Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cob/11/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Márie Hlaváčovej a členov senátu JUDr. Zdenky Kohútovej a JUDr. Romana Rizmana v spore žalobcu: GVP, spol. s r.o. Humenné, Tolstého 1, Humenné, IČO 36 446 190 zastúpeného advokátom JUDr. Františkom Kočkom, Pribinova 8, Košice proti žalovanému: Východoslovenská energetika a.s., Mlynská 31, Košice, IČO 44 483 767 o zaplatenie 5.367,60 eura s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 5.4.2016 č. k. 26Cb/129/2015-189 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 5 367,60 eura, úrok z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 327,25 eura od 21.2.2015 do zaplatenia, zo sumy 885,41 eura od 15.3.2015 do zaplatenia, zo sumy 1 869,44 eura od 15.4.2015 do zaplatenia, zo sumy 2 285,50 eura od 15.5.2015 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky 40,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi priznal náhradu trov konania za zaplatený súdny poplatok 322,- eur a za právne zastúpenie 1 914,- eur, ktoré sumy uložil žalovanému zaplatiť právnemu zástupcovi žalobcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Svoje rozhodnutie založil súd prvej inštancie na zistení, že žalobca je vlastníkom a prevádzkovateľom zariadení na výrobu elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, a to siedmich fotovoltických zariadení so začiatkom činnosti v rokoch 2010 až prvý polrok 2013, ktoré prevádzkuje na základe Potvrdení o splnení oznamovacej povinnosti vydaných Úradom pre reguláciu sieťových odvetví o začiatku činnosti podľa § 6 ods. 5 zákona č. 251/2012 Z. z. o energetike, ktorou je výroba a dodávka elektriny zariadeniami na výrobu elektriny s celkovým inštalovaným výkonom do 1MW vrátane. Žalobca predložil pre jednotlivé fotovoltické zariadenia zmluvy o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku zo dňa 19.11.2014 uzatvorené medzi žalobcom ako výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov energie (ďalej len „OZE“) s právom na podporu, žalovaným ako odberateľom elektrickej energie a Východoslovenskou distribučnou, a.s. ako prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Predmetom týchto zmlúv o dodávke elektriny je podľa čl. I bodu 1 okrem iného aj (písm. a/) záväzok žalobcu dodať elektrinu žalovanému podľa § 3 ods. 1 písm. b/ zákona č. 309/2009 Z. z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby; (písm. b/, c/ a d/) záväzok žalovaného odobrať od žalobcu vo vlastnom mene a na vlastný účet elektrinu podliehajúcu § 3 ods. 1 písm. b/ zákona o podpore, zaplatiť žalobcovi za odobranú elektrinu určenú cenu a povinnosť prevziať zodpovednosť za odchýlku žalobcu podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona o podpore. Cena za dodávku elektriny bola stanovená pre

prevádzkovateľa distribučnej sústavy rozhodnutím ÚRSO zo dňa 27.11.2014 na rok 2015 vo výške 44,015 eura/MWh.

