Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 52/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. februára 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Petra

Molnára (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti

GVP, spol. s r. o. Humenné, Tolstého 1, Humenné, IČO 36 446 190, zastúpenej advokátom

JUDr. Františkom Kočkom, Stropkovská 48, Košice, vo veci namietaného porušenia čl. 2

ods. 3 a a a Listiny

základných práv a slobôd, jej základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva podnikať

podľa a podľa Listiny základných

práv a slobôd, na súdnu ochranu podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. augusta 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti GVP, spol. s r. o. Humenné, o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

21. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti GVP, spol. s r. o.

Humenné, Tolstého 1, Humenné, IČO 36 446 190 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia a (ďalej len

„ústava“) a čl. 2 ods. 3 a čl. 4 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),

jej základného práva vlastniť majetok podľa a podľa listiny,

základného práva podnikať podľa a podľa listiny,

základného práva na súdnu ochranu podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 27. augusta 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou na Okresnom

súde Košice I (ďalej len „okresný súd“) ako výrobca elektriny pochádzajúcej

z obnoviteľných zdrojov domáhala zaplatenia sumy 5 367,60 € s príslušenstvom z titulu

neuhradenia vyúčtovanej ceny za dodávku elektriny. Okresný súd o žalobe sťažovateľky

rozhodol rozsudkom sp. zn. z 5. apríla 2016 tak, že žalovanú –

Východoslovenskú energetiku a. s., Mlynská 31, Košice, IČO 44 483 767 (ďalej len

„žalovaná“), zaviazal na zaplatenie žalovanej sumy aj s príslušenstvom. Žalovaná proti

označenému rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský

súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. z 28. júna 2017

tak, že rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Žalovaná podala proti označenému rozsudku

odvolacieho súdu dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak,

že zrušil dovolaním napadnutý rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľka v sťažnosti opakuje svoju argumentáciu použitú pred všeobecnými súdmi

a tvrdí, že napadnutým uznesením boli porušené jej označené práva.

3. Sťažovateľka v sťažnosti atakuje právne závery, na ktorých stojí napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu, a tvrdí, že najvyšší súd nesprávne jej vec posúdil. Argumentuje

tým, že najvyšší súd prekročil svoju právomoc, ak posúdil dovolanie ako procesne

prípustné, pretože podľa jej názoru žalovaná v časti sumy 3 839,44 € uznala jej nárok,

a preto spornou časťou zostalo len zaplatenie sumy 1 5 28,16 €, na čo najvyšší súd

nereflektoval pri rozhodovaní prípustnosti dovolania s poukazom na úpravu § 422 ods. 1

písm. a) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „CSP“), podľa ktorého dovolanie nie je prípustné, ak napadnutý výrok

odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy, pričom

na príslušenstvo sa neprihliada. Sťažovateľka ďalej najvyššiemu súdu vyčíta, že nedal

relevantné odpovede na jej zásadnú argumentáciu, ktorá bola akceptovaná krajským súdom,

ako aj súdom prvej inštancie, podľa ktorej nejednoznačná formulácia v § 4 ods. 2 písm. c)

o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej

kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) „k 15. augustu“ pripúšťa rôzny výklad

a mala byť vykladaná v jej prospech, teda ako procesná lehota, a nie ako hmotnoprávna, ako

to uviedol najvyšší súd v napadnutom uznesení. Túto svoju argumentáciu v sťažnosti rozvíja

a dospieva k záveru, že právny názor najvyššieho súdu o hmotnoprávnej povahe lehoty je

arbitrárny, porušujúci jej označené základné právo na súdnu ochranu, pričom zároveň

neprípustne zasahuje aj do jej základného práva vlastniť majetok a slobodne podnikať.

Sťažovateľka je toho názoru, že splnila všetky zákonné predpoklady na získanie podpory

podľa V tejto súvislosti tiež poukazovala na to, že kľúčový právny

záver najvyššieho súdu, že predmetná lehota upravená v § 4 ods. 2 písm. c) zákona

č. má povahu hmotnoprávnu, je v rozpore s rozhodovacou praxou

krajského súdu s poukazom na jeho rozsudky sp. zn. z 27. marca 2019,

z 31. augusta 2018, ako aj sp. zn. z 30. marca 2017.

