Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 655/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2015 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť , t. č.

, ,

zastúpeného advokátom JUDr. Tiborom Timárom, Advokátska kancelária Timár &

partners, s. r. o., Štúrova 42, Šaľa, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv

podľa , 2 a 5 , ako aj práv podľa , 3 a 4

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 4. decembra

2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. februára

2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa , 2 a 5

(ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 4. decembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v trestnej veci obvineného sťažovateľa bolo

napadnutým uznesením rozhodnuté o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa a nebola nahradená

väzba obžalovaného dohľadom probačného a mediačného úradníka. Tomuto napadnutému

uzneseniu predchádzal nález ústavného súdu sp. zn. z 5. júna 2013, v ktorom

ústavný súd vzhliadol porušenie základných práv sťažovateľa a súčasne zrušil uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. zo 4. decembra 2012 v časti zamietnutia sťažnosti

sťažovateľa.

2.1 Najvyšší súd napadnuté uznesenie odôvodnil takto: «Obžalovaný

bol vzatý do väzby uznesením sudkyne pre prípravné konanie Okresného súdu Trnava

zo dňa 17. novembra 2011, sp. zn. 88/11, v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave

zo dňa 6. decembra 2011, sp. zn. , a to z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a/,

písm. c/ , pričom väzba začala plynúť dňa 15. novembra 2011. Uznesením

Špecializovaného trestného súdu z 27. novembra 2012, sp. zn. 38/2012, v spojení

s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. , zo dňa

4. decembra 2012 bola predĺžená lehota jeho väzby do 15. júna 2013.

Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR dňa 10. mája

2013 pod č. k. VII/1 Gv 221/11 885 podal obžalobu na (ako aj

obvineného ) pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej

skupiny podľa § 296 Tr. zák. (pod bodom 1/, pre prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1

písm. a/, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. j/ Tr. zák. v spolupáchateľstve

podľa § 20 Tr. zák. a pre obzvlášť závažný zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1/,

ods. 3 písm. a/ Tr. zák.) pod bodom 2/, ako aj pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej

výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania

a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1, písm. c/, písm. d/, ods. 4/ písm. b/ Tr. zák. (pod

bodom 6/) a pre obzvlášť závažný zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania

so zbraňami podľa , (pod bodom 10/).

Touto obžalobou je trestne stíhaných ďalších sedem obžalovaných ,

, , , ,

2

a v rámci zločineckej skupiny, ktorej členovia sa v rámci svojho pôsobenia

v tejto skupine označujú ako „Piťovci“.

V nadväznosti na to Špecializovaný trestný súd Pezinok uznesením, sp. zn. PK 2

, zo dňa 15. mája 2013 (pod bodom I ) podľa ods. l písm. e/

s poukazom na , , , ods. 5 Slovenskej

republiky a čl. 5 ods. 1, ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozhodol, že obvineného (ako aj obvinených ,

, , , , ,

a ) ponecháva aj naďalej (po podaní obžaloby) vo väzbe,

pretože dôvody väzby u obvineného podľa § 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/

(ako aj u ostatných obvinených z rôznych v citovanom uznesení uvedených

dôvodov) naďalej trvajú.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením, sp. zn. , zo dňa 28. mája

2013 sťažnosť obvineného (ako aj ostatných obvinených) ako nedôvodnú

podľa zamietol.

V súčasnej dobe, po vykonaní predbežného prejednania obžaloby prvostupňový súd

nariadil vykonanie hlavného pojednávania, na ktorom vykonáva dokazovanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa predovšetkým zaoberal otázkou, či po zrušení

uznesenia, sp. zn. , zo 4. decembra 2012 nálezom ústavného súdu je možné

použiť pravidlo upravené v časti prvej vety za bodkočiarkou ,

teda musel vyriešiť otázku, či je možné za daného právneho stavu konštatovať zachovanie

lehôt uvedených v citovanom procesnom ustanovení, alebo posudzovať aktuálny stav

rovnako ako prípad, keď vôbec nestihol v danej lehote rozhodnúť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v tomto smere zastáva právny názor, že

