Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 583/2013
PDF · 249.67 KB
No categories available
III. ÚS 583/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
10. decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Z. B., s. r. o.,
zastúpenej advokátom JUDr. S. J., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. januára 2013
v konaní sp. zn. 2 Sžp 8/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Z. B., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2013
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Z. B., s. r. o., (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
„konaním“ Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vo veci
vedenej pod sp. zn. 2 Sžp 8/2012.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola podľa § 250 ods. 1 zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“)
pribratá ako účastníčka do konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Hlavného
banského úradu (ďalej len „banský úrad“) č. 417 884/2010 z 19. apríla 2010, ktoré bolo
vedené Krajským súdom v Trnave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 23 S 19/2010.
V tomto konaní sa A. S., (ďalej len „žalobkyňa“), domáhala preskúmania zákonnosti
spomínaného rozhodnutia banského úradu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Obvodného
banského úradu v Bratislave č. 36-3329/2009/6 z 26. januára 2010 o tom, že žalobkyňa nie
je účastníčkou konania začatého na základe žiadosti sťažovateľky o povolenie zmeny
dobývacieho ložiska nevyhradeného nerastu na pozemku parc. č. 482/34 v katastrálnom
území Č. Krajský súd rozsudkom č. k. 23 S 19/2010-159 z 26. januára 2012 žalobu
zamietol, žalobkyni nárok na náhradu trov konania nepriznal a súčasne ju zaviazal zaplatiť
sťažovateľke náhradu trov konania v sume 336,39 € do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. Výrok o povinnosti náhrady trov konania krajský súd oprel o § 146 ods. 2 prvú
vetu OSP.
Žalobkyňa podala proti rozsudku krajského súdu odvolanie. Namietala
voči meritórnemu zamietavému výroku krajského súdu i voči výroku o povinnosti nahradiť
trovy konania sťažovateľke.
Najvyšší súd na odvolanie žalobkyne uznesením z 30. januára 2013 sp. zn.
2 Sžp 8/2012 rozsudok krajského súdu zrušil a konanie zastavil. Účastníkom náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal. V odôvodnení svojho uznesenia najvyšší súd zdôraznil
zistenú skutočnosť, že „správne konanie o samotnom povolení zmeny č. 1 povoleného
dobývacieho ložiska nevyhradeného nerastu na pozemku parc. č. 482/34 v k. ú. Č., bolo
ukončené rozhodnutím Hlavného banského úradu z 10. novembra 2010, č. 1414-2140/2010,
ktoré nadobudlo právoplatnosť 15. novembra 2010.
Uvedeným dňom právoplatnosti citovaného rozhodnutia, ako rozhodnutia, ktorým
sa predmetné správne konanie právoplatne skončilo, vzniklo žalobkyni, ako osobe tvrdiacej,
že správny orgán s ňou v rozpore so zákonom nekonal ako s účastníčkou konania, právo
podať v súlade s § 250b ods. 2 a 3 OSP žalobu a domáhať sa preskúmania jeho zákonnosti,
ktoré napokon žalobkyňa aj využila, keď sa pripojila k žalobe proti citovanému
rozhodnutiu, o ktorej prebieha konanie na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 14S/3/2011.
Najvyšší súd nepopiera dôležitosť rozhodnutia správneho orgánu o tom, že niekto je,
respektíve nie je, účastníkom správneho konania, a nepopiera ani právo dotknutého
subjektu, aby zákonnosť takéto rozhodnutia bola preskúmateľná súdom v správnom
súdnictve. Tento postup je však namieste jedine v prípade, kedy rozhodnutie súdu môže
reálnym spôsobom ovplyvniť okruh účastníkov správneho konania.
V tu prejednávanej veci možnosť, že po prípadnom rozhodnutí súdu o zrušení
preskúmavaného rozhodnutia žalovaného žalobkyňa vstúpi ako účastníčka
do prebiehajúceho správneho konania, zanikla krátko po podaní žaloby 31. mája 2010,
pretože toto správne konanie už bolo právoplatne skončené 15. novembra 2010.
Krajský súd o veci rozhodol 26. januára 2012, teda v čase, kedy už neboli naplnené
podmienky pre to, aby rozhodnutie žalovaného nebolo vylúčené z prieskumu v správnom
súdnictve. Mal preto, namiesto meritórneho rozhodnutia, vydať uznesenie, ktorým by
konanie z dôvodu podľa § 250d ods. 3 OSP v spojení s § 248 písm. a/ OSP zastavil
a žalobkyňu dokázať na postup podľa § 250b ods. 2, 3 OSP.“
K otázke trov konania najvyšší súd k prvostupňovému výroku krajského súdu
o priznaní náhrady trov konania sťažovateľke uviedol, že „takýto postup nemá oporu
v procesnom predpise. Konanie o preskúmanie rozhodnutí správnych orgánov sa riadi
ustanoveniami piatej časti OSP, ktorá má povahu špeciálneho procesného predpisu
vo vzťahu k prvej, tretej a štvrtej časti OSP, ktoré sa použijú len v prípade riešenia otázok,
ktoré nie sú priamo upravené v piatej časti (§ 246c ods. 1 OSP). Z § 250k OSP explicitne
vyplýva, že náhrada trov konania patrí len žalobcovi, ktorý má úspech celkom alebo sčasti,
a preto použitie § 146 ods. 2 OS neprichádza do úvahy.“
Výrok o trovách odvolacieho konania najvyšší súd založil na § 250k ods. 1 OSP,
keďže žalobkyňa „nemala úspech vo veci a žalovanému ani účastníkovi Z. B., s. r. o. ich
náhrada zo zákona neprináleží. Prihliadol tiež na skutočnosť, že rozhodnutie správneho
orgánu vo veci bolo vydané 10. novembra 2010, t. j. relatívne krátko po podaní žaloby na
krajskom súde, pričom žalobkyňa nemohla zabrániť tomu, aby toto rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť. Takže hoci žaloba bola podaná v čase, kedy preskúmavané rozhodnutie bolo
spôsobilým predmetom konania v správnom súdnictve, ešte v konaní pred súdom prvého
stupňa túto spôsobilosť stratilo a všetky úkony vo veci zo strany žalobkyne sa stali
neúčelnými, pretože nemohli viesť k náprave porušenia práv a právom chránených záujmov
žalobkyne, ku ktorému mohlo dôjsť v konaní pred správnym orgánom.“
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka tvrdí porušenie jej základného
práva na súdnu ochranu rozhodnutím najvyššieho súdu o nepriznaní nároku na náhradu trov
konania, „nakoľko je jednoznačné, že Krajský súd v Trnave správne rozhodol o podanej
žalobe a uvedenú žalobu zamietol, keďže, ako to aj Najvyšší súd SR vo svojom uznesení
uvádza, žaloba bola podaná v čase, keď ešte správne konanie, v ktorom sa p. S. domáhala
účastníctva, nebolo ukončené a trvalo. Nie je podľa nášho názoru správny názor
Najvyššieho súdu SR, ktorý konanie zastavil iba z dôvodu ukončenia správneho konania
v čase rozhodovania prvostupňového súdu, nakoľko ak by rozhodnutie o účastníctve p. S.
v predmetnom konaní bolo zrušené, bol by to podľa nášho názoru jednoznačne dôvod pre
obnovu konania podľa § 62 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb., správny poriadok, a teda by p. S.
bola účastníčkou skončeného konania a o jej námietkach by bol povinný správny orgán
rozhodnúť.“
Podľa sťažovateľky „názor Najvyššieho súdu SR v uznesení sp. zn. 2 Sžp/8/2012,
že v správnom súdnictve neprichádza aplikácia ustanovenia § 146 ods. 2 OSP do úvahy,
nakoľko z ustanovenia § 250k OSP explicitne vyplýva, že náhrada trov patrí iba žalobcovi“,
je nesprávny a „v rozpore s ústavným právom na súdnu ochranu, nakoľko prijatím takého
názoru by vedľajší účastník nemohol brániť svoje práva a oprávnené záujmy, nakoľko
zastupovanie v správnom súdnictve je obligatórne prostredníctvom advokáta. Okrem toho
tento právny záver Najvyššieho súdu SR je v rozpore s právnym názorom uvedeným
v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Sžp/6/2012, v ktorom Najvyšší súd SR
posudzoval obdobnú žalobu podanú proti obdobnému rozhodnutiu Hlavného banského
úradu len o účastníctve inej osoby, pričom aj keď aj v tomto konaní Najvyšší súd SR
nepriznal náhradu trov konania žiadnemu z účastníkov avšak súčasne uviedol,
že pri rozhodnutí aplikoval ustanovenie § 146 ods. 1 písm. c) OSP v spojení s ustanovením
§ 246c OSP. Je teda zrejmé, že aj v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu SR je v súvislosti
s posudzovaním oprávnenosti priznania trov konania v správnom súdnictve inému
účastníkovi ako žalobcovi viacero odlišných právnych názorov a nejednotnosť
pri rozhodovaní.“.
Sťažovateľka napokon poukazuje na „šikanózny charakter podaného návrhu
a celého konania“, čo vyvodzuje zo skutočnosti, že v už právoplatne skončených konaniach
uhradil priznané trovy právneho zastúpenia sám právny zástupca žalobcov. Uvedené má
viesť k domnienke o financovaní týchto konaní priamo obcou Č., v katastrálnom území
ktorej sťažovateľka „vykonáva svoju podnikateľskú činnosť, keďže jej súčasná starostka
si svoju predvolebnú kampaň založila na zrušení súhlasu obce s rozšírením ťažby
sťažovateľa. Máme za to, že v takom prípade by aj žalobcovia mali niesť dôsledky podaných
svojich úkonov, pričom uvedené sa prejavuje práve v priznaní trov právneho zastúpenia...
máme za to, že v tomto prípade mal Najvyšší súd SR aj v prípade rozhodnutia o zastavení
konania posúdiť nárok na náhradu trov v zmysle ustanovenia § 147 OSP v spojení
s ustanovením § 246c ods. 1 OSP, nakoľko iba takéto rozhodnutie je ústavne konformné...“.
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol vo veci samej takto:
„Základné právo spoločnosti Z. B., s. r. o., podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj
základného práva sťažovateľa podľa článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd na prístup k súdu a spravodlivé prejednanie veci,
konaním Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžp/8/2012, porušené bolo.
Ústavný súd zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžp/8/2012 zo dňa
30.01.2013 a vec vracia tomuto súdu na nové konanie.
Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške
331,15 EUR s DPH ktorá je splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet
právneho zástupcu sťažovateľa...“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania.
V sťažnostnom petite sťažovateľka navrhla vysloviť porušenie jej označených práv
„konaním“ najvyššieho súdu. Neustálila teda bez najmenších pochybností, či za ústavne
chybný zásah považuje procesný postup najvyššieho súdu v konkretizovanom konaní
alebo rozhodnutie, ktorým bol tento postup zavŕšený.
Ústavný súd nepristúpil k výzve adresovanej sťažovateľke na odstránenie popísaného
nedostatku návrhu na začatie konania, a to s ohľadom na charakter sťažnostných námietok
(z nich bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že sťažovateľka brojí proti rozhodnutiu
najvyššieho súdu o náhrade trov konania), ako aj berúc do úvahy týmto uznesením
vyjadrený výsledok predbežného prerokovania sťažnosti (ani odstránenie predmetného
nedostatku by nemohlo viesť k prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie).
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh,
ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). K iným
dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí
aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení,
resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci,
posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. IV. ÚS 62/08,
III. ÚS 415/2011, IV. ÚS 362/09, III. ÚS 47/2013).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd k vzťahu medzi čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval,
že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu
preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Podstatnou a v zásade jedinou relevantnou sťažnostnou námietkou,
na ktorej sťažovateľka založila svoj návrh na rozhodnutie vo veci samej, je právny názor,
podľa ktorého na rozhodovanie o náhrade trov konania v správnom súdnictve sa neaplikuje
výlučne § 250k ods. 1 OSP, ale prostredníctvom § 246c ods. 1 OSP možno uvažovať
aj o použití ustanovení tretej hlavy tretej časti OSP regulujúcej trovy súdneho konania.
Podľa § 146 ods. 2 OSP ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo
zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh,
ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.
Podľa § 246c ods. 1 OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto
časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona...
Podľa § 250k ods. 1 OSP ak mal žalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu proti
žalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania. Ak bolo
rozhodnutie správneho orgánu zrušené z dôvodu podľa § 250j ods. 3, súd žalobcovi prizná
úplnú náhradu trov konania. Môže tiež rozhodnúť, že sa náhrada trov celkom alebo sčasti
neprizná, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.
Vo všeobecnosti platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania spravidla samo osebe
nedosahuje intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základných práv a
slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Podľa
názoru ústavného súdu nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého procesu pripisovať
rozhodovaniu o trovách konania takú istú relevanciu ako námietkam proti procesnému
postupu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej, resp. samotnému rozhodnutiu vo veci
samej. Ústavný súd zároveň nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o
porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dôjsť aj v súvislosti s námietkami
sťažovateľov smerujúcimi proti právoplatným rozhodnutiam všeobecných súdov o náhrade
trov súdneho konania. Ústavný súd však pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. vo
vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi problematiky akcesorickej, postupuje
nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba
výnimočne, napríklad keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu
(spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo
(m. m. I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011, III. ÚS 47/2013).
Formulované a stabilne judikované postoje ústavného súdu k možnostiam ústavno-
súdneho prieskumu rozhodnutí všeobecných súdov o trovách konania sa okolnosťami
sťažovateľkinej veci ešte viac prehlbujú.
Rozsah nepriznanej náhrady trov konania totiž predstavoval v nadväznosti
na rozsudok krajského súdu sumu 336,39 €. Namietaná suma, o ktorú mala byť
sťažovateľka ukrátená uznesením najvyššieho súdu, teda nedosahuje ani trojnásobok
minimálnej mzdy, čo je suma, ktorá je aj vo sfére všeobecného súdnictva považovaná
za bagateľnú a nedosahuje ani sumu 1 000 € (spor s hodnotou do 1 000 € bez príslušenstva
sa podľa § 29 ods. 6 OSP považuje za drobný). V tejto súvislosti ústavný súd pri svojej
rozhodovacej činnosti už vyslovil, že ak sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu, v ktorom ide
zjavne o bagateľnú sumu, poskytnutie ústavnoprávnej ochrany prichádza do úvahy
len v celkom výnimočných prípadoch, v ktorých došlo k porušeniu základných práv
alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu, t. j. intenzite (IV. ÚS 414/2010,
IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011).
S prihliadnutím na uvedené ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu dospel k záveru, že z hľadiska dodržania základných ústavno-procesných
princípov ho nemožno považovať za ústavne neakceptovateľné. Najvyšší súd dostatočne
odôvodnil svoj právny záver o nemožnosti aplikácie § 146 ods. 2 OSP v okolnostiach
prípadu prikloniac sa k právnemu názoru o prednosti ustanovení upravujúcich náhradu trov
konania v správnom súdnictve (§ 250k OSP) pred ustanoveniami tretej hlavy tretej časti
OSP, ktorých primerané použitie v konaniach podľa piatej časti OSP (t. j. v rámci správneho
súdnictva) umožňuje § 246c ods. 1 OSP za podmienok v ňom určených. Svoj záver pritom
najvyšší súd založil na názore, podľa ktorého použitie ustanovení tretej časti OSP
na konania v správnom súdnictve prichádza do úvahy „len v prípade riešenia otázok,
ktoré nie sú priamo upravené v piatej časti... Z § 250k OSP explicitne vyplýva, že náhrada
trov konania patrí len žalobcovi, ktorý má úspech celkom alebo sčasti...“ Citovaná
argumentácia najvyššieho súdu je síce stručná, no spôsob uvažovania najvyššieho súdu
objasnila podľa názoru ústavného súdu dostatočne zrozumiteľne. Súčasne podľa názoru
ústavného súdu niet pochýb, že v § 246c ods. 1 OSP použité slovné spojenie „otázky,
ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti“, možno interpretovať aj tak, ako to v odôvodnení
svojho uznesenia naznačil najvyšší súd. V žiadnom prípade tu nemožno hovoriť o právnom
názore kvalifikovateľnom ako extrémne vybočenie z ustálených interpretačných praktík
či popretie podstaty a zmyslu relevantných ustanovení procesného predpisu.
Ústavný súd neopomína sťažovateľkou uvádzanú skutočnosť odlišnosti právnych
názorov jednotlivých senátov správneho kolégia najvyššieho súdu v predmetnej otázke.
Jedným dychom však treba dodať, že ak zásah ústavného súdu prichádza do úvahy (ako to
už na podklade stabilizovanej judikatúry bolo vysvetlené) iba v prípadoch extrémne
intenzívnych pochybení všeobecných súdov pri výklade ustanovení procesných predpisov
o náhrade trov konania, potom nemožno vylúčiť, že ústavný súd môže v určitých prípadoch
súčasne považovať za ústavne konformné dokonca aj dva vzájomne odlišné právne názory
všeobecného súdu na tú istú otázku.
Tak je to aj v posudzovanom prípade. Sťažovateľka poukazuje na rozhodnutie
najvyššieho súdu z 27. februára 2013 vo veci sp. zn. 6 Sžp 6/2012 (sťažovateľka i v tomto
konaní mala postavenie vedľajšieho účastníka), v ktorom najvyšší súd skutočne o trovách
konania „rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ OSP v spojení s ustanovením § 246c
OSP...“. Ústavný súd však zdôrazňuje, že aj v tomto skutkovo obdobnom prípade viedol
(hoci odlišný) právny názor najvyššieho súdu v konečnom dôsledku k výroku o nepriznaní
náhrady trov konania účastníkom (ani sťažovateľke), teda k výsledku rovnakému
ako v uznesení najvyššieho súdu z 30. januára 2013 v konaní sp. zn. 2 Sžp 8/2012.
Podľa ústavného súdu tak odlišnosť právnych názorov, na ktorú sťažovateľka
poukazuje vo svojej sťažnosti a ktorou argumentuje v prospech porušenia svojich
označených práv, nedosahuje ústavne relevantnú intenzitu. Tým sa otvára priestor
na aplikáciu stabilného názoru ústavného súdu, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať
in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve
najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc
zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných
právnych predpisov (mutatis mutandis I. ÚS 17/01). Preto ak všeobecné súdy zaujímajú
vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto postupe automaticky
vidieť porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov a iných
než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu (III. ÚS 376/09).
Vzhľadom na to, že dôvody najvyššieho súdu vedúce k nepriznaniu náhrady trov
konania sťažovateľke ako vedľajšiemu účastníkovi konania v správnom súdnictve ústavný
súd nehodnotí ako svojvoľné, a tiež vzhľadom na nižšiu mieru ústavnej relevancie spornej
otázky, zastáva ústavný súd názor, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžp 8/2012
z 30. januára 2013 k porušeniu sťažovateľkinho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením najvyššieho súdu nemohlo dôjsť.
Napokon v súvislosti s tvrdením sťažovateľky, podľa ktorého v jej prípade bolo
advokátske zastúpenie povinné, ústavný súd uvádza, že z ustanovenia § 250a OSP
je zrejmé, že povinne zastúpeným musí byť v konaní podľa piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku iba žalobca. Sťažovateľka však v konaní nemala postavenie žalobcu,
a preto táto námietka nie je dôvodná. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky o šikanóznej
povahe celého súdneho konania realizovaného v záujme obce Č., ústavný súd podobne ako
v konaní o iných obdobných sťažnostiach sťažovateľky (pozri II. ÚS 333/2013, III. ÚS
434/2013) dospel k záveru, že z predložených dôkazov táto skutočnosť nevyplýva a ide len
o tvrdenie sťažovateľky, na ktoré nemohol byť v konaní o predloženej sťažnosti vzatý
zreteľ.
Ústavný súd z uvedených dôvodov sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods.
2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Preto bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi formulovanými sťažovateľkou v petite jej sťažnosti (návrh
na zrušenie uznesenia najvyššieho súdu, návrh na priznanie náhrady trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. decembra 2013