Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 88 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (95)2a0/372214.79f8d5.pdf
PDF · 127.51 KB
No categories available
4Cdo/132/2007
Najvyšší súd 4 Cdo 132/2007
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Ing. Š. H., bývajúceho vo
Z., proti žalovanému S. C. E., s.r.o., so sídlom vo Z., v dovolacom konaní zastúpenému
JUDr. I. K., advokátom so sídlom v B., o zaplatenie 550 000,-- Sk istiny s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Zvolen pod sp.zn. 6 C 81/2004, o dovolaní žalovaného proti
rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 8. marca 2007 sp.zn. 12 Co 32/2007, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 8. marca 2007 sp.zn. 12 Co 32/2007
z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Zvolen rozsudkom zo 6. novembra 2006 č.k. 6 C 81/2004-131 zamietol
žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal zaplatenia jednorazovej finančnej náhrady v zmysle
Manažérskej zmluvy zo 14. februára 2000, resp. jej doplnku č. 1 z 24. októbra 2000.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že dojednanie v článku IX. bod 2. manažérskej zmluvy
nemožno kvalifikovať inak, ako „zastretú formu dohody o odstupnom“. Táto dohoda bola
uzavretá v rozpore so zákonom č. 195/1991 Zb., keďže tento zákon sa vzťahuje
na pracovníkov organizácií, u ktorých dochádza pri organizačných zmenách alebo
racionalizačných opatreniach k rozviazaniu pracovného pomeru výpoveďou danou
organizáciou z dôvodov uvedených v § 46 ods. 1 písm.a/ až c/ Zákonníka práce alebo
dohodou z tých istých dôvodov a vzhľadom na to, že obsahuje dojednanie o poskytnutí
odstupného vo výške, ktorá prekračuje maximálnu hranicu stanovenú zákonom. Manažérsku
zmluvu v tejto časti považoval za neplatnú a preto nárok žalobcu ako nedôvodný zamietol.
Okrem toho uviedol, že aj v prípade jej platnosti, žalobe nebolo možné vyhovieť z dôvodu, že
žalobca nesplnil jednu z podmienok pre vyplatenie náhrady (žalobca dal najskôr výpoveď a až
následne oznámil žalovanému, že z funkcie odstupuje).
Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 8. marca 2007 sp.zn. 12 Co 32/2007
rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi
550 000,-- Sk so 17,6 % úrokom z omeškania ročne od 19.09.2001 do zaplatenia a trovy
konania vo výške 77 524,50 Sk na účet právnej zástupkyne žalobcu JUDr. A. P., všetko do
troch dní. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že manažérska zmluva vo všeobecnosti,
a rovnako v prejednávanej veci je osobitným, nepomenovaným typom zmluvy, ktorej
obsahom sú niektoré pracovnoprávne záväzky, ale aj záväzky prekračujúce rámec pracovného
práva. Nie je možné vylúčiť, aby sa za platnú považovala aj zmluva manažérska, ako zmluva
zmiešaná, riadiaca sa čiastočne právom pracovným a čiastočne právom občianskym. Na
rozdiel od súdu prvého stupňa, dospel k záveru, že jednorazová náhrada vyjadrená 10-
násobkom mesačnej mzdy posudzovaná ako cieľová odmena, má iný charakter a základ ako
odstupné vyplácané zamestnancom podľa zákona č. 195/1991 Zb. Nie je preto správny záver
súdu prvého stupňa, že ide o „odstupné“ dojednané nad rámec zákona č. 195/1991 Zb.
a ostatných vtedy platných pracovnoprávnych predpisov a preto je toto dojednanie neplatné.
Celý text manažérskej zmluvy v časti, v ktorej upravuje rôzne druhy odmien a mzdových
nárokov nasvedčuje opačnému záveru, že ostatné tzv. mzdové dojednania upravili zmluvní
partneri osobitne a pre prípad skončenia pracovného pomeru a odstúpenia z funkcie dohodli
vyplatenie jednorazovej náhrady v dohodnutej nemennej výške s väzbou na výkon funkcie
manažéra. Dojednanie takejto odmeny nie je v rozpore s dobrými mravmi podľa čl. III.
