Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 624/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. decembra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť štátneho podniku LESY Slovenskej republiky, š. p.,

Námestie SNP 8, Banská Bystrica, zastúpeného advokátkou JUDr. Evou Mihókovou, 1.

mája 22, Zlaté Moravce, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20

ods. 1, a , práv podľa

Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 30. apríla 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť štátneho podniku LESY Slovenskej republiky, š. p., o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta

2014 doručená sťažnosť štátneho podniku LESY Slovenskej republiky, š. p. (ďalej len

„sťažovateľ“, v citáciách aj „žalovaný“ alebo „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojich základných práv vlastniť svoj majetok a na súdnu ochranu zaručených v čl. 20

ods. 1 a (ďalej len „“) a v

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na rovnosť

účastníkov konania zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 30. apríla 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol žalovaným v spore

s o vydanie veci podľa zákona

č. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským

spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam v znení neskorších

predpisov.

Sťažovateľ okrem iného uvádza: „Okresný súd v Spišskej Novej Vsi rozsudkom

sp. zn. z 29.9. 2009 uložiť sťažovateľovi povinnosť vydať žalobcovi

nehnuteľné veci v k. ú. Letanovce a to i napriek tomu, že sťažovateľ okrem iných námietok

namietal aj preklúziu práva podľa ustanovenia ) z. č. , s čím sa súd

nestotožnil.“

Krajský súd v Košiciach v odvolacom konaní rozsudkom sp. zn.

z 27. apríla 2010 rozsudok okresného súdu potvrdil a sťažovateľ podľa jeho názoru nemal

„zákonne dovolený iný prostriedok nápravy nezákonného rozhodnutia inak, ako sa

dožadovať nápravy prostredníctvom podania podnetu generálnemu prokurátorovi

postupom podľa štvrtej hlavy “.

Sťažovateľ ďalej tvrdí, že «Najvyšší súd sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal

„prípustnosťou“ dovolania sťažovateľa podľa tretej hlavy , iba konštatoval, že túto

možnosť sťažovateľ nevyužil, v dôsledku čoho nemohol už podať podnet generálnemu

prokurátorovi na podanie jeho mimoriadneho dovolania.»

Uvedené považuje sťažovateľ

„- za porušenie jeho práva na súdnu ochranu ako aj práva na spravodlivý proces,

najmä za situácie , keď vo všetkých reštitučných konaniach riešiacich nároky podľa

z. č. boli akceptované účastníkmi konania ako aj súdmi počítanie

prekluzívnej lehoty na podanie návrhu na súd odo dňa doručenia výzvy na organizačné

zložky štátneho podniku LESY Slovenskej republiky a bez toho , aby bolo požadované

a potrebné ich duplicitné doručovanie do sídla štátneho podniku a

- za procesné pochybenie žalobcu nie je zodpovedný sťažovateľ , čo nie je možné

ozdraviť odkazom na účel reštitučného zákona ak samotný reštitučný zákon je súdnym

rozhodnutím porušený formou priznania zaniknutého práva.“.

Podľa sťažovateľa „všeobecné súdy priznaním prekludovaného práva porušili

ustanovenie ) z. č. o zániku práva a ich rozhodnutia sú nezákonné“,

pričom tvrdil, že „odstránenie nezákonnosti, ktorej sa dopustili súdy v uvádzaných

konaniach je možne podľa platného právneho poriadku Slovenskej republiky dosiahnuť iba

prostredníctvom mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora podľa príslušných

ustanovení štvrtej hlavy , t. j. v spojení s

§ 243f ods. 1 písm. c)“.

Napokon sťažovateľ zdôraznil, že podľa jeho názoru „odmietnutie mimoriadneho

dovolania generálneho prokurátora s právnym záverom nesplnenia kritérií na jeho

akceptovanie z dôvodu nevyčerpania iných právne dostupných prostriedkov na nápravu

nezákonného súdneho rozhodnutia nie je v tomto prípade; dôvodné, nakoľko sťažovateľ

nemá súdne rozhodnutie, proti ktorému je prípustné dovolanie podľa príslušných

ustanovení tretej hlavy , rozhodnutie najvyššieho súdu o

odmietnutí mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora je v rozpore s uvádzaným

zákonom“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Práva sťažovateľa, LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, so sídlom Námestie

SNP 8, 975 66 Banská Bystrica, IČO 36 038 351, dané mu podľa článku 20 ods. 1)

Slovenskej republiky, základné právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1)

Slovenskej republiky v spojení s článkom 36 ods. 1) z. č. , ktorým sa uvádza

Listina základných práv a slobôd, základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa

článku 47 ods. 3) a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

článku 6 ods. 1). Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.04.2014 sp. zn. boli

porušené

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.apríla 2014 sp. zn.

sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, , , , ).

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 od. 1

a listiny a práva podľa dohovoru

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného navrhol, aby ústavný súd vyslovil,

že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 30. apríla 2014 bolo porušené

jeho základné právo zaručené v a listiny a právo zaručené v

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľ považuje za porušenie svojich v sťažnosti označených práv konštatovanie

najvyššieho súdu v napadnutom uznesení, že opomenutie podania dovolania sťažovateľom

proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je možné nahradiť pripustením

mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom Slovenskej republiky (ďalej len

„generálny prokurátor“).

Sťažovateľ je presvedčený, že „nespĺňa ani jednu zo skutkových podstát uvádzaných

v § 237 a 238 prípustnosti možnosti podať dovolanie proti právoplatnému rozsudku

odvolacieho súdu vo veci“, a preto „nemala zákonne dovolený iný prostriedok nápravy

nezákonného rozhodnutia inak ako sa dožadovať nápravy prostredníctvom podania podnetu

generálnemu prokurátorovi...“ .

Za porušenie v sťažnosti označených práv sťažovateľ považuje aj to, že „Najvyšší

súd sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal prípustnosťou dovolania sťažovateľa, iba

konštatoval, že sťažovateľ túto možnosť nevyužil, v dôsledku čoho nemohla už podať podnet

generálnemu prokurátorovi na podanie mimoriadneho dovolania“.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (mutatis mutandis , , ,

).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (mutatis mutandis , , , ).

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

a listiny spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv

na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať

tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov,

ktorú tento článok (resp. listiny) o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva

( v spojení s ).

Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon.

Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecných súdov, ktoré ich viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému súdnemu

rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi. Tento postup je dôsledkom toho,

že všeobecné súdy vychádzajú pri prerokovaní a rozhodovaní vecí patriacich do ich

právomoci zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov.

Základné právo na súdnu ochranu neznamená nárok na to, aby bol účastník konania

pred všeobecným súdom úspešný, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami,

resp. s jeho právnymi názormi. Neúspech v súdnom konaní nemožno bez ďalšieho

považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať

a aplikovať zákony. Ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd

nemá príčinu doň zasahovať.

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci. A preto z týchto hľadísk posudzoval ústavný súd aj sťažovateľom

napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu.

Uznesením sp. zn. z 30. apríla 2014 najvyšší súd mimoriadne

dovolanie generálneho prokurátora podané na podnet sťažovateľa ako neprípustné odmietol

[ v spojení s (ďalej aj

„OSP“)], a to z dôvodu, že sťažovateľ pred podaním predmetného podnetu generálnemu

prokurátorovi na podanie mimoriadneho dovolania nepodal dovolanie, ktoré mohol

odôvodniť identicky ako generálny prokurátor.

Podľa ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka

konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu

zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon ( ), a ak to vyžaduje

ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu

a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto

rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

Najvyšší súd, ako už bolo uvedené, odmietnutie mimoriadneho dovolania odôvodnil

tým, že sťažovateľ pred podnetom generálnemu prokurátorovi na podanie mimoriadneho

dovolania sám nepodal dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 27. apríla 2010, ktorý potvrdil v odvolacom konaní rozsudok Okresného

súdu Spišská Nová Ves sp. zn. z 29. septembra 2009.

Sťažovateľ namiesto tohto relevantného postupu dal podnet generálnemu

prokurátorovi, ktorý podal mimoriadne dovolanie, na základe ktorého najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 31. mája 2012 zrušil rozsudok Krajského súdu

v Košiciach z 27. apríla 2010 a rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves

z 28. septembra 2009, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie.

