Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 542/2014

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

43

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka

prerokoval prijatú sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Geregom, Advokátska kancelária

GEREG & MESSINGEROVÁ, s. r. o., Horná Strieborná 4, Banská Bystrica, vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47

ods. 3 a a 2 a Listiny základných

práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. z 1. júla 2014 a takto

rozhodol:

1. Základné práva podľa , 2 a 5

Slovenskej republiky, ako aj jeho práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. z 1. júla 2014 p o r u š e n é b o l i .

2. Krajský súd v Banskej Bystrici j e p o v i n n ý uhradiť

trovy právneho zastúpenia v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur

a osem centov) na účet jeho advokáta JUDr. Jána Gerega, Advokátska kancelária GEREG

& MESSINGEROVÁ, s. r. o., Horná Strieborná 4, Banská Bystrica, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2014

doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Geregom, Advokátska

kancelária GEREG & MESSINGEROVÁ, s. r. o., Horná Strieborná 4, Banská Bystrica,

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1,

a a 2 (ďalej len „“) a

ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 5 ods. 3

a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 1. júla 2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu z 1. júla 2014“).

Sťažovateľ svoju sťažnosť doplnil podaním doručeným ústavnému súdu 5. februára 2015.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením Okresného súdu Banská Bystrica

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 13. júna 2014 (ďalej len „uznesenie

okresného súdu z 13. júna 2014“) bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby

s tým, že jeho väzba sa bude viesť len z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku, zároveň okresný súd ďalšími výrokmi rozhodol o neprijatí jeho písomného sľubu

a peňažnej záruky a rozhodol, že väzba sťažovateľa sa nenahrádza dohľadom mediačného a

probačného úradníka. Proti uzneseniu okresného súdu z 13. júna 2014 podali sťažnosť

prokurátor Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici (ďalej len „krajská prokuratúra“) a

sťažovateľ. Krajský súd svojím uznesením z 1. júla 2014 rozhodol tak, že podľa § 194 ods. 1

písm. b) zrušil uznesenie okresného súdu z 13. júna 2014 vo výroku,

ktorým bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu s tým, že

väzba sa u neho bude viesť len z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku, ďalšími výrokmi podľa zamietol žiadosť

sťažovateľa o prepustenie z väzby a podľa zamietol

sťažnosť sťažovateľa.

Podľa sťažovateľa uznesenie krajského súdu z 1. júla 2014 trpí vadami, ktoré

spočívajú v porušení „Ústavy SR a , a to v , 2 SR (

), pretože napriek výslovnej žiadosti mňa, sťažovateľa, mi nebolo umožnené

predstúpiť pred krajský súd a vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam týkajúcim sa mojej väzby

a v SR a Listiny základných práv a slobôd (

)...“.

Sťažovateľ označil uznesenie krajského súdu z 1. júla 2014 za nepreskúmateľné.

Ďalej uviedol, že v predmetnej veci bola podaná prokurátorom krajskej prokuratúry sťažnosť

proti uzneseniu okresného súdu z 13. júna 2014, ktorá sťažovateľovi ani jeho obhajcovi

nebola doručená. Nad rámec svojej povinnosti sa krajský súd podľa sťažovateľa v uznesení z

1. júla 2014 dotýka aj vyjadrovania týkajúceho sa viny sťažovateľa terminológiou

„kvalifikované podozrenie“, čo je podľa neho porušením zásady prezumpcie neviny

ustanovenej v v spojení s a

listiny a tiež čl. 6 ods. 2 dohovoru.

Sťažovateľ poukázal na odôvodnenie uznesenia krajského súdu z 1. júla 2014,

v ktorom tento súd uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením sťažnosti

prokurátora krajskej prokuratúry, na ktoré v odôvodnení uvedeného uznesenia iba poukázal,

bez uvedenia konkrétnych skutočností, s ktorými sa stotožňuje. Uvedené odôvodnenie

s ohľadom na skutočnosť, že sťažnosť prokurátora krajskej prokuratúry nebola sťažovateľovi

ani jeho obhajcovi doručená, podľa názoru sťažovateľa „výrazne porušuje základnú zásahu

trestného konania spočívajúca v rovnosti strán“, ktorá má za cieľ zabezpečiť obvinenému

rovnakú možnosť pred súdom uplatniť svoje práva v rovnakom rozsahu ako prokurátorovi.

