Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 799/2015
PDF · 278.93 KB
No categories available
II. ÚS 799/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2015
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta
a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
,
, zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Cakom, Štefana Moyzesa 25, Trnava,
vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy
Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 Tos 252/2014
z 29. decembra 2014 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. februára
2015 doručená sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátom JUDr. Jozefom Cakom, Advokátska kancelária, Štefana Moyzesa 25, Trnava,
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tos 252/2014 z 29. decembra 2014 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie“) a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Prezídium Policajného zboru, Národná
kriminálna agentúra, národná protizločinecká jednotka, expozitúra Západ 11. júna 2013
vydalo v konaní vedenom pod ČVS: PPZ-737/NKA-PZ-ZA-2012 uznesenie, ktorým začalo
trestné stíhanie a zároveň vznieslo obvinenie sťažovateľovi pre obzvlášť závažný zločin
nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich
držanie a obchodovanie s nimi formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona
k § 172 ods. 1 písm. a), c) a d) a ods. 2 písm. e) Trestného zákona.
Prokurátor Okresnej prokuratúry Piešťany (ďalej len „okresná prokuratúra“) podal
12. júna 2013 Okresnému súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) návrh na vzatie
sťažovateľa do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku.
Okresný súd uznesením sp. zn. Tp 25/2013 z 13. júna 2013 rozhodol o vzatí sťažovateľa do
väzby.
Dňa 14. novembra 2013 podal prokurátor okresnej prokuratúry návrh na predĺženie
lehoty väzby sťažovateľa do 11. marca 2014. Sťažovateľ 19. novembra 2013 podal žiadosť
o prepustenie z väzby. Okresný súd uznesením sp. zn. Tp 36/2013, Tp 38/2013
zo 4. decembra 2013 rozhodol o predĺžení lehoty väzby sťažovateľa do 11. marca 2014,
jeho žiadosť o prepustenie z väzby zamietol, písomnú záruku dôveryhodných osôb za
sťažovateľa neprijal, neprijal ani jeho písomný sľub a zamietol tiež návrh sťažovateľa na
nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.
Prokurátor okresnej prokuratúry podal 21. januára 2014 pod sp. zn. 2 Pv 395/12/2204
okresnému súdu obžalobu na sťažovateľa pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby
omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie
s nimi formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona k § 172 ods. 1 písm. a), c), d)
a ods. 2 písm. e) Trestného zákona.
Dňa 31. januára 2014 sťažovateľ zaslal okresnému súdu ďalšiu žiadosť o prepustenie
z väzby. Predsedníčka senátu okresného súdu v zmysle § 238 Trestného poriadku
preskúmala obžalobu a zároveň nariadila termín výsluchu tak, aby sa v zmysle § 238 ods. 3
Trestného poriadku prednostne rozhodlo o ďalšej väzbe sťažovateľa do uplynutia lehoty
väzby. Okresný súd následne uznesením sp. zn. 1 T 7/2014 zo 4. februára 2014 rozhodol, že
sťažovateľ sa ponecháva vo väzbe, písomnú záruku dôveryhodných osôb za obvineného
neprijal a rovnako neprijal písomný sľub sťažovateľa.
Sťažovateľ následne opätovne požiadal okresný súd o prepustenie z väzby na
slobodu, alternatívne o nahradenie väzby písomným sľubom, resp. zárukou a dohľadom
probačného a mediačného úradníka. Okresný súd o žiadosti sťažovateľa rozhodol
uznesením sp. zn. 1 T 7/2014 zo 17. decembra 2014 tak, že ju zamietol a neprijal ani
písomný sľub a záruku ako náhradu za väzbu a rovnako väzbu nenahradil ani dohľadom
probačného a mediačného úradníka. Proti označenému uzneseniu okresného súdu podal
sťažovateľ sťažnosť.
O sťažnosti sťažovateľa rozhodol krajský súd napadnutým uznesením sp. zn.
3 Tos 252/2014 z 29. decembra 2014 tak, že ju zamietol.
Sťažovateľ namieta, že všeobecné súdy sa nevysporiadali s jeho argumentáciou
uvedenou v žiadosti o prepustenie z väzby týkajúcou sa potreby zmeny právnej kvalifikácie
skutku, ktorý sa mu kladie za vinu.
