Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_10Cb-117-2019.pdf
PDF · 173.61 KB
Case nature
Area
Subarea
10Cb/117/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Žilina v konaní pred samosudkyňou JUDr. Lenkou Müllerovou, Ph.D., v právnej veci žalobcu: PV Lišov s. r. o., so sídlom Mraziarenská 6, 821 08 Bratislava, IČO: 45 319 901, právne zastúpený: Mgr. Andrej Maar, advokát, so sídlom Dunajská 8, 811 08 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, proti žalovanému: Stredoslovenská distribučná, a.s., so sídlom Pri Rajčianke 2927/8, 010 47 Žilina, IČO: 36 442 151, právne zastúpený: CONSULTA v.o.s., so sídlom Šafárikovo námestie 4, 811 02 Bratislava, IČO: 31 318 495, o zaplatenie 32.814,56 eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Návrh žalobcu na prerušenie konania z a m i e t a .
Žalobu v celom rozsahu z a m i e t a .
Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na plnú náhradu trov konania, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou podanou na Okresnom súde Banská Bystrica dňa 27.09.2019 domáhal voči žalovanému v upomínacom konaní uloženia povinnosti zaplatiť žalobcovi spolu sumu 32.814,56 eur s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 32.814,56 eur od 14.02.2018 do zaplatenia a náhrady trov konania. Uplatnený nárok žalobca skutkovo vymedzil tým, že ako obchodná spoločnosť, ktorá v rámci predmetu činnosti vyrába a dodáva elektrinu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov, má nárok na zákonom priznanú podporu výroby elektriny v zmysle § 4 zákona č. 309/2009 Z. z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie (ďalej len „zákon o POZE“), ktorá okrem iného zahŕňa právo od žalovaného, ako obchodnej spoločnosti, ktorá vykonáva činnosť prevádzkovateľa distribučnej sústavy na základe povolenia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len „ÚRSO“), aby žalovaný odoberal od žalobcu elektrinu za cenu elektriny na straty podľa § 4 ods. 1 písm. b) zákona o POZE a právo na doplatok na množstvo elektriny vyrobenej žalobcom podľa § 4 ods. 1 písm. c) zákona o POZE, ktorý v zmysle zákona o POZE vypláca žalovaný. Žalobca si predmetnou žalobou uplatňuje svoj nárok na podporu za mesiace október, november a december 2015. Uviedol, že cenu elektriny na straty na rok 2015 v zmysle § 6 ods. 1 písm. b) zákona o POZE pre žalovaného schválil a určil ÚRSO rozhodnutím č. 0015/2015/E zo dňa 28.11.2014. Cena elektriny, za ktorú žalovaný bol povinný vykupovať elektrinu od žalobcu, tak v roku 2015 bola určená sumou 44,015 eur/MWh. Žalovaný odmietol zaradiť žalobcu do systému podpory, a preto žalobca v záujme predísť vzniku škody uzavrel zmluvu o výkupe elektriny s iným odberateľom (Stredoslovenská energetika, a.s.), avšak bol nútený po celý rok predávať elektrinu za cenu 34,61 eur/MWh. Z dôvodu nezaradenia žalobcu do systému podpory vznikla žalobcovi škoda vo forme ušlého zisku za predaj elektriny vo výške rozdielu medzi zákonným nárokom vo výške 44,015 eur/MWh a cenou vo výške 34,61 eur/MWh zazmluvnenou s odberateľom, pričom rozdiel týchto cien činí 9,405 eur/MWh. Vzhľadom na vyrobené množstvo elektriny v mesiacoch október, november
a december 2015, za ktoré od odberateľa žalobca dostal zaplatených 2.908,28 eur, mohol žalobca dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku z titulu výkupu elektriny v danom období o 3.698,58 eur. V dôsledku konania žalovaného tak žalobcovi ušiel zisk vo výške rozdielu medzi zákonom garantovaným nárokom a obdržanou cenou, ktorá za žalované obdobie predstavovala výšku ušlého zisku z predaja elektriny v sume 790,30 eur.
2. Žalobca má v zmysle § 4 ods. 1 písm. c) zákona o POZE právo na doplatok na skutočné množstvo elektriny vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie, zníženej o technologickú vlastnú spotrebu elektriny. Doplatkom sa rozumie rozdiel medzi cenou elektriny a cenou elektriny na straty, ktorý uhrádza žalobcovi žalovaný. Cena elektriny na straty bola určená rozhodnutím ÚRSO č. 0015/2015/E zo dňa 28.11.2014 na sumu 44,015 eur/MWh. Pre účely výpočtu doplatku bola určená rozhodnutím ÚRSO zo dňa 07.10.2013 cena elektriny sumou 425,12 eur/MWh a teda doplatkom je rozdiel medzi týmito dvomi cenami vo výške 381,105 eur/MWh. Vzhľadom na vyrobené množstvo elektrickej energie v mesiacoch október, november a december 2015 vznikol žalobcovi voči žalovanému nárok na doplatok vo výške 32.024,25 eur, ktorý žalobca vyúčtoval žalovanému faktúrami 1800010, 1800011 a 1800012.
3. Vzhľadom na omeškanie žalovaného s plnením peňažného dlhu vo väzbe na ust. § 261 ods. 1, § 369 Obchodného zákonníka a § 1 ods. 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, žalobca uplatňuje voči žalovanému úroky z omeškania v zákonom stanovenej sadzbe 9% ročne z dlžnej sumy od 14.02.2019 až do zaplatenia.
4. Žalobca ako dôkaz v žalobe označil a k návrhu pripojil rozhodnutie ÚRSO č. 0394/2014/E - OZ zo dňa 07.10.2013 (č. l. 28), rozhodnutie ÚRSO č. 0015/2015/E zo dňa 28.11.2014 (č. l. 10), v žalobe označené faktúry (č. l. 30-35) spolu s e-mailovou komunikáciou strán.
5. V zmysle žaloby a predložených listinných dôkazov Okresný súd Banská Bystrica v upomínacom konaní žalobe v celom rozsahu vyhovel vydaním platobného rozkazu zo dňa 18.10.2019.
6. V zákonom stanovenej lehote podal žalovaný proti platobnému rozkazu včasný odpor, ktorý vecne odôvodnil tým, že žalovanému ako výrobcovi elektriny s právom na podporu vznikla podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o POZE povinnosť oznámiť ÚRSO a súčasne prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny vždy k 15.08. na nasledujúci kalendárny rok. Žalobca si však svoju povinnosť voči žalovanému podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o POZE nesplnil, a preto mu v zmysle § 4 ods. 3 zákona o POZE právo uplatniť si podporu pre rok 2015 nevzniklo. Na to, aby žalobcovi bola v kalendárnom roku 2015 poskytnutá podpora, musel si splniť voči žalovanému svoju oznamovaciu povinnosť, pričom žalobca v podanej žalobe netvrdí a nepreukazuje, akým spôsobom mala byť jeho oznamovacia povinnosť voči žalovanému splnená. Žalovaný splnenie oznamovanej povinnosti zo strany žalobcu popiera. Na základe interného šetrenia žalovaného bolo zistené, že k 15.08.2014 žalovaný žiadnym oznámením žalobcu podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o POZE nedisponuje. Žalobca si svoju oznamovaciu povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) voči žalovanému nesplnil, a preto si nemohol uplatniť právo na podporu v kalendárnom roku 2015.
