Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/132/2007

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Ing. Š. H., bývajúceho vo

Z., proti žalovanému S. C. E., s.r.o., so sídlom vo Z., v dovolacom konaní zastúpenému

JUDr. I. K., advokátom so sídlom v B., o zaplatenie 550 000,-- Sk istiny s príslušenstvom,

vedenej na Okresnom súde Zvolen pod sp.zn. , o dovolaní žalovaného proti

rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 8. marca 2007 sp.zn. , takto

rozhodol:

Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 8. marca 2007 sp.zn.

z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Zvolen rozsudkom zo 6. novembra 2006 č.k. -131 zamietol

žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal zaplatenia jednorazovej finančnej náhrady v zmysle

Manažérskej zmluvy zo 14. februára 2000, resp. jej doplnku č. 1 z 24. októbra 2000.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že dojednanie v článku IX. bod 2. manažérskej zmluvy

nemožno kvalifikovať inak, ako „zastretú formu dohody o odstupnom“. Táto dohoda bola

uzavretá v rozpore so , keďže tento zákon sa vzťahuje

na pracovníkov organizácií, u ktorých dochádza pri organizačných zmenách alebo

racionalizačných opatreniach k rozviazaniu pracovného pomeru výpoveďou danou

organizáciou z dôvodov uvedených v až c/ alebo

dohodou z tých istých dôvodov a vzhľadom na to, že obsahuje dojednanie o poskytnutí

odstupného vo výške, ktorá prekračuje maximálnu hranicu stanovenú zákonom. Manažérsku

zmluvu v tejto časti považoval za neplatnú a preto nárok žalobcu ako nedôvodný zamietol.

Okrem toho uviedol, že aj v prípade jej platnosti, žalobe nebolo možné vyhovieť z dôvodu, že

žalobca nesplnil jednu z podmienok pre vyplatenie náhrady (žalobca dal najskôr výpoveď a až

následne oznámil žalovanému, že z funkcie odstupuje).

Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 8. marca 2007 sp.zn.

rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi

550 000,-- Sk so 17,6 % úrokom z omeškania ročne od 19.09.2001 do zaplatenia a trovy

konania vo výške 77 524,50 Sk na účet právnej zástupkyne žalobcu JUDr. A. P., všetko do

troch dní. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že manažérska zmluva vo všeobecnosti,

a rovnako v prejednávanej veci je osobitným, nepomenovaným typom zmluvy, ktorej

obsahom sú niektoré pracovnoprávne záväzky, ale aj záväzky prekračujúce rámec pracovného

práva. Nie je možné vylúčiť, aby sa za platnú považovala aj zmluva manažérska, ako zmluva

zmiešaná, riadiaca sa čiastočne právom pracovným a čiastočne právom občianskym. Na

rozdiel od súdu prvého stupňa, dospel k záveru, že jednorazová náhrada vyjadrená 10-

násobkom mesačnej mzdy posudzovaná ako cieľová odmena, má iný charakter a základ ako

odstupné vyplácané zamestnancom podľa Nie je preto správny záver

súdu prvého stupňa, že ide o „odstupné“ dojednané nad rámec

a ostatných vtedy platných pracovnoprávnych predpisov a preto je toto dojednanie neplatné.

Celý text manažérskej zmluvy v časti, v ktorej upravuje rôzne druhy odmien a mzdových

nárokov nasvedčuje opačnému záveru, že ostatné tzv. mzdové dojednania upravili zmluvní

partneri osobitne a pre prípad skončenia pracovného pomeru a odstúpenia z funkcie dohodli

vyplatenie jednorazovej náhrady v dohodnutej nemennej výške s väzbou na výkon funkcie

manažéra. Dojednanie takejto odmeny nie je v rozpore s dobrými mravmi podľa čl. III.

