Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 156/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-47

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. októbra 2012 v senáte

zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka

vo veci sťažnosti J. D., B., zastúpeného advokátom Mgr. P. A., B., pre namietané porušenie

jeho základného práva na osobnú slobodu podľa

a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. zo 6. marca 2012 v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu

Bratislava I sp. zn. z 20. októbra 2011 v súvislosti s rozhodovaním o jeho

žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 10. októbra 2011 takto

rozhodol:

1. Základné právo J. D. na osobnú slobodu podľa Slovenskej

republiky a právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp.

zn. v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na

slobodu z 10. októbra 2011 p o r u š e n é b o l o .

2. J. D. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 269,58 € (slovom

dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov), ktorú j e Okresný súd Bratislava I

p o v i n n ý zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu advokáta Mgr. P. A. do jedného

mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Sťažnosti J. D. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -14 z 18. apríla 2012 prijal v časti podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) na ďalšie konanie sťažnosť J. D. (ďalej len „sťažovateľ“),

v ktorej namietal porušenie svojho práva na osobnú slobodu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods.

4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. zo

6. marca 2012 (ďalej aj „napadnuté konanie“) v spojení s postupom a uznesením Okresného

súdu Bratislava I (ďalej aj „okresný súd“) sp. zn. z 20. októbra 2011 (ďalej aj

„napadnuté konanie“) v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na

slobodu z 10. októbra 2011.

2. Sťažovateľ v podanej sťažnosti argumentoval v podstate v dvoch rovinách. V prvej

namietal dĺžku rozhodovania okresného súdu a krajského súdu o svojej podanej žiadosti

o prepustenie z väzby z 10. októbra 2011 (doručenej okresnému súdu 10. októbra 2011),

o ktorej rozhodol krajský súd po podaní riadneho opravného prostriedku „... po vyše štyroch

a pol mesiacoch...“, a „... odôvodnenie rozhodnutia... vyznieva účelovo, nepresvedčivo a je

v rozpore so zásadami efektívneho a urýchleného konania vo väzobných

veciach. ... konaním okresného a krajského súdu došlo k nezákonnému a nedôvodnému

prieťahu...“, a tým aj podľa názoru sťažovateľa „... k porušeniu ... v

spojitosti s článkom 5 odsek 4 Európskeho dohovoru... a článku 46 ods. 1 v spojitosti

s článkom 6 ods. 1 Dohovoru“. Sťažovateľom podanú sťažnosť v tejto jej časti prijal

ústavný súd svojím uznesením č. k. -14 z 18. apríla 2012 na ďalšie konanie.

V druhej rovine svojej argumentácie sťažovateľ namietal arbitrárnosť tak rozhodnutia

prvostupňového, ako aj druhostupňového súdu v súvislosti s dôvodnosťou ďalšieho trvania

väzby a ktorého argumentačné námietky, a to „... vo veciach mojej väzby sa súdy vôbec

nezaoberali mnou predloženými dôkazmi, ktoré jasne preukazujú jej nedôvodnosť. Svoje

rozhodnutia síce odôvodnili, ale... bez akejkoľvek právnej relevancie vzhľadom na

charakter rozhodnutia a jeho dôvody. Pritom sa vôbec nevyrovnali s argumentáciou môjho

obhajcu, ktorá jasne preukazovala absenciu akéhokoľvek dôvodu väzby a vedome

ignorovali predložené dôkazy, ktoré nahradili vlastnými úvahami... a teda došlo k porušeniu

ustanovení zákona, ktoré mali za následok obmedzenie môjho ústavného práva na osobnú

slobodu bez právneho dôvodu“, ústavný súd uznesením č. k. -14 z 18. apríla

2012 odmietol z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

3. Sťažovateľ žiadal ústavný súd, aby o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Uznesením Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. zo 6. 3. 2012

a konaním, ktoré mu predchádzalo bol porušený článok 17 ods. 2, článok 46 ods. 1

..., ako aj a Dohovoru...

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. zo 6. 3. 2012 v spojitosti

s uznesením Okresného súdu Bratislava 1, sp. zn. z 20. 10. 2011, ktorým

zamietol moju žiadosť o prepustenie z väzby sa zrušuje.“

4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili všetci účastníci

konania. Za okresný súd jeho predsedníčka listom sp. zn. Spr. 3381/2012 z 19. júna 2012

a za krajský súd jeho podpredseda listom sp. zn. Spr. 3316/12 z 29. mája 2012.

K vyjadreniam okresného súdu a krajského súdu zaujal stanovisko právny zástupca

sťažovateľa listom z 26. júla 2012. Súbežne so svojím vyjadrením zaslal právny zástupca

ústavnému súdu aj podanie, ktorým doplnil pôvodný petit (bod 3) o povinnosť krajského

súdu zaplatiť mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €.

4.1 Predsedníčka okresného súdu pripustila dôvodnosť sťažnosti, keď uviedla: „... je

potrebné konštatovať, že doba od 10. 10. 2011 do 6. 3. 2012, teda od podania žiadosti do

právoplatného rozhodnutia o nej, predstavuje dobu predpokladanú ustanoveniami

v rozsahu ktorých Ústavný súd prijal ústavnú sťažnosť J. D. na ďalšie konanie. Toto

porušenie však nie je možné vcelku pripisovať všeobecnej pasivite súdu, nakoľko

v posudzovanom období sa konalo v merite veci (hlavné pojednávanie v termínoch 12. 10.

2011, 19. 10. 2011, 2. 11. 2011, 23. 11. 2011, 6. 12. 2011). Avšak vychádzajúc aj z ustálenej

rozhodovacej činnosti Ústavného súdu je potrebné pripustiť záver, že vo vzťahu k postupu

súdu v konaní o jeho žiadosti zo dňa 10. 10. 2011 je ústavná sťažnosť J. D. je odôvodnená.“

4.2 Podpredseda krajského súdu vo svojom vyjadrení pripustil existenciu prieťahu

v konaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na podklade žiadosti z 10. októbra

2011, ale len vo vzťahu k postupu okresného súdu a k zistenému prieťahu poukázal „... na

problémy, ktoré vznikajú pre okresný súd pri prerokovaní tejto trestnej veci. ... sledovanie

sústavne opakovaných žiadostí o prepustenie na slobodu viacerými obžalovanými

a zlaďovanie vytýčených termínov hlavných pojednávaní, môže spôsobiť stres u konajúceho

sudcu. Treba vidieť, že je veľmi komplikované pre okresný súd, zadržať termín vytýčeného

hlavného prerokovania veci a súčasne zabezpečiť predloženie spisu odvolaciemu súdu na

rozhodnutie o žiadosti niektorého z obžalovaných.“.

4.3 Právny zástupca sťažovateľa v stanovisku z 26. júla 2012, ktorým reagoval

na vyjadrenie predsedníčky okresného súdu a podpredsedu krajského súdu, v podstatnom

uviedol:

„Pokiaľ ide o vyjadrenie predsedníčky Okresného súdu..., s jej názorom

o zapríčinenom prieťahu senátom okresného súdu sa plne stotožňujem s tým rozdielom, že

príčinou vzniku uvedeného prieťahu je jednoznačne pasivita predsedu senátu a nemožno ju

pričítať na vrub sťažovateľovi, alebo jeho obhajcovi.

Pokiaľ ide o vyjadrenie predsedníčky senátu Krajského súdu..., som toho názoru, že

v jej vyjadrení absentuje dôvod, prečo dňa 30. 12. 2012 účelovo vrátila spis Okresnému

súdu Bratislava I, keď boli splnené všetky zákonné podmienky na rozhodnutie vo veci.

Rozhodne sa však nemožno stotožniť s jej obhajobou konania predsedu senátu okresného

súdu, kde vyjadruje svoje ľudské pochopenie so zapríčineným prieťahom. Legalizácia

nezákonnosti odvolacím súdom je absolútne neprípustná a zavrhnutiahodná.“

5. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení

sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia základného práva

na osobnú slobodu podľa a práva na slobodu a bezpečnosť podľa

ods. 4 dohovoru. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu

posúdenia, ktorá je určená povahou namietaného porušenia práv – ústavný súd nepovažuje

ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných

na meritórne rozhodnutie vo veci.

II.

