Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

18Cb/256/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina v konaní pred sudkyňou JUDr. Gabrielou Panákovou v právnej veci žalobcu: PV Tekovské Nemce s. r. o., so sídlom Mraziarenská 6, 821 08 Bratislava, IČO: 45 320 748, zast. Mgr. Andrej Maar, advokát, so sídlom Dunajská 6, 811 08 Bratislava, IČO: 30 789 354, proti žalovanému: Stredoslovenská distribučná, a.s., so sídlom Pri Rajčianke 2927/8, 010 47 Žilina, IČO: 36 442 151, zast. CONSULTA v.o.s., so sídlom Šafárikovo námestie 4, 811 02 Bratislava, IČO: 31 318 495, o zaplatenie sumy 181.641,04 Eur, takto

rozhodol:

Súd žalobu zamieta v celom rozsahu.

Žalovanému sa priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

odôvodnenie:

1. Dňa 16.11.2017 bol Okresnému súdu Žilina doručený žalobný návrh, ktorým sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 181.641,04 Eur s príslušenstvom a trovy konania. Svoj nárok odôvodnil tým, že žalovaný zaslal žalobcovi Oznámenie o strate práva na uplatnenie si podpory pre rok 2015 z dôvodu nesplnenie notifikačnej povinnosti, hoci žalobca má za to, že všetky povinnosti splnil, a to aj napriek tomu, že sa na neho nevzťahuje povinnosť v zmysle § 4 ods.2 písm.c) zák.č. 381/2013 Z.z. Žalobca si splnil všetky povinnosti, napriek tomu mu žalovaný odmietol dať podporu.

2. Súd po vykonaní procesných úkonov v zmysle nariadil pojednávanie, na ktorom vykonal dokazovanie. Súd po vykonanom dokazovaní zistil nasledovný skutkový stav:

3. Súd mal zistené, že žalobca je výrobcom elektriny a vlastníkom zariadenia. Žalobcovi ako regulovanému subjektu na základe rozhodnutia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví Bratislava schválená pevná cena elektriny vyrobenej zo slnečnej energie zariadení výrobcu, teda žalobcu. Výroba elektriny z obnoviteľných zdrojov energie podlieha v zmysle zák.č. 250/2012 Z.z. a je podporovaná doplatkom, ktorý bol stanovený v zmysle § 8 Vyhlášky č. 221/2013 Z.z. Úradu pre reguláciu sieťových odvetví, ktorou sa ustanovuje cena regulácie v elektroenergetike. Tento doplatok si regulovaný subjekt, teda v danom prípade žalobca, musí uplatniť u prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy, t.j. u žalovaného a u URSO.

4. Žalovaný listom zo dňa 08.01.2015 oznámil žalobcovi, že ho nezaradil do systému podpory pre rok 2015 z dôvodu nesplnenia zákonnej povinnosti danej § 4 ods.2 písm.c) zák.o POZE.

5. Žalobca trval, že svoje povinnosti splnil, keď k 15.8. zaslal žalovanému požadované oznámenie.

6. Žalovaný trval na tom, že žalobca nesplnil notifikačnú povinnosť v zmysle § 4 cit.zák., keďže listiny mu boli doručené až 18.08.2014.

7. Súd poukazuje na to, že novelou zákona bola k notifikačnej povinnosti doplnená sankcia alebo ako to nazval Ústavný súd SR: „sankčný mechanizmus pre neplnenie tejto povinnosti“, ktorý rovnako bol Ústavným súdom SR vyhodnotený ako prípustný a správny a nebol v tomto vyslovený nesúlad zákona s Ústavou SR. Za splnenie povinnosti však nemožno považovať ani predloženie dokumentu URSO, nakoľko ak výrobca má prejaviť vôľu tým, že pošle dokument, ktorý vydal regulačný úrad - potvrdenie o pôvode alebo cenové rozhodnutie, predsa takýto dokument, ktorý si vie každý pozrieť aj na stránke úradu, nemôže byť niečím, čím sa prejavuje vôľa alebo povinnosť zákona výrobcu. Aj Ústavný súd SR povedal jednoznačne, že v tomto spore vzťah medzi žalobcom a žalovaným je súkromno-právny, je to nepochybné, je to obchodno-právny vzťah a rovnako je nepochybné, že žalovaný ako prevádzkovateľ sústavy distribučnej nevystupuje, ani nevystupoval nikdy ako správny orgán, čo bolo konštatované aj Najvyšším súdom SR, aj Krajským súdom v Žiline, kde bolo toto konštatované jednoznačne, že pri plnení zákona o podpore nevystupuje prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy ako správny orgán.

