Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 195/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. marca 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána

Lubyho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

Z., s. r. o., zastúpenej advokátom JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, Kutlíkova 17, Bratislava,

vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

zo 17. apríla 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna 2013

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách

aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 17. apríla

2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola v zmysle § 250 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) pribratá ako účastníčka do konania o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia Hlavného banského úradu (ďalej len „banský úrad“) č.

z 19. apríla 2010. Predmetné konanie bolo vedené Krajským súdom v Trnave (ďalej len

„krajský súd“) pod sp. zn. . V tomto konaní sa fyzická osoba ako žalobkyňa

(ďalej len „žalobkyňa“) domáhala preskúmania zákonnosti uvedeného rozhodnutia

banského úradu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Obvodného banského úradu

v Bratislave č. 36-3329/2009-7 z 15. januára 2010, podľa ktorého žalobkyňa nie je

účastníčkou konania začatého na základe žiadosti sťažovateľky o povolenie zmeny

dobývacieho ložiska nevyhradeného nerastu na pozemku parc. č... v katastrálnom území...

Krajský súd uznesením č. k. -153 z 26. januára 2012 (ďalej len „uznesenie

krajského súdu“) konanie na základe späťvzatia žaloby zastavil, žalobkyni vrátil súdny

poplatok, žalovanému náhradu trov konania nepriznal a súčasne žalobkyňu zaviazal zaplatiť

sťažovateľke náhradu trov konania predstavujúcu náklady právneho zastúpenia v sume

336,39 €. Na odvolanie žalobkyne najvyšší súd napadnutým uznesením zmenil uznesenie

krajského súdu vo výroku o povinnosti žalobkyne zaplatiť sťažovateľke náhradu trov

konania tak, že jej náhradu trov konania nepriznal, pričom zároveň rozhodol, že účastníkom

odvolacieho konania náhradu trov nepriznáva.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že názor „Najvyššieho súdu SR prezentovaný

v uznesení sp. zn. ..., že v správnom súdnictve neprichádza aplikácia

ustanovenia do úvahy, nakoľko z ustanovenia explicitne

vyplýva, že náhrada trov patrí iba žalobcovi“, považuje za nesprávny a „v rozpore

s ústavným právom na súdnu ochranu, nakoľko prijatím takého názoru by vedľajší účastník

nemohol brániť svoje práva a oprávnené záujmy, nakoľko zastupovanie v správnom

súdnictve je obligatórne prostredníctvom advokáta. Okrem toho tento právny záver

Najvyššieho súdu SR je v rozpore s právnym názorom uvedeným v rozhodnutí Najvyššieho

súdu SR sp. zn. , v ktorom Najvyšší súd SR posudzoval obdobnú žalobu podanú

proti obdobnému rozhodnutiu Hlavného banského úradu len o účastníctve inej osoby,

pričom aj keď aj v tomto konaní Najvyšší súd SR nepriznal náhradu trov konania žiadnemu

z účastníkov avšak súčasne uviedol, že pri rozhodnutí aplikoval ustanovenie § 146 ods. 1

písm. c) v spojení s ustanovením . Je teda zrejmé, že aj v rozhodovacej

praxi Najvyššieho súdu SR je v súvislosti s posudzovaním oprávnenosti priznania trov

konania v správnom súdnictve inému účastníkovi ako žalobcovi viacero odlišných právnych

názorov a nejednotnosť pri rozhodovaní.“. Uvedené má byť zrejmé aj z odlišného

stanoviska jedného z členov senátu najvyššieho súdu pripojeného k napadnutému uzneseniu

najvyššieho súdu.

Sťažovateľka ďalej poukazuje na „šikanózny charakter podaného návrhu a celého

konania“, čo vyvodzuje zo skutočnosti, že v už právoplatne skončených konaniach uhradil

priznané trovy právneho zastúpenia sám právny zástupca žalobcov. Uvedené má viesť

k domnienke o financovaní týchto konaní priamo obcou..., v katastrálnom území ktorej

sťažovateľka „vykonáva svoju podnikateľskú činnosť, keďže jej súčasná starostka si svoju

predvolebnú kampaň založila na zrušení súhlasu obce s rozšírením ťažby sťažovateľa.

Máme za to, že v takom prípade by aj žalobcovia mali niesť dôsledky podaných svojich

úkonov, pričom uvedené sa prejavuje práve v priznaní trov právneho zastúpenia, pričom

máme za to, že v tomto prípade mal Najvyšší súd SR aj v prípade rozhodnutia o zastavení

konania v dôsledku späťvzatia žaloby posúdiť nárok na náhradu trov v zmysle ustanovenia

, keďže je jednoznačné, že zastavenie konania spôsobila p. T.“.

Na základe uvedeného podala sťažovateľka sťažnosť poľa ,

v ktorej navrhuje, aby ju ústavný súd prijal na ďalšie konanie a rozhodol, že „Základné

právo spoločnosti Z., s. r. o., podľa SR, ako aj základného práva

sťažovateľa podľa článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd na prístup k súdu a spravodlivé prejednanie veci konaním Najvyššieho

súdu SR sp. zn. porušené bolo.

Ústavný súd zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa

17. 04. 2013 a vec vracia tomuto súdu na nové konanie.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške

331,15 EUR s DPH, ktorá je splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu...“.

Hoci sťažovateľka v petite sťažnosti uvádza, že jej označené základné právo malo

byť porušené postupom najvyššieho súdu, je zrejmé, že sťažnosť smeruje nielen proti

postupu najvyššieho súdu v danom konaní, ale najmä proti výsledku tohto postupu,

t. j. napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovení , a vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako

aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.

rozhodnutia , , , , ,

).

K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,

nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných

pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej

moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. ,

, , ).

Z týchto hľadísk ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľky namietajúcej

porušenie základného práva podľa a práva podľa dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie práva na súdnu ochranu podľa

siedmeho oddielu druhej hlavy ( až ) a jemu porovnateľného práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne a niet

medzi nimi zásadných odlišností (napr. ).

Z už uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov

a ústavného súdu v Slovenskej republike (princíp subsidiarity) vyplýva, že ústavný súd nie

je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy

všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových

a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. , ).

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti s právnym posúdením

ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany

súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody,

na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú

pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné

a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (, ,

).

Podstata námietok sťažovateľky spočíva v jej nesúhlase so záverom najvyššieho súdu

v otázke náhrady trov konania vedľajšieho účastníka, keď najvyšší súd dospel k záveru

o nemožnosti použitia v danom prípade. V napadnutom uznesení najvyšší

súd k tejto otázke uviedol:

«Krajský súd priznal účastníkovi konania Z., s. r. o., ktorý bol do konania pribraný

uznesením podľa (a postavenia ktorého ako účastníka konania sa

v tomto súdnom konaní spoločnosť Z., s. r. o., výslovne domáhala), trovy konania

pozostávajúce z trov právneho zastúpenia podľa

Tretia časť ustanovuje v tretej hlave „Trovy

konania“. Náhrada trov konania je upravená v ustanoveniach § 142 a nasl., ktoré sa

v správnom súdnictve aplikujú iba primerane, na základe ustanovenia § 246c ods. 1 veta

prvá , podľa ktorého „pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti,

sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona“.

Pojem „primerané použitie“ však zákon bližšie nešpecifikuje. Podľa praxe

konajúceho senátu však ide o subsidiárnu aplikáciu, ktorá musí byť zlučiteľná s inými

explicitnými inštitútmi správneho súdnictva, v danom prípade s ustanovením § 250k ods. 1

V správnom súdnictve v konaní o žalobách rozhoduje súd o náhrade trov konania

predovšetkým podľa , podľa ktorého ak mal žalobca úspech celkom

alebo sčasti, súd mu proti žalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov

konania; môže tiež rozhodnúť, že sa náhrada trov celkom alebo sčasti neprizná, ak sú na to

dôvody hodné osobitného zreteľa.

Ustanovenie je osobitným ustanovením, ktoré upravuje právo

na náhradu trov konania iba úspešného žalobcu a v podstate vylučuje priznanie náhrady

trov konania inému účastníkovi. V prípade späťvzatia žaloby ešte možno uvažovať

o náhrade trov konania žalovanému, aj to celkom výnimočne, s prihliadnutím na konkrétne

skutkové okolnosti, ktorý postup však vyplýva z aplikácie

Z ustanovenia explicitne vyplýva, že náhrada trov konania patrí len

žalobcovi, ktorý má úspech celkom alebo sčasti, a preto použitie

v tomto prípade neprichádza do úvahy.

Najvyšší súd dáva do pozornosti, že k rovnakému záveru dospeli aj senáty

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach vedených pod sp. zn. zo dňa

30. 01. 2013 a sp. zn. zo dňa 19. 03. 2013, a problematikou náhrady trov

konania pribranému účastníkovi sa najvyšší súd zaoberal aj v konaní sp. zn. .

Najvyšší súd konštatuje, že ide o obdobnú vec, ktorá bola predmetom konania pred

odvolacím súdom (už vyššie spomínané konanie sp. zn. a sp. zn.

), v ktorých žalovaný je totožný a žalobcami sú fyzické osoby (spolu päť

súdnych konaní o prieskum zákonnosti rozhodnutí), ktoré sa domáhali postavenia účastníka

na základe skutkových podobností spočívajúcich v popretí ich práv ako účastníkov

povoľovacieho konania.

Povinnosťou všetkých orgánov štátnej moci je svojou činnosťou napĺňať legitímne

očakávanú predstavu jednotlivca o právnom štáte, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je

právna istota, a s princípom právnej istoty logicky korešponduje zásada rozhodovať

v obdobných veciach rovnako.

Uvedená zásada je pre oblasť správneho súdnictva legislatívne zakotvená

prostredníctvom ustanovenia , podľa ktorého ak Najvyšší súd

Slovenskej republiky rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola predmetom

konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať už len na podobné

rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie.

Na základe citovaného ustanovenia senát najvyššieho súdu poukazuje na dôvody

uvedené v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

19. marca 2013, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje a zároveň v súlade s ustanovením

uvádza text jeho odôvodnenia nasledovne:

„Nemožnosť priznania náhrady trov konania úspešnému žalovanému, resp.

účastníkom konania, ktorých súd pribral do konania podľa veta druhá

by síce mohla byť chápaná ako narušenie zásady rovnosti účastníkov konania, avšak

na druhej strane za súčasnej právnej úpravy nemožno od žalobcu spravodlivo žiadať, aby

nahradil trovy vzniknuté účastníkovi, ktorého súd musí podľa § 250 ods. 1 veta druhá

pribrať do konania, hoci žalobca jeho pribratie do konania sám ovplyvniť

nemohol“.

V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu SR

zo dňa 30. 05. 2012, sp. zn. , v ktorom bolo konštatované, že „(pribratý)

účastník konania nie je povinný byť právne zastúpený a v prípade, ak realizuje svoje právo

na právne zastúpenie v tomto postavení, je povinný náklady spojené s takýmto zastúpením

znášať sám“.

Odvolací súd vzhľadom na uvedené vyššie sa v danom prípade nestotožnil

s aplikáciou právnej normy v spojení s súdom prvého

stupňa dospejúc k záveru, že prvostupňový súd v danej veci nesprávne právne posúdil nárok

pribratého účastníka na náhradu trov konania, a preto podľa

v spojení s uznesenie krajského súdu v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady

trov pribraného účastníka konania zmenil tak že pribranému účastníkovi konania náhradu

trov prvostupňového konania nepriznal.

O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa v spojení

s a účastníkom ich náhradu nepriznal. Žalovaný a pribratý účastník

konania zo zákona nemá nárok na náhradu trov konania“.

Podľa žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov

konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.» Z týchto dôvodov žiadnemu

z účastníkov náhradu trov konania nepriznal.

V prvom rade považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že už vo svojej rozhodovacej

činnosti posudzoval analogické prípady tej istej sťažovateľky v obdobnej skutkovej

a právnej situácii (, , m. m. aj ). Ústavný

súd v okolnostiach danej veci nezistil dôvod odchýliť sa od svojich skorších rozhodnutí.

Vo všeobecnosti platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania spravidla samo osebe

nedosahuje intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základných práv a

slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Podľa

názoru ústavného súdu nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého procesu zásadne

pripisovať rozhodovaniu o trovách konania takú istú relevanciu ako námietkam proti

procesnému postupu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej, resp. samotnému rozhodnutiu

vo veci samej. Ústavný súd zároveň nespochybňuje, že za určitých okolností možno k

záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dospieť aj v súvislosti

s námietkami sťažovateľov smerujúcimi proti právoplatným rozhodnutiam všeobecných

súdov o náhrade trov súdneho konania. Ústavný súd však pri posudzovaní problematiky

trov konania, t. j. vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi problematiky

akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napádaného výroku o trovách

konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k zásahu do základného práva

na súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivý proces) mimoriadnym spôsobom, alebo ak

bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. , , ,

, , ).

Ústavný súd ďalej poukazuje na rozsah nepriznanej náhrady trov konania, ktorá

podľa uznesenia krajského súdu predstavovala sumu 336,39 €. Namietaná suma, o ktorú

mala byť sťažovateľka (resp. jej právny zástupca) ukrátená konaním najvyššieho súdu,

zjavne nedosahuje ani trojnásobok minimálnej mzdy, teda sumu, ktorá je aj vo sfére

všeobecného súdnictva považovaná za bagateľnú (pozri , ktorý ustanovuje

trojnásobok minimálnej mzdy ako podmienku prípustnosti dovolania proti právoplatným

rozhodnutiam odvolacieho súdu vo veciach týkajúcich sa peňažného plnenia), a nedosahuje

ani sumu 1 000 € (spor s hodnotou do 1 000 € bez príslušenstva sa podľa

považuje za drobný). V tejto súvislosti ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti už

vyslovil, že ak sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu,

poskytnutie ústavnoprávnej ochrany prichádza do úvahy len v celkom výnimočných

prípadoch, keď už došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd v takom rozsahu, ktorý

má ústavnoprávny rozmer (m. m. , , ).

S prihliadnutím na uvedené ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu dospel k záveru, že z hľadiska dodržania základných ústavnoprocesných

princípov ho nemožno považovať za ústavne neakceptovateľné.

K námietke sťažovateľky o rozdielnej judikatúre najvyššieho súdu v otázke

aplikovateľnosti ustanovení tretej hlavy tretej časti

v konaniach podľa piatej časti (v zmysle )

ústavný súd dodáva, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných

súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21,

§ 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám),

keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu

zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. ). Preto ak

všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno

v takomto postupe automaticky vidieť porušenie , keďže zaujatie

stanovísk k výkladu zákonov a iných než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii

najvyššieho súdu ().

V danej veci je ale potrebné zdôrazniť, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je

odôvodnené práve odkazom na ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu v podobných veciach

podporujúce záver, ku ktorému dospel najvyšší súd v napadnutom uznesení.

Napokon v súvislosti s tvrdením sťažovateľky, podľa ktorej v jej prípade bolo

advokátske zastúpenie povinné, a teda mala mať nárok na náhradu trov, ústavný súd uvádza,

že z je zrejmé, že povinne zastúpeným musí byť v konaní podľa piatej časti

iba žalobca. Sťažovateľka však v konaní nemala postavenie

žalobcu, a preto táto námietka nie je dôvodná. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky

o šikanóznej povahe celého súdneho konania „realizovaného v záujme obce Č.“, ústavný

súd podobne ako v konaní o inej obdobnej sťažnosti sťažovateľky (pozri ,

, ) dospel k záveru, že z predložených dôkazov táto

skutočnosť nevyplýva a ide len o tvrdenie sťažovateľky, na ktoré nemohol byť v konaní

o predloženej sťažnosti braný zreteľ.

V okolnostiach danej veci tak najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu náležite

formuloval dôvody, ktoré ho viedli k odchylnému právnemu záveru oproti niektorým jeho

iným rozhodnutiam, pokiaľ išlo o náhradu trov účastníkov konania pribratých podľa § 250

ods. 1 . Vzhľadom na to, že tieto dôvody ústavný súd nehodnotí ako svojvoľné, a tiež

vzhľadom na kritérium ústavnej relevancie spornej otázky zastáva názor, že nič neindikuje,

že by konaním najvyššieho súdu vedeným pod sp. zn. alebo jeho napadnutým

uznesením mohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľkinho základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé konanie (vrátane práva na prístup k súdu)

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že v celom rozsahu zotrváva na svojej

konštantnej judikatúre, podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

súdne konanie podľa a práva podľa dohovoru je aj právo

účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia, a to s ohľadom na to, o aké rozhodnutie ide (meritórne alebo procesné)

a v akom štádiu súdneho konania je rozhodnutie vydané. Odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces (napr. , , , ,

).

S prihliadnutím na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom

účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. ,

, , , ), ústavný súd sťažnosť odmietol

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2014