ustanovenie pravidlo upravené v časti prvej vety za bodkočiarkou nie je

možné iba mechanicky aplikovať. V novej právnej situácii nie je totiž možné abstrahovať od

zohľadnenia aktuálneho stavu trestného konania v predmetnej trestnej veci, najmä

skutočnosti, že trestné konanie vedené proti sťažovateľovi medzičasom prešlo do vyššej fázy

trestného konania. Ako je to zrejmé už z vyššie uvedenej faktografie postupnosti trestného

konania, prvostupňový súd po podaní obžaloby prokurátorom Úradu špeciálnej

prokuratúry Generálnej prokuratúry SR rozhodol o ďalšom trvaní väzby

(ako aj ostatných obvinených), keď konštatoval splnenie všetkých formálnych aj

materiálnych zákonných podmienok. Následne najvyšší súd zamietnutím sťažnosti všetkých

obvinených rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil. Najvyšší súd teleologickým

výkladom dospel k názoru, že nie je možné porušiť kontinuitu tohto konania iba

mechanickou aplikáciou ustanovenia § 76 ods. 3 Tr. zák. Takýmto postupom by došlo k

faktickej negácii medzitýmnych rozhodnutí o väzbe obvineného bez toho, aby boli tieto

formálne zrušené a takýto právny stav by bolo možné označiť za stav právneho chaosu.

Najvyšší súd v konaní aktuálne po zrušení rozhodnutia, sp. zn. ,

zo 4. decembra 2012 s prihliadnutím na prednesy obžalovaného i jeho obhajcu na

neverejnom zasadnutí dospel k záveru, že dôvodnosť väzby u obžalovaného

podľa , je aj naďalej daná tak, ako to

konštatovali špecializovaný trestný súd a najvyšší súd vo svojich ostatných, v tomto texte

vyššie uvedených, rozhodnutiach. V tomto smere odvolací súd v plnom rozsahu poukazuje

na odôvodnenie týchto rozhodnutí bez potreby ho znovu opakovať.

Predmetom rozhodovania najvyššieho súdu bola predovšetkým tiež otázka, či

u obžalovaného sú alebo nie sú splnené zákonné podmienky na nahradenie jeho väzby

dohľadom probačného a mediačného úradníka. V tomto smere najvyšší súd zvažoval, či

a do akej miery ponechanie obžalovaného na slobode zvyšuje riziko naplnenia konania,

zakladajúceho väzobné dôvody podľa , a či intenzita

zásahu do osobnej slobody obžalovaného výkonom väzby nie je celkom zjavne neprimeraná

k miere zvýšenia uvedeného rizika.

V týchto súvislostiach je treba mať na zreteli skutočnosť, že obžalovaný je trestne

stíhaný pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny, prečin

výtržníctva, obzvlášť závažný zločin ublíženia na zdraví, obzvlášť závažný zločin

nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich

držania a obchodovania s nimi a obzvlášť závažný zločin nedovoleného ozbrojovania

a obchodovania so zbraňami. Jedná sa o obzvlášť závažnú trestnú činnosť organizovaného

charakteru páchanú po dlhšiu dobu, pričom trestnou činnosťou si obžalovaný zabezpečoval

finančný príjem. Za túto trestnú činnosť hrozí obžalovanému uloženie vysokého trestu.

4

Obžalovaný je dôvodne podozrivý (okrem iného), že pôsobil

v hierarchii zločineckej skupiny, ktorá sa označovala ako „Piťovci“, v čase pred vzatím do

väzby nemal stále bydlisko, zdržiaval sa na rôznych miestach bez toho, aby si splnil

povinnosť úradného ohlásenia miesta pohybu. Z obsahu trestného spisu je zrejmé, že

členovia zločineckej skupiny pre prípad vznesenia obvinenia boli dohodnutí na obmedzení

vzájomných kontaktoch a ďalších opatreniach, ktoré mali znížiť pravdepodobnosť ich

dosiahnuteľnosti pre účely trestného konania (vypnutie mobilných telefónov, zatajenie

miesta pobytu). Obžalovaný už bol v minulosti súdne trestaný.