7. Žalovaný v podanom odpore bližšie objasnil právne a ekonomické postavenie žalobcu ako výrobcu elektriny a mechanizmus financovania poskytovanej podpory z hľadiska významu notifikačnej povinnosti pre jej uplatnenie. Uviedol, že oznamované údaje o uplatnení podpory na nasledujúci kalendárny rok vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny slúžia žalovanému ako podklad pre správny výpočet tarify za prevádzkovanie systému (ďalej len „TPS“), pričom tieto údaje je potrebné vyhodnocovať každoročne. Na základe oznámených údajov žalovaný prepočítava vlastné, čiastkové náklady vynaložené na podporu výroby elektriny a množstva dodanej elektriny od výrobcov elektriny pripojených do jeho regionálnej distribučnej sústavy. ÚRSO vyhodnocuje tieto údaje od výrobcov elektriny sumárne pre celé územie Slovenskej republiky, pričom uvedené podklady slúžia na správne prerozdelenie medzi jednotlivých prevádzkovateľov distribučných sústav a premietajú sa do TPS a teda koncovej ceny elektriny pre odberateľov. Skutočnosť, že žalobca si svoju oznamovaciu povinnosť voči žalovanému nesplnil, vyplýva aj zo zoznamu výrobcov elektriny zverejneného na webovom sídle ÚRSO dňa 09.02.2015. V prípade žalobcu tak nastala situácia, že nebolo možné jeho výrobné zariadenie na výrobu elektriny zaradiť v kalendárnom roku 2015 do systému podpory v zmysle zákona o POZE. Žalobcovi však nezaniklo právo na podporu, ale zanikol mu nárok uplatňovať si podporu pre rok
2015 ako vyplýva z ust. § 14 ods. 3 zákona. Toto ustanovenie nepredpokladá žiadny úkon zo strany distribučnej spoločnosti alebo ÚRSO, ktorý s konštitutívnym účinkom zruší podporu pre výrobcu elektriny na nasledujúci kalendárny rok. Nárok na podporu zaniká výrobcovi na jeden kalendárny rok priamo zo zákona, pričom rozhoduje skutočnosť, že došlo k porušeniu povinnosti. Žalobcovi však nič nebráni v uplatňovaní si podpory pre roky nasledujúce v prípade splnenia si svojej zákonnej povinnosti. Žalovaný súčasne poukázal na obsah doručeného záznamu o výsledku kontroly vykonanej ÚRSO, týkajúcej sa sťažnosti skupiny výrobcov elektriny, ktorí namietali postup žalovaného, keď im žalovaný odmietol poskytnúť na rok 2015 podporu podľa § 4 ods. 1 písm. b) a c) zákona, pričom v predmetnom zázname ÚRSO konštatoval, že vykonanou kontrolou nebolo zistené porušenie legislatívy zo strany žalovaného. Jedným zo sťažovateľov bol aj žalobca, pričom v zázname o výsledku kontroly ÚRSO potvrdil, že postup žalovaného, keď odmietol poskytnúť žalobcovi podporu na kalendárny rok 2015, bol v súlade s platnou legislatívnou a rovnako potvrdil skutočnosť, že žalobca si svoju zákonnú oznamovaciu povinnosť voči žalovanému nesplnil.
8. Žalovaný v rámci procesnej obrany v podanom odpore poukázal na konanie Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý na verejnom zasadnutí pléna dňa 22.03.2017 rozhodoval vo veci pod sp. zn. PL. ÚS 50/2015 o návrhu skupiny 40 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky vo veci namietaného nesúladu § 4 ods. 3 zákona o POZE s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a 4 a s čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd s konštatovaním, že za legitímne je možné považovať vzájomné prepojenie práv a povinností ustanovených zákonom, nakoľko v podmienkach právneho štátu je akceptovateľné a žiaduce, aby neplnenie zákonom stanovených povinností bolo sankcionované. Z uvedeného teda vyplýva záver, že ak žalovaný neposkytol podporu výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov pre nesplnenie oznamovacej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona, postupoval tak oprávnene. Ústavný súd súčasne ustálil charakter vzťahu medzi výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov a prevádzkovateľmi regionálnych distribučných sústav týkajúci sa poskytovania podpory v súlade so zákonom ako vzťah súkromnoprávny, kedy distribučná spoločnosť nevystupuje ako orgán verejnej moci, ale subjekt súkromnoprávny. Oznámenie o nesplnení oznamovacej povinnosti, ktoré distribučná spoločnosť zasielala listom jednotlivým výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov, je v kontexte vyššie uvedeného postačujúce a zo strany distribučnej spoločnosti je možné takýto úkon považovať za odmietnutie ponuky výrobcu elektriny z obnoviteľných zdrojov na uzatvorenie konkrétnych zmluvných vzťahov (zmluvy o doplatku, resp. zmluvy o výkupe elektriny na krytie strát). Ústavný súd vo svojom rozhodnutí poukázal na podstatu a účel zákonnej úpravy, ktorý spája s verejným záujmom na dôslednom dodržiavaní právnych povinností vyplývajúcich z právnych noriem s tým, že zavedenie nepravej retroaktivity prostredníctvom nového znenia § 4 ods. 3 zákona o POZE je z hľadiska požiadaviek vyvoditeľný z čl. 1 ods. 1 ústavy z ústavného hľadiska nielen akceptovateľné, ale aj žiaduce. O nepravú retroaktivitu ide podľa názoru Ústavného súdu aj v prípade, ak zákon uzná skutkové podstaty alebo právne skutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti skoršieho zákona, avšak prináša určité zmeny právnych následkov, ktoré s nimi súvisia. Teda novelizáciou zákona zákonom č. 382/2013 Z. z., ktorou bolo upravené znenie § 4 ods. 3 zákona, neboli zmenené podmienky poskytovania podpory podľa dovtedy platných predpisov a tiež neboli pre výrobcov elektriny stanovené žiadne ďalšie povinnosti týkajúce sa uplatnenia podpory voči prevádzkovateľovi distribučnej sústavy, ale bol upravený iba právny následok (sankcia) za nesplnenie zákonných povinností, ktoré však boli výrobcovia elektriny povinní plniť už pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 382/2013 Z. z. Právne účinky uplatnenia sankčného mechanizmu ustanoveného v § 4 ods. 3 zákona z dôvodu nesplnenia povinností ustanovených v § 4 ods. 2 tohto zákona sa vzťahujú len na príslušný kalendárny rok, pričom nárok ustanovený v § 3 ods. 6 v prvej vete zákona tým nie je dotknutý. Žalovaný súčasne poukázal na rozhodnutie súdu v skutkovo a právne obdobnej veci pod sp. zn. Okresného súdu Žilina 18Cb/256/2017 a s poukazom na dôvody podaného odporu navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť a priznať žalovanému nárok na náhradu trov konania.
9. Ako dôkaz žalovaný v odpore označil a k podanému odporu pripojil záznam ÚRSO o výsledku vykonanej kontroly zo dňa 22.12.2017, zoznam výrobcov elektriny, ktorí si nesplnili povinnosť podľa § 4 ods. 2 zákona, list ÚRSO - zoznam výrobcov elektriny s právom na podporu formou doplatku a odberom elektriny na straty na rok 2015, rozsudok okresného súdu č. k. 18Cb/256/2017-307 zo dňa 09.11.2018.