8. Súd ma taktiež za to, že aplikácia sankcie sa vzťahuje aj na žalobcu, nakoľko hoci jeho zariadenie bolo dané do prevádzky pred 01.01.2014, súd poukazuje na to, že s aplikáciou § 18e ods. 1 cit.zák. sa vysporiadal Ústavný súd SR nálezom, ktorý bol zverejnený a jednoznačne uviedol, že zavedenie nepravej retroaktivity prostredníctvom nového znenia § 4 ods. 3 z ústavného hľadiska je nielen akceptovateľné, ale aj žiaduce, pričom mechanizmus tejto sankcie sa uplatní ex lege a nie sú potrebné nejaké ďalšie rozhodnutia a okrem toho je tu súkromno-právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným. Pripustením opačnej argumentácie by v podstate žalovaný, resp. URSO už vôbec nemal požadovať alebo resp. žalobca by si vôbec nemusel plniť povinnosti každý rok, ako to ustanovuje zákon, nakoľko zákon ustanovuje, že to urobí vždy do 15.08.

9. Podľa § 4 ods.1, 2 zák.č. 309/2009 Z.z. (1) Výrobca elektriny, ktorý spĺňa podmienky na získanie podpory podľa § 3 (ďalej len "výrobca elektriny s právom na podporu"), má právo na a) prednostné pripojenie do distribučnej sústavy, prednostný prenos elektriny, prednostnú distribúciu elektriny a prednostnú dodávku elektriny, ak zariadenie na výrobu elektriny spĺňa technické podmienky prevádzkovateľa sústavy podľa osobitného predpisu a neohrozí bezpečnosť a spoľahlivosť prevádzky sústavy; prednostný prenos elektriny sa nevzťahuje na prenos elektriny spojovacím vedením, b) odber elektriny podľa § 3 ods. 1 písm. b) vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie alebo vysoko účinnou kombinovanou výrobou, ktorú dodal za kalendárny mesiac alebo v prípade malého zdroja za kalendárny rok, prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy alebo subjektom povereným prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, na základe zmluvy o dodávke elektriny, c) doplatok podľa § 3 ods. 1 písm. c) na základe účtovného dokladu vystaveného prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy na skutočné množstvo elektriny vyrobenej za kalendárny mesiac alebo v prípade malého zdroja za kalendárny rok, z obnoviteľných zdrojov energie alebo elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou, zníženej o technologickú vlastnú spotrebu elektriny, upravenej podľa § 3 ods. 4, aj v tom prípade, že si právo na odber elektriny podľa písmena b) neuplatňuje, d) odber elektriny prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je zariadenie výrobcu elektriny pripojené, za cenu elektriny na straty v období 1. odo dňa uvedenia zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky do konca kalendárneho roka, ak toto zariadenie uviedol do prevádzky v danom kalendárnom roku alebo 2. do 31. marca, ak od roku uvedenia zariadenia na kombinovanú výrobu do prevádzky alebo od roku rekonštrukcie alebo modernizácie technologickej časti takéhoto zariadenia uplynulo najviac 15 rokov. (2) Výrobca elektriny s právom na podporu je povinný a) predložiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy potvrdenie o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie alebo potvrdenie o pôvode elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou vydané za predchádzajúci kalendárny rok, b) oznámiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, s ktorým má uzavretú zmluvu o dodávke elektriny, predpokladanú charakteristiku svojej dodávky v termínoch uvedených v prevádzkovom poriadku prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy, ak celkový inštalovaný výkon zariadenia je väčší ako 1 MW, c) oznámiť Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len "úrad") a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c), vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok; pri zariadeniach výrobcu elektriny uvedených do prevádzky po 15. auguste je výrobca elektriny povinný

informovať prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy o využití práva podľa odseku 1 najneskôr 30 dní pred uvedením zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky, d) vrátiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy doplatok podľa § 3 ods. 1 písm. c), ktorý mu bol vyplatený v rozpore s podmienkami podpory podľa tohto zákona.

10. Podľa § 4 ods. 3 zák.č. 309/2009 Z.z. v znení do 31.12.2013 právo podľa odseku 1 písm. b) nemá výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý nesplní povinnosť podľa odseku 2 písm. a) a b).

11. Podľa § 4 ods. 3 zák.č. 309/2009 Z.z. v znení od 01.01.2014 výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý nesplní povinnosti podľa odseku 2, si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa odseku 1 písm. b) a c) na nasledujúci kalendárny rok.

