Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 795/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júna 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Lajosa Mészárosa (sudca

spravodajca) a Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť ,

, t. č. Ústav na výkon väzby , zastúpeného advokátskou

kanceláriou TIMAR & partners, s. r. o., Štúrova 42, Šaľa, v mene ktorej koná advokátka

Mgr. Eva Timár Myjavcová, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 5 , ako aj práv podľa a ods. 4

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 25. mája 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

-14 z 27. októbra 2016 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia základných práv podľa

, 2 a 5 (ďalej len „“), ako aj práv podľa

ods. 1 písm. c) a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 25. mája 2016 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie“).

1.1 Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom

zasadnutí, keďže sťažovateľ v podaní z 9. januára 2017 a najvyšší súd vo vyjadrení

zo 14. decembra 2016 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný

súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením Špecializovaného trestného súdu Pezinok,

pracoviska Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný súd“) sp. zn. zo 4. mája

2016 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 25. mája 2016 bol

sťažovateľ vzatý do väzby, pričom súčasne mu nebol uložený dohľad probačného

a mediačného úradníka.

2.1 Podľa názoru sťažovateľa týmito rozhodnutiami a konaním, ktoré im

predchádzalo, došlo k porušeniu jeho práva na obhajobu prostredníctvom obhajcu, ako aj na

kontradiktórnosť konania a na rovnosť zbraní.

2.2 Najpodstatnejším porušením práv podľa sťažovateľa je skutočnosť, že

špecializovaný súd a následne aj najvyšší súd nesprávne postupovali, keď uznesenie

špecializovaného súdu sp. zn. zo 4. mája 2016 nedoručili jeho obhajcovi

(ďalej len „obhajca“), a to pred tým, než najvyšší súd rozhodol

o sťažnosti podanej sťažovateľom hneď po vyhlásení uznesenia špecializovaného súdu

priamo do zápisnice o výsluchu, hoci obhajca sa na výsluchu nezúčastnil a nebol prítomný

ani pri vyhlásení a ústnom odôvodnení uznesenia špecializovaného súdu.

2.3 Sťažovateľ poukázal na to, že osoba obvinená v trestnom konaní má základné

právo obhajovať sa sama alebo prostredníctvom obhajcu. Keďže vzatie do väzby je

obmedzením osobnej slobody, je na mieste, aby mohol obvinený podať proti takémuto

rozhodnutiu riadny opravný prostriedok. Toto právo znamená oprávnenie vyjadriť sa

k jednotlivým nesprávnym postupom a k posúdeniu dôvodného podozrenia vo vzťahu

k vznesenému obvineniu a väzobným dôvodom. Právo podať sťažnosť ako riadny opravný

prostriedok zahŕňa v sebe aj právo predmetnú sťažnosť odôvodniť, a to prostredníctvom

práva znalej osoby (obhajcu). Ide o základné právo obvineného v trestnom konaní.

2.4 V danej veci sa výsluch sťažovateľa realizoval na špecializovanom súde 4. mája

2016, avšak obhajca sa výsluchu nezúčastnil, ale doručil špecializovanému súdu písomné

vyjadrenie k návrhu prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor“) na vzatie sťažovateľa do väzby, ktoré bolo

v rámci výsluchu sťažovateľa sudcom prečítané. Po výsluchu sťažovateľa a ďalších

obvinených sudca rozhodol o vzatí sťažovateľa do väzby, pričom súčasťou zápisnice

o výsluchu je len samotný výrok, nie teda aj odôvodnenie a ostatné náležitosti.

2.5 Sťažovateľ podal do zápisnice proti uzneseniu sťažnosť. Následne špecializovaný

súd, ale ani najvyšší súd písomné vyhotovenie uznesenia špecializovaného súdu sp. zn.

zo 4. mája 2016 obhajcovi nedoručili, čo vyplýva z úpravy trestnej kancelárie,

v ktorej absentuje v rámci pokynu na doručenie uznesenia identifikácia obhajcu

sťažovateľa. Obhajca sa následne prostredníctvom mailovej komunikácie snažil zabezpečiť

doručenie uznesenia, a to od 26. mája 2016. Uznesenie mu bolo zaslané najprv mailom

26. mája 2016 a potom poštou 30. mája 2016, hoci najvyšší súd rozhodol o sťažnosti

podanej sťažovateľom proti vzatiu do väzby už 25. mája 2016.