10. Žalobca v reakcii na procesnú obranu žalovaného namietal dôvodnosť žalovaným podaného odporu . Uviedol, že notifikačnú povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona si žalobca riadne splnil voči ÚRSO, keď v zozname výrobcov uverejnenom na webovej stránke ÚRSO dňa 09.02.2015 je žalobca
uvedený pod poradovým č. 96. Evidencia o nesplnení si notifikačnej povinnosti voči žalovanému vyplýva výlučne z interných podkladov žalovaného, pričom žalovaný nikdy nepredložil obálku, z ktorej by bolo možné zistiť proces doručovania oznámenia žalobcu, to znamená kedy a kto listinu prevzal, kedy bola uložená v poštovom priečinku v sfére dispozície žalovaného. Žalobca má za to, že na základe riadne splnenej notifikačnej povinnosti voči ÚRSO vypočítať tarifu TPS s vedomím redistribúcie žalovanému sa s podporou pre žalobcu nepochybne rátalo. Ťažiskovo svoju procesnú obranu žalobca založil na tvrdení, že ustanovenie o notifikačnej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona predpisuje, k akému dátumu sa má hlásenie vykonať a nie dokedy vo väzbe na v texte zákona použitú predložku „k“, pričom žalobca uvádza, že legislatíva nespája s určením lehoty predložku „k“, ale s vyjadrením času, ku ktorému sa má obsahovo úkon vykonať. Žalobca je názoru, že pre určenie notifikačnej povinnosti nie je stanovená lehota, ale časový údaj ako vyjadrenie času ku ktorému má obsahovo úkon zodpovedať skutkovému stavu. V prípade, ak by notifikačná povinnosť určovala lehotu, žaloba má za to, že táto je procesnou lehotou, nie hmotnoprávnou. Podľa žalobcu súdne rozhodnutia, na ktoré žalovaný v svojej argumentácii poukazuje, sa uvedenými otázkami bližšie nezaoberali. Uviedol, že v právnom poriadku Slovenskej republiky sa predložka „k“ nikdy v žiadnom zákone nespája s určením lehoty. V dôsledku nevhodnej legislatívnej úpravy označuje žalobca svoje právne postavenie za neisté, pričom tento stav žalobca nespôsobil ani sa na ňom nepodieľal. Zmätočnosť zákonnej úpravy demonštruje žalobca aj postupom ÚRSO, ktorý zverejnil na svojej internetovej stránke pokyny, podľa ktorých žalobca postupoval, a v ktorých ÚRSO uviedol, že notifikáciu je potrebné odovzdať na poštovú prepravu najneskôr do 15.08., čo žalobca splnil. Notifikáciu, ktorú žalobca odoslal v rovnaký deň na základe pokynu ÚRSO a zrejme aj v rovnaký deň doručenú, ÚRSO vyhodnotilo ako doručenú včas ÚRSO, ale neskoro žalovanému, pričom ide o rovnaké podanie doručené v rovnaký deň, podľa rovnakého predpisu, posúdené tým istým úradom. Žalobca tak poukazuje na odlišný postup ÚRSO pri posúdení včasnosti doručenia do ÚRSO a žalovanému, ku ktorému došlo v jeden deň, a preto závery z vykonanej kontroly žalobca označil za nedôveryhodné. Žalobca zdôrazňuje, že obsahom notifikačnej povinnosti je oznámenie predpokladaného množstva dodanej elektriny, pričom ÚRSO aj žalovaný majú údaj o predpokladanom množstve, ktorý je žalobca schopný každoročne v rokoch 2014 až 2025 dodať, a ktorý vychádza z inštalovaného výkonu solárnych panelov, ktoré ÚRSO zahrnul do rozhodnutia zo dňa 07.10.2013, ktorým žalobcovi priznal nárok na podporu do roku 2025 vychádzajúc z predpokladaného ročného množstva elektriny, na ktoré sa uplatní doplatok 667 MWh na rok. Údaj o predpokladanom množstve ročne vyrobenej elektriny je súčasťou žiadosti o uzatvorenie zmlúv so žalovaným z 21.01.2014 a opakovane tiež z 08.01.2015 a tento údaj je tiež súčasťou zmluvy o doplatku z roku 2014, teda z obdobia, kedy malo dôjsť k porušeniu notifikačnej povinnosti žalobcu. Informáciu, ktorá je predmetom notifikačnej povinnosti, žalovaný má od počiatku a je mu v rôznych podobách opakovane doručovaná a potvrdzovaná. V prípade, že by ustanovenie upravujúce notifikačnú povinnosť bolo ustanovením s lehotou, bolo by možné lehotu splniť už v januári každého roka, resp. by sa mala považovať za splnenú voči žalovanému už doručením žiadosti o uzavretie zmluvy o doplatku z 21.01.2014, ktorej prílohou bolo aj cenové rozhodnutie a voči ÚRSO pri ohlásení podnikania v energetike, resp. pri cenovom návrhu na stanovenie ceny elektriny pre stanovenie doplatku, z ktorého následne vychádza cenové rozhodnutie. Ročné množstvo dodanej elektriny z uvedených dokumentov priamo vyplýva, pričom ÚRSO v rozhodnutí č. 0394/2014/E-OZ explicitne konštatuje: „Úrad pri posudzovaní predpokladaného množstva elektriny, na ktoré sa v rokoch 2014 až 2025 uplatní doplatok, vychádza z údajov pre roky 2014 až 2025 predložených regulovaným subjektom, ktoré boli súčasťou návrhu ceny a to po a) predpokladaná ročná výroba elektriny 685 MWh/rok a technologická vlastná spotreba elektriny 18 MWh/rok s tým, že predpokladané ročné množstvo elektriny, na ktoré sa uplatní doplatok 667 MWh/rok“. V prípade, že notifikačná povinnosť bola povinnosťou, ktorá obsahuje lehotu, žalobca má za to, že uvedená lehota bola splnená hneď na začiatku podnikania, nakoľko vtedy sa tak ÚRSO, ako aj žalovanému ohlasovali predpokladané množstvá ročne vyrobenej elektriny, a to na obdobie rokov 2014 a 2025, teda zahrňujúce aj sporný rok 2015. Kvalifikovaný predpoklad na nasledujúci rok je možné učiniť na základe relevantného množstva dát o vyrobenej elektrine za priebežný rok, teda po vyrobení 70% ročnej produkcie elektriny, ktorý míľnik sa spravidla dosahuje v auguste každého roka.
11. Spolu s vyjadrením žalobca pripojil do obsahu spisového materiálu ako dôkaz podací lístok pod číslom L., oznámenie o vrátení faktúr zo dňa 15.05.2018, poučenie ÚRSO zverejnené na webovej stránke k notifikačnej povinnosti v rokoch 2014 až 2018, žiadosť o uzavretie zmluvy o výkupe elektriny na krytie strát a zmluvy o doplatku pre rok 2014 zo dňa 21.01.2014, žiadosť o uzavretie zmluvy o výkupe elektriny na krytie strát a zmluvy o doplatku pre rok 2015 zo dňa 08.01.2015.
12. Žalovaný v ďalšej časti procesnej obrany zotrvával na doterajšej obrane, žalobcom uplatnený nárok v celom rozsahu neuznáva a s argumentáciou žalobcu nesúhlasí. Ako základnú spornú skutočnosť medzi stranami označil tvrdenie strán k splneniu osobitnej notifikačnej (oznamovacej) povinnosti, vyplývajúcej z ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona, keď žalovaný je presvedčený, že žalobca si svoju povinnosť na rok 2015 nesplnil a preto v zmysle ust. § 4 ods. 3 zákona stratil nárok na podporu na obdobie jedného kalendárneho roka, t. j. na rok 2015. Žalovaný opätovne zdôraznil význam notifikačnej povinnosti ohľadom stanovenia tarify TPS s konštatovaním, že žalovaný k dátumu 15.08.2014 nedisponoval žiadnym oznámením žalobcu v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona, čo vyplýva aj zo zoznamu výrobcov elektriny, ktorí si nesplnili povinnosť podľa § 4 zákona, ktorý zoznam bol zverejnený na webovej stránke ÚRSO dňa 09.02.2015. Uvedená skutočnosť rovnako vyplýva zo záznamu o vykonanej kontrole zo strany ÚRSO č. 305/2015, z obsahu ktorého je zrejmé, že oznamovaciu povinnosť voči regulovanému subjektu si žalovaný splnil zaslaním oznámenia o predpokladanom množstve dodanej elektriny odoslaného na poštovú prepravu dňa 14.08.2014, pričom regulovaný subjekt vo svojej poštovej evidencii eviduje doručené oznámenie dňa 18.08.2014 pod č. XXXXX/XX, ktoré oznámenie bolo prijaté po lehote určenej zákonom, čím nebola splnená povinnosť zo strany žalobcu. Žalovaný poukázal na zákonnú úpravu ust. § 4 ods. 2 písm. c), z ktorej nepochybne vyplýva, že zákonná úprava pre splnenie notifikačnej povinnosti predpokladá oznámenie ako jednostranný, adresný prejav vôle súkromnoprávnej povahy, ktorý je adresovaný a doručený v zákonnej lehote obidvom adresátom, pričom listiny, na ktoré poukázal žalobca, nie sú oznámením, keď v týchto listinách absentuje akýkoľvek prejav vôle, z ktorého by bolo možné zistiť, že žalobca si nimi uplatňuje podporu, a ktorý konkrétny druh podpory, teda či odberom elektriny na krytie strát podľa § 3 ods. 1 písm. b), doplatkom podľa § 3 ods. 1 písm. c), prípadne obidvoma druhmi. Žalovaný ďalej poukázal na viaceré súdne konania, v ktorých si výrobcovia elektriny voči žalovanému uplatňujú nárok na podporu a závery rozhodnutí súdov prvej a druhej inštancie, a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 2Obdo/18/2018 zo dňa 27.08.2019, v ktorom dovolací súd ustálil, že výrobca elektriny je povinný vykonať dva úkony pre priznanie podpory podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona v spojení s ust. § 3 ods. 1 písm. b) a c), a to oznámiť uplatnenie podpory a súčasne uviesť predpokladané množstvo dodanej elektriny Úradu pre reguláciu sieťových odvetví a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, všetko k 15.08. na nasledujúci kalendárny rok. Obe povinnosti označil za samostatné, avšak na seba nadväzujúce a to výslovne uvedenou lehotou, ktorá je vyjadrená číselne a určená na presne stanovený dátum dňa 15.08. a preto je takúto lehotu potrebné považovať za hmotnoprávnu a nie procesnú, pričom záver o hmotnoprávnom charaktere uvedenej lehoty Najvyšší súd SR opiera o nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 50/2015, ktorý nespochybniteľne dospel k záveru, že sankčný mechanizmus vyjadrený v ust. § 4 ods. 3 zákona má súkromnoprávny charakter a spôsobuje následky v oblasti hmotného práva a preto predmetná právna norma musí mať povahu hmotnoprávnej a rovnako aj lehota v nej obsiahnutá musí mať povahu lehoty hmotnoprávnej. Na podporu uvedenej argumentácie žalovaný pripojil do obsahu spisového materiálu viaceré rozhodnutia súdov prvej a druhej inštancie a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
13. Žalobca v duplike zotrvával na prostriedkoch procesného útoku a súčasne navrhol prerušenie konania podľa § 164 CSP do právoplatného skončenia súvisiaceho konania, ktoré bolo na Okresnom súde Žilina vedené pod sp. zn. 19Cb/247/2017 vo veci nároku žalobcu na zaplatenie sumy 143.075,83 eur voči žalovanému. Žalobca uviedol, že súd prvej inštancie v súvisiacom konaní rozhodoval v skutkovo a právne identickej veci, avšak za iné časové obdobie ako tvorí predmet tohto konania. Žalobca má za to, že vo vyvolanom dovolacom konaní, ktoré sa týka právne identickej veci, avšak medzi iným žalobcom a žalovaným, môže mať rozhodnutie dovolacieho súdu význam na rozhodnutie v predmetnej veci, nakoľko dovolací súd bude exaktne posudzovať povahu predložky „k“ v ustanovení § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore vo vzťahu k výrobcovi, ktorý notifikačnú povinnosť splnil podaním na poštovú prepravu dňa 14.08.2014 a rovnako spornú skutočnosť, či išlo o včasné splnenie notifikačnej povinnosti. Žalobca duplikuje, že žalovaný mal informácie, ktoré sú predmetom notifikačnej povinnosti. Má za to, že zákon stanovuje povinnosť k dátumu 15.08. vykonať kvalifikovaný odhad a ten následne oznámiť. Uviedol, že otázka výkladu ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) zákona o POZE doposiaľ nebola v úplnosti vyriešená.
14. Žalovaný s návrhom žalobcu na prerušenie konania nesúhlasí a má s poukazom na rozhodovaciu činnosť viacerých súdov na úrovni súdov prvej a druhej inštancie, vrátane NS SR a ÚS SR za to, že zákonná úprava stanovuje pre splnenie notifikačnej povinnosti výrobcov elektriny lehotu hmotnoprávnej povahy.
15. Súd vykonal dokazovanie oboznámením listinných dôkazov: Rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 0105/2015/E zo dňa 28.11.2014, Rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 0394/2014/E-OZ zo dňa 07.10.2013, k návrhu pripojenými faktúrami spolu s e-mailovou komunikáciou strán a podacími lístkami k doručovaným faktúram, oznámením o vrátení faktúr zo dňa 15.05.2018, Poučením ÚRSO zverejneným na webovej stránke ÚRSO k notifikačnej povinnosti v rokoch 2014 a 2018, Žiadosťou žalobcu o uzatvorenie zmluvy o výkupe elektriny na krytie strát a zmluvy o doplatku pre rok 2014 zo dňa 21.01.2014 a pre rok 2015 zo dňa 08.01.2015, Zoznamom výrobcov elektriny so záznamom o splnení si notifikačnej povinnosti vo vzťahu k ÚRSO a SSD, Odpoveďou ÚRSO zo dňa 13.11.2014 k žiadosti žalovaného o sprístupnenie zoznamu výrobcov elektriny k rozsahu splnenia notifikačnej povinnosti, Záznamom ÚRSO o výsledku vykonanej kontroly zo dňa 22.12.2017, Zoznamom došlej pošty spoločnosti SSD , a.s. zo dňa 18.08.2014 a celým spisovým materiálom.
16. Podľa Článku 2 ods. 1, 2 CSP (Zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok - ďalej len CSP): Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.
17. Podľa Článku 8 CSP: Strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.
18. Podľa Článku 9 CSP: Strany sporu majú právo sa oboznámiť s vyjadreniami, návrhmi a dôkazmi protistrany a môžu k nim vyjadriť svoje stanovisko v rozsahu, ktorý určí zákon.
19. Podľa Článku 15 ods. 1, 2 CSP: Dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon. Žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu.
20. Podľa § 149 CSP: Prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.
21. Podľa § 151 ods. 1, 2 CSP: Skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.
22. Podľa § 154 CSP: Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.
23. Podľa § 186 ods. 2 veta prvá CSP: Súd vychádza zo zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti.
24. Podľa § 191 ods. 1, 2 CSP: Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.
25. Podľa § 162 ods. 1 písm. b/ , ods. 2, ods. 3 CSP: Súd konanie preruší, ak b) pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") návrh na začatie konania, Súd konanie preruší aj bez návrhu; v takom prípade pred vydaním uznesenia o prerušení konania upovedomí strany a dá im možnosť vyjadriť sa k dôvodom prerušenia konania. O zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s rozhodnutím vo veci samej.
26. Podľa § 18i ods. 1, 2, 3 Zákona č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení: Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 2019: Podmienky podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou podľa § 3 tohto zákona v znení účinnom do 31. decembra 2018 pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2019, zostávajú zachované podľa tohto zákona v znení účinnom do 31. decembra 2018, ak odsek 3 neustanovuje inak. Ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 2019; vznik týchto právnych vzťahov a nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 2019 sa posudzujú podľa tohto zákona v znení účinnom do 31. decembra 2018, ak odsek 3 neustanovuje inak. Cena elektriny na straty podľa tohto zákona v znení účinnom do 31. decembra 2018 sa považuje za cenu vykupovanej elektriny podľa tohto zákona a právo na podporu odberom elektriny za cenu elektriny na straty podľa tohto zákona v znení účinnom do 31. decembra 2018 sa považuje za právo na podporu výkupom elektriny za cenu vykupovanej elektriny podľa tohto zákona. Podpora výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpora výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou podľa § 3 ods. 1 písm. b) a d) v znení účinnom do 31. decembra 2018 pre zariadenie výrobcu elektriny, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2019, ktorá sa podľa tohto zákona v znení účinnom do 31. decembra 2018 vzťahuje na takéto zariadenie výrobcu elektriny po celú dobu jeho životnosti, trvá najviac do 31. decembra 2033. Výrobca elektriny, ktorého zariadenie výrobcu elektriny bolo uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2019, má právo na podporu podľa § 3 ods. 1 písm. d) v znení účinnom do 31. decembra 2018, iba ak si uplatňuje právo na podporu podľa § 3 ods. 1 písm. b).
