Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19Cb/176/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina v konaní pred sudkyňou JUDr. Renátou Svrčkovou v spore žalobcu : PV Tekovské Nemce s. r. o., so sídlom Mraziarenská 6, 821 08 Bratislava, IČO : 45 320 748, právne zastúpený Mgr. Andrej Maar, advokát, so sídlom Dunajská 8, 811 08 Bratislava - mestská časť Staré Mesto proti žalovanému : Stredoslovenská distribučná, a.s., so sídlom Pri Rajčianke 2927/8, 010 47 Žilina, IČO : 36 442 151, právne zastúpený CONSULTA v.o.s., so sídlom Šafárikovo námestie 4, 811 02 Bratislava, IČO : 31 318 495, o zaplatenie 39.269,68 eur s príslušenstvom, takto

rozhodol:

Návrh žalobcu na prerušenie konania z a m i e t a .

Žalobu v celom rozsahu z a m i e t a .

Žalovaný m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou zo dňa 27.09.2019 domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 39.269,68 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 39.269,68 eur od 14.02.2019 do zaplatenia a náhrady trov konania. Uplatnený nárok žalobcu vo výške 39.269,68 eur pozostával : a) z nároku na náhradu škody vo forme ušlého zisku vo výške 945,76 eur a to za mesiace október, november, december 2015 (spôsobenej podľa vyjadrenia žalobcu nepriznaním nároku na podporu formou odberu elektriny za garantovanú cenu, ), b) z nároku na podporu formou doplatku za vyrobenú elektrinu vo výške 38.323,92 eur a to za mesiace október, november, december 2015 ( ).

2. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že žalobca je obchodná spoločnosť, ktorá v rámci predmetu činnosti vyrába a dodáva elektrinu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov výrobným zariadením s celkovým inštalovaným výkonom do 1 MW. Žalovaný je obchodná spoločnosť, ktorá vykonáva činnosť prevádzkovateľa distribučnej sústavy na základe povolenia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. XXXXE XXXX zo dňa 13.06.2007. Žalobca má nárok na zákonom priznanú podporu výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov v zmysle o podpore obnoviteľných zdrojov energie, ktorá okrem iného zahŕňa: - právo aby žalovaný od žalobcu odoberal elektrinu za cenu elektriny na straty (podľa zákona o podpore), - právo na doplatok na množstvo elektriny vyrobenej žalobcom (podľa zákona o podpore), ktorý v zmysle cit. zákona vypláca žalovaný. Žalobca si týmto návrhom uplatňuje svoj nárok na podporu za mesiace október, november a december 2015. Podpora formou odberu elektriny za garantovanú cenu ( cenu elektriny na straty na rok 2015 v zmysle zákona o podpore pre žalovaného schválil a určil ÚRSO rozhodnutím č. XXXX/XXXX/E z 28.11.2014. Cena elektriny, za ktorú žalovaný bol povinný vykupovať

elektrinu od žalobcu tak v roku 2015 bola určená na 44,015 eur/MWh. Žalovaný odmietol zaradiť žalobcu do systému podpory, žalobca preto aby predišiel škode, ktorá mu hrozila zavinením žalovaného, uzavrel zmluvu o výkupe elektriny s iným odberateľom (Stredoslovenská energetika, a.s. ako odberateľ), avšak nakoľko nemal zákonnú oporu požadovať výkup za vyššie uvedenú sumu, bol nútený po celý rok predávať elektrinu za cenu 34,61 eur/MWh. Z dôvodu nezaradenia do systému podpory vznikla žalobcovi škoda vo forme ušlého zisku za predaj elektriny vo výške rozdielu medzi zákonným nárokom vo výške 44,015 eur/MWha cenou vo výške 34,61 eur/MWh, ktorú sa mu podarilo zazmluvniť s odberateľom. Rozdiel týchto cien činí 9,415 eur/MWh. Žalobca za mesiace október, november a december 2015 vyrobil dokopy 100,56 MWh elektriny, za ktoré od odberateľa dostal zaplatených 3.480,39 eur (34,61eur/ MWh). Pri pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konania žalovaného) mohol žalobca dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku z titulu výkupu elektriny v danom období o 4.426,15 eur. V dôsledku konania žalovaného, žalobcovi ušiel zisk vo výške rozdielu medzi zákonom garantovaným nárokom 44,015 eur/MWh a obdržanou cenou. Za žalované obdobie predstavovala výška ušlého zisku z predaja elektriny sumu 945,76 eur. Žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie celej sumy podpory za celý rok 2015 (ktorej súčasťou je aj výška ušlého zisku) výzvou zo dňa 26.05.2017. Podpora formou doplatku na vyrobenú elektrinu (§ 4 ods. 1 písm. c) : žalobca má v zmysle § 4 ods. 1 písm. c) zákona o podpore právo na doplatok na skutočné množstvo elektriny vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie, zníženej o technologickú vlastnú spotrebu elektriny. Doplatkom sa pritom rozumie (§ 6 ods. 1 písm. c) zákona o podpore) rozdiel medzi cenou elektriny a cenou elektriny na straty, ktorý uhrádza žalobcovi žalovaný. Cena elektriny na straty, ako je uvedené vyššie, bola určená rozhodnutím ÚRSO č. XXXX/XXXX/E z 28.11.2014 na sumu 44,015 eur/MWh. Cena elektriny pre výpočet doplatku bola určená rozhodnutím ÚRSO z 09.10.2013 číslo: XXXX/XXXX/E-O. a to na sumu 425,12 eura/MWh. Doplatkom je teda rozdiel medzi týmito dvoma cenami, a teda 381,105 eur/MWh. Žalobca za mesiace október, november a december 2015 vyrobil dokopy 100,56 MWh elektriny. Za predmetné obdobie má tak žalobca voči žalovanému nárok na doplatok vo výške 38.323,92 eur. Nárok na doplatok za mesiace október, november a december 2015 žalobca žalovanému vyúčtoval faktúrami číslo: 18010, 18011 a 18012. Žalobca spolu so žalobou predložil : prehľad škôd, rozhodnutie ÚRSO zo dňa 28.11.2014, výzvu zo dňa 26.05.2017, rozhodnutie ÚRSO zo dňa 09.10.2013, faktúry č. 18010, 18011, 18012 s prílohami.

3. Po vydaní platobného rozkazu v rámci upomínacieho konania (sp. zn. zo dňa 06.11.2019), žalovaný podal odpor proti platobnému rozkazu, v ktorom uviedol, že nárok uplatnený žalobcom neuznáva v celom rozsahu. Žalovanému nebola zo strany žalobcu doručená faktúra ohľadom uplatňovaného nároku vo výške 39.269,68 eur, žalobcovi nevznikol nárok na žalobou uplatňovanú čiastku, preto túto žalovaný ani neevidoval vo svojom účtovníctve. Žalobca je podnikateľom, ktorý je okrem iného aj výrobcom elektriny, pričom na vyrobenú elektrinu si môže žalobca uplatniť právo na podporu odberom elektriny na straty a podporu doplatkom po dobu 15 rokov a rovnako počas tejto doby má právo na pripojenie do distribučnej sústavy spoločnosti žalovaného. Žalobca má pri svojom podnikaní po dobu 15 rokov „garantované" výnosy za vyrobenú elektrinu, a to bez ohľadu na trhové, sociálne a ekonomické podmienky, pričom žalobca sa môže kedykoľvek rozhodnúť o uplatnení podpory alebo predaji vyrobenej elektriny za trhové ceny. Je na vlastnom rozhodnutí žalobcu, kedy a za akých podmienok bude prevádzkovať zdroj na výrobu elektriny. Z tohto hľadiska možno konštatovať, že žalobca má na trhu výroby elektriny konkurenčnú výhodu oproti iným výrobcom elektriny tým, že má garantované výnosy za vyrobenú elektrinu. Predmetom úpravy zákona je poskytovanie podpory pre výrobcov elektriny tak, že výrobcovia majú „garantovanú výkupnú cenu" za vyrobenú elektrinu počas doby 15 rokov, pričom garantovaná výkupná cena je výrazne vyššia ako trhová cena elektriny (vyrobená z iných ako obnoviteľných zdrojov energie). Konkrétne trhová cena elektriny v roku 2015 bola cca 34,- až 36,- eur/MWh, pričom cena na doplatok pre výrobné zariadenia žalobcu je stanovená vo výške 425,12 eur/ MWh. Pre objasnenie pojmu „garantovaná výkupná cena" uvádza žalovaný, že toto predstavuje spolu podporu formou : a) doplatku a b) výkupu elektriny na straty. Podpora vo forme doplatku znamená, že za všetku elektrinu, ktorú výrobca s právom na podporu vyrobí, mu prináleží platba vo forme doplatku v súlade s cenovým rozhodnutím na doplatok. Na túto platbu (doplatok) má výrobca elektriny právo bez ohľadu na to, či túto vyrobenú elektrinu ďalej spotrebuje sám, alebo ju dodá SSD na straty, alebo či ju predá obchodníkovi s elektrinou za trhovú cenu. Napriek tomu, že SSD elektrinu spotrebovanú výrobcom neobdrží (nie je SSD dodaná), SSD má povinnosť zaplatiť za to výrobcovi platbu - cenu za doplatok. Cenu za doplatok určí výrobcovi elektriny ÚRSO osobitným rozhodnutím v závislosti od zdroja elektriny. Podpora vo forme výkupu elektriny na straty SSD za cenu určenú ÚRSO - táto podpora pre výrobcu elektriny spočíva v tom, že za elektrinu, ktorú reálne dodá SSD do distribučnej sústavy,

