Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 419/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Ing. J. S.,

zastúpeného advokátkou JUDr. E. K., pre namietané porušenie

I. , , , a Slovenskej

republiky, ako aj čl. 3, čl. 5 ods. 1, 3 a 4, čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd v konaniach vedených Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn.

a sp. zn. ,

II. , , , a a 2

Slovenskej republiky, ako aj čl. 3, čl. 5 ods. 1 a 4, čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Krajským súdom v Bratislave

pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. Ing. J. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. mája 2014

doručená sťažnosť Mgr. Ing. J. S. (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie

I. , , , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 3, čl. 5 ods. 1, 3 a 4, čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených

Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. a sp. zn.

,

II. , , , a a 2 , ako aj

čl. 3, čl. 5 ods. 1 a 4, čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru v konaniach vedených Krajským súdom

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu

26. mája 2014.

Zo sťažnosti a z jej doplnení z 28. mája 2014, 2. júna 2014 a zo 17. júna 2014

vyplýva, že sťažovateľ má postavenie obvineného (správne má byť „obžalovaného“, pozn.)

v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. .

Na základe príkazu na zatknutie okresného súdu sp. zn. (v doplňujúcich

podaniach sa uvádza sp. zn. , pozn.) zo 17. marca 2014 bol sťažovateľ 12. apríla

2014 o 11.00 h zatknutý policajtmi. Príkaz na zatknutie bol vydaný pod spisovou značkou

konania, s ktorým sťažovateľ nemá nič spoločné, nebol teda vydaný pod sp. zn. ,

ktorý sa sťažovateľa týka. Ako to sťažovateľ dodatočne (už po podaní sťažnosti ústavnému

súdu) zistil (keďže iba 17. júna 2014 mu bolo doručené prostredníctvom právnej zástupkyne

písomné vyhotovenie príkazu na zatknutie sp. zn. zo 17. marca 2014), podľa

odôvodnenia bol príkaz vydaný preto, že sa sťažovateľ na adrese trvalého pobytu

nezdržiava, nie je mu možné doručiť žiadnu písomnosť, pokusy o jeho predvedenie boli

neúspešné a iný jeho pobyt sa nepodarilo zistiť, čo odôvodňuje obavu, že sa skrýva, aby sa

tak vyhýbal trestnému stíhaniu. Tieto tvrdenia sú absolútne nepravdivé a vymyslené

so zámerom poškodiť sťažovateľa ako „revanš“ za sťažnosť na prieťahy v konaní.

V skutočnosti sa sťažovateľ zdržiaval na adrese trvalého pobytu, všetku poštu zo súdu

preberal, žiadne pokusy o jeho predvedenie neboli realizované a podľa obsahu spisu

nevykonal sa ani len pokus na zistenie jeho prípadného iného miesta pobytu.

V rozpore s čl. 5 ods. 3 dohovoru sťažovateľ nebol ihneď predvedený fyzicky pred

službukonajúceho sudcu, ktorým bol v kritickom čase Mgr. P. T. Bol eskortovaný do cely

predbežného zadržania, kde fyzicky zotrval až do 14. apríla 2014, pričom bol fyzicky

dopravený do budovy okresného súdu až po 11.05 h, a to pred sudcu JUDr. J. M., ktorý je

zákonným sudcom v konaní vedenom proti sťažovateľovi pod sp. zn. , hoci

v pondelok bol ešte službukonajúcim sudcom podľa rozvrhu práce Mgr. P. T.

Uznesením okresného súdu sp. zn. zo 14. apríla 2014 bol sťažovateľ vzatý

do väzby z dôvodu uvedeného v ustanovení s tým,

že väzba začala 12. apríla 2014 o 11.00 h. Uznesením krajského súdu sp. zn.

z 15. mája 2014 boli sťažnosti podané sťažovateľom a jeho manželkou zamietnuté, pričom

väzba nebol nahradená dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Odhliadnuc od toho, že sťažovateľ nebol urýchlene oboznámený s dôvodmi

zatknutia, treba príkaz na zatknutie vydaný v konaní netýkajúcom sa sťažovateľa považovať

za absolútne neúčinné rozhodnutie. Zároveň nebol ani fyzicky v zákonnej lehote do 24

hodín od zatknutia predvedený pred sudcu Mgr. P. T. v súlade s ustanovením § 73 ods. 4

prvej vety , resp. . Správne mal byť po uplynutí 24

hodín, teda 13. apríla 2014 po 11.00 h prepustený na slobodu.

K vzatiu do väzby došlo bez splnenia materiálnej podmienky vo vzťahu k údajnému

trestnému činu, ktorý mal spáchať, keďže pri správnom právnom posúdení nebolo možné

jeho konanie hodnotiť ako trestný čin. Vzatie do väzby bolo odôvodnené nepresvedčivo

a krajne tendenčne.

Krajský súd neumožnil sťažovateľovi osobne sa vyjadriť k veci, a to aj napriek tomu,

že o to výslovne žiadal. Neprípustne mu tým odňal jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2

prvej vety .

Navyše, krajský súd zatajil pred sťažovateľom, že sťažnosť proti uzneseniu

okresného súdu o vzatí do väzby podala aj jeho manželka, ktorá sa tým stala účastníčkou

konania, a preto v súlade s ustanovením poslednej vety

v spojení s prvou vetou mala mu byť sťažnosť manželky bezodkladne

doručená s tým, aby sa mohol k nej aj on vyjadriť, čo sa však nestalo.

V čase rozhodovania okresného súdu o vzatí sťažovateľa do väzby nebolo ešte

právoplatne rozhodnuté o sťažovateľovej námietke zaujatosti sudcu JUDr. J. M., pretože

uznesenie okresného súdu sp. zn. z 20. marca 2014, podľa ktorého predseda

senátu JUDr. J. M. nie je vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci

sťažovateľa, bolo sťažovateľovi doručené až pred rozhodnutím o väzbe 14. apríla 2014,

pričom sťažovateľ okamžite podal proti uzneseniu sťažnosť do zápisnice. Je teda nesporné,

že o väzbe sťažovateľa rozhodol 14. apríla 2014 sudca bez toho, aby bolo právoplatne

rozhodnuté o námietke zaujatosti sťažovateľa proti nemu. Až uznesením krajského súdu

sp. zn. z 15. mája 2014 bolo totiž vo veci námietky zaujatosti právoplatne

rozhodnuté.

Sťažovateľ namieta aj proti uzneseniam krajského súdu sp. zn. a sp. zn.

obe z 12. mája 2014, na podklade ktorých bol predseda odvolacieho senátu

4 Tos JUDr. K. K. vylúčený z vykonávania úkonov v trestných veciach vedených krajským

súdom pod sp. zn. a sp. zn. z dôvodu občianskoprávneho

sporu medzi sťažovateľom a JUDr. K. K. vedeného okresným súdom pod sp. zn.

. JUDr. K. K. sa pojednávaní nezúčastňuje a spor doslovne ignoruje, a preto

okresný súd dosiaľ nemohol vo veci rozhodnúť. Podľa ustálenej judikatúry občianskoprávne

konanie medzi zákonným sudcom a účastníkom konania nemôže brániť tomu, aby zákonný

sudca (v danom prípade JUDr. K. K.) bol predsedom odvolacieho senátu 4 Tos. Z tohto

dôvodu sťažovateľ proti jeho osobe ani nenamietal.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených

článkov a dohovoru v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn.

a sp. zn. , ako aj krajským súdom pod sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. s tým, aby boli príkaz na zatknutie okresného

súdu zo 17. marca 2014 a uznesenie zo 14. apríla 2014, ako aj uznesenia krajského súdu

z 12. mája 2014 a zo 16. mája 2014 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Požaduje

tiež odškodné vo výške 10 000 € spoločne a nerozdielne od okresného súdu a krajského

súdu, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia advokátkou v sume 590 €.

II.