Základných zásad Zákonníka práce, pretože tieto zásady by bolo možné použiť iba v prípade,
že by sa konanie účastníkov považovalo za zakázané, ktoré ak spočíva na právnom úkone,
musí odporovať zákonu (§ 242 ods. 1 písm.a/ Zákonníka práce). Keďže v tomto prípade súd
manažérsku zmluvu nepovažuje za zmluvu riadiacu sa výlučne predpismi pracovného práva,
potom je aj v tej časti, ktorá je základom pre uplatnenie práva žalobcu, platným právnym
úkonom. Navyše uviedol, že manažérska zmluva bola uzavretá ako zmluva podľa § 51
Občianskeho zákonníka. Ani podľa Občianskeho zákonníka zmluvu nie je možné považovať
za neplatnú, lebo rozsah dojednanej náhrady v riešenom prípade odráža dôležitosť
manažérskej funkcie. Nie je preto v rozpore s dobrými mravmi. Nesúhlasil ani so záverom
súdu prvého stupňa, podľa ktorého aj pre prípad platnosti manažérskej zmluvy neboli splnené
podmienky pre priznanie uplatneného nároku, keďže žalobca nedodržal poradie úkonov.
V tejto súvislosti uviedol, že pre uplatnenie nároku, táto otázka nemá právny význam, pretože
akýkoľvek pracovný pomer možno skončiť jedným zo spôsobov uvedených v Zákonníku
práce bez toho, aby sa predtým musel zamestnanec vzdať svojej funkcie.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal včas dovolanie žalovaný. Žiadal rozsudok
odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Nesúhlasil s názorom odvolacieho
súdu, že tzv. manažérska zmluva, ak upravuje vzťah medzi zamestnancom
a zamestnávateľom, nie je zmluvou pracovnoprávnou, ale zmluvou uzatváranou podľa iného
ako pracovnoprávneho predpisu. V danom prípade medzi žalobcom a žalovaným existoval
jedine pracovnoprávny vzťah založený pracovnou zmluvou. Už z úvodného ustanovenia tejto
zmluvy vyplýva, že upravuje peňažné plnenia poskytované žalobcovi ako zamestnancovi
žalovaným ako zamestnávateľom za prácu. Manažérsku zmluvu treba preto považovať
za dokument pracovnoprávny. Podľa názoru dovolateľa dojednanie podľa časti IX. zmluvy
uzavreté v súvislosti so skončením výkonu funkcie a pracovného pomeru, je dohodou
o odstupnom, ktorá však bola uzavretá v rozpore so zákonom o odstupnom. Keďže sa prieči
kogentným zákonným ustanoveniam, je v zmysle § 242 ods. 1 písm.a/ Zákonníka práce
neplatná. Jednorazová náhrada dohodnutá medzi zamestnávateľom a zamestnancom,
predpokladom poskytnutia ktorej je odvolanie (odstúpenie) zamestnanca z funkcie a následné
skončenie pracovného pomeru, nemá ani charakter mzdy v zmysle zákona o mzde. Vznik
nároku na jej vyplatenie nie je totiž podmienené výkonom práce zamestnanca. Odvolací súd
nesprávne posúdil aj podmienky vzniku nároku na plnenie vyplývajúce z časti IX. zmluvy.
Z výsledkov vykonaného dokazovania totiž nepochybne vyplýva, že žalobca dal najskôr
výpoveď a až následne potom odstúpil z funkcie. Nesplnil tak jednu z podmienok pre vznik
nároku na jednorazovú náhradu.
Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že rozsudok krajského súdu je vecne
správny. Navrhol preto dovolanie žalovaného v celom rozsahu zamietnuť. Z výsledkov
vykonaného dokazovania bolo preukázané, že pre žalovaného vykonával činnosti nad rámec
pracovnoprávneho vzťahu. Konštatovanie žalovaného v dovolaní, že vykonával iba závislú
prácu vymedzenú jednoduchou pracovnou zmluvou preto neobstojí. Čo bolo podstatou
cieľovej odmeny podrobne objasnil v stanoviskách pred súdmi nižších stupňov, na ktorých
zotrváva. Žalovaný účelovo skresľuje a zahmlieva úmysel zmluvných strán pri uzavretí
predmetnej manažérskej zmluvy.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu
v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné (§ 243b ods. 1
O.s.p.).
