Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 327/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-37

Ústavný súd Slovenskej republiky neverejnom zasadnutí 11. novembra 2010 v senáte

zloženom z predsedu Milana Ľalíka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra

Brňáka v konaní o sťažnosti Ing. Z. M., B., zastúpenej spoločnosťou L., s. r. o., B.,

konajúcou prostredníctvom advokátky a konateľky Mgr. A. Č., vo veci namietaného

porušenia jej základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. mája 2010 takto

rozhodol:

1. Základné právo Ing. Z. M. podľa a právo podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. mája 2010 p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. mája

2010 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

3. Ing. Z. M. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 254,88 € (slovom

dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej

republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet spoločnosti L., s. r. o., B., do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. augusta 2010

doručená sťažnosť Ing. Z. M., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej spoločnosťou L.,

s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokátky a konateľky Mgr. A. Č., ktorou namieta

porušenie svojho základného práva podľa (ďalej

len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 27. mája 2010 (ďalej len „uznesenie najvyššieho

súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva:

„Sťažovateľka podala... 30. 01. 2002 na Okresný súd Bratislava I žalobu o

zaplatenie 2.400.000,- Sk s príslušenstvom...

Dňa 23. 6. 2005 Okresný súd Bratislava vydal v konaní vedenom pod sp. zn.

rozsudok, ktorým návrh Sťažovateľky zamietol.

Dňa 07. 02. 2008 Krajský súd v Bratislave rozsudkom v konaní vedenom pod sp. zn.

potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava I...

Dňa 13. 06. 2008 podala Sťažovateľka sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej

republiky, v ktorej namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp.

zn. a Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. ...

Ústavný súd Slovenskej republiky v konaní pod sp. zn. nálezom zo dňa

27. 11. 2008 rozhodol tak, že základné právo Sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave č. k. -167 zo 7. februára 2008 porušené bolo. A rozsudok

Krajského súdu v Bratislave č. k. -167 zo 7. februára 2008 zrušil a vec vrátil

Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie...

Následne Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 23. marca 2009 sp. zn.

, rozhodol tak, že v napadnutej zametajúcej časti rozsudok prvostupňového

Okresného súdu Bratislava I v konaní pod sp. zn. zmenil tak, že zaviazal

Žalovanú zaplatiť Sťažovateľke sumu 79 665, 41 EUR so 17,6 % úrokom z omeškania od

9. 2. 1999 do zaplatenia a nahradiť trovy konania. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave

nadobudol právoplatnosť 07. 05. 2009 a vykonateľnosť 11. 05. 2009...

Dovolaním zo dňa 4. 6. 2009 sa Žalovaná na dovolacom súde domáhala toho, aby

Najvyšší súd Slovenskej republiky tento rozsudok Krajského súdu zrušil a návrh

navrhovateľky (Sťažovateľky) v celom rozsahu zamietol.

Následne Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 27. 5. 2010 v konaní

pod sp. zn. rozhodol tak, že do rozhodnutia o dovolaní Žalovanej odložil

vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23. 3. 2009 sp. zn.

.“

Najvyšší súd odôvodnil svoje uznesenie takto:

„Žalovaná podala dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 23. marca

2009 sp. zn. ; podala tiež návrh na odloženie vykonateľnosti dovolaním

napadnutého rozhodnutia.

V zmysle môže súd, ktorý má rozhodnúť o dovolaní, odložiť

vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia. Keďže v preskúmavanom prípade sú dané dôvody

pre odloženie vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd do rozhodnutia

o dovolaní odložil vykonateľnosť dovolaním napadnutého rozsudku“.

Zo sťažnosti sťažovateľky vyplýva, že „Iné odôvodnenie Uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky voči ktorému smeruje táto sťažnosť neobsahuje“, pričom

sťažovateľka poukazuje na to, že „Najvyšší súd Slovenskej republiky... rozhodol o odklade

vykonateľnosti rozhodnutia rok po právoplatnosti rozsudku Krajského súdu v Bratislave

a takmer rok po podaní dovolania Žalovanou v čase, keď na základe uvedeného

rozhodnutia súdu prebieha exekučné konanie.“

Sťažovateľka je toho názoru, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu „došlo

k porušeniu ústavného práva Sťažovateľky podľa článku 46 ods. 1 Slovenskej

republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keď

toto uznesenie absentovalo akékoľvek odôvodnenie skutočností v zmysle ktorých mal

Najvyšší súd Slovenskej republiky za to, že sú dané dôvody pre odložené vykonateľnosti

rozhodnutia odvolacieho súdu, na základe čoho ho považujeme za zjavne neodôvodnené

(v rozpore s a ), arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné.“.

