Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 259/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. októbra 2013 v senáte

zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť R., S., zastúpenej advokátom JUDr. Ľ. K., B., pre namietané porušenie

základného práva vlastniť majetok podľa ,

základného práva na súdnu ochranu podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 31. mája 2012 a takto

rozhodol:

1. Základné právo R. S. vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 31. mája 2012

p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 31. mája 2012 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) uznesením č. k. -18

z 18. júna 2013 prijal na ďalšie konanie sťažnosť R., S. (ďalej len „sťažovateľka“),

pre namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva pokojne užívať svoj

majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 31. mája 2012.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

«Sťažovateľ - ako oprávnená osoba v zmysle ustanovenia § 2 ods. 2 zák.

č. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským

spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej aj iba „zákon“) -

uplatnil žalobou zo dňa 13. 07. 2006 svoj nárok na vydanie veci - navrátenie vlastníckeho

práva k nehnuteľnostiam, ktoré sa nachádzajú v katastrálnom území L. a sú evidované

a zapísané na Katastrálnom úrade v K., Správe katastra S., na liste vlastníctva č. 29 ako

2

pozemky parc. č. 3664/1 - lesné pozemky o výmere 3 ha 4874 m, parc. č. 3664/3 - lesné

22

pozemky o výmere 134 m, parc. č. 3664/4 - lesné pozemky o výmere 152 m, parc. č. 3664/6

22

- lesné pozemky o výmere 134 m, parc. č. 3664/7 - lesné pozemky o výmere 134 m, parc. č.

2

3702/1 - lesné pozemky o výmere 135 ha 8173 m, parc. č. 3702/3 - lesné pozemky o výmere

22

29 ha 7434 m, parc. č. 3709 - lesné pozemky o výmere 3 ha 5423 m, parc. č. 3710/1 - lesné

22

pozemky o výmere 322 ha 3648 m, parc. č. 3753 - lesné pozemky o výmere 888 ma parc.

2

č. 3754 - lesné pozemky o výmere 550 m(ďalej spolu iba „nehnuteľnosti“), a to voči

povinnej osobe podľa § 4 zákona, subjektu L., štátny podnik, B., zapísaný v Obchodnom

registri Okresného súdu Banská Bystrica v odd. Pš, vo vložke číslo: 155/S (ďalej iba „L.“

alebo „štátny podnik“).

Podaniu žaloby podľa požiadavky ust. § 5 ods. 1 zákona predchádzalo uskutočnenie

písomnej výzvy na uzatvorenie dohody o vydaní nehnuteľnej veci. Sťažovateľ tak najprv

učinil listom zo dňa 30. 05. 2005. Avšak tento list okrem toho že mal formálne i obsahové

nedostatky, bol adresovaný a dňa 14. 06. 2005 doručený nesprávnemu subjektu, a to L., š.

p., Odštepný závod P., P. (ďalej iba „odštepný závod“). Uvedený list sa do sféry povinnej

osoby - štátneho podniku - preukázateľne dostal najskôr až dňom 27. 9. 2005.

Sťažovateľ za účelom splnenia zákonnej povinnosti výzvou ozn. č. 160/06 zo dňa

26. 01. 2006, povinnej osobe doručenej dňa 27. 01. 2006 spolu s prílohami, plne v súlade

s požiadavkami ust. na určitosť a zrozumiteľnosť

právneho úkonu, uplatnil nárok na vydanie nehnuteľností od povinnej osoby – L.

Z rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 27. apríla 2010 č. k.

v spojení s rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves č. k. -474

z 28. septembra 2009, ktorým súdy uložili žalovanému vydať nehnuteľnosti sťažovateľovi,

vyplýva, že žaloba bola podaná oprávnenou osobou, včas a nehnuteľnosti boli sťažovateľovi

bez vyplatenia náhrady odňaté postupom podľa o revízii prvej

pozemkovej reformy, preto súdy rozhodli o vydaní nehnuteľností sťažovateľovi.

Následne, Najvyšší súd SR v konaní o mimoriadnom dovolaní Generálneho

prokurátora SR proti citovaným rozsudkom nižších súdov uznesením č. k.

z 31. 5. 2012 zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 27. apríla

2010 č. k. ako aj rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves

č. k. -474 z 28. septembra 2009 a vec vrátil na ďalšie konanie Okresnému

súdu Spišská Nová Ves.

