Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 381/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., O., J. M., O., a M. G., O., zastúpených

advokátkou JUDr. E. H., Advokátska kancelária, N., pre namietané porušenie ich

základného práva na súdnu ochranu podľa

a základného práva na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2

rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn.

z 29. septembra 2008, rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn.

z 2. marca 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 30. marca 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. M., J. M. a M. G. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2011

doručená sťažnosť J. M., O., J. M., O., a M. G., O. (ďalej len „sťažovatelia“ alebo

„obvinení“), zastúpených advokátkou JUDr. E. H., Advokátska kancelária, N., pre

namietané porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na vyjadrenie sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa rozsudkom Okresného súdu Dunajská

Streda (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 29. septembra 2008, rozsudkom

Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 2. marca 2010

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3

z 30. marca 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia boli trestným rozkazom

okresného súdu sp. zn. uznaní za vinných z trestného činu vydierania podľa

(účinného do 31. decembra 2005) a trestného činu

obmedzovania osobnej slobody podľa a (účinného do

31. decembra 2005), oba skutky formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Trestného

zákona (účinného do 31. decembra 2005) a bol im uložený trest odňatia slobody v trvaní

12 mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 30 mesiacov. Proti tomuto

rozhodnutiu podali odpor, na základe ktorého boli okresným súdom spod obžaloby

oslobodení. Po podaní odvolania prokurátorom krajský súd prvostupňový rozsudok zrušil

a vec vrátil so záväzným pokynom okresnému súdu na nové prerokovanie a rozhodnutie.

Rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 25. januára 2006 boli sťažovatelia

uznaní za vinných z oboch trestných činov a bol im uložený trest odňatia slobody v trvaní

7 mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 24 mesiacov. Proti tomuto

rozhodnutiu podali odvolanie, ktoré krajský súd uznesením sp. zn.

z 26. septembra 2006 zamietol. Na základe ich dovolania najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

zo 6. novembra 2007 rozhodol, že uvedeným uznesením krajského súdu bol

porušený zákon v neprospech obvinených, napadnuté uznesenie, ako aj ďalšie na neho

nadväzujúce rozhodnutia zrušil a krajskému súdu prikázal vec znovu prerokovať

a rozhodnúť. Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že „súbeh uvedených trestných

činov je vylúčený, pretože konanie, ktoré možno podradiť pod skutkovú podstatu trestného

činu obmedzovania osobnej slobody... je fakticky konzumované konaním smerujúcim

k naplneniu zákonných znakov skutkovej podstaty trestného činu vydierania..., ak takým

konaním obvinení obmedzili osobnú slobodu poškodeného“, a to sa v konečnom dôsledku

premietlo do uloženia trestu (za viac trestných činov) obvineným. Najvyšší súd zároveň

uviedol, že „keďže napadnuté rozhodnutie bolo zrušené len v dôsledku dovolania podaného

v prospech obvineného, nemôže v novom konaní dôjsť ku zmene rozhodnutia v jeho

neprospech“.

Rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 29. septembra 2008 boli

sťažovatelia uznaní za vinných z trestného činu vydierania formou spolupáchateľstva

( a účinného do 31. decembra 2005) a bol im

uložený trest odňatia slobody v trvaní 7 mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú

dobu 24 mesiacov. Proti tomuto rozhodnutiu podali odvolanie, na základe ktorého krajský

súd rozsudkom sp. zn. z 2. marca 2010 zrušil prvostupňový rozsudok

vo výroku o treste a sťažovateľom uložil trest odňatia slobody v trvaní 4 mesiacov

s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 1 roka. Keďže sťažovatelia s uvedeným

rozhodnutím nesúhlasili, podali podľa a

dovolanie najvyššiemu súdu, ktoré bolo uznesením sp. zn. z 30. marca 2011

odmietnuté pre nesplnenie označených dôvodov dovolania.

Sťažovatelia uviedli, že sa cítia byť nevinní a žiadnych skutkov, ktoré sú im kladené

za vinu, sa nedopustili. Podľa názoru sťažovateľov zo strany okresného súdu došlo

k závažným procesným pochybeniam, a to tým, že nekonal dôsledne podľa pokynu

nadriadených súdov, neprejednal obžalobu tak, ako bola prokurátorom predložená, ale

zo žalovaného jednočinného súbehu dvoch trestných činov jednu časť vypustil a rozhodol

iba o ďalšej časti, čím zasiahol do kompetencie prokurátora, neprejednal vec v potrebnom

rozsahu, nevykonal dostatočné dokazovanie, nevypočul ich k tým dôkazom, ktoré sa týkali

len jedného skutku. S napadnutým rozhodnutím okresného súdu preto nesúhlasia. Taktiež

nesúhlasia s napadnutím rozhodnutím krajského súdu, ktorý sa zaoberal iba otázkou trestu

a nevzal do úvahy nimi predložené pripomienky týkajúce sa procesných pochybení

okresného súdu. Podľa názoru sťažovateľov najvyšší súd sa zaoberal tým, čoho sa vôbec

nedovolávali.

Sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd vyslovil, že rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 29. septembra 2008, rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 2. marca 2010 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 30. marca 2011 bolo

porušené ich základné právo na súdnu ochranu podľa a základné právo

vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa , aby zrušil

uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 30. marca 2011 a vec vrátil „na nové

prejednanie a rozhodnutie“ a aby sťažovateľom priznal trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovatelia namietali porušenie svojich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1

a rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 29. septembra 2008,

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 2. marca 2010 a uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 30. marca 2011.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu

podľa a základného práva na vyjadrenie sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 29. septembra 2008

V rámci svojej judikatúry ústavný súd už vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci

ústavného súdu vyplývajúci z je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho

základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten

orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci

ústavného súdu (podobne , , , ).

Podľa opravným prostriedkom proti rozsudku súdu

prvého stupňa je odvolanie.

Ako vyplýva z obsahu sťažnosti a jej príloh, sťažovatelia využili možnosť domôcť sa

ochrany svojich práv vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu okresného súdu podaním

odvolania, o ktorom krajský súd rozhodol rozsudkom sp. zn. z 2. marca 2010.

Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (podobne napr.

, , ).

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu

podľa a základného práva na vyjadrenie sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 2. marca 2010

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3

to nedovoľuje (podobne napr. , ,

).

Podľa aktuálnej judikatúry ústavného súdu v prípade podania mimoriadneho

opravného prostriedku sa považuje ústavná sťažnosť za prípustnú až po rozhodnutí

o dovolaní. Pritom lehota na podanie tejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj

vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (, ,

, ).

Vzhľadom na to, že sťažovateľmi podané dovolanie podľa § 371 ods. 1 písm. g) a i)

proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu bolo uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. marca 2011 odmietnuté pre nesplnenie

označených dôvodov dovolania, ústavný súd považuje sťažnosť v tejto časti za podanú včas.

Predmetom sťažnosti v tejto časti je nesúhlas sťažovateľov s napadnutým

rozhodnutím krajského súdu, ktorému vytýkajú, že sa zaoberal iba otázkou uloženia trestu

a nevzal do úvahy ich pripomienky k procesným pochybeniam okresného súdu

spočívajúcim v nerešpektovaní predchádzajúceho rozhodnutia najvyššieho súdu

a v nevykonaní dostatočného dokazovania. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že

sťažovatelia obsahovo identické námietky týkajúce sa postupu okresného súdu nastolili

nielen vo svojich opravných prostriedkoch, o ktorých už rozhodol krajský súd a najvyšší

súd, ale rovnako ich formulovali aj v sťažnosti podanej ústavnému súdu.

Krajský súd v napadnutom rozhodnutí okrem iného uviedol:

„V dôsledku rozhodnutia Najvyššieho súdu SR krajský súd rozhodnutím zo dňa

15. 01. 2008 sp. zn. zrušil napadnutý rozsudok súdu I. stupňa a vec vrátil súdu

I. stupňa na nové konanie a rozhodnutie. Poukázal na to, že skutkový stav bol správne

zistený avšak konanie obžalovaných bolo nesprávne právne posúdené a v tej súvislosti boli

porušené aj ustanovenia o ukladaní trestu obžalovaným.

Po zrušení veci súd I. stupňa v časti právnej kvalifikácie konania obžalovaných

rešpektoval rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. , ako aj následne

rozhodnutie Krajského súdu v Trnave a konanie obžalovaných právne kvalifikoval

ako trestný čin vydierania podľa k účinného

do 31. 12. 2005. Nerešpektoval však názory Najvyššieho súdu SR v Bratislave a Krajského

súdu v Trnave ohľadne uloženia trestu obžalovaným, keď uložil obžalovaným pôvodný trest

odňatia slobody v trvaní 7 (sedem) mesiacov s podmienečným odkladom jeho výkonu na

skúšobnú dobu v trvaní 24 (dvadsaťštyri) mesiacov. Pri ukladaní trestu obžalovaným bolo

totiž nutné prihliadnuť na to, že obžalovaným sa ukladá trest len v zmysle ustanovenia § 235

ods. 1 bez použitia ustanovenia účinného

do 31. 12. 2005.

Krajský súd preto zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho

výkonu a pri uložení trestu obžalovaným vychádzal z ustanovení § 23 a § 31 Trestného

zákona účinného do 31. 12. 2005, pričom prihliadol na stupeň nebezpečnosti trestného činu

pre spoločnosť a na možnosť nápravy a pomery obžalovaných. Obžalovaným uložil podľa

tresty odňatia slobody v trvaní 4 (štyri) mesiace u každého

osobitne, a zároveň podľa a účinného

do 31. 12. 2005 všetkým obžalovaným výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil na

skúšobnú dobu v trvaní 1 (jedného) roka u každého osobitne.“

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ), resp.

porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené

v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd už judikoval, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na

všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa nepatrí

právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov

(), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, ,

).

Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na judikatúru bývalej Komisie pre

ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v.

United Kingdom), ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad v prípade Delcourt,

resp. Monnel a Morris), v zmysle ktorej sa pod spravodlivým súdnym procesom (fair

hearing) v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho,

ako vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Právo na

spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich

vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú

za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo boli

prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na

spravodlivý proces.

Ústavný súd v okolnostiach posudzovanej veci je toho názoru, že napadnuté

rozhodnutie krajského súdu v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárne či zjavne

neodôvodnené. Z napadnutého rozhodnutia krajského súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá

by zakladala svojvôľu. Krajský súd svoje závery ústavne akceptovateľným spôsobom

odôvodnil a uviedol logický postup, ako k týmto záverom dospel. Ústavný súd preto

hodnotí napadnuté rozhodnutie krajského súdu ako jasné, zrozumiteľné a zodpovedajúce

obsahu základného práva na súdnu ochranu zakotveného v .

Keďže samotný krajský súd v posudzovanom konaní ďalšie dôkazy nedopĺňal, ale pri

svojom rozhodovaní vychádzal zo skutkových zistení (resp. záverov) okresného súdu, jeho

postupom nedošlo ani k porušeniu základného práva sťažovateľov vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa .

Ústavný súd preto nevidí žiadny dôvod na prehodnocovanie, resp. spochybňovanie

právnych záverov krajského súdu uvedených v napadnutom rozhodnutí, ktoré sú výsledkom

interpretácie príslušných ustanovení (účinného do 31. decembra 2005)

a a ktoré sú v konečnom dôsledku len odlišné od právnych argumentov

sťažovateľov. Právo na súdnu ochranu neznamená právo na úspech v konaní pred

všeobecným súdom, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať

neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (podobne napr.

, ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadnu relevantnú

súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a označenými právami

sťažovateľov, porušenie ktorých namietali, preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu

podľa a základného práva na vyjadrenie sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. marca 2011

Napadnutým rozhodnutím najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľov pre

nesplnenie (nimi uplatnených) dôvodov dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. g) a i)

. Sťažovatelia najvyššiemu súdu vytýkajú, že sa zaoberal tým, čoho sa

vôbec nedovolávali, pričom, ako už bolo uvedené, námietku porušenia označených práv

spájajú s procesnými pochybeniami okresného súdu spočívajúcimi v nerešpektovaní

predchádzajúceho rozhodnutia najvyššieho súdu a v nevykonaní dostatočného dokazovania.

Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí okrem iného uviedol:

„Dôvod dovolania podľa písm. g) možno uplatniť len v prípade,

ak dôjde k porušeniu zákonných ustanovení upravujúcich vykonávanie jednotlivých

dôkazných prostriedkov. Nemožno však ním napadnúť informatívnu hodnotu dôkazu, resp.

spôsob hodnotenia dôkazu súdom. Nesprávne hodnotenie dôkazu možno napraviť len

v odvolacom konaní, nie však v konaní o dovolaní.

Obvinení dôvod dovolania podľa písm. g) videli v tom , že

podľa ich názoru, okresný súd ich mal po zrušení veci Najvyšším súdom Slovenskej

republiky a následne i Krajským súdom v Trnave znovu vypočuť a vykonať všetky dôkazy na

vec sa vzťahujúce odznovu.

Takýto postup okresného súdu však nebol potrebný, pretože všetky dôkazy

zadovážené v prípravnom konaní í v konaní pred súdom boli vykonané v súlade so všetkými

zákonnými ustanoveniami upravujúcimi vykonávanie jednotlivých dôkazných prostriedkov.

Obvinení neuviedli, v čom konkrétne vidia porušenie zákona pri vykonávaní jednotlivých

dôkazov, ani ktorý konkrétny dôkaz mal byť vykonaný nezákonným spôsobom. Z obsahu ich

dovolania je však zrejmé, že oni v skutočnosti ani nenamietajú zákonnosť postupu pri

vykonávaní dôkazov, ale namietajú spôsob hodnotenia dôkazov súdom.

Porušenie zákona z dôvodu uvedeného v ustanovení ,

teda. že zistený skutok bol v posudzovanom prípade nesprávne právne posúdený ako

jednočinný súbeh dvoch trestných činov, a to trestného činu vydierania podľa § 235 ods. 1

Tr. zák. a trestného činu obmedzovania osobnej slobody podľa § 231 Tr. zák., ktorý je

vylúčený, bolo napravené rozhodnutím Okresného súdu v Dunajskej Strede z 29. septembra

2008, keď súd postupoval v intenciách rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

sp. zn. a uznesenia Krajského súdu v Trnave z 15. januára 2008, sp. zn.

.

Aj v prípade tohto dovolacieho dôvodu dovolacie námietky obvinených smerovali

k tomu, že namietali spôsob hodnotenia dôkazov, keď žiadali zrušiť napadnuté rozhodnutia

v rámci dovolacieho konania z dôvodu, že sa cítia byť nevinní.

Je treba v tejto súvislosti zdôrazniť, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok

proti právoplatným rozhodnutiam súdu, ktorým sa má zabezpečiť náprava procesných

a hmotnoprávnych chýb taxatívne uvedených ako dovolacie dôvody v ustanovení § 371

ods. 1 písm. a) až písm. l) Dovolací súd nie je možné chápať ako tretiu inštanciu

v sústave súdov, zameranú na preskúmavanie všetkých rozhodnutí súdu druhého stupňa.

Mimoriadny opravný prostriedok - dovolanie - neslúži k revízii skutkových zistení

urobených súdmi prvého a druhého stupňa. Ťažisko dokazovania je na súde prvého stupňa

a jeho skutkové závery môže doplniť, alebo meniť len odvolací súd. Dovolací súd nemôže

posudzovať úplnosť skutkových zistení, nemôže bez ďalšieho sám prehodnocovať vykonané

dôkazy, pretože dôkazy v konaní o dovolaní nemôže sám vykonávať. Namietané nesprávne

skutkové zistenia alebo nesúhlas s tým, ako súd hodnotil vykonané dôkazy, nemôžu zakladať

dovolací dôvod uvedený v ustanovení “

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú

splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej

právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia

prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť

k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (m. m. , ,

).

Uvedené závery najvyššieho súdu ústavný súd nepovažuje za také, ktoré by

odporovali ústavnoprávnym princípom ochrany základných práv a slobôd. To znamená, že

vyhodnotenie najvyššieho súdu v otázke o nenaplnení sťažovateľmi uplatnených dôvodov

dovolania nemožno bez ďalšieho považovať za nesprávne, resp. ústavne nekonformné.

Právny názor najvyššieho súdu o nesplnení dôvodov dovolania je v napadnutom rozhodnutí

zdôvodnený dostatočne a presvedčivo a nemožno ho považovať za zjavne neodôvodnený

alebo arbitrárny. Najvyšší súd jasne a zrozumiteľne vymedzil aj svoju právomoc vo vzťahu

k dokazovaniu. Ústavný súd taktiež nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala

svojvoľný postup najvyššieho súdu nemajúci oporu v zákone. Z hľadiska dodržania

ústavnoprocesných princípov zabezpečujúcich ochranu základných práv a slobôd ústavný

súd nepovažoval za dôvodné zasahovať do výkladu a aplikácie príslušných ustanovení

najvyšším súdom.

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu relevantnú súvislosť ani medzi napadnutým

rozhodnutím najvyššieho súdu a označenými právami sťažovateľov, porušenie ktorých

namietali, sťažnosť v tejto časti odmietol podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími požiadavkami sťažovateľov v nej uvedenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2011