Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_3Co-177-2023.pdf
PDF · 112.35 KB
Case nature
Area
Subarea
3Co/177/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tutka a sudcov JUDr. Jany Dudíkovej a JUDr. Ľuboša Kunaya v spore žalobcu MH Teplárenský holding, a.s., so sídlom v Bratislave, Turbínová č. 3, zastúpeného JUDr. Ingrid Repkovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Ružová č. 33 proti žalovanému A. B. C., bytom v D., E. F. G. XX, zastúpenému JUDr. Miroslavom Katunským, advokátom so sídlom v Košiciach, Floriánska č. 16, o zaplatenie 94.247,11 eura s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 4.10.2018 č.k. 40C/45/2017-97 v znení opravného uznesenia zo dňa 12.2.2020 č.k. 40C/45/2017-167 takto
rozhodol:
M e n í rozsudok v znení opravného uznesenia tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 94.247,11 eura s 9,25 % úrokom z omeškania od 14.4.2011 do zaplatenia v lehote do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.
Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho a dovolacieho konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Týmto rozsudkom rozhodol súd prvej inštancie o peňažnom nároku žalobcu titulom nemajetkovej ujmy.
3. Pri rozhodovaní vychádzal súd prvej inštancie zo zistenia, že strany uzatvorili pracovnú zmluvu, na základe ktorej žalovanému vznikol u žalobcovi pracovný pomer dňa 5.8.2010 s dohodnutým druhom práce generálny riaditeľ. V pracovnej zmluve dohodli zmluvnú mzdu vo výške 5.000,- eur, kvartálne výkonné odmeny vo výške 50 % a ročnú odmenu vo výške 100 % zo súčtu základných mesačných zmluvných miezd za kalendárny rok.
4. Následne strany sporu dňa 2.9.2010 uzavreli dohodu o skončení pracovného pomeru, na základe ktorej pracovný pomer žalovaného skončil uplynutím dňa 15.9.2010. V dohode o skončení pracovného pomeru zmluvné strany dohodli, že žalovanému patrí štvorročná odmena vo výške 50 % základnej mesačnej mzdy a ročná odmena vo výške 100 % základnej mesačnej mzdy. Ďalej v článku 5 Dohody o skončení pracovného pomeru strany dohodli, že žalovanému patrí pri skončení pracovného pomeru odmena vo výške 13-násobku priemerného mesačného zárobku v rozhodnom období, ktorá mu bola vyplatená v sume 94.247,11 eura.
5. Na základe uvedených zistení a po vykonanom dokazovaní výsluchom strán sporu, listinami a svedkov A. C. H., A. C. I. a B. F. dospel k záveru, že nárok žalobcu nie je dôvodný.
6. Súd po vykonaní dokazovania dospel k záveru, že všetky strany dohody o vyplatení odmeny prejavili skutočnú vôľu, aby bola žalovanému vyplatená odmena vo výške 13-mesačných platov. Z výpovedí svedkov A. H. a A. C. I. jednoznačne vyplynula vôľa žalobcu poskytnúť žalovanému odmenu za vykonanú prácu a za preukázateľne objektivizovateľný ekonomický prínos žalobcovi. Mal teda za preukázané, že skutočná vôľa účastníkov zmluvy bolo dojednanie dohody o odmene za vykonanú prácu vo výške 13-mesačných platov. Uvedený právny úkon súd nepovažoval za neplatný, nakoľko nebolo preukázané, že by dojednanie odmeny svojím obsahom alebo účelom odporovalo zákonu. V konaní nebol preukázaný žiadny právny dôvod, ktorý by spôsoboval neplatnosť právneho úkonu pre rozpor so zákonom s poukazom na ust. § 18 Zákonníka práce. Dohoda o skončení pracovného pomeru bola v súlade s pracovnou zmluvou zo dňa 5.8.2010, a to najmä s článkom 2 bod 2. ods. 6. Podľa tohto článku bol zamestnávateľ oprávnený poskytnúť zamestnancovi aj výhodnejšie mzdové zvýhodnenia. Podľa názoru súdu žiaden právny predpis ani podniková kolektívna zmluva nezakazuje zamestnávateľovi dojednať v prípade ukončenia pracovného pomeru dohodou odmenu, preto nie je dojednaná odmena neplatná ani z tohto dôvodu, v rozpore s ustanovením Zákonníka práce. Taktiež podľa názoru súdu nie je možné sa domáhať neplatnosti dohody o dojednaní odmeny s poukazom na rozpor s dobrými mravmi, keďže sám žalobca mal záujem vyplatiť žalovanému odmenu a žalovaný návrh prijal. Ak by sa súd stotožnil s tvrdením žalobcu, že dojednanie odmeny vo výške 13-násobku priemerného zárobku je neplatné, avšak dohoda o ukončení pracovného pomeru je platná, dôsledkom takéhoto záveru by žalovanému nevznikol nárok ani na odmenu ani na odstupné a práve takýto právny stav by bol v rozpore s dobrými mravmi.