Najvyšší súd SR, v inak neodôvodnenom rozhodnutí, vyslovil, že subjekt L., štátny

podnik, Odštepný závod P. „bol oprávnený na prevzatie výzvy oprávnenej osoby ohľadne

vydania nehnuteľností v k. ú. L.“ (str. 8 rozhodnutia). Ďalej z toho odvodil, že výzva

oprávnenej osoby (B.) doručená 14. 06. 2005 L., š. p., Odštepnému závodu P. je riadnou

zákonnou výzvou na vydanie nehnuteľností, následná výzva doručená 27. 01. 2006 L., š. p.

mala byť bezpredmetná, a preto žaloba na vydanie nehnuteľností doručená Okresnému

súdu dňa 13. 07. 2006 mala byť podaná až po uplynutí zákonom stanovenej 12 mesačnej

lehoty, čím právo oprávnenej osoby na vydanie nehnuteľností v zmysle § 5 ods. 3 zák.

č. zaniklo (došlo k jeho preklúzii).

Proti citovanému uzneseniu Najvyššieho súdu SR podáva sťažovateľ túto ústavnú

sťažnosť.

Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa

31. mája 2012 bolo porušené

- právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol vyhlásený pod

č. (ďalej iba „Dohovor“) a SR, tým, že

• neboli splnené procesné podmienky pre prípustnosť mimoriadneho dovolania podľa

ustanovení a súd vec meritórne prejednával;

• súd založil rozhodnutie na arbitrárnosti, keďže nedostatočne a nepresvedčivo

odôvodnil (resp. neodôvodnil) výrok uznesenia, čo-do:

- otázky splnenia podmienok prípustnosti mimoriadneho dovolania podľa § 243e

;

- otázky či a prečo považuje odštepný závod za povinnú osobu podľa zákona,

resp. z čoho má vyplývať jej oprávnenie byť adresátom výzvy na uzatvorenie dohody;

- otázky vysporiadania sa prakticky s celou právnou argumentáciou sťažovateľa,

ktorú uvádzal vo svojom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu Generálneho prokurátora,

čím zároveň súd porušil aj inherentne obsiahnutý procesný princíp „rovnosti zbraní“

účastníkov konania a ich práva na nestranné konanie a rozhodovanie súdu;

• súd založil rozhodnutie nie na zákone, ale svojvôli, keď vec nesprávne právne

posúdil a ignoroval aplikáciu konkrétnych ustanovení (ktoré sťažovateľ navyše namietal)

najmä pokiaľ ide o otázku „povinnej osoby“ podľa zákona a oprávnenia konať za povinnú

osobu.

- právo sťažovateľa vlastniť majetok a právo na ochranu pred neoprávneným

zásahom do vlastníckeho práva a nezákonným vyvlastnením vyplývajúce z čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru a , 4 a 5 SR, tým, že

• bez materiálneho právneho základu opätovne spôsobil sťažovateľovi odňatie

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v prospech štátu, a zároveň legalizoval desaťročia

trvajúci stav krivdy na vlastníckych právach cirkvi.

Z týchto dôvodov má Ústavný súd Slovenskej republiky v zmysle čl. 127 ods. 1

SR právomoc konať o tejto ústavnej sťažnosti.»

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a SR

Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa 31. mája

2012 porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa vlastniť majetok, právo na ochranu pred

neoprávneným zásahom do vlastníckeho práva a nezákonným vyvlastnením vyplývajúce

z čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a , 4 a 5 SR Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

č. k. zo dňa 31. mája 2012 porušené bolo.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa

31. mája 2012 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšia

konanie.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania

do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom č. KP 3/2013-46 z 18. septembra

2013 vyjadril predseda najvyššieho súdu a uviedol:

„Z výroku sťažnosťou napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že

napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu sa konanie o nároku sťažovateľa neskončilo,

lebo vec bola zrušená a vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietanie

nesprávnosti a nezákonnosti rozhodnutia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nemôže

byť samo osebe dôvodom na sťažovateľom tvrdené porušenie základného práva podľa čl. 20

ods.1 a a práva podľa dohovoru. Najvyšší súd neodmietol

sťažovateľovi poskytnutie súdnej ochrany, vecou sa zaoberal a rozhodol o nej. Sťažovateľ

bude mať možnosť v ďalšom štádiu konania pred okresným súdom uplatniť ochranu

označeného práva aj svoju argumentáciu týkajúcu skutkovej a právnej stránky predmetnej

veci, z čoho vyplýva, že má ešte k dispozícii iný prostriedok ochrany tohto práva, ktorého

porušenie namieta vo svojej sťažnosti. V danej veci sa súdne konanie nachádza v štádiu

konania na okresnom súde, ktorý bude vo veci opätovne konať v súlade s názorom

dovolacieho súdu.

K arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia najvyšší súd uvádza:

Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych

záverov, pričom jeho výklad a závery nie sú svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené

a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa

s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná

rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ) rešpektuje názor, podľa

ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho

vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje

ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne

odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové

a právne skutočnosti (, ).

Z obsahu napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd sa námietkami

generálneho prokurátora zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že

sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto

súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo

účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ).

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené.

Najvyšší súd trvá na tom, že dôvody sťažnosťou napadnutého rozhodnutia sú

zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu

a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle,

nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje nedostatočne zistený skutkový stav,

k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré

ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj ,

, pretože nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme

všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc z uvedeného možno uzavrieť, že niet žiadnej spojitosti medzi

posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva

sťažovateľky podľa SR, a dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

So závermi sťažovateľa uvedenými v jej ústavnej sťažnosti nemožno súhlasiť, preto

navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky túto sťažnosť, ako neopodstatnenú

zamietol a súčasne súhlasím s upustením od ústneho pojednávania, keďže od neho nemožno

očakávať ďalšie objasnenie veci.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom posudzovanej sťažnosti je námietka porušenia základného práva

sťažovateľky vlastniť majetok podľa , základného práva na súdnu

ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 31. mája 2012, ktorým na základe

mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len

„generálny prokurátor“) zrušil (potvrdzujúci) rozsudok Krajského súdu v Košiciach (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 27. apríla 2010 a rozsudok Okresného súdu

Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 28. septembra 2009, na

základe ktorého bol štátny podnik L., š. p., B. (ďalej len „žalovaný“), zaviazaný vydať

sťažovateľke nehnuteľnosti, vrátenie ktorých si uplatnila v reštitučnom konaní podľa zákona

č. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským

spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len „zákon

č. “). Sťažovateľka v sťažnosti rozsiahlo argumentuje proti právnemu záveru

najvyššieho súdu o prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktorý viedol k zrušeniu už

citovaných rozhodnutí všeobecných súdov, a to najmä z dôvodu, že účastník konania,

t. j. žalovaný, v prospech ktorého bolo mimoriadne dovolanie podané, pred podaním

podnetu generálnemu prokurátorovi nevyužil jemu dostupný opravný prostriedok –

dovolanie, ktorým by sa domáhal ochrany svojich práv, resp. právom chránených záujmov.

Podľa výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto .

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (mutatis mutandis , , ,

). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,

ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, , ).

Z citovanej judikatúry vyplýva, že arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí

všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov

a skutkových okolností prerokovávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo

absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou proti

takému uplatneniu (napr. ). Pritom uvedené nedostatky musia dosahovať

mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv

uvedených v .

Okrem toho však arbitrárnosť rozhodnutia všeobecného súdu môže vyplývať

aj z ústavne nekonformného výkladu ustanovení právnych predpisov aplikovaných

na prerokúvaný skutkový prípad. Právomoc ústavného súdu konštatovať porušenie

základného práva účastníka konania na súdnu ochranu je založená v prípade, ak dospeje

k záveru, že napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpore s požiadavkou ústavne

konformného výkladu právnych predpisov.

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania

všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom

a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy

riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z a nasl. a

dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie práva na súdnu ochranu podľa

siedmeho oddielu druhej hlavy ( až ) a jemu porovnateľného práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne

a niet medzi nimi zásadných odlišností.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

ochrany sa fyzická osoba alebo právnická osoba domáha, poskytnutá ochrana v medziach

zákonov, ktoré tento článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú

( v spojení s ). Táto povinnosť všeobecných súdov

vzhľadom na ich postavenie ako primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom

na povinnosť Slovenskej republiky rešpektovať medzinárodne záväzky vyplývajúce

z medzinárodných zmlúv o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri

napr. ) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných garancií

spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z , a

dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).

Otázku, či konanie rešpektovalo princípy uvedené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, posudzuje ESĽP

so zreteľom na „osobitné okolnosti prípadu“ posudzujúc konanie ako celok.

Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1

, dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť

súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť

[ a (ďalej aj „OSP“), m. m. ],

pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo

uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia ( ) musí vyplývať

vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane

a právnymi závermi na strane druhej (m. m. ).

Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho

rozhodnutia dbať tiež na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery,

ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)

verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.

Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve tieto súdy majú poskytovať

v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola

zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov ( ;

obdobne napr. , , a ).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi

súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad

a používanie ustanovení príslušných právnych predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať

základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa .

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (, ,

) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými

súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom

právnom poriadku Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách,

ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach už konštatoval (,

), že nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej

aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov

je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho

výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových

metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom

dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho

predpisu.

Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí k otázke prípustnosti a ústavnej

akceptovateľnosti inštitútu mimoriadneho dovolania uviedol:

„V predmetnom konaní nebolo sporné, že oprávnená osoba výzvou z 30. mája 2005,

adresovanou L., štátny podnik B. a doručenou 14. júna 2005 L. š. p. Odštepný závod P.

v zákonom určenej lehote vyzvala povinnú osobu na vydanie nehnuteľností nachádzajúcich

sa na území národných prírodných rezervácií P. a K. v k. ú. L. Žalovaný (L., štátny podnik

v B.) na výzvu reagoval listom zo 14. decembra 2005 č. -140-2 a to nesúhlasom

s vydaním požadovaných nehnuteľností.

Odštepný závod P. (ktorého sa predmetná vec týkala) bol v rozhodnom čase zapísaný

v obchodnom registri. Zo zápisu v obchodnom registri vyplýva oprávnenie vedúceho

odštepného závodu robiť právne úkony týkajúce sa odštepného závodu. Nerobí ich však

v mene odštepného závodu, ale v mene subjektu, ktorého je organizačnou jednotkou aj

v mene štátneho podniku (porovnaj napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 31. marca 2008 sp. zn. ).

Z vyššie uvedeného vyplýva, že Odštepný závod P. bol oprávnený na prevzatie výzvy

oprávnenej osoby ohľadne vydania nehnuteľností v k. ú. L.

Následne druhá výzva oprávnenej osoby bola z tohto dôvodu bezpredmetná.

Žalobkyňa – oprávnená osoba si svoj nárok na súde uplatnila až dňom podania žaloby

na Okresnom súde v Poprade, t. j. 13. júla 2006, teda po uplynutí zákonom stanovenej 12

mesačnej lehoty od doručenia vyššie uvedenej výzvy (doručenej 14. júna 2005).

Tým, že súdy z tohto aspektu neposudzovali skutkový stav veci v nadväznosti

k právnej stránke veci, došlo vo vzťahu k uvedenému nesprávnemu právnemu posúdeniu

veci k inej vade v konaní, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle

Na takúto inú vadu je dovolací súd povinný prihliadať aj

z úradnej povinnosti ( ), nie je preto rozhodujúce, či bol tento dovolací

dôvod v mimoriadnom dovolaní generálnym prokurátorom uplatnený alebo nie.

Generálny prokurátor Slovenskej republiky preto dôvodne podal mimoriadne

dovolanie podľa v spojení s O. s .p., keďže to vyžadovala

ochrana práv a ním chránených záujmov účastníkov konania a túto nebolo možné

dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.“

Pre účely posúdenia komplexnosti daného prípadu ústavný súd považuje za potrebné

uviesť, že generálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie podľa

výlučne z toho dôvodu, že rozhodnutia všeobecných súdov (t. j. rozsudky okresného súdu

a krajského súdu) spočívajú v nesprávnom právnom posúdení veci [§ 243 ods. 1 písm. f)

], ktoré videl v tom, že tieto súdy „nesprávne nepovažovali prvú výzvu žalobcu

z 30. mája 2005, doručenú L., odštepnému závodu P. dňa 14. júna 2005 za doručenie výzvy

povinnej osobe a následne nesprávne určili začiatok plynutia 12-mesačnej lehoty na

uplatnenie práva žalobcom...“ (č. l. 579 – č. l. 584). Z obsahu spisu sp. zn.

vyplýva, že obe námietky – t. j. ako námietku uplynutia prekluzívnej lehoty podľa § 5 ods. 3

, tak aj námietku nedostatku svojej pasívnej vecnej legitimácie –

vzniesol žalovaný už v konaní pred okresným súdom a následne ich zopakoval v odvolacom

konaní, ako aj v opakovanom podnete, na základe ktorého generálny prokurátor podal

mimoriadne dovolanie.

Podľa ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka

konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu

zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje

ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu

a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto

rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

Podľa mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,

b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci,

c) rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Podľa rozsah mimoriadneho dovolania možno meniť len v lehote

uvedenej v § 243g. Dôvody možno meniť až do vyhlásenia rozhodnutia.

V súvislosti s konaním o súlade ustanovení

týkajúcich sa mimoriadneho dovolania s v uznesení sp. zn. z 19. júla

2000 vyslovil ústavný súd svoj názor, podľa ktorého mimoriadne dovolanie môžeme

považovať za ďalší mimoriadny opravný prostriedok. Je to však napriek tomu dovolanie,

ktoré je mimoriadne výlučne z dôvodu, že na jeho podanie je procesne legitimovaný

iba generálny prokurátor, a je zásadne obmedzené len na prípady, v ktorých nemožno podať

dovolanie účastníkom konania. Inak, tak ako to potvrdzuje aj zákon, pre mimoriadne

dovolanie a mimoriadne dovolacie konanie platí tá istá procesná úprava,

ako to je pri dovolaní podanom účastníkom konania ( až , kde sa síce

ustanovuje primerané použitie ustanovení o dovolaní, ale v podstate ide o ich priame

použitie).

Účel mimoriadneho dovolania spočíva v odstránení nezákonnosti, ktorej sa dopustil

súd v konaní podľa , pričom toto odstránenie nezákonnosti

vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb

alebo štátu. Tento účel mimoriadneho dovolania je v súlade s účelom občianskeho súdneho

konania vyjadreného v . Súčasne tento účel sleduje ochranu účastníka

pred dôsledkami nespravodlivého procesu, konania, ktoré trpí základnými procesnými

pochybeniami a postupmi súdov znamenajúcimi až porušenie práva na súdnu ochranu.

Tento záver podľa názoru ústavného súdu potvrdzujú dôvody mimoriadneho dovolania

ustanovené ().

Ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je však prípustná len subsidiárne,

t. j. vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha podania mimoriadneho dovolania, neúspešne využila

všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom

chránených záujmov [s výnimkou dovolania – ] alebo takéto

právne prostriedky nemala k dispozícii, tak ako to je vo veciach správneho súdnictva,

kde nie je prípustné (až na výnimku) ani odvolanie, alebo jej bolo zákonnými prekážkami

znemožnené využiť tieto právne prostriedky nápravy. Z tohto zákonného predpokladu

vyplýva významné obmedzenie prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktoré zabezpečuje

jeho výnimočnosť v súlade s teoretickou podstatou mimoriadneho opravného prostriedku

().

Judikatúra ústavného súdu zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolanie

predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho

právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,

ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť

súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne

dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;

jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy

pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií

je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu ( ), ako aj z hľadiska práva

na súdnu ochranu ( ) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami

zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. , , ).

Prax ukázala, že judikatúra ústavného súdu zaoberajúca sa problematikou

prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora sa premietla aj

do rozhodovania najvyššieho súdu o ne/splnení všeobecných procesných podmienok

na podanie mimoriadneho generálnym prokurátorom.