Sťažovateľ poukazuje tiež na skutočnosť, že výsledky domovej prehliadky, ktorá
bola vykonaná 18. augusta 2012, počas ktorej boli v rodinnom dome v
a v priestoroch k domu patriacich nájdené a zaistené stopy a predmety súvisiace s drogovou
trestnou činnosťou, ktoré sú hlavnými dôkazmi preukazujúcimi spáchanie skutku, nemôžu
byť použité ako dôkazy proti nemu, pretože trestné stíhanie bolo začaté na skutkovom
základe nesúvisiacom s jeho osobou. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť,
že obvinenie mu bolo vznesené až uznesením vyšetrovateľa z 11. júna 2013, pričom
takýmto konaním orgánov činných v trestnom konaní mu malo byť znemožnené
uskutočňovať svoju obhajobu, keďže dôkazy boli zaistené „v rámci iného trestného
konania, t. j. ešte pred začatím trestného konania v rámci ktorého by bola osoba
v postavení či už ako podozrivého alebo obvineného“.
Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že on sa v čase zaistenia inkriminovaných
predmetov v rodinnom dome v nenachádzal a zaistené predmety nemožno
spájať s jeho osobou. Taktiež namieta, že v skutkovej vete vyjadrenej v uznesení okresného
súdu o vznesení obvinenia absentuje popísanie kvalifikačného znaku „vo väčšom rozsahu“.
V tejto súvislosti poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky týkajúcu
sa posudzovania páchania drogovej trestnej činnosti „vo väčšom rozsahu“.
Sťažovateľ namieta aj väzobné dôvody, na základe ktorých bol vzatý do väzby.
V tejto súvislosti vo vzťahu k obom väzobným dôvodom [dôvody podľa § 71 ods. 1
písm. a) a c) Trestného poriadku] poukazuje na skutočnosť, že jeho rodičia pred súdom
vypovedali, že mu poskytnú ubytovanie v ich dome do času, kým nenastúpi protidrogové
liečenie v spoločnosti , pričom sami by ho na úkony súdu vozili. V súvislosti
so zárukou poskytnutou jeho rodičmi sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že okresný súd
ich odmietol vypočuť pri svojom rozhodovaní o jeho návrhu na prepustenie z väzby na
slobodu 17. decembra 2014, argumentujúc, že ide o neverejné zasadnutie.
Sťažovateľ zdôrazňuje, že „... trestné stíhanie vedené proti nemu nie je vedené
riadnym procesným postupom, lebo sa opiera o nezákonné zaobstaranie dôkazov.
Nezaoberanie sa jeho argumentáciou zo strany krajského súdu pokladá sťažovateľ za
svojvôľu a postup celkom sa vymykajúci zákonnosti, resp. za postup, v ktorom absentuje
zákonné a ústavne konformné odôvodnenie väzby aj v zmysle čl. 17 ods. 2 ústavy, ak
odôvodnenie rozhodnutia o vzatí do väzby neobsahuje vysporiadanie sa s obranou
sťažovateľa v jej základe poukazujúcom na nezákonnosť, sú právne závery súdu porušením
ústavného princípu zákazu ľubovôle v rozhodovaní.“.
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Krajský súd Trnava uznesením zo dňa 29. 12. 2014 sp. zn. 3 TOS/252/2014
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 TOS/252/2014, pri ktorom bola nedôsledne preskúmaná
sťažnosť proti uzneseniu o vzatí do väzby, porušil jeho právo podľa čl. 17
ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 3 TOS/252/2014 29. 12. 2014 sa zrušuje
a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
3. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € ktoré mu
je Krajský súd v Trnave povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Krajský súdu v Trnave je povinný vyplatiť trovy konania
v sume 355,75 € na účet jeho právnemu zástupcovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy
a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu
a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.
Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane
v súlade s konaním ustanoveným zákonom:
a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;
b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie osoby preto, že sa nepodrobila
rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie
povinnosti ustanovenej zákonom;
c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia
pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú
oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo
v úteku po jeho spáchaní;
d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely
výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia
pred príslušný orgán;
e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne
chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;
f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej
nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie
alebo vydanie.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody
v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred
sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má
právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia sa môže
podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Pri predbežnom prerokovaní sa ústavný súd sústredil na posúdenie, či sťažnosť
sťažovateľa nie je zjavne neopodstatnená. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež
posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného
súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo
namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd zároveň v súvislosti s predbežným prerokovaním považuje za potrebné
poukázať tiež na svoju stabilizovanú judikatúru, v ktorej, odkazujúc na svoje ústavné
postavenie (čl. 124 ústavy), opakovane zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho
názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Vychádzajúc z podstaty sťažnosti, ktorú tvoria výhrady sťažovateľa proti
rozhodnutiam okresného súdu a krajského súdu, ktorými nevyhoveli jeho žiadosti
o prepustenie z väzby, čím de facto rozhodli o predlžení jej trvania, ústavný súd poukazuje
aj na základné východiská svojej judikatúry vo väzobných veciach, t. j. vo veciach, ktoré sú
porovnateľné s podstatou sťažnosti sťažovateľa.
Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre k čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ktorých
porušenie sťažovateľ primárne namieta, opakovane uvádza, že z označených článkov ústavy
vyplývajú také práva obvinených, akými sú predovšetkým právo byť vo väzbe len
zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na
konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby
a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu
nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie
môže byť podmienené zárukou (pozri napr. I. ÚS 26/2013, III. ÚS 7/00, IV. ÚS 270/09).
Z čl. 17 ods. 2 ústavy ďalej možno vyvodiť neodmysliteľnú súvislosť medzi väzobným
dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri
rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale pri rozhodnutiach o ďalšom trvaní väzby. Ústavou
akceptovateľné uplatnenie inštitútu väzby je zároveň podmienené aj existenciou
konkrétnych skutočností, ktoré svojím obsahom a povahou musia tvoriť ratio decidendi
(nosné dôvody) pre uplatnenie tohto zabezpečovacieho inštitútu (väzby). S uvedenými
požiadavkami úzko súvisí aj obsah základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 5 ústavy,
z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre
a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností,
a nie na základe abstraktnej úvahy (pozri napr. I. ÚS 31/2010, II. ÚS 349/2013,
III. ÚS 271/07, IV. ÚS 361/09).
Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že všeobecný súd rozhodujúci o sťažnosti
proti uzneseniu o vzatí do väzby sa musí adekvátne a preskúmateľne vyrovnať s právne
relevantnou argumentáciou sťažovateľa (pozri napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 466/2010),
a tiež, že z odôvodnenia rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti obvineného proti
prvostupňovému súdnemu rozhodnutiu, ktorým bolo rozhodované o väzbe (resp. o jej
predĺžení alebo zamietnutí žiadosti o prepustenie obvineného na slobodu), musí byť zrejmé,
že sa súd náležite zaoberal všetkými podstatnými argumentmi a námietkami, ktoré obvinený
vo svojej sťažnosti uviedol (pozri napr. III. ÚS 34/07, IV. ÚS 230/2011).
Právomoc ústavného súdu preskúmavať v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1
ústavy rozhodnutia všeobecných súdov vo väzobných veciach, je zameraná na posúdenie, či
dôvody a spôsob obmedzenia osobnej slobody rozhodnutiami všeobecných súdov
vo väzobných veciach [napr. v zmysle posúdenia, či sú rozhodnutia všeobecných súdov
o väzbe podložené zákonnými dôvodmi, či súdy výslovne, prehľadne a logicky vysvetlili,
z ktorých konkrétnych skutočností vyplývajú dôvody väzby, či sú rozhodnutia riadne
a vyčerpávajúco odôvodnené, či súd rozhodol o zákonnosti ďalšieho trvania väzby
a žiadosti obvineného o prepustenie na slobodu urýchlene a pod.] sú v súlade
s požiadavkami vyplývajúcimi z obsahu základných práv vyvoditeľných z čl. 17 ods. 2
a ods. 5 ústavy a práv vyvoditeľných z čl. 5 dohovoru (pozri napr. I. ÚS 47/2013,
