Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 799/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta

a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

,

, zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Cakom, Štefana Moyzesa 25, Trnava,

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa a 5

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn.

z 29. decembra 2014 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. februára

2015 doručená sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom JUDr. Jozefom Cakom, Advokátska kancelária, Štefana Moyzesa 25, Trnava,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa a 5 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 29. decembra 2014 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie“) a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Prezídium Policajného zboru, Národná

kriminálna agentúra, národná protizločinecká jednotka, expozitúra Západ 11. júna 2013

vydalo v konaní vedenom pod ČVS: PPZ-737/NKA-PZ-ZA-2012 uznesenie, ktorým začalo

trestné stíhanie a zároveň vznieslo obvinenie sťažovateľovi pre obzvlášť závažný zločin

nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich

držanie a obchodovanie s nimi formou spolupáchateľstva podľa

k , a a .

Prokurátor Okresnej prokuratúry Piešťany (ďalej len „okresná prokuratúra“) podal

12. júna 2013 Okresnému súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) návrh na vzatie

sťažovateľa do väzby z dôvodov podľa , a .

Okresný súd uznesením sp. zn. 25/2013 z 13. júna 2013 rozhodol o vzatí sťažovateľa do

väzby.

Dňa 14. novembra 2013 podal prokurátor okresnej prokuratúry návrh na predĺženie

lehoty väzby sťažovateľa do 11. marca 2014. Sťažovateľ 19. novembra 2013 podal žiadosť

o prepustenie z väzby. Okresný súd uznesením sp. zn. 36/2013, 38/2013

zo 4. decembra 2013 rozhodol o predĺžení lehoty väzby sťažovateľa do 11. marca 2014,

jeho žiadosť o prepustenie z väzby zamietol, písomnú záruku dôveryhodných osôb za

sťažovateľa neprijal, neprijal ani jeho písomný sľub a zamietol tiež návrh sťažovateľa na

nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Prokurátor okresnej prokuratúry podal 21. januára 2014 pod sp. zn.

okresnému súdu obžalobu na sťažovateľa pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby

omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie

s nimi formou spolupáchateľstva podľa k , ,

a ods. 2 písm. e) .

Dňa 31. januára 2014 sťažovateľ zaslal okresnému súdu ďalšiu žiadosť o prepustenie

z väzby. Predsedníčka senátu okresného súdu v zmysle

preskúmala obžalobu a zároveň nariadila termín výsluchu tak, aby sa v zmysle § 238 ods. 3

prednostne rozhodlo o ďalšej väzbe sťažovateľa do uplynutia lehoty

väzby. Okresný súd následne uznesením sp. zn. zo 4. februára 2014 rozhodol, že

sťažovateľ sa ponecháva vo väzbe, písomnú záruku dôveryhodných osôb za obvineného

neprijal a rovnako neprijal písomný sľub sťažovateľa.

Sťažovateľ následne opätovne požiadal okresný súd o prepustenie z väzby na

slobodu, alternatívne o nahradenie väzby písomným sľubom, resp. zárukou a dohľadom

probačného a mediačného úradníka. Okresný súd o žiadosti sťažovateľa rozhodol

uznesením sp. zn. zo 17. decembra 2014 tak, že ju zamietol a neprijal ani

písomný sľub a záruku ako náhradu za väzbu a rovnako väzbu nenahradil ani dohľadom

probačného a mediačného úradníka. Proti označenému uzneseniu okresného súdu podal

sťažovateľ sťažnosť.

O sťažnosti sťažovateľa rozhodol krajský súd napadnutým uznesením sp. zn.

z 29. decembra 2014 tak, že ju zamietol.

Sťažovateľ namieta, že všeobecné súdy sa nevysporiadali s jeho argumentáciou

uvedenou v žiadosti o prepustenie z väzby týkajúcou sa potreby zmeny právnej kvalifikácie

skutku, ktorý sa mu kladie za vinu.

Sťažovateľ poukazuje tiež na skutočnosť, že výsledky domovej prehliadky, ktorá

bola vykonaná 18. augusta 2012, počas ktorej boli v rodinnom dome v

a v priestoroch k domu patriacich nájdené a zaistené stopy a predmety súvisiace s drogovou

trestnou činnosťou, ktoré sú hlavnými dôkazmi preukazujúcimi spáchanie skutku, nemôžu

byť použité ako dôkazy proti nemu, pretože trestné stíhanie bolo začaté na skutkovom

základe nesúvisiacom s jeho osobou. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť,

že obvinenie mu bolo vznesené až uznesením vyšetrovateľa z 11. júna 2013, pričom

takýmto konaním orgánov činných v trestnom konaní mu malo byť znemožnené

uskutočňovať svoju obhajobu, keďže dôkazy boli zaistené „v rámci iného trestného

konania, t. j. ešte pred začatím trestného konania v rámci ktorého by bola osoba

v postavení či už ako podozrivého alebo obvineného“.

Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že on sa v čase zaistenia inkriminovaných

predmetov v rodinnom dome v nenachádzal a zaistené predmety nemožno

spájať s jeho osobou. Taktiež namieta, že v skutkovej vete vyjadrenej v uznesení okresného

súdu o vznesení obvinenia absentuje popísanie kvalifikačného znaku „vo väčšom rozsahu“.

V tejto súvislosti poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky týkajúcu

sa posudzovania páchania drogovej trestnej činnosti „vo väčšom rozsahu“.

Sťažovateľ namieta aj väzobné dôvody, na základe ktorých bol vzatý do väzby.

V tejto súvislosti vo vzťahu k obom väzobným dôvodom [dôvody podľa § 71 ods. 1

písm. a) a c) ] poukazuje na skutočnosť, že jeho rodičia pred súdom

vypovedali, že mu poskytnú ubytovanie v ich dome do času, kým nenastúpi protidrogové

liečenie v spoločnosti , pričom sami by ho na úkony súdu vozili. V súvislosti

so zárukou poskytnutou jeho rodičmi sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že okresný súd

ich odmietol vypočuť pri svojom rozhodovaní o jeho návrhu na prepustenie z väzby na

slobodu 17. decembra 2014, argumentujúc, že ide o neverejné zasadnutie.

Sťažovateľ zdôrazňuje, že „... trestné stíhanie vedené proti nemu nie je vedené

riadnym procesným postupom, lebo sa opiera o nezákonné zaobstaranie dôkazov.

Nezaoberanie sa jeho argumentáciou zo strany krajského súdu pokladá sťažovateľ za

svojvôľu a postup celkom sa vymykajúci zákonnosti, resp. za postup, v ktorom absentuje

zákonné a ústavne konformné odôvodnenie väzby aj v zmysle , ak

odôvodnenie rozhodnutia o vzatí do väzby neobsahuje vysporiadanie sa s obranou

sťažovateľa v jej základe poukazujúcom na nezákonnosť, sú právne závery súdu porušením

ústavného princípu zákazu ľubovôle v rozhodovaní.“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd Trnava uznesením zo dňa 29. 12. 2014 sp. zn.

v konaní vedenom pod sp. zn. , pri ktorom bola nedôsledne preskúmaná

sťažnosť proti uzneseniu o vzatí do väzby, porušil jeho právo podľa čl. 17

ods. 2 a 5 a , 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 29. 12. 2014 sa zrušuje

a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

3. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € ktoré mu

je Krajský súd v Trnave povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súdu v Trnave je povinný vyplatiť trovy konania

v sume 355,75 € na účet jeho právnemu zástupcovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa a 5

a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;

b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie osoby preto, že sa nepodrobila

rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie

povinnosti ustanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia

pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú

oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo

v úteku po jeho spáchaní;

d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely

výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia

pred príslušný orgán;

e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne

chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;

f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej

nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie

alebo vydanie.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Pri predbežnom prerokovaní sa ústavný súd sústredil na posúdenie, či sťažnosť

sťažovateľa nie je zjavne neopodstatnená. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež

posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného

súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo

namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

Ústavný súd zároveň v súvislosti s predbežným prerokovaním považuje za potrebné

poukázať tiež na svoju stabilizovanú judikatúru, v ktorej, odkazujúc na svoje ústavné

postavenie ( ), opakovane zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.

, ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho

názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. , ).

Vychádzajúc z podstaty sťažnosti, ktorú tvoria výhrady sťažovateľa proti

rozhodnutiam okresného súdu a krajského súdu, ktorými nevyhoveli jeho žiadosti

o prepustenie z väzby, čím de facto rozhodli o predlžení jej trvania, ústavný súd poukazuje

aj na základné východiská svojej judikatúry vo väzobných veciach, t. j. vo veciach, ktoré sú

porovnateľné s podstatou sťažnosti sťažovateľa.

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre k a 5 , ktorých

porušenie sťažovateľ primárne namieta, opakovane uvádza, že z označených článkov

vyplývajú také práva obvinených, akými sú predovšetkým právo byť vo väzbe len

zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na

konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby

a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu

nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie

môže byť podmienené zárukou (pozri napr. , , ).

