Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_4Cob-64-2022.pdf
PDF · 116.29 KB
Case nature
Area
Subarea
4Cob/64/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Kohútovej a sudcov JUDr. Igora Ragana a JUDr. Júliusa Tótha, v spore žalobcu: KOMES PLUS, s.r.o., 14750, 059 60 Tatranská Lomnica, IČO : 31 720 595, zastúpeného: JUDr. František Kočka, advokát, Timonova 13, 040 01 Košice - Staré Mesto, IČO: 30 665 981, proti žalovanému: Východoslovenská distribučná, a.s., Mlynská 31, 042 91 Košice, IČO: 36 599 361, zastúpenému: KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s.r.o., Dunajská 32, 811 08 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 51 003 848, o zaplatenie 4.386,84 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I, č. k. 32Cb/73/2019 - 411 z 26. októbra 2021, takto
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Košice I, č. k. 32Cb/73/2019-411 z 26. októbra 2021.
II. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol takto: I. Žalobu zamieta. II. Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100,00%, ktoré je povinný nahradiť žalobca vo výške, ktorá bude vyčíslená samostatným uznesením vydaným po právoplatnosti tohto rozsudku.
2. Súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca žalobou doručenou 10.7.2019 (v upomínacom konaní na Okresnom súde Banská Bystrica) sa domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 4.386,84 eur s úrokom z omeškania 9,05 % ročne zo sumy 4.386,84 eur od 20.8.2015 do zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,00 eur. Nárok odôvodnil tým, že je výrobcom elektriny s právom na podporu v zmysle zákona č. 251/2012 Z. z. o energetike v spojení so zákonom č. 309/2009 Z. z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby (ďalej len „zákon o podpore OZE“), ktorému patria práva
- podpora definovaná v § 3 ods. 1 zákona o podpore OZE, medzi ktoré patrí v zmysle § 4 ods. 1 písm. c) aj právo na doplatok na skutočné množstvo elektriny vyrobenej za kalendárny mesiac. Zároveň uviedol, že si plnil všetky povinnosti, aby žalobcovi vznikol nárok na realizáciu uvedeného práva pre kalendárny rok 2015, najmä notifikačnú povinnosť zaslaním Oznámenia o uplatnenie podpory vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny (ďalej len „Oznámenie“) riadne a včas (v lehote uvedenej v zákone o podpore OZE); vyplnené Oznámenie bolo podané na poštovú prepravu dňa 15.8.2014.
3. Žalovaný navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol, že nárok žalobcu na doplatok podľa § 3 ods. 1 písm. c) zákona o podpore OZE na kalendárny rok 2015 neuznal, pretože žalobca si včas nesplnil
notifikačnú povinnosť v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE, a teda v lehote uvedenej v zákone nedoručil Oznámenie priamo žalovanému do jeho dispozičnej sféry.
4. Za nesporné považoval súd prvej inštancie to, že žalobca spĺňa predpoklady na podporu v zmysle ustanovení zákona o podpore OZE; Oznámenie adresované žalovanému (za účelom splnenia notifikačnej povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE) podal žalobca na poštovú prepravu dňa 15.8.2014; žalovanému ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy bolo Oznámenie žalobcu doručené dňa 18.8.2014. Súd prvej inštancie zistil, že žalobca si túto oznamovaciu, notifikačnú povinnosť splnil voči Úradu pre reguláciu sieťových odvetví Slovenskej republiky (ďalej aj ÚRSO) (riadne a včas - podľa zoznamov vedených ÚRSO).
5. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 3 ods. 1 písm. c), § 4 ods. 1 písm. c), § 4 ods. 2 písm. c) a § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE, ktoré upravujú podmienky podpory výroby elektriny, práva a povinnosti výrobcu elektriny.
6. Súd prvej inštancie konštatoval, že v prejednávanom spore bolo sporné právne posúdenie charakteru lehoty na splnenie povinnosti v zmysle zákona o podpore OZE.
