Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 416/2015
PDF · 563.6 KB
No categories available
III. ÚS 416/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
, zastúpeného Advokátskou kanceláriou
GEREG & MESSINGEROVÁ, s. r. o., Horná Strieborná 4, Banská Bystrica, v mene ktorej
koná konateľ advokát JUDr. Ján Gereg, vo veci namietaného porušenia základných práv
zaručených čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva zaručeného v čl. 37 ods. 3 Listiny
základných práv a slobôd a práv zaručených čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 5 Tpo 35/2014 zo 14. augusta 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
4. septembra 2014 doručená sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie základných práv zaručených čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47
ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základného práva zaručeného čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“) a práv zaručených čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Tpo 35/2014 zo 14. augusta 2014.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bolo uznesením
vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúry, národnej jednotky
finančnej polície, expozitúry Stred, Banská Bystrica (ďalej len „národná kriminálna
agentúra“) sp. zn. PPZ – 740/NKA FP ST 2013 z 21. januára 2014 vznesené obvinenie
za zločin daňového podvodu podľa § 277a ods. 1 a 2 písm. c) a ods. 3 písm. a) zákona
č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“).
V označenej trestnej veci Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) uznesením
sp. zn. 0 Tp 5/2014 z 23. januára 2014 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tpo
5/2014 zo 6. februára 2014 vzal sťažovateľa do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1
písm. b) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej
len „Trestný poriadok“).
V priebehu prípravného konania Krajská prokuratúra v Banskej Bystrici (ďalej len
„krajská prokuratúra“) podaním doručeným okresnému súdu 14. júla 2014 navrhla predĺžiť
lehotu trvania väzby sťažovateľa (a ďalšieho obvineného) do 21. februára 2015. Okresný súd
návrhu krajskej prokuratúry nevyhovel a uznesením sp. zn. 0 Tp 5/2014 z 18. júla 2014
lehotu trvania väzby sťažovateľa (a ďalšieho obvineného) nepredĺžil.
Na základe sťažnosti podanej krajskou prokuratúrou krajský súd
prvostupňové rozhodnutie z 18. júla 2014 napadnutým uznesením sp. zn. 5 Tpo 34/2014
zo 14. augusta 2014 podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku zrušil a podľa § 76
ods. 3 Trestného poriadku lehotu trvania väzby sťažovateľa, ako aj ďalšieho obvineného
predĺžil do 21. februára 2015.
Podľa názoru sťažovateľa týmto rozhodnutím krajský súd zasiahol do jeho
označených základných práv zaručených ústavou a listinou, ako aj práv zaručených
2
dohovorom a svoje presvedčenie odôvodňuje tým, že s dôvodmi predĺženia lehoty trvania
jeho väzby uvedenými v napadnutom uznesení krajského súdu «sa nemožno stotožniť.
Odvolací súd polemizuje s totožnosťou stíhaného skutku, ktorá totožnosť je daná, podľa
odvolacieho súdu, pokiaľ je zachovaná aspoň sčasti totožnosť konania alebo totožnosť
následku. Uvádza sa, že nie je na úkor totožnosti stíhaného skutku, ak neskôr určité
skutočnosti pribudnú alebo odpadnú, pokiaľ sa nezmení podstata skutku...
Väzba bola uvalená v dôsledku tvrdeného protiprávneho konania popísaného
v Uznesení o vznesení obvinenia zo dňa 21. 01. 2014... Len na základe takto vymedzeného
skutku možno rozhodovať, či je daný naďalej alebo nie dôvod trvania väzby... Ak by sa totiž
prijala argumentácia odvolacieho súdu pre trvanie väzby tak ako to tento súd ustaľuje,
tak je možné považovať takéto závery za protiústavné... V danej veci... odvolací súd
predlžuje väzbu z iných dôvodov než z tých, ktoré sú predmetom... vznesenia obvinenia
a tam vymedzeného skutku, s tvrdením, že niečo má nastať do budúcna.... Podľa názoru
sťažovateľa nie je prípustné takto postupovať, pretože do väzby možno vziať len osobu, proti
ktorej bolo vznesené obvinenie... a nie osobu, proti ktorej sa má vzniesť obvinenie,
či už za ďalšie skutky alebo toto rozšíriť v podobe pokračujúceho trestného činu bez ohľadu
na to, či sa zmení alebo nie podstata skutku... Súd... viaže dôvodnosť trvania väzby na neisté
okolnosti, ktoré majú nastať podľa úvahy súdu do budúcna. Svoje tvrdenie opiera odvolací
súd o návrh krajského prokurátora v Banskej Bystrici s tým, že jednoducho konštatuje,
že tento je dôvodný, nie že takéto dôvody vyplývajú z doposiaľ nazhromaždených dôkazov
a zo spisu. Takéto hodnotenie potrebnosti trvania väzby nemá oporu v zákone... a nemá nič
... právna argumentácia odvolacieho súdu je právne nepriliehavá...