Z hľadiska skutkového stavu bolo v posudzovanej veci nesporné, že žalobcovi vznikol
dňa 1.9.1999 pracovný pomer na základe pracovnej zmluvy z 31.8.1999 uzavretej
so žalovaným, podľa ktorej bol žalobca prijatý do funkcie ekonomického námestníka, pričom
pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú. Dňa 14. februára 2000 účastníci konania
uzavreli manažérsku zmluvu podľa § 51 Občianskeho zákonníka. Účelom tejto zmluvy bolo
okrem iného upraviť podmienky hmotného zainteresovania žalobcu na hospodárskych
výsledkoch spoločnosti, podmienky poskytovania iných kompenzácií a z toho vyplývajúcich
nárokov manažéra voči spoločnosti. V článku IX. bod 2. zmluvy bol stanovený záväzok
žalovaného vyplatiť manažérovi jednorazovo náhradu vo výške 10-násobku základnej
mesačnej mzdy uvedenej v tejto zmluve (v jej poslednom dodatku) v prípade, ak bude
manažér odvolaný, resp. odstúpi z funkcie po odpracovaní 6 mesiacov v spoločnosti
a najneskôr do jedného mesiaca od odvolania, resp. odstúpenia z funkcie rozviaže pracovný
pomer so spoločnosťou. Účastníci v druhej vete konštatovali, že náhrada je stála
(posudzovaná ako cieľová odmena), vzhľadom na nástup do nestabilných podmienok ohľadne
majetkových vzťahov a vzhľadom na úlohu manažéra intenzívne pracovať na dosiahnutí
stabilizácie. Žalobca písomným podaním z 19.6.2001 odstúpil z funkcie ekonomického
námestníka a písomným podaním z toho istého dňa dal výpoveď z pracovného pomeru.
Odvolací súd založil svoje rozhodnutie, na rozdiel od súdu prvého stupňa, na právnom
názore, podľa ktorého manažérska zmluva je aj v tej časti, ktorá je základom pre uplatnenie
práva žalobcu, platným právnym úkonom. Jeho nárok považoval preto za opodstatnene
podaný. Keďže žalovaný napádal dovolaním správnosť tohto právneho názoru, predmetom
dovolacieho konania sa stalo posúdenie práve tejto právnej otázky. To znamená posúdenie
toho, či manažérska zmluva zo 14. februára 2000 v časti, v ktorej sa upravuje nárok manažéra
na vyplatenie jednorazovej náhrady vo výške 10-násobku základnej mesačnej mzdy (článok
IX. bod 2. zmluvy), je alebo nie je platným právnym úkonom.
Hoci účastníci uviedli, že manažérsku zmluvu uzatvárajú podľa § 51 Občianskeho
zákonníka, nárok manažéra na mzdu za vykonanú prácu upravený v článku III. zmluvy
a ostatné mzdové nároky (článok IV. a nasl.), treba považovať za nároky vyplývajúce
z pracovnoprávnych predpisov. Rovnako aj jednorazová náhrada manažéra upravená v článku
IX. bod 2. zmluvy je plnením, ktoré má povahu plnenia z pracovnoprávneho vzťahu. Ide totiž
o plnenie, ktoré súvisí s existenciou pracovného pomeru (výkonom funkcie manažéra),
a ktorého poskytnutie predpokladá odvolanie, resp. odstúpenie manažéra z funkcie a urobenie
právneho úkonu, ktorý znamená rozviazanie pracovného pomeru, t.j. skončenie pracovného
pomeru.
Opodstatnenosť nároku žalobcu bolo preto potrebné posúdiť podľa pracovnoprávnych
predpisov platných v čase, kedy došlo k jeho vzniku, t.j. podľa zákona č. 65/1965 Zb.
Zákonníka práce v znení neskorších predpisov, zákona č. 1/1992 Zb. o mzde, odmene
za pracovnú pohotovosť a o priemernom zárobku, zákona č. 195/1991 Zb. o odstupnom.
