Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)III. ÚS 422/2016
PDF · 144.36 KB
No categories available
III. ÚS 422/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júna 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , toho času vo väzbe v
, zastúpeného advokátom JUDr. Miroslavom Michaličkom,
advokátska kancelária, Vajslova 11, Trnava, vo veci namietaného porušenia základného
práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného
práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky práva a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Tos 156/2015 v súvislosti s rozhodovaním o väzbe sťažovateľa a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. januára
2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu
v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 156/2015 v súvislosti
s rozhodovaním o väzbe sťažovateľa.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 301/2015 z 24. júla 2015 vzatý do väzby.
Sťažovateľ namieta, že podaním zaslaným okresnému súdu 11. novembra 2015 sa
jeho obhajca ospravedlnil, že sa nemôže zúčastniť neverejného zasadnutia o väzbe
sťažovateľa, ktoré bolo okresným súdom nariadené na 12. november 2015, a to z dôvodu
ošetrenia člena rodiny. Obhajca sťažovateľa zároveň požiadal o zmenu termínu neverejného
zasadnutia. Okresný súd 12. novembra 2015 podľa § 42 ods. 1 Trestného poriadku ustanovil
sťažovateľovi náhradného obhajcu, pričom neverejné zasadnutie vykonal v pôvodne
nariadenom termíne a uznesením sp. zn. 29 T 57/2015 z 12. novembra 2015 podľa § 238
ods. 3 Trestného poriadku rozhodol o ponechaní sťažovateľa vo väzbe a zároveň zamietol
jeho žiadosť o nahradenie väzby písomným sľubom a dohľadom probačného a mediačného
úradníka.
Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej krajský súd
rozhodol uznesením č. k. 3 Tos 156/2015-842 z 3. decembra 2015 tak, že túto podľa § 193
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.
Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že náhradný obhajca mu bol ustanovený v deň
konania neverejného zasadnutia, pričom s vykonaním neverejného zasadnutia súhlasil
napriek „skrátenej lehote“, v dôsledku čoho sťažovateľovi „nebola dostatočne poskytnutá
kvalifikovaná obhajoba“. Podľa názoru sťažovateľa „náhradný obhajca nemal dostatočný
čas na oboznámenie sa s celkovým obsahom vyšetrovacieho spisu a to vzhľadom na jeho
rozsah (samotný vyšetrovací spis má viac ako 400 strán a priložený znalecký posudok má
rovnako viac ako 400 strán)“. Sťažovateľovi teda nebola prostredníctvom náhradného
obhajcu v dostatočnej miere daná príležitosť vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam
významným pre rozhodovanie o väzbe, ako aj účinným spôsobom predložiť dôkazy a uviesť
argumentáciu proti ďalšiemu trvaniu väzby. Porušenie svojho základného práva
na obhajobu vidí sťažovateľ aj v tom, že mu bolo umožnené poradiť sa pred konaním
neverejného zasadnutia s náhradným obhajcom iba v rozsahu desiatich minút a aj to
za prítomnosti ďalších osôb, teda v rozpore s § 34 ods. 1 Trestného poriadku.
Podľa názoru sťažovateľa „ak advokát poskytuje obhajobu zrejme v rozpore
s právami a právom chránenými záujmami obvineného, súd by mal postupovať v súlade
so zákonom a takto poskytnutú právnu ochranu by nemal akceptovať, pretože by konal
v rozpore s oprávnenými záujmami obvineného...“.
Sťažovateľ tvrdí, že v danom prípade neboli naplnené podmienky pre ustanovenie
náhradného obhajcu, keďže v tom čase účinné znenie Trestného poriadku v § 42 ods. 1
taxatívnym výpočtom stanovovalo túto možnosť iba na účel výsluchu obvineného
v prípravnom konaní, hlavné pojednávanie a verejné zasadnutie, a teda nebolo možné
uvedený postup aplikovať v prípade neverejného zasadnutia, ako to urobil okresný súd.
Krajský súd pri rozhodovaní o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu túto skutočnosť
nereflektoval. Sťažovateľ namieta tiež záver krajského súdu o tom, že časový priestor
v rozsahu jednej hodiny poskytnutý na účely štúdia spisu bol s ohľadom na skutočnosť, že
nešlo o rozhodovanie o vine a treste, dostatočný, pričom argumentuje významom
kvalifikovanej obhajoby vo vzťahu k skutkovým okolnostiam odôvodňujúcim väzbu.
Napokon poukazuje na skutočnosť, že uplatnenie inštitútu náhradného obhajcu „je
len výnimočným a krajným opatrením“ použiteľným iba v prípade, ak „niet iných
prostriedkov na zabezpečenie riadneho priebehu trestného konania“, pričom „krátkodobá
pracovná neschopnosť nepredstavuje tak vážnu prekážku, ktorá by bezodkladne
odôvodňovala potrebu ustanovenia náhradného obhajcu“.
Sťažovateľ napokon navrhol nálezom vysloviť porušenie označených základných
práv a práva krajským súdom „v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 156/2015“ a priznať mu
náhradu trov konania pred ústavným súdom.
II.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto
minimálne práva vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie
na výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) dohovoru postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 156/2015, a to v súvislosti s rozhodovaním o väzbe
sťažovateľa. K porušeniu označených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že v konaní o jeho
žiadosti o prepustenie z väzby a o ponechaní vo väzbe po podaní obžaloby okresný súd
v rozpore so zákonom ustanovil sťažovateľovi náhradného obhajcu, ktorý navyše nemal
možnosť dostatočne sa oboznámiť s rozsiahlym spisovým materiálom a nebol mu tiež
poskytnutý dostatočný časový priestor pre poradu so sťažovateľom pred konaním
neverejného zasadnutia.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti
petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127
ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha
(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred
ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom
na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv.
Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom
(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Ústavný súd predovšetkým pripomína, že namietané konanie krajského súdu
nadväzovalo na rozhodovanie okresného súdu a vo svojej podstate bolo konaním
a rozhodnutím o osobnej slobode – o väzbe sťažovateľa, pričom na úrovni krajského
súdu bolo iniciované sťažnosťou sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.
29 T 57/2015 z 12. novembra 2015. Nešlo teda o konanie a rozhodovanie vo veci samej –
o vine a treste.
Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa porušenia práva sťažovateľa na obhajobu,
vyjadreného v čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj v čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru, ústavný súd
už opakovane judikoval, že čl. 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý proces a zásadne
sa nevzťahuje na konanie o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ ide o procesné záruky
poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá
v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť (napr. II. ÚS 15/05).
Z konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 125/2015, II. ÚS 116/2011,
II. ÚS 266/2013, II. ÚS 600/2014, III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 135/04) tiež
vyplýva, že pri väzobných konaniach vníma ústavný súd právo na obhajobu ako súčasť
práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ústavy a v prípade zistenia porušenia práva vo vzťahu
k rozhodovaniu o väzbe pristúpi k vysloveniu jeho porušenia prostredníctvom čl. 17 ústavy,
nie prostredníctvom sťažovateľom označeného čl. 50 ods. 3 ústavy.
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, aj v tomto smere ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane konštatoval
(napr. I. ÚS 100/04, III. ÚS 135/04, I. ÚS 113/05, II. ÚS 151/09, II. ÚS 311/2013,
IV. ÚS 444/2013, IV. ÚS 444/2013), že ide o všeobecné ustanovenie, ktoré upravuje
základné právo na súdnu ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej, a nevzťahuje sa
na konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľný čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ktorý je vo vzťahu
k čl. 46 ods. 1 ústavy v pomere špeciality, a sú v ňom implicitne obsiahnuté hmotné a tiež
procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu
v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné
procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania
o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne
ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46
ods. 1 ústavy.
Ústavný súd, súc viazaný návrhom na rozhodnutie (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom
súde), v tomto prípade konštatuje, že sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym
zástupcom, namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Tos 156/2015 v súvislostiach rozhodovania o väzbe, na ktoré sa ním
označené články ústavy a dohovoru vecne nevzťahujú. Keďže neexistuje žiadna vecná
súvislosť medzi postupom krajského súdu a namietaným porušením označených článkov
ústavy a dohovoru, sťažnosť sťažovateľa je zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd
z tohto dôvodu odmietol už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa obsiahnutými v sťažnostnom petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. júna 2016