Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/226/2009

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Emila

Franciscyho a sudkýň JUDr. Daniely Sučanskej a JUDr. Eleny Siebenstichovej, v právnej veci

ţalobkyne Ing. Z. M., bývajúcej v B., zastúpenej JUDr. Ľ. M., advokátom so sídlom v B.,

proti ţalovanej Exportno-importnej banke Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave,

Grösslingova č. 1, IČO: 35 722 959,zastúpenej Š., s.r.o. so sídlom v B., IČO: X., o zaplatenie

99 581,76 € (3 000 000 Sk) s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp.

zn. , o dovolaní ţalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 23.

marca 2009 sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie v časti smerujúcej proti výroku rozsudku

Krajského súdu v Bratislave z 23. marca 2009 sp. zn. , ktorým bol rozsudok

súdu prvého stupňa zmenený tak, ţe ţalovaná je povinná zaplatiť ţalobkyni do 3 dní

79 665,41 € so 17,6 % úrokom z omeškania od 9. februára 1999 do zaplatenia z a m i e t a;

vo zvyšnej časti dovolanie o d m i e t a .

Ţalobkyni nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 23. júna 2005 č.k. -125 zamietol

ţalobu, ktorou sa ţalobkyňa domáhala, aby ţalovaná bola súdom zaviazaná zaplatiť jej do

3 dní jednak 2 400 000 Sk titulom vyplatenia funkčného poţitku – jednorázovej náhrady

v zmysle čl. VIII. bodu 2. zmluvy z 1. októbra 1997 o mzdových podmienkach (ďalej len

„zmluva o mzdových podmienkach“), jednak 600 000 Sk titulom doplatku odmien za druhý

polrok roku 1998. Vychádzal z toho, ţe ţalobkyňa bola k 1. júlu 1997 vymenovaná za

viceguvernérku ţalovanej. Jej pracovný pomer vznikol vymenovaním v zmysle § 65 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“,

ktorý sa na danú vec vzťahuje vzhľadom na deň uzavretia zmluvy o mzdových podmienkach).

Účastníčky konania uzavreli zmluvu o mzdových podmienkach, v čl. VIII. bode 2. ktorej boli

dohodnuté iné poţitky ( o Exportno-importnej

banke Slovenskej republiky – ďalej len „zákon o Eximbanke“), medziiným jednorazová

náhrada vo výške 24-násobku priemerného mesačného platu pre prípad odvolania ţalobkyne

z funkcie a následného rozviazania pracovného pomeru. Ţalobkyňa bola k 25. novembru 1998

odvolaná z funkcie viceguvernérky a listom z 26. novembra 1998 dala výpoveď; pracovný

pomer skončil 31. januára 1999. Právne predpisy upravujúce pracovnoprávne vzťahy majú

kogentnú povahu, v dôsledku čoho účastníci pracovnoprávneho vzťahu môţu uzavrieť len

také zmluvy, ktoré sú upravené pracovnoprávnymi predpismi. Zmluvná voľnosť sa uplatňuje

len tam, kde to pracovnoprávne predpisy umoţňujú. Túto skutočnosť zohľadňuje aj zákon

o Eximbanke, ktorý v § 6 ods. 2 písm. j/ pri úprave oprávnenia Rady banky určovať mzdu

a iné poţitky guvernéra a viceguvernérov odkazuje na o mzde, odmene

za pracovnú pohotovosť a o priemernom zárobku (ďalej len „zákon o mzde“). V súlade so

zákonom o mzde moţno zamestnancovi poskytnúť mzdu len za vykonanú prácu, čo ale

z obsahu zmluvy o mzdových podmienkach nevyplýva. Súd prvého stupňa vzhľadom na to

dospel k názoru, ţe 24-násobok priemerného mesačného platu, ktorý sa ţalovaná zaviazala

vyplatiť ţalobkyni pri zúčtovaní poslednej mzdy v prípade, ţe bude odvolaná (alebo odstúpi)

z funkcie a v nadväznosti na to poţiada o rozviazanie pracovného pomeru, má charakter

odstupného. Toto odstupné bolo ale dojednané nad rámec

o odstupnom poskytovanom pri skončení pracovného pomeru (ďalej len „zákon

o odstupnom“), a preto je čl. VIII. bod 2. zmluvy o mzdových podmienkach neplatný pre

rozpor so zákonom – ţalovaná sa zaviazala poskytnúť ţalobkyni peňaţné plnenie, ktoré

právny poriadok nepripúšťa ( ). Vzhľadom na to

zamietol ţalobu v časti, ktorou sa ţalobkyňa domáhala zaplatenia tejto jednorazovej náhrady.

V ďalšej časti, týkajúcej sa doplatku odmeny za rok 1998 vo výške 600 000 Sk

s príslušenstvom, súd prvého stupňa ţalobu zamietol s poukazom na výsledky vykonaného

dokazovania, ktorými mal preukázané, ţe Rada banky neschválila manaţmentu doplatok

odmeny za druhý polrok 1998, v dôsledku čoho neboli splnené podmienky pre vznik nároku

na odmenu uplatneného ţalobou. O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142

ods. 1

Proti uvedenému rozsudku podala ţalobkyňa odvolanie. Krajský súd v Bratislave

rozsudkom zo 7. februára 2008 sp. zn. napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne

správny. V odôvodnení uviedol, ţe súd prvého stupňa z vecne správnych dôvodov zamietol

ţalobu v obidvoch jej častiach. Správny je jeho názor, ţe zmluva o mzdových podmienkach,

ktorou sa ţalovaná zaviazala zaplatiť ţalobkyni odstupné v súvislosti s ukončením výkonu

funkcie, do ktorej bola vymenovaná, je pre rozpor so zákonom neplatná. Odstupné jej mohlo

byť poskytnuté, ak by došlo ku skončeniu pracovného pomeru výpoveďou z dôvodov

uvedených v ustanovení aţ c/ alebo dohodou z tých

istých dôvodov a ak by bola z funkcie odvolaná v súvislosti s jej zrušením v dôsledku

organizačnej zmeny. V súdenej veci prvostupňový súd z týchto všeobecne prijímaných

právnych názorov dôsledne vychádzal. Pokiaľ dospel k názoru, ţe zmluvné dojednanie

o odstupnom vo výške 24-násobku priemerného mesačného platu pre prípad odvolania

z funkcie a následného rozviazania pracovného pomeru je podľa § 242 ods. 1 písm. a/

neplatné a ţe z tohto dôvodu nemoţno ţalobe v uvedenej časti vyhovieť,

rozhodol v súlade so zákonom. Odvolací súd dodal, ţe za individuálne pracovnoprávne

vzťahy treba v zmysle povaţovať všetky vzťahy, ktoré vznikli v príčinnej

súvislosti s výkonom práce pre zamestnávateľa. So zreteľom na kogentnú povahu Zákonníka

práce kaţdý čiastkový vzťah vzniknutý v príčinnej súvislosti s výkonom práce treba

posudzovať výlučne podľa ; preto ani nemoţno hovoriť o absolútnej voľnosti

účastníkov takéhoto vzťahu. Keďţe ţalovaná sa zaviazala poskytnúť ţalobkyni plnenie, ktoré

právny predpis neumoţňuje poskytnúť, je predmetné zmluvné dojednanie podľa § 242 ods. 1

neplatné a ţalobkyni nevznikol nárok na ňou poţadované plnenie. Správne

preto bolo rozhodnuté o zamietnutí ţaloby v časti týkajúcej sa tohto odstupného. Súd prvého

stupňa rozhodol správne aj o zamietnutí ţaloby v časti týkajúcej sa doplatku odmeny vo výške

600 000 Sk za rok 1998 s odôvodnením, ţe ţalobkyňa nepreukázala splnenie podmienok pre

vznik nároku na tento doplatok. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok

potvrdil ako vecne správny ( ).

Na základe ústavnej sťaţnosti ţalobkyne Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len

„ústavný súd“) v náleze z 27. novembra 2008 sp. zn. -33 (ďalej len „nález“)

konštatoval, ţe základné právo ţalobkyne na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

zo 7. februára 2008 sp. zn. porušené. Ústavný súd uvedený rozsudok

odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení nálezu uviedol, ţe

v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako

súdu dovolacieho bol vyslovený názor opačný, neţ z ktorého vychádzal odvolací súd. Išlo

o názor obsiahnutý v rozhodnutí uverejnenom v časopise Zo súdnej praxe pod č. 46/1996,

v ktorom najvyšší súd uviedol, ţe v oblasti odmeňovania vedúcich zamestnancov moţno

zmluvne dohodnúť aj tzv. odstupné v súvislosti s odchodom tohto zamestnanca z funkcie

a zároveň so skončením pracovného pomeru. Aj s prihliadnutím na toto rozhodnutie

najvyššieho súdu zaujal ústavný súd názor, ţe odstupné, ktoré bolo dojednané v danom

prípade v zmluve medzi ţalobkyňou a ţalovanou, má iný charakter a základ, neţ odstupné

vyplácané zamestnancom podľa zákona o odstupnom pri skončení pracovného pomeru pre

organizačné zmeny alebo racionalizačné opatrenia. Moţnosť dojednania odstupného

samostatnou zmluvou predvída aj ustanovenie § 4 ods. 3 zákona o mzde. Pokiaľ teda odvolací

súd posudzoval dotknuté ustanovenie zmluvy o mzdových podmienkach podľa zákona

o mzde a zákona o odstupnom, nesprávne vychádzal z toho, ţe tieto právne normy

nepripúšťajú dojednanie o odstupnom spôsobom, akým k nemu došlo v prípade ţalobkyne.

Podľa názoru ústavného súdu tieto normy ponechávajú priestor pre individuálne dojednanie,

v dôsledku čoho takéto dojednanie nemoţno povaţovať za neplatné. Popretie uplatnenia

autonómie vôle strán v prípade, v ktorých to pracovnoprávne predpisy nezakazujú, vedie

k výkladu príslušných noriem, ktorý nie je ústavne konformný. V takýchto prípadoch treba

rešpektovať prejavenú vôľu strán a priznať jej zamýšľané právne následky. Navyše, nie je

ţiaduce chrániť majetkové záujmy jednej zmluvnej strany na úkor práv druhej zmluvnej

strany, a takto zavádzať nerovnaký prístup k účastníkom zmluvného vzťahu. Ústavný súd

povaţoval za významné i to, aké bolo právom vymedzené postavenie a úlohy zamestnávateľa

ţalobkyne a samotnej ţalobkyne v jej funkcii, ako aj to, ţe zmluva uzatvorená medzi nimi

bola riadne schválená postupom podľa zákona o Eximbanke. Všetky tieto okolnosti spolu so

spôsobom odvolania z funkcie ţalobkyne vládou Slovenskej republiky a spôsobom skončenia

jej pracovného pomeru zvýrazňujú podstatnú odlišnosť posudzovaného prípadu

a dojednaného odstupného v prípade ţalobkyne oproti odstupnému zamestnancov, na ktoré sa

vzťahuje zákon o odstupnom. Aj aplikácia príslušných ustanovení právneho poriadku

všeobecným súdom pri jej výklade, ak má byť ústavne konformnou, a nie svojvoľnou, musí

tieto okolnosti vziať do úvahy. S ohľadom na uţ uvedené dospel ústavný súd k záveru, ţe

odvolací súd v predmetnom rozsudku aplikoval na právnu vec ţalobkyne právnu normu, ktorá

sa na jej prípad nevzťahovala, a rozhodol preto svojvoľne. Právne závery odvolacieho súdu

boli zjavne arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudrţateľné.

Krajský súd v Bratislave, ktorému bola vec vrátená ústavným súdom na ďalšie

konanie, rozsudkom z 23. marca 2009 sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa

v napadnutej zamietajúcej časti o zaplatenie 79 665,41 € s príslušenstvom zmenil tak, ţe

ţalovaná je povinná zaplatiť ţalobkyni do 3 dní sumu 79 665,41 € so 17,6 % úrokom

z omeškania od 9. februára 1999 do zaplatenia. Vo zvyšnej časti odvolací súd rozsudok súdu

prvého stupňa potvrdil. Rozhodol tieţ o trovách konania. V odôvodnení poukázal na nález

a citoval jeho podstatné časti. Vzhľadom na viazanosť názorom ústavného súdu vysloveným

v náleze ( o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov) konštatoval, ţe výhrady vyslovené

v náleze k rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 7. februára 2008 sp. zn. sa

obsahovo – po vecnej stránke (skutkovej i právnej) rovnako týkajú rozsudku Okresného súdu

Bratislava I z 23. júna 2006 č.k. -125. Dospel k záveru, ţe za účelom

dosiahnutia zmyslu a podstaty nálezu treba tento rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť (§ 220

) v napadnutej zamietajúcej časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 2 400 000 Sk

(79 665,41 €) s príslušenstvom a ţalobe v tejto časti vyhovieť. O úrokoch z omeškania

rozhodol odvolací súd podľa a , ich výšku určil podľa

nariadenia vlády č. Počiatok platenia úrokov z omeškania stanovil 9. februárom

1999, ktorým sa ţalovaná dostala do omeškania s platením dlhu (ţalovaná pohľadávka bola

splatná pri zúčtovaní poslednej mzdy 8. februára 1999). Pokiaľ ide o ďalší ţalobou uplatnený

nárok, odvolací súd poukázal na to, ţe ústavný súd k nároku ţalobkyne na zaplatenie

600 000 Sk neprijal ţiadny právny záver, takţe odvolací súd v tomto smere nebol ničím

viazaný. S poukazom na svoje skoršie rozhodnutie a v ňom vysvetlené dôvody uzavrel, ţe súd

prvého stupňa správne ţalobu v tejto časti zamietol, lebo ţalobkyňa nepreukázala vznik

nároku na doplatok odmeny v uvedenej výške. Odvolací súd preto odvolaním napadnutý

rozsudok v tejto časti potvrdil ako vecne správny ( ). O náhrade trov celého

konania rozhodol podľa a

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala ţalovaná dovolanie, v ktorom

namietla, ţe napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241

ods. 2 písm. c/ ). Nesprávny je záver odvolacieho súdu, ţe poţiadavka ţalobkyne na

vyplatenie 24-násobku priemerného mesačného zárobku je riadne odôvodnená a má svoje

zákonné opodstatnenie. Tento záver odvolací súd bliţšie neodôvodnil a nevysvetlil, z akých

zákonných ustanovení pri svojom rozhodovaní vychádzal a akými právnymi úvahami sa

spravoval. Peňaţné plnenie, ktorého sa ţalobkyňa v danom prípade domáha, je od začiatku

neoprávnené a tieţ nezlučiteľné s právnymi predpismi Slovenskej republiky. K dohode

o takýchto plneniach došlo v bývalom vedení ţalovanej účelovo a s vedomím, ţe v prípade

núteného opustenia svojich dobre platených pozícií a miest zanechajú štátu a svojmu

bývalému zamestnávateľovi ťarchu zodpovednosti za ich vyplatenie. Zo strany tých, ktorí boli

vtedy vo vedení ţalovanej (guvernér, viceguvernéri), i zo strany samotných zvýhodnených

zamestnancov, išlo o zámerné obchádzanie zákona. Ich dojednania sa týkali plnení, ktoré

presahovali mieru únosnosti a porušovali právne zásady a pravidlá právneho štátu. Odvolací

súd preto pochybil, keď takéto zmluvné dojednanie účastníčok konania povaţoval za platné

a dospel k záveru, ţe ţalobkyňa má nárok na ňou poţadované plnenie. Dovolateľka

konštatovala, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté „nepochybne aj pod ťarchou

vyjadrenia ústavného súdu“. Podľa jej názoru ústavný súd nie je oprávnený zasahovať do

rozhodovacej činnosti všeobecných súdov do takej miery, aby ich nabádal k určitému spôsobu

vybavenia veci a zaväzoval ich k rozhodovaniu v súlade s jeho právnym názorom. Z týchto

dôvodov ţalovaná ţiadala napadnutý rozsudok „v celom rozsahu“ zrušiť a ţalobu „v celom

rozsahu zamietnuť“.

Ţalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, ţe ţalovaná nedôvodne namieta

nesprávne právne posúdenie veci, na ktorom spočíva rozhodnutie odvolacieho súdu.

Neopodstatnené je tieţ jej tvrdenie, ţe napadnutý rozsudok nie je náleţite odôvodnený.

V závere vyjadrenia označila dovolanie za zmätočné a ţiadala, aby dovolací súd tento

opravný prostriedok ţalovanej zamietol a zaviazal ju zaplatiť ţalobkyni náhradu trov

dovolacieho konania.

Najvyšší súd ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe dovolanie podala

včas účastníčka konania ( ) zastúpená advokátom ( ), bez

nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal najskôr, či je dovolanie

v celom rozsahu prípustné.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ). Podľa je dovolanie prípustné, ak

smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa

vo veci samej. V zmysle je dovolanie prípustné aj proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci. Podľa je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd

vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa a

Prípustnosť dovolania má vo všeobecnosti stránku objektívnu a subjektívnu.

Objektívna stránka sa nevzťahuje na osobu konkrétneho dovolateľa a zohľadňuje (len) vecný

aspekt tohto opravného prostriedku – či smeruje proti rozhodnutiu vykazujúcemu zákonné

znaky rozhodnutia, proti ktorému je dovolanie prípustné (objektívna prípustnosť dovolania je

vymedzená ustanoveniami aţ ). Subjektívna stránka prípustnosti dovolania

sa naopak viaţe na osobu konkrétneho dovolateľa a zohľadňuje osobný aspekt toho, kto

podáva dovolanie – či je u neho daný dôvod, ktorý ho oprávňuje podať dovolanie. Pri

skúmaní subjektívnej stránky prípustnosti dovolania treba vziať na zreteľ, či dovolateľ bol

z procesného hľadiska negatívne dotknutý napadnutým rozhodnutím (viď tieţ R 50/1999).

V danom prípade ţalovaná dovolaním napadla rozsudok odvolacieho súdu ako celok.

V dovolaní ţiada tento rozsudok „v celom rozsahu“ zrušiť. Výroková časť dovolaním

napadnutého rozsudku vo veci samej obsahuje: 1/ výrok, ktorým odvolací súd potvrdil

rozsudok súdu prvého stupňa v časti zamietajúcej ţalobu, pokiaľ sa ňou ţalobkyňa domáhala

zaplatenia doplatku odmeny za druhý polrok roku 1998, 2/ výrok, ktorým odvolací súd zmenil

rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa povinnosti ţalovanej zaplatiť ţalobkyni

79 665,41 € s príslušenstvom, 3/ výrok o trovách konania.

Výrokom rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený ţalobu zamietajúci výrok

rozsudku súdu prvého stupňa, nebolo negatívne zasiahnuté do právneho postavenia ţalovanej

(proti nej podaná ţaloba o zaplatenie 600 000 Sk bola zamietnutá). Z týchto dôvodov dovolací

súd dovolanie ţalovanej v časti smerujúcej proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku

odvolacieho súdu odmietol ako podané tým, kto nie je subjektívne oprávnený podať

dovolanie ( v spojení s ). Navyše, ani

objektívna procesná prípustnosť dovolania ţalobkyne, pokiaľ sa ním napadá uvedený

potvrdzujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu, nevyplýva z ustanovení § 238 ods. 1 aţ 3

Procesná neprípustnosť dovolania proti výroku rozhodnutia odvolacieho súdu

o trovách konania vyplýva priamo zo zákona – viď

Dovolanie ţalovanej vo zvyšnej časti – smerujúcej proti výroku rozsudku odvolacieho

súdu, ktorým bol rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej zmenený – je prípustné tak

z hľadiska objektívneho ( ), ako aj subjektívneho. Dovolací súd

poznamenáva, ţe v ďalšej časti sa pod dovolaním rozumie procesne prípustná časť dovolania

ţalovanej a pod rozsudkom odvolacieho súdu sa rozumie jeho zmeňujúci výrok vo veci

samej.

V zmysle môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní

uplatnenými dôvodmi. Obligatórne ( ) sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje podľa toho, ako ich

dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

So zreteľom na dovolací súd skúmal, či v konaní nedošlo

k procesnej vade v zmysle O vadu tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo

veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal

spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol

riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ

prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Ţiadna z týchto vád nebola v dovolaní namietaná a ani v dovolacom konaní nevyšla

najavo.

Dovolací súd sa vzhľadom na zaoberal tieţ otázkou, či sa v konaní

na súdoch niţších stupňov nevyskytol procesný nedostatok, ktorý by vykazoval znaky

tzv. inej procesnej vady konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

( ). Vadu tejto povahy (nepreskúmateľnosť – viď R 111/1998)

ţalovaná naznačila argumentáciou, ţe odvolací súd v napadnutom rozsudku dostatočne

nevysvetlil, na základe čoho a podľa ktorých ustanovení vec právne posúdil. S poukazom na

obsah a vnútornú štruktúru dovolaním napadnutého rozsudku dospel dovolací súd k záveru, ţe

námietka ţalovanej o nepreskúmateľnosti tohto rozhodnutia neobstojí. Odvolací súd

v napadnutom rozsudku podrobne opísal priebeh doterajšieho konania, zopakoval podstatné

časti svojho skoršieho (potvrdzujúceho) rozsudku v tejto veci, v ktorom boli dopodrobna

vysvetlené jeho právne závery, a zoširoka oboznámil nález spôsobom vysvetľujúcim dôvody,

so zreteľom na ktoré ústavný súd nepovaţoval za správne právne závery odvolacieho súdu.

Zo spôsobu, ktorý zvolil odvolací súd pri odôvodnení zmeňujúceho výroku rozsudku vo veci

samej, sú zrejmé dôvody rozhodnutia odvolacieho súdu, a to vrátane zákonných ustanovení,

pri aplikácii ktorých odvolací súd nedospel k záveru o neplatnosti čl. VIII. bodu 2. zmluvy

o mzdových podmienkach. Súc viazaný právnym názorom vysloveným v náleze, odvolací súd

prevzal právne posúdenie, ktoré je v náleze označené za ústavne konformné.

Dovolateľka namieta, ţe napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci ( ). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej

zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu

právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový

stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý) právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Zo spisu vyplýva, ţe medzi ţalobkyňou a ţalovanou vznikol pracovný pomer

k 1. júlu 1997 vymenovaním ţalobkyne do funkcie viceguvernérky ţalovanej (§ 65 Zákonníka

práce). Účastníčky konania uzavreli 1. októbra 1997 zmluvu o mzdových podmienkach,

jednotlivé články ktorej boli označené takto: základné úlohy a povinnosti viceguvernéra

Eximbanky SR (čl. I.), základná mesačná mzda (II.), osobná hmotná zainteresovanosť (čl.

III.), mimoriadne odmeny (čl. IV.), ostatné odmeny (čl. V.), funkčné poţitky (čl. VI.), ostatné

povinnosti viceguvernéra (čl. VII.), skončenie výkonu funkcie (čl. VIII.), spoločné

ustanovenia (čl. IX.) a záverečné ustanovenia (X.).

V čl. VIII. bode 2. zmluvy o mzdových podmienkach sa dohodlo, ţe „ak bude

viceguvernér odvolaný z funkcie, resp. odstúpi z funkcie, a v náväznosti na odvolanie, resp. na

odstúpenie z funkcie, rozviaže pracovný pomer s organizáciou, vyplatí mu EXIMBANKA SR

jednorazovo náhradu vo výške 24-násobku priemerného mesačného platu pri zúčtovaní

poslednej mzdy“. Pre posúdenie otázky platnosti uvedeného zmluvného dojednania bolo

nevyhnuté interpretovať túto časť právneho úkonu a vyriešiť otázku, akého peňaţného plnenia

(plnenia akej právnej povahy) sa týkala. Išlo predovšetkým o posúdenie, či dohodnuté

peňaţné plnenie malo mať charakter mzdového plnenia (plnenia rovnakej povahy ako je mzda

a dohodnutého za to, za čo sa poskytuje mzda), alebo iného (nemzdového) plnenia.

Právny úkon (pracovná zmluva, výpoveď, dohoda o náhrade škody a pod.) je prejav

vôle smerujúci k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne

predpisy s takým prejavom spájajú ( ). Prejav vôle sa môţe

urobiť konaním alebo opomenutím; môţe sa stať výslovne alebo iným spôsobom

nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť (§ 240 ods. 2 veta prvá

). Prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých

sa urobil, zodpovedá pravidlám slušnosti a občianskeho spoluţitia (§ 240 ods. 3 Zákonníka

práce).

Aj v prípade predmetného právneho úkonu účastníčok konania platí, ţe jazykový

výklad predstavuje základ pre poznanie a pochopenie zmluvného dojednania. Je východiskom

objasnenia a ujasnenia jeho obsahu, zmyslu a účelu. Text zmluvy je prvotným priblíţením sa

k významu zmluvy, ktorý si chceli jej účastníci svojím konaním stanoviť. Doslovný výklad

textu zmluvy môţe, ale nemusí byť v súlade s vôľou konajúcich strán. Ak vôľa zmluvných

strán smeruje k inému významu a ak sa podarí vôľu účastníkov procesom hodnotenia

skutkových a právnych otázok ozrejmiť, má zhodná vôľa účastníkov zmluvy prednosť aj pred

doslovným významom textu nimi formulovanej zmluvy. Vôľa je vnútorným stavom

konajúcej osoby, ktorý nie je bezprostredne prístupný interpretovi právneho úkonu, a nie je

interpretom tohto právneho úkonu poznateľný. Z vonkajších okolností spojených s podpisom

zmluvy a realizáciou zmluvného vzťahu preto treba hľadieť hlavne na vôľu, ako aj na

okolnosti spojené s podpisom zmluvy a následné konanie účastníkov po podpise zmluvy.

Jedným zo základných princípov výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá

neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné

obidva výklady. Tým je vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha

súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť

zmluvy má byť teda výnimkou, a nie zásadou (porovnaj ).

V preskúmavanej veci ţalobkyňa a ţalovaná uzavreli zmluvu o mzdových

podmienkach, ktorá bola vyjadrená slovami. Aj v zmysle vyššie uvedeného ju treba vykladať

nielen podľa slovného, jazykového vyjadrenia, ale tieţ podľa vôle toho, kto ich urobil, ak táto

vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Vo všeobecnosti platí, ţe výklad právneho

úkonu môţe smerovať len k objasneniu toho, čo bolo v úkone prejavené. Výkladom právneho

úkonu nemoţno meniť zmysel právneho úkonu, dotvárať alebo doplňovať jeho obsah či

meniť obsah inak jasného a zrozumiteľného právneho úkonu. Pre správny výklad čl. VIII.

bodu 2. zmluvy o mzdových podmienkach treba zohľadniť aj skutkový rámec, v ktorom bol

tento právny úkon urobený.

Skutkové okolnosti, ktoré viedli k tejto dohode a za ktorých bola uzavretá, opísala

ţalobkyňa uţ v ţalobe, predmetom dokazovania boli tieţ počas konania na súdoch niţších

stupňov; spochybňované neboli ani v dovolacom konaní. Ţalobou uplatnené jednorazové

peňaţné plnenie označila v ţalobe (č.l. 1 spisu) za tzv. iný poţitok v zmysle § 6 ods. 2 písm. j/

zákona o Eximbanke. Aj právny zástupca ţalobkyne v liste ţalovanej z 19. decembra 2001

(č.l. 22 spisu) zaradil jednorazovú náhradu vo výške 24-násobku priemerného mesačného

platu medzi tzv. iné poţitky. Na tomto charaktere uvedenej náhrady zotrval aj na pojednávaní

pred súdom prvého stupňa 11. novembra 2003 (č.l. 51 spisu), na ktorom k právnej povahe

zmluvy o mzdových podmienkach uviedol, ţe nejde o zmluvu uzavretú v zmysle Zákonníka

práce alebo zákona o mzde; ide o zmluvu sui generis, ktorá predmetnú náhradu priznáva ako

poţitok viceguvernéra. V záverečnej reči na pojednávaní pred súdom prvého stupňa

23. júna 2005 (č.l. 123 spisu) právny zástupca ţalobkyne opätovne uviedol, ţe zmluva

o mzdových podmienkach je zmluvou sui generis, pričom sporná jednorazová náhrada nemá

formu odstupného. V odvolaní proti zamietajúcemu rozsudku súdu prvého stupňa (č.l. 134

spisu) ţalobkyňa uviedla, ţe ustanovenie § 6 ods. 2 písm. j/ zákona o Eximbanke je „lex

specialis“, pričom odkaz tohto ustanovenia na zákon o mzde je neúplný, lebo zákon o mzde

nepozná ani neupravuje „poţitky“; aj v tomto opravnom prostriedku zdôraznila, ţe zmluva

o mzdových podmienkach nebola uzavretá podľa pracovnoprávnych predpisov a požadovaná

náhrada nie je odstupným, ale „poţitkom“.

Dovolací súd pri interpretácii uvedeného zmluvného dojednania a pri riešení otázky,

o aké plnenie (akej právnej povahy) ide v prípade jednorazovej náhrady poţadovanej

ţalobkyňou, dospel k nasledovným záverom:

a/ Skutočná vôľa účastníkov prejavená v čl. VIII. bode 2. zmluvy o mzdových

podmienkach nesmerovala k dohode o tzv. inom poţitku viceguvernérky (ţalobkyne).

V zmysle § 6 ods. 2 písm. j/ zákona o Eximbanke určuje Rada banky mzdu a iné poţitky

guvernéra a viceguvernérov podľa osobitného predpisu (osobitným predpisom je tu zákon

o mzde). Uvedené ustanovenie definuje jednak oprávnený orgán Eximbanky, jednak predmet

oprávnenia tohto orgánu; nevymedzuje ale, čo tvorí pojem „poţitok“. Tohto pojmu sa týka čl.

VI. zmluvy o mzdových podmienkach, v zmysle ktorého funkčnými poţitkami viceguvernéra

sú: sluţobné vozidlo bez vodiča, sluţobný mobilný telefón a ţivotné a úrazové poistenie.

Jednorazová náhrada vo výške 24-násobku priemerného mesačného platu nie je v tomto

článku zmluvy označená za funkčný poţitok (pre ktorý je inak typické trvalé alebo opakované

poskytovanie po dlhšiu dobu). Ţalobkyňou poţadovaná náhrada je jednorazová a v zmluve

o mzdových podmienkach bola dohodnutá v čl. VIII. označenom ako „Skončenie výkonu

funkcie“. So zreteľom na to obsah spisu nedáva ţiadny podklad pre stotoţnenie sa s názorom,

ţe táto jednorazová náhrada má právnu povahu poţitku v zmysle zákona o Eximbanke.

Naostatok treba uviesť, ţe ani ústavný súd pre označenie ţalobkyňou poţadovaného plnenia

nepouţíva označenie „poţitok“ (v náleze ho povaţuje za odstupné).

b/ Vôľa účastníčok zmluvy o mzdových podmienkach nesmerovala ani k dohode

o odmene za vykonanú prácu, ktorá by mala povahu mzdového plnenia. Z obsahu tohto

právneho úkonu, zo zmyslu pouţitých slov a aj so zreteľom na okolnosti, za ktorých došlo

k uzavretiu zmluvy o mzdových podmienkach je zrejmé, ţe v jej čl. VIII. bode 2. nebolo pre

priznanie dohodnutého peňaţného plnenia za relevantné povaţované plnenie pracovných

úloh, pracovná aktivita vyvíjaná po istú dobu, osobné angaţovanie sa pôsobením vo vedúcej

funkcii, dosiahnutie stanoveného pracovného cieľa a pod.. Dohodnutý text neumoţňuje

pochybovať (nepripúšťa iné moţnosti výkladu) o tom, ţe účastníci zmluvy za relevantný

dôvod pre poskytnutie plnenia označili výlučne situáciu, ktorá nastane v prípade odvolania

(odstúpenia) z funkcie viceguvernéra a rozviazania pracovného pomeru.

c/ Vôľa účastníčok zmluvy o mzdových podmienkach smerovala k dohode

o jednorazovej náhrade vykazujúcej znaky, ktoré má odstupné. Na tom, ţe v prípade

ţalobkyňou poţadovaného plnenia ide o odstupné, sa v preskúmavanej veci zhodli tak

všeobecné súdy, ako aj ústavný súd.

K tvrdeniu ţalobkyne, ţe zmluva o mzdových podmienkach je zmluvou sui generis,

ktorá nebola uzavretá podľa pracovnoprávnych predpisov, dovolací súd uvádza, ţe všade tam,

kde je daná časová, miestna a vecná súvislosť medzi prácou zamestnanca (výkonom práce,

jeho pracovným zaradením, funkciou a pod.) a zamestnávateľom, ide vţdy o pracovnoprávny

vzťah, ktorý sa riadi predovšetkým ustanoveniami . V rámci pracovného

pomeru, o ktorý v preskúmavanej veci medzi ţalobkyňou a ţalovanou išlo, nemoţno ţiadny

čiastkový právny vzťah medzi účastníkmi pracovného pomeru posúdiť podľa iného, neţ

pracovnoprávneho predpisu, lebo a ďalšie pracovnoprávne predpisy –

vzhľadom na ich kogentnú povahu – uplatnenie iného právneho reţimu v pracovnoprávnych

vzťahoch ani neumoţňujú. Napriek uvedeným právnym názorom a argumentáciám ţalobkyne

dovolací súd konštatuje, ţe ţalobou uplatnený nárok je v danom prípade vyvodzovaný

z právneho vzťahu, ktorý má znaky pracovnoprávneho vzťahu a riadi sa predovšetkým

a zákonom o mzde.

Ústavný súd v náleze, ktorým zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave

zo 7. februára 2008 sp. zn. , poukázal medziiným na rozhodnutie publikované

v časopise Zo súdnej praxe pod č. 46/1996 (ide o rozsudok najvyššieho súdu z 28. marca 1996

sp. zn. ). V tomto, ústavným súdom zohľadnenom, rozhodnutí bol zaujatý

názor, ţe zákon o mzde vytvára svojou dispozitívnosťou široký priestor pre zmluvnú mzdu.

Na rozdiel od rozpočtovej sféry môţe byť v podnikateľskej sfére účastníkmi dohodnuté aj

odstupné vo vopred určenej výške, ktoré bude vyplatené zamestnancovi v súvislosti s jeho

odvolaním z vedúcej funkcie so súčasným skončením pracovného pomeru. Dovolací súd

poukazuje na to, ţe z pohľadu nasledujúceho vývoja riešenia tejto právnej problematiky bol

názor, na ktorom spočíva rozsudok najvyššieho súdu z 28. marca 1996 sp. zn.

prekonaný a s odstupom času uţ nezodpovedá prevaţujúcim názorom prezentovaným

v rozhodnutiach najvyššieho súdu – súdneho orgánu, ktorému zo zákona vyplýva povinnosť

zjednocovať rozhodovanie všeobecných súdov (viď o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Od rozhodnutia najvyššieho súdu publikovaného v časopise Zo súdnej praxe pod

č. 46/1996 došlo v rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sa týkali danej problematiky,

k výraznému názorovému posunu. Uţ v rozsudku z 25. októbra 2000 sp. zn. ,

ktorý bol rovnako publikovaný v časopise Zo súdnej praxe (viď č. 29/2001), najvyšší súd

uviedol, ţe právne predpisy upravujúce pracovnoprávne vzťahy majú zásadne kogentnú

povahu, čo znamená, ţe účastníci týchto vzťahov môţu uzavrieť len zmluvy (dohody), ktoré

sú upravené pracovnoprávnymi predpismi, a ich zmluvná voľnosť sa môţe uplatniť iba tam,

kde to pracovnoprávne predpisy umoţňujú (dovoľujú). V prípade, ţe tieto predpisy odchylnú

úpravu práv a povinností účastníkov pracovnoprávneho vzťahu neumoţňujú, treba takúto

úpravu povaţovať za nedovolenú. Podľa názoru najvyššieho súdu prezentovaného v tomto

rozhodnutí treba peňaţné plnenie (vo výške 18-násobku priemerného mesačného platu), ktoré

má byť poskytnuté v prípade odvolania vedúceho zamestnanca (generálneho riaditeľa banky)

z funkcie alebo vzdania sa funkcie a skončenia pracovného pomeru, povaţovať za odstupné

nad zákonný rámec daný zákonom o odstupnom. V ţiadnom prípade nemôţe ísť o mzdu,

keďţe mzda patrí zamestnancovi len za vykonanú prácu ( ).

Výška mzdy môţe byť upravená dohodou medzi zamestnávateľom a zamestnancom, pri

uzatváraní ktorej je účastníkom pracovnoprávneho vzťahu ponechaná zmluvná voľnosť.

Pokiaľ však ide o iné (nemzdové) plnenia z pracovnoprávneho vzťahu, je situácia iná, lebo

nemzdové plnenia môţe zamestnávateľ poskytovať zamestnancovi iba vtedy, ak to ustanovuje

právny predpis a len za podmienok a v rozsahu ním ustanovených. Zmluva medzi

zamestnávateľom a zamestnancom, ktorou sa zamestnávateľ zaviazal takéto plnenie

zamestnancovi poskytnúť, hoci to právny predpis neumoţňuje, je neplatný právny úkon v

zmysle . Zamestnancovi, ktorého pracovný pomer

vznikol voľbou alebo vymenovaním, patrí odstupné len pri rozviazaní pracovného pomeru po

odvolaní z funkcie v súvislosti s jej zrušením v dôsledku organizačnej zmeny (§ 65 ods. 3

).

Obdobne v rozsudku z 19. decembra 2005 sp. zn. najvyšší súd

uviedol, ţe dohodu o poskytnutí jednorazového „mzdového vyrovnania“ vo výške 12-násobku

mesačnej tarifnej odmeny nemoţno povaţovať za dohodu o mzde alebo jej zloţke, pokiaľ

jednorazové plnenie nemalo byť poskytnuté za vykonanú prácu. Takéto „vyrovnanie“ treba

povaţovať za plnenie, ktoré sa zamestnávateľ zaviazal poskytnúť v súvislosti s odvolaním

zamestnanca z ním zastávanej funkcie ako isté „odškodnenie“ za to, ţe bol odvolaný

z funkcie, teda nie za výkon práce. Predpisy platné v čase uzavretia danej dohody (Zákonník

práce a zákon o mzde) majúce kogentnú povahu, neumoţňovali ale poskytnutie plnenia –

náhrady v súvislosti s odvolaním z funkcie.

Z aspektu postupného vývoja riešenia predmetnej právnej problematiky najvyšším

súdom je (relatívne) aktuálne uznesenie tohto súdu zo 17. decembra 2008 sp. zn.

(pozn.: prijaté s mesačným časovým odstupom od nálezu ústavného súdu).

V tomto uznesení najvyšší súd uviedol, ţe jednorazové plnenie, ktoré podľa osobitnej dohody

zamestnávateľa a zamestnanca nemá byť poskytnuté zamestnancovi za vykonanú prácu, ako

to predpokladá ustanovenie , ale ako plnenie, ktoré sa

zamestnávateľ zaviazal poskytnúť zamestnancovi v súvislosti s jeho odvolaním alebo

odstúpením z funkcie a následným skončením pracovného pomeru, nie je mzdou (súčasťou

mzdy). Takáto jednorazová náhrada má formu odstupného. Odstupné ale patrí zamestnancovi,

u ktorého vznikol pracovný pomer voľbou alebo vymenovaním len v prípade rozviazania

pracovného pomeru po odvolaní z funkcie v súvislosti s jej zrušením v dôsledku organizačnej

zmeny ( ). Jednorazovú náhradu vo forme odstupného

poskytovanú v súvislosti s rozviazaním pracovného pomeru upravoval zákon o odstupnom.

Toto jednorazové plnenie mohol zamestnávateľ poskytnúť zamestnancovi len v prípade

skončenia pracovného pomeru z dôvodu organizačných zmien alebo racionalizačných

opatrení z dôvodov uvedených v ods. l písm. a/ aţ c/ alebo dohodou

z tých istých dôvodov.

Moţno zhrnúť, ţe vyššie označené rozhodnutia najvyššieho súdu zhodne vychádzajú

z kogentnosti pracovnoprávnych predpisov upravujúcich pracovnoprávne vzťahy. Kogentnosť

právnej úpravy pracovnoprávnych vzťahov je vyjadrená napríklad v ustanovení § 20 ods. 2

veta prvá , v zmysle ktorého v kolektívnych zmluvách moţno upravovať

mzdové a ostatné pracovnoprávne nároky v rámci danom pracovnoprávnymi predpismi.

Pokiaľ táto zásada platí pre kolektívne vyjednávanie, musí sa uplatňovať aj pri

(individuálnych) zmluvách uzatváraných medzi zamestnávateľom a zamestnancom.

Ustanovenie umoţňuje dohodnúť v pracovnej zmluve ďalšie

podmienky, na ktorých majú účastníci záujem; dohoda o týchto ďalších podmienkach je však

limitovaná pracovnoprávnymi predpismi. V dôsledku uvedenej kogentnej úpravy

pracovnoprávnych predpisov môţu účastníci pracovnoprávnych vzťahov urobiť právne úkony

len podľa typov zmlúv a dohôd, ktoré sú upravené pracovnoprávnymi predpismi. Aj v týchto

právnych vzťahoch sa uplatňuje zmluvná voľnosť, v dôsledku kogentnej úpravy danej

pracovnoprávnymi predpismi sa ale táto voľnosť uplatní len tam (a v tom rozsahu), kde to

pracovnoprávne predpisy umoţňujú. Pokiaľ pracovnoprávne predpisy neumoţňujú

účastníkom pracovnoprávnych vzťahov odchylnú úpravu ich práv a povinností, je potrebné to,

čo týmto predpisom nezodpovedá, povaţovať za neprípustné (viď tieţ R 39/2002).

Ku kogentnej povahe pracovnoprávnych predpisov sa vyjadril aj ústavný súd, ktorý v náleze

zo 7. júla 2006 sp. zn. poukázal na to, ţe podľa je

zmluva (dohoda) dojednaná podľa príslušných ustanovení pracovnoprávnych predpisov

uzavretá, len čo sa účastníci dohodli na jej obsahu. Uzavretie zmluvy (dohody) „podľa

príslušných pracovnoprávnych predpisov“ nepripúšťa moţnosť uzavretia takej zmluvy

(dohody), ktorá nie je v týchto predpisoch upravená. neobsahuje ani

ustanovenie obdobné o moţnosti uzavretia nepomenovanej

zmluvy.

V zmysle prislúcha zamestnancom mzda za vykonanú

prácu. Podľa sa mzdou rozumie tarifná mzda (základná mzda,

mzdová tarifa), mzdové príplatky a ostatné mzdové zloţky ustanovené v mzdových

predpisoch, prípadne v kolektívnych zmluvách. V zmysle mzda

nesmie byť niţšia neţ minimálna mzda. Podľa zamestnávatelia

samostatne rozhodujú o uplatnení príslušnej formy základnej mzdy (úkolovej, podielovej

alebo časovej), prípadne popri nej o uplatnení ďalších mzdových foriem ustanovených

v mzdových predpisoch, prípadne v kolektívnych zmluvách. Aj zákon o mzde, na ktorý je

odkaz v § 6 ods. 2 písm. j/ zákona o Eximbanke, v ustanovení § 4 ods. 1 uvádza, ţe mzda

patrí zamestnancovi za vykonanú prácu. V zmysle § 4 ods. 2 zákona o mzde sa mzdou

rozumejú peňaţné plnenia alebo plnenia peňaţnej hodnoty (naturálna mzda) poskytované

zamestnávateľom zamestnancovi za prácu. Za mzdu sa nepovaţujú plnenia poskytované

podľa osobitných predpisov v súvislosti so zamestnaním, najmä náhrady mzdy, odstupné,

cestovné náhrady, príspevky zo sociálneho fondu, výnosy z kapitálových podielov (akcií)

alebo obligácií a odmena za pracovnú pohotovosť. Za mzdu sa nepovaţujú ani ďalšie plnenia

poskytované zamestnávateľom zamestnancovi zo zisku po zdanení. Podľa § 4 ods. 3 zákona

o mzde sa mzda dojednáva v pracovnej zmluve alebo v inej (pracovnej) zmluve alebo

v kolektívnej zmluve. Inou zmluvou sa v tomto smere rozumie tieţ zmluva, ktorou

zamestnávateľ a vedúci zamestnanec, ktorého pracovný pomer vzniká voľbou alebo

vymenovaním, dojednávajú mzdové a iné podmienky patriace tomuto zamestnancovi za

výkon jeho vedúcej funkcie.

Právne závery vyjadrené vo vyššie označených rozhodnutiach najvyššieho súdu

vychádzajú z toho, ţe pre zmluvu (dohodu) o mzde predpisuje § 4 ods. 4 zákona o mzde len

to, ţe mzda patrí najmenej vo výške a za podmienok ustanovených týmto zákonom. Mzda

nesmie byť niţšia neţ minimálna mzda; inak je zamestnávateľovi a zamestnancovi umoţnené

dohodnúť mzdu podľa ich uváţenia. Inému, odlišnému právnemu reţimu ale podliehajú

dohody o plneniach poskytovaných v súvislosti so zamestnaním, ktoré sa nepovaţujú za mzdu

(zákon sám stanovuje, ţe odstupné sa nepovaţuje za mzdu). Nemzdové peňaţné plnenia

z pracovnoprávnych vzťahov môţu byť poskytnuté zamestnancovi len ak to ustanovujú

právne predpisy a len za podmienok a v rozsahu stanovenom týmito predpismi. Predmetné

rozhodnutia najvyššieho súdu akcentujú, ţe zmluva (dohoda) zamestnávateľa a zamestnanca,

ktorou sa zamestnávateľ zaväzuje poskytnúť zamestnancovi určité nemzdové plnenia (vrátane

odstupného), poskytnutie ktorých právne predpisy neumoţňujú, je neplatný právny úkon

v zmysle . Ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť

právneho úkonu, je neplatná len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho

obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, ţe túto časť nemoţno oddeliť

od ostatného obsahu (viď ).

Najvyšší súd v predchádzajúcej časti odôvodnenia tohto rozsudku podal základnú

charakteristiku právnych záverov v obdobných právnych veciach, ktoré sa v tej – či onej

podobe, rozsahu, forme alebo formulácii vyskytujú v rozhodnutiach jeho senátov od roku

2000. Obsah rozhodnutí súdov niţších stupňov vydaných v prejednávanej veci pred nálezom

ústavného súdu nasvedčuje tomu, ţe tieto právne závery najvyššieho súdu si súdna prax

všeobecných súdov Slovenskej republiky postupne osvojila.

Z nálezu vyplýva, ţe právny názor Krajského súdu v Bratislave, na ktorom spočíva

ústavným súdom zrušený rozsudok (i keď korešpondujúci rozhodovacej praxi najvyššieho

súdu v obdobných prípadoch ustálenej od roku 2000), nezodpovedá ústavnoprávnemu

výkladu podanému v prejednávanej veci ústavným súdom.

Krajský súd v Bratislave bol v preskúmavanej veci viazaný ústavnoprávnymi závermi

vyjadrenými v náleze ústavného súdu, vrátane tými, ktorými ústavný súd podal výklad

zákonných ustanovení, ktorý povaţuje za ústavne konformný. Krajský súd v Bratislave sa

týmto výkladom ústavného súdu dôsledne riadil. Najvyšší súd vzhľadom na uvedené

konštatuje, ţe dovolacia námietka ţalovanej spochybňujúca právne posúdenie veci odvolacím

súdom ( ) nemôţe obstáť.

Ţalovaná v dovolaní uviedla, ţe „ústavný súd zasiahol do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov“. Posúdenie dôvodnosti tejto námietky nie je v pôsobnosti dovolacieho

súdu a podstata tejto námietky ani nie je z hľadiska daného dovolacieho konania významná.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z dôvodov, ktoré sú uvedené vyššie, rozhodol tak,

ţe dovolanie ţalovanej odmietol v jeho procesne neprípustnej časti a vo zvyšnej časti

dovolanie zamietol ( ).

V dovolacom konaní procesne úspešnej ţalobkyni vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti ţalovanej, ktorá úspech nemala ( ,

a ). Dovolací súd nepriznal ţalobkyni náhradu trov dovolacieho

konania, lebo v zákonom určenej lehote nevyčíslila poţadovanú náhradu trov dovolacieho

konania ( v spojení s a a ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 16. decembra 2010

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková