Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 655/2015
PDF · 600.28 KB
No categories available
II. ÚS 655/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2015 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť , t. č.
, ,
zastúpeného advokátom JUDr. Tiborom Timárom, Advokátska kancelária Timár &
partners, s. r. o., Štúrova 42, Šaľa, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv
podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tost 35/2013 zo 4. decembra
2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. februára
2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tost 35/2013
zo 4. decembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v trestnej veci obvineného sťažovateľa bolo
napadnutým uznesením rozhodnuté o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa a nebola nahradená
väzba obžalovaného dohľadom probačného a mediačného úradníka. Tomuto napadnutému
uzneseniu predchádzal nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 67/2013 z 5. júna 2013, v ktorom
ústavný súd vzhliadol porušenie základných práv sťažovateľa a súčasne zrušil uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 43/2012 zo 4. decembra 2012 v časti zamietnutia sťažnosti
sťažovateľa.
2.1 Najvyšší súd napadnuté uznesenie odôvodnil takto: «Obžalovaný
bol vzatý do väzby uznesením sudkyne pre prípravné konanie Okresného súdu Trnava
zo dňa 17. novembra 2011, sp. zn. Tp 88/11, v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave
zo dňa 6. decembra 2011, sp. zn. 3 Tpo 70/2011, a to z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a/,
písm. c/ Tr. por., pričom väzba začala plynúť dňa 15. novembra 2011. Uznesením
Špecializovaného trestného súdu z 27. novembra 2012, sp. zn. Tp 38/2012, v spojení
s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1 Tost 43/2012, zo dňa
4. decembra 2012 bola predĺžená lehota jeho väzby do 15. júna 2013.
Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR dňa 10. mája
2013 pod č. k. VII/1 Gv 221/11 885 podal obžalobu na (ako aj
obvineného ) pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej
skupiny podľa § 296 Tr. zák. (pod bodom 1/, pre prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1
písm. a/, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. j/ Tr. zák. v spolupáchateľstve
podľa § 20 Tr. zák. a pre obzvlášť závažný zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1/,
ods. 3 písm. a/ Tr. zák.) pod bodom 2/, ako aj pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej
výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania
a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1, písm. c/, písm. d/, ods. 4/ písm. b/ Tr. zák. (pod
bodom 6/) a pre obzvlášť závažný zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania
so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a/, ods. 4 písm. a/ Trestného zákona (pod bodom 10/).
Touto obžalobou je trestne stíhaných ďalších sedem obžalovaných ,
, , , ,
2
a v rámci zločineckej skupiny, ktorej členovia sa v rámci svojho pôsobenia
v tejto skupine označujú ako „Piťovci“.
V nadväznosti na to Špecializovaný trestný súd Pezinok uznesením, sp. zn. PK 2
T/14/2013, zo dňa 15. mája 2013 (pod bodom I ) podľa § 72 ods. l písm. e/ Tr. por.
s poukazom na § 79 ods. 2, § 238 ods. 3 Tr. por., čl. 17 ods. 2, ods. 5 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 5 ods. 1, ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozhodol, že obvineného (ako aj obvinených ,
, , , , ,
a ) ponecháva aj naďalej (po podaní obžaloby) vo väzbe,
pretože dôvody väzby u obvineného podľa § 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/
Tr. por. (ako aj u ostatných obvinených z rôznych v citovanom uznesení uvedených
dôvodov) naďalej trvajú.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením, sp. zn. 5 Tost 17/2013, zo dňa 28. mája
2013 sťažnosť obvineného (ako aj ostatných obvinených) ako nedôvodnú
podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. zamietol.
V súčasnej dobe, po vykonaní predbežného prejednania obžaloby prvostupňový súd
nariadil vykonanie hlavného pojednávania, na ktorom vykonáva dokazovanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa predovšetkým zaoberal otázkou, či po zrušení
uznesenia, sp. zn. 1 Tost 43/2012, zo 4. decembra 2012 nálezom ústavného súdu je možné
použiť pravidlo upravené v § 76 ods. 3 časti prvej vety za bodkočiarkou Trestného poriadku,
teda musel vyriešiť otázku, či je možné za daného právneho stavu konštatovať zachovanie
lehôt uvedených v citovanom procesnom ustanovení, alebo posudzovať aktuálny stav
rovnako ako prípad, keď vôbec nestihol v danej lehote rozhodnúť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v tomto smere zastáva právny názor, že
ustanovenie pravidlo upravené v § 76 ods. 3 časti prvej vety za bodkočiarkou Tr. por. nie je
možné iba mechanicky aplikovať. V novej právnej situácii nie je totiž možné abstrahovať od
zohľadnenia aktuálneho stavu trestného konania v predmetnej trestnej veci, najmä
skutočnosti, že trestné konanie vedené proti sťažovateľovi medzičasom prešlo do vyššej fázy
trestného konania. Ako je to zrejmé už z vyššie uvedenej faktografie postupnosti trestného
konania, prvostupňový súd po podaní obžaloby prokurátorom Úradu špeciálnej
prokuratúry Generálnej prokuratúry SR rozhodol o ďalšom trvaní väzby
(ako aj ostatných obvinených), keď konštatoval splnenie všetkých formálnych aj
materiálnych zákonných podmienok. Následne najvyšší súd zamietnutím sťažnosti všetkých
obvinených rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil. Najvyšší súd teleologickým
výkladom dospel k názoru, že nie je možné porušiť kontinuitu tohto konania iba
mechanickou aplikáciou ustanovenia § 76 ods. 3 Tr. zák. Takýmto postupom by došlo k
faktickej negácii medzitýmnych rozhodnutí o väzbe obvineného bez toho, aby boli tieto
formálne zrušené a takýto právny stav by bolo možné označiť za stav právneho chaosu.
Najvyšší súd v konaní aktuálne po zrušení rozhodnutia, sp. zn. 1 Tost 43/2012,
zo 4. decembra 2012 s prihliadnutím na prednesy obžalovaného i jeho obhajcu na
neverejnom zasadnutí dospel k záveru, že dôvodnosť väzby u obžalovaného
podľa § 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/ Tr. por. je aj naďalej daná tak, ako to
konštatovali špecializovaný trestný súd a najvyšší súd vo svojich ostatných, v tomto texte
vyššie uvedených, rozhodnutiach. V tomto smere odvolací súd v plnom rozsahu poukazuje
na odôvodnenie týchto rozhodnutí bez potreby ho znovu opakovať.
Predmetom rozhodovania najvyššieho súdu bola predovšetkým tiež otázka, či
u obžalovaného sú alebo nie sú splnené zákonné podmienky na nahradenie jeho väzby
dohľadom probačného a mediačného úradníka. V tomto smere najvyšší súd zvažoval, či
a do akej miery ponechanie obžalovaného na slobode zvyšuje riziko naplnenia konania,
zakladajúceho väzobné dôvody podľa § 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/ Tr. por. a či intenzita
zásahu do osobnej slobody obžalovaného výkonom väzby nie je celkom zjavne neprimeraná
k miere zvýšenia uvedeného rizika.
V týchto súvislostiach je treba mať na zreteli skutočnosť, že obžalovaný je trestne
stíhaný pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny, prečin
výtržníctva, obzvlášť závažný zločin ublíženia na zdraví, obzvlášť závažný zločin
nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich
držania a obchodovania s nimi a obzvlášť závažný zločin nedovoleného ozbrojovania
a obchodovania so zbraňami. Jedná sa o obzvlášť závažnú trestnú činnosť organizovaného
charakteru páchanú po dlhšiu dobu, pričom trestnou činnosťou si obžalovaný zabezpečoval
finančný príjem. Za túto trestnú činnosť hrozí obžalovanému uloženie vysokého trestu.
4
Obžalovaný je dôvodne podozrivý (okrem iného), že pôsobil
v hierarchii zločineckej skupiny, ktorá sa označovala ako „Piťovci“, v čase pred vzatím do
väzby nemal stále bydlisko, zdržiaval sa na rôznych miestach bez toho, aby si splnil
povinnosť úradného ohlásenia miesta pohybu. Z obsahu trestného spisu je zrejmé, že
členovia zločineckej skupiny pre prípad vznesenia obvinenia boli dohodnutí na obmedzení
vzájomných kontaktoch a ďalších opatreniach, ktoré mali znížiť pravdepodobnosť ich
dosiahnuteľnosti pre účely trestného konania (vypnutie mobilných telefónov, zatajenie
miesta pobytu). Obžalovaný už bol v minulosti súdne trestaný.
