Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 29 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (34)II. ÚS 52/2020
PDF · 513.32 KB
No categories available
II. ÚS 52/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. februára 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Petra
Molnára (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti
GVP, spol. s r. o. Humenné, Tolstého 1, Humenné, IČO 36 446 190, zastúpenej advokátom
JUDr. Františkom Kočkom, Stropkovská 48, Košice, vo veci namietaného porušenia čl. 2
ods. 3 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 2 ods. 3 a čl. 4 ods. 4 Listiny
základných práv a slobôd, jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva podnikať
podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 26 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obdo 18/2018 z 27. augusta 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti GVP, spol. s r. o. Humenné, o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
21. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti GVP, spol. s r. o.
Humenné, Tolstého 1, Humenné, IČO 36 446 190 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia čl. 2 ods. 3 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a čl. 2 ods. 3 a čl. 4 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),
jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny,
základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy a podľa čl. 26 ods. 1 listiny,
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy Slovenskej republiky
a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obdo 18/2018
z 27. augusta 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou na Okresnom
súde Košice I (ďalej len „okresný súd“) ako výrobca elektriny pochádzajúcej
z obnoviteľných zdrojov domáhala zaplatenia sumy 5 367,60 € s príslušenstvom z titulu
neuhradenia vyúčtovanej ceny za dodávku elektriny. Okresný súd o žalobe sťažovateľky
rozhodol rozsudkom sp. zn. 26 Cb 129/2015 z 5. apríla 2016 tak, že žalovanú –
Východoslovenskú energetiku a. s., Mlynská 31, Košice, IČO 44 483 767 (ďalej len
„žalovaná“), zaviazal na zaplatenie žalovanej sumy aj s príslušenstvom. Žalovaná proti
označenému rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský
súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 4 Cob 11/2017 z 28. júna 2017
tak, že rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Žalovaná podala proti označenému rozsudku
odvolacieho súdu dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak,
že zrušil dovolaním napadnutý rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Sťažovateľka v sťažnosti opakuje svoju argumentáciu použitú pred všeobecnými súdmi
a tvrdí, že napadnutým uznesením boli porušené jej označené práva.
3. Sťažovateľka v sťažnosti atakuje právne závery, na ktorých stojí napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu, a tvrdí, že najvyšší súd nesprávne jej vec posúdil. Argumentuje
tým, že najvyšší súd prekročil svoju právomoc, ak posúdil dovolanie ako procesne
prípustné, pretože podľa jej názoru žalovaná v časti sumy 3 839,44 € uznala jej nárok,
a preto spornou časťou zostalo len zaplatenie sumy 1 5 28,16 €, na čo najvyšší súd
nereflektoval pri rozhodovaní prípustnosti dovolania s poukazom na úpravu § 422 ods. 1
písm. a) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „CSP“), podľa ktorého dovolanie nie je prípustné, ak napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy, pričom
na príslušenstvo sa neprihliada. Sťažovateľka ďalej najvyššiemu súdu vyčíta, že nedal
relevantné odpovede na jej zásadnú argumentáciu, ktorá bola akceptovaná krajským súdom,
ako aj súdom prvej inštancie, podľa ktorej nejednoznačná formulácia v § 4 ods. 2 písm. c)
zákona č. 309/2009 Z. z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej
kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 309/2009 Z. z.“) „k 15. augustu“ pripúšťa rôzny výklad
a mala byť vykladaná v jej prospech, teda ako procesná lehota, a nie ako hmotnoprávna, ako
to uviedol najvyšší súd v napadnutom uznesení. Túto svoju argumentáciu v sťažnosti rozvíja
a dospieva k záveru, že právny názor najvyššieho súdu o hmotnoprávnej povahe lehoty je
arbitrárny, porušujúci jej označené základné právo na súdnu ochranu, pričom zároveň
neprípustne zasahuje aj do jej základného práva vlastniť majetok a slobodne podnikať.
Sťažovateľka je toho názoru, že splnila všetky zákonné predpoklady na získanie podpory
podľa zákona č. 309/2009 Z. z. V tejto súvislosti tiež poukazovala na to, že kľúčový právny
záver najvyššieho súdu, že predmetná lehota upravená v § 4 ods. 2 písm. c) zákona
č. 309/2009 Z. z. má povahu hmotnoprávnu, je v rozpore s rozhodovacou praxou
krajského súdu s poukazom na jeho rozsudky sp. zn. 2 Cob 171/2018 z 27. marca 2019,
2 Cob 19/2018 z 31. augusta 2018, ako aj sp. zn. 3 Cob 96/2016 z 30. marca 2017.
Sťažovateľka je zároveň toho názoru, že označené rozhodnutia krajského súdu nie sú
v rozpore s názormi ústavného súdu vyslovenými v náleze sp. zn. PL. ÚS 50/2015
z 22. marca 2017 a sp. zn. IV. ÚS 491/2018 z 31. januára 2019. Ako ďalší argument
sťažovateľka uvádza, že svoju oznamovaciu povinnosť si splnila iným spôsobom, keďže
zákon č. 309/2009 Z. z. nepredpisoval konkrétny formulár, prostredníctvom ktorého
by mala plniť svoju oznamovaciu povinnosť.
4. Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej
sťažnosti rozhodol nálezom v tomto znení:
„1. Právoplatným Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
27. 8. 2019 vedeným pod sp. zn. 2 Obdo/18/2018, a postupom, ktorý predchádzal
ich vydaniu boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa:
- právo na súdnu a inú právnu ochranu a na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy a čl. 2 ods. 3
Listiny základných práv a slobôd, podľa čl. 13 ods. 4 Ústavy a čl. 4 ods. 4 Listiny
základných práv a slobôd,
- právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy a čl. 11 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd,
- právo podnikať podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy a čl. 26 Listiny základných práv
a slobôd.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.8.2019 vedené
pod sp. zn. 2 Obdo/18/2018 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.“
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
8. Podľa čl. 2 ods. 3 ústavy a čl. 2 ods. 3 listiny každý môže konať, čo nie je
zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.
Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy a obdobne podľa čl. 4 ods. 4 listiny pri obmedzovaní
základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa
môžu použiť len na ustanovený cieľ.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok.
Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...
Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy a čl. 26 listiny každý má právo na slobodnú voľbu
povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
9. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom
prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
11. Ústavný súd pripomína, že vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným
súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)
a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Vo všeobecnosti úlohou súdnej
ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana
pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho
práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha
pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva
na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere,
či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne
s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07, I. ÚS 272/09).
12. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania
v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho
rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky
účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd
pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať
dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP
teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins
c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť
súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán
s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993,
III.
Samotné posúdenie veci ústavným súdom
K porušeniu základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36
ods. 1 listiny) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru)
napadnutým uznesením najvyššieho súdu
13. Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu
predovšetkým namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj čl. 36 ods. listiny a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. Jej argumentáciu možno rozdeliť do troch okruhov. V prvom rade namieta
prekročenie právomoci najvyšším súdom, pretože dovolanie považoval za procesne
prípustné aj napriek obrane sťažovateľky, ktorá poukazovala na to, že sporným nárokom
medzi stranami sporu bolo len peňažné plnenie, ktoré nedosahovalo desaťnásobok sumy
minimálnej mzdy v zmysle § 422 ods. 1 písm. a) CSP. Druhý okruh námietok súvisí
s právnym posúdením spornej lehoty uvedenej v § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009
Z. z. najvyšším súdom v odôvodnení napadnutého uznesenia, ktoré sťažovateľka
považovala za arbitrárne a nedostatočné v rozpore s konkrétnou judikatúrou krajského súdu
v obdobných veciach (pozri bod 3 in fine odôvodnenia tohto rozhodnutia, pozn.).
Tretia zásadná námietka spočíva v tvrdení, že svoju oznamovaciu povinnosť splnila iným
spôsobom.
14. Ústavný súd považuje za nevyhnutné v prvom rade upozorniť na povahu
napadnutého uznesenia. Ide o kasačné rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým sa konanie
nekončí, pretože vec bola vrátená krajskému na ďalšie konanie a rozhodnutie. Ústavný súd
štandardne vo svojich rozhodnutiach v obdobných prípadoch kasácie uvádza, že ak právny
poriadok pripúšťa iné možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych opravných
prostriedkov podľa Občianskeho súdneho poriadku (v súčasnosti Civilného sporového
poriadku), nemožno sa domáhať ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom
(napr. II. ÚS 211/2016), pretože základné právo na súdnu ochranu, ako aj spravodlivý
proces „sú výsledkové“, to znamená, musí im zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť,
či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania
a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06,
II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03),
obdobne ako z judikatúry ESĽP (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6.
2002), vyplýva, že ústavný súd a ESĽP overujú, či konanie posudzované ako celok bolo
spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
15. Napriek už uvedenému ústavný súd dodáva, že aj kasačné rozhodnutie
všeobecného súdu môže byť principiálne spôsobilé porušiť základné právo účastníka
konania. Aj vydanie procesného rozhodnutia všeobecným súdom je potrebné považovať
za súčasť poskytovania súdnej ochrany. Ide najmä o prípady, ak všeobecný súd vyrieši
nejakú otázku s konečnou platnosťou, ktorá je spôsobilá zásadným spôsobom ovplyvniť
ďalší priebeh konania alebo jeho výsledok, prípadne ním konanie v istej časti končí
a náprava eventuálneho pochybenia by mohla byť dosiahnutá len zásahom ústavného súdu
po skončení konania pri posudzovaní spravodlivosti konania ako celku, čo by nebolo účelné
(m. m. II. ÚS 344/2019).
16. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov, berúc do úvahy charakter napadnutého uznesenia a tam
uvedený právny záver, ktorý možno v okolnostiach veci považovať za záväzný pre ďalší
postup krajského súdu, ústavný súd sa oboznámil s tou časťou odôvodnenia napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti podstatná.
17. Pokiaľ sťažovateľka tvrdila, že najvyšší súd neprihliadol na § 422 ods. 1 písm. a)
CSP a považoval dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu za procesne
prípustné, hoci podľa sťažovateľky sporná bola len istina v sume 1 528,16 €, ústavný súd
považuje tento argument za irelevantný z hľadiska posudzovania prípustnosti dovolania,
pretože predmetom konania až do právoplatného rozhodnutia vo veci sťažovateľky
(vychádzajúc z výroku súdu prvej inštancie, pozn.) bola suma 5 367,60 €. Inak povedané,
výrok odvolacieho súdu (v spojení s výrokom súdu prvej inštancie, pozn.) o peňažnom
plnení (istina) prevyšoval desaťnásobok minimálnej mzdy. Ústavný súd preto túto námietku
sťažovateľky považuje za vecne nesprávnu a nedôvodnú.
18. Sťažovateľka považovala lehotu uvedenú § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009
Z. z. za procesnú a naopak, najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia dospel
k záveru, že ide o hmotnoprávnu lehotu, čo sťažovateľka považovala za prejav arbitrárnosti.
Poukazovala pritom na usmernenie uverejnené na webovej stránke Úradu pre reguláciu
sieťových odvetví (ďalej len „úrad“), v zmysle ktorej ju úrad považoval za procesnoprávnu,
ďalej argumentovala konkrétnymi rozhodnutiami krajského súdu v obdobných veciach,
ako aj argumentačne tento svoj názor odvodzovala od nejednoznačnej formulácie, ktorá
umožňuje protikladný výklad, a preto by mala byť vykladaná v prospech sťažovateľky.
19. Podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z. z. výrobca elektriny s právom
na podporu je povinný oznámiť úradu a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy
uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c), vrátane predpokladaného množstva
dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok; pri zariadeniach
výrobcu elektriny uvedených do prevádzky po 15. auguste je výrobca elektriny povinný
informovať prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy o využití práva podľa odseku
1 najneskôr 30 dní pred uvedením zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky...
20. Kľúčovou a zároveň spornou otázkou v okolnostiach posudzovanej veci bolo,
či lehotu „k 15. augustu“ je potrebné považovať za hmotnoprávnu alebo za procesnoprávnu.
Okresný súd považoval túto lehotu za procesnoprávnu s poukazom na stanovisko úradu, ako
aj s odkazom na § 17 zákona č. 309/2009 Z. z., podľa ktorého na konanie podľa tohto
zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje
inak. Krajský súd pri potvrdení rozsudku súdu prvej inštancie uviedol, že vzhľadom na účel
zákona ide o oznámenie, teda splnenie informačnej povinnosti, a preto ho nemožno
považovať za hmotnoprávny úkon, ktorým sa uplatňuje určité právo (pozri bod 28, 29
odôvodnenia rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 Cob 11/2007 z 28. júna 2017, pozn.).
21. Naopak, najvyšší súd v reakcii na odôvodnenie svojho rozhodnutia v podstatnom
uviedol, že v zmysle citovaného § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z. z. je zrejmé, že
výrobca elektriny je povinný vykonať dva úkony, a to oznámiť uplatnenie podpory
a súčasne uviesť predpokladané množstvo elektriny, všetko k 15. augustu, pričom
nesplnenie niektorej z povinností je sankcionované s odkazom na závery ústavného súdu
vo veci sp. zn. PL. ÚS 50/2015, ktorý konštatoval, že sankčný mechanizmus v ustanovení
§ 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z. z. má súkromnoprávny charakter. Vychádzajúc z povahy
právnej úpravy dotknutého ustanovenia, v ktorom je lehota uvedená, potom dospel k záveru,
že právna norma má hmotnoprávnu povahu, a preto aj lehota v nej uvedená musí byť
hmotnoprávna (bod 52 odôvodnenia napadnutého uznesenia, pozn.). Najvyšší súd v tejto
súvislosti krajskému súdu, ako aj okresnému súdu vytkol, že v odôvodneniach ich
rozhodnutí absentuje posúdenie vzájomného vzťahu strán sporu, ako aj ustálenie povahy
predmetnej normy, preto dospel k záveru, že pokiaľ sa vo veci konajúce súdy
nevysporiadali s takými závažnými skutočnosťami, došlo k nesprávnemu právnemu
posúdeniu veci, ktorá má vplyv na rozhodnutie prejednávaného sporu (bod 53 odôvodnenia
napadnutého uznesenia, pozn.).
22. Sťažovateľka argumentačne v tejto súvislosti tiež uvádzala, že záver
o procesnoprávnom charaktere spornej lehoty nie je v rozpore s právnym názorom
vysloveným v rozhodnutiach ústavného súdu v náleze sp. zn. PL. ÚS 50/2015 z 22. marca
2017 a sp. zn. IV. ÚS 491/2018 z 31. januára 2019.
23. Ústavný súd k naposledy uvedenému argumentu sťažovateľky konštatuje, že
v náleze sp. zn. PL. ÚS 50/2015 z 22. marca 2017 k povahe právnej úpravy medzi
výrobcom elektriny a distribučnou spoločnosťou uviedol, že „vďaka organickej
previazanosti práv a povinností výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, ktorá
sa premieta do špecifického súkromnoprávneho sankčného mechanizmu ustanoveného v § 4
ods. 3 zákona o podpore OZE...“, z čoho možno vyvodiť, že sankčný mechanizmus
v nadväznosti na nesplnenie povinností uvedených v dotknutom § 4 ods. 2 zákona
(teda aj spornej oznamovacej povinnosti, pozn.) ústavný súd považoval za úpravu hmotného
práva.
Pokiaľ ide o nález sp. zn. IV. ÚS 491/2018 z 31. januára 2019, ktorým ústavný súd
zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 3 Cob 96/2016 z 30. marca 2017 (krajský súd dospel
k záveru o procesnoprávnej povahe spornej lehoty na základe rovnakých dôvodov
ako krajský súd vo veci sťažovateľky, pozn.), ústavný súd konštatoval arbitrárnosť
označeného rozsudku krajského súdu, pričom v odôvodnení k povahe spornej lehoty
uviedol: „K vzťahom súkromnoprávnej povahy ústavný súd priradil predovšetkým vzťahy
medzi výrobcami energie z OZE a prevádzkovateľmi regionálnych distribučných sústav,
ktoré sú vo svojej podstate regulované ustanovením § 4 ods. 3 zákona o OZE.
S prihliadnutím na vnútornú konštrukciu nadväzujúcich ustanovení zákona o OZE ústavný
súd vyvodil, že ustanovenia § 4 ods. 2 citovaného zákona vo svojej podstate predstavujú
hypotézu právnej normy obsiahnutej v napadnutom ustanovení § 4 ods. 3 zákona o OZE,
pričom povinnosti podľa § 4 ods. 2 citovaného zákona majú výrobcovia elektriny primárne
vo vzťahu k prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy ako subjektom súkromného
práva. Na tom nič nemení skutočnosť, že povinnosť oznámiť skutočnosti, resp. informácie
uvedené v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE majú výrobcovia elektriny z OZE nielen
vo vzťahu k prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, ale aj vo vzťahu k ÚRSO.
Cez prizmu súkromnoprávneho vzťahu výrobcu elektriny z OZE a prevádzkovateľa
regionálnej distribučnej sústavy je podľa záveru ústavného súdu z hľadiska aplikácie § 4
ods. 3 zákona o podpore OZE podstatný vzťah medzi výrobcami elektriny
a prevádzkovateľmi regionálnych distribučných sústav. Tento záver podľa ústavného súdu
potvrdzuje predovšetkým skutočnosť, že práva podľa § 4 ods. 1 písm. b) a c) zákona o OZE
(ktoré si uplatnila v konkrétnych okolnostiach prejednávanej veci aj žalobkyňa) si
výrobcovia elektriny môžu uplatňovať vo vzťahu k prevádzkovateľom regionálnej
distribučnej sústavy, a nie ÚRSO, prípadne inému orgánu verejnej správy... (str. 22
odôvodnenia, pozn.).
... Ústavný súd považuje v posudzovanej veci za podstatnú tiež skutočnosť, že záver
vo veci sťažovateľky konajúcich všeobecných súdov k právnej povahe lehoty na splnenie
oznamovacej povinnosti opierajúci sa o § 17 ods. 1 zákona o OZE, podľa ktorého
na konanie podľa zákona o OZE sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní,
ak tento zákon neustanovuje inak, nereflektuje súkromno-právny charakter vzťahu medzi
žalobkyňou ako výrobcom elektriny z OZE a sťažovateľkou ako prevádzkovateľom
regionálnej distribučnej sústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na § 1 ods. 1
Správneho poriadku, podľa ktorého sa tento zákon vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti
verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo
povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak...
(str. 24 odôvodnenia, pozn.).“
24. Ústavný súd v nadväznosti na citovanú časť nálezu ústavného súdu vo veci
sp. zn. IV. ÚS 491/2018 konštatuje, že ústavný súd rozhodnutie krajského súdu v obdobnej
veci považoval za arbitrárne práve z dôvodu, že krajský súd povahu spornej lehoty
vyhodnotil ako procesnoprávnu len s odkazom na usmernenie úradu a s poukazom na § 17
zákona č. 309/2009 Z. z. bez bližších súvislostí. Inými slovami, argumentáciu krajského
súdu o procesnoprávnom charaktere lehoty považoval za nedostatočnú a arbitrárnu.
25. Argumentáciu sťažovateľky, že všeobecnými súdmi vyslovený názor
o procesnoprávnej povahe spornej lehoty nie je v rozpore s citovanými rozhodnutiami
ústavného súdu, ústavný súd považuje za nenáležitú, tendenčnú a v konečnom dôsledku
aj nesprávnu.
26. Naopak, dôvody a úvahy, ktoré viedli najvyšší súd v napadnutom uznesení
ku kasácii (bod 19 odôvodnenia tohto rozhodnutia), považuje ústavný súd za ústavne
udržateľné a zrozumiteľné. Najvyšší súd v odôvodnení svojho napadnutého uznesenia
správne identifikoval, že nejde len o oznamovaciu povinnosť o predpokladanom množstve
dodanej elektriny, ale zároveň aj o oznámenie o uplatnení podpory subjektom súkromného
práva u subjektu súkromného práva, ktoré je sankcionované, pričom, berúc do úvahy
povahu subjektov, ako aj charakter právnej úpravy, dospel k ústavne akceptovateľnému
záveru o súkromnoprávnej povahe spornej lehoty.
27. Ústavný súd v súhrne konštatuje, že sa z obsahu napadnutého uznesenia
presvedčil, že najvyšší súd sa námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje
na konštatovanie, že sťažovateľka v napadnutom uznesení dostala odpoveď na všetky
podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé
súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet
žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutých rozhodnutí, ktoré sú dostatočne
odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.
28. Ústavný súd preto konštatuje, že dôvody napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu
a relevantných právnych noriem. Sťažovateľkou prezentované argumenty podľa názoru
ústavného súdu relevantne nespochybnili ústavnú konformnosť prijatých právnych záverov
najvyšším súdom.
29. Pokiaľ sťažovateľka argumentovala rozhodnutiami krajského súdu v obdobných
veciach, v ktorých krajský súd dospel k záveru, že predmetná lehota je procesnoprávna, teda
ju považovala za konštantnú rozhodovaciu prax v obdobných veciach, ústavný súd
v súčinnosti so súdom prvej inštancie, ako aj najvyšším súdom zistil, že proti sťažovateľkou
označeným rozsudkom krajského súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Cob 171/2018 bolo
podané dovolanie, ktoré je vedené pod sp. zn. 2 Obdo 82/2019, podobne ako aj vo veci
vedenej pod sp. zn. 2 Cob 19/2018 bolo taktiež podané dovolanie, ktoré je vedené
pod sp. zn. 3 Obdo 116/2019, pričom o podaných dovolaniach proti označeným rozsudkom
nebolo dosiaľ rozhodnuté. Pokiaľ ide o rozsudok krajského súdu sp. zn. 3 Cob 82/2015,
aj proti tomuto rozsudku bolo podané dovolanie, ktoré však najvyšší súd uznesením
sp. zn. 4 Obdo 63/2017 z 23. marca 2018 odmietol ako neprípustné, ale je potrebné dodať,
že z dôvodu aplikácie § 422 ods. 1 písm. a) CSP, pretože predmetom konania bolo peňažné
plnenie, ktoré neprevyšovalo desaťnásobok minimálnej mzdy.
30. Na základe uvedeného je potrebné konštatovať, že ani tento argument
sťažovateľky neobstojí, pretože o povahe tejto lehoty bolo najvyšším súdom dosiaľ
rozhodnuté podľa informácii ústavného súdu len raz (ani sťažovateľka neuviedla žiadne
rozhodnutie najvyššieho súdu, resp. netvrdila opak), a to práve v tomto posudzovanom
prípade.
31. Sťažovateľka ďalej tiež tvrdila, že svoju oznamovaciu povinnosť splnila iným
spôsobom. Odhliadnuc od toho, že oznamovacia povinnosť sa týkala nielen
predpokladaného objemu vyrobenej energie, ale aj oznámenia o uplatnení podpory
(čo možno považovať aj za uplatnenie nároku vo vzťahu k prevádzkovateľovi regionálnej
distribučnej sústavy), ústavný súd konštatuje, že túto svoju skutkovú argumentáciu môže
použiť v prebiehajúcom konaní pred krajským súdom vo svojej veci.
32. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd je toho názoru, že niet relevantnej
spojitosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením
základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého uznesenia,
ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo
na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo
na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti podľa § 56
ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
K porušeniu základného práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11
ods. 1 listiny) a základného práva podnikať (čl. 35 ods. 1 ústavy, čl. 26 ods. 1 listiny)
napadnutým uznesením najvyššieho súdu
33. Sťažovateľka v sťažnosti namietala aj porušenie svojich hmotných práv
napadnutým uznesením najvyššieho súdu, a to základného práva vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, ako aj práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy
a čl. 26 ods. 1 listiny. Ich porušovanie odvodzovala od porušenia jej základného práva
na súdnu ochranu, konkrétne tvrdila, že v dôsledku arbitrárneho výkladu spornej lehoty
najvyšším súdom došlo k protiústavnému zásahu do týchto jej označených práv hmotnej
povahy.
34. Ako už bolo uvedené, ústavný súd nedospel k záveru o ústavnej neudržateľnosti
právneho výkladu spornej lehoty najvyšším súdom a tým ani k záveru o arbitrárnosti
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ako takého, teda nevyslovil porušenie základného
práva sťažovateľky na súdnu ochranu – spravodlivý proces napadnutým uznesením
najvyššieho súdu, preto konštatuje, že predpoklad o porušení práv procesnej povahy nebol
naplnený, preto ani argumentáciu o porušení označených práv sťažovateľky z dôvodov
uvedených v ústavnej sťažnosti nemožno považovať za dôvodnú. Vychádzajúc
z uvedeného, ústavný súd aj túto časť sťažnosti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
35. Pokiaľ ide o ostatné namietané čl. 2 ods. 3 ústavy a obsahovo identický čl. 2
ods. 3 listiny, ako aj čl. 13 ods. 4 ústavy a obsahovo identický čl. 4 ods. 4 listiny, tieto
neupravujú žiadne základné práva alebo slobody, preto podľa názoru ústavného súdu
vyslovenie ich porušenia v rámci konania o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
neprichádza do úvahy. Ústavný súd s ohľadom na uvedené dospel k záveru, že ústavnú
sťažnosť v tejto časti bolo potrebné podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde
odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na prerokovanie.
36. Keďže došlo k odmietnutiu ústavnej sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími
návrhmi sťažovateľky, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. februára 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu