Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 382/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej

a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť M. P., zastúpeného advokátom

JUDr. Jozefom Cakom, Advokátska kancelária, Štefana Moyzesa 25, Trnava, vo veci

namietaného porušenia jeho práv garantovaných čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

a a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom a uzneseniami Okresného súdu Piešťany sp. zn. 36/2013,

38/2013 zo 4. decembra 2013, sp. zn. zo 4. februára 2014 a sp. zn.

z 10. marca 2014, ako aj postupom a uzneseniami Krajského súdu v Trnave

sp. zn. zo 17. decembra 2013, sp. zn. z 18. februára 2014

a sp. zn. z 3. apríla 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. apríla

2014 doručená sťažnosť M. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

práv garantovaných , a

(ďalej len „ústava“) a čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uzneseniami Okresného súdu

Piešťany (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 36/2013, 38/2013 zo 4. decembra 2013,

sp. zn. zo 4. februára 2014 a sp. zn. z 10. marca 2014 (ďalej spolu aj

„napadnuté uznesenia okresného súdu“), ako aj postupom a uzneseniami Krajského súdu

v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 17. decembra 2013, sp. zn.

z 18. februára 2014 a sp. zn. (sťažovateľ nesprávne v celom

texte sťažnosti uvádza sp. zn. , pričom z príloh a samotného uznesenia je

zrejmá spisová značka v tom znení, ako ju uvádza ústavný súd, pozn.) z 3. apríla 2014

(ďalej spolu aj „napadnuté uznesenia krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Prezídium Policajného zboru, národná

kriminálna agentúra, národná protizločinecká jednotka, expozitúra Západ 11. júna 2013

vydalo v konaní vedenom pod ČVS: PPZ-737/NKA-PZ-ZA-2012 uznesenie, ktorým začalo

trestné stíhanie a zároveň vznieslo obvinenie sťažovateľovi pre obzvlášť závažný zločin

nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich

držanie a obchodovanie s nimi formou spolupáchateľstva podľa

k , a a . Proti uvedenému

uzneseniu v časti tykajúcej sa vznesenia obvinenia sťažovateľovi podal sťažovateľ podľa

a nasl. sťažnosť z 13. júna 2013. Sťažnosť bola v zmysle

zamietnutá.

3. Prokurátor Okresnej prokuratúry Piešťany (ďalej len „okresná prokuratúra“) podal

12. júna 2013 na okresný súd návrh na vzatie sťažovateľa do väzby z dôvodov podľa § 71

ods. 1 písm. a), b) a c) . Okresný súd uznesením sp. zn. 25/2013

z 13. júna 2013 rozhodol o vzatí sťažovateľa do väzby.

4. Prokurátor okresnej prokuratúry podal 14. novembra 2013 návrh na predĺženie

lehoty väzby sťažovateľa do 11. marca 2014. Sťažovateľ podal 19. novembra 2013 žiadosť

o prepustenie z väzby. Okresný súd uznesením sp. zn. 36/2013, 38/2013

zo 4. decembra 2013 rozhodol o predĺžení lehoty väzby sťažovateľa do 11. marca 2014,

žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietol, písomnú záruku dôveryhodných osôb

za sťažovateľa neprijal a neprijal taktiež písomný sľub sťažovateľa, návrh sťažovateľa

na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka zamietol. Sťažovateľ

podal proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 36/2013, 38/2013 zo 4. decembra 2013

odôvodnenú sťažnosť z 5. decembra 2013. O podanej sťažnosti rozhodol krajský súd

uznesením sp. zn. zo 17. decembra 2013, ktorým podanú sťažnosť zamietol.

5. Prokurátor okresnej prokuratúry podal 21. januára 2014 pod sp. zn.

na okresný súd obžalobu na sťažovateľa pre obzvlášť závažný zločin

nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich

držanie a obchodovanie s nimi formou spolupáchateľstva podľa

k , , a . Dňa 31. januára 2014

sťažovateľ zaslal okresnému súdu žiadosť o prepustenie z väzby. Predsedníčka senátu

okresného súdu v zmysle preskúmala obžalobu a zároveň

nariadila termín výsluchu, aby sa v zmysle prednostne

rozhodlo o väzbe sťažovateľa do uplynutia lehoty väzby. Okresný súd následne uznesením

sp. zn. zo 4. februára 2014 rozhodol, že sťažovateľ sa ponecháva vo väzbe,

písomnú záruku dôveryhodných osôb za obvineného neprijal a rovnako neprijal písomný

sľub sťažovateľa. Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

zo 4. februára 2014 odôvodnenú sťažnosť z 5. februára 2014. O podanej sťažnosti rozhodol

krajský súd uznesením sp. zn. z 18. februára 2014 tak, že ju zamietol.

6. Sťažovateľ doručil 5. februára 2014 okresnému súdu žiadosť o prepustenie z väzby

na slobodu. Okresný súd uznesením sp. zn. z 10. marca 2014 žiadosť zamietol.

Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. zo 4. februára 2014

odôvodnenú sťažnosť z 12. marca 2014. O podanej sťažnosti rozhodol krajský súd

uznesením sp. zn. z 3. apríla 2014 tak, že ju zamietol.

7. Sťažovateľ k napadnutým uzneseniam okresného súdu uviedol: „Z právnej teórie

a praxe vyplýva, že väzba má fakultatívnu povahu, tzn. aj keď existujú dôvody väzby, osoba

ešte nemusí byť vzatá do väzby a navyše ak existujú iba uvedené dôvody väzby, obvineného

možno ponechať na slobode alebo prepustiť na slobodu za podmienok uvedených v § 80

alebo 81, t. j. na základe záruky, sľubu, dohľadu alebo peňažnej záruky. Máme tak za to, že

vzhľadom na osobu sťažovateľa, na skutočnosť že neboli uňho nájdené žiadne omamné látky

a k trestnej činnosti sa priznal, nebolo preukázané, že obvinený spáchal skutok v rozsahu

kladeného mu za vinu. Vzhľadom na dôsledok doterajšej väzby (máme na mysli

predovšetkým skutočnosť, že sťažovateľ si plne uvedomil svoju drogovú závislosť a prejavil

vôľu podriadiť sa protidrogovému ambulantnému liečeniu) možno účel väzby v jeho prípade

dosiahnuť dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obvineným, sľubom

obvineného a zárukou dôveryhodnej osoby za ďalšie správanie obvineného. Napriek

uvedeným skutočnostiam Okresný súd Piešťany uznesením zo dňa 4. 12. 2013, sp. zn.

36/2013, 38/2013... lehotu väzby u sťažovateľa... predĺžil do 11. 3. 2014.

Okresný súd Piešťany uznesením sp. zn. zo dňa 4. 2. 2014... rozhodol,

okrem iného o tom, že sťažovateľ... sa ponecháva vo väzbe. ... V tejto súvislosti

upozorňujeme, že z obsahu daného rozhodnutia nie je ale zrejmé ako bolo rozhodnuté

o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, nakoľko napadané uznesenie neobsahuje

osobitý výrok o rozhodnutí o žiadosti obvineného (t. j. zamietnutie alebo vyhovenie).

Z vyjadrení súdu na pojednávaní dňa 04. 02. 2014 ale vyplýva, že súd daným rozhodnutím

posudzoval aj žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby, (na margo uvádzame, že

o ponúknutej záruke a sľube bolo rozhodnuté), ale k otázke vyhovenia/nevyhovenia žiadosti

o prepustenie z väzby sa vyjadril len implicitne, teda záver o spôsobe vybavenia žiadosti

implikuje z výroku o ponechaní sťažovateľa vo väzbe. Svoj záver o ponechaní sťažovateľa

vo väzbe odôvodnil Okresný súd Piešťany skutkovým tvrdením, že sťažovateľ je údajne

zo spáchania skutku usvedčovaný výpoveďami svedkov...

Vo väzbe na uvedenú citáciu odôvodnenia napadaného uznesenia Okresného súdu

Piešťany a vzhľadom na obsah spisu je tak nutné prijať záver o arbitrárnom postupe súdu

pri ustaľovaní skutkového stavu zdôvodňujúceho existenciu dôvodov väzby, nakoľko

Okresný súd Piešťany súd odmietol vyhodnotiť, zobrať do úvahy, vyvrátiť dôkazy,

skutočnosti ktoré boli v prospech obvineného. Súd preto ani nemohol dôjsť k záveru, že

rozhodnutie je výsledkom vyhodnotenia uceleného, na seba logicky nadväzujúceho reťazca

priamych i nepriamych dôkazov, ktoré preukazujú existenciu dôvodov väzby. Prvostupňový

súd svojou činnosťou contra legem tak vytvoril dôvodnú pochybnosť o správnosti

skutkových zistení a o náležitom procesnoprávnom postupe ohľadom vysporiadania sa

so všetkým dôležitými okolnosťami pre rozhodnutie. Uvedený záver o nesprávnosti ustálenia

skutkového stavu vyplýva predovšetkým z podrobnej analýzy obsahu vykonaného

dokazovania, konkrétne svedeckých výpovedi, nakoľko pri zohľadnení ich obsahu súd

nemohol dôjsť k záveru, že obvinený je zo spáchania skutku usvedčovaný výpoveďami

svedkov...

Okresný súd Piešťany preto nesprávne, v rozpore so skutočným stavom zaradil

do skutkovej úvahy odôvodňujúcej usvedčovanie sťažovateľa zo spáchania skutku kladeného

mu za vinu (resp. k dôvodom väzby) aj skutočnosti, ktoré nevyplývajú z vykonaného

dokazovania. Na margo uvedeného upozorňujeme, že jediným priamym dôkazom

usvedčujúcim obvineného z časti skutku kladeného mu za vinu je výpoveď samotného

obvineného, ktorý sa rozhodol svoj oľutovaný čin priznať, čo ale súd pri rozhodovaní

o trvaní väzby nebral do úvahy, aj napriek tomu, že ide o podstatnú skutočnosť, ktorá je

v priamom v rozpore s tvrdením súdu o potrebe trvania väzby z dôvodu ochrany účelu

trestného konania, a síce náležitého zistenia skutkový stav.

Okresný súd Piešťany svoj výrok o ponechaní sťažovateľa vo väzbe ako sme už vyššie

v texte uviedli odôvodnil aj na základe tvrdenia že u sťažovateľa je reálna obava, že

v prípade prepustenia na slobodu sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu,

keďže nemá stále bydlisko a hrozí mu vysoký trest. V tejto súvislosti ale zdôrazňujeme, že

obava že sťažovateľ sa bude skrývať nemôže prameniť len z domnienky súdu, ale z reálnej

hrozby. Skutočnosť, že sťažovateľ má trvalý pobyt mesto T. sama o sebe nemôže vyvolávať

obavu, že sa bude skrývať. Takáto hrozba by bola oprávnená, keby sa sťažovateľ

nedostavoval na výsluchy alebo iné procesné úkony. Osobitne by sme chceli poukázať

na skutočnosť, že... bolo rozhodnuté o vzatí sťažovateľa do väzby, teda sťažovateľ je počas

celej doby od kedy ma procesné postavenie vo väzbe, teda nemohla ani nastať skutočnosť,

že by sa sťažovateľ skrýval. Aj pred vznesením obvinenia sa sťažovateľ dostavil na výsluch

v danej trestnej veci a vypovedal ako svedok. Obava Okresného súdu Piešťany, že

sťažovateľ sa bude skrývať z dôvodu nestálosti svojho bydliska je nesprávna a to aj

vzhľadom na skutočnosť, že rodičia sťažovateľa na pojednávaní uviedli, že ho opäť

prihlásia na trvalý pobyt v mieste ich bydliska, nakoľko sťažovateľ sa rozhodol nastúpiť do

kresťanskej komunity..., kde by mohol pokračovať v odvykaní od drogovej závislosti. Súd

na dané skutočnosti nereflektoval (fakt, že sťažovateľ sa neskrýval a že má prisľúbené stále

bydlisko) odmietol zobrať do úvahy a aj napriek tomu skutkovo ustálil, že u sťažovateľa

z dôvodu nestálosti bydliska existuje obava, že sa bude skrývať.

K druhej skutočnosti zdôvodňujúcej záver súdu, že sťažovateľ sa bude skrývať,

ktorou je hrozba vysokého trestu z dôvodu právnej kvalifikácie upozorňujeme, že sťažovateľ

už vo svojej žiadosti o prepustenie z väzby zo dňa 19. 11. 2013 prostredníctvom obhajcu

podrobne rozanalyzoval nesprávnosť právnej kvalifikácie skutku, kladeného obvinenému

M. P. za vinu. Na zmenu právnej kvalifikácie obhajca sťažovateľa upozornil aj Prezídium

policajného zboru, národná kriminálna agentúra, národná protizločinecká jednotka,

expozitúra Západ... písomným návrhom na zmenu právnej kvalifikácie dňa 16. 09. 2013,

o ktorom ale nebolo nijakým spôsobom rozhodnuté (o tejto skutočnosti bol súd informovaný

aj na pojednávaní dňa 4. 2. 2014).

Pre úplnosť považujeme za potrebné poukázať aj na recentnú judikatúru

predovšetkým na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 25. novembra 2009..., z ktorého vyplýva, že aj keby si odvolací súd neosvojil právnu

argumentáciu ohľadom nesprávnej právnej kvalifikácie je nutné, vo väzbe najmä na

neexistenciu iných skutočnosti odôvodňujúcich obavu, že pre hrozbu vysokého trestu by

sťažovateľ mohol ujsť alebo sa skrývať, konštatovať nesprávnosť právnych záverom

Okresného súdu Piešťany odôvodňujúcich väzbu sťažovateľa.

K ďalšej skutočnosti odôvodňujúcej výrok súdu o ponechaní sťažovateľa vo väzbe,

a síce dôvodná obava, že v prípade prepustenia na slobodu sa vráti ku konzumácií drog,

a že aj z toho dôvodu by mohol pokračovať v páchaní trestnej činnosti udávame, že fakt, že

sťažovateľ bol konzumentom drog nijakým spôsobom nevytvára odôvodnenie podozrenia,

žeby pokračoval v páchaní trestnej činnosti. Uvedený záver je opäť len domnienkou súdu

(aj napriek neprípustnosti domnienok v trestnom práve) a navyše opäť v rozpore

s vykonaným dokazovaním nakoľko, túto obavu vyvrátilo aj znalecké dokazovanie z odboru

psychiatrie, ktorý navrhujú u sťažovateľa liečbu drogovej závislosti ambulantnou liečbou

(ktorá by bola obvinenému v komunite... zabezpečená), pričom znalci osobitne zdôraznili, že

pobyt sťažovateľ na slobode nie je pre spoločnosť nebezpečím. Vo väzbe na už uvedenú

skutočnosť, že obvinený má záujem za podpory svojich rodičov nastúpiť do komunity..., kde

by sa musel aktívne zapájať do činnosti danej komunity, je preto aj záver súdu

odôvodňujúci väzbu z dôvodu, že sťažovateľ nepracuje (v súčasnosti ani nemôže), že bol

konzumentom drog, taktiež potrebné označiť za svojvoľný a za nesúladný s obsahom

vykonaného dokazovania. ...Okresný súd Piešťany nesprávne ustálil skutkový stav, ktorý

navyše nedostatočne odôvodnil. Ponechanie sťažovateľa vo väzbe /zamietnutie žiadosti

o prepustenie z väzby okresný súd tak zdôvodnil len na argumentoch non sequitur, čím sa

odmietol vysporiadať s relevantnou, podstatnou, významnou argumentáciou,

skutočnosťami, ktoré boli dostatočne konkrétne a nepochybné... Okresný súd Piešťany teda

vo svojom odôvodnení len stroho zdôvodnil existenciu dôvodom väzby pričom sa odmietol

vyjadriť k zásadným skutkovým zistenia popísanými vyššie v texte, s ktorými bol súd

oboznámený. Okresným súdom prezentované zdôvodnenie zamietnutia sťažnosti, je teda

nedostačujúce, vykazujúce znaky arbitrárnosti a svojvôle v dôsledku čoho je v rozpore s

ustanoveniami a .“

8. K namietanému porušeniu dohovoru a sťažovateľ

uviedol: „V odôvodeniach rozhodnutí či už prvostupňového alebo krajského súdu...

absentuje skutková alebo právna argumentácia, ktorá by potvrdila súdom prezentované

skutkové tvrdenia o tom, že sťažovateľ spáchal uvedený skutok daným spôsobom...

V odôvodnení rozhodnutia nie je teda dostatočné uviesť, že súd prvého stupňa hodnotil

dôkazy vzájomnej súvislosti, ignorujúc zároveň celý rad dôkazov v prospech sťažovateľa

a kogentné ustanovenia . Z uvedeného je teda zrejme, že Krajský súd

Trnava tak arbitrárne a svojvoľne rozhodol o trestnej veci sťažovateľa tým, že svoje

skutkové zistenia a právne závery riadne neodôvodnil. Odvolací súd sa tak obmedzil

vo svojich záveroch len na konštatovanie výsledkov jeho hodnotenia viny sťažovateľa bez

logického vysvetlenia zistených skutočností s použitím súvisiacich právnych ustanovení.