Právne predpisy upravujúce pracovnoprávne vzťahy podľa zákona č. 65/1965 Zb. mali
zásadne kogentnú povahu, čo znamená, že účastníci pracovnoprávneho vzťahu mohli
uzavrieť len také zmluvy, resp. dohody, ktoré sú upravené pracovnoprávnymi predpismi,
a ich zmluvná voľnosť sa mohla uplatniť iba tam, kde to pracovnoprávne predpisy umožňujú
(dovoľujú). V prípade, že pracovnoprávne predpisy odchylnú úpravu práv a povinností
účastníkov pracovnoprávneho vzťahu neumožňujú, treba takúto úpravu považovať
za nedovolenú; taký záver neodporuje ani čl. 3 ods. 2 ústavného zákona č. 23/1991 Zb.,
ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd.
Z obsahu článku IX. bod 2. manažérskej zmluvy uzavretej medzi účastníkmi konania
14. februára 2000, podľa názoru dovolacieho súdu jednoznačne vyplýva, že v ňom uvedená
jednorazová náhrada vo výške 10-násobku základnej mesačnej mzdy predstavuje peňažné
plnenie, predpokladom poskytnutia ktorého je odvolanie manažéra z funkcie alebo vzdanie sa
funkcie a skončenie jeho pracovného pomeru. Hoci toto plnenie je v zmluve účastníkmi
posudzované ako cieľová odmena, vzhľadom na nástup do nestabilných podmienok ohľadne
majetkových vzťahov a vzhľadom na úlohu manažéra intenzívne pracovať na dosiahnutí
stabilizácie a rozsah tohto plnenia je stanovený násobkom mesačnej mzdy, nemožno ho
považovať za dohodu o mzde alebo jej zložke, ktorá by mala predstavovať peňažné
vyjadrenie ocenenia práce žalobcu v žalovanej obchodnej spoločnosti. Jednorazové plnenie
totiž nemalo byť poskytnuté žalobcovi za vykonanú prácu, ako to predpokladá ustanovenie
§ 111 ods. 1 Zákonníka práce. Išlo, ako to vyplýva z predmetnej časti manažérskej zmluvy,
o plnenie, ktoré sa žalovaný ako zamestnávateľ, zaviazal poskytnúť žalobcovi v súvislosti
s jeho odvolaním resp. s odstúpením z funkcie a následnom skončení pracovného pomeru.
V prípade poskytovania iných plnení z pracovnoprávneho vzťahu, okrem mzdy, tieto
môže zamestnávateľ poskytovať zamestnancovi len vtedy, ak to stanovuje právny predpis
a len za podmienok a v rozsahu týmto predpisom stanovenými.
Jednorazová náhrada vo forme odstupného patrí zamestnancovi, u ktorého vznikol
pracovný pomer voľbou alebo vymenovaním len v prípade rozviazania pracovného pomeru
po odvolaní z funkcie v súvislosti s jej zrušením v dôsledku organizačnej zmeny (§ 65 ods. 3
Zákonníka práce). O takýto prípad však v posudzovanej veci nejde (u žalobcu pracovný
pomer nebol založený vymenovaním, žalobca nebol z funkcie odvolaný).
Jednorazovú náhradu vo forme odstupného poskytovanú v súvislosti s rozviazaním
pracovného pomeru upravoval zákon č. 195/1991 Zb. o odstupnom. Toto jednorazové plnenie
mohol zamestnávateľ zamestnancovi poskytnúť len vtedy, ak u zamestnanca dochádza ku
skončeniu pracovného pomeru z dôvodu organizačných zmien alebo racionalizačných
opatrení z dôvodov uvedených v § 46 ods. l písm.a/ až c/ Zákonníka práce alebo dohodou
z tých istých dôvodov. Ani o takýto prípad však v posudzovanej veci nešlo.
Predpisy platné v čase uzavretia manažérskej zmluvy, resp. v čase vzniku nároku
žalobcu [zákon č. 65/1965 Zb. (Zákonník práce), v znení neskorších predpisov, zákon
č. 1/1992 Zb. o mzde, odmene za pracovnú pohotovosť a o priemernom zárobku, v znení
neskorších predpisov a zákon č. 195/1991 Zb. o odstupnom], majúce kogentnú povahu, teda
poskytnutie peňažného plnenia, ako jednorazovej náhrady vo forme cieľovej odmeny
v súvislosti s odvolaním, resp. odstúpením z funkcie a následnom skončení pracovného
pomeru, neumožňovali. Treba preto uzavrieť, že dojednanie obsiahnuté v článku IX. bod 2.
