Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 204/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. marca 2014

predbežne prerokoval sťažnosť Š. F. a P. F., zastúpených advokátom JUDr. Atilom

Bohácsom, Hlavná 796/69, Kráľovský Chlmec, vo veci namietaného porušenia čl. 13 ods. 4

, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom zo 6. mája 2010 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 24. septembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Š. F. a P. F. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. decembra

2013 doručená sťažnosť Š. F. a P. F. (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného

porušenia (ďalej len „“), základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

zo 6. mája 2010 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 24. septembra 2013.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že na základe rozsudku Okresného súdu Trebišov

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 10. novembra 2009 boli uznaní za vinných

zo spáchania trestných činov lúpeže podľa a

v znení účinnom do 31. decembra 2005 (ďalej len „“)

a vydierania podľa a spáchaných formou

spolupáchateľstva podľa , za čo im bol uložený podmienečný

trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov so skúšobnou dobou v trvaní 4 rokov a 5 rokov.

Proti tomuto rozsudku podal prokurátor odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

rozsudkom sp. zn. zo 6. mája 2010 tak, že zrušil výrok o treste a obom im

uložil nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 8 rokov.

Sťažovatelia uviedli, že proti rozsudku krajského súdu podali dovolanie, o ktorom

rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. z 24. septembra 2013 tak, že ho

odmietol.

Podľa názoru sťažovateľov krajský súd svoj rozsudok, ktorým im uložil

nepodmienečné tresty odňatia slobody, neodôvodnil žiadnymi právne relevantnými

skutočnosťami. Sťažovatelia tvrdia, že im nie je známe, na základe akých dôvodov dospel

odvolací súd k záveru, že im je potrebné uložiť trest odňatia slobody v hornej polovici

zákonom ustanovenej trestnej sadzby. Sťažovatelia zastávajú názor, že krajský súd

nesprávne aplikoval ustanovenia týkajúce sa zásad ukladania trestov.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že predmetné trestné konanie trvá už od roku 2004,

keď im bolo uznesením vyšetrovateľa vznesené obvinenie. Podľa ich vyjadrenia okresný

súd v tejto veci už predtým rozhodol rozsudkom, ale krajský súd 13. júna 2006 zrušil

rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prerokoval

a rozhodol.

Podľa vyjadrenia sťažovateľov okresný súd opäť rozhodol vo veci rozsudkom

z 10. novembra 2009 a predmetné trestné konanie sa právoplatne skončilo 6. mája 2010.

Sťažovatelia namietali, že od začatia trestného stíhania až do právoplatného skončenia veci

uplynulo 5 rokov a 7 mesiacov, čo je podľa nich „neprimerane dlhý čas z hľadiska

spravodlivého súdneho procesu“. V tejto súvislosti dodali: „Táto doba podľa nášho názoru

presahuje rámec primeranej lehoty deklarovanej v článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd. ... Sme toho názoru, že naša vec nebola prejednaná v primeranej

lehote, čo podľa nás zakladá porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných

ľudských práv a slobôd a .“

Okrem toho sťažovatelia argumentovali aj tým, že „za porušenie práva na

spravodlivý súdny proces považujeme aj to, že do dnešného dňa (aspoň nemáme o tom

vedomosti) nebol nariadený výkon trestu odňatia slobody a výkon trestu sme doposiaľ

nenastúpili. Od vznesenia obvinenia uplynulo už viac ako 8 rokov. Za ten čas sme skutočne

viedli riadny život občana, máme svoje rodiny, pracujeme atď. Za daného stavu podľa nás

vykonávanie nepodmienečného trestu odňatia slobody v trvaní 8 rokov určite by neplnil

účel trestu ani z hľadiska individuálnej ani z hľadiska generálnej prevencie. V tejto

súvislosti poukazujem na porušenie .“.

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd prijal ich

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„Postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní a jeho

uznesením zo dňa 24. 9. 2013 v spojení s postupom Krajského súdu v Košiciach

č. a jeho uznesením (správne má byť rozsudok, pozn.) zo dňa 6. 5. 2010 boli

porušené základné práva sťažovateľov podľa ,

základné práva sťažovateľov podľa na spravodlivé

súdne konanie a základné ľudské práva sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. zo dňa 24. 9. 2013 a vracia mu na ďalšie konanie

a rozhodnutie.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovení , a vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh,

ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha

( ), čím zároveň vymedzí predmet konania pred

ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv.

Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom

(m. m. , , ).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd pripomína, že jeho viazanosť návrhom

na začatie konania sa netýka výlučne len petitu sťažnosti, ale aj jej odôvodnenia, ktoré je

v súlade s nevyhnutnou súčasťou návrhu a ktoré spolu

s petitom vytvára východisko pre úvahy a rozhodnutie ústavného súdu.

Z obsahu sťažnosti nepochybne vyplýva, že sťažovatelia namietali porušenie svojich

práv postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom zo 6. mája 2010 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 24. septembra 2013.

1. K námietkam sťažovateľov vo vzťahu k postupu krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudku zo 6. mája 2010

1. 1 Sťažovatelia v sťažnosti namietali prieťahy proti nim vedenom trestnom konaní

a v tejto súvislosti uviedli, že „od začatia trestného stíhania až do právoplatného skončenia

veci uplynulo 5 rokov a 7 mesiacov“.

V súvislosti s námietkami sťažovateľov o porušení ich základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa postupom

krajského súdu v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. ústavný súd poukazuje

na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej podstatou, účelom a cieľom práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to, že musí

smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv

sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú

preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu

do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv

ďalej nepokračovalo (napr. , ). Ústavný súd preto poskytuje

ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase,

keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. , ,

). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza

k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne

neopodstatnenú ( ) bez ohľadu na to, z akých dôvodov

skončilo toto porušovanie ().

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že trestné stíhanie sa proti

sťažovateľom viedlo od 6. októbra 2004, keď im bolo vznesené obvinenie za trestné činy

lúpeže podľa § 234 ods. 1 a 2 písm. b) a vydierania podľa § 235 ods. 1 a 2 písm. b)

spáchané formou spolupáchateľstva podľa .

Vo veci samej bolo rozhodnuté rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 10. novembra 2009 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. zo 6. mája

2010 a v tento deň bolo trestné konanie právoplatne skončené.

Vzhľadom na to, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu (19. decembra 2013)

bol odstránený stav právnej neistoty sťažovateľov, ústavný súd sťažnosť v tejto časti

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

1. 2 Sťažovatelia súčasne namietali aj porušenie práva na spravodlivý proces, ako aj

porušenie tým, že dosiaľ nemajú vedomosť o nariadení výkonu trestu

odňatia slobody, a teda že na výkon tohto trestu dosiaľ nenastúpili. Keďže od vznesenia

obvinenia už uplynula dlhá doba, ako aj vzhľadom na to, že vedú riadny život, pracujú,

majú vlastné rodiny, výkon trestu odňatia slobody nemá podľa ich názoru už žiadny zmysel.

Z obsahu odôvodnenia sťažnosti výslovne vyplýva, že porušenie základného práva

na spravodlivý súdny proces a porušenie sťažovatelia videli v tom, že

dosiaľ nenastúpili na výkon právoplatne uloženého trestu odňatia slobody uloženého im

rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 10. novembra 2009 v spojení s rozsudkom

krajského súdu sp. zn. zo 6. mája 2010. Sťažovatelia sú toho názoru, že

zodpovednosť za vzniknutý stav by mal znášať krajský súd.

Právo na spravodlivé súdne konanie je zakotvené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa

ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej

lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne

o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného

obvinenia proti nemu.

Kritériom aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru je materiálna povaha predmetu

konania, ktorá v trestných veciach zásadne nepresahuje okamih právoplatného rozhodnutia

o vine a treste (k tomu pozri ).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6

ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, vykonávacie

konanie či konanie o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody a podobne

(). Rozhodnutia vydané v rámci uvedených konaní totiž priamo nesúvisia

s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho charakteru alebo o oprávnenosti

trestného obvinenia proti adresátom práv podľa tohto ustanovenia dohovoru.

V namietanej trestnej veci už bolo právoplatne rozhodnuté o vine a treste

sťažovateľov a v súvislosti s nenariadením výkonu ich trestu sa už nerozhodovalo o ich

trestnom obvinení v zmysle ustanovenia čl. 6 ods. 1 dohovoru (teda o vine a treste) ani o ich

občianskych právach a záväzkoch, a preto tento článok dohovoru nie je na danú situáciu

aplikovateľný. Sťažnosť sťažovateľov je teda v tejto časti nezlučiteľná ratione materiae

s dohovoru, a preto ju bolo potrebné podľa

odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú (obdobne ).

Ústavný súd považuje za potrebné doplniť, že účelom trestu je aj chrániť spoločnosť

pred páchateľmi trestných činov či zabrániť odsúdenému v ďalšom páchaní trestnej

činnosti. Právoplatne uložený trest odňatia slobody je sankciou a jeho výkon znamená ujmu

na osobnej slobode dotknutej osoby. V naznačených súvislostiach je preto námietka

sťažovateľov o porušení ich práva na spravodlivý súdny proces nenariadením výkonu trestu

odňatia slobody irelevantná.

1. 3 Sťažovatelia zároveň namietali porušenie práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.

zo 6. mája 2010.

Aj keď namietaný rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 6. mája 2010

a sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 19. decembra 2013, ústavný súd majúc na zreteli

účel práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje, že

vzhľadom na odmietnutie dovolania proti rozsudku krajského súdu (uznesenie najvyššieho

súdu sp. zn. z 24. septembra 2013 doručené obhajcovi sťažovateľov

23. októbra 2013) považoval lehotu na podanie sťažnosti ústavnému súdu za zachovanú aj

vo vzťahu k právoplatnému rozsudku krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho

súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká

republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Porušenie zásad spravodlivého procesu videli sťažovatelia v tom, že krajský súd svoj

výrok o uloženom treste dostatočne neodôvodnil a podľa nich zároveň nesprávne aplikoval

a . Namietaným rozsudkom na základe odvolania podaného

prokurátorom krajský súd zrušil prvostupňové rozhodnutie vo výroku o treste a obom

sťažovateľom uložil nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 8 rokov. V relevantnej

časti odôvodnenia rozhodnutia konštatoval:

„Predovšetkým je treba prisvedčiť názoru odvolateľa vyslovenému v odvolaní, že

okresný súd pochybil, keď vo výmere trestu použil ustanovenie § 40 ods. 1 Tr. zák. účinného

do 1.1.2006 bez toho, žeby mohol mať za to, že vzhľadom k okolnostiam prípadu, alebo

pomerom páchateľa je použitie trestnej sadzby týmto zákonom stanovenej neprimerane

prísne a účel trestu možno dosiahnuť i trestom kratšieho trvania.

Okresný súd nepostupoval v súlade so zákonom, keď s poukazom na citované

ustanovenie znížil trest odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby

ustanovenej pre trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 2 Tr. zák. účinného do 1.1.2006. Pre

tento trestný čin zákon ustanovuje sadzu trestu odňatia slobody vo výmere od 5 do 12 rokov

a pre trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 2 Tr. zák. účinného do 1.1.2006 ustanovuje

sadzbu trestu odňatia slobody vo výmere od 2 do 8 rokov, pričom okresný súd uložil

obžalovaným Š. F. úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 rokov s podmienečným

odkladom na skúšobnú dobu 4 rokov a P. F. úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2

rokov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 5 rokov... Podľa ustálenej súdnej praxe

pomermi páchateľa podľa § 40 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. 1. 2006 sú mimoriadne

okolnosti, ktoré nemajú priamy vzťah k spáchaniu trestného činu a ktoré nie sú hodnotené

v rámci stupňa spoločenskej nebezpečnosti činu. Takými okolnosťami nie je skutočnosť, že

sa páchateľ k činu doznal, alebo že ho oľutoval, ako ani že pred spáchaním činu nebol

súdne trestaný, a žije usporiadaným spôsobom života. K týmto okolnostiam súd prihliadne

pri stanovení druhu trestu a jeho výmery v rámci zákonnej sadzby podľa § 31 ods. 1 Tr.

zák., účinného do 1. 1. 2006.

Okolnosťami prípadu podľa § 40 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. 1. 2006 sú všetky

skutočnosti, ktoré majú vplyv na posúdenie povahy, charakteru a závažnosti trestného činu.

Za situácie, ak trestné činy obžalovaní Š. F. a P. F. spáchali za okolností

podmieňujúcich použitie vyššej trestnej sadzby, je uloženie trestu pod dolnú hranicu trestnej

sadzby podľa § 40 ods. 1 Tr. zák. vylúčené.“

Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie

daná rozporom súvislosti ich právnych argumentov a skutkových okolností

prerokovávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných

a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu

(napr. ). Okrem toho môže arbitrárnosť rozhodnutia všeobecného súdu

vyplývať aj z ústavne nekonformného výkladu ustanovení právnych predpisov

aplikovaných na prerokúvaný skutkový prípad. Uvedené nedostatky pritom musia

dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré

z práv uvedených v . Právomoc ústavného súdu konštatovať porušenie

základného práva účastníka konania (resp. strany v konaní) pred všeobecným súdom na

súdnu ochranu je založená v prípade, ak dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie

všeobecného súdu je v rozpore s požiadavkou ústavne konformného výkladu právnych

predpisov ().

Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní

dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem

vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Ústavný súd zastáva názor, že krajský súd v namietanom rozhodnutí podal

sťažovateľom dostatočné vysvetlenie svojich právnych úvah o tom, za akých okolností je

možné uvažovať o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody podľa § 40 ods. 1 Trestného

zákona. Odvolací súd zároveň ozrejmil, ktoré skutočnosti ho viedli k tomu, že si v tomto

smere neosvojil názor okresného súdu. Krajský súd veľmi presvedčivo súladne s

oponoval právnemu názoru okresného súdu a podrobným prezentovaním vlastných úvah

vysvetlil, že skutočnosti, na ktorých okresný súd založil svoje rozhodnutie o treste, nemôžu

byť pokladané za okolnosti, ktoré má na mysli , ale že práve

situácia, za ktorej sťažovatelia trestné činy spáchali, je okolnosťou, ktorá naopak

podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby. Týmto tvrdením krajský súd v podstate vylúčil

možnosť aplikácie na daný prípad.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť

medzi namietaným porušením práva sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru na jednej strane a rozsudkom krajského súdu sp. zn.

zo 6. mája 2010 na strane druhej. Závery, ktoré v namietanom rozhodnutí krajský súd prijal,

hodnotí ústavný súd ako dôvodné, logické a legitímne, a tým aj zlučiteľné s obsahom práva

na spravodlivé súdne konanie, ktorého porušenie sťažovatelia namietali.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti už

na predbežnom prerokovaní podľa odmietol z dôvodu

jej zjavnej neopodstatnenosti.

2. K námietkam sťažovateľov vo vzťahu k postupu najvyššieho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uzneseniu z 24. septembra 2013

Preskúmaním obsahu sťažnosti dospel ústavný súd k zisteniu, že sťažovatelia,

zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom, v petite sťažnosti namietali porušenie

svojich práv aj postupom a uznesením najvyššieho súdu, avšak v odôvodnení sťažnosti

neuviedli žiadne argumenty, ktoré by podporili ich návrh na rozhodnutie vo veci samej

(petit). Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia v odôvodnení sťažnosti vôbec nepoukázali

na nedostatky rozhodnutia najvyššieho súdu a z pohľadu námietok sa týmto rozhodnutím

ani nezaoberali. Sťažovatelia sa vo svojej sťažnosti explicitne sústredili len na námietky

vo vzťahu k rozsudku krajského súdu, pokiaľ ide o otázku uloženého trestu a na

nenariadenie výkonu trestu odňatia slobody a na prieťahy v trestnom konaní, ktoré

špecifikovali v období od vznesenia obvinenia (6. októbra 2004) do právoplatného

skončenia veci (6. mája 2010).

Ústavný súd zastáva názor, že sťažnosť sťažovateľov je v tejto časti imperfektná,

pretože neobsahuje žiadne logické a určité odôvodnenie návrhu vo vzťahu k právam,

vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovatelia vo vzťahu k postupu a rozhodnutiu

najvyššieho súdu v petite domáhajú.

Podľa návrh musí obsahovať, akej veci sa týka,

kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ

domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že v tejto časti sťažnosti absentuje

jedna z obligatórnych náležitostí kvalifikovaného návrhu na začatie konania, ktorou je jeho

odôvodnenie.

Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne

prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta a uplatňovať v záujme

klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia považuje za prospešné. Tieto povinnosti

advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný

vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie

konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené

predpoklady (, ).

Ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce

z podania sťažovateľov nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup

slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná

judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom

predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (, ,

).

Keďže sťažnosť sťažovateľov v tejto časti vykazuje na prvý pohľad závažný

nedostatok, ústavný súd ju podľa odmietol pre

nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľov, ktoré v petite sťažnosti uviedli.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2014