateľnosť 11. 05. 2009...
Dovolaním zo dňa 4. 6. 2009 sa Žalovaná na dovolacom súde domáhala toho, aby
Najvyšší súd Slovenskej republiky tento rozsudok Krajského súdu zrušil a návrh
navrhovateľky (Sťažovateľky) v celom rozsahu zamietol.
Následne Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 27. 5. 2010 v konaní
pod sp. zn. 3 Cdo 226/2009 rozhodol tak, že do rozhodnutia o dovolaní Žalovanej odložil
vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23. 3. 2009 sp. zn.
Najvyšší súd odôvodnil svoje uznesenie takto:
„Žalovaná podala dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 23. marca
2009 sp. zn. 9 Co 17/2009; podala tiež návrh na odloženie vykonateľnosti dovolaním
napadnutého rozhodnutia.
V zmysle § 243 O. s. p. môže súd, ktorý má rozhodnúť o dovolaní, odložiť
vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia. Keďže v preskúmavanom prípade sú dané dôvody
pre odloženie vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd do rozhodnutia
o dovolaní odložil vykonateľnosť dovolaním napadnutého rozsudku“.
Zo sťažnosti sťažovateľky vyplýva, že „Iné odôvodnenie Uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky voči ktorému smeruje táto sťažnosť neobsahuje“, pričom
sťažovateľka poukazuje na to, že „Najvyšší súd Slovenskej republiky... rozhodol o odklade
vykonateľnosti rozhodnutia rok po právoplatnosti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
a takmer rok po podaní dovolania Žalovanou v čase, keď na základe uvedeného
rozhodnutia súdu prebieha exekučné konanie.“
Sťažovateľka je toho názoru, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu „došlo
k porušeniu ústavného práva Sťažovateľky podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keď
toto uznesenie absentovalo akékoľvek odôvodnenie skutočností v zmysle ktorých mal
Najvyšší súd Slovenskej republiky za to, že sú dané dôvody pre odložené vykonateľnosti
rozhodnutia odvolacieho súdu, na základe čoho ho považujeme za zjavne neodôvodnené
(v rozpore s § 169 ods. 1 a 2 OSP), arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné.“.
Sťažovateľka na záver uvádza, že „Súčasťou obsahu základného práva na
spravodlivé konanie (obsiahnutého v základnom práve na súdnu ochranu) podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. III. ÚS 209/04,
III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06, III. ÚS 153/07).
Obsah základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky však nespočíva iba v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na
súde. Zahŕňa taktiež právo na určitú kvalitu súdneho konania definovanú procesnými
garanciami spravodlivého súdneho konania, ako sú požiadavky rešpektovania zásad
kontradiktórnosti alebo rovnosť zbraní, či právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorá má byť
v konkrétnom prípade poskytnutá. Zásada spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé
súdne konanie, ktoré vyplýva z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, totiž vyžaduje, aby
súdy založili svoje rozhodnutia na dostatočných a právne relevantných dôvodoch
zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam prerokúvanej veci (III. ÚS 305/08).“.
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„Základné právo Sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Cdo 226/2009 zo dňa 27. mája 2010 porušené bolo.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 226/2009 zo dňa
27. mája 2010 sa zrušuje.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť Sťažovateľke trovy právneho
zastúpenia, ktoré budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, a to troch dní od
právoplatnosti nálezu.“
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky prijal na ďalšie konanie uznesením č. k.
I. ÚS 327/2010-18 z 30. septembra 2010.
Ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval účastníkov konania, aby sa
vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu najvyššieho
súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadril k prijatej sťažnosti.
Sťažovateľka v liste doručenom ústavnému súdu 25. októbra 2010 prostredníctvom
svojho právneho zástupcu uviedla, že netrvá na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom.
Najvyšší súd na výzvu ústavného súdu reagoval podaním č. KP 4/2010-92
z 18. októbra 2010, v ktorom okrem iného uviedol: «Najvyšší súd Slovenskej republiky
(ďalej len ,,najvyšší súd“) pri vypracovaní predmetného uznesenia vychádzal z doterajšej
súdnej praxe, na základe ktorej uznesenie, ktorým najvyšší súd rozhoduje podľa § 243
Občianskeho súdneho poriadku o odklade vykonateľnosti rozhodnutia, obsahuje stručné
odôvodnenie s odkazom na zákonné ustanovenie a splnenie dôvodov pre odloženie
vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia. Sťažovateľka sa vo svojej ústavnej sťažnosti
domáha ochrany na základe článku 6 ods. 1 Dohovoru a článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky. V súvislosti s článkom 6 ods. 1 Dohovoru formuloval Európsky súd pre ľudské
práva niekoľko zásad odôvodňovania rozhodnutí, z ktorých napr. vyplýva, že „rozsah
povinnosti uvádzať odôvodnenie sa môže líšiť podľa povahy rozhodnutí. Predovšetkým je
nevyhnutné prihliadať, okrem iného, na rozmanitosť podaní, ktoré môžu predkladať
účastníci konania a na rozdiely medzi zmluvnými štátmi s ohľadom na zákonnú úpravu,
obyčajové pravidlá, stanoviská právnej vedy a na spôsob predkladania a vypracovávania
rozsudkov. Otázka, či si súd nesplnil povinnosť (vyplývajúcu z článku 6 Dohovoru)
odôvodniť svoje rozhodnutie, sa musí posudzovať podľa okolností každého prípadu, (pozri
rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra
1994, sťažnosť č. 18390/91, bod 29; pozri tiež uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 27. mája 2010, I. ÚS 207/2010-12, bod 15).
Vzhľadom na povahu a účel uznesenia o odklade vykonateľnosti - ide o rozhodnutie
predbežnej povahy - obsahuje uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 226/2009 z 25.
mája 2010 o odklade vykonateľnosti rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co
17/2009 všetky zákonom predpísané náležitosti a nemožno teda súhlasiť so závermi
sťažovateľky uvedenými v ústavnej sťažnosti. Preto navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej
republiky tejto sťažnosti nevyhovel.»
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po
oboznámení sa so sťažnosťou, jej prílohami a vyjadreniami účastníkov konania dospel
k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu.
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách pri rešpektovaní princípu subsidiarity (I. ÚS 13/00, II. ÚS 55/01,
Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej
ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú
právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50
ústavy), (I. ÚS 49/01).
Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane
ústavnosti vyplývajúce z doterajšej judikatúry ústavného súdu boli relevantné aj v danej
veci.
Podľa sťažovateľky vydanie uznesenia najvyššieho súdu bez akéhokoľvek
odôvodnenia je potrebné považovať za zjavný prejav svojvôle dovolacieho súdu.
Ústavný súd zo sťažnosti a k nej priložených príloh zistil, že Krajský súd v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 9 Co 17/2009 z 23. marca 2009 (ďalej len
„rozsudok krajského súdu“) zmenil rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn.
15 C 21/2002 z 23. júna 2005 tak, že zaviazal žalovanú zaplatiť sťažovateľke sumu
79 665,41 € s príslušenstvom. Rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 7. mája
2009 a vykonateľnosť 11. mája 2009. Dňa 4. júna 2009 napadla žalovaná rozsudok
krajského súdu dovolaním na najvyššom súde. Najvyšší súd uznesením sp. zn.
3 Cdo 226/2009 z 27. mája 2010 rozhodol tak, že do rozhodnutia o dovolaní žalovanej
odložil vykonateľnosť rozsudku krajského súdu.
Najvyšší súd odklad vykonateľnosti rozsudku krajského súdu v napadnutom uznesení
odôvodnil takto: „Keďže v preskúmavanom prípade sú dané dôvody pre odloženie
vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd do rozhodnutia o dovolaní
odložil vykonateľnosť dovolaním napadnutého rozsudku.“
Podľa § 243 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) pred rozhodnutím
o odvolaní môže súd, ktorý má o ňom rozhodnúť, odložiť vykonateľnosť napadnutého
rozhodnutia.
Ako vyplýva z citovaného ustanovenia § 243 OSP, zákon vyslovene neuvádza
podmienky, ktoré musia byť splnené, aby bolo možné odložiť vykonateľnosť rozhodnutia
napadnutého odvolaním. Rozhodnutie o odklade vykonateľnosti rozhodnutia tak závisí od
úvahy súdu. To však neznamená, že takéto rozhodnutie nemusí mať zákonný podklad (čl. 2
ods. 2 ústavy) a môže byť prejavom svojvôle (čl. 1 ods. 1 ústavy), pretože podľa názoru
ústavného súdu aj na vydanie rozhodnutia o odklade vykonateľnosti v rámci dovolacieho
konania sú kladené požiadavky, ktoré vyplývajú z práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V kontexte danej veci ústavný súd dodáva, že súčasťou obsahu základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
Všeobecný súd musí dať odpoveď na tie otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, iba takýmto
rozhodnutím je rešpektované základné právo účastníka konania podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd taktiež pripomína judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva, podľa ktorej rozhodnutie súdu musí dať dostatočné dôvody, na
základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy
rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle všetkých okolností každej veci. Vo svetle
judikatúry ústavného súdu je možné potom iba také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré zodpovedá týmto požiadavkám považovať za adekvátne a zodpovedajúce základnému
právu účastníka konania na spravodlivý proces.
Z uvedeného vyplýva, že bolo úlohou ústavného súdu podľa špecifických okolností
konkrétneho prípadu posúdiť, či absencia odôvodnenia, tak ako na ňu poukazovala
sťažovateľka v sťažnosti, dosahuje intenzitu svojvôle.
Základným účelom odkladu vykonateľnosti súdneho rozhodnutia je ochrana toho, kto
o jeho vydanie žiada, pričom musia byť rešpektované aj základné práva toho, voči komu
takéto rozhodnutie smeruje (čl. 12 ods. 2 ústavy). Odklad právoplatného rozhodnutia má
mimoriadny charakter, pretože súd v takomto prípade pred rozhodnutím o dovolaní
prelamuje právne účinky takéhoto právoplatného rozhodnutia.
Vo veci sťažovateľky ústavný súd dospel k názoru, že uznesenie najvyššieho súdu
založené na v podstate nič nehovoriacom konštatovaní, že „sú dané dôvody pre odloženie
vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu“, s prihliadnutím na už uvedené okolnosti
nespĺňa minimálne požiadavky, ktoré sú na odôvodnenie súdnych rozhodnutí kladené.
Takto koncipované odôvodnenie súdneho rozhodnutia svedčí o svojvôli a zjavnej
neodôvodnenosti, čo znamená neakceptovateľnosť napadnutého súdneho rozhodnutia
z hľadiska naplnenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Z uvedených dôvodov ústavný súd vyslovil porušenie základného práva
sťažovateľky zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením najvyššieho súdu.
III.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda
porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.
Na základe citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde preto ústavný súd zrušil
napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a vec mu vrátil na nové rozhodnutie. Najvyšší súd
bude v danom prípade v súlade s ustanovením § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde viazaný
právnym názorom ústavného súdu vyjadreným v tomto náleze.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou. Úhradu
priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti)
v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to
po 120,23 € za 2 úkony vykonané v roku 2010 a režijný paušál 2 x 7,21 € (§ 16 ods. 3
vyhlášky), t. j. 254,88 €.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet
právnej zástupkyne zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149
OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k nálezu pripája odlišné stanovisko sudca
Peter Brňák.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. novembra 2010