7. Súd prvej inštancie poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. PL. ÚS 50/2015-148 zo dňa 22. marca 2017, podľa ktorého ust. § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE nie je v rozpore s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
8. Súd prvej inštancie pri právnom posúdení charakteru lehoty na splnenie povinnosti v zmysle zákona o podpore OZE aplikoval právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozhodnutí zo dňa 27. augusta 2019 sp. zn. 2Obdo/18/2018, podľa ktorého podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE výrobca elektriny s právom na podporu je povinný oznámiť Úradu pre reguláciu sieťových odvetví a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona o podpore OZE, vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Logickým a gramatickým výkladom uvedeného ustanovenia je zrejmé, že výrobca elektriny je povinný vykonať dva úkony a to oznámiť uplatnenie podpory a súčasne uviesť predpokladané množstvo dodanej elektriny, všetko k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Tieto dve povinnosti musia byť splnené kumulatívne s tým, že nevykonanie niektorej z nich znamená porušenie zákonom uloženej povinnosti. Inými slovami, ak výrobca elektriny oznámi uplatnenie podpory, avšak neuvedie predpokladané množstvo dodanej elektriny k určenému dátumu (alebo naopak), nesplní svoju oznamovaciu povinnosť riadne.
9. Pri posudzovaní charakteru predmetnej lehoty na splnenie povinnosti v zmysle zákona o podpore OZE vychádzal súd prvej inštancie aj z ďalších rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí Ústavného súdu SR, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil. Dospel k záveru, že lehota na podanie oznámenia o uplatnení podpory je hmotnoprávna lehota a žalobca bol povinný doručiť žalovanému oznámenie do 15.8.2014 vrátane. Keďže žalobca v konaní nepreukázal a ani netvrdil, že oznámenie o uplatnení podpory doručil žalovanému do 15.8.2014, nesplnil svoju povinnosť vyplývajúcu mu z § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE, jeho právo na podporu v zmysle zákona o podpore OZE na nasledujúci kalendárny rok mu zaniklo a žalobca si nemohol v roku 2015 na elektrinu vyrobenú vo svojom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa § 3 a 4 ods. 1 písm. c) zákona o podpore OZE. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca nemá nárok na zaplatenie uplatnenej výšky doplatkov na základe zmluvy a preto žalobu zamietol, ako nedôvodnú.
10. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP a úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.
11. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu. Odvolanie odôvodnil tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.), že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) C.s.p.), že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365
ods. 1 písm. e) C.s.p.), že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) C.s.p.), a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.). 11.1. Namietal, že súd prvej inštancie zamietnutie žaloby odôvodnil iba s odkazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 22. marca 2017, sp. zn. PL. ÚS 50/2015-148 a uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Obdo/18/2018, sp.zn. 3Obdo/72/2019 a sp. zn. 3Obdo/116/2019, napriek tomu, že existuje aj opačný právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrený v rozhodnutí sp.zn. 2Obdo/82/2019, pričom pri odôvodnení zamietnutia žaloby sa súd prvej inštancie obmedzil na právne posúdenie charakteru lehoty uvedenej v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE, ako lehoty hmotnoprávnej a súd prvej inštancie iba konštatoval, že žalobca predmetnú povinnosť nesplnil do 15.8.2014. 11.2. Uviedol, že odkaz súdu prvej inštancie na predmetné rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a prevzatie ich dôvodov, súd prvej inštancie nezbavuje povinnosti riadne odôvodniť svoje rozhodnutie a riadne sa vysporiadať s podstatnými argumentmi strán sporu, vrátane argumentov žalobcu. Konštatoval, že súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal s námietkami uvedenými zo strany žalobcu, že žalobca si splnil riadne a včas povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE na rok 2015 voči žalovanému a to aj odovzdaním oznámenia o uplatnení podpory na poštovú prepravu dňa 15.8.2014, keďže slovné spojenie „k“ 15.8. neznamená posledný termín lehoty, ale stav „k“ akému sa majú údaje pre splnenie tejto povinnosti oznámiť. Splnenie samotnej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE žalobcom nemalo žiaden podstatný vplyv na ďalší postup žalovaného. To, že povinnosť uvedená v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE má informatívny charakter zdôraznil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze zo dňa 31. januára 2019, sp. zn. IV. ÚS 491/2018 - 65. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku aj napriek uvedenému povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE interpretoval vo význame predložky „do“ a nie vo význame predložky „k“, čo je podľa žalobcu v rozpore s gramatickým znením predmetného ustanovenia, rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Obdo/82/2019, ako aj rozhodnutiami Krajského súdu v Košiciach v obdobných právnych veciach (sp.zn. 4Cob/11/2017, sp.zn. 2Cob/171/2018, sp.zn. 2Cob/19/2018). 11.3. Argumentoval, že § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE pripúšťa protichodný výklad, o čom svedčia viaceré súdne spory v obdobných právnych veciach. Žalobca uviedol aj to, že s ohľadom na neurčitosť a protichodný výklad § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE, je potrebné zohľadniť princíp právnej istoty, podľa ktorého v prípade neurčitej právnej normy, ktorá pripúšťa rôzny výklad, je potrebné uprednostniť výklad v prospech žalobcu a lehotu je potrebné považovať za zachovanú a to bez ohľadu na jej hmotnoprávnu alebo procesnoprávnu povahu. Z napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie zároveň nevyplýva, prečo súd prvej inštancie považoval názory Krajského súdu v Košiciach v obdobných sporoch týkajúce sa gramatického výkladu § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE o neurčitosti a protichodného výkladu tohto ustanovenia, za nesprávne. Žalobca ďalej uviedol, že sa riadil právoplatnými rozhodnutiami súdov v obdobných právnych veciach a stanoviskom ÚRSO. Konštatoval, že k plneniu tej istej zákonnej povinnosti by v právnom štáte malo dochádzať rovnakým spôsobom bez ohľadu na to, či ide o jej plnenie voči subjektu súkromného alebo verejného práva. Žalobca sa nemal dôvod domnievať, že žalovaný ako prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy a Východoslovenská energetika, a.s., si budú § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE vykladať inak ako ÚRSO, keď iný výklad zo strany žalovaného a Východoslovenskej energetiky, a. s. žalobcovi nebol poskytnutý. Konštatoval aj to, že aj keď si za predchádzajúce obdobia túto povinnosť nesplnil včas, podpora vo forme doplatku aj ceny elektriny na straty bola priznaná žalobcovi za všetky roky od uvedenia predmetnej elektrárne do prevádzky. Zdôraznil, že žalovaný v decembri 2014 podpísal so žalobcom zmluvu o dodávke elektriny, účinnú od roku 2015, ktorú mu zaslal na podpis listom 10.12.2014, v ktorom žalovaný žalobcu usmerňoval, že mu má fakturovať ceny doplatku a teda že má nárok na podporu aj v roku 2015. Z uvedeného dospel žalobca k záveru, že ešte v decembri 2014 aj žalovaný považoval povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE na rok 2015 za splnenú vo vzťahu k žalobcovi, inak nemal dôvod žalobcu takto usmerňovať. Takéto konanie žalovaného je preto v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a nemôže požívať ochranu. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku sa nevenoval argumentácii žalobcu týkajúcej sa právnej istoty, ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere, obchodných zvyklostí, prevenčnej povinnosti - rozporu so zásadami poctivého obchodného styku. Vyššie uvedené mal súd prvej inštancie zohľadniť prinajmenšom pri rozhodovaní o náhrade trov konania podľa § 257 C.s.p. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho konania, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej siete boli všetky skutočnosti uvedené v §
4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE, t. j. množstvo elektriny, ktoré žalobca predpokladá, že vyrobí v roku 2015 ako aj vôľa žalobcu uplatniť si podporu známe už skôr a to aj z potvrdenia o pôvode elektriny z OZE a z cenového rozhodnutia ÚRSO, ktoré mal žalovaný k dispozícii. S argumentáciou žalobcu ohľadom splnenia povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE iným spôsobom sa súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal, čo má za následok nielen nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia a porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces, ale znamená aj to, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. 11.4. Žalobca preto navrhol odvolaciemu súdu, aby zmenil predmetné rozhodnutie súdu prvej inštancie tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie.
12. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol predmetný rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny. Uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie je zrozumiteľný, jasný a riadne odôvodnený. Súd prvej inštancie sa v jeho odôvodnení dostatočne vysporiadal so všetkým významným pre rozhodnutie vo veci samej a svoje právne úvahy náležite odôvodnil. 12.1. Konštatoval, že právne posúdenie zo strany súdu prvej inštancie je správne a súladné aj s doterajšou ustálenou súdnou praxou najvyšších súdnych autorít v obdobných právnych sporoch. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je konzistentné a argumentácia súdu prvej inštancie v ňom obsiahnutá presvedčivo podporuje jeho výrok o zamietnutí žaloby. Poukázal, že základnou spornou otázkou v konaní bolo splnenie si zákonnej povinnosti žalobcu v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE, ktoré žalobcovi ako výrobcovi elektriny s právom na podporu ukladá povinnosť oznámiť ÚRSO a žalovanému ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona o podpore OZE, vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Argumentoval, že žalobca v konaní nepreukázal a ani netvrdil, že predmetné oznámenie o uplatnení podpory doručil žalovanému do 15.8.2014 vrátane, nesplnil svoju povinnosť vyplývajúcu žalobcovi z § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE. Právo na danú podporu na nasledujúci kalendárny rok preto žalobcovi zaniklo a žalobca nemá ani nárok na zaplatenie doplatkov na základe zmluvy o dodávke elektriny vyčíslených v jednotlivých faktúrach vystavených zo strany žalobcu pre žalovaného. 12.2. Uviedol aj to, že súd prvej inštancie pri právnom posúdení predmetu sporu v plnom rozsahu rešpektoval ustálený právny názor najvyšších súdnych autorít v otázke povahy lehoty „k 15. augustu“ obsiahnutej v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE a rozhodujúceho momentu pre splnenie povinnosti v zmysle dotknutého zákonného ustanovenia obsiahnutého v rozhodnutiach Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 50/2015, sp.zn. IV. ÚS 491/2018 a rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 2Obdo/18/2018 a sp.zn. 3Obdo/72/2019. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako aj Ústavný súd Slovenskej republiky k otázke povahy a charakteru lehoty „k 15. augustu“ obsiahnutej v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE zaujali jednotný ustálený právny názor, že lehota je určená dostatočne a táto je lehotou hmotnoprávnou. Podanie na poštovom úrade dňa 15.8. je teda nepostačujúce a na riadne a včasné splnenie povinnosti obsiahnutej v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE je nevyhnutné, aby jednostranný právny úkon obsahovo predstavujúci oznámenie o predpokladanej charakteristike dodávky žalobcu a uplatnení podpory žalobcom na nasledujúci kalendárny rok bol v posledný deň zákonnej lehoty, t. j. najneskôr dňa 15.8. doručený do dispozičnej sféry žalovaného. Zmluva o dodávke elektriny nie je sama o sebe dôkazom skutočnosti, že žalobca si voči žalovanému splnil povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE. Žalobca má právo na podporu počas celého obdobia, počas ktorého mu toto bolo zo strany ÚRSO priznané, avšak pre daný kalendárny rok si ho môže uplatniť len ak splní povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE. Oznámenie o uplatnení podpory je opakovaný jednostranný hmotnoprávny úkon, ktorý musí byť uskutočnený každoročne v prekluzívnej lehote vždy do 15. augusta, pričom zmeškanie tejto lehoty zákon neumožňuje odpustiť. Z listinných dôkazov, na ktoré žalobca poukazoval nevyplýva, že si žalobca splnil svoju povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE.
13. Žalobca v odvolacej replike, zotrval na svojej doterajšej argumentácii v priebehu konania a v podanom odvolaní.