mu prináleží pevná cena, ktorú určí svojím rozhodnutím ÚRSO (cena bola 44,-eur za 1MWh pre rok 2015). Táto pevná cena elektriny na straty bola pre rok 2015 vyššia ako trhová cena, zhruba 08-10,- eur za 1 MWh (priemerná trhová cena od začiatku roku 2015 sa pohybovala na úrovni cca 34 - 36,- eur za 1 MWh), SSD má povinnosť zo zákona túto elektrinu vyrobenú a dodanú zo strany výrobcu s právom na podporu vykúpiť a to bez ohľadu na to, či ju na straty v sústave potrebuje alebo nie. A naviac, podľa zákona , ak SSD má takejto elektriny viac, ako sama potrebuje na straty, môže ju predať iným subjektom na trhu s elektrinou, ale len za cenu, za ktorú ju nakúpila (t.j. za pevnú cenu určenú ÚRSO), ktorá bola pre rok vyššia ako cena trhová o zhruba 8 - 10,-eur za 1MWh, čo znamená, že takáto elektrina je na trhu nepredajná a vytvára to pre SSD stratu. Žalovaný poukázal na ust. a ust. Žalobca dostatočne nepreukázal dôvodnosť podanej žaloby, nakoľko spoločnosť žalobcu si voči SSD nesplnila oznamovaciu povinnosť podľa zákona , a preto v zmysle ust. zákona stratil žalobca právo uplatniť si podporu pre rok 2015. Žalobca v podanej žalobe opiera svoju argumentáciu iba o strohé konštatovanie, že žalobca mal nárok na podporu podľa zákona aj v kalendárnom roku 2015, no žalovaný odmietol zaradiť žalobcu do systému podpory. Na to, aby mohla byť žalobcovi v kalendárnom roku 2015 poskytnutá podpora, musel si splniť voči žalovanému svoju oznamovaciu povinnosť podľa , žalobca však v žalobe vôbec netvrdí a nepreukazuje, akým spôsobom mala byť jeho oznamovacia povinnosť voči žalovanému splnená. Žalovaný splnenie oznamovacej povinnosti zo strany žalobcu na kalendárny rok 2015 popiera. Žalobca si svoju povinnosť podľa cit. zákona nesplnil. Na základe ich interného šetrenia bolo zistené, že k 15.08.2014 žalovaný žiadnym oznámením žalobcu podľa zákona nedisponoval. Žalobca si svoju oznamovaciu povinnosť podľa voči žalovanému nesplnil a preto si nemohol uplatniť právo na podporu v kalendárnom roku 2015. ÚRSO vychádza pri stanovení TPS tarify potrebnej na správne určenie dostatočných finančných zdrojov pre SSD na poskytnutie podpory práve z oznámení výrobcov elektriny podľa zákona , a preto splnenie tejto povinnosti nemôže byť nahradené inou písomnosťou. Uvedené vyplýva aj zo skutočnosti, že výrobcovia elektriny môžu v priebehu 15 ročného obdobia, na ktoré im bolo cenové rozhodnutie vydané, z rôznych nepredvídateľných dôvodov vyrobiť elektriny viac ako uviedli vo svojej žiadosti alebo naopak túto úplne prestať vyrábať a právo na podporu si neuplatniť. Oznamované údaje o uplatnení podpory podľa zákona na nasledujúci kalendárny rok vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny slúžia SSD ako podklad pre správny výpočet TPS (tarify za prevádzkovanie systému), pričom tieto údaje je potrebné vyhodnocovať každoročne. Tieto údaje je nevyhnutné zo strany výrobcov elektriny doručiť SSD ako aj ÚRSO, nakoľko títo potrebujú údaje na rozdielne účely. Kým SSD na základe oznámených údajov prepočítava vlastné, čiastkové náklady vynaložené na podporu výroby elektriny a množstvá dodanej elektriny od výrobcov elektriny pripojených do jeho regionálnej distribučnej sústavy, ÚRSO vyhodnocuje tieto údaje od výrobcov elektriny sumárne pre celé územie SR. Bez takéhoto postupu by nebolo možné náklady na podporu správne prerozdeliť medzi jednotlivých prevádzkovateľov distribučných sústav a premietnuť ich do TPS, a teda aj do koncovej ceny elektriny pre odberateľov. Skutočnosť, že si žalobca nesplnil oznamovaciu povinnosť vyplýva aj zo zoznamu výrobcov elektriny, ktorí si nesplnili povinnosť podľa zákona zverejnenom na webovom sídle ÚRSO dňa 09.02.2015, kde je uvedené, že žalobca si uvedenú povinnosť voči SSD nesplnil. Vzhľadom k tomu, že si však žalobca nesplnil svoju notifikačnú povinnosť, nemohol žalovaný postupovať inak , ako aplikovať ust. zákona , ktorý stanovuje : výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý nesplní povinnosti podľa odseku 2, si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa odseku 1 písm. b) a c) na nasledujúci kalendárny rok. Z uvedeného vyplýva, že v prípade spoločnosti žalobcu nastala situácia, že nebolo možné jeho výrobné zariadenie na výrobu elektriny zaradiť v kalendárnom roku 2015 do systému podpory v zmysle zákona . Nesplnením si povinnosti podľa zákona nezaniklo právo žalobcu na podporu, no zanikol mu nárok uplatňovať si podporu pre rok 2015, ako jednoznačne vyplýva z zákona . Toto ustanovenie nepredpokladá žiadny úkon zo strany SSD alebo ÚRSO, ktorý s konštitutívnym účinkom zruší podporu pre výrobcu elektriny na nasledujúci kalendárny rok. Nárok na podporu zaniká výrobcovi na jeden kalendárny rok priamo zo zákona (ex lege), pričom rozhoduje skutočnosť, že došlo k porušeniu povinnosti. Žalobcovi nič nebráni v uplatňovaní si podpory pre roky nasledujúce, v prípade, že si splní svoje zákonné povinnosti. V prípade poskytnutia podpory žalobcovi doplatkom a výkupom elektriny na krytie strát pre rok 2015 by však žalovaný túto poskytol v rozpore s platnou legislatívou SR. Dňa 22.12.2017 bol SSD doručený záznam o výsledku kontroly vykonanej ÚRSO, týkajúci sa sťažnosti skupiny výrobcov elektriny, ktorí tvrdili, že SSD postupovala v rozpore s legislatívou, keď im odmietla poskytnúť na rok 2015 podporu podľa a zákona . V predmetnom zázname ÚRSO konštatoval, že

vykonanou kontrolou nebolo zistené porušenie legislatívy zo strany SSD. Jedným zo sťažovateľov bola aj spoločnosť žalobcu (ev. č. XXXXX/XXXX/BA). ÚRSO v predmetnom zázname o výsledku kontroly jednoznačne potvrdil, že postup SSD, keď odmietla poskytnúť žalobcovi podporu na kalendárny rok 2015, bol v súlade s platnou legislatívou a rovnako, že žalobca si svoju zákonnú oznamovaciu povinnosť voči žalovanému nesplnil. Žalovaný poukázal na nález ÚS SR sp. zn. . Ústavný súd SR okrem iného uviedol, že právom na jednotlivé formy podpory disponujú jednotliví výrobcovia elektriny z len za podmienky, že si riadne plnia zákonné povinnosti. Za legitímne tiež považoval vzájomné prepojenie práv a povinností ustanovených zákonom , nakoľko je podľa záverov ÚS SR v podmienkach právneho štátu akceptovateľné, ba až žiaduce, aby neplnenie zákonom stanovených povinností bolo sankcionovateľné. Z uvedeného vyplýva záver, že SSD výrobcom elektriny z neposkytla podporu z dôvodu nesplnenia oznamovacej povinnosti výrobcov elektriny z podľa zákona oprávnene. Zásadná právna otázka - či SSD bola oprávnená v prípade nesplnenia oznamovacej povinnosti neposkytnúť podporu - bola ÚS SR zodpovedaná. Výrobcovia elektriny z v prípade nesplnenia oznamovacej povinnosti podľa nemajú nárok na uplatnenie podpory doplatkom a výkupom elektriny za cenu elektriny na straty na nasledujúci kalendárny rok. ÚS SR tiež uviedol, že vzťah medzi výrobcami elektriny z a prevádzkovateľmi regionálnych distribučných sústav týkajúci sa poskytovania podpory v súlade so zákonom je vzťahom súkromnoprávnym. SSD teda v tomto vzťahu nevystupuje ako orgán verejnej moci, ale subjekt súkromnoprávny. Nakoľko sa jedná o súkromnoprávny vzťah, nebolo možné zo strany SSD pristúpiť k správnemu konaniu, výsledkom ktorého by bolo administratívne rozhodnutie o neposkytnutí podpory. Oznámenie o nesplnení oznamovacej povinnosti, ktoré SSD zasielala listom jednotlivým výrobcom elektriny z (teda aj žalobcovi), je v kontexte uvedeného adekvátne a dostačujúce. Zo strany SSD je možné takýto úkon považovať za odmietnutie ponuky výrobcu elektriny z (žalobcu) na uzatvorenie konkrétnych zmluvných vzťahov (zmluvy o doplatku, resp. zmluvy o výkupe elektriny na krytie strát), pričom SSD bola z dôvodu nesplnenia si oznamovacej povinnosti zo strany výrobcov elektriny z (teda aj žalobcu) k takémuto kroku oprávnená. Podľa názoru ÚS SR : „nemožno opomenúť, že zákon upravuje aj vzájomné práva a povinnosti medzi subjektmi súkromného práva, na ktoré nemožno hľadieť optikou verejného práva. K takýmto vzťahom nepochybne patria predovšetkým vzťahy medzi výrobcami energie z a prevádzkovateľmi regionálnych distribučných sústav (SSD), ktoré sú vo svojej podstate regulované aj napadnutým ustanovením zákona o podpore ." ÚS SR poukázal, že je nespochybniteľné, že záujem na dôslednom dodržiavaní právnych povinností vyplývajúcich z právnych noriem (teda aj z zákona ) je treba považovať za dôležitý všeobecne akceptovaný verejný záujem. Za situácie, keď výrobcovia elektriny z obnoviteľných zdrojov majú nárok na zákonom ustanovené formy podpory, je celkom prirodzené a legitímne, ak zákonodarca viaže poskytnutie tejto podpory na dôsledné dodržiavanie povinností ustanovených zákonom výrobcami elektriny. Zohľadňujúc účel a ciele sledované ustanovením zákona , zastáva ÚS SR názor, že zavedenie nepravej retroaktivity prostredníctvom nového znenia zákona je z hľadiska požiadaviek vyvoditeľných z článku 1 ods. 1 SR z ústavného hľadiska nielen akceptovateľné, ale aj žiaduce. Oznámenie o nesplnení oznamovacej povinnosti, ktoré SSD zasielala listom jednotlivým výrobcom elektriny z (teda aj žalobcovi), je v kontexte uvedeného adekvátne a dostačujúce. Predmetné oznámenie sa týkalo nemožnosti poskytnutia podpory - straty žalobcovho nároku na uplatnenie podpory - na jeden konkrétny kalendárny rok z dôvodu nesplnenia zákonných povinností žalobcu. Žalobcovi nebolo odňaté právo na uplatnenie podpory ako celok a v nasledujúcich rokoch bol naďalej oprávnený uplatňovať si u SSD podporu, v prípade splnenia legislatívnych požiadaviek. Zároveň žalovaný poukázal na konanie v obdobnej veci vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. - žalobca sa v tomto konaní rovnakým spôsobom domáhal aj vyplatenia podpory za kalendárne mesiace január - jún 2015, skutkovo a právne sa jedná o totožné veci, nakoľko v oboch sporoch je rozhodujúca skutočnosť, že žalobca si svoju oznamovaciu povinnosť voči žalovanému nesplnil, z toho dôvodu mu zanikol nárok na podporu v kalendárnom roku 2015, súd v tomto konaní argumentáciu žalovaného potvrdil, žalobu zamietol, a to práve z dôvodu, že žalobca si svoju oznamovaciu povinnosť voči žalovanému nesplnil. Žalovaný spolu s podaním predložil : zoznam výrobcov elektriny, záznam č. XXX/XXXX, rozsudok OS Žilina sp. zn. , rozsudok KS Žilina sp. zn. .