2.6 Podľa sťažovateľa z uvedeného vyplýva, že uznesenie špecializovaného súdu

bolo obhajcovi doručené až po tom, čo najvyšší súd o sťažnosti rozhodol, a preto obhajca

nemal možnosť sťažnosť riadne odôvodniť.

2.7 Sťažovateľ poukázal ďalej na to, že súčasťou práva na spravodlivý proces je

neodmysliteľne aj dodržanie zásady kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní. Práve

nedodržanie týchto zásad vytvára nerovný stav, keď jedna procesná strana nemá možnosť

predložiť svoje stanoviská a argumenty k tvrdeniam tej druhej.

2.8 Uvedený nesprávny postup je podľa sťažovateľa zvýraznený aj tým, že obhajcovi

nebolo doručené ani uznesenie o vznesení obvinenia proti sťažovateľovi, pritom v zmysle

je pre vzatie do väzby podstatné aj skúmanie existencie

dôvodného podozrenia, že skutok spáchal obvinený, že skutok je trestným činom a že sa

skutok stal. Keďže uznesenie o vznesení obvinenia nebolo obhajcovi doručené, nemal

možnosť dôvodiť ani týmito skutočnosťami.

2.9 Sťažovateľ poukazuje na stanoviská ústavného súdu v obdobných veciach

(, , ), v ktorých sa konštatovalo, že

rozhodovanie o väzbe musí byť urýchlené v zmysle dohovoru.

neukladá sudcovi pre prípravné konanie povinnosť pred predložením spisu nadriadenému

súdu vyčkať na doručenie písomného vyhotovenia uznesenia o vzatí obvineného do väzby

pre účely umožnenia obvinenému alebo jeho obhajcovi doplniť dôvody podanej sťažnosti,

pokiaľ takéto uznesenie bolo obvinenému a jeho obhajcovi riadne oznámené v ich

prítomnosti a obvinený využil právo podať sťažnosť priamo do zápisnice o výsluchu.

Z hľadiska práva obvineného predložiť argumenty proti väzbe nie je významné, či obvinený

využije právo podať sťažnosť bezprostredne po vyhlásení uznesenia, alebo si ponechá pre

svoje rozhodnutie zákonnú lehotu. V kontexte sťažnosti nie je pre posúdenie zachovania

práva podľa a dohovoru rozhodujúca schopnosť obvineného podanú

sťažnosť súčasne aj odôvodniť, ale podstatné je, či procesný postup súdu umožňoval

obvinenému tak urobiť za pomoci jeho obhajcu. Obvinenému nachádzajúcemu sa vo väzbe

musí byť zabezpečené plné využitie práva na obhajobu prostredníctvom obhajcu a toto

právo nemôže byť eliminované právom rozhodnúť o väzbe urýchlene a prednostne tak, že

sa obvinenému neumožní reagovať na uznesenie o vzatí do väzby a prostredníctvom

obhajcu predostrieť sťažnostnému súdu právnu argumentáciu.

2.10 Vychádzajúc z premís už uvedených rozhodnutí ústavného súdu, je podľa

sťažovateľa zrejmé, že podstatné je, či bolo uznesenie o vzatí do väzby oznámené

(vyhlásené) za prítomnosti obvineného a jeho obhajcu, teda či mal obhajca možnosť počuť

(aj keď len stručné) odôvodnenie rozhodnutia o vzatí obvineného do väzby tak, aby mohol

na takéto odôvodnenie reagovať v sťažnosti aj bez doručenia písomne vyhotoveného

rozhodnutia.

3. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

25.05.2016, sp. zn. boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa

podľa , ods. 2 a ods. 5 a

Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 2, ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.05.2016, sp. zn.

sa zrušuje.

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania vo výške 360,36 €, ktoré

je povinný Najvyšší súd SR zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet

jeho právneho zástupcu.“

II.

4. Z prípisu predsedníčky najvyššieho súdu č. k. -81 zo 14. decembra

2016, doručeného ústavnému súdu 22. decembra 2016, vyplýva, že odkazuje na vyjadrenie

predsedu senátu najvyššieho súdu, ktoré zároveň pripája.

