Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cob/96/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Vancu a členov senátu JUDr. Drahomíry Brixiovej a JUDr. Gabriely Varhalíkovej v spore žalobcu: W. L., s.r.o., U. 6, G., IČO: XX XXX XXX, zastúpeného Y.. K. W., advokát, L. 6, W., IČO: XX XXX XXX, proti žalovanému: P. distribučná, a.s., T. XX, W. IČO: XX XXX XXX, o zaplatenie 615,45 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 30Cb/82/2015-62 z 24.2.2016 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti.

Žalobca má právo na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 615,45 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,05% ročne zo sumy 615,45 eur od 11.3.2015 do zaplatenia do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku; v prevyšujúcej časti návrh zamietol a žalobcovi priznal náhradu trov konania vo výške 36,50 eur titulom zaplateného súdneho poplatku a vo výške 231,73 eur titulom trov právneho zastúpenia, ktorú je žalovaný povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu žalobcu do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy 615,45 eur s príslušenstvom. Uviedol, že žalobca ako výrobca elektriny z OZE s právom na podporu a Východoslovenská energetika ako odberateľ elektrickej energie a žalovaný ako prevádzkovateľ distribučnej sústavy dňa 9.12.2014 uzatvorili zmluvu o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku č. PDS C.-XXX-XXXX-XX. V zmysle bodu č.18 článok VII zmluvy o dodávke elektriny zmluva nadobúda účinnosť dňa 1.1.2015. Cena za dodávku elektriny na straty na základe rozhodnutia ÚRSO č.XXXX/XXXX/E z 27.11.2014 vydaného pre žalovaného je stanovená na rok 2015 vo výške 44,0150 €/MWh. V nadväznosti na uvedené cenové rozhodnutie sa výška doplatku určuje ako rozdiel medzi pevnou cenou t.j. 387,65 €/MWh a cenou elektriny za straty, t.j. 44,0150 €/MWh. Z uvedeného vyplýva, že výška doplatku za rok 2015 vo vzťahu k elektrine vyrobenej vo Fotovoltickej elektrárni a dodanej do distribučnej siete je 343,635 €/MWh, ktorú je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi. Listom žalovaného z 15.12.2014 bolo žalobcovi doručené oznámenie o nemožnosti uplatnenia podpory na elektrinu vyrobenú z OZE pre kalendárny rok 2015, pretože v roku 2014 si žalobca nesplnil všetky zákonné náležitosti, ktoré sú nevyhnutným predpokladom na to, aby takto vyrobená elektrina požívala podporu v kalendárnom roku 2015. Žalovaný žiadnu konkrétnu podmienku žalobcovi v tomto oznámení neuviedol. Listom z 18.12.2014 žalobca žalovanému oznámil, že s jeho oznámením nesúhlasí a trvá na tom, že splnil všetky podmienky stanovené § 4 zák. č. 309/2009 Z.z.. Žalovaný svoje stanovisko oprel o § 4 ods. 3 zákona o podpore, podľa ktorého výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý nesplní povinnosti podľa § 4 ods.2 tohto zákona, a písm.c), si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom

zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa ods.1 písm.b) a c) zákona o podpore na nasledujúci rok. Fotovoltická elektráreň bola uvedená do prevádzky dňa 23.6.2011, na základe funkčnej skúšky, o vykonaní ktorej bol spísaný protokol, ktorý podpísal aj zástupca žalovaného. V zmysle prechodných ustanovení zákona o podpore (§18e ods.1), podmienky podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 1.1.2014, zostávajú zachované podľa doterajších predpisov. V zmysle § 4 ods.3 zákona o podpore účinného do 31.12.2013, právo na podporu podľa § 4 ods.1 písm.b) nemá výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý nesplní povinnosť len podľa § 4 ods.2 písm. a), b) a nie aj písm.c). Na žalobcu sa nevzťahuje ani povinnosť podľa § 4 ods.2 písm.b) pretože výkon zariadenia Fotovoltickej elektrárne je 0,0973MW, a teda nie je väčší ako 1MW. Žalobca má za to, že si svoje povinnosti aj podľa § 4 ods.2 písm.c) splnil, hoci to je z pohľadu vzniku nároku žalobcu na podporu irelevantné. V zmysle § 4 ods.2 písm.c) zákona o podpore, výrobca elektriny s právom na podporu je povinný oznámiť ÚRSO a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, uplatnenie podpory podľa § 3 ods.1 písm. b) a c), vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci rok. Zo stanoviska ÚRSO zverejneného na jeho webovom sídle, k splneniu povinnosti podľa § 4 ods.2 písm.c) zákona o podpore vyplýva, že pre splnenie tejto povinnosti je potrebné, aby bolo oznámenie o uplatnení podpory a množstve elektriny ÚRSO doručené alebo podané na poštovú prepravu v zákonom stanovenej lehote, t.j. k 15. augustu príslušného roka. Žalobca oznámenie o uplatnení podpory a množstve elektriny pre rok 2015 podal na poštovú prepravu dňa 15.8.2014. Žalobca nielenže splnil všetky podmienky pre vznik nároku na podporu v znení účinnom do 31.12.2013, ale ich splnil aj v zmysle zákona o podpore v znení účinnom ku dňu vyhlásenia rozhodnutia. Žalobca vystavil dňa 10.2.2015 v súlade so zmluvou o dodávke elektriny žalovanému fa.č. VF/XXXXXXXXX, ktorou vyúčtoval žalovanému doplatok celkom vo výške 615,45 eur splatný dňa 10.2.2015.

3. Žalovaný v podanom odpore neuznal nárok žalobcu v celom rozsahu a žiadal ho zamietnuť. Uviedol, že je prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy podľa zák. č. 251/2012 Z.z. o energetike, a to na základe a v súlade s povolením vydaným ÚRSO č. XXXXE XXXX. Zo systematického výkladu zákona o podpore je zrejmé, že vyššie uvedené podmienky podpory sú upravené samostatne v ust. § 3 zákona o podpore spoločne so spôsobmi podpory. V ust. § 4 zákona o podpore sú následne uvedené jednotlivé oprávnenia a povinnosti, ktoré prislúchajú výrobcovi elektriny, ktorý spĺňa podmienky na získanie podpory podľa ust. § 3 zákona o podpore. Žalovaný mal za to, že ust. § 18e ods.1 zákona o podpore sa vzťahuje na úpravu podmienok podpory uvedených v ust. § 3 zákona o podpore a nie aj na ostatné práva a povinnosti výrobcu, ako sa žalobca mylne domnieva. Žalovaný ako prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy neeviduje voči žalobcovi k predmetnému dátumu 15. augusta príslušného roka včasné splnenie si povinnosti, ako výrobcu v zmysle ust.§ 4 ods.2 písm.c) zákona o podpore. Uvedená zásielka, bola podaná na poštovú prepravu dňa 15.8.2014 a do dispozičnej sféry žalovanému sa dostala až 16.8.2014. Vzhľadom na to, že lehota uvedená v ust. § 4 ods.2 písm.c) je hmotnoprávnou lehotou, oznamovacia povinnosť žalobcu nebola splnená včas. Podľa žalovaného je oznámenie o uplatnení podpory hmotnoprávnym úkonom, ktorý musí byť uskutočnený každoročne v prekluzívnej lehote vždy do 15. augusta, pričom zmeškanie tejto lehoty zákon neumožňuje odpustiť. V dôsledku nesplnenia si zákonnej povinnosti žalobcu v zmysle ust. § 4 ods.2 písm.c) zastáva žalovaný názor, že žalobcovi zaniklo právo uplatňovať si v roku 2015 na elektrinu vyrobenú v príslušnom zariadení na výrobu elektriny podporu podľa ust. § 4 ods.1 pím. b) a c).. Žalovaný poukázal na to, že toto právo žalobcovi zaniklo ex lege.

4. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predloženými žalobcom a žalovaným (zmluvou o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku č.PDS OZE-XXX-XXXX-XX z 9.12.2014 s poukazom na čl. VII bod 18, čl. IV ods. 1 a 4, čl. V ods. 1 písmb/, rozhodnutím ÚRSO č. XXXX/XXXX/E z 27.11.2014, faktúrou č. VF/XXXXXXXXX, listom žalovaného z 15.12.2014, podaním žalobcu zo 4.6.2015) a citujúc ust. § 3 ods. 1, § 4 ods. 2 písm.c/, § 17 ods. 1, § 18e ods. 1 zák.č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby, § 269 ods. 1, 2, § 365 prvá veta, § 365 ods. 2 Obchodného zákonníka, § 269 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 1 Nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z. mal za preukázané, že medzi účastníkmi vznikol právny vzťah na základe Zmluvy o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku č.PDS OZE-XXX-XXXX-XX. ÚRSO vydal žalobcovi v súlade s § 7 z.č. 309/2009 Z.z. o podpore potvrdenie o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov č. XXXX/XXXX/PoP-OZE z 27.3.2012 na roky 2012 - XXXX. Za účelom zabezpečenia podpory výroby elektriny z OZE ÚRSO vydal 7.10.2013 rozhodnutie

č. XXXX/XXXX/E-OZ cenové rozhodnutie, ktorým pre žalobcu schválil na roky 2014 až 2026 pevnú cenu elektriny pre stanovenie doplatku vo výške 387,65 €/MWh vyrobenej v Fotovoltickej elektrárni. Cena za dodávku elektriny na straty na základe rozhodnutia ÚRSO č.XXXX/XXXX/E z 27.11.2014 vydaného pre žalovaného je stanovená na rok 2015 vo výške 44,0150 €/MWh. Žalobca vystavil dňa 10.2.2015 v súlade so zmluvou o dodávke elektriny žalovanému fa.č.VF/XXXXXXXXX, ktorou vyúčtoval žalovanému doplatok celkom vo výške 615,45 eur splatný dňa 10.2.2015. Súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 615,45 eur titulom neuhradenia faktúry č. VF/XXXXXXXXX. Súd priznal žalobcovi aj úrok z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 615,45 eur od 11.3.2015 do zaplatenia. V prevyšujúcej časti požadovaného úroku z omeškania od 11.2.2015 do 10.3.2015 žalobu zamietol, nakoľko žalobca vystavil faktúru so splatnosťou 10.2.2015, zhodným dňom zároveň s dňom vyhotovenia tejto faktúry dňa 10.2.2015, a súd posúdil takéto uplatnenie nároku za nesúladné s ust.§ 365 ods.2 Obchodného zákonníka a priznal tento nárok po uplynutí 30 dní od doručenia predmetnej faktúry dňa 10.2.2015 žalovanému.

5. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že obrana žalovaného v konaní nebola úspešná, ktorý tvrdil, že žalobca si nesplnil všetky povinnosti podľa z.č. 309/2009 Z.z. o podpore, nakoľko v konaní bola sporná otázka doručenia oznámenia o uplatnení podpory a množstve elektriny ÚRSO, resp. žalovanému, ktoré malo byť doručené alebo podané na poštovú prepravu v zákonom stanovenej lehote, t.j. k 15. augustu kalendárneho roka. Žalovaný ako prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy neevidoval voči žalobcovi k predmetnému dátumu 15. augusta príslušného roka včasné splnenie si jeho povinnosti ako výrobcu v zmysle ust. § 4 ods.2 písm.c) zákona o podpore. Uvedená zásielka, bola podaná na poštovú prepravu dňa 15.8.2014 a žalovanému do dispozičnej sféry sa dostala až 16.8.2014. Súd mal za to, že žalobca si túto povinnosť splnil, vychádzal aj zo stanoviska ÚRSO zverejneného na jeho webovom sídle, k splneniu povinnosti podľa § 4 ods.2 písm.c) zákona o podpore vyplýva, že pre splnenie tejto povinnosti je potrebné, aby bolo oznámenie o uplatnení podpory a množstve elektriny ÚRSO doručené alebo podané na poštovú prepravu v zákonom stanovenej lehote, t.j. k 15. augustu príslušného roka. Žalobca oznámenie o uplatnení podpory a množstve elektriny pre rok 2015 podal na poštovú prepravu dňa 15.8.2014. Pri posudzovaní tejto lehoty žalovaným namietanej ako hmotnoprávnej, súd vychádzal v prvom rade z ust. § 17 z.č. 309/2009 Z.z. o podpore, ktorý ustanovuje „na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak“, ktorý je procesnoprávnym predpisom a taktiež zo samotného zverejneného stanoviska ÚRSO, kde nie je možné vykladať „lehotu do 15.8. kalendárneho roka“ uvedenú v zákone raz voči orgánu verejnej správy ( ÚRSO ) za procesnú lehotu, kde stačí dodržať túto lehotu podaním na poštovú prepravu aj v tento deň, a v druhom prípade voči subjektu súkromného práva ( žalovanému ), ktorý tvrdí a je toho názoru, že ide o hmotnoprávnu lehotu, ktorej nedodržaním zaniklo právo žalobcu na podporu.

6. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd prvej inštancie rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku napadnutého rozhodnutia.

7. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 3 O.s.p. a keďže žalobca mal vo veci neúspech v pomerne nepatrnej časti, priznal mu súd náhradu účelne vynaložených trov konania v plnej výške. Predmetné trovy pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 36,50 eur a trov právneho zastúpenia vo výške 231,73 eur za 4 úkony právnej služby á 39,84 eur + DPH podľa § 10 ods. 1 a ust. § 13a vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. (príprava a prevzatie právneho zastúpenia, podanie žaloby, vyjadrenie k odporu 4.6.2015 a účasť na pojednávaní dňa 24.2.2016) +3 x režijný paušál (rok 2015) á 8,39 eur a 1x 8,58 eur + DPH.

8. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a rozhodol, že žalobný návrh žalobcu v plnom rozsahu zamieta, alebo ak dospeje k záveru, že nie je dôvod na jeho zamietnutie, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm.h/ (§ 205 ods. 2 písm.a/); konanie na prvostupňovom súde má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm.b/); súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm.c/); rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm.f/).

9. Podľa odvolateľa spornou skutočnosťou medzi účastníkmi konania je otázka oprávnenosti nároku žalobcu na podporu vo forme doplatku v zmysle ustanovenia § 4 ods. 1 písm. b) a c) zákona o OZE na rok 2015, pri ktorej riadne posúdenie je nevyhnutné dôsledne preskúmať, či boli zo strany žalobcu splnené všetky povinnosti v zmysle zákona č. 309/2009 Z. z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov riadne a včas. Zákonom o OZE bola s účinnosťou od 1.10.2010 zakotvená v § 4 ods. 2 písm. c) povinnosť pre výrobcov elektriny s právom na podporu oznámiť Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len „ÚRSO") a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c), vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny na nasledujúci kalendárny rok vždy k 15. augustu príslušného kalendárneho roka. Zákonom č. 382/2013 Z. z., ktorým bol novelizovaný zákon o OZE, bolo s účinnosťou od 01.01.2014 do znenia § 4 ods. 3 zákona o OZE zahrnuté ustanovenie, v zmysle ktorého výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý si nesplní povinnosti podľa § 4 ods. 2 zákona o OZE, si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa odseku 1 písm. b) a c) na nasledujúci kalendárny rok. Otázka oprávnenosti nároku žalobcu na podporu vo forme doplatku v zmysle ustanovenia § 4 ods. 1 písm. b) a c) zákona o OZE na rok 2015 zahŕňa viacero sporných bodov v argumentácii účastníkov konania, z ktorých najdôležitejšími sú otázka výkladu a aplikácie prechodného ustanovenia § 18e ods. 1 zákona OZE a otázka charakteru lehoty obsiahnutej v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE. Žalovaný má za to, že prvostupňový súd skúmaniu oprávnenosti žalobcom uplatneného nároku nevenoval dostatočnú pozornosť a nevysporiadal sa riadne so všetkými spornými otázkami s tým súvisiacimi.

10. V ďalšom odvolateľ uviedol, že prvostupňový súd si bez ďalšieho skúmania a vysvetlenia s poukazom na uzatvorenú Zmluvu o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku č. PDS OZE- XXX-XXXX-XX osvojil názor, že žalobcovi vznikol oprávnený nárok na úhradu podpory vo forme doplatku za rok 2015 a žalovanému povinnosť na jeho úhradu vo výške fakturovanej žalobcom v zmysle faktúry č. VF/XXXXXXXXX. Žalovaný zdôraznil, že Zmluva o dodávke elektriny zakladá síce medzi žalobcom, žalovaným a regionálnym dodávateľom elektrickej energie ako podnikateľskými subjektmi právny vzťah, ktorý je výlučne záväzkovým obchodnoprávnym vzťahom, avšak výroba, dodávanie, poskytovanie ako aj odber elektrickej energie sú striktne regulovanou oblasťou zo strany štátu a štátnych orgánov. Rovnako tak uzatvorenie predmetnej Zmluvy o dodávke elektriny predstavuje plnenie si zákonom stanovených povinností zo strany žalovaného. Vzhľadom k uvedenému je žalobca ako prísne regulovaný subjekt povinný pri plnení svojich zákonných povinností konať vždy výlučne v súlade s platným a účinným zákonom o OZE, a rovnako tak aj zmluvný vzťah založený Zmluvou o dodávke elektriny a plnenie práv a povinností z neho vyplývajúcich sa nemôže uskutočňovať v rozpore s ustanoveniami zákona o OZE. Vzhľadom na skutočnosť, že celý systém podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie je založený na systéme štátom dotovanej politiky, patria právne normy obsiahnuté v ustanoveniach zákona o OZE do skupiny kogentných právnych noriem, ktorých následok zmluvným dojednaním zmluvných strán nie je možné vylúčiť, a teda v prípade existujúceho odchylného dojednania zmluvných strán musí byť jeho obsah ex lege zmenený v prospech zákonného vyjadrenia kogentnej normy. Kogentná (kategorická) povaha právnych noriem obsiahnutých v § 4 ods. 2 a ods. 3 zákona o OZE vylučuje, aby sa subjekty právneho vzťahu odchýlili od pravidla v nich uvedeného, a to aj v prípade dohody všetkých účastníkov právneho vzťahu. Od takejto právnej normy a spôsobu správania sa v nej uvedenej nie je prípustná žiadna odchýlka a účastníci právneho vzťahu ju nemôžu ani vylúčiť, ani obmedziť. Uvedené právne normy vzhľadom na svoju kogentnú povahu majú svoju základnú schopnosť presadiť sa proti zmluvnej dohode, čo má za následok, že odchylné dojednania zmluvných strán sú predmetným zákonným ustanovením modifikované tak, aby neodporovali zámeru sledovanému zákonodarcom. Nakoľko účinky zamýšľané právnymi normami obsiahnutými v § 4 ods. 2 a ods. 3 zákona o OZE nie je možné vylúčiť, nastupujú tieto v danom prípade namiesto odchylného zmluvného dojednania. Preto nie je možné dať prednosť Zmluve o dodávke elektriny pred zákonom, ako to urobil prvostupňový súd a bez ďalšieho skúmania a vyriešenia okolitých s tým súvisiacich sporných bodov a otázok len zo samotnej existencie Zmluvy o dodávke elektriny a jej znenia dospieť k záveru o oprávnenosti uplatneného žalobného nároku na doplatok a zaviazať žalovaného na jeho úhradu.