Odvolací súd uvádza úvahu, ktorá... vyplýva z návrhu prokurátora na predĺženie
lehoty trvania väzby s tým, že v tejto veci (pre ktorú som stíhaný) ide o náležité objasnenie
stíhaného skutku v jeho potrebnej šírke tak, aby bolo dané zadosť § 1 Tr. por. zachovávajúc
však jeho totožnosť. To znamená, že potreba doplniť dokazovanie sa vzťahuje na rozsah
skutku ako bol pôvodne definovaný (mesiac máj a september 2012) tak aj na taký rozsah
skutku, ktorý umožňuje zachovanie jeho totožnosti. ... s takýmito tvrdeniami treba veľmi
citlivo narábať, pretože stále stojí otázka, čo keď žiadne skutočnosti, ktoré budú meniť
rozsah obdobia páchania trestnej činnosti sa nezistia, resp. nenastanú. Tu nejde
o zachovanie identity skutku, to je vec hmotnoprávna, ale o väzobné dôvody, či sú dané
v zmysle už citovaného uznesenia o vznesení obvinenia.
Väzba je najzávažnejším zásahom do osobnej slobody a do práv obvineného.
Vzhľadom na závažnosť tohto zásahu vyžaduje sa po celý čas trvanie súdnej kontroly. Táto
však..., prebieha v rozpore so zákonom, ak mám byť vo väzbe na základe domnienky,
že niečo do budúcna nastane. Súdnej kontrole prislúcha skúmať všetky okolnosti spôsobilé
potvrdiť alebo vyvrátiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho
so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody
a uviesť tieto okolnosti v rozhodnutiach o tom, či väzba trvá alebo nie. Takéto okolnosti
odvolací súd v napadnutom rozhodnutí neuvádza, len uvažuje o zachovaní rozsahu skutku,
zachovaní identity, čo nemá nič spoločné s trvaním väzby...
... úvaha o zachovaní totožnosti skutku nie je na mieste, pretože obvinený –
sťažovateľ nemal možnosť sa vyjadriť k určitým skutočnostiam, o ktorých hovorí odvolací
súd, že „pribudnú alebo odpadnú“, a teda väzbu jednoducho vykonáva aj za konanie,
ktoré... sťažovateľovi, nie je známe v čase rozhodovania o väzbe, sťažovateľ s takýmto
konaním nebol oboznámený, nemal možnosť ani jednoducho v krátkosti sa k takémuto
konaniu vyjadriť, lebo v konaní, v ktorom napadnuté rozhodnutie vydal súd vo veci mňa,
sťažovateľa, napriek mojej požiadavke som prítomný nebol. Takto bola porušená aj zásada
práva na obhajobu vyjadrená v § 2 ods. 9 Tr. por., ktorá je ústavnou zásadou podľa čl. 50
ods. 3 Ústavy SR, ako aj zásadou Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(čl. 6 ods. 3 písm. b/ a c/), ktorá ústavná zásada sa vzťahuje na celé trestné konanie.».
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1/ Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5 Tpo 35/14 zo dňa
14. 08. 2014 došlo k porušeniu základných ľudských práv a slobôd sťažovateľa
vyplývajúcich z čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, ods. 3, čl. 48 ods. 1, 2 a čl. 50
ods. 3 Ústavy SR, ako aj Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd čl. 5
ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a Listiny základných práv a slobôd čl. 37 ods. 3.
4
2/ Ústavný súd SR zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 5 Tpo 35/14 a prikazuje, aby bol prepustený neodkladne
z väzby na slobodu.
3/ Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť trovy
konania v sume 284,08 EUR... do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho
právneho zástupcu JUDr. Jána Gerega, advokáta a konateľa obchodnej spoločnosti
Advokátska kancelária Gereg & Messingerová, s. r. o. Horná Strieborná 4... Banská
Bystrica.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie
v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto
porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom, či nie sú
dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného čl. 17
ods. 1, 2 a 5 ústavy, základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy,
základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi zaručeného čl. 47 ods. 2 ústavy,
základného práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37
ods. 3 listiny, základného práva na zákonného sudcu zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy,
základného práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, základného práva
na obhajobu zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy, práva na slobodu a bezpečnosť
zaručeného čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6
ods. 1 dohovoru, a to uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 35/2014 zo 14. augusta 2014,
ktorým bola sťažovateľovi predĺžená lehota trvania väzby v prípravnom konaní, k čomu
podľa jeho presvedčenia neboli splnené podmienky.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len
pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
6
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania,
a to za podmienok ustanovených zákonom.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody
v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený
pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci
a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia sa
môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
1. K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 47
ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny a práv zaručených
čl. 6 ods. 1 dohovoru
Časť sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základných práv zaručených
označenými článkami ústavy a listiny, ako aj práva zaručeného označeným článkom
dohovoru, treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
8
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 100/04, III. ÚS 135/04,
II. ÚS 151/09, I. ÚS 156/2012) čl. 46 ods. 1 ústavy je všeobecným ustanovením, ktoré
upravuje základné právo na súdnu ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej,
a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľné ustanovenie čl. 17 ústavy,
ktoré je vo vzťahu k čl. 46 ústavy v pomere špeciality a sú v ňom implicitne obsiahnuté
hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva
na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana
zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím
na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe
aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17 ústavy o osobnej slobode, a nie všeobecné
ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy.
