Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 847/2014
PDF · 462.05 KB
No categories available
II. ÚS 847/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. decembra 2014
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť
, , , zastúpeného
advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, L. Novomeského 25, Pezinok, vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2, 4 a 5, čl. 48 ods. 2
a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3, 4 a 5 a čl. 6 ods. 1,
čl. 6 ods. 3 písm. c) a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Tos 74/2014 z 3. júla 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2014
doručená sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, L.
Novomeského 25, Pezinok, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl.
17 ods. 1, 2, 4 a 5, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3, 4 a 5 a čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3 písm. c) a čl. 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tos 74/2014 z 3. júla 2014
(ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi bola podaná obžaloba
pre obzvlášť závažný zločin podvodu v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 k § 221 ods. 1 a 4
Trestného zákona a zločin marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 a 2 Trestného zákona.
Uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
5 T 52/2009 zo 14. apríla 2014 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tos 51/2014
z 15. mája 2014 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a)
Sťažovateľ na verejnom zasadnutí 16. júna 2014 požiadal o prepustenie z väzby
na slobodu, resp. o nahradenie väzby písomným sľubom. Svoju žiadosť odôvodnil tým, že sa
musí starať o rodinu, musí sprevádzať svoje deti na rôzne sústredenia a jeho deti zle znášajú
jeho neprítomnosť. Zároveň sľúbil, že sa na pojednávania bude dostavovať a nebude sa
vyhýbať trestnému stíhaniu. Uznesením sp. zn. 5 T 52/2009 zo 16. júna 2014 okresný súd
žiadosť sťažovateľa ako nedôvodnú zamietol a zároveň zamietol aj jeho návrh na nahradenie
väzby prijatím písomného sľubu.
V označenom uznesení okresného súdu sa okrem iného uvádza:
«V predmetnej veci bolo určených viacero termínov verejného zasadnutia
na predbežné prejednanie obžaloby. Obžalovaný sa s výnimkou dvoch zasadnutí v dňoch
06. 07. 2009 a 25. 10. 2009 na ďalších zasadnutiach nezúčastnil. Svoju neúčasť vždy
ospravedlnil chorobou a predložením potvrdenia o PN. Spočiatku súd tieto ospravedlnenia
akceptoval, no nakoľko zistil, že potvrdenie o PN sú predkladané vždy tesne pred termínom
konania verejného zasadnutia, súd pojal podozrenie, že sú predkladané účelovo, a preto si
vyžiadal lekárske správy o jeho zdravotnom stave. K veci ešte súd dodáva, že nakoľko
pôvodný obhajca obžalovaného zomrel, obžalovaný bol vyzvaný, aby si
zvolil nového obhajcu a to dňa 06. 12. 2011. Nakoľko obžalovaný nereagoval, bol mu
súdom ustanovený obhajca , ktorý však obhajobu odmietol s tým,
že osobne pozná jedného z účastníkov konania. Preto bol následne ustanovený nový
obhajca a to .
Napokon súd uznesením č. k. 5 T/52/09 z 09. 08. 2011 pribral znalcov z odboru
psychiatrie, nakoľko obžalovaný sa podroboval psychiatrickej liečbe a teda jeho psychický
stav bol spochybňovaný. Tento záver potvrdil KS Bratislava uznesením č. k. 3 Tos 90/2011
z 25. 10. 2011, ktorým sťažnosť obžalovaného voči tomuto uzneseniu zamietol.
Z prípisov znalcov vyplýva, že obžalovaný sa napriek dohodnutým termínom
na vyšetrenie nedostavil, urobil tak až v dňoch 10 – 11. 09. 2013. Znalecký posudok bol
doručený súdu dňa 15. 11. 2013.
Nakoľko predvedenie cestou PZ nebolo realizované, súd vydal príkaz na zatknutie,
ktorý bol realizovaný dňa 12. 04. 2014 zadržaním obžalovaného. Dňa 14. 04. 2014 bolo
uznesením OS Bratislava I rozhodnuté o jeho vzatí do väzby z dôvodu § 71 ods. 1 písm. a/
Tr. por., ktoré následne potvrdil i KS Bratislava, ktorý sťažnosť obžalovaného proti
uzneseniu o väzbe ako nedôvodnú zamietol.
Preskúmaním spisového materiálu súd dospel k záveru, že obžalovaný vo svojich
vyjadreniach pri výsluchu jednoznačne zavádza, v niektorých prípadoch vyslovene klame.
Obžalovaný tvrdí, že nevedel o tom, že bol na neho vydaný zatykač, avšak
dňa 27. 02. 2014 poveril , aby nazrela do spisu a táto ho informovala,
že bol na neho vydaný zatykač a vyplýva to i z jeho podania z 04. 03. 2014. Ďalej uvádzal,
že nebol poučený o možnosti, že by na neho v prípade nedostavovania sa na verejné
zasadnutie bol vydaný príkaz na zatknutie. I toto jeho tvrdenie nie je pravdivé. Ako vyplýva
zo spisu, súd obžalovaného prípisom zo dňa 11. 01. 2010 (č. l. 815 – 816) poučil okrem
iného i o možnosti súdu vydať príkaz na zatknutie. Taktiež o tom svedčí i námietka
zaujatosti, o ktorej súd rozhodol uznesením 5 T/52/2009 z 28. 04. 2011 v spojení
s uznesením KS Bratislava 3 Tos 90/2011 zo dňa 08. 06. 2011, v ktorej výslovne uvádza,
že sa mu predseda senátu „vyhrážal najmenej 3 krát vydaním zatykača a vzatím do väzby“.
Od tohto dňa obžalovaný svoju neúčasť na zasadnutiach ospravedlňoval len lekárskymi
potvrdeniami. V tejto súvislosti súd poukazuje i ďalšiu veľmi dôležitú skutočnosť, ktorá
podľa jeho názoru potvrdzuje skutočnosť, že obžalovaný sa vyhýba trestnému stíhaniu
zneužívaním potvrdení o PN. Obžalovaný sa totiž takmer pravidelne zúčastňuje civilných
konaní na OS Bratislava, v ktorých on vystupuje ako navrhovateľ. Tento fakt vyplýva
z prípisu zástupcu poškodeného – MS SR (čl. 937 – 938) – zoznam pojednávaní, ktorých
sa zúčastnil.
Napokon súd poukazuje na ďalšiu, veľmi závažnú skutočnosť a to, že obžalovanému
totiž v prípade uznania viny hrozí uloženie vysokého trestu. Obžalovaný je stíhaný pre
pokus obzvlášť závažného zločinu podvodu v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 k § 221 ods. 1
ods. 4 Tr. zák. a zločinu marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 ods. 2 Tr. zák. Trestná
sadzba pri obzvlášť závažnom zločine podvodu podľa § 221 ods. 1 ods. 4 Tr. zák. je 10 až 15
rokov odňatia slobody, a pri zločine marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 ods. 2 Tr.
zák. 3 až 8 rokov odňatia slobody, čím je sám o sebe daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1
písm. a Tr. por.
Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností súd dospel k jednoznačnému
záveru, že obžalovaný svojím doterajším konaním vyvolal jednoznačný dojem,
že sa trestnému stíhaniu vyhýba úmyselne a vedome, pričom k tomu zneužíva lekárske
potvrdenia, čo vyplýva z faktu, že k lekárovi ide vždy krátko pred termínom konania a dá
sa vypísať na PN, pričom i v čase tzv. práceneschopnosti sa zúčastňuje civilných
pojednávaní na OS Bratislava, v ktorých vystupuje ako navrhovateľ resp. si vybavuje iné
osobné záležitosti v budove Justičného paláca.
Z uvedených dôvodov súd nemá najmenší dôvod veriť tvrdeniam obžalovaného
prednesených na verejnom zasadnutí dňa 16. 06. 2014. Obžalovaný po dlhú dobu zavádzal
súd rôznymi nepravdivými vyjadreniami, čím vyslovene potvrdil, že jeho vyjadreniam nie je
možné veriť.
... Pri rozhodovaní o tomto sľube súd dospel k jednoznačnému záveru, že vzhľadom
na skutočnosti uvedené vyššie, nie je možné obžalovanému v tomto smere veriť, že tento sľub
i dodrží. Preto súd jeho návrh na nahradenie väzby prijatím písomného sľubu ako
nedôvodný zamietol.»
Proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 5 T 52/2009 zo 16. júna 2014 podal
sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 3 Tos 74/2014 z 3. júla
2014 tak, že sťažnosťou napadnuté uznesenie okresného súdu podľa § 194 ods. 1 písm. a)
Trestného poriadku zrušil. Zároveň krajský súd podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku
žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol a podľa § 80 ods. 1 písm. b)
Trestného poriadku jeho žiadosť o nahradenie väzby prijatím písomného sľubu taktiež
zamietol. Napokon krajský súd rozhodol podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku aj o
tom, že väzbu sťažovateľa nenahrádza ani dohľadom probačného a mediačného úradníka.
V napadnutom uznesení krajského súdu sa okrem iného uvádza:
„Čo sa týka dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por. je možné konštatovať,
že obžalovanému v prípade uznania viny hrozí uloženie vysokého trestu (pri trestnej sadzbe
najprísnejšieho trestného činu od 10 rokov do 15 rokov) a zvlášť je potrebné upozorniť
na skutočnosť, že obžalovanému bolo písomne oznámené súdom, že (hlavné pojednávanie)
sa bude konať dňa 20. 02. 2014 o 10.00 h. Obvinený predvolanie prevzal dňa 28. 01. 2014.
Dňa 18. 02. 2014 bolo na súd doručené podanie obvineného, v ktorom požiadal o odročenie
pojednávania z dôvodu zhoršenia jeho zdravotného stavu o čom priložil doklad
o práceneschopnosti, podľa ktorého bol práceneschopný od 21. 01. 2014. Na verejnom
zasadnutí konanom dňa 20. 02. 2014 predstúpil zástupca Ministerstva spravodlivosti SR,
ktorý súdu predložil kópie zápisníc z civilných konaní, kde sa obvinený zúčastnil
pojednávaní v dňoch 21. 01. 2014 a 10. 02. 2014. Z prezencie zápisnice o pojednávaní
v civilnej veci 11 C/58/2012 zo dňa 21. 01. 2014 vedenej Okresným súdom Bratislava III
vyplýva, že obvinený bol na pojednávaní pojednávaní konanom dňa 10. 02. 2014 vo veci
vedenej pod sp. zn. 5 C/16/2013 na Okresnom súde Bratislava I. Podľa zápisnice
o pojednávaní zo dňa 10. 02. 2014 vedenom pod sp. zn. 22 C/8/2007 na Okresnom súde
Bratislava I sa na tomto pojednávaní obvinený síce nezúčastnil, avšak dôvod nebola
práceneschopnosť, ale skutočnosť, že podaniami zo dňa 05. 02. a 06. 02. požiadal
o odročenie pojednávania z dôvodu kolízie s iným pojednávaním.
Zhodne ako iný senát nadriadeného súdu rozhodujúci o sťažnosti podanej proti
uzneseniu o vzatí do väzby aj konajúci senát konštatuje zhodné závery ako sú prezentované
krajským súdom v uznesení sp. zn. 4 Tos/51/2014 (str. 4 – 6) a ich opätovné rozobratie by
bolo len ich opakovaním.
K sťažnostným námietkam obžalovaného krajský súd dodáva nasledovné:
k námietke, že o jeho žiadosti (z 02. 06. 2014) nebolo rozhodnuté urýchlene, krajský
súd konštatuje, že v spisovom materiáli sa po rozhodnutí krajského súdu sp. zn.
4 Tos/51/2014 z 15. 05. 2014 nachádza len žiadosť obžalovaného
zo dňa 16. 06. 2014 – čl. 1189, o ktorej prvostupňový súd rozhodol dňa 16. 06. 2014
napadnutým uznesením. Krajskému súdu nie je zo spisového materiálu známa iná žiadosť
obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu.
k výtke, že okresný súd nariadil hlavné pojednávanie i napriek nezákonne
a nedostatočne zistenému skutkovému stavu veci a jej nesprávnemu právnemu posúdeniu
a podľa názoru obžalovaného mal zastaviť trestné stíhanie, krajský súd konštatuje, že úvahy
obžalovaného o neopodstatnenosti nariadenia hlavného pojednávania a jeho požiadavky
odmietnutia obžaloby a zastavenia trestného stíhania možno v štádiu pred začatím
dokazovania pred súdom považovať za predčasné. Nadriadený súd je presvedčený, že práve
dokazovaním vykonaným pred súdom sa otvára možnosť, aby boli riadne posúdené
a vykonané dôkazy, ktoré zadovážili jednak orgány činné v trestnom konaní a na podklade
ktorých bola aj podaná obžaloba a jednak aby obžalovaný v spolupráci so svojim obhajcom
prezentoval skutočnosti a navrhol dôkazy preukazujúce jeho nevinu, ktoré dôkazy budú
súdom prvého stupňa posúdené jednotlivo aj vo všetkých súvislostiach,
k námietke, že bolo porušené právo obžalovaného pri vypočúvaní svedkov tým, že
vyšetrovateľ nedodržal postup podľa § 213 ods. 1, ods. 3 Tr. por. je potrebné uviesť, že
o úkonoch konania – výsluchoch svedkov bol riadne a včas upovedomený obhajca
obžalovaného , ktorý za niektorých výsluchov aj zúčastnil (napr. výsluch
svedka – čl. 203), čím bolo právo obžalovaného na obhajobu
zachované prostredníctvom účasti obhajcu na úkonoch trestného konania.
k výtke, že súd prvého stupňa pri predbežnom prejednaní obžaloby a zároveň
prejednávaní jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu nezverejnil mená prísediacich,
sťažnostný súd konštatuje, že v napadnutom rozhodnutí ako aj v zápisnici o verejnom
zasadnutí je jednoznačne uvedené v akom zložení senát súdu I. stupňa konal a rozhodol,
k avizovanému zhoršeniu zdravotného stavu obžalovaného krajský súd dodáva, že
dôvodnosť väzby je súd oprávnený posudzovať len z hľadiska existencie resp. neexistencie
formálnych a materiálnych predpokladov väzby uvedených v ustanovení § 71 ods. 1
Tr. por.. Choroba obžalovaného alebo jeho zlý zdravotný stav nie je dôvodom preto, aby
obžalovaný nemohol byť vzatý do väzby resp. aby bol z väzby prepustený, ak je tu niektorý
z dôvodov väzby. V ústave na výkon väzby je zabezpečená adekvátna odborná zdravotná
starostlivosť a v prípade zmeny zdravotného stavu obžalovaného je možné zabezpečiť ďalšie
odborné ošetrenie aj v nemocničnom zariadení. Je v pôsobnosti zdravotníckych zariadení
ústavu, v ktorom sa väzba vykonáva, posúdiť zdravotný stav obžalovaného a potreby jeho
liečby a na podklade takýchto zistení je orgán zabezpečujúci výkon väzby povolaný k voľbe
prostriedkov adekvátnych na dosiahnutie účelu väzby, a to aj v prípadoch ústavného
liečenia a ošetrenia.
čo sa týka písomného sľubu daného obžalovaným obžalovaného
, je nutné dať za pravdu obžalovanému, nakoľko skutočne pri rozhodovaní
o písomnom sľube senát rozhodol podľa nesprávneho ustanovenia Tr. por.“
V ďalšej časti napadnutého uznesenia krajský súd poukazuje aj na pochybenie
okresného súdu v sťažnosťou napadnutom uznesení, ktoré podľa krajského súdu spočíva
v tom, že okresný súd nerozhodol (i keď to sťažovateľ nenavrhoval) o možnosti nahradenia
väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka. Nedostatky prvostupňového
rozhodnutia týkajúce sa použitia nesprávneho ustanovenia Trestného poriadku
pri rozhodovaní o návrhu na nahradenie väzby písomným sľubom a absenciu rozhodnutia
o možnosti nahradenia väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka krajský súd
odstránil vlastným rozhodnutím.
Sťažovateľ namieta nezákonnosť vydania príkazu na jeho zatknutie, ktorý bol vydaný
okresným súdom v konaní sp. zn. 5 T 95/2007 dňa 17. marca 2014, keďže v rozpore
so skutočnosťou uvedenou v príkaze na zatknutie Obvodné oddelenie Policajného zboru
Pezinok (ďalej len „obvodné oddelenie“) nikdy nebolo podľa tvrdenia sťažovateľa okresným
súdom požiadané o jeho predvedenie.
Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že po podaní sťažnosti proti uzneseniu
okresného súdu zo 16. júna 2014, ktorú písomne odôvodnil podaním z 21. júna 2014,
výslovne žiadal, aby bol krajským súdom vypočutý pred rozhodnutím o jeho sťažnosti,
k čomu nedošlo.
Sťažovateľ ďalej poukazuje na doplnenie svojej sťažnosti, ktoré doručil krajskému
súdu pred jeho rozhodnutím 2. júla 2014 a v ktorom doplnil svoju právnu argumentáciu
o nové skutočnosti a listinné dôkazy, ktorými „jasne a nezameniteľne preukázal, že príkaz
na zatknutie zo dňa 17. 03. 2014 vydaný Okresným súdom Bratislava 1 do konania
5 T 95/07 (príloha č. 4) dokonca nebol riadne odôvodnený.“, keďže z potvrdenia vydaného
obvodným oddelením 24. júna 2014 vyplýva, že toto nikdy nebolo okresným súdom
požiadané o predvedenie sťažovateľa.
Sťažovateľ predložil ústavnému súdu aj nový dôkaz – list pána z 8. júla 2014
doručený sťažovateľovi do ústavu na výkon väzby, z ktorého má vyplývať, že predseda
senátu okresného súdu, ktorý prerokúva trestnú vec sťažovateľa, sa mal pred spoločnými
známymi vyjadriť tak, že sťažovateľa „nechá vo väzení až sčerná“.
Napokon sťažovateľ namieta, že krajský súd sa nevysporiadal s jeho námietkami
uvedenými na stranách 3 až 8 jeho sťažnosti z 21. júna 2014.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„1. Základné práva a slobody zaručené podľa čl. 17 ods. 1,
ods. 2, ods. 4 veta prvá, ods. 5, čl. 48 ods. 2, čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 5 ods. 1, ods. 3, ods. 4, ods. 5, čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. c), čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd vydaním uznesenia
č. k. 3 Tos/74/2014 zo dňa 03. 07. 2014 Krajským súdom v Bratislave porušené boli.
2. Uznesenie č. k. 3 Tos/74/2014 vydané Krajským súdom v Bratislave dňa
03. 07. 2014 sa zrušuje, vec sa vracia Krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 15 000,00 eur,
ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti
nálezu.
4. sa priznáva úhrada trov konania 283/090 eur, ktoré je
Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet jeho právnej zástupkyne advokátky
JUDr. Emílie Korčekovej do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
II.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127
ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej je oprávnený
skutkové a právne závery všeobecných súdov kontrolovať z hľadiska ich ústavnej
konformity iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne III. ÚS 151/05,
O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo
možné uvažovať len vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. rozhodnutia sp. zn.
I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03), pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak nestalo.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel k záveru,
že námietky sťažovateľa sú nedôvodné. Ústavný súd v tejto súvislosti v prvom rade
poukazuje na svoje uznesenie sp. zn. II. ÚS 419/2014 z 24. júla 2014, ktorým bola
odmietnutá (sčasti pre nedostatok právomoci, sčasti pre neprípustnosť a sčasti pre zjavnú
neopodstatnenosť) predchádzajúca sťažnosť sťažovateľa smerujúca proti rozhodovaniu
všeobecných súdov o jeho vzatí do väzby.
Vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa nezákonnosti vydania príkazu
okresného súdu sp. zn. 5 T 95/2007 zo 17. marca 2014 na jeho zatknutie ústavný súd
konštatuje, že vo veci sp. zn. II. ÚS 419/2014 sa ňou už zaoberal, pričom predchádzajúcu
sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k tejto námietke odmietol ako neprípustnú (s. 12 uznesenia
sp. zn. II. ÚS 419/2014 z 24. júla 2014) a zároveň dospel aj k záveru, že námietky týkajúce
sa príkazu na zatknutie zo 17. marca 2014 sú v súvislosti s v tomto konaní preskúmavanou
sťažnosťou podané oneskorene vzhľadom na to, že sťažnosť bola v tejto časti podaná zjavne
po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, podľa ktorej príkaz na zatknutie zo 17. marca
2014 bol vydaný v rozpore so skutočnosťou v ňom uvedenou (teda že obvodné oddelenie
nebolo nikdy okresným súdom požiadané o predvedenie sťažovateľa, a preto nezodpovedá
pravde tvrdenie uvedené v príkaze na zatknutie, že pokusy o predvedenie sťažovateľa boli
neúspešné, pozn.), ústavný súd uvádza, že dôvody, pre ktoré okresný súd zamietol návrh
sťažovateľa na prepustenie z väzby na slobodu, nepoukazujú na neúspešné pokusy o jeho
predvedenie, ale týkajú sa výlučne jeho opakovaného ospravedlňovania sa z účasti
na úkonoch súdu a zneužívania lekárskych potvrdení o práceneschopnosti, ako aj účasti
sťažovateľa na iných pojednávaniach v civilných veciach v čase jeho práceneschopnosti.
Z uvedených dôvodov ústavný súd túto námietku sťažovateľa považuje za zjavne
nedôvodnú.
Námietku sťažovateľa, podľa ktorej krajský súd rozhodol o jeho sťažnosti
na neverejnom zasadnutí bez toho, aby ho vypočul (aj napriek tomu, že sa svojho vypočutia
domáhal), považuje ústavný súd taktiež za zjavne nedôvodnú a zastáva názor,
že sťažovateľom namietaný postup krajského súdu bol zákonný, keďže zodpovedal
príslušným ustanoveniam Trestného poriadku. V súvislosti s týmto názorom ústavný súd
konštatuje, že sťažovateľ bol vypočutý okresným súdom na verejnom zasadnutí
16. júna 2014, a zároveň poukazuje na ustanovenia § 72 ods. 1 písm. b), § 72 ods. 2 a § 301
Podľa § 72 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku rozhodnutím o väzbe sa rozumie
rozhodnutie o prepustení z väzby a o zamietnutí žiadosti o prepustenie obvineného z väzby;
za takúto žiadosť sa považuje aj žiadosť o nahradenie väzby,
Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku konať a rozhodovať možno len o väzbe osoby,
proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje aj
uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe koná
a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie,
ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti proti
rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený
súd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa
vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný.
Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného a potom umožní
prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce
sa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy,
ak obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stav
obvineného neumožňuje jeho výsluch. Zástupca záujmového združenia alebo iná osoba
ponúkajúca záruku alebo peňažnú záruku sa upovedomí o výsluchu, ak je to potrebné.
Návrhy a žiadosti prokurátora sa bezodkladne doručia obvinenému a žiadosti obvineného
alebo iných osôb, podané v jeho prospech prokurátorovi tak, aby sa k nim prokurátor
a obvinený mali možnosť pred rozhodnutím o väzbe vyjadriť; to platí aj o dôvodoch,
pre ktoré má súd rozhodnúť o predĺžení celkovej lehoty väzby podľa § 76a.
Podľa § 301 Trestného poriadku na neverejnom zasadnutí rozhoduje senát tam,
kde nie je zákonom predpísané, že sa rozhoduje na hlavnom pojednávaní alebo na verejnom
zasadnutí.
Ústavný súd poukazuje aj na svoje uznesenie sp. zn. II. ÚS 419/2014 a tiež
rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že ak sa trestne
stíhaná osoba mohla zúčastniť súdneho konania o väzbe v prvom stupni, potom nie je
nevyhnutné, aby sa musela osobne zúčastniť opravného súdneho konania (Rahbar – Pagard
proti Bulharsku, Graužinis proti Litve).
Pokiaľ ide o nový dôkaz — list pána z 8. júla 2014 doručený sťažovateľovi
do ústavu na výkon väzby, z ktorého má vyplývať, že predseda senátu okresného súdu, ktorý
prerokúva trestnú vec sťažovateľa, sa mal pred spoločnými známymi vyjadriť tak,
že sťažovateľa „nechá vo väzení až sčerná“, ústavný súd konštatuje, že nemá právomoc
zaujímať postoj k dopadu tohto dôkazu na ďalšie trvanie väzby sťažovateľa, keďže
rozhodnutie o ňom patrí do právomoci všeobecných súdov.
Napokon sťažovateľ namieta, že krajský súd sa nevysporiadal s námietkami
uvedenými na stranách 3 až 8 jeho sťažnosti z 21. júna 2014.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu súčasťou obsahu základného práva
na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je
aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa
ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, čo však
neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď.
Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1
dohovoru, možno podľa záverov Európskeho súdu pre ľudské práva posúdiť len so zreteľom
na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. 12.
1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na
každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná
a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.
Ústavný súd zastáva názor, že krajský súd reagoval adekvátne a ústavne
akceptovateľným spôsobom na všetky právne a skutkovo relevantné námietky sťažovateľa
uvedené v jeho sťažnosti z 21. júna 2014. Ústavný súd poznamenáva, že na niektoré
z námietok sťažovateľa reagoval krajský súd už vo svojich predchádzajúcich uzneseniach
sp. zn. 4 Tos 51/2014 a sp. zn. 4 Tos 52/2014, na ktoré v napadnutom uznesení len odkázal.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj túto námietku sťažovateľa vyhodnotil ako zjavne
nedôvodnú.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi
napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom sťažovateľom označených základných
práv a slobôd podľa ústavy a dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej
by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru
o jeho porušení. Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol
sťažnosť sťažovateľa ako celok.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. decembra 2014