27. Podľa § 1 písm. a/, b/ Zákona č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov v v relevantnom platnom a účinnom znení od 1.1.2014 do 31.12.2018 (ďalej len Zákon o podpore): Tento zákon ustanovuje a) spôsob podpory a podmienky podpory výroby 1. elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, 2. elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou, 3. biometánu. b) práva a povinnosti výrobcov 1. elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, 2. elektriny kombinovanou výrobou, 3. elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou, 4. biometánu.
28. Podľa § 2 ods. 1 písm. b/, c/ Zákona o podpore: Pri podpore obnoviteľných zdrojov energie sa na účely tohto zákona rozumie b) elektrinou z obnoviteľných zdrojov energie elektrina vyrobená v zariadení na výrobu elektriny využívajúcom iba obnoviteľné zdroje energie alebo elektrina, ktorá zodpovedá podielu obnoviteľných zdrojov energie v zariadení na výrobu elektriny; za elektrinu z obnoviteľných zdrojov energie sa nepovažuje elektrina vyrobená v prečerpávacej vodnej elektrárni, c) výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov energie výrobca elektriny, ktorý vyrába elektrinu z obnoviteľných zdrojov energie.
29. Podľa § 3 ods. 1 písm. a/, b/, c/ Zákona o podpore: Podpora výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpora výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou sa zabezpečuje a) prednostným 1. pripojením zariadenia na výrobu elektriny do distribučnej sústavy, 2. prístupom do sústavy, 3. prenosom elektriny, distribúciou elektriny a dodávkou elektriny, b) výkupom elektriny výkupcom elektriny za cenu vykupovanej elektriny, c) doplatkom.
30. Podľa § 4 ods. 1 písm. a/, b/, c/, d, ods. 2 písm. a, b, c, d, ods. 3 Zákona o podpore: Výrobca elektriny, ktorý spĺňa podmienky na získanie podpory podľa § 3 (ďalej len "výrobca elektriny s právom na podporu"), má právo na a) prednostné pripojenie do distribučnej sústavy, prednostný prenos elektriny, prednostnú distribúciu elektriny a prednostnú dodávku elektriny, ak zariadenie na výrobu elektriny spĺňa technické podmienky
prevádzkovateľa sústavy podľa osobitného predpis a neohrozí bezpečnosť a spoľahlivosť prevádzky sústavy; prednostný prenos elektriny sa nevzťahuje na prenos elektriny spojovacím vedením, b) odber elektriny podľa § 3 ods. 1 písm. b) vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie alebo vysoko účinnou kombinovanou výrobou, ktorú dodal za kalendárny mesiac alebo v prípade malého zdroja za kalendárny rok, prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy alebo subjektom povereným prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, na základe zmluvy o dodávke elektriny, c) doplatok podľa § 3 ods. 1 písm. c) na základe účtovného dokladu vystaveného prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy na skutočné množstvo elektriny vyrobenej za kalendárny mesiac alebo v prípade malého zdroja za kalendárny rok, z obnoviteľných zdrojov energie alebo elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou, zníženej o technologickú vlastnú spotrebu elektriny, upravenej podľa § 3 ods. 4, aj v tom prípade, že si právo na odber elektriny podľa písmena b) neuplatňuje, d) odber elektriny prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je zariadenie výrobcu elektriny pripojené, za cenu elektriny na straty v období odo dňa uvedenia zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky do konca kalendárneho roka, ak toto zariadenie uviedol do prevádzky v danom kalendárnom roku alebo do 31. marca, ak od roku uvedenia zariadenia na kombinovanú výrobu do prevádzky alebo od roku rekonštrukcie alebo modernizácie technologickej časti takéhoto zariadenia uplynulo najviac 15 rokov. Výrobca elektriny s právom na podporu je povinný a) predložiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy potvrdenie o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie alebo potvrdenie o pôvode elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou vydané za predchádzajúci kalendárny rok, b) oznámiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, s ktorým má uzavretú zmluvu o dodávke elektriny, predpokladanú charakteristiku svojej dodávky v termínoch uvedených v prevádzkovom poriadku prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy, ak celkový inštalovaný výkon zariadenia je väčší ako 1 MW, c) oznámiť Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len "úrad") a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c), vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok; pri zariadeniach výrobcu elektriny uvedených do prevádzky po 15. auguste je výrobca elektriny povinný informovať prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy o využití práva podľa odseku 1 najneskôr 30 dní pred uvedením zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky, d) vrátiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy doplatok podľa § 3 ods. 1 písm. c), ktorý mu bol vyplatený v rozpore s podmienkami podpory podľa tohto zákona. Výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý nesplní povinnosti podľa odseku 2, si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa odseku 1 písm. b) a c) na nasledujúci kalendárny rok.
31. Podľa § 18e ods. 1 Zákona o podpore: Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 2014: Podmienky podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014, zostávajú zachované podľa doterajších predpisov.
32. Podľa § 7 ods. 2, 3 písm. a) Zákona o podpore: Potvrdenie o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie vydá úrad výrobcovi elektriny z obnoviteľných zdrojov energie na základe žiadosti, ak spĺňa podmienky na získanie podpory podľa § 3 a množstvo elektriny uvedenej v žiadosti zodpovedá očakávaným možnostiam zariadenia výrobcu elektriny. Potvrdenie o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie úrad vydá v lehote 30 dní po doručení úplnej žiadosti. Ak žiadosť nie je úplná, úrad vyzve žiadateľa, aby v ním určenej lehote žiadosť doplnil. Ak žiadosť v určenej lehote žiadateľ nedoplní, úrad konanie zastaví a potvrdenie o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie nevydá. Potvrdenie o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie sa vydáva výrobcovi elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a) na obdobie, na ktoré má podľa tohto zákona nárok na podporu.
33. Podľa § 1 ods. 1, ods. 2 Obchodného zákonníka: Tento zákon upravuje postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním. Právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno
riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.
34. Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka: Každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.
35. Podľa § 441 ods. 1 Občianskeho zákonníka: Uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).
36. Medzi stranami nespornou skutočnosťou je postavenie žalobcu ako výrobcu elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, ktorému na základe rozhodnutia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len ÚRSO) označených v podanej žalobe schválená cena elektriny, za ktorú bol žalovaný povinný vykupovať elektrinu od žalobcu a rovnako, ktorému bola rozhodnutím ÚRSO schválená cena elektriny na straty pre účely výpočtu doplatku ako jednej z foriem podpory výrobcov elektriny. Rovnako je medzi stranami nespornou skutočnosťou množstvo žalobcom vyrobenej a v roku 2015 dodanej elektrickej energie.
37. Základnou medzi stranami spornou skutočnosťou je existencia nároku žalobcu na podporu formou odberu elektriny za garantovanú cenu podľa § 4 ods. 1 písm. b) Zákona o podpore a nárok na podporu formou doplatku na vyrobenú elektrinu podľa § 4 ods. 1 písm. c) Zákona o podpore, z ktorej sa odvíja žalobcom uplatnený nárok. Dôvodnosť žalovaného nároku súd posudzoval vo väzbe na splnenie povinnosti žalobcu ako výrobcu elektriny z obnoviteľného zdroja energie oznámiť tak Úradu pre reguláciu sieťových odvetví, ako aj žalovanému ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) Zákon a o podpore vrátane oznámenia predpokladaného množstva vyrobenej a dodanej elektriny k 15.08.2014 na nasledujúci kalendárny roky, t. j. na rok 2015, za ktorý žalobca uplatňuje predmetný nárok, konkrétne za obdobie október, november a december roku 2015. Vo väzbe na vyhodnotenie včasnosti a riadneho splnenia si notifikačnej povinnosti žalobcom súd posudzoval, či v prípade nesplnenia tejto oznamovacej povinnosti na žalobcu dopadá právna úprava a dôsledok predpokladaný novelizovanou úpravou ust. § 4, a to ustanovením § 4 ods. 3 Zákona o podpore, teda zánik nároku uplatniť si právo na podporu podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) Zákona o podpore na nasledujúci kalendárny rok, t. j. na rok 2015.