3. Za dodávku elektriny do distribučnej sústavy vyúčtoval žalobca žalovanému cenu elektriny na straty faktúrami - č. 150018, 150020, 150022, 150024, 150026, 150028 a 150030 splatnými 20.2.2015 za január 2015 spolu sumu 327,25 eura; č. 150067, 150069, 150071, 150073, 150075, 150077 a 150079 splatnými 14.3.2015 za február 2015 spolu sumu 885,41 eura; č. 150133, 150135 150137, 150139, 150141, 150143 a 150145 splatnými 14.4.2015 za marec 2015 spolu sumu 1 869,44 eura a faktúrami č. 150196, 150198,150200,150202, 150204,150206 a 150208 splatnými 15.5.2015 za apríl 2015 spolu sumu 2 285,50 eura. Žalovaný vyúčtované sumy nezaplatil a faktúry vrátil z dôvodu, že žalobca nemá v roku 2015 nárok na podporu vo forme výkupu elektriny za cenu elektriny na straty, pretože si nesplnil oznamovaciu povinnosť podľa § 4 zákona o podpore. V odpore proti platobnému rozkazu poukázal na zoznam subjektov, ktoré nesplnili oznamovaciu povinnosť, zverejnený ÚRSO, v ktorom bol uvedený aj žalobca. Žalovaný tvrdil, že zmluvy o dodávke elektriny slúžia na realizáciu ustanovení zákona o podpore, to znamená, že žalobca má nárok na cenu elektriny s podporou, ak splní zákonom stanovené podmienky. Keďže žalobca zákonné podmienky nesplnil, nemá podľa žalovaného na rok 2015 právo na podporu, t. j. na cenu elektriny v sume 44,015 eura/MWh, za dodanú elektrinu je však žalovaný pripravený na základe správneho daňového dokladu vyplatiť žalobcovi trhovú cenu elektriny, a to za január 2015 vo výške 31 eur/MWh, za február 2015 vo výške 36,68 eura/MWh, za marec 2015 vo výške 31 eur/MWh a za apríl vo výške 29,90 eura/MWh, t. j. je pripravený žalobcovi zaplatiť celkom 3 839,44 eura (za január 2015 sumu 232,40 eura/MWh, za február 2015 737,82 eura, za marec 2015 sumu 1 316,67 eura a za apríl sumu 1 552,55 eura). To znamená, že sporný je len zvyšok žalobcom uplatňovanej sumy, t. j. 1 528,16 eura, pričom žalovaný tvrdil, že čiastočná úhrada faktúr vystavených žalobcom nie je podľa daňových predpisov možná. Žalovaný uviedol, že považuje zmluvu uzavretú so žalobcom za platnú a účinnú, preto od neho odoberal vyrobenú a dodanú elektrinu. Zastával názor, že žalobca splnil podmienky na poskytnutie podpory, spochybnil však, či si toto právo môže uplatniť v roku 2015, keďže nesplnil povinnosť vyplývajúcu z § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o podpore vo vzťahu k distribučnej spoločnosti. Zdôraznil, že nikdy netvrdil, že žalobcovi právo zaniklo, keďže zákon nespája s neodoslaním oznámenia preklúziu práva. Nesúhlasil však s posúdením lehoty ÚRSO určenej v § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o podpore ako procesnej lehoty, t. j. výrobca elektriny s právom na podporu povinnosť uloženú v citovanom ustanovení splnil, ak podal oznámenie o uplatnení podpory najneskôr 15. augusta na poštovú prepravu a nestotožnil sa ani s výkladom tejto lehoty žalobcom, ktorý tvrdil, že citované ustanovenie neobsahuje žiadnu lehotu na uplatnenie práva, keďže hovorí len o tom, k akému dňu má byť predpokladané množstvo dodanej elektriny oznámené, lebo podľa žalovaného by chýbala lehota, v ktorej by si mal splniť žiadateľ o podporu, resp. výrobca oznamovaciu povinnosť, a teda takéto ustanovenie by bolo neúčinné. V konaní nebolo sporné, že žalobca oznámenie spoločnosti Východoslovenská distribučná, a.s. podal na poštu dňa 15.8.2014 a adresátovi bolo toto podanie doručené 19.8.2014.

4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 3 ods. 1 ods. 1 až 14, § 4 ods. 1 až 11, § 17 ods. 1 a § 18e ods. 1 zákona č. 309/2009 Z. z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby, § 269 ods. 1 a 2, § 365, § 369 ods. 1 a 2 a § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka a § 1 a 2 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka a konštatoval, že medzi stranami sporu vznikol právny vzťah na základe zmlúv o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku. ÚRSO vydal žalobcovi v súlade s § 7 zákona č. 309/2009 Z. z. pre jeho fotovoltické zariadenia potvrdenie o splnení oznamovacej povinnosti. Uviedol, že cena za dodávku elektriny na straty podľa rozhodnutia ÚRSO č. 0008/2015/E z 27.11.2014 vydaného pre žalovaného je stanovená na rok 2015 vo výške 44,015 eura/MWh a žalobca vystavil faktúru žalovanému za dodanú elektrinu do distribučnej siete za túto cenu na straty za január až apríl 2015 vo výške 5 367,60 eura. Túto sumu žalovaný žalobcovi nezaplatil, pretože nesplnil včas povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o podpore, keďže k 15. augustu príslušného roka neoznámil distribučnej spoločnosti zákonom stanovené údaje.

5. Zásadnú otázku pre rozhodnutie vo veci - včasnosť podania oznámenia žalobcom distribučnej spoločnosti, posúdil súd prvej inštancie podľa § 17 zákona č. 309/2009 Z. z. vychádzajúc zo záveru, že ide o procesnoprávny predpis a rovnako stanovenú lehotu posudzoval aj ÚRSO. Uviedol, že túto lehotu

nemožno vykladať voči orgánu verejnej správy (ÚRSO) ako procesnú lehotu, pre dodržanie ktorej stačí podanie oznámenia na poštovú prepravu v posledný deň lehoty, a vo vzťahu k subjektu súkromného práva (spoločnosti Východoslovenská distribučná, a.s.) ako hmotnoprávnu lehotu, ktorej nedodržaním podľa žalovaného právo žalobcu na podporu zaniklo. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca splnil povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o podpore vo vzťahu k prevádzkovateľovi distribučnej sústavy aj ÚRSO, preto mu vznikol nárok na zaplatenie vyúčtovanej ceny v žalovanej výške.

6. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj uplatnené zákonné úroky z omeškania, keďže žalovaný sa dostal do omeškania so splnením peňažného záväzku, pretože nezaplatil žalobcom vystavené faktúry v lehote splatnosti a v súlade so zákonnou úpravou priznal žalobcovi aj sumu 40 eur ako paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky.

7. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a žalobcovi, ktorý mal vo veci plný úspech, priznal podľa § 10, § 13a, § 15, § 17 a § 18 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb náhradu trov konania vzniknutých mu zaplatením súdneho poplatku 322,- eur a na trovách právneho zastúpenia v sume 1 914,- eur. Priznané trovy právneho zastúpenia pozostávajú z odmeny za osem úkonov právnej služby po 190,89 eura (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie žaloby, vyjadrenie k odporu, 2x vyjadrenie vo veci a účasť na troch pojednávaniach), z režijného paušálu 4x po 8,39 eura a 4x po 8,58 eura a 20% DPH z odmeny a náhrady.

8. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol, alebo aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil dôvodmi podľa § 205 ods. 2 v spojení s ustanovením § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p., t. j. že v konaní došlo k vadám, pretože súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, § 205 ods. 2 písm. b/ O. s. p., t. j. konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p., pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Citujúc ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c/ a ods. 3 zákona č. 309/2009 Z. z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby (ďalej len „zákon o OZE) žalovaný tvrdil, že otázka oprávnenosti nároku žalobcu na podporu vo forme doplatku zahŕňa viacero sporných bodov v argumentácii strán sporu, z ktorých najdôležitejšia je otázka výkladu a aplikácie prechodného ustanovenia § 18e ods. 1 zákona o OZE a otázka charakteru lehoty uvedenej v § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o OZE.

9. Žalovaný vytýkal súdu prvej inštancie, že svoje rozhodovanie vo veci zameral výlučne na riešenie charakteru lehoty uvedenej v § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o OZE a bez bližšieho vysvetlenia sa priklonil k názoru žalobcu o procesnoprávnej povahe tejto lehoty. Odkaz súdu prvej inštancie na aplikáciu správneho poriadku nepovažoval žalovaný za správny, pretože sa podľa § 17 ods. 1 zákona o OZE vzťahuje výlučne na konanie podľa zákona o OZE, teda na konanie, v ktorom orgány verejnej správy rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických či právnických osôb, pričom základným predpokladom aplikácie týchto právnych noriem je začatie správneho konania. Zdôraznil, že pôsobnosť správneho poriadku nie je možné rozšíriť na hmotnoprávne normy, z ktorých práva a povinnosti, resp. nároky s nimi súvisiace vyplývajú, a preto tento procesný predpis nemožno použiť pri posudzovaní včasnosti splnenia povinnosti a uplatnenia nároku výrobcom podľa § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o OZE, keďže toto ustanovenie neobsahuje úpravu konania, ale výlučne úpravu práv a povinnosti výrobcov elektriny s právom na podporu. Žalovaný tiež poukázal na to, že správne konanie predpokladá aj zavŕšenie tohto konania určitým individuálnym správnym aktom, k zániku práva na úspešné uplatnenie nároku výrobcu elektriny na podporu vo forme doplatku na najbližší kalendárny rok však dochádza priamo zo zákona v dôsledku nesplnenia stanovenej notifikačnej povinnosti uvedenej v § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o OZE. Za správny nepovažoval žalovaný ani odkaz súdu prvej inštancie na stanovisko ÚRSO v súvislosti s posudzovaním charakteru v citovanom ustanovení stanovenej lehoty, pretože nie je orgánom, ktorého výklad právnych noriem by zaväzoval iné subjekty, keďže len súd svojou rozhodovacou činnosťou je oprávnený vykladať zákon.

10. Žalovaný s odkazom na judikatúru súdov (rozsudok Krajského súdu v Trnave z 30.4.2014 vo veci 24CoPr/2/2014 a rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 8Sžo/433/2009) uviedol, že povinnosť výrobcu podľa § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o OZE, ktorú má splniť v zákonom stanovenej lehote, má vplyv na existenciu nároku na uplatnenie práva, spôsobuje právne následky v oblasti hmotného práva, a preto musí mať povahu normy hmotnoprávnej. To znamená, že žalobca mal oznámenie o uplatnení podpory a jej rozsahu splniť jednostranným právnym úkonom ÚRSO a prevádzkovateľovi distribučnej sústavy do 15. augusta, pričom nepostačuje, aby v tento posledný deň bol tento úkon odovzdaný na poštovú prepravu, keďže ide o hmotnoprávnu lehotu. V súvislosti s problematikou aplikácie hmotnoprávnych lehôt žalovaný poukázal na analogickú úpravu obsiahnutú v zákone č. 503/2003 Z. z. o navrátenie vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom, tiež v zákone č. 282/1993 Zb. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam a v zákone č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam, kde ide hmotnoprávne lehoty, čo vyplýva aj z judikatúry súdov (rozhodnutie NS SR vo veci 2Sžo 10/2008, nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 206/09, rozsudok NS ČR zo dňa 14.5.2002 sp. zn. 21Cdo 1436/2001).

11. Ďalej žalovaný poukázal na to, že je obchodnou spoločnosťou a jeho postavenie pri výkone činnosti súvisiacej s dodávkou elektriny upravuje zákon o energetike, ktorý žalovanému nepriznáva oprávnenie rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb. V prípade podpory obnoviteľných zdrojov energie žalovaný vystupuje ako subjekt poverený spoločnosťou Východoslovenská distribučná, a.s. (prevádzkovateľ distribučnej sústavy), ktorá taktiež nemá postavenie správneho orgánu, čo vyplýva z rozhodnutí súdov, napr. Krajského súdu v Žiline vo veciach sp. zn. 20S/71/2015 a 20S/72/2015. Z týchto rozhodnutí vyplýva, že právny vzťah medzi žalobcom, žalovaným a prevádzkovateľom distribučnej sústavy je súkromnoprávnym záväzkovým obchodnoprávnym vzťahom, v rámci ktorého majú všetky strany rovné postavenie. Žalovaný uviedol, že pre súkromnoprávne vzťahy je charakteristické plynutie hmotnoprávnych lehôt pre uskutočňovanie adresných právnych úkonov, pričom je nevyhnutné, aby v posledný deň zákonnej lehoty sa tento úkon dostal do dispozičnej sféry adresáta, v tomto prípade oznámenie podľa § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o OZE prevádzkovateľovi distribučnej sústavy.

12. Žalovaný v odvolaní vytýkal súdu prvej inštancie, že pri rozhodovaní v tejto veci sa nezaoberal ostatnými spornými bodmi medzi stranami sporu dôležitými pre posúdenie oprávnenosti nároku žalobcu na podporu podľa zákone o OZE, nezaoberal sa ani skúmaním skutkového stavu predmetného sporu, a nevysporiadal sa ani s právnym stavom a spornými otázkami nevyhnutnými pre dosiahnutie spravodlivého rozhodnutia. Zastával názor, že žalobca nepreukázal vznik nároku na úroky z omeškania odo dňa, ako si ich uplatnil a ako boli napadnutým rozsudkom priznané a súd prvej inštancie priznanie úrokov z omeškania v rozsudku ani neodôvodnil. Zdôraznil, že súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku nevenoval dostatočne jeho odôvodneniu a prezentovaniu úvah, akými dospel k svojmu rozhodnutiu, pretože celé odôvodnenie napadnutého rozhodnutia predstavuje opis skutkového stavu a citáciu zákonných ustanovení, preto odôvodnenie napadnutého rozsudku nezodpovedá požiadavkám zákona ani ustálenej judikatúry a súdnej praxe a je vydané predčasne.

13. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. S poukazom na odôvodnenie napadnutého rozsudku, citujúc ustanovenia § 3 ods. 1 písm. b/ a ods. 3 písm. a/ a § 4 ods. 1 písm. d/ zákona č. 309/2009 Z. z. a zmluvy strán sporu k tvrdeniu žalovaného, že porušením povinnosti žalobcu včas splniť oznamovaciu povinnosť zaniklo jeho právo na zaplatenie ceny za dodávku elektriny na straty zdôraznil, že toto právo žalobcovi nezaniklo a trvalo počas celého roka 2015. Uviedol, že podľa prechodného ustanovenia § 18e ods. 1 zákona o OZE k novele účinnej od 1.1.2014 podmienky podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014, zostávajú zachované podľa doterajších predpisov. Žalobca zdôraznil, že všetky jeho fotovoltické elektrárne boli uvedené do prevádzky pred 1.1.2014, a preto aj podmienky podpory platné do 1.1.2014 ostali zachované. K námietkam žalovaného uviedol, že povinnosť vyplývajúcu mu z § 4 ods. 2 písm. c/ zákona OZE splnil,