Z vyjadrenia predsedu senátu najvyššieho súdu z 3. decembra 2016 vyplýva, že

najvyšší súd sa dôsledne riadil , podľa ktorého o sťažnosti

proti uzneseniu o vzatí obvineného do väzby rozhodne nadriadený súd do piatich

pracovných dní od predloženia veci. Vec napadla najvyššiemu súdu 19. mája 2016 a senát

rozhodol 25. mája 2016, teda na štvrtý pracovný deň. Nedodržanie tejto zákonnej lehoty by

nepochybne zakladalo dôvod na podanie ústavnej sťažnosti.

Senát rozhodoval o všetkých podaných sťažnostiach, hoci niektoré neboli

odôvodnené. Jeden obhajca nepoznal písomné dôvody napadnutého uznesenia. Obvinení

boli s dôvodmi oboznámení. Prieskumná činnosť najvyššieho súdu vychádzala okrem

námietok uvedených v písomne vypracovaných sťažnostiach najmä z celého predloženého

spisového materiálu, teda aj zo skutočností, ktoré neboli uvádzané v dôvodoch sťažností.

Takýto postup vyplýva aj z , podľa ktorého súd má

povinnosť z vlastnej iniciatívy skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby

trvajú, alebo či sa zmenili, a preto boli zaručené všetky práva sťažovateľa (a ostatných

obvinených) na rozsiahle a dôsledné preskúmanie existencie dôvodov väzby, a to v miere

podstatne širšej, než ako keby sa vychádzalo len z dôvodov uvedených v sťažnosti.

Sťažovateľ neuviedol žiadne nové skutočnosti ani v ďalších podaniach, o ktorých

opätovne rozhodoval špecializovaný súd a najvyšší súd (uznesenie špecializovaného súdu

sp. zn. z 19. júla 2016 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

zo 17. augusta 2016, ako aj uznesenie špecializovaného súdu sp. zn.

z 9. novembra 2016 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 22. novembra 2016). Všeobecné súdy boli pri týchto ďalších

rozhodnutiach oboznámené aj s námietkou sťažovateľa, že pôvodné rozhodnutie o väzbe

(ktoré je teraz predmetom konania na ústavnom súde) nebolo doručené jeho obhajcovi.

Podľa názoru senátu najvyššieho súdu rozhodnutím v zákonnej päťdňovej lehote bez

doručenia písomne vyhotoveného uznesenia obhajcovi vzhľadom na rozsah širokej

prieskumnej činnosti pred konečným rozhodnutím o sťažnosti, a teda o reálnej existencii

väzobných dôvodov, neboli práva sťažovateľa porušené. Treba tiež zdôrazniť, že senát

najvyššieho súdu musel rozhodnúť v zákonom predpísanej päťdňovej lehote, čo je hlavne

pri skupinových veciach veľmi ťažko realizovateľné. Nie je známe, že by ústavný súd

vyslovil nesúlad (tu uvedenej krátkej päťdňovej lehoty)

s , resp. s medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Je potrebné, aby ústavný súd tiež zaujal stanovisko, aký procesnoprávny dopad by

malo prípadné zrušenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. mája 2016 na ďalšie súvisiace rozhodnutia o existencii dôvodov väzby u sťažovateľa,

keďže tieto ďalšie rozhodnutia nepochybne legalizujú väzbu sťažovateľa v obdobiach po ich

právoplatnosti.

5. Z repliky právnej zástupkyne sťažovateľa z 9. januára 2017, doručenej ústavnému

súdu 16. januára 2017, ktorou reaguje na vyjadrenie predsedu senátu najvyššieho súdu,

vyplýva, že najvyšší súd vlastne potvrdil, že obhajcovi sťažovateľa zápisnica o výsluchu

sťažovateľa obsahujúca text celého uznesenia o vzatí do väzby, ako ani samotné uznesenie

o vzatí do väzby neboli vôbec doručené.

Sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého

prieskumná povinnosť súdu pri rozhodovaní o väzbe sama osebe konvaliduje porušenie jeho

ústavných práv. Právo podať sťažnosť nemožno vnímať iba cez priezor formalistického

výkladu práva sťažnosť zahlásiť, ale je nutné ho vnímať ako právo vyjadriť sa

k jednotlivým nesprávnym postupom a posúdeniu dôvodného podozrenia zo spáchania

trestného činu uvedeného v obvinení a väzobným dôvodom. Právo podať sťažnosť teda

zahŕňa aj právo sťažnosť odôvodniť, keďže odôvodnenie je právom vyjadrený vlastný

pohľad na správnosť prvostupňového rozhodnutia o vzatí do väzby, pričom toto právo

odôvodniť sťažnosť prostredníctvom osoby znalej práva (obhajcu) je základným právom

obvineného v trestnom konaní.

Súčasťou práva na spravodlivý proces je aj zásada kontradiktórnosti konania

a rovnosti zbraní. Práve nedodržanie týchto zásad vytvára nerovný stav, keď jedna procesná

strana nemá možnosť predložiť svoje stanoviská a argumenty. V danom prípade

špecializovaný súd uznesenie o vzatí do väzby prokurátorovi doručil, ale obhajcovi

sťažovateľa už nie. Prokurátor mal možnosť v rámci vlastnej zahlásenej sťažnosti túto

riadne odôvodniť ako osoba právne znalá, avšak obhajca sťažovateľa (ktorému bolo

uznesenie o vzatí do väzby doručené až po rozhodnutí najvyššieho súdu) takúto možnosť

nedostal. Bola tým porušená zásada kontradiktórnosti konania, ako aj rovnosti zbraní.

Je zrejmé, že v prípade sťažovateľa ide o kolíziu dvoch zložiek práva na spravodlivé

súdne konanie pri rozhodovaní o väzbe, a to práva obvineného na obhajobu obhajcom

v súvislosti s odôvodnením sťažnosti prostredníctvom obhajcu a jeho práva na urýchlené

rozhodnutie o väzbe. Uvedeným právam sťažovateľa zodpovedá povinnosť všeobecných

súdov poskytnúť priestor obhajobe a zároveň konať a rozhodovať o väzbe urýchlene.

Obvinenému nachádzajúcemu sa vo väzbe musí byť zabezpečené plné využitie práva

na obhajobu prostredníctvom obhajcu, pričom toto právo nemôže byť eliminované

povinnosťou rozhodnúť o väzbe urýchlene a prednostne tak, že obvinenému nebude

umožnené reagovať na uznesenie o vzatí do väzby a prostredníctvom obhajcu predostrieť

sťažnostnému súdu právnu argumentáciu.

Sťažovateľ sa nestotožňuje ani s názorom predsedu senátu najvyššieho súdu, podľa

ktorého následné (neskoršie) uznesenia o ponechaní sťažovateľa vo väzbe majú v danom

prípade nepochybne legalizovať väzbu. nepozná rozhodovanie o väzbe

so spätnou účinnosťou. Nedodržanie lehoty väzby má za následok prepustenie obvineného

z väzby. Ak teda lehota väzby má narušenú kontinuitu vo svojej jednote a trvaní, nemôže

byť konvalidovaná iným rozhodnutím o väzbe a už vôbec nie so spätným účinkom.

III.

6. Z vyjadrenia obhajcu k návrhu prokurátora na vzatie sťažovateľa do väzby

zo 4. mája 2016 vyplýva inter alia, že sa obhajca vzhľadom na zdravotný stav nezúčastní

výsluchu sťažovateľa a predkladá k návrhu prokurátora na vzatie do väzby písomné

stanovisko, ktoré žiada oznámiť v rámci výsluchu sťažovateľa.

7. Zo zápisnice z výsluchu špecializovaného súdu sp. zn. zo 4. mája

2016 vyplýva inter alia, že obhajca sťažovateľa nebol na výsluchu prítomný, hoci bol

o ňom upovedomený e-mailom, ako aj telefonicky, ako to vyplýva z úradného záznamu

zo 4. mája 2016. Po tom, čo bol osobne prítomný sťažovateľ vypočutý, sudca oznámil

vyjadrenie jeho obhajcu zo 4. mája 2016. Po vyhlásení uznesenia sudca vyhlásené uznesenie

odôvodnil a prítomné procesné strany poučil o práve podať opravný prostriedok. Následne

sťažovateľ prehlásil, že podáva sťažnosť a že o vzatí do väzby žiada upovedomiť manželku.

Napokon sudca uviedol, že obhajcovia obvinených majú po doručení uznesenia právo

odôvodniť sťažnosti obvinených.

8. Z uznesenia špecializovaného súdu sp. zn. zo 4. mája 2016 vyplýva,

že ním bol (popri iných obvinených) sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71

ods. 1 písm. b) a c) s tým, že dohľad probačného a mediačného

úradníka sa neukladá.

9. Z referátu sudcu pre prípravné konanie špecializovaného súdu zo 6. mája 2016

vyplýva zoznam obvinených a obhajcov, ktorým sa má uznesenie o väzbe doručiť. V tomto

zozname osoba obhajcu sťažovateľa nie je uvedená.

10. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 25. mája 2016 vyplýva, že

ním bola zamietnutá (okrem iného aj) sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu

špecializovaného súdu sp. zn. zo 4. mája 2016. Podľa konštatovania

najvyššieho súdu sťažovateľ podal priamo do zápisnice špecializovaného súdu sťažnosť

proti uzneseniu špecializovaného súdu hneď po vyhlásení uznesenia, avšak túto

neodôvodnil.

11. Z e-mailu špecializovaného súdu z 5. mája 2016 adresovaného obhajcovi

sťažovateľa vyplýva, že v prílohe sa mu zasiela zápisnica z výsluchu zo 4. mája 2016.

12. Z e-mailu obhajcu sťažovateľa z 26. mája 2016 adresovaného špecializovanému

súdu vyplýva, že žiada o informáciu, kedy mu bude doručené uznesenie špecializovaného

súdu sp. zn. zo 4. mája 2016, keďže toto potrebuje na odôvodnenie zahlásenej

sťažnosti proti vzatiu sťažovateľa do väzby.

13. Z e-mailu obhajcu sťažovateľa z 26. mája 2016 adresovaného špecializovanému

súdu vyplýva, že „zápisnicu mám ale uznesenie som poštou nedostal pozrite to prosím kedy

ste mi posielali uznesenie poštou lebo mi neprišlo a na akú adresu“.

14. Z e-mailu špecializovaného súdu z 26. mája 2016 adresovaného obhajcovi

sťažovateľa vyplýva: „Ok pán doktor, posielam I. triedou.“

15. Z kópie doručenky vyplýva, že listovú zásielku zo špecializovaného súdu prevzal

obhajca sťažovateľa 30. mája 2016.

16. Z e-mailu obhajcu sťažovateľa z 31. mája 2016 adresovaného špecializovanému

súdu vyplýva: „... včera mi bolo doručené predmetné uznesenie. Vzhľadom na to, že som

zistil, že medzičasom konkrétne dňa 26.05.2016 rozhodol o sťažnostiach aj NS SR Vás

chcem požiadať o informáciu, či bolo realizované doručenie predmetného uznesenia mojej

osobe ako obhajcovi obv. pred 26.05.2016 a ak áno aký bol problém v doručovaní,

že mi predmetné uznesenie nebolo doručené. Uvedené potrebujem z dôvodu ustálenia

dôvodu pre podanie ústavnej sťažnosti.“

17. Z e-mailu špecializovaného súdu z 31. mája 2016 adresovaného obhajcovi

sťažovateľa vyplýva, že spis z najvyššieho súdu zatiaľ nebol vrátený a hneď po tom, ako sa

tak stane, bude predmetné uznesenie doručené.

18. Z e-mailu špecializovaného súdu zo 14. júna 2016 (podpísaného sudcom pre

prípravné konanie) adresovaného obhajcovi sťažovateľa vyplýva: „Po nazretí do spisového

materiálu uvádzame, že uznesenie sudcu pre prípravné konanie Vám bolo zaslané dňa

26. mája 2016. Je pravdou, že Vaše meno nebolo uvedené v rozdeľovníku pre doručenie

uznesenia sudcu pre prípravné konanie sp. zn. zo dňa 6. mája 2016, čo sa stalo

opomenutím asistentky súdu. Z toho dôvodu Vám uznesenie o vzatí do väzby obvineného

sp. zn. zo dňa 4. mája 2016 bolo doručené 26. mája 2016

a podľa pripojenej doručenky ste toto uznesenie prevzali dňa 30. mája 2016. JUDr. Roman

Púchovský – sudca pre prípravné konanie.“

19. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. augusta 2016, ktoré

predložil ústavnému súdu predseda senátu najvyššieho súdu, vyplýva, že ním bola

zamietnutá (inter alia) aj sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu špecializovaného

súdu sp. zn. z 19. júla 2016 o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie

z väzby.

20. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 22. novembra 2016, ktoré

predložil ústavnému súdu predseda senátu najvyššieho súdu, vyplýva, že ním bolo zrušené

uznesenie špecializovaného súdu sp. zn. z 9. novembra 2016 o zamietnutí

žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, pričom najvyšší súd sám žiadosť sťažovateľa

zamietol.

IV.

21. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

22. Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa

tak stane na základe postupu stanoveného zákonom: zákonné zatknutie alebo pozbavenie

slobody za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie

zo spáchania trestného činu alebo ak je to dôvodne považované za potrebné, za účelom

zabránenia spáchaniu trestného činu alebo úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody, má

právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnosti

pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

V.

23. Sťažovateľ je presvedčený, že došlo k porušeniu jeho práva obhajovať sa

v konaní o väzbe prostredníctvom obhajcu, keďže jeho obhajcovi nebolo doručené

uznesenie špecializovaného súdu o vzatí sťažovateľa do väzby, v dôsledku čoho obhajca

nemohol využiť právo písomne odôvodniť sťažnosť proti vzatiu do väzby a kvalifikovane

tak brojiť proti argumentácii špecializovaného súdu. Tento nezákonný postup

špecializovaného súdu nenapravil ani najvyšší súd rozhodujúci o riadnom opravnom

prostriedku.

24. Najvyšší súd zastáva názor, že k porušeniu označených práv sťažovateľa nedošlo,

keďže bolo zákonnou povinnosťou najvyššieho súdu prihliadať na všetky významné

okolnosti vyplývajúce zo spisu, ktoré by mohli mať vplyv na dôvodnosť väzby sťažovateľa.

Najvyšší súd pritom musel dodržať zákonnú lehotu piatich pracovných dní na rozhodnutie

vo veci.

25. Podľa uznesenie treba oznámiť osobe, ktorej sa

priamo dotýka, ako aj osobe, ktorá naň dala svojím návrhom podnet; uznesenie súdu sa

oznámi aj prokurátorovi. Oznámenie sa robí buď vyhlásením uznesenia v prítomnosti toho,

komu treba uznesenie oznámiť, alebo doručením rovnopisu uznesenia.

Podľa ak sa však oznamuje obvinenému, ktorý je

pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo ktorého spôsobilosť na právne úkony je

obmedzená, uznesenie, proti ktorému môže podať sťažnosť, treba ho oznámiť obvinenému,

jeho obhajcovi a zákonnému zástupcovi. Ak je obvinený vo väzbe, vo výkone trestu odňatia

slobody alebo na pozorovaní v zdravotníckom ústave, treba uznesenie, proti ktorému je

prípustná sťažnosť, oznámiť obvinenému a jeho obhajcovi aj vtedy, ak obvinený nemá

obmedzenú spôsobilosť na právne úkony.

26. Súdne konanie v súvislosti s rozhodovaním o zákonnosti väzby musí poskytovať

určité garancie procesnej povahy, ktoré sú vyjadrené v čl. 6 dohovoru. So zreteľom na to, že

čl. 6 sa nevzťahuje na konanie o rozhodovanie o väzbe, procesné záruky tu uvedené

nemožno bez ďalšieho uplatniť aj v prípade čl. 5 ods. 4 dohovoru, no určité základné

procesné záruky sa musia poskytovať aj v konaní podľa čl. 5 ods. 4, i keď nemusia byť

nutne rovnaké ako tie, ktoré vyplývajú z čl. 6 (, ).

26.1 Právo obvineného na obhajobu ako súčasť práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru treba považovať nepochybne aj za súčasť konania

o väzbe. Treba ho teda považovať za súčasť procesných práv obvineného aj podľa čl. 5

ods. 4 dohovoru, resp. . Povinnosťou všeobecných súdov je umožniť

obvinenému uplatnenie práva na obhajobu tak, aby sa zachoval jeho reálny obsah a zmysel.

Inak by totiž toto právo nebolo možné považovať za reálne, ale iba za teoretické, resp.

iluzórne. Výklad príslušných ustanovení dotknutých právnych predpisov musí byť preto

taký, aby uplatnenie práva na obhajobu v konaní o väzbe sa obvinenému reálne umožnilo

(, ).

26.2 Osoba vo väzbe musí mať v každom prípade možnosť predložiť súdu argumenty

a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe a vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam

týkajúcim sa jej dôvodnosti a zákonnosti (, , ).

26.3 V prípade, ak prichádza do úvahy paralelná aplikácia viacerých zložiek práva na

spravodlivé súdne konanie, je povinnosťou všeobecných súdov postupovať tak, aby sa

poskytla ochrana všetkým do úvahy prichádzajúcim zložkám. Z ústavnoprávneho hľadiska

je totiž neakceptovateľné, aby niektorá zo zložiek práva na spravodlivé súdne konanie bola

uprednostnená do tej miery, že tým dôjde k praktickému eliminovaniu inej zložky

().

27. Zo skutkového hľadiska treba predovšetkým konštatovať, že medzi účastníkmi

konania sa javí ako nesporné, že obhajca sťažovateľa 4. mája 2016 nebol pri vyhlásení

uznesenia špecializovaného súdu o vzatí sťažovateľa do väzby prítomný, pretože svoju

neúčasť ospravedlnil a stanovisko k návrhu prokurátora na vzatie sťažovateľa do väzby

predložil písomne. Rovnako je nesporné, že hoci zo zápisnice z výsluchu špecializovaného

súdu zo 4. mája 2016 vyplýva oznámenie sudcu, že obhajcovia obvinených majú

po doručení uznesenia právo odôvodniť sťažnosti obvinených, písomné vyhotovenie

uznesenia bolo obhajcovi sťažovateľa doručené po jeho urgencii až 30. mája 2016, teda už

po rozhodnutí najvyššieho súdu o podanej sťažnosti. Napokon ako podstatná sa javí aj

ďalšia nesporná skutočnosť, podľa ktorej sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu

o vzatí do väzby priamo do zápisnice z výsluchu zo 4. mája 2016 nebola v čase

rozhodovania najvyššieho súdu (25. mája 2016) doplnená uvedením jej dôvodov.

27.1 Prerokovávaná vec je špecifická tým, že v hre boli viaceré ústavné práva

sťažovateľa, pričom vzhľadom na špecifikum prejednávanej veci nebolo podľa súdov

možné zachovať plné garancie všetkých ústavných práv sťažovateľa, ktoré boli v hre –

práva na obhajobu na jednej strane a práv na urýchlené rozhodovanie vo väzobných veciach

na strane druhej.

27.2 K týmto atribútom však z pohľadu ústavného súdu pristupuje nezanedbateľná

skutočnosť, že po napadnutom uznesení bolo vo veci sťažovateľa opakovane rozhodované

o väzbe a sťažovateľ mal opätovne možnosť uplatniť všetky svoje ústavné práva pred

príslušným súdom rozhodujúcim o jeho väzbe. Ústavný súd už v obdobnej veci v uznesení

sp. zn. uviedol: „Dôležitým faktorom v prístupe k výkladu... Trestného

poriadku v spojitosti s vývojom sťažovateľovej veci je vydanie medzitýmnych rozhodnutí

o väzbe v období od rozhodovania ústavného súdu... do vydania napadnutého uznesenia...

Najvyšší súd v napadnutom uznesení správne poukázal, že nie je možné porušiť kontinuitu

celého trestného konania v sťažovateľovej veci, pričom nezohľadnenie vývoja trestného

konania a skutočnosti, že trestné konanie v sťažovateľovej veci sa posunulo do vyššej fázy...

kde príslušný trestný súd rozhodol o väzbe sťažovateľa, by spôsobilo právny chaos a stav

právnej neistoty.“ Inak povedané, jednak ústavný súd pri zaoberaní sa sťažnosťou pre

namietané porušenie ústavných práv vo väzobných veciach, ako i následne všeobecné súdy

pri prerokovávaní väzobných vecí zohľadňujú i princíp právnej istoty a posudzujú každý

prípad jednotlivo s ohľadom na všetky ústavné práva sťažovateľa, ktoré sú v hre.

27.3 Ústavný súd tak vzhľadom na právny a skutkový stav sťažovateľovej veci

v čase prerokovávania tohto nálezu, ale aj vzhľadom na rozhodnutia súdov o väzbe

sťažovateľa vydané po napadnutom uznesení a prijatí sťažnosti na ďalšie konanie pred

ústavným súdom, kde sťažovateľ mohol opätovne hájiť svoje práva v súvislosti s jeho

väzbou, uvádza, že hoci najvyšší súd v postupe pri vydávaní napadnutého uznesenia

nezabezpečil plný výkon práva sťažovateľa na obhajobu prostredníctvom obhajcu a práva

na kontradiktórnosť konania (resp. rovnosť zbraní), tak z pohľadu ústavného súdu

postupoval v záujme ochrany práva sťažovateľa na urýchlené rozhodovanie vo väzobnej

veci, čím zároveň boli ochránené garancie vyplývajúce z práva sťažovateľa na osobnú

slobodu. Pri strete/konflikte týchto práv vzhľadom na skutkový stav sťažovateľovej veci

ústavný súd hodnotí postup najvyššieho súdu (aj napadnuté uznesenie) ako síce plne

nerešpektujúci zákonné ustanovenia , ale zároveň ako ústavne hraničný,

a nie porušujúci označené ústavné práva sťažovateľa.

27.4 Ústavný súd pri tomto konštatovaní zohľadnil aj tieto právne skutočnosti: (i)

skutočnosť, že najvyšší súd po vydaní napadnutého uznesenia následne opätovne

rozhodoval o väzbe sťažovateľa a pri tomto rozhodovaní zohľadnil aj sťažovateľom tu

namietané pochybenie spočívajúce v nedoručení uznesenia o vzatí obvineného do väzby

jeho obhajcovi; (ii) skutočnosť, že aj v okolnostiach danej veci, keď bol sťažovateľ

kvalifikovane právne zastúpený advokátom, pri uplatnení zásady „vigilantibus iura scripta

sunt“ nemuselo dôjsť k namietaným pochybeniam (napr. ak by došlo k nahliadnutiu do

spisu, ku kontaktovaniu sa so svojím klientom a pod.); ako aj (iii) tú skutočnosť, že

prípadné rozhodnutie ústavného súdu o porušení označených práv sťažovateľa a zrušenie

napadnutého uznesenia by vzhľadom na rozhodnutia súdov o väzbe sťažovateľa vydané po

napadnutom uznesení a prijatí sťažnosti na ďalšie konanie pred ústavným súdom atakovalo

princíp právnej istoty, uviedlo by sťažovateľa do stavu právnej neistoty a generovalo právny

chaos v rozhodovaní súdov o väzbe sťažovateľa.

27.5 Ústavný súd však dôrazne pripomína, že vo všeobecnosti (teda nie

v špecifickom prípade sťažovateľa) právo obvineného na urýchlené rozhodnutie o väzbe

v spojitosti s povinnosťou všeobecného súdu konať o väzbe urýchlene nemôže

z ústavnoprávneho hľadiska bez ďalšieho znamenať, že zároveň dôjde k praktickému

eliminovaniu práva obvineného obhajovať sa v druhostupňovom konaní o väzbe s pomocou

obhajcu. Ústavný súd nerozhodol o porušení označených práv sťažovateľa na obhajobu

a kontradiktórnosť konania len (i) vzhľadom na výnimočnú a špecifickú právnu situáciu

v sťažovateľovej veci spočívajúcu (ako už ústavný súd obsiahlo artikuloval) v najvyšším

súdom poskytnutej ochrane práva na urýchlené rozhodovanie vo väzobnej veci napadnutým

uznesením, (ii) ďalej vzhľadom na následné rozhodnutia všeobecných súdov o väzbe

sťažovateľa, v ktorých najvyšší súd zohľadnil predchádzajúce (tu pred ústavným súdom

sťažovateľom namietané) pochybenie a sťažovateľ mal možnosť v identickej skutkovej

a právnej situácii (rozhodovanie o väzbe) obhajovať svoje práva a uplatniť svoje právo

na obhajobu, (iii) ako aj vzhľadom na zachovanie princípu právnej istoty v sťažovateľovej

právnej veci pri pohľade na ňu v jej komplexnosti.

28. Na základe uvedených záverov ústavný súd rozhodol o nevyhovení sťažnosti

sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2018