Sťažovateľka na záver uvádza, že „Súčasťou obsahu základného práva na

spravodlivé konanie (obsiahnutého v základnom práve na súdnu ochranu) podľa čl. 46

ods. 1 a v Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. ,

, , ).

Obsah základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky však nespočíva iba v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na

súde. Zahŕňa taktiež právo na určitú kvalitu súdneho konania definovanú procesnými

garanciami spravodlivého súdneho konania, ako sú požiadavky rešpektovania zásad

kontradiktórnosti alebo rovnosť zbraní, či právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorá má byť

v konkrétnom prípade poskytnutá. Zásada spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé

súdne konanie, ktoré vyplýva z , totiž vyžaduje, aby

súdy založili svoje rozhodnutia na dostatočných a právne relevantných dôvodoch

zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam prerokúvanej veci ().“.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo Sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 27. mája 2010 porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

27. mája 2010 sa zrušuje.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť Sťažovateľke trovy právneho

zastúpenia, ktoré budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, a to troch dní od

právoplatnosti nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky prijal na ďalšie konanie uznesením č. k.

-18 z 30. septembra 2010.

Ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval účastníkov konania, aby sa

vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu najvyššieho

súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadril k prijatej sťažnosti.

Sťažovateľka v liste doručenom ústavnému súdu 25. októbra 2010 prostredníctvom

svojho právneho zástupcu uviedla, že netrvá na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom.

Najvyšší súd na výzvu ústavného súdu reagoval podaním č. KP 4/2010-92

z 18. októbra 2010, v ktorom okrem iného uviedol: «Najvyšší súd Slovenskej republiky

(ďalej len ,,najvyšší súd“) pri vypracovaní predmetného uznesenia vychádzal z doterajšej

súdnej praxe, na základe ktorej uznesenie, ktorým najvyšší súd rozhoduje podľa § 243

o odklade vykonateľnosti rozhodnutia, obsahuje stručné

odôvodnenie s odkazom na zákonné ustanovenie a splnenie dôvodov pre odloženie

vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia. Sťažovateľka sa vo svojej ústavnej sťažnosti

domáha ochrany na základe článku 6 ods. 1 Dohovoru a článku 46 ods. 1 Slovenskej

republiky. V súvislosti s článkom 6 ods. 1 Dohovoru formuloval Európsky súd pre ľudské

práva niekoľko zásad odôvodňovania rozhodnutí, z ktorých napr. vyplýva, že „rozsah

povinnosti uvádzať odôvodnenie sa môže líšiť podľa povahy rozhodnutí. Predovšetkým je

nevyhnutné prihliadať, okrem iného, na rozmanitosť podaní, ktoré môžu predkladať

účastníci konania a na rozdiely medzi zmluvnými štátmi s ohľadom na zákonnú úpravu,

obyčajové pravidlá, stanoviská právnej vedy a na spôsob predkladania a vypracovávania

rozsudkov. Otázka, či si súd nesplnil povinnosť (vyplývajúcu z článku 6 Dohovoru)

odôvodniť svoje rozhodnutie, sa musí posudzovať podľa okolností každého prípadu, (pozri

rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra

1994, sťažnosť č. 18390/91, bod 29; pozri tiež uznesenie Ústavného súdu Slovenskej

republiky z 27. mája 2010, -12, bod 15).

Vzhľadom na povahu a účel uznesenia o odklade vykonateľnosti - ide o rozhodnutie

predbežnej povahy - obsahuje uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 25.

mája 2010 o odklade vykonateľnosti rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co

17/2009 všetky zákonom predpísané náležitosti a nemožno teda súhlasiť so závermi

sťažovateľky uvedenými v ústavnej sťažnosti. Preto navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej

republiky tejto sťažnosti nevyhovel.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po

oboznámení sa so sťažnosťou, jej prílohami a vyjadreniami účastníkov konania dospel

k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa prvej vety ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva

podľa a práva podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách pri rešpektovaní princípu subsidiarity (, ,

, ).

Citovaný je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej

ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú

právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ( až

), ().

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti vyplývajúce z doterajšej judikatúry ústavného súdu boli relevantné aj v danej

veci.

Podľa sťažovateľky vydanie uznesenia najvyššieho súdu bez akéhokoľvek

odôvodnenia je potrebné považovať za zjavný prejav svojvôle dovolacieho súdu.