Zohľadniac vyššie uvedené konkrétne okolnosti, zakladajúce dôvody väzby
u obžalovaného , najvyšší súd dospel k presvedčeniu, že jeho väzbu nie je
možné nahradiť dohľadom probačného a mediačného úradníka za súčasného uloženia
primeraných povinností a obmedzení (§ 82 Tr. por.). Takáto substitúcia väzby s poukazom
na charakter trestnej činnosti kladenej mu za vinu v spojitosti s konkrétnymi skutočnosťami
zakladajúcimi dôvody väzby sa javí v danom prípade ako celkom nedostatočná. Jeho
ponechanie na slobode aj po zohľadnení účinkov dohľadu probačného a mediačného
úradníka (i s uložením primeraných povinností a obmedzení) by výrazne zvýšilo riziko
zmarenia účelu trestného konania útekom, resp. skrývaním sa, ako aj pokračovania
v páchaní trestnej činnosti. V posudzovanom prípade nie je možné konštatovať celkom
zjavnú neprimeranosť väzby v porovnaní s jej nahradením dohľadom probačného
a mediačného úradníka za súčasného uloženia primeraných povinností a obmedzení.
Vzhľadom na vyššie uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky nepovažoval sťažnosť
obvineného za dôvodnú, a preto túto podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por.
pod bodom I./ zamietol a pod bodom II./ rozhodol, že jeho väzbu dohľadom probačného
a mediačného úradníka nenahrádza (§ 80 ods. 1 písm. c/ Tr. por.).»
3. Sťažovateľ je toho názoru, že právny názor najvyššieho súdu, ktorý podľa neho
spočíva v tom, že rozhodoval s tzv. spätnou účinnosťou pri zachovaní lehoty upravenej
v ustanovení § 76 ods. 3 časti za bodkočiarkou Trestného poriadku, ktoré sa v tomto prípade
nepoužilo, nie je správny.
3.1 Samotná kontinuita trestného konania (prípravné konanie, obžaloba, súdne
konanie) má podľa názoru sťažovateľa svoj procesný odraz aj v kontinuite väzby a plynutia
lehôt väzby (väzby v prípravnom konaní, v súdnom konaní). Trestný poriadok podľa
vyjadrenia sťažovateľa nepozná rozhodovanie so spätnou účinnosťou. Rozhodovania
o väzbe, vychádzajúc z právnej úpravy dohovoru, sú podľa mienky sťažovateľa prísne
rigidné, pričom nedodržanie lehoty väzby má za následok prepustenie obvineného z väzby
na slobodu, teda lehota väzby, ak má narušenú kontinuitu vo svojej jednote a trvaní, nemôže
byť konvalidovaná iným rozhodnutím o väzbe spätne. V predmetnom prípade je podľa
sťažovateľa veľmi podstatnou skutočnosťou, že na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost
43/2012 zo 4. decembra 2012 nadväzovalo rozhodnutie o ponechaní sťažovateľa vo väzbe
podľa § 79 ods. 2 Trestného poriadku k § 238 ods. 3 Trestného poriadku.
3.2 Vzhľadom na to, že bolo nálezom ústavného súdu zrušené uznesenie najvyššieho
súdu sp. zn. 1 Tost 43/2012 zo 4. decembra 2012, nastala podľa sťažovateľa právna situácia,
že rozhodnutie o väzbe v prípravnom konaní nebolo právoplatné, teda konkrétne
rozhodnutie o predĺžení väzby do 15. júna 2013 nebolo právoplatné. Z uvedeného je podľa
sťažovateľa zrejmé, že predchádzajúca lehota väzby bola predĺžená do 15. decembra 2012
(uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 19/2012 z 30. mája 2012). Vzhľadom na uvedené
je podľa sťažovateľa nepochybné, že do 15. decembra 2012 nebolo rozhodnuté (právoplatne)
v zákonnej lehote uvedenej v ustanovení § 76 ods. 3 Trestného poriadku. Sťažovateľ je toho
názoru, že nie je možné robiť rozdiel medzi situáciou, keď nadriadený súd nerozhodne do
uplynutia predmetnej lehoty väzby, a situáciou, keď je rozhodnutie o väzbe zrušené ako
nezákonné. Podstatné v tejto súvislosti podľa názoru sťažovateľa je, že rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 43/2012 zo 4. decembra 2012 bolo zrušené ako nezákonné,
keďže porušilo základné práva a slobody sťažovateľa, a preto nie je možné konštatovať, že
takéto rozhodnutie bolo v zákonnej lehote. Zrušenie predmetného rozhodnutia spôsobilo, že
nie je prítomné v zákonnej lehote rozhodnutie o predĺžení väzby. Takéto rozhodnutie nie je
možné nahradiť v časovo následnom slede so spätnou účinnosťou.
6
3.3 Teleologický výklad napríklad teleologickou redukciou je podľa mienky
sťažovateľa možné použiť len vo svetle eurokomformného výkladu, ktorá je určená hranicou
výkladu contra legem (sťažovateľ odkazuje na judikát Konstantinos Adeneler C 212/04,
Pupino C 105/03). V hranici contra legem je podľa vyjadrenia sťažovateľa obmedzenie,
ktoré je vtelením všeobecných zásad práva, najmä princípu právnej istoty a zákazu
retroaktivity. Teleologická redukcia však musí byť možná a prípustná, a legitímna.
Dotváranie práva musí byť podľa sťažovateľa v súlade s konformitou s ústavným právom.
Rovnako je potrebné podľa sťažovateľa poukázať na nálezy ústavného súdu, ktoré podľa
interpretácie sťažovateľa uvádzajú predvídateľnosť výkladu noriem trestného práva a jeho
analógiu len v prospech obžalovaného.
3.4 Vo vzťahu k uvedenému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods.
1, 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 dohovoru je podľa sťažovateľa potrebné predovšetkým
poukázať na ustálenú judikatúru ústavného súdu, z ktorej podľa dôvodenia sťažovateľa
vyplýva, že v označených ustanoveniach čl. 17 ústavy, ako aj čl. 5 dohovoru týkajúcich sa
práva na osobnú slobodu sú obsiahnuté tak právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd
neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto
nezákonná, ako aj právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú
dobu, alebo byť prepustený počas konania (napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS
199/05). Uvedené platí podľa slov sťažovateľa v prípade, ak nebola dodržaná lehota väzby
na rozhodnutie o jej predĺžení, resp. neexistuje rozhodnutie o väzbe, ktoré by predĺžilo
lehotu väzby. Rešpektovanie základných práv osoby pozbavenej osobnej slobody väzbou
garantovaných v ustanoveniach čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy preto podľa sťažovateľa nevyhnutne
zahŕňa zabezpečenie základných procesných záruk vyžadovaných v zmysle čl. 5 ods. 4
dohovoru v konaní súdu, ktorého predmetom je rozhodovanie o ďalšom trvaní väzby
obvineného.
3.5 Z vyslovených právnych názorov ústavného súdu a z jeho ustálenej judikatúry
možno podľa sťažovateľa vyvodiť, že z hľadiska rozsahu práv garantovaných
prostredníctvom čl. 17 ústavy a práv vyplývajúcich z čl. 5 dohovoru neexistujú medzi
týmito právami zásadné rozdiely, keďže ustanovenia čl. 17 ústavy zahŕňajú aj práva
vyplývajúce z čl. 5 dohovoru. Ústavný súd by mal preto v predmetnej veci podľa
sťažovateľa posudzovať možnosť prípadného porušenia základných práv sťažovateľa podľa
čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a jeho práv vyplývajúcich z čl. 5 dohovoru napadnutým
uznesením o väzbe v celosti a spoločne, pričom by mal zohľadňovať judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Z judikatúry ústavného súdu, ako aj z judikatúry
ESĽP podľa názoru sťažovateľa vyplýva, že konanie o návrhu oprávneného subjektu na
predĺženie väzby (podľa § 71 ods. 1 a 3 Trestného poriadku ním bol prokurátor, predseda
senátu a generálny prokurátor Slovenskej republiky – poznamenáva sťažovateľ) predstavuje
automatické súdne preskúmanie zákonnosti väzby zahŕňajúce preskúmanie existencie
všetkých jej podmienok v určitých intervaloch a z úradnej povinnosti. Z uvedeného dôvodu
je na takéto konanie podľa názoru sťažovateľa aplikovateľný čl. 5 ods. 4 dohovoru
(sťažovateľ odkazuje mutatis mutandis na rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 227/03, ako aj na
rozsudok ESĽP z 21. 12. 2000 vo veci Jabloňski v. Polsko).
4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„Postupom a Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 04.12.2013,
sp. zn. 1 Tost 35/2013 boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa podľa čl. 17
ods. 1, ods. 2 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 1, ods. 3 a ods. 4 a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 04.12.2013, sp. zn.
1 Tost 35/2013 sa zrušuje.
Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
sťažovateľa prepustiť neodkladne z väzby na slobodu.
Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania vo výške 337,68 €, ktoré je
povinný Najvyšší súd SR zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho
právneho zástupcu.“
II.
8
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej
prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS
35/02).
III.
7. Predmetom sťažnosti je námietka sťažovateľa, že najvyšší súd postupom,
napadnutým uznesením a výkladom § 76 ods. 3 časti za bodkočiarkou Trestného poriadku
porušil sťažovateľove základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj práva podľa čl.
5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu arbitrárneho, nesprávneho výkladu
aplikovateľných právnych noriem, v dôsledku ktorého sa sťažovateľ nachádzal vo väzbe aj
po uplynutí zákonnej lehoty pre väzbu.
7.1 Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo predovšetkým
vysporiadať sa s otázkou, či (i) výklad aplikovateľných právnych noriem najvyšším súdom
je ústavne udržateľný a či (ii) najvyšší súd zohľadnil právne závery ústavného súdu uvedené
v náleze sp. zn. II. ÚS 67/2013 z 5. júna 2013, v ktorom ústavný súd vzhliadol porušenie
základných práv sťažovateľa a súčasne zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost
43/2012 zo 4. decembra 2012 v časti zamietnutia sťažnosti sťažovateľa.
8. Najprv však ústavný súd upriamil svoju pozornosť na namietané porušenie čl. 6
ods. 1 dohovoru najvyšším súdom vo väzobnej veci.
8.1 Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti
s napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd uvádza, že aplikovateľnosť čl. 6
ods. 1 dohovoru sa z vecného hľadiska (ratione materiae) v trestných veciach vzťahuje
na konanie o oprávnenosti trestného obvinenia. Článok 6 dohovoru, ktorý upravuje právo na
spravodlivý proces, sa v zásade nevzťahuje na konanie o väzbe vrátane konania
a rozhodovania všeobecného súdu o predĺžení trvania väzby, pre ktoré platí špeciálna,
pokiaľ ide o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, prísnejšia právna
úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na osobnú slobodu a bezpečnosť
(porov. napr. I. ÚS 256/07, II. ÚS 15/05, III. ÚS 272/03, IV. ÚS 65/05).
8.2 Ústavný súd rešpektuje prax ESĽP, podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade
čl. 5 dohovoru, a to najmä pokiaľ ide o zákonnosť väzby vrátane otázky, či k takémuto
zbaveniu slobody došlo v súlade so zákonom upraveným postupom, kde dohovor odkazuje
primárne na vnútroštátne právne predpisy a upravuje povinnosť dodržiavať ich
10
hmotnoprávne aj procesné právne normy a požaduje, aby zbavenie slobody jednotlivca
nebolo arbitrárne (čl. 5 ods. 1 dohovoru), ďalej chráni právo jednotlivca na primeranú dĺžku
väzby v zmysle požiadavky, aby väzba nebola predlžovaná nad primeranú lehotu a aby
nedochádzalo v postupe príslušných orgánov počas trvania väzby k zbytočným prieťahom
(čl. 5 ods. 3 dohovoru), a konečne chráni právo jednotlivca domáhať sa periodického
prieskumu zákonnosti väzby a žiadať o prepustenie na slobodu, o ktorom musí byť
rozhodnuté urýchlene (čl. 5 ods. 4 dohovoru) (k uvedenému pozri napr. Khudoyorov
v. Rusko, č. 6847/02, rozsudok ESĽP z 8. 11. 2005, body 124 125, 172 174 a 193;
Öcalan v. Turecko, č. 46221/99, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 12. 5. 2005, body 83 84
a 103; Khudobin v. Rusko, č. 59696/00, rozsudok ESĽP z 26. 10. 2006, body 103 a 115).
8.3 Nad rámec petitu sťažnosti ústavný súd pripomína, že čo sa týka vzťahu
ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy upravujúceho základné právo na súdnu ochranu
a ustanovenia čl. 17 ods. 2 ústavy týkajúceho sa špecificky základného práva na osobnú
slobodu, ústavný súd už vo svojej judikatúre konštatoval, že čl. 17 ústavy zahŕňa základné
hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na
súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe je
aplikovateľné toto špeciálne ustanovenie o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenia
čl. 46 ods. 1 ústavy o práve na súdnu ochranu (porov. napr. I. ÚS 124/08, II. ÚS 60/08,
III. ÚS 135/04, IV. ÚS 397/2010).
8.4 Ústavný súd na základe týchto záverov konštatuje, že sťažnosť v časti smerujúcej
proti postupu a napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu pre namietané porušenie práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že právne závery najvyššieho súdu sú zjavne
nesprávne, arbitrárne, z ústavného hľadiska neudržateľné a zároveň majú za následok
porušenie uvedených princípov spravodlivého procesu, je potrebné odmietnuť v zmysle § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
9. V otázke (i) požiadavky, aby väzba nebola predlžovaná nad primeranú lehotu
a aby nedochádzalo v postupe príslušných orgánov počas trvania väzby k zbytočným
prieťahom, stanovenej v čl. 5 ods. 3 dohovoru, keďže prieťahy v postupe príslušných
orgánov počas trvania väzby môžu zakladať porušenie čl. 5 ods. 3 dohovoru, pričom takýto
postup môže byť zároveň zlučiteľný s čl. 6 ods. 1 dohovoru (porov. Matznetter v. Rakúsko,
č. 2178/64, rozsudok ESĽP z 10. 11. 1969, bod 12 právneho posúdenia veci), a (ii) práva
garantovaného čl. 5 ods. 4 dohovoru na urýchlené rozhodnutie súdu o žiadosti
o preskúmanie zákonnosti väzby a žiadosti o prepustenie na slobodu, ústavný súd podrobne
preskúmal argumenty sťažovateľa uvedené v odôvodnení sťažnosti.
9.1 Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ nenamieta prieťahy v postupe príslušných
štátnych orgánov počas trvania väzby alebo rýchlosť, s akou najvyšší súd rozhodoval
o sťažnosti voči prvostupňovému rozhodnutiu o predĺžení väzby a zamietnutí žiadosti
o prepustenie z väzby. V sťažnosti sťažovateľa absentuje čo i len zmienka o prieťahoch
v postupe najvyššieho súdu alebo nedodržaní princípu efektívnosti (rýchlosti) rozhodovania
o žiadosti o prepustenie z väzby. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti explicitne neuvádza
podrobnejšiu argumentáciu k porušeniu uvedených článkov dohovoru. Ústavný súd taktiež
v spojitosti s čl. 5 ods. 3 dohovoru (t. j. s primeranou dĺžkou väzby v zmysle požiadavky,
aby väzba nebola predlžovaná nad primeranú lehotu) dopĺňa, že najvyšší súd napadnutým
uznesením rozhodol o sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu o predĺžení lehoty väzby
a zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, avšak sťažovateľ vo svojej sťažnosti
nenapáda samotné dôvody predĺženia väzby a primeranosť tohto predĺženia, ale napáda
skutočnosť, že najvyšší súd nesprávne (arbitrárne) vykladá aplikovateľné právne normy a že
väzobná lehota (pôvodne stanovená do 15. decembra 2012) v čase rozhodovania
najvyššieho súdu už uplynula a nebola po jej uplynutí právoplatne predĺžená (z dôvodu
zrušenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tos 43/2012 zo 4. decembra 2012 ústavným
súdom), avšak sťažovateľ sa nachádzal vo väzbe a najvyšší súd ho neprepustil z väzby.
9.2 Keďže sťažovateľ explicitne neuviedol argumenty a odôvodnenie namietaného
porušenia svojich práv garantovaných čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru postupom a napadnutým
uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2
ústavy ako zjavne neopodstatnenú.
12
10. Ústavnému súdu tak zostáva posúdiť námietku porušenia čl. 17 ods. 1, 2 a 5
ústavy (námietka arbitrárneho výkladu aplikovateľných právnych noriem a trvanie väzby
nad rámec zákonnej lehoty) a čl. 5 ods. 1 dohovoru (rovnako aj v súvislosti s čl. 5 ods. 1 ide
o námietku sťažovateľa o arbitrárnom výklade aplikovateľných právnych noriem a trvaní
väzby nad rámec zákonnej lehoty, t. j. nezákonnosť trvania väzby) postupom a napadnutým
uznesením najvyššieho súdu.
10.1 Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy už uviedol, že vo vzťahu
k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného
dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom
by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak
je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú
dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené
zárukou (porov. napr. I. ÚS 26/2013, III. ÚS 7/00, IV. ÚS 270/09). Z čl. 17 ods. 2 ústavy
ďalej vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone
a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas
ďalšieho trvania väzby. Ústavou aprobovateľné uplatnenie inštitútu väzby je zároveň
determinované aj existenciou konkrétnych skutočností, ktoré svojou podstatou musia dať
ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie tohto zabezpečovacieho inštitútu.
10.2 S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva zaručeného v čl. 17
ods. 5 ústavy, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností
svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe
konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (porov. napr. I. ÚS 31/2010,
II. ÚS 349/2013, III. ÚS 271/07, IV. ÚS 361/09).
10.3 V neposlednom rade z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že všeobecný
súd rozhodujúci o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby sa musí adekvátne
a preskúmateľne vyrovnať s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa (porov.
III. ÚS 135/04, III. ÚS 466/2010), a že z odôvodnenia rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti
obvineného proti prvostupňovému súdnemu rozhodnutiu, ktorým bolo rozhodované o väzbe
(resp. o jej predĺžení alebo zamietnutí žiadosti o prepustenie obvineného na slobodu), musí
byť zrejmé, že sa súd náležite zaoberal všetkými podstatnými argumentmi a námietkami,
ktoré obvinený vo svojej sťažnosti uviedol (porov. III. ÚS 34/07, IV. ÚS 230/2011).
10.4. Článok 5 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby pozbavenie osobnej slobody bolo
zákonné a v súlade s konaním ustanoveným zákonom, pričom dohovor tu priamo odkazuje
na vnútroštátne právo a upravuje povinnosť dodržiavať hmotné aj procesné právne normy,
a taktiež povinnosť, aby každé pozbavenie osobnej slobody zároveň bolo v súlade s účelom
čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred svojvôľou (k tomu pozri Bozano
v. Francúzsko, č. 9990/82, rozsudok ESĽP z 18. 12. 1986, bod 54; Benham v. Veľká
Británia, č. 19380/92, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 10. 6. 1996, bod 40; z novšej
judikatúry Stanev v. Bulharsko, č. 36760/06, rozsudok Veľkej komory ESĽP zo 17. 1. 2012,
bod 143; L. M. v. Slovinsko, č. 32863/05, rozsudok ESĽP z 12. 6. 2014, bod 121).
10.5 Právomoc ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov
vo väzobných veciach je daná najmä na preskúmanie, či dôvod a spôsob obmedzenia
osobnej slobody rozhodnutiami všeobecných súdov vo väzobných veciach [napr. v zmysle
posúdenia, či sú rozhodnutia všeobecných súdov o väzbe podložené zákonnými dôvodmi, či
súd výslovne, prehľadne a logicky vysvetlil, z ktorých konkrétnych skutočností vyplýva
dôvod väzby, či sú rozhodnutia riadne a vyčerpávajúco odôvodnené, či súd rozhodol
o zákonnosti ďalšieho trvania väzby a žiadosti obvineného o prepustenie na slobodu
urýchlene a pod.] je v súlade so základnými právami a slobodami zaručenými čl. 17 ods. 2
a ods. 5 ústavy a čl. 5 dohovoru (porov. napr. I. ÚS 47/2013, II. ÚS 230/02, II. ÚS 38/05,
III. ÚS 352/2011, IV. ÚS 124/03, IV. ÚS 153/09).
10.6 Do obsahu právomoci ústavného súdu však nepatrí preskúmať správnosť
skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ktoré viedli k záveru o existencii
zákonného dôvodu na vzatie do väzby, resp. ponechaní dotknutej osoby vo väzbe. Tento
postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je oprávnený na
14
preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj
ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je
väzba v trestnom konaní (porov. napr. I. ÚS 316/2011, II. ÚS 76/02, II. ÚS 466/2013,
III. ÚS 466/2010, IV. ÚS 83/03, IV. ÚS 619/2013). Skutkové a právne závery príslušného
všeobecného súdu však môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak
by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).
10.7 Najvyšší súd k výkladu § 76 ods. 3 prvej vety časti za bodkočiarkou Trestného
poriadku a právnej pozície sťažovateľa uviedol, že „pravidlo upravené v § 76 ods. 3 časti
prvej vety za bodkočiarkou Tr. por. nie je možné iba mechanicky aplikovať. V novej právnej
situácii nie je totiž možné abstrahovať od zohľadnenia aktuálneho stavu trestného konania
v predmetnej trestnej veci, najmä skutočnosti, že trestné konanie vedené proti sťažovateľovi
medzičasom prešlo do vyššej fázy trestného konania. Ako je to zrejmé už z vyššie uvedenej
faktografie postupnosti trestného konania, prvostupňový súd po podaní obžaloby
prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR rozhodol o ďalšom
trvaní väzby (ako aj ostatných obvinených), keď konštatoval splnenie
všetkých formálnych aj materiálnych zákonných podmienok. Následne najvyšší súd
zamietnutím sťažnosti všetkých obvinených rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil.
Najvyšší súd teleologickým výkladom dospel k názoru, že nie je možné porušiť kontinuitu
tohto konania iba mechanickou aplikáciou ustanovenia § 76 ods. 3 Tr. zák. Takýmto
postupom by došlo k faktickej negácii medzitýmnych rozhodnutí o väzbe obvineného bez
toho, aby boli tieto formálne zrušené a takýto právny stav by bolo možné označiť za stav
právneho chaosu.“.
10.8 Zohľadniac vývoj sťažovateľovej veci pred všeobecnými súdmi v čase od
rozhodovania ústavného súdu vo veci II. ÚS 67/2013 a vydaním napadnutého uznesenia,
ústavný súd hodnotí výklad podaný najvyšším súdom ako jeden z možných výkladov § 76
ods. 3 prvej vety v časti za bodkočiarkou Trestného poriadku, a to s ohľadom na skutkový
stav v sťažovateľovej veci, ako aj s odkazom na právne závery, ktoré ústavný súd uviedol
v náleze sp. zn. II. ÚS 67/2013. Dôležitým faktorom v prístupe k výkladu § 76 ods. 3 prvej
vety v časti za bodkočiarkou Trestného poriadku v spojitosti s vývojom sťažovateľovej veci
je vydanie medzitýmnych rozhodnutí o väzbe v období od rozhodovania ústavného súdu
vo veci sp. zn. II. ÚS 67/2013 do vydania napadnutého uznesenia, ako aj skutočnosť
(na ktorú najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia odkázal), že v čase
rozhodovania najvyššieho súdu po vrátení veci ústavným súdom bola už na sťažovateľa
podaná na prvostupňovom súde obžaloba prokurátora, na prerokovanie ktorej už v dobe
rozhodovania najvyššieho súdu bolo po vykonaní predbežného prerokovania obžaloby
nariadené vykonanie hlavného pojednávania, a zároveň bolo po podaní obžaloby
rozhodnuté trestným súdom o väzbe sťažovateľa.
10.9 Najvyšší súd v napadnutom uznesení správne poukázal, že nie je možné porušiť
kontinuitu celého trestného konania v sťažovateľovej veci, pričom nezohľadnenie vývoja
trestného konania a skutočnosti, že trestné konanie v sťažovateľovej veci sa posunulo do
vyššej fázy – súdneho konania po podaní obžaloby, kde príslušný trestný súd rozhodol
o väzbe sťažovateľa, by spôsobilo právny chaos a stav právnej neistoty. Zvolený výklad
aplikovaných právnych noriem a právne posúdenie vzniknutej situácie po vrátení veci
ústavným súdom najvyššiemu súdu bol jeden z možných a ústavne aprobovateľných
prístupov najvyššieho súdu k prerokúvanej veci. Ústavný súd preto nenašiel na právnych
záveroch najvyššieho súdu v napadnutom uznesení nič ústavne neudržateľné, čo by bolo
dôvodom vyslovenia porušenia čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením najvyššieho súdu.
10.10 K otázke posúdenia dôvodov na predĺženie väzby sťažovateľa, ako aj
vysporiadania sa najvyššieho súdu s možnosťou nahradenia väzby dohľadom probačného
a mediačného úradníka ústavný súd konštatuje, že právne závery najvyššieho súdu v tejto
otázke uvedené na s. 8 a 9 napadnutého uznesenia (citované v bode 2.1 tohto uznesenia) sú
jasné, zrozumiteľné, nie sú svojvoľné, opierajú sa o konkrétne dôkazy (citované z trestného
spisu), a nemožno ich preto považovať za ústavne neudržateľné.
16
10.11 Zohľadňujúc závery prednesené v celom bode 10 tohto uznesenia, ústavný súd
odmietol sťažnosť v časti namietaného porušenia
l. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 dohovoru postupom a napadnutým uznesením
najvyššieho súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti, keďže ani po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie v tejto časti by nebolo
možné dospieť k záveru o porušení ústavných práv sťažovateľa postupom a napadnutým
uznesením najvyššieho súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. októbra 2015