II. ÚS 230/02, II. ÚS 38/05, III. ÚS 352/2011, IV. ÚS 124/03, IV. ÚS 153/09).
Ústavný súd podotýka, že už uvedené východiská, na ktorých je založená prieskumná
a rozhodovacia činnosť ústavného súdu vo väzobných veciach, by mali byť sťažovateľovi
známe, keďže sa na ne poukazuje aj v uznesení sp. zn. II. ÚS 382/2014 z 9. júla 2014,
ktorým ústavný súd odmietol predchádzajúcu sťažnosť sťažovateľa smerujúcu proti
rozhodnutiam všeobecných súdov o väzbe v jeho trestnej veci.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ formuluje vo vzťahu k napadnutému uzneseniu
krajského súdu (ako aj uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 T 7/2014 zo 17. decembra 2014)
najmä tieto výhrady:
a) namieta, že v jeho prípade nie sú naplnené dôvody, na základe ktorých bol vzatý
do väzby [dôvody podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku], a v tejto súvislosti
okresnému súdu i krajskému súdu vytýka, že sa nedostatočne vysporiadali s jeho žiadosťou
o nahradenie väzby prevzatím záruky na jeho ďalšie správanie dôveryhodnou osobou – jeho
rodičmi (ďalej len „prvá námietka“);
b) tvrdí, že na účely jeho trestného stíhania sú nepoužiteľné dôkazy získané pri
domovej prehliadke vykonanej 18. augusta 2012 (ďalej len „druhá námietka“);
c) namieta, že okresný súd a ani krajský súd nezaujali stanovisko k jeho argumentácii
o potrebe zmeny právnej kvalifikácie skutku, ktorý sa mu kladie za vinu, pričom v tejto
súvislosti poukazuje aj na nedostatočný popis kvalifikačného znaku tohto skutku pre prípad
páchania drogovej trestnej činnosti „vo väčšom rozsahu“ (ďalej len „tretia námietka“).
Vychádzajúc z kľúčových výhrad sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu
krajského súdu, ústavný súd preskúmal jeho odôvodnenie, ako aj príslušné časti
odôvodnenia uznesenia okresného súdu sp. zn. 1 T 7/2014 zo 17. decembra 2014 (okresný
súd označeným uznesením odmietol jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, pozn.),
ktoré krajský súd svojím rozhodnutím „odobril“.
V úvodnej časti napadnutého uznesenia krajský súd, vychádzajúc z obsahu spisového
materiálu, konštatuje, že «... dňa 17. 08. 2012 vyšetrovateľ OR PZ Trnava, Odbor
kriminálnej polície I. oddelenia všeobecnej kriminality v Trnave pod
ČVS: ORP-124811-OVK-TT-2012 začal trestné stíhanie za zločin nedovolenej výroby
omamných psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie
s nimi podľa § 172 odsek 1 písm. a/, písm. c/, písm. d/ Trestného zákona na tom skutkovom
základe, že od presne nezisteného času, až najmenej do dňa 17. 08. 2012 v
v rodinnom dome na ulici a k nemu patriacich priestoroch, osoba
vystupujúca pod prezývku , ktorá v tomto dome býva spolu s jeho matkou menom
, za účelom užívania a tiež predaja, vyrába presne nezistený druh omamných
látok alebo psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, tieto následne v presne
nezistenom množstve ukrýva v pivnici tohto domu a na ďalších presne nezistených miestach
tohto domu ako aj k nemu patriacich priestoroch.».
Vo vzťahu k prvej námietke sťažovateľa, konkrétne jej časti týkajúcej sa primárne
všeobecných výhrad k nenaplneniu dôvodov väzby, krajský súd v odôvodnení napadnutého
uznesenia najmä uviedol:
„... Súd I. stupňa v napadnutom uznesení správne poukázal na to, že trestné stíhanie
obžalovaného na základe obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Piešťany zo dňa
20. 01. 2014 je dôvodné, poukázal pritom na výpovede svedkov ,
ako aj . Tiež správne poukázal na to, že dôvody väzby
u obžalovaného v zmysle ustanovenia § 71 odsek 1 písm. a/, písm. c/ Trestného poriadku
trvajú, pričom aj krajský súd je oho názoru, že sú tu konkrétne skutočnosti odôvodňujúce
trvanie väzby v zmysle citovaného ustanovenia § 71 odsek 1 písm. a/, písm. c/ Trestného
poriadku. Obžalovaný pred vzatím do väzby nebýval s rodičmi, býval v prenajatom byte
v spoločne so spoluobžalovaným . Doposiaľ nebol zamestnaný
a v minulosti už bol odsúdený a to trestným rozkazom Okresného súdu Trnava sp. zn.
0T/68/2013, zo dňa 10. 04. 2013 pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia, za čo
mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 5 mesiacov s podmienečným odkladom jeho
výkonu na skúšobnú dobu do 16. 10. 2014. Ide teda o konkrétne skutočnosti odôvodňujúce
trvanie väzby v zmysle ustanovenia § 71 odsek 1 písm. a/, písm. c/ Trestného poriadku,
ktoré sa viažu nielen k charakteru trestnej činnosti ale aj k osobe obžalovaného.“
Krajský súd sa v napadnutom uznesení osobitne zaoberal tiež posúdením žiadosti
sťažovateľa o nahradenie väzby prevzatím záruky za jeho ďalšie správanie dôveryhodnou
osobou, pričom v tejto súvislosti najmä uviedol:
„Podľa § 80 ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. c/ Trestného poriadku, ak je daný dôvod
väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre
prípravné konanie ponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak
záujmové združenie občanov alebo dôveryhodná osoba ponúkne prevzatie záruky za ďalšie
správanie obvineného a za to, že obvinený sa na vyzvanie dostaví k policajtovi,
prokurátorovi alebo na súd a že vždy vopred oznámi policajtovi, prokurátorovi alebo súdu
vzdialenie sa z miesta pobytu, a súd alebo v prípravnom konaní sudca pre prípravné
konanie považuje záruku vzhľadom na osobu obvineného a na povahu prejednávaného
prípadu za dostatočnú a prijme ju,
ak obvinený dá písomný sľub, že povedie riadny život, najmä že sa nedopustí trestnej
činnosti a že splní povinnosti a dodrží obmedzenia, ktoré sa mu uložia, a súd alebo
v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie považuje sľub vzhľadom na osobu
obvineného a na povahu prejednávaného prípadu za dostatočný a prijme ho,
ak s ohľadom na osobu obvineného a povahu prejednávaného prípadu možno účel
väzby dosiahnuť dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obvineným alebo
odovzdaním dohľadu nad obvineným do iného členského štátu Európskej únie podľa
osobitného predpisu.
Uvedené inštitúty podľa názoru krajského súdu dostatočne neodstránia odôvodnenú
obavu, že obžalovaný ujde alebo sa bude skrývať, aby sa vyhol trestnému stíhaniu a obavu,
že bude v trestnej činnosti pokračovať. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na tú
skutočnosť, že rodičia obžalovaného si s týmto neporadili v čase, keď bývali spoločne.
Obžalovaný sa s rodičmi nepohodol a preto sa v marci 2013 odsťahoval a tiež sa odhlásil
z trvalého pobytu u rodičov. Od 07. 03. 2013 je prihlásený k pobytu len v Meste Po
jeho odsťahovaní otec obžalovaného nemal o ňom bližšie informácie. Obžalovaný nikde
nepracuje, je drogovo závislý a bol súdne trestaný a to trestným rozkazom Okresného súdu
Trnava sp. zn. 0 T/68/2013, zo dňa 10. 04. 2013. Nahradenie väzby obžalovaného
uvedenými inštitútmi nie je preto ani podľa názoru krajského súdu v súlade s ustanovením
§ 80 odsek 1 písm. a/, písm. b/, písm. c/ Trestného poriadku.“
Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd konštatuje, že krajský súd primerane
reagoval v napadnutom uznesení na výhrady sťažovateľa tvoriace obsah jeho prvej
námietky, pričom jeho závery sú v plnom rozsahu konzistentné so závermi, ktoré sú
obsiahnuté v uznesení okresného súdu sp. zn. 1 T 7/2014 zo 17. decembra 2014. Vo vzťahu
k námietke sťažovateľa týkajúcej sa neprijatia záruky poskytnutej jeho rodičmi ako náhrady
väzby krajský súd v napadnutom uznesení zrozumiteľne uviedol, prečo ju nepovažoval za
dostatočnú, a to najmä s poukazom na predchádzajúce „nezvládnutie“ sťažovateľa jeho
rodičmi v čase, keď u nich býval. Krajský súd vo svojom rozhodnutí taktiež poukázal na
osobné a sociálne pomery sťažovateľa, a to najmä na neexistenciu trvalého bydliska,
priznanú závislosť na návykových látkach, neúspešný pokus o liečbu a tiež jeho
nezamestnanosť. Navyše ústavný súd poukazuje aj na skutočnosť, že o nahradení väzby
zárukou poskytnutou rodičmi sťažovateľa okresný súd a krajský súd už rozhodovali aj
v predchádzajúcom období [uzneseniami sp. zn. 1 T 7/2014 zo 4. februára 2014 (okresný
súd) a sp. zn. 5 Tos 23/2014 z 18. februára 2014 (krajský súd)], pričom ponúkanú záruku
ani vtedy neprijali.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje závery krajského súdu k prvej námietke
sťažovateľa z ústavného hľadiska za akceptovateľné, a preto považuje jeho námietku
založenú na všeobecných výhradách o nenaplnení dôvodov väzby a tvrdení
o nedostatočnom vysporiadaní sa krajského súdu s jeho návrhom na nahradenie väzby
zárukou dôveryhodnej osoby (rodičov) za nedôvodnú.
Vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľa týkajúcej sa tvrdenia o nepoužiteľnosti
dôkazov získaných pri domovej prehliadke na účely jeho trestného stíhania sa
v napadnutom uznesení krajského súdu najmä uvádza:
„Dňa 18. 08. 2012 bolo prikročené k domovej prehliadke vykonanej na základe
príkazu Okresného súdu v Piešťanoch sp. zn. OS PN-V-15-lj 2012-OÚS-NTT, zo dňa
17. 08. 2012, počas ktorej boli v rodinnom dome v na ulici
a v priestoroch k nemu patriacich nájdené a zaistené stopy a predmety, ktoré boli následne
podrobené kriminalisticko-expertíznym skúmaniam KEÚ PZ v Bratislave. Dňa 19. 08. 2012
vyšetrovateľ OR PZ pod ČVS: ORP-1248/1-OVIK-TT-2012 v zmysle § 199 odsek 1, odsek 2
Trestného poriadku začal a súčasne podľa § 206 odsek 1 Trestného poriadku vzniesol
obvinenie za zločin nedovolenej výroby omamných psychotropných látok,
jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 odsek 1 písm. a/,
písm. c/, písm. d/ Trestného zákona. ...
... K sťažnosti obhajcu obžalovaného je potrebné tiež uviesť, že trestné stíhanie sa
začína aj vykonaním zaisťovacieho úkonu, neodkladného úkonu alebo neopakovateľného
úkonu ak hrozí nebezpečenstvo z omeškania. Ak teda dňa 18. 08. 2012 bola vykonaná
domová prehliadka na základe príkazu Okresného súdu v Piešťanoch sp. zn.: OS PN-V-15-
lj 2012-OÚS-Ntt, zo dňa 17. 08. 2012 počas ktorej boli v rodinnom dome v na
ulici a v priestoroch k nemu patriacich nájdené a iné stopy a predmety
vzťahujúce sa aj k obžalovanému , bolo týmto zaisťovacím úkonom
začaté trestné stíhanie. Uznesenie o začatí trestného stíhania má v takýchto prípadoch
povahu deklaratórneho aktu, ktorým sa osvedčuje stav vytvorený už predtým, ako sa
vykonal zaisťovací úkon, neodkladný úkon alebo neopakovateľný úkon. Z tohto dôvodu
treba, aby sa ako deň začatia trestného stíhania uviedol deň vykonania úkonu. Aj keď v
danom prípade vyšetrovateľ PZ chybne uviedol dátum začatia trestného stíhania dňa 11.
06. 2013 nič to nemení na skutočnosti, že zaisťovací úkon bol vykonaný v súlade so
zákonom a že vykonaním zaisťovacieho úkonu začalo trestné stíhanie. Preto dôkazy, ktoré
boli zaistené pri domovej prehliadke, možno použiť aj proti obžalovanému
.“
Formulujúc závery k druhej námietke sťažovateľa, ústavný súd akceptuje jeho
tvrdenie o tom, že okresný súd sa nevysporiadal s jeho kľúčovou argumentáciou smerujúcej
proti použiteľnosti dôkazov získaných v rámci domovej prehliadky v rodinnom dome
na účely jeho trestného stíhania. Toto zjavné pochybenie okresného súdu však
napravil krajský súd ako nadriadený súd v rámci konania o sťažnosti sťažovateľa, čo zjavne
vyplýva z citovanej časti napadnutého uznesenia, keď na sťažnostnú argumentáciu
sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom reagoval. Po
preskúmaní príslušnej časti napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd konštatuje,
že nevykazuje žiadne zásadnejšie nedostatky; naopak, je jasné, zrozumiteľné. Krajský súd
v ňom totiž zrozumiteľne objasnil, prečo považuje dôkazy získané pri domovej prehliadke
za použiteľné aj vo vzťahu k sťažovateľovi. Podľa ústavného súdu je preto nedôvodná aj
druhá námietka sťažovateľa.
Vo vzťahu k obsahu tretej námietky sťažovateľa ústavný súd v prvom rade
konštatuje, že výhrady sťažovateľa k právnej kvalifikácii skutku a podrobnejšiemu popisu
jeho kvalifikácie ako skutku spáchaného vo väčšom rozsahu možno podľa ich povahy
a podstaty kvalifikovať ako výhrady smerujúce proti rozhodovaniu okresného súdu
a krajského súdu vo veci samej, a nie výhrady proti rozhodovaniu všeobecných súdov
o ďalšom trvaní jeho väzby. Tomuto východisku korešponduje aj príslušná časť
odôvodnenia napadnutého uznesenia, v ktorej sa krajský súd obmedzil na všeobecné
sumarizujúce konštatovanie, v ktorom uviedol, že „K ďalšej časti sťažnosti obhajcu
obžalovaného... nie je nutné sa v odôvodnení uznesenia o ďalšom trvaní väzby
obžalovaného v danom štádiu trestného konania zaoberať hodnotením vykonaných dôkazov.
Vo veci je totiž potrebné vykonať ešte celý rad dôkazov, v dôsledku čoho je hlavné
pojednávanie odročené na deň 19. 01. 2015. Súd I. stupňa sa bude zaoberať hodnotením
dôkazov až po skončení celého dokazovania.“. Ústavný súd nespochybňuje, že krajský súd
mohol aj konkrétnejšie a zrozumiteľnejšie objasniť dôvody, prečo nie je potrebné
vysporiadať sa podrobnejšie s výhradami sťažovateľa tvoriacimi obsah jeho tretej námietky
vo väzobných rozhodnutiach. Na druhej strane práve vzhľadom na povahu a podstatu týchto
výhrad ústavný súd považuje aj stručnú reakciu krajského súdu „K ďalšej časti sťažnosti
obhajcu obžalovaného...“ za dostatočnú, a teda z ústavného hľadiska za akceptovateľnú
a udržateľnú.
Sumarizujúc dosiaľ uvedené, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel
k záveru, že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom sťažovateľom
označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru neexistuje taká príčinná
súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie. Krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľa spôsobom, s ktorým
sťažovateľ síce nesúhlasí, ale rozhodnutie bolo náležite odôvodnené na základe jeho
vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani
povinný nahrádzať.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2
uvedeného zákona ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. decembra 2015