Sťažovateľka je zároveň toho názoru, že označené rozhodnutia krajského súdu nie sú

v rozpore s názormi ústavného súdu vyslovenými v náleze sp. zn.

z 22. marca 2017 a sp. zn. z 31. januára 2019. Ako ďalší argument

sťažovateľka uvádza, že svoju oznamovaciu povinnosť si splnila iným spôsobom, keďže

nepredpisoval konkrétny formulár, prostredníctvom ktorého

by mala plniť svoju oznamovaciu povinnosť.

4. Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej

sťažnosti rozhodol nálezom v tomto znení:

„1. Právoplatným Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

27. 8. 2019 vedeným pod sp. zn. , a postupom, ktorý predchádzal

ich vydaniu boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa:

- právo na súdnu a inú právnu ochranu a na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1

, podľa Listiny základných práv a slobôd a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa a

Listiny základných práv a slobôd, podľa a Listiny

základných práv a slobôd,

- právo vlastniť majetok podľa a Listiny základných

práv a slobôd,

- právo podnikať podľa a Listiny základných práv

a slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.8.2019 vedené

pod sp. zn. zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.“

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

8. Podľa a listiny každý môže konať, čo nie je

zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Podľa a obdobne podľa listiny pri obmedzovaní

základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa

môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podľa a listiny každý má právo vlastniť majetok.

Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa a listiny každý má právo na slobodnú voľbu

povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

9. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom

prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

11. Ústavný súd pripomína, že vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej

ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana

pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho

práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva

na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s alebo

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere,

či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne

s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

, , , ).

12. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho

rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky

účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania (). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať

dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP

teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins

c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť

súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán

s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993,

).

III.

Samotné posúdenie veci ústavným súdom

K porušeniu základného práva na súdnu ochranu ( ,

ods. 1 listiny) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru)

napadnutým uznesením najvyššieho súdu

13. Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu

predovšetkým namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , ako aj ods. listiny a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru. Jej argumentáciu možno rozdeliť do troch okruhov. V prvom rade namieta

prekročenie právomoci najvyšším súdom, pretože dovolanie považoval za procesne

prípustné aj napriek obrane sťažovateľky, ktorá poukazovala na to, že sporným nárokom

medzi stranami sporu bolo len peňažné plnenie, ktoré nedosahovalo desaťnásobok sumy

minimálnej mzdy v zmysle . Druhý okruh námietok súvisí

s právnym posúdením spornej lehoty uvedenej v

Z. z. najvyšším súdom v odôvodnení napadnutého uznesenia, ktoré sťažovateľka

považovala za arbitrárne a nedostatočné v rozpore s konkrétnou judikatúrou krajského súdu

v obdobných veciach (pozri bod 3 in fine odôvodnenia tohto rozhodnutia, pozn.).

Tretia zásadná námietka spočíva v tvrdení, že svoju oznamovaciu povinnosť splnila iným

spôsobom.

14. Ústavný súd považuje za nevyhnutné v prvom rade upozorniť na povahu

napadnutého uznesenia. Ide o kasačné rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým sa konanie

nekončí, pretože vec bola vrátená krajskému na ďalšie konanie a rozhodnutie. Ústavný súd

štandardne vo svojich rozhodnutiach v obdobných prípadoch kasácie uvádza, že ak právny

poriadok pripúšťa iné možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych opravných

prostriedkov podľa (v súčasnosti Civilného sporového

poriadku), nemožno sa domáhať ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom

(napr. ), pretože základné právo na súdnu ochranu, ako aj spravodlivý

proces „sú výsledkové“, to znamená, musí im zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť,

či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania

a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. , , ,

). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. , ),

obdobne ako z judikatúry ESĽP (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6.

2002), vyplýva, že ústavný súd a ESĽP overujú, či konanie posudzované ako celok bolo

spravodlivé v zmysle až , resp. dohovoru.

15. Napriek už uvedenému ústavný súd dodáva, že aj kasačné rozhodnutie

všeobecného súdu môže byť principiálne spôsobilé porušiť základné právo účastníka

konania. Aj vydanie procesného rozhodnutia všeobecným súdom je potrebné považovať

za súčasť poskytovania súdnej ochrany. Ide najmä o prípady, ak všeobecný súd vyrieši

nejakú otázku s konečnou platnosťou, ktorá je spôsobilá zásadným spôsobom ovplyvniť

ďalší priebeh konania alebo jeho výsledok, prípadne ním konanie v istej časti končí

a náprava eventuálneho pochybenia by mohla byť dosiahnutá len zásahom ústavného súdu

po skončení konania pri posudzovaní spravodlivosti konania ako celku, čo by nebolo účelné

(m. m. ).

16. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov, berúc do úvahy charakter napadnutého uznesenia a tam

uvedený právny záver, ktorý možno v okolnostiach veci považovať za záväzný pre ďalší

postup krajského súdu, ústavný súd sa oboznámil s tou časťou odôvodnenia napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti podstatná.

17. Pokiaľ sťažovateľka tvrdila, že najvyšší súd neprihliadol na § 422 ods. 1 písm. a)

a považoval dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu za procesne

prípustné, hoci podľa sťažovateľky sporná bola len istina v sume 1 528,16 €, ústavný súd

považuje tento argument za irelevantný z hľadiska posudzovania prípustnosti dovolania,

pretože predmetom konania až do právoplatného rozhodnutia vo veci sťažovateľky

(vychádzajúc z výroku súdu prvej inštancie, pozn.) bola suma 5 367,60 €. Inak povedané,

výrok odvolacieho súdu (v spojení s výrokom súdu prvej inštancie, pozn.) o peňažnom

plnení (istina) prevyšoval desaťnásobok minimálnej mzdy. Ústavný súd preto túto námietku

sťažovateľky považuje za vecne nesprávnu a nedôvodnú.

18. Sťažovateľka považovala lehotu uvedenú

Z. z. za procesnú a naopak, najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia dospel

k záveru, že ide o hmotnoprávnu lehotu, čo sťažovateľka považovala za prejav arbitrárnosti.

Poukazovala pritom na usmernenie uverejnené na webovej stránke Úradu pre reguláciu

sieťových odvetví (ďalej len „úrad“), v zmysle ktorej ju úrad považoval za procesnoprávnu,

ďalej argumentovala konkrétnymi rozhodnutiami krajského súdu v obdobných veciach,

ako aj argumentačne tento svoj názor odvodzovala od nejednoznačnej formulácie, ktorá

umožňuje protikladný výklad, a preto by mala byť vykladaná v prospech sťažovateľky.

19. Podľa výrobca elektriny s právom

na podporu je povinný oznámiť úradu a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy

uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c), vrátane predpokladaného množstva

dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok; pri zariadeniach

výrobcu elektriny uvedených do prevádzky po 15. auguste je výrobca elektriny povinný

informovať prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy o využití práva podľa odseku

1 najneskôr 30 dní pred uvedením zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky...

20. Kľúčovou a zároveň spornou otázkou v okolnostiach posudzovanej veci bolo,

či lehotu „k 15. augustu“ je potrebné považovať za hmotnoprávnu alebo za procesnoprávnu.

Okresný súd považoval túto lehotu za procesnoprávnu s poukazom na stanovisko úradu, ako

aj s odkazom na , podľa ktorého na konanie podľa tohto

zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje

inak. Krajský súd pri potvrdení rozsudku súdu prvej inštancie uviedol, že vzhľadom na účel

zákona ide o oznámenie, teda splnenie informačnej povinnosti, a preto ho nemožno

považovať za hmotnoprávny úkon, ktorým sa uplatňuje určité právo (pozri bod 28, 29

odôvodnenia rozsudku krajského súdu sp. zn. z 28. júna 2017, pozn.).

21. Naopak, najvyšší súd v reakcii na odôvodnenie svojho rozhodnutia v podstatnom

uviedol, že v zmysle citovaného je zrejmé, že

výrobca elektriny je povinný vykonať dva úkony, a to oznámiť uplatnenie podpory

a súčasne uviesť predpokladané množstvo elektriny, všetko k 15. augustu, pričom

nesplnenie niektorej z povinností je sankcionované s odkazom na závery ústavného súdu

vo veci sp. zn. , ktorý konštatoval, že sankčný mechanizmus v ustanovení

má súkromnoprávny charakter. Vychádzajúc z povahy

právnej úpravy dotknutého ustanovenia, v ktorom je lehota uvedená, potom dospel k záveru,

že právna norma má hmotnoprávnu povahu, a preto aj lehota v nej uvedená musí byť

hmotnoprávna (bod 52 odôvodnenia napadnutého uznesenia, pozn.). Najvyšší súd v tejto

súvislosti krajskému súdu, ako aj okresnému súdu vytkol, že v odôvodneniach ich

rozhodnutí absentuje posúdenie vzájomného vzťahu strán sporu, ako aj ustálenie povahy

predmetnej normy, preto dospel k záveru, že pokiaľ sa vo veci konajúce súdy

nevysporiadali s takými závažnými skutočnosťami, došlo k nesprávnemu právnemu

posúdeniu veci, ktorá má vplyv na rozhodnutie prejednávaného sporu (bod 53 odôvodnenia

napadnutého uznesenia, pozn.).

22. Sťažovateľka argumentačne v tejto súvislosti tiež uvádzala, že záver

o procesnoprávnom charaktere spornej lehoty nie je v rozpore s právnym názorom

vysloveným v rozhodnutiach ústavného súdu v náleze sp. zn. z 22. marca

2017 a sp. zn. z 31. januára 2019.

23. Ústavný súd k naposledy uvedenému argumentu sťažovateľky konštatuje, že

v náleze sp. zn. z 22. marca 2017 k povahe právnej úpravy medzi

výrobcom elektriny a distribučnou spoločnosťou uviedol, že „vďaka organickej

previazanosti práv a povinností výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, ktorá

sa premieta do špecifického súkromnoprávneho sankčného mechanizmu ustanoveného v § 4

ods. 3 zákona o podpore ...“, z čoho možno vyvodiť, že sankčný mechanizmus

v nadväznosti na nesplnenie povinností uvedených v dotknutom § 4 ods. 2 zákona

(teda aj spornej oznamovacej povinnosti, pozn.) ústavný súd považoval za úpravu hmotného

práva.

Pokiaľ ide o nález sp. zn. z 31. januára 2019, ktorým ústavný súd

zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. z 30. marca 2017 (krajský súd dospel

k záveru o procesnoprávnej povahe spornej lehoty na základe rovnakých dôvodov

ako krajský súd vo veci sťažovateľky, pozn.), ústavný súd konštatoval arbitrárnosť

označeného rozsudku krajského súdu, pričom v odôvodnení k povahe spornej lehoty

uviedol: „K vzťahom súkromnoprávnej povahy ústavný súd priradil predovšetkým vzťahy

medzi výrobcami energie z a prevádzkovateľmi regionálnych distribučných sústav,

ktoré sú vo svojej podstate regulované ustanovením zákona o .

S prihliadnutím na vnútornú konštrukciu nadväzujúcich ustanovení zákona o ústavný

súd vyvodil, že ustanovenia § 4 ods. 2 citovaného zákona vo svojej podstate predstavujú

hypotézu právnej normy obsiahnutej v napadnutom ustanovení zákona o ,

pričom povinnosti podľa § 4 ods. 2 citovaného zákona majú výrobcovia elektriny primárne

vo vzťahu k prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy ako subjektom súkromného

práva. Na tom nič nemení skutočnosť, že povinnosť oznámiť skutočnosti, resp. informácie

uvedené v zákona o majú výrobcovia elektriny z nielen

vo vzťahu k prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, ale aj vo vzťahu k ÚRSO.

Cez prizmu súkromnoprávneho vzťahu výrobcu elektriny z a prevádzkovateľa

regionálnej distribučnej sústavy je podľa záveru ústavného súdu z hľadiska aplikácie § 4

ods. 3 zákona o podpore podstatný vzťah medzi výrobcami elektriny

a prevádzkovateľmi regionálnych distribučných sústav. Tento záver podľa ústavného súdu

potvrdzuje predovšetkým skutočnosť, že práva podľa a zákona o

(ktoré si uplatnila v konkrétnych okolnostiach prejednávanej veci aj žalobkyňa) si

výrobcovia elektriny môžu uplatňovať vo vzťahu k prevádzkovateľom regionálnej

distribučnej sústavy, a nie ÚRSO, prípadne inému orgánu verejnej správy... (str. 22

odôvodnenia, pozn.).

... Ústavný súd považuje v posudzovanej veci za podstatnú tiež skutočnosť, že záver

vo veci sťažovateľky konajúcich všeobecných súdov k právnej povahe lehoty na splnenie

oznamovacej povinnosti opierajúci sa o zákona o , podľa ktorého

na konanie podľa zákona o sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní,

ak tento zákon neustanovuje inak, nereflektuje súkromno-právny charakter vzťahu medzi

žalobkyňou ako výrobcom elektriny z a sťažovateľkou ako prevádzkovateľom

regionálnej distribučnej sústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na § 1 ods. 1

Správneho poriadku, podľa ktorého sa tento zákon vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti

verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo

povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak...

(str. 24 odôvodnenia, pozn.).“

24. Ústavný súd v nadväznosti na citovanú časť nálezu ústavného súdu vo veci

sp. zn. konštatuje, že ústavný súd rozhodnutie krajského súdu v obdobnej

veci považoval za arbitrárne práve z dôvodu, že krajský súd povahu spornej lehoty

vyhodnotil ako procesnoprávnu len s odkazom na usmernenie úradu a s poukazom na § 17

bez bližších súvislostí. Inými slovami, argumentáciu krajského

súdu o procesnoprávnom charaktere lehoty považoval za nedostatočnú a arbitrárnu.

25. Argumentáciu sťažovateľky, že všeobecnými súdmi vyslovený názor

o procesnoprávnej povahe spornej lehoty nie je v rozpore s citovanými rozhodnutiami

ústavného súdu, ústavný súd považuje za nenáležitú, tendenčnú a v konečnom dôsledku

aj nesprávnu.

26. Naopak, dôvody a úvahy, ktoré viedli najvyšší súd v napadnutom uznesení

ku kasácii (bod 19 odôvodnenia tohto rozhodnutia), považuje ústavný súd za ústavne

udržateľné a zrozumiteľné. Najvyšší súd v odôvodnení svojho napadnutého uznesenia

správne identifikoval, že nejde len o oznamovaciu povinnosť o predpokladanom množstve

dodanej elektriny, ale zároveň aj o oznámenie o uplatnení podpory subjektom súkromného

práva u subjektu súkromného práva, ktoré je sankcionované, pričom, berúc do úvahy

povahu subjektov, ako aj charakter právnej úpravy, dospel k ústavne akceptovateľnému

záveru o súkromnoprávnej povahe spornej lehoty.

27. Ústavný súd v súhrne konštatuje, že sa z obsahu napadnutého uznesenia

presvedčil, že najvyšší súd sa námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje

na konštatovanie, že sťažovateľka v napadnutom uznesení dostala odpoveď na všetky

podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé

súdne konanie (m. m. , ). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet

žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutých rozhodnutí, ktoré sú dostatočne

odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

28. Ústavný súd preto konštatuje, že dôvody napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu

a relevantných právnych noriem. Sťažovateľkou prezentované argumenty podľa názoru

ústavného súdu relevantne nespochybnili ústavnú konformnosť prijatých právnych záverov

najvyšším súdom.

29. Pokiaľ sťažovateľka argumentovala rozhodnutiami krajského súdu v obdobných

veciach, v ktorých krajský súd dospel k záveru, že predmetná lehota je procesnoprávna, teda

ju považovala za konštantnú rozhodovaciu prax v obdobných veciach, ústavný súd

v súčinnosti so súdom prvej inštancie, ako aj najvyšším súdom zistil, že proti sťažovateľkou

označeným rozsudkom krajského súdu vo veci vedenej pod sp. zn. bolo

podané dovolanie, ktoré je vedené pod sp. zn. , podobne ako aj vo veci

vedenej pod sp. zn. bolo taktiež podané dovolanie, ktoré je vedené

pod sp. zn. , pričom o podaných dovolaniach proti označeným rozsudkom

nebolo dosiaľ rozhodnuté. Pokiaľ ide o rozsudok krajského súdu sp. zn. ,

aj proti tomuto rozsudku bolo podané dovolanie, ktoré však najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 23. marca 2018 odmietol ako neprípustné, ale je potrebné dodať,

že z dôvodu aplikácie , pretože predmetom konania bolo peňažné

plnenie, ktoré neprevyšovalo desaťnásobok minimálnej mzdy.

30. Na základe uvedeného je potrebné konštatovať, že ani tento argument

sťažovateľky neobstojí, pretože o povahe tejto lehoty bolo najvyšším súdom dosiaľ

rozhodnuté podľa informácii ústavného súdu len raz (ani sťažovateľka neuviedla žiadne

rozhodnutie najvyššieho súdu, resp. netvrdila opak), a to práve v tomto posudzovanom

prípade.

31. Sťažovateľka ďalej tiež tvrdila, že svoju oznamovaciu povinnosť splnila iným

spôsobom. Odhliadnuc od toho, že oznamovacia povinnosť sa týkala nielen

predpokladaného objemu vyrobenej energie, ale aj oznámenia o uplatnení podpory

(čo možno považovať aj za uplatnenie nároku vo vzťahu k prevádzkovateľovi regionálnej

distribučnej sústavy), ústavný súd konštatuje, že túto svoju skutkovú argumentáciu môže

použiť v prebiehajúcom konaní pred krajským súdom vo svojej veci.

32. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd je toho názoru, že niet relevantnej

spojitosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením

základného práva sťažovateľky podľa , listiny a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého uznesenia,

ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo

na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

, ), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti podľa § 56

ods. 2 písm. g) odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

K porušeniu základného práva vlastniť majetok ( ,

ods. 1 listiny) a základného práva podnikať ( , listiny)

napadnutým uznesením najvyššieho súdu

33. Sťažovateľka v sťažnosti namietala aj porušenie svojich hmotných práv

napadnutým uznesením najvyššieho súdu, a to základného práva vlastniť majetok podľa

a listiny, ako aj práva podnikať podľa

a čl. 26 ods. 1 listiny. Ich porušovanie odvodzovala od porušenia jej základného práva

na súdnu ochranu, konkrétne tvrdila, že v dôsledku arbitrárneho výkladu spornej lehoty

najvyšším súdom došlo k protiústavnému zásahu do týchto jej označených práv hmotnej

povahy.

34. Ako už bolo uvedené, ústavný súd nedospel k záveru o ústavnej neudržateľnosti

právneho výkladu spornej lehoty najvyšším súdom a tým ani k záveru o arbitrárnosti

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ako takého, teda nevyslovil porušenie základného

práva sťažovateľky na súdnu ochranu – spravodlivý proces napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, preto konštatuje, že predpoklad o porušení práv procesnej povahy nebol

naplnený, preto ani argumentáciu o porušení označených práv sťažovateľky z dôvodov

uvedených v ústavnej sťažnosti nemožno považovať za dôvodnú. Vychádzajúc

z uvedeného, ústavný súd aj túto časť sťažnosti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

35. Pokiaľ ide o ostatné namietané a obsahovo identický

ods. 3 listiny, ako aj a obsahovo identický listiny, tieto

neupravujú žiadne základné práva alebo slobody, preto podľa názoru ústavného súdu

vyslovenie ich porušenia v rámci konania o ústavnej sťažnosti podľa

neprichádza do úvahy. Ústavný súd s ohľadom na uvedené dospel k záveru, že ústavnú

sťažnosť v tejto časti bolo potrebné podľa

odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na prerokovanie.

36. Keďže došlo k odmietnutiu ústavnej sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími

návrhmi sťažovateľky, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. februára 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu