Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 434/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., Š., zastúpenej

advokátom JUDr. S. J., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júna 2013

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola v zmysle § 250 ods. 1 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“)

pribratá ako účastníčka do konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Hlavného

banského úradu (ďalej len „banský úrad“) č. z 19. apríla 2010, ktoré bolo

vedené Krajským súdom v Trnave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. .

V tomto konaní sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti spomínaného rozhodnutia

banského úradu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Obvodného banského úradu

č. 36-3329/2009-8 z 15. januára 2010 o tom, že žalobkyňa nie je účastníčkou konania

začatého na základe žiadosti sťažovateľky o povolenie zmeny dobývacieho ložiska

nevyhradeného nerastu na pozemku parc. č. 482/34 v katastrálnom území Č. Krajský súd

uznesením č. k. -153 z 26. januára 2012 (ďalej len „uznesenie krajského

súdu“) konanie zastavil, žalobkyni vrátil súdny poplatok, žalovanému náhradu trov konania

nepriznal a súčasne žalobkyňu zaviazal zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania v sume

336,39 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Na odvolanie žalobkyne najvyšší súd

v napadnutom konaní zmenil uznesenie krajského súdu uznesením sp. zn.

z 19. marca 2013 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“) vo výroku o povinnosti žalobkyne

zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania tak, že sťažovateľke náhradu trov konania

nepriznal, pričom zároveň rozhodol, že účastníkom odvolacieho konania náhradu trov

nepriznáva.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že názor „Najvyššieho súdu SR prezentovaný

v uznesení sp. zn. , že v správnom súdnictve neprichádza aplikácia

ustanovenia do úvahy, nakoľko z ustanovenia explicitne

vyplýva, že náhrada trov patrí iba žalobcovi“, považuje za nesprávny a „v rozpore

s ústavným právom na súdnu ochranu, nakoľko prijatím takého názoru by vedľajší účastník

nemohol brániť svoje práva a oprávnené záujmy, nakoľko zastupovanie v správnom

súdnictve je obligatórne prostredníctvom advokáta. Okrem toho tento právny záver

Najvyššieho súdu SR je v rozpore s právnym názorom uvedeným v rozhodnutí Najvyššieho

súdu SR sp. zn. , v ktorom Najvyšší súd SR posudzoval obdobnú žalobu podanú

proti obdobnému rozhodnutiu Hlavného banského úradu len o účastníctve inej osoby,

pričom aj keď aj v tomto konaní Najvyšší súd SR nepriznal náhradu trov konania žiadnemu

z účastníkov avšak súčasne uviedol, že pri rozhodnutí aplikoval ustanovenie § 146 ods. 1

písm. c) v spojení s ustanovením . Je teda zrejmé, že aj v rozhodovacej

praxi Najvyššieho súdu SR je v súvislosti s posudzovaním oprávnenosti priznania trov

konania v správnom súdnictve inému účastníkovi ako žalobcovi viacero odlišných právnych

názorov a nejednotnosť pri rozhodovaní.“.

Sťažovateľka ďalej poukazuje na „šikanózny charakter podaného návrhu a celého

konania“, čo vyvodzuje zo skutočnosti, že v už právoplatne skončených konaniach uhradil

priznané trovy právneho zastúpenia sám právny zástupca žalobcov. Uvedené má viesť

k domnienke o financovaní týchto konaní priamo obcou Č., v katastrálnom území ktorej

sťažovateľka „vykonáva svoju podnikateľskú činnosť, keďže jej súčasná starostka si svoju

predvolebnú kampaň založila na zrušení súhlasu obce s rozšírením ťažby sťažovateľa.

Máme za to, že v takom prípade by aj žalobcovia mali niesť dôsledky podaných svojich

úkonov, pričom uvedené sa prejavuje práve v priznaní trov právneho zastúpenia, pričom

máme za to, že v tomto prípade mal Najvyšší súd SR aj v prípade rozhodnutia o zastavení

konania v dôsledku späťvzatia žaloby posúdiť nárok na náhradu trov v zmysle ustanovenia

, keďže je jednoznačné, že zastavenie konania spôsobila p. P.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal vo veci takéto

rozhodnutie:

„Základné právo spoločnosti Z., s. r. o., podľa SR,

ako aj základného práva sťažovateľa podľa článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd na prístup k súdu a spravodlivé prejednanie

veci, konaním Najvyššieho súdu SR sp. zn. , porušené bolo.

Ústavný súd zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa

19. 03. 2013 a vec vracia tomuto súdu na nové konanie.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške

331,15 EUR s DPH ktorá je splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovení , a vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh,

ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,

nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných

pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej

moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. ,

, , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie práva na súdnu ochranu podľa

siedmeho oddielu druhej hlavy ( až ) a jemu porovnateľného práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne

a niet medzi nimi zásadných odlišností.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá

môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to,

aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý

predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený

stav veci.

Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie

daná rozporom súvislosti ich právnych argumentov a skutkových okolností

prerokovávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných

a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu

(napr. ). Okrem toho môže arbitrárnosť rozhodnutia všeobecného súdu

vyplývať aj z ústavne nekonformného výkladu ustanovení právnych predpisov

aplikovaných na prerokúvaný skutkový prípad. Uvedené nedostatky pritom musia

dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré

z práv uvedených v . Právomoc ústavného súdu konštatovať porušenie

základného práva účastníka konania pred všeobecným súdom na súdnu ochranu je založená

v prípade, ak dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpore

s požiadavkou ústavne konformného výkladu právnych predpisov.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania,

aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech

(nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Podstata námietok sťažovateľky spočíva v jej nesúhlase so záverom najvyššieho súdu

v otázke náhrady trov konania vedľajšieho účastníka, ktorý dospel k záveru o nemožnosti

použitia v danom prípade. V napadnutom uznesení najvyšší súd k tejto

otázke uviedol:

„Preskúmanie zákonnosti rozhodnutí a postupov správnych orgánov má samostatnú

povahu, preto aj správne súdnictvo má samostatnú povahu (§ 246c ods. 1 prvá veta

). Konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí a postupov podľa piatej časti

je špecifickým konaním. Z týchto dôvodov väčšina procesných inštitútov

je v správnom súdnictve upravená osobitne a odlišne od všeobecného súdnictva.

Použitie iných ustanovení prichádza do úvahy len analogicky na základe

ustanovenia prvá veta , podľa ktorého pre riešenie otázok, ktoré

nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej

časti tohto zákona. Primeranosť použitia týchto ustanovení je limitovaná účelom a cieľom

správneho súdnictva ( ) a so zreteľom na tento účel ich treba aj aplikovať

a vykladať.

V správnom súdnictve v konaní o žalobách rozhoduje súd o náhrade trov konania

predovšetkým podľa , podľa ktorého ak mal žalobca úspech celkom

alebo sčasti, súd mu proti žalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu

trov konania; môže tiež rozhodnúť, že sa náhrada trov celkom alebo sčasti neprizná,

ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.

Ide o osobitné ustanovenie, ktoré upravuje právo na náhradu trov konania

iba úspešného žalobcu a v podstate vylučuje priznanie náhrady trov konania inému

účastníkovi. V prípade späťvzatia žaloby prichádza do úvahy ešte možno uvažovať

o náhrade trov konania žalovanému, aj to celkom výnimočne, s prihliadnutím na konkrétne

skutkové okolnosti, ktorý postup však vyplýva z aplikácie

Z explicitne vyplýva, že náhrada trov konania patrí len žalobcovi,

ktorý má úspech celkom alebo sčasti, a preto použitie § 146 ods. 2 O. s. p, v tomto prípade

neprichádza do úvahy. Je potrebné poukázať, že k rovnakému záveru dospel aj iný senát

Najvyššieho súdu SR, hoc meritórne sa nezaoberajúc len náhradou trov konania, v uznesení

vo veci vedenej pod sp. zn. zo dňa 30. 1. 2013.

Nemožnosť priznania náhrady trov konania úspešnému žalovanému resp. účastníkom

konania, ktorých súd pribral do konania podľa § 250 ods. 1 veta druhá O. s. p, by síce

mohla byť chápaná ako narušenie zásady rovnosti účastníkov konania, avšak na druhej

strane za súčasnej právnej úpravy nemožno od žalobcu spravodlivo žiadať, aby nahradil

trovy vzniknuté účastníkovi, ktorého súd musí podľa veta druhá pribrať

do konania, hoci žalobca jeho pribratie do konania sám ovplyvniť nemohol.

V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu SR

zo dňa 30. 5. 2012, sp. zn. , v ktorom bolo konštatované, že (pribratý)

účastník konania nie je povinný byť právne zastúpený a v prípade, ak realizuje svoje právo

na právne zastúpenie v tomto postavení, je povinný náklady spojené s takýmto zastúpením

znášať sám.

Odvolací súd vzhľadom na uvedené vyššie sa v danom prípade nestotožnil

s aplikáciou právnej normy v spojení s O, s. p. súdom prvého

stupňa, dospejúc k záveru, že prvostupňový súd v danej veci nesprávne právne posúdil

nárok pribratého účastníka náhradu trov konania, a preto podľa

v spojení s uznesenie krajského súdu v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady

trov pribraného účastníka konania zmenil tak, že pribranému účastníkovi konania náhradu

trov prvostupňového konania nepriznal.“

Vo všeobecnosti platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania spravidla samo osebe

nedosahuje intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základných práv a

slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Podľa

názoru ústavného súdu nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého procesu pripisovať

rozhodovaniu o trovách konania takú istú relevanciu ako námietkam proti procesnému

postupu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej, resp. samotnému rozhodnutiu vo veci

samej. Ústavný súd zároveň nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o

porušení základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dôjsť aj v súvislosti s námietkami

sťažovateľov smerujúcimi proti právoplatným rozhodnutiam všeobecných súdov o náhrade

trov súdneho konania. Ústavný súd však pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. vo

vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi problematiky akcesorickej, postupuje

nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba

výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu

(spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo

(m. m. , , ).

Ústavný súd ďalej poukazuje na rozsah nepriznanej náhrady trov konania, ktorá

podľa uznesenia krajského súdu predstavovala sumu 336,39 €. Namietaná suma, o ktorú

mala byť sťažovateľka (resp. jej právny zástupca) ukrátená konaním najvyššieho súdu,

zjavne nedosahuje ani trojnásobok minimálnej mzdy, teda sumu, ktorá je aj vo sfére

všeobecného súdnictva považovaná za bagateľnú (pozri v znení

neskorších predpisov, ktorý ustanovuje trojnásobok minimálnej mzdy ako podmienku

prípustnosti dovolania proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu vo veciach

týkajúcich sa peňažného plnenia) a nedosahuje ani sumu 1 000 € (spor s hodnotou

do 1 000 € bez príslušenstva sa podľa považuje za drobný). V tejto

súvislosti ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že ak sťažnosť smeruje

proti rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytnutie ústavnoprávnej

ochrany prichádza do úvahy len v celkom výnimočných prípadoch, v ktorých došlo

k porušeniu základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu, t. j. intenzite

(, , ).

S prihliadnutím na uvedené ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu dospel k záveru, že z hľadiska dodržania základných ústavnoprocesných

princípov ho nemožno považovať za ústavne neakceptovateľné. Najvyšší súd dostatočne

odôvodnil svoj právny záver o nemožnosti aplikácie v okolnostiach

prípadu prikloniac sa k právnemu názoru o prednosti ustanovení upravujúcich náhradu trov

konania v správnom súdnictve ( a ) pred ustanoveniami tretej hlavy tretej

časti , ktorých primerané použitie v konaniach podľa piatej

časti (t. j. v rámci správneho súdnictva) umožňuje

ods. 1 za podmienok v ňom určených. Svoj záver pritom najvyšší súd dal do súvislosti

s povinnosťou všeobecného súdu vyplývajúcu z pribrať do konania

účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho

rozhodnutia dotknuté, a nemožnosťou ovplyvnenia tohto postupu žalobkyňou,

čo by v prípade určenia povinnosti žalobkyni nahradiť trovy konania pribratému účastníkovi

mohlo viesť k zjavnej nespravodlivosti. Uvedená argumentácia najvyššieho súdu nesvedčí

o arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia a vo svojej podstate len zohľadňuje okolnosti

hodné osobitného zreteľa, pre ktoré najvyšší súd sťažovateľke náhradu trov konania

nepovažoval za spravodlivé nepriznať. Preto postup ani uznesenie najvyššieho súdu

v posudzovanej veci nevykazuje vo svojich účinkoch znaky extrémneho vybočenia

pri aplikácii relevantných právnych predpisov.

K námietke o rozdielnej judikatúre najvyššieho súdu v otázke aplikovateľnosti

ustanovení tretej hlavy tretej časti v konaniach podľa piatej

časti (v zmysle ) ústavný súd pripomína,

že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať

tak poslanie, ktoré o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23

ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám),

keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu

zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (mutatis mutandis ).

Preto ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory,

nemožno v takomto postupe automaticky vidieť porušenie , keďže

zaujatie stanovísk k výkladu zákonov a iných než ústavných predpisov je vo výlučnej

kompetencii najvyššieho súdu ().

V okolnostiach prípadu najvyšší súd náležite formuloval dôvody, ktoré ho viedli

k odchylnému právnemu záveru oproti niektorým jeho iným rozhodnutiam, pokiaľ

išlo o náhradu trov účastníkov konania pribratých podľa . Vzhľadom

na to, že tieto dôvody ústavný súd nehodnotí ako svojvoľné, a tiež vzhľadom na nižšiu

mieru ústavnej relevancie spornej otázky zastáva ústavný súd názor, že konaním

najvyššieho súdu ani jeho uznesením sp. zn. z 19. marca 2013 k porušeniu

sťažovateľkinho základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé konanie (vrátane práva na prístup k súdu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru)

uznesením najvyššieho súdu nemohlo dôjsť.

Napokon v súvislosti s tvrdením sťažovateľky, podľa ktorého v jej prípade bolo

advokátske zastúpenie povinné, ústavný súd uvádza, že z ustanovenia

je zrejmé, že povinne zastúpeným musí byť v konaní podľa piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku iba žalobca. Sťažovateľka však v konaní nemala postavenie žalobcu,

a preto táto námietka nie je dôvodná. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky o šikanóznej

povahe celého súdneho konania realizovaného v záujme obce Č., ústavný súd

podobne ako v konaní o inej obdobnej sťažnosti sťažovateľky (pozri )

dospel k záveru, že z predložených dôkazov táto skutočnosť nevyplýva a ide len

o tvrdenie sťažovateľky, na ktoré nemohol byť v konaní o predloženej sťažnosti vzatý

zreteľ.

V nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom sťažovateľkou

označených práv nie je právo na rozhodnutie v súlade s jej právnym názorom, resp. právo

na úspech účastníka v konaní (, resp. ), ústavný súd sťažnosť

sťažovateľky odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2013