Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 571/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

19. novembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. L., T., zastúpeného advokátom

JUDr. V. Ľ., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 5. augusta 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. októbra

2013 doručená sťažnosť M. L., T. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského

súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a

jeho uznesením z 5. augusta 2013.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že rozsudkom Okresného súdu Prievidza (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 8. augusta 2012 bol uznaný vinným z prečinu

podvodu podľa a , za čo mu bol uložený podmienečný trest

odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov, výkon ktorého mu bol podmienečne odložený

na skúšobnú dobu v trvaní 24 mesiacov. Podľa vyjadrenia sťažovateľa okresný súd

ho v rozsudku zároveň zaviazal na náhradu škody a so zvyškom nároku bola poškodená

odkázaná na občianskoprávne konanie. Sťažovateľ uviedol, že podľa okresného súdu sa mal

trestného činu dopustiť tak, že v súvislosti s prevodom bytu mal poškodenej vystaviť

pokladničný doklad na sumu vyššiu, než jej v skutočnosti vyplatil, pričom zvyšné peniaze

jej nemal v úmysle vyplatiť vôbec, čím ju uviedol do omylu a spôsobil jej väčšiu škodu.

Sťažovateľ dodal, že proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 5. augusta 2013 tak, že

ho zamietol.

Sťažovateľ v sťažnosti vyslovil názor, že závery okresného súdu a krajského súdu

o tom, že sa mal dopustiť trestného činu podvodu, sú zjavne neodôvodnené a svojvoľné.

Podľa sťažovateľa sa krajský súd vôbec nevysporiadal s jeho tvrdeniami obsiahnutými

v odvolaní, ktoré mali dokazovať jeho nevinu. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na to,

že pokladničný doklad jednoznačne svedčí o tom, že poškodená prevzala sumu 800 000 Sk,

čo potvrdila aj svojím podpisom. Taktiež poukázal na to, že za poškodenú boli vyplatené

všetky dlhy a na základe toho došlo k zrušeniu dražby. Sťažovateľ sa zmienil aj o tom, že

suma, ktorú vyplatil poškodenej, bola riadne zaúčtovaná ako výdaj firmy. Sťažovateľ

uviedol, že v konaní predložil všetky dôkazy o tom, že je nevinný, ale aj napriek tomu sa

podľa neho krajský súd jeho námietkami nezaoberal.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„Krajský súd v Trenčíne v konaní vedenom pod spisovou značkou

porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa §-u 46 ods. 1

Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. j. zo dňa 5. 8. 2013 sa

zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktorý je povinný zaplatiť

Krajský súd v Trenčíne.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovení , a vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh,

ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , , ).

K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,

nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných

pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej

moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. ,

, , ).

Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie

daná rozporom súvislosti ich právnych argumentov a skutkových okolností

prerokovávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných

a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu

(napr. ). Okrem toho môže arbitrárnosť rozhodnutia všeobecného súdu

vyplývať aj z ústavne nekonformného výkladu ustanovení právnych predpisov

aplikovaných na prerokúvaný skutkový prípad. Uvedené nedostatky pritom musia

dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré

z práv uvedených v . Právomoc ústavného súdu konštatovať porušenie

základného práva účastníka konania pred všeobecným súdom na súdnu ochranu je založená

v prípade, ak dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpore

s požiadavkou ústavne konformného výkladu právnych predpisov ().

Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní

dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem

vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Podstatou námietok sťažovateľa boli tvrdenia o porušení jeho základného práva

podľa a práva podľa dohovoru uznesením krajského súdu,

pretože podľa jeho názoru aj napriek tomu, že v trestnom konaní predložil všetky dôkazy

svedčiace pre záver o svojej nevine, krajský súd sa nimi vôbec nezaoberal.

Krajský súd v dôvodoch namietaného uznesenia konštatoval, že sa stotožnil

so skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa, a v tejto súvislosti uviedol:

„Obžalovaný M. L. spáchanie skutku poprel. Z trestnej činnosti je obžalovaný

usvedčovaný výpoveďou svedkyne a poškodenej Z. M., ktorá v trestnom oznámení krátko po

spáchaní skutku uviedla, že obžalovaný jej na rozdiel od dohodnutej kúpnej ceny za byt v

sume 800 000 Sk... vyplatil len sumu 20 000 Sk s tým, že ostatok peňazí... jej vyplatí neskôr,

pričom zvyšné peniaze vo výške 399 506 Sk (13 261,17 €) jej nevyplatil. Poškodená M. na

svojom tvrdení zotrvala počas celého prípravného konania, vykonaných konfrontáciách,

ako aj v konaní pred súdom. Na druhej strane proti tvrdeniu poškodenej stojí obrana

obžalovaného podporovaná svedkami K. a B. L., bratom obžalovaného... ak by bolo

pravdou, že pri vyplácaní peňazí za byt poškodenej bol s ním v aute prítomný aj svedok K.,

určite by tohto dôležitého svedka uvádzal už hneď pri vznesení obvinenia... s touto

obranou... vyšiel na svetlo až keď bol vypočutý ako obvinený dňa 25. 06. 2009, teda po

dlhej dobe, takmer 2 roky po spáchaní skutku. Poškodená pri konfrontácii so svedkom K...

jednoznačne uviedla, že svedka vidí po prvýkrát, a že s ním v žiadnom vozidle nesedela...

Poškodená pri konfrontácii s obžalovaným... jednoznačne uviedla, že kúpnu zmluvu ani

ostatné doklady pri podpise u notára nečítala, pretože tam nemala okuliare a obžalovaný ju

veľmi súril. Dodala, že keď odchádzala od notára, že nemala v rukách žiadny doklad.

Napokon je potrebné uviesť, že ani svedok B. L., brat obžalovaného, ktorý je konateľom

spoločnosti F., s. r. o., T., pri svojej prvotnej výpovedi... svedka K. vôbec neuvádzal... ale

tohto svedka uviedol až s odstupom času... Samotný svedok K. popísal priebeh

odovzdávania peňazí, avšak keď bol pri konfrontácii s poškodenou požiadaný, aby popísal

budovu (notársky úrad), kde mali stáť s vozidlom, túto budovu vôbec popísať nevedel... Z

uvedených dôvodov senát odvolacieho súdu výpovede svedka K. a brata obžalovaného B. L.

považoval za tendenčné a účelové. Vzhľadom k vykonanej dôkaznej situácii senát

odvolacieho súdu musel vychádzať pri preverení obrany obžalovaného aj z ďalších

okolností prípadu. Tu je potrebné poznamenať, že vo výpovediach poškodenej neboli zistené

tak závažné rozpory ako vo výpovediach a obrane obžalovaného. Pokiaľ ide o ďalšie

dôvody, odvolací súd odkazuje na príslušnú časť napadnutého rozsudku, bez potreby ich v

celom rozsahu opakovať.“

Na rozdiel od sťažovateľa ústavný súd zastáva názor, že krajský súd v namietanom

uznesení, a to odvolávajúc sa na skutkové a právne závery súdu prvého stupňa, poskytol

veľmi jednoznačný obraz o protiprávnom konaní sťažovateľa, ktoré subsumoval

pod konkrétne ustanovenie osobitnej časti ( a ). Posúdením

obsahu sťažovateľovho odvolania proti rozsudku okresného súdu a jeho postavením tvárou

v tvár namietanému uzneseniu krajského súdu dospel ústavný súd k záveru, že odvolací súd

reflektoval na všetky podstatné argumenty sťažovateľa.

Ústavný súd k tomu ďalej dopĺňa, že konajúci súd nie je povinný v odôvodnení

svojho rozhodnutia dať na každý argument a návrh sťažovateľa podrobnú odpoveď.

Všeobecný súd sa musí vysporiadať s tými námietkami, ktoré majú pre vec podstatný

význam (obdobne , ).

Podľa názoru ústavného súdu si krajský súd svoju povinnosť v tomto smere splnil.

V odôvodnení rozhodnutia poukázal hlavne na to, ktoré dôkazy usvedčovali sťažovateľa

zo spáchania prečinu podvodu. Krajský súd konštatoval stálosť dôkazov získaných

výpoveďou poškodenej či konfrontáciami s ňou. Naopak, poukázal na účelovosť dôkazov,

ktoré na svoju obranu uvádzal sťažovateľ a svedkovia, ktorí mali dosvedčiť jeho nevinu.

Výpovede týchto svedkov označil za tendenčné a v tejto súvislosti zároveň ozrejmil aj to,

z akých dôvodov získali tieto dôkazy tvrdený status.

Ústavný súd teda konštatuje, že krajský súd svoje rozhodnutie dostatočne zdôvodnil

a ak sa aj nezaoberal niektorými námietkami sťažovateľa (výsluchy A. a Š.), uvedením

iných dôkazov a predstavením svojich úvah v procese hodnotenia dôkazov poskytol celkom

logický obraz o vine sťažovateľa. Ústavný súd nemá dôvod vzhľadom na odôvodnenosť

skutkových a právnych záverov akýmkoľvek spôsobom spochybňovať rozhodnutie

krajského súdu.

S prihliadnutím na uvedené ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia

krajského súdu dospel k záveru, že z hľadiska dodržania základných ústavnoprocesných

princípov ho nemožno považovať za ústavne neakceptovateľné.

V okolnostiach prípadu krajský súd náležite formuloval dôvody, ktoré ho viedli

k vyslovenému záveru, a vzhľadom na to, že tieto dôvody ústavný súd nehodnotí ako

svojvoľné, a tiež vzhľadom na nižšiu mieru ústavnej relevancie sťažovateľových

námietok zastáva ústavný súd názor, že postupom krajského súdu ani jeho uznesením

sp. zn. z 5. augusta 2013 k porušeniu sťažovateľovho základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru nemohlo dôjsť.

Uznesenie krajského súdu nevykazuje znaky zjavných omylov v podstatných

skutkových okolnostiach ani v právnom posúdení skutku. Ústavný súd ani nezistil

existenciu skutočností svedčiacich o tom, že by napadnuté uznesenie bolo možné považovať

za popierajúce zmysel práva na súdnu ochranu, pretože krajský súd odvolávajúc sa

na skutkové zistenia okresného súdu a ním aplikovanú právnu normu svoje závery

zrozumiteľne vysvetlil. Uvedené platí aj v prípade, keď sa zameranie právnych a iných úvah

sťažovateľa uberalo iným smerom než verdikt krajského súdu, ktorý síce rozhodol

spôsobom, s ktorým sťažovateľ nesúhlasil, ale rozhodnutie dostatočne odôvodnil na základe

vlastných myšlienkových postupov a hodnotení. K tomu ústavný súd poznamenáva, že ak sa

konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, respektíve

procesnej strany v konaní, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre

namietnutie porušenia základného práva (napr. , ,

).

Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť

sťažovateľa je zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd z tohto dôvodu podľa § 25

ods. 2 odmietol.

Sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, v petite sťažnosti

označil základné právo na súdnu ochranu podľa ako základné právo

podľa „ “. Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, považoval za právne

bezvýznamné vyzývať sťažovateľa na odstránenie tohto nedostatku podania.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd bližšie nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. novembra 2013