4. Následne sa k odporu žalovaného vyjadril žalobca podaním zo dňa 19.12.2019, ktorý uviedol, že žalobca riadne zaslal faktúry 18010, 18011 a 18012, ktorých prílohami sú faktúry pre odberateľa č. 15007, 15008 a 15009 a e-maily odberateľa s potvrdením vykúpeného množstva elektriny v predmetných obdobiach. Žalobca predmetné faktúry podal na poštovú prepravu dňa 04.05.2018. Žalovaný predmetnú

zásielku prijal dňa 09.05.2018. Následne žalovaný predmetné faktúry vrátil listom zo dňa 15.05.2018. Tvrdenie, že žalovaný faktúry č. 18010, 18011 a 18012 nikdy nedostal, je nepravdivé. Z predloženého zoznamu výrobcov vyplýva, že žalobca si voči ÚRSO notifikačnú povinnosť splnil. ÚRSO v tej istej tabuľke uvádza aj údaj o splnení povinnosti voči žalovanému. Tieto údaje mu však poskytuje priamo žalovaný. V tabuľke sa uvádza, že voči žalovanému si žalobca notifikačnú povinnosť nesplnil. Z predloženého záznamu č. XXX/XXXX o vykonaní kontroly vyplýva, že zistenie dátumu doručenia oznámenia vyplýva z tvrdenia žalovaného o dátume v jeho evidencii. ÚRSO za 3 roky kontroly nezistil prostredníctvom dokladov z pošty, kedy bola zásielka žalovanému doručená. Namiesto relevantných dôkazov o doručení doporučenej poštovej zásielky ÚRSO vykonal jediný dôkaz o doručení oznámenia, ktorým je vyjadrenie žalovaného. Evidencia splnenia notifikačnej povinnosti voči žalovanému, uvedená jednak v predloženej tabuľke „zoznam výrobcov“ a jednak v zázname ÚRSO o kontrole č. XXX/XXXX, vyplýva výlučne z tvrdení žalovaného. Žalovaný nikdy nikomu nepredložil obálku, z ktorej by bolo možné zistiť proces jej doručovania, kedy a kto ju prevzal a kedy bola uložená v poštovom priečinku sfére dispozície žalovaného. Pri hodnotení týchto dvoch dôkazov, ktoré predložil žalovaný, treba preto prihliadnuť na fakt, že relevantné údaje v nich uvedené majú základ v tvrdeniach a evidencii žalovaného. Čo sa týka korešpondenčnej evidencie žalovaného, táto je prinajmenšom nespoľahlivá, ak nie účelovo manipulovaná. Potvrdzuje to aj klamlivé vyjadrenie žalovaného, že nikdy nedostal faktúry, ktorými si žalobca vyúčtoval nárok. Žalobca si voči ÚRSO notifikačnú povinnosť splnil, čo je medzi stranami nesporné a vyplýva to aj z dôkazov, ktoré predložil žalovaný. Preto žalobca nemal negatívny vplyv na správne stanovenie TPS tarify. ÚRSO pri stanovení výšky TPS tarify vychádzal z toho, že žalobca bude poberať v roku 2015 podporu formou doplatku, a teda TPS tarifu nastavil tak, aby sa od odberateľov vyzbierali dostatočné zdroje. Notifikačná povinnosť uložená žalobcovi ustanovením § 4 ods. 2 písm. c) zákona o POZE mu ukladá oznamovať úmysel využiť právo na podporu jednak ÚRSO, a jednak žalovanému. ÚRSO vyhodnotil, že žalobca si túto povinnosť splnil, a teda tarifu TPS vyrátal s vedomím, že sa bude redistribuovať aj k žalovanému. Zároveň žalovaný vyhodnotil, že žalobca si túto povinnosť nesplnil, a teda prostriedky vyzbierané z tarify TPS žalovaný žalobcovi nevyplatí. Žalovaný sa v odpore snaží podsúvať právny názor, že ustanovenie o notifikačnej povinnosti (§ 4 ods. 2 písm. c) zákona o POZE) predpisuje lehotu. Ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c) zákona o POZE predpisuje k akému dátumu sa má hlásenie vykonať, a nie do kedy sa má hlásenie vykonať. V právnom poriadku SR sa predložka „k“ nikdy v žiadnom zákone nespája s určením lehoty, ale s vyjadrením času, ku ktorému má obsahovo úkon zodpovedať skutkovému stavu. Predložka k sa má vykladať tak, ako vo všetkých ostatných prípadoch, keď je v právnom poriadku SR použitá, nie odlišne len a výlučne na účel § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore. Aj samotný zákon o podpore v tom istom paragrafe v prípadoch, kedy určuje lehoty na plnenie povinností, určuje ich za pomoci predložky „do“ - § 4 ods. 1 písm. d) : 1. odo dňa uvedenia zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky do konca kalendárneho roka, ak toto zariadenie uviedol do prevádzky v danom kalendárnom roku alebo; 2. do 31. marca, ak od roku uvedenia zariadenia na kombinovanú výrobu do prevádzky alebo od roku rekonštrukcie alebo modernizácie technologickej časti takéhoto zariadenia uplynulo najviac 15 rokov. V ust. § 4 ods. 1 písm. d) nie je použitá predložka „k“, pretože výrazy „k 31. marcu“ a „do 31. marca“, rovnako ako „ku koncu roka“ a „do konca roka“ nie sú významovo totožné. Právny poriadok SR nepoužíva predložku „k“ pre určenie lehoty, do ktorej treba povinnosť vykonať z dôvodu, že predložka „k“ nevyjadruje lehotu do ktorej treba povinnosť vykonať. Žalobca navrhol konanie prerušiť do skončenia dovolacieho konania vo veci vedenej na Okresnom súde Žilina sp. zn. . Rozsudky vo veci sp. zn. sa s právnou otázkou, ktorú žalobca považuje za rozhodujúcu aj v tomto konaní, nevysporiadali. Žalobca za rozhodujúce skutočnosti pre posúdenie svojho nároku v priebehu tohto konania považuje tvrdenia, že notifikačná povinnosť nestanovuje lehotu, ale je vyjadrením času, ku ktorému má úkon zodpovedať skutkovému stavu; ak by aj notifikačná povinnosť určovala lehotu, potom táto je procesná a nie hmotnoprávna. Prvoinštančný súd v rozsudku konania sp. zn. neodôvodnil svoj právny názor; len bez odôvodnenia vyslovil názor, že ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c) (notifikačná povinnosť) stanovuje lehotu a to navyše hmotnoprávnu. Zmätočnosť zákona najlepšie potvrdzuje skutočnosť, že zákon zmiatol aj ÚRSO, ktorý uverejnil na svojej internetovej stránke pokyny, podľa ktorých žalobca postupoval. ÚRSO v pokynoch o odoslaní hlásenia uviedol, že notifikáciu je potrebné odovzdať na poštovú prepravu najneskôr do 15.08., čo žalobca splnil. Notifikáciu, ktorú žalobca odoslal v rovnaný deň na základe pokynu ÚRSO a zrejme aj v rovnaký deň doručenú, ÚRSO vyhodnotilo ako doručenú včas do ÚRSO, ale neskoro žalovanému, pričom ide o rovnaké podanie, doručené v rovnaký deň, podľa rovnakého predpisu, posúdené tým istým úradom. Obsahom notifikačnej povinnosti je oznámenie „predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok“. ÚRSO aj žalovaný pritom majú údaj o predpokladanom množstve elektriny, ktorú je žalobca schopný každoročne v rokoch 2014 - 2025

dodať, toto množstvo vychádza z inštalovaného výkonu solárnych panelov. ÚRSO tento údaj sám zahrnul do rozhodnutia číslo: XXXX/XXXX/E-O., číslo spisu XXXX-XXXX-R. zo dňa 07.10.2013, ktorým žalobcovi priznal nárok na podporu: Úrad pri posudzovaní predpokladaného množstva elektriny, na ktoré sa v rokoch 2014 až 2025 uplatní doplatok, vychádzal z údajov pre roky 2014 - 2025 predložených regulovaným subjektom, ktoré boli súčasťou návrhu ceny, a to: predpokladané ročné množstvo elektriny, na ktoré sa uplatní doplatok 667 MWh/rok. Žalovaný má toto rozhodnutie k dispozícii minimálne odkedy si žalobca prvýkrát uplatnil nárok na podporu (na rok 2014). Údaj o predpokladanom množstve ročne vyrobenej elektriny je aj súčasťou žiadosti o uzatvorenie zmlúv so žalovaným z 21.01.2014, opakovane tiež z 08.01.2015. Taktiež je tento údaj aj súčasťou zmluvy o doplatku z roku 2014, teda z obdobia, kedy malo dôjsť k porušeniu notifikačnej povinnosti žalobcu. To znamená, že informáciu, ktorá je predmetom notifikačnej povinnosti, žalovaný v skutočnosti má už od počiatku a táto mu je v rôznych podobách opakovane doručovaná a potvrdzovaná. Žalobca v žalobe uviedol, že notifikačná povinnosť nestanovuje lehotu, ale povinnosť nahlásiť stav k nejakému dátumu. V prípade, že by dané ustanovenie stanovovalo lehotu, túto by bolo možné splniť už v januári každého roka; resp. by sa mala považovať za splnenú: voči žalovanému doručením žiadosti o uzavretie zmluvy o doplatku z 21.01.2014, ktorej prílohou bolo aj cenové rozhodnutie, voči ÚRSO pri ohlásení podnikania v energetike, resp. pri cenovom návrhu na stanovenie ceny elektriny pre stanovenie doplatku. Totiž predpokladané ročné množstvo dodanej elektriny z uvedených dokumentov priamo vyplýva. ÚRSO v rozhodnutí číslo: XXXX/XXXX/E-O. v odôvodnení explicitne konštatuje: Úrad pri posudzovaní predpokladaného množstva elektriny, na ktoré sa v rokoch 2014 až 2025 uplatní doplatok, vychádzal z údajov pre roky 2014 - 2025 predložených regulovaným subjektom, ktoré boli súčasťou návrhu ceny, a to: a) predpokladaná ročná výroba elektriny 685 MWh/rok, b) technologická vlastná spotreba elektrina 18 MWh/rok, c) predpokladané ročné množstvo elektriny, na ktoré sa uplatní doplatok 667 MWh/rok. V prípade, ak notifikačná povinnosť bola povinnosťou, ktorá obsahuje lehotu, potom má žalobca za to, že táto lehota bola splnená už hneď na začiatku podnikania, nakoľko už vtedy sa jednak voči ÚRSO a jednak voči žalovanému ohlasovali predpokladané množstva ročne vyrobenej elektriny, a to na obdobie 2014-2025, teda zahŕňajúce aj sporný rok 2015. Pokiaľ zákon stanovuje lehotu, potom ju žalobca splnil hlásením v roku 2014 a opakovane ju potvrdzuje a hlási v rôznych podobách v žiadostiach a zmluvách so žalovaným. Žalobca má za to, že ustanovenie o notifikačnej povinnosti neukladá lehotu, do ktorej treba oznámenie urobiť, ale stanovuje čas, ku ktorému treba spraviť kvalifikovaný odhad predpokladanej výroby každý rok. K rozsudku sp. zn. žalobca uviedol : rozsudok nie je odôvodnený v časti, ktorá je rozhodujúca aj pre toto konanie, výrok a odôvodnenie predloženého rozsudku je v rozpore s dikciou ustanovenia o notifikačnej povinnosti; výklad v odôvodnení predloženého rozsudku popiera účel ustanovenia o notifikačnej povinnosti a je s ním v priamom rozpore; predložený rozsudok nie je právoplatný, predložený rozsudok nie je pre toto konanie záväzný. Žalobca spolu s vyjadrením predložil : podací lístok, vrátenie faktúr zo dňa 15.05.2018, stanovisko ÚRSO, žiadosť zo dňa 21.01.2014 a zo dňa 08.01.2015.