V spojitosti so zásadou rovnosti strán sťažovateľ poukázal na ustanovenia § 2 ods. 7,

a a následne uviedol, že pri prvom

rozhodovaní o jeho väzbe krajský súd rozhodujúci v zložení identického senátu uznesením

sp. zn. zo 6. februára 2014 opomenul rozhodnúť o ním ponúkanej peňažnej

záruke. Pri druhom rozhodovaní o väzbe sťažovateľa skončenom uznesením krajského súdu

sp. zn. , z 15. apríla 2014 sťažovateľovi ani jeho obhajcovi

neboli doručené písomné dôvody sťažnosti prokurátora krajskej prokuratúry. Pri v poradí

treťom rozhodovaní o väzbe sťažovateľa, ktorého preskúmanie je predmetom tejto sťažnosti,

sťažovateľovi nebola doručená sťažnosť prokurátora krajskej prokuratúry a ani

z odôvodnenia uznesenia krajského súdu z 1. júla 2014 nemožno zistiť obsah uvedenej

sťažnosti, hoci sa v rámci neho krajský súd na jej obsah priamo odvoláva. Zároveň

v predmetnom konaní pred krajským súdom sťažovateľ nebol krajským súdom vôbec

vypočutý napriek tomu, že o svoj výsluch požiadal v rámci odôvodnenia svojej sťažnosti

podaním z 13. júna 2014.

Krajský súd pochybil aj tým, že na strane 3 v druhom odseku v odôvodnení uviedol,

že svoje uznesenie z 1. júla 2014 okrem iného opiera o tvrdenie, že posledné rozhodnutie

krajského súdu o väzbe sťažovateľa bolo negatívnym rozhodnutím o jeho sťažnosti vo veci

jeho žiadosti o prepustenie z väzby a o nahradení tohto opatrenia substitučnými inštitútmi.

Uvedené tvrdenie nezodpovedá skutočnosti, pretože o jeho väzbe naposledy rozhodoval

okresný súd uznesením sp. zn. z 31. marca 2014, ktorým ho prepustil z väzby

na slobodu, avšak uvedené uznesenie bolo na základe sťažnosti podanej krajským

prokurátorom zmenené uznesením krajského súdu sp. zn. ,

z 15. apríla 2014 v rámci konania, v ktorom krajský súd nedoručil sťažnosť prokurátora

krajskej prokuratúry sťažovateľovi ani jeho obhajcovi a v ktorom menil obsah zápisnice,

v ktorej najskôr uviedol, že bolo rozhodované o sťažnosti sťažovateľa (ako obvineného),

ba dokonca, že bola čítaná sťažnosť obvinených a podstatný obsah spisu.

Podľa sťažovateľa uznesenie krajského súdu z 1. júla 2014 neobsahuje konkrétne

dôvody, ktoré by postačovali na ďalšie trvanie jeho väzby, v ktorej sa nachádza

od 21. januára 2014. V súvislosti s odôvodnením svojej väzby sťažovateľ poukázal na nález

ústavného súdu sp. zn. z 11. januára 2005 a následne konštatoval,

že odôvodnenie jeho väzby je v zásade rovnaké, aké bolo v predchádzajúcich rozhodnutiach

o jeho väzbe, a to napriek tomu, že predmetná vec sa už nenachádza v počiatočnom štádiu

vyšetrovania.

V rámci odôvodnenia svojej sťažnosti z 13. júna 2014 sťažovateľ uviedol,

že k ponúknutému sľubu a peňažnej záruke chce byť vypočutý osobne krajským súdom,

avšak odvolací súd na túto jeho žiadosť nereagoval.

Podľa sťažovateľa jeho osobná prítomnosť v konaní pred krajským súdom bola

potrebná v záujme zabezpečenia kontradiktórnosti konania a realizácie princípu „rovnosti

zbraní“ o to viac, že mu sťažnosť prokurátora krajskej prokuratúry nebola doručená. V tejto

súvislosti sťažovateľ poukázal na nálezy ústavného súdu sp. zn.

z 11. decembra 2007 a sp. zn. z 26. júna 2007.

Súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci síce rozhodovali rýchlo, avšak

nedôsledne a o postupe, ktorý zvolili, sa sťažovateľ dozvedel až z uznesenia krajského súdu

z 1. júla 2014.

Predmetná vec je v štádiu prípravného konania a od 1. júla 2014 (deň doručenia

znaleckých posudkov) v nej podľa sťažovateľa orgány činné v trestnom konaní nekonajú,

preto dospel k záveru, že prípravné konanie v predmetnej veci bolo ukončené. Krajský súd

v odôvodnení uznesenia z 1. júla 2014 poukazuje na zložitosť dokazovania v predmetnej

veci, ktorá ale podľa sťažovateľa nemôže byť vyhodnotená v jeho neprospech ďalším

trvaním väzby. Krajský súd podľa sťažovateľa na odôvodnenie trvania jeho väzby použil len

všeobecné konštatovanie, ktoré vzbudzuje nedôveru v objektivitu jeho prístupu

pri rozhodovaní o jeho väzbe.