Základných zásad , pretože tieto zásady by bolo možné použiť iba v prípade,

že by sa konanie účastníkov považovalo za zakázané, ktoré ak spočíva na právnom úkone,

musí odporovať zákonu ( ). Keďže v tomto prípade súd

manažérsku zmluvu nepovažuje za zmluvu riadiacu sa výlučne predpismi pracovného práva,

potom je aj v tej časti, ktorá je základom pre uplatnenie práva žalobcu, platným právnym

úkonom. Navyše uviedol, že manažérska zmluva bola uzavretá ako zmluva podľa § 51

. Ani podľa zmluvu nie je možné považovať

za neplatnú, lebo rozsah dojednanej náhrady v riešenom prípade odráža dôležitosť

manažérskej funkcie. Nie je preto v rozpore s dobrými mravmi. Nesúhlasil ani so záverom

súdu prvého stupňa, podľa ktorého aj pre prípad platnosti manažérskej zmluvy neboli splnené

podmienky pre priznanie uplatneného nároku, keďže žalobca nedodržal poradie úkonov.

V tejto súvislosti uviedol, že pre uplatnenie nároku, táto otázka nemá právny význam, pretože

akýkoľvek pracovný pomer možno skončiť jedným zo spôsobov uvedených v Zákonníku

práce bez toho, aby sa predtým musel zamestnanec vzdať svojej funkcie.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal včas dovolanie žalovaný. Žiadal rozsudok

odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Nesúhlasil s názorom odvolacieho

súdu, že tzv. manažérska zmluva, ak upravuje vzťah medzi zamestnancom

a zamestnávateľom, nie je zmluvou pracovnoprávnou, ale zmluvou uzatváranou podľa iného

ako pracovnoprávneho predpisu. V danom prípade medzi žalobcom a žalovaným existoval

jedine pracovnoprávny vzťah založený pracovnou zmluvou. Už z úvodného ustanovenia tejto

zmluvy vyplýva, že upravuje peňažné plnenia poskytované žalobcovi ako zamestnancovi

žalovaným ako zamestnávateľom za prácu. Manažérsku zmluvu treba preto považovať

za dokument pracovnoprávny. Podľa názoru dovolateľa dojednanie podľa časti IX. zmluvy

uzavreté v súvislosti so skončením výkonu funkcie a pracovného pomeru, je dohodou

o odstupnom, ktorá však bola uzavretá v rozpore so zákonom o odstupnom. Keďže sa prieči

kogentným zákonným ustanoveniam, je v zmysle

neplatná. Jednorazová náhrada dohodnutá medzi zamestnávateľom a zamestnancom,

predpokladom poskytnutia ktorej je odvolanie (odstúpenie) zamestnanca z funkcie a následné

skončenie pracovného pomeru, nemá ani charakter mzdy v zmysle zákona o mzde. Vznik

nároku na jej vyplatenie nie je totiž podmienené výkonom práce zamestnanca. Odvolací súd

nesprávne posúdil aj podmienky vzniku nároku na plnenie vyplývajúce z časti IX. zmluvy.

Z výsledkov vykonaného dokazovania totiž nepochybne vyplýva, že žalobca dal najskôr

výpoveď a až následne potom odstúpil z funkcie. Nesplnil tak jednu z podmienok pre vznik

nároku na jednorazovú náhradu.

Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že rozsudok krajského súdu je vecne

správny. Navrhol preto dovolanie žalovaného v celom rozsahu zamietnuť. Z výsledkov

vykonaného dokazovania bolo preukázané, že pre žalovaného vykonával činnosti nad rámec

pracovnoprávneho vzťahu. Konštatovanie žalovaného v dovolaní, že vykonával iba závislú

prácu vymedzenú jednoduchou pracovnou zmluvou preto neobstojí. Čo bolo podstatou

cieľovej odmeny podrobne objasnil v stanoviskách pred súdmi nižších stupňov, na ktorých

zotrváva. Žalovaný účelovo skresľuje a zahmlieva úmysel zmluvných strán pri uzavretí

predmetnej manažérskej zmluvy.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ) proti rozhodnutiu, ktoré možno

napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu

v rozsahu podľa a dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné (

).