manažérskej zmluvy z 1. februára 2000, podľa ktorého sa žalovaná obchodná spoločnosť
zaviazala vyplatiť žalobcovi jednorázovo náhradu vo výške 10 – násobku základnej mesačnej
mzdy, je neplatné podľa § 242 ods. l písm.a/, ods. 3 Zákonníka práce, lebo priznáva žalobcovi
také plnenie z pracovnoprávneho vzťahu (z pracovného pomeru), o ktorom pracovnoprávne
predpisy neustanovujú, že by ho mohol zamestnávateľ zamestnancovi poskytnúť.
Ak odvolací súd dospel v posudzovanej veci k inému právnemu záveru, jeho
rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod vychádzajúci
z ustanovenia § 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p. bol žalovaným uplatnený opodstatnene. Najvyšší
súd Slovenskej republiky preto rozsudok odvolacieho súdu podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zrušil
a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 3 O.s.p.); právny názor
dovolacieho súdu v tomto rozhodnutí vyslovený je pre odvolací súd záväzný (§ 243d ods. 1
veta druhá O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a tiež
dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 veta tretia O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 17. decembra 2008
JUDr. Eva Sakálová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová
Odlišné stanovisko sudcu JUDr. Rudolfa Čirča
S väčšinovým rozhodnutím, ktorým bol zrušený rozsudok odvolacieho súdu,
nesúhlasím a zaujímam k nemu odlišné stanovisko, ktoré odôvodňujem nasledovne :
Zrušujúce rozhodnutie je odôvodnené záverom o neplatnosti manažérskej zmluvy
v časti týkajúcej sa dojednania cieľovej odmeny v súvislosti so skončením pracovného
pomeru, a to pre jej rozpor so zákonom, ktorý má spočívať v tom, že uzavretie zmluvy
s takýmto obsahom pracovnoprávne predpisy neumožňovali, resp. nebolo nimi upravené
a teda dovolené. S týmto záverom sa nestotožňujem.
V prejednávanej veci bolo zo skutkových zistení vyplývajúcich z vykonaného
dokazovania zrejmé, že medzi žalobcom a žalovanou existoval pracovný pomer založený
pracovnou zmluvou, že po niekoľkých mesiacoch jeho trvania bola medzi nimi uzavretá aj
tzv. manažérska zmluva, ktorá okrem potvrdenia základnej mzdy žalobcu, upravovala aj
poskytovanie ďalších foriem mzdy (trinásty plat, ročnú odmenu, mimoriadne odmeny, ostatné
odmeny, naturálne požitky a cieľovú odmenu). V článku IX. bod 2 tejto zmluvy bolo
dohodnuté, že ak bude žalobca odvolaný z funkcie, resp. odstúpi z funkcie a v nadväznosti
na to rozviaže pracovný pomer, vyplatí sa mu jednorazová náhrada vo výške 10 násobku
základnej mesačnej mzdy, pričom táto náhrada je posudzovaná ako cieľová odmena, ktorej
podmienkou je odpracovanie šiestich mesiacov u žalovanej. V súvislosti s touto náhradou sa
v zmluve ďalej uvádzalo, že je stála a to vzhľadom na nástup do nestabilných podmienok
ohľadne majetkových vzťahov a vzhľadom na úlohu manažéra intenzívne pracovať
na dosiahnutí stabilizácie.
Posúdenie otázky platnosti manažérskej zmluvy v časti týkajúcej sa dojednania
cieľovej odmeny bolo závislé od jej interpretácie a to z hľadiska, či cieľová odmena má mať
charakter peňažného plnenia za prácu, teda mzdového plnenia, alebo iného (nemzdového)
plnenia. Pri interpretácii zmlúv treba rešpektovať princíp priority skutočnej vôle účastníkov
zmluvy nad jej formálnym prejavom, a princíp priority výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť
zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva
výklady (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2008 sp.zn. I. ÚS 242/07).