11. Vzťah medzi žalobcom a žalovaným nie je klasickým veriteľsko-dlžníckym vzťahom, ale je to vzťah, ktorého obsah je prísne regulovaný ustanoveniami zákona o OZE, preto je v prípade predmetného sporu pre dosiahnutie správneho rozhodnutia nevyhnutné najskôr vyriešiť všetky sporné otázky súvisiace s výkladom právnych noriem obsiahnutých v zákone o OZE a ich aplikáciou ako aj riadne preskúmať splnenie všetkých povinností nimi jednotlivým účastníkom konania uloženými.

12. Prvostupňový súd sa pri rozhodovaní vo veci zameral výlučne na riešenie jedného medzi účastníkmi konania sporného argumentu, a to otázku charakteru lehoty obsiahnutej v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE, kde sa bez bližšieho vysvetlenia priklonil k názoru žalobcu o procesnoprávnej povahe predmetnej lehoty. Prezentovaný názor prvostupňový súd zdôvodnil len strohým odkazom na stanovisko URSO a odkazom na ustanovenie § 17 zákona o OZE, ktorý zakotvuje subsidiárnu aplikáciu zákona č. 71/1967 Zb. zákon o správnom konaní na konanie podľa zákona o OZE. Uvedený názor prvostupňového súdu považuje žalovaný za nedostatočne zdôvodnený a za nesprávny a má za to, že prvostupňový súd otázku povahy predmetnej lehoty nesprávne právne posúdil. Prvostupňový súd svoj právny názor o procesnoprávnej povahe predmetnej lehoty zdôvodnil subsidiárnou aplikáciou správneho poriadku na konanie v zmysle zákona o OZE. Takúto argumentáciu však nemôže žalovaný za žiadnych okolností považovať za správnu. Subsidiárne použitie správneho poriadku a jeho zakotvenie v § 17 ods. 1 zákona o OZE je nevyhnutné, keďže zákon o OZE je právnym predpisom obsahujúcim nie len normy hmotnoprávne, ktoré upravujú obsah právnych vzťahov, t.j. stanovujú práva a povinnosti pre adresátov týchto právnych vzťahov, ale aj normy procesné, ktoré formálne ustanovujú procesný postup orgánov verejnej správy v procese tvorby a aplikácie práva, ako aj oprávnenia a povinnosti účastníkov konania v priebehu konania. Konania obsiahnuté v predmetných procesných normách zákona o OZE sú osobitnými druhmi správneho konania, nakoľko však v samotnom zákone o OZE nie je obsiahnutý komplexný postup správnych orgánov a účastníkov konania vo všetkých týchto osobitných druhoch konania, je nevyhnutné, aby sa na ich priebeh ako aj na postup správnych orgánov a účastníkov konania (s výnimkou konaní, pri ktorých zákon o OZE výslovne ustanovuje inak) vzťahoval ako všeobecný predpis o správnom konaní. ako všeobecný procesný predpis pre správne konanie je spôsobilý vzťahovať sa subsidiárne výlučne na jednotlivé typy konaní pred správnymi orgánmi, ktoré nie sú v osobitných predpisoch komplexne upravené, a rovnako tak sa v zmysle § 17 ods. 1 zákona o OZE vzťahuje výlučne na konanie podľa zákona o OZE. Vzhľadom na to, že je výlučne procesným predpisom obsahujúcim výlučne procesnoprávne normy upravujúce konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, základným predpokladom na aplikáciu právnych noriem v ňom obsiahnutých na konkrétny osobitný typ správneho konania, je samotné začatie správneho konania. Moment začatia správneho konania je v zmysle § 18 ods. 2 správneho poriadku vymedzený dňom, keď podanie účastníka konania došlo správnemu orgánu príslušnému vo veci rozhodnúť, resp. ak sa konanie začína na podnet správneho orgánu dňom, keď tento orgán urobil voči účastníkovi konania prvý úkon. teda upravuje práva a povinnosti účastníkov konania a správnych orgánov príslušných na rozhodovanie v priebehu správneho konania, t.j. od momentu doručenia podania účastníka konania príslušnému správnemu orgánu resp. od momentu uskutočnenia prvého úkonu správneho orgánu až do momentu právoplatného rozhodnutia, jeho následného prípadného preskúmavania a jeho výkonu. Pôsobnosť správneho poriadku však nie je možné rozšíriť na hmotnoprávne normy, z ktorých práva a povinnosti resp, nároky s nimi súvisiace vyplývajú a rovnako nemožno tento procesný predpis použiť pri posudzovaní včasnosti splnenia povinností a uplatnenia nároku výrobcom v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE. Ustanovenia obsiahnuté v § 4 zákona o OZE neobsahujú úpravu konania, ale výlučne úpravu práv a povinností výrobcov elektriny. Nemožnosť uplatnenia si podpory nastáva priamo zo zákona, nenastáva v dôsledku rozhodnutia správneho orgánu alebo prevádzkovateľa distribučné sústavy a nenastáva ani ako výsledok žiadneho konania. Splnením alebo nesplnením povinnosti žalobcu v zákonnej lehote podľa § 4 odsek 2 písmeno c) zákona o OZE nezačína žiadne konanie podľa zákona o OZE, a ani žiadne iné správne konanie. V danom prípade nie je naplnený ani základný predpoklad správneho konania, a to jeho začatie. Z formulácie dotknutých zákonných ustanovení je zrejmé, že žiaden z úkonov výrobcu, prevádzkovateľa distribučnej sústavy, ako ani žiadneho iného účastníka trhu s elektrinou a plynom a ani správneho orgánu uskutočnený v zmysle § 4 zákona o OZE a ani ustanovení jemu predchádzajúcich, nie je možné považovať za moment začatia osobitného druhu správneho konania. Preto nie je možné, aby sa na uskutočňovanie úkonov účastníkov trhu s elektrinou v rámci plnenia svojich zákonom stanovených povinností nesúvisiacich so žiadnym osobitným správnym konaním, subsidiárne vzťahovali ustanovenia správneho poriadku. Správne konanie tiež predpokladá okrem vymedzenia momentu svojho začiatku svoje zavŕšenie určitým individuálnym správnym aktom, ktorým sa predpísaným procesným postupom autoritatívne zasahuje do právnej situácie konkrétnych fyzických alebo právnických osôb a obsahom ktorého je odôvodnené riešenie určitej konkrétnej právnej situácie, ktorá spočíva napr. v zmene práva a povinnosti, odňatí oprávnenia, čo v prípade uplatňovania nároku na podporu a poskytovania podpory zákon o OZE nepredpokladá. K zániku práva na úspešné uplatnenie nároku výrobcu elektriny na

podporu vo forme doplatku na najbližší kalendárny rok v dôsledku nesplnenia si zákonom stanovenej notifikačnej povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE, dochádza ex lege priamo zo zákona ako náhle nastanú skutočnosti predpokladané v dispozícii právnej normy obsiahnutej v ustanovení § 4 ods. 3 zákona o OZE a správne orgány sú povinné naň v prípade uplatnenia si práva na podporu doplatkom žalobcom alebo ktorýmkoľvek iným výrobcom elektriny, ktorí si nesplnili niektorú zo svojich zákonných povinností v zmysle § 4 ods. 2 zákona o OZE, prihliadať ex offo.

13. Ako relevantný nie je možné považovať ani odkaz prvostupňového súdu na publikované stanovisko ÚRSO, podľa ktorého ÚRSO povinnosť výrobcu uvedenú v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE považuje za splnenú, ak výrobca elektriny doručí oznámenie o uplatnení podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona o OZE vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny na nasledujúci kalendárny rok najneskôr 15. augusta kalendárneho roka osobne do podateľne URSO, elektronicky alebo faxom alebo najneskôr dňa 15. augusta oznámenie odovzdá na poštovú prepravu a vzhľadom na nižšie uvedené tento argument nemôže ako zdôvodnenie procesnoprávnej povahy dotknutej lehoty obstáť. Totiž samotné URSO nemá úmysel prezentovať lehotu ako procesnú a ani vo zverejnenom stanovisku nezaväzuje a ani nemá právomoc zaväzovať žalovaného, aby predmetnú lehotu posudzoval ako procesnú. ÚRSO ako aj žalovaný sú povinní predmetnú lehotu posudzovať výlučne v súlade so zákonom o OZE, ktorým sa musia riadiť tak žalovaný ako aj samotné URSO, pričom ich postavenie pri výklade predmetnej lehoty je v tomto smere rovnocenné. Ak by ktorýkoľvek z týchto subjektov pristupoval k lehote odlišne od zákonnej úpravy, nezaväzuje tým druhý subjekt a ani ho nemôže zaväzovať na rovnaký postup. Od postupu jedného z dotknutých subjektov teda za žiadnych okolností nemožno odvodzovať správnosť alebo nesprávnosť postupu druhého subjektu. Jediným východiskom pre posudzovanie povahy predmetnej lehoty obsiahnutej v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE je zákonná úprava.