Rovnaké závery platia aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv
zaručených čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj čl. 37 ods. 3
listiny, ktoré sú právami procesného charakteru tvoriace súčasť základného práva na súdnu
ochranu, a domáhať sa takých záruk, ako vyplývajú z týchto článkov, je pre prípad
pozbavenia osobnej slobody potrebné takisto cestou ustanovení čl. 17 ústavy, resp. čl. 8
listiny (pozri napr. I. ÚS 542/2014, III. ÚS 629/2014 – obe rozhodnutia ústavného súdu
o predošlých sťažnostiach sťažovateľa alebo I. ÚS 774/2014, II. ÚS 600/2014).
Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru ústavný súd konštatuje, že konania všeobecných súdov, ktorými sa
rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami o občianskych
právach alebo záväzkoch, ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru. Väzobným konaním
nemôže dôjsť k porušeniu práv zaručených čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z dôvodu, že túto oblasť
ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru. Ústavný súd v tomto smere
poukazuje aj na stabilnú rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej
osobnú slobodu chráni čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
de Wilde et al. v. Belgicko z 18. 6. 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71 ̶§ 77 atď.). Článok 6
dohovoru teda upravuje právo na spravodlivý proces a zásadne sa nevzťahuje na konanie
o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ ide o procesné záruky poskytnuté osobe
nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru
upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť (napr. II. ÚS 15/05, I. ÚS 156/2012).
Z uvedeného vyplýva záver, že sťažovateľ v tejto časti sťažnosti namietal porušenie
základných práv (zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3
ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny, ako aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru) takým
rozhodnutím všeobecného súdu, na ktoré sa tieto práva vecne nevzťahujú, preto absentuje
akákoľvek príčinná súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu
sp. zn. 5 Tpo 35/2014 zo 14. augusta 2014 o predĺžení trvania väzby sťažovateľa
a namietaným porušením označených práv zaručených ústavou, listinou a dohovorom.
Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
2. K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 17 ods. 1, 2 a 5
ústavy a práv zaručených čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov a nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,
že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
10
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,
Vychádzajúc z uvedených téz ústavný súd pristúpil k preskúmaniu napadnutého
rozhodnutia krajského súdu s cieľom zistenia, či základným právam, resp. slobodám
sťažovateľa bolo zo strany konajúceho všeobecného súdu dané zadosť.
Krajský súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 5 Tpo 35/2014 zo 14. augusta 2014
okrem iného uviedol:
«V tomto návrhu [rozumej návrh krajskej prokuratúry na predĺženie lehoty trvania
väzby obvinených, t. j. aj sťažovateľa] bolo poukázané, že u obvinených..., dôvodne trestne
stíhaných za skutok právne kvalifikovaný ako zločin daňového podvodu podľa § 277a ods.
1, ods. 2 písm. c), ods. 3 písm. a) Tr. zák., sú dané väzobné dôvody podľa § 71 ods. l písm.
b), resp. c) Tr. por.
Kolúzna väzba podľa § 71 ods. l písm. b) Tr. por. vyplýva najmä z toho, že obaja
obvinení, spolu aj s ďalšími obvinenými, preukázateľne komunikovali, a to s cieľom
koordinovať svoju činnosť vo vzťahu k orgánom finančnej správy, a to v nadväznosti
na vykonávanú činnosť tejto inštitúcie v daňovom konaní; obvinení v spolupráci s ďalšími
obvinenými v reálnom čase zabezpečovali dôkazy nekorešpondujúce s objektívnou
skutočnosťou, s cieľom spochybniť, resp. vyvrátiť zistené skutočnosti; existuje preto dôvodná
obava, že rovnakú činnosť budú vyvíjať i vo vzťahu k orgánom činným v trestnom konaní v
predmetnej trestnej veci.
Zo svedeckej výpovede ohľadne vyplýva,
že tento zasahoval do účtovnej dokumentácie viacerých spoločností, hoci nebol ich
štatutárnym zástupcom a preto existuje obava, že tento bude pôsobiť na svedkov, resp. inak
mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie.
Obava z pokračovania v trestnej činnosti a teda väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1
písm. c) Tr. por. spočíva u oboch obvinených v tom, že aj s ostatnými spoluobvinenými
vykonávali trestnú činnosť, ktorá je predmetom obvinenia, bez prerušenia dlhodobo,
plánovito a vysoko organizovane s následným odstraňovaním usvedčujúcich dôkazov.