Z príkazu na zatknutie okresného súdu sp. zn. zo 17. marca 2014 vydaného

sudcom JUDr. J. M. vyplýva, že polícii sa nariaďuje, aby po vypátraní pobytu bol

sťažovateľ zatknutý a bez meškania, najneskôr však do 24 hodín dodaný orgánu, ktorý

príkaz vydal. Príkaz je vydaný pre trestný čin pokusu obzvlášť závažného zločinu podvodu

a zločinu marenia spravodlivosti podľa § 14 ods. 1 v spojení s § 221 ods. 1 a 4 písm. a), ako

aj a . Dôvodom na vydanie príkazu je,

že sťažovateľ sa na adrese trvalého pobytu nezdržiava, nie je možné mu doručiť žiadnu

písomnosť, pokusy o jeho predvedenie boli neúspešné a iný jeho pobyt sa nepodarilo zistiť,

čo odôvodňuje obavu, že sa skrýva, aby sa tak vyhýbal trestnému stíhaniu, pričom mu hrozí

vysoký trest. To všetko odôvodňuje vydanie príkazu na zatknutie sťažovateľa, a to

s poukazom na ustanovenie . Ide o vec vedenú

v prípravnom konaní zo strany „PPZ, ÚBOK, Odbor boja proti korupcii STRED,

Partizánska cesta 106, Banská Bystrica, ČVS: PPZ-102/BPK-S-2007“, rubrika

„O vypátranie pobytu sa žiadalo dňa:“ je vyčiarknutá.

Z uznesení krajského súdu sp. zn. z 12. mája 2014 a sp. zn.

z 12. mája 2014 vyplýva, že nimi bol sudca odvolacieho súdu JUDr. K. K.

podľa vylúčený z vykonávania úkonov v trestných veciach

vedených krajským súdom pod sp. zn. a sp. zn. . Trestná vec

vedená krajským súdom pod sp. zn. sa týka rozhodovania o sťažnosti

podanej proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. zo 14. apríla 2014 o vzatí

sťažovateľa do väzby. Trestná vec vedená krajským súdom pod sp. zn. sa

týka rozhodovania o sťažnosti podanej proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 20. marca 2014, ktorým bolo rozhodnuté, že predseda senátu okresného súdu nie je

vylúčený z prerokovávania trestnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. .

V oboch prípadoch predseda odvolacieho senátu 4 Tos JUDr. K. K. 6. mája 2014 oznámil

svoju zaujatosť, ktorú odôvodnil tým, že v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.

, v ktorej je navrhovateľom sťažovateľ a odporcom predseda senátu,

sa sťažovateľ domáha ochrany osobnosti a verejného ospravedlnenia prostredníctvom

masovokomunikačných prostriedkov. Uplatnený nárok smeruje proti postupu predsedu

senátu v postavení zákonného sudcu voči sťažovateľovi ako obžalovanému v trestnom

konaní vedenom Okresným súdom Pezinok, resp. neskôr Okresným súdom Bratislava III.

Spor trvá od 8. marca 2004. S poukazom na uvedené predseda senátu požiadal, aby bol

vylúčený z vykonávania úkonov a rozhodovania v daných veciach. Krajský súd považuje

vznesené námietky za dôvodné. Predseda senátu poukazuje na obsah podaní a vyjadrení

sťažovateľa v postavení navrhovateľa, ktoré smerujú proti nemu ako odporcovi

v občianskom súdnom konaní. S poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva (osobitne na dvojaký prístup pri posudzovaní nestrannosti, a to subjektívnu

a objektívnu nestrannosť) krajský súd dospieva k názoru, že v predmetných veciach bol

preukázaný taký vzťah predsedu senátu k sťažovateľovi, ktorý odôvodňuje využitie

výnimky z ústavného práva na zákonného sudcu, pretože práve takýto postup garantuje

navonok, ako aj voči sťažovateľovi nezávislosť, nestrannosť a objektívnosť rozhodnutia

o sťažnostiach podaných sťažovateľom v takom zložení odvolacieho senátu, v ktorom