12. Teda od 01.01.2014 bola sankcia rozšírená na nesplnenie ktorejkoľvek povinnosti v ods.2 a sankcia nielen vo forme straty práva na odber, ale aj na doplatok. Účelom novej právnej úpravy bolo prijať ustanovenie, obsahom ktorého by bola strata podpory na jeden rok v prípade nesplnenia si povinnosti výrobcu elektriny a to tak, že keď nepredloží potvrdenie o pôvode elektriny, neoznámi charakteristiky svojej dodávky alebo neoznámi uplatnenie si podpory v ustanovenom termíne.

13. Ustanovenie § 3 zák.č. 309/2009 Z.z. upravuje spôsob a podmienky podpory výroby elektriny, teda upravuje, aké podmienky podpory výroby musia byť splnené. Ustanovenie § 3 nemožno zamieňať s ust. § 4 cit.zák., ktorý stanovuje práva a povinnosti výrobcu elektriny. Teda výrobca musí splniť určité podmienky, aby mal zabezpečenú podporu výroby. Zároveň výrobca elektriny, ktorý spĺňa podmienky podľa § 3, následne má určité práva a povinnosti uložené v § 4 cit. zák. a pokiaľ ich nesplní, je zákonom daná sankcia, a to od 01.01.2014 strata práva na podporu na nasledujúci kalendárny rok. Súd opakovane zdôrazňuje na logický a gramatický výklad, podľa ktorého ustanovenie § 3 cit. zák. upravuje podmienky, ktoré treba splniť, aby výrobca sa vôbec stal subjektom s právom na podporu. Pokiaľ podmienky splní, musí následne plniť povinnosti v zmysle § 4 cit. zák. a v prípade porušenia niektorej z povinností uloženej subjektu s právom na podporu je zákonom daná sankcia, o ktorej nie je potrebné osobitne rozhodovať, sankcia je daná zákonom. Nemožno súhlasiť s názorom žalobcu, že § 18e cit.zák. sa týka aj § 4 cit. zák. a má za to, že žalobca sa mylne domnieva, že ustanov. § 4 cit.zák. sú tiež podmienky. Ustanovenie § 4 stanovuje povinnosti, ktoré musí plniť výrobca až vtedy, pokiaľ splnil podmienky v zmysle § 3. Názor žalobcu je tak v rozpore s logickým a gramatickým výkladom, nakoľko dané znenie iba upravuje, že podmienky podpory výroby elektriny, v prípade zmeny podmienok, zostávajú pre žalobcu zachované. Teda ak sa zmenia podmienky podpory, teda podmienky pre výrobcu, aby sa stal subjektom s právom na podporu, a to po tom, ako žalobca už sa takým subjektom stal, prípadné nové podmienky sa netýkajú žalobcu v zmysle § 18e, ale už len nových subjektov. To však neznamená, že žalobca nemusí plniť povinnosti v zmysle § 4 pod hrozbou sankcie. Dané povinnosti boli stanovené aj pred predmetnou novelou, avšak bez sankčného mechanizmu a mnohí výrobcovia spĺňajúci podmienky podľa § 3 tieto povinnosti neplnili. Preto bol zavedený sankčný mechanizmus od 01.01.2014. S uvedeným sa totožne vysporiadal aj Ústavný súd SR, ktorý považoval zavedenie sankčného mechanizmu za vyžadujúce a platí pre všetky subjekty bez rozdielu, pričom poukázal na prípustnosť nepravej retroaktivity. (nálezom PL. ÚS 50/2015-148)

14. Podľa § 18e ods.1 zák.č. 309/2009 Z.z. podmienky podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 1.januárom 2014, zostávajú zachované podľa doterajších predpisov.

15. Citované zákonné ustanovenie je prechodným ustanovením k úpravám účinným od 01.01.2014. Je však nutné ho vykladať podľa výkladových pravidiel a preto je nutné konštatovať, že dané ustanovenie sa týka podmienok podpory, ktoré sú zakotvené v § 3 cit.zák. Pokiaľ žalobca vykladá, že v zmysle tohto ustanovenia sa sankčné ustanovenie § 4 ods.3 nevzťahuje na zariadenia uvedené do prevádzky pred 1.januárom 2014, takýto názor je nesprávny, nakoľko § 4 stanovuje práva a povinnosti so sankčným mechanizmom v prípade ich porušenia, avšak samotné podmienky výroby elektriny sú stanovené v § 3 a pre zariadenia uvedené do prevádzky pred 1.januárom 2014 platí úprava podmienok podpory stanovených pred 01.01.2014 v zmysle § 18e. S týmto sa totožne vysporiadal aj Ústavný súd SR vo svojom náleze PL. ÚS 50/2015-148 zo dňa 22.03.2017 tak, že ustanovenie zákona o podpore v § 4 ods. 2 sú relevantné pre všetky subjekty, ktoré majú nárok na podporu bez ohľadu na to, kedy boli uvedené