Prokurátor argumentoval tiež tým, že v zákonnej sedemmesačnej lehote väzby, ktorá
u obvinených končí 21. 8. 2014, nie je možné vyšetrovanie ukončiť a prepustením
obvinených na slobodu hrozí, že bude zmarené dosiahnutie účelu trestného konania a preto
navrhuje, aby bola lehota väzby obvinených predĺžená do 21. 2. 2015, čo je reálna lehota
na skončenie prípravného konania.
Predĺžiť väzbu treba najmä preto, lebo: po vykonaní znaleckého posudku v odbore
účtovníctva ekonómie došlo s ohľadom na tam vykonané zistenia opakovane k zaslaniu
výzvy na predloženie všetkých prijatých aj odoslaných faktúr od roku 2011 vo vzťahu
k viacerým spoločnostiam; až po získaní a analyzovaní dokladov bude možné následne
požiadať znalkyňu... o doplnenie znaleckého posudku; doplnením dokazovania môže dôjsť
k rozšíreniu obvinenia o ďalšie zdaňovacie obdobia, prípadne k rozšíreniu obvinenia
o ďalšie osoby podieľajúce sa na páchaní trestnej činnosti; taktiež je potrebné zabezpečiť
rozhodnutia orgánov finančnej správy vykonávajúcich kontrolu u obchodnej spoločnosti
INVESTEX GROUP, s. r. o. a zabezpečiť výsluch osoby zastupujúcej Finančnú správu SR
(oprávnenej vyjadriť sa k výške škody spôsobenej protiprávnym konaním osôb vystupujúcich
v procesnom postavení obvinených); po doplnení dokazovania treba vykonať úkony
aj s obvinenými (najmä preštudovanie vyšetrovacieho spisu) a až potom môže dôjsť
k podaniu obžaloby.
Voči návrhu krajského prokurátora... na predĺženie lehoty trvania väzby
obvinených... zaujala stanovisko ako obhajoba obvineného , tak
aj obvineného , a to či už písomne alebo v priebehu... výsluchu
pred sudkyňou pre prípravné konanie.
Obhajoba obvineného popri spochybňovaní opodstatnenosti
ako trestného stíhania, tak aj dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b), c) Tr. por.,
zdôraznila najmä: prokurátor odôvodňuje potrebu predĺženia väzby iba skutočnosťami,
ktoré majú nastať do budúcna; právna argumentácia prokurátora nie je priliehavá...;
prokurátor v návrhu ani necituje, ktoré obdobie bude obdobím pre rozšírenie obvinenia;
uznesenie o vznesení obvinenia je iba za máj roku 2012 a september 2012, teda iba za tieto
12
dva mesiace; potrebná daňová dokumentácia, ako aj dôkazy ohľadne označených dvoch
mesiacov už boli vykonané; daňová kontrola vo veci môže trvať dlho, čo neodôvodňuje
aj také dlhé trvanie väzby; trestné konanie vo veci je umelo predlžované; ak by prokurátor
obdobia možného rozšírenia trestného stíhania konkretizoval, bolo by možné eventuálne
predložiť aj potrebné doklady...
Kontradiktórne stanoviská prokurátora (návrh na predĺženie väzby) a oboch
obvinených (návrh, aby väzba predĺžená nebola) vyriešil okresný súd v odôvodnení
napadnutého uznesenia nasledovne:
„... sudca pre prípravné konanie [sa] na jednej strane v plnom rozsahu stotožnil
so stanoviskom prokurátora o tom, že nedochádza k prieťahom vo vyšetrovaní a zároveň, že
ide o skutkovo a na dokazovanie svojou rozsiahlosťou náročnú trestnú vec.
Na druhej strane ale musel dať aj za pravdu obhajobe, spočívajúcej v tvrdení,
že prokurátor odôvodňuje potrebu predĺženia trvania väzby skutočnosťami, ktoré majú
nastať do budúcna a teda z iných dôvodov než z tých, ktoré sú predmetom uznesenia
o vznesení obvinenia zo dňa 21. 01. 2014 vyšetrovateľom..., len ohľadom ktorého skutku
možno rozhodovať, či je resp. nie je daný dôvod trvania väzby.
Z uvedených dôvodov sudca pre prípravné konanie konštatoval absenciu splnenia
zákonnej podmienky upravenej v ustanovení § 76 ods. 3 Tr. por., založenej
na tzv. obťažnosti veci, ktorá spočíva v opodstatnenej potrebe vykonania ďalších dôkazných
prostriedkov počas dokazovania v rozsahu predpokladanom v § 2 ods. 10 Tr. por.
Majúc za to, že vzhľadom na rozsah a obsah vykonaného dokazovania, jeho
vyhodnotenie, je možné ukončiť vyšetrovanie v základnej lehote trvania väzby obvinených...
predpokladanej v § 76 ods. 2 Tr. por., a teda je možné na obvinených podať obžalobu,
či návrh na schválenie dohody o vine a treste s obvinenými, sudca pre prípravné konanie
považoval návrh na predĺženie lehoty väzby u oboch obvinených za nedôvodný a lehotu
trvania väzby nepredĺžil.
Treba dať aj do pozornosti, že na základe doposiaľ zisteného skutkového stavu nič
nebráni rozšíreniu obvinenia u obvinených o ďalšie zdaňovacie obdobia, resp. prípadné
rozšírenie obvinenia o ďalšie osoby, podieľajúce sa na páchaní trestnej činnosti, čo však
v čase rozhodovania o väzbe obvinených o tomto návrhu, nemôže byť v ich neprospech,
vzhľadom na časovú náročnosť ďalších procesných úkonov, na to potrebných“.
...
V písomne odôvodnenej sťažnosti prokurátor v podstate zopakoval argumentáciu
z návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby u oboch obvinených, vrátane dôvodnosti
trestného stíhania, opodstatnenosti väzobných dôvodov, ako aj opodstatnenosti návrhu
na predĺženie lehoty väzby, lebo v zmysle § 76 ods. 3 Tr. por. vec nebolo možné
pre obtiažnosť veci ukončiť a prepustením obvinených na slobodu hrozí, že bude zmarené
alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.
Obvinený v písomnom vyjadrení prostredníctvom svojho
obhajcu k sťažnosti prokurátora navrhol, aby bola táto zamietnutá. Argumentoval najmä
tým, že: v odpočutej komunikácii niet jedného rozhovoru medzi ním a obvineným
, svedčiacim o páchaní trestnej činnosti; svedecká výpoveď
je iba všeobecná; keďže väzba sa týka len protiprávneho konania v mesiacoch máj
a september 2012, tvrdenie o neprerušovanej trestnej činnosti nemá oporu v doterajšom
konaní; je neopodstatnené tvrdenie, že nie je možné ukončiť vyšetrovanie v predpokladanej
lehote (k dispozícii sú napríklad znalecké posudky znalcov...); z tvrdenia prokurátora nie je
zrejmé, v akom smere má doplniť znalecký posudok; to, čo je možné
dôvodne alebo nedôvodne predpokladať do budúcna, nemôže byť dôvodom väzby; dôvodom
väzby nemôže byť ani predpoklad rozšírenia obvinenia o ďalšie zdaňovacie obdobia alebo
osoby...
O sťažnosti krajského prokurátora... rozhodol krajský súd na neverejnom zasadnutí
v zmysle § 302 ods. 1 Tr. por., to znamená za stálej prítomnosti všetkých členov senátu
a zapisovateľa.
Nevyhovel tak žiadosti obhajcu obvineného z 31. 7. 2014, aby
v zmysle § 302 ods. 2 Tr. por. bol vypočutý k sťažnosti prokurátora na neverejnom
zasadnutí tento obvinený a aby mohol k nej zaujať stanovisko.
...
14
Sťažnosť prokurátora proti napadnutému uzneseniu je v podstate opakovaním
argumentácie v prospech predĺženia lehoty trvania väzby oboch obvinených, ktorá je
obsiahnutá už v návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby zo 14. 7. 2014.
Obhajoba oboch obvinených mala možnosť vyjadriť sa k tejto argumentácii, či už
písomne k návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby, ústne pri výsluchu pred sudkyňou
okresného súdu dňa 18. 7. 2014 a napokon v písomných vyjadreniach k podanej sťažnosti
krajského prokurátora...
Konanie krajského súdu pri rozhodovaní o sťažnosti prokurátora proti napadnutému
uzneseniu Okresného súdu... o nepredĺžení lehoty trvania väzby oboch obvinených znamená
právne posúdenie nastolených zásadných právnych otázok (či je trestné stíhanie oboch
obvinených dôvodné, či existujú dôvody väzby a či je opodstatnené väzbu oboch obvinených
predĺžiť v zmysle návrhu krajského prokurátora) a rozhodnutie o nich. Keďže ide
o rozhodovanie o zásadných otázkach právnych a nie otázok skutkových, (pre ktoré by bolo
treba vykonávať dokazovanie), postačujúcim je vychádzať z doposiaľ zhromaždeného
spisového materiálu a účasť procesných strán (obvinených s obhajcami, resp. prokurátora)
na neverejnom zasadnutí krajského súdu nie je potrebná.
...
Krajský súd doposiaľ opakovane konštatoval, že u obvinených
a je daná ako dôvodnosť trestného stíhania, tak aj väzobné
dôvody (nenahraditeľné iným alternatívnym spôsobom) podľa § 71 ods. 1 písm. b), c)
Tr. por. (naposledy sa tak stalo v uzneseniach sp. zn. 5 Tpo 25/2014 zo 17. 6. 2014
a sp. zn. 5 Tpo 31/2014 z 1. 7. 2014).
Tieto skutočnosti nespochybňuje v odôvodnení napadnutého uznesenia ani samotný
Okresný súd... a v súčasnosti nemá dôvod ich spochybňovať ani Krajský súd..., poukazujúc
ako na svoje predošlé uznesenia o väzbe oboch obvinených, tak aj na argumentáciu
krajského prokurátora... v návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby a tiež aj v sťažnosti
podanej proti napadnutému uzneseniu okresného súdu.
Hoci okresný súd v napadnutom uznesení uvádza, že vo veci nedochádza k prieťahom
vo vyšetrovaní a ide o dôkazne náročnú trestnú vec, predĺženie lehoty trvania väzby
u obvinených nie je podľa jeho názoru opodstatnené najmä preto, lebo ohľadne stíhaných
skutkov možno ukončiť vyšetrovanie a podať obžalobu, pričom ďalšie objasňovanie veci
a dopĺňanie dokazovania nemôže byť v neprospech obvinených.
Z uznesenia o vznesení obvinenia okrem iného vyplýva, že obaja obvinení „od presne
nezistenej doby, najmenej však od mesiaca máj roku 2012 založili a riadili organizovanú
skupinu osôb...“, pričom „členovia organizovanej skupiny si najmenej v období mesiacov
máj a september 2012 takýmto spôsobom neoprávnene uplatnili nadmerný odpočet na dani
z pridanej hodnoty...“.
Totožnosť stíhaného skutku je daná, pokiaľ je zachovaná aspoň sčasti totožnosť
konania alebo totožnosť následku. To znamená, že nie je na úkor totožnosti stíhaného
skutku, ak neskôr určité skutočnosti pribudnú alebo odpadnú, pokiaľ sa nezmení podstata
skutku.
Podľa § 1 Tr. por.: „Trestný poriadok upravuje postup orgánov činných v trestnom
konaní a súdov tak, aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia podľa zákona
spravodlivo potrestaní...“.
Z návrhu prokurátora na predĺženie lehoty, trvania väzby obvinených vyplýva, že
v tejto veci ide o náležité objasnenie stíhaného skutku v jeho potrebnej šírke (tak, aby bolo
dané zadosť § 1 Tr. por.) zachovajúc však jeho totožnosť. To znamená, že potreba doplnenia
dokazovania sa vzťahuje na rozsah skutku ako bol pôvodne definovaný (mesiace máj
a september 2012), tak aj na taký rozsah skutku, ktorý umožňuje zachovanie jeho totožnosti.
Prokurátor v návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby obvinených v podstate tvrdí,
že táto trestná vec je obtiažna z týchto dôvodov nie je možné trestné stíhanie skončiť
v sedemmesačnej lehote väzby, pričom prepustením obvinených na slobodu hrozí, že bude
podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania. Väzbu oboch obvinených je preto
potrebné predĺžiť o 6 mesiacov, aby mohlo byť dokazovanie doplnené a vec náležite
objasnená.
Nevyhovieť návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby obvinených by
bolo možné vtedy, keby bol tento návrh neopodstatnený.
Krajský súd je však toho názoru, že návrh krajského prokurátora... na predĺženie
lehoty trvania väzby oboch obvinených o 6 mesiacov je dôvodný najmä preto, lebo: trestné
stíhanie oboch obvinených pre predmetný zločin, ako aj väzobné dôvody podľa § 71 ods. 1
16
písm. b), c) Tr. por. sú opodstatnené; väzbu nemožno nahradiť iným alternatívnym
spôsobom; návrh na predĺženie lehoty trvania väzby bol podaný včas; pre obtiažnosť veci
nie je možné trestné stíhanie skončiť v zákonnej sedemmesačnej lehote väzby; dokazovanie
treba doplniť vo viacerých smeroch (vrátane znaleckého dokazovania); prepustením
obvinených na slobodu hrozí, že bude podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného
konania.»
Ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že napadnuté uznesenie krajského súdu
sp. zn. 5 Tpo 35/2014 zo 14. augusta 2014 už bolo predmetom preskúmavania ústavným
súdom vo vzťahu k jeho ústavnoprávnej udržateľnosti, a to na základe sťažnosti podanej
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (spolu)obvineným , ktorého sa toto
rozhodnutie taktiež týkalo, a o ktorej ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 774/2014
z 10. decembra 2014 rozhodol tak, že ju ako zjavne neopodstatnenú odmietol. Aktuálna
sťažnosť sťažovateľa sa s predošlou sťažnosťou spoluobvineného do značnej
miery prekrýva a v tejto časti ústavný súd uvádza, že nemá dôvod meniť svoj skôr
vyslovený právny názor, ktorým prezentoval ústavnú konformnosť napadnutého
rozhodnutia.
Ústavný súd preto aj vo vzťahu k sťažnosti sťažovateľa opakuje, že krajský súd
na relevantné právne a skutkové otázky dal vo svojom rozhodnutí dostatočné odpovede,
preto jeho odôvodnenie spĺňa nároky kladené zákonnom, ale aj ústavou a dohovorom
na rozhodnutie týkajúce sa osobnej slobody.
Konajúci všeobecný súd k predĺženiu lehoty trvania väzby sťažovateľa pristúpil
po tom, ako vyhodnotil pre takéto rozhodnutie zásadné právne otázky, a to či je trestné
stíhanie sťažovateľa dôvodné, a teda či zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre
ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, či má znaky trestného činu a či je dôvodné
podozrenie, že ho spáchal sťažovateľ; či existujú zákonnom predpokladané dôvody väzby
(§ 71 Trestného poriadku) a či sú dané podmienky predĺženia lehoty trvania väzby
(naplnenie § 76 Trestného poriadku).
Ako z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, krajský súd
na všetky uvedené pre rozhodnutie podstatné otázky dal adekvátne odpovede, ktoré ústavný
súd nepovažuje za potrebné na tomto mieste opakovať a ktoré vo svojom súhrne
presvedčivým spôsobom odôvodňujú druhostupňovým súdom prijatý konečný verdikt.
Spochybňovanie rozhodnutia krajského súdu sťažovateľom z dôvodu, že sťažnostný súd
„svoje tvrdenie opiera... o návrh krajského prokurátora... s tým, že jednoducho konštatuje,
že tento je dôvodný, nie že takéto dôvody vyplývajú z... nazhromaždených dôkazov“, nie je
namieste. Je pravdou, že krajský súd prijal dôvody uvádzané v návrhu krajskej prokuratúry,
t. j. stotožnil sa s nimi, avšak urobil tak, a to je podstatné, s tým, že uviedol, prečo
tak postupoval, a uvedenému konštatovaniu predchádzalo zodpovedajúce odôvodnenie.
Práve táto skutočnosť vylučuje možný zásah krajského súdu do základného práva
sťažovateľa na osobnú slobodu.
Ústavný súd podotýka, že konajúci sťažnostný súd sa takisto dostatočne vysporiadal
aj s danosťou samotných väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného
poriadku, ktorých danosť a dôvodnosť už boli opakovane súdmi v danej veci v súvislosti
so žiadosťami sťažovateľa a jeho spoluobvineného preskúmavané a ktoré odôvodňujú záver
krajského súdu, že prepustením sťažovateľa na slobodu pred ukončením vyšetrovania
by mohlo dôvodne dôjsť k ovplyvneniu jeho priebehu a výsledku. Rovnako tak obťažnosť
trestnej veci sťažovateľa bola súdmi oboch stupňov riadne posúdená a vyhodnotená.
Podstata námietok sťažovateľa však spočíva v jeho tvrdení, že krajský súd predĺžil
jeho väzbu na základe „iných dôvodov, než tých, ktoré sú predmetom... vznesenia obvinenia
a tam vymedzeného skutku s tvrdením, že niečo má nastať do budúcna“.
Z uznesenia národnej kriminálnej agentúry ČVS: PPZ 740/NKA FP ST 2013
z 21. januára 2014 vyplýva, že sťažovateľovi bolo vznesené obvinenie za to, že „ako
štatutárny zástupca obchodných spoločností... spoločne s od presne
nezistenej doby najmenej však od mesiaca máj roku 2012 založili a riadili organizovanú
18
skupinu osôb..., kedy ako štatutárni zástupcovia... obchodných spoločností... páchali...
hospodársku trestnú činnosť, spočívajúcu v daňových trestných činoch... pričom... konali
s cieľom získať daňovú výhodu... umelým vytváraním podmienok odôvodňujúcich uplatnenie
si formálne správneho odpočítania dane z dane z pridanej hodnoty vo forme vrátenia
vzniknutého nadmerného odpočtu DPH... svojím konaním umožnili obchodnej
spoločnosti...“ i) „na základe takto vyhotovených dokladov dňa 25. 06. 2012 spracovať
a následne predložiť príslušnému správcovi dane.... daňové priznanie na daň z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2012 a vykázať tam nárok na vrátenie nadmerného
odpočtu dane z pridanej hodnoty vo výške 151.709,15 € a to na základe uplatnenia
odpočítania si dane z pridanej hodnoty...“, resp. ii) „na základe takto vyhotovených
dokladov dňa 25. 10. 2012 spracovať a následne predložiť príslušnému správcovi dane...
daňové priznanie na daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2012
a vykázať nadmerný odpočet vo výške 85.387,58 €...“.
Ako ústavný súd už vo svojom uznesení č. k. I. ÚS 774/2014 11 z 10. decembra
2014 uviedol, základnou východiskovou premisou rozhodnutia krajského súdu bolo
stanovenie rozsahu stíhaného skutku, ktorého sa sťažovateľ mal dopustiť, tak ako bol tento
skutok vymedzený v uznesení o vznesení obvinenia a z ktorého vyplývalo, že sťažovateľ
spolu s ďalším spoluobvineným sa mali dopúšťať trestnej činnosti „... od presne nezistenej
doby najmenej však od mesiaca máj roku 2012...“, ako aj to, že „členovia organizovanej
skupiny si najmenej v období máj a september 2010... neoprávnene uplatnili nadmerný
odpočet na dani z pridanej hodnoty“.
S prihliadnutím na takto určené časové vymedzenie spáchania stíhaného skutku
v uznesení o vznesení obvinenia (použitie formulácie „najmenej... od“, „najmenej
v období“), t. j. bez toho, aby toto bolo striktne determinované, podľa ústavného súdu
krajský súd dospel k logickému a odôvodniteľnému záveru o opodstatnenosti argumentácie
prokurátora navrhujúceho predĺženie lehoty trvania väzby tak sťažovateľovi,
ako aj spoluobvinenému založenej na konštatovaní potreby vykonať vo veci ďalšie,
v napadnutom uznesení uvedené vyšetrovacie úkony na preukázanie skutočností
relevantných pre trestné konanie. Táto potreba vzhľadom na uvedený spôsob vymedzenia
rozsahu stíhaného skutku podľa krajského súdu nenarúšala podstatu skutku, tak ako bol
vymedzený v uznesení o vznesení obvinenia, pričom krajský súd konštatoval:
„Z návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby obvinených vyplýva, že v tejto
veci ide o náležité objasnenie stíhaného skutku v jeho potrebnej šírke, zachovajúc však jeho
totožnosť.“
Ústavný súd vzhľadom na uvedené neprijal argumentáciu sťažovateľa, že krajský súd
o predĺžení väzby sťažovateľa nesprávne rozhodol na základe skutočností, ktoré majú nastať
až do budúcna a ktoré (a to hlavne) by neboli obsahom uznesenia o vznesení obvinenia.
Krajský súd dostatočne ozrejmil, prečo potreba dokazovania v rozhodnutí uvedených
skutočností má súvis so stíhaným skutkom, tak ako bol definovaný v rozhodnutí o vznesení
obvinenia.
Námietku sťažovateľa, podľa ktorej krajský súd rozhodol o jeho sťažnosti
na neverejnom zasadnutí bez toho, aby ho vypočul (aj napriek tomu, že sa svojho vypočutia
domáhal), považuje ústavný súd taktiež za zjavne nedôvodnú a zastáva názor,
že sťažovateľom namietaný postup krajského súdu bol zákonný, keďže zodpovedal
príslušným ustanoveniam Trestného poriadku, na ktoré krajský súd jasne v odôvodnení
rozhodnutia poukázal (§ 302 Trestného poriadku), a svoje rozhodnutie o zvolenom postupe
presvedčivo ozrejmil (rozhodoval o právnych, nie skutkových otázkach, z čoho nevyplynula
potreba účasti strán konania). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ sa
k návrhu krajskej prokuratúry na predĺženie lehoty trvania väzby vyjadril pred rozhodnutím
prvostupňového súdu jednak písomne, ako aj ústne pri svojom výsluchu 18. júla 2014,
taktiež sa písomne vyjadril k sťažnosti krajskej prokuratúry proti prvostupňovému
rozhodnutiu, ktorá v podstate (ako to opakovane krajský súd uviedol) stála na tých istých
dôvodoch ako samotný návrh na predĺženie lehoty väzby. Z toho vyplýva, že sťažovateľ mal
možnosť predostrieť k veci všetky argumenty, ktoré považoval za potrebné uviesť.
20
Ústavný súd poukazuje aj na svoje uznesenie sp. zn. II. ÚS 419/2014 alebo sp. zn.
II. ÚS 847/2014 a tiež rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, z ktorej
vyplýva, že pokiaľ sa trestne stíhaná osoba mohla zúčastniť súdneho konania o väzbe
v prvom stupni, potom nie je nevyhnutné, aby sa musela osobne zúčastniť opravného
súdneho konania (Rahbar – Pagard proti Bulharsku, Graužinis proti Litve).
Rozhodujúcim v tomto smere je, že sťažovateľovi bolo všeobecnými súdmi
konajúcimi vo veci umožnené vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam uvádzaným
protistranou – krajskou prokuratúrou, preto je námietka porušenia základných práv
sťažovateľa na osobnú slobodu v tejto súvislosti zjavne neopodstatnená.
K tejto časti sťažnosti je navyše potrebné uviesť, že sťažovateľ v tomto postupe
krajského súdu videl porušenie základného práva zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy a práva
zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru, ktoré sa však, ako už bolo uvedené (pozri
bod 1 odôvodnenia), na napadnuté rozhodnutie nevzťahujú.
Vzhľadom na všetky uvedené okolnosti ústavný súd dospel k záveru, že medzi
namietaným porušením základného práva na osobnú slobodu (čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy),
resp. práva na slobodu a bezpečnosť (čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru) a označeným rozhodnutím
krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 35/2014 zo 14. augusta 2014 absentuje akákoľvek príčinná
súvislosť, čo bolo dôvodom odmietnutia aj tejto časti sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, stalo sa právne
bezvýznamným zaoberať sa ďalšími v petite sťažnosti uvedenými požiadavkami sťažovateľa,
rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo
slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. septembra 2015
22