Zohľadniac vyššie uvedené konkrétne okolnosti, zakladajúce dôvody väzby

u obžalovaného , najvyšší súd dospel k presvedčeniu, že jeho väzbu nie je

možné nahradiť dohľadom probačného a mediačného úradníka za súčasného uloženia

primeraných povinností a obmedzení ( ). Takáto substitúcia väzby s poukazom

na charakter trestnej činnosti kladenej mu za vinu v spojitosti s konkrétnymi skutočnosťami

zakladajúcimi dôvody väzby sa javí v danom prípade ako celkom nedostatočná. Jeho

ponechanie na slobode aj po zohľadnení účinkov dohľadu probačného a mediačného

úradníka (i s uložením primeraných povinností a obmedzení) by výrazne zvýšilo riziko

zmarenia účelu trestného konania útekom, resp. skrývaním sa, ako aj pokračovania

v páchaní trestnej činnosti. V posudzovanom prípade nie je možné konštatovať celkom

zjavnú neprimeranosť väzby v porovnaní s jej nahradením dohľadom probačného

a mediačného úradníka za súčasného uloženia primeraných povinností a obmedzení.

Vzhľadom na vyššie uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky nepovažoval sťažnosť

obvineného za dôvodnú, a preto túto podľa

pod bodom I./ zamietol a pod bodom II./ rozhodol, že jeho väzbu dohľadom probačného

a mediačného úradníka nenahrádza ( ).»

3. Sťažovateľ je toho názoru, že právny názor najvyššieho súdu, ktorý podľa neho

spočíva v tom, že rozhodoval s tzv. spätnou účinnosťou pri zachovaní lehoty upravenej

v ustanovení časti za bodkočiarkou , ktoré sa v tomto prípade

nepoužilo, nie je správny.

3.1 Samotná kontinuita trestného konania (prípravné konanie, obžaloba, súdne

konanie) má podľa názoru sťažovateľa svoj procesný odraz aj v kontinuite väzby a plynutia

lehôt väzby (väzby v prípravnom konaní, v súdnom konaní). podľa

vyjadrenia sťažovateľa nepozná rozhodovanie so spätnou účinnosťou. Rozhodovania

o väzbe, vychádzajúc z právnej úpravy dohovoru, sú podľa mienky sťažovateľa prísne

rigidné, pričom nedodržanie lehoty väzby má za následok prepustenie obvineného z väzby

na slobodu, teda lehota väzby, ak má narušenú kontinuitu vo svojej jednote a trvaní, nemôže

byť konvalidovaná iným rozhodnutím o väzbe spätne. V predmetnom prípade je podľa

sťažovateľa veľmi podstatnou skutočnosťou, že na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost

43/2012 zo 4. decembra 2012 nadväzovalo rozhodnutie o ponechaní sťažovateľa vo väzbe

podľa k .

3.2 Vzhľadom na to, že bolo nálezom ústavného súdu zrušené uznesenie najvyššieho

súdu sp. zn. zo 4. decembra 2012, nastala podľa sťažovateľa právna situácia,

že rozhodnutie o väzbe v prípravnom konaní nebolo právoplatné, teda konkrétne

rozhodnutie o predĺžení väzby do 15. júna 2013 nebolo právoplatné. Z uvedeného je podľa

sťažovateľa zrejmé, že predchádzajúca lehota väzby bola predĺžená do 15. decembra 2012

(uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 30. mája 2012). Vzhľadom na uvedené

je podľa sťažovateľa nepochybné, že do 15. decembra 2012 nebolo rozhodnuté (právoplatne)

v zákonnej lehote uvedenej v ustanovení . Sťažovateľ je toho

názoru, že nie je možné robiť rozdiel medzi situáciou, keď nadriadený súd nerozhodne do

uplynutia predmetnej lehoty väzby, a situáciou, keď je rozhodnutie o väzbe zrušené ako

nezákonné. Podstatné v tejto súvislosti podľa názoru sťažovateľa je, že rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. zo 4. decembra 2012 bolo zrušené ako nezákonné,

keďže porušilo základné práva a slobody sťažovateľa, a preto nie je možné konštatovať, že

takéto rozhodnutie bolo v zákonnej lehote. Zrušenie predmetného rozhodnutia spôsobilo, že

nie je prítomné v zákonnej lehote rozhodnutie o predĺžení väzby. Takéto rozhodnutie nie je

možné nahradiť v časovo následnom slede so spätnou účinnosťou.

6

3.3 Teleologický výklad napríklad teleologickou redukciou je podľa mienky

sťažovateľa možné použiť len vo svetle eurokomformného výkladu, ktorá je určená hranicou

výkladu contra legem (sťažovateľ odkazuje na judikát Konstantinos Adeneler C 212/04,

Pupino C 105/03). V hranici contra legem je podľa vyjadrenia sťažovateľa obmedzenie,

ktoré je vtelením všeobecných zásad práva, najmä princípu právnej istoty a zákazu

retroaktivity. Teleologická redukcia však musí byť možná a prípustná, a legitímna.

Dotváranie práva musí byť podľa sťažovateľa v súlade s konformitou s ústavným právom.

Rovnako je potrebné podľa sťažovateľa poukázať na nálezy ústavného súdu, ktoré podľa

interpretácie sťažovateľa uvádzajú predvídateľnosť výkladu noriem trestného práva a jeho

analógiu len v prospech obžalovaného.

3.4 Vo vzťahu k uvedenému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods.

1, 2 a 5 a práv podľa dohovoru je podľa sťažovateľa potrebné predovšetkým

poukázať na ustálenú judikatúru ústavného súdu, z ktorej podľa dôvodenia sťažovateľa

vyplýva, že v označených ustanoveniach , ako aj dohovoru týkajúcich sa

práva na osobnú slobodu sú obsiahnuté tak právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd

neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto

nezákonná, ako aj právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú

dobu, alebo byť prepustený počas konania (napr. , , III. ÚS

199/05). Uvedené platí podľa slov sťažovateľa v prípade, ak nebola dodržaná lehota väzby

na rozhodnutie o jej predĺžení, resp. neexistuje rozhodnutie o väzbe, ktoré by predĺžilo

lehotu väzby. Rešpektovanie základných práv osoby pozbavenej osobnej slobody väzbou

garantovaných v ustanoveniach a 5 preto podľa sťažovateľa nevyhnutne

zahŕňa zabezpečenie základných procesných záruk vyžadovaných v zmysle čl. 5 ods. 4

dohovoru v konaní súdu, ktorého predmetom je rozhodovanie o ďalšom trvaní väzby

obvineného.

3.5 Z vyslovených právnych názorov ústavného súdu a z jeho ustálenej judikatúry

možno podľa sťažovateľa vyvodiť, že z hľadiska rozsahu práv garantovaných

prostredníctvom a práv vyplývajúcich z dohovoru neexistujú medzi

týmito právami zásadné rozdiely, keďže ustanovenia zahŕňajú aj práva

vyplývajúce z čl. 5 dohovoru. Ústavný súd by mal preto v predmetnej veci podľa

sťažovateľa posudzovať možnosť prípadného porušenia základných práv sťažovateľa podľa

, 2 a 5 a jeho práv vyplývajúcich z dohovoru napadnutým

uznesením o väzbe v celosti a spoločne, pričom by mal zohľadňovať judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Z judikatúry ústavného súdu, ako aj z judikatúry

ESĽP podľa názoru sťažovateľa vyplýva, že konanie o návrhu oprávneného subjektu na

predĺženie väzby (podľa a ním bol prokurátor, predseda

senátu a generálny prokurátor Slovenskej republiky – poznamenáva sťažovateľ) predstavuje

automatické súdne preskúmanie zákonnosti väzby zahŕňajúce preskúmanie existencie

všetkých jej podmienok v určitých intervaloch a z úradnej povinnosti. Z uvedeného dôvodu

je na takéto konanie podľa názoru sťažovateľa aplikovateľný čl. 5 ods. 4 dohovoru

(sťažovateľ odkazuje mutatis mutandis na rozhodnutie sp. zn. , ako aj na

rozsudok ESĽP z 21. 12. 2000 vo veci Jabloňski v. Polsko).