Ako jeden z mnohých príkladov možno uviesť uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 27. januára 2009, z ktorého vyplýva: „Podľa názoru dovolacieho

súdu ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo

štátu zásadne vyžaduje intervenciu (mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora)

vtedy, ak sám účastník využil všetky právom predpokladané prostriedky na zvrátenie stavu

založeného rozhodnutím porušujúcim zákon, no nebol úspešný. Požiadavka na ochrane práv

a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu ako

podmienka konania o mimoriadnom dovolaní nie je daná vtedy, ak sám podnecovateľ

mimoriadneho dovolania v konaní predchádzajúcom podaniu takéhoto mimoriadneho

opravného prostriedku opomenul hájiť svoje práva, najmä nepodaním niektorého

z opravných prostriedkov vrátane mimoriadnych opravných prostriedkov, resp. ich

oneskoreným podaním, hoci ich mohol účinne využiť. Splnenie uvedenej požiadavky ako

jedného zo základných predpokladov prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho

prokurátora súvisí s princípom právneho štátu, a to s princípom právnej istoty, ktorého

zákonným naplnením v civilnom procese je inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda

ich záväznosti a nezmeniteľnosti. Ak jeden z účastníkov občianskeho súdneho konania

nevyužije svoje právo na účinné podanie opravného prostriedku proti rozhodnutiu súdu,

hoci mu v tom nebránili dôležité, resp. záväzné dôvody (čím realizuje svoje procesné

dispozičné právo zdržať sa, resp. nevyužiť možnosť podať riadny či mimoriadny opravný

prostriedok), právna istota druhého účastníka, spoliehajúceho sa na záväzné a nezmeniteľné

súdne rozhodnutie, nemôže byť narušená inštitútom mimoriadneho dovolania generálneho

prokurátora.“

Najvyšší súd však vyslovil aj to, že súd konajúci o mimoriadnom dovolaní

generálneho prokurátora musí v každej veci posúdiť, či zákonom ustanovené podmienky

na jeho podanie boli splnené. Pritom je aj viazaný dôvodmi uvedenými v mimoriadnom

dovolaní (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. M-Sždo V 3/00 z 1. mája 2001), resp. že

opomenutie využitia mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) účastníkom konania

nemožno nahradiť mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora, ktorý má iný účel

a podmienky (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo V 2/2011 z 1. januára 2013).

Preskúmaním napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súd zistil, že tento

pri posudzovaní ne/splnenia podmienok prípustnosti mimoriadneho dovolania postupoval

nielen v rozpore s vlastnou judikatúrou, ale aj s judikatúrou ústavného súdu, pretože

v podstate žiadnym spôsobom nereagoval na skutočnosť, že žalovaný pred podaním

podnetu generálnemu prokurátorovi nepodal dovolanie, ktoré mohol odôvodniť rovnako ako

on [ psím. c) ] tým, že rozhodnutie všeobecných súdov spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci [ ]. Okrem toho najvyšší

súd nerešpektoval ani princíp viazanosti dôvodmi uvedenými v mimoriadnom dovolaní

generálneho prokurátora, keď konštatoval „inú vadu v konaní, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci“, čo je však samostatným dôvodom podľa § 243f ods. 1

písm. b) , ktorý v danom prípade generálny prokurátor neuplatnil. Rovnako aj tento

dôvod mohol žalovaný uplatniť vo svojom prípadnom dovolaní proti rozhodnutiam

všeobecných súdov [ ].

Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd pri posudzovaní prípustnosti

mimoriadneho dovolania v danej veci dôsledne nezaoberal tým, či sú naplnené predpoklady

prelomenia právoplatnosti napadnutého rozsudku krajského súdu týmto mimoriadnym

opravným prostriedkom. Princíp stability súdneho rozhodnutia vyjadrený jeho

právoplatnosťou vyplýva z princípu právnej istoty ako jedného zo základných princípov

právneho štátu. Takýmto postupom sa najvyšší súd bez odôvodnenia odchýlil od ústavne

súladného výkladu aplikovaného zákonného ustanovenia o mimoriadnom dovolaní (§ 243e

ods. 1 ), následkom čoho došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu

ochranu zaručeného v , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru. Porušenie princípov spravodlivého súdneho konania v danom prípade

viedlo aj k porušeniu základného práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

a práva na ochranu majetku podľa dodatkového protokolu (bod 1 výroku

nálezu).

Vzhľadom na to, že ústavný súd posúdil napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu ako

porušujúce označené práva sťažovateľky, bolo namieste toto rozhodnutie podľa čl. 127

ods. 2 (a jemu zodpovedajúcemu a ) zrušiť

a vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, ako to vyplýva z druhého bodu výroku

nálezu. V ďalšom konaní je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 56

ods. 6 ).

Nad rámec uvedeného ústavný súd však považuje za potrebné pripomenúť, že

v posudzovanom prípade treba mať na zreteli predovšetkým účel súdneho konania,

v ktorom si sťažovateľka uplatnila svoj reštitučný nárok. V tejto súvislosti ústavný súd

odkazuje napr. na nález sp. zn. z 24. novembra 2010, v ktorom vyslovil, že:

„Základné právo na súdnu ochranu (spravodlivé súdne konanie) je v demokratickej

spoločnosti považované za natoľko závažné, že pri jeho výkone neprichádzajú do úvahy

(zo strany súdov) ani jeho zužujúci výklad a ani také formálne interpretačné postupy,

následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie či dokonca

popretie.“ V náleze sp. zn. zo 7. júla 2010 ústavný súd vyslovil, že:

«Vzhľadom na to, že v o navrátení vlastníctva

k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva

k niektorým nehnuteľnostiam nie je bližšie vymedzený obsah pojmu „výzva“ a jej

náležitosti, potom sa stanovenie minimálnych kritérií na jej určitosť a platnosť musí

spravovať takým výkladovým pravidlom, ktoré sleduje naplnenie účelu zákona. Stanovenie

minimálnych kritérií na určitosť a platnosť výzvy nesmie opomenúť ani to, či obsah výzvy

je spôsobilý vyvolať zákonodarcom zamýšľané účinky, a rovnako je namieste neopomenúť

a prihliadať na konkrétne okolnosti veci vrátane subjektu oprávnenej a povinnej osoby.»

Podľa právo na navrátenie vlastníctva

k nehnuteľným veciam môže uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej

osobe do 30. apríla 2006, ak v tejto lehote preukáže skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením

práva v tejto lehote právo zaniká.

Podľa ak povinná osoba nevyhovie písomnej

výzve podľa odseku 2 alebo ak jej sídlo nie je známe, môže oprávnená osoba uplatniť svoje

nároky na súde v lehote 12 mesiacov od doručenia písomnej výzvy, inak právo zaniká.

Z okolností posudzovaného prípadu je zrejmé, že sťažovateľka si svoj reštitučný

nárok uplatnila pred uplynutím lehoty ustanovenej

S odkazom na citovanú judikatúru je preto ústavný súd toho názoru, že hoci prvá výzva

sťažovateľky z 30. mája 2005 nebola, čo sa týka jej obsahových náležitostí právne

perfektná, tieto vady boli sťažovateľkou neskôr odstránené – druhou výzvou z 26. januára

2006, ktorú podľa jej obsahu možno považovať za nové podanie spĺňajúce požiadavku

minimálnej konkretizácie nehnuteľností (označením príslušnej pozemkovoknižnej vložky

a katastrálneho územia, pozn.), ku ktorým si uplatňovala reštitučný nárok, a uvedenia

dôvodu, o ktorý tento nárok opiera; toto podanie bolo doručené priamo žalovanému ako

povinnej osobe podľa Dňa 13. júla 2006 sťažovateľka

podala okresnému súdu žalobu, čo znamená, že neprekročila ani 12-mesačnú lehotu

vyplývajúcu z ustanovenia , a teda nebol dôvod, aby

o reštitučnom nároku sťažovateľky nebolo riadne rozhodnuté súdom. Ústavný súd

poznamenáva, že ako s námietkou uplynutia prekluzívnej lehoty na podanie reštitučnej

žaloby, tak aj s námietkou nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného sa okresný

súd aj krajský súd vo svojich rozsudkoch jasne a presvedčivo vysporiadali, pričom ich

interpretácia príslušných ustanovení je plne v súlade s účelom,

za akým bol tento zákon prijatý (t. j. zmiernenia následkov niektorých majetkových krívd,

ku ktorým došlo voči sťažovateľke v dobe neslobody). Je preto v rozpore so zásadami

modernej demokratickej spoločnosti, aby k zrušeniu raz právoplatne priznaného

reštitučného nároku došlo len v dôsledku opomenutia využitia mimoriadneho opravného

prostriedku (dovolania) účastníka konania v reštitučnom konaní.

Sťažovateľ listom doručeným ústavnému súdu 30. septembra 2013 oznámil, že

náhradu trov právneho zastúpenia v konaní o jeho sťažnosti si neuplatňuje, preto o nej

ústavný súd, ktorý je podľa viazaný návrhom na začatie

konania, ani nerozhodol.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2013