5. Žalovaný následne vo svojich vyjadreniach zotrvával na doterajšej procesnej obrane, žalobcom uplatnený nárok v celom rozsahu neuznáva a s argumentáciou žalobcu nesúhlasí. Ako základnú spornú skutočnosť medzi stranami označil tvrdenie strán k splneniu osobitnej notifikačnej (oznamovacej) povinnosti, vyplývajúcej z ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona, keď žalovaný je presvedčený, že žalobca si svoju povinnosť na rok 2015 nesplnil, a preto v zmysle ust. § 4 ods. 3 zákona stratil nárok na podporu na obdobie jedného kalendárneho roka, t.j. na rok 2015. Žalovaný opätovne zdôraznil význam notifikačnej povinnosti ohľadom stanovenia tarify TPS s konštatovaním, že žalovaný k dátumu 15.08.2014 nedisponoval žiadnym oznámením žalobcu v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona, čo vyplýva aj zo zoznamu výrobcov elektriny, ktorí si nesplnili povinnosť podľa § 4 zákona, ktorý zoznam bol zverejnený na webovej stránke ÚRSO dňa 09.02.2015. Uvedená skutočnosť rovnako vyplýva zo záznamu o vykonanej kontrole zo strany ÚRSO č. XXX/XXXX, z obsahu ktorého je zrejmé, že oznamovaciu povinnosť voči regulovanému subjektu si žalovaný splnil zaslaním oznámenia o predpokladanom množstve dodanej elektriny odoslaného na poštovú prepravu dňa 14.08.2014, pričom regulovaný subjekt vo svojej poštovej evidencii eviduje doručené oznámenie dňa 18.08.2014 pod č. XXXXX/XX, ktoré oznámenie bolo prijaté po lehote určenej zákonom, čím nebola splnená povinnosť zo strany žalobcu. Žalovaný poukázal na zákonnú úpravu ust. § 4 ods. 2 písm. c), z ktorej nepochybne vyplýva, že zákonná úprava pre splnenie notifikačnej povinnosti predpokladá oznámenie ako jednostranný, adresný prejav vôle súkromnoprávnej povahy, ktorý je adresovaný a doručený v zákonnej lehote obidvom adresátom, pričom listiny, na ktoré poukázal žalobca, nie sú oznámením, keď v týchto listinách absentuje akýkoľvek prejav vôle, z ktorého by bolo možné zistiť, že žalobca si nimi

uplatňuje podporu, a ktorý konkrétny druh podpory, teda či odberom elektriny na krytie strát podľa § 3 ods. 1 písm. b), doplatkom podľa § 3 ods. 1 písm. c), prípadne obidvoma druhmi. Žalovaný ďalej poukázal na viaceré súdne konania, v ktorých si výrobcovia elektriny voči žalovanému uplatňujú nárok na podporu a závery rozhodnutí súdov prvej a druhej inštancie, a tiež rozhodnutia NS SR sp. zn. zo dňa 20.11.2019 a sp. zn. zo dňa 27.08.2019, v ktorom dovolací súd ustálil, že výrobca elektriny je povinný vykonať dva úkony pre priznanie podpory podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona v spojení s ust. § 3 ods. 1 písm. b) a c), a to oznámiť uplatnenie podpory a súčasne uviesť predpokladané množstvo dodanej elektriny Úradu pre reguláciu sieťových odvetví a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, všetko k 15.08. na nasledujúci kalendárny rok. Obe povinnosti označil za samostatné, avšak na seba nadväzujúce a to výslovne uvedenou lehotou, ktorá je vyjadrená číselne a určená na presne stanovený dátum dňa 15.08. a preto je takúto lehotu potrebné považovať za hmotnoprávnu a nie procesnú, pričom záver o hmotnoprávnom charaktere uvedenej lehoty NS SR opiera o nález Ústavného súdu SR, sp. zn. , ktorý nespochybniteľne dospel k záveru, že sankčný mechanizmus vyjadrený v ust. § 4 ods. 3 zákona má súkromnoprávny charakter a spôsobuje následky v oblasti hmotného práva a preto predmetná právna norma musí mať povahu hmotnoprávnej a rovnako aj lehota v nej obsiahnutá musí mať povahu lehoty hmotnoprávnej. Žalovaný poukázal na nález ÚS sp. zn. zo dňa 31.01.2019. Žalobca žalovanému v lehote ku dňu 15.08.2014, teda ani časovo pred týmto dátumom, žiadne oznámenie nedoručil teda uplatnenie podpory pre kalendárny rok 2015 mu neoznámil. Žalovaný preto ani nemohol postupovať inak ako aplikovať sankciu v podobe straty práva na podporu na nasledujúci jeden kalendárny rok. Na podporu uvedenej argumentácie žalovaný predložil : rozsudok KS Žilina sp. zn. , rozsudok OS sp. zn. , nález ÚS SR sp. zn. , uznesenie NS SR sp. zn. , uznesenie NS SR sp. zn. , zoznam došlej pošty.

6. Žalobca dňa 30.06.2021 predložil súdu oznámenie na uplatnenie podpory zo dňa 13.08.2014 s podacím lístkom.

7. Súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 07.07.2021, na ktorom vec prejednal a rozhodol za účasti právneho zástupcu žalobcu, žalovaného a právneho zástupcu žalovaného. Právny zástupca žalobcu sa na pojednávaní vyjadril, že žalobca si uplatňuje nárok na podporu, ktorá mu patrí podľa zákona o nároku na podporu pri výrobe elektriny z obnoviteľných zdrojov. Táto podpora za rok 2015 nebola žalovaným žalobcovi vyplatená s odôvodnením, že tento nárok za toto obdobie mu zanikol, resp. nevznikol. Tento nárok žalovaný popiera z dôvodu, že žalobca nevykonal včas oznámenie o plánovanej výrobe na rok 2015. Žalobca uvádza, že túto povinnosť si splnil, dňa 14.08.2014 odoslal oznámenie o plánovanej výrobe na rok 2015 žalovanému a podľa názoru žalobcu sa táto listina dostala včas do sféry pôsobnosti žalovaného, nakoľko bola uložená v poštovom priečinku. Žalobca nemá vedomosť o spôsobe preberania pošty žalovaným, má za to, že 15. najneskôr bola táto zásielka uložená na pošte. Žalobca odoslal toto oznámenie podľa ich názoru včas 14.08., spravoval sa pri tomto postupe pri odoslaní oznámenia poučením, ktoré bolo uverejnené na stránke ÚRSO. Čo sa týka nároku, ktorý mal podľa názoru žalovaného zaniknúť, predmetné ustanovenie, ktoré odôvodňuje, že žalobca nevyplatil podporu žalovanému, toto ustanovenie podľa ich názoru neobsahuje lehotu, nakoľko sa používa v tomto ustanovení predložka k, ktorá podľa názoru žalobcu vyjadruje stav, ku ktorému sa má oznámenie vykonať, nie lehotu, do ktorej sa má toto oznámenie vykonať. Zoznam doručenej pošty, ktorý žalovaný predložil, je iba interný dokument, ktorý nie je nejakým spôsobom verejnou listinou na rozdiel od doručenky, ktorú predložili, je to doklad o tom, že to odoslali. Právny zástupca žalovaného sa na pojednávaní vyjadril, že nárok žalobcu neuznávajú. Majú za to, že zásadnou otázkou v tomto konaní je posúdenie otázky, či žalobca doručil žalovanému ku dňu 15.08.2014 oznámenie o uplatnení podpory na rok 2015 alebo nie. Podľa ust. § 4 ods. 2 písm. c) výrobca elektriny s právom na podporu je povinný oznámiť jednak ÚRSO a jednak prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy žalovanému dva základné údaje - za prvé oznámenie o uplatnení podpory, za druhé predpokladané množstvo dodanej elektriny a to vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. V prípade, ak si výrobca túto notifikačnú povinnosť nesplní, tak aplikuje sa sankcia podľa § 4 ods. 3 zákona o podpore v znení účinnom od 01.01.2014, teda výrobca si nemôže uplatniť právo na podporu na obdobie jedného kalendárneho roka. Žalobca oznámenie o uplatnení podpory odovzdal na poštovú prepravu dňa 14.08.2014, ktorý deň vychádzal na štvrtok, aj zo zadnej strany, zásielka bola zaslaná ako list 2. triedy a z informácie na stránke slovenskej pošty vyplýva, že list zaslaný ako zásielka 2. triedy je doručený na druhý pracovný deň po dni podania. Keďže teda žalobca preukázateľne oznámenie odoslal poštou 14.08.2014 vo štvrtok, žalovanému toto oznámenie bolo doručené až dňa 18.08.2014, ktorý deň vychádzal na

pondelok, teda je zrejmé, že žalobca zákonnú lehotu zmeškal. Listiny, ktoré preukazujú doručenie tohto oznámenia dňa 18.08.2014 v pondelok - zoznam došlej pošty žalovaného a to poradové č. XX, zoznam výrobcov, ktorí si nesplnili notifikačnú povinnosť, ktorý zoznam bol zverejnený na webovej stránke ÚRSO dňa 09.02.2015, záznam ÚRSO č. XXX/XXXX o vykonaní kontroly u žalovaného, v ktorom zázname sa pri spoločnosti žalobcu uvádza: regulovaný subjekt vo svojej poštovej evidencii eviduje doručené oznámenie dňa 18.08.2014 pod č. XXXXX/XX, t.j. oznámenie bolo prijaté po lehote určenej zákonom. Keďže zákonodarca jednoznačne číselne vymedzil konkrétny deň, ku ktorému je potrebné notifikačnú povinnosť si splniť, majú za to, že sa jedná o lehotu hmotno-právnu. Argumentácia žalobcu o procesno- právnej povahe lehoty vychádza v zásade z dvoch argumentov, jednak je to odporúčajúce stanovisko ÚRSO a taktiež poukazuje na § 17 ods. 1 zákona o podpore. Z predloženého Nálezu ÚS SR vyplýva okrem iného, že súd považuje z ústavného hľadiska za právne neudržateľný právny názor o procesno- právnej povahe lehoty vyvodený len z odkazu na stanovisko ÚRSO a poukázanie na § 17 ods. zákona o podpore. Vzťah medzi žalobcom ako výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov a žalovaným ako prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy je vzťahom súkromno-právnym. Z tohto hľadiska aj ÚS SR konštatoval, že nie je možné subsidiárne vzťahovať správny poriadok na tento daný vzťah.

8. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, ktoré tvoria obsah spisového materiálu a to : rozhodnutím ÚRSO č. XXXX/XXXX/E zo dňa 28.11.2014, rozhodnutím ÚRSO č. XXXX/XXXX/E-O. zo dňa 07.10.2013, výzvou zo dňa 26.05.2017, tabuľkou - prehľad škôd, faktúrami spolu s e-mailovou komunikáciou strán, zoznamom výrobcov elektriny so záznamom o splnení si notifikačnej povinnosti vo vzťahu k ÚRSO a SSD, odpoveďou ÚRSO zo dňa 13.11.2014 k žiadosti žalovaného o sprístupnenie zoznamu výrobcov elektriny k rozsahu splnenia notifikačnej povinnosti, záznamom ÚRSO č. XXX/XXXX, predloženými rozhodnutiami súdov (súdov I., II. inštancie, NS SR, ÚS SR), zoznamom došlej pošty, vrátením faktúr zo dňa 15.05.2018, stanoviskom ÚRSO, žiadosťou žalobcu o uzatvorenie zmluvy o výkupe elektriny na krytie strát a zmluvy o doplatku pre rok 2014 zo dňa 21.01.2014 a pre rok 2015 zo dňa 08.01.2015, oznámením na uplatnenie podpory zo dňa 13.08.2014 s podacím lístkom a celým spisovým materiálom.

9. Podľa článku 8 , strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

10. Podľa článku 9 , strany sporu majú právo sa oboznámiť s vyjadreniami, návrhmi a dôkazmi protistrany a môţu k nim vyjadriť svoje stanovisko v rozsahu, ktorý určí zákon.

11. Podľa článku 15 ods. 1 a 2 : (1) Dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon. (2) Žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu.

12. Podľa : (1) Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. (2) Na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia.

13.Podľa : (1) Skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. (2) Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

14. Podľa , , dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.

15. Podľa a o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby v relevantnom platnom a účinnom znení od 1.1.2014 do 31.12.2018 (ďalej len zákon o podpore), tento zákon ustanovuje a) spôsob podpory a podmienky podpory výroby 1. elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, 2. elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou, 3. Biometánu, b) práva a povinnosti výrobcov 1. elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, 2. elektriny kombinovanou výrobou, 3. elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou, 4. biometánu.