do prevádzky a kedy môžu podporu uplatňovať a zároveň povedal aj to, že tento postih a sankčný mechanizmus na stratu podpory je oprávnený, je dôvodný a je žiaduci.

16. Ústavný súd SR nálezom PL. ÚS 50/2015-148 skonštatoval, že dané ustanovenie nie je v rozpore s Ústavou SR a Dodatkovým protokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

17. Predmet a účel zákona o podpore OZE je koncentrovane vyjadrený v § 1 cit.zák., podľa ktorého zákon predovšetkým stanovuje 1. Spôsob podpory a podmienky výroby a 2. Práva a povinnosti výrobcov. V zmysle § 3 cit.zák. podpora sa vzťahuje na zariadenia výrobcu elektriny po dobu 15 rokov od času uvedenia do prevádzky alebo od roku rekonštrukcie alebo modernizácie technologickej časti zariadenia výrobcu elektriny. Stanovené sú práva výrobcov, na ktoré nadväzujú ich povinnosti uvedené v § 4 ods.2 cit.zák. Na ustanovenie § 4 ods.2 cit.zák. je sankčný mechanizmus pre prípadné porušenie tam uvedených povinností (na rozdiel od porušenia povinností stanovených v § 4 ods.4 až 7) Je nutné zdôrazniť, že ide o povinnosti, ktoré zákon o podpore OZE ukladal výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov energie už podľa pôvodného znenia (tieto ustanovenia sú účinné od 01.01.2010) a povinnosť ustanovenú v § 4 ods.2 písm. d) majú výrobcovia od 01.03.2013. Účelom § 4 ods.3 cit.zák. už podľa jeho pôvodného znenia bolo ustanoviť právne dôsledky nesplnenia niektorých povinností, ktoré tento zákon výrobcom elektriny ukladá. Novelizáciou zákona o podpore OZE vykonanou zákonom č. 382/2013 Z.z. došlo s účinnosťou od 01.01.2014 „len“ k zmene, resp. rozšíreniu týchto právnych dôsledkov a to nielen strata práva na odber elektriny vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, ale aj práva na tzv. doplatok. ÚS SR vo svojom náleze vyslovil, že ide o špecifickú sankciu, ktorá má súkromnoprávny charakter. ÚS SR zdôraznil, že nesplnenie zákonom ustanovených povinností nemôže v právnom štáte požívať právnu ochranu. Ústavný súd SR v prvom rade poukázal na právny názor, podľa ktorého je princíp právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov. S princípom právnej istoty je v podmienkach materiálneho právneho štátu nerozlučne spätý aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou zárukou ochrany práv fyzických osôb a právnických osôb a ich právnej istoty a treba ho považovať za jeden z definičných znakov právneho štátu.

18. K problematike retroaktívneho pôsobenia noriem sa ústavný súd už mnohokrát vyjadroval vo svojej doterajšej judikatúre, pričom usiluje sa o dôsledné rozlišovanie medzi pravou a nepravou retroaktivitou, a to predovšetkým z toho dôvodu, že nepravú retroaktivitu v prípadoch, ak existujú „závažné dôvody všeobecného záujmu, ktoré si môže vyžiadať alebo odôvodniť prelomenie zákazu spätnej pôsobnosti v prospech slobodnej tvorby právnej úpravy zo strany zákonodarcu“ (PL. ÚS 3/00), považuje z ústavného hľadiska za prípustnú, a to aj s poukazom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, napr. Mellacher v. Rakúsko, rozsudok z 19.12.1989, bod 51. Za nepravú retroaktivitu Ústavný súd SR v zmysle svojej ustálenej judikatúry považuje stav, v ktorom nová právna úprava nevytvára žiadne právne účinky smerujúce pred deň nadobudnutia účinnosti, avšak kvalifikuje tie právne úkony, ku ktorým došlo ešte pred nadobudnutím jej účinnosti, v dôsledku čoho môže dôjsť k zmene alebo zrušeniu tých právnych účinkov, ktoré boli predtým späté s ich uzavretím. (PL. ÚS 38/99, PL. ÚS 28/00). O nepravú retroaktivitu ide aj v prípade, ak zákon uzná skutkové podstaty alebo právne skutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti skoršieho zákona, súčasne však prináša určité zmeny právnych následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky v čase nadobudnutia tohto nového zákona ešte nenastali (PL. ÚS 3/00). Ústavný súd sa vyjadril, že je celkom prirodzené a legitímne, ak zákonodarca viaže poskytnutie tejto podpory na dôsledné dodržiavanie povinností ustanovených zákonom o podpore OZE výrobcami elektriny. Ústavný súd zastáva zároveň názor, že zavedenie nepravej retroaktivity prostredníctvom nového znenia § 4 ods.3 cit.zák. je z hľadiska požiadaviek vyvoditeľných z čl. 1 ods.1 ústavy z ústavného hľadiska nielen akceptovateľné, ale aj žiaduce.