Ústavný súd zo sťažnosti a k nej priložených príloh zistil, že Krajský súd v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. z 23. marca 2009 (ďalej len

„rozsudok krajského súdu“) zmenil rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn.

z 23. júna 2005 tak, že zaviazal žalovanú zaplatiť sťažovateľke sumu

79 665,41 € s príslušenstvom. Rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 7. mája

2009 a vykonateľnosť 11. mája 2009. Dňa 4. júna 2009 napadla žalovaná rozsudok

krajského súdu dovolaním na najvyššom súde. Najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 27. mája 2010 rozhodol tak, že do rozhodnutia o dovolaní žalovanej

odložil vykonateľnosť rozsudku krajského súdu.

Najvyšší súd odklad vykonateľnosti rozsudku krajského súdu v napadnutom uznesení

odôvodnil takto: „Keďže v preskúmavanom prípade sú dané dôvody pre odloženie

vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd do rozhodnutia o dovolaní

odložil vykonateľnosť dovolaním napadnutého rozsudku.“

Podľa (ďalej len „OSP“) pred rozhodnutím

o odvolaní môže súd, ktorý má o ňom rozhodnúť, odložiť vykonateľnosť napadnutého

rozhodnutia.

Ako vyplýva z citovaného ustanovenia , zákon vyslovene neuvádza

podmienky, ktoré musia byť splnené, aby bolo možné odložiť vykonateľnosť rozhodnutia

napadnutého odvolaním. Rozhodnutie o odklade vykonateľnosti rozhodnutia tak závisí od

úvahy súdu. To však neznamená, že takéto rozhodnutie nemusí mať zákonný podklad (čl. 2

ods. 2 ) a môže byť prejavom svojvôle ( ), pretože podľa názoru

ústavného súdu aj na vydanie rozhodnutia o odklade vykonateľnosti v rámci dovolacieho

konania sú kladené požiadavky, ktoré vyplývajú z práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a dohovoru.

V kontexte danej veci ústavný súd dodáva, že súčasťou obsahu základného práva

podľa a práva podľa dohovoru je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Všeobecný súd musí dať odpoveď na tie otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, iba takýmto

rozhodnutím je rešpektované základné právo účastníka konania podľa

a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd taktiež pripomína judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva, podľa ktorej rozhodnutie súdu musí dať dostatočné dôvody, na

základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy

rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle všetkých okolností každej veci. Vo svetle

judikatúry ústavného súdu je možné potom iba také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré zodpovedá týmto požiadavkám považovať za adekvátne a zodpovedajúce základnému

právu účastníka konania na spravodlivý proces.

Z uvedeného vyplýva, že bolo úlohou ústavného súdu podľa špecifických okolností

konkrétneho prípadu posúdiť, či absencia odôvodnenia, tak ako na ňu poukazovala

sťažovateľka v sťažnosti, dosahuje intenzitu svojvôle.

Základným účelom odkladu vykonateľnosti súdneho rozhodnutia je ochrana toho, kto

o jeho vydanie žiada, pričom musia byť rešpektované aj základné práva toho, voči komu

takéto rozhodnutie smeruje ( ). Odklad právoplatného rozhodnutia má

mimoriadny charakter, pretože súd v takomto prípade pred rozhodnutím o dovolaní

prelamuje právne účinky takéhoto právoplatného rozhodnutia.

Vo veci sťažovateľky ústavný súd dospel k názoru, že uznesenie najvyššieho súdu

založené na v podstate nič nehovoriacom konštatovaní, že „sú dané dôvody pre odloženie

vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu“, s prihliadnutím na už uvedené okolnosti

nespĺňa minimálne požiadavky, ktoré sú na odôvodnenie súdnych rozhodnutí kladené.

Takto koncipované odôvodnenie súdneho rozhodnutia svedčí o svojvôli a zjavnej

neodôvodnenosti, čo znamená neakceptovateľnosť napadnutého súdneho rozhodnutia

z hľadiska naplnenia základného práva sťažovateľky podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z uvedených dôvodov ústavný súd vyslovil porušenie základného práva

sťažovateľky zaručeného a práva zaručeného dohovoru

uznesením najvyššieho súdu.

III.

Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Na základe citovaného ustanovenia preto ústavný súd zrušil

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a vec mu vrátil na nové rozhodnutie. Najvyšší súd

bude v danom prípade v súlade s ustanovením viazaný

právnym názorom ústavného súdu vyjadreným v tomto náleze.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou. Úhradu

priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti)

v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to

po 120,23 € za 2 úkony vykonané v roku 2010 a režijný paušál 2 x 7,21 € (§ 16 ods. 3

vyhlášky), t. j. 254,88 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet

právnej zástupkyne zástupcu sťažovateľky ( v spojení s

).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Podľa k nálezu pripája odlišné stanovisko sudca

Peter Brňák.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. novembra 2010