38. Úlohou súdu bolo tak preskúmať, či na strane žalovaného boli splnené predpoklady pre vznik zodpovednosti žalovaného za škodu z titulu ušlého zisku. Vychádzajúc z nespornej skutočnosti, že žalobca je výrobcom elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov energie s právom na podporu podľa Zákona o podpore a zo skutočnosti, že žalobca si svoju notifikačnú povinnosť pre rok 2015 vo vzťahu k ÚRSO splnil a súčasne vychádzajúc z nespornej skutočnosti množstva vyrobenej elektrickej energie v zariadení žalobcu pre rok 2015, súd ťažiskovo posudzoval splnenie riadnej a včasnej notifikačnej povinnosti žalobcu vo vzťahu k žalovanému, a teda existenciu nároku žalobcu na uzatvorenie zmluvy o doplatku a zmluvy o dodávke elektriny, na ktorého nerešpektovanie žalovaným žalobca viaže uplatnený peňažný nárok.
39. Vo väzbe na žalobcom uplatnené prostriedky procesného útoku a žalovaným vedenú procesnú obranu súd primárne posudzoval otázku časového momentu pre splnenie povinnosti výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energie vyjadrenej v ust. § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore v jazykovom vyjadrení „k 15. 8.“, a teda či ide o časový údaj príp. lehotu na splnenie zákonnej povinnosti a v prípade, že ide o lehotu, či táto má charakter procesnej lehoty alebo lehoty hmotno-právnej. V nadväznosti na vyhodnotenie uvedených skutočností súd posudzoval riadne a včasné splnenie zákonnej povinnosti žalobcu podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore ako predpokladu pre vznik nároku na podporu podľa § 3 ods. 1 písm. b/ a c/ Zákona o podpore pre rok 2015.
40. Pri kvalifikovaní ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z. z. vo vzťahu k posúdeniu povahy časového údaja v právnej úprave obsiahnutého, súd vychádzal z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky Nálezu PL. ÚS 50/2015-148 zo dňa 22.03.2017, v ktorom ústavný súd dospel k záveru, že Zákon o podpore upravuje vzájomné práva a povinnosti medzi subjektmi súkromného práva, a to aj napriek tomu, že zákonná úprava obsahuje viacero inštitútov verejnoprávnej povahy. Ústavný súd v svojom rozhodnutí zdôraznil skutočnosť, že práva podľa ustanovenia § 3 ods. 1 písm. b) a c) Zákona o podpore si výrobcovia elektriny môžu uplatňovať len vo vzťahu k prevádzkovateľom
regionálnej distribučnej sústavy a nie voči úradu, prípadne inému orgánu verejnej moci. V nadväznosti na vyhodnotenie súkromnoprávneho charakteru vzťahu medzi výrobcami elektriny z alternatívnych zdrojov a distribučnou spoločnosťou ústavný súd súčasne vyvodil, že ustanovenie § 4 ods. 2 Zákona o podpore vo svojej podstate predstavuje hypotézu právnej normy obsiahnutej v sťažnosťou napadnutom ustanovení § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z. z., pričom povinnosti podľa § 4 ods. 2 zákona č. 309/2009 Z. z. majú výrobcovia elektriny primárne vo vzťahu k prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy ako subjektom súkromného práva. Na uvedený záver podľa stanoviska ústavného súdu nemá vplyv zákonom upravená notifikačná povinnosť aj vo vzťahu k ÚRSO. Tento záver podľa ústavného súdu potvrdzuje predovšetkým skutočnosť, že práva podľa ust. § 4 ods. 1 písm. b) a c) zákona o podpore si výrobcovia elektriny môžu uplatňovať vo vzťahu k prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy a nie úradu, prípadne inému orgánu verejnej správny.
41. Súkromnoprávny charakter vzťahu medzi žalobcom a žalovaným vylučuje možnosť aplikácie ust. § 17 ods. 1 zákona č. 309/2009 Z. z. pripúšťajúci aplikáciu všeobecného predpisu o správnom konaní, vyjadrenej v ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore (obdobne Nález ÚS SR IV. ÚS 491/2018-65 zo dňa 31.01.2019).
42. Z vyššie uvedeného vyplýva, že súkromnoprávny charakter vzťahu medzi žalobcom a žalovaným neposkytuje priestor na aplikáciu ust. § 17 ods. 1 zákona o podpore, a to aplikáciu všeobecného predpisu o Správnom konaní a z neho vyplývajúci procesnoprávny charaktere lehoty ustanovenej v § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z. z.
43. Ako už bolo konštatované v odôvodnení rozhodnutí viacerých súdov prvej a druhej inštancie, Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL. ÚS 50/2015, ktorý vychádza zo súkromnoprávneho charakteru právneho vzťahu žalobcu a žalovaného, zákonná úprava ust. §4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore spôsobuje právne následky v oblasti hmotného práva, a preto predmetná právna norma musí mať povahu lehoty hmotnoprávnej. Povinnosť výrobcu elektriny podľa ust. § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore je tak zachovaná len vtedy, pokiaľ právna skutočnosť nastane najneskôr v posledný deň tejto hmotnoprávnej lehoty, t. j. v danom prípade 15.augusta. Podľa ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore je preto potrebné považovať za rozhodujúci moment okamih doručenia prejavu vôle výrobcu elektriny prevádzkovateľovi distribučnej sústavy, ktorým je zavŕšený jednostranný adresný právny úkon výrobcu elektriny, a ktorým momentom nadobúda účinky právny úkon žalobcu, ktoré s takýmto prejavom vôle zákon spája. V uvedenom kontexte Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd v právnej veci vedenej pod sp. zn. 2Obdo/18/2018 konštatuje, že ani stanovisko ÚRSO charakterizujúce dotknutú lehotu za procesnoprávnu, nie je záväzné a v zmysle uvedeného záveru Ústavného súdu Slovenskej republiky ani správne, z ktorého dôvodu sa na takéto stanovisko nemožno úspešne dovolávať. V tejto v súvislosti súd poznamenáva, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je v predmetnej veci rozhodnutím o dovolaní, v ktorom bola ustálená povaha oznamovacej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore ako samostatnej dovolacej otázky tvoriacej predmet posudzovania dovolacieho súdu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP.
44. Ustálenie hmotnoprávnej povahy lehoty na splnenie oznamovacej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore bolo základom pre posúdenie splnenia uvedenej notifikačnej povinnosti z hľadiska jej včasnosti, t. j. k 15.08.2014. Medzi stranami nespornou skutočnosťou je tvrdenie žalobcu o odoslaní oznámenia ÚRSO a žalovanému dňa 14.08.2014. Medzi stranami v konaní bolo nesporné, že predmetné oznámenie bolo žalovanému doručené, avšak podľa tvrdení žalovaného a pripojeného Záznamu doručenej pošty je zrejmé, že do dispozičnej sféry žalovaného sa oznámenie žalobcu zo dňa 14.08.2014 dostalo až dňa 18.08.2014, t. j. po uplynutí zákonom stanovenej lehoty. Uvedený záver súdu nemení ani skutočnosť, že žalobca postupoval v zmysle poučenia ÚRSO vo vzťahu k postupu výrobcov uverejneného na internetovej stránke Úradu. Pokiaľ jediným dôkazom o doručení oznámenia žalovanému je Zoznam došlej pošty zo dňa 18.08.2014, je možné konštatovať, že iný dátum splnenia notifikačnej povinnosti žalobcu vo vzťahu k žalovanému v konaní preukázaný nebol. Z obsahu záznamu o vykonanej kontrole č. XXX/XXXX vyplýva, že žalobca mal svoju povinnosť voči regulovanému subjektu splniť dňa 14.08.2014 zaslaním oznámenia o predpokladanom množstve dodanej elektriny odoslaného na poštovú prepravu dňa 14.08.2014, avšak regulovaný subjekt vo svojej poštovej evidencii eviduje doručené oznámenie dňa 18.08.2014 pod č. XXXXX/XX. Zo strany žalovaného došlo k popretiu tvrdenia žalobcu o včasnom splnení notifikačnej povinnosti, ktoré je účinným popretím podľa ust. § 151 ods. 1, 2 CSP, pričom dôkazné bremeno preukázania tejto skutočnosti primárne zaťažuje žalobcu. Neobstojí preto
argumentácia žalobcu založená na tom, že skutočnosti vyplývajúce zo žalovaným predložených listín nie sú objektívne zistenými faktami, keďže majú základ v tvrdeniach a evidencii žalovaného. Z uvedeného vyplýva záver, že ku kvalifikovanému popretiu tvrdenia žalovaného o doručení oznámenia (splnenia notifikačnej povinnosti) až dňa 18.08.2014 zo strany žalobcu nedošlo, žalobca svoje dôkazné bremeno k tejto spornej skutočnosti neuniesol, a preto je možné konštatovať, že žalobca si svoju notifikačnú povinnosť voči žalovanému v zákonom stanovenej lehote nesplnil.