7. Aj v prípade ak by bolo dojednanie odmeny neplatné, žalobca by nemal v súlade s § 222 ods. 6 Zákonníka práce nárok na vrátenie neprávom vyplatených súm, keďže nepreukázal, že žalovaný musel z okolností predpokladať, že uplatnená suma bola nesprávne alebo omylom vyplatená. Žalovaný totiž sám v čase, kedy pôsobil vo funkcii riaditeľa žalobcu a predsedu predstavenstva uzatváral obdobné dohody o ukončení pracovného pomeru s priznaním obdobných odmien za žalobcu. Neplatnosť právneho úkonu nemôže byť zamestnancom na ujmu, ak neplatnosť nespôsobil sám a v konaní nebolo preukázané, že by prípadnú neplatnosť mal spôsobiť žalovaný.
8. Vzhľadom na uvedené dospel súd k záveru, že nárok žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy titulom bezdôvodného obohatenia je nedôvodný, preto žalobu v celom rozsahu zamietol.
9. Výrok o trovách konania odôvodnil s poukazom na ust. § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
10. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel.
11. V odvolaní uviedol, že má za to, že súd vec nesprávne právne posúdil, ak má za preukázané, že skutočnou vôľou účastníkov zmluvy bolo v článku 5 Dohody o skončení pracovného pomeru dojednanie odmeny za vykonanú prácu vo výške 13-mesačných platov. Súd nesprávne posúdil výpoveď žalovaného a dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a záverom. Žalovaný bol rozhodnutím Fondu národného majetku Slovenskej republiky dňa 4.8.2010 vymenovaný za predsedu predstavenstva a z funkcie bol odvolaný dňa 30.8.2010, t.j. vo funkcii bol vlastne 7 dní. V dobe pôsobenia žalovaného ako predsedu predstavenstva nebola ani zrušená ani podpísaná z jeho strany žiadna zmluva, ktorá by priniesla „pozitívnu zmenu a výsledky“, ktoré by odôvodňovali nárok na vyplatenie odmeny podľa článku 5 Dohody. Nejednalo sa o žiaden osobitný „prínos“ žalovaného, keďže celé predstavenstvo potvrdilo predchádzajúce konanie a smerovanie predchodcov pôsobiacich v štatutárnom orgáne žalobcu. Žalovaný v čase, keď bol vymenovaný za predsedu predstavenstva realizoval a pokračoval už v rozbehnutom projekte, ktorý sa začal za predchodcov pôsobiacich v štatutárnom orgáne žalobcu. Odmena za výkon činnosti žalovaného ako člena štatutárneho orgánu – predsedu predstavenstva bola určovaná akcionárom, t.j. fondom národného majetku a nie osobami, ktoré podpísali dohodu o skončení pracovného pomeru a v nej uvedenú spornú odmenu pri skončení pracovného pomeru. Žalovaný mal uzatvorenú pracovnú zmluvu vo funkcii generálneho riaditeľa, ktorá bola ukončená dňa 15.9.2010 a to dohodou o skončení pracovného pomeru zo dňa 2.9.2010. Podľa dohody o skončení pracovného pomeru bola žalovanému vyplatená 100-ročná - výkonnostná odmena vo výške 50 %, základné mesačné odmeny, ročná odmena vo výške 100 % základnej mesačnej mzdy a odmena pri skončení pracovného pomeru vo výške 13-násobku priemerného mesačného zárobku podľa článku 5
Dohody v sume 94.247,11 eura. Žalobca mal za to, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, aby odmena v zmysle článku 5 bola za vykonanú prácu, za preukázateľne objektivizovateľný ekonomický prínos preňho. Ak by mala byť žalovanému za takúto činnosť vyplatená odmena, tak takáto odmena nemohla byť žalovanému vyplatená ako generálnemu riaditeľovi, ale len ako predsedovi predstavenstva, čo však podliehalo predchádzajúcemu schváleniu zo strany príslušných orgánov spoločnosti. Za 42 kalendárnych dní žalovaný nepriniesol žiaden preukázateľne objektivizovateľný prínos odôvodňujúci vyplatenie spornej odmeny. Súd tak dospel k nesprávnym právnym záverom, ak mal preukázané, že skutočnou vôľou účastníkom zmluvy bolo v článku 5 dojednanie odmeny za vykonanú prácu. Odmena za ekonomický prínos t.j. výsledky hospodárenia spoločnosti bola žalovanému zahrnutá v článku 4 Dohody a bola nazvaná – ročná odmena. Ak by sa mala vyplatiť ročná alebo výkonnostná odmena nad rámec pracovnej zmluvy a príkazu TEKO/PR-17/2010 podliehalo by to schváleniu predstavenstva dozornej rady TEKO a.s. – žalobcu. Predseda predstavenstva, ani žiaden člen predstavenstva nebol oprávnený preto svojvoľne rozhodnúť o akejkoľvek inej odmene.
12. Odmena podľa článku 5 Dohody sa jednoznačne viazala na skončenie pracovného pomeru žalovaného, nemala žiadnu väzbu na žalovaným vykonanú prácu a preto napriek označeniu „odmena“ nie je ničím iným, len odstupným podľa § 76 Zákonníka práce. Aj spôsob výpočtu odmeny zodpovedá spôsobu výpočtu, ktorý bol uvedený o odstupnom a bolo vo výške 13 násobku priemerného mesačného platu.
13. V konaní preukázal, že pri dojednaní článku 5 Dohody bolo úmyslom strán vyplatenie finančnej čiastky zodpovedajúcej odstupnému. Nevznikol mu však tak zákonný dôvod na vyplatenie odstupného, ak bolo odstupné vyplatené, tak jeho vyplatenie odporovalo zákonom. Keďže v čase skončenia pracovného pomeru so žalovaným neexistoval zákonný dôvod na vyplatenie odstupného, bolo toto odstupné nazvané odmenou, t.j. išlo za stretu formou dohody o odstupnom. Ide o absolútne neplatný právny úkon, ktorý je neplatný od samého začiatku. Má za to, že o bezdôvodné obohatenie ide aj v prípade, ak žalovaný získal majetkový prospech, pričom v čase podpisu dohody bola prejavená vôľa oboch strán sporu, ale plnenie bolo poskytnuté z neplatného právneho úkonu. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je tak založené na nesprávnom právnom závere, ak súd vychádzal z predpokladu, že z článku 5 dohody o skončení pracovného pomeru bola dojednaná odmena a nie odstupné. Súd opomenul prihliadnuť na jeho tvrdenie, že zamestnanec a zamestnávateľ si nemôžu svojvoľne dohadovať vyplácanie akýchkoľvek odmien, najmä ak takáto odmena nemá nadväznosť na vykonanú prácu a sporná odmena sa viazala na inú právnu skutočnosť a to bolo skončenie pracovného pomeru a nie vykonanie práce. Súd opomenul skutočnosť, že účastníci pracovnoprávnych zmluvných vzťahov nemajú absolútnu zmluvnú voľnosť, ale sú vždy limitovaní platnou pracovnoprávnou úpravou. So skončením pracovného pomeru Zákonník práce viaže možnosť vyplatenia zamestnancovi odstupné a nie odmenu. Mal za to, že ak nie je právny dôvod na vyplatenie odstupného, nemôže prekrývať jeho vyplatenie odmenou, a teda ani upraviť si vzájomné podmienky výhodnejšie, ako je to uvedené v § 1 ods. 6 Zákonníka práce. Žalovaný mal vedomosť, že skončenie pracovného pomeru je naviazané na jeho odvolanie z funkcie štatutárneho orgánu. V čase odvolania žalovaného z funkcie predsedu predstavenstva a tak danie zákonného dôvodu na skončenie pracovného pomeru Zákonník práce neumožňoval vyplatenie odstupného z tohto dôvodu.
14. Bez ohľadu na to, že sa so žalovaným na vyplatenie takejto odmeny/odstupného dohodli v bode 1.10 pracovnej zmluvy alebo dohode o skončení pracovného pomeru, vyplatenie odstupného z vyššie uvedených dôvodov podľa zákona nie je prípustné a takáto dohoda je absolútne neplatná. Žalovanému nevznikol právny nárok na odstupné a to, či už bol pracovný pomer skončený dohodou alebo by mu bol dal zamestnávateľ výpoveď. Keďže odmenu za prácu žalovaný dostal a nárok na vyplatenie odstupného žalovanému nevznikol, žiada vrátenie finančnej čiastky z titulu vyplatenia odstupného, na ktorý žalovanému nevznikol zákonný nárok.
15. Za konanie v rozpore s dobrými mravmi považuje skutočnosť, že za 42 dní, počas ktorých bol so žalovaným uzatvorený pracovný pomer žalovaný dostal okrem riadnej mzdy a odmien v zmysle pracovnej zmluvy aj sumu 94.247,11 eura a to prostredníctvom zastretého právneho úkonu. Vyplatenie takej vysokej odmeny - odstupného je možné považovať aj za konanie v rozpore s dobrými mravmi, kedy nemožno prihliadať na absolútnu aplikáciu ust. § 17 ods. 3 Zákonníka práce.
16. Akýmkoľvek predchádzajúcim konaním, ktoré bolo v rozpore so zákonom nemožno ospravedlniť bezdôvodné získanie finančných prostriedkov žalovaným.
17. Žalovaný ako najvyšší predstaviteľ žalobcu, či už v postavení predsedu predstavenstva alebo ako generálny riaditeľ musel vedieť, že suma 94.247,11 eura je úmyselne označená pojmom odmena alebo inak, ak by bola označená pojmom odstupné, nárok na ňu by mu nevznikol.
18. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.
19. Na základe podaného odvolania odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a konanie mu predchádzajúce podľa § 379 v spojení s § 380 C.s.p. na nariadenom odvolacom pojednávaní postupom podľa § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.
20. Žalobca na odvolacom pojednávaní trval na žalobnom návrhu a podanom odvolaní. Uviedol, že sumu vyplatenú žalovanému v zmysle článku 5 Dohody o skončení pracovného pomeru považuje za odstupné. Sú však toho názoru, že žalovaný nemá nárok na odstupné v zmysle § 76 Zákonníka práce ani podľa iných ustanovení Zákonníka práce a pracovnoprávnych predpisov. Poukázal na to, že žalovaný bol v pracovnom pomere cca 42 pracovných dní. Za túto krátku dobu nemohol byť ekonomicky prospešný a teda trvá na tom, že sa nedá o poskytnuté odstupné a nie finančné prostriedky súvisiace s jeho pracovnou činnosťou.
21. Žalovaný na odvolacom pojednávaní navrhol žalobu zamietnuť. Má za to, že v konaní bolo preukázané, že vôľa strán sporu smerovala k uzavretiu dohody nielen o skončení pracovného pomeru, ale o vyplatenie odmeny. Za pravdivé nepovažoval tvrdenie žalobcu, že sa jednalo o odstupné, nakoľko uvedené peňažné prostriedky súviseli s výkonom práce. Je nesporné, že zo strany žalobcu bol podaný návrh na uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru a on ju prijal. Považuje preto minimálne za neslušné, ak zamestnávateľ vyplatil peňažné prostriedky a následne ich potom od zamestnanca požaduje. Ďalej uviedol, že bol odvolaný z funkcie predsedu predstavenstva spoločnosti žalobcu a zo strany svedka p. I. mu bolo ponúknutých 100.000,00 eur a považoval to za férovú dohodu. Dobrovoľne mu ich navrhol a to za dobrý výkon práce. I napriek tomu, že u žalobcu pracoval cca 42 pracovných dní, považuje svoj pracovný výkon za extrémne dôležitý a to z tých dôvodov, lebo podával nejaké návrhy na uzavretie resp. porušenie niektorých zmlúv, čo z dlhodobého hľadiska bolo prínosom pre spoločnosť. Toto si bývalí členovia predstavenstva vážili a za to mu poskytli aj odmenu.
22. Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nemožno považovať za správne, ak súd pri rozhodovaní vychádzal z názoru, že dojednanie odmeny v článku 5 Dohody o skončení pracovného pomeru svojím obsahom alebo účelom neodporuje zákonu.
23. Podľa § 1 ods. 6 Zákonníka práce v pracovnoprávnych vzťahoch možno upraviť podmienky zamestnania a pracovné podmienky zamestnanca výhodnejšie ako to upravuje tento zákon alebo iný pracovnoprávny predpis, ak to tento zákon alebo iný pracovnoprávny predpis výslovne nezakazuje alebo ak z povahy ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť.
24. Podľa § 118 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu.
25. Podľa § 118 ods. 2 Zákonníka práce mzda je peňažné plnenie alebo plnenie peňažnej hodnoty (naturálna mzda) poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu.
26. Podľa článku 2 bod 2.5 pracovnej zmluvy ostatné možné mzdové zvýhodnenia sa spravujú ust. § 121 a nasl. Zákonníka práce a vnútropodnikovými predpismi.
27. Podľa článku 2 bodu 2.6 pracovnej zmluvy zamestnávateľ je oprávnený poskytnúť zamestnancovi aj výhodnejšie mzdové zvýhodnenia, najmä v závislosti od plnenia pracovných úloh zamestnanca a ekonomickej situácie zamestnávateľa. Takéto výhodnejšie mzdové zvýhodnenie bude poskytnuté zamestnancovi vždy iba jednorazovo a pre ten – ktorý konkrétny prípad. Podrobnosti môže upraviť vnútropodnikový predpis.
28. Podľa bodu 3. Dohody o skončení pracovného pomeru zmluvné strany sa dohodli, že zamestnancovi patrí štvorročná odmena vo výške 50 % základnej mesačnej mzdy zamestnanca, ktorá mu bude vyplatená vo výplatnom termíne za mesiac august 2010.
29. Podľa bodu 4. Dohody o skončení pracovného pomeru zmluvné strany sa dohodli, že zamestnancovi patrí ročná odmena vo výške 100 % základnej mesačnej mzdy zamestnanca, ktorá mu bude vyplatená vo výplatnom termíne za mesiac august 2010.
30. Podľa bodu 5 Dohody o skončení pracovného pomeru zmluvné strany sa dohodli, že zamestnancovi patrí pri skončení pracovného pomeru odmena vo výške 13-násobku priemerného mesačného zárobku dosiahnutého v rozhodnom období a bude mu vyplatená v najbližšom výplatnom termíne platnom u zamestnávateľa.
31. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
32. Ako vyplýva z citovaného ust. § 1 ods. 6 Zákonníka práce zamestnávateľ môže upraviť podmienky zamestnania a pracovné podmienky zamestnanca výhodnejšie ako to upravuje Zákonník práce alebo iné pracovnoprávne predpisy, avšak za predpokladu, že to Zákonník práce alebo iný pracovnoprávny predpis vyslovene nezakazuje alebo ak z povahy ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť. Z uvedeného je teda zrejmé, že pokiaľ uvedené podmienky nie sú splnené (Zákonník práce alebo iný pracovnoprávny predpis to neupravujú, zakazujú, resp. sa od nich nemožno odchýliť) nemožno upraviť podmienky zamestnania a pracovné podmienky zamestnanca výhodnejšie.
33. Zákonník práce dáva zmluvnú voľnosť pri dojednaní mzdových podmienok vrátane individuálnej dohody o výške mzdy. Táto zmluvná voľnosť nie je absolútna. Zmluvnú voľnosť účastníkov pracovného pomeru možno uplatniť v rámci dispozitívnych noriem. Uplatnenie zmluvnej voľnosti v rozpore s kogentnými normami pracovného práva má za následok neplatnosť príslušného právneho úkonu. Ak pracovnoprávne predpisy účastníkom pracovnoprávnych vzťahov neumožňujú odchylnú úpravu ich práv a povinnosti, odchýlnu úpravu v takomto prípade je potrebné považovať za zakázanú. Je tomu tak preto, že kogentné ust. pracovnoprávnych predpisov nedovoľujú iné právne modely správania sa účastníkov v porovnaní s tými, ktoré predstavujú sami. Zmluvnú voľnosť účastníkov pracovnoprávnych vzťahov nie je preto možné do úplnosti rozvinúť, pretože nikto, ani účastník pracovnoprávneho vzťahu nemôže konať to, čo je zákonom zakázané.
34. Problematika kogentnosti pracovnoprávnych predpisov bola ustálená judikatúrou Najvyššieho súdu SR (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/226/2009, 4Cdo/85/2000 a 4Cdo/132/2007). V dôsledku kogentnej úpravy pracovnoprávnych predpisov môžu účastníci pracovnoprávnych vzťahov urobiť právne úkony len podľa typov zmlúv a dohôd, ktoré sú upravené pracovnoprávnymi predpismi. Aj v týchto právnych vzťahov sa uplatňuje zmluvná voľnosť, v dôsledku kogentnej úpravy danej pracovnoprávnymi predpismi sa ale táto voľnosť uplatňuje len tam a v tom rozsahu, kde to pracovnoprávne predpisy umožňujú. Pokiaľ pracovnoprávne predpisy neumožňujú účastníkom pracovnoprávnych vzťahov odchylnú úpravu ich práv a povinnosti, je potrebné to, čo týmto predpisom nezodpovedá, považovať za neprípustné. Vzhľadom na ustálenosť judikatúry Najvyššieho súdu SR odvolací súd nemal dôvod sa od nej odchýliť.
35. V prejednávanej veci žalobca a žalovaný uzavreli dňa 2.9.2010 dohodu o skončení pracovného pomeru, ktorej súčasťou v bode 3. a 4. bola dohodnutá nielen štvorročná odmena vo výške 50 %, resp. ročná odmena vo výške 100 %, ale v článku 5 dohodli aj odmenu vo výške 13-násobku priemerného mesačného zárobku titulom skončenia pracovného pomeru.
36. Vychádzajúc zo znenia § 1 ods. 6 Zákonníka práce možno výhodnejším spôsobom upravovať pracovnoprávne nároky zamestnancov aj iným spôsobom než iba v kolektívnej zmluve, ak to zákon výslovne nezakazuje, alebo ak z povahy ustanovení nevyplýva, že sa nemožno od nich odchýliť. Ide hlavne o výhodnejšiu úpravu v pracovnom poriadku, ktorý treba považovať za právne kodifikovaný vnútorný predpis zamestnávateľa. Ak sú mzdové nároky zamestnancov upravené v pracovnom alebo mzdovom poriadku, zamestnancovi vznikajú nároky na plnenie podľa tejto vnútornej úpravy
zamestnávateľa. Za takýto vnútropodnikový predpis u žalobcu treba považovať príkaz – pravidlá pre poskytovanie zmluvných miest – TEKO/PR-14/2010, kde sú uvedené pravidlá pre poskytnutie tej ktorej odmeny. Na základe tohto vnútropodnikového predpisu bola žalovanému v bode 3. a 4. poskytnutá štvorročná odmena vo výške 50 %, resp. ročná odmena vo výške 100 %, z tohto vnútropodnikového predpisu žalobcu (ani iného) nevyplýva poskytnutie odmeny zamestnancovi pri skončení pracovného pomeru.
37. V tejto súvislosti nemožno súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie, že predmetná Dohoda o skončení pracovného pomeru bola v súlade s pracovnou zmluvou zo dňa 5.8.2010 a to článkom 2 bod 2. ods. 6, v ktorom bolo dojednané, že zamestnávateľ je oprávnený poskytnúť zamestnancovi aj výhodnejšie mzdové zvýhodnenia, nakoľko z tohto článku síce vyplýva, že zamestnávateľ bol oprávnený poskytnúť zamestnancovi výhodnejšie mzdové zvýhodnenie, avšak v závislosti od plnenia pracovných úloh pre ten-ktorý konkrétny prípad. Poskytnutie odmeny pri skončení pracovného pomeru nebolo dohodnuté v závislosti od plnenia pracovných úloh a z tohto článku nie je ani zrejmé, pre ktorý konkrétny prípad by malo byť zvýhodnenie poskytnuté.
38. Zákonník práce a ani iné pracovnoprávne predpisy neupravujú poskytnutie odmeny pri skončení pracovného pomeru a nejedná sa ani o mzdové zvýhodnenie, ktoré sa spravuje ustanoveniami § 121 a nasl. Zákonníka práce a vnútropodnikovým predpisom príkazom - pravidlami pre poskytovanie zmluvných miezd TEKO/PR-17/2010. Odmena podľa článku 5 Dohody sa jednoznačne viazala na skončenie pracovného pomeru žalovaného a nie za výkon pracovnej činnosti.
39. Možno konštatovať, že poskytnuté peňažné plnenie žalovanému v zmysle článku 5 Dohody o skončení pracovného pomeru nemá žiadnu väzbu na vykonanú prácu, preto sa nejedná o mzdu (za mzdu treba považovať aj odmeny). Neboli teda splnené predpoklady pre vznik nároku žalovaného na uvedenú odmenu.
40. Z uvedeného dôvodu preto treba považovať dohodu v časti článku 5 za neplatný právny úkon v zmysle § 31 Občianskeho zákonníka, nakoľko svojím obsahom odporuje Zákonníku práce. Je tomu tak preto, že žalobca sa zaviazal a poskytoval žalovanému nemzdové plnenie, poskytnutie ktorého právne predpisy neumožňujú.
41. Podľa § 222 ods. 1 Zákonníka práce, ak sa zamestnanec bezdôvodne obohatí na úkor zamestnávateľa alebo ak sa zamestnávateľ bezdôvodne obohatí na úkor zamestnanca, musí obohatenie vydať.
42. Podľa § 222 ods. 2 Zákonníka práce bezdôvodné obohatenie na účely tohto zákona je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu, plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
43. Podľa § 222 ods. 6 Zákonníka práce vrátenie neprávom vyplatených súm môže zamestnávateľ od zamestnanca požadovať, ak zamestnanec vedel alebo musel z okolností predpokladať, že ide o sumy nesprávne určené alebo omylom vyplatené, a to v lehote do troch rokov od ich výplaty.
44. Vzhľadom na to, že článok 5 Dohody o skončení pracovného pomeru, na základe ktorého žalobca vyplatil žalovanému žalovanú sumu je neplatná, žalovaný sa bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu, keď získal plnenie z neplatného právneho úkonu. Z uvedeného dôvodu má preto povinnosť žalobcovi obohatenie vydať. Žalobca mal vedomosť o tom, že ide o sumu nesprávne určenú, nakoľko u žalobcu pôsobil ako štatutárny zástupca-generálny riaditeľ a zároveň aj predseda predstavenstva.
45. Podľa § 41 Občianskeho zákonníka, ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu je neplatnou len táto časť, pokiaľ je z povahu právneho úkonu alebo z jeho obsahu, alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu.
46. Podľa § 60 ods. 1 Zákonníka práce, ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na skončení pracovného pomeru, pracovný pomer sa skončí dohodnutým dňom. Dohodu o skončení pracovného pomeru zamestnávateľ a zamestnanec uzatvárajú písomne. V dohode musia byť uvedené dôvody
skončenia pracovného pomeru, ak to zamestnanec požaduje alebo ak sa pracovný pomer skončil dohodou z dôvodov organizačných zmien.
47. V rámci dohody o skončení pracovného pomeru bolo pojaté aj dojednanie strán o odmene pri skončení pracovného pomeru. Uvedené právne úkony, dohoda o skončení pracovného pomeru a dohoda o odmene pri skončení pracovného pomeru sú nesporne samostatné právne úkony, pričom neplatnosť dohody o odmene nespôsobuje neplatnosť celej dohody o skončení pracovného pomeru vzhľadom na to, že neplatná časť právneho úkonu je oddeliteľná. Je tomu tak preto, že úmyslom strán sporu pri uzavretí dohody o skončení pracovného pomeru nebola vymienená podmienenosť uzatvorenia samotnej dohody o skončení pracovného pomeru priznaním odmeny pri skončení pracovného pomeru. Iba v prípade, ak by z prejavu vôle strán sporu jednoznačne bolo zrejmé, že uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru bolo podmienené dohodou o odmene pri skončení pracovného pomeru neplatná časť dohody o priznaní odmeny by bola neoddeliteľná od ostatného obsahu dohody o skončení pracovného pomeru, čo v prejednávanej veci preukázané nebolo.
48. Vzhľadom na to, že žalovaný je v omeškaní s peňažným plnením uložil mu súd v zmysle ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. zaplatiť žalobcovi aj príslušný úrok z omeškania počnúc od 14.4.2011 do zaplatenia (žalovaný prevzal výzvu 8.4.2011 a lehota uplynula dňom 13.4.2011).
49. V zmysle ust. § 232 ods. 3 C.s.p. určil súd žalovanému lehotu na plnenie 30 dní od právoplatnosti rozsudku.
50. Výrok o trovách konania vyplýva z ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 2 v spojení s § 453 ods. 3 C.s.p., v zmysle ktorých právo na náhradu trov konania má úspešná strana sporu, v danom prípade žalobca, preto mu odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania v celom rozsahu.
51. Uvedené rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).