Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 422/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júna 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , toho času vo väzbe v

, zastúpeného advokátom JUDr. Miroslavom Michaličkom,

advokátska kancelária, Vajslova 11, Trnava, vo veci namietaného porušenia základného

práva na spravodlivý proces podľa a základného

práva na obhajobu podľa práva a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.

v súvislosti s rozhodovaním o väzbe sťažovateľa a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. januára

2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia základného práva na spravodlivý proces podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na obhajobu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu

v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. v súvislosti

s rozhodovaním o väzbe sťažovateľa.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 24. júla 2015 vzatý do väzby.

Sťažovateľ namieta, že podaním zaslaným okresnému súdu 11. novembra 2015 sa

jeho obhajca ospravedlnil, že sa nemôže zúčastniť neverejného zasadnutia o väzbe

sťažovateľa, ktoré bolo okresným súdom nariadené na 12. november 2015, a to z dôvodu

ošetrenia člena rodiny. Obhajca sťažovateľa zároveň požiadal o zmenu termínu neverejného

zasadnutia. Okresný súd 12. novembra 2015 podľa ustanovil

sťažovateľovi náhradného obhajcu, pričom neverejné zasadnutie vykonal v pôvodne

nariadenom termíne a uznesením sp. zn. z 12. novembra 2015 podľa § 238

ods. 3 rozhodol o ponechaní sťažovateľa vo väzbe a zároveň zamietol

jeho žiadosť o nahradenie väzby písomným sľubom a dohľadom probačného a mediačného

úradníka.

Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej krajský súd

rozhodol uznesením č. k. -842 z 3. decembra 2015 tak, že túto podľa § 193

ods. 1 písm. c) zamietol.

Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že náhradný obhajca mu bol ustanovený v deň

konania neverejného zasadnutia, pričom s vykonaním neverejného zasadnutia súhlasil

napriek „skrátenej lehote“, v dôsledku čoho sťažovateľovi „nebola dostatočne poskytnutá

kvalifikovaná obhajoba“. Podľa názoru sťažovateľa „náhradný obhajca nemal dostatočný

čas na oboznámenie sa s celkovým obsahom vyšetrovacieho spisu a to vzhľadom na jeho

rozsah (samotný vyšetrovací spis má viac ako 400 strán a priložený znalecký posudok má

rovnako viac ako 400 strán)“. Sťažovateľovi teda nebola prostredníctvom náhradného

obhajcu v dostatočnej miere daná príležitosť vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam

významným pre rozhodovanie o väzbe, ako aj účinným spôsobom predložiť dôkazy a uviesť

argumentáciu proti ďalšiemu trvaniu väzby. Porušenie svojho základného práva

na obhajobu vidí sťažovateľ aj v tom, že mu bolo umožnené poradiť sa pred konaním

neverejného zasadnutia s náhradným obhajcom iba v rozsahu desiatich minút a aj to

za prítomnosti ďalších osôb, teda v rozpore s .

Podľa názoru sťažovateľa „ak advokát poskytuje obhajobu zrejme v rozpore

s právami a právom chránenými záujmami obvineného, súd by mal postupovať v súlade

so zákonom a takto poskytnutú právnu ochranu by nemal akceptovať, pretože by konal

v rozpore s oprávnenými záujmami obvineného...“.

Sťažovateľ tvrdí, že v danom prípade neboli naplnené podmienky pre ustanovenie

náhradného obhajcu, keďže v tom čase účinné znenie v

taxatívnym výpočtom stanovovalo túto možnosť iba na účel výsluchu obvineného

v prípravnom konaní, hlavné pojednávanie a verejné zasadnutie, a teda nebolo možné

uvedený postup aplikovať v prípade neverejného zasadnutia, ako to urobil okresný súd.

Krajský súd pri rozhodovaní o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu túto skutočnosť

nereflektoval. Sťažovateľ namieta tiež záver krajského súdu o tom, že časový priestor

v rozsahu jednej hodiny poskytnutý na účely štúdia spisu bol s ohľadom na skutočnosť, že

nešlo o rozhodovanie o vine a treste, dostatočný, pričom argumentuje významom

kvalifikovanej obhajoby vo vzťahu k skutkovým okolnostiam odôvodňujúcim väzbu.

Napokon poukazuje na skutočnosť, že uplatnenie inštitútu náhradného obhajcu „je

len výnimočným a krajným opatrením“ použiteľným iba v prípade, ak „niet iných

prostriedkov na zabezpečenie riadneho priebehu trestného konania“, pričom „krátkodobá

pracovná neschopnosť nepredstavuje tak vážnu prekážku, ktorá by bezodkladne

odôvodňovala potrebu ustanovenia náhradného obhajcu“.

Sťažovateľ napokon navrhol nálezom vysloviť porušenie označených základných

práv a práva krajským súdom „v konaní vedenom pod sp. zn. “ a priznať mu

náhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto

minimálne práva vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie

na výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1

, ako aj práv podľa a 3 písm. b) a c) dohovoru postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. , a to v súvislosti s rozhodovaním o väzbe

sťažovateľa. K porušeniu označených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že v konaní o jeho

žiadosti o prepustenie z väzby a o ponechaní vo väzbe po podaní obžaloby okresný súd

v rozpore so zákonom ustanovil sťažovateľovi náhradného obhajcu, ktorý navyše nemal

možnosť dostatočne sa oboznámiť s rozsiahlym spisovým materiálom a nebol mu tiež

poskytnutý dostatočný časový priestor pre poradu so sťažovateľom pred konaním

neverejného zasadnutia.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha

( ), čím zároveň vymedzí predmet konania pred

ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv.

Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom

(m. m. , ).

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že namietané konanie krajského súdu

nadväzovalo na rozhodovanie okresného súdu a vo svojej podstate bolo konaním

a rozhodnutím o osobnej slobode – o väzbe sťažovateľa, pričom na úrovni krajského

súdu bolo iniciované sťažnosťou sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 12. novembra 2015. Nešlo teda o konanie a rozhodovanie vo veci samej –

o vine a treste.

Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa porušenia práva sťažovateľa na obhajobu,

vyjadreného v , ako aj v a dohovoru, ústavný súd

už opakovane judikoval, že čl. 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý proces a zásadne

sa nevzťahuje na konanie o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ ide o procesné záruky

poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá

v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť (napr. ).

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

, , , , ) tiež

vyplýva, že pri väzobných konaniach vníma ústavný súd právo na obhajobu ako súčasť

práva na osobnú slobodu podľa a v prípade zistenia porušenia práva vo vzťahu

k rozhodovaniu o väzbe pristúpi k vysloveniu jeho porušenia prostredníctvom ,

nie prostredníctvom sťažovateľom označeného .

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

, aj v tomto smere ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane konštatoval

(napr. , , , , ,

, ), že ide o všeobecné ustanovenie, ktoré upravuje

základné právo na súdnu ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej, a nevzťahuje sa

na konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľný a 5 , ktorý je vo vzťahu

k v pomere špeciality, a sú v ňom implicitne obsiahnuté hmotné a tiež

procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu

v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné

procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania

o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne

ustanovenia a 5 o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie

ods. 1 .

Ústavný súd, súc viazaný návrhom na rozhodnutie (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom

súde), v tomto prípade konštatuje, že sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym

zástupcom, namieta porušenie základného práva podľa a

a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. v súvislostiach rozhodovania o väzbe, na ktoré sa ním

označené články a dohovoru vecne nevzťahujú. Keďže neexistuje žiadna vecná

súvislosť medzi postupom krajského súdu a namietaným porušením označených článkov

a dohovoru, sťažnosť sťažovateľa je zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd

z tohto dôvodu odmietol už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa obsiahnutými v sťažnostnom petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júna 2016