14. Žalovaný v odvolacej duplike taktiež zotrval na svojej argumentácii uvádzanej v priebehu konania a vo vyjadrení k odvolaniu. Poukázal, že žalobcom prezentované argumenty o nejednoznačnosti výkladu plnenia povinnosti podľa ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE, sú prekonané a to na úrovni
všetkých súdnych autorít. Rovnako sú prekonané aj tvrdenia žalobcu o tom, že rozhodovacia prax súdov v tejto otázke je rôzna, nakoľko takmer všetky súdne rozhodnutia, na ktoré žalobca vo svojich doterajších vyjadreniach poukazoval boli zrušené buď príslušným krajským súdom, Najvyšším súdom Slovenskej republiky, resp. Ústavným súdom Slovenskej republiky.
15. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie podľa ustanovení § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
16. Rozsudok odvolacieho súdu bol v súlade s § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 C.s.p. odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 C.s.p. oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.
17. Žalobca podané odvolanie odôvodnil dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), h) C.s.p. Odvolací súd zastáva názor, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.
18. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností dospel k správnemu právnemu záveru. Odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.).
19. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, k odvolaniu žalobcu a k podstatným tvrdeniam strán sporu v tomto odvolacom konaní, odvolací súd udáva:
20. Odvolací súd zistil z obsahu odvolania, že žalobca nesúhlasí s právnymi závermi súdu prvej inštancie. To, že žalobca má na vec odlišný názor a je toho názoru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nebolo odôvodnené podľa jeho predstáv, nie je postačujúce pre to, aby predmetné rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo nepreskúmateľné a bol naplnený dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p., podľa ktorého súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
21. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie presvedčivo a logicky odpovedal na každý argument vznesený v spore a toto odôvodnenie spĺňa kritéria vyžadované vyššími súdnymi autoritami pre zrozumiteľnosť a presvedčivosť súdneho rozhodnutia. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je konzistentné a jednoznačnými argumentmi podporil záver, ku ktorému dospel, pričom k celkovej presvedčivosti rozhodnutia súdu prvej inštancie vedie aj to, že premisy zvolené v rozhodnutí, ako aj závery, na základe ktorých k týmto dospel, sú pre nielen právnickú, ale aj laickú verejnosť prijateľné a racionálne; zároveň aj spravodlivé a presvedčivé. Písomné vyhotovenie rozsudku je v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p., keďže závery v ňom obsiahnuté sú dostatočné, keď súd prvej inštancie náležite sumárne posúdil skutkové zistenia v nadväznosti na vyhodnotenie celkovej dôkaznej situácie a s poukazom na rozhodnutia najvyšších súdnych autorít, ktorých závery sú plne aplikovateľné aj na posudzovaný spor. Napádaný rozsudok tak napĺňa požiadavku zrozumiteľnosti a presvedčivosti.
22. Odvolací súd zistil z obsahu spisu, že žalobca žalobou uplatnil ako výrobca elektriny s právom na podporu v zmysle § 3 ods. 1 písm. c) zákona o podpore OZE zákonný nárok na doplatok s odôvodnením, že si splnil všetky povinnosti vyplývajúce zo zákona o podpore OZE.
23. Odvolací súd konštatuje, že základnou spornou otázkou v prejednávanom spore bolo, či žalobca si splnil zákonnú povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE vo vzťahu k výrobným zariadeniam žalobcu vzhľadom na výklad lehoty „k 15. augustu“ obsiahnutej v ustanovení § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE, čo je nevyhnutné pre posúdenie riadneho a včasného splnenia povinnosti žalobcom voči žalovanému, pretože podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE je žalobca ako výrobca elektriny s právom na podporu povinný ÚRSO a žalovanému, ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy oznámiť uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. a) a c) zákona o podpore OZE, vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Ak by si žalobca nesplnil svoju povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE malo by to za následok, že si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo na doplatok za rok 2015 v žalovanej výške.
24. Odvolací súd zistil z obsahu spisu, že medzi stranami nebolo sporné, že žalobca zásielku, obsahom ktorej malo byť plnenie zákonom stanovených povinností podal dňa 15.8.2014 na poštovú prepravu, pričom do dispozičnej sféry žalovaného bola doručená až dňa 18.8.2014.
25. Odvolací súd si je vedomý doposiaľ odlišnej rozhodovacej praxe všeobecných súdov a medzi nimi aj Krajského súdu v Košiciach v obdobných sporoch. Preto vychádzal pri rozhodovaní tohto sporu z vývoja rozhodovacej praxe súdov a najvyšších súdnych autorít Slovenskej republiky, a to z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Obdo/18/2018 zo dňa 27. augusta 2019, kde vyslovené právne závery sú aplikovateľné aj na posudzovaný spor. Predmetné rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Obdo/18/2018 prešlo aj testom ústavnosti, keď ústavná sťažnosť voči uvedenému rozhodnutiu bola Ústavným súdom Slovenskej republiky dňa 6. februára 2020 pod sp.zn. II. ÚS 52/2020 odmietnutá. V predmetnom spore rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací o dovolaní proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28. júna 2017, č. k. 4Cob/11/2017-227, kde predmetom sporu bol uplatnený nárok na zaplatenie podpory. Dovolací súd sa zaoberal základnou spornou otázkou, ktorou bol výklad lehoty „k 15. augustu“ obsiahnutej v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE. Dovolací súd dospel k záveru, že logickým a gramatickým výkladom § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE je zrejmé, že výrobca elektriny je povinný vykonať dva úkony, a to oznámiť uplatnenie podpory a súčasne uviesť predpokladané množstvo dodanej elektriny, všetko k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Tieto dve povinnosti musia byť splnené kumulatívne s tým, že nevykonanie niektorej z nich znamená porušenie zákonom uloženej povinnosti; inými slovami, ak výrobca elektriny oznámi uplatnenie podpory, avšak neuvedie predpokladané množstvo dodanej elektriny k určenému dátumu alebo naopak, nesplní svoju oznamovaciu povinnosť riadne. Dovolací súd dospel k záveru, že ak zákonodarca uložil výrobcovi elektriny v ustanovení § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE dve samostatné povinnosti, avšak na seba nadväzujúce, a to s výslovne uvedenou lehotou, ktorá je vyjadrená číselne a určená na presne stanovený dátum dňa 15. augusta, je takúto lehotu potrebné považovať za hmotnoprávnu a nie procesnú. Dovolací súd pritom aplikoval aj právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovený v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL: ÚS 50/2015, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že sankčný mechanizmus vyjadrený v ust. § 4 ods. 3 zákona o OZE má súkromnoprávny charakter, pričom spôsobuje právne následky v oblasti hmotného práva a predmetná právna norma musí mať povahu hmotnoprávnej a rovnako aj lehota v nej obsiahnutá musí mať povahu hmotnoprávnej.
26. Odvolací súd preto dospel k záveru, že žalobca si nesplnil svoju povinnosť uvedenú v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE, pretože nedoručil žalovanému „oznámenie“ do 15. augusta 2014 tak, aby žalovaný mal v tento deň zásielku vo svojej dispozičnej sfére.
27. Odvolací súd zároveň udáva, že cenové rozhodnutie ÚRSO je rozhodnutím vydaným v osobitnom konaní medzi žalobcom a ÚRSO, žalovaný v tomto konaní nevystupuje a toto rozhodnutie nemožno zamieňať s oznamovacou povinnosťou podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE, ktorá sleduje iný účel.
28. Odvolací súd konštatuje, že § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE stanovuje, že k splneniu tam uvedených povinností má dôjsť vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Teda je potrebné plniť povinnosti k určitému dátumu, aby žalobca získal podporu na nasledujúci rok. Ide teda o opakovanú činnosť, o každoročne opakovanú povinnosť, pokiaľ si žalobca uplatňuje podporu. Tým, že zákonom je uložená povinnosť každoročne predkladať - oznamovať dané skutočnosti, odvolací súd dospel k záveru, že žalobca bol povinný predkladať každoročne cenové rozhodnutie ÚRSO vydané v roku 2014.
29. Žalobca bol preto povinný splniť povinnosti podľa § 4 ods. 2 zákona o podpore OZE aj v roku 2014, aby nestratil právo na odber a doplatok pre nasledujúci rok, t.j. pre rok 2015. Žalobca má právo na podporu, avšak bez splnenia ďalších zákonných povinností ho stráca na nasledujúci rok. Ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE jednoznačne stanovuje, že ide o opakovanú činnosť oznamovania alebo opakovanú povinnosť oznamovania, z ktorej musí byť jednoznačná vôľa, komu smeruje tá vôľa a v akom rozsahu. To, že žalobca má právo na uplatnenie podpory neznamená, že cenové rozhodnutie štátneho orgánu, v tomto prípade regulačného úradu, môže toto jeho konanie nejakým spôsobom nahradiť. Právny dopad nesplnenia právnej povinnosti je v § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE jednoznačný, teda žalobca si nemôže na nasledujúci kalendárny rok uplatniť podporu. Táto nemožnosť uplatnenia podpory
zaniká zo zákona a je to len na nasledujúci kalendárny rok, nie je to počas celej doby trvania podpory, počas ktorej platí aj toto cenové rozhodnutie.
30. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie rozhodol správne, ak žalobu žalobcu, ktorou si uplatnil voči žalovanému právo na podporu vo forme doplatku zamietol z dôvodu nesplnenia si zákonných povinností žalobcu voči žalovanému podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE v dôsledku čoho žalobcovi podľa § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE, právo na podporu na rok 2015 zaniklo. Odvolací súd zároveň udáva, že pokiaľ postup podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE nebol dodržaný zo strany žalobcu, nemožno dospieť ani k záveru, že konanie žalovaného podľa § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE bolo v rozpore s dobrými mravmi, poctivým obchodným stykom a bežnými obchodnými zvyklosťami.
31. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny, pretože odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
32. Odvolací súd k tvrdeniu žalobcu o potrebe použitia § 257 C.s.p., pri rozhodovaní súdu prvej inštancie o náhrade trov konania, pretože v prejednávanom spore existovali dôvody hodné osobitného zreteľa udáva, že toto tvrdenie žalobcu nie je dôvodné.
33. Podľa § 257 C.s.p., výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
34. Odvolací súd konštatuje, že použitie § 257 C.s.p. pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania strane sporu, avšak vzhľadom na dôvody hodné osobitného zreteľa súd náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Dôvody hodné osobitného zreteľa môžu spočívať v okolnostiach danej veci a tiež v okolnostiach na strane strán sporu.
35. V prejednávanom spore žalobca za okolnosti hodné osobitného zreteľa označil okolnosti veci. Odvolací súd však zastáva názor, že z obsahu spisu nevyplývajú žiadne jedinečné osobitosti prejednávaného sporu, ktoré by odôvodňovali použitie § 257 C.s.p., teda nepriznanie náhrady trov konania úspešnej strane sporu. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné považovať za súčasť tvorby súdnej praxe a nie zmenu judikatúry najvyšších súdnych autorít v obdobných veciach. Aktívna obrana žalovaného v konaní nie je dôvodom na nepriznanie jeho náhrady trov konania, čo by poprelo zmysel a podstatu uvedenej právnej normy, bolo voči žalovanému nespravodlivé a v konečnom dôsledku trestajúce túto stranu sporu.
36. Odvolací súd preto uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o náhrade trov konania podľa § 387 ods. 1 C. s. p. ako vecne správne potvrdil.
37. O trovách tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému, ktorý bol v tomto odvolacom konaní úspešný, priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania, ktoré je povinný nahradiť neúspešný žalobca. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
38. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v § 419 C. s. p.
Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C. s. p.).
Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 C. s. p..
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 C. s. p., ak má dovolateľ sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) C. s. p..
V dovolaní podľa § 428 C. s. p. sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).