Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 381/2011
PDF · 254.65 KB
No categories available
III. ÚS 381/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., O., J. M., O., a M. G., O., zastúpených
advokátkou JUDr. E. H., Advokátska kancelária, N., pre namietané porušenie ich
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a základného práva na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn.
2 T/29/2008 z 29. septembra 2008, rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn.
3 To/67/2009 z 2. marca 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 Tdo/12/2011 z 30. marca 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. M., J. M. a M. G. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2011
doručená sťažnosť J. M., O., J. M., O., a M. G., O. (ďalej len „sťažovatelia“ alebo
„obvinení“), zastúpených advokátkou JUDr. E. H., Advokátska kancelária, N., pre
namietané porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na vyjadrenie sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom Okresného súdu Dunajská
Streda (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T/29/2008 z 29. septembra 2008, rozsudkom
Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To/67/2009 z 2. marca 2010
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3
Tdo/12/2011 z 30. marca 2011.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia boli trestným rozkazom
okresného súdu sp. zn. 2 T/34/2003 uznaní za vinných z trestného činu vydierania podľa
§ 235 ods. 1 Trestného zákona (účinného do 31. decembra 2005) a trestného činu
obmedzovania osobnej slobody podľa § 231 ods. 1 a 2 Trestného zákona (účinného do
31. decembra 2005), oba skutky formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Trestného
zákona (účinného do 31. decembra 2005) a bol im uložený trest odňatia slobody v trvaní
12 mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 30 mesiacov. Proti tomuto
rozhodnutiu podali odpor, na základe ktorého boli okresným súdom spod obžaloby
oslobodení. Po podaní odvolania prokurátorom krajský súd prvostupňový rozsudok zrušil
a vec vrátil so záväzným pokynom okresnému súdu na nové prerokovanie a rozhodnutie.
Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T/34/2003 z 25. januára 2006 boli sťažovatelia
uznaní za vinných z oboch trestných činov a bol im uložený trest odňatia slobody v trvaní
7 mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 24 mesiacov. Proti tomuto
rozhodnutiu podali odvolanie, ktoré krajský súd uznesením sp. zn. 3 To/91/2006
z 26. septembra 2006 zamietol. Na základe ich dovolania najvyšší súd rozsudkom sp. zn.
2 Tdo/11/2007 zo 6. novembra 2007 rozhodol, že uvedeným uznesením krajského súdu bol
porušený zákon v neprospech obvinených, napadnuté uznesenie, ako aj ďalšie na neho
nadväzujúce rozhodnutia zrušil a krajskému súdu prikázal vec znovu prerokovať
a rozhodnúť. Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že „súbeh uvedených trestných
činov je vylúčený, pretože konanie, ktoré možno podradiť pod skutkovú podstatu trestného
činu obmedzovania osobnej slobody... je fakticky konzumované konaním smerujúcim
k naplneniu zákonných znakov skutkovej podstaty trestného činu vydierania..., ak takým
konaním obvinení obmedzili osobnú slobodu poškodeného“, a to sa v konečnom dôsledku
premietlo do uloženia trestu (za viac trestných činov) obvineným. Najvyšší súd zároveň
uviedol, že „keďže napadnuté rozhodnutie bolo zrušené len v dôsledku dovolania podaného
v prospech obvineného, nemôže v novom konaní dôjsť ku zmene rozhodnutia v jeho
neprospech“.
Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T/29/2008 z 29. septembra 2008 boli
sťažovatelia uznaní za vinných z trestného činu vydierania formou spolupáchateľstva
(§ 9 ods. 2 a § 235 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005) a bol im
uložený trest odňatia slobody v trvaní 7 mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú
dobu 24 mesiacov. Proti tomuto rozhodnutiu podali odvolanie, na základe ktorého krajský
súd rozsudkom sp. zn. 3 To/67/2009 z 2. marca 2010 zrušil prvostupňový rozsudok
vo výroku o treste a sťažovateľom uložil trest odňatia slobody v trvaní 4 mesiacov
s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 1 roka. Keďže sťažovatelia s uvedeným
rozhodnutím nesúhlasili, podali podľa § 371 ods. 1 písm. g) a i) Trestného poriadku
dovolanie najvyššiemu súdu, ktoré bolo uznesením sp. zn. 3 Tdo/12/2011 z 30. marca 2011
odmietnuté pre nesplnenie označených dôvodov dovolania.
Sťažovatelia uviedli, že sa cítia byť nevinní a žiadnych skutkov, ktoré sú im kladené
za vinu, sa nedopustili. Podľa názoru sťažovateľov zo strany okresného súdu došlo
k závažným procesným pochybeniam, a to tým, že nekonal dôsledne podľa pokynu
nadriadených súdov, neprejednal obžalobu tak, ako bola prokurátorom predložená, ale
zo žalovaného jednočinného súbehu dvoch trestných činov jednu časť vypustil a rozhodol
iba o ďalšej časti, čím zasiahol do kompetencie prokurátora, neprejednal vec v potrebnom
rozsahu, nevykonal dostatočné dokazovanie, nevypočul ich k tým dôkazom, ktoré sa týkali
len jedného skutku. S napadnutým rozhodnutím okresného súdu preto nesúhlasia. Taktiež
nesúhlasia s napadnutím rozhodnutím krajského súdu, ktorý sa zaoberal iba otázkou trestu
a nevzal do úvahy nimi predložené pripomienky týkajúce sa procesných pochybení
okresného súdu. Podľa názoru sťažovateľov najvyšší súd sa zaoberal tým, čoho sa vôbec
nedovolávali.
Sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd vyslovil, že rozsudkom okresného súdu sp. zn.
2 T/29/2008 z 29. septembra 2008, rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 To/67/2009
z 2. marca 2010 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo/12/2011 z 30. marca 2011 bolo
porušené ich základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základné právo
vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, aby zrušil
uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo/12/2011 z 30. marca 2011 a vec vrátil „na nové
prejednanie a rozhodnutie“ a aby sťažovateľom priznal trovy právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovatelia namietali porušenie svojich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T/29/2008 z 29. septembra 2008,
rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 To/67/2009 z 2. marca 2010 a uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 3 Tdo/12/2011 z 30. marca 2011.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na vyjadrenie sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom okresného súdu sp. zn.
2 T/29/2008 z 29. septembra 2008
V rámci svojej judikatúry ústavný súd už vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci
ústavného súdu vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho
základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten
orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci
ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).
Podľa § 306 ods. 1 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti rozsudku súdu
prvého stupňa je odvolanie.
Ako vyplýva z obsahu sťažnosti a jej príloh, sťažovatelia využili možnosť domôcť sa
ochrany svojich práv vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu okresného súdu podaním
odvolania, o ktorom krajský súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 3 To/67/2009 z 2. marca 2010.
Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (podobne napr.
IV. ÚS 115/07, II. ÚS 343/09, III. ÚS 115/2011).
2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na vyjadrenie sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn.
3 To/67/2009 z 2. marca 2010
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3
zákona o ústavnom súde to nedovoľuje (podobne napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 110/03,
Podľa aktuálnej judikatúry ústavného súdu v prípade podania mimoriadneho
opravného prostriedku sa považuje ústavná sťažnosť za prípustnú až po rozhodnutí
o dovolaní. Pritom lehota na podanie tejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj
vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (I. ÚS 169/09, I. ÚS 358/09,
III. ÚS 114/2010, III. ÚS 164/2011).
Vzhľadom na to, že sťažovateľmi podané dovolanie podľa § 371 ods. 1 písm. g) a i)
Trestného poriadku proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu bolo uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo/12/2011 z 30. marca 2011 odmietnuté pre nesplnenie
označených dôvodov dovolania, ústavný súd považuje sťažnosť v tejto časti za podanú včas.
Predmetom sťažnosti v tejto časti je nesúhlas sťažovateľov s napadnutým
rozhodnutím krajského súdu, ktorému vytýkajú, že sa zaoberal iba otázkou uloženia trestu
a nevzal do úvahy ich pripomienky k procesným pochybeniam okresného súdu
spočívajúcim v nerešpektovaní predchádzajúceho rozhodnutia najvyššieho súdu
a v nevykonaní dostatočného dokazovania. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že
sťažovatelia obsahovo identické námietky týkajúce sa postupu okresného súdu nastolili
nielen vo svojich opravných prostriedkoch, o ktorých už rozhodol krajský súd a najvyšší
súd, ale rovnako ich formulovali aj v sťažnosti podanej ústavnému súdu.
Krajský súd v napadnutom rozhodnutí okrem iného uviedol:
„V dôsledku rozhodnutia Najvyššieho súdu SR krajský súd rozhodnutím zo dňa
15. 01. 2008 sp. zn. 3 To/94/2007 zrušil napadnutý rozsudok súdu I. stupňa a vec vrátil súdu
I. stupňa na nové konanie a rozhodnutie. Poukázal na to, že skutkový stav bol správne
zistený avšak konanie obžalovaných bolo nesprávne právne posúdené a v tej súvislosti boli
porušené aj ustanovenia o ukladaní trestu obžalovaným.
Po zrušení veci súd I. stupňa v časti právnej kvalifikácie konania obžalovaných
rešpektoval rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Tdo 11/2007, ako aj následne
rozhodnutie Krajského súdu v Trnave a konanie obžalovaných právne kvalifikoval
ako trestný čin vydierania podľa § 9 ods. 2 k § 235 ods. 1 Trestného zákona účinného
do 31. 12. 2005. Nerešpektoval však názory Najvyššieho súdu SR v Bratislave a Krajského
súdu v Trnave ohľadne uloženia trestu obžalovaným, keď uložil obžalovaným pôvodný trest
odňatia slobody v trvaní 7 (sedem) mesiacov s podmienečným odkladom jeho výkonu na
skúšobnú dobu v trvaní 24 (dvadsaťštyri) mesiacov. Pri ukladaní trestu obžalovaným bolo
totiž nutné prihliadnuť na to, že obžalovaným sa ukladá trest len v zmysle ustanovenia § 235
ods. 1 Trestného zákona bez použitia ustanovenia § 35 ods. 1 Trestného zákona účinného
do 31. 12. 2005.
Krajský súd preto zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho
výkonu a pri uložení trestu obžalovaným vychádzal z ustanovení § 23 a § 31 Trestného
zákona účinného do 31. 12. 2005, pričom prihliadol na stupeň nebezpečnosti trestného činu
pre spoločnosť a na možnosť nápravy a pomery obžalovaných. Obžalovaným uložil podľa
§ 235 ods. 1 Trestného zákona tresty odňatia slobody v trvaní 4 (štyri) mesiace u každého
osobitne, a zároveň podľa § 58 ods. 1 písm. a) a § 59 ods. 1 Trestného zákona účinného
do 31. 12. 2005 všetkým obžalovaným výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil na
skúšobnú dobu v trvaní 1 (jedného) roka u každého osobitne.“
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00), resp.
porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené
v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Ústavný súd už judikoval, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí
právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov
(I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03,
Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na judikatúru bývalej Komisie pre
ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v.
United Kingdom), ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad v prípade Delcourt,
resp. Monnel a Morris), v zmysle ktorej sa pod spravodlivým súdnym procesom (fair
hearing) v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho,
ako vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Právo na
spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich
vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú
za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo boli
prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na
spravodlivý proces.
Ústavný súd v okolnostiach posudzovanej veci je toho názoru, že napadnuté
rozhodnutie krajského súdu v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárne či zjavne
neodôvodnené. Z napadnutého rozhodnutia krajského súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá
by zakladala svojvôľu. Krajský súd svoje závery ústavne akceptovateľným spôsobom
odôvodnil a uviedol logický postup, ako k týmto záverom dospel. Ústavný súd preto
hodnotí napadnuté rozhodnutie krajského súdu ako jasné, zrozumiteľné a zodpovedajúce
obsahu základného práva na súdnu ochranu zakotveného v čl. 46 ods. 1 ústavy.
Keďže samotný krajský súd v posudzovanom konaní ďalšie dôkazy nedopĺňal, ale pri
svojom rozhodovaní vychádzal zo skutkových zistení (resp. záverov) okresného súdu, jeho
postupom nedošlo ani k porušeniu základného práva sťažovateľov vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Ústavný súd preto nevidí žiadny dôvod na prehodnocovanie, resp. spochybňovanie
právnych záverov krajského súdu uvedených v napadnutom rozhodnutí, ktoré sú výsledkom
interpretácie príslušných ustanovení Trestného zákona (účinného do 31. decembra 2005)
a Trestného poriadku a ktoré sú v konečnom dôsledku len odlišné od právnych argumentov
sťažovateľov. Právo na súdnu ochranu neznamená právo na úspech v konaní pred
všeobecným súdom, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať
neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (podobne napr.
III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadnu relevantnú
súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a označenými právami
sťažovateľov, porušenie ktorých namietali, preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na vyjadrenie sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
3 Tdo/12/2011 z 30. marca 2011
Napadnutým rozhodnutím najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľov pre
nesplnenie (nimi uplatnených) dôvodov dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. g) a i)
Trestného poriadku. Sťažovatelia najvyššiemu súdu vytýkajú, že sa zaoberal tým, čoho sa
vôbec nedovolávali, pričom, ako už bolo uvedené, námietku porušenia označených práv
spájajú s procesnými pochybeniami okresného súdu spočívajúcimi v nerešpektovaní
predchádzajúceho rozhodnutia najvyššieho súdu a v nevykonaní dostatočného dokazovania.
Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí okrem iného uviedol:
„Dôvod dovolania podľa písm. g) § 371 ods. 1 Tr. por. možno uplatniť len v prípade,
ak dôjde k porušeniu zákonných ustanovení upravujúcich vykonávanie jednotlivých
dôkazných prostriedkov. Nemožno však ním napadnúť informatívnu hodnotu dôkazu, resp.
spôsob hodnotenia dôkazu súdom. Nesprávne hodnotenie dôkazu možno napraviť len
v odvolacom konaní, nie však v konaní o dovolaní.
Obvinení dôvod dovolania podľa písm. g) § 371 ods. 1 Tr. por. videli v tom , že
podľa ich názoru, okresný súd ich mal po zrušení veci Najvyšším súdom Slovenskej
republiky a následne i Krajským súdom v Trnave znovu vypočuť a vykonať všetky dôkazy na
vec sa vzťahujúce odznovu.
Takýto postup okresného súdu však nebol potrebný, pretože všetky dôkazy
zadovážené v prípravnom konaní í v konaní pred súdom boli vykonané v súlade so všetkými
zákonnými ustanoveniami upravujúcimi vykonávanie jednotlivých dôkazných prostriedkov.
Obvinení neuviedli, v čom konkrétne vidia porušenie zákona pri vykonávaní jednotlivých
dôkazov, ani ktorý konkrétny dôkaz mal byť vykonaný nezákonným spôsobom. Z obsahu ich
dovolania je však zrejmé, že oni v skutočnosti ani nenamietajú zákonnosť postupu pri
vykonávaní dôkazov, ale namietajú spôsob hodnotenia dôkazov súdom.
Porušenie zákona z dôvodu uvedeného v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por.,
teda. že zistený skutok bol v posudzovanom prípade nesprávne právne posúdený ako
jednočinný súbeh dvoch trestných činov, a to trestného činu vydierania podľa § 235 ods. 1
Tr. zák. a trestného činu obmedzovania osobnej slobody podľa § 231 Tr. zák., ktorý je
vylúčený, bolo napravené rozhodnutím Okresného súdu v Dunajskej Strede z 29. septembra
2008, keď súd postupoval v intenciách rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. 2 Tdo 13/2007 a uznesenia Krajského súdu v Trnave z 15. januára 2008, sp. zn.
Aj v prípade tohto dovolacieho dôvodu dovolacie námietky obvinených smerovali
k tomu, že namietali spôsob hodnotenia dôkazov, keď žiadali zrušiť napadnuté rozhodnutia
v rámci dovolacieho konania z dôvodu, že sa cítia byť nevinní.
Je treba v tejto súvislosti zdôrazniť, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok
proti právoplatným rozhodnutiam súdu, ktorým sa má zabezpečiť náprava procesných
a hmotnoprávnych chýb taxatívne uvedených ako dovolacie dôvody v ustanovení § 371
ods. 1 písm. a) až písm. l) Tr. por. Dovolací súd nie je možné chápať ako tretiu inštanciu
v sústave súdov, zameranú na preskúmavanie všetkých rozhodnutí súdu druhého stupňa.
Mimoriadny opravný prostriedok - dovolanie - neslúži k revízii skutkových zistení
urobených súdmi prvého a druhého stupňa. Ťažisko dokazovania je na súde prvého stupňa
a jeho skutkové závery môže doplniť, alebo meniť len odvolací súd. Dovolací súd nemôže
posudzovať úplnosť skutkových zistení, nemôže bez ďalšieho sám prehodnocovať vykonané
dôkazy, pretože dôkazy v konaní o dovolaní nemôže sám vykonávať. Namietané nesprávne
skutkové zistenia alebo nesúhlas s tým, ako súd hodnotil vykonané dôkazy, nemôžu zakladať
dovolací dôvod uvedený v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por.“
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú
splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej
právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia
prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť
k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 35/02, I. ÚS 145/2010,
Uvedené závery najvyššieho súdu ústavný súd nepovažuje za také, ktoré by
odporovali ústavnoprávnym princípom ochrany základných práv a slobôd. To znamená, že
vyhodnotenie najvyššieho súdu v otázke o nenaplnení sťažovateľmi uplatnených dôvodov
dovolania nemožno bez ďalšieho považovať za nesprávne, resp. ústavne nekonformné.
Právny názor najvyššieho súdu o nesplnení dôvodov dovolania je v napadnutom rozhodnutí
zdôvodnený dostatočne a presvedčivo a nemožno ho považovať za zjavne neodôvodnený
alebo arbitrárny. Najvyšší súd jasne a zrozumiteľne vymedzil aj svoju právomoc vo vzťahu
k dokazovaniu. Ústavný súd taktiež nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala
svojvoľný postup najvyššieho súdu nemajúci oporu v zákone. Z hľadiska dodržania
ústavnoprocesných princípov zabezpečujúcich ochranu základných práv a slobôd ústavný
súd nepovažoval za dôvodné zasahovať do výkladu a aplikácie príslušných ustanovení
Trestného poriadku najvyšším súdom.
Keďže ústavný súd nezistil žiadnu relevantnú súvislosť ani medzi napadnutým
rozhodnutím najvyššieho súdu a označenými právami sťažovateľov, porušenie ktorých
namietali, sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu zaoberať
sa ďalšími požiadavkami sťažovateľov v nej uvedenými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. septembra 2011