Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 419/2014
PDF · 239.17 KB
No categories available
II. ÚS 419/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júla 2014 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Ing. J. S.,
zastúpeného advokátkou JUDr. E. K., pre namietané porušenie
I. čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 17 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj čl. 3, čl. 5 ods. 1, 3 a 4, čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd v konaniach vedených Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn.
5 T 52/09 a sp. zn. 5 T 95/07,
II. čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 17 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj čl. 3, čl. 5 ods. 1 a 4, čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Krajským súdom v Bratislave
pod sp. zn. 2 Nto 6/2014, sp. zn. 2 Nto 7/2014, sp. zn. 4 Tos 51/2014 a sp. zn.
4 Tos 52/2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. Ing. J. S. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. mája 2014
doručená sťažnosť Mgr. Ing. J. S. (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie
I. čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 17 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 3, čl. 5 ods. 1, 3 a 4, čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených
Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 5 T 52/09 a sp. zn.
II. čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 17 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj
čl. 3, čl. 5 ods. 1 a 4, čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru v konaniach vedených Krajským súdom
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 2 Nto 6/2014, sp. zn. 2 Nto 7/2014, sp. zn.
4 Tos 51/2014 a sp. zn. 4 Tos 52/2014. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu
26. mája 2014.
Zo sťažnosti a z jej doplnení z 28. mája 2014, 2. júna 2014 a zo 17. júna 2014
vyplýva, že sťažovateľ má postavenie obvineného (správne má byť „obžalovaného“, pozn.)
v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 5 T 52/09.
Na základe príkazu na zatknutie okresného súdu sp. zn. 5 T 65/07 (v doplňujúcich
podaniach sa uvádza sp. zn. 5 T 95/07, pozn.) zo 17. marca 2014 bol sťažovateľ 12. apríla
2014 o 11.00 h zatknutý policajtmi. Príkaz na zatknutie bol vydaný pod spisovou značkou
konania, s ktorým sťažovateľ nemá nič spoločné, nebol teda vydaný pod sp. zn. 5 T 52/09,
ktorý sa sťažovateľa týka. Ako to sťažovateľ dodatočne (už po podaní sťažnosti ústavnému
súdu) zistil (keďže iba 17. júna 2014 mu bolo doručené prostredníctvom právnej zástupkyne
písomné vyhotovenie príkazu na zatknutie sp. zn. 5 T 95/07 zo 17. marca 2014), podľa
odôvodnenia bol príkaz vydaný preto, že sa sťažovateľ na adrese trvalého pobytu
nezdržiava, nie je mu možné doručiť žiadnu písomnosť, pokusy o jeho predvedenie boli
neúspešné a iný jeho pobyt sa nepodarilo zistiť, čo odôvodňuje obavu, že sa skrýva, aby sa
tak vyhýbal trestnému stíhaniu. Tieto tvrdenia sú absolútne nepravdivé a vymyslené
so zámerom poškodiť sťažovateľa ako „revanš“ za sťažnosť na prieťahy v konaní.
V skutočnosti sa sťažovateľ zdržiaval na adrese trvalého pobytu, všetku poštu zo súdu
preberal, žiadne pokusy o jeho predvedenie neboli realizované a podľa obsahu spisu
nevykonal sa ani len pokus na zistenie jeho prípadného iného miesta pobytu.
V rozpore s čl. 5 ods. 3 dohovoru sťažovateľ nebol ihneď predvedený fyzicky pred
službukonajúceho sudcu, ktorým bol v kritickom čase Mgr. P. T. Bol eskortovaný do cely
predbežného zadržania, kde fyzicky zotrval až do 14. apríla 2014, pričom bol fyzicky
dopravený do budovy okresného súdu až po 11.05 h, a to pred sudcu JUDr. J. M., ktorý je
zákonným sudcom v konaní vedenom proti sťažovateľovi pod sp. zn. 5 T 52/09, hoci
v pondelok bol ešte službukonajúcim sudcom podľa rozvrhu práce Mgr. P. T.
Uznesením okresného súdu sp. zn. 5 T 52/09 zo 14. apríla 2014 bol sťažovateľ vzatý
do väzby z dôvodu uvedeného v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku s tým,
že väzba začala 12. apríla 2014 o 11.00 h. Uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tos 51/2014
z 15. mája 2014 boli sťažnosti podané sťažovateľom a jeho manželkou zamietnuté, pričom
väzba nebol nahradená dohľadom probačného a mediačného úradníka.
Odhliadnuc od toho, že sťažovateľ nebol urýchlene oboznámený s dôvodmi
zatknutia, treba príkaz na zatknutie vydaný v konaní netýkajúcom sa sťažovateľa považovať
za absolútne neúčinné rozhodnutie. Zároveň nebol ani fyzicky v zákonnej lehote do 24
hodín od zatknutia predvedený pred sudcu Mgr. P. T. v súlade s ustanovením § 73 ods. 4
prvej vety Trestného poriadku, resp. čl. 17 ods. 4 ústavy. Správne mal byť po uplynutí 24
hodín, teda 13. apríla 2014 po 11.00 h prepustený na slobodu.
K vzatiu do väzby došlo bez splnenia materiálnej podmienky vo vzťahu k údajnému
trestnému činu, ktorý mal spáchať, keďže pri správnom právnom posúdení nebolo možné
jeho konanie hodnotiť ako trestný čin. Vzatie do väzby bolo odôvodnené nepresvedčivo
a krajne tendenčne.
Krajský súd neumožnil sťažovateľovi osobne sa vyjadriť k veci, a to aj napriek tomu,
že o to výslovne žiadal. Neprípustne mu tým odňal jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2
prvej vety ústavy.
Navyše, krajský súd zatajil pred sťažovateľom, že sťažnosť proti uzneseniu
okresného súdu o vzatí do väzby podala aj jeho manželka, ktorá sa tým stala účastníčkou
konania, a preto v súlade s ustanovením § 72 ods. 2 poslednej vety Trestného poriadku
v spojení s čl. 48 ods. 2 prvou vetou ústavy mala mu byť sťažnosť manželky bezodkladne
doručená s tým, aby sa mohol k nej aj on vyjadriť, čo sa však nestalo.
V čase rozhodovania okresného súdu o vzatí sťažovateľa do väzby nebolo ešte
právoplatne rozhodnuté o sťažovateľovej námietke zaujatosti sudcu JUDr. J. M., pretože
uznesenie okresného súdu sp. zn. 5 T 52/09 z 20. marca 2014, podľa ktorého predseda
senátu JUDr. J. M. nie je vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci
sťažovateľa, bolo sťažovateľovi doručené až pred rozhodnutím o väzbe 14. apríla 2014,
pričom sťažovateľ okamžite podal proti uzneseniu sťažnosť do zápisnice. Je teda nesporné,
že o väzbe sťažovateľa rozhodol 14. apríla 2014 sudca bez toho, aby bolo právoplatne
rozhodnuté o námietke zaujatosti sťažovateľa proti nemu. Až uznesením krajského súdu
sp. zn. 4 Tos 52/2014 z 15. mája 2014 bolo totiž vo veci námietky zaujatosti právoplatne
rozhodnuté.
Sťažovateľ namieta aj proti uzneseniam krajského súdu sp. zn. 2 Nto 6/2014 a sp. zn.
2 Nto 7/2014 obe z 12. mája 2014, na podklade ktorých bol predseda odvolacieho senátu
4 Tos JUDr. K. K. vylúčený z vykonávania úkonov v trestných veciach vedených krajským
súdom pod sp. zn. 4 Tos 51/2014 a sp. zn. 4 Tos 52/2014 z dôvodu občianskoprávneho
sporu medzi sťažovateľom a JUDr. K. K. vedeného okresným súdom pod sp. zn.
22 C 246/2004. JUDr. K. K. sa pojednávaní nezúčastňuje a spor doslovne ignoruje, a preto
okresný súd dosiaľ nemohol vo veci rozhodnúť. Podľa ustálenej judikatúry občianskoprávne
konanie medzi zákonným sudcom a účastníkom konania nemôže brániť tomu, aby zákonný
sudca (v danom prípade JUDr. K. K.) bol predsedom odvolacieho senátu 4 Tos. Z tohto
dôvodu sťažovateľ proti jeho osobe ani nenamietal.
Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených
článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 5 T 95/07
a sp. zn. 5 T 52/09, ako aj krajským súdom pod sp. zn. 2 Nto 6/2014, sp. zn. 2 Nto 7/2014,
sp. zn. 4 Tos 51/2014 a sp. zn. 4 Tos 52/2014 s tým, aby boli príkaz na zatknutie okresného
súdu zo 17. marca 2014 a uznesenie zo 14. apríla 2014, ako aj uznesenia krajského súdu
z 12. mája 2014 a zo 16. mája 2014 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Požaduje
tiež odškodné vo výške 10 000 € spoločne a nerozdielne od okresného súdu a krajského
súdu, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia advokátkou v sume 590 €.
II.
Z príkazu na zatknutie okresného súdu sp. zn. 5 T 95/07 zo 17. marca 2014 vydaného
sudcom JUDr. J. M. vyplýva, že polícii sa nariaďuje, aby po vypátraní pobytu bol
sťažovateľ zatknutý a bez meškania, najneskôr však do 24 hodín dodaný orgánu, ktorý
príkaz vydal. Príkaz je vydaný pre trestný čin pokusu obzvlášť závažného zločinu podvodu
a zločinu marenia spravodlivosti podľa § 14 ods. 1 v spojení s § 221 ods. 1 a 4 písm. a), ako
aj § 344 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) Trestného zákona. Dôvodom na vydanie príkazu je,
že sťažovateľ sa na adrese trvalého pobytu nezdržiava, nie je možné mu doručiť žiadnu
písomnosť, pokusy o jeho predvedenie boli neúspešné a iný jeho pobyt sa nepodarilo zistiť,
čo odôvodňuje obavu, že sa skrýva, aby sa tak vyhýbal trestnému stíhaniu, pričom mu hrozí
vysoký trest. To všetko odôvodňuje vydanie príkazu na zatknutie sťažovateľa, a to
s poukazom na ustanovenie § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Ide o vec vedenú
v prípravnom konaní zo strany „PPZ, ÚBOK, Odbor boja proti korupcii STRED,
Partizánska cesta 106, Banská Bystrica, ČVS: PPZ-102/BPK-S-2007“, rubrika
„O vypátranie pobytu sa žiadalo dňa:“ je vyčiarknutá.
Z uznesení krajského súdu sp. zn. 2 Nto 6/2014 z 12. mája 2014 a sp. zn.
2 Nto 7/2014 z 12. mája 2014 vyplýva, že nimi bol sudca odvolacieho súdu JUDr. K. K.
podľa § 32 ods. 1 Trestného poriadku vylúčený z vykonávania úkonov v trestných veciach
vedených krajským súdom pod sp. zn. 4 Tos 51/2014 a sp. zn. 4 Tos 52/2014. Trestná vec
vedená krajským súdom pod sp. zn. 4 Tos 51/2014 sa týka rozhodovania o sťažnosti
podanej proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 5 T 52/2009 zo 14. apríla 2014 o vzatí
sťažovateľa do väzby. Trestná vec vedená krajským súdom pod sp. zn. 4 Tos 52/2014 sa
týka rozhodovania o sťažnosti podanej proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 5 T 52/09
z 20. marca 2014, ktorým bolo rozhodnuté, že predseda senátu okresného súdu nie je
vylúčený z prerokovávania trestnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 5 T 52/09.
V oboch prípadoch predseda odvolacieho senátu 4 Tos JUDr. K. K. 6. mája 2014 oznámil
svoju zaujatosť, ktorú odôvodnil tým, že v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.
22 C 246/2004, v ktorej je navrhovateľom sťažovateľ a odporcom predseda senátu,
sa sťažovateľ domáha ochrany osobnosti a verejného ospravedlnenia prostredníctvom
masovokomunikačných prostriedkov. Uplatnený nárok smeruje proti postupu predsedu
senátu v postavení zákonného sudcu voči sťažovateľovi ako obžalovanému v trestnom
konaní vedenom Okresným súdom Pezinok, resp. neskôr Okresným súdom Bratislava III.
Spor trvá od 8. marca 2004. S poukazom na uvedené predseda senátu požiadal, aby bol
vylúčený z vykonávania úkonov a rozhodovania v daných veciach. Krajský súd považuje
vznesené námietky za dôvodné. Predseda senátu poukazuje na obsah podaní a vyjadrení
sťažovateľa v postavení navrhovateľa, ktoré smerujú proti nemu ako odporcovi
v občianskom súdnom konaní. S poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva (osobitne na dvojaký prístup pri posudzovaní nestrannosti, a to subjektívnu
a objektívnu nestrannosť) krajský súd dospieva k názoru, že v predmetných veciach bol
preukázaný taký vzťah predsedu senátu k sťažovateľovi, ktorý odôvodňuje využitie
výnimky z ústavného práva na zákonného sudcu, pretože práve takýto postup garantuje
navonok, ako aj voči sťažovateľovi nezávislosť, nestrannosť a objektívnosť rozhodnutia
o sťažnostiach podaných sťažovateľom v takom zložení odvolacieho senátu, v ktorom
nebude predseda senátu JUDr. K. K.
Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 4 Tos 52/2014 z 15. mája 2014 vyplýva, že ním
bolo zrušené uznesenie okresného súdu sp. zn. 5 T 52/09 z 20. marca 2014, ktorým
predseda senátu JUDr. J. M. nebol vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania
v trestnej veci sťažovateľa. Podľa názoru krajského súdu v skutočnosti obsahovo nešlo
o námietku zaujatosti, a preto okresný súd o nej ani nemal rozhodovať. Z podania
sťažovateľa je zrejmé, že namietal procesný postup predsedu senátu, ktorý mal porušiť
ustanovenia Trestného poriadku vydaním príkazu na zatknutie, nevykonaním predbežného
prejednania obžaloby bez účasti sťažovateľa a vydaním predvolania s nesprávnym
poučením. Namietal tiež prieťahy vo veci. Z obsahového hľadiska preto evidentne nejde
o námietku zaujatosti, ale o nesúhlasnú argumentáciu sťažovateľa týkajúcu sa procesného
postupu okresného súdu. Sťažovateľ teda netvrdil skutočnosti, ktoré môžu byť dôvodom
na vylúčenie sudcu z vykonávania úkonov trestného konania. Napadol iba procesný postup
predsedu senátu, čo vylučuje ustanovenie § 32 ods. 6 Trestného poriadku.
Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 4 Tos 51/2014 z 15. mája 2014 vyplýva, že ním
bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom, ako aj jeho manželkou proti uzneseniu
okresného súdu sp. zn. 5 T 52/09 zo 14. apríla 2014 o vzatí sťažovateľa do väzby. Zároveň
väzba sťažovateľa nebola nahradená dohľadom probačného a mediačného úradníka.
V súvislosti s námietkou, podľa ktorej príkaz na zatknutie obsahoval nesprávnu spisovú
značku (5 T 95/07), čo má znamenať absolútnu neúčinnosť všetkých následných opatrení
a rozhodnutí, je krajský súd toho názoru, že príkaz na zatknutie obsahuje všetky náležitosti
vyplývajúce z ustanovenia § 73 ods. 2 Trestného poriadku. Je z neho zrejmé, ktorý súd ho
vydal, je v ňom špecifikovaná osoba sťažovateľa, obsahuje skutky a ich právnu kvalifikáciu
podľa obžaloby, ako aj odkaz na ustanovenie § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku ako
dôvod jeho vydania. Osobou sťažovateľa, ako aj popisom skutkov bol príkaz na zatknutie
riadne vymedzený tak, aby nedošlo k zámene s inou osobou, resp. s inou trestnou vecou.
Spisová značka nie je obligatórnou náležitosťou príkazu na zatknutie v zmysle § 73 ods. 2
Trestného poriadku. Ide len o evidenčnú pomôcku. Práve preto zrejmá nesprávnosť
v spisovej značke (správne mala byť uvedená sp. zn. 5 T 52/09) nemôže spôsobiť
nezákonnosť vydania príkazu a už vôbec nie nezákonnosť následného zatknutia, či
rozhodnutia o väzbe. Osobná sloboda sťažovateľa bola obmedzená na základe príkazu na
zatknutie 12. apríla 2014 o 11.00 h s tým, že bol odovzdaný okresnému súdu toho istého
dňa o 19.40 h. Predseda senátu vypočul sťažovateľa 14. apríla 2014 v čase od 11.00 h do
12.05 h a rozhodol tak, že ho vzal do väzby z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. a)
Trestného poriadku. Pokiaľ sťažovateľ namieta, že bol súdu dodaný až po uplynutí 24-
hodinovej lehoty uvedenej v ustanovení § 73 ods. 4 Trestného poriadku, treba uviesť, že
obvinený sa súdu dodáva tak, že sa dostáva do dispozície súdu (sudcu) odovzdaním
zápisnice o zadržaní (zatknutí), na ktorej sa vyznačí presný čas dodania, od ktorého
následne začína plynúť lehota v zmysle § 73 ods. 5 Trestného poriadku. Obvinený sa teda
neodovzdáva sudcovi osobne do 24 h od zatknutia, resp. výsluch zatknutého obvineného sa
nemusí uskutočniť do 24 h od jeho zatknutia, ale obvinený sa v zmysle § 73 ods. 4
Trestného poriadku dodáva súdu, ktorý príkaz na zatknutie vydal. Zo zápisnice o zatknutí je
zrejmé, že sťažovateľ bol dodaný okresnému súdu (bol teda daný súdu do dispozície na
realizovanie jeho výsluchu) 12. apríla 2014 o 19.40 h. Bol teda dodaný súdu v lehote 24
hodín od zatknutia, pričom od času dodania (od 12. apríla 2014 o 19.40 h) začala plynúť
lehota na jeho vypočutie a na rozhodnutie uvedená v ustanovení § 73 ods. 5 Trestného
poriadku. V tejto zákonnej lehote sa následne uskutočnil nielen výsluch sťažovateľa, ale
došlo aj k rozhodnutiu okresného súdu. Sú dané aj materiálne podmienky vzatia sťažovateľa
do väzby, pretože z podanej obžaloby možno zatiaľ vyvodiť konkrétne podozrenie
zo spáchania skutkov, ktoré majú znaky skutkovej podstaty trestného činu, pričom podanie
obžaloby vždy zakladá určitú vyššiu mieru podozrenia, že žalovaných skutkov sa dopustila
konkrétna osoba. Dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku bol ustálený
správne. Sťažovateľovi bolo písomne oznámené, že sa hlavné pojednávanie bude konať
20. februára 2014 o 10.00 h. Sťažovateľ prevzal predvolanie 28. januára 2014. Dňa
18. februára 2014 bolo doručené jeho podanie, v ktorom požiadal o odročenie hlavného
pojednávania pre zhoršenie zdravotného stavu, o čom priložil doklad o práceneschopnosti,
podľa ktorého bol práceneschopný od 21. januára 2014. Na verejnom zasadnutí konanom
20. februára 2014 zástupca Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ako
poškodený) predložil kópie zápisníc z občianskoprávnych konaní, v ktorých sa sťažovateľ
zúčastnil pojednávaní 21. januára 2014 a 10. februára 2014. Vo veci Okresného súdu
Bratislava III sp. zn. 11 C 58/2012 zo zápisnice o pojednávaní z 21. januára 2014 vyplýva,
že sťažovateľ bol na pojednávaní osobne prítomný. Rovnako bol osobne prítomný aj na
pojednávaní konanom 10. februára 2014 vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn.
5 C 16/2013. Zo zápisnice o pojednávaní z 10. februára 2014 v konaní vedenom okresným
súdom pod sp. zn. 22 C 8/2007 vyplýva, že sa sťažovateľ na pojednávaní síce nezúčastnil,
avšak dôvodom jeho neúčasti nebola práceneschopnosť, ale skutočnosť, že podaniami
z 5. a 6. februára 2014 požiadal o odročenie pojednávania z dôvodu kolízie s iným
pojednávaním. Z uvedených skutočností možno preto vyvodiť dôvodné podozrenie, že
sťažovateľ sa cielene (úmyselne) vyhýba trestnému stíhaniu opakovaným predkladaním
dokladov o práceneschopnosti, a to aj napriek tomu, že mu zdravotný stav umožňuje účasť
na pojednávaniach. Skutočnosť, že sťažovateľ je práceneschopný od 21. januára 2014,
zjavne nebránila v účasti na pojednávaniach. Keďže sťažovateľ pomerne často zasielal
okresnému súdu potvrdenia o práceneschopnosti so žiadosťami o odročenie pojednávaní,
bol písomne upozornený, že dôvodom neúčasti môžu byť len závažné zdravotné problémy.
Znalci z odvetvia psychiatrie zhodne konštatovali, že sťažovateľ je plne schopný zúčastniť
sa osobne hlavného pojednávania. Sťažovateľ požiadal krajský súd, aby bol pred ním
vypočutý. Nebol však zistený žiaden dôvod na jeho výsluch. Bol riadne poučený a vypočutý
okresným súdom pred rozhodnutím o väzbe, pričom mal aj dostatočný časový priestor
na sformulovanie námietok voči vzatiu do väzby, a to tak osobne, ako aj prostredníctvom
obhajcu, čo aj využil. Za takého stavu boli dodržané všetky práva obvineného pred
rozhodnutím o väzbe, pričom právo na obligatórny výsluch obvineného pred sťažnostným
súdom neexistuje. Proti uzneseniu o vzatí sťažovateľa do väzby podala sťažnosť aj jeho
manželka. Jej sťažnosť však bola podaná po uplynutí zákonom ustanovenej 3-dňovej lehoty,
preto ju bolo potrebné zamietnuť ako oneskorene podanú.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným
súdom pod sp. zn. 5 T 52/09 (uznesenie zo 14. apríla 2014 o vzatí sťažovateľa do väzby),
nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 5 T 52/09 zo 14. apríla 2014 bola prípustná
sťažnosť ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným
právam sťažovateľa podľa ústavy a dohovoru mal krajský súd v rámci opravného konania.
Tým je zároveň v tomto rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež
poznamenať, že sťažovateľ právo podať riadny opravný prostriedok proti uzneseniu
okresného súdu aj využil.
Odlišná je situácia vo vzťahu k zvyšnej časti sťažnosti. Túto treba v prevažujúcej
časti (s jednou výnimkou ďalej uvedenou) považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Sťažovateľ predovšetkým namieta protiústavnosť príkazu na jeho zatknutie vydaného
okresným súdom 17. marca 2014 pod nesprávnou sp. zn. 5 T 95/07, hoci správne mal byť
príkaz vydaný pod sp. zn. 5 T 52/09. Vec vedená pod sp. zn. 5 T 95/07 sa sťažovateľa
netýka, o obžalobe podanej proti nemu sa totiž koná pod sp. zn. 5 T 52/09.
Argumenty krajského súdu, podľa ktorých príkaz na zatknutie obsahoval všetky
zákonné náležitosti, a preto bolo z neho zrejmé, ktorej osoby a ktorej veci sa týka, treba
považovať za dostatočné a presvedčivé. Žiadne známky arbitrárnosti nevykazujú.
Sťažovateľ sa ani len nepokúša s argumentáciou krajského súdu polemizovať.
Vo vzťahu k príkazu na zatknutie sťažovateľ namieta aj ďalšiu skutočnosť, a to, že
príkaz obsahuje podľa neho nepravdivé, vyfabulované odôvodnenie, keďže žiaden
z uvedených dôvodov nezodpovedá skutočnosti. O obsahu odôvodnenia príkazu na
zatknutie sa dozvedel podľa vlastného tvrdenia až 17. júna 2014, keď mu jeho právna
zástupkyňa príkaz na zatknutie sp. zn. 5 T 95/07 zo 17. marca 2014 doručila. Dovtedy mu
totiž príkaz podľa vlastného tvrdenia doručený nebol.
Túto námietku sťažovateľa považuje ústavný súd za neprípustnú.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Sťažovateľ vedel o tom, že k jeho zatknutiu došlo na základe príkazu na zatknutie,
pričom bol informovaný aj o (nesprávne uvedenej) spisovej značke a dátume príkazu na
zatknutie. Keďže tento mu nebol podľa vlastného tvrdenia doručený, nič nebránilo, aby
osobne alebo jeho obhajca sa dožadovali už pri rozhodovaní o vzatí do väzby doručenia
príkazu na zatknutie. Rovnako bolo možné nedoručenie príkazu na zatknutie namietať
v opravnom konaní proti uzneseniu okresného súdu o vzatí sťažovateľa do väzby. Nezávisle
na týchto možných krokoch nič nebránilo obhajcovi sťažovateľa do príkazu na zatknutie
nahliadnuť v súdnom spise. Pokiaľ sťažovateľ, resp. jeho obhajca takto nepostupovali, teda
nevyužili účinné prostriedky umožňujúce zistiť presný obsah príkazu na zatknutie, potom
uplatňovanie nedostatkov odôvodnenia príkazu na zatknutie až v konaní vedenom ústavným
súdom treba považovať za neprípustné. K tomu treba dodať, že sťažovateľ ani len netvrdí
(tým menej preukazuje), že účinné kroky neurobil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Preto ani neprichádza do úvahy prípadný postup ústavného súdu v zmysle ustanovenia § 53
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
K rovnakým záverom ako v súvislosti s nesprávne uvedenou spisovou značkou
príkazu na zatknutie možno dospieť aj vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu sp. zn.
4 Tos 52/2014 z 15. mája 2014, ktorým bolo zrušené uznesenie okresného súdu sp. zn.
5 T 52/09 z 20. marca 2014 o nevyhovení námietke zaujatosti predsedu senátu okresného
súdu JUDr. J. M., ktorú podal sťažovateľ. Krajský súd dospel k záveru, podľa ktorého
sťažovateľove námietky smerovali proti procesnému postupu predsedu senátu, a preto
neboli vôbec prípustné. Nebolo teda treba o nich ani rozhodovať. Aj v tejto súvislosti
ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ s argumentáciou krajského súdu nijako
nepolemizuje a nespochybňuje ju. Ústavný súd (ktorého úlohou nie je nahrádzať chýbajúcu
argumentáciu sťažovateľa) nemá preto žiaden podklad na spochybnenie záveru krajského
súdu, podľa ktorého išlo vlastne o nespôsobilú námietku zaujatosti. Preto i táto časť
sťažnosti je zjavne neopodstatnená.
Uzneseniami krajského súdu sp. zn. 2 Nto 6/2014 z 12. mája 2014 a sp. zn.
2 Nto 7/2014 z 12. mája 2014 bol sudca odvolacieho súdu JUDr. K. K. vylúčený
z vykonávania úkonov v trestných veciach vedených krajským súdom pod sp. zn.
4 Tos 51/2014 a sp. zn. 4 Tos 52/2014, teda z rozhodovania krajského súdu o sťažnosti proti
uzneseniu o vzatí sťažovateľa do väzby a z rozhodovania krajského súdu o sťažnosti proti
nevylúčeniu predsedu senátu okresného súdu. Sťažovateľ je v oboch prípadoch toho názoru,
že existencia občianskoprávneho sporu medzi účastníkom konania a zákonným sudcom
v zásade nemôže byť dôvodom na vylúčenie zákonného sudcu z konania.
Podľa názoru ústavného súdu sú závery uznesení krajského súdu dostatočné
a presvedčivé. V danom prípade sa javí ako podstatné, že JUDr. K. K. nebol vylúčený
na základe námietky zaujatosti zo strany sťažovateľa, ale sám svoju zaujatosť oznámil.
Za danej situácie nemožno považovať za arbitrárny či zjavne neodôvodnený záver, podľa
ktorého vzhľadom na obsah podaní sťažovateľa v rámci občianskoprávneho konania
existujú relevantné pochybnosti o nestrannosti tohto sudcu, čo napokon on sám prejavil
návrhom na vylúčenie z rozhodovania v oboch veciach.
Napokon sťažovateľ brojí proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 4 Tos 51/2014
z 15. mája 2014, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť, ako aj sťažnosť jeho manželky
proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 5 T 52/09 zo 14. apríla 2014 o vzatí do väzby. Podľa
jeho presvedčenia v konaní došlo k porušeniu čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 17 ods. 4, čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj čl. 3, čl. 5 ods. 1 a 4, čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru.
V uvedenej súvislosti sťažovateľ namieta, že nebol ihneď (teda v zákonnej lehote do
24 hodín od zatknutia) fyzicky predvedený pred službu konajúceho sudcu Mgr. P. T.,
pretože sa tak stalo až 14. apríla 2014 po 11.00 h, aj to bol predvedený pred sudcu
JUDr. J. M., ktorý je zákonným sudcom konajúcim o obžalobe proti sťažovateľovi. Namieta
tiež nesplnenie materiálnej podmienky väzby, pretože konanie, ktoré je predmetom
obžaloby, nemôže byť trestným činom. Ďalej je presvedčený, že krajský súd mu mal dať
možnosť osobne vystúpiť pred rozhodnutím o jeho sťažnosti.
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd veľmi podrobne a presvedčivo reagoval na
uvedené námietky sťažovateľa. Najmä v tejto súvislosti presvedčivo vysvetlil, že lehota 24
hodín od zatknutia, v rámci ktorej má byť obvinený predvedený pred súd, ktorý zatknutie
nariadil, neznamená, že v tejto lehote musí byť predvedený priamo pred sudcu. Právne
úvahy krajského súdu, ktoré v tomto smere vyslovil, sťažovateľ nijako konkrétne
v sťažnosti podanej ústavnému súdu nespochybnil a bez reflektovania argumentácie
krajského súdu trvá na vlastnom výklade. Rovnako ústavný súd považuje za dostačujúce aj
stanovisko krajského súdu, ktorý skutok, za ktorý je sťažovateľ stíhaný, predbežne hodnotí
ako trestný čin.
Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, podľa ktorej došlo k porušeniu jeho práv tým, že
napriek jeho výslovnej požiadavke mu nebolo umožnené osobne vystúpiť pred krajským
súdom v rámci opravného konania, považuje ústavný súd za potrebné uviesť toto:
Z rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že pokiaľ sa
trestne stíhaná osoba mohla zúčastniť súdneho konania o väzbe v prvom stupni, potom nie
je nevyhnutné, aby sa mohla osobne zúčastniť opravného súdneho konania (Rahbar –
Pagard proti Bulharsku, Graužinis proti Litve). Musia byť pritom splnené kumulatívne dve
podmienky: a) obvinený bol vypočutý súdom pri rozhodovaní o návrhu na vzatie do väzby,
pričom od takéhoto výsluchu uplynula doba maximálne počítaná v týždňoch, b) obvinený
mohol podať návrh na prepustenie z väzby, na základe ktorého by musel byť súdom
vypočutý.
Napokon sťažovateľ namieta, že len z uznesenia krajského súdu získal vedomosť
o tom, že sťažnosť proti vzatiu do väzby podala aj jeho manželka. Všeobecné súdy totiž
nepovažovali za potrebné doručiť mu sťažnosť manželky. Tak sa stalo, že o nej vôbec
nevedel a nemohol k nej ani zaujať stanovisko, hoci to bolo jeho právom.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že princíp rovnosti zbraní
ako jeden z prvkov širšej koncepcie spravodlivého súdneho konania vyžaduje, aby každému
účastníkovi konania bola daná primeraná možnosť predniesť svoj prípad za podmienok,
ktoré ho neumiestnia do zjavnej nevýhody voči jeho protistrane. Okrem tejto požiadavky
zahŕňa koncepcia spravodlivého konania právo na kontradiktórne konanie, podľa ktorého
účastníci konania musia mať možnosť nielen byť oboznámení s dôkazmi potrebnými na to,
aby ich návrh bol úspešný, ale taktiež musia mať vedomosť o všetkých predložených
dôkazoch a stanoviskách a vyjadriť sa k nim na účely ovplyvnenia súdu. Napokon je
podstatné, že konkrétny dopad nedoručeného stanoviska na rozhodnutie súdu je málo
dôležitý, pretože je na účastníkoch konania, aby posúdili, či sa budú, alebo nebudú
k dokumentu vyjadrovať. Výnimkou je iba situácia, keď udelenie takýchto práv a možností
by nemalo žiaden vplyv na výsledok konania, lebo prijatý právny prístup nebol predmetom
diskusie (Ringier Axel Springer Slovakia a. s., proti Slovenskej republike).
Ak sa aj odhliadne od toho, že sťažovateľ ako obvinený a jeho manželka, ktorá sa
stala tiež stranou konania tým, že podala sťažnosť proti vzatiu sťažovateľa do väzby, sú
stranami trestného konania, ktorých záujmy boli zrejme v danom prípade zhodné, je zrejmé,
že treba uplatniť pri posúdení námietky výnimku, podľa ktorej nedoručenie sťažnosti
podanej manželkou sťažovateľa sťažovateľovi nemohlo mať žiaden vplyv na výsledok
konania, keďže manželka sťažovateľa podala sťažnosť oneskorene a bola aj ako oneskorená
zamietnutá. To znamená, že argumentácia uvedená v sťažnosti podanej manželkou
sťažovateľa nebola v opravnom konaní „predmetom diskusie“.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti je aj táto námietka zjavne neopodstatnená.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. júla 2014