V rámci odôvodnenia svojho uznesenia z 1. júla 2014 krajský súd poukázal na § 302

ods. 1 zvýrazňujúc v ňom danú možnosť, a nie povinnosť súdu

rozhodnúť o účasti okrem iných i obvineného na rozhodovaní o väzbe. Podľa názoru

sťažovateľa mal krajský súd s ohľadom na skutočnosť, že mu nedoručil sťažnosť prokurátora

krajskej prokuratúry, ako aj s prihliadnutím na to, že v rámci vykonaného dokazovania v

predmetnej veci došlo k výraznému posunu, nariadiť v predmetnej veci verejné zasadnutie a

uskutočniť ho za jeho účasti.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ ústavný súd požiadal, aby vydal nález, v ktorom

vysloví, že jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48

ods. 1 a 2 a listiny, ako aj práva podľa a 4 a

dohovoru boli uznesením krajského súdu z 1. júla 2014 porušené, uvedené uznesenie zruší

a prikáže sťažovateľa prepustiť neodkladne z väzby na slobodu a zaviaže krajský súd

na úhradu trov konania v sume 284,08 €.

Ústavný súd uznesením č. k. zo 17. septembra 2014 prijal podľa

o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) sťažnosť sťažovateľa na ďalšie

konanie v senáte ústavného súdu v zložení Peter Brňák (predseda senátu), Marianna

Mochnáčová (sudkyňa) a Milan Ľalík (sudca). V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu

na rok 2015 účinného od 1. marca 2015 I. senát ústavného súdu rozhoduje v tomto zložení:

Marianna Mochnáčová (predsedníčka senátu), Peter Brňák (sudca) a Milan Ľalík (sudca).

Z uvedeného dôvodu vec prerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súdu

v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti sťažovateľa podaním

sp. zn. Spr 1756/14 zo 17. októbra 2014 vyjadril krajský súd, ktorý vo vzťahu

k namietanému porušeniu základných práv podľa a a 2 , ako

aj čl. 37 ods. 3 listiny uviedol:

„Predmetom sťažnosti je námietka, že napriek výslovnej žiadosti sťažovateľa mu

nebolo umožnené predstúpiť pred súd a vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam týkajúcim sa

jeho väzby aj s poukazom na to, že strany sú si v konaní pred súdom rovné. Zároveň

rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici považuje za nepreskúmateľné, pokiaľ sa

tento súd dovoláva iných listín a podaní s tvrdeniami v dôvodoch svojho rozhodnutia

uvedenými. Namieta tiež porušenie ľudských práv a základných slobôd spočívajúcich v § 2

ods. 7 týkajúcich sa zásady zákonného trestného procesu...

Ustanovenie neupravuje, že rozhodovanie o žiadosti

obvineného o prepustenie na slobodu musí prebehnúť v prítomnosti obvineného, aby sa

mohol vyjadriť k vykonávaným dôkazom. Je potrebné vidieť rozdiel medzi rozhodovaním

o väzbe v zmysle , kde pred rozhodnutím o väzbe musí byť

obvinený vypočutý a rozhodovaním o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby, kedy

zákonom takáto podmienka upravená nie je. V tomto prípade je potrebné vychádzať už

z toho predpokladu, že o prepustení obvineného z väzby na slobodu na základe jeho žiadosti

môže rozhodnúť už prokurátor v prípravnom konaní. Ak prokurátor v prípravnom konaní

takej žiadosti nevyhovie, následne na základe predloženia svojho stanoviska s návrhom

na rozhodnutie rozhoduje o žiadosti obvineného o prepustenie na slobodu sudca

pre prípravné konanie. Prokurátor je povinný upovedomiť o svojom stanovisku a o tom, že

podal návrh sudcovi priamo obvineného a jeho obhajcu, preto zo strany súdu nie sú

posudzované iné skutočnosti, než, aké vyplývajú zo žiadosti obvineného o prepustenie

na slobodu a zo stanoviska prokurátora. V tomto rozsahu preto krajský súd považuje

sťažnosť sťažovateľa o porušení článku 48 ods. 1, 2

za neopodstatnenú.

Z tohto hľadiska preto nemohlo dôjsť ani k porušeniu článku 47 ods. 3

Slovenskej republiky a článku 37 Listiny základných práv a slobôd v nadväznosti na § 2

ods. 14 , v zmysle ktorých sú si v konaní pred súdom strany rovné...“

K argumentácii sťažovateľa týkajúcej sa porušenia jeho základného práva podľa

a práva podľa dohovoru krajský súd predovšetkým poukázal

na ustálenú judikatúru ústavného súdu (napr. , , ,

, atď.), v ktorej už tento súd uviedol, že

zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu

vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu

o väzbe je aplikovateľné toto špeciálne ustanovenie o osobnej slobode, a nie všeobecné

ustanovenia o práve na súdnu ochranu. V súvislosti s uvedeným krajský

súd uviedol, že v tejto časti smerujúcej proti porušeniu a

dohovoru považuje sťažnosť sťažovateľa za zjavne neopodstatnenú. Následne krajský súd

uviedol, že sťažnosť, v časti smerujúcej proti postupu a napadnutému uzneseniu krajského

súdu pre namietané porušenie práv zaručených a dohovoru

z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti a nezrozumiteľnosti, považuje za neopodstatnenú.

Vo vzťahu k námietkam, podľa ktorých uznesenie krajského súdu z 1. júla 2014

neobsahuje konkrétne dôvody postačujúce na ponechanie sťažovateľa vo väzbe, krajský súd

predovšetkým uviedol, že v písomnom odôvodnení uvedeného rozhodnutia „sú rozvedené

predpoklady ďalšieho trvania väzby, s odkazom na povahu trestnej činnosti obvineného,

a nezmenenú situáciu vo vzťahu k trvaniu väzby. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako osoba

voči ktorej podal sťažovateľ ústavnú sťažnosť, nemá možnosť ako sa vyjadriť bližšie k vecnej

stránke prijatej sťažnosti ako odkazom na odôvodnenie sťažnosťou napadnutého uznesenia,

nakoľko nemôže prehodnocovať, vysvetľovať, či dopĺňať súdne rozhodnutie.“.

V závere svojho vyjadrenia krajský súd vzhľadom na uvedené navrhol, aby ústavný

súd rozhodol, že k porušeniu sťažovateľom označených práv uznesením krajského súdu

z 1. júla 2014 nedošlo.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení

sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť

prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len

na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu na vec sa vzťahujúceho

súdneho spisu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody

len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený

pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci

a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa

môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5,

, a a 2 a listiny, ako aj práva podľa

čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru boli uznesením krajského súdu z 1. júla 2014

porušené. Uznesením z 1. júla 2014 bolo krajským súdom zrušené uznesenie okresného

súdu sp. zn. z 13. júna 2014 v časti výroku, ktorým bola zamietnutá žiadosť

sťažovateľa o prepustenie z väzby s tým, že sa jeho väzba ďalej bude viesť len z dôvodu

podľa , ďalším výrokom tohto uznesenia krajský súd

zamietol podľa žiadosť sťažovateľa o prepustenie a taktiež

podľa zamietol sťažovateľovu sťažnosť.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa uznesením krajského súdu

z 1. júla 2014 a jemu predchádzajúcim postupom malo dôjsť v dôsledku toho, že:

uznesenie krajského súdu z 1. júla 2014 je nepreskúmateľné, pretože sa dovoláva

vo svojom odôvodnení listín a podaní predovšetkým sťažností prokurátora krajskej

prokuratúry, ktorých obsah podľa neho nemožno zistiť ani z jeho odôvodnenia, a navyše bez

špecifikácie konkrétnych skutočností, s ktorými sa krajský súd pri rozhodovaní stotožnil,

čím došlo k porušeniu princípu rovnosti strán,

uznesenie krajského súdu z 1. júla 2014 neobsahuje konkrétne dôvody, ktoré by

postačovali na ďalšie trvanie väzby sťažovateľa,

sťažovateľovi nebolo umožnené vyjadriť sa osobne ku všetkým okolnostiam jeho

väzby, a to napriek jeho žiadosti o vypočutie.

K namietanému porušeniu základných práv podľa , 2 a 5 , ako

aj práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru

Ústavný súd už v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou konštatoval,

že v ustanoveniach a 5 týkajúcich sa práva na osobnú slobodu (

ods. 1 ) je obsiahnuté aj právo obvineného podať návrh na konanie, v ktorom by súd

neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie

obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu

nevyhnutnú (resp. primeranú dobu) alebo byť prepustený počas konania. V označených

ustanoveniach sú teda obsiahnuté obdobné práva ako tie, ktoré vyplývajú z

ods. 3 a 4 dohovoru (pozri napr. nález sp. zn. , , ).

Rešpektovanie základných práv garantovaných v ustanoveniach čl. 17 ods. 1, 2 a 5

u osoby pozbavenej osobnej slobody väzbou zahŕňa zabezpečenie základných

procesných záruk vyžadovaných v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru v konaní, ktorého

predmetom je rozhodovanie o ďalšom trvaní väzby obvineného.

V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa týkajúcou sa nedostatočnosti uznesenia

krajského súdu z 1. júla 2014 (nedostatok dôvodov väzby, odvolávanie sa na dôvody

sťažnosti prokurátora krajskej prokuratúry sťažovateľovi neznáme) ústavný súd preskúmal

jeho obsah. Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia z 1. júla 2014 popísal výrokovú

časť uznesenia okresného súdu z 13. júna 2014 a uviedol:

«Prokurátor v písomných dôvodoch v podstate argumentoval tým, že aj v súčasnom

štádiu prípravného konania u obvineného trvajú väzobné dôvody podľa § 71 ods. 1 písm. b),

c) Na podklade zákonne vykonaných dôkazných prostriedkov v priebehu

prípravného konania je totiž ustálená tá skutočnosť, že obvinený spolu s ďalšími

spoluobvinenými preukázateľne komunikoval s cieľom koordinovať svoju činnosť vo vzťahu k

orgánom finančnej správy. Z vykonaných hovorov je zjavné, že obvinený v spolupráci

s ďalšími obvinenými v reálnom čase zabezpečoval dôkazy, ktoré nekorešpondovali

s objektívnou skutočnosťou. Z toho dôvodu je preto objektívne daná obava, že obvinený

bude rovnakú činnosť vyvíjať naďalej a súčasne je z povahy páchanej trestnej činnosti

zrejmé, že táto nedáva žiadnu záruku, že by účel väzby bolo možné dosiahnuť inak.

Súčasne je potrebné poukázať i na obsah výpovede svedkyne ,

ktorá jednoznačne a jasne ozrejmila vzťah obvineného k spoločnosti

ako i k spoločnosti , ako i jeho reálny vplyv na dianie

v týchto spoločnostiach, ako i zasahovanie do účtovnej dokumentácie týchto spoločností.

V dôsledku týchto skutočností, je preto relevantná obava, priebežne potvrdzovaná

vykonanými dôkazmi, že obvinený svojím konaním bude pôsobiť na svedkov, resp. inak

mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie.

V nadväznosti na uvedené skutočnosti navrhol prokurátor, aby krajský súd

napadnuté uznesenie zrušil a následne, aby žiadosť obvineného zamietol.

Obvinený v písomných dôvodoch v podstate argumentoval tým,

že niet konkrétneho poznatku, že by od septembra 2012 do januára 2014 páchal trestnú

činnosť, pričom už boli vypočutí zrejme všetci v úvahu pripadajúci svedkovia. Trvá na tom,

aby bol prijatý jeho písomný sľub alebo peňažná záruka. V závere zdôraznil, že v súčasnosti

mu vznikol nárok na starobný dôchodok, o ktorý požiadal, takže nebude odkázaný

na podnikateľskú činnosť. Skutočnosť, že popiera trestnú činnosť, nemôže byť dôvodom

trvania väzby a zdôrazňuje, že doposiaľ súdne trestaný nebol.

Nakoniec žiadal, aby bol pred odvolací súd predvedený a k sľubu a peňažnej záruke

vypočutý a následne z väzby prepustený na slobodu.

Krajský súd na podklade oboch sťažností podľa preskúmal

správnosť všetkých výrokov napadnutého uznesenia ako i konania, ktoré mu predchádzalo

a zistil, že sťažnosť krajského prokurátora je v celom rozsahu dôvodná a sťažnosť

obvineného je nedôvodná.

Krajský súd v rámci prieskumnej povinnosti dospel totiž k záveru, že ďalšie

pretrvávanie väzby u obvineného z dôvodu , , je aj

v súčasnosti plne opodstatnené. Na podklade doposiaľ vykonaných dôkazov v prípravnom

konaní, pretrváva naďalej až kvalifikované podozrenie, že aj obvinený sa

mal dopustiť rozsiahlej daňovej trestnej činnosti, v úmysle získať majetkový prospech,

za ktorý mu hrozí uloženie trestu odňatia slobody od 7 do 12 rokov. V tomto smere si

krajský súd v celom rozsahu osvojuje odôvodnenie sťažnosti krajského prokurátora

a z dôvodu stručnosti preto naň len poukazuje.

Okrem spomenutého dôvodného až kvalifikovaného podozrenia ako jedného

z predpokladov ďalšieho trvania väzby, je v posudzovanej veci splnená aj ďalšia podmienka

väzobného stíhania obvineného, a to existencia konkrétnych väzobných dôvodov podľa § 71

ods. 1 písm. b), c) Krajský súd už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí

sp. zn. a z 15. 04. 2014 konštatoval, že povaha trestnej

činnosti obvineného nedáva žiadnu záruku, že by účel väzby u neho bolo možné dosiahnuť

inak a potvrdil existenciu dôvodov kolúznej a preventívnej väzby, a zároveň odmietol

substitučné inštitúty.

Krajský súd opäť zdôrazňuje a opakuje, že zo spisového materiálu vyplynulo, že

neprehľadnosť „obchodných transakcií“ vzájomne personálne prepojených obchodných

spoločností, neumožňuje objektívne ustáliť pôvod tovaru, teda cez ktorú spoločnosť sa tento

tovar do reťazca dostal a tiež nie je možné zistiť spoločnosť, ktorou mal tento tovar reťazec

opustiť. Pokiaľ obvinený sa obhajuje tým, že dôvod uskutočnenia týchto

obchodov bol realizovaný za účelom tvorby zisku v zmysle , tak

v tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že existencia faktúry nie je dostatočným dôkazom

na preukázanie, že sa zdaniteľné plnenie aj uskutočnilo. Daňový subjekt je totiž povinný

preukázať a správca dane je oprávnený preveriť, kým a ako sa zdaniteľné plnenie

uskutočnilo. Daňový doklad je teda z hľadiska nároku na odpočet DPH použiteľný len vtedy,

ak je nepochybné, že v ňom údaje odrážajú objektívnu skutočnosť.

Ďalej je potrebné poznamenať, že posledné rozhodnutie krajského súdu bolo

negatívnym rozhodnutím o sťažnosti obvineného o prepustenie z väzby a o nahradení tohto

opatrenia substitučnými inštitútmi. Situácia do dnešného dňa však nevykazuje žiadne

zmeny, a preto krajský súd dospel k záveru, že dôvody väzby u obvineného naďalej trvajú v

takej intenzite a z dôvodov, pre ktoré mu bola obmedzená osobná sloboda dňa 21. 01. 2014.

Tiež dospel k záveru, že nie je možné toto opatrenie nahradiť substitučnými inštitútmi, ktoré

správne nepoužil prvostupňový súd, keďže nie je možné považovať ich za dostatočné.

Riziko, t. j. dôvodná obava, že by obvinený v prípade prepustenia na slobodu konal

spôsobom uvedeným v , , teda prevyšuje substitučné inštitúty.

Doterajšia väzba u obvineného stíhaného pre daňové zločiny, za ktoré mu hrozí uloženie

trestu odňatia slobody 7 až na 12 rokov, nie je preto v súčasnom štádiu trestného stíhanie

zjavne neprimeraná.

Podľa , neverejné zasadnutie sa koná za stálej prítomnosti

všetkých členov senátu a zapisovateľa. Podľa prvá veta , iné osoby sú

z účasti na verejnom zasadnutí vylúčené; pri rozhodovaní o väzbe má právo zúčastniť sa

na neverejnom zasadnutí aj prokurátor, obvinený a jeho obhajca; pri rozhodovaní

o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe, môže predseda senátu účasť týmto osobám umožniť.

Účasť obvineného na verejnom zasadnutí, krajský súd nepovažoval za potrebnú,

keďže obvinený v sťažnosti len zopakoval svoje obhajobné tvrdenia, ktoré už prezentoval aj

v minulosti, a to písomne alebo osobne aj na neverejnom zasadnutí konanom 06. 02. 2014,

kde bol aj vypočutý.

Z týchto dôvodov krajský súd, akceptujúc aj odôvodnenie krajského prokurátora,

potom zrušil napadnuté uznesenie vo výroku, ktorým zmenil dôvody väzby u obvineného

a vo veci rozhodol tak, že žiadosť obvineného zamietol a tiež zamietol jeho sťažnosť ako

nedôvodnú.»

Ústavný súd vo svojej judikatúre k stabilne uvádza, že ústavné záruky

osobnej slobody jednotlivca sa v prípade väzby len odkazom na zákonnú úpravu

nevyčerpávajú. V materiálnom zmysle slova vyžaduje, aby rozhodnutie súdu o väzbe

zodpovedalo jednak významu zaručenej osobnej slobody a jednak „dôvodom a času

ustanovenému zákonom“. Z je evidentné, že „rozhodnutie“, „dôvody“

a „čas, na ktorý možno vziať do väzby“, tvoria jeden celok. Vzhľadom na to, že „osobná

sloboda“ je ústavne garantovaným princípom a „pozbavenie slobody – väzba“ je výnimkou

z neho, musí úvaha súdu o existencii zákonom ustanovených dôvodov a času väzby

v konkrétnom prípade zodpovedať vždy tomuto vzťahu medzi princípom a výnimkou.

Výnimočnosti tohto prostriedku musí zodpovedať aj jeho čas použitia tak, aby väzba

nepresiahla v konkrétnom prípade s ohľadom na jeho okolnosti nevyhnutnú dobu. Trvanie

väzby možno totiž v konkrétnom prípade ospravedlniť, len ak existujú jasné náznaky

skutočného verejného záujmu, ktoré napriek prezumpcii neviny prevažujú nad právom

obvineného na osobnú slobodu ().

Ústavný súd konštantne poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,

podľa ktorej pojem „zákonnosti“ väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru má ten istý význam ako

v odseku 1 tohto článku. Otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielen s poukazom

na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie dohovoru, všeobecné zásady v ňom obsiahnuté

a účel obmedzení, ktoré pripúšťa čl. 5 ods. 1 dohovoru. V zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru

je osoba vo väzbe oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok, ktoré sú

podstatné pre „zákonnosť“ tejto väzby v zmysle dohovoru (napr. rozsudok vo veci Brogan

and Others v. Anglicko z 29. 11. 1988, séria A, č. 154 B, bod 65 a už citovaný rozsudok

vo veci Jecius v. Litva, bod 100).

Požiadavka preskúmania hmotných podmienok („substantive requirement“) znamená

povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe a rozhodnúť s poukazom

na kritériá právne, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, ako aj prepustiť osobu

na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (napr. rozsudok vo veci Schiesser v. Švajčiarsko

zo 4. 12. 1979, séria A, č. 34, bod 31). Táto povinnosť zahŕňa aj preskúmanie odôvodnenosti

podozrenia zo spáchania trestného činu, na základe ktorého došlo k zadržaniu, a

preskúmanie, či zadržanie a následná väzba sledujú legitímny účel (Ilijkov v. Bulharsko,

rozsudok z 26. 7. 2001, bod 94). Odôvodnenosť podozrenia predpokladá existenciu

skutočností alebo informácií, ktoré objektívnemu pozorovateľovi umožnia urobiť záver, že

daná osoba mohla spáchať trestný čin (Michalko v. Slovenská republika, rozsudok z 21. 12.

2010, body 112 a 113). Konanie musí vykazovať znaky, ktoré v danom čase podľa platného

vnútroštátneho práva napĺňa skutkovú podstatu trestného činu (rozhodnutie Lukanov v.

Bulharsko z 20. 3. 1997), a musí byť jasné, o aký konkrétny trestný čin ide (rozhodnutie vo

veci Berktay c. Turecko z 1. 3. 2001).

Krajský súd v danej veci pri preskúmaní existencie formálnych a materiálnych

podmienok väzby sťažovateľa v odôvodnení svojho uznesenia vo vzťahu k existencii

dôvodného podozrenia odkázal na odôvodnenie sťažnosti krajského prokurátora a vo vzťahu

k existencii konkrétnych dôvodov väzby predovšetkým na svoje predchádzajúce uznesenie

sp. zn. a z 15. apríla 2014.

Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie uznesenia krajského súdu je z hľadiska

nepreskúmateľné. Spôsob preskúmania sťažnosti musí totiž

súd rozhodujúci o sťažnosti (a teda aj o zákonnosti väzby) uviesť v odôvodnení svojho

rozhodnutia, ktoré by malo obsahovať predovšetkým označenie skutočností, ktoré považoval

za dokázané, dôkazy, o ktoré sa jeho skutkové zistenia opierajú, úvahy, ktorými sa pri

rozhodovaní spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, a právne úvahy, na základe

ktorých podľa príslušných ustanovení zákona posudzoval dokázané skutočnosti.

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach opakovane poukazoval na skutočnosť, že

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré odkazuje na predchádzajúce rozhodnutia

v tej istej veci, možno považovať za síce krajnú, no ešte stále ústavnoprávne akceptovateľnú

alternatívu odôvodnenia (napr. m. m. , , ).

V uvedenej veci aj túto krajnú hranicu ústavnej akceptovateľnosti odôvodnenia

uznesenia krajský súd nerešpektoval, keď v odôvodnení svojho uznesenia z 1. júla 2014

uviedol, že si v celom rozsahu osvojuje odôvodnenie sťažnosti prokurátora a z dôvodu

stručnosti naň preto len poukazuje, a takýto postup zvolil bez toho, aby poukázal

na akékoľvek konkrétne skutkové zistenia z nej vyplývajúce či vyslovil právne závery,

ku ktorým na základe tejto sťažnosti, ktorú sťažovateľ nemal k dispozícii, dospel.

Taktiež v rámci preskúmavania existencie konkrétnych dôvodov väzby po poukázaní

na závery uznesenia krajského súdu sp. zn. a

z 15. apríla 2014, ako aj na konkrétne skutkové zistenia krajský súd v odôvodnení uznesenia

z 1. júla 2014 neuviedol, aké závery z týchto skutkových zistení vyvodil, t. j. neuviedol

vlastné právne úvahy a závery, z ktorých by existencia dostatočných dôvodov väzby

sťažovateľa priamo vyplývala.

Z uvedených dôvodov ústavný súd vyslovil, že krajský súd uznesením z 1. júla 2014,

pri ktorom nerešpektoval požiadavky na odôvodnenie uznesenia podľa § 176 ods. 2

, porušil základné práva sťažovateľa podľa , 2 a 5 , ako

aj čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (bod 1 výroku nálezu.)

Sťažovateľ namietal porušenie označených práv aj v súvislosti so svojím

nevypočutím v konaní pred krajským súdom napriek tomu, že o vypočutie v konaní o svojej

sťažnosti výslovne tento súd požiadal.

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane vyslovil, že podstatnou súčasťou

procesných záruk v konaní podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru v prípadoch, keď pozbavenie

osobnej slobody dotknutej osoby spadá pod čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, je aj osobná

prítomnosť obvineného v konaní pred súdom umožňujúca mu osobne sa k veci vyjadriť,

pretože sama osebe predstavuje významnú garanciu rešpektovania práv obvineného

(obdobne napr. , , ) a za určitých okolností môže

predstavovať nevyhnutný predpoklad pre rešpektovanie základných procesných garancií

uplatniteľných vo veciach týkajúcich sa pozbavenia osobnej slobody väzbou

(kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“).

Povinnosťou súdu v trestnom konaní je poskytnúť jeho účastníkom súdnu ochranu

v rozsahu a za podmienok ustanovených v zákone (vykladanom a aplikovanom v súlade

s , , a s c ods. 1 ). V prípade kolízie

uvedených práv je povinnosťou súdu zabezpečiť ich spravodlivú rovnováhu. Vzhľadom

na uvedené nemusí rozhodnutie súdu bez osobnej účasti obvineného v konaní týkajúcom sa

preskúmania zákonnosti jeho väzby predstavovať v každom jednotlivom prípade ústavne

nekonformný zásah do základných práv a slobôd obvineného. Sťažovateľ bol riadne

vypočutý v konaní pred okresným súdom v predmetnej veci a krajský súd o podanej

sťažnosti sťažovateľa následne rozhodol na neverejnom zasadnutí s odvolaním sa

na ustanovenie , ktorý uvedený procesný postup umožňuje,

a preto ústavný súd dospel k záveru, že na základe uvedeného postupu k porušeniu

sťažovateľom označených práv nedošlo (bod 3 výroku nálezu)

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3

a a 2 , listiny a práv podľa , 2 a 3 dohovoru

V súvislosti s touto časťou sťažnosti sťažovateľa ústavný súd ďalej poukazuje taktiež

na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej už vyslovil, že procesnoprávne garancie vyplývajúce

z dohovoru, ako aj z , , a 2 a

sa týkajú tej časti trestného konania, ktorej predmetom je rozhodovanie o samotnom

trestnom obvinení (resp. o obžalobe) osoby a nie sú priamo aplikovateľné na konanie

týkajúce sa väzby. Ústavný súd preto tejto časti sťažnosti sťažovateľa, v ktorej namieta

porušenie uvedených práv v súvislosti s konaním, v ktorom sa preskúmava zákonnosť jeho

väzby, nevyhovel z dôvodu neexistencie vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označenými

právami a namietaným uznesením krajského súdu z 1. júla 2014 (bod 3 výroku nálezu).

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1 ( , pozn.), a zruší také rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1

, pozn.) vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva

alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie

konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika

ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné,

prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1 ( ,

pozn.), obnovil stav pred porušením.

Sťažovateľ prostredníctvom ustanoveného právneho zástupcu navrhol, aby ústavný

súd nálezom vyslovil porušenie ním označených práv uznesením krajského súdu

z 1. júla 2014, zrušil uvedené uznesenie a prikázal, aby bol sťažovateľ prepustený

neodkladne z väzby na slobodu.

Ústavný súd zistil, že uznesením okresného súdu sp. zn. z 18. júla 2014

v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. zo 14. augusta 2014 bolo

rozhodnuté o predĺžení lehoty trvania väzby sťažovateľa, t. j. bolo vydané nové rozhodnutie

o väzbe sťažovateľa, a preto sa už návrh rozhodnutia sťažovateľa v časti, v ktorej navrhoval

zrušenie uznesenia z 1. júla 2014, stal bezpredmetným. Z tohto dôvodu ústavný súd jeho

návrhu na rozhodnutie v tejto časti nevyhovel (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol podľa

aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym

zastupovaním obchodnou spoločnosťou GEREG & MESSINGEROVÁ, s. r. o., konajúcou

prostredníctvom advokáta JUDr. Jána Gerega.

Sťažovateľ požadoval od krajského súdu zaplatenie náhrady trov konania

pred ústavným súdom, ktorej výšku vyčíslil jeho právny zástupca sumou 284,08 €.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal

z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny za úkon

právnej služby uskutočnený v roku 2014 je 134 € a hodnota režijného paušálu je 8,04 €.

S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľovi nárok na úhradu trov

za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia

a podanie sťažnosti ústavnému súdu) v celkovej sume 284,08 € vrátane režijného paušálu,

ktorá zodpovedá ním uplatnenej sume uvedeného nároku (bod 2 výroku nálezu).

Trovy konania je krajský súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa

( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2015