Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 271/2019
PDF · 192.87 KB
No categories available
I. ÚS 271/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. júna 2019
predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť , , t. č. Ústav
na výkon väzby , vo veci namietaného porušenia „práva na obhajobu“ uznesením
Okresného súdu Komárno sp. zn. 3 T 104/2018 z 5. decembra 2018 a uznesením Krajského
súdu v Nitre sp. zn. 2 Tos 120/2018 zo 17. decembra 2018, ako aj postupom,
ktorý predchádzal ich vydaniu, a takto
rozhodol:
1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
2. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavným
súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 12. apríla
2019 doručené podanie , , t. č. Ústav na výkon väzby
(ďalej len „sťažovateľ“), označené ako „Návrh na začatie konania podľa ustanovenia
§ 20 zákona o ústavnom súde“. Ústavný súd kvalifikoval podanie sťažovateľa podľa obsahu
ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou
namieta porušenie „práva na obhajobu“ uznesením Okresného súdu Komárno (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 3 T 104/2018 z 5. decembra 2018 (ďalej aj „namietané uznesenie
okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
2 Tos 120/2018 zo 17. decembra 2018 (ďalej aj „namietané uznesenie krajského súdu“),
ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.
2. Na zasadnutí pléna ústavného súdu 25. apríla 2019 bol schválený Rozvrh práce
Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019
(ďalej len „rozvrh práce“), ktorý nadobudol účinnosť 26. apríla 2019.
V súlade s čl. X bodom 3 rozvrhu práce bola uvedená vec na základe rozhodnutia
o nariadení jej pridelenia z 30. apríla 2019, keďže ide o naliehavú vec patriacu
do rozhodovacej pôsobnosti senátu, rozhodnutie o ktorej neznesie odklad, pridelená
náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov sudcovi
spravodajcovi Mojmírovi Mamojkovi.
3. Súčasťou ústavnej sťažnosti je aj žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho
zástupcu v konaní pred ústavným súdom.
4. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa od 30. mája
2018 nachádza vo väzbe, do ktorej bol vzatý uznesením okresného súdu sp. zn.
2 Tp 11/2018 z 1. júna 2018 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 36/2018
z 13. júna 2018, a to z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z.
Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). O prvej
žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu rozhodoval okresný súd uznesením
sp. zn. 2 Tp 15/2018 z 9. augusta 2018 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.
2 Tpo 58/2018 z 21. augusta 2018, pričom ju zamietol. Druhá žiadosť sťažovateľa
o prepustenie z väzby bola zamietnutá uznesením okresného súdu sp. zn. 2 Tp 23/2018
z 8. novembra 2018 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 90/2018
z 21. novembra 2018.
Prokurátorom Okresnej prokuratúry Komárno bola na sťažovateľa 23. novembra
2018 podaná obžaloba pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných
a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa
§ 172 ods. 1 písm. a), c), d) a ods. 2 písm. e) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“).
5. Namietaným uznesením okresného súdu z 5. decembra 2018 bol sťažovateľ podľa
§ 238 ods. 3 Trestného poriadku ponechaný vo väzbe, pretože dôvod väzby naďalej trvá,
žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu okresný súd zamietol a väzbu
nenahradil dohľadom probačného a mediačného úradníka.
O podanej sťažnosti sťažovateľa proti namietanému uzneseniu okresného súdu
rozhodol namietaným uznesením zo 17. decembra 2018 krajský súd, ktorý jeho sťažnosť
zamietol ako nedôvodnú.
6. Sťažnostné námietky sťažovateľa sa týkajú dvoch okruhov otázok. Prvým
okruhom sú námietky súvisiace s postupom, ktorý predchádzal vydaniu napadnutých
rozhodnutí všeobecných súdov o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa (neprítomnosť advokáta
sťažovateľa pri úkonoch trestného konania, vykonávanie výsluchov sťažovateľa napriek
jeho zlému zdravotnému stavu). Druhým okruhom sú námietky týkajúce sa rozhodovania
o žiadosti sťažovateľa o jeho prepustenie z väzby okresným súdom a krajským súdom,
v ktorých uvádza, že „ako najzávažnejšie porušenie môjho práva na obhajobu považujem
rozhodnutie o súdnej väzbe, ktoré sa konalo 5.12.2018 v Nemocnici pre obv. a ods.
a ÚVTOS v Trenčíne, kde som bol ešte stále hospitalizovaný. Ako som už uviedol, toto
konanie prebehlo napriek absencii môjho advokáta bez môjho súhlasu, navyše predseda
senátu odmietol protokolovať moju výpoveď.“.
7. Na základe uvedeného sťažovateľ žiada „aj prostredníctvom ustanoveného
advokáta na zastupovanie pred ústavným súdom o zrušenie právoplatnosti uznesení
tak prvostupňového, ako aj druhostupňového súdu sp. zn. 2 Tos 120/2018 – 251, ktorými
ma ponechali vo väzbe“.
II.
8. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom
prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa § 124 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch
mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,
keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie
nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov
zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia tohto
písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje len jeho zástupcovi,
začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia tomuto
zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie
ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným
prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom
opravnom prostriedku.
III.
13. Podľa § 45 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný rozsahom a dôvodmi
návrhu na začatie konania, ak § 89 neustanovuje inak. Viazanosť ústavného súdu návrhom
sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti jeho petitom, teda tou časťou ústavnej sťažnosti
(v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia
sa od ústavného súdu domáha (§ 43 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí
predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej
ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ
domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil
za porušovateľa svojich práv (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05,
III. ÚS 2/05). Tvrdenie o porušení iných práv uvedených v odôvodnení ústavnej sťažnosti
mimo petit návrhu ústavný súd považuje iba za súčasť argumentácie.
14. Sťažovateľ tvrdí, že namietanými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu,
ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, bolo porušené jeho „právo na obhajobu“.
Pre vymedzenie hraníc, v ktorých sťažovateľ žiada realizovať ústavný prieskum
dodržiavania základných práv a slobôd v konaniach realizovaných súdmi, je nevyhnutné,
aby formulácia návrhu na rozhodnutie bola úplná a zrozumiteľná. Zároveň je potrebné,
aby petit ústavnej sťažnosti, ktorým je ústavný súd pri svojom rozhodovaní viazaný,
obsahoval nielen označenie ustanovenia, ktorým je zaručené právo, ktoré malo byť
porušené, ale aj slovné vyjadrenie tohto práva, a to tak, aby neboli vo vzájomnom rozpore.
15. V danom prípade sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta porušenie „práva
na obhajobu“, čím len slovne vyjadril právo, ktoré malo byť porušené, bez označenia
ustanovenia, ktorým je právo (ktoré malo byť porušené) zaručené.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu „práva na obhajobu“ preto ústavný súd
vychádzal z obsahu ústavnej sťažnosti, a teda skutočnosť, že namietané rozhodnutia
všeobecných súdov, ktorých zrušení sa sťažovateľ domáha, sú rozhodnutiami o osobnej
slobode – o väzbe sťažovateľa (o jej ďalšom trvaní), a zo svojej konštantnej judikatúry
(napr. III. ÚS 422/2016, II. ÚS 795/2016, I. ÚS 125/2015, I. ÚS 113/05, II. ÚS 661/2015,
III. ÚS 416/2015), z ktorej vyplýva, že pri väzobných konaniach vníma ústavný súd právo
na obhajobu ako súčasť práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ústavy a v prípade zistenia
porušenia práva vo vzťahu k rozhodovaniu o väzbe pristúpi k vysloveniu jeho porušenia
prostredníctvom čl. 17 ústavy.
16. Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
K namietanému porušeniu ústavou garantovaného práva postupom, ktorý
predchádzal vydaniu namietaných uznesení okresného súdu a krajského súdu
17. Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním tejto časti ústavnej
sťažnosti poukazuje na skutočnosť, že jeho právomoc rozhodovať o ústavných sťažnostiach
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity. Zmysel a účel princípu
subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a podľa svojej povahy ani nemôže
byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im
zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1
ústavy, ako aj legislatívnej konštrukcie § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde (m. m.
III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013), podľa ktorého ústavná
sťažnosť je neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva
zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd.
18. V posudzovanom prípade sa trestná vec sťažovateľa nachádza ešte len
v počiatočnom štádiu trestného stíhania pred súdom, po podaní obžaloby. Ústavný súd
v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje,
že trestné konanie je od svojho začiatku až po koniec procesom, v rámci ktorého
sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní,
ako aj v predmetnej veci konajúcich všeobecných súdov naprávať, resp. korigovať
jednotlivé pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich štádiách trestného konania.
Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možno na ústavnom súde
namietať také pochybenia príslušných orgánov verejnej moci, ktoré neboli odstránené
v jeho dovtedajšom priebehu a ktoré mohli vo svojich dôsledkoch spôsobiť porušenie práv
a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 166/2010, m. m. tiež II. ÚS 3/02,
III. ÚS 18/04, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07).
19. Je zjavné, že citovaná judikatúra je aplikovateľná aj na vec sťažovateľa, keďže
má v súčasnom štádiu trestného konania celý rad právnych prostriedkov na ochranu svojich
základných práv, o ktorých nie je oprávnený rozhodovať ústavný súd, ale iné orgány
verejnej moci (predovšetkým orgány prokuratúry a všeobecné súdy). Z uvedeného dôvodu
túto časť ústavnej sťažnosti ústavný súd považuje za predčasne podanú, a preto ju podľa
§ 56 ods. 2 písm. d) v spojení § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde uplatnením zásady
ratione temporis odmietol ako neprípustnú.
K namietanému porušeniu ústavou garantovaného práva namietaným
uznesením okresného súdu
20. Vo vzťahu k tejto časti ústavný súd opätovne poukazuje na princíp subsidiarity
svojej právomoci vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy. Z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy
totiž vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd rozdelený medzi
všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená
primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc
ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.
21. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť (a aj domáhal) využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy
pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku
právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
22. V posudzovanom prípade proti namietanému uzneseniu okresného súdu mohol
sťažovateľ podať sťažnosť (čo aj využil), o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť
krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa v danom prípade
vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný preto túto časť ústavnej sťažnosti odmietol
podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci
na jej prerokovanie.
K namietanému porušeniu ústavou garantovaného práva namietaným
uznesením krajského súdu
23. Z ústavnej sťažnosti a zistení ústavného súdu vyplýva, že namietaným uznesením
krajského súdu zo 17. decembra 2018 krajský súd zamietol sťažnosť sťažovateľa proti
uzneseniu okresného súdu o jeho ponechaní vo väzbe – označené uznesenie nadobudlo
právoplatnosť 17. decembra 2018 a sťažovateľovi bolo doručené 18. decembra 2018.
24. V nadväznosti na uvedené skutočnosti ústavný súd pripomína, že jednou
zo základných podmienok prijatia ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 124 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína
plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol
o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným
dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene [§ 56 ods. 2 písm. f) zákona
o ústavnom súde]. V prípade podania ústavnej sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.
IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
25. Aplikujúc citovanú judikatúru na vec sťažovateľa, ústavný súd konštatuje,
že sťažovateľ doručil ústavnú sťažnosť (12. apríla 2019) proti namietanému uzneseniu
krajského súdu zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 124 zákona
o ústavnom súde, preto túto časť ústavnej sťažnosti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. f)
zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.
26. Ústavný súd vo vzťahu k žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu
v konaní pred ústavným súdom uvádza, že takýmto žiadostiam ústavný súd vyhovie
v prípade súčasného (kumulatívneho) splnenia podmienok vyplývajúcich z ustanovenia § 37
ods. 1 zákona o ústavnom súde a jeho ustálenej doterajšej judikatúry v tejto oblasti, t. j.
ak ustanovenie právneho zástupcu odôvodňujú majetkové pomery navrhovateľa
(ak vzhľadom na svoje majetkové pomery nedisponuje dostatočnými zdrojmi na úhradu trov
právneho zastúpenia) a ak nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu
ústavnosti.
27. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh nevyplýva splnenie ani jednej
z uvedených podmienok. Pokiaľ ide o prvú podmienku, nie zrejmé, či by ju bolo možné
považovať za splnenú, keďže sťažovateľ svoje majetkové pomery žiadnym spôsobom
nezmienil ani nepreukázal.
Splneniu druhej podmienky bráni preukázaná zrejmá bezúspešnosť uplatňovania
nároku na ochranu ústavnosti. Oneskorené podanie ústavnej sťažnosti ako nedostatok
podmienky jej prijateľnosti na ďalšie konanie je takej povahy, že by ju nebolo možné
odstrániť ani potom, ak by ústavný súd ustanovil sťažovateľovi kvalifikovaného právneho
zástupcu.
28. Z uvedených dôvodov ústavný súd žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho
zástupcu nevyhovel.
29. S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľa
potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. júna 2019