Rozhodnutie Krajského súdu Trnava je tak nepresvedčivé a popiera základné princípy

spravodlivého procesu, ktorého výsledkom je predvídateľné rozhodnutie pre účastníkov

konania. Potreba náležité odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme,

pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný, a že

rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou. ... Rozhodovaním krajského súdu došlo

k porušeniu Dohovoru a , 2 a 5 SR aj z dôvodu arbitrárnosti

a svojvôle všeobecných súdov ohľadom vyvodzovania skutkových záverov na základe

vykonaného dokazovania ako sme uviedli v časti I. Skutkový stav Krajský súd v Trnave

v konaní proti sťažnosti vedenom pod sp. zn. zo dňa 17. 12. 2013 aj proti

sťažnosti vedenom pod sp. zn. zo dňa 18. 02. 2014 rovnako stotožnil

so zisteniami uvedenými v uznesení Okresného súdu Piešťany a ponechal sťažovateľa M. P.

vo väzbe. Z uvedeného je už na prvý pohľad zrejmé, že prvostupňový ako aj odvolací súd sa

uspokojili so zisteným skutkovým stavom a nevykonali ďalšie kroky na odstránenie

pochybnosti ohľadom ustálenia skutkového stavu, ktoré vyšli v priebehu konania najavo.“

9. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie dohovoru a , pričom

uvedené odôvodnil takto: „Sťažovateľ má za to, že zo strany Okresného súdu Piešťany

a Krajského súdu v Trnave došlo k prieťahom v konaní t. č. vedenom pod sp. zn.

zo dňa 18. 02. 2014 a tým aj k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48

ods. 2 SR... Väzbu sťažovateľa považujeme za nedôvodnú aj z toho dôvodu, že k jej

predĺženiu došlo iba preto, že bolo potrebné doplniť znalecký posudok... Pokiaľ znalecký

posudok, nie je úplný, niečo v ňom chýba alebo disponuje určitými nejasnosťami môže sa

znalec vyzvať na doplnenie znaleckého posudku, čo však v žiadnom prípade nie je dôvodom

na predĺženie väzby, tak ako tomu bolo v prípade sťažovateľa M. P. O porušení práv na

konanie v primeranej lehote svedčí aj skutočnosť, že o jednotlivých podaniach sťažovateľa,

ktorým sa sťažovateľ domáhal prepustenia z väzby nebolo rozhodované neodkladne ale vždy

až po uplynutí niekoľkých týždňov.

Pre úplnosť a v nadväznosti na už spomínané porušenie práva na spravodlivý proces

z dôvodu arbitrárnosti a svojvôle všeobecných súdov v dôsledku postupu, rozhodnutí súdu,

ktorým došlo k porušeniu ústavnoprávnych zásad prezumpcie neviny a predvídateľnosti

súdnych rozhodnutí uznesením Krajského súdu Trnava zo dňa 18. 02. 2014, sp. zn.

, ktorým bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa proti rozsudku Okresného súdu

Piešťany zo dňa 4. 2. 2014, sp. zn. chceme ešte zdôrazniť aj skutočnosť, že

napadané uznesenie je aj výsledkom konania, ktorým bola porušená ústavnoprávna zásada

chránená prostredníctvom SR ako aj , a síce prezumpcie

neviny.

Máme za to, že k porušeniu danej zásady došlo najmä konaním všeobecných súdov,

ktoré spočívalo v odmietnutí aplikácie danej zásady vo väzbe na nedokázanie viny, a síce

nedokázaná vina má rovnaký dôsledok a význam ako dokázaná nevina. Zo zásady

prezumpcie neviny pri dokazovaní vyplýva aj pravidlo (favor defensionis), že ak zostanú

dôvodné pochybnosti o skutkovej otázke, ktoré nemožno odstrániť vykonaním ďalších

dostupných dôkazov, treba rozhodnúť v prospech obvineného - in dubio pro reo a pravidlo,

že obvinenému musí byť vina preukázaná a tento nie je povinný dokazovať žiadnu

skutočnosť, a to ani skutočnosť svedčiacu v jeho prospech.

Uvedené má sťažovateľ zato z dôvodu, že pri hodnotení dôkazov, okresný súd

do hodnotiacej úvahy, z ktorej vyvodil trestnoprávnu zodpovednosť sťažovateľa zaradil ako

sme už vyššie poukázali svojvoľné a arbitrárne tvrdenia. Týmto konaním tak došlo

k porušeniu ústavnoprávnej, trestnoprávnej zásady prezumpcie neviny.“

10. K namietanému porušeniu dohovoru a sťažovateľ

vyslovil aj tento názor: „Okresný súd Piešťany v trestnej veci sťažovateľa, nakoľko

vyvodené skutkové a právne závery sú zjavne neodôvodnené, arbitrárne, z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň majú za následok porušenie nižšie

uvedených princípov spravodlivého procesu, ktorých porušenie nebolo napravené ani

v inštančnom konaní pred Krajským súdom Trnava.

S ohľadom na uvedené skutočnosti či už citované ustanovenia alebo prezentované

rozhodnutia, je nepochybné, že došlo aj k porušeniu povinnosti objasňovať, zohľadňovať

okolnosti svedčiace proti obvinenému a okolnosti svedčiace v jeho prospech a v oboch

smeroch vykonávať dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie. V zmysle

citovaných ustanovení v spojitosti už s namietaním vyššie v texte je tak nepochybné, že

právo na spravodlivý proces v sebe okrem iného zahŕňa aj právo rozhodovať o vine a treste

len na základe dôkazov vykonaných zákonným spôsobom, prostredníctvom ktorých sa

objasňujú nielen okolnosti svedčiace proti sťažovateľovi, ale aj okolnosti, ktoré svedčia

v jeho prospech, preto bolo povinnosťou súdov aj pri posudzovaní danej trestnej veci

sťažovateľa postupovať v zmysle uvedených zákonných kritérií. Oba súdy tak ako krajský aj

okresný súd odmietli vyhodnotiť, zobrať do úvahy, vyvrátiť dôkazy, ktoré boli v prospech

obvineného, preto ani nemohli dôjsť k záveru, že rozhodnutie je výsledkom vyhodnotenia

uceleného, na seba logicky nadväzujúceho reťazca priamych i nepriamych dôkazov, ktoré

sťažovateľa zo spáchania trestného činu v celom rozsahu usvedčujú.

Nesprávnosť sťažovateľ vidí predovšetkým v zlej právnej kvalifikácii skutkov, bez

ohľadu na to, či ich sťažovateľ spáchal alebo nie, nakoľko aj súdom zistený skutkový stav,

ktorý nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, bol nesprávne právne posúdený...

Z vykonaného dokazovania je jednoznačne preukázané, že obvinený M. P. sa podieľal na

výrobe omamnej a psychotropnej látky len raz, pričom je taktiež preukázané, že hodnota

vyrobenej drogy bola cca 300 €. Rovnako je preukázané, že obvinený bol konzumentom

drog. Z uvedeného je tak zrejme, že dané konanie obvineného nemožno subsumovať pod

znenie ustanovenia a , nakoľko

z vykonaného dokazovania nebolo nijakým spôsobom preukázané, žeby sa sťažovateľ M. P.

sa dopustil takéhoto konania. Vyhodnotením všetkých vyššie uvedených skutočností, ale

najmä pri zohľadnení individuálnych okolností danej trestnej veci máme za preukázané, že

v konaní sťažovateľa je namieste zmena právnej kvalifikácie skutku...

K porušeniu ústavného práva sťažovateľa na spravodlivý proces došlo tak aj

z dôvodu arbitrárnosti, ktorá spočívala aj v tom, že všeobecné súdy dospeli k svojím

rozhodnutiam porušujúc ustanovenia a Trestného priadku. Zdôrazňuje

ale, že štátne orgány poskytujú ochranu plynúcu z čl. 46 tak, že postupujú v konaní súc

viazané procesnoprávnymi a hmotno-právnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je

garanciou práva na súdnu ochranu ().

Z uvedeného tak vyplýva, že Krajský súd uznesením sp. zn. zo dňa

18. 02. 2014 z dôvodov popísaných vyššie v texte porušil sťažovateľovo právo na

spravodlivý proces. K porušenie ústavného právo sťažovateľa na spravodlivý proces teda

došlo najmä z dôvodu arbitrárnosti, ktorá spočívala v tom, že Krajský súd Trnava dospel

k svojmu rozhodnutiu porušujúc ustanovenia , systematickú súvislosť

a samotné ústavn[é] princípy implikované v ústavnom princípe právn[eho] štát[u]; že

vyvodil skutkové závery, v rozpore so zistenými skutkovými okolnosťami vyplývajúcimi

s vykonaným dokazovaním; že porušil právo sťažovateľa na riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia.“

11. V závere sťažovateľ doplnil: „Dňa 10. 4. 2014 bolo právnemu zástupcu

sťažovateľa doručené uznesenie Krajského súdu Trnava, sp. zn. zo dňa

3. 4. 2014, ktorým bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa zo dňa 10. 3. 2014 proti uzneseniu

Okresného súdu Piešťany zo dňa 10. 3. 2014, sp. zn. , ktorým bola zamietnutá

žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zo dňa 31. 1. 2014. Uvedeným uznesením tak

opäť nedošlo k odstráneniu vyššie v texte popísaného porušeniu ústavných práv

sťažovateľa, pričom Krajský súd Trnava odmietol pri zdôvodňovaní zákonnosti zásahu do

práva na osobnú slobodu (okrem iného) vysporiadať sa čo i len s jednou podstatnou

námietkou sťažovateľa uvedenej v jeho sťažnosti, (zdôvodnenie vyššie v texte popísaného

porušenia ústavných práv platia mutatis mutandis aj vo vzťahu konania Krajského súdu

Trnava, výsledkom ktorého je uznesenie Krajského súdu Trnava, sp.zn. zo

dňa 3. 4. 2014 a aj vo vzťahu ku konaniu Okresného súdu Piešťany výsledkom ktorého je

uznesenie Okresného súdu Piešťany zo dňa 10. 3. 2014, sp. zn. ).“

12. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že

postupom a napadnutými uzneseniami okresného súdu, ako aj postupom a napadnutými

uzneseniami krajského súdu boli porušené jeho práva zaručené čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1

a , ako aj a dohovoru, aby ústavný súd zrušil

uznesenie okresného súdu sp. zn. z 10. marca 2014, ako aj uznesenie krajského

súdu sp. zn. z 3. apríla 2014 a aby uložil krajskému súdu povinnosť zaplatiť

trovy právneho zastúpenia sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom vo výške 340,09 €

a finančné zadosťučinenie pre sťažovateľa vo výške 5 000 €.

II.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

III.

14. Predmetom sťažnosti je námietka, že všeobecné súdy v rozhodovaní o žiadosti

sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu nedodržali, a teda porušili príkazy

vyplývajúce z , a , ako aj a

ods. 1 dohovoru, keďže napadnuté uznesenia okresného súdu a napadnuté uznesenia

krajského súdu sú výsledkom arbitrárnosti a svojvôle všeobecných súdov. Sťažovateľ

považuje vyvodené skutkové a právne závery všeobecných súdov za zjavne neodôvodnené,

arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň majúce za

následok porušenie princípov spravodlivého procesu. Podľa sťažovateľa krajský súd aj

okresný súd odmietli vyhodnotiť, zobrať do úvahy, vyvrátiť dôkazy, ktoré boli v jeho

prospech, v napadnutých rozhodnutiach týchto súdov podľa sťažovateľa absentuje skutková

alebo právna argumentácia, ktorá by potvrdila okresným súdom prezentované skutkové

tvrdenia o tom, že sťažovateľ spáchal uvedený skutok daným spôsobom, krajský súd aj

okresný súd vyvodili skutkové závery v rozpore so zistenými skutkovými okolnosťami

vyplývajúcimi s vykonaným dokazovaním. Na tomto mieste sťažovateľ vidí nesprávnosť

napadnutých uznesení krajského súdu a okresného súdu predovšetkým v zlej právnej

kvalifikácií skutkov. Podľa sťažovateľa krajský súd aj okresný súd porušili jeho právo na

riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia a porušili jeho práva odmietnutím aplikácie

zásady, podľa ktorej nedokázaná vina má rovnaký dôsledok a význam ako dokázaná nevina.

Sťažovateľ je taktiež toho názoru, že zo strany okresného súdu a krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. došlo v ich postupe k prieťahom, a tým aj k porušeniu

jeho základného práva podľa a práva podľa dohovoru.

K splneniu zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti

15. Podľa k návrhu na začatie konania sa musí

pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom alebo komerčným

právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že

sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

16. V rámci predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd z priloženého

splnomocnenia na zastupovanie sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom zistil, že plná

moc udelená sťažovateľom advokátovi JUDr. Jozefovi Cakovi (ďalej len „advokát“)

splnomocňuje advokáta na zastupovanie sťažovateľa pred ústavným súdom vo veci

sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 18. februára 2014.

Sťažovateľ v udelenej plnej moci advokátovi neprejavil vôľu nechať sa zastupovať pred

ústavným súdom vo veci sťažnosti smerujúcej proti ostatným, v samotnej sťažnosti

uvedeným a namietaným uzneseniam okresného súdu a krajského súdu a ich postupu

v konaniach, ktoré vydaniu napadnutých uznesení predchádzali.

17. Uvedené nedostatky sťažnosti by tak v zmysle § 25 ods. 2 v spojitosti s § 20

ods. 2 mohli viesť k odmietnutiu sťažnosti v častiach smerujúcich

voči napadnutým postupom a uzneseniam okresného súdu a napadnutým postupom

a uzneseniam krajského súdu s výnimkou uznesenia krajského súdu sp. zn.

z 18. februára 2014 pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

18. Uvedený prístup by však podľa názoru ústavného súdu preferoval formalistický

prístup k prerokovaniu sťažnosti na úkor ochrany ľudských práv a slobôd sťažovateľa

v prípade, keď je „v stávke“ osobná sloboda sťažovateľa. V záujme materiálnej ochrany

ľudských práv a slobôd ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť ako celok a posúdil

potenciál prijateľnosti sťažnosti na ďalšie konanie z ostatných hľadísk (neopodstatnenosť

sťažnosti, nedostatok právomoci ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti, oneskorenosť

podania sťažnosti a pod.) upravených a z toho odvodenú

racionalitu vyzvania sťažovateľa na doplnenie sťažnosti v zmysle odstránenia nedostatkov

splnomocnenia.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľa postupom a napadnutými

uzneseniami okresného súdu

19. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

20. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (porov. , ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(porov. , ).

21. Sťažovateľ brojí proti postupu a napadnutým uzneseniam okresného súdu.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo podať proti postupu a napadnutým

uzneseniam okresného súdu sťažnosť, o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť

v zmysle krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o sťažnosti

sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto

skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľa postupom a napadnutými

uzneseniami krajského súdu

22. K napadnutej trojici uznesení krajského súdu je potrebné z ďalej uvedených

dôvodov zaujať stanovisko jednotlivo, a to od najskôr vydaného uznesenia.

23. Podľa zistenia ústavného súdu uznesenie krajského súdu sp. zn.

zo 17. decembra 2013 bolo doručené sťažovateľovi 30. decembra 2013 a právnemu

zástupcovi sťažovateľa 3. januára 2014.

24. Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

25. Sťažovateľ sa o uznesení krajského súdu sp. zn. zo 17. decembra

2013 dozvedel 30. decembra 2013. Sťažovateľ bol oprávnený podať ústavnému súdu

sťažnosť v lehote dvoch mesiacov počítaných od 30. decembra 2013, t. j. do 28. februára

2014. Sťažnosť bola podaná na poštovú prepravu 11. apríla 2014. Z uvedeného vyplýva, že

sťažnosť nebola podaná v lehote ustanovenej . Z toho

dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

zo 17. decembra 2013 odmietol v zmysle § 25 ods. 2 v spojitosti s § 53

ods. 3 ako podanú oneskorene.

26. V rámci postupu a napadnutých uznesení krajského súdu sp. zn.

z 18. februára 2014 a sp. zn. z 3. apríla 2014 sťažovateľ namieta porušenie

práv zaručených , a , ako aj a

ods. 1 dohovoru.

27. Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti

s postupom a napadnutými uzneseniami krajského súdu, ústavný súd uvádza, že

aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru sa z vecného hľadiska (ratione materiae) v trestných

veciach vzťahuje na konanie o oprávnenosti trestného obvinenia. Článok 6 dohovoru, ktorý

upravuje právo na spravodlivý proces, sa v zásade nevzťahuje na konanie o väzbe vrátane

konania a rozhodovania všeobecného súdu o predĺžení trvania väzby, pre ktoré platí

špeciálna, pokiaľ ide o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe,

prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na osobnú slobodu

a bezpečnosť (porov. napr. , , , ).

Ústavný súd rešpektuje prax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP), podľa

ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru, a to najmä pokiaľ ide o zákonnosť

väzby vrátane otázky, či k takémuto zbaveniu slobody došlo v súlade so zákonom

upraveným postupom, kde dohovor odkazuje primárne na vnútroštátne právne predpisy

a upravuje povinnosť dodržiavať ich hmotnoprávne aj procesné právne normy a požaduje,

aby zbavenie slobody jednotlivca nebolo arbitrárne (čl. 5 ods. 1 dohovoru), ďalej chráni

právo jednotlivca na primeranú dĺžku väzby v zmysle požiadavky, aby väzba nebola

predlžovaná nad primeranú lehotu a aby nedochádzalo v postupe príslušných orgánov počas

trvania väzby k zbytočným prieťahom (čl. 5 ods. 3 dohovoru), a konečne chráni právo

jednotlivca domáhať sa periodického prieskumu zákonnosti väzby a žiadať o prepustenie na

slobodu, o ktorom musí byť rozhodnuté urýchlene (čl. 5 ods. 4 dohovoru) [k uvedenému

pozri napr. Khudoyorov v. Rusko, č. 6847/02, rozsudok ESĽP z 8. 11. 2005, body 124 –

125, 172 – 174 a 193; Öcalan v. Turecko, č. 46221/99, rozsudok Veľkej komory ESĽP

z 12. 5. 2005, body 83 – 84 a 103; Khudobin v. Rusko, č. 59696/00, rozsudok ESĽP

z 26. 10. 2006, body 103 a 115].

28. Nadväzujúc na uvedené, ústavný súd pripomína, že čo sa týka vzťahu

ustanovenia upravujúceho základné právo na súdnu ochranu

a ustanovenia týkajúceho sa špecificky základného práva na osobnú

slobodu, ústavný súd už vo svojej judikatúre konštatoval, že zahŕňa základné

hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na

súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe je

aplikovateľné toto špeciálne ustanovenie o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenia

o práve na súdnu ochranu (porov. napr. , ,

, ).

29. Ústavný súd na základe týchto záverov konštatuje, že sťažnosť v časti smerujúcej

proti postupu a napadnutým uzneseniam krajského súdu sp. zn.

z 18. februára 2014 a sp. zn. z 3. apríla 2014 pre namietané porušenie práv

zaručených a dohovoru z dôvodu, že vyvodené skutkové

a právne závery krajského súdu sú zjavne neodôvodnené, arbitrárne, z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň majú za následok porušenie uvedených

princípov spravodlivého procesu, ako aj z dôvodu, že krajský súd odmietol vyhodnotiť,

zobrať do úvahy, vyvrátiť dôkazy, ktoré boli v prospech sťažovateľa (podrobnejšia

argumentácia sťažovateľa je citovaná v bode 10 tohto uznesenia), je potrebné odmietnuť

v zmysle ako zjavne neopodstatnenú.

30. V otázke práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru je taktiež potrebné odlišovať túto (i) od požiadavky, aby nedochádzalo v postupe

príslušných orgánov počas trvania väzby k zbytočným prieťahom ustanovenej v čl. 5 ods. 3

dohovoru, keďže prieťahy v postupe príslušných orgánov počas trvania väzby môžu

zakladať porušenie čl. 5 ods. 3 dohovoru, pričom takýto postup môže byť zároveň

zlučiteľný s čl. 6 ods. 1 dohovoru (porov. Matznetter v. Rakúsko, č. 2178/64, rozsudok

ESĽP z 10. 11. 1969, bod 12 právneho posúdenia veci), a (ii) o to viac od práva

garantovaného čl. 5 ods. 4 dohovoru na urýchlené rozhodnutie súdu o žiadosti

o preskúmanie zákonnosti väzby a žiadosti o prepustenie na slobodu.

31. Obdobný záver platí aj vo vzťahu a 5 k ustanoveniu

ods. 2 zaručujúcemu konanie bez zbytočných prieťahov. Pokiaľ v trestnom konaní

sťažovateľ namieta porušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa

, toto právo sa vzťahuje na konanie o jeho trestnom obvinení. Pretože

v prípravnom konaní konajú a rozhodujú o trestnom obvinení orgány prípravného konania,

môžu v zásade len ony toto právo porušiť. Súd koná a rozhoduje o trestnom obvinení len

po podaní obžaloby, a teda v zásade iba v tomto štádiu konania sa môže dopustiť porušenia

označeného práva. Preto činnosť súdu, ktorý koná a rozhoduje v prípravnom konaní

o väzbe, sa primárne týka osobnej slobody obvineného, a nie jeho trestného obvinenia.

Pri zbytočných prieťahoch týkajúcich sa väzby môže potom podľa porušiť iba právo

obvineného, ktoré súvisí s jeho osobnou slobodou podľa , konkrétne

ods. 2 a 5 , ktoré zakotvujú požiadavku rýchlosti konania vo väzobných veciach,

a teda sa nevzťahuje na rozhodovanie súdu o žiadostiach osoby

nachádzajúcej sa vo väzbe (porov. , , ).

32. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta rýchlosť, s akou krajský súd

rozhodoval o sťažnostiach voči napadnutým uzneseniam okresného súdu o zamietnutí

žiadosti o prepustenie z väzby. Uvedenú námietku možno teda v zmysle už uvedeného

spojiť s právom garantovaným dohovoru, resp. a 5 , čím je

vylúčená aplikácia dohovoru, ako aj , ktorých porušenie

sťažovateľ v tejto súvislosti namietal. Keďže sťažovateľ nenamietal v súvislosti

s rýchlosťou rozhodovania krajského súdu o sťažnostiach voči napadnutým uzneseniam

okresného súdu o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby porušenie svojich práv

garantovaných a 5 a dohovoru, ústavný súd odmietol

sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie veci v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uzneseniami krajského súdu sp. zn.

z 18. februára 2014 a sp. zn. z 3. apríla 2014 ako zjavne neopodstatnenú.

33. Ústavnému súdu tak zostáva posúdiť námietku porušenia

a čl. 5 ods. 1 dohovoru postupom a uzneseniami krajského súdu sp. zn.

z 18. februára 2014 a sp. zn. z 3. apríla 2014 z dôvodu, že v ich

odôvodneniach „absentuje skutková alebo právna argumentácia, ktorá by potvrdila súdom

prezentované skutkové tvrdenia o tom, že sťažovateľ spáchal uvedený skutok daným

spôsobom“, ako aj z dôvodu „arbitrárnosti a svojvôle [krajského] súd[u] ohľadom

vyvodzovania skutkových záverov na základe vykonaného dokazovania“, a taktiež z dôvodu,

že krajský súd sa odmietol „vysporiadať čo i len s jednou podstatnou námietkou

sťažovateľa uvedenej v jeho sťažnosti“ (podrobnejšia argumentácia sťažovateľa je citovaná

v bodoch 8 a 11 tohto uznesenia).

34. Ústavný súd vo svojej judikatúre k uviedol, že vo vzťahu

k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného

dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v

ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil

prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú,

resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť

podmienené zárukou (porov. napr. , , ). Z čl. 17

ods. 2 ďalej vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným

v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby,

ale aj počas ďalšieho trvania väzby. aprobovateľné uplatnenie inštitútu väzby je

zároveň determinované aj existenciou konkrétnych skutočností, ktoré svojou podstatou

musia dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie tohto zabezpečovacieho inštitútu.

S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 5

, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností

svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe

konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (porov. napr. ,

, , ). V neposlednom rade z judikatúry

ústavného súdu tiež vyplýva, že všeobecný súd rozhodujúci o sťažnosti proti uzneseniu

o vzatí do väzby sa musí adekvátne a preskúmateľne vyrovnať s právne relevantnou

argumentáciou sťažovateľa (porov. , ), a tiež, že

z odôvodnenia rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti obvineného proti prvostupňovému

súdnemu rozhodnutiu, ktorým bolo rozhodované o väzbe (resp. o jej predĺžení alebo

zamietnutí žiadosti o prepustenie obvineného na slobodu), musí byť zrejmé, že sa súd

náležite zaoberal všetkými podstatnými argumentmi a námietkami, ktoré obvinený vo svojej

sťažnosti uviedol (porov. , ).

35. Článok 5 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby pozbavenie osobnej slobody bolo

zákonné a v súlade s konaním ustanoveným zákonom, pričom dohovor tu priamo odkazuje

na vnútroštátne právo a upravuje povinnosť dodržiavať hmotné aj procesné právne normy,

a taktiež povinnosť, aby každé pozbavenie osobnej slobody zároveň bolo v súlade s účelom

čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred svojvôľou (k tomu pozri okrem

judikatúry ESĽP uvedenej v bode 27 aj Bozano v. Francúzsko, č. 9990/82, rozsudok ESĽP

z 18. 12. 1986, bod 54; Benham v. Veľká Británia, č. 19380/92, rozsudok Veľkej komory

ESĽP z 10. 6. 1996, bod 40; z novšej judikatúry Stanev v. Bulharsko, č. 36760/06, rozsudok

Veľkej komory ESĽP zo 17. 1. 2012, bod 143; L. M. v. Slovinsko, č. 32863/05, rozsudok

ESĽP z 12. 6. 2014, bod 121).

36. Právomoc ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov

vo väzobných veciach je daná najmä na preskúmanie, či dôvod a spôsob obmedzenia

osobnej slobody rozhodnutiami všeobecných súdov vo väzobných veciach [napr. v zmysle

posúdenia, či sú rozhodnutia všeobecných súdov o väzbe podložené zákonnými dôvodmi, či

súd výslovne, prehľadne a logicky vysvetlil, z ktorých konkrétnych skutočností vyplýva

dôvod väzby, či sú rozhodnutia riadne a vyčerpávajúco odôvodnené, či súd rozhodol

o zákonnosti ďalšieho trvania väzby a žiadosti obvineného o prepustenie na slobodu

urýchlene a pod.] je v súlade s právami a slobodami zaručenými a ods. 5

a čl. 5 dohovoru (porov. napr. , , , ,

, ).

37. Do obsahu právomoci ústavného súdu však nepatrí preskúmať správnosť

skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ktoré viedli k záveru o existencii

zákonného dôvodu na vzatie do väzby, resp. ponechaní dotknutej osoby vo väzbe. Tento

postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je oprávnený

na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj

ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je

väzba v trestnom konaní (porov. napr. , , ,

, , ). Skutkové a právne závery príslušného

všeobecného súdu však môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak

by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (porov. , , , ).

38. Krajský súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. z 18. februára 2014

uviedol: „Po preskúmaní spisového materiálu si krajský súd napadnuté uznesenie

okresného súdu osvojil v celom rozsahu ako zodpovedajúce stavu veci a zákonu

a v podrobnostiach naň poukazuje. Okresný súd v písomných dôvodoch napadnutého

uznesenia podrobne rozviedol genézu existencie trvania väzby u všetkých troch obvinených

od ich vzatia do väzby až po predĺženie lehoty väzby a podrobne citoval rozhodnutia

príslušných súdov v týchto otázkach. Po preskúmaní spisového materiálu dospel aj krajský

súd k záveru, že u obvinených trvajú dôvody väzby aj po podaní obžaloby nezmenené tak,

ako boli konštatované pri ich vzatí do väzby... Vo vzťahu k obvineným A. K. a M. P. aj

naďalej pretrváva dôvodná obava, že v prípade ich prepustenia na slobodu by títo sa mohli

skrývať, aby sa tak vyhli trestnému stíhaniu najmä preto, že nemajú stále bydlisko, obaja sú

nezamestnaní, nikde nepracujú, a preto je reálna aj obava, že v prípade ich prepustenia na

slobodu by mohli v páchaní trestnej činnosti pokračovať, a to s poukazom na ich problémy

s užívaním drog. V predmetnej trestnej veci, ako už bolo vyššie uvedené, podal prokurátor

na obvinených obžalobu a treba konštatovať, že doposiaľ zistené skutočnosti naďalej

nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie bol spáchaný, má znaky

trestného činu - obzvlášť závažného zločinu a sú dôvody na podozrenie, že tento skutok

spáchali obvinení. Dôvodnosť podozrenia sa po ukončení prípravného konania

v predmetnej veci nijako nezoslabila. Okresný súd nepochybil ani pri úvahách ohľadom

ponúknutej záruky zo strany rodičov obvineného M. P. i ponúknutého písomného sľubu

obvineného. Aj podľa názoru krajského súdu tieto inštitúty nie sú dostatočné na nahradenie

väzby u obvineného, a to najmä s poukazom na spôsob života obvineného i charakter

trestnej činnosti, pre ktorú je aktuálne trestne stíhaný. Vo vzťahu k námietke obvineného

M. P., ktorú vzniesol prostredníctvom svojho obhajcu v písomných dôvodoch sťažnosti v

tom smere, že okresný súd pri rozhodovaní o ponechaní obvineného vo väzbe nerozhodol o

jeho žiadosti o prepustenie z väzby treba uviesť, že žiadosť obvineného bola doručená súdu

tak, ako to vyplýva z č. l. 737 dňa 5. 2. 2014, teda po rozhodnutí okresného súdu o

ponechaní obvinených vo väzbe po podaní obžaloby preto sa okresný súd touto žiadosťou

zaoberať nemohol a do svojho rozhodnutia ju z týchto dôvodov ani nemohol pojať...

Záverom treba uviesť, že okresný súd pri rozhodnutí podľa § 238 odsek 3 Trestného

poriadku mal vo výroku uviesť aj konkrétny väzobný dôvod, pre ktorý ponechal obvinených

vo väzbe. Keďže však k zmene väzobných dôvodov nedošlo, ponechal krajský súd výrok

okresného súdu nedotknutý.“

39. Krajský súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. z 3. apríla 2014

uviedol: „Krajský súd v zmysle preskúmal správnosť výrokov

napadnutého uznesenia, proti ktorým podal sťažovateľ sťažnosť, a konanie ktoré mu

predchádzalo, a tak zistil, že sťažnosť obvineného nie je dôvodná. Rozhodnutie súdu prvého

stupňa je v odôvodnení riadne vysvetlené a zdokumentované. Odôvodnenie okresného súdu

si osvojuje v celom rozsahu i súd odvolací. Väzobné dôvody podľa § 71 odsek 1 písmeno a/,

písmeno c/ v danom čase skutočne reálne existujú a ich použitie je namieste.

Pretože krajský súd ako odvolací súd nezistil žiaden dôvod na zmenu alebo zrušenie

ktorejkoľvek časti napadnutého rozhodnutia, sťažnosť obvineného M. P. ako nedôvodnú

zamietol.“

40. Úlohou ústavného súdu je posúdiť, či krajský súd pri rozhodovaní o sťažnosti

voči napadnutým uzneseniam okresného súdu rešpektoval a dohovorom

garantované práva sťažovateľa tak, ako ich predpokladá a

dohovoru, popísané ústavným súdom v bodoch 34 a 35 tohto uznesenia. Uvedené však nie

je možné uzavrieť bez zohľadnenia uznesenia okresného súdu sp. zn. 25/2013 z 13. júna

2013, ktorým okresný súd rozhodol o vzatí sťažovateľa do väzby, napadnutých uznesení

okresného súdu a uznesenia krajského súdu sp. zn. zo 17. decembra 2013,

keďže už tieto majú bezprostredný vplyv a súvis s rozhodovacou činnosťou krajského súdu

vo veciach sp. zn. a sp. zn. .

41. Okresný súd uznesenie sp. zn. 25/2013 z 13. júna 2013, ktorým rozhodol

o vzatí sťažovateľa do väzby, odôvodnil takto: „Po preskúmaní spisového materiálu

a vypočutí obvinených, súd dospel k záveru, že je daná reálna a dôvodná obava, že

obvinený A. K. i obvinený M. P. pri ich zotrvaní na slobode sa budú skrývať, aby sa tak

vyhli trestnému stíhaniu, pričom nemajú stále bydlisko a hrozí im aj vysoký trest... Obvinený

M. P. sa odsťahoval v marci 2013 od rodičov, s ktorými sa nepohodol preto, že nechcel

nastúpiť na protidrogové liečenie, a odhlásil sa z trvalého pobytu u rodičov v M. a od

7. 3. 2013 je prihlásený k pobytu len v meste T. Otec obvineného M. P. nevie, kde jeho syn

býva a zdržiava sa, nemá na neho ani telefonický kontakt, pričom syn sa doma odvtedy

zastavil asi dvakrát, keď si prišiel pre svoje veci. Z uvedených skutočností je zrejmé, že ani

rodičia obvinených nevedia, kde sa zdržiavajú, a nemajú na nich priamy kontakt. I

okolnosť, že obaja obvinení užívajú drogy, čo priznali vo svojej výpovedi, alebo to vyplýva

z vyjadrenia ich rodičov, či svedkov v konaní, a nemajú záujem sa ísť liečiť, zvyšuje obavu,

že sa budú vyhýbať trestnému stíhaniu, kde im hrozí vysoký trest, čo by im znemožnilo

prístup k omamným látkam. Skutočnosť, že sa obaja obvinení po ich výsluchu ako svedkov

opätovne dostavili na predvolanie polície znovu sprostredkované len cez rodičov

obvinených, neznižuje do takej miery dôvodnú obavu, že by sa obvinení nedostavovali

k procesným úkonom tak, aby v danom prípade ostatné okolnosti neodôvodňovali dôvody

väzby podľa . Dôvodná obava, že by obvinený A. K.

a obvinený M. P. mohli navzájom na seba pôsobiť, nebola preukázaná, hoci v súčasnosti

bývajú spoločne v byte v T. a trestnej činnosti sa mali dopustiť v čase, keď boli spolu v

dome u obvineného T. V. Obvinení A. K. a M. P. spolu komunikovali o tom, že ich hľadá

polícia, avšak nebolo zistené, že by vzájomným pôsobením na seba mohli mariť

objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie. Dôvodná obava, že by obvinení A.

K. a M. P. pokračovali v trestnej činnosti, vyplýva zo skutočností, že obaja obvinení majú

dlhodobo problémy s užívaním drog, čo potvrdili vo výpovedi, resp. o tom vedia ich rodičia

a vyplýva to aj z výpovedí svedkov, pričom predchádzajúce liečenia neviedli k náprave,

resp. sa liečiť odmietajú, z ktorého dôvodu aj obvinený M. P. odišiel z domu. Ani jeden z

obvinených nie je zamestnaný, pričom obvinený A. K. dlhodobo nikde nepracuje a obvinený

M. P. nepracuje minimálne od roku 2010, pričom si musia nejako zabezpečovať finančné

prostriedky na bývanie, obživu a prípadne aj na užívanie drog, čo odôvodňuje obavu, že nie

sú len užívateľmi drog, nakoľko žiadny hodnoverný zdroj príjmov i na ich kupovanie

nepreukázali, najmä s ohľadom na to, že drogy užívajú obaja obvinení, ako aj priateľka

obvineného A. K., čo predpokladá pomerne vysoké náklady na ich zaobstaranie, keďže ide o

tri osoby a okrem priateľky obvineného A. K. nikto z nich nemá pravidelný príjem. Za

daných okolností súd konštatuje splnenie tak materiálnych ako aj formálnych podmienok

pre rozhodnutie o väzbe obvineného A. K. a obvineného M. P., a preto rozhodol o ich vzatí

do väzby podľa z dôvodov podľa ,

písm. c) .“

42. Okresný súd v uznesení sp. zn. 36/2013, 38/2013 zo 4. decembra 2013,

ktorým rozhodol o. i. aj o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, uviedol:

„Prepustením obvineného A. K. a obvineného M. P. na slobodu by mohlo byť zmarené

alebo sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, nakoľko vzhľadom na právnu

kvalifikáciu skutku, zo spáchania ktorého sú obvinení a na trest, ktorý im v prípade

preukázania viny hrozí, je dôvodná obava, že ujdú alebo sa budú skrývať, aby sa tak vyhli

trestnému stíhaniu alebo trestu, ktorý im hrozí. Vzhľadom k tomu, že obaja obvinení

konzumujú drogy dlhé časové obdobie, pričom ani liečba u nich nebola úspešná, je dôvodná

obava, že v prípade prepustenia na slobodu sa vrátia ku konzumácii drog a aj z tohto

dôvodu by sa mohli skrývať pred trestným stíhaním. U obvineného A. K. aj obvineného

M. P., ktorí sú podľa ich vyjadrenia dlhoročnými užívateľmi drog a neúspešne sa liečili

z tejto závislosti, pričom dlhodobo nikde pravidelne nepracovali a prostriedky na získanie

drogy si museli nejakým spôsobom zaobstarať, je daná aj reálna obava, že po prepustení na

slobodu budú aj naďalej pokračovať v trestnej činnosti, a to prípadne aj svojím podieľaním

sa na výrobe, či predaji drog, keďže obvinený M. P. vo výpovedi podrobne opísal postup pri

výrobe pervitínu extrakciou z tabliet s obsahom efedrínu a čo sa týka obvineného A. K. tak

jeho DNA bola zistená najmenej na 7 stopách zaistených pri domovej prehliadke ...

Skutočnosť, že obvinení A. K. a M. P. mali predávať pervitín v rámci svojej výpovede

uviedol svedok R. K., ktorý u T. V. v suteréne domu v P. videl obvinených A. K. a M. P. ako

spoločne s T. V. odparovali na tanieri pomocou variča pervitín... Obvinený M. P. bol od

31. 8. 2009 do 26. 10. 2009 hospitalizovaný v nemocnici... pre duševné ochorenie, kde

priznal aj konzumáciu marihuány, iných drog však nie. Obvinený M. P., ktorý doposiaľ

nikde dlhodobo nepracoval, nevyužil ani možnosť zaradenia do práce vo výkone väzby...

Vzhľadom k tomu, že návrh prokurátora na predĺženie lehoty väzby obvineného A. K.

a obvineného M. P. bol podaný včas, trestné stíhanie nebolo možné skončiť pre obtiažnosť

veci, v ktorej sú štyria obvinení z drogovej trestnej činnosti, ktorej odhaľovanie

a objasňovanie ako latentnej kriminality je náročné, ako i pre potrebu doplnenia

znaleckého skúmania a dĺžku vypracovania znaleckých posudkov znaleckým , a

prepustením obvinených na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené

dosiahnutie účelu trestného konania, súd predĺžil lehotu väzby obvinenému A. K. i

obvinenému M. P. do 11. 3. 2014 tak, aby mohlo byť doplnené znalecké dokazovanie z

odboru chémie a toxikológie a následne sa mohli obvinení a ich obhajcovia oboznámiť s

výsledkami vyšetrovania... Vo vzťahu k neprijatiu písomnej záruky rodičov obvineného M.

P. treba uviesť, že hoci rodičia od februára 2013 vyvíjali aktivity, aby obvinený M. P.

nastúpil na liečenie závislosti z drog, obvinený toto v čase keď sa nachádzal na slobode

odmietol, radšej odišiel z domácnosti rodičov, s tým, že bude zrušený jeho trvalý pobyt a až

do jeho zadržania neprejavil žiadnu ochotu na liečenie v komunite... nastúpiť. Rovnako

postoj obvineného M. P., že by asi na liečenie nastúpil, nie je predpokladom z jeho strany,

že by rodičia na obvineného mohli do takej miery vplývať, aby liečenie absolvoval. S

ohľadom na osobu obvineného M. P., ktorý dlhodobo užíval drogy a aj povahu

prejednávaného prípadu súd nepovažuje písomný sľub obvineného M. P., že povedie riadny

život za dostatočný, preto ho neprijal. Rovnako s poukazom na závislosť na drogách

u obvineného M. P. vo vzťahu k povahe prejednávaného prípadu, ako aj okolnosť, že

obvinený v čase keď bol na slobode neprejavil sám záujem o nástup na liečenie a prípadný

nástup do komunity...o sám obvinený spochybnil tým, že by tam asi nastúpil, neodôvodňuje

ani nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obvineným, preto

súd tento návrh zamietol.“

43. Z uznesenia krajského súdu sp. zn. zo 17. decembra 2013, ktorým

krajský súd zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

36/2013, 38/2013 zo 4. decembra 2013, vyplýva: „V prvom rade je potrebné uviesť,

že v postupe okresného súdu krajský súd nezistil žiadne pochybenia ani porušenia zákona,

ktoré by mohli viesť k zmene 1. stupňového rozhodnutia. Okresný súd v dôvodoch

napadnutého uznesenia svoje výroky veľmi podrobne a logicky odôvodnil, ktoré skutočnosti

i krajský súd považoval za plne opodstatnené. Pokiaľ ide o samotné námietky obvinených

vyslovených v dôvodoch sťažnosti je potrebné poukázať na to, že títo svojim spôsobom

na jednej strane navrhujú nahradenie väzby príslušnými alternatívami, na druhej strane

však poukazujú na pochybenia okresného súdu pokiaľ tento predĺžil lehotu trvania väzby,

ktoré skutočnosti si teda navzájom odporujú. Na jednej strane teda priznávajú, že dôvody

väzby reálne existujú a žiadajú ich nahradenia zákonnými alternatívami na druhej strane

však poukazujú diametrálne odlišné skutočnosti, ktorými sú samotná existencia väzobných

dôvodov ako i dôvodov na predĺženie lehoty trvania väzby obvinených. Okresný súd

v dôvodoch napadnutého uznesenia veľmi podrobne rozviedol a analyzoval postup

vyšetrovateľa v predmetnej veci, pričom i náležitým spôsobom a logicky odôvodnil samotné

predĺženie lehoty trvania väzby do 11. 03. 2014 keď skonštatoval, že trestne stíhanie oboch

obvinených nebolo možné skončiť pre obtiažnosť veci v ktorej sú štyria obvinení z drogovej

trestnej činnosti, ktoré odhaľovania a objasňovania ako latentnej kriminality je náročné,

ako i pre potrebu doplnenia znaleckého skúmania a dĺžku vypracovania znaleckých

posudkov znaleckým a prepustením obvinených na slobodu by tak hrozilo, že by

bolo zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania. Takáto

argumentácia okresného súdu má svoje plné opodstatnenie i v obsahu spisu... Pokiaľ ide

o obvineného M. P., tento bol od 31. 08. 2009 do 26. 10. 2009 hospitalizovaný

v nemocnici... pre duševné ochorenie kde priznal aj konzumáciu marihuany. Obvinený

doposiaľ nikde dlhodobo nepracoval a nevyužil ani možnosť zaradenia do práce vo výkone

väzby. Pokiaľ ide o samotný písomný sľub rodičov obvineného M. P. treba v tejto súvislosti

poukázať na tú skutočnosť, že rodičia od februára 2013 vyvíjali určité aktivity, aby ich syn

nastúpil na liečenie, čo však tento odmietol a radšej odišiel z domácnosti od rodičov s tým,

že bude zrušený jeho trvalý pobyt. Až do jeho zadržania neprejavil žiadnu ochotu liečiť sa

resp. na liečenie nastúpiť. Rovnako postoj obvineného M. P. pokiaľ poukazoval na to, že by

na liečenie asi nastúpil nie je predpokladom z jeho strany, že by rodičia na obvineného

mohli do takej miery vplývať, aby liečenie absolvoval, keď už raz takýto pokus zlyhal.

Z rovnakých dôvodov preto neprichádzalo do úvahy ani prijatie ďalších z alternatív

v podobe sľubu obvineného resp. nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného

úradníka nad obvineným. Správne v tomto smere okresný súd postupoval, keď tieto návrhy

neakceptoval... Keďže dôvody väzby sa v danom prípade viažu predovšetkým k osobám

obvineným u k samotnej povahe prejednávanej trestnej činnosti, z ktorých sú obvinení

dôvodne podozriví z čoho vyplýva, že nie je možné v súčasnom štádiu trestného konania,

nahradiť väzbu ani zákonnými alternatívami ponúknutými zo strany obvinených, nakoľko

tieto alternatívy ani podľa názoru Krajského súdu nevytvárajú dostatočné záruky, aby sa

s ich prijatím nahradil účel, ktorým sa sleduje väzobné stíhanie obvinených. K samotnému

predĺženiu väzby je potrebné uviesť, že krajský súd vzhliadal z hľadiska formálneho ako aj

materiálneho aj splnenie podmienok pre predĺženie lehoty väzby oboch obvinených tak, ako

sú obsiahnuté v ustanovení . Okresný súd podľa názoru

krajského súdu odôvodnil zákonným spôsobom nevyhnutnosť predĺženia lehoty väzby oboch

obvinených pričom vo svojom odôvodnení výstižne uviedol relevantné skutočnosti

opodstatňujúce takýto postup, ktoré sú založené na ďalších nevyhnutných procesných

úkonoch spojených s trestnou vecou a preto si krajský súd odôvodnenie okresného súdu

v tomto smere v celom rozsahu osvojuje pričom v podrobnostiach na ne poukazuje.“

44. Pri zohľadnení už prezentovaných záverov okresného súdu a krajského súdu pri

rozhodovaní o vzatí sťažovateľa do väzby, o predĺžení lehoty trvania väzby a o žiadostiach

sťažovateľa o prepustenie z väzby ústavný súd konštatuje, že z uznesení krajského súdu

sp. zn. z 18. februára 2014 a sp. zn. z 3. apríla 2014 je zrejmé,

že krajský súd sa v súvislosti s rozhodovaním o ďalšom trvaní väzby zaoberal podstatnými

námietkami sťažovateľa, ktoré uvádzal v samotnej žiadosti o prepustenie z väzby na

slobodu, ako aj v sťažnostiach proti napadnutým uzneseniam okresného súdu.

Druhostupňový súd, vychádzajúc z dovtedy zisteného skutkového stavu, vyhodnotil

dôvodnosť pretrvávania väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného

poriadku, čo v konečnom dôsledku viedlo k zamietnutiu žiadosti sťažovateľa o prepustenie

z väzby na slobodu.

45. Z napadnutých uznesení krajského súdu sp. zn. z 18. februára

2014 a sp. zn. z 3. apríla 2014 nemožno vyvodiť, že by sa tento

nevysporiadal s právne relevantnými skutočnosťami v súvislosti s rozhodovaním o ďalšom

trvaní väzby sťažovateľa alebo že by absentovala skutková alebo právna argumentácia

odôvodňujúca závery o dôvodnosti ponechania sťažovateľa vo väzbe. Nemožno taktiež

hodnotiť postup a napadnuté uznesenia krajského súdu ako prejav arbitrárnosti a svojvôle

krajského súdu, čo sa týka vyvodzovania skutkových záverov na základe vykonaného

dokazovania. Z odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu vyplýva súvislosť medzi

väzobným dôvodom uvedeným v a

a rozhodnutím krajského súdu, keďže krajský súd podrobne popísal dôvody hrozby, že

sťažovateľ ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu,

keďže nemá stále bydlisko, a taktiež dôvody hrozby, že sťažovateľ bude pokračovať

v trestnej činnosti. Krajský súd teda spresnil konkrétne skutočnosti, ktoré svojou podstatou

dali nosné dôvody na uplatnenie zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom

konaní. Podľa názoru ústavného súdu sú odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu

ústavnoprávne akceptovateľné.

46. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že krajský súd nedal odpovede na všetky argumenty

uvedené v jeho sťažnosti, ústavný súd uvádza, že vzhľadom na opakované rozhodnutie

krajského súdu o sťažnostiach sťažovateľa proti napadnutým uzneseniam okresného súdu,

ktorým zamietol jeho žiadosti o prepustenie z väzby, bez podstatnej zmeny argumentácie

sťažovateľa alebo uvádzania nových skutočností a pri zachovaní tých istých a konštantne

pretrvávajúcich dôvodov ponechania sťažovateľa vo väzbe, nie je možné krajskému súdu

vyčítať, že sa jeho argumentácia a odôvodnenie napadnutých uznesení opakovalo (porov.

Knebl v. Česká republika, č. 20157/05, rozsudok ESĽP z 28. 10. 2010, bod 68). Navyše,

krajský súd (a všeobecné súdy vo všeobecnosti) rozhodujúci o ďalšom trvaní väzby nie je

povinný detailne odpovedať na každý argument sťažovateľa uvedený v sťažnosti, avšak je

povinný vysporiadať so skutočnosťami a argumentmi, ktoré sú spôsobilé spochybniť

existenciu podmienok nevyhnutných pre zákonnosť pozbavenia slobody, resp. ďalšieho

držania sťažovateľa vo väzbe (porov. Nikolova v. Bulharsko, č. 31195/96, rozsudok Veľkej

komory ESĽP z 25. 3. 1999, bod 61; Ilgar Mammadov v. Azerbajdžan, č. 15172/13,

rozsudok ESĽP z 22. 5. 2014, bod 114). Krajský súd opakovane (a okresné súdy taktiež)

spresnil konkrétne skutočnosti, ktoré svojou podstatou dali nosné dôvody na ponechanie

sťažovateľa vo väzbe, odôvodnil svoje závery o dôvodoch hrozby, že sťažovateľ ujde alebo

sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, keďže nemá stále

bydlisko, a taktiež dôvody hrozby, že sťažovateľ bude pokračovať v trestnej činnosti.

Krajský súd rovnako odôvodnil, prečo neprijal písomnú záruku dôveryhodných osôb za

sťažovateľa a neprijal písomný sľub sťažovateľa, a taktiež zdôvodnil, prečo zamietol jeho

návrh na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, a poukázal na

svedecké výpovede, osobné a sociálne pomery sťažovateľa v zmysle neexistencie bydliska

sťažovateľa, ním priznanej závislosti na návykových látkach, neúspešného pokusu o liečbu

a v neposlednom rade nezamestnanosti sťažovateľa.

47. Je pravdou, že uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 3. apríla 2014

možno vytknúť lakonickosť odôvodnenia, navyše bez uvedenia argumentácie, z ktorej by

vyplývalo, ako sa krajský súd vysporiadal s argumentmi sťažovateľa, a či tieto sú spôsobilé

spochybniť existenciu podmienok nevyhnutných pre jeho ďalšie držanie vo väzbe.

Vo všeobecnosti by uvedené bolo dôvodom vyslovenia porušenia sťažovateľových práv

zaručených a 5 a , resp. dohovoru. V tomto

prípade však vzhľadom na opakované rozhodnutie krajského súdu o sťažnostiach

sťažovateľa proti riadne odôvodneným napadnutým uzneseniam okresného súdu, ktorým

zamietol žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, bez podstatnej zmeny argumentácie

sťažovateľa alebo uvádzania nových skutočností, a pri zachovaní tých istých a konštantne

pretrvávajúcich dôvodov ponechania sťažovateľa vo väzbe musel byť právny názor

krajského súdu na ponechanie sťažovateľa vo väzbe sťažovateľovi známy, nešlo z pohľadu

sťažovateľa a jeho právnej situácie o rozhodnutie prekvapivé a nemožno konštatovať takú

intenzitu zásahu do jeho práv, ktorá by bola dôvodom na kasáciu napadnutého uznesenia

krajského súdu zo strany ústavného súdu. Nota bene ústavný súd dodáva, že sťažovateľ sa

v tomto smere nedomáhal vyslovenia porušenia čl. 5 ods. 4 dohovoru.

48. Na základe už prezentovaných záverov ústavný súd sťažnosť smerujúcu

proti postupu a napadnutým uzneseniam krajského súdu sp. zn.

z 18. februára 2014 a sp. zn. z 3. apríla 2014 odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2014