pretože oznámenie o uplatnení podpory a množstve elektriny pre rok 2015 podal na poštovú prepravu dňa 15.8.2014, čo nebolo medzi stranami sporné. S poukazom na znenie citovaného ustanovenia žalobca uviedol, že gramaticky výklad slovného spojenia „k 15. augustu“ je možno vyložiť aj tak, že toto ustanovenie neobsahuje žiadnu lehotu na uplatnenie práva, ale hovorí len o tom, k akému dňu má byť predpokladané množstvo dodanej elektriny stanovené. Pri takomto výklade podľa žalobcu nemôže ísť o prekluzívnu hmotnoprávnu lehotu, ktorej nesplnenie by malo za následok zánik práva. Okrem toho prevádzkovateľ distribučnej sústavy bol aj inými podaniami informovaný žalobcom o predpokladanej ročnej výrobe elektriny na rok 2015. Žalobca zastával názor, že posúdenie hmotnoprávnych lehôt použitím analógie z iných právnych predpisov nie je v tomto prípade prípustné. Poukázal tiež na to, že v súvislosti s podaním oznámenia sa riadil stanoviskom ÚRSO, ktoré bolo zverejnené na jeho webovej stránke ešte pred 15.8.2015, pričom tomuto správnemu orgánu oznamoval rovnaké údaje ako VSD, a.s., a preto je nelogické, aby sa inak posudzovalo splnenie povinnosti voči ÚRSO a inak vo vzťahu k VSD, a.s. Žalovaný s odkazom na zmluvu o dodávke elektriny z 19.11.2014 medzi žalobcom, žalovaným a VSD, a.s. zdôraznil, že ide o súkromnoprávny záväzkový obchodný vzťah, pričom zo zmluvy vyplýva, že cena za dodanú elektrinu na straty bola stanovená rozhodnutím ÚRSO, toto cenové rozhodnutie nebolo zrušené a zmluvné strany sú ním viazané. Žalobca preto nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že práva a povinnosti týkajúce sa podpory OZE zanikajú zo zákona bez existencie individuálneho správneho aktu, lebo prevádzkovanie fotovoltickej elektrárne je podmienené existenciou viacerých individuálnych správnych aktov a vzniku práva na podporu predchádzajú viaceré rozhodnutia vrátane cenového rozhodnutia ÚRSO. Zastával názor, že nepriznanie žalovaného nároku by odporovalo § 18e a § 3 ods. 6 zákona OZE, cenovému rozhodnutiu ÚRSO a uzatvorenej zmluve. Iný výklad by podľa žalobcu znamenal retroaktivitu právnej normy, čo je neprípustné a zasiahlo by to do práv žalobcu nadobudnutých v dobrej viere. Pokiaľ žalovaný namietal, že súd prvej inštancie sa nezaoberal odstránením rozporov vo výklade § 18e zákona o OZE medzi stranami sporu, žalobca mal za to, že ak súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o OZE splnil, bolo by nadbytočné zaoberať sa výkladom prechodných ustanovení.

14. Žalovaný v stanovisku k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovaného zotrval na dôvodoch svojho odvolania a zdôraznil, že nikdy netvrdil, že žalobcovi zaniklo právo na podporu výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie výkupom elektriny za cenu elektriny na straty. Keďže žalobca splnil podmienky podpory, vzniklo mu právo na podporu a ÚRSO vydalo rozhodnutie o schválení pevnej ceny elektriny pre stanovenie doplatku. Uviedol, že novelou zákona č. 309/2009 Z. z. účinnou od 1.1.2014 nebola výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov, teda aj žalobcovi, uložená nová povinnosť, len bolo doplnené ustanovenie o následkoch v prípade nesplnenia si povinnosti takýmto výrobcom. Za nesprávny preto považoval výklad žalobcu pojmu „podmienky podpory“, lebo strata oprávnenia uplatniť si právo na podporu podľa § 4 ods. 3 nie je podľa žalovaného podmienkou podpory, na ktorú by sa mal vzťahovať § 18e ods. 1 zákona o OZE. S odkazom na dôvody uvedené v odvolaní žalovaný zotrval na svojom stanovisku, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil lehotu uvedenú v § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o OZE ako lehotu procesnoprávnu.

15. Odvolacie konanie v predmetnej veci sa začalo podaním odvolania žalovaným dňa 26.5.2016 za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku.

16. Od 1.7.2016 je účinný nový civilný procesný predpis zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C. s. p.“), ktorý platí aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, ak nie je ustanovené inak. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované (§ 470 ods. 1 a ods. 2 veta prvá C. s. p.).

17. Odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 a 380 Civilného sporového poriadku bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 C. s. p., pretože nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem, a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 18. Odvolací súd zastáva názor, že žalovaným uplatnené odvolacie dôvody nie sú naplnené. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 191 C. s. p., na základe týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých založil aj svoje rozhodnutie, na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia správnych predpisov a tieto aj správne vyložil, pričom nebolo zistené, že by svojim procesným postupom znemožnil odvolateľovi uskutočňovať jemu patriace procesné práva. Z

ustálenej súdnej praxe vyplýva, že súd nemusí dať vo svojom rozhodnutí odpoveď na všetky sporné otázky, musí však zodpovedať všetky otázky podstatné pre rozhodnutie vo veci. Napadnutý rozsudok spĺňa túto požiadavku, pretože súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, z ktorých vykonaných dôkazov vychádzal, ktoré skutočnosti považoval za nesporné a aké úvahy ho viedli k rozhodnutiu vo veci.

19. Pokiaľ žalovaný namietal, že súd prvej inštancie sa nezaoberal skúmaním skutkového stavu predmetného sporu, táto jeho odvolacia námietka nie je dôvodná, pretože neuviedol aké konkrétne skutkové okolnosti podstatné pre rozhodnutie vo veci súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním neobjasnil. Z obsahu spisu a z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia pritom vyplýva, že súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na skutkových zisteniach, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania a ktoré zhodne tvrdili aj sporové stravy, pričom strany nenavrhli vykonať ďalšie dokazovanie na zistenie skutkového stavu.

20. V konaní nebolo sporné, že nárok proti žalovanému uplatňuje žalobca podľa Zmlúv o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku, ktoré uzavreli dňa 22.11.2004 žalobca ako výrobca elektriny z obnoviteľných zdrojov (fotovoltických zariadení), žalovaný ako odberateľ takto vyrobenej elektriny a spoločnosť Východoslovenská distribučná, a.s. ako prevádzkovateľ distribučnej siete. Predmetom týchto zmlúv bol záväzok žalobcu ako výrobcu elektriny z obnoviteľných zdrojov dodať žalovanému ako odberateľovi takto vyrobenú elektrinu a záväzok žalovaného ako odberateľa odobrať vo vlastnom mene a na vlastný účet od výrobcu elektrinu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov za cenu stanovenú rozhodnutím ÚRSO. Strany sporu zhodne uviedli a preukazovali, že Úradom pre reguláciu sieťových odvetví bola pre regulovaný subjekt Východoslovenskú distribučnú, a.s., Košice pre rok 2015 stanovená cena elektriny na straty vo výške 44,0150 eura/MWh.

21. Strany sporu v konaní tiež zhodne uviedli, že žalobca dodal do distribučnej siete elektrinu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov a žalovaný prevzal takto vyrobenú elektrinu v množstve uvedenom v sporných faktúrach. Napriek tomu, že žalobca vyúčtoval dodanú elektrickú energiu v cene stanovenej ÚRSO, t. j. 44,0150 eura/MWh, žalovaný bol ochotný zaplatiť len trhovú cenu elektriny v sume celkom 3 839,44 eura, lebo zastával názor, že žalobca nesplnil zákonom stanovené podmienky, a preto si nemôže na rok 2015 uplatňovať Úradom pre reguláciu sieťových odvetví stanovenú cenu elektriny.

22. Žalobca ako výrobca elektriny z obnoviteľných zdrojov splnil zákonom stanovené podmienky pre získanie podpory, čo v konaní nebolo sporné. Sporným bolo, či včas splnil povinnosť uloženú výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov v ustanovení § 4 ods. 2 zákona č. 309/2009 Z. z. k 15. augustu 2014 a potom má nárok na podporu aj za rok 2015, alebo v prípade omeškania sa so splnením tejto povinnosti stratil žalobca možnosť uplatniť právo na cenu elektriny na straty a na doplatok (§ 4 ods. 3 zákona o OZE) na rok 2015.

23. Pokiaľ žalobca tvrdil s odkazom na prechodné ustanovenie § 18e zákona o OZE, že podmienky podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014, zostávajú zachované podľa doterajších predpisov, v dôsledku čoho sa nemala naňho vzťahovať sankcia podľa § 4 ods. 3 zákona o OZE v znení účinnom od 1.1.2014, odvolací súd v tejto súvislosti odkazuje na nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL.ÚS 50/2015 zo dňa 22.3.2017, v ktorom sa zaoberal súladom novelizovaného ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o OZE s Ústavou SR. Poukázal na to, že povinnosti podľa § 4 ods. 2písm. c/ mali výrobcovia elektriny z obnoviteľných zdrojov aj pred 1.1.2014, novelizáciou zákona o podpore OZE účinnou od 1.1.2014 došlo len k rozšíreniu týchto právnych dôsledkov, ktoré môžu mať výraznejší negatívny dopad na výrobcov elektriny, ako to bolo podľa pôvodnej právnej úpravy, keďže priamym dôsledkom nesplnenia povinností ustanovených v § 4 ods. 2 zákona o podpore OZE je nielen strata práva na odber elektriny vyrobenej z obnoviteľných zdrojov za cenu elektriny na straty, ale aj strata práva na tzv. doplatok. Vyslovil názor, že „v podmienkach právneho štátu je každý subjekt práva (a teda aj výrobcovia elektriny) povinný plniť povinnosti ustanovené zákonom, a to bez ohľadu na to, či predmetný zákon ustanovuje sankčný mechanizmus prostredníctvom, ktorého ho „núti“ či „motivuje“ k plneniu týchto povinností“. Uviedol, že „ústavný súd nepovažuje zavedenie nového znenia § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE, ktoré bolo napadnuté návrhom skupiny poslancov, za zásadnú koncepčnú zmenu a ani zmenu neočakávanú, pričom ide navyše o zmenu, ktorú možno odôvodniť legitímnym verejným záujmom. Ústavný súd preto zastáva názor, že zavedením nového znenia § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE nemohlo dôjsť k takému

zásahu do (legitímnych) legislatívnych očakávaní výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, ktorý by bol nezlučiteľný s čl. 20 ods. 2 a 4 ústavy, resp. čl. 1 dodatkového protokolu.“ Z tohto nálezu Ústavného súdu SR možno vyvodiť záver, že ustanovenie § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE v znení účinnosť od 1.1.2014 sa vzťahuje aj na tých výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov, ktorí uviedli svoje zariadenia do prevádzky pred týmto dátumom.

24. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 309/2009 Z. z. v znení platnom do 31.7.2015 výrobca elektriny s právom na podporu je povinný a) predložiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy potvrdenie o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie alebo potvrdenie o pôvode elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou vydané za predchádzajúci kalendárny rok, b) oznámiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, s ktorým má uzavretú zmluvu o dodávke elektriny, predpokladanú charakteristiku svojej dodávky v termínoch uvedených v prevádzkovom poriadku prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy, ak celkový inštalovaný výkon zariadenia je väčší ako 1 MW, c) oznámiť Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len "úrad") a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c), vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok; pri zariadeniach výrobcu elektriny uvedených do prevádzky po 15. auguste je výrobca elektriny povinný informovať prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy o využití práva podľa odseku 1 najneskôr 30 dní pred uvedením zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky, d) vrátiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy doplatok podľa § 3 ods. 1 písm. c), ktorý mu bol vyplatený v rozpore s podmienkami podpory podľa tohto zákona.

25. Podľa § 4 ods. 3 citovaného zákona výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý nesplní povinnosti podľa odseku 2, si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa odseku 1 písm. b) a c) na nasledujúci kalendárny rok.

26. Z ustanovenia § 4 ods. 1 písm. c/ zákona o podpore OZE vyplýva povinnosť žalobcovi ako výrobcovi elektriny s právom na podporu oznámiť ÚRSO a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory, ktorá sa zabezpečuje odberom elektriny prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy za cenu elektriny na straty a doplatkom a tiež predpokladané množstvo dodanej elektriny, a to k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok.

27. Zákonodarca použil v citovanom ustanovení pre splnenie povinnosti výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov termín „k 15. augustu“, čím umožnil protikladný výklad. Takýto termín sa totiž nepoužíva v hmotnoprávnych predpisoch, ktoré stanovujú lehotu na uplatnenie práva s určením skutočnosti rozhodnej pre začatie jej plynutia, ale ani v procesných prepisoch, ktoré presne stanovujú lehotu, v ktorej je potrebné vykonať procesný úkon. Označený termín je logické použiť v prípade, ak ku konkrétnemu dňu (mesiacu, štvrťroku) je potrebné zistiť určitý stav, ktorý sa následne môže zmeniť či meniť.