Z hľadiska skutkového stavu bolo v posudzovanej veci nesporné, že žalobcovi vznikol

dňa 1.9.1999 pracovný pomer na základe pracovnej zmluvy z 31.8.1999 uzavretej

so žalovaným, podľa ktorej bol žalobca prijatý do funkcie ekonomického námestníka, pričom

pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú. Dňa 14. februára 2000 účastníci konania

uzavreli manažérsku zmluvu podľa . Účelom tejto zmluvy bolo

okrem iného upraviť podmienky hmotného zainteresovania žalobcu na hospodárskych

výsledkoch spoločnosti, podmienky poskytovania iných kompenzácií a z toho vyplývajúcich

nárokov manažéra voči spoločnosti. V článku IX. bod 2. zmluvy bol stanovený záväzok

žalovaného vyplatiť manažérovi jednorazovo náhradu vo výške 10-násobku základnej

mesačnej mzdy uvedenej v tejto zmluve (v jej poslednom dodatku) v prípade, ak bude

manažér odvolaný, resp. odstúpi z funkcie po odpracovaní 6 mesiacov v spoločnosti

a najneskôr do jedného mesiaca od odvolania, resp. odstúpenia z funkcie rozviaže pracovný

pomer so spoločnosťou. Účastníci v druhej vete konštatovali, že náhrada je stála

(posudzovaná ako cieľová odmena), vzhľadom na nástup do nestabilných podmienok ohľadne

majetkových vzťahov a vzhľadom na úlohu manažéra intenzívne pracovať na dosiahnutí

stabilizácie. Žalobca písomným podaním z 19.6.2001 odstúpil z funkcie ekonomického

námestníka a písomným podaním z toho istého dňa dal výpoveď z pracovného pomeru.

Odvolací súd založil svoje rozhodnutie, na rozdiel od súdu prvého stupňa, na právnom

názore, podľa ktorého manažérska zmluva je aj v tej časti, ktorá je základom pre uplatnenie

práva žalobcu, platným právnym úkonom. Jeho nárok považoval preto za opodstatnene

podaný. Keďže žalovaný napádal dovolaním správnosť tohto právneho názoru, predmetom

dovolacieho konania sa stalo posúdenie práve tejto právnej otázky. To znamená posúdenie

toho, či manažérska zmluva zo 14. februára 2000 v časti, v ktorej sa upravuje nárok manažéra

na vyplatenie jednorazovej náhrady vo výške 10-násobku základnej mesačnej mzdy (článok

IX. bod 2. zmluvy), je alebo nie je platným právnym úkonom.

Hoci účastníci uviedli, že manažérsku zmluvu uzatvárajú podľa § 51 Občianskeho

zákonníka, nárok manažéra na mzdu za vykonanú prácu upravený v článku III. zmluvy

a ostatné mzdové nároky (článok IV. a nasl.), treba považovať za nároky vyplývajúce

z pracovnoprávnych predpisov. Rovnako aj jednorazová náhrada manažéra upravená v článku

IX. bod 2. zmluvy je plnením, ktoré má povahu plnenia z pracovnoprávneho vzťahu. Ide totiž

o plnenie, ktoré súvisí s existenciou pracovného pomeru (výkonom funkcie manažéra),

a ktorého poskytnutie predpokladá odvolanie, resp. odstúpenie manažéra z funkcie a urobenie

právneho úkonu, ktorý znamená rozviazanie pracovného pomeru, t.j. skončenie pracovného

pomeru.

Opodstatnenosť nároku žalobcu bolo preto potrebné posúdiť podľa pracovnoprávnych

predpisov platných v čase, kedy došlo k jeho vzniku, t.j. podľa

v znení neskorších predpisov, o mzde, odmene

za pracovnú pohotovosť a o priemernom zárobku, o odstupnom.