45. Na záver súdu o nesplnení notifikačnej povinnosti žalobcu voči žalovanému nemá vplyv ani zistenie, že voči ÚRSO bola táto povinnosť žalobcom splnená, keďže povinnosti výrobcov elektriny pre vzniku nároku na podporu podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore sú v zákone upravené kumulatívne, tzn., že v prípade nesplnenia čo aj len jednej z nich má táto skutočnosť za následok stratu nároku na nasledujúci kalendárny rok. V nadväznosti na uvedené rovnako ako právne nevýznamnú súd hodnotil námietku žalobcu vo vzťahu k preferencii významu a účelu splnenia notifikačnej povinnosti práve voči ÚRSO pre správne stanovenie tarify TPS. Rovnako súd nie je oprávnený hodnotiť význam a účel zákonom upravenej notifikačnej povinnosti vo svetle právnych dôsledkov ich nesplnenia.
46. Vzhľadom na súdom označené rozhodnutia najvyšších súdnych inštancií, ako aj konajúcim súdom uvedených skutočností, súd konštatuje, že žalobca si voči žalovanému včas nesplnil oznamovaciu povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c), teda k momentu 15.08.2014, čoho právnym dôsledkom je zánik nároku na podporu podľa § 4 ods. 3 Zákona o podpore pre rok 2015. Súd zdôrazňuje, že nároky priznané žalobcovi rozhodnutím ÚRSO zo dňa 07.10.2013 zostávajú zachované, a preto nedodržanie riadnej notifikačnej povinnosti pre rok 2015 sa dotýka len nároku pre toto konkrétne časové obdobie.
47. K argumentácii žalobcu, v zmysle ktorej mal žalovaný dostatok informácií o predpokladanom množstve vyrobenej a dodávanej elektriny, a to na obdobie rokov 2014 až 2025 z rozhodnutia ÚRSO zo dňa 07.10.2013 vychádzajúc z inštalovaného výkonu solárnych panelov, súd konštatuje, že právna úprava podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore predpokladá uskutočnenie právneho úkonu ako jednostranného adresného úkonu pre uplatnenie práva na podporu adresátovi právneho úkonu, z ktorého by bolo zrejmé a určité uplatnenie nároku žalobcu ako výrobcu elektriny z obnoviteľných zdrojov na poskytnutie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) Zákona o podpore pre nasledujúci kalendárny rok, v posudzovanej právnej veci pre rok 2015. Skutočnosť, že do dispozičnej sféry žalovaného sa v zákonom stanovenej lehote dostal právny úkon s obsahom predpokladaným ustanovením § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore nemožno dovodzovať ani z iných listinných dôkazov predložených žalobcom na podporu uplatneného nároku. Zo sporného ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore je zrejmé, že zákonodarca upravuje oznamovaciu povinnosť ako opakovanú povinnosť, a preto v prípade záujmu o poskytnutie podpory musí výrobca elektriny splniť notifikačnú povinnosť každoročne a k určitému v zákone vymedzenému dátumu. Uvedená povinnosť musí byť splnená voči obom adresátom právneho úkonu, t. j. tak voči ÚRSO, ako aj voči distribučnej spoločnosti vždy k 15.08. na nasledujúci kalendárny rok. Nakoľko ÚRSO nie je orgánom oprávneným poskytovať právne záväznú interpretáciu právnych noriem, ani pri rešpektovaní dobromyseľnosti na strane žalobcu, ktorý sa riadil zverejneným poučením ÚRSO, uvedená okolnosť nemôže mať dopad na iné posúdenie povahy lehoty vyplývajúcej z ust. § 4 ods. 3 Zákona o podpore, ako bolo uskutočnené konajúcim súdom.
48. Spochybňovanie relevancie záverov súdov najvyšších súdnych autorít s argumentáciou, že predmetom ich posudzovania bola povaha lehoty hmotnoprávnej a procesnoprávnej, avšak nie skutočnosť, či sa v prípade zákonnej úpravy podľa ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore jedná o stanovenie času v podobe akéhosi „poriadkového“ časového údaja alebo lehoty ako takej, súd vyhodnotil ako nedôvodné, keďže nie je reálny predpoklad, že by v svojich rozhodnutiach vzťahujúcich sa k spornej veci, najvyššie súdne autority posudzovali povahu zákonom upravenej „lehoty“ bez toho, že by prejudiciálne bol pojmovo posúdený charakter časového momentu, ktorý zákonodarca v zákonnom texte používa, vyjadruje. Otázkou, či slovné vyjadrenie predložky „k“ je povahou lehoty sa o. i. zaoberal v obdobnej veci Krajský súd v Žiline, sp. zn. 14Cob/81/2020, bod 52. odôvodnenia, v ktorom konštatoval, že výklad tohto zákonného ustanovenia s povahou hmotnoprávnej lehoty je ústavne súladný, a to s prihliadnutím nielen na Nález Ústavného súdu SR, č. k. PL. ÚS 50/2015-148 zo dňa 22.03.2017, ale v spojení aj s Nálezom Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 491/2018-65 zo dňa 31.01.2019 a preto aj krajský súd má za to, že nie je možné predložku „k“ vykladať tak, že táto predurčuje procesnoprávny charakter lehoty, keďže takýto výklad, resp. interpretácia právnej normy § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore žalobcom nie je ústavne súladná s dôrazom na charakter vzťahu žalobcu a žalovaného ako
súkromnoprávneho. Krajský súd v predmetnom rozhodnutí rovnako konštatoval, že „nie je relevantný ani odvolací dôvod žalobcu v tom, že predložka „k“ sa nespája s určením lehoty, keďže takéto spojenie s určením lehoty má mať len predložka „do“. Tieto odvolacie dôvody žalobcu nemajú svoje právne opodstatnenie, pretože ak by s predložkou „k“ podľa názoru žalobcu nebola spojená lehota, tak potom by nemohol nastať ani sankčný mechanizmus vyjadrený v § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z. z., ktorý je spojený s nesplnením povinnosti v ods. 2 a ktoré splnenie sa vyžaduje práve v lehote určenej § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z. z.“.
49. V ustanovení § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore je tak vyjadrená lehota k 15.08., ktorá je lehotou hmotnoprávnou, pri ktorej platí, že je zachovaná vtedy, ak právna skutočnosť nastane najneskôr v posledný deň hmotnoprávnej lehoty a to spôsobom, že jednostranný právny úkon notifikačnej povinnosti sa dostane do dispozičnej sféry adresáta právneho úkonu, t. j. žalovaného, keď pri charaktere hmotnoprávnej lehoty nie je postačujúce, aby pre splnenie si tejto notifikačnej povinnosti bol právny úkon odovzdaný na poštovú prepravu, ako je tomu u procesných lehôt. Takouto procesnou lehotou nie je lehota vyjadrená v ust. § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore a preto pre splnenie si notifikačnej povinnosti bolo potrebné doručiť oznámenie žalovanému najneskôr k 15.08.2014, k čomu na základe zisteného skutkového stavu z vykonaných dôkazov nedošlo.