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Postupom a Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 04.12.2013,

sp. zn. boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa podľa čl. 17

ods. 1, ods. 2 ods. 5 a , ods. 3 a ods. 4 a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 04.12.2013, sp. zn.

sa zrušuje.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

sťažovateľa prepustiť neodkladne z väzby na slobodu.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania vo výške 337,68 €, ktoré je

povinný Najvyšší súd SR zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho

právneho zástupcu.“

II.

8

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej

prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , , IV. ÚS

35/02).

III.

7. Predmetom sťažnosti je námietka sťažovateľa, že najvyšší súd postupom,

napadnutým uznesením a výkladom časti za bodkočiarkou

porušil sťažovateľove základné práva podľa , 2 a 5 , ako aj práva podľa čl.

5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu arbitrárneho, nesprávneho výkladu

aplikovateľných právnych noriem, v dôsledku ktorého sa sťažovateľ nachádzal vo väzbe aj

po uplynutí zákonnej lehoty pre väzbu.

7.1 Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo predovšetkým

vysporiadať sa s otázkou, či (i) výklad aplikovateľných právnych noriem najvyšším súdom

je ústavne udržateľný a či (ii) najvyšší súd zohľadnil právne závery ústavného súdu uvedené

v náleze sp. zn. z 5. júna 2013, v ktorom ústavný súd vzhliadol porušenie

základných práv sťažovateľa a súčasne zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost

43/2012 zo 4. decembra 2012 v časti zamietnutia sťažnosti sťažovateľa.

8. Najprv však ústavný súd upriamil svoju pozornosť na namietané porušenie čl. 6

ods. 1 dohovoru najvyšším súdom vo väzobnej veci.

8.1 Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti

s napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd uvádza, že aplikovateľnosť čl. 6

ods. 1 dohovoru sa z vecného hľadiska (ratione materiae) v trestných veciach vzťahuje

na konanie o oprávnenosti trestného obvinenia. Článok 6 dohovoru, ktorý upravuje právo na

spravodlivý proces, sa v zásade nevzťahuje na konanie o väzbe vrátane konania

a rozhodovania všeobecného súdu o predĺžení trvania väzby, pre ktoré platí špeciálna,

pokiaľ ide o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, prísnejšia právna

úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na osobnú slobodu a bezpečnosť

(porov. napr. , , , ).

8.2 Ústavný súd rešpektuje prax ESĽP, podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade

čl. 5 dohovoru, a to najmä pokiaľ ide o zákonnosť väzby vrátane otázky, či k takémuto

zbaveniu slobody došlo v súlade so zákonom upraveným postupom, kde dohovor odkazuje

primárne na vnútroštátne právne predpisy a upravuje povinnosť dodržiavať ich

10

hmotnoprávne aj procesné právne normy a požaduje, aby zbavenie slobody jednotlivca

nebolo arbitrárne (čl. 5 ods. 1 dohovoru), ďalej chráni právo jednotlivca na primeranú dĺžku

väzby v zmysle požiadavky, aby väzba nebola predlžovaná nad primeranú lehotu a aby

nedochádzalo v postupe príslušných orgánov počas trvania väzby k zbytočným prieťahom

(čl. 5 ods. 3 dohovoru), a konečne chráni právo jednotlivca domáhať sa periodického

prieskumu zákonnosti väzby a žiadať o prepustenie na slobodu, o ktorom musí byť

rozhodnuté urýchlene (čl. 5 ods. 4 dohovoru) (k uvedenému pozri napr. Khudoyorov

v. Rusko, č. 6847/02, rozsudok ESĽP z 8. 11. 2005, body 124 125, 172 174 a 193;

Öcalan v. Turecko, č. 46221/99, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 12. 5. 2005, body 83 84

a 103; Khudobin v. Rusko, č. 59696/00, rozsudok ESĽP z 26. 10. 2006, body 103 a 115).

8.3 Nad rámec petitu sťažnosti ústavný súd pripomína, že čo sa týka vzťahu

ustanovenia upravujúceho základné právo na súdnu ochranu

a ustanovenia týkajúceho sa špecificky základného práva na osobnú

slobodu, ústavný súd už vo svojej judikatúre konštatoval, že zahŕňa základné

hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na

súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe je

aplikovateľné toto špeciálne ustanovenie o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenia

o práve na súdnu ochranu (porov. napr. , ,

, ).

8.4 Ústavný súd na základe týchto záverov konštatuje, že sťažnosť v časti smerujúcej

proti postupu a napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu pre namietané porušenie práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že právne závery najvyššieho súdu sú zjavne

nesprávne, arbitrárne, z ústavného hľadiska neudržateľné a zároveň majú za následok

porušenie uvedených princípov spravodlivého procesu, je potrebné odmietnuť v zmysle § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

9. V otázke (i) požiadavky, aby väzba nebola predlžovaná nad primeranú lehotu

a aby nedochádzalo v postupe príslušných orgánov počas trvania väzby k zbytočným

prieťahom, stanovenej v čl. 5 ods. 3 dohovoru, keďže prieťahy v postupe príslušných

orgánov počas trvania väzby môžu zakladať porušenie čl. 5 ods. 3 dohovoru, pričom takýto

postup môže byť zároveň zlučiteľný s čl. 6 ods. 1 dohovoru (porov. Matznetter v. Rakúsko,

č. 2178/64, rozsudok ESĽP z 10. 11. 1969, bod 12 právneho posúdenia veci), a (ii) práva

garantovaného čl. 5 ods. 4 dohovoru na urýchlené rozhodnutie súdu o žiadosti

o preskúmanie zákonnosti väzby a žiadosti o prepustenie na slobodu, ústavný súd podrobne

preskúmal argumenty sťažovateľa uvedené v odôvodnení sťažnosti.

9.1 Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ nenamieta prieťahy v postupe príslušných

štátnych orgánov počas trvania väzby alebo rýchlosť, s akou najvyšší súd rozhodoval

o sťažnosti voči prvostupňovému rozhodnutiu o predĺžení väzby a zamietnutí žiadosti

o prepustenie z väzby. V sťažnosti sťažovateľa absentuje čo i len zmienka o prieťahoch

v postupe najvyššieho súdu alebo nedodržaní princípu efektívnosti (rýchlosti) rozhodovania

o žiadosti o prepustenie z väzby. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti explicitne neuvádza

podrobnejšiu argumentáciu k porušeniu uvedených článkov dohovoru. Ústavný súd taktiež

v spojitosti s čl. 5 ods. 3 dohovoru (t. j. s primeranou dĺžkou väzby v zmysle požiadavky,

aby väzba nebola predlžovaná nad primeranú lehotu) dopĺňa, že najvyšší súd napadnutým

uznesením rozhodol o sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu o predĺžení lehoty väzby

a zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, avšak sťažovateľ vo svojej sťažnosti

nenapáda samotné dôvody predĺženia väzby a primeranosť tohto predĺženia, ale napáda

skutočnosť, že najvyšší súd nesprávne (arbitrárne) vykladá aplikovateľné právne normy a že

väzobná lehota (pôvodne stanovená do 15. decembra 2012) v čase rozhodovania

najvyššieho súdu už uplynula a nebola po jej uplynutí právoplatne predĺžená (z dôvodu

zrušenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. zo 4. decembra 2012 ústavným

súdom), avšak sťažovateľ sa nachádzal vo väzbe a najvyšší súd ho neprepustil z väzby.

9.2 Keďže sťažovateľ explicitne neuviedol argumenty a odôvodnenie namietaného

porušenia svojich práv garantovaných čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru postupom a napadnutým

uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

12

10. Ústavnému súdu tak zostáva posúdiť námietku porušenia čl. 17 ods. 1, 2 a 5

(námietka arbitrárneho výkladu aplikovateľných právnych noriem a trvanie väzby

nad rámec zákonnej lehoty) a čl. 5 ods. 1 dohovoru (rovnako aj v súvislosti s čl. 5 ods. 1 ide

o námietku sťažovateľa o arbitrárnom výklade aplikovateľných právnych noriem a trvaní

väzby nad rámec zákonnej lehoty, t. j. nezákonnosť trvania väzby) postupom a napadnutým

uznesením najvyššieho súdu.

10.1 Ústavný súd vo svojej judikatúre k už uviedol, že vo vzťahu

k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného

dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom

by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak

je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú

dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené

zárukou (porov. napr. , , ). Z

ďalej vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone

a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas

ďalšieho trvania väzby. aprobovateľné uplatnenie inštitútu väzby je zároveň

determinované aj existenciou konkrétnych skutočností, ktoré svojou podstatou musia dať

ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie tohto zabezpečovacieho inštitútu.

10.2 S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva zaručeného v čl. 17

ods. 5 , z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností

svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe

konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (porov. napr. ,

, , ).

10.3 V neposlednom rade z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že všeobecný

súd rozhodujúci o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby sa musí adekvátne

a preskúmateľne vyrovnať s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa (porov.

, ), a že z odôvodnenia rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti

obvineného proti prvostupňovému súdnemu rozhodnutiu, ktorým bolo rozhodované o väzbe

(resp. o jej predĺžení alebo zamietnutí žiadosti o prepustenie obvineného na slobodu), musí

byť zrejmé, že sa súd náležite zaoberal všetkými podstatnými argumentmi a námietkami,

ktoré obvinený vo svojej sťažnosti uviedol (porov. , ).

10.4. Článok 5 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby pozbavenie osobnej slobody bolo

zákonné a v súlade s konaním ustanoveným zákonom, pričom dohovor tu priamo odkazuje

na vnútroštátne právo a upravuje povinnosť dodržiavať hmotné aj procesné právne normy,

a taktiež povinnosť, aby každé pozbavenie osobnej slobody zároveň bolo v súlade s účelom

čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred svojvôľou (k tomu pozri Bozano

v. Francúzsko, č. 9990/82, rozsudok ESĽP z 18. 12. 1986, bod 54; Benham v. Veľká

Británia, č. 19380/92, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 10. 6. 1996, bod 40; z novšej

judikatúry Stanev v. Bulharsko, č. 36760/06, rozsudok Veľkej komory ESĽP zo 17. 1. 2012,

bod 143; L. M. v. Slovinsko, č. 32863/05, rozsudok ESĽP z 12. 6. 2014, bod 121).

10.5 Právomoc ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov

vo väzobných veciach je daná najmä na preskúmanie, či dôvod a spôsob obmedzenia

osobnej slobody rozhodnutiami všeobecných súdov vo väzobných veciach [napr. v zmysle

posúdenia, či sú rozhodnutia všeobecných súdov o väzbe podložené zákonnými dôvodmi, či

súd výslovne, prehľadne a logicky vysvetlil, z ktorých konkrétnych skutočností vyplýva

dôvod väzby, či sú rozhodnutia riadne a vyčerpávajúco odôvodnené, či súd rozhodol

o zákonnosti ďalšieho trvania väzby a žiadosti obvineného o prepustenie na slobodu

urýchlene a pod.] je v súlade so základnými právami a slobodami zaručenými čl. 17 ods. 2

a ods. 5 a dohovoru (porov. napr. , , ,

, , ).

10.6 Do obsahu právomoci ústavného súdu však nepatrí preskúmať správnosť

skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ktoré viedli k záveru o existencii

zákonného dôvodu na vzatie do väzby, resp. ponechaní dotknutej osoby vo väzbe. Tento

postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je oprávnený na

14

preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj

ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je

väzba v trestnom konaní (porov. napr. , , ,

, , ). Skutkové a právne závery príslušného

všeobecného súdu však môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak

by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (porov. , , , ).

10.7 Najvyšší súd k výkladu § 76 ods. 3 prvej vety časti za bodkočiarkou Trestného

poriadku a právnej pozície sťažovateľa uviedol, že „pravidlo upravené v § 76 ods. 3 časti

prvej vety za bodkočiarkou nie je možné iba mechanicky aplikovať. V novej právnej

situácii nie je totiž možné abstrahovať od zohľadnenia aktuálneho stavu trestného konania

v predmetnej trestnej veci, najmä skutočnosti, že trestné konanie vedené proti sťažovateľovi

medzičasom prešlo do vyššej fázy trestného konania. Ako je to zrejmé už z vyššie uvedenej

faktografie postupnosti trestného konania, prvostupňový súd po podaní obžaloby

prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR rozhodol o ďalšom

trvaní väzby (ako aj ostatných obvinených), keď konštatoval splnenie

všetkých formálnych aj materiálnych zákonných podmienok. Následne najvyšší súd

zamietnutím sťažnosti všetkých obvinených rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil.

Najvyšší súd teleologickým výkladom dospel k názoru, že nie je možné porušiť kontinuitu

tohto konania iba mechanickou aplikáciou ustanovenia § 76 ods. 3 Tr. zák. Takýmto

postupom by došlo k faktickej negácii medzitýmnych rozhodnutí o väzbe obvineného bez

toho, aby boli tieto formálne zrušené a takýto právny stav by bolo možné označiť za stav

právneho chaosu.“.

10.8 Zohľadniac vývoj sťažovateľovej veci pred všeobecnými súdmi v čase od

rozhodovania ústavného súdu vo veci a vydaním napadnutého uznesenia,

ústavný súd hodnotí výklad podaný najvyšším súdom ako jeden z možných výkladov § 76

ods. 3 prvej vety v časti za bodkočiarkou , a to s ohľadom na skutkový

stav v sťažovateľovej veci, ako aj s odkazom na právne závery, ktoré ústavný súd uviedol

v náleze sp. zn. . Dôležitým faktorom v prístupe k výkladu § 76 ods. 3 prvej

vety v časti za bodkočiarkou v spojitosti s vývojom sťažovateľovej veci

je vydanie medzitýmnych rozhodnutí o väzbe v období od rozhodovania ústavného súdu

vo veci sp. zn. do vydania napadnutého uznesenia, ako aj skutočnosť

(na ktorú najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia odkázal), že v čase

rozhodovania najvyššieho súdu po vrátení veci ústavným súdom bola už na sťažovateľa

podaná na prvostupňovom súde obžaloba prokurátora, na prerokovanie ktorej už v dobe

rozhodovania najvyššieho súdu bolo po vykonaní predbežného prerokovania obžaloby

nariadené vykonanie hlavného pojednávania, a zároveň bolo po podaní obžaloby

rozhodnuté trestným súdom o väzbe sťažovateľa.

10.9 Najvyšší súd v napadnutom uznesení správne poukázal, že nie je možné porušiť

kontinuitu celého trestného konania v sťažovateľovej veci, pričom nezohľadnenie vývoja

trestného konania a skutočnosti, že trestné konanie v sťažovateľovej veci sa posunulo do

vyššej fázy – súdneho konania po podaní obžaloby, kde príslušný trestný súd rozhodol

o väzbe sťažovateľa, by spôsobilo právny chaos a stav právnej neistoty. Zvolený výklad

aplikovaných právnych noriem a právne posúdenie vzniknutej situácie po vrátení veci

ústavným súdom najvyššiemu súdu bol jeden z možných a ústavne aprobovateľných

prístupov najvyššieho súdu k prerokúvanej veci. Ústavný súd preto nenašiel na právnych

záveroch najvyššieho súdu v napadnutom uznesení nič ústavne neudržateľné, čo by bolo

dôvodom vyslovenia porušenia , 2 a 5 a dohovoru

napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

10.10 K otázke posúdenia dôvodov na predĺženie väzby sťažovateľa, ako aj

vysporiadania sa najvyššieho súdu s možnosťou nahradenia väzby dohľadom probačného

a mediačného úradníka ústavný súd konštatuje, že právne závery najvyššieho súdu v tejto

otázke uvedené na s. 8 a 9 napadnutého uznesenia (citované v bode 2.1 tohto uznesenia) sú

jasné, zrozumiteľné, nie sú svojvoľné, opierajú sa o konkrétne dôkazy (citované z trestného

spisu), a nemožno ich preto považovať za ústavne neudržateľné.

16

10.11 Zohľadňujúc závery prednesené v celom bode 10 tohto uznesenia, ústavný súd

odmietol sťažnosť v časti namietaného porušenia

l. 17 ods. 1, 2 a 5 a dohovoru postupom a napadnutým uznesením

najvyššieho súdu podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti, keďže ani po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie v tejto časti by nebolo

možné dospieť k záveru o porušení ústavných práv sťažovateľa postupom a napadnutým

uznesením najvyššieho súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2015