Z ďalej možno vyvodiť neodmysliteľnú súvislosť medzi väzobným

dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri

rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale pri rozhodnutiach o ďalšom trvaní väzby.

akceptovateľné uplatnenie inštitútu väzby je zároveň podmienené aj existenciou

konkrétnych skutočností, ktoré svojím obsahom a povahou musia tvoriť ratio decidendi

(nosné dôvody) pre uplatnenie tohto zabezpečovacieho inštitútu (väzby). S uvedenými

požiadavkami úzko súvisí aj obsah základného práva zaručeného v ,

z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre

a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností,

a nie na základe abstraktnej úvahy (pozri napr. , ,

, ).

Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že všeobecný súd rozhodujúci o sťažnosti

proti uzneseniu o vzatí do väzby sa musí adekvátne a preskúmateľne vyrovnať s právne

relevantnou argumentáciou sťažovateľa (pozri napr. , ),

a tiež, že z odôvodnenia rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti obvineného proti

prvostupňovému súdnemu rozhodnutiu, ktorým bolo rozhodované o väzbe (resp. o jej

predĺžení alebo zamietnutí žiadosti o prepustenie obvineného na slobodu), musí byť zrejmé,

že sa súd náležite zaoberal všetkými podstatnými argumentmi a námietkami, ktoré obvinený

vo svojej sťažnosti uviedol (pozri napr. , ).

Právomoc ústavného súdu preskúmavať v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1

rozhodnutia všeobecných súdov vo väzobných veciach, je zameraná na posúdenie, či

dôvody a spôsob obmedzenia osobnej slobody rozhodnutiami všeobecných súdov

vo väzobných veciach [napr. v zmysle posúdenia, či sú rozhodnutia všeobecných súdov

o väzbe podložené zákonnými dôvodmi, či súdy výslovne, prehľadne a logicky vysvetlili,

z ktorých konkrétnych skutočností vyplývajú dôvody väzby, či sú rozhodnutia riadne

a vyčerpávajúco odôvodnené, či súd rozhodol o zákonnosti ďalšieho trvania väzby

a žiadosti obvineného o prepustenie na slobodu urýchlene a pod.] sú v súlade

s požiadavkami vyplývajúcimi z obsahu základných práv vyvoditeľných z čl. 17 ods. 2

a ods. 5 a práv vyvoditeľných z dohovoru (pozri napr. ,

, , , , ).

Ústavný súd podotýka, že už uvedené východiská, na ktorých je založená prieskumná

a rozhodovacia činnosť ústavného súdu vo väzobných veciach, by mali byť sťažovateľovi

známe, keďže sa na ne poukazuje aj v uznesení sp. zn. z 9. júla 2014,

ktorým ústavný súd odmietol predchádzajúcu sťažnosť sťažovateľa smerujúcu proti

rozhodnutiam všeobecných súdov o väzbe v jeho trestnej veci.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ formuluje vo vzťahu k napadnutému uzneseniu

krajského súdu (ako aj uzneseniu okresného súdu sp. zn. zo 17. decembra 2014)

najmä tieto výhrady:

a) namieta, že v jeho prípade nie sú naplnené dôvody, na základe ktorých bol vzatý

do väzby [dôvody podľa a ], a v tejto súvislosti

okresnému súdu i krajskému súdu vytýka, že sa nedostatočne vysporiadali s jeho žiadosťou

o nahradenie väzby prevzatím záruky na jeho ďalšie správanie dôveryhodnou osobou – jeho

rodičmi (ďalej len „prvá námietka“);

b) tvrdí, že na účely jeho trestného stíhania sú nepoužiteľné dôkazy získané pri

domovej prehliadke vykonanej 18. augusta 2012 (ďalej len „druhá námietka“);

c) namieta, že okresný súd a ani krajský súd nezaujali stanovisko k jeho argumentácii

o potrebe zmeny právnej kvalifikácie skutku, ktorý sa mu kladie za vinu, pričom v tejto

súvislosti poukazuje aj na nedostatočný popis kvalifikačného znaku tohto skutku pre prípad

páchania drogovej trestnej činnosti „vo väčšom rozsahu“ (ďalej len „tretia námietka“).

Vychádzajúc z kľúčových výhrad sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu

krajského súdu, ústavný súd preskúmal jeho odôvodnenie, ako aj príslušné časti

odôvodnenia uznesenia okresného súdu sp. zn. zo 17. decembra 2014 (okresný

súd označeným uznesením odmietol jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, pozn.),

ktoré krajský súd svojím rozhodnutím „odobril“.

V úvodnej časti napadnutého uznesenia krajský súd, vychádzajúc z obsahu spisového

materiálu, konštatuje, že «... dňa 17. 08. 2012 vyšetrovateľ OR PZ Trnava, Odbor

kriminálnej polície I. oddelenia všeobecnej kriminality v Trnave pod

ČVS: ORP-124811-OVK-TT-2012 začal trestné stíhanie za zločin nedovolenej výroby

omamných psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie

s nimi podľa , , na tom skutkovom

základe, že od presne nezisteného času, až najmenej do dňa 17. 08. 2012 v

v rodinnom dome na ulici a k nemu patriacich priestoroch, osoba

vystupujúca pod prezývku , ktorá v tomto dome býva spolu s jeho matkou menom

, za účelom užívania a tiež predaja, vyrába presne nezistený druh omamných

látok alebo psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, tieto následne v presne

nezistenom množstve ukrýva v pivnici tohto domu a na ďalších presne nezistených miestach

tohto domu ako aj k nemu patriacich priestoroch.».

Vo vzťahu k prvej námietke sťažovateľa, konkrétne jej časti týkajúcej sa primárne

všeobecných výhrad k nenaplneniu dôvodov väzby, krajský súd v odôvodnení napadnutého

uznesenia najmä uviedol:

„... Súd I. stupňa v napadnutom uznesení správne poukázal na to, že trestné stíhanie

obžalovaného na základe obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Piešťany zo dňa

20. 01. 2014 je dôvodné, poukázal pritom na výpovede svedkov ,

ako aj . Tiež správne poukázal na to, že dôvody väzby

u obžalovaného v zmysle ustanovenia ,

trvajú, pričom aj krajský súd je oho názoru, že sú tu konkrétne skutočnosti odôvodňujúce

trvanie väzby v zmysle citovaného ustanovenia § 71 odsek 1 písm. a/, písm. c/ Trestného

poriadku. Obžalovaný pred vzatím do väzby nebýval s rodičmi, býval v prenajatom byte

v spoločne so spoluobžalovaným . Doposiaľ nebol zamestnaný

a v minulosti už bol odsúdený a to trestným rozkazom Okresného súdu Trnava sp. zn.

, zo dňa 10. 04. 2013 pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia, za čo

mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 5 mesiacov s podmienečným odkladom jeho

výkonu na skúšobnú dobu do 16. 10. 2014. Ide teda o konkrétne skutočnosti odôvodňujúce

trvanie väzby v zmysle ustanovenia , ,

ktoré sa viažu nielen k charakteru trestnej činnosti ale aj k osobe obžalovaného.“

Krajský súd sa v napadnutom uznesení osobitne zaoberal tiež posúdením žiadosti

sťažovateľa o nahradenie väzby prevzatím záruky za jeho ďalšie správanie dôveryhodnou

osobou, pričom v tejto súvislosti najmä uviedol:

„Podľa , , , ak je daný dôvod

väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre

prípravné konanie ponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak

záujmové združenie občanov alebo dôveryhodná osoba ponúkne prevzatie záruky za ďalšie

správanie obvineného a za to, že obvinený sa na vyzvanie dostaví k policajtovi,

prokurátorovi alebo na súd a že vždy vopred oznámi policajtovi, prokurátorovi alebo súdu

vzdialenie sa z miesta pobytu, a súd alebo v prípravnom konaní sudca pre prípravné

konanie považuje záruku vzhľadom na osobu obvineného a na povahu prejednávaného

prípadu za dostatočnú a prijme ju,

ak obvinený dá písomný sľub, že povedie riadny život, najmä že sa nedopustí trestnej

činnosti a že splní povinnosti a dodrží obmedzenia, ktoré sa mu uložia, a súd alebo

v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie považuje sľub vzhľadom na osobu

obvineného a na povahu prejednávaného prípadu za dostatočný a prijme ho,

ak s ohľadom na osobu obvineného a povahu prejednávaného prípadu možno účel

väzby dosiahnuť dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obvineným alebo

odovzdaním dohľadu nad obvineným do iného členského štátu Európskej únie podľa

osobitného predpisu.

Uvedené inštitúty podľa názoru krajského súdu dostatočne neodstránia odôvodnenú

obavu, že obžalovaný ujde alebo sa bude skrývať, aby sa vyhol trestnému stíhaniu a obavu,

že bude v trestnej činnosti pokračovať. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na tú

skutočnosť, že rodičia obžalovaného si s týmto neporadili v čase, keď bývali spoločne.

Obžalovaný sa s rodičmi nepohodol a preto sa v marci 2013 odsťahoval a tiež sa odhlásil

z trvalého pobytu u rodičov. Od 07. 03. 2013 je prihlásený k pobytu len v Meste Po

jeho odsťahovaní otec obžalovaného nemal o ňom bližšie informácie. Obžalovaný nikde

nepracuje, je drogovo závislý a bol súdne trestaný a to trestným rozkazom Okresného súdu

Trnava sp. zn. , zo dňa 10. 04. 2013. Nahradenie väzby obžalovaného

uvedenými inštitútmi nie je preto ani podľa názoru krajského súdu v súlade s ustanovením

, , .“

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd konštatuje, že krajský súd primerane

reagoval v napadnutom uznesení na výhrady sťažovateľa tvoriace obsah jeho prvej

námietky, pričom jeho závery sú v plnom rozsahu konzistentné so závermi, ktoré sú

obsiahnuté v uznesení okresného súdu sp. zn. zo 17. decembra 2014. Vo vzťahu

k námietke sťažovateľa týkajúcej sa neprijatia záruky poskytnutej jeho rodičmi ako náhrady

väzby krajský súd v napadnutom uznesení zrozumiteľne uviedol, prečo ju nepovažoval za

dostatočnú, a to najmä s poukazom na predchádzajúce „nezvládnutie“ sťažovateľa jeho

rodičmi v čase, keď u nich býval. Krajský súd vo svojom rozhodnutí taktiež poukázal na

osobné a sociálne pomery sťažovateľa, a to najmä na neexistenciu trvalého bydliska,

priznanú závislosť na návykových látkach, neúspešný pokus o liečbu a tiež jeho

nezamestnanosť. Navyše ústavný súd poukazuje aj na skutočnosť, že o nahradení väzby

zárukou poskytnutou rodičmi sťažovateľa okresný súd a krajský súd už rozhodovali aj

v predchádzajúcom období [uzneseniami sp. zn. zo 4. februára 2014 (okresný

súd) a sp. zn. z 18. februára 2014 (krajský súd)], pričom ponúkanú záruku

ani vtedy neprijali.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje závery krajského súdu k prvej námietke

sťažovateľa z ústavného hľadiska za akceptovateľné, a preto považuje jeho námietku

založenú na všeobecných výhradách o nenaplnení dôvodov väzby a tvrdení

o nedostatočnom vysporiadaní sa krajského súdu s jeho návrhom na nahradenie väzby

zárukou dôveryhodnej osoby (rodičov) za nedôvodnú.

Vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľa týkajúcej sa tvrdenia o nepoužiteľnosti

dôkazov získaných pri domovej prehliadke na účely jeho trestného stíhania sa

v napadnutom uznesení krajského súdu najmä uvádza:

„Dňa 18. 08. 2012 bolo prikročené k domovej prehliadke vykonanej na základe

príkazu Okresného súdu v Piešťanoch sp. zn. OS PN-V-15-lj 2012-OÚS-NTT, zo dňa

17. 08. 2012, počas ktorej boli v rodinnom dome v na ulici

a v priestoroch k nemu patriacich nájdené a zaistené stopy a predmety, ktoré boli následne

podrobené kriminalisticko-expertíznym skúmaniam KEÚ PZ v Bratislave. Dňa 19. 08. 2012

vyšetrovateľ OR PZ pod ČVS: ORP-1248/1-OVIK-TT-2012 v zmysle § 199 odsek 1, odsek 2

začal a súčasne podľa vzniesol

obvinenie za zločin nedovolenej výroby omamných psychotropných látok,

jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 odsek 1 písm. a/,

písm. c/, písm. d/ . ...

... K sťažnosti obhajcu obžalovaného je potrebné tiež uviesť, že trestné stíhanie sa

začína aj vykonaním zaisťovacieho úkonu, neodkladného úkonu alebo neopakovateľného

úkonu ak hrozí nebezpečenstvo z omeškania. Ak teda dňa 18. 08. 2012 bola vykonaná

domová prehliadka na základe príkazu Okresného súdu v Piešťanoch sp. zn.: OS PN-V-15-

lj 2012-OÚS-Ntt, zo dňa 17. 08. 2012 počas ktorej boli v rodinnom dome v na

ulici a v priestoroch k nemu patriacich nájdené a iné stopy a predmety

vzťahujúce sa aj k obžalovanému , bolo týmto zaisťovacím úkonom

začaté trestné stíhanie. Uznesenie o začatí trestného stíhania má v takýchto prípadoch

povahu deklaratórneho aktu, ktorým sa osvedčuje stav vytvorený už predtým, ako sa

vykonal zaisťovací úkon, neodkladný úkon alebo neopakovateľný úkon. Z tohto dôvodu

treba, aby sa ako deň začatia trestného stíhania uviedol deň vykonania úkonu. Aj keď v

danom prípade vyšetrovateľ PZ chybne uviedol dátum začatia trestného stíhania dňa 11.

06. 2013 nič to nemení na skutočnosti, že zaisťovací úkon bol vykonaný v súlade so

zákonom a že vykonaním zaisťovacieho úkonu začalo trestné stíhanie. Preto dôkazy, ktoré

boli zaistené pri domovej prehliadke, možno použiť aj proti obžalovanému

.“

Formulujúc závery k druhej námietke sťažovateľa, ústavný súd akceptuje jeho

tvrdenie o tom, že okresný súd sa nevysporiadal s jeho kľúčovou argumentáciou smerujúcej

proti použiteľnosti dôkazov získaných v rámci domovej prehliadky v rodinnom dome

na účely jeho trestného stíhania. Toto zjavné pochybenie okresného súdu však

napravil krajský súd ako nadriadený súd v rámci konania o sťažnosti sťažovateľa, čo zjavne

vyplýva z citovanej časti napadnutého uznesenia, keď na sťažnostnú argumentáciu

sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom reagoval. Po

preskúmaní príslušnej časti napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd konštatuje,

že nevykazuje žiadne zásadnejšie nedostatky; naopak, je jasné, zrozumiteľné. Krajský súd

v ňom totiž zrozumiteľne objasnil, prečo považuje dôkazy získané pri domovej prehliadke

za použiteľné aj vo vzťahu k sťažovateľovi. Podľa ústavného súdu je preto nedôvodná aj

druhá námietka sťažovateľa.

Vo vzťahu k obsahu tretej námietky sťažovateľa ústavný súd v prvom rade

konštatuje, že výhrady sťažovateľa k právnej kvalifikácii skutku a podrobnejšiemu popisu

jeho kvalifikácie ako skutku spáchaného vo väčšom rozsahu možno podľa ich povahy

a podstaty kvalifikovať ako výhrady smerujúce proti rozhodovaniu okresného súdu

a krajského súdu vo veci samej, a nie výhrady proti rozhodovaniu všeobecných súdov

o ďalšom trvaní jeho väzby. Tomuto východisku korešponduje aj príslušná časť

odôvodnenia napadnutého uznesenia, v ktorej sa krajský súd obmedzil na všeobecné

sumarizujúce konštatovanie, v ktorom uviedol, že „K ďalšej časti sťažnosti obhajcu

obžalovaného... nie je nutné sa v odôvodnení uznesenia o ďalšom trvaní väzby

obžalovaného v danom štádiu trestného konania zaoberať hodnotením vykonaných dôkazov.

Vo veci je totiž potrebné vykonať ešte celý rad dôkazov, v dôsledku čoho je hlavné

pojednávanie odročené na deň 19. 01. 2015. Súd I. stupňa sa bude zaoberať hodnotením

dôkazov až po skončení celého dokazovania.“. Ústavný súd nespochybňuje, že krajský súd

mohol aj konkrétnejšie a zrozumiteľnejšie objasniť dôvody, prečo nie je potrebné

vysporiadať sa podrobnejšie s výhradami sťažovateľa tvoriacimi obsah jeho tretej námietky

vo väzobných rozhodnutiach. Na druhej strane práve vzhľadom na povahu a podstatu týchto

výhrad ústavný súd považuje aj stručnú reakciu krajského súdu „K ďalšej časti sťažnosti

obhajcu obžalovaného...“ za dostatočnú, a teda z ústavného hľadiska za akceptovateľnú

a udržateľnú.

Sumarizujúc dosiaľ uvedené, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel

k záveru, že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom sťažovateľom

označených základných práv podľa a práv podľa dohovoru neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie. Krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľa spôsobom, s ktorým

sťažovateľ síce nesúhlasí, ale rozhodnutie bolo náležite odôvodnené na základe jeho

vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani

povinný nahrádzať.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2

uvedeného zákona ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. decembra 2015