Právne predpisy upravujúce pracovnoprávne vzťahy podľa mali

zásadne kogentnú povahu, čo znamená, že účastníci pracovnoprávneho vzťahu mohli

uzavrieť len také zmluvy, resp. dohody, ktoré sú upravené pracovnoprávnymi predpismi,

a ich zmluvná voľnosť sa mohla uplatniť iba tam, kde to pracovnoprávne predpisy umožňujú

(dovoľujú). V prípade, že pracovnoprávne predpisy odchylnú úpravu práv a povinností

účastníkov pracovnoprávneho vzťahu neumožňujú, treba takúto úpravu považovať

za nedovolenú; taký záver neodporuje ani ústavného ,

ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd.

Z obsahu článku IX. bod 2. manažérskej zmluvy uzavretej medzi účastníkmi konania

14. februára 2000, podľa názoru dovolacieho súdu jednoznačne vyplýva, že v ňom uvedená

jednorazová náhrada vo výške 10-násobku základnej mesačnej mzdy predstavuje peňažné

plnenie, predpokladom poskytnutia ktorého je odvolanie manažéra z funkcie alebo vzdanie sa

funkcie a skončenie jeho pracovného pomeru. Hoci toto plnenie je v zmluve účastníkmi

posudzované ako cieľová odmena, vzhľadom na nástup do nestabilných podmienok ohľadne

majetkových vzťahov a vzhľadom na úlohu manažéra intenzívne pracovať na dosiahnutí

stabilizácie a rozsah tohto plnenia je stanovený násobkom mesačnej mzdy, nemožno ho

považovať za dohodu o mzde alebo jej zložke, ktorá by mala predstavovať peňažné

vyjadrenie ocenenia práce žalobcu v žalovanej obchodnej spoločnosti. Jednorazové plnenie

totiž nemalo byť poskytnuté žalobcovi za vykonanú prácu, ako to predpokladá ustanovenie

. Išlo, ako to vyplýva z predmetnej časti manažérskej zmluvy,

o plnenie, ktoré sa žalovaný ako zamestnávateľ, zaviazal poskytnúť žalobcovi v súvislosti

s jeho odvolaním resp. s odstúpením z funkcie a následnom skončení pracovného pomeru.

V prípade poskytovania iných plnení z pracovnoprávneho vzťahu, okrem mzdy, tieto

môže zamestnávateľ poskytovať zamestnancovi len vtedy, ak to stanovuje právny predpis

a len za podmienok a v rozsahu týmto predpisom stanovenými.

Jednorazová náhrada vo forme odstupného patrí zamestnancovi, u ktorého vznikol

pracovný pomer voľbou alebo vymenovaním len v prípade rozviazania pracovného pomeru

po odvolaní z funkcie v súvislosti s jej zrušením v dôsledku organizačnej zmeny (§ 65 ods. 3

). O takýto prípad však v posudzovanej veci nejde (u žalobcu pracovný

pomer nebol založený vymenovaním, žalobca nebol z funkcie odvolaný).

Jednorazovú náhradu vo forme odstupného poskytovanú v súvislosti s rozviazaním

pracovného pomeru upravoval o odstupnom. Toto jednorazové plnenie

mohol zamestnávateľ zamestnancovi poskytnúť len vtedy, ak u zamestnanca dochádza ku

skončeniu pracovného pomeru z dôvodu organizačných zmien alebo racionalizačných

opatrení z dôvodov uvedených v ods. l písm.a/ až c/ alebo dohodou

z tých istých dôvodov. Ani o takýto prípad však v posudzovanej veci nešlo.

Predpisy platné v čase uzavretia manažérskej zmluvy, resp. v čase vzniku nároku

žalobcu [ (), v znení neskorších predpisov, zákon

č. o mzde, odmene za pracovnú pohotovosť a o priemernom zárobku, v znení

neskorších predpisov a o odstupnom], majúce kogentnú povahu, teda

poskytnutie peňažného plnenia, ako jednorazovej náhrady vo forme cieľovej odmeny

v súvislosti s odvolaním, resp. odstúpením z funkcie a následnom skončení pracovného

pomeru, neumožňovali. Treba preto uzavrieť, že dojednanie obsiahnuté v článku IX. bod 2.

manažérskej zmluvy z 1. februára 2000, podľa ktorého sa žalovaná obchodná spoločnosť

zaviazala vyplatiť žalobcovi jednorázovo náhradu vo výške 10 – násobku základnej mesačnej

mzdy, je neplatné podľa ods. l písm.a/, ods. 3 , lebo priznáva žalobcovi

také plnenie z pracovnoprávneho vzťahu (z pracovného pomeru), o ktorom pracovnoprávne

predpisy neustanovujú, že by ho mohol zamestnávateľ zamestnancovi poskytnúť.