28. Podľa názoru odvolacieho súdu termín „k 15. augustu“ je potrebné vykladať vzhľadom na účel zákona, ktorý takýmto určením sledoval, a to k určitému termínu zistiť od výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov s právom na podporu množstvo elektriny z obnoviteľných zdrojov, ktoré predpokladajú v nasledujúcom kalendárnom roku vyrobiť, a na základe tohto zistenia zabezpečiť potrebné množstvo finančných prostriedkov na poskytnutie podpory. Odvolací súd poukazuje na to, že vzhľadom na znenie ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o podpore OZE ide len o oznámenie, teda splnenie informačnej povinnosti, ktorej porušenie je však sankcionované - podľa § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE nemožnosťou výrobcu uplatniť si na nasledujúci kalendárny rok právo na podporu.

29. Vzhľadom na uvedené odvolací súd zastáva názor, že splnenie informačnej povinnosti (aj keď splnenie tejto povinnosti je zabezpečené sankciou) nemožno považovať za hmotnoprávny úkon, teda za úkon, ktorým sa uplatňuje určité právo. Žalobcovi právo na podporu bolo priznané, keďže splnil všetky zákonom stanovené podmienky, čo v konaní nebolo ani sporné, poskytovanie podpory je však viazané každoročne aj na splnenie uvedenej oznamovacej povinnosti, teda na vykonanie úkonu, ktorý žalobca ako výrobca elektriny z obnoviteľných zdrojov mal splniť k 15. augustu.

30. Súd prvej inštancie preto správne posúdil (hoci z iných dôvodov) tento úkon žalobcu ako úkon procesný, preto postačovalo, aby takýto úkon aj vo vzťahu k prevádzkovateľovi distribučnej sústavy urobil žalobca dňa 15.8.2014 podaním na pošte. Keďže v konaní žalobca preukázal podanie oznámenia Východoslovenskej distribučnej, a.s. dňa 15.8.2014 na pošte, čo nespochybnil ani žalovaný, splnil zákonom stanovenú informačnú povinnosť, a preto mu nemohlo zaniknúť právo na podporu v roku 2015. Súd prvej inštancie teda dôvodne žalobe vyhovel a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5 367,60 eur titulom neuhradených faktúr, ktorými žalobca vyúčtoval žalovanému určenú cenu dodanej elektriny vyrobenej vo fotovoltických zariadeniach.

31. Okrem istiny priznal súd prvej inštancie žalobcovi aj úroky z omeškania podľa § 365 a § 39 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, keďže žalovaný neuhradil faktúry v lehote splatnosti, čím sa dostal do omeškania so splnením peňažného záväzku. Ide o zákonné úroky z omeškania, na ktoré má veriteľ nárok aj bez dohody s dlžníkom, iba ak by dohodou uplatňovanie úrokov z omeškania vylúčili, keďže ustanovenie § 369 Obchodného zákonníka nie je ustanovením kogentným. Existenciu takejto dohody žalovaný netvrdil. Opodstatnená nie je námietka žalovaného, že súd prvej inštancie neodôvodnil priznanie úrokov z omeškania. Na strane 3 rozsudku označil všetky faktúry vystavené žalobcom pre žalovaného s výškou vyúčtovaných súm a dátumom ich splatnosti, preto by bolo nadbytočné ich opätovne citovať pri posudzovaní nároku žalobcu na úroky z omeškania. Následne v závere odôvodnenia rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol právny predpis, podľa ktorého posudzoval nárok žalobcu na úroky z omeškania () a právny predpis (nariadenie vlády SR č. 21/2013 Z. z.), podľa ktorého posudzoval žalobcom uplatnenú výšku úrokov z omeškania, pričom úroky z omeškania priznal žalobcovi odo dňa nasledujúceho po splatnosti faktúr. Žalobca uplatnil a súd prvej inštancie priznal žalobcovi úroky z omeškania podľa § 1 ods. 2 nariadenia vlády vo výške 9,05% ročne. Podľa tohto ustanovenia sa výška úrokov z omeškania rovná základnej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania zvýšenej o deväť percentuálnych bodov a takto určená sadzba úrokov z omeškania platí počas celej doby omeškania. Faktúry žalobcu boli splatné 20.2.2015, 14.3.2015, 14.4.2015 a 14.5.2015, kedy bola základná úroková sadzba ECB v sadzbe 0,05% (od 10.9.2014 do 9.12.2015). Súd prvej inštancie preto správne priznal žalobcovi úroky z omeškania zvýšené o 9 percentuálnych bodov, teda vo výške 9,05% ročne.

32. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdil vrátane výroku o náhrade trov konania, o ktorých rozhodol súd prvej inštancie v súlade s platnou právnou úpravou.

33. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v zmysle § 262 ods. 2 C. s. p.

34. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C. s. p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.).

V dovolaní sa podľa § 428 C. s. p. popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).