Neplatnosť zmluvy má byť výnimkou a nie zásadou. Tento výkladový argument má charakter
všeobecného právneho princípu a jeho rešpektovanie je ústavne konformné a súladné
s princípmi právneho štátu. Je ním vyjadrená a podporovaná zásada autonómie zmluvných
strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy,
ako i zásada pacta sunt servanda (zmluvy majú byť dodržiavané).
S prihliadnutím na zistený skutkový stav v prejednávanej veci a rešpektujúc princíp
priority výkladu, ktorý neplatnosť zmluvy nezakladá, zastávam názor, že skutočnou vôľou
účastníkov zmluvy bolo dohodnúť cieľovú odmenu ako mzdové plnenie. Tento výklad
nezakladá neplatnosť zmluvy, pretože zmluva s takýmto obsahom spĺňala požiadavku
vyplývajúcu z § 244 zákona č. 65/1965 Zb. (Zákonníka práce) v znení do 30.6.2000. Išlo totiž
o zmluvu dojednanú podľa príslušných pracovnoprávnych predpisov a to konkrétne podľa § 4
ods. 3 zákona č. 1/1992 Zb. o mzde, odmene za pracovnú pohotovosť a o priemernom
zárobku v znení platnom v čase jej uzavretia. Uvedené ustanovenie vychádzalo z priority
zmluvného určovania mzdy za prácu. Umožňovalo, aby zamestnávateľ, ktorým bol
podnikateľský subjekt, dohodol so zamestnancom mzdu v pracovnej alebo inej zmluve, teda
i v tzv. manažérskej zmluve.
Okrem toho však ani v prípade, že by dohodnutá cieľová odmena mala mať charakter
iného než mzdového plnenia, nemožno bez ďalšieho vyvodzovať neplatnosť manažérskej
zmluvy len z tej skutočnosti, že dohoda o takomto plnení nebola pracovnoprávnymi predpismi
výslovne upravená. Prípustnosť takejto dohody možno vyvodiť z priamej aplikácie
ustanovenia čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého každý môže konať, čo
nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.
Ústava nie je dokumentom obsahujúcim normatívne irelevantné proklamácie, ktorých význam
je určený až ďalšou zákonodarnou činnosťou, ale je skutočným súborom priamo
aplikovateľných noriem, princípov a hodnôt, ktoré majú svoj konkrétny normatívny dopad
(nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 4. decembra 2007 sp.zn. PL. ÚS 12/01,
Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2007, str. 19).
Uplatnenie uvedeného ústavného ustanovenia platí i pre oblasť pracovnoprávnych
vzťahov, pretože ako poistka slobody a poistka proti totalitarizácii spoločnosti má
v demokratickom štáte zásadný význam. I keď pracovnoprávne predpisy majú zásadne
kogentnú povahu, čo znamená, že to, čo týmto predpisom nevyhovuje, treba považovať
za zakázané, pri uplatnení dôsledkov kogentnosti treba prihliadať na jej zmysel. Týmto
zmyslom je ochrana zamestnanca ako slabšej strany v pracovnoprávnom vzťahu, pretože aj
pri rovnosti oboch účastníkov tohto vzťahu pred zákonom, zamestnávateľ je a bude aj naďalej
pars potentior. Použitie zásady vyplývajúcej z čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
v pracovnoprávnych vzťahoch preto prichádza do úvahy tam, kde s prihliadnutím
na konkrétne okolnosti neodporuje uvedenému zmyslu kogentnosti pracovnoprávnych
predpisov. Podľa môjho názoru zmluva, ktorou sa zamestnávateľ ako podnikateľský subjekt
zaviaže poskytnúť zamestnancovi primerané peňažné plnenie pri skončení pracovného
pomeru so zámerom oceniť i touto formou špecifický charakter práce v manažérskej funkcii,
vyznačujúcej sa vysokými nárokmi na tvorivý prístup k plneniu pracovných úloh, a zohľadniť
výkon práce v sťažených podmienkach najmä v súvislosti so začatím podnikania
zamestnávateľa a dosiahnutím jeho stabilnej pozície na trhu, je na prospech zamestnanca. Ako
výsledok slobodnej vôle účastníkov pracovnoprávneho vzťahu preto ustanoveniam
pracovnoprávnych predpisov neodporuje.
V Bratislave 17. decembra 2008
JUDr. Rudolf Čirč, v.r.
sudca
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová