Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 542/2014
PDF · 535.55 KB
No categories available
I. ÚS 542/2014
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 v senáte
zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka
prerokoval prijatú sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Geregom, Advokátska kancelária
GEREG & MESSINGEROVÁ, s. r. o., Horná Strieborná 4, Banská Bystrica, vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47
ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 37 ods. 3 Listiny základných
práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 5 Tpo 31/2014 z 1. júla 2014 a takto
rozhodol:
1. Základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj jeho práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 5 Tpo 31/2014 z 1. júla 2014 p o r u š e n é b o l i .
2. Krajský súd v Banskej Bystrici j e p o v i n n ý uhradiť
trovy právneho zastúpenia v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur
a osem centov) na účet jeho advokáta JUDr. Jána Gerega, Advokátska kancelária GEREG
& MESSINGEROVÁ, s. r. o., Horná Strieborná 4, Banská Bystrica, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2014
doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Geregom, Advokátska
kancelária GEREG & MESSINGEROVÁ, s. r. o., Horná Strieborná 4, Banská Bystrica,
vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1,
čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 37
ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 5 ods. 3
a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 5 Tpo 31/2014 z 1. júla 2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu z 1. júla 2014“).
Sťažovateľ svoju sťažnosť doplnil podaním doručeným ústavnému súdu 5. februára 2015.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením Okresného súdu Banská Bystrica
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 5/2014 z 13. júna 2014 (ďalej len „uznesenie
okresného súdu z 13. júna 2014“) bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby
s tým, že jeho väzba sa bude viesť len z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku, zároveň okresný súd ďalšími výrokmi rozhodol o neprijatí jeho písomného sľubu
a peňažnej záruky a rozhodol, že väzba sťažovateľa sa nenahrádza dohľadom mediačného a
probačného úradníka. Proti uzneseniu okresného súdu z 13. júna 2014 podali sťažnosť
prokurátor Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici (ďalej len „krajská prokuratúra“) a
sťažovateľ. Krajský súd svojím uznesením z 1. júla 2014 rozhodol tak, že podľa § 194 ods. 1
písm. b) Trestného poriadku zrušil uznesenie okresného súdu z 13. júna 2014 vo výroku,
ktorým bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu s tým, že
väzba sa u neho bude viesť len z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku, ďalšími výrokmi podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku zamietol žiadosť
sťažovateľa o prepustenie z väzby a podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol
sťažnosť sťažovateľa.
Podľa sťažovateľa uznesenie krajského súdu z 1. júla 2014 trpí vadami, ktoré
spočívajú v porušení „Ústavy SR a Tr. por., a to v čl. 48 ods. 1, 2 Ústavy SR (§ 2 ods. 7
Tr. por.), pretože napriek výslovnej žiadosti mňa, sťažovateľa, mi nebolo umožnené
predstúpiť pred krajský súd a vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam týkajúcim sa mojej väzby
a v čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (§ 2 ods. 14
Tr. por.)...“.
Sťažovateľ označil uznesenie krajského súdu z 1. júla 2014 za nepreskúmateľné.
Ďalej uviedol, že v predmetnej veci bola podaná prokurátorom krajskej prokuratúry sťažnosť
proti uzneseniu okresného súdu z 13. júna 2014, ktorá sťažovateľovi ani jeho obhajcovi
nebola doručená. Nad rámec svojej povinnosti sa krajský súd podľa sťažovateľa v uznesení z
1. júla 2014 dotýka aj vyjadrovania týkajúceho sa viny sťažovateľa terminológiou
„kvalifikované podozrenie“, čo je podľa neho porušením zásady prezumpcie neviny
ustanovenej v § 2 ods. 4 Trestného poriadku v spojení s čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 40 ods. 2
listiny a tiež čl. 6 ods. 2 dohovoru.
Sťažovateľ poukázal na odôvodnenie uznesenia krajského súdu z 1. júla 2014,
v ktorom tento súd uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením sťažnosti
prokurátora krajskej prokuratúry, na ktoré v odôvodnení uvedeného uznesenia iba poukázal,
bez uvedenia konkrétnych skutočností, s ktorými sa stotožňuje. Uvedené odôvodnenie
s ohľadom na skutočnosť, že sťažnosť prokurátora krajskej prokuratúry nebola sťažovateľovi
ani jeho obhajcovi doručená, podľa názoru sťažovateľa „výrazne porušuje základnú zásahu
trestného konania spočívajúca v rovnosti strán“, ktorá má za cieľ zabezpečiť obvinenému
rovnakú možnosť pred súdom uplatniť svoje práva v rovnakom rozsahu ako prokurátorovi.
V spojitosti so zásadou rovnosti strán sťažovateľ poukázal na ustanovenia § 2 ods. 7,
§ 302 ods. 2 a § 304 ods. 2 Trestného poriadku a následne uviedol, že pri prvom
rozhodovaní o jeho väzbe krajský súd rozhodujúci v zložení identického senátu uznesením
sp. zn. 5 Tpo 5/2014 zo 6. februára 2014 opomenul rozhodnúť o ním ponúkanej peňažnej
záruke. Pri druhom rozhodovaní o väzbe sťažovateľa skončenom uznesením krajského súdu
sp. zn. 5 Tpo 19/2014, 5 Tpo 20/2014 z 15. apríla 2014 sťažovateľovi ani jeho obhajcovi
neboli doručené písomné dôvody sťažnosti prokurátora krajskej prokuratúry. Pri v poradí
treťom rozhodovaní o väzbe sťažovateľa, ktorého preskúmanie je predmetom tejto sťažnosti,
sťažovateľovi nebola doručená sťažnosť prokurátora krajskej prokuratúry a ani
z odôvodnenia uznesenia krajského súdu z 1. júla 2014 nemožno zistiť obsah uvedenej
sťažnosti, hoci sa v rámci neho krajský súd na jej obsah priamo odvoláva. Zároveň
v predmetnom konaní pred krajským súdom sťažovateľ nebol krajským súdom vôbec
vypočutý napriek tomu, že o svoj výsluch požiadal v rámci odôvodnenia svojej sťažnosti
podaním z 13. júna 2014.
Krajský súd pochybil aj tým, že na strane 3 v druhom odseku v odôvodnení uviedol,
že svoje uznesenie z 1. júla 2014 okrem iného opiera o tvrdenie, že posledné rozhodnutie
krajského súdu o väzbe sťažovateľa bolo negatívnym rozhodnutím o jeho sťažnosti vo veci
jeho žiadosti o prepustenie z väzby a o nahradení tohto opatrenia substitučnými inštitútmi.
Uvedené tvrdenie nezodpovedá skutočnosti, pretože o jeho väzbe naposledy rozhodoval
okresný súd uznesením sp. zn. 0 Tp 5/2014 z 31. marca 2014, ktorým ho prepustil z väzby
na slobodu, avšak uvedené uznesenie bolo na základe sťažnosti podanej krajským
prokurátorom zmenené uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 19/2014, 5 Tpo 20/2014
z 15. apríla 2014 v rámci konania, v ktorom krajský súd nedoručil sťažnosť prokurátora
krajskej prokuratúry sťažovateľovi ani jeho obhajcovi a v ktorom menil obsah zápisnice,
v ktorej najskôr uviedol, že bolo rozhodované o sťažnosti sťažovateľa (ako obvineného),
ba dokonca, že bola čítaná sťažnosť obvinených a podstatný obsah spisu.
Podľa sťažovateľa uznesenie krajského súdu z 1. júla 2014 neobsahuje konkrétne
dôvody, ktoré by postačovali na ďalšie trvanie jeho väzby, v ktorej sa nachádza
od 21. januára 2014. V súvislosti s odôvodnením svojej väzby sťažovateľ poukázal na nález
ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 220/04 z 11. januára 2005 a následne konštatoval,
že odôvodnenie jeho väzby je v zásade rovnaké, aké bolo v predchádzajúcich rozhodnutiach
o jeho väzbe, a to napriek tomu, že predmetná vec sa už nenachádza v počiatočnom štádiu
vyšetrovania.
V rámci odôvodnenia svojej sťažnosti z 13. júna 2014 sťažovateľ uviedol,
že k ponúknutému sľubu a peňažnej záruke chce byť vypočutý osobne krajským súdom,
avšak odvolací súd na túto jeho žiadosť nereagoval.
Podľa sťažovateľa jeho osobná prítomnosť v konaní pred krajským súdom bola
potrebná v záujme zabezpečenia kontradiktórnosti konania a realizácie princípu „rovnosti
zbraní“ o to viac, že mu sťažnosť prokurátora krajskej prokuratúry nebola doručená. V tejto
súvislosti sťažovateľ poukázal na nálezy ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 226/07
z 11. decembra 2007 a sp. zn. III. ÚS 34/07 z 26. júna 2007.
Súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci síce rozhodovali rýchlo, avšak
nedôsledne a o postupe, ktorý zvolili, sa sťažovateľ dozvedel až z uznesenia krajského súdu
z 1. júla 2014.
Predmetná vec je v štádiu prípravného konania a od 1. júla 2014 (deň doručenia
znaleckých posudkov) v nej podľa sťažovateľa orgány činné v trestnom konaní nekonajú,
preto dospel k záveru, že prípravné konanie v predmetnej veci bolo ukončené. Krajský súd
v odôvodnení uznesenia z 1. júla 2014 poukazuje na zložitosť dokazovania v predmetnej
veci, ktorá ale podľa sťažovateľa nemôže byť vyhodnotená v jeho neprospech ďalším
trvaním väzby. Krajský súd podľa sťažovateľa na odôvodnenie trvania jeho väzby použil len
všeobecné konštatovanie, ktoré vzbudzuje nedôveru v objektivitu jeho prístupu
pri rozhodovaní o jeho väzbe.
V rámci odôvodnenia svojho uznesenia z 1. júla 2014 krajský súd poukázal na § 302
ods. 1 Trestného poriadku zvýrazňujúc v ňom danú možnosť, a nie povinnosť súdu
rozhodnúť o účasti okrem iných i obvineného na rozhodovaní o väzbe. Podľa názoru
sťažovateľa mal krajský súd s ohľadom na skutočnosť, že mu nedoručil sťažnosť prokurátora
krajskej prokuratúry, ako aj s prihliadnutím na to, že v rámci vykonaného dokazovania v
predmetnej veci došlo k výraznému posunu, nariadiť v predmetnej veci verejné zasadnutie a
uskutočniť ho za jeho účasti.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ ústavný súd požiadal, aby vydal nález, v ktorom
vysloví, že jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48
ods. 1 a 2 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1
dohovoru boli uznesením krajského súdu z 1. júla 2014 porušené, uvedené uznesenie zruší
a prikáže sťažovateľa prepustiť neodkladne z väzby na slobodu a zaviaže krajský súd
na úhradu trov konania v sume 284,08 €.
Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 542/2014 12 zo 17. septembra 2014 prijal podľa
§ 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa na ďalšie
konanie v senáte ústavného súdu v zložení Peter Brňák (predseda senátu), Marianna
Mochnáčová (sudkyňa) a Milan Ľalík (sudca). V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu
na rok 2015 účinného od 1. marca 2015 I. senát ústavného súdu rozhoduje v tomto zložení:
Marianna Mochnáčová (predsedníčka senátu), Peter Brňák (sudca) a Milan Ľalík (sudca).
Z uvedeného dôvodu vec prerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súdu
v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti sťažovateľa podaním
sp. zn. Spr 1756/14 zo 17. októbra 2014 vyjadril krajský súd, ktorý vo vzťahu
k namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, ako
aj čl. 37 ods. 3 listiny uviedol:
„Predmetom sťažnosti je námietka, že napriek výslovnej žiadosti sťažovateľa mu
nebolo umožnené predstúpiť pred súd a vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam týkajúcim sa
jeho väzby aj s poukazom na to, že strany sú si v konaní pred súdom rovné. Zároveň
rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici považuje za nepreskúmateľné, pokiaľ sa
tento súd dovoláva iných listín a podaní s tvrdeniami v dôvodoch svojho rozhodnutia
uvedenými. Namieta tiež porušenie ľudských práv a základných slobôd spočívajúcich v § 2
ods. 7 Trestného poriadku týkajúcich sa zásady zákonného trestného procesu...
Ustanovenie § 79 ods. 3 Trestného poriadku neupravuje, že rozhodovanie o žiadosti
obvineného o prepustenie na slobodu musí prebehnúť v prítomnosti obvineného, aby sa
mohol vyjadriť k vykonávaným dôkazom. Je potrebné vidieť rozdiel medzi rozhodovaním
o väzbe v zmysle § 72 ods. 2 Trestného poriadku, kde pred rozhodnutím o väzbe musí byť
obvinený vypočutý a rozhodovaním o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby, kedy
zákonom takáto podmienka upravená nie je. V tomto prípade je potrebné vychádzať už
z toho predpokladu, že o prepustení obvineného z väzby na slobodu na základe jeho žiadosti
môže rozhodnúť už prokurátor v prípravnom konaní. Ak prokurátor v prípravnom konaní
takej žiadosti nevyhovie, následne na základe predloženia svojho stanoviska s návrhom
na rozhodnutie rozhoduje o žiadosti obvineného o prepustenie na slobodu sudca
pre prípravné konanie. Prokurátor je povinný upovedomiť o svojom stanovisku a o tom, že
podal návrh sudcovi priamo obvineného a jeho obhajcu, preto zo strany súdu nie sú
posudzované iné skutočnosti, než, aké vyplývajú zo žiadosti obvineného o prepustenie
na slobodu a zo stanoviska prokurátora. V tomto rozsahu preto krajský súd považuje
sťažnosť sťažovateľa o porušení článku 48 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky
za neopodstatnenú.
Z tohto hľadiska preto nemohlo dôjsť ani k porušeniu článku 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky a článku 37 Listiny základných práv a slobôd v nadväznosti na § 2
ods. 14 Trestného poriadku, v zmysle ktorých sú si v konaní pred súdom strany rovné...“
K argumentácii sťažovateľa týkajúcej sa porušenia jeho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru krajský súd predovšetkým poukázal
na ustálenú judikatúru ústavného súdu (napr. I. ÚS 124/08, II. ÚS 60/08, III. ÚS 135/04,
IV. ÚS 397/2010, II. ÚS 382/2014 atď.), v ktorej už tento súd uviedol, že čl. 17 ústavy
zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu
vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu
o väzbe je aplikovateľné toto špeciálne ustanovenie o osobnej slobode, a nie všeobecné
ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy o práve na súdnu ochranu. V súvislosti s uvedeným krajský
súd uviedol, že v tejto časti smerujúcej proti porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru považuje sťažnosť sťažovateľa za zjavne neopodstatnenú. Následne krajský súd
uviedol, že sťažnosť, v časti smerujúcej proti postupu a napadnutému uzneseniu krajského
súdu pre namietané porušenie práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti a nezrozumiteľnosti, považuje za neopodstatnenú.
Vo vzťahu k námietkam, podľa ktorých uznesenie krajského súdu z 1. júla 2014
neobsahuje konkrétne dôvody postačujúce na ponechanie sťažovateľa vo väzbe, krajský súd
predovšetkým uviedol, že v písomnom odôvodnení uvedeného rozhodnutia „sú rozvedené
predpoklady ďalšieho trvania väzby, s odkazom na povahu trestnej činnosti obvineného,
a nezmenenú situáciu vo vzťahu k trvaniu väzby. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako osoba
voči ktorej podal sťažovateľ ústavnú sťažnosť, nemá možnosť ako sa vyjadriť bližšie k vecnej
stránke prijatej sťažnosti ako odkazom na odôvodnenie sťažnosťou napadnutého uznesenia,
nakoľko nemôže prehodnocovať, vysvetľovať, či dopĺňať súdne rozhodnutie.“.
V závere svojho vyjadrenia krajský súd vzhľadom na uvedené navrhol, aby ústavný
súd rozhodol, že k porušeniu sťažovateľom označených práv uznesením krajského súdu
z 1. júla 2014 nedošlo.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení
sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť
prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len
na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu na vec sa vzťahujúceho
súdneho spisu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody
len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody
v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený
pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci
a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa
môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5,
čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny, ako aj práva podľa
čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru boli uznesením krajského súdu z 1. júla 2014
porušené. Uznesením z 1. júla 2014 bolo krajským súdom zrušené uznesenie okresného
súdu sp. zn. 0 Tp 5/2014 z 13. júna 2014 v časti výroku, ktorým bola zamietnutá žiadosť
sťažovateľa o prepustenie z väzby s tým, že sa jeho väzba ďalej bude viesť len z dôvodu
podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ďalším výrokom tohto uznesenia krajský súd
zamietol podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku žiadosť sťažovateľa o prepustenie a taktiež
podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol sťažovateľovu sťažnosť.
K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa uznesením krajského súdu
z 1. júla 2014 a jemu predchádzajúcim postupom malo dôjsť v dôsledku toho, že:
uznesenie krajského súdu z 1. júla 2014 je nepreskúmateľné, pretože sa dovoláva
vo svojom odôvodnení listín a podaní predovšetkým sťažností prokurátora krajskej
prokuratúry, ktorých obsah podľa neho nemožno zistiť ani z jeho odôvodnenia, a navyše bez
špecifikácie konkrétnych skutočností, s ktorými sa krajský súd pri rozhodovaní stotožnil,
čím došlo k porušeniu princípu rovnosti strán,
uznesenie krajského súdu z 1. júla 2014 neobsahuje konkrétne dôvody, ktoré by
postačovali na ďalšie trvanie väzby sťažovateľa,
sťažovateľovi nebolo umožnené vyjadriť sa osobne ku všetkým okolnostiam jeho
väzby, a to napriek jeho žiadosti o vypočutie.
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako
aj práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru
Ústavný súd už v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou konštatoval,
že v ustanoveniach čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy týkajúcich sa práva na osobnú slobodu (čl. 17
ods. 1 ústavy) je obsiahnuté aj právo obvineného podať návrh na konanie, v ktorom by súd
neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie
obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu
nevyhnutnú (resp. primeranú dobu) alebo byť prepustený počas konania. V označených
ustanoveniach ústavy sú teda obsiahnuté obdobné práva ako tie, ktoré vyplývajú z čl. 5
ods. 3 a 4 dohovoru (pozri napr. nález sp. zn. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05).
Rešpektovanie základných práv garantovaných v ustanoveniach čl. 17 ods. 1, 2 a 5
ústavy u osoby pozbavenej osobnej slobody väzbou zahŕňa zabezpečenie základných
procesných záruk vyžadovaných v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru v konaní, ktorého
predmetom je rozhodovanie o ďalšom trvaní väzby obvineného.
V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa týkajúcou sa nedostatočnosti uznesenia
krajského súdu z 1. júla 2014 (nedostatok dôvodov väzby, odvolávanie sa na dôvody
sťažnosti prokurátora krajskej prokuratúry sťažovateľovi neznáme) ústavný súd preskúmal
jeho obsah. Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia z 1. júla 2014 popísal výrokovú
časť uznesenia okresného súdu z 13. júna 2014 a uviedol:
«Prokurátor v písomných dôvodoch v podstate argumentoval tým, že aj v súčasnom
štádiu prípravného konania u obvineného trvajú väzobné dôvody podľa § 71 ods. 1 písm. b),
c) Tr. por. Na podklade zákonne vykonaných dôkazných prostriedkov v priebehu
prípravného konania je totiž ustálená tá skutočnosť, že obvinený spolu s ďalšími
spoluobvinenými preukázateľne komunikoval s cieľom koordinovať svoju činnosť vo vzťahu k
orgánom finančnej správy. Z vykonaných hovorov je zjavné, že obvinený v spolupráci
s ďalšími obvinenými v reálnom čase zabezpečoval dôkazy, ktoré nekorešpondovali
s objektívnou skutočnosťou. Z toho dôvodu je preto objektívne daná obava, že obvinený
bude rovnakú činnosť vyvíjať naďalej a súčasne je z povahy páchanej trestnej činnosti
zrejmé, že táto nedáva žiadnu záruku, že by účel väzby bolo možné dosiahnuť inak.
Súčasne je potrebné poukázať i na obsah výpovede svedkyne ,
ktorá jednoznačne a jasne ozrejmila vzťah obvineného k spoločnosti
ako i k spoločnosti , ako i jeho reálny vplyv na dianie
v týchto spoločnostiach, ako i zasahovanie do účtovnej dokumentácie týchto spoločností.
V dôsledku týchto skutočností, je preto relevantná obava, priebežne potvrdzovaná
vykonanými dôkazmi, že obvinený svojím konaním bude pôsobiť na svedkov, resp. inak
mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie.
V nadväznosti na uvedené skutočnosti navrhol prokurátor, aby krajský súd
napadnuté uznesenie zrušil a následne, aby žiadosť obvineného zamietol.
Obvinený v písomných dôvodoch v podstate argumentoval tým,
že niet konkrétneho poznatku, že by od septembra 2012 do januára 2014 páchal trestnú
činnosť, pričom už boli vypočutí zrejme všetci v úvahu pripadajúci svedkovia. Trvá na tom,
aby bol prijatý jeho písomný sľub alebo peňažná záruka. V závere zdôraznil, že v súčasnosti
mu vznikol nárok na starobný dôchodok, o ktorý požiadal, takže nebude odkázaný
na podnikateľskú činnosť. Skutočnosť, že popiera trestnú činnosť, nemôže byť dôvodom
trvania väzby a zdôrazňuje, že doposiaľ súdne trestaný nebol.
Nakoniec žiadal, aby bol pred odvolací súd predvedený a k sľubu a peňažnej záruke
vypočutý a následne z väzby prepustený na slobodu.
Krajský súd na podklade oboch sťažností podľa § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal
správnosť všetkých výrokov napadnutého uznesenia ako i konania, ktoré mu predchádzalo
a zistil, že sťažnosť krajského prokurátora je v celom rozsahu dôvodná a sťažnosť
obvineného je nedôvodná.
Krajský súd v rámci prieskumnej povinnosti dospel totiž k záveru, že ďalšie
pretrvávanie väzby u obvineného z dôvodu § 71 ods. 1 písm. b), c) Tr. por., je aj
v súčasnosti plne opodstatnené. Na podklade doposiaľ vykonaných dôkazov v prípravnom
konaní, pretrváva naďalej až kvalifikované podozrenie, že aj obvinený sa
mal dopustiť rozsiahlej daňovej trestnej činnosti, v úmysle získať majetkový prospech,
za ktorý mu hrozí uloženie trestu odňatia slobody od 7 do 12 rokov. V tomto smere si
krajský súd v celom rozsahu osvojuje odôvodnenie sťažnosti krajského prokurátora
a z dôvodu stručnosti preto naň len poukazuje.
Okrem spomenutého dôvodného až kvalifikovaného podozrenia ako jedného
z predpokladov ďalšieho trvania väzby, je v posudzovanej veci splnená aj ďalšia podmienka
väzobného stíhania obvineného, a to existencia konkrétnych väzobných dôvodov podľa § 71
ods. 1 písm. b), c) Tr. por. Krajský súd už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí
sp. zn. 5 Tpo 19/2014 a 5 Tpo 20/2014 z 15. 04. 2014 konštatoval, že povaha trestnej
činnosti obvineného nedáva žiadnu záruku, že by účel väzby u neho bolo možné dosiahnuť
inak a potvrdil existenciu dôvodov kolúznej a preventívnej väzby, a zároveň odmietol
substitučné inštitúty.
Krajský súd opäť zdôrazňuje a opakuje, že zo spisového materiálu vyplynulo, že
neprehľadnosť „obchodných transakcií“ vzájomne personálne prepojených obchodných
spoločností, neumožňuje objektívne ustáliť pôvod tovaru, teda cez ktorú spoločnosť sa tento
tovar do reťazca dostal a tiež nie je možné zistiť spoločnosť, ktorou mal tento tovar reťazec
opustiť. Pokiaľ obvinený sa obhajuje tým, že dôvod uskutočnenia týchto
obchodov bol realizovaný za účelom tvorby zisku v zmysle Obchodného zákonníka, tak
v tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že existencia faktúry nie je dostatočným dôkazom
na preukázanie, že sa zdaniteľné plnenie aj uskutočnilo. Daňový subjekt je totiž povinný
preukázať a správca dane je oprávnený preveriť, kým a ako sa zdaniteľné plnenie
uskutočnilo. Daňový doklad je teda z hľadiska nároku na odpočet DPH použiteľný len vtedy,
ak je nepochybné, že v ňom údaje odrážajú objektívnu skutočnosť.
Ďalej je potrebné poznamenať, že posledné rozhodnutie krajského súdu bolo
negatívnym rozhodnutím o sťažnosti obvineného o prepustenie z väzby a o nahradení tohto
opatrenia substitučnými inštitútmi. Situácia do dnešného dňa však nevykazuje žiadne
zmeny, a preto krajský súd dospel k záveru, že dôvody väzby u obvineného naďalej trvajú v
takej intenzite a z dôvodov, pre ktoré mu bola obmedzená osobná sloboda dňa 21. 01. 2014.
Tiež dospel k záveru, že nie je možné toto opatrenie nahradiť substitučnými inštitútmi, ktoré
správne nepoužil prvostupňový súd, keďže nie je možné považovať ich za dostatočné.
Riziko, t. j. dôvodná obava, že by obvinený v prípade prepustenia na slobodu konal
spôsobom uvedeným v § 71 ods. 1 písm. b), c) Tr. por., teda prevyšuje substitučné inštitúty.
Doterajšia väzba u obvineného stíhaného pre daňové zločiny, za ktoré mu hrozí uloženie
trestu odňatia slobody 7 až na 12 rokov, nie je preto v súčasnom štádiu trestného stíhanie
zjavne neprimeraná.
Podľa § 302 ods. 1 Tr. por., neverejné zasadnutie sa koná za stálej prítomnosti
všetkých členov senátu a zapisovateľa. Podľa § 302 ods. 2 prvá veta Tr. por., iné osoby sú
z účasti na verejnom zasadnutí vylúčené; pri rozhodovaní o väzbe má právo zúčastniť sa
na neverejnom zasadnutí aj prokurátor, obvinený a jeho obhajca; pri rozhodovaní
o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe, môže predseda senátu účasť týmto osobám umožniť.
Účasť obvineného na verejnom zasadnutí, krajský súd nepovažoval za potrebnú,
keďže obvinený v sťažnosti len zopakoval svoje obhajobné tvrdenia, ktoré už prezentoval aj
v minulosti, a to písomne alebo osobne aj na neverejnom zasadnutí konanom 06. 02. 2014,
kde bol aj vypočutý.
Z týchto dôvodov krajský súd, akceptujúc aj odôvodnenie krajského prokurátora,
potom zrušil napadnuté uznesenie vo výroku, ktorým zmenil dôvody väzby u obvineného
a vo veci rozhodol tak, že žiadosť obvineného zamietol a tiež zamietol jeho sťažnosť ako
nedôvodnú.»
Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ústavy stabilne uvádza, že ústavné záruky
osobnej slobody jednotlivca sa v prípade väzby len odkazom na zákonnú úpravu
nevyčerpávajú. V materiálnom zmysle slova ústava vyžaduje, aby rozhodnutie súdu o väzbe
zodpovedalo jednak významu zaručenej osobnej slobody a jednak „dôvodom a času
ustanovenému zákonom“. Z čl. 17 ods. 5 ústavy je evidentné, že „rozhodnutie“, „dôvody“
a „čas, na ktorý možno vziať do väzby“, tvoria jeden celok. Vzhľadom na to, že „osobná
sloboda“ je ústavne garantovaným princípom a „pozbavenie slobody – väzba“ je výnimkou
z neho, musí úvaha súdu o existencii zákonom ustanovených dôvodov a času väzby
v konkrétnom prípade zodpovedať vždy tomuto vzťahu medzi princípom a výnimkou.
Výnimočnosti tohto prostriedku musí zodpovedať aj jeho čas použitia tak, aby väzba
nepresiahla v konkrétnom prípade s ohľadom na jeho okolnosti nevyhnutnú dobu. Trvanie
väzby možno totiž v konkrétnom prípade ospravedlniť, len ak existujú jasné náznaky
skutočného verejného záujmu, ktoré napriek prezumpcii neviny prevažujú nad právom
obvineného na osobnú slobodu (I. ÚS 165/02).
Ústavný súd konštantne poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,
podľa ktorej pojem „zákonnosti“ väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru má ten istý význam ako
v odseku 1 tohto článku. Otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielen s poukazom
na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie dohovoru, všeobecné zásady v ňom obsiahnuté
a účel obmedzení, ktoré pripúšťa čl. 5 ods. 1 dohovoru. V zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru
je osoba vo väzbe oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok, ktoré sú
podstatné pre „zákonnosť“ tejto väzby v zmysle dohovoru (napr. rozsudok vo veci Brogan
and Others v. Anglicko z 29. 11. 1988, séria A, č. 154 B, bod 65 a už citovaný rozsudok
vo veci Jecius v. Litva, bod 100).
Požiadavka preskúmania hmotných podmienok („substantive requirement“) znamená
povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe a rozhodnúť s poukazom
na kritériá právne, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, ako aj prepustiť osobu
na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (napr. rozsudok vo veci Schiesser v. Švajčiarsko
zo 4. 12. 1979, séria A, č. 34, bod 31). Táto povinnosť zahŕňa aj preskúmanie odôvodnenosti
podozrenia zo spáchania trestného činu, na základe ktorého došlo k zadržaniu, a
preskúmanie, či zadržanie a následná väzba sledujú legitímny účel (Ilijkov v. Bulharsko,
rozsudok z 26. 7. 2001, bod 94). Odôvodnenosť podozrenia predpokladá existenciu
skutočností alebo informácií, ktoré objektívnemu pozorovateľovi umožnia urobiť záver, že
daná osoba mohla spáchať trestný čin (Michalko v. Slovenská republika, rozsudok z 21. 12.
2010, body 112 a 113). Konanie musí vykazovať znaky, ktoré v danom čase podľa platného
vnútroštátneho práva napĺňa skutkovú podstatu trestného činu (rozhodnutie Lukanov v.
Bulharsko z 20. 3. 1997), a musí byť jasné, o aký konkrétny trestný čin ide (rozhodnutie vo
veci Berktay c. Turecko z 1. 3. 2001).
Krajský súd v danej veci pri preskúmaní existencie formálnych a materiálnych
podmienok väzby sťažovateľa v odôvodnení svojho uznesenia vo vzťahu k existencii
dôvodného podozrenia odkázal na odôvodnenie sťažnosti krajského prokurátora a vo vzťahu
k existencii konkrétnych dôvodov väzby predovšetkým na svoje predchádzajúce uznesenie
sp. zn. 5 Tpo 19/2014 a 5 Tpo 20/2014 z 15. apríla 2014.
Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie uznesenia krajského súdu je z hľadiska
§ 176 ods. 2 Trestného poriadku nepreskúmateľné. Spôsob preskúmania sťažnosti musí totiž
súd rozhodujúci o sťažnosti (a teda aj o zákonnosti väzby) uviesť v odôvodnení svojho
rozhodnutia, ktoré by malo obsahovať predovšetkým označenie skutočností, ktoré považoval
za dokázané, dôkazy, o ktoré sa jeho skutkové zistenia opierajú, úvahy, ktorými sa pri
rozhodovaní spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, a právne úvahy, na základe
ktorých podľa príslušných ustanovení zákona posudzoval dokázané skutočnosti.
Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach opakovane poukazoval na skutočnosť, že
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré odkazuje na predchádzajúce rozhodnutia
v tej istej veci, možno považovať za síce krajnú, no ešte stále ústavnoprávne akceptovateľnú
alternatívu odôvodnenia (napr. m. m. IV. ÚS 41/08, IV. ÚS 149/08, IV. ÚS 314/08).
V uvedenej veci aj túto krajnú hranicu ústavnej akceptovateľnosti odôvodnenia
uznesenia krajský súd nerešpektoval, keď v odôvodnení svojho uznesenia z 1. júla 2014
uviedol, že si v celom rozsahu osvojuje odôvodnenie sťažnosti prokurátora a z dôvodu
stručnosti naň preto len poukazuje, a takýto postup zvolil bez toho, aby poukázal
na akékoľvek konkrétne skutkové zistenia z nej vyplývajúce či vyslovil právne závery,
ku ktorým na základe tejto sťažnosti, ktorú sťažovateľ nemal k dispozícii, dospel.
Taktiež v rámci preskúmavania existencie konkrétnych dôvodov väzby po poukázaní
na závery uznesenia krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 19/2014 a 5 Tpo 20/2014
z 15. apríla 2014, ako aj na konkrétne skutkové zistenia krajský súd v odôvodnení uznesenia
z 1. júla 2014 neuviedol, aké závery z týchto skutkových zistení vyvodil, t. j. neuviedol
vlastné právne úvahy a závery, z ktorých by existencia dostatočných dôvodov väzby
sťažovateľa priamo vyplývala.
Z uvedených dôvodov ústavný súd vyslovil, že krajský súd uznesením z 1. júla 2014,
pri ktorom nerešpektoval požiadavky na odôvodnenie uznesenia podľa § 176 ods. 2
Trestného poriadku, porušil základné práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako
aj čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (bod 1 výroku nálezu.)
Sťažovateľ namietal porušenie označených práv aj v súvislosti so svojím
nevypočutím v konaní pred krajským súdom napriek tomu, že o vypočutie v konaní o svojej
sťažnosti výslovne tento súd požiadal.
Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane vyslovil, že podstatnou súčasťou
procesných záruk v konaní podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru v prípadoch, keď pozbavenie
osobnej slobody dotknutej osoby spadá pod čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, je aj osobná
prítomnosť obvineného v konaní pred súdom umožňujúca mu osobne sa k veci vyjadriť,
pretože sama osebe predstavuje významnú garanciu rešpektovania práv obvineného
(obdobne napr. III. ÚS 84/06, I. ÚS 352/06, II. ÚS 315/06) a za určitých okolností môže
predstavovať nevyhnutný predpoklad pre rešpektovanie základných procesných garancií
uplatniteľných vo veciach týkajúcich sa pozbavenia osobnej slobody väzbou
(kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“).
Povinnosťou súdu v trestnom konaní je poskytnúť jeho účastníkom súdnu ochranu
v rozsahu a za podmienok ustanovených v zákone (vykladanom a aplikovanom v súlade
s čl. 1 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 152 ods. 4 a s čl. 154c ods. 1 ústavy). V prípade kolízie
uvedených práv je povinnosťou súdu zabezpečiť ich spravodlivú rovnováhu. Vzhľadom
na uvedené nemusí rozhodnutie súdu bez osobnej účasti obvineného v konaní týkajúcom sa
preskúmania zákonnosti jeho väzby predstavovať v každom jednotlivom prípade ústavne
nekonformný zásah do základných práv a slobôd obvineného. Sťažovateľ bol riadne
vypočutý v konaní pred okresným súdom v predmetnej veci a krajský súd o podanej
sťažnosti sťažovateľa následne rozhodol na neverejnom zasadnutí s odvolaním sa
na ustanovenie § 302 ods. 2 Trestného poriadku, ktorý uvedený procesný postup umožňuje,
a preto ústavný súd dospel k záveru, že na základe uvedeného postupu k porušeniu
sťažovateľom označených práv nedošlo (bod 3 výroku nálezu)
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3
a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 37 ods. 3 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 dohovoru
V súvislosti s touto časťou sťažnosti sťažovateľa ústavný súd ďalej poukazuje taktiež
na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej už vyslovil, že procesnoprávne garancie vyplývajúce
z čl. 6 dohovoru, ako aj z čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy
sa týkajú tej časti trestného konania, ktorej predmetom je rozhodovanie o samotnom
trestnom obvinení (resp. o obžalobe) osoby a nie sú priamo aplikovateľné na konanie
týkajúce sa väzby. Ústavný súd preto tejto časti sťažnosti sťažovateľa, v ktorej namieta
porušenie uvedených práv v súvislosti s konaním, v ktorom sa preskúmava zákonnosť jeho
väzby, nevyhovel z dôvodu neexistencie vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označenými
právami a namietaným uznesením krajského súdu z 1. júla 2014 (bod 3 výroku nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy, pozn.), a zruší také rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1
ústavy, pozn.) vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva
alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie
konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika
ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné,
prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy,
pozn.), obnovil stav pred porušením.
Sťažovateľ prostredníctvom ustanoveného právneho zástupcu navrhol, aby ústavný
súd nálezom vyslovil porušenie ním označených práv uznesením krajského súdu
z 1. júla 2014, zrušil uvedené uznesenie a prikázal, aby bol sťažovateľ prepustený
neodkladne z väzby na slobodu.
Ústavný súd zistil, že uznesením okresného súdu sp. zn. 0 T 5/2014 z 18. júla 2014
v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 35/2014 zo 14. augusta 2014 bolo
rozhodnuté o predĺžení lehoty trvania väzby sťažovateľa, t. j. bolo vydané nové rozhodnutie
o väzbe sťažovateľa, a preto sa už návrh rozhodnutia sťažovateľa v časti, v ktorej navrhoval
zrušenie uznesenia z 1. júla 2014, stal bezpredmetným. Z tohto dôvodu ústavný súd jeho
návrhu na rozhodnutie v tejto časti nevyhovel (bod 3 výroku nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde
aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym
zastupovaním obchodnou spoločnosťou GEREG & MESSINGEROVÁ, s. r. o., konajúcou
prostredníctvom advokáta JUDr. Jána Gerega.
Sťažovateľ požadoval od krajského súdu zaplatenie náhrady trov konania
pred ústavným súdom, ktorej výšku vyčíslil jeho právny zástupca sumou 284,08 €.
Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal
z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny za úkon
právnej služby uskutočnený v roku 2014 je 134 € a hodnota režijného paušálu je 8,04 €.
S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľovi nárok na úhradu trov
za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia
a podanie sťažnosti ústavnému súdu) v celkovej sume 284,08 € vrátane režijného paušálu,
ktorá zodpovedá ním uplatnenej sume uvedeného nároku (bod 2 výroku nálezu).
Trovy konania je krajský súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa
(§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. marca 2015