Ak odvolací súd dospel v posudzovanej veci k inému právnemu záveru, jeho

rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod vychádzajúci

z ustanovenia bol žalovaným uplatnený opodstatnene. Najvyšší

súd Slovenskej republiky preto rozsudok odvolacieho súdu podľa zrušil

a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie ( ); právny názor

dovolacieho súdu v tomto rozhodnutí vyslovený je pre odvolací súd záväzný (§ 243d ods. 1

veta druhá ).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a tiež

dovolacieho konania ( veta tretia ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 17. decembra 2008

JUDr. Eva Sakálová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová

Odlišné stanovisko sudcu JUDr. Rudolfa Čirča

S väčšinovým rozhodnutím, ktorým bol zrušený rozsudok odvolacieho súdu,

nesúhlasím a zaujímam k nemu odlišné stanovisko, ktoré odôvodňujem nasledovne :

Zrušujúce rozhodnutie je odôvodnené záverom o neplatnosti manažérskej zmluvy

v časti týkajúcej sa dojednania cieľovej odmeny v súvislosti so skončením pracovného

pomeru, a to pre jej rozpor so zákonom, ktorý má spočívať v tom, že uzavretie zmluvy

s takýmto obsahom pracovnoprávne predpisy neumožňovali, resp. nebolo nimi upravené

a teda dovolené. S týmto záverom sa nestotožňujem.

V prejednávanej veci bolo zo skutkových zistení vyplývajúcich z vykonaného

dokazovania zrejmé, že medzi žalobcom a žalovanou existoval pracovný pomer založený

pracovnou zmluvou, že po niekoľkých mesiacoch jeho trvania bola medzi nimi uzavretá aj

tzv. manažérska zmluva, ktorá okrem potvrdenia základnej mzdy žalobcu, upravovala aj

poskytovanie ďalších foriem mzdy (trinásty plat, ročnú odmenu, mimoriadne odmeny, ostatné

odmeny, naturálne požitky a cieľovú odmenu). V článku IX. bod 2 tejto zmluvy bolo

dohodnuté, že ak bude žalobca odvolaný z funkcie, resp. odstúpi z funkcie a v nadväznosti

na to rozviaže pracovný pomer, vyplatí sa mu jednorazová náhrada vo výške 10 násobku

základnej mesačnej mzdy, pričom táto náhrada je posudzovaná ako cieľová odmena, ktorej

podmienkou je odpracovanie šiestich mesiacov u žalovanej. V súvislosti s touto náhradou sa

v zmluve ďalej uvádzalo, že je stála a to vzhľadom na nástup do nestabilných podmienok

ohľadne majetkových vzťahov a vzhľadom na úlohu manažéra intenzívne pracovať

na dosiahnutí stabilizácie.

Posúdenie otázky platnosti manažérskej zmluvy v časti týkajúcej sa dojednania

cieľovej odmeny bolo závislé od jej interpretácie a to z hľadiska, či cieľová odmena má mať

charakter peňažného plnenia za prácu, teda mzdového plnenia, alebo iného (nemzdového)

plnenia. Pri interpretácii zmlúv treba rešpektovať princíp priority skutočnej vôle účastníkov

zmluvy nad jej formálnym prejavom, a princíp priority výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť

zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva

výklady (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2008 sp.zn. ).

Neplatnosť zmluvy má byť výnimkou a nie zásadou. Tento výkladový argument má charakter

všeobecného právneho princípu a jeho rešpektovanie je ústavne konformné a súladné

s princípmi právneho štátu. Je ním vyjadrená a podporovaná zásada autonómie zmluvných

strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy,

ako i zásada pacta sunt servanda (zmluvy majú byť dodržiavané).

S prihliadnutím na zistený skutkový stav v prejednávanej veci a rešpektujúc princíp

priority výkladu, ktorý neplatnosť zmluvy nezakladá, zastávam názor, že skutočnou vôľou

účastníkov zmluvy bolo dohodnúť cieľovú odmenu ako mzdové plnenie. Tento výklad

nezakladá neplatnosť zmluvy, pretože zmluva s takýmto obsahom spĺňala požiadavku

vyplývajúcu z () v znení do 30.6.2000. Išlo totiž

o zmluvu dojednanú podľa príslušných pracovnoprávnych predpisov a to konkrétne podľa § 4

ods. 3 o mzde, odmene za pracovnú pohotovosť a o priemernom

zárobku v znení platnom v čase jej uzavretia. Uvedené ustanovenie vychádzalo z priority

zmluvného určovania mzdy za prácu. Umožňovalo, aby zamestnávateľ, ktorým bol

podnikateľský subjekt, dohodol so zamestnancom mzdu v pracovnej alebo inej zmluve, teda

i v tzv. manažérskej zmluve.

Okrem toho však ani v prípade, že by dohodnutá cieľová odmena mala mať charakter

iného než mzdového plnenia, nemožno bez ďalšieho vyvodzovať neplatnosť manažérskej

zmluvy len z tej skutočnosti, že dohoda o takomto plnení nebola pracovnoprávnymi predpismi

výslovne upravená. Prípustnosť takejto dohody možno vyvodiť z priamej aplikácie

ustanovenia , v zmysle ktorého každý môže konať, čo

nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

nie je dokumentom obsahujúcim normatívne irelevantné proklamácie, ktorých význam

je určený až ďalšou zákonodarnou činnosťou, ale je skutočným súborom priamo

aplikovateľných noriem, princípov a hodnôt, ktoré majú svoj konkrétny normatívny dopad

(nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 4. decembra 2007 sp.zn. ,

Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2007, str. 19).

Uplatnenie uvedeného ústavného ustanovenia platí i pre oblasť pracovnoprávnych

vzťahov, pretože ako poistka slobody a poistka proti totalitarizácii spoločnosti má

v demokratickom štáte zásadný význam. I keď pracovnoprávne predpisy majú zásadne

kogentnú povahu, čo znamená, že to, čo týmto predpisom nevyhovuje, treba považovať

za zakázané, pri uplatnení dôsledkov kogentnosti treba prihliadať na jej zmysel. Týmto

zmyslom je ochrana zamestnanca ako slabšej strany v pracovnoprávnom vzťahu, pretože aj

pri rovnosti oboch účastníkov tohto vzťahu pred zákonom, zamestnávateľ je a bude aj naďalej

pars potentior. Použitie zásady vyplývajúcej z

v pracovnoprávnych vzťahoch preto prichádza do úvahy tam, kde s prihliadnutím

na konkrétne okolnosti neodporuje uvedenému zmyslu kogentnosti pracovnoprávnych

predpisov. Podľa môjho názoru zmluva, ktorou sa zamestnávateľ ako podnikateľský subjekt

zaviaže poskytnúť zamestnancovi primerané peňažné plnenie pri skončení pracovného

pomeru so zámerom oceniť i touto formou špecifický charakter práce v manažérskej funkcii,

vyznačujúcej sa vysokými nárokmi na tvorivý prístup k plneniu pracovných úloh, a zohľadniť

výkon práce v sťažených podmienkach najmä v súvislosti so začatím podnikania

zamestnávateľa a dosiahnutím jeho stabilnej pozície na trhu, je na prospech zamestnanca. Ako

výsledok slobodnej vôle účastníkov pracovnoprávneho vzťahu preto ustanoveniam

pracovnoprávnych predpisov neodporuje.

V Bratislave 17. decembra 2008

JUDr. Rudolf Čirč, v.r.

sudca

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová