Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 333/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., zastúpenej advokátom JUDr. S. J., B.,

vo veci namietaného porušenia a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším

súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júna 2013

doručená sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia (ďalej len „“) a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní

vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn.

. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 3. júna 2013.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola v zmysle ustanovenia § 250 ods. 1

pribratá ako účastníčka do konania o preskúmanie

rozhodnutia H. ú. (ďalej len „hlavný úrad“) sp. zn. z 19. apríla 2010, ktoré

bolo vedené Krajským súdom v Trnave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. .

V tomto konaní sa A. K. (ďalej len „žalobca“) domáhal preskúmania zákonnosti uvedeného

rozhodnutia hlavného úradu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie O. ú. (ďalej len „obvodný

úrad“) sp. zn. 36-3329/2009/6 z 26. januára 2010 o tom, že žalobca nie je účastníkom

konania začatého na základe žiadosti sťažovateľky o povolenie zmeny dobývacieho ložiska

nevyhradeného nerastu na pozemku parc. č. 482/34 v kat. územie Č. Rozsudkom krajského

súdu č. k. -187 z 1. decembra 2011 bola žaloba zamietnutá. Na základe

odvolania žalobcu uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 27. februára 2013 bol

rozsudok krajského súdu zrušený a konanie bolo zastavené s tým, že žiadnemu z účastníkov

nebola priznaná náhrada trov konania. Uznesenie bolo doručené právnemu zástupcovi

sťažovateľky 4. apríla 2013. Najvyšší súd konštatoval, že možnosť, aby po prípadnom

rozhodnutí súdu o zrušení rozhodnutia hlavného úradu vstúpil žalobca ako účastník

do konania, zanikla krátko po podaní žaloby, pretože správne konanie už bolo 15. novembra

2010 právoplatne skončené. Krajský súd mal preto správne rozhodnúť o zastavení konania.

V súvislosti s nepriznaním trov konania najvyšší súd uviedol, že rozhodol podľa § 146

ods. 1 písm. c) v spojení s ustanovením , pričom

vzhľadom na okolnosti nezistil dôvod na postup podľa § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku. Bral do úvahy aj to, že rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané 10. novembra

2010, teda krátko po podaní žaloby, a žalobca nemohol zabrániť tomu, aby toto rozhodnutie

nadobudlo právoplatnosť. Najvyšší súd porušil nepriznaním nároku na náhradu trov konania

sťažovateľke , lebo je jednoznačné, že krajský súd správne rozhodol

o podanej žalobe, keď túto zamietol. Žaloba bola totiž podaná v čase, keď ešte správne

konanie, v ktorom sa žalobca domáhal účastníctva, nebolo ukončené a trvalo. Nie je správny

názor najvyššieho súdu, ktorý konanie zastavil iba z dôvodu ukončenia správneho konania

v čase rozhodovania krajského súdu, lebo ak by rozhodnutie o účastníctve žalobcu

v predmetnom správnom konaní bolo zrušené, bol by to podľa názoru sťažovateľky

jednoznačne dôvod na obnovu konania podľa o správnom

konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov. Žalobca by bol účastníkom

skončeného konania a o jeho námietkach by bol povinný správny orgán rozhodnúť. Preto

postup krajského súdu, ktorý preskúmal žalobu a meritórne o nej rozhodol, bol v súlade

so zákonom, ako aj ústavnými predpismi. Je totiž zrejmé, že opačným postupom by krajský

súd odoprel žalobcovi možnosť konať pred súdom.

Odhliadnuc od uvedeného, názor najvyššieho súdu, podľa ktorého žalobca nemohol

zabrániť tomu, aby rozhodnutie správneho orgánu nadobudlo právoplatnosť, a preto

nepriznal sťažovateľke náhradu trov konania, považuje táto za nesprávny a rozporný

so základným právom na súdnu ochranu. Podanie žaloby bolo výlučne na vôli žalobcu,

pričom tento ako dominus litis mohol žalobu ešte pred prvým pojednávaním zobrať späť,

čím by minimalizoval vznik trov konania. Napriek tomu na podanej žalobe v celom rozsahu

trval, a preto má znášať trovy konania, ktoré dobrovoľne inicioval. Nepriznanie trov

konania od žalobcu napriek tomu, že v konaní bol neúspešný, je porušením základného

práva sťažovateľky na súdnu ochranu, keďže v konaní v rámci správneho súdnictva je

obligatórne zastupovanie prostredníctvom advokáta, pričom konanie bolo vyvolané výlučne

iba z podnetu žalobcu a sťažovateľka vzniku vynaložených trov právneho zastúpenia

nemohla zabrániť.

Aj keby sa ústavný súd nestotožnil s uvedeným právnym názorom sťažovateľky

týkajúcim sa správnosti postupu krajského súdu a rozhodnutie najvyššieho súdu by

považoval v časti zastavenia konania za správne, sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že

konanie vedené krajským súdom bolo iniciované výlučne z dôvodu šikanovania

sťažovateľky, pričom podaná žaloba bola už od začiatku nedôvodná. Šikanózny charakter

žaloby potvrdzuje ten fakt, že trovy právneho zastúpenia priznané v iných už právoplatne

skončených konaniach uhradil právny zástupca žalobcov, a nie samotní žalobcovia.

To možno podľa názoru sťažovateľky logicky vysvetliť iba tým, že právny zástupca nie je

financovaný priamo žalobcami, ale prostredníctvom niekoho iného, pričom je dôvodná

domnienka, že ide priamo o obec Č., v katastrálnom území ktorej sťažovateľka vykonáva

svoju podnikateľskú činnosť. Súčasná starostka si svoju predvolebnú kampaň založila

na zrušení súhlasu obce Č. s rozšírením ťažby sťažovateľky. V takomto prípade by aj

žalobca mal niesť dôsledky vyvolané vlastnými úkonmi, a to aj v súvislosti s náhradou trov

konania. Podľa názoru sťažovateľky mal najvyšší súd aj v prípade rozhodnutia o zastavení

konania posúdiť nárok na náhradu trov v zmysle ustanovenia § 147 v spojení s ustanovením

, lebo iba takéto rozhodnutie by bolo ústavne

konformné a súladné s .

Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.

s tým, aby bolo uznesenie najvyššieho súdu z 27. februára 2013 zrušené a vec

bola vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež náhradu trov právneho zastúpenia vo výške

331,15 €.

II.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 27. februára 2013 vyplýva, že

ním bol zrušený rozsudok krajského súdu č. k. -187 z 1. decembra 2011

a konanie bolo zastavené s tým, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov

konania. Podľa zistenia najvyššieho súdu z obsahu administratívneho spisu a aj z obsahu

vyjadrenia žalobcu vyplýva, že správne konanie o povolení zmeny dobývacieho ložiska

nevyhradeného nerastu na pozemku parc. č. 482/34 v kat. území Č. bolo ukončené

rozhodnutím hlavného úradu sp. zn. 1414-2140/2010 z 10. novembra 2010, ktoré nadobudlo

právoplatnosť 15. novembra 2010. Uvedeným dňom právoplatnosti tohto rozhodnutia ako

rozhodnutia, ktorým sa správne konanie právoplatne skončilo, vzniklo žalobcovi ako osobe

tvrdiacej, že správny orgán s ním v rozpore so zákonom nekonal ako s účastníkom konania,

právo podať v súlade s ustanovením a

žalobu a domáhať sa preskúmania jeho zákonnosti, ktoré napokon aj žalobca využil, keď sa

pripojil k žalobe proti tomuto rozhodnutiu, o ktorej prebieha konanie na krajskom súde pod

sp. zn. . Najvyšší súd nepopiera dôležitosť rozhodnutia správneho orgánu o tom,

že niekto je, resp. nie je účastníkom správneho konania, a nepopiera ani právo dotknutého

subjektu, aby zákonnosť takéhoto rozhodnutia bola preskúmateľná súdom v správnom

súdnictve. Tento postup je však na mieste jedine v prípade, keď rozhodnutie súdu môže

reálnym spôsobom ovplyvniť okruh účastníkov správneho konania. V danej veci možnosť,

že po prípadnom rozhodnutí súdu o zrušení preskúmavaného rozhodnutia hlavného úradu

žalobca vstúpi ako účastník do prebiehajúceho správneho konania, zanikla krátko po podaní

žaloby 31. mája 2010, pretože správne konanie bolo právoplatne skončené už 15. novembra

2010. Krajský súd o veci rozhodol 1. decembra 2011, teda v čase, keď už neboli naplnené

podmienky na to, aby rozhodnutie hlavného úradu nebolo vylúčené z prieskumu

v správnom súdnictve. Namiesto meritórneho rozhodnutia mal preto vydať uznesenie,

ktorým by konanie z dôvodu podľa § 250d ods. 3 v spojení s § 248 písm. a) Občianskeho

súdneho poriadku zastavil, a žalobcu odkázať na postup podľa § 250b ods. 2 a 3

. Krajský súd teda nesprávne nevyvodil, že je na mieste

konanie zastaviť z už uvedených dôvodov. Preskúmavané rozhodnutie sa stalo rozhodnutím,

ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom [§ 221 ods. 1 písm. h) v spojení

s prvou vetou a s ]. Najvyšší súd

o trovách konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c) v spojení s ustanovením § 246c

ods. 1 tak, že žiadnemu z účastníkov konania náhradu trov

konania nepriznal s poukazom na to, že konanie vo veci bolo zastavené, pričom vzhľadom

na už uvedené okolnosti nezistil dôvod na postup podľa § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku. Prihliadol tiež na skutočnosť, že rozhodnutie správneho orgánu vo veci bolo

vydané 10. novembra 2010, t. j. relatívne krátko po podaní žaloby na krajskom súde, pričom

žalobca nemohol zabrániť tomu, aby toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Žaloba

v posudzovanej veci teda bola podaná v čase, keď preskúmavané rozhodnutie bolo

spôsobilým predmetom konania v správnom súdnictve, avšak ešte v konaní pred súdom

prvého stupňa túto spôsobilosť stratilo, a preto úkony vo veci zo strany žalobcu nemohli

viesť k náprave porušenia práv a právom chránených záujmov žalobcu, ku ktorému mohlo

dôjsť v konaní pred správnym orgánom.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľka namieta jednak nesprávnosť výroku uznesenia najvyššieho súdu,

ktorým tento zrušil rozsudok krajského súdu a konanie zastavil, ale aj výrok, podľa ktorého

žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľka brojí proti zrušeniu rozsudku krajského súdu

a zastaveniu konania, treba považovať za podanie zjavne neoprávnenej osoby.

Zo skutkových údajov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, vyplýva, že sťažovateľka

nesúhlasila so snahou žalobcu stať sa účastníkom prebiehajúceho správneho konania, ba

dokonca považovala tieto pokusy žalobcu za šikanózne. Ak preto došlo, či už k zamietnutiu

žaloby žalobcu krajským súdom alebo k zastaveniu konania najvyšším súdom, obe tieto

rozhodnutia vo svojej podstate boli v prospech sťažovateľky, pretože v súlade so želaním

sťažovateľky neumožnili žalobcovi stať sa účastníkom správneho konania. Týmto

spôsobom teda nemohlo dôjsť k porušeniu práv sťažovateľky, čoho si je zrejme i ona

vedomá, pretože namieta v tejto súvislosti porušenie práv žalobcu. Podľa názoru

sťažovateľky totiž, keby bol najvyšší súd potvrdil rozsudok krajského súdu o zamietnutí

žaloby, umožnilo by to žalobcovi požiadať o obnovu medzičasom právoplatne skončeného

správneho konania. Sťažovateľka však nie je osobou oprávnenou domáhať sa ochrany práv

patriacich žalobcovi. Na základe argumentácie uvedenej sťažovateľkou by sa totiž mohol

na ústavný súd obrátiť skôr žalobca.

Časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľka brojí proti nepriznaniu náhrady trov konania,

treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Keďže došlo k zastaveniu konania, najvyšší súd vychádzal z ustanovenia § 146 ods.

1 písm. c) (v spojení s ustanovením ) , podľa

ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak

konanie bolo zastavené.

Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd mal však postupovať podľa § 146 ods. 2

prvej vety , podľa ktorého ak niektorý z účastníkov zavinil,

že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Vzhľadom na tvrdený

šikanózny postup žalobcu sa sťažovateľka opiera aj o ustanovenie § 147 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku, podľa ktorého účastníkovi alebo jeho zástupcovi súd uloží, aby uhradili

trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, ak ich spôsobili svojím zavinením, alebo ak

tieto trovy vznikli náhodou, ktorá sa im prihodila.

Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu vo vzťahu

k výroku o nepriznaní náhrady trov konania treba považovať za dostatočné a presvedčivé.

Nejde teda o arbitrárne či zjavne neodôvodnené rozhodnutie. Skutočnosť, že sťažovateľka

so závermi najvyššieho súdu nesúhlasí, neznamená bez ďalšieho porušenie jej označených

práv.

V zásade platí, že v prípade zastavenia konania účastníci nemajú nárok na náhradu

trov. Výnimkou je situácia, ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť.

Má sa pritom na mysli zavinenie účastníka konania v procesno-právnom zmysle.

Argumenty uvádzané najvyšším súdom smerujú práve k tomuto ustanoveniu, resp. k záveru,

že ho nebolo možné aplikovať.

K argumentácii najvyššieho súdu možno dodať ešte dve okolnosti.

Z dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, nevyplýva, že by sa žalobca

v priebehu konania pred všeobecnými súdmi vôbec dozvedel o tom, že správne konanie

bolo medzičasom právoplatne ukončené, resp. kedy presne bolo ukončené. So žalobcom sa

totiž nenakladalo ako s účastníkom správneho konania, a preto sa oficiálne ani nemohol

dozvedieť o skončení správneho konania, prípadne o presnom časovom momente skončenia

konania.

Aj keby sa vychádzalo z toho, že žalobca včas získal informáciu o právoplatnom

skončení konania, a teda mohol podanú žalobu ešte pred meritórnym rozhodnutím o nej

vziať späť (ako to tvrdí sťažovateľka), nemožno mu za daných okolností vyčítať, že tak

neurobil. Právne posúdenie situácie, ktorá vznikla tým, že správne konanie bolo ukončené

skôr, ako konanie pred všeobecnými súdmi (hoci z logiky veci vyplývalo, že správne

orgány vyčkajú na právoplatné rozhodnutie všeobecných súdov o tom, či žalobca má byť

alebo nemá byť účastníkom správneho konania), nebolo bez ďalšieho jednoznačné.

Dôkazom toho je aj skutočnosť, že aj samotná sťažovateľka je toho názoru, že o žalobe sa

malo rozhodnúť meritórne (tak, ako to urobil krajský súd), teda nie zastavením konania (tak,

ako to urobil najvyšší súd).

V súvislosti s tvrdením sťažovateľky, podľa ktorého v jej prípade bolo advokátske

zastúpenie povinné, treba uviesť, že z ustanovenia je

zrejmé, že povinne musí byť zastúpený iba žalobca. Sťažovateľka však v konaní nemala

postavenie žalobcu, a preto námietka nie je dôvodná.

Nenáležitý je aj odkaz na ustanovenie ,

keďže v tomto ustanovení sa majú na mysli odlišné procesné situácie, než z akých

sťažovateľka vychádza.

Napokon v súvislosti s námietkou sťažovateľky, podľa ktorej bola žaloba prejavom

šikany v záujme obce Č., treba uviesť, že z predložených dôkazov tvrdená skutočnosť

nevyplýva. Ide iba o tvrdenie, resp. názor sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2013