14. Ďalej žalovaný poukázal na článok 2 ods. 2 Ústavy SR vyjadrujúci princíp legality, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Z ústavného rámca vychádza aj zákon č. 250/2012 Z.z. o regulácii v sieťových odvetviach upravujúci postavenie a pôsobnosť ÚRSO, ktorý ÚRSO nepriznáva kompetenciu podávania záväzných výkladov. Výklad zákonov je oprávnený robiť súd svojou rozhodovacou činnosťou, preto stanovisko ÚRSO ako orgánu oprávneného na podieľanie sa na tvorbe zákonov na úseku regulácie sieťových odvetví nemôže mať pre ostatných účastníkov trhu s elektrinou a plynom právnu záväznosť.

15. Pre určenie povahy určitej zákonnej lehoty ako hmotnoprávnej resp. ako procesnej je nevyhnutné v prvom rade určiť povahu samotnej právnej normy, v ktorej je dotknutá lehota obsiahnutá. Právna norma obsiahnutá v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE zakotvujúca povinnosť výrobcu, ktorú je tento povinný v zákonom stanovenej lehote riadne splniť a jej splnenie resp. nesplnenie v zákonom stanovenej lehote má vplyv na existenciu nároku na uplatnenie práva, t.j. spôsobuje právne následky v oblasti hmotného práva, a teda predmetná právna norma musí mať povahu normy hmotnoprávnej a rovnako tak aj lehota v nej obsiahnutá musí mať povahu lehoty hmotnoprávnej. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave z 30.4.2014 sp.zn. 24CoPr/2/2014 a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8Sžo/433/2009. Povinnosti zakotvené v § 4 ods. 2 zákona o OZE sú hmotnoprávnymi povinnosťami, ktorých splnenie zo strany žalobcu je nevyhnutným predpokladom, aby žalobcovi jeho nárok na uplatnenie podpory nezanikol. V prípade, ak si žalobca nesplní svoju hmotnoprávnu oznamovaciu povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm.c/ zákona o OZE a v zákonom stanovenej lehote neoznámi, či si bude právo na podporu v nasledujúcom kalendárnom roku uplatňovať a v akom rozsahu, jeho nárok na uplatnenie podpory na nasledujúci kalendárny rok zanikne. Oznámenie o uplatnení podpory a jej rozsahu, ktorým si žalobca plní svoju hmotnoprávnu povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE je hmotnoprávnym jednostranným adresným právnym úkonom, ktorý musí byť žalobcom ako výrobcom uskutočnený každoročne v zákonom stanovenej lehote vždy do 15. augusta, pričom zmeškanie tejto lehoty zákon neumožňuje odpustiť. Podľa žalovaného v prípade lehoty obsiahnutej v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE sa jedná o lehotu hmotnoprávnu, a táto zostáva zachovaná, ak je adresátovi (v danom prípade URSO) a žalovanému ako prevádzkovateľovi distribučnej sústavy, určitý právny úkon (v danom prípade oznámenie o uplatnení si podpory a jej rozsahu) v stanovenej lehote aj reálne doručený, nepostačuje teda, aby bol právny úkon v posledný deň odovzdaný do poštovej prepravy. Medzi účastníkmi konania je nesporné, že žalobca podal oznámenie o uplatnení si podpory a jej rozsahu v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE do pošty až dňa 15.08.2014 a toto bolo žalovanému doručené až dňa 16.08.2014, t.j. až po uplynutí zákonom stanovenej hmotnoprávnej lehoty. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca zákonom stanovenú lehotu zmeškal.

16. V súvislosti s problematikou aplikácie hmotnoprávnych lehôt žalovaný vo svojom odvolaní poukázal na príkladnú analogickú úpravu obsiahnutú napr. v zákone č. 503/2003 Z.z. o navrátenie vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zák.č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (nález ÚS SR sp.zn. II. ÚS 206/09); zákone č. 282/1993 Zb. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam; zákone č. 161/2005 Z.z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam, kde v prípade neuplatnenia si reštitučného nároku oprávneným subjektom v zákonom stanovenej lehote tento nárok v plnom rozsahu zaniká. Všetky lehoty obsiahnuté v hmotnoprávnych normách sú lehotami hmotnoprávnymi a ich zavedením do právneho poriadku tieto potvrdzujú zásadu, že právo patrí bdelým, teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu svojich práv a svoje povinnosti plnia s dostatočnou starostlivosťou, sú predvídaní a predchádzajú možnému vzniku problémov súvisiacich s prípadným nesplnením si svojich zákonných povinností. V zmysle uvedenej zásady výrobca je povinný dbať na svoje práva a bol povinný splniť si svoju povinnosť, ktorú mu ukladá ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE, t.j. povinnosť oznámiť žalovanému ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy a ÚRSO uplatnenie podpory podľa ustanovenia § 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona o OZE vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny riadne a včas, t.j. najneskôr do 15. augusta 2014, a teda vzhľadom na povahu predmetnej lehoty tak, aby vyššie uvedené oznámenie bolo najneskôr v posledný deň zákonom stanovenej lehoty doručené ÚRSO aj žalovanému.

17. V súvislosti s argumentáciou o hmotnoprávnej povahe lehoty obsiahnutej v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE žalovaný poukázal na skutočnosť, že je akciovou spoločnosťou založenou za účelom podnikania v zmysle Obchodného zákonníka, ktorého hlavným, nie však jediným, predmetom podnikateľskej činnosti je distribúcia elektriny, ktorú realizuje v súlade s povolením na distribúciu elektriny na časti vymedzeného územia udeleným v zmysle zákona zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike. Postavenie žalovaného pri výkone činnosti súvisiacej s distribúciou elektriny, t.j. ako prevádzkovateľa distribučnej sústavy upravuje zákon o energetike, ktorý však žalovanému nepriznáva oprávnenie rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb, z čoho je zrejmé, že žalovaný nemá postavenie orgánu štátnej správy na úseku energetiky. Orgánmi štátnej správy na úseku energetiky sú v zmysle zákona o energetike Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, ÚRSO a Slovenská obchodná inšpekcia. Postavenie orgánu štátnej správy a oprávnenie rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických alebo právnických osôb žalovanému nepriznáva ani zákon o OZE, rovnako tiež ani zákon o regulácii v sieťových odvetviach ani žiaden iný platný právny predpis. Podľa žalovaného otázka postavenia prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy už bola predmetom preskúmavania v súdnom konaní vedenom Krajským súdom v Žiline v konaniach vedených pod sp.zn.: XXS/XX/XXXX a sp.zn.: XXS/XX/XXXX a predmetnou otázkou sa zaoberala tiež Generálna prokuratúra Slovenskej republiky na základe podnetu Slovenskej asociáce fotovoltického priemyslu na preskúmanie zákonnosti postupu prevádzkovateľov regionálnych distribučných sústav. Vo všetkých vyššie uvedených prípadoch bolo jednotne konštatované, že prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy nie je správnym orgánom v zmysle § 244 zákona č. 99/1963 Občiansky súdny poriadok, a to predovšetkým z dôvodu absencie faktickej právomoci prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy konať a rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických alebo právnických osôb v oblastí verejnej správy. Právny vzťah medzi prevádzkovateľom distribučnej sústavy a výrobcom elektriny je výlučne súkromnoprávnym záväzkovým obchodnoprávnym vzťahom založeným Zmluvou o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku, uzatvorenou medzi tromi podnikateľskými subjektmi, ktorá zakotvuje pre všetky zmluvné strany určité práva a povinnosti a v rámci ktorej majú všetky zmluvné strany rovné postavenie, v dôsledku čoho v danom právnom vzťahu úplne absentuje prvok nadriadeností a podriadenosti, ktorý je charakteristický pre právne vzťahy medzi orgánmi verejnej správy a fyzickými alebo právnickými osobami, v ktorých je orgánom verejnej správy priznané oprávnenie rozhodovať o právach a povinnostiach dotknutých fyzických alebo právnických osôb. Žalovaný má rovnako ako žalobca postavenie súkromného subjektu, z čoho je zrejmé, že vzťah medzi uvedenými subjektmi je vzťahom súkromnoprávnym. Pričom pre súkromnoprávne vzťahy medzi dvoma súkromnými subjektmi je charakteristické plynutie hmotnoprávnych lehôt pre uskutočňovanie jednostranných resp. dvojstranných adresných právnych úkonov (práva zo zodpovednosti za vady, práva na náhradu škody, právo spätnej kúpy, predkupné právo a pod.). Všeobecnou požiadavkou toho, aby bolo v hmotnom práve možné určitú písomnosť považovať za doručenú je, aby adresát mal objektívnu možnosť sa s touto oboznámiť. Pokiaľ je obsahom zásielky právny úkon, potom sa zásielka považuje za doručenú najmä jej prevzatím,

ale aj vtedy, ak jej adresát bude mať objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom prejavu vôle v ňom vyjadrenej, t.j. akonáhle sa dostane prejav vôle do sféry jeho dispozície. V zmysle uvedeného teda na splnenie spornej lehoty obsiahnutej v § 4 ods, 2 písm. c) zákona o OZE je nevyhnutné, aby jednostranný právny úkon obsahovo predstavujúci oznámenie o predpokladanej charakteristike dodávky žalobcu a uplatnení podpory žalobcom na nasledujúci kalendárny rok bolo v posledný deň zákonnej lehoty doručené do dispozičnej sféry žalovaného.

18. V ďalšom žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní v predmetnej veci ostatnými spornými bodmi medzi účastníkmi konania dôležitými pre posúdenie oprávnenosti nároku žalobcu na podporu v zmysle zákona o OZE bezdôvodne vôbec nezaoberal rovnako ako sa nezaoberal ani skúmaním skutkového stavu predmetného sporu ako ani právneho stavu a so spornými otázkami nevyhnutnými pre dosiahnutie spravodlivého rozhodnutia sa prvostupňový súd nevysporiadal. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nevenoval dostatočne zdôvodneniu svojho rozhodnutia a prezentovaniu úvah, akými k svojmu rozhodnutiu dospel a celé odôvodnenie prvostupňového súdu predstavuje opis skutkového stavu a citáciu paragrafového znenia zákonných ustanovení bez akejkoľvek ingerencie vlastných úvah súdu a zdôvodnenia svojich záverov. Celé zdôvodnenie rozhodnutia je stručne zhrnuté v dvoch odsekoch na strane 7 napadnutého rozsudku, kde v prvom odseku je len stručne uvedený odkaz na stanovisko URSO zverejnené na jeho webovom sídle a v druhom odseku odkazuje na § 17 ods. 1 zákona o OZE zakotvujúci subsidiaritu správneho poriadku na konanie podľa zákona o OZE. Odôvodnenie rozsudku je práve tou časťou rozsudku, ktorá síce sama o sebe právoplatnosť nenadobúda, avšak je relevantná, významná z hľadiska presvedčivosti, logickej konzistentnosti a preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia. Prvostupňový súd v danom prípade nedostatočne uviedol, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov, ako ich posúdil a v akých vzájomných súvislostiach. Rovnako nedostatočné bolo odôvodnenie v právnom posúdení veci. Pod právnym posúdením veci sa v zásade rozumie podradenie súdom zisteného stavu pod hypotézu príslušnej právnej normy. Odôvodnenie rozsudku musí obsahovať, podľa akej právnej normy vec bola posúdená, pod hypotézu akej právnej normy bol subsumovaný súdom zistený skutkový stav. Ide tak o aplikáciu ako aj interpretáciu práva. Je potrebné uviesť, ako daný skutkový stav bol právne posúdený, ktorú právnu normu súd aplikoval a ako ju v intenciách konkrétneho prípadu interpretoval. Totiž, samotné vymenovanie a odcitovanie zákonných ustanovení v odôvodnení prvostupňového súdu bez ďalšieho zdôvodnenia akým spôsobom boli tieto ustanovenia aplikované, ktoré z citovaných zákonných ustanovení a ako sa premietli do samotného rozhodnutia prvostupňového súdu vo veci, nie je postačujúce. V napadnutom rozsudku a jeho podanom odôvodnení nemožno zistiť vzťah medzi jednotlivými skutkovými zisteniami relevantnými pre rozhodnutie v spore, citovanými zákonnými ustanoveniami a podstatnými skutkovými závermi. Z podaného odôvodnenia v napadnutom rozsudku nie je zrejmé, akými úvahami sa tunajší súd riadil pri utváraní záveru o oprávnenosti žalobcom uplatneného nároku, riadnosti a včasnosti splnenia zákonných povinnosti žalobcu v zmysle § 4 ods. 2 zákona o OZE. Rovnako tak v odôvodnení napadnutého rozsudku prvostupňový súd neposkytuje odpovede na jednotlivé sporné body medzi účastníkmi konania súvisiace s existenciou a oprávnenosťou nároku žalobcu na podporu v zmysle zákona o OZE.

19. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti má žalovaný za to, že súd prvého stupňa postupoval pri rozhodovaní v predmetnej veci nedôsledne a takéto rozhodnutie je vydané predčasne, je neodôvodnené a nepreskúmateľné. Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Na dôslednosť odôvodnenia kladie dôraz vo svojej judikatúre aj Ústavný súd Slovenskej republiky, keď vo viacerých svojich rozhodnutiach uvádza, že „odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu" (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) ako aj, že „presvedčivé a správne vyhodnotenie dôkazov, ako aj náležité odôvodnenie rozhodnutia zabezpečujú vylúčenie ľubovôle súdu pri rozhodovaní. Súd je tiež povinný starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 OSP) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej." (III. ÚS 583/2012, III. ÚS 36/2010, III. ÚS 117/2012).

20. Podľa žalovaného nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie (obsiahnutého v základnom práve na súdnu ochranu) podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutie bolo odôvodnené, čo vyplýva z potreby transparentnosti výkonu spravodlivosti, ktorá je inherentná každému jurisdikčnému aktu. Odôvodnenie rozhodnutia má byť pre účastníkov konania zároveň zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny. V tejto súvislosti dal odvolateľ do pozornosti odvolaciemu súdu rozhodnutie NS SR sp.zn. 8Sžo/191/2010 a sp.zn. 8Sžf/45/2011.

21. Nakoľko v prejednávanom prípade sa prvostupňový súd dostatočne a vyčerpávajúcim spôsobom nevysporiadal so spornými bodmi medzi účastníkmi konania a námietkami, ktoré uplatnil žalovaný, týkajúcimi sa neoprávnenosti žalovaným uplatneného nároku na podporu v roku 2015, ani neuviedol, z akých dôvodov ich považoval za nedôvodné resp. právne irelevantné, je nutné považovať takýto rozsudok za nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, ktorým postupom prvostupňového súdu bola žalovanému odňatá možnosť konať pred súdom. Napadnuté rozhodnutie nezodpovedá požiadavkám zákona ani ustálenej judikatúre a súdnej praxe, je vydané predčasne, nie je z neho zrejmé akými úvahami sa riadil, ako dospel k vyjadreným záverom, neobsahuje logické postupy súdu akými sa pri rozhodovaní tunajší súd riadil a pre účastníkov konania je toto samo osebe nezrozumiteľné a jeho závery sú prekvapivé a nepochopiteľné.

22. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Uviedol, že žalovaná suma predstavuje cenu doplatku za elektrinu, ktorú vyrobil žalobca v mesiaci január 2015 vo fotovoltickej elektrárni EIC XXZVSXXXXXXXXXXB, umiestnenej na streche budovy so súp. č. XXX., nachádzajúcej sa v k. ú. G.. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď žalovaného zaviazal na jej zaplatenie a tento nárok posudzoval podľa ustanovení Zákona č. 309/2009 Z. z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a podľa uzatvorenej Zmluvy o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku č. PDS C._XXX_XXXX_XX uzatvorenej medzi účastníkmi konania. Právo na zaplatenie doplatku voči žalovanému má žalobca podľa § 4 ods. 1 písm. c) Zákona o podpore a o toto ustanovenie sa opiera aj napadnutý rozsudok.

23. Pokiaľ žalovaný namieta nesprávne právne posúdenie veci a tvrdí, že žalobca porušil povinnosť zakotvenú v § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore, a preto mu právo na zaplatenie doplatku zaniklo podľa § 4 ods. 3 Zákona o podpore s takýmto názorom sa žalobca nestotožňuje. Má za to, že právo žalobcu na podporu vrátane povinnosti žalovaného zaplatiť mu doplatok nezaniklo a trvalo aj počas celého roka 2015. Ustanovenie § 4 ods. 3 Zákona o podpore sa na posudzovaný prípad nevzťahuje, pretože toto ustanovenie, podľa ktorého si výrobca nemôže uplatniť právo na podporu bolo novelizované zákonom č. 382/2013 Z. z. s účinnosťou od 1.1.2014 a podľa prechodných ustanovení k tejto novele (ust. § 18e ods. 1 Zákona o podpore) „Podmienky podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie ... pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014, zostávajú zachované podľa doterajších predpisov. Skutočnosť, že zariadenie žalobcu (fotovoltická elektráreň EIC XXZVSXXXXXXXXXXB), ktorej sa týka toto konanie, bola uvedená do prevádzky pred 1. januárom 2014, nebola medzi účastníkmi konania sporná a žalovaný túto skutočnosť nenamieta ani v odvolaní. Právo žalobcu uplatniť si podporu vrátane práva na zaplatenie doplatku preto nemohlo zaniknúť podľa § 4 ods, 3 Zákona o podpore v znení účinnom od 1.1.2014 tak, ako to tvrdí žalovaný, keď išlo o zariadenie uvedené do prevádzky pred 1.1.2014, pri ktorých v zmysle prechodných ustanovení ostali podmienky podpory zachované. Ustanovenia Zákona o podpore, vrátane prechodného ustanovenia § 18e ods. 1 Zákona o podpore, cituje aj Okresný súd Košice I v odôvodnení napadnutého rozsudku. Navyše v rozsudku sa uvádza aj to, že predmetná elektráreň bola uvedená do prevádzky dňa 23.6.2011. Nie je teda pravdou, že žalovaný nárok súd priznal iba s odkazom na obsah zmluvy v rozpore s kogentnými ustanoveniami Zákona o podpore, ako sa to snaží podsunúť v odvolaní žalovaný. Termín uvedenia predmetnej elektrárne do prevádzky, t. j. 23.6.2011 žalobca považuje za rozhodujúci v súvislosti s aplikáciou ustanovenia S 18e ods. 1 Zákona o podpore ako aj so zásadou princípu právneho štátu. Právna úprava ust. § 4 ods. 3 Zákona o podpore, ktorá upravuje nemožnosť uplatnenia si podpory nadobudla účinnosť od 1.1.2014. Žalobca spĺňal v čase uvedenia elektrárne do prevádzky všetky podmienky včítane existencie platných rozhodnutí. Takýmto rozhodnutím bolo aj rozhodnutie ÚRSO č. XXXX/XXXX/E-OZ zo 7.10.2013, v ktorom bola uvedená predpokladaná ročná výroba elektriny 103MWh/rok. Obsah tohto rozhodnutia bol známy aj žalovanému. Novelizácia od 1.1.2014 pokiaľ

by zmenila právnu úpravu aj v neprospech už existujúceho výrobcu, poprela by princíp právnej istoty, ochranu dôvery v právny poriadok a ochranu dobromyseľne nadobudnutých práv. Rovnaká predpokladaná ročná výroba elektriny ako v rozhodnutí ÚRSO bola uvedená aj v oznámení odoslanom žalovanému 15.8.2014. Žalovaný teda mal informácie o predpokladanej ročnej výrobe elektriny na rok 2015 v predmetnom zariadení žalobcu.

24. Žalobca ďalej poukázal na skutočnosť, že Oznámenie o uplatnení podpory a množstve elektriny pre rok 2015 podal na poštovú prepravu dňa 15.8.2014, čo nebolo medzi účastníkmi konania sporné. Podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore výrobca elektriny je povinný „...oznámiť Úradu pre reguláciu sieťových odvetví a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c), vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Gramatický výklad slovného spojenia „k 15. augustu" je možno vyložiť aj tak, že ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore neobsahuje žiadnu lehotu na uplatnenie si tohto práva, ale hovorí len o tom, k akému dňu má byť predpokladané množstvo dodanej elektriny stanovené. Pri tomto výklade za žiadnych okolností nemôže ísť o prekluzívnu hmotnoprávnu lehotu, ktorej nesplnenie by malo za následok zánik práva a záver, že nemôže ísť o hmotnoprávnu lehotu si osvojil aj súd prvej inštancie. Žalovaný v odvolaní, poukazujúc na analógiu predkladá analýzu ustanovení rôznych právnych predpisov a judikatúru k nim, ktoré hovoria o hmotnoprávnych lehotách upravujúcich preklúziu, avšak ani jeden z týchto právnych predpisov na posudzovaný prípad, ktorý sa spravuje ustanovenia Zákona o podpore a Zmluvy o dodávke elektriny na právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným nedopadá. Analógia v tomto prípade nie je prípustná. Podľa teórie práva ide o preklúziu v prípadoch, ak právny predpis hovorí o zániku práva. Zákon o podpore však nehovorí o zániku práva ale o tom, že výrobca elektriny si „nemôže uplatniť právo" na podporu. Žalovaným citované predpisy hovoria o „zániku práva" - preklúzii. Aj z uvedených dôvodov je zrejmé, že v posudzovanom prípade sa nejedná o zánik práva.

25. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku oprel aj o stanovisko Úradu pre reguláciu sieťových odvetví, podľa ktorého jednoznačne stačí, ak bolo oznámenie o uplatnení podpory a množstve elektriny podané na poštovú prepravu najneskôr 15. augustu príslušného roka. Pokiaľ žalovaný hovorí o zásade, že „právo patrí bdelým", k tomu žalobca uviedol, že stanovisko ÚRSO bolo zverejnené na webovej stránke ÚRSO ešte pred 15.8.2015 a týmto sa aj žalobca riadil. Napriek tomu, že žalovaný nebol povinný, práve z hľadiska aj aplikácie zásady „právo patrí bdelým" zasielal informácie podľa stanoviska ÚRSO. Úrad pre reguláciu sieťových odvetví vykonáva svoje poslanie na základe zákona č. 250/2012 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach a to prostredníctvom určovania cien a podmienok ich uplatňovania v sieťových odvetviach a podmienok vykonávania regulovaných činností. Sám žalovaný v odvolaní zdôraznil, že systém podpory výroby elektriny z OZE je založený na systéme štátom dotovanej politiky. Žalobca preto nemal dôvod pochybovať, že informácie poskytnuté ÚRSO, ako orgánu zodpovedného za reguláciu cien elektriny, sú právne relevantné.

26. Pokiaľ žalovaný namieta, že postup ÚRSO pre plnenie si povinnosti výrobcov elektriny nie je pre právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným záväzný, k tomu žalobca uviedol, že povinnosť výrobcu elektriny z OZE podľa § 4 ods, 2 písm. c) Zákona o podpore v sebe zahŕňa povinnosť oznámiť tie isté skutočnosti (uplatnenie podpory vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny) prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy (žalovanému) aj ÚRSO rovnako „vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok". Je preto nelogické, aby inak posudzoval splnenie tejto povinnosti ÚRSO a inak žalovaný. Žalovaný ako prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy je pri výkone svojej činnosti povinný rešpektovať ceny stanovené ÚRSO. Podľa § 3 ods. 6 Zákona o podpore, „Podpora podľa odseku 1 písm. b), c) a d) sa vzťahuje na zariadenia výrobcu elektriny po dobu 15 rokov od času uvedenia zariadenia do prevádzky ...", pričom práve v § 3 ods. 1 písm. c) Zákona o podpore je uvedený doplatok ako jedna z foriem podpory. V prospech uvedeného svedčí aj čl. I ods. 1 písm. f) Zmluvy o dodávke elektriny, podľa ktorého je predmetom zmluvy záväzok PDS (žalovaného) zaplatiť výrobcovi (žalobcovi) doplatok podľa cenového rozhodnutia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví vydaného výrobcovi (žalobcovi). Rozhodnutím ÚRSO schválil pre žalobcu pevnú cenu elektriny pre stanovenie doplatku, vyrobenej vo fotovoltickej elektrárni s EIC XXZVSXXXXXXXXXXB, na roky 2014 až 2026, za účelom zabezpečenia podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie. Toto cenové rozhodnutie zrušené nebolo a žalovaný je ním viazaný. Na cenové rozhodnutie ÚRSO sa odvoláva aj súd v odôvodnení napadnutého rozsudku. Vzhľadom na existenciu cenového rozhodnutia sa nemožno stotožniť s argumentáciou žalovaného uvedenou v odvolaní, podľa ktorého práva a povinnosti týkajúce

sa podpory OZE (vznikajú) a zanikajú ex lege bez existencie individuálneho správneho aktu, keď prevádzkovanie fotovoltickej elektrárne je podmienené existenciou viacerých individuálnych správnych aktov a vzniku práva na podporu predchádzajú viaceré rozhodnutia, vrátane cenového rozhodnutia ÚRSO.

27. Pokiaľ žalovaný v ďalšom namieta, že „zmluvný vzťah založený Zmluvou o dodávke elektriny a plnenie práv a povinností z neho vyplývajúcich sa nemôže uskutočňovať v rozpore s ustanoveniami Zákona o OZE" žalobca uviedol, že práve nepriznanie žalovaného nároku by odporovalo § 18e Zákona o podpore, § 3 ods. 6 Zákona o podpore, cenovému rozhodnutiu ÚRSO i uzatvorenej zmluve. Iný výklad by mal za následok retroaktivitu právnej normy, čo je neprípustné a zasiahol by do práv žalobcu nadobudnutých v dobrej viere.

28. Žalovaný v odvolaní uvádza, že z hľadiska posúdenia oprávnenosti nároku na podporu vo forme doplatku, ktorá bola predmetom konania je najdôležitejšia otázka výkladu a aplikácie prechodného ustanovenia § 18e ods. 1 zákona o podpore a otázka charakteru lehoty obsiahnutej v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore. V tejto súvislosti žalobca poukázal na ustálenú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, z ktorej vyplýva požiadavka, že v prípadoch, ak prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten výklad, ktorý zabezpečí plnohodnotnú realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických a právnických osôb (II. ÚS 148/06, III. ÚS 348/06, IV. ÚS 96/07, IC. ÚS 200/07, IV. ÚS 207/07, IV. ÚS 95/08).

29. Žalovaný v odvolaní ďalej namieta, že súd sa nezaoberal v odôvodnení rozsudku podrobne argumentáciou účastníkov konania týkajúcou sa aplikácie prechodných ustanovení § 18e ods. Zákona o podpore, cituje judikatúru a tvrdí, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný, neodôvodnený a nezrozumiteľný. Žalobca považuje za logické a zrozumiteľné, že pokiaľ súd mal za preukázané, že povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore si žalobca splnil, bolo by nadbytočné zaoberať sa otázkou, či podľa prechodných ustanovení sa na neho „sankcia" v podobe nemožnosti uplatnenia práva na podporu uvedená v ustanovení § 4 ods. 3 Zákona o podpore na neho vzťahovala alebo nie, keďže by to nemohlo mať vplyv na iné rozhodnutie vo veci. V tejto súvislosti žalobca poukázal na ustálenú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že právo účastníka konania na odôvodnenie rozhodnutia súdu nie je neobmedzené a neznamená, že v odôvodnení rozhodnutia dostane účastník konania odpoveď na každý svoj argument.

30. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti považuje žalobca napadnutý rozsudok za dostatočne odôvodnený a preskúmateľný. Súd vykonal všetky dôkazy navrhované účastníkmi a vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie všetkých skutočností rozhodujúcich z hľadiska predmetu konania a na základe vykonaných dôkazov vec správne právne posúdil a teda nie sú dané odvolacie dôvody namietané žalovaným, a preto navrhol, aby Krajský súd v Košiciach napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania.

31. Podaním doručeným odvolaciemu súdu 24.1.2017 žalobca opätovne zaujal stanovisko v predmetnej veci. Zdôraznil, že zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaný sa od 1.1.2015 spravoval Zmluvou o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku č. OZE-XXX-XXXX-XX. Táto zmluva bola podpísaná dňa 9.12.2014, teda žalovanému boli známe všetky skutočnosti týkajúce sa postupu a plnenia povinností žalobcom. V čl. I ods. 1 zmluvy je definovaný predmet zmluvy, kde pod písmenom f/ je dohodnutý aj záväzok PDS (žalovaného) zaplatiť výrobcovi (žalobcovi) doplatok podľa cenového rozhodnutia ÚRSO vydaného výrobcovi. Pri rešpektovaní zásady „pacta sunt servanda“, keď uzavretá zmluva ani jej časť, ako právny úkon nie je v zmysle § 37 a nasl. Občianskeho zákonníka neplatná, nezostáva všetkým jej účastníkom nič iné, len sa riadiť touto zmluvou a plniť si svoje záväzky. V zmluve neboli žiadne dohody zmluvných strán o plnení si iných ako zmluvných povinností žalobcom, a to dokonca pod následkom nemožnosti uplatniť si právo na podporu. Uvedeného si musel byť vedomý aj žalovaný, keď žalobcovi predložil Dodatok k zmluve o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku, obsahom ktorého bol aj návrh úpravy ďalších povinností žalobcu a rozčlenenie jeho dodávok elektriny. Podľa § 3 ods. 6 zákona o podpore, „Podpora podľa odseku 1 písm.b/, c/ a d/ sa vzťahuje na zariadenia výrobcu elektriny po dobu 15 rokov od času uvedenia zariadenia do prevádzky ...“, pričom práve v § 3 ods. 1 písm.c/ zákona o podpore je uvedený doplatok ako jedna z foriem podpory. Rozhodnutím ÚRSO č. XXXX/XXXX-E-OZ zo 7.10.2013 schválil pre žalobcu pevnú cenu elektriny pre stanovenie doplatku, vyrobenej v predmetnej fotovoltickej elektrárni, na roky 2014

až 2026, za účelom zabezpečenia podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie. Toto cenové rozhodnutie zrušené nebolo a žalovaný je ním viazaný. Vzhľadom na existenciu cenových rozhodnutí sa nemožno stotožniť s argumentáciou žalovaného, podľa ktorej práva a povinnosti týkajúce sa podpory OZE vznikajú a zanikajú ex lege bez existencie individuálneho správneho aktu, keď prevádzkovanie fotovoltických elektrární je podmienené existenciou viacerých individuálnych správnych aktov a vzniku práva na podporu predchádzajúcu viaceré rozhodnutia, vrátane cenových rozhodnutí ÚRSO. Z uvedeného vyplýva, že po celú túto dobu je žalobca, ako regulovaný subjekt - výrobca elektriny, v tomto zariadení oprávnený uplatniť si doplatok. V tomto rozhodnutí sa uvádza aj predpokladaná ročná výroba elektriny 103 mWh/rok. Obsah tohto rozhodnutia bol žalovanému známy.

32. V tejto súvislosti žalobca opätovne zdôraznil postavenie ÚRSO a konštatoval, že pokiaľ táto štátna autorita určila spôsob plnenia povinností podľa zákona o podpore subjektom, ktorých sa plnenie týchto povinností týka tak, že výrobcovia elektriny sú povinný oznámiť ÚRSO a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm.b/ a c/, vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny tak, že toto oznámenie stačí podať na poštovú prepravu do 15. Augusta 2014 na nasledujúci kalendárny rok 2015 a žalobca sa týmto pokynom riadil, niet dôvodu, aby vo vzťahu k inému aj subjektu súkromného práva platil iný režim a žalobcovi nemôže byť žalovaným odopierané právo na podporu vo forme doplatku, pokiaľ si svoju povinnosť splnil oficiálne určeným spôsobom. Je logické, že žalobca oprávnene očakával, že ak sa bude riadiť pokynom ÚRSO, že si svoju povinnosť splní riadne a včas. Žalobca tak postupoval a nemohol objektívne predpokladať, že mal postupovať inak (tak ako tvrdí žalovaný). Pokiaľ by sa súd stotožnil so zužujúcim výkladom žalovaného, došlo by k narušeniu právnej istoty a porušeniu základného ústavného práva. Nemožno sa preto stotožniť s názorom žalovaného, že vzniknutá situácia je následkom nedbanlivosti samotného žalobcu. Žalobca sa správal a plnil svoje povinnosti pri rešpektovaní znalosti právnych predpisov a v očakávaní výsledku, keď správal sa obvykle a svoje povinnosti realizoval dokonca postupom zverejneným štátnou autoritou na jej webovom sídle.

33. Žalobca zastáva názor, že bez ohľadu na právne posúdenie charakteru lehoty uvedenej v § 4 ods. 2 písm.c/ zákona o podpore, ako procesnoprávnej alebo hmotnoprávnej, citované ustanovenie používa formuláciu „vždy k 15.8. na kalendárny rok“, z čoho je zrejmé, že nešlo o takú lehotu, ktorá by mala mať či už pre úrad, alebo pre prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy zásadný význam. Dôležité pre riadenie sa výrobcov postupom uvedených v oznámení zverejnenom na webovom sídle ÚRSO je aj to, že v zmysle § 5 ods. 1 zákona o podpore, náklady vzniknuté prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy poskytnutím podpory podľa § 3 ods. 1 písm.b/, c/ a d/ zohľadní úrad v konaní o cenovej regulácii a aj preto je logické, že pri postupe sa výrobcovia riadili práve oznámením úradu, ktorý rozhoduje o cenovej regulácii. Toto sa dá vyvodiť aj z právnej úpravy účinnej do 31.12.2013, ktorá neobsahovala žiadne práva, povinnosti, sankcie, rozväzovacie podmienky, nemožnosti uplatnenia si práva, ak by táto lehota dodržaná nebola. Aj samotnú formuláciu tejto lehoty k 15.8. je potrebné považovať za neobvyklú formuláciu z hľadiska uplatnenia si práva, resp. splnenia si povinnosti, táto formulácia pripúšťa preto aj rôzny výklad. Úprava účinná od 1.1.2014 formuláciu povinnosti ponechala v absolútne totožnom znení.

34. Žalobca uzavrel, že ustanovenie § 4 ods. 3 zákona o podpore účinné od 1.1.2014 sa na neho vôbec nevzťahovalo a to s odkazom na ust. § 18e ods. 1 zákona o podpore, nakoľko zariadenie na výrobu elektrickej energie, ktorého sa týkala predmetná vec, bolo uvedené do prevádzky 23.6.2011 pred 1.1.2014, čo nebolo medzi účastníkmi konania sporné. Okresný súd Košice sa touto otázkou, majúc za preukázané, že žalobca by si túto povinnosť aj keby sa na neho vzťahovala splnil, nezaoberal. Avšak ani táto skutočnosť nemôže byť dôvodom na zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci na rozhodnutie súdu prvej inštancie, keď napadnutý rozsudok je čo do výroku vecne správny a odvolanie len voči dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

35. Podanie žalobcu z 23.1.2017, doručené Krajskému súdu v Košiciach dňa 24.1.2017 bolo žalovanému doručené dňa 16.2.2017. Žalovaný k tomuto podaniu zaujal stanovisko, ktoré bolo odvolaciemu súdu doručené 7.2.2017. Poukázal na nové skutočnosti súvisiace s predmetom sporu a predložil odvolaciemu súdu odpoveď Úradu pre reguláciu sieťových odvetví na žiadosť žalovaného o poskytnutie stanoviska z 19.1.2017. Opätovne poukázal na skutočnosť, že základným sporným argumentom v predmetnom spore, na ktorý sa súd prvej inštancie pri rozhodovaní zameral a ktorým odôvodnil svoje rozhodnutie, je otázka charakteru lehoty obsiahnutej v § 4 ods. 2 písm.c/ zákona o OZE, pričom sa v napadnutom rozsudku bez bližšieho vysvetlenia priklonil k názoru

žalobcu o procesnoprávnej povahe predmetnej lehoty, pričom tento názor zdôraznil len strohým odkazom na stanovisko ÚRSO a odkazom na ust. § 17 zákona o OZE zakotvujúceho subsidiárnu aplikáciu zák.č. 71/1967 Zb. zákon o správnom konaní na konanie podľa zákona o OZE. Keďže súd prvej inštancie odôvodnil svoje rozhodnutie odkazom na názor ÚRSO prezentovaný v predmetnom publikovanom stanovisku, s ktorým sa žalovaný nestotožnil, čo odôvodnil rozsiahlou argumentáciou k výkladu predmetnej spornej lehoty obsiahnutou priamo v samotnom odvolaní žalovaného, za účelom zdôvodnenia a ozrejmenia sporných otázok v súvislosti s povahou lehoty „k 15. augustu“ na splnenie predmetnej oznamovacej povinnosti obsiahnutej v § 4 ods. 2 písm.c/ zákona o OZE, žalovaný vykonal písomný dopyt na ÚRSO. Zo strany ÚRSO mu bola doručená odpoveď, v ktorej ÚRSO ozrejmuje svoju úvahu, ktorou sa riadil pri výklade predmetnej lehoty s poukazom na jeho postavenie ako správneho orgánu, pričom zdôraznil, že prezentovaný výklad je aplikovateľný výlučne na vzťahy medzi výrobcami elektriny s právom na podporu a ÚRSO nie je spôsobilý akýmkoľvek spôsobom zaväzovať ostatných účastníkov trhu s elektrinou pri plnení ich zákonných alebo zmluvných povinností v ich vzájomných vzťahoch a že „vzťah medzi úradom a výrobcom elektriny s právom na podporu a vzťah medzi prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy a výrobcom elektriny s právom na podporu pri plnení oznamovacích povinností výrobcu elektriny s právom na podporu v zmysle § 4 ods. 2 písm.c/ zákona č. 309/2009 Z.z. sú dva samostatné navzájom nezávislé paralelné právne vzťahy, kde subjekty jedného vzťahu nie sú nijako spôsobilé ovplyvniť podmienky ani trvanie vzťahu druhého“. Záverom ÚRSO poukázal tiež na súkromnoprávne postavenie prevádzkovateľov regionálnych distribučných sústav, a teda aj žalovaného a nevyhnutnosť zohľadnenia tejto skutočnosti aj pri posudzovaní povahy dotknutej lehoty obsiahnutej v § 4 ods. 2 písm.c/ zákona o OZE.

36. S poukazom na vyššie uvedené, má žalovaný za to, že predmetný dôkaz prispieva k ozrejmeniu samotnej povahy spornej lehoty „k 15. Augustu“ a jej posudzovaniu žalovaným ako prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy ako aj k ozrejmeniu vzájomného vzťahu a postavenia ÚRSO a žalovaného pri plnení oznamovacích povinností výrobcov v zmysle § 4 ods. 2 zákona o OZE. V tejto súvislosti žalovaný požiadal, aby odvolací súd zobral vyššie uvedenú skutočnosť a predložený dôkaz do úvahy a tento pri rozhodovaní v predmetnej veci náležite zohľadnil.

37. Podanie žalovaného zo 6.2.2017, doručené Krajskému súdu v Košiciach dňa 7.2.2017 bolo žalobcovi doručené 16.2.2017. Žalobca vo svojom vyjadrení, ktoré bolo odvolaciemu súdu doručené 24.2.2017 poukázal na skutočnosť, že žalovaný v súvislosti s odpoveďou ÚRSO (ktorá tvorila prílohu podania žalovaného zo 6.2.2017) opomenul zásadnú skutočnosť týkajúcu sa plnenia povinností výrobcov elektriny s právom na podporu uvedenú v § 4 ods. 2 písm.c/ zákona č. 309/2009 Z.z. ÚRSO vo svojej odpovedi uvádza: „Úrad ako už v minulosti uviedol na svojej webovej stránke, považuje povinnosť výrobcu elektriny s právom na podporu uvedenú v § 4 ods. 2 písm.c/ zákona č. 309/2009 Z.z. za splnenú, ak výrobca elektriny doručí oznámenie o uplatnení podpory podľa § 3 ods. 1 písm.b/ a c/ zákona č. 309/2009 Z.z. vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny na nasledujúci kalendárny rok najneskôr 15. augusta kalendárneho roka osobne do podateľne úradu, elektronicky alebo faxom alebo najneskôr dňa 15. augusta oznámenie odovzdá na poštovú prepravu.“ Úrad teda jednoznačne potvrdil, že výrobca elektriny s právom na podporu svoju povinnosť v § 4 ods. 2 písm.c/ zákona č. 309/2009 Z.z. splnil aj tým, že príslušné oznámenie najneskôr dňa 15. augusta odovzdá na poštovú prepravu. podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 250/2012 Z.z. o regulácii v sieťových odvetviach úrad je orgánom štátnej správy pre oblasť regulácie sieťových odvetví s celoslovenskou pôsobnosťou.

38. Podľa žalobcu v právnom štáte orgány, ktorým ÚRSO je, sú povinné striktne dodržiavať a rešpektovať Ústavu, zákony a všeobecne záväzné právne predpisy ako aj rozhodnutia Ústavného súdu. Neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného podľa čl. I. Ústavy SR je aj princíp právnej istoty. Tento spočíva, okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať (II. ÚS 48/97). K princípom právneho štátu patrí aj predvídateľnosť spôsobu akým štátny orgán právnu normu uplatní. Subjektom práva sa teda umožňuje predvídať správanie, ktoré právna norma dovoľuje, alebo ukladá. Pomocou kritérií aplikácie práva sa tiež prekonáva nejednoznačnosť právnej normy. Vychádzaj z uvedeného a zohľadňujúc aj odpoveď ÚRSO z 19.12017 sa žalobca správal tak, ako právny predpis vykladal a aplikoval štátny orgán. Žalobca oprávnene predvídal, že svoju povinnosť spôsobom, ktorý vyložil štátny orgán splní v súlade s ustanovenou povinnosťou v § 4 ods. 2 písm.c/ zákona č. 309/2009 Z.z., keď zásielku obsahujúcu oznámenie o uplatnení podpory vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny na rok 2015 odovzdal

15.8.2014 na poštovú prepravu. Skutočnosť, že táto zásielka bola odovzdaná na poštovú prepravu 15.8.2014 s doručením adresátovi Východoslovenská distribučná a.s., je preukázaná. Na uvedenom výklade odôvodnenia postupu žalobcu sa nemôže zmeniť ani tá skutočnosť, že žalovaný je iným, podnikateľským subjektom rozdielnym od ÚRSO, ktorý je štátnym orgánom. Aj žalovaný vykonáva svoju podnikateľskú činnosť v právnom štáte a je povinný akceptovať zásady právneho štátu.

39. V ďalšom žalobca poukázal na svoje predchádzajúce vyjadrenia a navrhol odvolaniu žalovaného nevyhovieť.

40. Žalovaný dňa 1.3.2017 doručil Krajskému súdu v Košiciach svoje vyjadrenie z 22.2.2017, v ktorom opätovne zdôraznil, že žalobcom uplatnený nárok, ktorým sa žalobca domáha úhrady sumy vo výške 615,45 eur od žalovaného z titulu podpory vo forme doplatku v zmysle § 3 ods. 1 písm.c/ zákona o OZE je nedôvodný a nemá oporu v platných právnych predpisoch, z dôvodu, že žalobca si riadne a včas nesplnil svoju povinnosť, ktorú mu ukladá ustanovenie § 4 ods. 2 písm.c/ zákona o OZE. V rozsiahlom vyjadrení konštatoval a uviedol skutočnosti, ktoré už poukázal vo svojich predchádzajúcich vyjadreniach.

41. Podanie žalobcu z 23.2.2017 bolo žalovanému doručené dňa 30.3.2017 a podanie žalovaného z 22.2.2017 (doručené odvolaciemu súdu 1.3.2017) bolo žalobcovi doručené dňa 29.3.2017.

42. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Vec prejednal podľa § 379 - § 385 a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

43. Toto odvolacie konanie začalo podaním odvolania dňa 10.5.2016, teda za účinnosti Zákona č. 99/1963 Zb. - Občianskeho súdneho poriadku.

44. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí Civilný sporový poriadok aj na konania začaté predo dňom jeho účinnosti, teda pred 1.7.2016.

45. Podľa § 470 ods. 2 prvá veta CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred dňom nadobudnutia účinnosti Civilného sporového poriadku zostávajú zachované.

46. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a konštatuje správnosť dôvodov (§ 387 ods. 2 .

47. Základným a v podstate jediným problémom v tejto veci je posúdenie včasnosti doručenia oznámenia o uplatnení podpory žalovanému, pretože toto oznámenie žalobca podal na pošte 15.8.2014 a žalovanému bolo doručené až 16.8.2014.

48. Podľa § 4 ods. 2 zák.č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov, výrobca elektriny s právom na podporu je povinný oznámiť ÚRSO a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm.b/, c/ vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci rok.

49. Je nepochybné, že žalobca toto oznámenie podal na poštovú prepravu 15.8.2014 obom subjektom, t.j. ÚRSO i žalovanému.

50. ÚRSO publikoval svoje stanovisko, podľa ktorého táto povinnosť je splnená, ak výrobca elektriny doručí oznámenie o uplatnení a predpokladaného množstva elektriny najneskôr 15. augusta osobne do

podateľne ÚRSO, elektronicky alebo faxom alebo najneskôr dňa 15. augusta oznámenie odovzdá na poštovú prepravu.

51. Podľa ustálenej súdnej praxe, ak nie je termín určený presne a jasne, musí sa vychádzať z predpokladu, že podanie bolo urobené v lehote, t.j. v prospech žalobcu.

52. V danom prípade zákonné znenie „k 15. augustu“ pripúšťa rôzny výklad, o čom svedčí aj tento spor.

53. Žalobca postupoval podľa usmernenia ÚRSO, ktoré je v súlade so súdnou praxou.

54. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie preto považoval podanie oznámenia žalovanému za podané v zákonom stanovenej lehote.

55. Odôvodnenie napadnutého rozsudku zodpovedá vtedy platnému ust. § 157 O.s.p., a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľné.

56. Ostatné námietky žalovaného a jeho teoretické závery, sú z vyššie uvedeného dôvodu pre rozhodnutie v tejto veci právne bezvýznamné.

57. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti (t.j. okrem zamietajúcej) ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 .

58. Odvolací súd podľa § 255 ods. 1 a § 396 ods. 1 priznal úspešnému žalobcovi plnú náhradu trov odvolacieho konania.

59. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta .

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) /§ 428 C.s.p./.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).