16. Podľa § 2 ods. 1 písm. b), c) zákona o podpore, pri podpore obnoviteľných zdrojov energie sa na účely tohto zákona rozumie b) elektrinou z obnoviteľných zdrojov energie elektrina vyrobená v zariadení na výrobu elektriny využívajúcom iba obnoviteľné zdroje energie alebo elektrina, ktorá zodpovedá podielu obnoviteľných zdrojov energie v zariadení na výrobu elektriny; za elektrinu z obnoviteľných zdrojov energie sa nepovažuje elektrina vyrobená v prečerpávacej vodnej elektrárni, c) výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov energie výrobca elektriny, ktorý vyrába elektrinu z obnoviteľných zdrojov energie.

17. Podľa § 3 ods. 1 písm. a), b) a c) zákona o podpore, podpora výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpora výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou sa zabezpečuje a) prednostným 1. pripojením zariadenia na výrobu elektriny do distribučnej sústavy, 2. prístupom do sústavy, 3. prenosom elektriny, distribúciou elektriny a dodávkou elektriny, b) výkupom elektriny výkupcom elektriny za cenu vykupovanej elektriny, c) doplatkom.

18. Podľa § 4 ods. 1 písm. a), b), c) a d), ods. 2 písm. a), b), c) a d), ods. 3 zákona o podpore: (1) Výrobca elektriny, ktorý spĺňa podmienky na získanie podpory podľa § 3 (ďalej len "výrobca elektriny s právom na podporu"), má právo na a) prednostné pripojenie do distribučnej sústavy, prednostný prenos elektriny, prednostnú distribúciu elektriny a prednostnú dodávku elektriny, ak zariadenie na výrobu elektriny spĺňa technické podmienky prevádzkovateľa sústavy podľa osobitného predpis a neohrozí bezpečnosť a spoľahlivosť prevádzky sústavy; prednostný prenos elektriny sa nevzťahuje na prenos elektriny spojovacím vedením, b) odber elektriny podľa § 3 ods. 1 písm. b) vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie alebo vysoko účinnou kombinovanou výrobou, ktorú dodal za kalendárny mesiac alebo v prípade malého zdroja za kalendárny rok, prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy alebo subjektom povereným prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, na základe zmluvy o dodávke elektriny, c) doplatok podľa § 3 ods. 1 písm. c) na základe účtovného dokladu vystaveného prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy na skutočné množstvo elektriny vyrobenej za kalendárny mesiac alebo v prípade malého zdroja za kalendárny rok, z obnoviteľných zdrojov energie alebo elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou, zníženej o technologickú vlastnú spotrebu elektriny, upravenej podľa § 3 ods. 4, aj v tom prípade, že si právo na odber elektriny podľa písmena b) neuplatňuje, d) odber elektriny prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je zariadenie výrobcu elektriny pripojené, za cenu elektriny na straty v období odo dňa uvedenia zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky do konca kalendárneho roka, ak toto zariadenie uviedol do prevádzky v danom kalendárnom roku alebo do 31. marca, ak od roku uvedenia zariadenia na kombinovanú výrobu do prevádzky alebo od roku rekonštrukcie alebo modernizácie technologickej časti takéhoto zariadenia uplynulo najviac 15 rokov. (2) Výrobca elektriny s právom na podporu je povinný a) predložiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy potvrdenie o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie alebo potvrdenie o pôvode elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou vydané za predchádzajúci kalendárny rok, b) oznámiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, s ktorým má uzavretú zmluvu o dodávke elektriny, predpokladanú charakteristiku svojej dodávky v termínoch uvedených v prevádzkovom poriadku prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy, ak celkový inštalovaný výkon zariadenia je väčší ako 1 MW, c) oznámiť Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len "úrad") a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c), vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok; pri zariadeniach výrobcu elektriny uvedených do prevádzky po 15. auguste je výrobca elektriny povinný informovať prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy o využití práva podľa odseku 1 najneskôr 30 dní pred uvedením zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky, d) vrátiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy doplatok podľa § 3 ods. 1 písm. c), ktorý mu bol vyplatený v rozpore s podmienkami podpory podľa tohto zákona. (3) Výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý nesplní povinnosti podľa odseku 2, si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa odseku 1 písm. b) a c) na nasledujúci kalendárny rok.

19. Podľa § 7 ods. 2, 3 písm. a) zákona o podpore, potvrdenie o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie vydá úrad výrobcovi elektriny z obnoviteľných zdrojov energie na základe žiadosti, ak spĺňa podmienky na získanie podpory podľa § 3 a množstvo elektriny uvedenej v žiadosti zodpovedá očakávaným možnostiam zariadenia výrobcu elektriny. Potvrdenie o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie úrad vydá v lehote 30 dní po doručení úplnej žiadosti. Ak žiadosť nie je úplná, úrad vyzve žiadateľa, aby v ním určenej lehote žiadosť doplnil. Ak žiadosť v určenej lehote žiadateľ nedoplní, úrad konanie zastaví a potvrdenie o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie nevydá. Potvrdenie o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie sa vydáva výrobcovi elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a) na obdobie, na ktoré má podľa tohto zákona nárok na podporu.

20. Podľa , a o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby v platnom znení (prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 2019) : (1) Podmienky podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou podľa tohto zákona v znení účinnom do 31. decembra 2018 pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2019, zostávajú zachované podľa tohto zákona v znení účinnom do 31. decembra 2018, ak odsek 3 neustanovuje inak. (2) Ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 2019; vznik týchto právnych vzťahov a nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 2019 sa posudzujú podľa tohto zákona v znení účinnom do 31. decembra 2018, ak odsek 3 neustanovuje inak. Cena elektriny na straty podľa tohto zákona v znení účinnom do 31. decembra 2018 sa považuje za cenu vykupovanej elektriny podľa tohto zákona a právo na podporu odberom elektriny za cenu elektriny na straty podľa tohto zákona v znení účinnom do 31. decembra 2018 sa považuje za právo na podporu výkupom elektriny za cenu vykupovanej elektriny podľa tohto zákona. (3) Podpora výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpora výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou podľa a v znení účinnom do 31. decembra 2018 pre zariadenie výrobcu elektriny, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2019, ktorá sa podľa tohto zákona v znení účinnom do 31. decembra 2018 vzťahuje na takéto zariadenie výrobcu elektriny po celú dobu jeho životnosti, trvá najviac do 31. decembra 2033. Výrobca elektriny, ktorého zariadenie výrobcu elektriny bolo uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2019, má právo na podporu podľa v znení účinnom do 31. decembra 2018, iba ak si uplatňuje právo na podporu podľa .

21. Podľa § 18e ods. 1 zákona o podpore (prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 2014), podmienky podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014, zostávajú zachované podľa doterajších predpisov.

22. Podľa a : (1) Tento zákon upravuje postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním. (2) Právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.

23. Podľa , každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.

24. Podľa , uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).

25. Žalobca sa žalobou domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 39.269,68 eur s príslušenstvom, konkrétne nároku na náhradu škody vo forme ušlého zisku vo výške 945,76 eur a to za mesiace október, november, december 2015 (spôsobenej podľa vyjadrenia žalobcu nepriznaním nároku na podporu formou odberu elektriny za garantovanú cenu, ) a nároku na podporu formou doplatku za vyrobenú elektrinu vo výške 38.323,92 eur a to za mesiace október, november, december 2015 ( ). Žalovaný v rámci procesnej obrany namietal uplatnený nárok žalobcu, poukazoval na to, že žalobca si nesplnil zákonnú povinnosť

v zmysle ust. platnom a účinnom v relevantnom období a teda mu zanikol nárok na podporu na kalendárny rok 2015 v zmysle ust. cit. zákona.

26. Medzi stranami neboli sporné nasledovné skutkové okolnosti : žalobca má postavenie výrobcu elektriny z obnoviteľných zdrojov energie s tým, že zariadenie žalobcu bolo uvedené do prevádzky dňom 28.12.2010, ďalej skutočnosť vydania a obsah rozhodnutia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len ÚRSO) zo dňa 09.10.2013, ktorým bola schválená pre regulovaný subjekt PV Tekovské Nemce s.r.o. (t.j. pre žalobcu) na roky 2014-2025 pevná cena elektriny pre stanovenie doplatku vo výške 425,12 eur/MWh vyrobenej zo slnečnej energie v zariadení výrobcu elektriny, rozhodnutím ÚRSO zo dňa 28.11.2014 pre regulovaný subjekt Stredoslovenská energetika - Distribúcia, a.s. sa zmenilo rozhodnutie zo dňa 28.11.2013 s účinnosťou od 01.01.2015 do 31.12.2016 tak, že cena elektriny na straty bola stanovená na sumu 44,015 eur/MWh, ďalej skutočnosť vystavenia a obsah oznámenia žalobcu na uplatnenie podpory zo dňa 13.08.2014 a jeho podanie na pošte dňa 14.08.2014 pre adresáta SSE - Distribúcia, a.s., vystavenie záznamu ÚRSO č. XXX/XXXX zo dňa 22.12.2017 o výsledku vykonanej kontroly. Uvedené skutkové okolnosti boli nesporné podľa , pričom zároveň v konaní neexistovala dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti, v nadväznosti na čo súd z týchto vychádzal v súlade s úpravou veta prvá .

27. Spornou skutočnosťou medzi stranami sporu bola existencia nároku žalobcu na podporu formou odberu elektriny za garantovanú cenu podľa § 4 ods. 1 písm. b) cit. zákona a nárok na podporu formou doplatku na vyrobenú elektrinu podľa § 4 ods. 1 písm. c) cit. zákona. Dôvodnosť žalobcovho uplatneného nároku sa teda odvíjala od toho, či si žalobca ako výrobca elektriny z obnoviteľných zdrojov energie splnil notifikačnú povinnosť voči ÚRSO, ako aj voči žalovanému ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy - uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) cit. zákona vrátane oznámenia predpokladaného množstva vyrobenej a dodanej elektriny k 15.08.2014 na nasledujúci kalendárny rok 2015. Vo väzbe na uvedené vyhodnotenie, či v prípade nesplnenia tejto oznamovacej povinnosti dopadá na žalobcu sankčný mechanizmus uvedený v ust. cit. , teda nemožnosť uplatniť právo na podporu podľa a cit. zákona na nasledujúci kalendárny rok 2015. Zároveň posúdiť po vyhodnotení ťažiskovej otázky v danom spore - či si žalobca riadne a včas splnil notifikačnú povinnosť vo vzťahu k žalovanému, či na strane žalovaného boli splnené predpoklady pre vznik zodpovednosti žalovaného za škodu z titulu ušlého zisku žalobcovi.

28. Čo sa týka časového momentu pre splnenie oznamovacej povinnosti výrobcov elektriny v ust. v jazykovom vyjadrení k 15.08., či ide o časový údaj alebo lehotu, a ak o lehotu, či hmotnoprávnu alebo procesnú, súd má za to, ako už bolo konštatované v odôvodnení rozhodnutí viacerých súdov prvej a druhej inštancie, NS SR a ako vyplýva aj z nálezov ÚS SR sp. zn. , , že úprava v ust. cit. zákona je považovaná za úpravu lehoty na splnenie oznamovacej povinnosti a to lehotu hmotnoprávnu.

29. Súd poukazuje na Nález ÚS SR sp. zn. zo dňa 22.03.2017, ktorý sa vyjadril, že zákon o podpore, t.j. upravuje vzájomné práva povinnosti medzi subjektmi súkromného práva, na ktoré nemožno hľadieť optikou verejného práva. K takýmto vzťahom nepochybne patria predovšetkým vzťahy medzi výrobcami energie z a prevádzkovateľmi regionálnych distribučných sústav, ktoré sú vo svoje podstate regulované aj ust. cit. zákona. Ďalej ÚS SR uviedol, že z hľadiska aplikácie ust. cit. zákona je podstatný vzťah medzi výrobcami elektriny a prevádzkovateľmi regionálnych distribučných sústav. Tento záver predovšetkým potvrdzuje skutočnosť, že práva podľa ust. a cit. zákona si výrobcovia elektriny môžu uplatňovať vo vzťahu k prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy a nie úradu, prípadne inému orgánu verejnej moci. Z nálezu vyplýva, že právo na podporu má primárne súkromnoprávny charakter. ÚS SR vyjadril vzťah medzi žalobcom a žalovaným ako vzťah súkromnoprávny, nedáva teda základ pre argumentáciu žalobcu, že ak je v ust. cit. zákona vyjadrená lehota, ide o lehotu procesnoprávnu. ÚS SR vyvodil, že ust. vo svojej podstate prejavuje hypotézu právnej normy obsiahnutej v ust. cit. zákona, pričom povinnosti podľa cit. zákona majú výrobcovia elektriny primárne vo vzťahu k prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, ako subjektom súkromného práva. Na tom nič nemení skutočnosť, že povinnosť oznámiť skutočnosti, resp. informácie uvedené v ust. cit. zákona majú výrobcovia elektriny z nielen vo vzťahu k prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, ale aj vo vzťahu k ÚRSO. Tento záver podľa ústavného súdu potvrdzuje predovšetkým skutočnosť, že práva podľa

ust. § 4 ods. 1 písm. b) a zákona o podpore si výrobcovia elektriny môžu uplatňovať vo vzťahu k prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy a nie úradu, prípadne inému orgánu verejnej správny. Cez prizmu súkromnoprávneho vzťahu výrobcu elektriny z a prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy je podľa záveru ÚS SR z hľadiska aplikácie ust. cit. zákona podstatný vzťah medzi výrobcami elektriny a prevádzkovateľmi regionálnych distribučných sústav. ÚS SR v náleze uviedol, že v podmienkach právneho štátu je každý subjekt práva (a teda aj výrobcovia elektriny) povinný plniť povinnosti ustanovené zákonom, a to bez ohľadu na to, či predmetný zákon ustanovuje sankčný mechanizmus prostredníctvom, ktorého ho „núti“ či „motivuje“ k plneniu týchto povinností. ÚS SR konštatoval, že už podľa pôvodného znenia zákona o podpore bolo prostredníctvom pôvodného znenia tohto zákona neplnenie zákonných povinností ustanovených v a sankcionované tak, že ak si tieto povinnosti konkrétny výrobca elektriny z nesplnil, tak ex lege nedisponoval právom na odber elektriny za cenu elektriny na straty. K zmene pôvodného znenia zákona o podpore došlo s účinnosťou od 1. januára 2014, boli zavedené dve zásadnejšie zmeny : a) pod hrozbu (majetkovej) sankcie zahrnul plnenie všetkých povinností ustanovených v zákona o podpore , t. j. oproti predchádzajúcemu stavu aj povinnosti uvedené v a tohto zákona, b) rozšíril dôsledky neplnenia zákonných povinností nielen na stratu práva na odber elektriny za cenu elektriny na straty podľa zákona, ale aj straty práva na tzv. doplatok podľa zákona, išlo o zmenu, ktorú možno odôvodniť legitímnym verejným záujmom.

30. Súkromnoprávny charakter vzťahu medzi žalobcom a žalovaným vyplýva aj z Nálezu ÚS SR sp. zn. zo dňa 31.01.2019, ktorým bol zrušený rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 30.03.2017, v ktorom ÚS SR sa vyjadril, že podľa názoru ÚS je z ústavného hľadiska neudržateľný právny záver vyslovený v napadnutých rozhodnutiach okresného súdu a krajského súdu o procesno-právnom charaktere lehoty ustanovenej v zákona vyvodený len z odkazu na použitie Správneho poriadku (obsiahnutého v ods. l zákona ), t.j. právneho predpisu verejnoprávneho charakteru. Na tomto závere nič nemôže zmeniť ani skutočnosť, že okresný súd a krajský súd opreli svoj záver aj o stanovisko ÚRSO, podľa ktorého má sporná lehota procesno-právny charakter. Ďalej uviedol, že ÚRSO nie je ako orgán štátnej správy s pôsobnosťou na úseku regulácie sieťových odvetví kompetentný podávať výklad všeobecne záväzných právnych noriem. Navyše ÚRSO vo svojom stanovisku iba prezentuje len záver o tom, že lehota vyplývajúca z ust. cit. zákona je procesnoprávna avšak bez toho, aby zároveň uviedol, na podklade akých dôvodov k tomuto záveru dospel, stanovisko ÚRSO vôbec nie je odôvodnené. Ďalej uviedol, že považuje v posudzovanej veci za podstatnú tiež skutočnosť, že záver všeobecných súdov k právnej povahe lehoty na splnenie oznamovacej povinnosti opierajúci sa o ods. l cit. zákona, podľa ktorého na konanie podľa zákona o sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak, nereflektuje súkromno-právny charakter vzťahu medzi žalobcom ako výrobcom elektriny z a sťažovateľom ako prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy. Ústavný súd SR v tejto súvislosti poukázal na ods. l Správneho poriadku, podľa ktorého sa tento zákon vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Keďže v predmetnej veci si žalobca uplatňoval proti sťažovateľovi ako súkromnému subjektu a nie orgánu verejnej správy svoj nárok na poskytnutie podpory, nemožno považovať odkaz všeobecných súdov na procesno-právny predpis upravujúci konanie v oblasti verejnej správy z ústavného hľadiska za akceptovateľný.

31. S poukazom na uvedené Nálezy ÚS SR súkromnoprávny charakter vzťahu medzi žalobcom a žalovaným vylučuje možnosť aplikácie ust. pripúšťajúci aplikáciu všeobecného predpisu o správnom konaní, vyjadrenej v ust. zákona o podpore. Z uvedeného teda vyplýva, že súkromnoprávny charakter vzťahu medzi žalobcom a žalovaným neposkytuje priestor na aplikáciu ust. zákona o podpore, a to aplikáciu všeobecného predpisu o Správnom konaní a z neho vyplývajúci procesnoprávny charakter lehoty ustanovenej v V nadväznosti na uvedené, potom tvrdenia žalobcu o procesno-právnom charaktere lehoty vyjadrenej v nemohli byť vyhodnotené ako relevantné.

32. Súd poukazuje aj na uznesenie NS SR sp. zn. zo dňa 27.08.2019 (v tomto rozhodnutí bola ustálená povaha oznamovacej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) cit. zákona a samostatná dovolacia otázka), v ktorom dovolací súd dospel k záveru, že „podľa ust. § 4 ods.

2 písm. c) zákona o je výrobca elektriny s právom na podporu povinný oznámiť Úradu a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa a , vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Výrobca elektriny je povinný vykonať dva úkony, a to oznámiť uplatnenie podpory a súčasne uviesť predpokladané množstvo dodanej elektriny, všetko k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Tieto dve povinnosti musia byť splnené kumulatívne s tým, že nevykonanie niektorej z nich znamená porušenie zákonom uloženej povinnosti. Je preto možné dospieť k záveru, že ak zákonodarca uložil výrobcovi elektriny v ustanovení zákona o dve samostatné povinnosti, avšak na seba nadväzujúce, a to s výslovne uvedenou lehotou, ktorá je vyjadrená číselne a určená na presne stanovený dátum dňa 15. augusta, je takúto lehotu potrebné považovať za hmotnoprávnu a nie procesnú, ako nesprávne právne posúdili súdy nižšej inštancie. Záver o hmotnoprávnom charaktere uvedenej lehoty je opretý aj o nález Ústavného súdu SR sp. zn. , ktorý nespochybniteľne dospel k záveru, že sankčný mechanizmus vyjadrený v ustanovení zákona o má súkromnoprávny charakter. Takto spôsobuje právne následky v oblasti hmotného práva a predmetná právna norma musí mať povahu normy hmotnoprávnej a rovnako aj lehota v nej obsiahnutá musí mať povahu lehoty hmotnoprávnej. S poukazom na zákona o je povinnosť výrobcu elektriny zachovaná vtedy, ak právna skutočnosť nastane najneskôr v posledný deň hmotnoprávnej lehoty, t.j. v danom prípade 15. augusta. Za rozhodujúci moment pre uplatnenie podpory podľa zákona o , je preto potrebné považovať moment doručenia prejavu vôle prevádzkovateľovi distribučnej sústavy, nakoľko až od toho momentu sa takýto jednostranný právny úkon výrobcu stáva perfektným a nadobúda spôsobilosť spôsobovať účinky, ktoré s takýmto prejavom vôle zákon spája.“ Súd poznamenáva, že rozhodnutie Najvyššieho súdu SR je v predmetnej veci rozhodnutím o dovolaní, v ktorom bola ustálená povaha oznamovacej povinnosti podľa cit. zákona ako samostatnej dovolacej otázky tvoriacej predmet posudzovania dovolacieho súdu podľa .

33. V uznesení NS SR sp. zn. zo dňa 20.11.2019 dovolací súd uviedol, že nesprávna rozšírená aplikácia Správneho poriadku na posúdenie charakteru spornej lehoty. Okrem citovaných záverov Ústavného súdu SR () dopĺňa, že okresný súd aplikoval ust. zákona o o subsidiárnom použití Správneho poriadku na situáciu, na ktorú nedopadalo. Zo samotného znenia zákona o vyplýva, že Správny poriadok sa subsidiárne použije na konania vedené podľa zákona o . Týmito konaniami sa myslia (správne) konania vedené Úradom ako správnym orgánom. Sporové konanie medzi žalobcom a žalovaným však v žiadnom prípade nie je možné považovať za konanie podľa zákona o , a to ani v situácii, keď sa v ňom aplikujú niektoré ustanovenia zákona o , ktoré majú súkromnoprávnu povahu. Ako nesprávny (a zároveň bližšie neodôvodnený) považuje dovolací súd odkaz odvolacieho súdu na stanovisko ÚRSO, ktoré bolo zverejnené na webovej stránke úradu. Aj v rozhodovanej veci je aktuálny záver ústavného súdu, v zmysle ktorého ÚRSO nie je ako orgán štátnej správy s pôsobnosťou na úseku regulácie sieťových odvetví kompetentný podávať výklad všeobecne záväzných právnych noriem. Navyše, ÚRSO vo svojom stanovisku prezentuje len záver o tom, že lehota vyplývajúca z zákona o je procesno-právna, avšak bez toho, aby zároveň uviedol, na podklade akých dôvodov k tomuto záveru sám dospel. Ďalej NS SR poukázal vo svojom rozhodnutí aj na uznesenie NS SR sp. zn. a konštatoval, že podľa ust. zákona o je výrobca elektriny s právom na podporu povinný oznámiť Úradu a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa a , vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Výrobca elektriny je povinný vykonať dva úkony, a to oznámiť uplatnenie podpory a súčasne uviesť predpokladané množstvo dodanej elektriny, všetko k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Tieto dve povinnosti musia byť splnené kumulatívne s tým, že nevykonanie niektorej z nich znamená porušenie zákonom uloženej povinnosti. Je preto možné dospieť k záveru, že ak zákonodarca uložil výrobcovi elektriny v ustanovení zákona o dve samostatné povinnosti, avšak na seba nadväzujúce, a to s výslovne uvedenou lehotou, ktorá je vyjadrená číselne a určená na presne stanovený dátum dňa 15. augusta, je takúto lehotu potrebné považovať za hmotnoprávnu a nie procesnú, ako nesprávne právne posúdili súdy nižšej inštancie. Záver o hmotnoprávnom charaktere uvedenej lehoty je opretý aj o nález ústavného súdu sp. zn. , ktorý nespochybniteľne dospel k záveru, že sankčný mechanizmus vyjadrený v ustanovení zákona o má súkromnoprávny charakter. Takto spôsobuje právne následky v oblasti hmotného práva a predmetná právna norma musí mať povahu normy hmotnoprávnej a rovnako aj lehota v nej obsiahnutá musí mať povahu lehoty hmotnoprávnej. S poukazom na zákona o je povinnosť výrobcu elektriny zachovaná vtedy, ak právna skutočnosť nastane najneskôr

v posledný deň hmotnoprávnej lehoty, t.j. v danom prípade 15. augusta. Za rozhodujúci moment pre uplatnenie podpory podľa zákona o , je preto potrebné považovať moment doručenia prejavu vôle prevádzkovateľovi distribučnej sústavy, nakoľko až od toho momentu sa takýto jednostranný právny úkon výrobcu stáva perfektným a nadobúda spôsobilosť spôsobovať účinky, ktoré s takýmto prejavom vôle zákon spája.

34. Vzhľadom na súkromnoprávny charakter vzťahu medzi žalobcom a žalovaným (ako vyplýva aj z cit. rozhodnutí NS SR, Nálezov ÚS SR), zákonná úprava ust. spôsobuje právne následky v oblasti hmotného práva, a preto predmetná právna norma musí mať povahu lehoty hmotnoprávnej. Povinnosť výrobcu elektriny podľa ust. cit. zákona je tak zachovaná len vtedy, pokiaľ právna skutočnosť nastane najneskôr v posledný deň tejto hmotnoprávnej lehoty, t.j. v danom prípade 15. augusta. Preto podľa cit. zákona je potrebné považovať za rozhodujúci moment okamih doručenia prejavu vôle výrobcu elektriny prevádzkovateľovi distribučnej sústavy, ktorým je zavŕšený jednostranný adresný právny úkon výrobcu elektriny, a ktorým momentom nadobúda účinky právny úkon žalobcu, ktoré s takýmto prejavom vôle zákon spája. Čo sa týka argumentácie a tvrdení žalobcu o výklade predložky „k“, súd poukazuje aj na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline v obdobnej veci, ktorý vo svojom odôvodnení okrem iného uviedol, že výklad zákonného ust. ( s povahou hmotnoprávnej lehoty je ústavne súladný, a to s prihliadnutím na Nálezy ÚS SR sp. zn. -148 zo dňa 22.03.201 a sp. zn. -65 zo dňa 31.01.2019, že nie je možné predložku „k“ vykladať tak, že táto predurčuje procesnoprávny charakter lehoty, keďže takýto výklad, resp. interpretácia právnej normy zákona o podpore žalobcom nie je ústavne súladná s dôrazom na charakter vzťahu žalobcu a žalovaného ako súkromnoprávneho. Krajský súd v predmetnom rozhodnutí rovnako konštatoval, že „nie je relevantný ani odvolací dôvod žalobcu v tom, že predložka „k“ sa nespája s určením lehoty, keďže takéto spojenie s určením lehoty má mať len predložka „do“, tieto odvolacie dôvody žalobcu nemajú svoje právne opodstatnenie, pretože ak by s predložkou „k“ podľa názoru žalobcu nebola spojená lehota, tak potom by nemohol nastať ani sankčný mechanizmus vyjadrený v , ktorý je spojený s nesplnením povinnosti v ods. 2 a ktoré splnenie sa vyžaduje práve v lehote určenej “ Teda z uvedeného vyplýva, že súdy sa zaoberali charakterom časového momentu, ktorý zákonodarca v ust. uvádza, s tým, že dospeli k záveru, že ide o lehotu a to hmotnoprávnu lehotu.

35. V nadväznosti na vyhodnotenie uvedených skutočností súd posudzoval riadne a včasné splnenie zákonnej povinnosti žalobcu podľa ako predpokladu pre vznik nároku na podporu podľa a cit. zákona pre rok 2015. Ustálenie hmotnoprávnej povahy lehoty na splnenie oznamovacej povinnosti podľa cit. zákona bolo teda základom pre posúdenie splnenia uvedenej notifikačnej povinnosti z hľadiska jej včasnosti, t.j. k 15.08.2014. Táto oznamovacia povinnosť dopadala aj na žalobcu ako prevádzkovateľa zariadenia na výrobu elektriny z obnoviteľného zdroja v zariadení vo fotovoltaickej elektrárni Solárny park Tekovské Nemce, ktoré zariadenie bolo uvedené do prevádzky dňom 28.12.2010, ako vyplýva z rozhodnutia ÚRSO zo dňa 09.10.2013, a to v nadväznosti na úpravu v ust. cit. zákona, podľa ktorého podmienky podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014, zostávajú zachované podľa doterajších predpisov. Súd teda konštatuje, že na žalobcu dopadá právna povinnosť vyplývajúca priamo zo zákona podľa cit. zákona v jeho znení platnom a účinnom od 01.01.2014, teda oznamovacia povinnosť v zmysle tejto právnej úpravy, na splnenie ktorej oznamovacej povinnosti bolo právo žalobcu na podporu podľa a cit. zákona pre rok 2015 priamo viazané, a ktoré právo na podporu pre rok 2015 bolo riadnym a včasným splnením tejto oznamovacej povinnosti podmienené. Zároveň súd konštatuje, že s poukazom na ust. cit. zákona, aplikácia sankcie ustanovená v cit. zákona sa vzťahuje aj na žalobcu, s aplikáciou ust. sa vysporiadal aj ÚS SR v náleze sp. zn. , kde okrem iného uviedol, že zavedenie nepravej retroaktivity prostredníctvom ust. je z ústavného hľadiska nielen akceptovateľné, ale aj žiaduce.

36. V zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. c) cit. zákona, výrobcovia elektriny mali zákonom uloženú povinnosť

- splniť si oznamovaciu povinnosť a to oznámiť jednak Úradu pre reguláciu sieťových odvetví, ako aj prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, kumulatívne si splniť dve oznamovacie povinnosti, oznámiť uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) a súčasne uviesť, oznámiť predpokladané

množstvo dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Obe povinnosti ako samostatné, ale na seba nadväzujúce, pričom obe povinnosti musia byť splnené kumulatívne s tým, že nevykonanie niektorej z nich znamená porušenie zákonom uloženej povinnosti a táto skutočnosť má potom za následok stratu nároku na podporu na nasledujúci kalendárny rok. Súd ako právne irelevantnú hodnotil námietku žalobcu vo vzťahu k preferencii významu a účelu splnenia notifikačnej povinnosti (že dodržanie notifikačnej povinnosti má primárny význam voči ÚRSO, aby správne stanovil tarifu TPS a sekundárny význam voči žalovanému). Uvedená námietka je právne bez významu, nakoľko cit. ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c) jednoznačne stanovuje, že oznamovacia povinnosť musí byť splnená kumulatívne voči obom adresátom, voči ÚRSO, ako aj prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy.

37. S poukazom na ust. § 4 ods. 2 písm. c) cit zákona, žalobca tak mal zákonnú povinnosť - splniť si notifikačnú povinnosť vo vzťahu k ÚRSO, ako aj vo vzťahu k žalovanému ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy. Medzi stranami nespornou skutočnosťou bolo tvrdenie žalobcu o odoslaní oznámenia ÚRSO a žalovanému dňa 14.08.2014, oznámenie žalobcu o uplatnení podpory na rok 2015, datované zo dňa 13.08.2014, podané na pošte dňa 14.08.2014 ako doporučený list 2. triedy, čo vyplýva z predloženého podacieho lístku. Z informácií Slovenskej pošty, a.s. vyplýva, že doporučený list 2. triedy, táto zásielka je doručená druhý pracovný deň po dni podania (v danom prípade bol list žalobcu zo dňa 13.08.2014 podaný na pošte dňa 14.08.2014 o 12,12 hod. t.j. vo štvrtok a tak podľa oficiálnych informácií Slovenskej pošty, a.s. vyplýva, že zásielka bola doručená žalovanému druhý pracovný deň t.j. v pondelok 18.08.2014). Teda predmetné oznámenie bolo doručené žalovanému dňa 18.08.2014, čo vyplýva aj zo zoznamu došlej pošty žalovaného. Čiže do dispozičnej sféry žalovaného sa oznámenie dostalo až dňa 18.08.2014, t.j. po uplynutí zákonom stanovenej lehoty. Aj zo záznamu o vykonanej kontrole ÚRSO č. XXX/XXXX vyplýva, že žalobca odoslal oznámenie o uplatnení podpory dňa 14.08.2014 regulovanému subjektu - žalovanému, ktorému bolo uvedené oznámenie doručené dňa 18.08.2014, regulovaný subjekt (žalovaný) vo svojej poštovej evidencii eviduje doručené oznámenie dňa 18.08.2014 pod č. XXXXX/XX. Iný dátum splnenia notifikačnej povinnosti žalobcu vo vzťahu k žalovanému v konaní nebol preukázaný. Skutočnosť, že si žalobca nesplnil oznamovaciu povinnosť vyplýva aj zo zoznamu výrobcov elektriny, ktorí si nesplnili povinnosť podľa § 4 cit. zákona zverejnenom na webovom sídle ÚRSO dňa 09.02.2015, kde je uvedené, že žalobca si uvedenú povinnosť voči žalovanému nesplnil (poradové číslo 92). Na základe uvedených skutočností má súd za to, že zo strany žalovaného došlo k popretiu tvrdenia žalobcu o včasnom splnení notifikačnej povinnosti, ktoré je účinným popretím podľa ust. a . Naopak zo strany žalobcu nedošlo ku kvalifikovanému popretiu tvrdenia žalovaného o doručení oznámenia (splnenia notifikačnej povinnosti) až dňa 18.08.2014, žalobca dôkazné bremeno k tejto spornej skutočnosti neuniesol. S poukazom na cit. zákona je povinnosť výrobcu elektriny zachovaná vtedy, ak právna skutočnosť nastane najneskôr v posledný deň hmotnoprávnej lehoty, t.j. v danom prípade 15. augusta (nestačí teda len podanie oznámenia na pošte, ako je tomu u lehôt procesných). Z uvedeného vyplýva, že žalobca si svoju notifikačnú povinnosť voči žalovanému v zákonom stanovenej lehote nesplnil, teda k momentu 15.08.2014, čoho priamym dôsledkom je zánik nároku na podporu podľa cit. zákona pre rok 2015. S poukazom na uvedené teda záver súdu o tom, že žalobca si nesplnil notifikačnú povinnosť voči žalovanému nemá vplyv, že voči ÚRSO bola táto povinnosť žalobcom splnená, keďže povinnosti výrobcov elektriny pre vznik nároku na podporu sú v zákone upravené kumulatívne.

38. Podľa ust. § 4 ods. 2 písm. c) cit. zákona je preto potrebné považovať za rozhodujúci moment okamih doručenia prejavu vôle výrobcu elektriny prevádzkovateľovi distribučnej sústavy, ktorým je zavŕšený jednostranný adresný právny úkon výrobcu elektriny, a ktorým momentom nadobúda účinky právny úkon žalobcu, ktoré s takýmto prejavom vôle zákon spája (uvedené aj v rozhodnutí NS SR sp. zn. , sp. zn. ). Oznámenie v zmysle cit. zákonného ustanovenia ako jednostranný prejav vôle musí byť dostatočne určitým spôsobom vyjadrený, resp. aby z tohto oznámenia bolo určitým spôsobom vyjadrené, čo konkrétne sa ním uplatňuje, požaduje. Táto zákonná úprava oznamovacej povinnosti nepredpisuje nejakú konkrétnu formu, ale obsahuje požiadavku na obsah konkrétnych informácií, ktoré povinnosti ukladá oznámiť adresátovi, upravuje lehotu, do kedy je výrobca elektriny s právom na podporu tak povinný urobiť. Teda z uvedeného vyplýva požiadavka výslovného prejavu vôle, z ktorého bude jednoznačne zrejmý úmysel výrobcu elektriny k uplatneniu oznamovacej povinnosti. Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že žalovaný mal dostatok informácií o predpokladanom množstve vyrobenej a dodávanej elektriny na obdobie rokov 2014 až 2025 a to z rozhodnutia ÚRSO zo dňa 07.10.2013, ako aj z údajov v žiadosti o uzavretie zmluvy o výkupe elektriny na krytie strát a zmluvy

o doplatku pre rok 2014 zo dňa 21.01.2014, žiadosti o uzavretie zmluvy o výkupe elektriny na krytie strát a zmluvy o doplatku pre rok 2015 zo dňa 08.01.2015, súd má za to, že týmito listinami oznamovacia povinnosť žalobcu voči žalovanému, tak ako to vyžaduje zákon, splnená nebola. Z obsahu týchto listín nevyplýva splnenie oznamovacej povinnosti žalobcu voči žalovanému v zmysle cit. ustanovenia a v zákonom stanovenej lehote, teda splnenie oznamovacej povinnosti k 15.08.2014 na nasledujúci kalendárny rok 2015 a s obsahom informácií tak, ako je uvedené v ust. § 4 ods. 2 písm. c) cit. zákona. Rozhodnutie, na ktoré sa odvoláva žalobca (rozhodnutie ÚRSO zo dňa 07.10.2013) súdu ani nebolo predložené, zo strany žalobcu boli súdu predložené rozhodnutia ÚRSO zo dňa 28.11.2014, zo dňa 09.10.2013. V žiadosti o uzatvorenie zmluvy o výkupe elektriny na krytie strát a zmluvy o doplatku zo dňa 17.01.2014 sú uvedené údaje o výrobcovi, o jeho zariadení, plán na rok 2014 (žiadosť sa týka roku 2014, nejde o splnenie oznamovacej povinnosti v zmysle cit. ustanovenia). V žiadosti zo dňa 08.01.2015 o uzatvorenie zmluvy o výkupe elektriny na krytie strát a zmluvy o doplatku zo dňa 08.01.2015 sú uvedené údaje o výrobcovi, o jeho zariadení, plán na rok 2015 (žiadosť z januára 2015, nejde o splnenie oznamovacej povinnosti v zmysle cit. ustanovenia). Právna úprava podľa § 4 ods. 2 písm. c) cit. zákona predpokladá uskutočnenie právneho úkonu ako jednostranného adresného úkonu pre uplatnenie práva na podporu adresátovi právneho úkonu, z ktorého by bolo zrejmé a určité uplatnenie nároku žalobcu ako výrobcu elektriny z obnoviteľných zdrojov na poskytnutie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) cit. zákona pre nasledujúci kalendárny rok, teda pre rok 2015 vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny. Z tohto ustanovenia je zrejmé, že zákonodarca upravuje oznamovaciu povinnosť ako opakovanú povinnosť, a preto v prípade záujmu o poskytnutie podpory musí výrobca elektriny splniť notifikačnú povinnosť každoročne a k určitému v zákone vymedzenému dátumu. Uvedená povinnosť musí byť splnená voči obom adresátom právneho úkonu, t.j. tak voči ÚRSO, ako aj voči distribučnej spoločnosti vždy k 15.08. na nasledujúci kalendárny rok.

39. Pokiaľ žalobca vychádzal zo stanoviska, poučenia ÚRSO o procesnej lehote, ako už bolo konštatované v cit. rozhodnutiach súdov, toto stanovisko ÚRSO nie je záväzné, ani správne. Na takéto stanovisko sa nemožno úspešne odvolávať. ÚRSO nie orgánom oprávneným poskytovať právne záväzné interpretácie, výklad právnych noriem. Súd na okraj poznamenáva, že žalobca na jednej strane poukazoval na to, že ak sa jedná aj o lehotu, tak podľa jeho názoru ide o procesnú lehotu opierajúc sa pritom aj o usmernenie ÚRSO, na druhej strane ale zároveň mal za to, že oznámenie sa dostalo do dispozičnej sféry žalovaného dňa 15.08.2014, a že poštová evidencia žalovaného nie je spoľahlivá, ak nie zmanipulovaná. Ide o rozporné tvrdenia žalobcu, neobstojí argumentácia žalobcu založená na tom, že skutočnosti vyplývajúce zo žalovaným predložených listín nie sú objektívne zistenými faktami, keďže majú základ v tvrdeniach a evidencii žalovaného. Pokiaľ žalobca tvrdil, že žalovaný nepredložil obálku, z ktorej by bolo možné zistiť proces doručovania, k uvedenému súd uvádza, že dôkazné bremeno ohľadom preukázania riadneho a včasného splnenia oznamovacej povinnosti vo vzťahu k žalovanému má žalobca (kto tvrdí, dokazuje), teda dôkazné bremeno preukázania tejto skutočnosti primárne zaťažuje žalobcu. Žalobca nepreukázal splnenie oznamovacej povinnosti vo vzťahu k žalovanému v lehote stanovenej zákonom.

40. Už len samotné konštatovanie o nepreukázaní včasného splnenia oznamovacej povinnosti žalobcu voči žalovanému podľa ust. § 4 ods. 2 písm. c) cit. zákona, je pri kumulatívnom usporiadaní podmienok včasného a riadneho splnenia tejto oznamovacej povinnosti postačujúcim pre záver o nesplnení oznamovacej povinnosti a dôvodom nastúpenia účinkov podľa cit. zákona, teda straty práva na podporu podľa a pre rok 2015. Ústavný súd SR v náleze sp. zn. PL. -148 uviedol : náležité splnenie oznamovacej povinnosti podľa zákona o podpore je predpokladom vzniku práva na podporu a zároveň nesplnenie tejto povinnosti ako zákonom ustanovenej povinnosti nemôže v právnom štáte požívať právnu ochranu, pričom v podmienkach právneho štátu je vo všeobecnosti akceptovateľné a v zásade vždy aj z dôvodu zabezpečenia efektívnosti právnej úpravy žiaduce, aby nesplnenie zákonom ustanovených povinností bolo sankcionovateľné, resp. mohlo (potenciálne) vyvolať negatívne právne dôsledky na subjekt práva, ktorý zákonom ustanovenú povinnosť nesplnil.

41. Žalobca v konaní uplatnil právo na podporu podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) cit. zákona, na ktoré mu však pre rok 2015 z dôvodu nesplnenia oznamovacej povinnosti voči žalovanému podľa § 4 ods. 2 písm. c) cit. zákona právo nevzniklo. Pokiaľ žalobca žalovanú pohľadávku v skutkovej rovine vymedzil ako škodu v podobe ušlého zisku, pri konštatovaní absencie včasného splnenia oznamovacej povinnosti zo strany žalobcu, nie je možné skonštatovať porušenie právnej povinnosti zo strany žalovaného (ten sa

naopak pri nesplnení oznamovacej povinnosti zo strany žalobcu správal v súlade s príslušnou právnou úpravou a právnymi dôsledkami tohto stavu podľa § 4 ods. 3 cit. zákona) a tým nie je naplnený predpoklad vzniku práva na náhradu škody v podobe ušlého zisku žalobcu. S poukazom na uvedené tak viedlo súd k zamietnutiu nároku uplatneného žalobcom v celom rozsahu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia súd dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal skutkovú a právnu dôvodnosť uplatneného nároku, preto súd žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol a teda rozhodol tak, ak je uvedené vo výroku tohto rozsudku (II. výrok).

42. Podľa , ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na také konanie podnet.

43. Čo sa týka návrhu žalobcu na prerušenie konania do skončenia dovolacieho konania na Najvyššom súde SR vo veci vedenej na Okresnom súde Žilina sp. zn. , súd dospel k záveru, že návrh na prerušenie konania nie je dôvodný a preto ho zamietol a to na základe uvedených skutočností : na Okresnom súde Žilina bolo vedené konanie pod sp. zn. medzi totožnými stranami sporu, ako aj v danom spore. Ide skutkovo a právne o identický spor iba s rozdielnym obdobím, kde sa žalobca žalobou domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 181.641,04 eur s príslušenstvom, čo skutkovo vymedzil ako nárok za obdobie mesiacov január až jún 2015. V danom spore si žalobca uplatnil nároky za obdobie október, november, december 2015. Okresný súd Žilina rozsudkom č.k. -307 zo dňa 09.11.2018 zamietol žalobu žalobcu, Krajský súd Žilina rozsudkom č.k. zo dňa 23.10.2019 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie. Ide teda o právoplatné rozhodnutie vo veci vedenej pod sp. zn. . Žalobca podal proti rozsudku odvolacieho súdu dovolanie, predmetom dovolacieho konania je otázka žalobcu, či slovné spojenie k 15. augustu je vyjadrením času alebo stanovuje lehotu, a ak lehotu, či procesnú alebo hmotnoprávnu. Žalovaný nesúhlasil s prerušením konania. Súd poukazuje na to, že Najvyšší súd SR už v cit. rozhodnutiach sa jednoznačne vyjadril, že ide o lehotu hmotnoprávnu, kde zároveň zdôvodnil na základe akých úvah a skutočností dospel k danému záveru. Súd má za to, že si samostatne v tomto konaní posúdi, či si žalobca splnil/resp. nesplnil oznamovaciu povinnosť voči žalovanému v zákonnej lehote. Aj sám žalobca v závere svojho podania zo dňa 19.12.2019 uviedol, že tento rozsudok (vo veci sp. zn. ) nie je pre toto konanie záväzný.

44. Súd poukazuje na to, že prerušenie súdneho konania je svojou povahou výnimočným rozhodnutím súdu, o ktorom súd rozhodne za splnenia zákonom predpokladaných podmienok aj bez návrhu niektorej strany sporu, ak má za to, že na takýto postup existujú konkrétne dôvody, pričom prihliada k základným zásadám súdneho konania - zásadu rýchlosti, hospodárnosti, efektívnosti a na druhej strane na práva strán sporu na súdnu ochranu a na princíp právnej istoty.

45. Podľa článku 2 ods. 1 a 2 : (1) Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. (2) Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

46. Podľa článku 17 , súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.

47. Vzhľadom na závery rozhodnutí súdov, na ktoré konajúci súd v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia poukázal (uvedené východiská, závery vylučujú žalobcom namietané nejednoznačnosti výkladu ustanovenia zákonnej úpravy o notifikačnej povinnosti), ako aj s poukazom na fakultatívny dôvod prerušenia konania a pri rešpektovaní základných princípov civilného sporového konania, medzi ktoré patrí princíp právnej istoty vyjadrený v článku 2 ods. 1 a 2 a zásadu hospodárnosti konania vyjadrenú v článku 17 , súd má za to, že návrh žalobcu na prerušenie konania nie je dôvodný, návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol a teda rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku (I. výrok).

48. Podľa , súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

49. Podľa , o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

50. Vzhľadom na to, že súd žalobu žalobcu zamietol, bol žalovaný úspešnou stranou v spore, preto súd priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením a to tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku (III. výrok).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Žilina.

Podľa ustanovenia odvolanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe.

Podľa ustanovenia podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva.

Podľa ustanovenia odvolanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Podľa ustanovenia v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa ustanovenia odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ustanovenia odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa ustanovenia prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona ( o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.