Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cob/69/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Natálie Štrkolcovej a členov senátu JUDr. Slávky Maruščákovej a JUDr. Rastislava Pellu, v spore žalobcu: KOMES PLUS, s.r.o., 14750, 059 60 Tatranská Lomnica, IČO: 31 720 595, zastúpeného JUDr. Františkom Kočkom, advokátom, Timonova 13, 040 01 Košice - Staré Mesto, IČO: 30 665 981, proti žalovanému: Východoslovenská distribučná, a.s., Mlynská 31, 042 91 Košice, IČO: 36 599 361, zastúpenému KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s.r.o., Dunajská 32, 811 08 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 51 003 848, o zaplatenie 4.350,76 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I, č. k. -362 zo dňa 29. septembra 2021, takto

rozhodol:

I. P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Košice I, č. k. -362 zo dňa 29. septembra 2021.

II. Žalovanému priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol, že

Žalobu v celom rozsahu zamieta. Žalovanému priznáva náhradu trov konania v plnej výške 100 %, ktorú je povinný nahradiť žalobca.

2. Súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca žalobou podanou na upomínacom súde (Okresný súd Banská Bystrica) navrhol, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu 4.350,76 eur s úrokom z omeškania 9,05 % ročne od 19.5.2015 do zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur a nahradiť mu trovy konania. Žalobu odôvodnil tým, že je vlastníkom a prevádzkovateľom zariadenia na výrobu elektriny z obnoviteľných zdrojov - fotovoltickej elektrárne. Uviedol, že ako výrobca elektriny z obnoviteľných zdrojov energie (ďalej len „OZE“), Východoslovenská energetika, a.s. ako odberateľ elektrickej energie a žalovaný ako prevádzkovateľ distribučnej sústavy uzavreli dňa 9.12.2014 zmluvu o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku (ďalej len „zmluva“). Žalobca v zmysle predmetnej zmluvy vyúčtoval žalovanému cenu doplatku za elektrickú energiu za august 2015 faktúrou č. VF/201500766 zo dňa 4.9.2015, splatnou dňa 18.9.2015 vo výške 4.350,76 eur. Žalovaný mu odmietol vyúčtovanú cenu elektriny uhradiť dôvodiac, že vo vzťahu k zdroju - fotovoltickej elektrárni nedošlo v roku 2014 k splneniu všetkých zákonných náležitostí, ktoré sú nevyhnutným predpokladom na to, aby elektrina vyrobená vo fotovoltickej elektrárni požívala podporu v kalendárnom roku 2015. V reakcii na uvedené žalobca listom zo dňa 18.12.2014 oznámil žalovanému, že splnil všetky podmienky stanovené v o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe, a to v odpore proti platobnému rozkazu, navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Argumentoval, že žalobca si nesplnil svoju povinnosť, ktorú mu ukladá ust. zákon o podpore , t. j. povinnosť oznámiť žalovanému ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa a , vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny na rok 2015 v zákonom stanovenej lehote do 15.8.2014, čím stratil možnosť úspešne si v roku 2015 uplatniť právo na podporu podľa a . Žalovaný mal za to, že lehota uvedená v zákone o podpore je lehotou hmotnoprávnou. Do uplynutia zákonom stanovenej lehoty 15.8.2014 nebol žalovanému do jeho dispozičnej sféry zo strany žalobcu doručený žiaden jednostranný právny úkon obsahovo predstavujúci oznámenie o predpokladanej charakteristike dodávky žalobcu, ani oznámenie o uplatnení podpory žalobcom v zmysle . Sám žalobca tvrdí a predkladá dôkazy o tom, že oznámenie o uplatnení podpory a jej rozsahu v zmysle údajne podal dňa 15.8.2014 len na poštovú prepravu a žalovanému bolo predmetné oznámenie doručené až po uplynutí zákonom stanovenej lehoty.

4. Súd prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním preukázané, že medzi stranami sporu vznikol právny vzťah na základe zmluvy o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku č. PDS -290-2011-15 a tiež, že cena za dodávku elektriny na straty na základe rozhodnutia ÚRSO č.0008/2015/E zo dňa 27.11.2014 vydaného pre žalovaného bola stanovená na rok 2015 vo výške 44,0150 €/MWh. Ďalej uviedol, že žalobca vystavil dňa 10.2.2015 v súlade so zmluvou o dodávke elektriny žalovanému faktúru č.VF/201500766 splatnú dňa 18.9.2015, ktorou vyzval žalovaného, aby mu zaplatil doplatok vo výške 4.350,76 eur. Rovnako mal súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním preukázané i to, že žalovaný ako prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy neevidoval voči žalobcovi k dátumu 15. augusta príslušného roka (2014) včasné splnenie si jeho povinnosti ako výrobcu v zmysle ust. , to znamená zaslať predpokladanú ročnú charakteristiku dodávky vyrobenej elektriny v roku 2015 a oznámiť ÚRSO a žalovanému ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa a .

5. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa §, , ; ; v znení účinnom od 1.1.2014; e ods. 1 , ktorý upravuje podmienky podpory výroby elektriny a prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 2014 a tiež podľa , , ktorý obsahuje úpravu nepomenovaných zmlúv.

6. Súd prvej inštancie poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. zo dňa 22. marca 2017, podľa ktorého ust. zákona o stanovuje nie jednorazovú ale opakovanú oznamovaciu povinnosť výrobcu vždy k termínu 15. august na nasledujúci kalendárny rok, z čoho je zrejmá povinnosť výrobcu plniť si oznamovaciu povinnosť každoročne vždy k 15. augustu príslušného kalendárneho roka. Dôvodil, že základnou spornou otázkou medzi stranami je, či si žalobca splnil svoju povinnosť v zmysle , teda, či vykonal voči žalovanému jednostranný právny úkon obsahujúci prejav vôle, ktorým si uplatňuje podporu na rok 2015. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. zo dňa 27. augusta 2019 dospel k záveru, že výrobca elektriny s právom na podporu je povinný oznámiť ÚRSO a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa a , vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Logickým a gramatickým výkladom uvedeného ustanovenia je zrejmé, že výrobca elektriny je povinný vykonať dva úkony, a to oznámiť uplatnenie podpory a súčasne uviesť predpokladané množstvo dodanej elektriny, všetko k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Tieto dve povinnosti musia byť splnené kumulatívne s tým, že nevykonanie niektorej z nich znamená porušenie zákonom uloženej povinnosti, inými slovami, ak výrobca elektriny oznámi uplatnenie podpory avšak neuvedie predpokladané množstvo dodanej elektriny k určenému dátumu (alebo naopak), nesplní svoju oznamovaciu povinnosť riadne. S poukazom na uvedené dospel súd prvej inštancie k záveru, že za moment oznámenia zákonom požadovaných povinností v zmysle je nevyhnutné považovať moment, kedy sa zásielka dostala do dispozičnej sféry prevádzkovateľa distribučnej sústavy (t. j. žalovaného) a tento sa objektívne mohol s jej obsahom oboznámiť. Argumentoval, že Najvyšší súd Slovenskej republiky aj Ústavný súd Slovenskej republiky k otázke povahy a charakteru lehoty „k 15. augustu“ obsiahnutej v zákona o podpore

zaujali jednotný ustálený právny názor, že je lehotou hmotnoprávnou, ktorý právny názor plne zohľadňuje povahu strán sporu, povahu dotknutej právnej normy ako aj samotnej povinnosti a s tým spojených hmotnoprávnych následkov. Súd prvej inštancie uzavrel, že nakoľko žalobca svoju povinnosť podľa nesplnil voči žalovanému v zákonom stanovenej lehote (do 15.8.2014), jeho právo na podporu v nasledujúcom kalendárnom roku - vo vzťahu k žalovanému na daný nasledujúci kalendárny rok zaniklo. Nemôže si teda na elektrinu vyrobenú vo svojom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa odseku 1 písm. b) a c) na nasledujúci kalendárny rok, t. j. na rok 2015, preto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

7. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa §; ods. 1, (ďalej len „“) a úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu a žalovaného zaviaže nahradiť mu trovy konania. Odvolanie odôvodnil tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ), že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ), že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností ( ), že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ( ), a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ).

9. Žalobca v podanom odvolaní namietal, že súd prvej inštancie zamietnutie žaloby odôvodnil iba s odkazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky , hoci existuje aj opačný právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrený v rozhodnutí sp. zn. , pričom pri odôvodnení zamietnutia žaloby sa iba obmedzil na právne posúdenie charakteru lehoty uvedenej v . Konštatoval, že lehota na podanie oznámenia o uplatnení podpory je hmotnoprávna a žalobca oznamovaciu povinnosť nesplnil do 15.8.2014. Odkaz súdu prvej inštancie na vyššie uvedené rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a prevzatie ich dôvodov podľa žalobcu ale nezbavuje súd prvej inštancie povinnosti riadne odôvodniť svoje rozhodnutie a riadne sa vysporiadať s relevantnými argumentmi strán sporu, vrátane argumentov žalobcu. Dôvodil, že súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal s námietkami, že žalobca si povinnosť podľa na rok 2015 voči žalovanému splnil riadne a včas a to aj odovzdaním oznámenia o uplatnení podpory na poštovú prepravu dňa 15.8.2014, keďže slovné spojenie „k“ 15.8. neznamená posledný termín lehoty ale stav „k“ akému sa majú údaje pre splnenie tejto povinnosti oznámiť. Splnenie samotnej povinnosti podľa žalobcom nemalo žiaden podstatný vplyv na ďalší postup žalovaného. Skutočnosť, že povinnosť uvedená v má informatívny charakter zdôraznil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze zo dňa 31. januára 2019, -65. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku aj napriek uvedenému povinnosť podľa interpretuje vo význame predložky „do“ a nie vo význame predložky „k“, čo je podľa žalobcu v rozpore s gramatickým znením predmetného ustanovenia, rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ako aj rozhodnutiami Krajského súdu v Košiciach v obdobných právnych veciach (sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ). Argumentoval, že ust. pripúšťa protichodný výklad, o čom svedčia viaceré súdne spory v obdobných právnych veciach. Ďalej žalobca poukázal, že s ohľadom neurčitosti a protichodného výkladu , zohľadňujúcou princíp právnej istoty, z ktorého vyplýva, že v prípade neurčitej právnej normy, ktorá pripúšťa rôzny výklad, je potrebné uprednostniť výklad v prospech žalobcu a lehotu je potrebné považovať za zachovanú a to bez ohľadu na jej hmotnoprávnu alebo procesnoprávnu povahu. Z napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie zároveň nevyplýva, prečo súd prvej inštancie považoval názory Krajského súdu v Košiciach v obdobných sporoch týkajúce sa gramatického výkladu o neurčitosti a protichodného výkladu tohto ustanovenia za nesprávne. Žalobca ďalej uviedol, že sa riadil právoplatnými rozhodnutiami súdov v obdobných právnych veciach a stanoviskom ÚRSO. K splneniu tej istej zákonnej povinnosti by v právnom štáte malo dochádzať rovnakým spôsobom bez ohľadu na to, či

ide o jej splnenie voči subjektu súkromného alebo verejného práva. Žalobca sa nemal dôvod domnievať, že žalovaný ako prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy a Východoslovenská energetika, a.s. si budú § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore vykladať inak ako ÚRSO, keď iný výklad mu títo neposkytli. Ďalej poukázal, že aj keď si za predchádzajúce obdobia túto povinnosť nesplnil včas, podpora vo forme doplatku aj ceny elektriny na straty mu bola priznaná za všetky roky od uvedenia elektrárne do prevádzky. Žalovaný v decembri 2014 podpísal so žalobcom zmluvu o dodávke elektriny, účinnú od roku 2015, ktorú mu zaslal na podpis s listom zo 10.12.2014, v ktorom žalovaný žalobcu usmerňoval, že mu má fakturovať ceny doplatku, a teda že má nárok na podporu aj v roku 2015. Z uvedeného vyplýva, že ešte v decembri 2014 aj žalovaný považoval povinnosť podľa na rok 2015 za splnenú vo vzťahu k žalobcovi, inak nemal dôvod ho takto usmerňovať. Takéto konanie žalovaného je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a nemôže požívať ochranu. Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku vôbec nevenoval argumentácii žalobcu týkajúcej sa právnej istoty, ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere, obchodných zvyklostí, prevenčnej povinnosti

- rozporu so zásadami poctivého obchodného styku. Vyššie uvedené skutočnosti mal súd prvej inštancie zohľadniť prinajmenšom pri rozhodovaní o náhrade trov konania podľa . To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho konania, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej siete boli všetky skutočnosti uvedené v , t. j. množstvo elektriny ktoré žalobca predpokladá, že vyrobí v roku 2015, ako aj vôľa žalobcu uplatniť si podporu známe už skôr a to aj z potvrdenia o pôvode elektriny z a z cenového rozhodnutia ÚRSO, ktoré mal žalovaný k dispozícii. S argumentáciou žalobcu ohľadom splnenia povinnosti podľa iným spôsobom sa súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal, čo má za následok nielen nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia a porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces, ale znamená aj to, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.

10. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol odvolaním napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny. Uviedol, že je zrozumiteľný, jasný a riadne odôvodnený. Súd prvej inštancie sa v jeho odôvodnení dostatočne vysporiadal so všetkými skutočnosťami významnými pre rozhodnutie vo veci samej a svoje právne úvahy náležite zdôvodnil. Právne posúdenie súdu prvej inštancie je správne a súladné aj s doterajšou ustálenou súdnou praxou najvyšších súdnych autorít v obdobných právnych sporoch. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je konzistentné a argumentácia súdu prvej inštancie v ňom obsiahnutá presvedčivo podporuje jeho výrok. Poukázal, že základnou spornou otázkou v konaní bolo splnenie si zákonnej povinnosti žalobcu v zmysle , ktoré mu ako výrobcovi elektriny s právom na podporu ukladá povinnosť oznámiť ÚRSO a žalovanému ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa a , vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Argumentoval, že nakoľko žalobca v konaní nepreukázal a ani netvrdil, že oznámenie o uplatnení podpory doručil žalovanému do 15.8.2014 vrátane, nesplnil svoju povinnosť vyplývajúcu mu z . Právo na danú podporu na nasledujúci kalendárny rok žalobcovi zaniklo, preto nemá ani nárok za zaplatenie faktúr, ktorými vyúčtoval výšku doplatkov na základe zmluvy o dodávke elektriny. Súd prvej inštancie pri právnom posúdení predmetu sporu v plnom rozsahu rešpektoval ustálený právny názor najvyšších súdnych autorít v otázke povahy lehoty „k 15. augustu“ obsiahnutej v a rozhodujúceho momentu pre splnenie povinnosti v zmysle dotknutého zákonného ustanovenia obsiahnutého v rozhodnutiach Ústavného súdu Slovenskej republiky , , a rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. a . Najvyšší súd Slovenskej republiky ako aj Ústavný súd Slovenskej republiky k otázke povahy a charakteru lehoty „k 15. augustu“ obsiahnutej v zaujali jednotný ustálený právny názor, že lehota je určená dostatočne a táto je lehotou hmotnoprávnou. Podanie na poštovom úrade dňa 15.8. je teda nepostačujúce a na riadne a včasné splnenie povinnosti obsiahnutej v je nevyhnutné, aby jednostranný právny úkon obsahovo predstavujúci oznámenie o predpokladanej charakteristike dodávky žalobcu a uplatnení podpory žalobcom na nasledujúci kalendárny rok bol v posledný deň zákonnej lehoty, t. j. najneskôr dňa 15.8. doručený do dispozičnej sféry žalovaného. Žalobca ma právo na podporu počas celého obdobia, počas ktorého mu toto bolo zo strany ÚRSO priznané, avšak pre ten-ktorý kalendárny rok si ho môže uplatniť len ak splní povinnosti v zmysle . Oznámenie o uplatnení podpory je opakovaný jednostranný hmotnoprávny úkon, ktorý musí byť uskutočnený každoročne v prekluzívnej lehote vždy do

15. augusta, pričom zmeškanie tejto lehoty zákon neumožňuje odpustiť. Z dokumentov, na ktoré žalobca poukazuje nevyplýva, že si splnil svoju povinnosť v zmysle .

11. Žalobca v odvolacej replike, zotrval na svojej doterajšej argumentácii v priebehu konania a v podanom odvolaní.

12. Žalovaný v odvolacej duplike taktiež zotrval na svojej argumentácii uvádzanej v priebehu konania a vo vyjadrení k odvolaniu. Poukázal, že žalobcom prezentované argumenty o nejednoznačnosti výkladu plnenia povinnosti podľa ust. , sú prekonané a to na úrovni všetkých súdnych autorít.

13. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie podľa ustanovení a , bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

14. Rozsudok odvolacieho súdu bol v súlade s a odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo podľa oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

15. Žalobca podanie odvolania odôvodnil dôvodmi podľa , , , , . Odvolací súd zastáva názor, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

16. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností dospel k správnemu právnemu záveru. Odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje ( ).

17. Z obsahu odvolania v zásade vyplýva, že žalobca nesúhlasí s právnymi závermi súdu prvej inštancie. Skutočnosť, že žalobca má na vec odlišný názor a že rozhodnutie súdu prvej inštancie nebolo odôvodnené podľa jeho predstáv, nie je postačujúce na to, aby odvolací súd prisvedčil tvrdeniu žalobcu o nepreskúmateľnosti odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie a existencii vady v zmysle .

18. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, k odvolaniu žalobcu a k podstatným tvrdeniam strán sporu v tomto odvolacom konaní, odvolací súd uvádza:

19. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobca si žalobou uplatňuje ako výrobca elektriny s právom na podporu v zmysle zákonný nárok na doplatok s odôvodnením, že si splnil všetky povinnosti vyplývajúce zo zákona.

20. Súd prvej inštancie žalobcom uplatnený nárok preskúmal z hľadiska splnenia, resp. nesplnenia zákonných podmienok a osobitne zákonných povinností vyplývajúcich z právnej úpravy . Základnou spornou otázkou v predmetnom konaní bolo totiž splnenie si zákonnej povinnosti žalobcu v zmysle vo vzťahu k výrobným zariadeniam žalobcu a v tejto súvislosti výklad lehoty „k 15. augustu“ obsiahnutej v ustanovení , čo je nevyhnutné pre posúdenie riadneho a včasného splnenia povinnosti žalobcom voči žalovanému, pretože podľa je žalobca ako výrobca elektriny s právom na podporu povinný ÚRSO a žalovanému ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy oznámiť uplatnenie podpory podľa a , vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Ak by si žalobca nesplnil svoju povinnosť podľa malo by to za následok, že si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo na doplatok za rok 2015 v žalovanej výške.

21. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobca zásielku, obsahom ktorej malo byť plnenie zákonom stanovených povinností podal dňa 15.8.2014 na poštovú prepravu, pričom do dispozičnej sféry žalovaného bola doručená až dňa 18.8.2014.

22. Odvolací súd si je vedomý doposiaľ odlišnej rozhodovacej praxe všeobecných súdov a medzi nimi aj Krajského súdu v Košiciach v obdobných sporoch. Preto vychádzal pri rozhodovaní tohto sporu z

vývoja rozhodovacej praxe súdov a najvyšších súdnych autorít Slovenskej republiky, a to z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 27. augusta 2019, kde vyslovené právne závery sú aplikovateľné aj na posudzovaný spor, ktoré rozhodnutie prešlo aj testom ústavnosti, keď ústavná sťažnosť voči uvedenému rozhodnutiu bola Ústavným súdom Slovenskej republiky dňa 6. februára 2020 pod sp. zn. odmietnutá. Vo vyššie uvedenom spore rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací o dovolaní proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28. júna 2017, č. k. -227, kde predmetom sporu bol uplatnený nárok na zaplatenie podpory. V súvislosti s rozhodnutím vo veci samej sa dovolací súd zaoberal základnou spornou otázkou a tou je výklad lehoty „k 15. augustu“ obsiahnutej v ust. . Dovolací súd dospel k záveru, že logickým a gramatickým výkladom ust. je zrejmé, že výrobca elektriny je povinný vykonať dva úkony, a to oznámiť uplatnenie podpory a súčasne uviesť predpokladané množstvo dodanej elektriny, všetko k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Tieto dve povinnosti musia byť splnené kumulatívne s tým, že nevykonanie niektorej z nich znamená porušenie zákonom uloženej povinnosti; inými slovami, ak výrobca elektriny oznámi uplatnenie podpory, avšak neuvedie predpokladané množstvo dodanej elektriny k určenému dátumu alebo naopak, nesplní svoju oznamovaciu povinnosť riadne. Dovolací súd dospel k záveru, že ak zákonodarca uložil výrobcovi elektriny v ustanovení dve samostatné povinnosti, avšak na seba nadväzujúce, a to s výslovne uvedenou lehotou, ktorá je vyjadrená číselne a určená na presne stanovený dátum dňa 15. augusta, je takúto lehotu potrebné považovať za hmotnoprávnu a nie procesnú. Tento záver oprel dovolací súd aj o Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky , ktorý nespochybniteľne dospel k záveru, že sankčný mechanizmus vyjadrený v ust. má súkromnoprávny charakter, pričom spôsobuje právne následky v oblasti hmotného práva a predmetná právna norma musí mať povahu hmotnoprávnej a rovnako aj lehota v nej obsiahnutá musí mať povahu hmotnoprávnej.

23. Vychádzajúc z označeného záveru dovolacieho súdu, odvolací súd dospel k záveru, že žalobca si nesplnil svoju povinnosť uvedenú v už vyššie citovanom ustanovení , pretože nedoručil žalovanému „oznámenie“ do 15. augusta 2014 tak, aby žalovaný mal v tento deň zásielku vo svojej dispozičnej sfére.

24. Ďalej odvolací súd dodáva, že cenové rozhodnutie ÚRSO je rozhodnutím vydaným v osobitnom konaní medzi žalobcom a ÚRSO, žalovaný v tomto konaní nevystupuje a toto rozhodnutie nemožno zamieňať s oznamovacou povinnosťou podľa , ktorá sleduje iný účel.

25. Zo znenia ust. jednoznačne vyplýva, že k splneniu tam uvedených povinností má dôjsť vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Teda je potrebné plniť povinnosti k určitému dátumu, aby žalobca získal podporu na nasledujúci rok. Ide teda o opakovanú činnosť, o každoročne opakovanú povinnosť, pokiaľ si žalobca uplatňuje podporu. Tým, že zákonom je uložená povinnosť každoročne predkladať - oznamovať dané skutočnosti, zákonodarca nemal na mysli predkladať každoročne to isté cenové rozhodnutie ÚRSO vydané v roku 2014.

26. Žalobca bol povinný splniť si povinnosti podľa v roku 2014, aby nestratil právo na odber a doplatok pre nasledujúci rok, t. j. pre rok 2015. Žalobca má právo na podporu, avšak bez splnenia ďalších zákonných povinností ho stráca na nasledujúci rok. Ustanovenie jednoznačne stanovuje, že ide o opakovanú činnosť oznamovania alebo opakovanú povinnosť oznamovania, z ktorej musí byť jednoznačná vôľa, komu smeruje tá vôľa a v akom rozsahu. To, že žalobca má právo na uplatnenie podpory neznamená, že cenové rozhodnutie štátneho orgánu, v tomto prípade regulačného úradu, môže toto jeho konanie nejakým spôsobom nahradiť. Právny dopad nesplnenia právnej povinnosti je v jednoznačný, teda žalobca si nemôže na nasledujúci kalendárny rok uplatniť podporu. Táto nemožnosť uplatnenia podpory zaniká zo zákona, teda ex lege a je to len na nasledujúci kalendárny rok, nie je to počas celej doby trvania podpory, počas ktorej platí aj toto cenové rozhodnutie.

27. Sumarizujúc vyššie uvedené závery odvolací súd uzatvára, že žalobca nepreukázal, že splnil svoju povinnosť v zmysle . Žalovaný tak postupoval v zmysle a podporu na rok 2015 žalobcovi neposkytol dôvodne. Zároveň odvolací súd uvádza, že pokiaľ postup podľa nebol zo strany žalobcu

dodržaný, nemožno dospieť k záveru, že konanie žalovaného podľa je v rozpore s dobrými mravmi a bežnými obchodnými zvyklosťami, ktoré nemajú prednosť pred písaným právom. Preto dospel odvolací súd k záveru o vecnej správnosti odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým žalobu žalobcu, ktorou si uplatnil voči žalovanému právo na podporu vo forme doplatku za mesiac august 2015 zamietol z dôvodu nesplnenia si zákonných povinností žalobcu voči žalovanému podľa , v dôsledku čoho mu podľa právo na podporu na rok 2015 zaniklo.

28. Odvolací súd preto podľa potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. ako vecne správny.

29. Rovnako odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie aj v napadnutom výroku o náhrade trov konania podľa ako vecne správne.

30. Pokiaľ ide o možnosť aplikácie ust. pri rozhodovaní o trovách konania, na ktorú poukazoval žalobca, odvolací súd uvádza, že použitie pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania strane sporu, avšak vzhľadom na dôvody hodné osobitného zreteľa súd náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Dôvody hodné osobitného zreteľa môžu spočívať v okolnostiach danej veci a tiež v okolnostiach na strane strán sporu. V predmetnom spore žalobca za okolnosti hodné osobitného zreteľa označil okolnosti veci. Odvolací súd však má za to, že ním tvrdené skutočnosti nie sú dôvodmi hodnými osobitného zreteľa, pre ktoré by súd nemal žalovanému priznať náhradu trov konania. Z obsahu spisu nevyplývajú jedinečné osobitosti prejednávaného prípadu, ktoré by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov konania úspešnej strane sporu.

31. O trovách tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa v spojení s ust. a tak, že žalovanému, ktorý bol v tomto odvolacom konaní úspešný, priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania, ktoré je povinný nahradiť neúspešný žalobca. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

32. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 ( posledná veta ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v .

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ).

Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v , ak má dovolateľ sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.

Inak dovolací súd dovolanie odmietne podľa .

V dovolaní podľa sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).