19. Hoci v danom prípade je nepochybné, že žalobca sa domáha vyplatenia podpory, doplatku, odber za rok 2015, teda za obdobie, ktorému predchádzalo už nové znenie § 4 ods.3 cit.zák., podľa ktorého bol žalobca povinný splniť povinnosti, aby nestratil právo na podporu a odber na nasledujúci rok, čo znamená, že pri nesplnení povinnosti podľa § 4 ods.2 cit.zák. stratí právo na odber a na doplatok, ale iba na nasledujúci rok, súd považoval za potrebné sa vyjadriť k nálezu ÚS SR a ku konštatovaniu o prípustnosti nepravej retroaktivite.

20. Z vyššie uvedených ustanovení vyplýva, že žalobca bol povinný splniť povinnosti podľa § 4 ods.2 v roku 2014, aby nestratil právo na odber a doplatok pre nasledujúci rok, t.j. pre rok 2015. Žalovaný tvrdil, že žalobca si nesplnil svoju povinnosť v zmysle § 4 ods.2 písm. c) cit.zák., keďže potrebné listiny

žalobca doručil žalovanému až 18.08.2014. Žalobca trval na tom, že svoju povinnosť splnil, keďže listiny odoslal na pošte 14.08., zákon stanovuje splniť povinnosť k 15.08. a má za to, že ide o procesnoprávnu lehotu, čo znamená, že listiny stačí na pošte odoslať dňa 15.08.

21. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že hoci žalobca má vydané rozhodnutie o cene na roky 2014 až 2026, teda má právo na podporu, tak bez splnenia ďalších zákonných povinností ho stráca na nasledujúci rok. Je treba povedať, že to samotné ustanovenie zákona, ktoré povinnosť oznamovať žalobcovi ukladá, tak toto je jednoznačné v tom, že je povinný žalobca robiť dva úkony, jednak oznámiť uplatnenie podpory a zároveň oznámiť a uviesť predpokladané množstvo. Keďže zákonodarca stanovil tieto dve povinnosti, teda výrobca je povinný splniť dve povinnosti, nemožno ich subsumovať do jednej a posudzovať oznámenie o predpokladanom množstve zároveň aj ako oznámenie o uplatnení podpory. Zákonodarca uvedené zákonným ustanovením to rozlišuje, keďže pri opačnom výklade by predsa nebolo potrebné stanovovať ako 2 samostatné povinnosti a postačovalo by napríklad iba oznámenie o predpokladom množstve, čo by pri žalobcovom výklade znamenalo aj oznámenie o uplatnení podpory. Avšak súd opätovne zdôrazňuje, že zákonodarca to zakotvil do zákonného ustanovenia ako dve samostatné povinnosti, preto je potrebné ich tak aj splniť a nemožno oznámenie predpokladaného množstva považovať aj za oznámenie o uplatnení podpory, ako sa mylne domnieva žalobca, ktorý takýto výklad považuje za formalistický. Nejde o žiadny formalizmus, ide o 2 samostatné povinnosti výslovne stanovené zákonom.

26. Medzi stranami zostala sporná skutočnosť, či bola splnená povinnosť včas, keďže zákonom je stanovená lehota do 15.08., avšak požadovaná listina bola žalovanému doručená až 18.08. Medzi stranami nebolo sporné doručenie požadovaných listín, sporné zostalo, či včas.

27. V ustanovení § 4 ods.2 písm.c) cit.zák. je výslovne uvedená - číselne vyjadrená lehota - 15.08., ktorá je hmotnoprávnou lehotou, pri ktorej platí, že je zachovaná len vtedy, ak právna skutočnosť nastane najneskôr v posledný deň hmotnoprávnej lehoty, a to tak, že právny úkon sa dostane do dispozície a sféry poznania adresáta. Nestačí teda len podanie oznámenia u prevádzkovateľa poštových služieb, ako je tomu u lehôt procesných. Táto lehota na oznámenie na uplatnenie podpory na nasledujúci rok a oznámenia predpokladanej výroby je jednoznačne lehotou hmotnoprávnou. Bolo potrebné doručenie najneskôr do 15.08.2014. Oznámenie na uplatnenie podpory bolo však žalovanému doručené až 18.08.2014

28. Súd poukazuje, že aj kontrolou URSOa bolo zistené, že žalobca splnil zákonom stanovené povinnosti až po 15.08., teda oneskorene, preto bolo nutné aplikovať sankciu.

29. Žalobca trvá na tom, že ide o procesnoprávnu lehotu, čo odvodzuje z výkladu URSO, ako je možné doručovať. Výklad URSOa však nie je správny a už vonkoncom nie je záväzný. Je nepochybné, že ide o hmotnoprávnu lehotu, pri ktorej platí, že zachovaná lehota je vtedy len, ak nastane právna skutočnosť najneskôr v posledný deň hmotnoprávnej lehoty a to tak, že sa právny úkon dostane do dispozičnej sféry poznania adresáta. Keďže žalovaný k 15.08.2014 neevidoval žiadne došlé podanie od žalobcu, z ktorého by vyplývalo splnenie oznamovacej povinnosti, je nepochybné, že žalobca si nesplnil svoju povinnosť včas. Z toho dôvodu nemohol žalovaný konať inak, než aplikovať § 4 ods.3 cit.zák. Z uvedených dôvodov nebolo možné poskytnúť žalobcovi podporu pre rok 2015, teda žalovaný postupoval správne.

30. Žalobca trval na tom, že ide o procesnoprávnu lehotu. Zároveň trval na tom, že podanie muselo byť doručené žalovanému včas vzhľadom na existujúci poštový priečinok a teda je potrebné posudzovať, kedy sa dostala listina do dispozičnej sféry žalovaného.

31. Súd poukazuje na rozpor tvrdení žalobcu, keď na jednej strane tvrdí, že ide o procesnoprávnu lehotu, kedy postačuje listinu podať na poštu a zároveň poukazoval na uloženie zásielky, teda že potrebné je zistiť, kedy sa listiny dostali do dispozície žalovaného bez ohľadu na to, kedy si ich vyzdvihol. V takom prípade však ide o hmotnoprávnu lehotu, kedy skutočne postačuje, kedy sa listina dostala do dispozície adresáta.

32. Súd mal preukázané, že v spornom období, t.j. v období 08/2014, žalovaný nemal zriadený poštový priečinok. Taktiež bolo zistené, že žalovaný nepreberá zásielky na pošte osobne, ale zásielky sa mu doručujú na základe Zmluvy na zabezpečenie zbernej jazdy, na základe ktorej zásielky sa doručia do

podateľne žalovaného. Hoci takto zásielky preberá na pošte SSE, a.s. na základe danej zmluvy, deň prevzatia na pošte je zároveň dňom doručenia žalovanému. Uvedené potvrdil aj žalovaný.

33. Súd mal preukázané, že predmetná zásielka žalobcu, sa v zozname došlej pošty zo dňa 15.08.2014 nenachádzala, tá sa nachádzala až 18.08.2014, teda zásielka sa v čase do 14,30 na pošte nenachádzala, preto ju nebolo možné odtiaľ vyzdvihnúť, ani v ten deň nebolo oznámené o uložení zásielky a pod.

34. Z poštového poriadku Slovenskej pošty vyplýva, že zásielky 2.triedy sú doručené na 2.pracovný deň po dni podania. Predmetná zásielka bola podaná 14.08.2014, a to 2.triedou, teda 2.pracovným dňom po tomto dni je práve 18.08.2014 ako druhý pracovný deň, čo korešponduje aj s tvrdeniami žalovaného. Pokiaľ žalobca poukazoval, že nie vždy takto dôjde k doručeniu z časového hľadiska, je to irelevantné, keďže podstatné je, kedy bola predmetná zásielka doručená, v danom prípade preukázateľne 18.08.2014 a opak nebol preukázaný a poštový prepravný poriadok také doručenie aj podporne potvrdzuje.

35. Súd mal preukázanú Zmluvu na zabezpečenie zbernej jazdy uzavretú na sporné obdobie medzi žalovaným a spol. SSE, a.s. Žalobca namietal danú zmluvu, nakoľko nie je možné, aby takouto zmluvou SSE, a.s. preberal poštu. Súd však poukazuje na to, že pokiaľ by aj SSE, a.s. neprevzal zásielku 18.08.2014, aj tak by zásielka nebola skôr žalovanému doručená, ale najskôr až 18.08.2014 by sa dostala do jeho dispozície vzhľadom na poštový poriadok, podľa ktorého zásielka 2.triedy je doručená až na 2.pracovný deň od podania, t.j. 18.08.2014 (odoslaná vo štvrtok, doručená v pondelok)

36. Pokiaľ bolo poukazované na stanovisko URSO, podľa ktorého lehota je splnená odovzdaním na poštovú prepravu k 15.08., súd poukazuje na to, že stanovisko URSO nie je záväzné, nakoľko podstatné a zároveň zaväzujúce je znenie zákona, podľa ktorého bolo potrebné splniť povinnosti do 15.08., teda do 15.08. musí mať listiny žalovaný k dispozícii, a to bez ohľadu na prípadné odlišné stanovisko URSO.

37. Pokiaľ žalobca požadoval zo strany súdu, aby z právneho poriadku použil a našiel ustanovenie, ktoré s predložkou „k“ spája určenie lehoty, takýto návrh je neopodstatnený a nebol dôvod ho vykonať. Súd poukazuje, že hoci v § 4 ods.2 cit.zák. je uvedené „k 15.08.“, nemožno to vykladať, že do toho dátumu je postačujúce podať na prepravu požadované listiny. To by tak bol zmarený účel daného ustanovenia, keďže v takom prípade pri takom výklade by žalovaný musel „čakať“ na listiny ďalší neznámy počet dní. Zákonodarca jednoznačne stanovil lehotu tak, aby k 15.08. mal žalovaný všetky potrebné listiny. Pokiaľ žalobca listiny podal na prepravu 14.08.2014 ako zásielku 2.triedy, podľa poštového poriadku zásielka je doručená na 2.pracovný deň, v danom prípade 18.08.2014. Podľa evidencie došlej pošta žalovaného predmetná zásielka skutočne bola žalovanému doručená dňa 18.08.2014, teda po lehote a preto nebolo možné priznať žalobcovi právo na podporu na rok 2015. Bolo preukázané, že daná zásielka sa do dispozičnej sféry žalovaného nedostala do 15.08.2014, žalovaný nemal zriadený v tom čase poštový priečinok a pod. Bolo preukázané, že zásielka sa do 14,30 hod. dňa 14.08.2014 na pošte nenachádzala.

38. Hoci medzi stranami nebolo sporné doručenie zásielky od žalobcu žalovanému, súd skonštatoval, že táto zásielka bola doručená až 18.08.2014 a aj najskôr do dispozície žalovaného sa mohla dostať 18.08.2014, keďže na poštovú prepravu bola odoslaná dňa 14.08.2014. Súd je názoru s poukazom na zaužívanú súdnu prax a právnu teóriu, že zákonná podmienka „k 15.08.“ je dodržaná, ak do 15.08. bude zásielka doručená žalovanému, teda ide o hmotnoprávnu podmienku. Teda nestačí, ak je oznámenie posledný deň podané na pošte, ale je nevyhnutné, aby sa zásielka dostala do dispozície adresáta, a to bez ohľadu na jeho skutočné prevzatie. Aj z kontroly URSO vyplýva, že žalovaný eviduje doručené oznámenie dňa 18.08.2014, čo znamená, že podanie bolo doručené po zákonom stanovenej lehote a teda žalovaný správne postupoval, keď aplikoval sankčný mechanizmus, v zmysle ktorého žalobca stratil právo na podporu pre rok 2015.

39. Súd po vykonanom, dokazovaní a zhodnotení všetkých dôkazov navzájom a každý jednotlivo, dospel k záveru, že nárok žalobcu je neopodstatnený, nakoľko nebolo ničím relevantným preukázané v konaní, že splnil zákonom vyžadované povinnosti včas, a preto nemá nárok na plnenie za rok 2015 voči žalovanému. Žalobca nesplnil povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) cit.zák., keďže nepredložil potrebné oznámenia do 15.08.2014 žalovanému. Nepostačuje ich predložiť na poštovú prepravu. Žalobca si

zákonom stanovenú povinnosť nesplnil, stratil nárok na podporu, nemôže si uplatniť na rok 2015 právo na odber a doplatok.