6. Zo sťažnosti a z jej príloh, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec

sa vzťahujúceho súdneho spisu okresného súdu sp. zn. ústavný súd zistil takýto

postup okresného súdu v konaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby z 10. októbra

2011:

- 10. októbra 2011 – okresnému súdu bola doručená žiadosť obž. J. D. o prepustenie

z väzby,

- 12. októbra 2011 – bolo na okresnom súde konané hlavné pojednávanie, ktoré bolo

prerušené do 19. októbra 2011,

- 19. októbra 2011 – bolo pokračované v hlavnom pojednávaní na okresnom súde,

ktoré bolo prerušené do 20. októbra 2011,

- 20. októbra 2011 – bolo pokračované v konaní hlavného pojednávania na okresnom

súde, ktoré bolo v závere odročené na 2. november 2011,

- 20. októbra 2011 – bolo konané neverejné zasadnutie na okresnom súde o žiadosti

obž. J. D. o prepustenie z väzby, ktorá bola zamietnutá, sťažovateľ podal sťažnosť,

- 2. novembra 2011 – bolo konané hlavné pojednávanie vo veci na okresnom súde,

ktoré bolo v závere odročené na 23. november 2011,

- 23. novembra 2011 – bolo konané hlavné pojednávanie na okresnom súde, ktoré

bolo v závere odročené na 6. december 2011,

- 28. a 29. novembra 2011 – okresnému súdu boli doručené podania obž. J. D.

(sťažnosť) a sťažnosť právneho zástupcu JUDr. P. A.,

- 6. decembra 2011 – bolo konané hlavné pojednávanie, ktoré bolo v závere odročené

na 18. január 2012,

- 23. decembra 2011 – spis bol predložený krajskému súdu na rozhodnutie

o podaných sťažnostiach obž. J. D. a jeho právnym zástupcom JUDr. P. A.,

- 30. decembra 2011 – spis bol doručený okresnému súdu po jeho vrátení krajským

súdom,

- 17. februára 2012 – okresnému súdu bolo doručené podanie obhajcu JUDr. P. A. –

doplnenie dôvodov sťažnosti,

- 20. februára 2012 – krajskému súdu bol predložený spis okresného súdu (po

doručení uznesenia okresného súdu sp. zn. z 20. októbra 2011),

- 6. marca 2012 – konalo sa neverejné zasadnutie na krajskom súde, žiadosť

zamietnutá,

- 14. marca 2012 – okresnému súdu bol doručený spis s rozhodnutím krajského súdu

sp. zn. zo 6. marca 2012.

III.

7. Z obsahu sťažnosti v časti, ktorú ústavný súd uznesením č. k. -14

z 18. apríla 2012 prijal na ďalšie konanie, a predovšetkým návrhu rozhodnutia (petitu)

vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17

ods. 2 a práva na slobodu a bezpečnosť podľa dohovoru postupom

a uznesením krajského súdu sp. zn. zo 6. marca 2012 v spojení s postupom

a uznesením okresného súdu sp. zn. z 20. októbra 2011 v súvislosti

s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 10. októbra 2011.

Zvýraznil, že „Dňa 6. 3. 2012, teda po vyše štyroch a pol mesiacoch Krajský súd...

rozhodol... Obhajoba konania predsedu senátu okresného súdu senátom krajského súdu

v tom, že zákonný prieťah vznikol výlučne preto, že tento sa sústredil výlučne na vedenie

hlavných pojednávaní a prieťah v doručovaní uznesenia je ľudsky pochopiteľný

mimoriadnym stresom predsedu senátu, ktorému hrozilo nevykonanie vytýčených hlavných

pojednávaní je obhajobou nezákonnosti konania predsedu senátu okresného súdu i senátu

krajského súdu pri rozhodovaní o mojej sťažnosti.“

8. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa a 2 osobná sloboda sa zaručuje. Nikoho nemožno stíhať

alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 17

ods. 5 do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na

základe rozhodnutia súdu. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody

zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd

urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je

pozbavenie slobody nezákonné.

10. V citovaných ustanoveniach týkajúcich sa práva na osobnú slobodu je obsiahnuté

aj právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene

rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná (obdobne

napr. ). v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) vo svojom ustanovení priznáva obvinenému

právo kedykoľvek žiadať o prepustenie z väzby na slobodu a zároveň ustanovuje, že

„o takej žiadosti sa musí bez meškania rozhodnúť“. Podľa ak

tento zákon neustanovuje inak, orgány činné v trestnom konaní a súdy konajú z úradnej

povinnosti. Väzobné veci sú povinné vybavovať prednostne a urýchlene. Z uvedeného

vyplýva, že ústavne akceptovateľné v zmysle a 5 a dohovoru

je držanie osoby vo väzbe z dôvodov a na čas ustanovený zákonom, ako aj také

zaobchádzanie s ňou, ktoré zodpovedá zákonu, to znamená .

11. Ústavný súd vo svojej judikatúre týkajúcej sa požiadavky urýchlenosti

rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby už viackrát konštatoval, že aj keď sa

jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa

všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty počítané na mesiace sú príliš dlhé

a nevyhovujú požiadavke rýchlosti (obdobne napr. , ,

). V konaní vedenom pod sp. zn. ústavný súd uvedený právny

názor ešte viac zvýraznil, keď uviedol, že požiadavke neodkladnosti, resp. urýchlenosti

spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu

jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne.

12. V danom prípade odo dňa podania žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu

do rozhodnutia krajského súdu uplynuli viac ako štyri mesiace, čo by pri mechanickej

aplikácii uvedenej judikatúry ústavného súdu malo viesť k vysloveniu porušenia základného

práva sťažovateľa garantovaného , resp. dohovoru.

K uvedenému záveru však ústavný súd môže dospieť len vtedy, ak k nemu dospeje

po dôkladnom posúdení konkrétnych okolností prípadu.

13. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ podal žiadosť o prepustenie

z väzby 10. októbra 2011. V roku 2011 išlo o celkovo v poradí už o druhú žiadosť

sťažovateľa o prepustenie z väzby. Od času podania obžaloby prokurátora na okresnom

súde 16. júla 2010 do času podania žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby z 10. októbra

2011 rozhodoval okresný súd o väzbe sťažovateľa celkovo trikrát, z toho dvakrát na

podklade jeho žiadosti o prepustenie z väzby. V okolnostiach danej veci je potrebné dať za

pravdu tej skutočnosti, že v trestnej veci sťažovateľa je štrnásť spoluobvinených, že ide

o organizovanú skupinu, ktorá mala páchať sofistikovanú trestnú činnosť s diverzifikovaním

úloh a povinností jednotlivých členov tejto organizovanej skupiny v hierarchicky

usporiadanej viacúrovňovej štruktúre riadenia. Taktiež je potrebné prisvedčiť tej skutočnosti

vyplývajúcej z vyjadrení zainteresovaných súdov, že z dôvodu väzobného stíhania

viacerých členov tejto organizovanej skupiny musel okresný súd a následne v dôsledku

podaných opravných prostriedkov aj krajský súd rozhodovať, a to opakovane o žiadostiach

o prepustenie z väzby viacerých obžalovaných, keď aj samotný sťažovateľ veľmi dôsledne

využíval ustanovenie . Na strane druhej sa ústavný súd

nemôže stotožniť s vyjadreniami o pracovnej zaneprázdnenosti predsedu senátu okresného

súdu z dôvodu hlavných pojednávaní okresného súdu konaných napr. 12. októbra 2011,

19. až 20. októbra 2011, pretože aj napriek ich riadnemu konaniu okresný súd

na neverejnom zasadnutí 20. októbra 2011 rozhodol o zamietnutí žiadosti sťažovateľa

o prepustenie z väzby. Navyše, v nasledujúcom krátkom období sa konali ďalšie hlavné

pojednávania okresného súdu, a to 2. novembra 2011, 23. novembra 2011 a 6. decembra

2011, kde aj samotná fyzická účasť tak sťažovateľa, ako aj jeho právneho zástupcu

umožňovala predsedovi senátu uskutočniť doručenie písomného vyhotovenia uznesenia

okresného súdu sp. zn. z 20. októbra 2011 napríklad aj krátkou cestou. Táto

skutočnosť je o to závažnejšia, že krajský súd, ako súd druhoinštančný už raz svojím

prípisom z 11. apríla 2011 vrátil okresnému súdu trestný spis ako predložený predčasne

práve pre nedostatky spočívajúce v doručovaní rozhodnutí okresného súdu. Ak bol takýto

nedostatok už raz postupu okresného súdu vytknutý, mal byť v nasledujúcom období o to

viac braný na zreteľ. Nesústredený postup okresného súdu sa následne prejavil napr. v tom,

že o nariadenom hlavnom pojednávaní na 18. január 2012 nie je v spisovom materiáli, ktorý

si ústavný súd vyžiadal, žiadna zmienka o jeho uskutočnení. Nesústredený postup

okresného súdu sa ďalej prejavil aj vo viac ako mesačnom prieťahu v doručovaní uznesenia

sp. zn. z 20. októbra 2011, keď bol spis na okresnom súde prevzatý

30. decembra 2011, a k doručeniu predmetného rozhodnutia došlo až 10. februára 2012.

Spis je potom predložený krajskému súdu až 20. februára 2012 potom, ako 17. februára

2012 právny zástupca sťažovateľa doručuje okresnému súdu svoj písomný podnet, v ktorom

namieta prieťahy v postupe okresného súdu. Taktiež pozornosti ústavného súdu neuniklo, že

v čase od 10. októbra 2011 do 14. marca 2012 rozhodoval okresný súd okrem žiadosti

sťažovateľa o prepustenie z väzby iba o jednej ďalšej žiadosti spoluobžalovaného

o prepustenie z väzby z 18. októbra 2011.

14. S už uvedenými zisteniami ústavného súdu korešponduje aj názor krajského

súdu, ktorý v dôsledku prieťahového postupu okresného súdu tak v konaní o žiadostiach

sťažovateľa o prepustenie z väzby, ako aj samotného postupu okresného súdu v merite

trestnej veci prepustil svojím uznesením sp. zn. z 12. júna 2012 sťažovateľa

z väzby na slobodu, keď dôvodil: „Po preskúmaní predloženého spisového materiálu

odvolací súd musí konštatovať, že napriek tomu, že riešenom prípade ide o reštančnú

väzobnú veci, jej prejednávaniu nie je venovaná taká pozornosť, aká sa vyžaduje

k dosiahnutiu meritórneho prejednania veci a jej ukončenia rozsudkom. Hoci väzba

obžalovaného D. začala 12. 02. 2009, pričom obžaloba bola podaná na okresný súd 16. 07.

2010, vec nie je ešte ani len rozpojednávaná v takom Štádiu, aby sa mohlo očakávať jej

skončenie. Napriek tomu, že odvolací súd v rozhodnutí zo 06.03.2012 upozornil okresný súd

na zistené prieťahy a možnosť vyvodenia zodpovednosti voči predsedovi senátu, tento

naďalej robil kroky, ktoré odďaľujú ukončenie veci. Konajúci predseda senátu umožňoval

obžalovaného D. eskortovať na rôzne výsluchy v iných veciach, pričom vo vlastnej veci

nepristúpil ani len k vytýčeniu hlavného pojednávania. Tak sa stalo, že od ostatného

hlavného pojednávania 06. 12. 2011 do 12. 06. 2012 nie je vo veci vytýčené hlavné

pojednávanie a právom možno vysloviť, že v nastávajúcom letnom období už toto

pojednávanie ani nebude možné vykonať pre čerpanie dovoleniek, hlavne obhajcami

obžalovaných. Situácia sa vyhrotila tak, že najbližší termín hlavného pojednávania, ktorý by

mohol byť aj zrealizovaný, je možné vytýčiť až na mesiac september 2012, čo znamená, že

v reštančnej väzobnej veci sa nevykoná hlavné pojednávanie trištvrte roka.

Aj keď je obžalovaný D. podozrivý zo spáchania závažnej majetkovej trestnej

činnosti, nemožno mu uprieť právo zakotvené v , v zmysle ktorého každý

má právo, aby jeho trestná vec bola spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná a aby sa

vo väzobnej veci konalo urýchlene, bez prieťahov a prednostne. Zistený nedostatok je

v rozpore aj s článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

v zmysle ktorého každý účastník súdneho konania má právo na vybavenie veci v primeranej

lehote. Zistené nedostatky v postupe okresného súdu nemožno v žiadnom prípade označiť za

vybavovanie veci v primeranej lehote a preto odvolací súd dospel k záveru, že

obžalovaného D. je potrebné prepustiť z väzby na slobodu. Vzhľadom k tomu, že odvolací

súd pristúpil k prepusteniu obžalovaného z väzby výlučne v dôsledku nesprávneho postupu

okresného súdu, nezaoberal sa ani ponúknutým písomným sľubom obžalovaného, ani

náhradou väzby prijatím dohľadu probačného a mediačného úradníka a ani ponúknutou

peňažnou zárukou, všetko v zmysle , , “

15. V nadväznosti na už uvedené ústavný súd zistil prieťahový (pomalý) postup iba

v konaní okresného súdu. Ústavný súd teda dospel k záveru, že postupom okresného súdu

pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby z 10. októbra 2012 došlo

zbytočne k neodôvodneným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa

na osobnú slobodu podľa a práva na slobodu a bezpečnosť podľa

ods. 4 dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1

výroku nálezu.

16. Pokiaľ sťažovateľ brojil proti krajskému súdu, ktorý rozhodoval o sťažnosti

sťažovateľa (jeho právneho zástupcu) proti zamietavému prvostupňovému rozhodnutiu,

ústavný súd v jeho postupe porušenie práv označených sťažovateľom nezistil, pretože

nedostatočnú rýchlosť pri vypracovaní a doručení uznesenia okresného súdu sp. zn.

z 20. októbra 2011 (čo predstavovalo jadro zistených nedostatkov, pozn.)

nemožno pripísať na vrub krajskému súdu, a to o to viac, ak už v minulosti v tej istej

trestnej veci bol okresný súd na podobné nedostatky upozornený (bod 13), resp. následne sa

stali dôvodom na prepustenie sťažovateľa z väzby (bod 14). Preto v tejto časti ústavný súd

rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku nálezu.

17. Sťažovateľ ďalej požadoval, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné

zadosťučinenie v sume 10 000 € (bod 4). Podľa ústavný súd môže

svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1

boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

18. Podľa názoru ústavného súdu jeho fakultatívna právomoc priznať primerané

finančné zadosťučinenie podľa sťažovateľovi, ktorého sťažnosti

vyhovie v merite veci, nie je samostatným nárokom sťažovateľa na akési odškodnenie

za prípadné prieťahy v konaní príslušného štátneho orgánu, ale má len akcesorickú povahu.

Satisfakčný potenciál rozhodnutia ústavného súdu teda nie je autonómnym prvkom ním

poskytovanej ochrany ani akýmsi paralelným titulom na domáhanie sa tejto ochrany.

Takýmto titulom je len a výlučne potreba chrániť konkrétne základné právo sťažovateľa

a prostredníctvom tohto práva aj princíp právnej istoty (). V okolnostiach

posudzovanej veci a s prihliadnutím na uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 12. júna 2012 ústavný súd preto konštatuje, že samotné následné prepustenie sťažovateľa

na slobodu a vyslovenie porušenia jeho práv v konaní o žiadosti o prepustenie z väzby je

dostatočnou satisfakciou za zistené porušenie jeho práv. Preto v tejto časti ústavný súd

rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku nálezu.

19. Sťažovateľ ďalej požadoval, aby ústavný súd zrušil napadnuté súdne rozhodnutia

( ). Vychádzajúc z už uvedeného (body 14 a 18 in fine) ústavný súd

konštatuje, že v následnom čase (po podaní ústavnej sťažnosti) bol sťažovateľ prepustený

z väzby, a teda rozhodovanie o zrušení posudzovaných napadnutých súdnych rozhodnutí

nad rámec vyslovenia porušenia sťažovateľových práv sa stáva otázkou skôr akademickou,

keďže dôsledky zrušenia napadnutých rozhodnutí z pohľadu materiálneho smerovali

k účinku, ktorý sťažovateľ dosiahol v dôsledku prijatého uznesenia krajského súdu sp. zn.

z 12. júna 2012. Preto v tejto časti ústavný súd rozhodol tak, ako to je

uvedené v bode 3 výroku nálezu.

20. Sťažovateľ požiadal aj o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia advokátom

v sume 269,58 €. Ústavný súd v rozsahu advokátom vyčíslených trov z 26. júla 2012 (ktoré

neprevyšovali jeho zákonný nárok, pozn.) priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho

zastúpenia, a to dvakrát po 127,16 € za dva úkony právnej pomoci a režijný paušál dvakrát

7,63 € (bod 2 výroku nálezu).

21. S poukazom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, sa pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumie jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2012