50. V nadväznosti na vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia súd konštatuje, že žalobcom v konaní uplatnené právo, ktoré sa odvíja od práva žalobcu na podporu podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) Zákona o podpore pre rok 2015, žalobcovi z dôvodu včasného nesplnenia oznamovacej povinnosti voči žalovanému podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore, pre rok 2015 nevzniklo. Na základe konštatovanej absencie včasného splnenia notifikačnej povinnosti zo strany žalobcu voči žalovanému nie je možné prijať záver o porušení právnej povinnosti žalovaným, v príčinnej súvislosti s ktorým by mohla žalobcovi vzniknúť škoda, čo viedlo k zamietnutiu nároku uplatneného žalobcom v celom rozsahu.
51. Záverom súd konštatuje, že zásadne súdu neprislúcha hodnotiť účel, význam a zvolené legislatívne prostriedky a ani kvalitu legislatívneho procesu. Súd je však povinný rešpektovať základné práva a slobody, ktoré sú súčasťou základných princípov právneho štátu. V danom prípade pre naplnenie súdnej ochrany je potrebné vykonávať interpretáciu právnej úpravy spôsobom, ktorý je ústavne konformný, a to aj v situácii, kedy sa zákonná úprava javí ako nejednoznačná, nezrozumiteľná, prípadne rozporná s účelom zákona. Napriek poukazu žalobcu na viaceré možné výklady textu zákona je potrebné konštatovať, že v zmysle rozhodovacej praxe ústavného súdu, výklad právnej normy predstavuje len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy s použitím výkladu logického, systematického a teleologického, ktorý je v kontexte racionálnej argumentácie spôsobilý predstavovať významný konektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy (I. ÚS 351/2010). Teda aj pri použití žalobcom označených výkladov práva, na ktoré žalobca poukázal v rámci svojej právnej argumentácie v predmetnej veci, je potrebné rešpektovať interpretáciu ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z. z. z hľadiska zmyslu a účelu dotknutej právnej normy vo väzbe na vyššie označené nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky. V týchto rozhodnutiach v nadväznosti na posúdenie súkromnoprávneho vzťahu medzi výrobcom elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov a prevádzkovateľmi regionálnych distribučných sústav, ústavný súd pripustil možnosť, že v súvislosti s plnením povinností vyplávajúcich z ust. § 4 ods. 2 Zákona o podpore, ktoré sú nosným predpokladom uplatnenia ustanovenia § 4 ods. 3 Zákona o podpore, môžu vzniknúť právne spory súvisiace najmä s otázkou, či si výrobcovia elektriny splnili tieto povinnosti riadne (v zákonom požadovanom rozsahu a kvalite a včas), pričom ústavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 50/2015 z 22.03.2017 sa zaoberal otázkou vhodného arbitra na riešenie týchto vzťahov a súčasne zdôraznil, že súkromnoprávny vzťah medzi výrobcami elektriny z obnoviteľných zdrojov a prevádzkovateľmi regionálnych distribučných sústav v súvislosti s uplatňovaním práva na podporu podľa § 4 ods. 1 písm. b) a c) Zákona o podpore nie je oslabený, resp. spochybnený tým, že povinnosti pre výrobcov elektriny sú ustanovené priamo zákonom ako prejav intervencie štátu, ktoré je v odvetví elektroenergetiky žiaduce (PL. ÚS 50/2015).
52. Dôkazný návrh žalobcu na preukázanie skutočnosti, že žalobca si splnil notifikačnú povinnosť oznámenia predpokladaného množstva vyrobenej elektriny na ďalšie obdobie odovzdaním oznámenia dňa 14.08.2014 na poštovú prepravu, a to predložením predmetnej listiny, súd zamietol, keďže ide o skutočnosť, ktorá nie je medzi stranami sporná, a jej relevanciu znižuje hodnotenie a záver súdu o povahe lehoty vyjadrenej v ustanovení § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore ako lehoty hmotnoprávnej.
53. Vo vzťahu k návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa § 164 CSP do právoplatného skončenia súvisiaceho odvolacieho konania vedeného na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 19Cb/247/2017, v ktorom si žalobca uplatňoval nárok za obdobie kvartálov 1 a 2 roku 2015, pričom ide o skutkovo a právne identické spory s rozdielnym obdobím, za ktoré žalobca nárok uplatňuje a s poukazom na prebiehajúce dovolacie konanie medzi iným žalobcom a žalovaným, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam na rozhodnutie súdu, nakoľko dovolací dôvod je vymedzený exaktne pre posúdenie povahy predložky „k“ v ust. § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore vo vzťahu k výrobcovi, ktorý notifikačnú povinnosť splnil podaním na poštovú prepravu dňa 14.08.2014, a to vo vzťahu k posúdeniu včasnosti splnenia notifikačnej povinnosti, súd aj s prihliadnutím na nesúhlasné stanovisko žalovaného k prerušeniu konania návrh na prerušenie konania žalobcu zamietol.
54. Podľa § 164 CSP, ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na také konanie podnet.
55. Pri svojom rozhodovaní o prerušení konania súd ťažiskovo zohľadňoval doterajšiu súdnu prax súdov prvej, druhej inštancie, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky, pričom vo vzťahu k právoplatnosti rozhodnutia Okresného súdu Žilina pod sp. zn. 19Cb/247/2017 súd konštatuje, že ide aktuálne o právoplatné rozhodnutie, na základe rozsudku Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 14Cob/81/2020, zo dňa 25.02.2021, ktorým Krajský súd v Žiline ako odvolací súd rozsudok Okresného súdu Žilina, č. k. 19Cb/247/2017-434 zo dňa 15.11.2019 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Žilina, č. k. 19Cb/247/2017-573 zo dňa 26.05.2019 v napadnutých výrokoch potvrdil ako vecne správny. Predmetné rozhodnutie v odvolaním napadnutej časti nadobudlo právoplatnosť dňa 17.03.2021. Vzhľadom na fakultatívny dôvod prerušenia konania a pri rešpektovaní základných princípov civilného sporového konania, medzi ktoré patrí princíp právnej istoty vyjadrený v čl. 2 ods. 1, 2 CSP, podľa ktorého ustanovenia ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, pričom princíp právnej istoty podľa čl. 2 ods. 2 CSP je stav, ktorým každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo a súčasne pri rešpektovaní princípu hospodárnosti konania podľa čl. 17 CSP, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb, súd vyhodnotil návrh žalobcu na prerušenie konania ako nedôvodný. Vyššie uvedené závery a východiská rozhodnutí súdov, na ktoré konajúci súd v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia poukázal, si konajúci súd po stotožnení sa s nimi osvojil a uvedené východiská vylučujú žalobcom namietané nejednoznačnosti výkladu ustanovenia zákonnej úpravy o notifikačnej povinnosti, a preto prerušenie konania by za takéhoto stavu predstavovalo neprimeraný zásah do právnej istoty procesných strán a negatívne by ovplyvnilo celkovú dĺžku konania v predmetnej právnej veci.
56. Podľa § 262 ods. 1, 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
57. Podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
58. Vzhľadom na skutočnosť, že súd žalobu v celom rozsahu zamietol, úspešnou stranou v spore bol žalovaný, ktorému súd podľa § 255 od. 1 CSP priznal plnú náhradu trov konania voči žalobcovi v konaní neúspešnému, tak, ako vyplýva z výrokovej časti tohto rozsudku. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením podľa § 262 ods. 1, 2 CSP.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Žilina ku Krajskému súdu v Žiline.
Odvolanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil (§ 125 Civilného sporového poriadku).
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (363 Civilného sporového poriadku).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. (§ 365 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku).
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 Civilného sporového poriadku).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady súdneho konania, ktoré vznikli štátu, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci (zákon č. 65/2001 Z.z. o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov).