Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 583/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

10. decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Z. B., s. r. o.,

zastúpenej advokátom JUDr. S. J., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. januára 2013

v konaní sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Z. B., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2013

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Z. B., s. r. o., (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

„konaním“ Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vo veci

vedenej pod sp. zn. .

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola podľa § 250 ods. 1 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“)

pribratá ako účastníčka do konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Hlavného

banského úradu (ďalej len „banský úrad“) č. z 19. apríla 2010, ktoré bolo

vedené Krajským súdom v Trnave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. .

V tomto konaní sa A. S., (ďalej len „žalobkyňa“), domáhala preskúmania zákonnosti

spomínaného rozhodnutia banského úradu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Obvodného

banského úradu v Bratislave č. 36-3329/2009/6 z 26. januára 2010 o tom, že žalobkyňa nie

je účastníčkou konania začatého na základe žiadosti sťažovateľky o povolenie zmeny

dobývacieho ložiska nevyhradeného nerastu na pozemku parc. č. 482/34 v katastrálnom

území Č. Krajský súd rozsudkom č. k. -159 z 26. januára 2012 žalobu

zamietol, žalobkyni nárok na náhradu trov konania nepriznal a súčasne ju zaviazal zaplatiť

sťažovateľke náhradu trov konania v sume 336,39 € do troch dní od právoplatnosti

rozsudku. Výrok o povinnosti náhrady trov konania krajský súd oprel o § 146 ods. 2 prvú

vetu .

Žalobkyňa podala proti rozsudku krajského súdu odvolanie. Namietala

voči meritórnemu zamietavému výroku krajského súdu i voči výroku o povinnosti nahradiť

trovy konania sťažovateľke.

Najvyšší súd na odvolanie žalobkyne uznesením z 30. januára 2013 sp. zn.

2 Sžp 8/2012 rozsudok krajského súdu zrušil a konanie zastavil. Účastníkom náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal. V odôvodnení svojho uznesenia najvyšší súd zdôraznil

zistenú skutočnosť, že „správne konanie o samotnom povolení zmeny č. 1 povoleného

dobývacieho ložiska nevyhradeného nerastu na pozemku parc. č. 482/34 v k. ú. Č., bolo

ukončené rozhodnutím Hlavného banského úradu z 10. novembra 2010, č. 1414-2140/2010,

ktoré nadobudlo právoplatnosť 15. novembra 2010.

Uvedeným dňom právoplatnosti citovaného rozhodnutia, ako rozhodnutia, ktorým

sa predmetné správne konanie právoplatne skončilo, vzniklo žalobkyni, ako osobe tvrdiacej,

že správny orgán s ňou v rozpore so zákonom nekonal ako s účastníčkou konania, právo

podať v súlade s a žalobu a domáhať sa preskúmania jeho zákonnosti,

ktoré napokon žalobkyňa aj využila, keď sa pripojila k žalobe proti citovanému

rozhodnutiu, o ktorej prebieha konanie na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. .

Najvyšší súd nepopiera dôležitosť rozhodnutia správneho orgánu o tom, že niekto je,

respektíve nie je, účastníkom správneho konania, a nepopiera ani právo dotknutého

subjektu, aby zákonnosť takéto rozhodnutia bola preskúmateľná súdom v správnom

súdnictve. Tento postup je však namieste jedine v prípade, kedy rozhodnutie súdu môže

reálnym spôsobom ovplyvniť okruh účastníkov správneho konania.

V tu prejednávanej veci možnosť, že po prípadnom rozhodnutí súdu o zrušení

preskúmavaného rozhodnutia žalovaného žalobkyňa vstúpi ako účastníčka

do prebiehajúceho správneho konania, zanikla krátko po podaní žaloby 31. mája 2010,

pretože toto správne konanie už bolo právoplatne skončené 15. novembra 2010.

Krajský súd o veci rozhodol 26. januára 2012, teda v čase, kedy už neboli naplnené

podmienky pre to, aby rozhodnutie žalovaného nebolo vylúčené z prieskumu v správnom

súdnictve. Mal preto, namiesto meritórneho rozhodnutia, vydať uznesenie, ktorým by

konanie z dôvodu podľa v spojení s zastavil

a žalobkyňu dokázať na postup podľa , .“

K otázke trov konania najvyšší súd k prvostupňovému výroku krajského súdu

o priznaní náhrady trov konania sťažovateľke uviedol, že „takýto postup nemá oporu

v procesnom predpise. Konanie o preskúmanie rozhodnutí správnych orgánov sa riadi

ustanoveniami piatej časti , ktorá má povahu špeciálneho procesného predpisu

vo vzťahu k prvej, tretej a štvrtej časti , ktoré sa použijú len v prípade riešenia otázok,

ktoré nie sú priamo upravené v piatej časti ( ). Z explicitne

vyplýva, že náhrada trov konania patrí len žalobcovi, ktorý má úspech celkom alebo sčasti,

a preto použitie § 146 ods. 2 OS neprichádza do úvahy.“

Výrok o trovách odvolacieho konania najvyšší súd založil na ,

keďže žalobkyňa „nemala úspech vo veci a žalovanému ani účastníkovi Z. B., s. r. o. ich

náhrada zo zákona neprináleží. Prihliadol tiež na skutočnosť, že rozhodnutie správneho

orgánu vo veci bolo vydané 10. novembra 2010, t. j. relatívne krátko po podaní žaloby na

krajskom súde, pričom žalobkyňa nemohla zabrániť tomu, aby toto rozhodnutie nadobudlo

právoplatnosť. Takže hoci žaloba bola podaná v čase, kedy preskúmavané rozhodnutie bolo

spôsobilým predmetom konania v správnom súdnictve, ešte v konaní pred súdom prvého

stupňa túto spôsobilosť stratilo a všetky úkony vo veci zo strany žalobkyne sa stali

neúčelnými, pretože nemohli viesť k náprave porušenia práv a právom chránených záujmov

žalobkyne, ku ktorému mohlo dôjsť v konaní pred správnym orgánom.“

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka tvrdí porušenie jej základného

práva na súdnu ochranu rozhodnutím najvyššieho súdu o nepriznaní nároku na náhradu trov

konania, „nakoľko je jednoznačné, že Krajský súd v Trnave správne rozhodol o podanej

žalobe a uvedenú žalobu zamietol, keďže, ako to aj Najvyšší súd SR vo svojom uznesení

uvádza, žaloba bola podaná v čase, keď ešte správne konanie, v ktorom sa p. S. domáhala

účastníctva, nebolo ukončené a trvalo. Nie je podľa nášho názoru správny názor

Najvyššieho súdu SR, ktorý konanie zastavil iba z dôvodu ukončenia správneho konania

v čase rozhodovania prvostupňového súdu, nakoľko ak by rozhodnutie o účastníctve p. S.

v predmetnom konaní bolo zrušené, bol by to podľa nášho názoru jednoznačne dôvod pre

obnovu konania podľa , správny poriadok, a teda by p. S.

bola účastníčkou skončeného konania a o jej námietkach by bol povinný správny orgán

rozhodnúť.“

Podľa sťažovateľky „názor Najvyššieho súdu SR v uznesení sp. zn. ,

že v správnom súdnictve neprichádza aplikácia ustanovenia do úvahy,

nakoľko z ustanovenia explicitne vyplýva, že náhrada trov patrí iba žalobcovi“,

je nesprávny a „v rozpore s ústavným právom na súdnu ochranu, nakoľko prijatím takého

názoru by vedľajší účastník nemohol brániť svoje práva a oprávnené záujmy, nakoľko

zastupovanie v správnom súdnictve je obligatórne prostredníctvom advokáta. Okrem toho

tento právny záver Najvyššieho súdu SR je v rozpore s právnym názorom uvedeným

v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. , v ktorom Najvyšší súd SR

posudzoval obdobnú žalobu podanú proti obdobnému rozhodnutiu Hlavného banského

úradu len o účastníctve inej osoby, pričom aj keď aj v tomto konaní Najvyšší súd SR

nepriznal náhradu trov konania žiadnemu z účastníkov avšak súčasne uviedol,

že pri rozhodnutí aplikoval ustanovenie v spojení s ustanovením

. Je teda zrejmé, že aj v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu SR je v súvislosti

s posudzovaním oprávnenosti priznania trov konania v správnom súdnictve inému

účastníkovi ako žalobcovi viacero odlišných právnych názorov a nejednotnosť

pri rozhodovaní.“.

Sťažovateľka napokon poukazuje na „šikanózny charakter podaného návrhu

a celého konania“, čo vyvodzuje zo skutočnosti, že v už právoplatne skončených konaniach

uhradil priznané trovy právneho zastúpenia sám právny zástupca žalobcov. Uvedené má

viesť k domnienke o financovaní týchto konaní priamo obcou Č., v katastrálnom území

ktorej sťažovateľka „vykonáva svoju podnikateľskú činnosť, keďže jej súčasná starostka

si svoju predvolebnú kampaň založila na zrušení súhlasu obce s rozšírením ťažby

sťažovateľa. Máme za to, že v takom prípade by aj žalobcovia mali niesť dôsledky podaných

svojich úkonov, pričom uvedené sa prejavuje práve v priznaní trov právneho zastúpenia...

máme za to, že v tomto prípade mal Najvyšší súd SR aj v prípade rozhodnutia o zastavení

konania posúdiť nárok na náhradu trov v zmysle ustanovenia v spojení

s ustanovením , nakoľko iba takéto rozhodnutie je ústavne konformné...“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol vo veci samej takto:

„Základné právo spoločnosti Z. B., s. r. o., podľa SR, ako aj

základného práva sťažovateľa podľa článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd na prístup k súdu a spravodlivé prejednanie veci,

konaním Najvyššieho súdu SR sp. zn. , porušené bolo.

Ústavný súd zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa

30.01.2013 a vec vracia tomuto súdu na nové konanie.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške

331,15 EUR s DPH ktorá je splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet

právneho zástupcu sťažovateľa...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovení , a vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania.

V sťažnostnom petite sťažovateľka navrhla vysloviť porušenie jej označených práv

„konaním“ najvyššieho súdu. Neustálila teda bez najmenších pochybností, či za ústavne

chybný zásah považuje procesný postup najvyššieho súdu v konkretizovanom konaní

alebo rozhodnutie, ktorým bol tento postup zavŕšený.

Ústavný súd nepristúpil k výzve adresovanej sťažovateľke na odstránenie popísaného

nedostatku návrhu na začatie konania, a to s ohľadom na charakter sťažnostných námietok

(z nich bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že sťažovateľka brojí proti rozhodnutiu

najvyššieho súdu o náhrade trov konania), ako aj berúc do úvahy týmto uznesením

vyjadrený výsledok predbežného prerokovania sťažnosti (ani odstránenie predmetného

nedostatku by nemohlo viesť k prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie).

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh,

ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). K iným

dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí

aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení,

resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci,

posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. ,

, , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd k vzťahu medzi a dohovoru už judikoval,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu

preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Podstatnou a v zásade jedinou relevantnou sťažnostnou námietkou,

na ktorej sťažovateľka založila svoj návrh na rozhodnutie vo veci samej, je právny názor,

podľa ktorého na rozhodovanie o náhrade trov konania v správnom súdnictve sa neaplikuje

výlučne , ale prostredníctvom možno uvažovať

aj o použití ustanovení tretej hlavy tretej časti regulujúcej trovy súdneho konania.

Podľa ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo

zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh,

ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.

Podľa pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto

časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona...

Podľa ak mal žalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu proti

žalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania. Ak bolo

rozhodnutie správneho orgánu zrušené z dôvodu podľa § 250j ods. 3, súd žalobcovi prizná

úplnú náhradu trov konania. Môže tiež rozhodnúť, že sa náhrada trov celkom alebo sčasti

neprizná, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.

Vo všeobecnosti platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania spravidla samo osebe

nedosahuje intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základných práv a

slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Podľa

názoru ústavného súdu nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého procesu pripisovať

rozhodovaniu o trovách konania takú istú relevanciu ako námietkam proti procesnému

postupu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej, resp. samotnému rozhodnutiu vo veci

samej. Ústavný súd zároveň nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o

porušení základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dôjsť aj v súvislosti s námietkami

sťažovateľov smerujúcimi proti právoplatným rozhodnutiam všeobecných súdov o náhrade

trov súdneho konania. Ústavný súd však pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. vo

vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi problematiky akcesorickej, postupuje

nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba

výnimočne, napríklad keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu

(spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo

(m. m. , , ).

Formulované a stabilne judikované postoje ústavného súdu k možnostiam ústavno-

súdneho prieskumu rozhodnutí všeobecných súdov o trovách konania sa okolnosťami

sťažovateľkinej veci ešte viac prehlbujú.

Rozsah nepriznanej náhrady trov konania totiž predstavoval v nadväznosti

na rozsudok krajského súdu sumu 336,39 €. Namietaná suma, o ktorú mala byť

sťažovateľka ukrátená uznesením najvyššieho súdu, teda nedosahuje ani trojnásobok

minimálnej mzdy, čo je suma, ktorá je aj vo sfére všeobecného súdnictva považovaná

za bagateľnú a nedosahuje ani sumu 1 000 € (spor s hodnotou do 1 000 € bez príslušenstva

sa podľa považuje za drobný). V tejto súvislosti ústavný súd pri svojej

rozhodovacej činnosti už vyslovil, že ak sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu, v ktorom ide

zjavne o bagateľnú sumu, poskytnutie ústavnoprávnej ochrany prichádza do úvahy

len v celkom výnimočných prípadoch, v ktorých došlo k porušeniu základných práv

alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu, t. j. intenzite (,

, ).

S prihliadnutím na uvedené ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu dospel k záveru, že z hľadiska dodržania základných ústavno-procesných

princípov ho nemožno považovať za ústavne neakceptovateľné. Najvyšší súd dostatočne

odôvodnil svoj právny záver o nemožnosti aplikácie v okolnostiach

prípadu prikloniac sa k právnemu názoru o prednosti ustanovení upravujúcich náhradu trov

konania v správnom súdnictve ( ) pred ustanoveniami tretej hlavy tretej časti

, ktorých primerané použitie v konaniach podľa piatej časti (t. j. v rámci správneho

súdnictva) umožňuje za podmienok v ňom určených. Svoj záver pritom

najvyšší súd založil na názore, podľa ktorého použitie ustanovení tretej časti

na konania v správnom súdnictve prichádza do úvahy „len v prípade riešenia otázok,

ktoré nie sú priamo upravené v piatej časti... Z explicitne vyplýva, že náhrada

trov konania patrí len žalobcovi, ktorý má úspech celkom alebo sčasti...“ Citovaná

argumentácia najvyššieho súdu je síce stručná, no spôsob uvažovania najvyššieho súdu

objasnila podľa názoru ústavného súdu dostatočne zrozumiteľne. Súčasne podľa názoru

ústavného súdu niet pochýb, že v použité slovné spojenie „otázky,

ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti“, možno interpretovať aj tak, ako to v odôvodnení

svojho uznesenia naznačil najvyšší súd. V žiadnom prípade tu nemožno hovoriť o právnom

názore kvalifikovateľnom ako extrémne vybočenie z ustálených interpretačných praktík

či popretie podstaty a zmyslu relevantných ustanovení procesného predpisu.

Ústavný súd neopomína sťažovateľkou uvádzanú skutočnosť odlišnosti právnych

názorov jednotlivých senátov správneho kolégia najvyššieho súdu v predmetnej otázke.

Jedným dychom však treba dodať, že ak zásah ústavného súdu prichádza do úvahy (ako to

už na podklade stabilizovanej judikatúry bolo vysvetlené) iba v prípadoch extrémne

intenzívnych pochybení všeobecných súdov pri výklade ustanovení procesných predpisov

o náhrade trov konania, potom nemožno vylúčiť, že ústavný súd môže v určitých prípadoch

súčasne považovať za ústavne konformné dokonca aj dva vzájomne odlišné právne názory

všeobecného súdu na tú istú otázku.

Tak je to aj v posudzovanom prípade. Sťažovateľka poukazuje na rozhodnutie

najvyššieho súdu z 27. februára 2013 vo veci sp. zn. (sťažovateľka i v tomto

konaní mala postavenie vedľajšieho účastníka), v ktorom najvyšší súd skutočne o trovách

konania „rozhodol podľa v spojení s ustanovením

...“. Ústavný súd však zdôrazňuje, že aj v tomto skutkovo obdobnom prípade viedol

(hoci odlišný) právny názor najvyššieho súdu v konečnom dôsledku k výroku o nepriznaní

náhrady trov konania účastníkom (ani sťažovateľke), teda k výsledku rovnakému

ako v uznesení najvyššieho súdu z 30. januára 2013 v konaní sp. zn. .

Podľa ústavného súdu tak odlišnosť právnych názorov, na ktorú sťažovateľka

poukazuje vo svojej sťažnosti a ktorou argumentuje v prospech porušenia svojich

označených práv, nedosahuje ústavne relevantnú intenzitu. Tým sa otvára priestor

na aplikáciu stabilného názoru ústavného súdu, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať

in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve

najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc

zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných

právnych predpisov (mutatis mutandis ). Preto ak všeobecné súdy zaujímajú

vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto postupe automaticky

vidieť porušenie , keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov a iných

než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu ().

Vzhľadom na to, že dôvody najvyššieho súdu vedúce k nepriznaniu náhrady trov

konania sťažovateľke ako vedľajšiemu účastníkovi konania v správnom súdnictve ústavný

súd nehodnotí ako svojvoľné, a tiež vzhľadom na nižšiu mieru ústavnej relevancie spornej

otázky, zastáva ústavný súd názor, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. januára 2013 k porušeniu sťažovateľkinho základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé konanie podľa dohovoru

uznesením najvyššieho súdu nemohlo dôjsť.

Napokon v súvislosti s tvrdením sťažovateľky, podľa ktorého v jej prípade bolo

advokátske zastúpenie povinné, ústavný súd uvádza, že z ustanovenia

je zrejmé, že povinne zastúpeným musí byť v konaní podľa piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku iba žalobca. Sťažovateľka však v konaní nemala postavenie žalobcu,

a preto táto námietka nie je dôvodná. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky o šikanóznej

povahe celého súdneho konania realizovaného v záujme obce Č., ústavný súd podobne ako

v konaní o iných obdobných sťažnostiach sťažovateľky (pozri , III. ÚS

434/2013) dospel k záveru, že z predložených dôkazov táto skutočnosť nevyplýva a ide len

o tvrdenie sťažovateľky, na ktoré nemohol byť v konaní o predloženej sťažnosti vzatý

zreteľ.

Ústavný súd z uvedených dôvodov sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods.

2 ako zjavne neopodstatnenú. Preto bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi formulovanými sťažovateľkou v petite jej sťažnosti (návrh

na zrušenie uznesenia najvyššieho súdu, návrh na priznanie náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2013