Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 195/2014
PDF · 265.81 KB
No categories available
IV. ÚS 195/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. marca 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána
Lubyho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti
Z., s. r. o., zastúpenej advokátom JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, Kutlíkova 17, Bratislava,
vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžp 9/2012 a jeho uznesením
zo 17. apríla 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna 2013
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách
aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžp 9/2012 a jeho uznesením zo 17. apríla
2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola v zmysle § 250 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) pribratá ako účastníčka do konania o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia Hlavného banského úradu (ďalej len „banský úrad“) č. 417 85/2010
z 19. apríla 2010. Predmetné konanie bolo vedené Krajským súdom v Trnave (ďalej len
„krajský súd“) pod sp. zn. 23 S 21/2010. V tomto konaní sa fyzická osoba ako žalobkyňa
(ďalej len „žalobkyňa“) domáhala preskúmania zákonnosti uvedeného rozhodnutia
banského úradu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Obvodného banského úradu
v Bratislave č. 36-3329/2009-7 z 15. januára 2010, podľa ktorého žalobkyňa nie je
účastníčkou konania začatého na základe žiadosti sťažovateľky o povolenie zmeny
dobývacieho ložiska nevyhradeného nerastu na pozemku parc. č... v katastrálnom území...
Krajský súd uznesením č. k. 23 S 21/2010-153 z 26. januára 2012 (ďalej len „uznesenie
krajského súdu“) konanie na základe späťvzatia žaloby zastavil, žalobkyni vrátil súdny
poplatok, žalovanému náhradu trov konania nepriznal a súčasne žalobkyňu zaviazal zaplatiť
sťažovateľke náhradu trov konania predstavujúcu náklady právneho zastúpenia v sume
336,39 €. Na odvolanie žalobkyne najvyšší súd napadnutým uznesením zmenil uznesenie
krajského súdu vo výroku o povinnosti žalobkyne zaplatiť sťažovateľke náhradu trov
konania tak, že jej náhradu trov konania nepriznal, pričom zároveň rozhodol, že účastníkom
odvolacieho konania náhradu trov nepriznáva.
Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že názor „Najvyššieho súdu SR prezentovaný
v uznesení sp. zn. 3 Sžp 9/2012..., že v správnom súdnictve neprichádza aplikácia
ustanovenia § 146 ods. 2 OSP do úvahy, nakoľko z ustanovenia § 250k OSP explicitne
vyplýva, že náhrada trov patrí iba žalobcovi“, považuje za nesprávny a „v rozpore
s ústavným právom na súdnu ochranu, nakoľko prijatím takého názoru by vedľajší účastník
nemohol brániť svoje práva a oprávnené záujmy, nakoľko zastupovanie v správnom
súdnictve je obligatórne prostredníctvom advokáta. Okrem toho tento právny záver
Najvyššieho súdu SR je v rozpore s právnym názorom uvedeným v rozhodnutí Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 6 Sžp/6/2012, v ktorom Najvyšší súd SR posudzoval obdobnú žalobu podanú
proti obdobnému rozhodnutiu Hlavného banského úradu len o účastníctve inej osoby,
pričom aj keď aj v tomto konaní Najvyšší súd SR nepriznal náhradu trov konania žiadnemu
z účastníkov avšak súčasne uviedol, že pri rozhodnutí aplikoval ustanovenie § 146 ods. 1
písm. c) OSP v spojení s ustanovením § 246c OSP. Je teda zrejmé, že aj v rozhodovacej
praxi Najvyššieho súdu SR je v súvislosti s posudzovaním oprávnenosti priznania trov
konania v správnom súdnictve inému účastníkovi ako žalobcovi viacero odlišných právnych
názorov a nejednotnosť pri rozhodovaní.“. Uvedené má byť zrejmé aj z odlišného
stanoviska jedného z členov senátu najvyššieho súdu pripojeného k napadnutému uzneseniu
najvyššieho súdu.
Sťažovateľka ďalej poukazuje na „šikanózny charakter podaného návrhu a celého
konania“, čo vyvodzuje zo skutočnosti, že v už právoplatne skončených konaniach uhradil
priznané trovy právneho zastúpenia sám právny zástupca žalobcov. Uvedené má viesť
k domnienke o financovaní týchto konaní priamo obcou..., v katastrálnom území ktorej
sťažovateľka „vykonáva svoju podnikateľskú činnosť, keďže jej súčasná starostka si svoju
predvolebnú kampaň založila na zrušení súhlasu obce s rozšírením ťažby sťažovateľa.
Máme za to, že v takom prípade by aj žalobcovia mali niesť dôsledky podaných svojich
úkonov, pričom uvedené sa prejavuje práve v priznaní trov právneho zastúpenia, pričom
máme za to, že v tomto prípade mal Najvyšší súd SR aj v prípade rozhodnutia o zastavení
konania v dôsledku späťvzatia žaloby posúdiť nárok na náhradu trov v zmysle ustanovenia
§ 146 ods. 2 OSP, keďže je jednoznačné, že zastavenie konania spôsobila p. T.“.
Na základe uvedeného podala sťažovateľka sťažnosť poľa čl. 127 ods. 1 ústavy,
v ktorej navrhuje, aby ju ústavný súd prijal na ďalšie konanie a rozhodol, že „Základné
právo spoločnosti Z., s. r. o., podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj základného práva
sťažovateľa podľa článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd na prístup k súdu a spravodlivé prejednanie veci konaním Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 3 Sžp 9/2012 porušené bolo.
Ústavný súd zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžp 9/2012 zo dňa
17. 04. 2013 a vec vracia tomuto súdu na nové konanie.
Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške
331,15 EUR s DPH, ktorá je splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu...“.
Hoci sťažovateľka v petite sťažnosti uvádza, že jej označené základné právo malo
byť porušené postupom najvyššieho súdu, je zrejmé, že sťažnosť smeruje nielen proti
postupu najvyššieho súdu v danom konaní, ale najmä proti výsledku tohto postupu,
t. j. napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako
aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.
rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07,
K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,
nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných
pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej
moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. IV. ÚS 62/08,
III. ÚS 415/2011, IV. ÚS 362/09, III. ÚS 47/2013).
Z týchto hľadísk ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľky namietajúcej
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie práva na súdnu ochranu podľa
siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a jemu porovnateľného práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne a niet
medzi nimi zásadných odlišností (napr. IV. ÚS 195/07).
Z už uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov
a ústavného súdu v Slovenskej republike (princíp subsidiarity) vyplýva, že ústavný súd nie
je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy
všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových
a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010).
Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú
neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti s právnym posúdením
ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany
súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody,
na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú
pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné
a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03,
Podstata námietok sťažovateľky spočíva v jej nesúhlase so záverom najvyššieho súdu
v otázke náhrady trov konania vedľajšieho účastníka, keď najvyšší súd dospel k záveru
o nemožnosti použitia § 146 ods. 2 OSP v danom prípade. V napadnutom uznesení najvyšší
súd k tejto otázke uviedol:
«Krajský súd priznal účastníkovi konania Z., s. r. o., ktorý bol do konania pribraný
uznesením podľa § 250 ods. 1 O. s. p. (a postavenia ktorého ako účastníka konania sa
v tomto súdnom konaní spoločnosť Z., s. r. o., výslovne domáhala), trovy konania
pozostávajúce z trov právneho zastúpenia podľa § 146 ods. 2 O. s. p.
Tretia časť Občianskeho súdneho poriadku ustanovuje v tretej hlave „Trovy
konania“. Náhrada trov konania je upravená v ustanoveniach § 142 a nasl., ktoré sa
v správnom súdnictve aplikujú iba primerane, na základe ustanovenia § 246c ods. 1 veta
prvá O. s. p., podľa ktorého „pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti,
sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona“.
Pojem „primerané použitie“ však zákon bližšie nešpecifikuje. Podľa praxe
konajúceho senátu však ide o subsidiárnu aplikáciu, ktorá musí byť zlučiteľná s inými
explicitnými inštitútmi správneho súdnictva, v danom prípade s ustanovením § 250k ods. 1
V správnom súdnictve v konaní o žalobách rozhoduje súd o náhrade trov konania
predovšetkým podľa § 250k ods. 1 O. s. p., podľa ktorého ak mal žalobca úspech celkom
alebo sčasti, súd mu proti žalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov
konania; môže tiež rozhodnúť, že sa náhrada trov celkom alebo sčasti neprizná, ak sú na to
dôvody hodné osobitného zreteľa.
Ustanovenie § 250k O. s. p. je osobitným ustanovením, ktoré upravuje právo
na náhradu trov konania iba úspešného žalobcu a v podstate vylučuje priznanie náhrady
trov konania inému účastníkovi. V prípade späťvzatia žaloby ešte možno uvažovať
o náhrade trov konania žalovanému, aj to celkom výnimočne, s prihliadnutím na konkrétne
skutkové okolnosti, ktorý postup však vyplýva z aplikácie § 250h ods. 2 O. s. p.
Z ustanovenia § 250k O. s. p. explicitne vyplýva, že náhrada trov konania patrí len
žalobcovi, ktorý má úspech celkom alebo sčasti, a preto použitie § 146 ods. 2 O. s. p.
v tomto prípade neprichádza do úvahy.
Najvyšší súd dáva do pozornosti, že k rovnakému záveru dospeli aj senáty
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach vedených pod sp. zn. 2 Sžp/8/2012 zo dňa
30. 01. 2013 a sp. zn. 8 Sžp/11/2012 zo dňa 19. 03. 2013, a problematikou náhrady trov
konania pribranému účastníkovi sa najvyšší súd zaoberal aj v konaní sp. zn. 2 Sžp/25/2011.
Najvyšší súd konštatuje, že ide o obdobnú vec, ktorá bola predmetom konania pred
odvolacím súdom (už vyššie spomínané konanie sp. zn. 2 Sžp/8/2012 a sp. zn.
8 Sžp/11/2012), v ktorých žalovaný je totožný a žalobcami sú fyzické osoby (spolu päť
súdnych konaní o prieskum zákonnosti rozhodnutí), ktoré sa domáhali postavenia účastníka
na základe skutkových podobností spočívajúcich v popretí ich práv ako účastníkov
povoľovacieho konania.
Povinnosťou všetkých orgánov štátnej moci je svojou činnosťou napĺňať legitímne
očakávanú predstavu jednotlivca o právnom štáte, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je
právna istota, a s princípom právnej istoty logicky korešponduje zásada rozhodovať
v obdobných veciach rovnako.
Uvedená zásada je pre oblasť správneho súdnictva legislatívne zakotvená
prostredníctvom ustanovenia § 250ja ods. 7 O. s. p., podľa ktorého ak Najvyšší súd
Slovenskej republiky rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola predmetom
konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať už len na podobné
rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie.
Na základe citovaného ustanovenia senát najvyššieho súdu poukazuje na dôvody
uvedené v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžp/11/2012 zo dňa
19. marca 2013, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje a zároveň v súlade s ustanovením
§ 250ia ods. 7 O. s. p. uvádza text jeho odôvodnenia nasledovne:
„Nemožnosť priznania náhrady trov konania úspešnému žalovanému, resp.
účastníkom konania, ktorých súd pribral do konania podľa § 250 ods. 1 veta druhá O. s. p.
by síce mohla byť chápaná ako narušenie zásady rovnosti účastníkov konania, avšak
na druhej strane za súčasnej právnej úpravy nemožno od žalobcu spravodlivo žiadať, aby
nahradil trovy vzniknuté účastníkovi, ktorého súd musí podľa § 250 ods. 1 veta druhá
O. s. p. pribrať do konania, hoci žalobca jeho pribratie do konania sám ovplyvniť
nemohol“.
V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu SR
zo dňa 30. 05. 2012, sp. zn. 2 Sžp/25/2011, v ktorom bolo konštatované, že „(pribratý)
účastník konania nie je povinný byť právne zastúpený a v prípade, ak realizuje svoje právo
na právne zastúpenie v tomto postavení, je povinný náklady spojené s takýmto zastúpením
znášať sám“.
Odvolací súd vzhľadom na uvedené vyššie sa v danom prípade nestotožnil
s aplikáciou právnej normy §146 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 246c O. s. p. súdom prvého
stupňa dospejúc k záveru, že prvostupňový súd v danej veci nesprávne právne posúdil nárok
pribratého účastníka na náhradu trov konania, a preto podľa § 246c ods. 1 O. s. p.
v spojení s § 220 O. s. p. uznesenie krajského súdu v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady
trov pribraného účastníka konania zmenil tak že pribranému účastníkovi konania náhradu
trov prvostupňového konania nepriznal.
O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O. s. p. v spojení
s § 224 ods. 1 O. s. p. a účastníkom ich náhradu nepriznal. Žalovaný a pribratý účastník
konania zo zákona nemá nárok na náhradu trov konania“.
Podľa § 146c ods. 1 O. s. p. žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov
konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.» Z týchto dôvodov žiadnemu
z účastníkov náhradu trov konania nepriznal.
V prvom rade považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že už vo svojej rozhodovacej
činnosti posudzoval analogické prípady tej istej sťažovateľky v obdobnej skutkovej
a právnej situácii (III. ÚS 434/2013, III. ÚS 583/2013, m. m. aj II. ÚS 333/2013). Ústavný
súd v okolnostiach danej veci nezistil dôvod odchýliť sa od svojich skorších rozhodnutí.
Vo všeobecnosti platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania spravidla samo osebe
nedosahuje intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základných práv a
slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Podľa
názoru ústavného súdu nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého procesu zásadne
pripisovať rozhodovaniu o trovách konania takú istú relevanciu ako námietkam proti
procesnému postupu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej, resp. samotnému rozhodnutiu
vo veci samej. Ústavný súd zároveň nespochybňuje, že za určitých okolností možno k
záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dospieť aj v súvislosti
s námietkami sťažovateľov smerujúcimi proti právoplatným rozhodnutiam všeobecných
súdov o náhrade trov súdneho konania. Ústavný súd však pri posudzovaní problematiky
trov konania, t. j. vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi problematiky
akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napádaného výroku o trovách
konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k zásahu do základného práva
na súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivý proces) mimoriadnym spôsobom, alebo ak
bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06,
I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011, III. ÚS 47/2013).
Ústavný súd ďalej poukazuje na rozsah nepriznanej náhrady trov konania, ktorá
podľa uznesenia krajského súdu predstavovala sumu 336,39 €. Namietaná suma, o ktorú
mala byť sťažovateľka (resp. jej právny zástupca) ukrátená konaním najvyššieho súdu,
zjavne nedosahuje ani trojnásobok minimálnej mzdy, teda sumu, ktorá je aj vo sfére
všeobecného súdnictva považovaná za bagateľnú (pozri § 238 ods. 5 OSP, ktorý ustanovuje
trojnásobok minimálnej mzdy ako podmienku prípustnosti dovolania proti právoplatným
rozhodnutiam odvolacieho súdu vo veciach týkajúcich sa peňažného plnenia), a nedosahuje
ani sumu 1 000 € (spor s hodnotou do 1 000 € bez príslušenstva sa podľa § 29 ods. 6 OSP
považuje za drobný). V tejto súvislosti ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti už
vyslovil, že ak sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu,
poskytnutie ústavnoprávnej ochrany prichádza do úvahy len v celkom výnimočných
prípadoch, keď už došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd v takom rozsahu, ktorý
má ústavnoprávny rozmer (m. m. IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011).
S prihliadnutím na uvedené ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu dospel k záveru, že z hľadiska dodržania základných ústavnoprocesných
princípov ho nemožno považovať za ústavne neakceptovateľné.
K námietke sťažovateľky o rozdielnej judikatúre najvyššieho súdu v otázke
aplikovateľnosti ustanovení tretej hlavy tretej časti Občianskeho súdneho poriadku
v konaniach podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (v zmysle § 246c ods. 1 OSP)
ústavný súd dodáva, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných
súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21,
§ 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám),
keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu
zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01). Preto ak
všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno
v takomto postupe automaticky vidieť porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže zaujatie
stanovísk k výkladu zákonov a iných než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii
najvyššieho súdu (III. ÚS 376/09).
V danej veci je ale potrebné zdôrazniť, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je
odôvodnené práve odkazom na ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu v podobných veciach
podporujúce záver, ku ktorému dospel najvyšší súd v napadnutom uznesení.
Napokon v súvislosti s tvrdením sťažovateľky, podľa ktorej v jej prípade bolo
advokátske zastúpenie povinné, a teda mala mať nárok na náhradu trov, ústavný súd uvádza,
že z § 250a OSP je zrejmé, že povinne zastúpeným musí byť v konaní podľa piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku iba žalobca. Sťažovateľka však v konaní nemala postavenie
žalobcu, a preto táto námietka nie je dôvodná. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky
o šikanóznej povahe celého súdneho konania „realizovaného v záujme obce Č.“, ústavný
súd podobne ako v konaní o inej obdobnej sťažnosti sťažovateľky (pozri II. ÚS 333/2013,
III. ÚS 434/2013, III. ÚS 583/2013) dospel k záveru, že z predložených dôkazov táto
skutočnosť nevyplýva a ide len o tvrdenie sťažovateľky, na ktoré nemohol byť v konaní
o predloženej sťažnosti braný zreteľ.
V okolnostiach danej veci tak najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu náležite
formuloval dôvody, ktoré ho viedli k odchylnému právnemu záveru oproti niektorým jeho
iným rozhodnutiam, pokiaľ išlo o náhradu trov účastníkov konania pribratých podľa § 250
ods. 1 OSP. Vzhľadom na to, že tieto dôvody ústavný súd nehodnotí ako svojvoľné, a tiež
vzhľadom na kritérium ústavnej relevancie spornej otázky zastáva názor, že nič neindikuje,
že by konaním najvyššieho súdu vedeným pod sp. zn. 3 Sžp 9/2012 alebo jeho napadnutým
uznesením mohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľkinho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé konanie (vrátane práva na prístup k súdu)
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že v celom rozsahu zotrváva na svojej
konštantnej judikatúre, podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo
účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia, a to s ohľadom na to, o aké rozhodnutie ide (meritórne alebo procesné)
a v akom štádiu súdneho konania je rozhodnutie vydané. Odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09,
S prihliadnutím na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom
účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02,
III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. marca 2014