nebude predseda senátu JUDr. K. K.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. z 15. mája 2014 vyplýva, že ním

bolo zrušené uznesenie okresného súdu sp. zn. z 20. marca 2014, ktorým

predseda senátu JUDr. J. M. nebol vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania

v trestnej veci sťažovateľa. Podľa názoru krajského súdu v skutočnosti obsahovo nešlo

o námietku zaujatosti, a preto okresný súd o nej ani nemal rozhodovať. Z podania

sťažovateľa je zrejmé, že namietal procesný postup predsedu senátu, ktorý mal porušiť

ustanovenia vydaním príkazu na zatknutie, nevykonaním predbežného

prejednania obžaloby bez účasti sťažovateľa a vydaním predvolania s nesprávnym

poučením. Namietal tiež prieťahy vo veci. Z obsahového hľadiska preto evidentne nejde

o námietku zaujatosti, ale o nesúhlasnú argumentáciu sťažovateľa týkajúcu sa procesného

postupu okresného súdu. Sťažovateľ teda netvrdil skutočnosti, ktoré môžu byť dôvodom

na vylúčenie sudcu z vykonávania úkonov trestného konania. Napadol iba procesný postup

predsedu senátu, čo vylučuje ustanovenie .

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. z 15. mája 2014 vyplýva, že ním

bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom, ako aj jeho manželkou proti uzneseniu

okresného súdu sp. zn. zo 14. apríla 2014 o vzatí sťažovateľa do väzby. Zároveň

väzba sťažovateľa nebola nahradená dohľadom probačného a mediačného úradníka.

V súvislosti s námietkou, podľa ktorej príkaz na zatknutie obsahoval nesprávnu spisovú

značku (), čo má znamenať absolútnu neúčinnosť všetkých následných opatrení

a rozhodnutí, je krajský súd toho názoru, že príkaz na zatknutie obsahuje všetky náležitosti

vyplývajúce z ustanovenia . Je z neho zrejmé, ktorý súd ho

vydal, je v ňom špecifikovaná osoba sťažovateľa, obsahuje skutky a ich právnu kvalifikáciu

podľa obžaloby, ako aj odkaz na ustanovenie ako

dôvod jeho vydania. Osobou sťažovateľa, ako aj popisom skutkov bol príkaz na zatknutie

riadne vymedzený tak, aby nedošlo k zámene s inou osobou, resp. s inou trestnou vecou.

Spisová značka nie je obligatórnou náležitosťou príkazu na zatknutie v zmysle § 73 ods. 2

. Ide len o evidenčnú pomôcku. Práve preto zrejmá nesprávnosť

v spisovej značke (správne mala byť uvedená sp. zn. ) nemôže spôsobiť

nezákonnosť vydania príkazu a už vôbec nie nezákonnosť následného zatknutia, či

rozhodnutia o väzbe. Osobná sloboda sťažovateľa bola obmedzená na základe príkazu na

zatknutie 12. apríla 2014 o 11.00 h s tým, že bol odovzdaný okresnému súdu toho istého

dňa o 19.40 h. Predseda senátu vypočul sťažovateľa 14. apríla 2014 v čase od 11.00 h do

12.05 h a rozhodol tak, že ho vzal do väzby z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. a)

. Pokiaľ sťažovateľ namieta, že bol súdu dodaný až po uplynutí 24-

hodinovej lehoty uvedenej v ustanovení , treba uviesť, že

obvinený sa súdu dodáva tak, že sa dostáva do dispozície súdu (sudcu) odovzdaním

zápisnice o zadržaní (zatknutí), na ktorej sa vyznačí presný čas dodania, od ktorého

následne začína plynúť lehota v zmysle . Obvinený sa teda

neodovzdáva sudcovi osobne do 24 h od zatknutia, resp. výsluch zatknutého obvineného sa

nemusí uskutočniť do 24 h od jeho zatknutia, ale obvinený sa v zmysle § 73 ods. 4

dodáva súdu, ktorý príkaz na zatknutie vydal. Zo zápisnice o zatknutí je

zrejmé, že sťažovateľ bol dodaný okresnému súdu (bol teda daný súdu do dispozície na

realizovanie jeho výsluchu) 12. apríla 2014 o 19.40 h. Bol teda dodaný súdu v lehote 24

hodín od zatknutia, pričom od času dodania (od 12. apríla 2014 o 19.40 h) začala plynúť

lehota na jeho vypočutie a na rozhodnutie uvedená v ustanovení § 73 ods. 5 Trestného

poriadku. V tejto zákonnej lehote sa následne uskutočnil nielen výsluch sťažovateľa, ale

došlo aj k rozhodnutiu okresného súdu. Sú dané aj materiálne podmienky vzatia sťažovateľa

do väzby, pretože z podanej obžaloby možno zatiaľ vyvodiť konkrétne podozrenie

zo spáchania skutkov, ktoré majú znaky skutkovej podstaty trestného činu, pričom podanie

obžaloby vždy zakladá určitú vyššiu mieru podozrenia, že žalovaných skutkov sa dopustila

konkrétna osoba. Dôvod väzby podľa bol ustálený

správne. Sťažovateľovi bolo písomne oznámené, že sa hlavné pojednávanie bude konať

20. februára 2014 o 10.00 h. Sťažovateľ prevzal predvolanie 28. januára 2014. Dňa

18. februára 2014 bolo doručené jeho podanie, v ktorom požiadal o odročenie hlavného

pojednávania pre zhoršenie zdravotného stavu, o čom priložil doklad o práceneschopnosti,

podľa ktorého bol práceneschopný od 21. januára 2014. Na verejnom zasadnutí konanom

20. februára 2014 zástupca Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ako

poškodený) predložil kópie zápisníc z občianskoprávnych konaní, v ktorých sa sťažovateľ

zúčastnil pojednávaní 21. januára 2014 a 10. februára 2014. Vo veci Okresného súdu

Bratislava III sp. zn. zo zápisnice o pojednávaní z 21. januára 2014 vyplýva,

že sťažovateľ bol na pojednávaní osobne prítomný. Rovnako bol osobne prítomný aj na

pojednávaní konanom 10. februára 2014 vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn.

. Zo zápisnice o pojednávaní z 10. februára 2014 v konaní vedenom okresným

súdom pod sp. zn. vyplýva, že sa sťažovateľ na pojednávaní síce nezúčastnil,

avšak dôvodom jeho neúčasti nebola práceneschopnosť, ale skutočnosť, že podaniami

z 5. a 6. februára 2014 požiadal o odročenie pojednávania z dôvodu kolízie s iným

pojednávaním. Z uvedených skutočností možno preto vyvodiť dôvodné podozrenie, že

sťažovateľ sa cielene (úmyselne) vyhýba trestnému stíhaniu opakovaným predkladaním

dokladov o práceneschopnosti, a to aj napriek tomu, že mu zdravotný stav umožňuje účasť

na pojednávaniach. Skutočnosť, že sťažovateľ je práceneschopný od 21. januára 2014,

zjavne nebránila v účasti na pojednávaniach. Keďže sťažovateľ pomerne často zasielal

okresnému súdu potvrdenia o práceneschopnosti so žiadosťami o odročenie pojednávaní,

bol písomne upozornený, že dôvodom neúčasti môžu byť len závažné zdravotné problémy.

Znalci z odvetvia psychiatrie zhodne konštatovali, že sťažovateľ je plne schopný zúčastniť

sa osobne hlavného pojednávania. Sťažovateľ požiadal krajský súd, aby bol pred ním

vypočutý. Nebol však zistený žiaden dôvod na jeho výsluch. Bol riadne poučený a vypočutý

okresným súdom pred rozhodnutím o väzbe, pričom mal aj dostatočný časový priestor

na sformulovanie námietok voči vzatiu do väzby, a to tak osobne, ako aj prostredníctvom

obhajcu, čo aj využil. Za takého stavu boli dodržané všetky práva obvineného pred

rozhodnutím o väzbe, pričom právo na obligatórny výsluch obvineného pred sťažnostným

súdom neexistuje. Proti uzneseniu o vzatí sťažovateľa do väzby podala sťažnosť aj jeho

manželka. Jej sťažnosť však bola podaná po uplynutí zákonom ustanovenej 3-dňovej lehoty,

preto ju bolo potrebné zamietnuť ako oneskorene podanú.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným

súdom pod sp. zn. (uznesenie zo 14. apríla 2014 o vzatí sťažovateľa do väzby),

nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. zo 14. apríla 2014 bola prípustná

sťažnosť ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným

právam sťažovateľa podľa a dohovoru mal krajský súd v rámci opravného konania.

Tým je zároveň v tomto rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež

poznamenať, že sťažovateľ právo podať riadny opravný prostriedok proti uzneseniu

okresného súdu aj využil.

Odlišná je situácia vo vzťahu k zvyšnej časti sťažnosti. Túto treba v prevažujúcej

časti (s jednou výnimkou ďalej uvedenou) považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Sťažovateľ predovšetkým namieta protiústavnosť príkazu na jeho zatknutie vydaného

okresným súdom 17. marca 2014 pod nesprávnou sp. zn. , hoci správne mal byť

príkaz vydaný pod sp. zn. . Vec vedená pod sp. zn. sa sťažovateľa

netýka, o obžalobe podanej proti nemu sa totiž koná pod sp. zn. .

Argumenty krajského súdu, podľa ktorých príkaz na zatknutie obsahoval všetky

zákonné náležitosti, a preto bolo z neho zrejmé, ktorej osoby a ktorej veci sa týka, treba

považovať za dostatočné a presvedčivé. Žiadne známky arbitrárnosti nevykazujú.

Sťažovateľ sa ani len nepokúša s argumentáciou krajského súdu polemizovať.

Vo vzťahu k príkazu na zatknutie sťažovateľ namieta aj ďalšiu skutočnosť, a to, že

príkaz obsahuje podľa neho nepravdivé, vyfabulované odôvodnenie, keďže žiaden

z uvedených dôvodov nezodpovedá skutočnosti. O obsahu odôvodnenia príkazu na

zatknutie sa dozvedel podľa vlastného tvrdenia až 17. júna 2014, keď mu jeho právna

zástupkyňa príkaz na zatknutie sp. zn. zo 17. marca 2014 doručila. Dovtedy mu

totiž príkaz podľa vlastného tvrdenia doručený nebol.

Túto námietku sťažovateľa považuje ústavný súd za neprípustnú.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Sťažovateľ vedel o tom, že k jeho zatknutiu došlo na základe príkazu na zatknutie,

pričom bol informovaný aj o (nesprávne uvedenej) spisovej značke a dátume príkazu na

zatknutie. Keďže tento mu nebol podľa vlastného tvrdenia doručený, nič nebránilo, aby

osobne alebo jeho obhajca sa dožadovali už pri rozhodovaní o vzatí do väzby doručenia

príkazu na zatknutie. Rovnako bolo možné nedoručenie príkazu na zatknutie namietať

v opravnom konaní proti uzneseniu okresného súdu o vzatí sťažovateľa do väzby. Nezávisle

na týchto možných krokoch nič nebránilo obhajcovi sťažovateľa do príkazu na zatknutie

nahliadnuť v súdnom spise. Pokiaľ sťažovateľ, resp. jeho obhajca takto nepostupovali, teda

nevyužili účinné prostriedky umožňujúce zistiť presný obsah príkazu na zatknutie, potom

uplatňovanie nedostatkov odôvodnenia príkazu na zatknutie až v konaní vedenom ústavným

súdom treba považovať za neprípustné. K tomu treba dodať, že sťažovateľ ani len netvrdí

(tým menej preukazuje), že účinné kroky neurobil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Preto ani neprichádza do úvahy prípadný postup ústavného súdu v zmysle ustanovenia § 53

ods. 2 .

K rovnakým záverom ako v súvislosti s nesprávne uvedenou spisovou značkou

príkazu na zatknutie možno dospieť aj vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 15. mája 2014, ktorým bolo zrušené uznesenie okresného súdu sp. zn.

z 20. marca 2014 o nevyhovení námietke zaujatosti predsedu senátu okresného

súdu JUDr. J. M., ktorú podal sťažovateľ. Krajský súd dospel k záveru, podľa ktorého

sťažovateľove námietky smerovali proti procesnému postupu predsedu senátu, a preto

neboli vôbec prípustné. Nebolo teda treba o nich ani rozhodovať. Aj v tejto súvislosti

ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ s argumentáciou krajského súdu nijako

nepolemizuje a nespochybňuje ju. Ústavný súd (ktorého úlohou nie je nahrádzať chýbajúcu

argumentáciu sťažovateľa) nemá preto žiaden podklad na spochybnenie záveru krajského

súdu, podľa ktorého išlo vlastne o nespôsobilú námietku zaujatosti. Preto i táto časť

sťažnosti je zjavne neopodstatnená.

Uzneseniami krajského súdu sp. zn. z 12. mája 2014 a sp. zn.

z 12. mája 2014 bol sudca odvolacieho súdu JUDr. K. K. vylúčený

z vykonávania úkonov v trestných veciach vedených krajským súdom pod sp. zn.

a sp. zn. , teda z rozhodovania krajského súdu o sťažnosti proti

uzneseniu o vzatí sťažovateľa do väzby a z rozhodovania krajského súdu o sťažnosti proti

nevylúčeniu predsedu senátu okresného súdu. Sťažovateľ je v oboch prípadoch toho názoru,

že existencia občianskoprávneho sporu medzi účastníkom konania a zákonným sudcom

v zásade nemôže byť dôvodom na vylúčenie zákonného sudcu z konania.

Podľa názoru ústavného súdu sú závery uznesení krajského súdu dostatočné

a presvedčivé. V danom prípade sa javí ako podstatné, že JUDr. K. K. nebol vylúčený

na základe námietky zaujatosti zo strany sťažovateľa, ale sám svoju zaujatosť oznámil.

Za danej situácie nemožno považovať za arbitrárny či zjavne neodôvodnený záver, podľa

ktorého vzhľadom na obsah podaní sťažovateľa v rámci občianskoprávneho konania

existujú relevantné pochybnosti o nestrannosti tohto sudcu, čo napokon on sám prejavil

návrhom na vylúčenie z rozhodovania v oboch veciach.

Napokon sťažovateľ brojí proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 15. mája 2014, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť, ako aj sťažnosť jeho manželky

proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. zo 14. apríla 2014 o vzatí do väzby. Podľa

jeho presvedčenia v konaní došlo k porušeniu čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 17 ods. 4, čl. 46

ods. 1 a a 2 , ako aj , a 4, a dohovoru.

V uvedenej súvislosti sťažovateľ namieta, že nebol ihneď (teda v zákonnej lehote do

24 hodín od zatknutia) fyzicky predvedený pred službu konajúceho sudcu Mgr. P. T.,

pretože sa tak stalo až 14. apríla 2014 po 11.00 h, aj to bol predvedený pred sudcu

JUDr. J. M., ktorý je zákonným sudcom konajúcim o obžalobe proti sťažovateľovi. Namieta

tiež nesplnenie materiálnej podmienky väzby, pretože konanie, ktoré je predmetom

obžaloby, nemôže byť trestným činom. Ďalej je presvedčený, že krajský súd mu mal dať

možnosť osobne vystúpiť pred rozhodnutím o jeho sťažnosti.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd veľmi podrobne a presvedčivo reagoval na

uvedené námietky sťažovateľa. Najmä v tejto súvislosti presvedčivo vysvetlil, že lehota 24

hodín od zatknutia, v rámci ktorej má byť obvinený predvedený pred súd, ktorý zatknutie

nariadil, neznamená, že v tejto lehote musí byť predvedený priamo pred sudcu. Právne

úvahy krajského súdu, ktoré v tomto smere vyslovil, sťažovateľ nijako konkrétne

v sťažnosti podanej ústavnému súdu nespochybnil a bez reflektovania argumentácie

krajského súdu trvá na vlastnom výklade. Rovnako ústavný súd považuje za dostačujúce aj

stanovisko krajského súdu, ktorý skutok, za ktorý je sťažovateľ stíhaný, predbežne hodnotí

ako trestný čin.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, podľa ktorej došlo k porušeniu jeho práv tým, že

napriek jeho výslovnej požiadavke mu nebolo umožnené osobne vystúpiť pred krajským

súdom v rámci opravného konania, považuje ústavný súd za potrebné uviesť toto:

Z rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že pokiaľ sa

trestne stíhaná osoba mohla zúčastniť súdneho konania o väzbe v prvom stupni, potom nie

je nevyhnutné, aby sa mohla osobne zúčastniť opravného súdneho konania (Rahbar –

Pagard proti Bulharsku, Graužinis proti Litve). Musia byť pritom splnené kumulatívne dve

podmienky: a) obvinený bol vypočutý súdom pri rozhodovaní o návrhu na vzatie do väzby,

pričom od takéhoto výsluchu uplynula doba maximálne počítaná v týždňoch, b) obvinený

mohol podať návrh na prepustenie z väzby, na základe ktorého by musel byť súdom

vypočutý.

Napokon sťažovateľ namieta, že len z uznesenia krajského súdu získal vedomosť

o tom, že sťažnosť proti vzatiu do väzby podala aj jeho manželka. Všeobecné súdy totiž

nepovažovali za potrebné doručiť mu sťažnosť manželky. Tak sa stalo, že o nej vôbec

nevedel a nemohol k nej ani zaujať stanovisko, hoci to bolo jeho právom.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že princíp rovnosti zbraní

ako jeden z prvkov širšej koncepcie spravodlivého súdneho konania vyžaduje, aby každému

účastníkovi konania bola daná primeraná možnosť predniesť svoj prípad za podmienok,

ktoré ho neumiestnia do zjavnej nevýhody voči jeho protistrane. Okrem tejto požiadavky

zahŕňa koncepcia spravodlivého konania právo na kontradiktórne konanie, podľa ktorého

účastníci konania musia mať možnosť nielen byť oboznámení s dôkazmi potrebnými na to,

aby ich návrh bol úspešný, ale taktiež musia mať vedomosť o všetkých predložených

dôkazoch a stanoviskách a vyjadriť sa k nim na účely ovplyvnenia súdu. Napokon je

podstatné, že konkrétny dopad nedoručeného stanoviska na rozhodnutie súdu je málo

dôležitý, pretože je na účastníkoch konania, aby posúdili, či sa budú, alebo nebudú

k dokumentu vyjadrovať. Výnimkou je iba situácia, keď udelenie takýchto práv a možností

by nemalo žiaden vplyv na výsledok konania, lebo prijatý právny prístup nebol predmetom

diskusie (Ringier Axel Springer Slovakia a. s., proti Slovenskej republike).

Ak sa aj odhliadne od toho, že sťažovateľ ako obvinený a jeho manželka, ktorá sa

stala tiež stranou konania tým, že podala sťažnosť proti vzatiu sťažovateľa do väzby, sú

stranami trestného konania, ktorých záujmy boli zrejme v danom prípade zhodné, je zrejmé,

že treba uplatniť pri posúdení námietky výnimku, podľa ktorej nedoručenie sťažnosti

podanej manželkou sťažovateľa sťažovateľovi nemohlo mať žiaden vplyv na výsledok

konania, keďže manželka sťažovateľa podala sťažnosť oneskorene a bola aj ako oneskorená

zamietnutá. To znamená, že argumentácia uvedená v sťažnosti podanej manželkou

sťažovateľa nebola v opravnom konaní „predmetom diskusie“.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti je aj táto námietka zjavne neopodstatnená.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2014