40. Súd vykonané dokazovanie hodnotil v zmysle § 191 podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a na zákonné ustanovenia súd posúdil skutkovú a právnu dôvodnosť žaloby tak, ako vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia. Súd zdôrazňuje, že pokyn/stanovisko URSO nie je záväzné pre súd a ich názor, že 15.8. stačí odoslať listiny, nie je správne, keďže zákon jasne stanovuje splniť povinnosť k 15.08., pričom splnenie je vtedy, keď sa požadované dostane do dispozičnej sféry žalovanému. Nepostačuje zásielku iba podať na prepravu na príslušnej pošte do 15.08., je potrebné do toho dátumu to mať aj doručené. Je potrebné, aby do 15.08. bola zásielka v dispozičnej sfére žalovaného. Pokiaľ žalobca poukazoval na predložku k/do, súd poukazuje, je potrebný logický výklad a úmysel zákonodarcu. Úmyslom zákonodarcu aj logickým výkladom je do15.08. splniť povinnosť, t.j. do 15.08. doručiť. Nestačí poslať na pošte, ale aby bolo dané žalovanému do jeho dispozičnej sféry do 15.08. Jedná sa o hmotnoprávnu lehotu a aj logickým výkladom, ako aj z právnej teórie v súlade s platnými právnymi predpismi je nepochybný okamih splnenia povinnosti. Teda v žiadnom prípade k splneniu nedôjde iba odovzdaním k preprave na pošte. Pokiaľ žalobca pred súdom poukazoval na informáciu od URSOa, je to účelové, lebo jednak žalobca sa v skutočnosti podľa toho ani neriadil, ale poukazuje na to až v rámci tejto obrany, keďže žalobca sa doteraz bránil tým, že žalovaný mal listiny doručené do 15.08. Až keď bolo preukázané, že žalovaný mal listiny doručené až 18.08.2014, tak žalobca začal obranu odkazom na stanovisko URSO. Súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že pokiaľ aj URSO dalo také stanovisko, tak jednak nie je záväzné a jednak predsa žalobca bol povinný plniť nielen voči URSO, ale aj voči žalovanému a žalobca mal nepochybne postupovať v zmysle zákona. Pokiaľ URSO akceptovalo odoslanie do 15.08., nie je to v súlade s cit.zákonom a teda ak nebola povinnosť splnená do 15.08. doručením požadovaných listín, nie je splnená povinnosť včas. Žalobca nepreukázal doručenie včas, nebolo preukázané, že by žalovaný mal v spornom období poštový priečinok a z ničoho relevantného nevyplýva, že by zásielka bola v dispozičnej sfére žalovaného do 15.08., teda žalobca splnil povinnosť až po lehote, preto stratil nárok na podporu pre rok 2015. Žaloba z toho dôvodu je nedôvodná.

41. Súd posúdil výklad žalobcu ohľadom lehoty k 15.08. za špekulatívny, nakoľko je jednoznačne zákonom stanovená povinnosť oznámiť k 15.08. Je nepochybné, že žalobca k 15.08.2014 nič žalovanému neoznámil. Podanie na poštovom úrade k 15.08. je nepostačujúce. Žalobca mal konať obozretne a ustriehnuť doručenie tak, aby oznámenie bolo žalovanému doručené k 15.08.2014. Predsa aj podľa logického výkladu vyplýva, že pokiaľ zákonom je stanovená povinnosť oznámiť k 15.08. a listiny boli žalovanému doručené až 18.08.2014, je nepochybné, že oznámené bolo až 18.08.2014, teda povinnosť nebola splnená. Predsa podanie na pošte nie je oznámením žalovanému.

42. Podľa § 255

(1) Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. (2) Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

43. Podľa § 262 ods.1 a ods.2 (1) O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 2) O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

44.. V zmysle citovaných zákonných ustanovení súd priznal náhradu trov žalovanému v rozsahu 100% voči žalobcovi, keďže bol v konaní plne úspešný. O výške náhrady trov konania rozhodne súd v zmysle § 262 po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.

45. Na základe uvedených skutočností súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Žiline. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§127 , t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, musí byť podpísané, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha. (§ 363 Podľa § 365 1) Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. (2) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. (3) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa ustanovenia § 366 prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady súdneho konania, ktoré vznikli štátu, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci (zákon č. 65/2001 Z.z. o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov).