Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 434/2013
PDF · 213.99 KB
No categories available
III. ÚS 434/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., Š., zastúpenej
advokátom JUDr. S. J., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 8 Sžp/11/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júna 2013
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 Sžp/11/2012.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola v zmysle § 250 ods. 1 zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“)
pribratá ako účastníčka do konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Hlavného
banského úradu (ďalej len „banský úrad“) č. 417 886/2010 z 19. apríla 2010, ktoré bolo
vedené Krajským súdom v Trnave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 23 S/18/2010.
V tomto konaní sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti spomínaného rozhodnutia
banského úradu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Obvodného banského úradu
č. 36-3329/2009-8 z 15. januára 2010 o tom, že žalobkyňa nie je účastníčkou konania
začatého na základe žiadosti sťažovateľky o povolenie zmeny dobývacieho ložiska
nevyhradeného nerastu na pozemku parc. č. 482/34 v katastrálnom území Č. Krajský súd
uznesením č. k. 23 S/18/2010-153 z 26. januára 2012 (ďalej len „uznesenie krajského
súdu“) konanie zastavil, žalobkyni vrátil súdny poplatok, žalovanému náhradu trov konania
nepriznal a súčasne žalobkyňu zaviazal zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania v sume
336,39 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Na odvolanie žalobkyne najvyšší súd
v napadnutom konaní zmenil uznesenie krajského súdu uznesením sp. zn. 8 Sžp/11/2012
z 19. marca 2013 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“) vo výroku o povinnosti žalobkyne
zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania tak, že sťažovateľke náhradu trov konania
nepriznal, pričom zároveň rozhodol, že účastníkom odvolacieho konania náhradu trov
nepriznáva.
Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že názor „Najvyššieho súdu SR prezentovaný
v uznesení sp. zn. 8 Sžp/11/2012, že v správnom súdnictve neprichádza aplikácia
ustanovenia § 146 ods. 2 OSP do úvahy, nakoľko z ustanovenia § 250k OSP explicitne
vyplýva, že náhrada trov patrí iba žalobcovi“, považuje za nesprávny a „v rozpore
s ústavným právom na súdnu ochranu, nakoľko prijatím takého názoru by vedľajší účastník
nemohol brániť svoje práva a oprávnené záujmy, nakoľko zastupovanie v správnom
súdnictve je obligatórne prostredníctvom advokáta. Okrem toho tento právny záver
Najvyššieho súdu SR je v rozpore s právnym názorom uvedeným v rozhodnutí Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 6 Sžp/6/2012, v ktorom Najvyšší súd SR posudzoval obdobnú žalobu podanú
proti obdobnému rozhodnutiu Hlavného banského úradu len o účastníctve inej osoby,
pričom aj keď aj v tomto konaní Najvyšší súd SR nepriznal náhradu trov konania žiadnemu
z účastníkov avšak súčasne uviedol, že pri rozhodnutí aplikoval ustanovenie § 146 ods. 1
písm. c) OSP v spojení s ustanovením § 246c OSP. Je teda zrejmé, že aj v rozhodovacej
praxi Najvyššieho súdu SR je v súvislosti s posudzovaním oprávnenosti priznania trov
konania v správnom súdnictve inému účastníkovi ako žalobcovi viacero odlišných právnych
názorov a nejednotnosť pri rozhodovaní.“.
Sťažovateľka ďalej poukazuje na „šikanózny charakter podaného návrhu a celého
konania“, čo vyvodzuje zo skutočnosti, že v už právoplatne skončených konaniach uhradil
priznané trovy právneho zastúpenia sám právny zástupca žalobcov. Uvedené má viesť
k domnienke o financovaní týchto konaní priamo obcou Č., v katastrálnom území ktorej
sťažovateľka „vykonáva svoju podnikateľskú činnosť, keďže jej súčasná starostka si svoju
predvolebnú kampaň založila na zrušení súhlasu obce s rozšírením ťažby sťažovateľa.
Máme za to, že v takom prípade by aj žalobcovia mali niesť dôsledky podaných svojich
úkonov, pričom uvedené sa prejavuje práve v priznaní trov právneho zastúpenia, pričom
máme za to, že v tomto prípade mal Najvyšší súd SR aj v prípade rozhodnutia o zastavení
konania v dôsledku späťvzatia žaloby posúdiť nárok na náhradu trov v zmysle ustanovenia
§ 146 ods. 2 OSP, keďže je jednoznačné, že zastavenie konania spôsobila p. P.“.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal vo veci takéto
rozhodnutie:
„Základné právo spoločnosti Z., s. r. o., podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,
ako aj základného práva sťažovateľa podľa článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd na prístup k súdu a spravodlivé prejednanie
veci, konaním Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sžp/11/2012, porušené bolo.
Ústavný súd zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sžp/11/2012 zo dňa
19. 03. 2013 a vec vracia tomuto súdu na nové konanie.
Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške
331,15 EUR s DPH ktorá je splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu...“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh,
ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,
nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných
pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej
moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. IV. ÚS 62/08,
III. ÚS 415/2011, IV. ÚS 362/09, III. ÚS 47/2013).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie práva na súdnu ochranu podľa
siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a jemu porovnateľného práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne
a niet medzi nimi zásadných odlišností.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá
môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých
medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené
spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to,
aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý
predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený
stav veci.
Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie
daná rozporom súvislosti ich právnych argumentov a skutkových okolností
prerokovávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných
a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu
(napr. IV. ÚS 115/03). Okrem toho môže arbitrárnosť rozhodnutia všeobecného súdu
vyplývať aj z ústavne nekonformného výkladu ustanovení právnych predpisov
aplikovaných na prerokúvaný skutkový prípad. Uvedené nedostatky pritom musia
dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré
z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy. Právomoc ústavného súdu konštatovať porušenie
základného práva účastníka konania pred všeobecným súdom na súdnu ochranu je založená
v prípade, ak dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpore
s požiadavkou ústavne konformného výkladu právnych predpisov.
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania.
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech
(nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
Podstata námietok sťažovateľky spočíva v jej nesúhlase so záverom najvyššieho súdu
v otázke náhrady trov konania vedľajšieho účastníka, ktorý dospel k záveru o nemožnosti
použitia § 146 ods. 2 OSP v danom prípade. V napadnutom uznesení najvyšší súd k tejto
otázke uviedol:
„Preskúmanie zákonnosti rozhodnutí a postupov správnych orgánov má samostatnú
povahu, preto aj správne súdnictvo má samostatnú povahu (§ 246c ods. 1 prvá veta
O. s. p.). Konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí a postupov podľa piatej časti
O. s. p. je špecifickým konaním. Z týchto dôvodov väčšina procesných inštitútov
je v správnom súdnictve upravená osobitne a odlišne od všeobecného súdnictva.
Použitie iných ustanovení O. s. p. prichádza do úvahy len analogicky na základe
ustanovenia § 246c ods. 1 prvá veta O. s. p., podľa ktorého pre riešenie otázok, ktoré
nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej
časti tohto zákona. Primeranosť použitia týchto ustanovení je limitovaná účelom a cieľom
správneho súdnictva (§ 244 O. s. p.) a so zreteľom na tento účel ich treba aj aplikovať
a vykladať.
V správnom súdnictve v konaní o žalobách rozhoduje súd o náhrade trov konania
predovšetkým podľa § 250k ods. 1 O. s. p., podľa ktorého ak mal žalobca úspech celkom
alebo sčasti, súd mu proti žalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu
trov konania; môže tiež rozhodnúť, že sa náhrada trov celkom alebo sčasti neprizná,
ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.
Ide o osobitné ustanovenie, ktoré upravuje právo na náhradu trov konania
iba úspešného žalobcu a v podstate vylučuje priznanie náhrady trov konania inému
účastníkovi. V prípade späťvzatia žaloby prichádza do úvahy ešte možno uvažovať
o náhrade trov konania žalovanému, aj to celkom výnimočne, s prihliadnutím na konkrétne
skutkové okolnosti, ktorý postup však vyplýva z aplikácie § 250h ods. 2 O. s. p.
Z § 250k O. s. p. explicitne vyplýva, že náhrada trov konania patrí len žalobcovi,
ktorý má úspech celkom alebo sčasti, a preto použitie § 146 ods. 2 O. s. p, v tomto prípade
neprichádza do úvahy. Je potrebné poukázať, že k rovnakému záveru dospel aj iný senát
Najvyššieho súdu SR, hoc meritórne sa nezaoberajúc len náhradou trov konania, v uznesení
vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Sžp/8/2012 zo dňa 30. 1. 2013.
Nemožnosť priznania náhrady trov konania úspešnému žalovanému resp. účastníkom
konania, ktorých súd pribral do konania podľa § 250 ods. 1 veta druhá O. s. p, by síce
mohla byť chápaná ako narušenie zásady rovnosti účastníkov konania, avšak na druhej
strane za súčasnej právnej úpravy nemožno od žalobcu spravodlivo žiadať, aby nahradil
trovy vzniknuté účastníkovi, ktorého súd musí podľa § 250 ods. 1 veta druhá O. s. p. pribrať
do konania, hoci žalobca jeho pribratie do konania sám ovplyvniť nemohol.
V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu SR
zo dňa 30. 5. 2012, sp. zn. 2 Sžp/25/2011, v ktorom bolo konštatované, že (pribratý)
účastník konania nie je povinný byť právne zastúpený a v prípade, ak realizuje svoje právo
na právne zastúpenie v tomto postavení, je povinný náklady spojené s takýmto zastúpením
znášať sám.
Odvolací súd vzhľadom na uvedené vyššie sa v danom prípade nestotožnil
s aplikáciou právnej normy § 146 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 246c O, s. p. súdom prvého
stupňa, dospejúc k záveru, že prvostupňový súd v danej veci nesprávne právne posúdil
nárok pribratého účastníka náhradu trov konania, a preto podľa § 246c ods. 1 O. s. p.
v spojení s § 220 O. s. p. uznesenie krajského súdu v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady
trov pribraného účastníka konania zmenil tak, že pribranému účastníkovi konania náhradu
trov prvostupňového konania nepriznal.“
Vo všeobecnosti platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania spravidla samo osebe
nedosahuje intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základných práv a
slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Podľa
názoru ústavného súdu nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého procesu pripisovať
rozhodovaniu o trovách konania takú istú relevanciu ako námietkam proti procesnému
postupu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej, resp. samotnému rozhodnutiu vo veci
samej. Ústavný súd zároveň nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o
porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dôjsť aj v súvislosti s námietkami
sťažovateľov smerujúcimi proti právoplatným rozhodnutiam všeobecných súdov o náhrade
trov súdneho konania. Ústavný súd však pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. vo
vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi problematiky akcesorickej, postupuje
nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba
výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu
(spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo
(m. m. I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011, III. ÚS 47/2013).
Ústavný súd ďalej poukazuje na rozsah nepriznanej náhrady trov konania, ktorá
podľa uznesenia krajského súdu predstavovala sumu 336,39 €. Namietaná suma, o ktorú
mala byť sťažovateľka (resp. jej právny zástupca) ukrátená konaním najvyššieho súdu,
zjavne nedosahuje ani trojnásobok minimálnej mzdy, teda sumu, ktorá je aj vo sfére
všeobecného súdnictva považovaná za bagateľnú (pozri § 238 ods. 5 OSP v znení
neskorších predpisov, ktorý ustanovuje trojnásobok minimálnej mzdy ako podmienku
prípustnosti dovolania proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu vo veciach
týkajúcich sa peňažného plnenia) a nedosahuje ani sumu 1 000 € (spor s hodnotou
do 1 000 € bez príslušenstva sa podľa § 29 ods. 6 OSP považuje za drobný). V tejto
súvislosti ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že ak sťažnosť smeruje
proti rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytnutie ústavnoprávnej
ochrany prichádza do úvahy len v celkom výnimočných prípadoch, v ktorých došlo
k porušeniu základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu, t. j. intenzite
(IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011).
S prihliadnutím na uvedené ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu dospel k záveru, že z hľadiska dodržania základných ústavnoprocesných
princípov ho nemožno považovať za ústavne neakceptovateľné. Najvyšší súd dostatočne
odôvodnil svoj právny záver o nemožnosti aplikácie § 146 ods. 2 OSP v okolnostiach
prípadu prikloniac sa k právnemu názoru o prednosti ustanovení upravujúcich náhradu trov
konania v správnom súdnictve (§ 250h a § 250k OSP) pred ustanoveniami tretej hlavy tretej
časti Občianskeho súdneho poriadku, ktorých primerané použitie v konaniach podľa piatej
časti Občianskeho súdneho poriadku (t. j. v rámci správneho súdnictva) umožňuje § 246c
ods. 1 OSP za podmienok v ňom určených. Svoj záver pritom najvyšší súd dal do súvislosti
s povinnosťou všeobecného súdu vyplývajúcu z § 250 ods. 1 OSP pribrať do konania
účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho
rozhodnutia dotknuté, a nemožnosťou ovplyvnenia tohto postupu žalobkyňou,
čo by v prípade určenia povinnosti žalobkyni nahradiť trovy konania pribratému účastníkovi
mohlo viesť k zjavnej nespravodlivosti. Uvedená argumentácia najvyššieho súdu nesvedčí
o arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia a vo svojej podstate len zohľadňuje okolnosti
hodné osobitného zreteľa, pre ktoré najvyšší súd sťažovateľke náhradu trov konania
nepovažoval za spravodlivé nepriznať. Preto postup ani uznesenie najvyššieho súdu
v posudzovanej veci nevykazuje vo svojich účinkoch znaky extrémneho vybočenia
pri aplikácii relevantných právnych predpisov.
K námietke o rozdielnej judikatúre najvyššieho súdu v otázke aplikovateľnosti
ustanovení tretej hlavy tretej časti Občianskeho súdneho poriadku v konaniach podľa piatej
časti Občianskeho súdneho poriadku (v zmysle § 246c ods. 1 OSP) ústavný súd pripomína,
že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať
tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23
ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám),
keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu
zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (mutatis mutandis I. ÚS 17/01).
Preto ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory,
nemožno v takomto postupe automaticky vidieť porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže
zaujatie stanovísk k výkladu zákonov a iných než ústavných predpisov je vo výlučnej
kompetencii najvyššieho súdu (III. ÚS 376/09).
V okolnostiach prípadu najvyšší súd náležite formuloval dôvody, ktoré ho viedli
k odchylnému právnemu záveru oproti niektorým jeho iným rozhodnutiam, pokiaľ
išlo o náhradu trov účastníkov konania pribratých podľa § 250 ods. 1 OSP. Vzhľadom
na to, že tieto dôvody ústavný súd nehodnotí ako svojvoľné, a tiež vzhľadom na nižšiu
mieru ústavnej relevancie spornej otázky zastáva ústavný súd názor, že konaním
najvyššieho súdu ani jeho uznesením sp. zn. 8 Sžp/11/2012 z 19. marca 2013 k porušeniu
sťažovateľkinho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé konanie (vrátane práva na prístup k súdu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru)
uznesením najvyššieho súdu nemohlo dôjsť.
Napokon v súvislosti s tvrdením sťažovateľky, podľa ktorého v jej prípade bolo
advokátske zastúpenie povinné, ústavný súd uvádza, že z ustanovenia § 250a OSP
je zrejmé, že povinne zastúpeným musí byť v konaní podľa piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku iba žalobca. Sťažovateľka však v konaní nemala postavenie žalobcu,
a preto táto námietka nie je dôvodná. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky o šikanóznej
povahe celého súdneho konania realizovaného v záujme obce Č., ústavný súd
podobne ako v konaní o inej obdobnej sťažnosti sťažovateľky (pozri II. ÚS 333/2013)
dospel k záveru, že z predložených dôkazov táto skutočnosť nevyplýva a ide len
o tvrdenie sťažovateľky, na ktoré nemohol byť v konaní o predloženej sťažnosti vzatý
zreteľ.
V nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom sťažovateľkou
označených práv nie je právo na rozhodnutie v súlade s jej právnym názorom, resp. právo
na úspech účastníka v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), ústavný súd sťažnosť
sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2013