Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 624/2015
PDF · 243.64 KB
No categories available
III. ÚS 624/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. decembra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť štátneho podniku LESY Slovenskej republiky, š. p.,
Námestie SNP 8, Banská Bystrica, zastúpeného advokátkou JUDr. Evou Mihókovou, 1.
mája 22, Zlaté Moravce, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20
ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2 M Cdo 16/2013 z 30. apríla 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť štátneho podniku LESY Slovenskej republiky, š. p., o d m i e t a ako
zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta
2014 doručená sťažnosť štátneho podniku LESY Slovenskej republiky, š. p. (ďalej len
„sťažovateľ“, v citáciách aj „žalovaný“ alebo „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojich základných práv vlastniť svoj majetok a na súdnu ochranu zaručených v čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na rovnosť
účastníkov konania zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 2 M Cdo 16/2013 z 30. apríla 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol žalovaným v spore
s o vydanie veci podľa zákona
č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským
spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam v znení neskorších
predpisov.
Sťažovateľ okrem iného uvádza: „Okresný súd v Spišskej Novej Vsi rozsudkom
sp. zn. 5 C 124/2006 z 29.9. 2009 uložiť sťažovateľovi povinnosť vydať žalobcovi
nehnuteľné veci v k. ú. Letanovce a to i napriek tomu, že sťažovateľ okrem iných námietok
namietal aj preklúziu práva podľa ustanovenia § 5 ods. 3) z. č. 161/2005 Z. z., s čím sa súd
nestotožnil.“
Krajský súd v Košiciach v odvolacom konaní rozsudkom sp. zn. 6 Co 326/2009
z 27. apríla 2010 rozsudok okresného súdu potvrdil a sťažovateľ podľa jeho názoru nemal
„zákonne dovolený iný prostriedok nápravy nezákonného rozhodnutia inak, ako sa
dožadovať nápravy prostredníctvom podania podnetu generálnemu prokurátorovi
postupom podľa štvrtej hlavy O. s. p.“.
Sťažovateľ ďalej tvrdí, že «Najvyšší súd sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal
„prípustnosťou“ dovolania sťažovateľa podľa tretej hlavy O. s. p., iba konštatoval, že túto
možnosť sťažovateľ nevyužil, v dôsledku čoho nemohol už podať podnet generálnemu
prokurátorovi na podanie jeho mimoriadneho dovolania.»
Uvedené považuje sťažovateľ
„- za porušenie jeho práva na súdnu ochranu ako aj práva na spravodlivý proces,
najmä za situácie , keď vo všetkých reštitučných konaniach riešiacich nároky podľa
z. č. 161/2005 Z. z. boli akceptované účastníkmi konania ako aj súdmi počítanie
prekluzívnej lehoty na podanie návrhu na súd odo dňa doručenia výzvy na organizačné
zložky štátneho podniku LESY Slovenskej republiky a bez toho , aby bolo požadované
a potrebné ich duplicitné doručovanie do sídla štátneho podniku a
- za procesné pochybenie žalobcu nie je zodpovedný sťažovateľ , čo nie je možné
ozdraviť odkazom na účel reštitučného zákona ak samotný reštitučný zákon je súdnym
rozhodnutím porušený formou priznania zaniknutého práva.“.
Podľa sťažovateľa „všeobecné súdy priznaním prekludovaného práva porušili
ustanovenie § 5 ods.3) z. č. 161/2005 Z. z. o zániku práva a ich rozhodnutia sú nezákonné“,
pričom tvrdil, že „odstránenie nezákonnosti, ktorej sa dopustili súdy v uvádzaných
konaniach je možne podľa platného právneho poriadku Slovenskej republiky dosiahnuť iba
prostredníctvom mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora podľa príslušných
ustanovení štvrtej hlavy Občianskeho súdneho poriadku, t. j. § 243e ods. 1 v spojení s
§ 243f ods. 1 písm. c)“.
Napokon sťažovateľ zdôraznil, že podľa jeho názoru „odmietnutie mimoriadneho
dovolania generálneho prokurátora s právnym záverom nesplnenia kritérií na jeho
akceptovanie z dôvodu nevyčerpania iných právne dostupných prostriedkov na nápravu
nezákonného súdneho rozhodnutia nie je v tomto prípade; dôvodné, nakoľko sťažovateľ
nemá súdne rozhodnutie, proti ktorému je prípustné dovolanie podľa príslušných
ustanovení tretej hlavy Občianskeho súdneho poriadku, rozhodnutie najvyššieho súdu o
odmietnutí mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora je v rozpore s uvádzaným
zákonom“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Práva sťažovateľa, LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, so sídlom Námestie
SNP 8, 975 66 Banská Bystrica, IČO 36 038 351, dané mu podľa článku 20 ods. 1) Ústavy
Slovenskej republiky, základné právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1) Ústavy
Slovenskej republiky v spojení s článkom 36 ods. 1) z. č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza
Listina základných práv a slobôd, základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa
článku 47 ods. 3) Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa
článku 6 ods. 1). Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.04.2014 sp. zn. 2 M Cdo 16/2013 boli
porušené
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.apríla 2014 sp. zn.
2 M Cdo 16/2013 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri
predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).
1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 od. 1
ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného navrhol, aby ústavný súd vyslovil,
že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Cdo 16/2013 z 30. apríla 2014 bolo porušené
jeho základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právo zaručené v
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Sťažovateľ považuje za porušenie svojich v sťažnosti označených práv konštatovanie
najvyššieho súdu v napadnutom uznesení, že opomenutie podania dovolania sťažovateľom
proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je možné nahradiť pripustením
mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom Slovenskej republiky (ďalej len
„generálny prokurátor“).
Sťažovateľ je presvedčený, že „nespĺňa ani jednu zo skutkových podstát uvádzaných
v § 237 a 238 prípustnosti možnosti podať dovolanie proti právoplatnému rozsudku
odvolacieho súdu vo veci“, a preto „nemala zákonne dovolený iný prostriedok nápravy
nezákonného rozhodnutia inak ako sa dožadovať nápravy prostredníctvom podania podnetu
generálnemu prokurátorovi...“ .
Za porušenie v sťažnosti označených práv sťažovateľ považuje aj to, že „Najvyšší
súd sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal prípustnosťou dovolania sťažovateľa, iba
konštatoval, že sťažovateľ túto možnosť nevyužil, v dôsledku čoho nemohla už podať podnet
generálnemu prokurátorovi na podanie mimoriadneho dovolania“.
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to
tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj
za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).
Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv
na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať
tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov,
ktorú tento článok ústavy (resp. listiny) o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva
(čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy).
Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon.
Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecných súdov, ktoré ich viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému súdnemu
rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi. Tento postup je dôsledkom toho,
že všeobecné súdy vychádzajú pri prerokovaní a rozhodovaní vecí patriacich do ich
právomoci zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov.
Základné právo na súdnu ochranu neznamená nárok na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami,
resp. s jeho právnymi názormi. Neúspech v súdnom konaní nemožno bez ďalšieho
považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať
a aplikovať zákony. Ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd
nemá príčinu doň zasahovať.
Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane
ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli
relevantné aj v danej veci. A preto z týchto hľadísk posudzoval ústavný súd aj sťažovateľom
napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu.
Uznesením sp. zn. 2 M Cdo 16/2013 z 30. apríla 2014 najvyšší súd mimoriadne
dovolanie generálneho prokurátora podané na podnet sťažovateľa ako neprípustné odmietol
[§ 243i ods. 2 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj
„OSP“)], a to z dôvodu, že sťažovateľ pred podaním predmetného podnetu generálnemu
prokurátorovi na podanie mimoriadneho dovolania nepodal dovolanie, ktoré mohol
odôvodniť identicky ako generálny prokurátor.
Podľa § 243e ods. 1 OSP ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka
konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu
zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f OSP), a ak to vyžaduje
ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu
a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto
rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.
Najvyšší súd, ako už bolo uvedené, odmietnutie mimoriadneho dovolania odôvodnil
tým, že sťažovateľ pred podnetom generálnemu prokurátorovi na podanie mimoriadneho
dovolania sám nepodal dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
6 Co 326/2009 z 27. apríla 2010, ktorý potvrdil v odvolacom konaní rozsudok Okresného
súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 5 C 124/2006 z 29. septembra 2009.
Sťažovateľ namiesto tohto relevantného postupu dal podnet generálnemu
prokurátorovi, ktorý podal mimoriadne dovolanie, na základe ktorého najvyšší súd
uznesením sp. zn. 2 M Cdo 9/2011 z 31. mája 2012 zrušil rozsudok Krajského súdu
v Košiciach z 27. apríla 2010 a rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves
z 28. septembra 2009, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie.
Po podaní sťažnosti však ústavný súd nálezom sp. zn. III. ÚS 259/2013 z 2. októbra
2013 uznesenie najvyššieho súdu z 31. mája 2012 zrušil, pričom v odôvodnení nálezu
okrem iného uviedol:
«Preskúmaním napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súd zistil, že
tento pri posudzovaní ne/splnenia podmienok prípustnosti mimoriadneho dovolania
postupoval nielen v rozpore s vlastnou judikatúrou, ale aj s judikatúrou ústavného súdu,
pretože v podstate žiadnym spôsobom nereagoval na skutočnosť, že žalovaný pred podaním
podnetu generálnemu prokurátorovi nepodal dovolanie, ktoré mohol odôvodniť rovnako
ako on [§ 243f ods. 1 psím. c) OSP] tým, že rozhodnutie všeobecných súdov spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP]. Okrem toho najvyšší
súd nerešpektoval ani princíp viazanosti dôvodmi uvedenými v mimoriadnom dovolaní
generálneho prokurátora, keď konštatoval „inú vadu v konaní, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci“, čo je však samostatným dôvodom podľa § 243f ods. 1
písm. b) OSP, ktorý v danom prípade generálny prokurátor neuplatnil. Rovnako aj tento
dôvod mohol žalovaný uplatniť vo svojom prípadnom dovolaní proti rozhodnutiam
všeobecných súdov [§ 241 ods. 2 písm. b) OSP].
Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd pri posudzovaní prípustnosti
mimoriadneho dovolania v danej veci dôsledne nezaoberal tým, či sú naplnené predpoklady
prelomenia právoplatnosti napadnutého rozsudku krajského súdu týmto mimoriadnym
opravným prostriedkom. Princíp stability súdneho rozhodnutia vyjadrený jeho
právoplatnosťou vyplýva z princípu právnej istoty ako jedného zo základných princípov
právneho štátu. Takýmto postupom sa najvyšší súd bez odôvodnenia odchýlil od ústavne
súladného výkladu aplikovaného zákonného ustanovenia o mimoriadnom dovolaní (§ 243e
ods. 1 OSP).»
V súlade s právnym názorom vysloveným v predmetnom náleze ústavného súdu
najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací opätovne preskúmal rozsudok
odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa a viazaný právnym názorom vysloveným Ústavným
súdom Slovenskej republiky dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie generálneho
prokurátora je v danej veci neprípustné. Žalovaný pred podaním podnetu generálnemu
prokurátorovi na podanie mimoriadneho dovolania nepodal dovolanie, ktoré mohol
odôvodniť rovnako ako generálny prokurátor a preto z dôvodov uvedených v odôvodnení
nálezu ústavného súdu, mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora najvyšší súd ako
neprípustné odmietol (§ 243i ods. 2 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.).“
V zmysle už citovanej judikatúry ústavného súdu je teda jeho úlohou posúdiť,
či najvyšší súd v napadnutom uznesení ústavne súladným spôsobom vyložil právnu normu,
ktorú vo svojom rozhodovacom procese aplikoval, a či v tomto smere nedošlo k porušeniu
základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces.
Rovnako je z hľadiska poskytnutia ochrany označených práv sťažovateľa potrebné
preskúmať, či rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti a či je ústavne
konformným spôsobom odôvodnené.
Prihliadnuc na uvedené požiadavky ústavný súd dospel k záveru, že uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Cdo 16/2013 z 30. apríla 2014 spĺňa všetky požadované
ústavnoprávne kritériá na ochranu základných práv a slobôd. Jednoznačne dáva odpovede
na všetky relevantné otázky, prečo mimoriadne dovolanie odmietol. Najvyšší súd uviedol,
na základe ktorých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v tomto konaní postupoval,
ako ich aplikoval, a svoj názor, prečo tak urobil, dostatočne odôvodnil, a to v súlade
s názorom ústavného súdu už v minulosti prezentovaným v uznesení sp. zn. PL. ÚS 57/99
z 19. júla 2000. Podľa neho ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je prípustná len
subsidiárne, t. j. vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha podania mimoriadneho dovolania,
neúspešne využila všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich
práv a zákonom chránených záujmov [s výnimkou dovolania – § 243f ods. 2 písm. c) OSP]
alebo takéto právne prostriedky nemala k dispozícii, tak ako to je vo veciach správneho
súdnictva, kde nie je prípustné (až na výnimku) ani odvolanie, alebo jej bolo zákonnými
prekážkami znemožnené využiť tieto právne prostriedky nápravy. Z tohto zákonného
predpokladu vyplýva významné obmedzenie prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktoré
zabezpečuje jeho výnimočnosť v súlade s teoretickou podstatou mimoriadneho opravného
prostriedku (PL. ÚS 57/99).
V uvedenej súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoje uznesenie sp. zn.
PLz. ÚS 3/2015 z 18. marca 2015, v ktorom zaujal takéto stanovisko:
,,Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným
rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného
prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky je jeho prípustnosť
v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených
riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k
dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“
Pokiaľ sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že všeobecné súdy v súvislosti
s posúdením výziev, ktorými boli uplatnené reštitučné nároky, nezákonne priznali právo,
ktoré bolo podľa názoru sťažovateľa prekludované, ústavný súd poukazuje na to,
že uvedenú skutočnosť už vyhodnotil vo svojom náleze sp. zn. III. ÚS 259/2013
z 2. októbra 2013 vo veci sťažnosti „R., S.“ pre namietané porušenie základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Cdo 9/2011 z 31. mája 2012, keď uviedol:
„Z okolností posudzovaného prípadu je zrejmé, že sťažovateľka si svoj reštitučný
nárok uplatnila pred uplynutím lehoty ustanovenej § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z.
S odkazom na citovanú judikatúru je preto ústavný súd toho názoru, že hoci prvá výzva
sťažovateľky z 30. mája 2005 nebola, čo sa týka jej obsahových náležitostí právne
perfektná, tieto vady boli sťažovateľkou neskôr odstránené – druhou výzvou z 26. januára
2006, ktorú podľa jej obsahu možno považovať za nové podanie spĺňajúce požiadavku
minimálnej konkretizácie nehnuteľností (označením príslušnej pozemkovoknižnej vložky
a katastrálneho územia, pozn.), ku ktorým si uplatňovala reštitučný nárok, a uvedenia
dôvodu, o ktorý tento nárok opiera; toto podanie bolo doručené priamo žalovanému ako
povinnej osobe podľa § 4 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. Dňa 13. júla 2006 sťažovateľka
podala okresnému súdu žalobu, čo znamená, že neprekročila ani 12-mesačnú lehotu
vyplývajúcu z ustanovenia § 5 ods. 3 zákona č. 161/2005 Z. z., a teda nebol dôvod, aby
o reštitučnom nároku sťažovateľky nebolo riadne rozhodnuté súdom. Ústavný súd
poznamenáva, že ako s námietkou uplynutia prekluzívnej lehoty na podanie reštitučnej
žaloby, tak aj s námietkou nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného sa okresný
súd aj krajský súd vo svojich rozsudkoch jasne a presvedčivo vysporiadali, pričom ich
interpretácia príslušných ustanovení zákona č. 161/2005 Z. z. je plne v súlade s účelom,
za akým bol tento zákon prijatý (t. j. zmiernenia následkov niektorých majetkových krívd,
ku ktorým došlo voči sťažovateľke v dobe neslobody). Je preto v rozpore so zásadami
modernej demokratickej spoločnosti, aby k zrušeniu raz právoplatne priznaného
reštitučného nároku došlo len v dôsledku opomenutia využitia mimoriadneho opravného
prostriedku (dovolania) účastníka konania v reštitučnom konaní.“
S uvedeným vyhodnotením tejto skutočnosti sa ústavný súd v celom rozsahu
stotožňuje.
Podľa názoru ústavného súdu sa teda v posudzovanom prípade napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu v žiadnom smere neodchyľuje od ústavne súladného výkladu a aplikácie
zákonného ustanovenia o mimoriadnom dovolaní, preto ním nemohlo dôjsť k porušeniu
základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 listiny a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde už na predbežnom prerokovaní z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy ústavný súd
považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru,
súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto
porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy
postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 46
ods. 1 ústavy, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľom označeného základného práva
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09,
Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie zásady rovnosti, ústavný súd poukazuje na to,
že podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci v konaní podľa odseku 2 sú si rovní. Rovnosť
účastníkov v občianskom súdnom konaní súd zabezpečuje vytvorením rovnakých
procesných možností na uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností. Všetci účastníci
konania majú rovnaké práva, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok,
bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Vychádzajúc z tejto
interpretácie čl. 47 ods. 3 ústavy a po posúdení okolností danej veci ústavný súd nezistil
žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutím uznesením najvyššieho súdu a namietaným
porušením označeného práva.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
Berúc do úvahy to, že ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, ďalšími návrhmi
sťažovateľa sa už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. decembra 2015