Po podaní sťažnosti však ústavný súd nálezom sp. zn. z 2. októbra

2013 uznesenie najvyššieho súdu z 31. mája 2012 zrušil, pričom v odôvodnení nálezu

okrem iného uviedol:

«Preskúmaním napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súd zistil, že

tento pri posudzovaní ne/splnenia podmienok prípustnosti mimoriadneho dovolania

postupoval nielen v rozpore s vlastnou judikatúrou, ale aj s judikatúrou ústavného súdu,

pretože v podstate žiadnym spôsobom nereagoval na skutočnosť, že žalovaný pred podaním

podnetu generálnemu prokurátorovi nepodal dovolanie, ktoré mohol odôvodniť rovnako

ako on [ psím. c) ] tým, že rozhodnutie všeobecných súdov spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci [ ]. Okrem toho najvyšší

súd nerešpektoval ani princíp viazanosti dôvodmi uvedenými v mimoriadnom dovolaní

generálneho prokurátora, keď konštatoval „inú vadu v konaní, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci“, čo je však samostatným dôvodom podľa § 243f ods. 1

písm. b) , ktorý v danom prípade generálny prokurátor neuplatnil. Rovnako aj tento

dôvod mohol žalovaný uplatniť vo svojom prípadnom dovolaní proti rozhodnutiam

všeobecných súdov [ ].

Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd pri posudzovaní prípustnosti

mimoriadneho dovolania v danej veci dôsledne nezaoberal tým, či sú naplnené predpoklady

prelomenia právoplatnosti napadnutého rozsudku krajského súdu týmto mimoriadnym

opravným prostriedkom. Princíp stability súdneho rozhodnutia vyjadrený jeho

právoplatnosťou vyplýva z princípu právnej istoty ako jedného zo základných princípov

právneho štátu. Takýmto postupom sa najvyšší súd bez odôvodnenia odchýlil od ústavne

súladného výkladu aplikovaného zákonného ustanovenia o mimoriadnom dovolaní (§ 243e

ods. 1 ).»

V súlade s právnym názorom vysloveným v predmetnom náleze ústavného súdu

najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací opätovne preskúmal rozsudok

odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa a viazaný právnym názorom vysloveným Ústavným

súdom Slovenskej republiky dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie generálneho

prokurátora je v danej veci neprípustné. Žalovaný pred podaním podnetu generálnemu

prokurátorovi na podanie mimoriadneho dovolania nepodal dovolanie, ktoré mohol

odôvodniť rovnako ako generálny prokurátor a preto z dôvodov uvedených v odôvodnení

nálezu ústavného súdu, mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora najvyšší súd ako

neprípustné odmietol ( v spojení s ).“

V zmysle už citovanej judikatúry ústavného súdu je teda jeho úlohou posúdiť,

či najvyšší súd v napadnutom uznesení ústavne súladným spôsobom vyložil právnu normu,

ktorú vo svojom rozhodovacom procese aplikoval, a či v tomto smere nedošlo k porušeniu

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces.

Rovnako je z hľadiska poskytnutia ochrany označených práv sťažovateľa potrebné

preskúmať, či rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti a či je ústavne

konformným spôsobom odôvodnené.

Prihliadnuc na uvedené požiadavky ústavný súd dospel k záveru, že uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. apríla 2014 spĺňa všetky požadované

ústavnoprávne kritériá na ochranu základných práv a slobôd. Jednoznačne dáva odpovede

na všetky relevantné otázky, prečo mimoriadne dovolanie odmietol. Najvyšší súd uviedol,

na základe ktorých ustanovení v tomto konaní postupoval,

ako ich aplikoval, a svoj názor, prečo tak urobil, dostatočne odôvodnil, a to v súlade

s názorom ústavného súdu už v minulosti prezentovaným v uznesení sp. zn.

z 19. júla 2000. Podľa neho ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je prípustná len

subsidiárne, t. j. vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha podania mimoriadneho dovolania,

neúspešne využila všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich

práv a zákonom chránených záujmov [s výnimkou dovolania – ]

alebo takéto právne prostriedky nemala k dispozícii, tak ako to je vo veciach správneho

súdnictva, kde nie je prípustné (až na výnimku) ani odvolanie, alebo jej bolo zákonnými

prekážkami znemožnené využiť tieto právne prostriedky nápravy. Z tohto zákonného

predpokladu vyplýva významné obmedzenie prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktoré

zabezpečuje jeho výnimočnosť v súlade s teoretickou podstatou mimoriadneho opravného

prostriedku ().

V uvedenej súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoje uznesenie sp. zn.

PLz. z 18. marca 2015, v ktorom zaujal takéto stanovisko:

,,Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným

rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa Slovenskej

republiky, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného

prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky je jeho prípustnosť

v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených

riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k

dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“

Pokiaľ sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že všeobecné súdy v súvislosti

s posúdením výziev, ktorými boli uplatnené reštitučné nároky, nezákonne priznali právo,

ktoré bolo podľa názoru sťažovateľa prekludované, ústavný súd poukazuje na to,

že uvedenú skutočnosť už vyhodnotil vo svojom náleze sp. zn.

z 2. októbra 2013 vo veci sťažnosti „R., S.“ pre namietané porušenie základného práva

vlastniť majetok podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 31. mája 2012, keď uviedol:

„Z okolností posudzovaného prípadu je zrejmé, že sťažovateľka si svoj reštitučný

nárok uplatnila pred uplynutím lehoty ustanovenej

S odkazom na citovanú judikatúru je preto ústavný súd toho názoru, že hoci prvá výzva

sťažovateľky z 30. mája 2005 nebola, čo sa týka jej obsahových náležitostí právne

perfektná, tieto vady boli sťažovateľkou neskôr odstránené – druhou výzvou z 26. januára

2006, ktorú podľa jej obsahu možno považovať za nové podanie spĺňajúce požiadavku

minimálnej konkretizácie nehnuteľností (označením príslušnej pozemkovoknižnej vložky

a katastrálneho územia, pozn.), ku ktorým si uplatňovala reštitučný nárok, a uvedenia

dôvodu, o ktorý tento nárok opiera; toto podanie bolo doručené priamo žalovanému ako

povinnej osobe podľa Dňa 13. júla 2006 sťažovateľka

podala okresnému súdu žalobu, čo znamená, že neprekročila ani 12-mesačnú lehotu

vyplývajúcu z ustanovenia , a teda nebol dôvod, aby

o reštitučnom nároku sťažovateľky nebolo riadne rozhodnuté súdom. Ústavný súd

poznamenáva, že ako s námietkou uplynutia prekluzívnej lehoty na podanie reštitučnej

žaloby, tak aj s námietkou nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného sa okresný

súd aj krajský súd vo svojich rozsudkoch jasne a presvedčivo vysporiadali, pričom ich

interpretácia príslušných ustanovení je plne v súlade s účelom,

za akým bol tento zákon prijatý (t. j. zmiernenia následkov niektorých majetkových krívd,

ku ktorým došlo voči sťažovateľke v dobe neslobody). Je preto v rozpore so zásadami

modernej demokratickej spoločnosti, aby k zrušeniu raz právoplatne priznaného

reštitučného nároku došlo len v dôsledku opomenutia využitia mimoriadneho opravného

prostriedku (dovolania) účastníka konania v reštitučnom konaní.“

S uvedeným vyhodnotením tejto skutočnosti sa ústavný súd v celom rozsahu

stotožňuje.

Podľa názoru ústavného súdu sa teda v posudzovanom prípade napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu v žiadnom smere neodchyľuje od ústavne súladného výkladu a aplikácie

zákonného ustanovenia o mimoriadnom dovolaní, preto ním nemohlo dôjsť k porušeniu

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v a

ods. 1 listiny a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

už na predbežnom prerokovaní z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1

a

K namietanému porušeniu základného práva podľa ústavný súd

považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru,

súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto

porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy

postupu vyplývajúce z až . Keďže ústavný súd nezistil porušenie

ods. 1 , nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľom označeného základného práva

podľa (obdobne napr. , , ,

).

Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie zásady rovnosti, ústavný súd poukazuje na to,

že podľa všetci účastníci v konaní podľa odseku 2 sú si rovní. Rovnosť

účastníkov v občianskom súdnom konaní súd zabezpečuje vytvorením rovnakých

procesných možností na uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností. Všetci účastníci

konania majú rovnaké práva, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok,

bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Vychádzajúc z tejto

interpretácie a po posúdení okolností danej veci ústavný súd nezistil

žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutím uznesením najvyššieho súdu a namietaným

porušením označeného práva.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

Berúc do úvahy to, že ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, ďalšími návrhmi

sťažovateľa sa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2015